Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120215064
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1120215064.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a

sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: T. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. D. XXX, A. M., zastúpený FALIS & Partners s.r.o., so sídlom Lermontovova
14, Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava-Staré
Mesto zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie 711,66
eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa
18.04.2023 č.k. 9Csp/99/2020-117, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
711,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 711,66 eur od 26.03.2019 do
zaplatenia, ako i náklady na vymáhanie pohľadávky vo výške 61,25 eur, a to v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 06.10.2020,

domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 711,66 eur s príslušenstvom, ako i náhrady trov konania.

3. Žalobca v rámci skutkových tvrdení uviedol, že uzatvoril dňa 23.04.2014 so žalovaným Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov
žalobcovi zo strany žalovaného vo výške 600 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 576
eur a označená ako „celkové náklady spotrebiteľa“. Celkové náklady spotrebiteľa boli tvorené súčtom
úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu vo výške 234,90 eur

a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur. Ročný úrok tak predstavoval 95,99
%. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa
30.05.2017 došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobcovi zo strany žalovaného vo výške 500
eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 0 eur a úrok vo výške 17,70 % ročne, čo predstavovalo
sumu 148 eur. Výška RPMN predstavovala 19,21 %, priemerná hodnota RPMN predstavovala 10,94 %.
K zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX žalobca uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a
ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré
sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý
úver. Odplata za poskytnutý úver dosiahla 95,99 % ročne, čím niekoľkonásobne prevyšovala odplatuobvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom
rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). K zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX žalobca uviedol, že neobsahuje náležitosť vyžadovanú zákonom č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, a to podľa § 9 ods. 2 písm. j) - odplatu podľa osobitných predpisov, nakoľko
údaj o odplate je v zmluve uvedený ako 0 eur, čo nie je správny údaj, teda ako by tam údaj o odplate
nebol uvedený vôbec, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX obsahuje v bode č. 2 neprijateľnú podmienku, pričom
podmienku s obdobným významom určil vo výroku rozsudku za neprijateľnú Okresný súd Vranov Nad

Topľou sp. zn. 9C/135/2014 zo dňa 20.2.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 9Co/237/2015 z 20.10.2016.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX, že nemožno hovoriť
o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1176 eur s termínom splatnosti dňa

25.04.2014, ktorá splátka vo výške 1176 eur pozostávala zo sumy istiny vo výške 600 eur, ďalej
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom vo výške 576 eur. Celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 %
ročne z poskytnutého úveru, čo v prípade riadneho splatenia prestavovalo sumu vo výške 234,90 eur
a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so

všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom
stanovené obligatórne náležitosti. K zmluve o úvere č. XXXXXXXXX žalovaný uviedol, že úrok nie
je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v
súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri

podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že
je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí
peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Z vyššie uvedeného jednoznačne
vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila
dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Žalobca v prípade,

že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo
že odplata, úrok, či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez
uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené
právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalovaný mal za to, že žalobca

je osobou, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a
posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré
podpísal. Dodal, že žalobca navyše žiadnym spôsobom nebol k podpisu zmluvy o úvere donútený a
podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku, svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere
potvrdil svojím podpisom a bol si zároveň vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy

o úvere. V prípade žalobcu sa nejednalo o prvú uzatvorenú zmluvu so žalovaným. Mal za to, že sa
bezdôvodne neobohatil a požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX považoval za
premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 17.10.2016 (t.j. po uplynutí subjektívnej
lehoty, ktorá začala plynúť dňa 17.10.2014, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného splátku nad
rámec sumy istiny). Nárok žalobcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX sa stal podľa žalovaného

premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 01.10.2020 (t.j. po uplynutí subjektívnej
lehoty, ktorá začala plynúť dňa 01.10.2018, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného splátku nad
rámec sumy istiny).

