Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/159/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200523
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200523.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátuMgr.RomanaDie(sudcaspravodajca)aMgr.Bc.MariánaHaladeja,vprávnejvecižalobcu:Intas,
s.r.o., so sídlom Stromová 10, 040 01 Košice, IČO: 31 716 008, právne zastúpeného: JUDr. Ivo Babjak,
advokát so sídlom kancelárie Sovietskych hrdinov 200/133, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100929326/2020 z 21.05.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutieFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyč. 100929326/2020z21.05.2020

a v e c v r a c i a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

II.Priznáva žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúnáhradudôvodne vynaloženýchtrovkonania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou doručenou dňa 20.07.2020 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len
ako „krajský súd“) sa žalobca domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100929326/2020 zo dňa 21.05.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Daňového úradu Košice, ako prvostupňového správneho orgánu (ďalej len ako „správca
dane“) č. 102826494/2019 zo dňa 09.12.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento
žalobcovi určil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie
jún 2018 v sume 8.000,00 Eur, a následne zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového
rozhodnutia správcu dane, vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie a náhrady trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu správneho
súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
aj ako „správny súd“). Z uvedeného dôvodu bolo rozhodovanie o predmetnej správnej žalobe žalobcu,
v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023
vrátane jeho dodatkov, pridelené náhodným výberom senátu správneho súdu „6S“, ktorý sa v tejto veci
stal zákonným sudcom.

II. Administratívne konanie

3. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018, v rámci
ktorej žalobca predložil správcovi dane výkaz DPH, kontrolný výkaz, bankové výpisy, dodávateľskéfaktúry, odberateľské faktúry, pokladničnú knihu, ďalšie doklady, zmluvu o spolupráci a sprostredkovaní
marketingovej činnosti so spoločnosťou Vip Level s.r.o. zo dňa 01.02.2018.

4.Správcadanevykonaldňa12.11.2018miestnezisťovanievsídlespoločnostiVIPLEVELs.r.o.,vrámci
ktorého zistil, že na adrese sídla tejto spoločnosti sa nenachádza označenie spoločnosti a jedná sa
o rodinný dom kde v tom čase nebol nikto zastihnutý. Následne správca dane výzvou zo dňa 04.12.2018
vyzval spoločnosť VIP LEVEL s.r.o. na predloženie účtovných a iných dokladov.

5. Dňa 10.01.2019 bol vypočutý ako svedok splnomocnený zástupca spoločnosti VIP LEVEL s.r.o.
p. A. B., ktorý v rámci ústneho pojednávania uviedol, že za spoločnosť koná v rámci plnej moci on,
ale aj konateľ, spoločnosť vykonávala prevažne reklamné a marketingové služby, sprostredkovateľskú
činnosť v oblasti služieb, administratívne služby, starostlivosť o klientov a sprostredkovanie obchodu,
t. j. fundraisingové služby, spoločnosť nemala zamestnancov, využívala služby externých dodávateľov,
okremsídlaspoločnosti,sispoločnosťprenajímalaajpriestoryvBratislave,spoločnosťvlastnilahnuteľný

majetok, obchodovala so žalobcom, s konateľom žalobcu sa splnomocnený zástupca zoznámil na
spoločenskej akcii a následne s ním dojednával obchody a vyvíjal činnosť v zmysle zmluvy zo dňa
01.02.2018 ako prieskum trhu, oslovovanie potenciálnych klientov, atď., predmetom obchodov bolo tiež
sprostredkovanie starostlivosti o klientov, IT služby, marketingové služby, fundraisingové služby, atď.
Tieto činnosti mal vykonávať sám splnomocnený zástupca spoločnosti VIP LEVEL s.r.o., alebo externí

dodávatelia, na túto činnosť využíval vlastné materiálne a finančné zabezpečenie a priebeh konzultoval
s konateľom žalobcu na pravidelnej báze s tým, že následne podľa nákladov bola určená cena za
tieto služby. Splnomocnený zástupca potvrdil vystavenie a podpísanie faktúr predložených žalobcom
v rámci daňovej kontroly s tým, že v týchto prípadoch vznikla daňová povinnosť, DPH bola priznaná
vdaňovýchpriznaniach,fakturovanéslužbybolidodanéžalobcoviafaktúryboliuhradenéatietotvrdenia

vie zdokladovať. V rámci ústneho pojednávania boli správcovi dane poskytnuté evidencia DPH, kniha
pohľadávok a kniha záväzkov, účtovný denník, kontrolný výkaz DPH, všetko za mesiace apríl až jún
2018. Následne splnomocnený zástupca spoločnosti VIP LEVEL s.r.o. elektronicky doručil správcovi
dane kópie faktúr od spoločnosti Reporting, s.r.o. č. 20180501 (fakturované „Business consulting costs“
s dátumom dodania 30.05.2018), č. 20180307 (fakturované - nečitateľné v dôsledku zlej kvality kópie

dokladu „databáza“ s dátumom dodania 15.03.2018), č. 20180310 (fakturované „sprostredkovanie
právneho poradenstva“ s dátumom dodania 29.03.2018).

6. Výzvou podľa § 45 ods. 2 písm. e/ a d/ a § 46 ods. 5 Daňového poriadku zo dňa 19.07.2019 správca
dane vyzval žalobcu okrem iného na preukázanie vzniku práva na odpočítanie dane z dodávateľských

faktúr od spoločnosti VIP LEVEL s.r.o. č. 2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č. 2018/06/004
a č. 2018/06/006. V rámci uvedenej výzvy citoval ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov s tým, že na preukázanie
vzniku práva na odpočítanie dane z uvedených faktúr je potrebné predložiť použitie prijatých služieb
v zmysle zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o. a za týmto účelom predložiť vyjadrenie

akú činnosť vykonával žalobca v mesiaci jún 2018, na aký účel použil fakturované služby, aký mali tieto
služby ekonomický prínos pre žalobcu, v čom konkrétne spočívali tieto služby a úhrady k predmetným
faktúram. Správca dane následne vo výzve poučil žalobcu o jeho právach podľa § 45 ods. 1 písm. c/
a f/ Daňového poriadku a uviedol, že uvedené je potrebné k ukončeniu kontroly DPH za zdaňovacie
obdobie jún 2018.

