Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-18C/57/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113209981
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Janečková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1113209981.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou Mgr. Michaelou Janečkovou v spore žalobcu: Z.. Q. S., J..

XX.XX.XXXX, G. H. XX, XXX XX G. proti žalovanému: S.. O. V., K.., J.. XX.XX.XXXX, G. Z.. U.. E. X,
XXX XX G., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e s a, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v Akademickom repozitári
v roku 2009 na internete v článku „Literárno - kritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ v
súvislosti s recenziou napísanou žalovaným o 4 knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v roku
2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami Cesty života, Splnené sny, Podoby lásky a Čas túžob, kde
bolo uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, došlo zo strany žalovaného k zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrého mena a súkromia.

II. Súd žalobu vo zvyšku nároku na určenie, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
z a m i e t a.

III. Súd žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z a m i e t a.

IV. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 14.03.2013 domáhal pôvodne voči Univerzite Komenského
v G. (ako žalovanému v 1. rade) a aktuálnemu žalovanému (pôvodne žalovanému v 2. rade) určenia, že
zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v Akademickom repozitári v roku 2010 na internete
v článku „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008, v súvislosti s recenziou štyroch
knižiek básní s názvami Cesty života, Splnené sny, Podoby lásky a Čas túžob, kde okrem iného
bolo uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich kostrbatých a umelecky

podvyživených textoch tlmočí pocity vyrovnávania sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťou bez
ľudskej vyrovnanosti a jeho pesničky sú banálne, došlo zo strany žalovaných k zásahu do práva na
ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrého mena.
Zároveň sa domáhal ospravedlnenia voči pôvodnému žalovanému v 1. rade a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 175.000,- EUR.

2. Uznesením zo dňa 05.12.2017, č.k. 18C 57/2013-273, súd pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej

sa žalobca domáhal určenia, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v Akademickom
repozitári v roku 2009 na internete v článku "Literárno - kritické hodnotenie slovenskej poézie za rok
2008" v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným v 2. rade o 4 knižkách básní žalobcu vydaných
žalobcom v roku 2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami Cesty života, Splnené sny, Podoby láskya Čas túžob, kde bolo okrem iného uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo
svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú
vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne, došlo zo strany žalovaných k zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrého mena a súkromia. Súčasne sa domáhal náhrady nemajetkovej vo výške 120.000,- EUR.

3. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný bol autorom Literárnokritického hodnotenia slovenskej poézie
za rok 2008, v rámci ktorého sa vyjadroval aj k štyrom knižkám poézie, autorom ktorých bol žalobca,

pričom predmetné literárnokritické hodnotenie bolo zverejnené na internete v Akademickom repozitári.
Podľa žalobcu platí zásada, že ak je autor debutant a ide o prvotinu, tak to recenzent na začiatku svojej
recenzie uvedie. Rovnako by mal uviesť aj prípadný telesný, resp. zdravotný handicap, ktorý môže
mať vplyv na tvorbu autora a môže ho v tvorbe obmedzovať, aby si čitateľ urobil objektívnu mienku o
autorovej tvorbe. Recenzent neuviedol, že autor diela je absolútne obojstranne hluchý, že ako hluchý
počas pobytu vo väzbe začal písať poéziu, texty pesničiek a dokonca skladať aj hudbu. Neuviedol

ani to, že autor bol v minulosti prokurátor, sudca a advokát. Naopak uviedol nepravdivo, že žalobca
bol odsúdený za týranie manželky a dieťaťa. Žalobca sa o recenzii dozvedel koncom apríla 2010 a
písomne sa obrátil na dekana Filozofickej fakulty UK v G. a tiež na autora recenzie. Recenzent bol
interný doktorand na katedre literatúry a literárnej vedy FiF UK a navyše aj externý pracovník katedry a
viedol na nej literárnokritický seminár, textový seminár zo slovanských literatúr a tvorivé písanie. Má na

katedre SL a LV pracovňu č. XXX, podáva študentom konzultácie každý štvrtok od 14.20 do 15.05 hod.
a má tiež k dispozícii služobný telefón a mail. Na písomný styk používa obálky s označením Filozofickej
fakulty UK v G.. Žalobca poukázal na skutočnosť, že Akademický repozitár je služba, kde akademická
obec má internetový priestor na prezentáciu textových výstupov. Správca internetovej stránky Q. N.
N..V..Q.., nenesie zodpovednosť za obsah príspevkov. Zodpovednosť nesie každý prispievateľ sám. Z

oficiálnej stránky Akademického repozitára vyplýva, že zadávateľom textového článku „Literárnokritické
hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ bol akademik S.. O. V., tento článok bol urobený v záujme
inštitúcie - Filozofická fakulta UK v G. - vedný odbor: Literárna veda, Teória a dejiny slovenskej
literatúry. Podľa žalobcu je nespochybniteľné, že žalovaný konal v súlade so svojou činnosťou externého
pedagóga na FiF UK a v prospech fakulty. Išlo o súčasť vedeckej práce v oblasti literárnej vedy a

literárnej kritiky. Neobstojí preto snaha dekana FiF UK zbaviť sa zodpovednosti za konanie žalovaného
z dôvodu, že za konanie svojho študenta nenesie žiadnu zodpovednosť. Fakulty UK v G. nemajú právnu
subjektivitu a tú má Univerzita Komenského v G.. Samotný autor recenzie písomne žalobcovi oznámil,
že sa iba pomýlil, ale inak na svojej recenzii zotrval. Neskôr bola časť týkajúca sa štyroch knižiek
poézie žalobcu z textu recenzie na internete vymazaná. Takýmto postupom žalovaný ešte výrazne zvýšil

zneváženie žalobcu a navyše ho aj diskriminoval. V recenzii sú uvedení všetci, čo vydali iba jednu či
maximálne dve knižky básní v roku 2008 a žalobca, ktorý vydal až štyri knižky vlastne pre čitateľov dnes
vôbec neexistuje. Informácie na internete môžu sledovať milióny občanov na celom svete. Poukázal na
článok v týždenníku K. X O. z 20.01.2011 pod názvom „Najlepší z vynikajúcich“, kde uznávaný spisovateľ
a básnik G. P. uvádza, že sleduje prácu iných autorov, preto trávi denne pri internete aj dvanásť hodín.