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobcom a žalovaným

bola dňa 23.04.2014 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej
došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobcovi zo strany žalovaného vo výške 600 eur. V
zmysle predmetnej zmluvy bola dohodnutá odplata na sumu 576 eur, označená ako „celkové náklady
spotrebiteľa“, ktoré boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, teda
v sume vo výške 234,90 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy

o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur.
Konštatoval, že celkovo mal žalobca zaplatiť 1176 eur a RMPN je 96 %. Zistil, že žalobca súhlasil, aby sa
uspokojenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy č. XXXXXXXXX zabezpečilo vykonávaním pravidelných
mesačných zrážok zo mzdy vo výške 98 eur mesačne. Z kalkulačky výpočtu RPMN mal za preukázané,že pri pôžičke 600 eur s dobou splácania 12 mesiacov a celkovo splatenie sume 1176 eur, je RPMN
147,04 %. V čase podpisu zmluvy bola úroková miera úveru 8,23 %. Žalobca na základe uvedenej
zmluvy vyplatil žalovanému celkovo sumu 1163,66 eur.

6. Následne uzavrel žalobca so žalovaným dňa 30.05.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobcovi zo strany
žalovaného vo výške 500 eur. V zmysle predmetnej zmluvy bola dohodnutá odplata na sumu 0 eur a
úrok vo výške 17,70 % ročne, čo predstavuje sumu 148 eur. Súd prvej inštancie zistil, že výška RPMN

predstavuje 19,21 % a priemerná hodnota RPMN predstavuje 10,94 %. Úver bol platený v 36 splátkach
po 18 eur mesačne. Žalobca na základe uvedenej zmluvy vyplatil žalovanému celkovo sumu 648 eur.

7. Po takto ustálenom skutkovom stave súd prvej inštancie nárok žalobcu právne posúdil v zmysle ust.
§ 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), 5, 6 a 10, § 53a, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1, §
107 ods. 1 až 3, § 11 ods.1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu podpisu tej ktorej zmluvy (ďalej len
„ZoSÚ“), § 3 Nariadenie vlády č. 20/2013 Z.z.

8. Ako prvé súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania žalovaného ako nedôvodnú. Na základe

ustáleného skutkového stavu a právneho posúdenia vyvodil, že v danej veci uzatvoril žalobca so
žalovaným spotrebiteľskú zmluvu. Konštatoval, že ak dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu
za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Mal za
preukázané, že bol žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXX vo výške 600 eur, ktorý sa
žalobcazaviazalzaplatiťzrážkamizomzdymesačnevsume98eur.Uviedol,žezataktoposkytnutýúver

mal žalobca žalovanému zaplatiť úroky vo výške 324,90 eur, pričom vyvodil, že uvedené predstavovalo
39,15 % poskytnutého úveru a administratívne náklady vo výške 341,10 eur. Dodal, že ročný úrok tak
predstavoval 95,99 % poskytnutého úveru. Z doloženej tabuľky o úrokových mierach zistil, že priemerná
úroková sadzba v období 04/2014 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka bola
8,23 % p.a. Na základe uvedeného dospel k záveru, že dohodnutý úrok je v rozpore so zásadou

dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a z uvedeného dôvodu označil zmluvu v tejto časti za
neplatnú v zmysle § 39 OZ. V ďalšom sa zaoberal administratívnymi nákladmi, ktoré v zmysle úverovej
zmluvy predstavovali 56,8 % z úveru. Poukázal na to, že podľa názoru súdov požadovanie úhrady
takýchto nákladov (t.j. poplatkov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy) je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré

mu po materiálnej stránke nie je dodané. Konštatoval, že pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je
totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme, pričom poukázal
na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 03.05.2010, v
ktorom bol skonštatovaný záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú
neprijateľné, ako aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011. Vzhľadom na uvedené

súd prvej inštancie vyhodnotil ustanovenie bodu 2. úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX ako ustanovenie
úverovej zmluvy obsahujúce neprijateľné zmluvné podmienky, a teda celá odplata za poskytnutý úver
v takomto dojednaní je podľa súdu prvej inštancie neprimeraná a neplatná. Nakoľko mal za nesporné,
že podmienku s obdobným významom už určil vo výroku rozsudku za neprijateľnú Okresný súd Vranov
nad Topľou sp. zn. 9C/135/2014 zo dňa 20.02.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp.