7. Správca dane výzvou zo dňa 07.08.2019 vyzval tiež spoločnosť VIP LEVEL s.r.o. na vyjadrenie
k jej činnosti, predloženie zmlúv uzatvorených so žalobcom, špecifikáciu predmetu fakturácie z faktúr č.
2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č. 2018/06/004 a č. 2018/06/006, preukázanie dodania
a úhrady fakturovaných služieb, vyjadrenie k účelu použitia služieb prijatých od spoločnosti Reporting

s.r.o., vrátane predloženia zmlúv a objednávok so spoločnosťou Reporting s.r.o.

8. Zamestnanci správcu dane za účelom získania informácií o spoločnosti Reporting s.r.o. dňa
07.08.2019 nahliadli do daňového spisu tohto daňového subjektu v informačnom systéme finančnej
správy a vyhotovili kópiu protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 100609093/2019 zo dňa 11.03.2019,

z ktorého zistili, že táto spločnosť bola nekontaktná, nepreberala zásielky, nereagovala na výzvy správcu
dane konateľ spoločnosti nespolupracoval a na adrese sídla sa spoločnosť nenachádzala. O uvedenom
bol vyhotovený úradný záznam zo dňa 07.08.2019, ktorého prílohou bola kópia spomenutého protokolu.9. Konateľ žalobcu na výzvu správcu dane zo dňa 19.07.2019 reagoval vyjadrením zo dňa 22.08.2019,
v ktorom vo všeobecnosti opísal spoluprácu so spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o., v rámci ktorej sa
malo jednať o vyhľadávanie nových klientov, prípravu nových obchodných vzťahov, tvorbu obchodných

a marketingových stratégií s tým, že na základe nej získal zákazku u odberateľa U.S. Steel Košice
s.r.o., v rámci ktorej realizovali nové riešenie ochrany počítačovej siete tejto spoločnosti a tieto služby
fakturovali v pravidelných intervaloch. Podľa žalobcu VIP LEVEL s.r.o. poskytovala služby, bez ktorých
by sa žalobca nepresadzoval na trhu a nedosahoval výnosy. Záverom všeobecne uviedol podmienky
uplatnenia práva na odpočítanie dane. Ako prílohu vyjadrenia žalobca predložil kópie hotovostných

vkladov majúcich preukázať úhradu predmetných faktúr do spoločnosti VIP LEVEL s.r.o.

10. O výsledku daňovej kontroly následne správca dane vyhotovil protokol č. 102145857/2019 zo dňa
11.09.2019. V rámci uvedenej daňovej kontroly správca dane zistil skutočnosti, na základe ktorých
dospel k záveru o nepriznaní práva na odpočítanie dane v zdaňovacom období jún 2018 v sume
8.000,00 Eur žalobcovi z faktúr č. 2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č. 2018/06/004 a č.

2018/06/006vystavenýchspoločnosťouVIPLEVELs.r.o.Podľazáverovsprávcudanedošlokporušeniu
§ 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
vzneníneskoršíchpredpisov.Kprotokolusapovýzvesprávcudanevyjadrilžalobcapísomnýmpodaním
zo dňa 02.10.2019 doplneným písomným podaním zo dňa 29.10.2019. K prerokovaniu pripomienok
žalobcu došlo na ústnom pojednávaní dňa 29.11.2019.

11. Následne vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane na DPH
za zdaňovacie obdobie jún 2018 v sume 8.000,00 Eur. Po zhrnutí skutkového stavu, resp. vykonaných
úkonov v rámci predmetnej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktorý je v skrátenej verzii opísaný
v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia, správca dane dospel k záveru, že spoločnosť VIP LEVEL

s.r.o. nedodala služby fakturované na faktúrach č. 2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č.
2018/06/004 a č. 2018/06/006, z tohto dôvodu jej nevznikla daňová povinnosť a tým pádom nevzniklo
ani žalobcovi právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za zdaňovacie
obdobie jún 2018 vo výšk 8.000,00 Eur z faktúr č. 2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č.

2018/06/004 a č. 2018/06/006 vystavených spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o. Záver o nedodaní služieb
spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o. správca dane odôvodnil tým, že dodanie služieb spoločnosťou VIP
LEVEL s.r.o. nebolo dostatočne preukázané, keďže bolo potvrdené len vyjadrením bez preukázania
ďalších konkrétnych dokladov a dôkazov, čím bola spochybnená vierohodnosť a preukaznosť dokladov
predložených žalobcom, keďže doklad sám o sebe nepreukazuje, že deklarovaný obchod bol

uskutočnený dodávateľom uvedeným na faktúre. Žalobca podľa správcu dane nepredložil rozhodné
dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie fakturovaných služieb dodávateľskou spoločnosťou VIP LEVEL
s.r.o. Predloženie formálnych dokladov ako objednávka, faktúra, doklad o úhrade faktúry nie sú podľa
správcu dane dostatočné. Správca dane poukázal na rozsudky Najvyššieho súd SR, podľa ktorých
každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr

mohol preukázať aj inými dôkazmi a daný obchod patrične zdokumentovať. Správca dane konštatoval,
že kontrolné zistenia spochybnili reálne dodanie fakturovaných služieb a tým aj vznik daňovej povinnosti
u dodávateľa žalobcu čoho následkom bolo neuznanie práva na odpočítanie dane.

12. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom argumentoval v zásade

rovnakým spôsobom ako v neskôr podanej správnej žalobe, ktorej obsah je zaznamenaný v bodoch č.
16 až 19 tohto rozhodnutia.

