Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/88/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110249438
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1110249438.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Mgr. Peter Zvara, so
sídlom Obchodná 2, 811 06 Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu DANUBIAPRINT, a.s. v
konkurze, so sídlom Medená 22, 815 80 Bratislava, IČO: 35 686 791, právne zastúpený: Zvara advokáti
s. r. o., so sídlom Námestie SNP 1, 811 06 Bratislava, IČO: 46 547 878 proti žalovanému v 1. rade:
Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481 a
žalovanému v 2. rade: Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, so sídlom Junácka 1, 831 04 Bratislava,
IČO: 00 603 317, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedušová, advokátka, so sídlom Majerníková 3/

A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie 1.170.000,00 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného
v 2. rade, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/42/2010 - 860 zo dňa 12.12.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/42/2010 - 860 zo dňa
12.12.2022 v napadnutých výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Napadnutý výrok V. m e n í tak, že žalobca ani žalovaný v 2. rade nemajú právo na náhradu trov
prvoinštančného konania.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 34Cb/42/2010 - 860 zo dňa 12.12.2022 rozhodol, že súd
žalobu voči žalovanému 1 zamieta (výrok I.). Žalovaný 2 je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
196.386,12 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 196.386,12 EUR od
21.12.2010 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok II.). Vo
zvyšnej časti súd žalobu voči žalovanému 2 zamieta (výrok III.) Žalovaný 1 má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok IV.). Žalovaný 2 má voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 66,42% (výrok V.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, v znení jej
zmeny pripustenej uznesením súdu zo dňa 01.10.2015, domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške
1.700.000,00 EUR s príslušenstvom od žalovaného 1 a žalovaného 2, a to spoločne a nerozdielne.
Žalobca nárok na náhradu škody voči žalovaným odvodzoval od ich konania, resp. nekonania
(opomenutia) v rozpore s ustanoveniami § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka s tým, že mal za to, že

boli naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vo vzťahu k obom žalovaným.

3.Súdprvejinštanciezistil,žežalobcaakosprávcakonkurznejpodstatyúpadcuvpriebehukonkurzného
konania viedol na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14C/198/1996 konanie proti žalovaným 1a 2 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam: stavba so súp. č. 1028, druh stavby: Iná budova,
postavená v k. ú. L. C. na pozemku registra "C" s parc. č. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 6.966 m2, evidovaná Správou katastra pre hl. m. SR Bratislavu na LV č. XXXX, stavba so súp.

č. 1028, druh stavby: Iná budova, postavená v k. ú. L. C. na pozemku registra "C" s parc. č. XXXXX/XX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.048 m2, evidovaná Správou katastra pre hl. m. SR Bratislavu
na LV č. X, stavba so súp. č. 1028, druh stavby: Iná budova, postavená v k. ú. L. C. na pozemku registra
"C" s parc. č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 128 m2, evidovaná Správou katastra
pre hl. m. SR Bratislavu na LV č. X, (ďalej tiež len ako "Stavby" alebo "Nehnuteľnosti"). Okresný súd

Bratislava III rozsudkom č. k. 14C/198/1996 - 258 zo dňa 18.03.2010, právoplatným dňa 01.07.2010 a
vykonateľným dňa 22.07.2010, určil, že vlastníkom Stavieb je úpadca DANUBIAPRINT, a.s.

4.Súdprvejinštanciekonštatoval,ženebolosporné,žepredmetnéStavbybolipostavenénapozemkoch
zapísanýchnalistochvlastníctvač.X(vovlastníctvežalovaného1)ač.XXXX(vovlastníctvežalovaného
2). Nebolo sporné, že na základe Protokolu 63 o zverení majetku hlavného mesta a s ním súvisiacich

majetkových práv a záväzkov do správy Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto boli predmetné
Nehnuteľnosti zverené žalovaným 1 do správy Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto (žalovaný 2).
Zároveňnebolospornéasúdmalpreukázanévykonanýmdokazovaním,žeProtokolomoodovzdávanía
prevzatí nehnuteľností došlo dňa 29.09.2006 k odovzdaniu Nehnuteľností z odovzdávajúceho - žalobcu,
predávajúcemu - žalovanému 1 a žalovanému 2, pričom za preberajúceho bol protokol podpísaný

starostom Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto. Nebolo sporné a súd mal preukázané z hlásenia
strážnej služby SECURITON Servis, spol. s.r.o., že dňa 29.04.2010 o cca 16:30 hodine došlo k zrúteniu
častiStavby,atoskladovejhalysvstavbou.Nebolosporné,abolopreukázanézpredloženéhoProtokolu
o odovzdaní a prevzatí stavieb, že dňa 19.08.2010 sa uskutočnilo odovzdávacie a preberacie konanie
medzi odovzdávajúcim - žalovaným 1 a 2, za ktorých protokol podpisovali zástupcovia žalovaného 2

a starosta žalovaného 2 a preberajúcim - žalobcom, predmetom ktorého bolo odovzdanie a prebratie
Nehnuteľností, pričom žalobca ako preberajúci vyhlásil, že stav stavieb nezodpovedá veku stavieb s
prihliadnutím na obvyklé opotrebenie a tieto Stavby odmietol prevziať. Z čl. II Protokolu o odovzdaní a
prevzatí stavieb zo dňa 19.08.2010 vyplynulo vyhlásenie preberajúceho - žalobcu o tom, že stav stavieb
zjavne nezodpovedá obvyklému opotrebeniu s prihliadnutím na bežný spôsob užívania; Stavby sú v

dezolátnom stave, z jednej v danom čase zostal skelet, ďalšia bola z väčšej časti zrútená. V zmysle
vyhlásenia preberajúceho Stavby zjavne neboli spôsobilé na ďalšie užívanie na skladovanie ani iné
účely a bola otázna možnosť ich sanácie.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný 1 v rámci procesnej obrany namietol nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalovaný 1 namietal, že predmetné Nehnuteľnosti boli v správe
žalovaného 2. Žalovaný 1 namietal, že nebolo preukázané žiadne porušenie povinnosti žalovaným
1 ani žalovaným 2. Žalovaný 2 v rámci procesnej obrany namietal, že nebolo preukázané naplnenie
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu voči žalovanému 2. Žalovaný 2 namietol, že neporušil
žiadnu svoju povinnosť, a teda ani povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 415 a § 417 Občianskeho

zákonníka. Žalovaný 2 namietal, že bol v čase vzniku škody správcom predmetných Nehnuteľností a o
nehnuteľnosti sa riadne staral. Žalovaný 2 tiež namietol existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným
porušením povinnosti a vznikom škody na strane žalobcu.

6. Ako nesporné vyhodnotil súd prvej inštancie, že na predmetných Nehnuteľnostiach (Stavbách) vznikla

škoda. Spornými otázkami bolo, či za škodu, ktorá žalobcovi na predmetných Nehnuteľnostiach v jeho
vlastníctvevznikla,zodpovedajúspoločneanerozdielnežalovaný1a/alebožalovaný2,ktorívzniksvojej
zodpovednosti za danú škodu namietali. Súd tak pristúpil k skúmaniu, či bol v spore preukázaný vznik
zodpovednosti za škodu žalovaného 1 a/alebo žalovaného 2 v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka.

7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nemal preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného 1 v konaní. Súd mal v konaní preukázané, že predmetné Nehnuteľnosti, na ktorých došlo
k poškodeniu, boli v čase vzniku škody v správe žalovaného 2, a to na základe Protokolu 63 o zverení
majetku hlavného mesta a s ním súvisiacich majetkových práv a záväzkov do správy Mestskej časti

Bratislava - Nové Mesto zo dňa 30.09.1991, ako aj na základe Protokolu o odovzdávaní a prevzatí
nehnuteľností zo dňa 29.09.2006. Na základe uvedeného bol žalovaný 2 s poukazom na ustanovenie
§ 6 ods. 3 zákona o majetku obcí oprávnený a povinný majetok obce držať, užívať na plnenie úloh
v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade stýmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom obce a tiež v súlade so štatútom mesta.
Žalovanému 2 ako správcovi predmetných Nehnuteľností tiež v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka
vznikla povinnosť spravovať daný majetok tak, aby jeho stav nespôsobil škodu inému a dbať na to, aby

na Stavbách boli vykonané také opatrenia, ktoré zamedzia alebo znížia možnosť vzniku škody na zdraví,
majetku alebo iných hodnotách, prípadne ak škoda hrozí, urobiť opatrenia na jej odvrátenie. Vzhľadom
na preukázanú a nespornú okolnosť správy Nehnuteľností žalovaným 2, uvedené povinnosti bol povinný
plniť a zabezpečovať žalovaný 2 a nie žalovaný 1 ako subjekt v rozhodnom čase zapísaný v katastri
nehnuteľností ako vlastník predmetných Nehnuteľností a ani žalobca ako skutočný vlastník predmetných

Nehnuteľností. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zo strany žalovaného 1 malo dôjsť k porušeniu jeho kontrolnej
povinnosti vo vzťahu k žalovanému 2 a k tomu, ako žalovaný 2 spravoval predmetné Nehnuteľnosti
mu zverené, súd poukázal na to, že ustanovenie § 18d zákona o obecnom zriadení ustanovuje
rozsah kontrolnej činnosti hlavného kontrolóra obce vo vzťahu k obci, a teda nie povinnosť obce, v
danom prípade hlavného mesta SR Bratislavy, realizovať kontrolnú činnosť voči mestským častiam, ako
hospodária s majetkom, ktorý im bol zverený do správy. Rovnako súd nemal preukázané porušenie

žalovaného1vzmysležalobcomoznačenýchčl.80a81ŠtatútuHlavnéhomestaSRBratislavy,nakoľko,
ako už súd konštatoval, v konaní bolo bez pochybností preukázané a medzi stranami ani nebolo sporné,
že predmetné Nehnuteľnosti, na ktorých došlo ku škode, boli v rozhodnom čase vzniku škody v správe
žalovaného 2. Právo aj povinnosť zverené Nehnuteľnosti držať, užívať, brať z nich úžitky a nakladať s
nimi, ako aj všeobecná povinnosť počínať si tak, aby na uvedených Nehnuteľnostiach nedošlo k škode,

tieto riadne spravovať a realizovať oprávnenia zamedzujúce alebo znižujúce možnosť vzniku škody na
Nehnuteľnostiach tak na základe uvedenej skutočnosti patrilo žalovanému 2. Reflektujúc uvedené, súd
po vykonanom dokazovaní nemal preukázané, že zo strany žalovaného 1 došlo k porušeniu akejkoľvek
právnej povinnosti, a to ani jeho konaním, ani opomenutím, či už vyplývajúcej z ustanovenia § 415
Občianskeho zákonníka, osobitných ustanovení zákona o obecnom zriadení alebo zákona o majetku

obcí, resp. Štatútu žalovaného 1, ktoré by mohlo mať za následok vznik škody na Nehnuteľnostiach vo
vlastníctve žalobcu. Keďže vo vzťahu k žalovanému 1 súd v zmysle uvedeného nemal preukázané, že
by došlo k naplneniu už prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, pričom všetky podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu musia byť naplnené kumulatívne, dospel súd k záveru, že žalovaný 1
nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu súd žalobu voči žalovanému 1 ako

nedôvodnú zamietol.

8. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal spornou otázkou, či boli naplnené predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, samostatne voči žalovanému 2. Konštatoval, že
v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb. mestské časti sú právnickými osobami, ktoré za

podmienok ustanovených zákonom a štatútom samostatne hospodária s vlastným majetkom a s
vlastnými finančnými zdrojmi, ako aj s majetkom, ktorý im bol zverený. V zmysle § 6 ods. 3 zákona
o majetku obcí mestská časť je oprávnená a povinná majetok obce držať, užívať na plnenie úloh v
rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s
týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom obce a tiež v súlade so štatútom mesta. V

zmysle § 7 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o majetku obcí orgány obce a organizácie sú povinné
majetokobcezveľaďovať,chrániťazhodnocovať,atonajmäudržiavaťaužívaťmajetok,chrániťmajetok
pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, používať všetky právne prostriedky na ochranu
majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými
orgánmi. Ako bolo konštatované vyššie, súd mal v konaní preukázané, že predmetné Nehnuteľnosti, na

ktorých došlo k poškodeniu, boli v čase vzniku škody v správe žalovaného 2, a to na základe Protokolu
63 o zverení majetku hlavného mesta a s ním súvisiacich majetkových práv a záväzkov do správy
Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto zo dňa 30.09.1991, ako aj na základe Protokolu o odovzdávaní
a prevzatí nehnuteľností zo dňa 29.09.2006. Žalovaný 2 ako správca predmetných Nehnuteľností bol vo
väzbe na citované zákonné ustanovenia oprávnený a povinný predmetné Nehnuteľnosti držať, užívať,

brať z nich úžitky a nakladať s nimi, ako aj predmetné Nehnuteľnosti chrániť pred poškodením alebo
zničením. V konaní tiež nebolo sporné a zároveň mal súd zo správy strážnej služby susedného objektu
za preukázané, že dňa 29.04.2010 došlo k zrúteniu časti Nehnuteľností, a to skladovej haly so vstavbou.
Z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka pre žalovaného 2 ako správcu Nehnuteľností vyplývala
povinnosť používať a spravovať zverený majetok tak, aby jeho stav nespôsobil škodu inému a tiež,

aby boli na Stavbách vykonané opatrenia zamedzujúce alebo znižujúce vzniku škody na zdraví, na
majetku alebo iných hodnotách a urobiť opatrenia na jej odvrátenie. V zmysle uvedeného, poukazujúc
na preukázané a nesporné zrútenie časti zverených Nehnuteľnosti (skladovej haly so vstavbou) počas
výkonu správy Nehnuteľností žalovaným 2, súd mal preukázané aj porušenie právnej povinnosti vykonaťopatrenianazamedzeniealebozníženiemožnostivznikuškodynamajetkuvzmysle§415Občianskeho
zákonníka žalovaným 2.

9. Súd prvej inštancie nemal za preukázané tvrdenie žalovaného 2 v rámci svojej procesnej obrany,
že sa o zverené Nehnuteľnosti riadne staral. Žalovaný 2 poukazoval a listinnými dôkazmi preukazoval,
že objekt, v ktorom sa Nehnuteľnosti nachádzali, bol na podnet žalovaného 2 na mestskej polícii
označený ako kontrolný bod a boli v ňom vykonávané pravidelné kontroly mestskej polície. Zároveň
poukazoval na to a preukazoval, že vo veci poškodenia oporných trámov na budove skladových

priestorov podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Žalovaný 2 tiež poukazoval na to, že
areál bol oplotený, vchod bol chránený bránou, pričom niekoľkokrát došlo k výmene zámkov. Súd mal
zároveň z výsluchu svedkyne W.. I. P. preukázané, že do objektu, v ktorom sa nachádzali aj predmetné
Nehnuteľnosti, sa viackrát dostali vandali a dochádzalo tam ku krádežiam. Súd mal preukázané zo
znaleckéhoposudkuč.118/2021,žeúmyselnýaleboneúmyselnýneodbornýzásahdokonštrukciealebo
vandalizmus boli dve z troch pravdepodobných príčin vzniku poruchy na Stavbe označené znalcom. S

poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že z uvedených tvrdení a dôkazov nemožno po vykonanom
dokazovaní dospieť k záveru o riadnej starostlivosti žalovaného 2 o zverené Nehnuteľnosti. Žalovaný
2 nepreukázal, že by daný areál, v ktorom sa nachádzali aj predmetné Nehnuteľnosti, bol vzhľadom
na dané okolnosti nepretržite strážený strážnou službou (ako tomu bolo napríklad v areáli susednej
firmy) alebo kamerovýmzabezpečením, nepreukázal, ako často boli zo strany žalovaného 2 vykonávané

kontroly stavu zverených Nehnuteľností, neboli predložené žiadne zápisnice z takýchto kontrol a
prípadných prijatých opatrení na zamedzenie vzniku škody na Nehnuteľnostiach, pričom toto nebolo
preukázané ani výsluchom svedkyne W.. P.. Vykonaným dokazovaním tak súd nemal preukázané, že
by žalovaný 2 vykonal dostatočné opatrenia na ochranu Nehnuteľností pred neoprávnenými zásahmi
tretích osôb. Žalovaný 2 ďalej poukazoval na to, že Nehnuteľnosti boli prenajaté a nájomcovia mali

povinnosť prenajaté Stavby strážiť. Súd po vykonanom dokazovaní prisvedčil argumentácii žalobcu, že
zo žalovaným 2 predložených nájomných zmlúv vôbec nevyplýva, z akého dôvodu došlo k predčasnému
ukončeniu nájomných zmlúv, pričom je zrejmé, že v čase odovzdania Nehnuteľností žalobcovi už
neboli Stavby v stave spôsobilom na riadne užívanie a zároveň žalovaný 2 nijako nepreukázal,
ako a či vôbec nejakým spôsobom kontroloval plnenie ním tvrdenej povinnosti nájomcov chrániť

prenajaté Nehnuteľnosti a aké opatrenia prijal v prípade, ak by si nájomcovia túto povinnosť riadne
neplnili. Súd zároveň poukázal, že aj v prípade ďalšej znalcom v znaleckom posudku č. 118/2021
označenej príčiny poškodenia konštrukcie Stavby, a to poškodenie tiahiel koróziou alebo neodbornou
údržbou, takáto príčina pádu časti Stavby by predstavovala poškodenie práve z dôvodu nedostatočnej
údržby a teda starostlivosti o Nehnuteľnosti zo strany žalovaného 2 ako správcu nehnuteľností. Na

základe vykonaného dokazovania tak súd dospel k záveru, že žalovaný 2 v rámci svojej procesnej
obrany nepreukázal, že sa o zverené Nehnuteľnosti staral riadne, a to v dostatočnom rozsahu a
dostatočným spôsobom ich chránil pred poškodením, a teda vznikom škody na Nehnuteľnostiach a
že na Nehnuteľnostiach boli prijaté opatrenia zamedzujúce alebo znižujúce možnosť vzniku škody na
Nehnuteľnostiach.

10. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný 2 ako správca predmetných Nehnuteľností tak porušil svoju
povinnosť riadne užívať zverený majetok a tento chrániť pred poškodením (§ 6 ods. 3 a § 7 ods.
2 písm. a) zákona o majetku obcí), ako aj svoju právnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415
Občianskeho zákonníka konať tak, aby nedochádzalo ku škodám. Súd mal za to, že žalovaný 2 v konaní

nepreukázal, že konal s dostatočnou starostlivosťou tak, aby na zverených Nehnuteľnostiach nedošlo
k vzniku škody. Súd tak mal preukázané naplnenie prvej podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle
§ 420 Občianskeho zákonníka, a teda, že žalovaný 2 porušil svoju právnu povinnosť v zmysle § 415
Občianskeho zákonníka, resp. zákonné povinnosti v zmysle § 6 ods. 3 a 7 ods. 2 písm. a) zákona
o majetku obcí. Súd nad rámec uvedeného poznamenal, že žalovaný 2 ako mestská časť je povinný

hospodáriť so zvereným majetkom aj v súlade so Štatútom obce (mestskej časti) a v súlade so zásadami
hospodárenia s majetkom obce.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že vznik škody je ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu. Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký je jej rozsah zaťažuje žalobcu.

Vlastníkovi veci vzniká škoda jej poškodením, resp. úplným zničením.
V konaní nebolo sporné, že došlo k škode na predmetných Nehnuteľnostiach a nebolo sporné, a bolo
preukázané, že dňa 29.04.2010 došlo k zrúteniu časti Stavby, a to skladovej halys vstavbou. Jedná sa teda o reálnu škodu ako skutočnú negatívnu zmenu, ktorá vyvoláva viditeľnú
zmenu v majetkovej sfére poškodeného. Vznik škody ako ujmy, ktorá nastala
v majetkovej sfére žalobcu, resp. úpadcu ako skutočného vlastníka predmetných Nehnuteľností bol v

konaní preukázaný, nakoľko došlo k poškodeniu veci (nehnuteľnej) vo vlastníctve úpadcu. Škodou na
veci sa pritom rozumie aj jej poškodenie, bez ohľadu na to, z akých príčin k nej došlo. Vznik škody na
strane žalobcu (úpadcu) tak bol v konaní preukázaný. Na strane úpadcu tak vznikla ujma, ktorá nastala
v majetkovej sfére úpadcu (poškodenie veci vo vlastníctve úpadcu), táto ujma je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, a to peňažného.

12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu
je aj existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vzniknutou škodou. O vzťah príčinnej
súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho konania škodcu, teda ak je jeho konanie
a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nevznikne. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a

neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Otázka príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu
a vznikom škody je otázkou skutkovou, nie právnou otázkou. Po vykonanom dokazovaní súd dospel
k záveru, že skutočnosťou, bez ktorej by k vzniku škody nedošlo bolo to, že žalovaný 2 si riadne
neplnil svoje povinnosti správcu zverených Nehnuteľností, zverené Nehnuteľnosti riadne nechránil
pred poškodením a nevykonal také opatrenia, ktoré by zamedzili alebo znížili možnosť vzniku škody

na Nehnuteľnostiach. Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodlivý
následok nevznikol. V danom prípade skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo k vzniku škody, bolo
porušenie konštatovaných zákonných povinností žalovaného 2, resp. právnej povinnosti v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka. Keby si žalovaný 2 riadne plnil svoje povinnosti správcu zverených
Nehnuteľností, nedošlo by na strane úpadcu k vzniku skutočnej škody spočívajúcej v zmenšení

majetkového stavu úpadcu z dôvodu poškodenia (čiastočné zrútenia) predmetných Nehnuteľností.