zn. 9Co/237/2015 zo dňa 20.10.2016, nepostupoval podľa § 298 CSP. Vyslovil nad rámec, že zmluvu
bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov i z dôvodu absencie správneho RPMN, keď v
zmluve bolo uvedené ako 96 %, avšak z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že predstavuje 147,04
% ročne. Z uvedeného dôvodu, že zmluvu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov, mal za to, že žalobca
mal namiesto uhradených 1.163,66 eur žalobcovi, uhradiť žalovanému len 600 eur, ktoré čerpal, t.j., že

žalobca uhradil žalovanému za úver o 563,66 eur viac ako mal.

9. K zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle citovaného
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch je úver bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa). Konštatoval,

že jednou z týchto náležitostí je i odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1
nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka
(§ 9 ods. 2 písm. j/ „ZoSÚ“). Ďalej uviedol, že podľa tohto ustanovenia odplatu pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady,ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Taktiež skonštatoval, že odplata
sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa

akosúčetplnenípodľaodseku3zarok.Zuvedenéhovyvodil,ženazákladezmluvnedojednanýchplnení
spotrebiteľa podľa zmluvy sa určí odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi vyjadrená
v percentách. Dodal, že tento percentuálny údaj teda nie je jedným plnením, ktoré má spotrebiteľ plniť,
ale predstavuje percentuálne vyjadrenie súhrnu všetkých plnení, ku ktorým sa spotrebiteľ v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zaviazal. Poukázal na to, že nariadenie tiež určuje najvyššiu prípustnú výšku

odplaty a taktiež na to, že v predmetnej zmluve o úvere je síce uvedené, že žalovaný sa zaväzuje
uhradiť veriteľovi odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov 0 eur, nejedná sa podľa jeho názoru ale
oodplatupriposkytnutípeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľavyššieuvedenéhonariadeniavlády.
V zmluve bolo dohodnuté poskytnutie úveru 500 eur s tým, že spotrebiteľ uhradí celkovo 648 eur, teda
vráti úver vo výške 648 eur, a zaplatí okrem toho úrok vo výške 148 eur. Ustálil, že odplata 0 eur je síce
nazvaná rovnako ako odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov, má ale iný charakter ako odplata

v zmysle nariadenia, nejde o percentuálne vyjadrený súhrn dohodnutých plnení, ktoré sú vyžadované
pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Bol toho názoru, že ju nemožno považovať za odplatu podľa
nariadenia. Tvrdil, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., t.j. odplata, ako ju má na mysli ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, nie je v zmluve
uvedená vôbec. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva o

spotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitosťpodľa§9ods.2písm.j)zákonaospotrebiteľskýchúveroch
a z tohto dôvodu mal za to, že je úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) „ZoSÚ“.
Z uvedeného dôvodu vyvodil, že bol žalobca povinný uhradiť žalovanému len poskytnutý úver, ktorý
mu poskytol vo výške 500 eur, žalobca uhradil žalovanému však až 648 eur, a teda keďže bol úver
bezúročný a bez poplatkov, žalobca preplatil o sumu 148 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal

súd prvej inštancie za to, že žalobný návrh je v celom rozsahu dôvodný, a preto mu vyhovel a zaviazal
žalovaného žalobcovi zaplatiť sumu 711,66 eur, predstavujúcu sumu bezdôvodného obohatenia, o ktorú
sa žalovaný obohatil na úkor žalobcu, pričom na uvedené plnenie podľa neho nemal nárok. Záverom
dodal, že bezdôvodné obohatenie zodpovedá sume, ktorú žalobca uhradil na účet žalovaného nad
rámec poskytnutých úverových prostriedkov spolu vo výške 1100 eur. Súd prvej inštancie súčasne

priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v uplatnenej výške 5% ročne, ktoré boli uplatnené v riadnej
percentuálnej výške odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej vo výzve
na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. od 26.03.2019. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi
aj ním uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 61,25 eur.
Mal za nesporné, že náklady žalobcovi preukázateľne vznikli (vypracovanie a zaslanie predžalobnej