III. Napadnuté rozhodnutie

13. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správcu dane. V napadnutom rozhodnutí žalovaný úvodom zhrnul odvolacie námietky
žalobcu a skutkový stav. V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia žalovaný vo všeobecnosti opísal
priebeh dokazovania v daňovom konaní a podmienky, za splnenia ktorých možno priznať právo a
na odpočítanie dane. Uviedol, že dôkazná povinnosť je rozdelená medzi správcu dane a daňový

subjekt, avšak pri uplatnení práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte
a správca dane len vedie dokazovanie a hodnotí dôkazy predložené daňovým subjektom. Úspešnému
uplatneniu práva na odpočítanie dane musí zodpovedať reálne plnenie, uskutočnenie zdaniteľného
obchodu, nestačí len uvedenie dane na faktúre. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie danez dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to
práve osobou uvedenou na faktúre, inak nebude úspešný s uplatnením svojho nároku. Nestačí však
len existencia faktúry, je nevyhnutné preukázať, či údaje na faktúre zodpovedajú skutočnosti, teda že

reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľného obchodu. Žalovaný ďalej uviedol, že predpokladom vzniku
práva na odpočítanie dane u príjemcu tovarov a služieb je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa.
Keďže vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa podľa žalovaného nebol preukázaný,
žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Žalovaný vyhodnotil ako nedostačujúce len ústne
potvrdenie dodania fakturovaných služieb splnomocneným zástupcom dodávateľa, keďže svoje tvrdenia

nepodporil žiadnymi dokladmi, napriek záverom ústneho pojednávania a výzve správcu dane. Žalovaný
dodal, že dodávateľská spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a využívala služby externých
dodávateľov. Dodávateľom fakturovaných služieb mala byť spoločnosť Reporting s.r.o., ktorá však podľa
zistení správcu dane nebola kontaktná a bola jej určená daň podľa pomôcok. Žalovaný mal za to, že
správca dane spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom a žalobca
pochybnosti správcu dane neodstránil. Žalobca podľa žalovaného predložil v rámci daňového konania

len faktúry s prílohami a vlastnú účtovnú evidenciu, ktoré však neboli schopné preukázať uskutočnenie
dodania služieb od deklarovaného dodávateľa, keďže nebolo preukázané, že predložené faktúry sú
odrazom reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu. Daňový subjekt podľa žalovaného musí byť
schopný okrem dokladov aj inými dôkazmi preukázať, že reálne došlo k fakturovaným obchodom a je
na daňovom subjekte predloženie akých dôkazov na tento účel zvolí. Žalovaný mal tiež za to, že ak

správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť, alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, splní tak vlastnú dôkaznú povinnosť.

14. V súvislosti s odvolacou námietkou o porušení § 46 ods. 5 daňového poriadku žalovaný uviedol,
že správca dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania postupoval v súčinnosti s daňovým

subjektom a okrem iného výzvou zo dňa 19.07.2019 vyzval žalobcu na predloženie konkrétnych
dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Na túto výzvu reagoval žalobca písomným podaním, v ktorom sa
všeobecne vyjadril k požiadavkám správcu dane obsiahnutých v spomenutej výzve zo dňa 19.07.2019.
K porušeniu § 45 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku žalovaný uviedol, že žalobca v priebehu daňovej
kontroly využil svoje právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a jeho vyjadrenia

boli uvedené v protokole z daňovej kontroly.

15. V záverečnej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný skonštatoval, že žalobca nepreukázal
previazanosť ním spomenutej judikatúry na predmetný prípad, že nebolo preukázané, že došlo k
reálnemudodaniuslužiebdodávateľskouspoločnosťou,žesprávcadanedostatočnezistilskutkovýstav,

že odvolacie námietky žalobcu boli všeobecného charakteru bez akýchkoľvek dôkazov podporujúcich
argumentáciu žalobcu a že závery správcu dane obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí sú v súlade
s platnými právnymi predpismi.

IV. Správna žaloba

16. Žalobca podaním správnej žaloby inicioval súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného.
V podanej správnej žalobe žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne
posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. V ďalšom
texte správnej žaloby bližšie rozvinul dôvody podania správnej žaloby. V rámci tohto odôvodnenia

uviedol, že s poukazom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07
z 18.09.2008, sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008
a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 je nevyhnutné brať na zreteľ zásadu zákonnosti,
v zmysle ktorej daňové orgány musia postupovať striktne v súlade so zákonom a pri ukladaní daní
nie je pre správcu dane prípustná žiadna odchýlka od zákona. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená

zákonnosťou postupu predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia. Pri ukladaní daní nie je možné rozlíšiť
menšiu či väčšiu závažnosť procesného pochybenia správcu dane a v prípade, že v rámci daňovej
kontroly dôjde zo strany správcu dane k nejakému procesnému pochybeniu, je podľa žalobcu daňová
kontrola zaťažená procesným pochybením celá nezákonná.

17. Žalobca mal za to, že zo strany správcu dane došlo v priebehu daňovej kontroly k upretiu práva
žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, keďže správca dane žalobcu neoboznámil
s kontrolnými zisteniami. Žalovaný podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca
v priebehu daňovej kontroly využil svoje právo a vyjadril sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovejkontrole, s čím ale žalobca nesúhlasil. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že pokiaľ správca dane
neoboznámi daňový subjekt so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, daňový subjekt
nemá možnosť sa k nim vyjadriť. V daňovom spise sa podľa žalobcu nenachádza žiadna písomnosť,

ktorou by správca dane v priebehu daňovej kontroly oboznámil žalobcu o zistených skutočnostiach
a umožnil mu tak realizovať jeho právo podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku. V rámci daňovej
kontroly žalobca poskytol súčinnosť a reagoval na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov zo dňa
19.07.2019, avšak táto výzva podľa žalobcu neobsahuje žiadne kontrolné zistenia, ku ktorým by sa
prípadne mohol vyjadriť.

18. Následne žalobca poukázal na odvolaciu námietku, s ktorou sa podľa neho žalovaný v napadnutom
rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, a to na námietku, že správca dane konal v rozpore s ustanovením
§ 46 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane v prípade, že počas daňovej kontroly
nadobudol pochybnosti o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených daňovým
subjektom, dve povinnosti, a to oznámiť tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzvať

ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje
opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Žalobca mal za to, že správca dane mu svoje
pochybnosti neoznámil a nevyzval ho aby sa k nim vyjadril, čo žalobca považuje za neodstrániteľnú
vadu daňovej kontroly. Odôvodnenie žalovaného, že správca dane postupoval počas daňovej kontroly
a vo vyrubovacom konaní v súčinnosti so žalobcom považoval žalobca za nedostatočnú a mal za to, že

žalovaný splnenie povinnosti správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku nevyhodnotil.