Toto dokazuje mimoriadny stupeň zneváženia žalobcu zo strany žalovaného. V kruhoch básnikov,
spisovateľov, hudobníkov, akademickej obce a celej verejnosti sa stal pod vplyvom konania žalovaného
tyran a neschopný človek, čo navyše trpí nevyrovnanosťou osobnosti. Nakoľko konanie recenzenta
mohlo naplniť znaky trestného činu ohovárania, podal žalobca na polícii oznámenie. Vecou sa zaoberali
OČTK a konečným uznesením Okresnej prokuratúry G. F. č. k. XPn XXX/XX zo dňa 23.09.2010 síce

konanie recenzenta nebolo posúdené ako trestný čin, ale prokuratúra okrem iného uviedla: ...Faktom
je, že recenzie podozrivého k dielam oznamovateľa sú mimoriadne kritické a vyznievajú s nepravdivou
informáciou o odsúdení autora za týranie manželky a dieťaťa ako súvisiace a na seba nadväzujúce
skutočnosti. Obsah jeho recenzie vyznel v kontexte s nepravdivou informáciou o odsúdení autora, ako
neobjektívny,nepravdivýaurážajúci.Ďalejžalobcavžalobepoukázalnačl.19ÚstavySR,podľaktorého

„každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti„. Taktiež oprávnenosť
nároku odôvodňoval ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcich právo na ochranu osobnosti
(§ 11 - § 13 OZ). Akademický repozitár nie je bulvárny časopis, ale rešpektovaný odborný internetový
priestor pre akademickú obec. Článok v takom médiu má v podstate dôsledky ako nespochybniteľný
znalecký posudok. Z uvedeného dôvodu je dosah nepravdivých tvrdení o jeho osobe mimoriadnym

zásahom do práv na ochranu osobnosti.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že už na súde v G., kde išlo o ten istý predmet
žaloby, sa vyjadroval. Preto len viac-menej zopakoval časť z predošlej „obhajoby“, podľa ktorej sa pánovižalobcovi po jeho sťažnosti ihneď ospravedlnil za chybne uvedený údaj „odsúdený“, keďže správne malo
byť „súdený“. Až do začatia tohto konania si myslel, že ak je niekto vo väzbe, bol odsúdený, jednoducho
právnickej hantírke nerozumel a informáciu na obálke hodnotenej knihy, že žalobca „takmer dva roky

strávil vo väzbe“ vnímal ako následok odsúdenia. Hodnotenie jeho kníh bolo súčasťou hodnotenia
knižnej produkcie za celý rok 2008, pri takom veľkom množstve kníh (cca 150) sa, žiaľ, môže prihodiť
chyba. Tá bola uvedená len v hodnotení jeho prvej knihy, pri hodnotení nasledujúcej sa už nevyskytla.
Chyba ho samozrejme mrzí, po upozornení žalobcom bola odstránená. Jeho upozornenie mimochodom
prišlo skoro po roku od uverejnenia hodnotenia, čiže je nelogické, že by mu tým bola spôsobená

ujma, keďže sám hovorí v liste pre Knižnú revue, že na hodnotenie naďabil náhodou. Dovtedy teda
nenastala skutočnosť, ktorá by ho poškodzovala, a tým na hodnotenie upozornila. Po uverejnenej
oprave a odstránení hodnotenia z každého zdroja (už to je nanajvýš ústretový krok, aby sa negatívne
„recenzie“ mazali) tobôž zmizol dôvod, ktorý by žalobcu nejako poškodzoval. Pánovi žalobcovi poslal
ospravedlňujúci list. V liste sa mu za vzniknutú chybu ospravedlnil, na obsahu recenzie trvá. Nie je vôbec
pravda, že by panoval úzus, či nebodaj povinnosť, uvádzať o autorovi údaje typu debutant, hendikep

a pod. Je len na kritikovi, čo o knihe napíše. Obvinenia z neobjektívnosti sú v súvislosti s recenziami
umeleckých diel z podstaty nelogické, nehovoriac o tom, že v danom hodnotení negatívne zhodnotil
mnoho kníh a nevie si predstaviť, aká predpojatosť ho mohla v každom jednom prípade viesť. Ak žalobca
nechcel, aby o ňom boli uverejňované informácie ako týranie manželky, nech ich sám neuvádza na
obálke knihy, z ktorej sa bežne do recenzie preberajú. Údajná recenzia, ktorá mala žalobcovi zničiť

kariéru, pozostáva z pár viet v rámci dlhého textu, ktoré sotva môžu mať takú váhu. Tú nemajú ani kritiky
väčšieho rozsahu. Ďalej poukázal na to, že žalobcovi bolo zaslané ospravedlnenie aj z Knižnej revue,
kde Literárnokritické hodnotenie poézie vydanej v roku 2008 vyšlo. Takisto bola vykonaná oprava na
stránke Knižnej revue a bolo uverejnené ospravedlnenie v Knižnej revue zo dňa 07.07.2010. Pokiaľ ide o
akademický repozitár, to je len databáza textov toho-ktorého akademického pracovníka, ktorý ako svoju

vizitku na ňom uverejňuje svoje texty, ktoré uzná za vhodné. Žalovaný v záujme nápravy z textu radšej
vymazal pasáže o knihách žalobcu a bol šokovaný, že aj tento ústretový krok nakoniec vnímal ako ďalšie
ublíženie. Vymazal to totiž presne z opačných dôvodov, aby sa eliminovali zdroje, kde prípadný čitateľ
môže hodnotenie o knihách žalobcu nájsť, sám predsa uvádza okrem iného nasledujúce: „má fyzická
osoba právo domáhať sa (...) aby sa odstránili následky týchto zásahov...“ Motiváciou žalovaného bolo i

to, aby mal žalobca čo najmenej dôvodov naďalej mu svojím správaním zasahovať do života. Rovnako
postupovala Knižná revue, ktorá časti o jeho knihách zmazala. Žalovaný sám vydal 4 knihy, na ktoré
vyšli pozitívne aj negatívne recenzie, rozhodne však nesúhlasil s tým, aby ako autor mohol nezmyselne
osočovať a následne žalovať dotyčných kritikov. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 06.02.2018 ďalej
uviedol, že hodnotil knihy, ich umeleckú úroveň a ich lyrického hrdinu, nie autora. Školácka chyba

(stotožňovanie autora a subjektu básní) sa deje a býva pedagógmi korigovaná. Žalovaný napísal okrem
iného: „Hrdina (čiže nie autor) zbierky začína veriť ...“ Autor tlmočí (čiže niekoho) pocity frustrácie...“.
Jediná relevantná vec, za ktorú sa ospravedlnil, je chyba v slove (od)súdený.