13. Spornou otázkou v konaní bola aj otázka výšky škody, ktorá žalobcovi vznikla. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalobca v konaní predložil ako listinné dôkazy znalecké posudky č. 65/2001, č.
96/2005 a č. 11/2013, ktoré však aj v zmysle názoru prezentovaného odvolacím súdom v uznesení č.k.

2Cob/110/2018 - 300 zo dňa 05.03.2019, nepreukazovali reálny stav Nehnuteľností v čase poškodenia,
keďže znalecký posudok č. 11/2013 vyhodnocoval stav nehnuteľností k 15.10.2013 a na podklade
posudkovvyhotovenýcheštepredčasompoškodeniaStavieb. Súdnanávrhžalovaného1ažalovaného
2 vo veci nariadil znalecké dokazovanie z odboru: Stavebníctvo, Odhad hodnoty nehnuteľností a na
vypracovanie znaleckého posudku ustanovil znalca z odboru Stavebníctvo, odvetvie: Odhad hodnoty

nehnuteľností, Ing. Miloslava Ilavského, PhD., ktorý vypracoval a v konaní predložil znalecký posudok
č. 118/2021 a na návrh žalobcu a žalovaného 2 súd tiež vykonal dokazovanie výsluchom znalca
Ing. Ilavského, PhD. na pojednávaní konanom dňa 21.06.2022. Súd uviedol, že znalecký posudok
ako jeden z dôkazných prostriedkov v zmysle § 207 a nasl. CSP je predmetom hodnotenia súdom,
a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti so všetkými ostatnými vykonanými dôkazmi a so všetkým,

čo počas konania vyšlo najavo. Hodnotenie znaleckého posudku podlieha zásadám, ktorými sa
spravuje procesné dokazovanie, najmä zásade voľného hodnotenia dôkazov. Súd nemôže nahrádzať
znalca a hodnotiť odbornú správnosť znaleckého posudku. Môže však hodnotiť znalca, skutočnosť, či
posudok vychádza zo správneho skutkového stavu veci, ako aj logiku posudku, teda či má znalcov
záver oporu v stanovených predpokladoch a analyzovaných skutočnostiach. Reflektujúc uvedené, pri

hodnotení znaleckého posudku č. 118/2021 samostatne, ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými
vykonanými dôkazmi, súd dospel k záveru, že znalecký posudok č. 118/2021 nevykazuje známky
svojvôle, znalecký posudok vychádza zo správneho skutkového stavu veci a znalec odpovedal na
stranamipoloženéotázky.Znalecpriznaleckejčinnostivychádzalajzoznaleckýchposudkovč.65/2001,
č. 96/2005 a č. 11/2013, ako aj

z vlastnej obhliadky predmetných Stavieb a zohľadnil aj stav Nehnuteľností v čase vzniku poškodenia.
Pri posúdení výšky škody, ktorá žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti
s porušením povinností žalovaného 2, tak súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 118/2021
vo vzájomnej súvislosti s výpoveďou znalca Ing. Ilavského, PhD.

14. Pri určení výšky škody, ktorá žalobcovi na Nehnuteľnostiach vznikla a na náhradu ktorej žalobcovi
voči žalovanému 2 vznikol nárok, vychádzal súd prvej inštncie zo stanovenia skutočnej škody znalcom,
a to k času škodovej udalosti. Súd mal v konaní z hlásenia strážnej služby SECURITON Servis, spol.
s.r.o. bez pochybností preukázané, že dňa 29.04.2010 došlo k zrúteniu častí Stavby, a teda k škode, zaktorú v zmysle už uvedených záverov zodpovedá žalovaný 2. Znalec v znaleckom posudku č. 118/2021
rozlišoval škodu na Stavbe s tzv. aberačnou, náhlou poruchou, ktorá vznikla v krátkom časovom
intervale a škodu na Stavbe s neaberačnými poruchami, ktoré by vznikali v dlhom časovom intervale.

Vo vzťahu k určeniu výšky škody ku dňu 29.04.2010 s aberačnou poruchou znalec na strane 218
znaleckého posudku č. 118/2021 skonštatoval, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, primárna
príčina poruchy časti Stavby bola spôsobená nefunkčnosťou tiahiel na zachytenie horizontálnych reakcií
oblúkových strešných nosníkov. Nefunkčnosť tiahiel mohli podľa odborného názoru znalca spôsobiť
tri príčiny, a to (1) neodborný alebo úmyselný zásah do konštrukcie (fyzické odstránenie tiahiel), (2)

poškodenie tiahiel koróziou alebo nedostatočnou údržbou a (3) poškodenie tiahiel vandalizmom. Znalec
zároveň pri výsluchu uviedol, že k zrúteniu časti Stavby, muselo dôjsť najviac v rozsahu niekoľkých
dní od okamihu nefunkčnosti tiahiel. Výšku skutočnej škody na Stavbe s aberačnou poruchou ku dňu
vzniku škody znalec v znaleckom posudku č. 118/2021 stanovil na sumu 196.386,12 EUR, pričom znalec
skonštatoval, že pre prípad skutočnej škody nastala ekonomická totálna škoda. Súd v danom prípade za
rozhodnú považoval znalcom určenú výšku skutočnej škody ku dňu vzniku škody, a nie výšku škody pre

prípad naturálnej reštitúcie, nakoľko žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 02.08.2022 považoval
navrátenie Nehnuteľností do pôvodného stavu a vrátenie žalobcovi za vylúčené. Súd poukázal na to,
že žalobca v písomnom podaní uviedol, že považuje za jednoznačné, že „celková“ výška škody žalobcu
predstavuje súčet výšky skutočnej škody s aberačnou poruchou ku dňu vzniku škody (196.386,12 EUR)
a výšky škody z neaberačnej poruchy stanovenej ku dňu 19.08.2010 (dátum, kedy mal žalovaný 2

odovzdať Nehnuteľnosti späť žalobcovi) v sume 205.677,11 EUR. Súd sa s takýmto tvrdením žalobcu
nestotožnil. Z jednej škodovej udalosti totiž mohla žalobcovi vzniknúť len jedna škoda, pričom znalec
v znaleckom posudku, v odpovedi na otázku č. 7 uviedol len rôzne spôsoby výpočtu a v tom dôsledku
rôzne hodnoty tej istej škody. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že k vzniku škody došlo v
dôsledku pádu časti skladovej haly so vstavbou (v dôsledku aberačnej poruchy). Žalobcovi tak vznikol

nárok na náhradu skutočnej škody vyčíslenej znalcom ku dňu vzniku škody, a to v sume určenej
znaleckým posudkom vo výške 196.386,12 EUR. Pri takomto výpočte znalec zohľadnil náklady na
opravu, všeobecnú hodnotu Stavby pred poškodením a všeobecnú hodnotu Stavby po oprave ako aj
hodnotu využiteľných zvyškov. Súd tiež poukázal na to, že iná škodová udalosť, ako pád časti Stavby,
nebola v konaní žalobcom nijako preukázaná ani tvrdená. Súd ďalej poukázal na to, že v prípade, ak

by súd žalobcovi priznal ním vyčíslenú „celkovú“ škodu, ako uviedol v podaní doručenom súdu dňa
02.08.2022, tak by výška škody presiahla všeobecnú hodnotu Nehnuteľnosti pred poškodením v danom
čase (298.000,00 EUR, str. 214 ZP), pričom výška škody v danom prípade nemôže byť vyššia, alebo
rovnaká, ako všeobecná hodnota nehnuteľností pred poškodením, ako konštatoval aj znalec na strane
226 znaleckého posudku č. 118/2021. Na strane žalobcu ako skutočného vlastníka Nehnuteľností by

tak došlo k bezdôvodnému obohateniu v neprospech žalovaného 2 ako škodcu. Taký výklad výpočtu
výšky škody a záverov znaleckého posudku č. 118/2021, ako prezentoval žalobca v podaní doručenom
súdu dňa 02.08.2022, tak podľa názoru súdu nie je možný. V zmysle uvedeného súd po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že v konaní bol preukázaný vznik škody na strane žalobcu (úpadcu),
keď bola poškodená nehnuteľná vec vo vlastníctve úpadcu, ako aj výška skutočnej škody ku dňu

29.04.2010, a to znaleckým posudkom č. 118/2021, ktorý určil skutočnú výšku škody ku dňu 29.04.2010
v sume 196.386,12 EUR. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatneného žalobou a prevyšujúceho
znaleckým posudkom vyčíslenú výšku skutočnej škody, teda v sume 973.613,88 EUR súd dospel k
záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a výšku nároku na náhradu škody aj v sume 973.613,88
EUR nepreukázal, preto súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú voči žalovanému 2 zamietol.

15. Súd prvej inštanice poukázal na ďalší nevyhnutný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu
v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a to zavinenie škodcu. Všeobecná občianskoprávna
zodpovednosť je založená na princípe zodpovednosti za predpokladané (prezumované) nedbanlivostné
zavinenie, pričom dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla jeho zavineným konaním, spočíva

na škodcovi, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť tým, že škodu nezavinil. V danom prípade súd
vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaný 2 nepreukázal existenciu takých skutočností,
z ktorých by vyplývalo, že škoda na Nehnuteľnostiach nebola spôsobená jeho zavinením. Keďže
došlo počas obdobia, kedy mal žalovaný 2 Nehnuteľnosti nesporne v správe, a kedy bol povinný
(a oprávnený) predmetné Nehnuteľnosti držať, užívať, brať z nich úžitky a nakladať s nimi, ako aj

predmetné Nehnuteľnosti chrániť pred poškodením alebo zničením, k poškodeniu (pádu) časti Stavby
v jeho správe, pričom nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že by sa tak stalo z dôvodov vis
maior, nebolo preukázané, že by žalovaný 2 vznik škody nezavinil. Pokaľ žalovaný 2 tvrdil, že sa o
zverené Nehnuteľnosti riadne staral, súd toto tvrdenie s poukazom na odôvodnenie uvedené v bode64 odôvodnenia tohto rozhodnutia, nemal v konaní preukázané. Vzhľadom na uvedené súd dospel k
záveru, že žalovaný 2 v konaní nepreukázal, že škodu nezavinil, a teda nedošlo k vyvráteniu domnienky
o jeho zavinení za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti

žalovaného 2.

16. Sumarizujúc uvedené súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a zhodnotení výsledkov
dokazovania jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný 1 nebol
v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a

nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného 1 ako jedného z predpokladov vzniku
zodpovednostizaškodu,pretosúdžalobuvočižalovanému1zamietol.Naopakžalobcavkonaníuniesol
dôkazné bremeno a preukázal vznik zodpovednosti žalovaného 2 za škodu, teda preukázal existenciu
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti
s poškodením Nehnuteľností, a to v rozsahu skutočnej škody vo výške 196.386,12 EUR, ktorú súd
žalobcovi voči žalovanému 2 priznal, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalobca

si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody v sume 1.170.000,00 EUR. V zostávajúcej časti žalobou
uplatnenej sumy vo výške 973.613,88 EUR tak súd žalobou uplatnený nárok posúdil ako nepreukázaný
a nedôvodný a v tejto časti súd žalobu voči žalovanému 2 zamietol.

17. Žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania súd prvej inštancie posudzoval vo vzťahu k

žalovanému 2 a vo vzťahu k priznanej istine vo výške 196.386,12 EUR. Vo vzťahu k prevyšujúcemu
nároku na úroky z omeškania zo súdom nepriznanej časti žalovanej istiny vo výške 973.613,88 EUR,
a to vo výške 9,00% ročne zo sumy 973.613,88 EUR od 21.12.2010 do zaplatenia, bol nárok žalobcu
voči žalovanému 2 na zaplatenie úrokov z omeškania nedôvodný a súd žalobu voči žalovanému 2 aj v
tomto rozsahu zamietol. Keďže si však žalovaný 2 nesplnil svoju povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu

škody vo výške 196.386,12 EUR riadne a včas, dostal sa do omeškania ako dlžník s plnením svojho
peňažného záväzku. V danom prípade žalobcovi patrí nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania v sadzbe 9,00% ročne uplatnenej
žalobou, nakoľko takto uplatnený úrok neprevyšuje nárok žalobcu v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania odo dňa 21.12.2010, teda odo dňa ako si uplatnil v

žalobe, nakoľko tvrdenie žalobcu, že žalovaného 2 vyzval na náhradu škody listom zo dňa 18.10.2010,
ako ani samotný deň vzniku omeškania žalovaný 2 neurobil nijakým relevantným spôsobom sporným. S
poukazom na uvedené súd posúdil nárok žalobcu voči žalovanému 2 na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 9,00% ročne zo súdom priznanej sumy istiny vo výške 196.386,12 EUR od 21.12.2010 do
zaplatenia ako dôvodný a žalobe v tejto časti vyhovel.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a uviedol, že žalovaný
1 bol voči žalobcovi úspešný v celom rozsahu, nakoľko voči žalovanému 1 súd žalobu v celom rozsahu
zamietol. Vzhľadom na uvedené súd žalovanému 1 voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Žalobca bol ďalej v predmetnom konaní úspešný voči žalovanému 2 v rozsahu o

zaplatenie istiny vo výške 196.386,12 EUR (16,79%). Vo zvyšnej časti istiny vo výške 973.613,88 EUR
súdžalobuvočižalovanému2zamietol,pretovtejtočastibolúspešnýžalovaný2(83,21%).Čistýúspech
žalovaného 2 v konaní voči žalobcovi tak predstavuje 66,42%. Súd zároveň poukázal na to, že zohľadnil
pomer úspechu vo vzťahu k žalovanej istine, nakoľko príslušenstvo nebolo predmetom samostatného
nároku. V prípade, ak je príslušenstvo uplatnené spolu s pohľadávkou, jeho súdom priznaná výška,

resp. zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, nemá vplyv na posúdenie úspechu žalobcu v konaní (viď.
napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2017, č.k. 3Cob/300/2016-118). S poukazom
na uvedené dospel súd k záveru, že žalovaný 2 má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 66,42%.

19. Proti tomuto rozsudku podal v rozsahu výrokov II., III., IV. a V. odvolanie žalobca z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázal na to, že o výške škody súd rozhodol na základe záverov,
vyslovených znalcom v Znaleckom posudku č. 118/2021
Ing. Miroslava Ilavského PhD (Znalecký posudok II), keď žalobcovi priznal len škodu, ktorá vznikla
následkom Aberačnej poruchy na stavbe súp. č. 1082, postavenej na parcele č. XXXXX/X. Skutkové

zistenia, ktoré súd vyvodil zo Znaleckého posudku II a ktoré viedli
k záveru súdu o výške škody spôsobenej na dotknutých nehnuteľnostiach - Stavbách, nie sú podľa
žalobcu správne.20. Žalobca zdôraznil tú skutočnosť, že samotný znalec ako základ a východisko pre určenie dôvodu
vzniku škody a vyčíslenie škody na nehnuteľnostiach používa dve zásadné línie, a to: škoda spôsobená
náhlou poruchou - Aberačná porucha a škoda ako dôsledok poruchy, ktorá pôsobí na nehnuteľnosť

postupne počas dlhšieho obdobia - neaberačná porucha. Poukazuje na to, že v bode 21 odôvodnenia
napadnutého rozsudku súd zhrnul odpovede znalca zo Znaleckého posudku II na položené otázky.
V dôsledku nepresne a neejednoznačne položených otázok žalovanou 1/ a žalovanou 2/, odpovede
na jednotlivé otázky, vyčíslenie všeobecnej hodnoty „nehnuteľnosti“ resp. „nehnuteľností“ k rôzne
stanoveným dátumom, rozlíšenie časového obdobia na obdobie do 29.4.2010 - keď došlo k náhlej/

aberačnej poruche na stavbe súp. č. 1028 na parc. č. XXXXX/X a po tomto období, vyznievajú značne
mätúco. Navyše túto zmätočnosť umocňuje fakt, že znalec oceňoval nielen nehnuteľnosti - Stavby,
ktorých sa žaloba týka, ale aj celý areál, v ktorom sa Stavby nachádzali, teda aj iné stavby, pozemky
a príslušenstvo, ktorých sa žaloba vôbec netýka. V tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku za
významnú pre rozhodnutie súdu o výške škody je možno považovať odpoveď znalca na otázku č. 7 -
stanoviť skutočnú škodu vzniknutú na nehnuteľnosti poškodením v roku 2010, keď k položenej otázke

znalecuviedol,že:stanovilvýškuškodynajednejstavbesúp.č.1028p.č.XXXXX/X(vnašichpodaniach
označovaná ako „hlavná stavba“) ako skutočnú škodu k termínu poruchy, náhla/aberačná porucha dňa
29.4.2010, skutočnú výšku škody vyčíslil na 196.386,12 EUR, pričom v ďalšom texte znalec stanovil
k dátumu 29.4.2010 aj výšku škody na všetkých troch nehnuteľnostiach, keď uviedol, že: stanovil aj
výšku škody k termínu 29.04.2010 ako rozdiel všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti bez vady a hodnoty s

vadou pri nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na sumu 126.676,06 EUR. Domnieva sa, že vyčíslenie
výšky škody na Stavbách (teda škody spôsobenej na všetkých troch nehnuteľnostiach) pri hodnotení
skutkových zistení nie je možné opomenúť.

21.Tvrdí,žesúdnesprávnevyhodnotildôkaz-ZnaleckýposudokII,vdôsledkučohonesprávnerozhodol

o výške škody. Má za to, že súd zo Znaleckého posudku II nesprávne vyvodil, že žalobca má nárok len na
náhraduškody,vyčíslenúznalcomnastavbesúp.č.1028naparceleč.XXXXX/X(hlavnástavba)atolen
v dôsledku náhlej/aberačnej poruchy zrútením časti strechy. Súd vôbec nezohľadnil škody spôsobené
na všetkých troch dotknutých stavbách v dôsledku pôsobenia iných negatívnych vplyvov postupne,
počas dlhšieho obdobia (neaberačné poruchy), aj keď tieto neviedli k tak zásadnej, náhlej/aberačnej

poruche,kakejdošlonahlavnejstavbe.Napriektomu,ževZnaleckomposudkuIIniejestanovenávýška
celkovej škody na Stavbách jednou sumou (tým máme na mysli škodu na všetkých troch stavbách), zo
Znaleckého posudku II jednoznačne vyplýva, že znalec výšku škody vyčíslil: samostatne pre škodu z
titulu náhlej/aberačnej poruchy na jednej nehnuteľnosti - hlavnej stavbe a samostatne škodu na všetkých
nehnuteľnostiach z titulu neaberačných porúch.

22. Podľa žalobcu súd na základe skutkových zistení zo Znaleckého posudku II síce správne vyhodnotil,
že žalobcovi porušením právnej povinnosti žalovanou 2/ vznikla škoda
z titulu náhlej/aberačnej poruchy, na druhej strane však nesprávne vyhodnotil, že porušením právnej
povinnosti žalovanou 2/ žalobcovi žiadna iná škoda, t.j. titulom neaberačných porúch, nevznikla. Výška

škody z titulu aberačnej poruchy (i) nie je sporná a súd ju správne vyčíslil ako sumu 196.386,12 EUR
[Znalecký posudok II, bod 9. Stanovenie výšky škody na stavbe s.č.1028 na p.č. XXXXX/X, bod 9.I.3.9.
str. 242 výška škody (skutočná)]. Otáznou však zostáva druhá zložka škody z titulu neaberačnej poruchy,
a to najmä ustálenie, k akému dátumu je správne takúto škodu určiť, keďže k neaberačným poruchám
na Stavbách dochádzalo postupne počas dlhšieho obdobia, t.j. až do termínu odovzdávania Stavieb

žalobcovi. Opätovne poukazuje na bod 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd uviedol
aj odpoveď znalca na otázku č. 7, v ktorej znalec vyčíslil škodu z titulu neaberačných porúch najskôr pre
celý areál na sumu 130.286,80 EUR a následne na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu (Stavby) na
sumu 125.676,06 EUR. Tvrdí, že výšku škody na všetkých nehnuteľnostiach žalobcu (Stavby) z titulu
neaberačných porúch je potrebné ustáliť k dátumu 19.8.2010, ku ktorému znalec škodu vyčíslil na sumu

205.677,11 EUR [Znalecký posudok II, 16.Výšky škody z titulu neaberačných porúch, bod 16.3.2. str.
345].

23. Podľa žalobcu je nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania.
V prvom rade poukazuje na to, že žaloba o náhradu škody podľa ust. § 415 a nasl. OZ má svoje

osobitné špecifiká, ktoré iné žaloby, ktoré je možné zaradiť pod ust. § 137 písm. a) neobsahujú.
Žalobca v prípade žaloby o náhradu škody nesie povinnosť dôkazného bremena vo vzťahu k splneniu
osobitných podmienok, spočívajúcich nielen v preukázaní protiprávneho konania žalovaného, ale
aj samotného vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou; poslednápodmienka - zavinenie sa predpokladá a dôkazné bremeno zbavenia sa zavinenia, nesie žalovaný.
Podľa jeho názoru nemôže byť na ťarchu žalobcu, ak po predložení znaleckého posudku vypracovaného
znalkyňou Mgr. Ing. Janou Pecníkovou navrhol zmenu petitu (súd zmenu návrhu pripustil uznesením č.

k. 34Cb/42/2010-222 zo dňa 01.10.2015); žalobca ani inak konať nemohol, a to s odkazom na povinnosť
postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorá žalobcovi vyplýva z osobitných právnych predpisov
v spojení s ust. § 216 ods. 1 a 2 CSP. Nemôže byť zároveň na ťarchu žalobcu, ak súd na návrh
žalovaných 1/ a 2/ uložil vypracovať nový znalecký posudok, pričom znalec pri vyčíslení škody na
Stavbách použil odlišnú metodiku s iným výsledkom, ktorý následne súd použil vo svojom rozhodnutí.