19. V ďalšom bode podanej správnej žaloby žalobca uviedol, že právo na odpočítanie dane je
neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému dane z pridanej hodnoty a toto právo možno obmedziť
výlučne za podmienok stanovených v Smernici Rady 2006/112/ES. V tejto súvislosti príkladmo poukázal

na judikatúru Súdneho dvora EÚ v tejto oblasti a uviedol, že právo na odpočítanie dane môže byť
zamietnuté výlučne v prípade, ak je s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ dane,
ktorému boli tovar alebo služba dodané, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového
podvodu zo strany dodávateľa. Správca dane ale v prípade žalobcu neuznal odpočítanie dane z dôvodu
nepreukázania splnenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2

zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. s čím žalobca
nesúhlasil a tieto podmienky považoval zo svojej strany za splnené. Pokiaľ ide o splnenie uvedených
podmienok, žalobca uviedol, že daňová povinnosť je na strane dodávateľa a žalobca mohol deklarovať
vznik daňovej povinnosti na strane jeho dodávateľa len preukázaním splnenia podmienok podľa § 49
ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, splnenie iných podmienok mu žiadny právny

predpis neukladá. Správca dane sa podľa žalobcu obmedzil len na záver, že žalobcovi nebolo priznané
právo na odpočítanie dane z dôvodu, že dodávateľ žalobcu, spoločnosť VIP LEVEL s.r.o., nepredložil
dôkazy na objasnenie a dokladovanie splnenia podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že spoločnosť VIP LEVEL s.r.o. potvrdila dodanie služieb žalobcovi, tiež
potvrdila vznik daňovej povinnosti, daň bola priznaná v evidencii DPH a faktúry boli uhradené, čo je

možné overiť kontrolnými výkazmi. Splnomocnený zástupca spoločnosti VIP LEVEL s.r.o. potvrdil, že
niektoré služby poskytol sám a iné boli zabezpečené externými dodávateľmi, napr. spoločnosťou C. D.,
u ktorej však správca dane nahliadnutím do spisu z daňovej kontroly zistil, že u tejto spoločnosti pre
jej nespoluprácu bola daň určená podľa pomôcok, a túto skutočnosť vyhodnotil v neprospech priznania
práva na odpočítanie dane žalobcu, čo podľa žalobcu nemá oporu v zákone. Žalobca v tejto súvislosti

vytkol správcovi dane, že sa obmedzil len na nahliadnutie do spisu a nepokúsil sa zistiť skutočnosti
nevyhnutné pre správne určenie dane kontaktovaním spoločnosti Reporting s.r.o. Žalobca mal za to, že
správca dane ho zaťažil dôkazným bremenom za skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, čo nie
je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú žalobca príkladmo poukázal (rozsudky sp. zn.
6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019 a sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018). Podľa žalobcu správca

dane žiadnym spôsobom nepreukázal svoje pochybnosti o vzniku daňovej povinnosti a jeho jedinou
argumentáciou bola nekontaktnosť subdodávateľskej spoločnosti Reporting s.r.o. Žalobca záverom
uviedol, že zo strany správcu dane mu nebola dokázaná účasť na podvodnom konaní s DPH, či na
zneužití práva, splnil všetky podmienky, ktoré sú stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm.
a/ Zákona o DPH, vznik daňovej povinnosti priznal žalobcov dodávateľ vo svojej účtovnej evidencii

a evidencii DPH, a preto postup správcu dane pri neuznaní nároku na odpočítanie dane z predmetných
faktúr považuje za nezákonný.

V. Vyjadrenia účastníkov konania20. K správnej žalobe sa písomným podaním zo dňa 22.10.2020 vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom
vyjadrení vo všeobecnej rovine poukázal na úlohy daňových orgánov podmienky úspešného uplatnenia

práva na odpočítanie dane s tým, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
podľa neho v súlade s prislúchajúcimi ustanoveniami Daňového poriadku. Opätovne (podobne ako
v napadnutom rozhodnutí) poukázal na dôkazné bremeno daňového subjektu pri uplatnení si práva
na odpočítanie dane a tiež zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého rozhodnutia ohľadne
nepredloženia dôkazov dodávateľskou spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o., ako aj žalobcom, ktorý na výzvu

správcu dane reagoval len všeobecnými tvrdeniami. Zotrval na záveroch správcu dane uvedených
v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj na odôvodnení napadnutého rozhodnutia a záveroch v ňom
uvedených s tým, že tieto rozhodnutia vyhodnotil ako súladné s právnymi predpismi.

21. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca písomným podaním (replika) zo dňa 09.11.2020,
v ktorom reagoval na žalovaným tvrdené neunesenie dôkazného bremena žalobcom. V tejto súvislosti

žalobca uviedol, že si spoľahlivosť dodávateľa riadne overil, konateľ žalobcu sa osobne pozná so
splnomocnenýmzástupcomdodávateľaVIP LEVELs.r.o.,dodávateľapreverovalcezobchodnýregister,
zisťoval či nemá nedoplatky na zdravotnom poistení, sociálnom poistení, daniach, či má platné IČ DPH,
či nie je v konkurze, v reštrukturalizácii, v likvidácii, či konateľ nefiguruje vo väčšom počte ďalších
spoločností, či ukladá účtovné závierky do zbierky listín a taktiež z verejných zdrojov zisťoval jeho

finančnú situáciu. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena citoval z rozsudkov Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019 a sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018, v ktorých je
v súhrne uvedené, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, ak má správca dane
pochybnosti o dôkazoch predložených daňovým subjektom, má tieto pochybnosti podložiť argumentmi
a dôkazmi obdobnej dôležitosti v porovnaní s dôkazmi predloženými daňovým subjektom. Dôkazné

bremeno daňového subjektu sa vzťahuje výlučne k preukázaniu skutočností viažucich sa k jeho daňovej
povinnosti a nie k daňovej povinnosti iného subjektu. V ďalšom texte vyjadrenia žalobca v zásade
v krátkosti zopakoval argumentáciu uvedenú v podanej správnej žalobe.

22. Žalovaný sa po výzve krajského súdu k replike žalobcu duplikou nevyjadril.

VI. Pojednávanie

23. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach následne už konal vo
veci senát správneho súdu 6S.

24. Správny súd po vykonaní procesných úkonov podľa § 103 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v danej veci nariadil pojednávanie na 30.10.2024, na ktoré boli riadne predvolaní
účastnícikonania,pričompojednávaniasazúčastniliprávnyzástupcažalobcuazástupkyňažalovaného.

25. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca zotrváva na podanej správnej žalobe
a súčasne zdôraznil, že v administratívnom spise sa nenachádzajú listiny preukazujúce, že žalobca bol
v priebehu daňovej kontroly oboznámený s kontrolnými zisteniami správcu dane podľa § 45 ods. 1 písm.
f/ Daňového poriadku a že správca dane žalobcu oboznámil so svojimi pochybnosťami a vyzval žalobcu
aby tieto odstránil podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Vo svojom vyjadrení právny zástupca ďalej

zopakoval v správnej žalobe uvedenú argumentáciu a nad jej rámec poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022, v ktorom Ústavný súd SR k prenosu dôkazného
bremena v daňovom konaní uviedol, že k tomuto prenosu môže dôjsť iba v tom prípade, ak správca
dane nielen tvrdí svoju pochybnosť voči dôkazom predloženým daňovým subjektom, ale správca dane
musí túto svoju pochybnosť podložiť aj konkrétnym dôkazom, k čomu v danom prípade nedošlo. Právny

zástupca záverom skonštatoval, že žalobca splnil všetky zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania
dane.

26. Zástupkyňa žalovaného zotrvala na svojich vyjadreniach doposiaľ produkovaných v súdnom konaní.
Mala za to, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného sú

správne a zákonné. Vo vzťahu k argumentom žalobcu uviedla, že rozhodnutia daňových orgánov boli
založené na nesplnení hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu, keďže žalobca nepreukázal,
že vo faktúrach deklarované služby mu aj boli dodané dodávateľom. V tomto smere poukázala, že
splnomocnený zástupca dodávateľa iba ústne potvrdil dodanie týchto služieb žalobcovi, avšak ďalšiedôkazy nepredložil a svoje tvrdenia nepreukázal. Zdôraznila, že správca dane nezaťažoval žalobcu
neprimeranedôkaznýmbremenomanežiadalodneho,abypredložiltakédoklady,ktorébynemoholmať
k dispozícii a ktoré by nemohol predložiť. Poznamenala tiež, že žalobca nenavrhol ďalšie dokazovanie.

Poukázala tiež na to, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že by správca dane nevyzýval žalobcu na
odstránenie svojich pochybností a poukázala na výzvu č. z 19.07.2019, ktorou správca dane vyzval
žalobcu,abypredložildôkazyotom,žeslužbydeklarovanévofaktúrachmubolidodávateľomajdodané.
V tomto smere však žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, nenavrhol ďalšie dôkazy, k týmto
službám sa nevedel ďalej vyjadriť, o to viac, že išlo v zmysle § 9 ods. 1 Zákona o DPH o služby

nehmotnej povahy, kde podľa tohto ustanovenia daňový subjekt by mal nielen tvrdiť, ale aj preukázať
inými dôkazmi dodanie služieb takejto nehmotnej povahy. Mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, správca dane konal so žalobcom v súčinnosti, upovedomoval ho o vypočúvaní svedkov a
vyzýval ho na predloženie dôkazov.

27. Správny súd následne postupom podľa § 116 SSP oznámil účastníkom, že rozsudok v predmetnej

veci bude vyhlásený dňa 13.11.2024, kedy správny súd vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutie
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 641 208 6318 0 zo dňa 15.08.2023, ako aj rozhodnutie
napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že žalobcovi priznal
voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

VII. Právne východiská

28. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom napadnutého
rozhodnutia a predmetnej správnej žaloby podanej žalobkyňou správny súd na tomto mieste poukazuje
na prislúchajúce ustanovenia Správneho súdneho poriadku, konkrétne na ustanovenia § 2, § 6 ods. 1,

§ 6 ods. 2 písm. a/, § 177 a nasl. SSP.

29. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

30. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať

za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

31. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

32. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v

zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

33. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ako „Zákon o DPH“), predmetom dane je poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná

v postavení zdaniteľnej osoby.

34. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru
podľa § 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo

inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

35. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

36. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37.Podľa§49ods.2písm.a/ZákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

39. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ako „Daňový
poriadok“), daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

40.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

41. Podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

42. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,
aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

VIII. Právne závery správneho súdu

43. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného
ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a dôvody na ich zrušenie videl v nedostatočnom

zistení skutkového stavu (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), nesprávnom právnom posúdení veci (§ 191
ods. 1 písm. c/ SSP) a v podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (§
191 ods. 1 písm. g/ SSP). Úvodom správny súd považuje za nevyhnutné uviesť, že nespochybňuje
argumentáciu žalobcu vo vzťahu k zásade zákonnosti a v zásade s ňou súhlasí. S čím ale nie je možné
súhlasiť je žalobcom prezentované tvrdenie, že pri ukladaní daní nie je možné rozlíšiť menšiu či väčšiu

závažnosť procesného pochybenia správcu dane a v prípade, že v rámci daňovej kontroly dôjde zo
strany správcu dane k nejakému procesnému pochybeniu, je podľa žalobcu daňová kontrola zaťažená
procesným pochybením celá nezákonná. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že tak ako právne
predpisy, v danom prípade právne predpisy daňového práva, nemôžu obsiahnuť všetky situácie, ku
ktorým môže dôjsť v rámci správy daní, daňovej kontrole a podobne, a môžu sa tak javiť ako nedokonalé,

rovnako tak ich aplikácia na konkrétny prípad môže vykazovať z pohľadu výkladu daňového subjektu
znaky nedokonalosti a naopak z pohľadu výkladu správcu dane sa môže javiť ako súladná so zákonom.
Obdobne tomu môže byť v prípade výmeny pozícií, kedy naopak správca dane môže vidieť v konaní
daňového subjektu nedostatky porušujúce ustanovenia zákona a daňový subjekt naopak svoj postuphodnotí ako súladný so zákonom. Správny súd má na základe poznatkov z vlastnej činnosti, ale aj na
základe judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR za to, že nie každé procesné
pochybenie orgánu verejnej správy má za následok záver o nezákonnosti rozhodnutia.