5. Pôvodne Okresný súd Bratislava I rozsudkom, č.k. 18C/57/2013 - 385, zo dňa 15.10.2019 v

časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 55.000,- EUR a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal
ospravedlnenia voči Univerzite Komenského v G., konanie zastavil. Žalobu o náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. Súd doplňujúcim rozsudkom, č.k.
18C/57/2013-410, zo dňa 03.12.2019 zamietol žalobu v časti o určenie, že zverejnením nepravdivých
údajov o osobe žalobcu v akademickom repozitári v roku 2009 na internete v článku "Literárno - kritické

hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008" v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným v 2. rade o 4
knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v roku 2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami Cesty
života, Splnené sny, Podoby lásky a Čas túžob, kde bolo okrem iného uvedené, že žalobca bol odsúdený
zatýranieženyadieťaťa,vosvojichtextochtlmočípocityfrustrácie,vyrovnávaniasasúdajnýmikrivdami
a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne, došlo zo

strany žalovaných k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č.k. 16Co 123/2020 - 436 zo dňa 30.11.2021 rozsudok súdu prvej
inštancie vo vzťahu k výrokom smerujúcim voči Univerzite Komenského v G. (pôvodne žalovanému v

1. rade) potvrdil a v časti výrokov týkajúcich sa žalovaného (pôvodne žalovaného v 2. rade) zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné
klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o
obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhotoobmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo
základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy SR a konkretizovanom
najmäv§11anasl.Občianskehozákonníka(IV.ÚS107/2010).Zjudikatúryústavnéhosúdutiežvyplýva,

že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, považuje za
ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je
primerané,t.j.jevsúladesozásadouproporcionality(napr.nálezyÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS4/02,
I. ÚS 193/02, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 492/2012). Za týchto okolností bolo zo strany súdu prvej inštancie

potrebné vykonať test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE,
KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje komplexné
posúdeniedôvodnostiuplatnenéhonárokuzuvedenýchhľadísk.Súčasnenebolomožnésastotožniťani
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca sa nemôže domáhať určenia, že sporné výroky žalovaného
2/ zasiahli do jeho práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia, pretože
ochrany osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka sa popri žalobách domáhajúcich sa zdržania

neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a žalobách na odstránenie takýchto následkov,
možno domáhať aj určenia, že pôvodca zásahu neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na ochranu
osobnosti; ide teda o žalobu, ktorej predmetom je poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v takom prípade nie je potrebné preukazovať
naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

7. Vzhľadom na to, že vo vzťahu k Univerzite Komenského v G. bola vec právoplatne skončená, súd v
konaní pokračoval iba so žalovaným O. V..

X. Súd prejednal spor v neprítomnosti žalovaného, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní

prostredníctvom podania doručeného dňa 24.05.2024 z dôvodu pobytu v zahraničí. Procesný úkon
účastníka adresovaný súdu, ktorým žiada len o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom
pojednávaní a iba vysvetľuje jej dôvod bez toho, aby zároveň požiadal o odročenie tohto pojednávania,
nemožno považovať za žiadosť účastníka o odročenie súdneho pojednávania (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 06.02.2013, sp. zn. 5 Cdo 345/2012). Žalovaný nepožiadal o odročenie pojednávania,

zároveň uviedol, že by vo veci už nemal čo nové uviesť, všetko podstatné zaznelo osobne aj písomne,
a to opakovane.

9. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: článok Literárnokritické hodnotenie slovenskej
poézie za rok 2008, informácie o článku uvedené v Akademickom repozitári, prvé a zadné strany kníh

žalobcu (Čas túžob, Podoby lásky, Cesty života, Splnené sny), pokus o zmier adresovaný žalovanému
zo dňa 03.05.2010, listy adresované dekanovi FiF UK zo dňa 24.05.2010 a dňa 11.05.2010, odpoveď
FiF UK zo dňa 17.05.2010, vyjadrenie FiF UK k listu žalobcu zo dňa 24.05.2010, údaje o žalovanom zo
stránky FiF UK, uznesenie Okresného súdu Brezno, č.k. 6C/76/2011-529 zo dňa 29.09.2015, uznesenie
Okresného súdu Brezno, č.k. 6C/76/2011-535 zo dňa 25.11.2015, rozhodnutie o prijatí žalovaného na

doktorandské štúdium zo dňa 01.06.2008, článok „Tých pár kvapiek vodu nestvorí“ zverejnený v Knižnej
revue dňa 08.07.2009, zápisnica o pojednávaní konanom dňa 17.03.2016 na OS Brezno, list žalobcu
adresovaný P. N..V..Q.. zo dňa 03.04.2013 a 01.09.2013, list žalobcu adresovaný Vydavateľstvu S. K.
zo dňa 30.05.2013 a 01.09.2013, list žalobcu adresovaný N. N. N. zo dňa 03.01.2014, list žalobcu
adresovaný Vydavateľstvu H. G. zo dňa 03.11.2015 a 09.04.2015, článok „Plní si sny“ zverejnený v

časopise Ž. XX/XX, článok „Kto je v skutočnosti nepočujúci básnik Q. S.? Výpoveď autora“ zverejnený
v č. XX/XX H. V. a zistil nasledovný skutkový stav:

10. Z výpisu z akademického repozitára súd zistil, že v ňom bola dňa 29.03.2010 uverejnená anotácia
kritické zhodnotenie básnickej produkcie vydanej v roku 2008 pod názvom „Literárnokritické hodnotenie

slovenskej poézie za rok 2008“. Autorom príspevku bol žalovaný, ako inštitúcia je uvedená Filozofická
fakulta UK, ako vydavateľ článku je uverejnená Knižná revue č.XX - XX/XXXX.

11. Z obsahu Knižnej revue č. XX-XX zo dňa 08.07.2009 (č.l. 150) súd zistil, že v nej bol uverejnený
článok pod názvom „Tých pár kvapiek vodu nestvorí, slovenská poézia 2008“. Ako autor článku je

uvedený žalovaný označený ako literárny kritik, redaktor, interný doktorand na Katedre slovenskej
literatúry a literárnej vedy FiF UK v G.. Obsahom článku bola kritika literárnych diel, medziiným
aj literárnych diel žalobcu (str. XII) v rozsahu 4 knižiek poézie. V súvislosti s kritikou diel žalobcu
žalovaný uviedol, že autor bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa a vo svojich kostrbatých aumelecky podvyživených textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a
nespravodlivosťami, texty označil za banálne, s podpriemernou umeleckou kvalitou a hodnotou.

12. Z uznesenia Okresného súdu Brezno, č. k. 6C 76/2011-529, zo dňa 29.09.2015 súd zistil, že na
uvedenom súde prebiehalo súdne konanie, v rámci ktorého si žalobca uplatňoval nárok na ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy voči vydavateľovi Knižnej revue, Literárnemu informačnému
centru, ako žalovanému v 1. rade a S.. O. V., ako žalovanému v 2. rade na tom základe, že v článku
žalovaného v 2. rade „Tých pár kvapiek vodu nestvorí, slovenská poézia 2008“ autor uvádza nepravdivé

informácie o jeho osobe spočívajúce v tvrdení, že bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa. Zverejnením
týchto nepravdivých informácií došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Knižná revue vychádza
v listinnej podobe a v elektronickej podobe na webovej stránke www.litcentrum.sk. Z odôvodnenia
rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca svoju žalobu voči žalovanému v 2. rade vzal späť z dôvodu, že
literárnokritický článok žalovaný v 2. rade napísal na objednávku žalovaného v 1. rade, a preto nie je
daná v konaní jeho pasívna vecná legitimácia. Konanie voči žalovanému v 2. rade bolo právoplatne

zastavené.