Je potom nesprávne a nespravodlivé, že aj keď bol žalobca v spore úspešný a súd uložil žalovanej 2/
nahradiť škodu, súd mu za úspech v spore žiadne trovy nepriznal, naopak, uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť trovy neúspešnej žalovanej 1/ a žalovanej 2/. Súd podľa neho postupoval čisto formálne a na
prejednávaný spor aplikoval spôsob, ustálený súdnou praxou pre jednoduché resp. štandardné spory
o zaplatenie, v ktorých výsledok sporu nie je závislý od znaleckého dokazovania. V prejednávanej
veci platí, že žalobca právom podal žalobu o náhradu škody a v plnom rozsahu uniesol dôkazné

bremeno, ktoré žalobcu zaťažuje; otázka výšky škody bola otázkou odbornou, ponechanou na znalecké
dokazovanie, a zároveň žalobca bol v spore úspešný a skutočnosť, že výška škody bola ustálená až
v poradí druhým znaleckým posudkom úspech žalobcu žiadnym spôsobom neznižuje, ovplyvňuje len
výšku priznanej náhrady škody.

24. Žalobca navrhol, aby odvolací súd výrok II rozsudku súdu prvej inštancie zmenil takto: Žalovaný 2/
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 402.063,23 EUR spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 402.063,23 EUR od 21.12.2010 do zaplatenia, a to do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrok III rozsudku súdu prvej inštancie zrušil. Výrok IV a
V rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a o náhrade trov konania zmenil a rozhodol nasledovne: Žalobca

má voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, ktorá sa priznáva z prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatneuznesenímpoprávoplatnostirozsudku.Žalovanej1/ažalovanej2/náhradutrovnepriznáva.

25. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku II a súvisiacemu výroku

o trovách konania podal odvolanie žalovaný v 2. rade. Žalovaný v 2. rade má za to, že
v konaní neporušil ustanovenia § 415 OZ ani § 417 OZ. Žalovaný v 2. rade bol v čase vzniku
škody správcom predmetných nehnuteľností a teda sa riadne staral o zverený majetok a počínal si
tak, aby na zverenom majetku nedochádzalo ku škodám. Žalovaný 2/ bol správcom predmetných
nehnuteľností a nehnuteľnosti užíval tým, že ich prenajímal tretím osobám. Je teda zrejmé, že by

konal sám „proti sebe” a v rozpore s platnými právnymi predpismi, ak by vedome umožnil zmenšenie
hodnoty a poškodenie majetku, ktorý mu bol zverený do správy. Nehnuteľnosti boli riadne poistené.
Celý pozemok, na ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádzala bol oplotený a vstup bol možný cez
dvojkrídľovú plechovú bránu, ktorá bola riadne uzamknutá. Pri kontrolách, ktoré vykonával žalovaný
2, ak bolo zistené poškodenie, bola následne zriadená náprava napr. zámky na bráne boli z dôvodu

poškodenia niekoľkokrát vymieňané. Keďže bola predmetná nehnuteľnosť zo strany žalovaného v 2.
rade prenajímaná a nájomcovia podpísali nájomnú zmluvu, posledná Zmluva o nájme č. 182/2008 so
spoločnosťou KUBALASTAV, s.r.o., ktorú žalovaný v 2. rade predložil v konaní, bola prevádzkyschopná.
Je zrejmé, že nájomca by neprevzal nehnuteľnosť do nájmu, ak by predmetná nehnuteľnosť nebola
v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Naviac, ako žalovaný v 2. rade uvádzal vo svojich

vyjadreniach, bolo stráženie majetku počas trvania nájomných vzťahov v kompetenciách jednotlivých
nájomcov.

26. Poukázal na to, že v tomto konaní predložil správu mestskej polície preukazujúcu, že objekt, v
ktorom sa nachádzala predmetná nehnuteľnosť bola v mestskej polícii označená ako kontrolný bod,

t.j. vykonávali sa pravidelne a zvýšené kontroly zo strany mestskej polície, aj v rozhodnom období
t.j. v predpokladanom čase vzniku škody. Žalovaný v 2. rade postupoval v tejto súvislosti s odbornou
starostlivosťou aj tým, že ak mal podozrenie na možné zvýšené hrozby krádeží, požiadal mestskú políciu
o súčinnosť, aby vykonávali pravidelné kontroly a výjazdy na mieste samom za účelom zabezpečenia
majetku žalovaného v 2. rade.

Z predloženého dôkazu žalovaným v 2. rade v tomto konaní vyplýva množstvo a frekvencia týchto
návštev.27. Ďalej poukázal na to, že súdny znalec Ing. Miloslav Ilavský, PhD. v znaleckom posudku č.
118/2021 zo dňa 28.5.2021 na otázku č. 8 - posúdiť podľa rozsahu poškodenia nehnuteľnosti, či
škoda mohla vzniknúť konaním v súvislosti s krádežou železných nosných častí znalec uviedol, že

je možné konštatovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že primárna príčina poruchy časti
posudzovanej stavby bola spôsobená nefunkčnosťou oceľových tiahiel na zachytenie horizontálnych
reakcií oblúkových strešných nosníkov a to z nasledovných príčin: neodborný úmyselný alebo
neúmyselný zásah do tejto konštrukcie - fyzické odstránenie tiahiel, poškodenie tiahiel koróziou alebo
nedostatočnou údržbou, poškodenie tiahiel vandalizmom, čo má za následok nepredvídané deformácie

oblúkového nosníka s následným kolapsom/zrútením. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že sám
znalec uviedol, že predmetné deformácie boli nepredvídavé. Nie je teda možné konštatovať, že žalovaný
v 2. rade porušil svoju právnu povinnosť v zmysle § 415 OZ, resp. zákonné povinnosti v zmysle § 6
ods. 3 a § 7 ods. 2 písm. a) zákona o majetku obcí tak, ako to súd uvádza v odôvodnení predmetného
rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že tak nie sú naplnené podmienky vzniku nároku žalobcu na
náhradu škody v zmysle § 420 OZ.

28. Podľa žalovaného súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že výšku skutočnej škody na Stavbe
s aberačnou poruchou ku dňu vzniku škody znalec v znaleckom posudku č. 118/2021 stanovil na
sumu 196.386,12 EUR, pričom znalec skonštatoval, že pre prípad skutočnej škody nastala ekonomická
totálna škoda. Ako vyplýva zo znaleckého posudku na strane 344, znalec uvádza výšku škody z

dôvodu neaberačných porúch t.j. poruchy vzniknuté v dlhom časovom intervale, pričom výška škody
bola znalcom pre nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu stanovená na sumu 126.000,- Eur, od ktorej by
mala byť podľa názoru žalobcu ešte odpočítaná suma všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcu, ktorú znalec na strane 343 znaleckého posudku č. 118/2021 stanovil na sumu 25.500,- Eur.
Výšku škody, na ktorej úhradu zaviazal žalovaného v 2. rade teda súd nestanovil správne, tak ako to

znalec vyčíslil vo svojom posudku č. 118/2021.

29. K priznaným úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne odo dňa 21.12.2010, teda odo dňa, ako
si žalobca uplatnil v žalobe do zaplatenia, uvádza, že v zmysle § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak

nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z
omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Žalovaný v 2. rade má za to, že povinnosť zaplatiť náhradu
škody žalovanému v 2. rade vznikne až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania a teda žalobcovi
vzniká nárok na úhradu úroku z omeškania až neuhradením plnenia v súdom stanovenej lehote, teda

nie od 21.12.2010, ako žalobcovi priznal súd.

30. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalovaný v 2. rade napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.

31. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý poukázal na to, že žalobca vo svojom
odvolaní uvádza, že neaberačné poruchy majú na nehnuteľnosti rovnako negatívny dopad a znižujú
kvalitu nehnuteľnosti. V tomto prípade však žalobca v konaní nepreukázal,
o koľko sa znížila kvalita nehnuteľnosti v čase jej užívania žalovaným v 2. rade. Žalobca
v priebehu konania 14C/198/1996 vedeného na Okresnom súde Bratislava III 29.09.2006 protokolárne

odovzdal Stavby do správy a užívania žalovaným 1 a 2, pričom žalobca sa rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 18.03.2010, právoplatným dňa 01.07.2010 a vykonateľným dňa 22.07.2010 stal
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalovaný v 2. rade teda reálne užíval nehnuteľnosti v období
od 29.09.2006 do 01.07.2010. Vo svojom odvolaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že výšku škody
je správne určiť ako súčet dvoch zložiek: škody spôsobenej náhlou/aberačnou poruchou ale aj škody

spôsobené neaberačnými poruchami. S uvedeným žalovaný v 2. rade nesúhlasí, ako v priebehu konania
viackrát uviedli, je nutné v tomto prípade určiť jednoznačnú príčinu vzniku škody a následne určiť
skutočnú výšku škody vzniknutej na predmetných nehnuteľnostiach. Z jednej škodovej udalosti totiž
mohla žalobcovi vzniknúť len jedna škoda. Stotožňuje sa s názorom súdu, že výška škody v danom
prípade nemôže byť vyššia, alebo rovnaká, ako všeobecná hodnota nehnuteľností pred poškodením,

ako konštatoval aj znalec na strane 226 znaleckého posudku č. 118/2021. Na strane žalobcu ako
skutočnéhovlastníkaNehnuteľnostíbytakdošlokbezdôvodnémuobohateniuvneprospechžalovaného
2 ako škodcu. V tejto súvislosti považuje za irelevantné tvrdenia žalobcu vyjadrené v odvolaní, že stavstavieb vylučuje akékoľvek užívanie tej časti hlavnej stavby, na ktorej strecha nespadla, ako aj vedľajšej
stavby. Uvedené tvrdenia sú v rozpore so zistením znalca vyjadreným v znaleckom posudku.

32. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 18.1.2023.
Uviedol, že k argumentácii, o ktorú žalovaná 2/ opiera svoje tvrdenia sa už podrobne vyjadroval v
priebehu konania. Ani jedno z týchto tvrdení nemôže žalovanú 2/ zbaviť zodpovednosti za škodu na jej
zverených hodnotách. V konaní bol predložený znalecký posudok č. 96/2005 zo dňa 27.7.2005, v ktorom
je podrobne opísaný technický stav nehnuteľností (ďalej aj “Stavby”), ktoré žalobca dňa 29.9.2006

odovzdal do správy žalovanej 2/. Žalovaná 2/ Stavby prevzala bez akýchkoľvek výhrad, čo znamená, že
Stavby neboli poškodené a ich stav zodpovedal bežnému opotrebeniu a doby ich užívania. V konaní bolo
rovnako preukázané fotodokumentáciou, vyhotovenou žalobcom, správcom úpadcu DANUBIAPRINT,
a.s., že v čase, keď malo dôjsť k ich odovzdaniu žalovanou 2/ žalobcovi, t.j. dňa 19.8.2010, dve stavby,
konkrétne stavba s.č. 1028 na parcele č. XXXXX/X a stavba s.č. 1082 na parcele č. XXXXX/XX sa
nachádzali v stave objektívne vylučujúcom ich užívanie.