44. V tejto súvislosti správny odkazuje napr. na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
5Svk/52/2022 zo dňa 29.10.2024, ktorý bo svojom rozsudku v bode č. 50 uviedol, že: „Sťažovateľom
namietané vady neboli, podľa názoru kasačného súdu, takej intenzity, aby negovali zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia. Úlohou správnych súdov (vrátane kasačného súdu) nie je reparovať

také prípadné procesné pochybenia orgánov verejnej správy, ktoré by vo svojej podstate viedli
len k zopakovaniu konania pred orgánmi verejnej správy, avšak bez reálneho potenciálu zmeny k
lepšiemu. V danej súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sžh/1/2010 z 20. mája 2010 (R 103/2011), v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne
formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci
nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že

nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.“

45. Žalobca v rámci správnej žaloby okrem iného namietal porušenie ustanovenia § 46 ods. 5
Daňového poriadku, v zmysle ktorého je povinnosťou správcu dane, v prípade že vzniknú pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo

o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámiť tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a
vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje
opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Žalobca uvedené, že mu pochybnosti správcu dane
neboli oznámené a že nebol vyzvaný na ich odstránenie, namietal už v podanom odvolaní a žalovaný
sa s touto odvolacou námietkou v napadnutom rozhodnutí vysporiadal tak, že poukázal na výzvu zo dňa

19.07.2019 a uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania postupoval
v súčinnosti so žalobcom.

46. Správnemu súdu je z vlastnej činnosti známe, že v konaniach, v ktorých sú predmetom prieskumu
rozhodnutia daňových orgánov vydané po vykonanej daňovej kontrole a následnom vyrubovacom

konaní je medzi účastníkmi týchto konaní, tak ako je tomu aj v predmetnom prípade, spornou a zároveň
kľúčovou otázka prenosu dôkazného bremena a na ňu nadväzujúca otázka unesenia dôkazného
bremena. Všeobecne vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena správny súd uvádza, že daňový subjekt,
ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie
preukázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré
je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť/dôkazné bremeno). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Úlohou správcu dane
je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí
byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie

správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní
prezentované tvrdenia a predložené dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné
bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom
daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval
konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o vierohodnosti, pravdivosti alebo úplnosti

dôkazov predložených daňovým subjektom. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné
bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia na strane daňového subjektu, pričom
spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Týmto spôsobom,
v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania, dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom (v tejto súvislosti

viď napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21).

XX. Základné zásady správy daní sú obsiahnuté v ustanoveniach § 3 Daňového poriadku, z obsahu
ktorého okrem iného vyplýva, že základnou zásadou správy daní je tak zásada zákonnosti, ako aj

zásada súčinnosti, v zmysle ktorých sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb a správca dane zároveň postupuje pri správe daní v
úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Na týchto zásadách je nepochybne založené aj ust. § 46 ods.5 Daňového poriadku. Toto ustanovenie upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na
kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti
alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov

v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzýva daňový subjekt,
aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal. Daňový poriadok teda
v § 46 ods. 5 ukladá správcovi dane povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho
pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v
nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil

a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Toto ustanovenie Daňového
poriadku poskytuje daňovému subjektu ochranu pred prekvapivým záverom daňovej kontroly a tiež mu
poskytuje možnosť aktívne sa brániť voči záverom správcu dane znejúcim v jeho neprospech.

48. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na závery Najvyššieho správneho súdu SR uvedené
v bodoch č. 33 a 35 rozsudku sp. zn. 4Sžfk/31/2020 zo dňa 26.10.2022:

„33. Na to, aby správca dane vôbec mohol realizovať povinnosti vyplývajúce mu z citovaného
ustanovenia, musí pochybnosti nadobudnúť a tieto si ustáliť. Zatiaľ ide o jeho vnútorné procesy
naviazané na vyhodnocovanie predložených tvrdení a dokladov. Následne svoje pochybnosti musí jasne
a zreteľne naformulovať (teda prejaviť navonok) a iba tak ich môže daňovému subjektu oznámiť. Až
následne, a to v spojitosti s presne vymedzenými pochybnosťami, môže pristúpiť k výzve na odstránenie

pochybností, a to vhodným spôsobom, ktorý zvolí. Logická postupnosť uvedeného procesu pritom
neumožňuje vynechať ani jeden článok, pretože by tým bol popretý základný účel tohto ustanovenia,
ktorým je odstránenie konkrétnych a nie len akýchkoľvek domnelých pochybností.
35. Prejavenie pochybností pritom nemá byť samoúčelné, ale má upozorniť daňový subjekt na presné
okolnosti, ktorých spornosť správca dane zistil a práve tieto nejasnosti majú spoločne, teda vo vzájomnej

súčinnosti, odstrániť (neopomínajúc dôkazné bremeno daňového subjektu). Výzva na odstránenie
prezentovaných pochybností má potom skôr iba demonštratívne inštruovať daňový subjekt, akým
najvhodnejším spôsobom tieto pochybnosti odstrániť (t. j. čo je sporné a čo treba preukázať). Zároveň
trebamaťnapamäti,žejetopredovšetkýmdaňovýsubjekt,ktorýpoznáokolnostipreverovanéhoplnenia
najlepšie a sporné skutočnosti môže vedieť preukázať aj inými tvrdeniami a dôkazmi, na ktoré správca

dane vo výzve ani nepamätal. Nie je preto možné od neho spravodlivo očakávať, že bude, tak povediac
„slepo“, nasledovať výzvy správcu dane bez toho, aby mu bolo oznámením náležite ozrejmené, za akým
účelom sú mu tieto výzvy adresované. V prejednávanej veci sa pritom jednalo o rozsiahlu výzvu, z ktorej
rozsahu sa potom môže ľahko vytratiť zámer sledovaný správcom dane a môže byť pre daňový subjekt
náročné s istotou identifikovať, akým smerom sa má uberať jeho dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia.“

49. K prenosu dôkazného bremena, ale tiež k závažnosti procesného pochybenia spočívajúceho
vporušeníustanovenia§46ods.5Daňovéhoporiadku,savyjadrilNajvyššísprávnysúdSRajvosvojom
rozsudku sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 2/2022 pod č. 18/2022. Z tohto rozsudku podľa

správneho súdu vyplynulo, že v prípade, že správny súd po tom, čo žalobca v správnej žalobe namietal
porušenie svojich práv v rámci daňovej kontroly porušením ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku,
správny súd vyhodnotením priebehu daňovej kontroly, resp. procesných úkonov vykonaných správcom
dane v rámci nej, dospeje k záveru o porušení ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku dostatočnej
intenzity, je to dôvod na zrušenie rozhodnutia z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred

orgánom verejnej správy (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP). V rámci spomenutého „zbierkového“ rozsudku
Najvyšší správny súd SR identifikoval tri kľúčové právne vety majúce zásadný význam pri hodnotení
porušenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku:
„I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže
dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový

subjekt.
II. Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná
v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho
pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu
spíše zápisnicu.

III. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu
ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu
dôkazného bremena nedochádza.“50. Daňové orgány založili svoje rozhodnutia primárne na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
žalobca naopak namietal porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, teda de facto, že nedošlo k prenosu
dôkazného bremena späť na žalobcu. Podľa žalovaného k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku

nedošlo, keďže správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov a dokladov zo dňa
19.07.2019. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca v deň začatia daňovej
kontroly predložil správcovi dane ním v oznámení o daňovej kontrole žiadané doklady (výkaz DPH,
kontrolný výkaz, bankové výpisy, dodávateľské faktúry, odberateľské faktúry, pokladničná kniha, zmluva
o spolupráci a sprostredkovaní marketingovej činnosti so spoločnosťou VIP LEVEL s.r.o. zo dňa

01.02.2018 a ďalšie). S ohľadom na obsah odseku č. 46 tohto rozhodnutia má správny súd za to, že
žalobca podaním daňového priznania a predložením relevantných dokladov v úvode daňovej kontroly
splnil svoju prvotnú dôkaznú povinnosť a preniesol tak dôkazné bremeno na správcu dane. Bolo teda
na správcovi dane, aby predložené doklady vyhodnotil, prípadne ďalším dokazovaním preveril, či na
základe žalobcom predložených dokladov možno dospieť k záveru, že žalobca preukázal splnenie
podmienok na odpočítanie dane. Správca dane za týmto účelom vykonával úkony len vo vzťahu

k dodávateľskej spoločnosti žalobcu, resp. subdodávateľskej spoločnosti, so žalobcom však priamo
nekonal. Prvým úkonom správcu dane vo vzťahu k žalobcovi je teda až spomenutá výzva na predloženie
dôkazov a dokladov zo dňa 19.07.2019, na ktorú reagoval žalobca písomným vyjadrením zo dňa
22.08.2019. Následne dňa 11.09.2019 správca dane vyhotovil protokol z predmetnej daňovej kontroly.

51. Správny súd teda pre posúdenie žalobnej argumentácie žalobcu vo vzťahu k ním tvrdenému
porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku považoval za kľúčové vyhodnotiť obsah spomenutej výzvy zo
dňa 19.07.2019, teda či touto výzvou správca dane splnil povinnosť, ktorú mu ukladá Daňový poriadok
v ustanovení § 46 ods. 5 a či týmto spôsobom došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane
na žalobcu. Z obsahu predmetnej výzvy správny súd zistil, že správca dane ju vydal na podklade § 45

ods. 2 písm. e/ a d/ a § 46 ods. 5 Daňového poriadku s tým, že žalobcu vyzval okrem iného (keďže
ňou vyzýval aj na predloženie dokladov vo vzťahu k inej dodávateľskej spoločnosti eMsec s.r.o.) na
predloženie dôkazov preukazujúcich vznik práva žalobcu na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr
od spoločnosti VIP LEVEL s.r.o. č. 2018/04/002, č. 2018/06/002, č. 2018/06/003, č. 2018/06/004 a č.
2018/06/006. V rámci uvedenej výzvy správca dane citoval z ustanovení § 49 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 2

zákonač.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskoršíchpredpisovstým,ženapreukázanie
vzniku práva na odpočítanie dane z uvedených faktúr je potrebné predložiť „použitie prijatých služieb
v zmysle uzatvorenej Zmluvy o spolupráci, sprostredkovaní a marketingovej činnosti zo dňa 1.2.2018
od poskytovateľa Vip Level s.r.o.“ a za týmto účelom predložiť vyjadrenie akú činnosť vykonával žalobca
v mesiaci jún 2018, na aký účel použil fakturované služby, aký mali tieto služby ekonomický prínos

pre žalobcu, v čom konkrétne spočívali tieto služby a úhrady k predmetným faktúram. Správca dane
následne vo výzve poučil žalobcu o jeho právach podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a f/ Daňového poriadku
a uviedol, že uvedené je potrebné k ukončeniu kontroly DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018.

XX. Je nesporné, že správca dane v predmetnej výzve zo dňa 19.07.2019 odkazoval na ustanovenie

§ 46 ods. 5 Daňového poriadku, no správny súd má za to, že obsah tejto výzvy nezodpovedá tomu,
čo Daňový poriadok v predmetnom ustanovení vyžaduje od správcu dane. Vo výzve sú síce uvedené
konkrétne otázky, ktoré správca dane žiadal zodpovedať, no absentuje v nej akékoľvek vyhodnotenie
dovtedy zistených skutočností a z neho vyplývajúce prípadné konkrétne pochybnosti správcu dane
o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov

v nich uvedených. Na základe uvedeného tak nemožno konštatovať, že správca dane si výzvou zo
dňa 19.07.2019 splnil svoju procesnú povinnosť oznámiť žalobcovi svoje pochybnosti, samozrejme
v prípade, že takéto pochybnosti nadobudol, a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné
údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
Z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že by si správca dane túto povinnosť splnil iným

spôsobom v rámci iného procesného úkonu, na základe čoho dospel správny súd k záveru, že zo
strany správcu dane v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly došlo k závažnému procesnému
pochybeniu, ak daňovému subjektu v rámci predmetnej daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 5 Daňového
poriadku neoznámil svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov
alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, ktoré s ohľadom na závery prijaté v prvostupňovom

rozhodnutí evidentne mal, a nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil,
nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. V dôsledku
uvedeného procesného pochybenia v danom prípade, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho správneho
súdu SR, nedošlo k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane, a preto žalobcovinevznikla povinnosť vyvrátiť pochybnosti správcu dane, nakoľko sa o nich v rámci daňovej kontroly
nemal ako dozvedieť. Ak teda daňové orgány založili svoje rozhodnutia na závere, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane, tento záver

je spochybnený dôsledkami procesného postupu správcu dane, ktorý správny súd vyhodnotil ako
nesúladný so zákonom (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku).