13. Z obsahu zápisnice spísanej na pojednávaní vedenom na Okresnom súde Brezno zo dňa
17.03.2016, sp. zn. 6C 76/2011 súd zistil, že v predmetnom konaní na návrh žalobcu bol vypočutý
svedok X. H., ktorý sa vyjadroval k zásahu do osobnostných práv žalobcu v súvislosti s vyššie

zverejnenými nepravdivými informáciami. Vo svojej výpovedi uviedol, že zverejnené informácie ho
prekvapili v negatívnom slova zmysle a až do vysvetlenia zmenili jeho názor na žalobcu, ktorému začal
nedôverovať.

14. Z výtlačku H. V. zo dňa 07.07.2010 (č.l. 182) vyplýva, že vydavateľ uvedeného periodika uverejnil

v predmetnom výtlačku na str. XVIII v súvislosti s vedeným súdnym konaním opravu, obsahom ktorej
bolo ospravedlnenie za uvedenie nepravdivej informácie ohľadom jeho odsúdenia miesto obvinenia za
trestný čin týrania ženy a dieťaťa.

15. Z kópií listov adresovaných vydavateľstvám P. N..V..Q.., S. K., N. N. N., H. G., v rokoch 2013 - 2015

súd zistil, že v uvedenom období žalobca vydavateľstvá oslovil za účelom vydania jeho literárnych diel.
Podľa tvrdenia žalobcu oslovené vydavateľstvá na jeho ponuku nereflektovali.

16. Z internetovej stránky www.akademickyrepozitar.sk súd zistil, že AkademickyRepozitar.sk je verejná
bezplatná služba, ktorá poskytuje členom akademickej obce internetový priestor na prezentáciu

textových výstupov. Jeho cieľom je vytvoriť platformu, ktorá by študentom a ostatným záujemcom
o vzdelanie umožnila rýchly a jednoduchý prístup k odborným textom. Prispievateľmi do repozitára
môžu byť iba osoby pracujúce v inštitúciách, ktoré sú oficiálne akreditované ako vzdelávacie alebo
vedecké inštitúcie. Taktiež publikujúci lekári a zdravotnícki odborníci. Prispievateľom môžu byť aj
akademici tzv. na voľnej nohe. Akademik získa vlastný priestor s adresou www.akademickyrepozitar.sk/

Meno-Priezvisko. Na tejto adrese sa nachádzajú všetky jeho textové výstupy, prípadne jeho profil.
Svoju stránku používa podľa svojich potrieb - sprístupňuje študijné texty, oznamuje vydanie svojich
nových prác, informuje o výsledkoch apod. Texty, ktoré nechce z nejakého dôvodu priamo sprístupniť,
môže zaheslovať do zip súboru a tak budú chránené pre vyhľadávačmi a neoprávneným použitím.
AkademickýRepozitár.sk je teda priestor, kde môžu akademici zverejňovať svoje texty určené

študentom, ako aj ostatným záujemcom o odborný vedecký text. Príspevky sú zaradené do kategórií
podľa vedných odborov. Príspevky nemusia byť viazané ku konkrétnej inštitúcii.

17. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia pred súdom na pojednávaní nariadenom po zrušení prvotného
rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že žalovaný konal výlučne z vlastnej iniciatívy. Nemal žiadne

poverenie od žiadneho iného orgánu, či inštitúcie v oblasti literárnej kritiky, aby vyhotovil taký článok,
aký zverejnil v Akademickom repozitári. Žalobca na to prišiel 20.04.2010 z časti tohto článku, ktorý by
sa mal nachádzať v spise. O veci sa dozvedel od p. X. H., ktorý bol vypočutý v obdobnej veci na OS
Brezno. Až neskôr, keď mu žalovaný ohlásil písomne, že vymazal zmienku o jeho knižkách na internete,
mu opäť p. H. stiahol celý článok. Až do nedávna žalobca nemal internet, žil v biede a nemohol si to sám

zabezpečiť. Z uvedeného vyplýva, že asi 10 mesiacov bola aj zmienka o jeho osobe a jeho knižkách
v rozsahu, v akom to považoval za zásah do osobnostných práv. Žalovaný konal neeticky, zištne v
smere sebaprezentácie a získania popularity v umeleckých kruhoch, keď sa označil za akademika, čo
ako absolvent VŠ s titulom Mgr. nebol. Žalovaný sa z obalu knižiek z poslednej strany dozvedel, žežalobca bol obžalovaný za týranie dieťaťa, dozvedel sa aj to, že trestná vec ešte neskončila v tom
čase a konal výslovne v záujme poškodiť ho nielen ako otca malého syna, ako hluchého básnika, ale
predovšetkým zvýrazniť, že je tyran odsúdený a naviac aj psychicky narušený, čo vyplýva z hodnotení

jeho osoby. Prístup žalovaného nepovažoval za omyl, ale za cielenú snahu znevážiť ho pre osobné
skúsenosti žalovaného z detstva. Rozhodne nekonal vo verejnom záujme, keď napísal celý článok ako
taký a špeciálne údaje o osobe žalobcu. Žalovaný z knižiek vedel, že žalobca v minulosti pôsobil ako
prokurátor,sudcaaneskôradvokát.Užtátoskutočnosťsama,ajkeďvčaserecenziínebolvjustíciičinný,
musísvedčiťotom,žemaldosťvysokýspoločenskýstatusazrejmevedelposúdiť,čosúdomnelékrivdy,

domnelé nespravodlivosti a zrejme mu nechýbala ľudská vyrovnanosť. Vystupoval aj v politike do roku
1995 verejne, dokonca vo voľbách 1994 bol ako zástupca istej politickej strany v TV aj v rozhlase. Teda o
žalobcovi vedel dosť veľký počet ľudí v SR. V roku 2008 však nepožíval žiaden status umelca, politika ani
justičného pracovníka, ale bol bežný občan, čo nedávalo žiaden verejný záujem na tom, aby sa o ňom
a jeho súkromí písalo. V súlade so stanoviskom krajského súdu by to mohlo platiť iba vtedy, keby bol
právoplatneodsúdenýakopáchateľskutku,zaktorýbollenobvinený.Aleplatilaprezumpcianevinyabol

oslobodený po 13 rokoch a odvolacím rozsudkom bolo do pol roka potvrdené prvostupňové rozhodnutie.
V porovnaní s inými obvinenými, ktorí boli vo väzbe kratšiu dobu ako on, strávil 700 dní v kolúznej väzbe
ako úplne hluchý sám na cele, teda musel byť mimoriadne psychicky silný, keď to dokázal do dnešného
dňa vydržať, hoci stratil manželku, syna aj majetok. Žalovaný ako literárny kritik musel vedieť, že žalobca
vydalknižkynavlastnénáklady,knižkynešlidopredajaaslúžiliibanazachovaniejehoautorskýchpráva