33. Poukázal na to, že žalovaná 2/ namieta, že súd nevyhovel návrhu na vykonanie ďalšieho
dokazovania k príčinám alebo prípadným neviditeľným vadám, nakoľko k zrúteniu časti strechy hlavnej
stavby došlo nefunkčnosťou oceľových tiahiel. Námietku žalovanej 2/ nepovažuje za relevantnú. Znalec
v znaleckom posudku č. 118/2021 pri vyčíslení všeobecnej hodnoty stavby s.č. 1028 na parcele č.

XXXXX/X veľmi podrobne a zrozumiteľne opísal jej technický stav pred poškodením náhlou (aberačnou)
poruchou, teda stav bez vady, ako aj možné príčiny tejto poruchy. Ak aj znalec definoval aberačnú
poruchu ako “nepredvídanú poruchu stavby, ktorá vznikla v krátkom časovom intervale a spôsobila
vznik škody na stavbe”, nepredvídanú poruchu nie je možné zamieňať za poruchu bez akejkoľvek
príčiny, ktorej možno predísť. Znalec sa vyjadruje k aberačnej poruche a možným príčinám jej vzniku

konkrétne v bode 9 Znaleckého posudku „Stanovenie výšky škody na stavbe s.č. 1028 na p.č. XXXXX/
X - ABERAČNÁ PORUCHA 29.4.2010“ na str. 218 znaleckého posudku, kde uvádza, že príčinou náhlej
poruchy môžu byť:
- neodborný úmyselný alebo neúmyselný zásah do tejto konštrukcie - fyzické odstránenie tiahiel,
- poškodenie tiahiel koróziou alebo nedostatočnou údržbou,

- poškodenie tiahiel vandalizmom.
Žalovaná 2/ nevedela preukázať, ako sa nájomcovia v priebehu rokov 2006 - 2010 o dotknutú stavbu
starali, nepredložila žiadny písomný záznam o vykonanej kontrole plnenia povinností
z nájomnej zmluvy. Žalovaná 2/ nevedela preukázať, kedy a z akého dôvodu bol ukončený nájomný
vzťah s posledným nájomcom KUBALASTAV, s.r.o. Je preto dôvodné predpokladať, že pri náhlej

(aberačnej) poruche došlo k súhre všetkých troch znalcom uvádzaných príčin, ktoré viedli k zrúteniu
časti strechy. Ak aj znalec uviedol charakteristiku aberačnej poruchy ako nepredvídanej poruchy, v
prípade, ak by nedošlo k neodbornému zásahu a fyzickému odstráneniu tiahiel, alebo ak by bola
zabezpečená dostatočná údržba stavby tak aby nedošlo k obnaženiu železných konštrukcií a pôsobeniu
poveternostných vplyvov priamo na konštrukciu, alebo by nedošlo k poškodeniu tiahiel vandalmi pri

rozoberaní stavby, a teda k nepredvídanej aberačnej poruche a zrúteniu časti strechy, by vzhľadom na
konštrukciuapredpokladanúživotnosťhlavnejstavby,ktorábolaopísanánielenvposlednomznaleckom
posudku ale aj už v skoršie vyhotovených znaleckých posudkoch, nedošlo.

34. Žalobca poukazuje na to, že žalovaná 2/ na záver odvolania namieta, že súd nesprávne určil výšku

škody, ktorú priznal žalobcovi; podľa žalovanej 2/ mal súd vychádzať z toho, že
v znaleckom posudku znalec:
i) sumu totálnej ekonomickej škody (na hlavnej stavbe súp. č. 1028 parc. č. XXXXX/X) z titulu aberačnej
poruchy stanovil vo výške 196.386,12 Eur [dopĺňame str. 242 znaleckého posudku, Výška škody
(skutočná)],

ii) uvádza škodu spôsobenú neaberačnou poruchou, stanovenú v sume 126.000,- Eur [dopĺňame bod
16 znaleckého posudku Výšky škody z titulu neaberačných porúch bod 16.1.2 str. 344 výška škody k
29.4.2010], od ktorej podľa žalovanej 2/ by mala byť odpočítaná všeobecná hodnota nehnuteľností v
sume 25.500,- Eur [dopĺňa, že ide o sumu určenú znalcom v bode 15 znaleckého posudku „Všeobecná
hodnota Stavieb vrátane príslušenstva s vadou

k roku 2021“, str. 343]. Žalovaná 2/ však správne vyčíslenie škody, ktorá by mala vyplývať zo znaleckého
posudku, neuviedla. Žalobca zotrváva na vyčíslení škody, ktoré uviedol
v odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu, ktorá pozostáva:iii) zo škody, ktorá vznikla z dôvodu aberačnej poruchy zrútením časti strechy na stavbe súp.č. 1028 na
parcele č. XXXXX/X, vyčíslenej ku dňu 29.4.2010 v sume 196.386,12 Eur [str. 242 znaleckého posudku,
Výška škody (skutočná)], a

iv) zo škody, ktorá vznikla z titulu neaberačných porúch na všetkých troch stavbách a príslušenstve,
ktorú znalec ku dňu 19.8.2010, kedy mali byť Stavby odovzdané žalobcovi a žalobca Stavby neprevzal,
vyčíslil v sume 205.677,11 Eur, táto suma predstavuje rozdiel medzi všeobecnou hodnotou týchto
nehnuteľnostíkudňu18.9.2010predichpoškodením[bod13 znaleckéhoposudku, Všeobecnáhodnota
celkom 299.914,91 Eur str. 308] a všeobecnou hodnotou týchto nehnuteľností ku dňu 18.9.2010 po ich

poškodení [bod 14 znaleckého posudku Všeobecná hodnota celkom 94.238,80 Eur].

35. K odvolaniu žalobcu a žalovaného v 2. rade zaslal vyjadrenie žalovaný v 1. rade, ktorý vo vzťahu k
výroku IV napadnutého rozhodnutia uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie, ktorý vo veci náhrady trov konania rozhodol v zmysle § 255 CSP. Nemožno sa podľa jeho
názoru stotožniť s argumentáciou žalobcu v odvolaní a to, že postup súdu bol čisto formálny a že na

prejednávaný spor aplikoval spôsob ustálený súdnou praxou pre jednoduché, resp. štandardné spory o
zaplatenie. Žalovaný 1 poukazuje na skutočnosť, že voči nemu bola žaloba v plnom rozsahu zamietnutá,
a to z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie v spore. Z uvedeného dôvodu nemožno preto ani
nahliadať na žalovaného 1 ako na účastníka konania, ktorý svojim protiprávnym konaním zapríčinil,
že druhá strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, ani ako na účastníka, ktorý bol v spore

neúspešný. Opak je pravdou, keďže žalobca podal voči žalovanému 1 žalobu nedôvodne, čo súd svojím
rozhodnutím potvrdil, preto je žalobca aj povinný znášať vo vzťahu k žalovanému 1 trovy, ktoré tomuto
v konaní vznikli. Vo vzťahu k žalovaným 2 uvádzaným skutočnostiam v jeho odvolaní, má žalovaný 1
za to, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku I rozsudku.
Vzhľadom na uvedené, žalovaný 1 v tejto súvislosti uvádza, že vo vzťahu k výroku I rozsudku súdu

prvého stupňa má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je
zákonné a v plnej miere preskúmateľné.

36. K vyjadreniu žalovanej 1/ k odvolaniu žalobcu a odvolaniu žalovanej 2/ poukázal žalobca písomným

podaním zo dňa 9.2.2023 na to, že žalovaná 1/ nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu proti výroku
IV napadnutého rozsudku, ktorým jej Okresný súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% z dôvodu, že v spore bola úspešná a Okresný súd žalobu voči nej zamietol. Je pravdou, že
súd žalobu voči žalovanej 1/ zamietol, keď jej žalobnú obranu vyhodnotil tak, že žalovaná 1/ za škodu,
spôsobenú žalobcovi na dotknutých nehnuteľnostiach, nenesie zodpovednosť. Na výrok o náhrade

trov konania žalovanej 1/ proti žalobcovi aplikoval Okresný súd ust. § 255 ods. 1 CSP. Zastáva názor,
že sú tu iné dôvody, pre ktoré nie je správne, aby súd priznal žalovanej 1/ proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, aj keď výsledok sporu je pre žalovanú 1/ úspechom. Vo
všeobecnosti, koncepcia úpravy trov konania v ustanovení § 255 ods. 1, podľa ktorej má byť neúspešná
strana sporu zaviazaná povinnosťou uhradiť druhej strane náklady vynaložené na vedenie sporu, nemá

odrádzať od uplatnenia práva na ochranu, ale naopak, má odrádzať od svojvoľného podávania zjavne
neodôvodnených alebo šikanóznych žalôb. Dôvody námietky žalobcu proti výroku IV napadnutého
rozsudku spočívajú v tom, že bez ohľadu na rozsah škody, priznanej súdom žalobcovi napadnutým
rozsudkom, v konaní bola preukázaná nielen dôvodnosť samotnej žaloby, ale žalobu nie je možné v
žiadnom prípade označiť za šikanóznu, a to ani voči žalovanej 1/. Je prirodzené, že v čase rozhodnom

pre vznik škody, kedy vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam svedčalo žalovanej 1/ a žalovaná 2/
dotknuté nehnuteľnosti len spravovala, žalobca (z dôvodu právnej istoty) za subjekt zodpovedný za vznik
škody a teda vecne legitimovaný na strane žalovaných označil tak žalovanú 1/ ako aj žalovanú 2/. Až v
priebehu konania súd na základe posúdenia tvrdení a dôkazov predkladaných žalovanými, za nositeľa
zodpovednosti za spôsobenú škodu ustálil konkrétny subjekt, t.j. žalovanú 2/. Ak aj súd vo výroku I

napadnutého rozsudku žalobu voči žalovanej 1/ zamietol, domnieva sa, že je správne a spravodlivé na
rozhodnutie o nároku žalovanej 1/ na trovy konania voči žalobcovi aplikovať dôvody osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP a prihliadať na celé konanie, jeho priebeh od podania žaloby až po (už v poradí druhé)
rozhodnutie súdu, charakter sporu, či správanie sa strán sporu a hodnotiť všetky relevantné okolnosti
prípadu.