53. S ohľadom na uvedené, rešpektujúc citovanú judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR, správny
súd žalobný bod ohľadne porušenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorým malo dôjsť k podstatnému

porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia, vyhodnotil ako dôvodný.

54. Vo vzťahu k žalobcom namietanému porušeniu § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku správny
súd uvádza, že obsahom ustanovení § 45 ods. 1 sú práva, ktoré zákon priznáva kontrolovanému
daňovému subjektu v rámci daňovej kontroly. Správny súd má za to, že úspešnému uplatňovaniu vyššie

zmienených práv daňovým subjektom, zodpovedá povinnosť správcu dane, umožniť kontrolovanému
daňovému subjektu ich reálny výkon. V danom prípade žalobca namietal, že mu v rámci daňovej kontroly
nebolo umožnené uplatniť právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam,
k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Správny
súd v tejto súvislosti uvádza, že právo kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm.

f/ Daňového poriadku je svojim charakterom právo, ktoré pre jeho úspešné uplatnenie predpokladá
prvotnúaktivituzostranydaňovéhosubjektuaažnazákladenejvznikápovinnosťsprávcudaneumožniť
kontrolovanému daňovému subjektu realizovať toto jeho právo tým, že daňovému subjektu umožní
oboznámiť sa so zistenými skutočnosťami tak, aby sa k nim mohol vyjadriť ešte počas daňovej kontroly.
Možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam má kontrolovaný daňový subjekt v zásade za situácie, ak

sa nejakým spôsobom počas trvania daňovej kontroly dostanú do jeho dispozície, a to buď na základe
jeho aktivity, napr. nazretím do spisu, alebo procesným úkonom správcu dane, v rámci ktorého správca
dane oboznámi kontrolovaný daňový subjekt so zistenými skutočnosťami. Správny súd má za to, že
v prípade, ustanovenie § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku hovorí o skutočnostiach zistených počas
daňovej kontroly, ide v danom prípade len o informácie bez ich hodnotenia správcom dane, teda do

dispozície žalobcu sa môžu dostať napr. aj len účasťou konateľa žalobcu na výsluchu svedka. Z obsahu
administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k tomu, aby nejakým
spôsobom zisťoval skutočnosti zistené v rámci daňovej kontroly, zároveň však konateľ žalobcu bol
prítomný pri výsluchu splnomocneného zástupcu spoločnosti VIP LEVEL s.r.o., teda sa do dispozície
žalobcu dostali skutočnosti zistené na tomto ústnom pojednávaní a správca dane na strane č. 3 vo

výzvy zo dňa 19.07.2019 upozornil žalobcu na možnosť uplatnenia práva podľa § 45 ods. 1 písm. f/
Daňovéhoporiadku.Správnysúdtedauzatvára,žepokiaľvrámcidaňovejkontrolymalžalobcamožnosť
zúčastňovať sa procesných úkonov, bol upozornený na možnosť realizovať svoje právo podľa § § 45
ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku a napriek tomu nebol aktívny smerom k uplatňovaniu vlastných práv,
ktoré mu priznáva Daňový poriadok, nemožno jeho argumentáciu o porušení jeho práva podľa § 45 ods.

1 písm. f/ Daňového poriadku vyhodnotiť ako opodstatnenú a dôvodnú.

55. V dôsledku procesného pochybenia správcu dane, ktoré správny súd vychádzajúc z citovanej
judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR vyhodnotil za tak závažné, že je spôsobilé privodiť
následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Správny súd tak s ohľadom na charakter tohto

procesného pochybenia, neexistencia, či odstránenie ktorého by mohlo mať za následok zmenu záverov
ohľadne splnenia Zákonom o DPH stanovených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane,
hmotnoprávne žalobné námietky neposudzoval, a to z dôvodu, že ich posúdenie v kontexte dôvodu
zrušenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako predčasné. Z tohto dôvodu správny súd žalobný bod
nesprávneho právneho posúdenia nevyhodnocoval.

56. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu správny súd
uvádza, že tento žalobný bod žalobca žiadnym konkrétnym spôsobom nerozvinul a z tohto dôvodu
správny súd nevidel dôvod vyhodnotiť v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti správny
súd uvádza, že rešpektuje právo žalobcu zvoliť si spôsob a smerovanie svojej žalobnej argumentácie, no

zároveň však žalobca musí mať na zreteli, že v zmysle § 134 SSP je správny súd v rámci predmetného
konania viazaný žalobnými bodmi a ich obsahom a v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého
rozhodnutia nie je jeho úlohou nachádzať prípadné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného ak ich žalobca nenamietal v podanej správnej žalobe konkrétnym spôsobom, ani nachádzaťv jeho všeobecnej argumentácii dôvody, ktoré by v konečnom dôsledku mali správny súd priviesť
k záveru o dôvodnosti takto všeobecne koncipovaného žalobného bodu.

57. Správny súd dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti k záveru, že správna žaloba je
dôvodná, keďže procesným postupom správcu dane v rámci predmetnej daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (§ 46 ods.
5 Daňového poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia
vo veci samej, čím došlo k splneniu podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa

§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP, na základe čoho správny súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

58. Správny súd záverom uvádza, že napriek žalobnému návrhu zrušiť s napadnutým rozhodnutím
žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, tomuto návrhu nevyhovel a zrušil len napadnuté
rozhodnutie žalovaného, keďže vzhľadom na dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia považoval

za vhodnejšie, aby o ďalšom procesnom postupe v predmetnom daňovom konaní rozhodol žalovaný.
V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného, vzhľadom na jeho viazanosť právnym názorom
správneho súdu v zmysle § 191 ods. 6 SSP, v intenciách záverov správneho súdu vyjadrených v VIII.
časti tohto rozsudku, zvoliť ďalší procesný postup, ktorý Daňový poriadok v tejto procesnej situácii
umožňuje.

59. O náhrade trov konania správny súd vzhľadom na úspech žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ust.
§ 167 ods. 1 SSP vo výroku II. tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania voči žalovanému.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciachvlehote30dníoddoručeniatohtorozhodnutia.Zmeškanieuvedenejlehotynemožnoodpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Sťažnostné body možno meniť len do
uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.