prezentáciu v úzkom okruhu známych. Na poslednej strane poďakoval sponzorom. Teda nešlo o verejne
prezentované básne určené bežnému čitateľovi, pričom osoba, ktorá čítala článok žalovaného, nemala
možnosť objektívne posúdiť, či tvrdenia žalovaného o knižkách žalobcu sú aspoň z časti objektívne po
umeleckej stránke. Článok bol zverejnený vo verejnom médiu, ku ktorému mal prístup neobmedzený
počet občanov, a to nielen na Slovensku. Internet je dnes považovaný aj v súdnej praxi za spôsobilý

zneváženiaosobnostiajvsmerenáhradynemajetkovejujmy,lebojehodosahjeza10mesiacovširšíako
jednorazové vysielanie TV programu. Sám krajský súd akceptoval stanovisko žalobcu, že je tam určitá
zhoda s článkom v H. V. č. XX-XX/XXXX zo dňa 08.07.2009, ale nejedná sa o totožný článok. Článok bol
zverejnený v roku 2010 a vo verejnom internetovom priestore bol asi 10 mesiacov na portáli Akademický
repozitár odo dňa 20.03.2010 až do jesene - októbra 2010. Žalovaný poprel, že by platili nejaké pravidlá

- úzus, že literárny kritik má o autorovi uviesť, že vydáva svoju prvotinu, že je hluchý, ŤZP, nevidiaci a
pod. K tomu upriamil pozornosť súdu na nález ÚS SR, ktorý citoval v emaile aj v podaní z roku 2022, kde
v žalobcovej veci ÚS SR konštatoval, že súdy pri konaní s tak postihnutou osobou, ako žalobca musia
nielen rešpektovať CSP a rovnosť účastníkov konania, ale musia rešpektovať elementárne pravidlá
slušnosti platiace v spoločnosti vo vzťahu k ŤZP osobám a v konaní tieto práva rešpektovať a prihliadať

na ne. Z toho nálezu nepriamo vyvodzoval, že aj literárny kritik, ak verejne prezentuje hodnotenie osoby
úplne hluchej, mal povinnosť konať voči žalobcovi podľa zásad slušnosti a nepochybne bol povinný o
ňomnapísať,žejeúplnehluchý.Akohluchýnemôžehláskovať,nepočujesámsebavôbec,tedanemôže
presne odčítať rytmus verša a jeho básne môžu byť občas kostrbaté, ale to je spôsobené sluchovým
hendikepom, avšak recenzent jeho hluchotu zatajil. O druhej knižke Splnené sny žalovaný napísal, že

sú v nej rovnako banálne piesne. Ak by napísal pravdu, že žalobca je úplne hluchý, čo vedel z obalu
knižiek, tak by si nepochybne každý čitateľ položil otázku, ako dokázal hluchý právnik vo väzbe, sám na
cele bez hudobného nástroja zložiť vyše 30 pesničiek. V knižke neboli noty, žalobcovu hudbu žalovaný
nikdy nepočul, tak nemohol ako literárny kritik napísať, že pesničky sú banálne. Poukázal na kompletné
zneniespornéhohodnoteniaAkademickéhorepozitára,kdesanaposlednýchdvochstranáchsamotným

žalovaným uvádza, že autori básní, ktorí sú tam uvedení, vydali knižky na vlastné náklady. Pri hodnotení
knižiek žalobcu túto skutočnosť neuviedol a na rozdiel od uvedených autorov, ku ktorým bol zhovievavý,
osobu žalobcu všestranne znevážil. Údaj o odsúdení je jednoznačne nepravdivé skutkové tvrdenie
žalovaného a nie je nijako ospravedlniteľné. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemal na mysli osobu
žalobcu,keďpísalodomnelýchkrivdách,domnelýchnespravodlivostiach,pocitochfrustrácieapostrádal

ľudskú vyrovnanosť. Údajne sa to malo týkať lyrického hrdinu. Žalovaný neuvádza ani pri jednej knižke
žiadneho lyrického hrdinu, žiadnu tretiu osobu, teda niekoho fiktívneho, odlišného od osoby žalobcu. Išlo
o subjektívnu lyriku, čím sa rozumie, že autor tlmočí v básňach svoje pocity, životné osudy, skúsenosti
s väzením atď. Nikde žalovaný neuviedol, že tlmočí pocity lyrického hrdinu a ľudskú nevyrovnanosť
toho lyrického hrdinu. Za dôležité na preukázanie svojich tvrdení žalobca považoval uznesenie Okresnej

prokuratúry G. F., kde prokuratúra nezistila dôvod na trestné stíhanie pre ohováranie, ale explicitne
vysvetlila, že recenzia knižiek bola žalovaným uskutočnená v kontexte s trestným stíhaním žalobcu
pre týranie blízkej osoby a vyznela mimoriadne kriticky a znevažujúco. K náhrade nemajetkovej ujmy
uviedol, že by malo byť v jeho prospech právoplatné rozhodnutie KS v H. spred roka vo veci sudkyneKS v G. Z.. M. K. D., ktorá v spore s poslancom M. G. za nepravdivé výroky na jej adresu vysúdila z
pôvodne požadovanej sumy 200.000,- EUR sumu 70.000,- EUR. V osobe žalobcu ide o emeritného
sudcu KS v G., ktorý bol v rozpore s ľudskými právami v roku 1983 zbavený komunistami funkcie a od

roku 1991 rehabilitovaný MS SR. To, že neskôr nenastúpil opätovne na funkciu sudcu vyššieho súdu,
vrátane NS SR, bolo zavinené už vtedy poruchou sluchu a naviac politickou aktivitou. Teda z hľadiska
osoby,suma,ktorábymalabyťžalobcovipriznaná,bysamalaminimálnepribližovaťksume,akúdostala
Z.. D., pretože zneváženie žalobcu je podstatne vyššie ako jej. Pôvodne zamýšľaní svedkovia O.. E.,
vydavateľ knižiek Z. Č. z vydavateľstva K., spisovateľ Z. X. zomreli a nie je možné také dôkazy vykonať,

a teda súd musí vychádzať len z takých dôkazov, ktoré sú v spise a z tvrdení žalobcu. Podstatné je,
že žalovaný ani v písomných podaniach, ani na pojednávaní, ktorého sa zúčastnil v minulosti, nijako
relevantne nespochybnil žalobcom predložené dôkazy a tvrdenia.

18. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

19. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

20. Podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo.

21. Prvotný rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením odvolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

22. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje tri prostriedky občianskoprávnej ochrany
pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ktoré môže fyzická osoba uplatniť
prostredníctvom troch občianskoprávnych návrhov (žalôb), a to: negatórnym návrhom (upustenie
od neoprávnených zásahov), reštitučným alebo odstraňovacím návrhom (odstránenie následkov

už uskutočnených neopravených zásahov) a satisfakčným návrhom (poskytnutie primeraného
zadosťučinenia).