37. K vyjadreniu žalovanej 2/ uviedol, že žalovaná 2/ opakovane tvrdí, že: nie je možné jednoznačne
určiť samotnú príčinu vzniku škody, či už aberačnej alebo neaberačnej, bolo povinnosťou žalobcu
preukázať, o koľko sa znížila kvalita dotknutých nehnuteľností v čase užívania žalovanou 2/, alebo pozrútení časti strechy hlavnej stavby dňa 29.4.2010 nebolo vylúčené užívanie zvyšnej časti stavby. K
uvedeným tvrdeniam už len stručne uvádza, že to bola žalovaná 2/, ktorá po predložení znaleckého
posudku žalobcom navrhla vyhotovenie nového znaleckého posudku a sformulovala otázky, na ktoré

znalec, Ing. Miloslav Ilavský, PhD. v znaleckom posudku č. 118/2021 odpovedal. Domnieva sa, že tak
ako súd, ani strany sporu nie sú odborne spôsobilé posudzovať, hodnotiť alebo kritizovať, akú metodiku,
kritéria alebo postup k vypracovaniu znaleckého posudku a k zodpovedaniu otázok, formulovaných
takmer výlučne žalovanou 2/ znalec zvolí (znovu opakuje, že samotný znalec považoval otázky kladené
žalovanou 2/ za nepresné a nejednoznačné). CSP však súdu ukladá povinnosť zákonným postupom

vyhodnotiť všetky dôkazy, a to najskôr samostatne ako aj v ich súvislostiach a z takto vykonaného
hodnotenia určiť, ktoré údaje zo znaleckého posudku sú pre vyčíslenie celkovej škody na dotknutých
nehnuteľnostiach relevantné a ktoré relevantné nie sú.

38. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 9.2.2023 zotrval na svojej
doterajšej argumentácii.

39. Taktiež žalovaný v 1. rade vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že sa pridŕža svojich
predchádzajúcich vyjadrení.

40. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom
a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v
Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 5.12.2024. Po oboznámení
sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, odvolaniami žalobcu i žalovaného v 2. rade a následnými

písomnými vyjadreniami dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu ani žalovaného v 2. rade
proti výrokom vo veci samej (výroky II a III) nie je možné vyhovieť. Ako dôvodné posúdil odvolací súd
odvolanie žalobcu proti výroku V.

41. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

42. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

43. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu bol nárok žalobcu voči žalovaným v 1. a
2. rade na náhradu škody, ku ktorej došlo na nehnuteľnostiach - stavbách súpisné číslo 1082, parcela
č. XXXXX/X,XXXXX/XX a XXXXX/XX, katastrálne územie J.-L. C. (ďalej spolu len „Stavby“). Súd prvej

inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 34Cb/42/2010-265 zo dňa 5.12.2017, ktorým žalobu voči
obom žalovaným zamietol. Uznesením č. k. 2Cob/110/2018 zo dňa 5.3.2019 Krajský súd v Bratislave
zrušil rozsudok Okresného súdu č. k. 34Cb/42/2010-265 zo dňa 5.12.2017 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, keďže nepovažoval za správne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade a
dopad tohto posúdenia na samotnú žalobu, konštatoval, že právny základ žaloby je daný, keď nebolo

sporné, že na nehnuteľnostiach (Stavbách) v čase, keď boli v správe žalovaného v 2. rade vznikla
škoda, a konštatoval, že žalovaný v 2. rade nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali zbavenie
sa zodpovednosti za vzniknuté škody. Po zrušení prvého rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal
predovšetkým pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného v 1. rade a dospel k záveru, že nie je v spore
pasívne vecne legitimovaný (výrok I, ktorý nie je predmetom odvolania). Ďalej sa súd zaoberal spornou

otázkou vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a to či sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. Uznesením č. k. 34Cb/42/2010-360 zo dňa 26.2.2021 na návrh
žalovaných v 1. a 2. rade ustanovil znalca Ing. Miroslava Ilavského, PhD., ktorý dňa 1.6.2021 predložil
súdu znalecký posudok č. 118/2021 zo dňa 28.5.2021 (ďalej len Znalecký posudok Ing. Ilavského).
Súd prvej inštancie pri určení výšky škody priznanej žalobcovi vo výroku II vychádzal práve z tohto

Znaleckého posudku.

44. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku vo výrokoch II a III, keďže súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobomvysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy
vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení
napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými

podstatnými argumentami sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím
námietkam týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia dopĺňa odvolací súd nasledovné:

45. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími dôvodmi žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ustanovenia § 365 ods. 1

písm. f) CSP. Podľa žalobcu, o výške škody súd rozhodol na základe záverov, vyslovených znalcom v
Znaleckom posudku Ing. Ilavského, keď žalobcovi priznal len škodu, ktorá vznikla následkom Aberačnej
poruchy na stavbe súp.č. 1082, postavenej na parcele č. XXXXX/X. Skutkové zistenia, ktoré súd vyvodil
z tohto znaleckého posudku a ktoré viedli k záveru súdu o výške škody spôsobenej na dotknutých
nehnuteľnostiach - Stavbách, nie sú podľa jeho názoru správne. Má za to, že súd prvej inštancie
nesprávne zo znaleckého posudku vyvodil, že žalobca má nárok na náhradu škody, vyčíslenú znalcom

na stavbe súp.č. 1028 na parcele č. XXXXX/X (hlavná stavba) len v dôsledku náhlej/aberačnej poruchy
zrútením časti strechy.

46. Z odvolania žalobcu je teda zrejmé, že dôvodom odvolania je podľa žalobcu nesprávne určená
výška škody, pričom napáda rozsudok v rozsahu výroku III, ktorým bola žaloba voči nemu vo zvyšku

zamietnutá, aj to len čiastočne, pretože sa domáha zmeny tak, že žalovanému v 2. rade bude
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 402.063,23 Eur ako súčet priznanej sumy 196.386,12 Eur z
titulu škody spôsobenej náhlou/aberačnou poruchou a nepriznanej sumy 205.677,11 Eur z titulu škody
spôsobenej neaberačnými poruchami. Odvolanie teda smeruje do zamietnutia zvyšnej časti žaloby v
sume 205.677,11 Eur.

47. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil výšku škody, keď dospel k záveru,
že žalobcovi vznikla porušením právnej povinnosti žalovaným v 2. rade škoda titulom aberačnej poruchy,
ktorejvýškuurčilznalec.Vychádzalpritomzozáverovznaleckéhoposudku,ktorývodpovedinaotázkuč.
7 stanovil skutočnú škodu vzniknutú na nehnuteľnosti poškodením v roku 2010. Znalec uviedol, že v roku

2010 vznikla na jednej stavbe (skladová hala s vstavbou s.č. 1028 na p.č. XXXXX/X) náhla/aberačná
porucha dňa 29.4.2010. V súlade s platnými právnymi predpismi sa v takýchto prípadoch stanovuje
výška škody k termínu vzniku poruchy. Pri posudzovaní je možné stanoviť dva rozdielne výsledky a
to stanoviť výšku škody ako tzv. skutočnú škodu alebo stanoviť výšku škody pre prípad uvedenia do
pôvodného stavu. Keďže uvedenie do pôvodného stavu žalobca nežiadal, súd prvej inštancie správne

ustálil výšku škody tak, ako to vyčíslil znalec t.j. vo výške 196.386,12 Eur. Podľa odvolacieho súdu
nie je právny dôvod, aby súd pripočítal k výške škody aj sumu určenú znalcom titulom neaberačnej
poruchy 205.677,11 Eur. Je síce pravdou, že túto sumu určil znalec v znaleckom posudku v odpovedi na
otázku č. 6, tento výpočet je však pre posúdenie, resp. stanovenie skutočnej výšky škody irelevantný.
Súdny znalec určil výšku škody pre tzv. neaberačné poruchy, kedy je možné stanoviť výšku škody

na nehnuteľnosti ako rozdiel jej všeobecnej hodnoty bez vady a hodnoty s vadou. Keďže však súd v
konaní nezisťoval rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti bez vady a hodnotou s vadami, je tento výpočet
pre výsledky dokazovania nadbytočný. Bolo vecou súdu prvej inštancie, aby vychádzal z tých záverov
znaleckého posudku, ktoré majú právnu relevanciu pre posúdenie konkrétneho nároku na náhradu
škody.

48. Škodou sa podľa výkladu súdnej praxe rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné
objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom obe tieto formy
sú rovnocenné. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v
peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové

hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch
vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo
účelné. Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia. Škoda sa uhrádza v
peniazoch. Ak o to poškodený požiada a súčasne, ak je to účelné a možné, umožňuje zákon uhradiť
škodu navrátením do pôvodného stavu. Naturálna náhrada (náhrada navrátením do pôvodného stavu)

teda neprichádza do úvahy bez žiadosti poškodeného. Na vznik práva na náhradu škody musia
byť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi porušením
povinnosti a vzniknutou škodou. Uvedené tvrdenie skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústavný súd SR“) v náleze pod sp. zn. I ÚS 177/08 zo dňa 1. marca 2010, podľaktorého je základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu príčinná súvislosť medzi konaním
(opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná.

49. V prejednávnej veci bolo v konaní preukázané, že k vzniku škody došlo v dôsledku pádu
časti skladovej haly s vstavbou, žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu škody, ktorú titulom tejto
aberačnej poruchy vyčíslil znalec a prípadné iné výpočty znalca (reagujúc na položené otázky iniciované
žalovanými) nemajú vplyv na tento záver. Súdny znalec vyčíslil skutočnú škodu ku dňu škodovej udalosti
t.j. 29.4.2010 vo výške 196.386,12 Eur, pričom ide o odbornú otázku, preto súd správne vychádzal z

tohto výpočtu.

50. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je v napadnutom rozsahu vo
výroku III vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

51. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolaním žalovaného v 2. rade, ktoré smerovalo voči

zaväzujúcemu výroku II. Žalovaný v 2. rade má za to, že bolo preukázané, že neporušil ust. § 415, ani
§ 417 OZ.

52. Podľa ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“) je každý povinný počínať si tak, aby v dôsledku jeho konania nedochádzalo

ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Uvedená povinnosť sa vzťahuje na
všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a má formu generálnej prevencie. Pokiaľ dôjde k
porušeniu povinnosti predchádzať vzniku škody, vzniká zodpovednosť za škodu spôsobenú takýmto
porušením, pričom dôležitá je práve príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou.
V zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti. Za škodu však nie je zodpovedný ten, kto ju spôsobil, keď odvracal priamo hroziace
nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, ak sa za daných okolností nedalo odvrátiť iným spôsobom.
Spôsobený následok nesmie byť rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Takisto
nezodpovedá za škodu ten, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku.

53. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti posúdenia predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla žalobcovi konaním žalovaného v 2 rade. Predovšetkým
odkazuje na ods. 63 až 65 napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie odôvodnil svoj záver o
porušení právnej povinnosti žalovaným v 2. rade vykonať opatrenia na zamedzenie alebo zníženie
možnosti vzniku škody a porušení povinnosti riadne užívať a chrániť pred poškodením zverený majetok.

Žalovaný v 2. rade v odvolaní opakuje svoju argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie správne a
vyčerpávajúco vysporiadal.