23. K zásahu do osobnostných práv žalobcu malo podľa obsahu žaloby dôjsť zverejnením
Literárnokritického hodnotenia slovenskej poézie za rok 2008, ktorého autorom bol žalovaný, v

Akademickom repozitári. V rámci tohto hodnotenia sa žalovaný vyjadroval k štyrom knihám, ktorých
autorom bol žalobca (Cesty života, Splnené sny, Podoby lásky a Čas túžob). V prejednávanom spore sa
žalobcaprostredníctvomsatisfakčnejžalobydomáhal,abysúdurčil,žeuvedenímnepravdivýchúdajovo
tom, že „bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania
sasúdajnýmikrivdamianespravodlivosťami(ľudskúvyrovnanosťvnichpostrádam),jehovlastnépiesne

sú banálne“, došlo zo strany žalovaného k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Zároveň sa domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 120.000,- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby sú existencia zásahu spočívajúceho buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v
jej fyzickej a morálnej integrite, neoprávnenosť takého zásahu a príčinná súvislosť medzi zásahom a

vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť vzniku sankcií
podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.

24. V prejednávanej veci sa dostali do konfliktu dve ústavou zaručené práva, a to právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 Ústavy SR) a právo na slobodu

prejavu a informácie (čl. 26 Ústavy SR). Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že každý konflikt vo vnútri
systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS
362/09, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej
miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu,či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie práv a slobôd
a ich ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného
práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva, tzn. že existencia zásahu do osobnostných

právnemusínevyhnutneviesťkzáveruoneoprávnenostitakéhozásahu,akboldôsledkomuplatňovania
iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol
hranice primeranosti (proporcionality) (II. ÚS 340/09). Akékoľvek právo garantované Ústavou SR, t.j.
aj právo na slobodu prejavu, môže byť obmedzené zákonom, resp. na základe zákona, pričom takéto
obmedzenie musí zodpovedať legitímnemu cieľu a musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti,

t.j. ospravedlňuje ho existencia spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. obmedzenie práva musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

25. Súd pristúpil k vysporiadaniu sa s otázkou stretu dvoch ústavných práv formou testu proporcionality,
ktorého uplatňovanie vyplýva aj z ustálenej praxe ústavného súdu (porov. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,
IV. ÚS 302/2010). Test proporcionality je založený na zodpovedaní otázok kto, o kom, čo, kde, kedy a

ako sa vyjadril:

26. Na otázku, kto mal zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, je nutné odpovedať, že žalovaný
ako autor Literárnokritického hodnotenia slovenskej poézie za rok 2008 zverejneného v Akademickom
repozitári bol v predmetnom čase doktorandom katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej

fakulty UK v G.. Vzhľadom na študijné zameranie žalovaného a jeho doktorandské štúdium v oblasti
literárnej vedy išlo o osobu, u ktorej bol dôvodne daný záujem o poéziu a publikácie, ktoré vyšli na
území Slovenskej republiky v danom časovom období. Zároveň išlo o osobu, u ktorej vzhľadom na jej
vzdelávacie aktivity, bolo dôvodné predpokladať istú odbornú úroveň a znalosti v oblasti literárnej vedy
a poézie. Nešlo tak o laika, ktorý by bez primeraného vzdelania a znalostí v danom odbore hodnotil

umelecké počiny autorov poézie.

27. V súvislosti s posudzovaním, o kom bol napadnutý článok, súd uvádza, že stupeň dovolenej kritiky
sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie
u „bežných“ občanov (II. ÚS 152/08). Žalobca nie je osobou absolútneho verejného záujmu (napr.

politik), nie je verejnosti všeobecne známy, avšak na škále medzi bežným občanom a politikom ho nie je
možné považovať ani za bežného občana. Žalobca sám poukazoval na svoje predchádzajúce pracovné
zaradenia a spoločenský status, avšak zároveň uvádzal, že v čase vydania básnických zbierok už nebol
činný v justícii a politike, preto sám seba považoval za bežného občana, čo nedávalo žiaden verejný
záujem na tom, aby sa o ňom a jeho súkromí písalo. Zo strany žalovaného došlo ku kritike žalobcových

kníh v súvislosti s jeho umeleckou tvorbou, pričom žalobca si musel byť vedomý, že vydaním básnických
zbierok sa tieto môžu rozšíriť medzi verejnosť a môžu byť podrobené kritike aj odbornej verejnosti.
Žalobca tvrdil, že knihy vydal na vlastné náklady, nešli do predaja a slúžili iba na zachovanie jeho
autorských práv a prezentáciu v úzkom okruhu známych, teda nešlo o verejne prezentované básne
určené bežnému čitateľovi. Zároveň však vo svojich písomných podaniach (v odvolaní proti prvému

rozsudkusúduprvejinštancie)uvádzal,ževydavateľknižkyvytlačil,pozaplatenífaktúrymuichodovzdal
a urobil iba svoju zákonnú povinnosť a asi 4 -5 výtlačkov každej knihy odoslal na miesta, kde to bolo
nutné (Ministerstvo kultúry SR - Literárne informačné centrum, Ústredná knižnica, kde sa ku knihám
zrejme žalovaný dostal). Z uvedeného je zrejmé, že žalobca musel predpokladať, že knihy sa dostanú aj
mimo okruhu jeho známych, a teda môžu byť podrobené aj kritike. Pokiaľ sa žalobca prezentoval svojou

autorskou tvorbou, bol povinný v tejto súvislosti zniesť aj istú mieru kritiky.

28. Vo vzťahu k otázke čo bolo obsahom namietaných výrokov, Krajský súd v Bratislave vo svojom
zrušujúcomrozhodnutípoukázalnanálezÚstavnéhosúduČR,sp.zn.I.ÚS453/03,podľaktoréhovecou
verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava

verejnú pozornosť. Obsahom článku žalovaného bola osoba žalobcu a jeho verejne prezentované
literárne počiny. V súvislosti s osobou žalobcu sa uvádza, že bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa,
žalovaný následne kriticky hodnotil básne, ktorých autorom bol žalobca.

29. Pri posudzovaní otázky, kde bol predmetný článok uverejnený, platí, že miera ochrany osobnostných

práv je vyššia, čím hromadnejšie sa informácie šíria. Článok Literárnokritické hodnotenie slovenskej
poézie za rok 2008 bolo uverejnený v Akademickom repozitári na stránke www.akademickyrepozitar.sk.
Článok bol na stránke umiestnený vo formáte .doc, teda čitateľ, ktorý mal záujem sa s obsahom
článku oboznámiť, si musel wordový dokument najskôr stiahnuť. Akademický repozitár predstavujeverejnú bezplatnú službu, ktorá poskytuje členom akademickej obce internetový priestor na prezentáciu
textových výstupov. Hoci článok bol zverejnený na internete, kde bol verejne prístupný neurčenému
počtu potenciálnych čitateľov, je potrebné poznamenať, že vzhľadom na obsahové zameranie

článku tento nebol určený širokej verejnosti. Adresátmi článku boli osoby aktívne sa zaujímajúce o
poéziu a literárnu tvorbu. Uvedená platforma teda nemohla mať taký dosah ako napr. spravodajské
periodiká informujúce o spoločenskom dianí a každodenných udalostiach na Slovensku aj vo svete.
Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008 bolo v istej zhode zverejnené aj predtým
dňa 08.07.2009 v H. V. č. XX-XX/XXXX. Žalobca však v tomto konaní vymedzil svoj nárok skutkovými

okolnosťami tak, že k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť zverejnením článku v Akademickom
repozitári, preto sa súd zaoberal dopadmi zverejnenia článku na tejto stránke. Zásah do práv žalobcu
zverejnením článku v Knižnej revue bol predmetom iného konania vedeného na Okresnom súde G.,
kedy žaloba smerovala voči vydavateľovi Knižnej revue, Literárnemu informačnému centru.

30. Vo vzťahu ku kritériu kedy bol článok uverejnený, súd uvádza, že podľa listinných dôkazov

založených v spise (č.l. 7) bol článok pridaný do repozitára dňa 29.03.2010. Z uvedeného listinného
dôkazu rovnako vyplýva, že posledná zmena bola 04.05.2010. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe
uviedol, že žalobcovi sa po jeho sťažnosti ihneď ospravedlnil a po upozornení časť článku týkajúcu
sa žalobcu odstránil. List žalobcu adresovaný žalovanému predložený spolu so žalobou je datovaný
03.05.2010. Navyše aktuálne je v Akademickom repozitári verejne prístupnom na internete naďalej

publikovaný článok Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008 bez pasáží hodnotiacich
knihy žalobcu, pričom ako dátum pridania do repozitára sa uvádza 10.05.2010. Z ničoho tak nevyplýva
tvrdenie žalobcu uvedené na pojednávaní dňa 11.06.2024, že by článok v pôvodnej verzii obsahujúci
výroky smerujúce voči žalobcovi mal byť na stránke Akademického repozitára zverejnený do októbra
2010. Na pojednávaní dňa 05.12.2017 žalobca dokonca sám uviedol, že k stiahnutiu článku došlo „asi

niekedy v júni 2010“, resp. niekedy v polovici roku 2010. Tvrdenia žalobcu, že článok bol v Akademickom
repozitári zverejnený 10 mesiacov tak nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.

31. V otázke ako boli informácie v namietanom článku zverejnené súdna prax pri posudzovaní limitov
slobody prejavu rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Tvrdenie, že žalobca

bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa bolo skutkovým tvrdením. Súd je názoru, že nepravdivým
skutkovým tvrdením o odsúdení žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Hoci žalovaný
nie je právnik a jeho obrana spočívala v tom, že pobyt vo väzbe považoval za odsúdenie žalobcu,
primárnym cieľom napísania článku bolo hodnotenie umeleckých počinov autorov poézie, teda aj
žalobcu. Informácia ohľadom odsúdenia žalobcu bola preto v hodnotení žalovaného nadbytočná. Na

druhej strane žalovaný čerpal informácie o trestnom stíhaní žalobcu a jeho pobyte vo väzbe, ktoré
nesprávne vyhodnotil ako odsúdenie, z popisu na zadnej strane kníh žalobcu. Žalobca v priebehu
konania uvádzal, že vydavateľ asi 4-5 výtlačkov každej knihy odoslal na miesta, kde to bolo nutné
(napr. Literárne informačné centrum, Ústredná knižnica), teda žalobca mohol predpokladať, že táto
informácia sa dostane aj k iným osobám ako úzkemu okruhu známych, ktorým mali byť knihy podľa

jeho vyjadrení primárne určené. Napriek tomu však okolnosti ohľadom trestného stíhania nesúvisia s
umeleckou činnosťou žalobcu, a preto je súd názoru, že uverejnením nepravdivej informácie o odsúdení
žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.

32. Čo sa týka ostatných napádaných tvrdení, t.j. že žalobca „vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie,

vyrovnávania sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam),
jeho vlastné piesne sú banálne“, tieto súd zaradil do kategórie hodnotiacich úsudkov, ktorých pravdivosť
nepodlieha dokazovaniu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uvádzal, že hodnotil umeleckú úroveň kníh
a ich lyrického hrdinu, nie autora. Stotožňovanie autora a subjektu básní sa podľa žalovaného deje a
býva pedagógmi korigované. V texte svojho hodnotenia žalovaný uviedol, že „hrdina (čiže nie autor)

tejto zbierky už začína veriť ...“, autor tlmočí (čiže niekoho, subjektu) pocity frustrácie ...“. Vzhľadom na
to, že žalovaný je vzdelaný v odbore literárnej vedy, súd jeho odôvodnenie považoval za adekvátne a
presvedčivé, pričom súd nedospel k názoru, že by žalovaný svojím hodnotením mal úmysel znevažovať
osobu žalobcu a znížiť jeho dôstojnosť v spoločnosti. Je nutné poznamenať, že hodnotenie kníh žalobcu
bolo kritické, čo sa žalobcu mohlo subjektívne dotknúť, avšak ako autor prezentujúci svoju tvorbu by mal

počítať aj s negatívnymi odozvami na výsledky svojej umeleckej činnosti. Žalovaný v článku komplexne
hodnotil knihy poézie publikované v roku 2008, pričom aj vo vzťahu k iným autorom zverejnil kritické
výroky, ako napr. autor predkladá bezduché duchovné básne a sentimentálne verše (Bozk slzou, autor
T. K.); autor vo svojej zbierke okato, bezducho a náhodilo recykluje obchytané témy, metafory a formálnepostupy, mudruje a nábožensky moralizuje (Privolávanie rána, autor J. M.); gýčovité verše, ktorých
hrdina je pyšný na slovenský národ, sa opierajú o kresťanské hodnoty, umelecká hodnota je nulová
(Jakubovo mesto, autor J. M.); verše sú nehorázne moralizátorské, prvoplánové a umelecky nemé

(Variácie života, autor D. J.); zbytočná kniha, ktorá banálnym obsahom aj formou neprekračuje charakter
denníkového vypisovania sa z radostí a smútkov spojených s láskou (Stopy našej lásky, autor M. S.)
a pod. V časti hodnotenia, v ktorej žalovaný prezentoval hodnotiace úsudky, tak nebol preukázaný
úmysel žalovaného znevážiť, uraziť alebo útočiť konkrétne na osobu žalobcu. Rovnako kritické postoje
totiž zaujal aj voči dielam viacerých ďalších autorov. Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresnej prokuratúry G.