54. Ako už bolo uvedené, Občiansky zákonník v § 415 ukladá každému povinnosť zachovávať taký
stupeň opatrnosti (pozornosti alebo starostlivosti), ktorý je možné od neho vzhľadom na konkrétne

časové a miestne pomery rozumne požadovať a ktorý je, objektívne posudzované, spôsobilý zabrániť
alebo aspoň obmedziť riziko vzniku škody na živote, zdraví alebo majetku či životnému prostrediu.
Prevenčná povinnosť a zodpovednosť za jej porušenie prichádza do úvahy často aj v prípade, ak
škoda nevznikla priamo vlastným správaním škodcu, ale v dôsledku zanedbania dohľadu, ktorý mal
podľa normálneho behu vecí vykonávať. Žalovaný v 2. rade vedel a bolo preukázané, že do areálu

Vajnorská vnikajú neoprávnené osoby, ktoré Stavby postupne rozoberajú; pričom žalovaný v 2. rade
zanedbal nielen dohľad, ale aj prijatie takých opatrení, ktoré je možné rozumne očakávať v prípade
rizika, zodpovedajúcemu miestu, kde sa areál nachádzal. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu
záveru, že pokiaľ došlo k poruche - zrúteniu časti Stavby v dôsledku úmyselného (alebo neúmyselného)
neodborného zásahu tretej osoby, je zrejmé, že žalovaným v 2. rade označené a sčasti preukázané

prijaté opatrenia neboli dostatočné na ochranu zvereného majetku pred poškodením. Pri preukázanej
vedomosti žalovaného v 2. rade o pretrvávajúcej a reálnej hrozbe vandalizmu, krádeží, resp. vstupu
neoprávnených osôb na cudzí pozemok (do areálu daného objektu), nemožno prijaté opatrenia zjavne
považovať za dostatočné a zbavujúce žalovaného v 2. rade zodpovednosti za vzniknutú škodu, ani
preukazujúce žalovaným v 2. rade tvrdenú riadnu starostlivosť o zverené Nehnuteľnosti. Nemožno

súhlasiť ani s tvrdením žalovaného v 2. rade, že treba vziať do úvahy, že sám žalobca nevykonal žiadne
opatrenia na ochranu majetku. Je síce pravdou, že rozhodnutie o určení vlastníctva bol vydané dňa
18.3.2010, právoplatnosť však nastala až dňa 1.7.2010 a k odovzdaniu a prevzatiu Nehnuteľností mohlo
dôjsť až po právoplatnosti rozsudku. Do toho času niesol riziko vzniku škôd žalovaný v 2. rade.55. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a porušením právnej povinnosti žalovaným v 2. rade. Znalec v znaleckom posudku č.

118/2021 pri vyčíslení všeobecnej hodnoty stavby s.č. 1028 na parcele č. XXXXX/X podrobne opísal jej
technický stav pred poškodením náhlou (aberačnou) poruchou, ako aj možné príčiny tejto poruchy. Ak aj
znalec definoval aberačnú poruchu ako „nepredvídanú poruchu stavby, ktorá vznikla v krátkom časovom
intervale a spôsobila vznik škody na stavbe”, nepredvídanú poruchu nie je možné zamieňať za poruchu
bez akejkoľvek príčiny, ktorej možno predísť. Vo vzťahu k určeniu výšky škody ku dňu 29.04.2010

s aberačnou poruchou znalec na strane 218 znaleckého posudku č. 118/2021 skonštatoval, že s
pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, primárna príčina poruchy časti Stavby bola spôsobená
nefunkčnosťoutiahielnazachyteniehorizontálnychreakciíoblúkovýchstrešnýchnosníkov.Nefunkčnosť
tiahiel mohli podľa odborného názoru znalca spôsobiť tri príčiny, a to (1) neodborný alebo úmyselný
zásah do konštrukcie (fyzické odstránenie tiahiel), (2) poškodenie tiahiel koróziou alebo nedostatočnou
údržbou a (3) poškodenie tiahiel vandalizmom. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že

hociktorá takáto príčina pádu časti Stavby by predstavovala poškodenie práve z dôvodu nedostatočnej
údržby a teda starostlivosti o Nehnuteľnosti zo strany žalovaného v 2. rade ako správcu nehnuteľností.
Podľa odvolacieho súdu odpoveď znalca na otázku č. 7 bola zrozumiteľná a súd nemá dôvod o výpočte
a záveroch pochybovať, preto by bolo nadbytočné prípadné dopĺňanie znaleckého dokazovania.

56. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie
nestanovil správne výšku škody. Ako už bolo uvedené, pri určení výšky škody vychádzal súd prvej
inštancie správne zo znaleckého posudku, ktorý určil skutočnú škodu ku dňu škodovej udalosti. Keďže
škoda vznikla z dôvodu aberačnej poruchy zrútením časti strechy, súdny znalec stanovil skutočnú výšku
škody vzniknutú týmto poškodením.

57. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného v 2. rade týkajúcou sa priznaných
úrokov z omeškania, konkrétne začiatku doby omeškania. Podľa žalovaného v 2. rade vzniká povinnosť
zaplatiť náhradu škody až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým bol nárok priznaný. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s jeho žalobou aplikujúc ust. § 517 ods. 2 OZ a

správne konštatoval, že žalovaný v 2. rade tvrdenie žalobcu, že žalovaného v 2. rade vyzval na náhradu
škody listom zo dňa 18.10.2010, nesporoval. Žalovaný v 2. rade nemôže v odvolacom konaní uvádzať
nové skutkové tvrdenia spochybňujúce nárok žalobcu, naviac úrok z omeškania bol priznaný v súlade
so zákonom. Podľa súdnej judikatúry škodca sa dostáva do omeškania zásadne vtedy, ak nesplní dlh v
deň nasledujúci po dni, kedy bol poškodeným požiadaný o splnenie.

58. Vzhľadom na uvedené dôvody dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je správny aj
v napadnutom výroku II a preto ho ako vecne správny podľa § 378 ods. 1 CSP potvrdil.

59. Odvolací súd preskúmal aj odvolaním napadnuté súvisiace výroky o trovách konania a dospel k

záveru, že výrok IV, ktorým súd rozhodol, že žalovaný v 1. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania je správny a výrok V, ktorým rozhodol, že žalovaný v 2. rade má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 66,42% je potrebné zmeniť.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

62. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď

strany sporu stoja proti sebe a je na mieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Esenciálnym kritériom priznania náhrady trov
konania je teda zásada úspechu v spore, ktorá je premietnutá do ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
Predmetná zásada sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane vzniknuté trovy konania. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žaloby a výroku, ktorým sa

rozhodlo vo veci samej, pričom tento môže mať aj žalobca, aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo
veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným návrhom, t.j. ak sa žalobe vyhovie
v celom rozsahu. Žalovaný má plný úspech v spore, ak bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá
(bližšie viď napr. nález ÚS SR, II. ÚS 399/2019-37 zo dňa 15.04.2020).63. Na základe vyššie uvedených teoretických východísk tak možno konštatovať, že rozhodnutie o
náhrade trov konania je neoddeliteľne späté s rozhodnutím vo veci samej. Odvolací súd preto s

poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v meritórnom rozhodnutí vo výroku I žalobu proti
žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol (pričom v tejto časti zároveň predmetné rozhodnutie
nebolo napadnuté opravným prostriedkom) uvádza, že aplikovanie ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
pri rozhodovaní o náhrade trov konania zo strany súdu prvej inštancie je v danom prípade správne
a legitímne, a to práve s poukazom na vyššie uvedenú zásadu úspechu. Nemožno sa stotožniť s

argumentáciou žalobcu v odvolaní a to, že postup súdu bol čisto formálny a že na prejednávaný spor
aplikovalspôsobustálenýsúdnoupraxouprejednoduché,resp.štandardnésporyozaplatenie.Odvolací
súd zdôrazňuje, že žaloba bola voči žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu zamietnutá, a to z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Z uvedeného dôvodu nemožno preto ani nahliadať na
žalovaného v 1. rade ako na účastníka konania, ktorý svojim protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá
strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, ani ako na účastníka, ktorý bol v spore neúspešný.

Keďže žalobca podal voči žalovanému v 1. rade žalobu nedôvodne, čo súd svojím rozhodnutím potvrdil,
je povinný znášať vo vzťahu k žalovanému v 1. rade trovy, ktoré tomuto v konaní vznikli.

64. Jedinou výnimkou zo zásady úspechu, ktorú Civilný sporový poriadok pripúšťa, je ustanovenie §
257 CSP, účelom ktorého je zmiernenie dôsledkov právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania

zavedením moderačného práva, avšak samotný procesný predpis zároveň v predmetnom ustanovení
vyžaduje, aby sa jednalo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ustálená súdna prax a rovnako tak aj sám zákonodarca
konštatuje, že uplatnenie tohto osobitného kritéria sa musí vykladať prísne reštriktívne a nie je možné
naň prihliadať kedykoľvek, v zmysle svojvôle a najmä bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o

trovách konania. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
Podľa súdnej judikatúry použitie tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam prípadu
a musí mať výnimočný charakter. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je

daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (III. ÚS 292/07, I. ÚS 303/12), ale ide o
prvok individualizácie. Odvolací súd v tomto prípade nenachádza žiaden dôvod na aplikáciu citovaného
ustanovenia.

65. Pokiaľ teda ide o napadnutý výrok IV, odvolací súd ho z dôvodov uvedených v odsekoch 59 až 63
ako vecne správny potvrdil.

66. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku V nie je správne. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z čistého

úspechu žalovaného v 2. rade, pričom úspešnosť v spore posudzoval len z hľadiska priznanej výšky
škody a základ sporu nezohľadnil. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo výsledkov znaleckého dokazovania. V týchto prípadoch však
nejde o procesne neúspešného účastníka, ak mu bola priznaná aspoň časť nároku. Je potrebné totiž
rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce. Je nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalobca,

pokiaľ ide o základ, porušenie povinností žalovaným 2 a zásah do jeho práv, podal žalobu dôvodne a iba
čiastočne bol úspešný, pokiaľ ide o samotnú výšku škody. Bolo by teda nespravodlivé, aby v konečnom
výsledku bol žalobca povinný hradiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania. Odvolací súd má za
to, že je vhodné aplikovať ust. § 255 ods. 2 o náhrade trov podľa úspechu, avšak náhradu trov pomerne
nerozdeliť, ale vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Týmto rozhodnutím je

zohľadnený úspech žalobcu čo do základu sporu a na druhej strane jeho z väčšej časti neúspech čo
do priznanej sumy. Pokiaľ ide o prípadnú aplikáciu § 257 CSP, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
v ods. 63.

67. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok V podľa § 388 CSP zmenil.

68. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Pre postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov odvolacieho konania je podstatný spôsob ako odvolací súd rozhodol o opravnom

prostriedku. Keďže každá zo strán sporu mala v odvolacom konaní vo veci samej čiastočný úspech
(žalobca nebol úspešný čo do odvolania proti výroku III a žalovaný v 2. rade nebol úspešný čo do
odvolania proti výroku II), odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán nepriznal.

70. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).