F. prezentované žalobcom, podľa ktorého obsah recenzie vyznel v kontexte s nepravdivou informáciou
o odsúdení autora ako neobjektívny, nepravdivý a urážajúci, týmto súd nie je viazaný. V tejto časti tak
nárok na určenie, že výrokmi citovanými v tomto odseku došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,
súd považoval za nedôvodný.

33. Fyzická osoba má v prvom rade právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov

do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Až v prípade, že takéto zadosťučinenie by sa nezdalo postačujúce najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ teda súd konštatuje
existenciuzásahudoosobnostnýchprávžalobcu,neznamenátoautomatickyajvzniknárokunanáhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Cdo/20/2017 zo dňa 24.04.2018. V predmetnom prípade došlo obdobne k zverejneniu
informácie o protiprávnom konaní lekára, ktorý následne v trestnom konaní nebol odsúdený, pričom
tieto informácie boli zverejnené v časopise s nákladom 118 000 výtlačkov a na internete. Súdmi
bol žalobcovi priznaný nárok na morálnu satisfakciu - ospravedlnenie a v časti nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy bola žaloba zamietnutá. Ústavná sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR bola odmietnutá
(IV. ÚS 21/2019). Ústavný súd uviedol, že „posúdenie toho, či je postačujúce priznanie zadosťučinenia
napríklad vo forme ospravedlnenia alebo má fyzická osoba tiež právo na priznanie zadosťučinenia
vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na okolnosti konkrétneho prípadu, je
predmetom voľnej úvahy súdu. Len súd je oprávnený a zároveň povinný po dôkladnom zhodnotení

vykonaných dôkazov vysloviť dostatočne odôvodnený záver o oprávnenosti alebo neoprávnenosti
žalobcom uplatneného nároku.“ Žalovaný sa ešte pred začatím konania žalobcovi za výroky uvedené
v napadnutom článku ospravedlnil a odstránil z neho sporné časti týkajúce sa žalobcu a jeho diel. Súd
rovnako určujúcim výrokom o zásahu do osobnostných práv žalobcu z dôvodu zverejnenia tvrdenia
o jeho odsúdení poskytol žalobcovi morálnu satisfakciu. Žalobca nepreukázal, že by došlo v značnej

miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. V kontradiktórnom spore sa priorizuje
procesná aktivita sporových strán, ktoré sú povinné tvrdiť všetky významné skutočnosti a tieto aj náležite
preukázať. Žalobca bol povinný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy, a teda uniesť bremeno svojich tvrdení bez ohľadu na procesnú aktivitu
žalovaného. Žalobca v konaní súhlasil s použitím výpovede X. H. z konania Okresného súdu G., v

ktorom svedok uviedol, že nepravdivé tvrdenie o odsúdení žalobcu si prečítal na stránke Literárneho
centra, t.j. vydavateľa Knižnej revue, v ktorom bol publikovaný článok Tých pár kvapiek vodu nestvorí
obsahujúci hodnotenie kníh žalobcu. Predmet konania tunajšieho súdu však žalobca vymedzil tak,
že k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť zverejnením článku Literárnokritické hodnotenie
slovenskej poézie za rok 2008 v Akademickom repozitári. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca

za účelom publikovania svojich ďalších kníh kontaktoval vydavateľstvá P. N..V..Q.., S. K., N. N. N.,
Vydavateľstvo H. G.. Vydavateľstvá na ponuky žalobcu nereagovali, čo však nepreukazuje, že by sa tak
stalo v príčinnej súvislosti s publikovaním článku žalovaného. V spise sa nachádza posúdenie (zo dňa
20.05.2017, Vydavateľstvo Y.) rukopisu románu žalobcu (O víťazoch a porazených), v zmysle ktorého
kniha nebola odporučená na publikovanie, keďže zameranie diela nebolo vhodné pre cieľovú skupinu

čitateľov produkcie vydavateľstva. Ani z tohto listu nevyplýva, že by k odmietnutiu žalobcovej knihy došlo
z dôvodu článku žalovaného. Posudzovateľka rukopisu navyše uviedla, že ide o pre ňu neznámeho
autora, t.j. je zjavné, že článok žalovaného ju pri rozhodnutí o neodporučení vydania žalobcovej knihy
žiadnym spôsobom neovplyvnil. Žalobca naviac kontaktoval tieto vydavateľstvá v rokoch 2013 - 2015,
odpoveď Vydavateľstva Y. je z roku 2017, t.j. v značnom časovom odstupe od odstránenia častí článku

týkajúcich sa kníh žalobcu zverejneného v Akademickom repozitári. Žalobca taktiež poukázal na článok
v týždenníku K. X dní z 20.01.2011 pod názvom „Najlepší z vynikajúcich", v ktorom spisovateľ a
básnik G. P. uviedol, že sleduje prácu iných autorov, preto trávi denne na internete aj dvanásť hodín.
Uvedené malo podľa žalobcu preukazovať mimoriadny stupeň jeho zneváženia zo strany žalovaného.V kruhoch básnikov, spisovateľov, hudobníkov, akademickej obce a celej verejnosti bol podľa názoru
žalobcu v dôsledku konania žalovaného považovaný za tyrana a neschopného človeka, čo navyše
trpí nevyrovnanosťou osobnosti. Vyjadrenia G. P. nemožno považovať za dôkaz o znevážení žalobcu

v spoločnosti, išlo o všeobecné tvrdenia netýkajúce sa osoby žalobcu. V Akademickom repozitári bol
článok uverejnený od 29.03.2010 do mája 2010, čo súd považuje za krátke časové obdobie, počas
ktorého aj v spojení s ďalšími okolnosťami prejednávaného prípadu nemohlo dôjsť k zneváženiu žalobcu
v takej miere, aby bolo dôvodné mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd považoval
poskytnutie morálnej satisfakcie v podobe určujúceho výroku o zásahu do osobnostných práv za

dostatočné, naviac žalovaný sa pred podaním žaloby žalobcovi ospravedlnil a odstránil sporné časti
napadnutého článku.

34. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia
súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti o určenie, že zverejnením tvrdenia o odsúdení
žalobcu za týranie ženy a dieťaťa došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, a preto v tejto časti žalobe

vyhovel. V časti nároku na určenie, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo aj tvrdeniami
„vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa údajnými krivdami a nespravodlivosťami
(ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“ a v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch súd považoval žalobu za nedôvodnú, a preto vo zvyšku žalobu zamietol.

35. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobca mal vo veci úspech v časti
určovacieho výroku o zásahu do osobnostných práv (skutkové tvrdenie o odsúdení žalobcu), vo zvyšnej
časti určovacieho výroku (hodnotiace úsudky) a náhrady nemajetkovej ujmy bol žalobca neúspešný.

Prevažoval tak úspech žalovaného, ktorému by prislúchal pomerný nárok na náhradu trov konania.
Keďže žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.