výzvy, vypočítané ako 1 úkon právnej pomoci vrátane režijného paušálu), čo žalovaný nerozporoval,
preto nárok žalobcovi priznal v celom rozsahu.
Záverom dodal, že súdne rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 CSP) bola námietka, že
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 23.04.2014 zmluvu o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške
600 eur. Žalobca sa zaviazal v zmluve o spotrebiteľskom úvere zaplatiť celkovú čiastku 1 176 eur
do 25.04.2015. Na základe uvedeného bol žalovaný toho názoru, že nemožno hovoriť o absencii
výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Mal za to, že dlžník sa zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1 176 eur s termínom splatnosti dňa

25.04.2014 (mal zrejme na mysli „25.04.2015“). Splátka vo výške 1176 eur pozostávala zo sumy istiny vo
výške600euracelkovýchnákladovspotrebiteľaspojenýchsospotrebiteľskýmúveromvovýške576eur.
Uviedol, že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku
vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo v prípade riadneho splatenia predstavuje sumu vovýške 234,90 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur. Konštatoval, že zachoval
zákonom ustanovenú povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorým

bola výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Bol názoru, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere je na prednej strane jasne určené rozlíšenie splátky istiny, úrokov a poplatkov (k
tomu uviedol výpočet 600 eur + 234,90 eur + 341,10 eur = jedna splátka vo výške 1 176 eur). Mal za
nepochybné, že predmetná zmluva nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k
tomu, že podľa neho spĺňala všetky zákonom stanovené obligatórne záležitosti.

Žalobca tiež so žalovaným uzatvorili dňa 30.05.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX,
na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 500 eur. V zmysle zmluvy sa žalobca zaviazal
vrátiť a zaplatiť úrok spojený so spotrebiteľským úverom vo výške 148 eur, čo v prípade riadneho
splnenia úveru v dohodnutom termíne predstavuje sumu vo výške 648 eur v 36 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 18 eur vždy k 12. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 12.06.2017. Namietal,
že zmluvu nebolo možné posúdiť ako bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko výška, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov bola jasne uvedená na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
a teda spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Mal za to, že žalobca nesie dôkazné
bremeno a jeho úlohou bolo preukázať, v čom spočívalo nesprávne uvedenie RPMN, nakoľko RPMN
neabsentovalo, a teda bol by to podľa žalovaného jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu
o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Poznamenal, že výška RPMN bola vypočítaná

v zmysle prílohy č. 2 ZoSÚ podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s
uvedenými vstupnými údajmi uvedenými na zmluve o úvere. Argumentoval tým, že žalobca bol o výške
RPMN dostatočne informovaný a oboznámený. Pri posudzovaní otázky odplaty poukázal na § 53 ods.
6 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, § 1a ods. 1, § 1 od. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., pričom nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné

náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o úvere a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Opakovane ako vo vyjadrení
k žalobe uviedol, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá
sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie,
ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných

prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani
vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Mal
za to, že z vyššie uvedeného vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v
súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej
ročnej RPMN. Vyslovil, že ak žalobca nadobudol po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere pocit, že

podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká,
mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Avšak žalobca uvedené právo nevyužil, a teda so zmluvou súhlasil, ako aj
so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Zároveň opätovne poukázal na to, že
v prípade žalobcu sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej

osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov
obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z
predmetnej zmluvy o úvere. Taktiež poznamenal, že v prípade žalobcu sa nejednalo o prvú uzatvorenú
zmluvu so žalovaným. Žalovaný v odvolaní poukázal na ust. § 39 OZ ohľadom neplatnosti právneho
úkonu, tiež vyjadril, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina poskytnutého úveru a po uhradení

istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru, t.j. úroky, poplatok. Odmietol, že by z jeho strany došlo
k bezdôvodnému obohateniu, keďže zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 OZ. Plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva
o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto
zmluvy nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.

12. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie,ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať, postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

14. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil
správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj v logických súvislostiach presvedčivo odôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho

správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
V prejednávanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú
vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. S poukazom na uvedené sa odvolací súd zaoberal len tými

odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné.

15. Žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že žalobca
uzavrel so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX, ktoré neobsahujú podľa názoru žalobcu zákonom stanovené náležitosti a preto

treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. A keďže žalobca plnil žalovanému nad rámec
poskytnutej istiny, na strane žalovaného týmto malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

16. Z obsahu súdneho spisu a z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca
uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.04.2014, ktorej

súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru. Na základe Zmluvy žalovaný
ako veriteľ poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 600 eur. Zmluva
obsahuje dojednanie o konečnej splatnosti úveru dňa 25.04.2015 a to vo výške 1.176 eur, RPMN je
96,00 %, celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom predstavujú 576 eur (tvorené
súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu vo výške 234,90

eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur), priemerná hodnota RPMN je 44,79 %.
V rovnaký deň 23.04.2014 uzavreli účastníci Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX Dohodu o
zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, ktorou žalobca súhlasil, aby sa uspokojenie pohľadávky zo Zmluvy
zabezpečilo vykonávaním pravidelných mesačných zrážok zo mzdy vo výške 98 eur.

17. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa jedná o právny
vzťah strán sporu založený na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bol žalobca v
postaveníspotrebiteľa,pretoajnapriektomu,žesajednáoabsolútnyobchodnývzťah,súdnaposúdenie
veci okrem zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách aplikoval aj
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Cieľom zákonodarcu pri etablovaní právnej úpravy

spotrebiteľských vzťahov bolo jednoznačne eliminovať dominantné, resp. zmluvne silnejšie postavenie
dodávateľa (v tomto prípade žalovaného) voči spotrebiteľovi (v tomto prípade žalobcu). Súd bol preto
povinný skúmať, či v obsahu takejto zmluvy, a to najmä v ustanoveniach upravujúcich vznik povinností
a záväzkov na strane spotrebiteľa, nie sú medzi zmluvnými stranami dojednané, tzv. neprijateľné
podmienky, spôsobujúce vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Zároveň bol povinný preskúmať uzavretú zmluvu aj z hľadiska jej podstatných
obsahových náležitostí tak, ako to predpokladajú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., a v prípade
zistenia nedostatkov, resp. zistenia absencie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
vyvodiť z tohto následok predpokladaný ustanovením § 11 tohto zákona.

18. Žalovaný v odvolaní namietal k prijatým záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
ohľadom Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, že Zmluva spĺňala všetky zákonom
stanovené obligatórne náležitosti, preto podľa neho nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez
poplatkov. Avšak žalovaný nerozporoval prijaté závery súdu prvej inštancie ohľadom ročného úroku
z poskytnutého úveru, ktorý predstavoval 95,99 % (96 %), pričom keďže išlo spotrebiteľský úver so

splatnosťou do jedného roka a priemerná úroková sadzba v období 04/2014 pri spotrebiteľských úrokoch
dojednéhorokabola8,23%p.a.,saodvolacísúdstotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,žedohodnutý
úrok nebol súladný s dobrými mravmi pre jeho neúmernú výšku, a preto zmluva s poukazom na ust.
§ 39 OZ nemôže byť v tejto časti platná. Odvolací súd týmto poukazuje na odsek 43. napadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancie,ajpodľaktoréhovyvodilzhodnýzáversozáveromsúduprvejinštancie,
že dojednanú odplatu za poskytnutý úver podľa bodu 2. úverovej zmluvy je potrebné považovať za
neprimeranú a neplatnú. Stotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie, že rozsudkom Okresného

súdu Vranov nad Topľou č. k. 9C/135/2014-36 zo dňa 19.02.2015 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9Co/237/2015 zo dňa 20.10.2016 súd určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku
znenie dohodnutej odplaty v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere, keď v uvedenej veci si žalobca
dohodol so žalovaným ako odplatu - celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom
(dojednaným taktiež na 12 mesiacov) tvoriace súčet úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého

úveru a administratívneho poplatku, t.j. obdobne ako v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
(avšak v danej veci bol rozdiel vo výške odplaty, keďže sa táto počítala z inej výšky poskytnutého úveru).
Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že dojednaná odplata nepochybne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa,
oprávňuje spotrebiteľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto ju bolo možné považovať v zmysle
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov za

neplatnú, a teda súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru. Žalovaný však vo svojej
odvolacejargumentáciizáverysúduprvejinštancieoneprimeranostivýškyodplatyzposkytnutéhoúveru
č. XXXXXXXXX nenamietal, podstatou jeho odvolacej argumentácie ohľadom Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX bolo, že žalovaný podľa neho zachoval zákonom ustanovenú povinnosť uvádzať
obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorým bola výška, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov, zmluva tak podľa neho spĺňala všetky zákonom stanovené obligatórne
náležitosti.
19. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zároveň uviedol, že zmluvu je možné považovať za bezúročnú a
bez poplatkov i z dôvodu absencie správneho RPMN v neprospech spotrebiteľa v zmysle ust. § 11 ods. 1
písm. d) ZoSÚ, ktorá je v zmluve uvedená vo výške 96 % (mohlo ísť o ročný úrok z poskytnutého úveru,

ktorý predstavoval rovnakú výšku), pričom z výpočtu RPMN, identifikovaný na stránke Ministerstva
financií SR „fininfo.sk“ odvolacím súdom, rovnako ako súdom prvej inštancie vyplýva, že v Zmluve o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mala byť správne uvedená RPMN vo výške 147,04 % ročne
(uvedené žalovaný nesporoval). Uvedenie nesprávnej výšky RPMN má za následok, že spotrebiteľ
nepozná skutočnú výšku RPMN, v dôsledku čoho si nemôže spraviť obraz o celkovej cene úveru a

nemôže posúdiť, nakoľko je úver pre neho výhodný. Preto tak uvedenie RPMN v nesprávnej výške
má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ).
Okrem uvedeného odvolací súd identifikoval ďalšie dôvody, pre ktoré bolo možné považovať Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný neposúdil s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 v spojení

s § 7 ods. 1 ZoSÚ. Zmluva taktiež neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm.
c) ZoSÚ. Odvolací súd zároveň nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že zachoval zákonom stanovenú
povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorým bola výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX

nevyplýva výška, počet, termíny splátky istiny, v zmluve sa žalobca zaväzuje zaplatiť len celkovú čiastku
1176 eur do 25.04.2015, pričom v Dohode o zrážkach zo mzdy (v spise na čl. 108, ktorá nie je súčasťou
zmluvy), boli dohodnuté mesačné zrážky zo mzdy vo výške 98 eur, uvedené tak spôsobuje zmätočnosť
a právnu neistotu v neprospech spotrebiteľa, čo má za následok podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

20. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolaním vo vzťahu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX. Z obsahu súdneho spisu a z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že
žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.05.2017,
ktorej súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, na základe ktorej došlo

k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobcovi zo strany žalovaného vo výške 500 eur. V zmysle
predmetnejzmluvyboladohodnutáodplatanasumu0euraúrokvovýške17,70%ročne,čopredstavuje
sumu 148 eur. Súd prvej inštancie zistil, že výška RPMN predstavuje 19,21 % a priemerná hodnota
RPMN predstavuje 10,94 %. Úver bol platený v 36 splátkach po 18 eur mesačne. Žalobca na základe
uvedenej zmluvy vyplatil žalovanému celkovo sumu 648 eur. Odvolací súd týmto uvádza, zhodne so

súdom prvej inštancie, že sa jedná o právny vzťah strán sporu založený na základe spotrebiteľskej
zmluvy, pričom v ďalšom poukazuje na odsek 22. tohto rozhodnutia.21. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXX neobsahovala odplatu podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v zmysle § 1 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov, čo malo za následok, že úver je potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov. V zmysle ust. § 1 nariadenia odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú
dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov
alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Vyjadruje sa v percentách zo sumy zmluvne

dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa § 1 odseku 3
nariadenia za rok. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je v
zmluve uvedená odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov (bod 2. zmluvy) vo výške 0 eur, pričom
nejde o odplatu v zmysle § 1 nariadenia, keďže nejde o percentuálne vyjadrenie súhrnu dohodnutých
plnení podľa § 1 odseku 3 nariadenia, v celom pritom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku v odseku 47. K námietke žalovaného uvádza, že úroky z úveru predstavujú jeden

zo základných a najtypickejších nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, a nie je podstatné, či tento
náklad je považovaný za odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov alebo v súvislosti s vrátením
peňažných prostriedkov, preto uvedenú námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú. Vzhľadom
na uvedené nemožno prisvedčiť argumentácii žalovaného, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov je v súlade s nariadením. Žalovaný si v prvom rade nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. §

1 nariadenia, a to percentuálne vyjadriť odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, čo
malo za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ a § 1 nariadenia. Okrem toho úver č. XXXXXXXXX je potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov, keď Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX neobsahovala adresu
veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť podľa § 11 ods. 1 písm. b) v

spojení s § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ a taktiež žalovaný neposudzoval schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 7 ods. 1 ZoSÚ.

22. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne vyhodnotil Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX a Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenú medzi stranami sporu

ako bezúročnú a bez poplatkov. A keďže medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca zaplatil
žalovanému (vrátane istiny, úrokov, poplatkov) celkovo sumu 1.811,66 eur (1.163,66 eur + 648 eur),
pričom poskytnutý úver č. 601600538 a úver č. 601500021 bol bezúročný a bez poplatkov, t.j.
žalobca mal povinnosť uhradiť len istinu vo výške 1.100 eur (600 eur + 500 eur), vo zvyšku v sume
711,66 eur (1.811,66 eur - 1.100 eur) na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie. Právny

základ bezdôvodného obohatenia je v tomto prípade daný porušením/nedodržaním vyššie uvedených
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv, a to už v priebehu samotného uzavretia
tej ktorej spotrebiteľskej zmluvy. Preto podľa názoru odvolacieho možno dôvodne predpokladať, že
žalovaný minimálne mal vedieť, že neuvedením zákonom vyžadovaných informácií alebo ich uvedením

s nerelevantným obsahom, nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j., že veriteľ nebude môcť
od dlžníka žiadať úrok z úveru a iné poplatky; a zároveň mal vedieť pre prípad, že ak tak urobí,
bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (nepriamy úmysel). Možno tak vyvodiť, že konanie
žalovaného pri uzatváraní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX nebolo súladné s dobrými mravmi, keď žalovaný nerešpektoval povinnosti

stanovené zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia jednotlivých vyššie uvedených
zmlúv a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Preto
konanie žalovaného možno hodnotiť ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez
právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Na základe okolností
prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na

úkor žalobcu bol daný už uzatvorením Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a Zmluvy o
spotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXX,ktorékoncipovalžalovaný(predtlačenýformulár)atietopredložil
na podpis žalobcovi.

23. Námietku žalovaného, že žalobca svoju vôľu uzavrieť zmluvu potvrdil svojím podpisom, bol si

vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej Zmluvy, preto ak nadobudol pocit, že podpísal
nevýhodnú zmluvu, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa uzatvorenia
Zmluvy, čo však žalobca nevyužil, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd v tejto
súvislosti dáva do popredia princíp ochrany spotrebiteľa pred princípom „neznalosť zákona/právaneospravedlňuje“, čo dáva základ pre právo žalobcu ako spotrebiteľa na jeho súdnu ochranu v
spotrebiteľskej veci ako slabšej strany. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, v predmetnej veci je daný
legitímne a prioritne dôvod na ochranu práv žalobcu ako spotrebiteľa v súlade so zákonom č. 129/2010

Z.z. a príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

24. K časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi úrok z omeškania a náklady na
vymáhanie pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že žalovaný túto časť výroku súdneho rozhodnutia
v dôvodoch podaného odvolania žiadnym spôsobom nenamietal, a keďže odvolací súd je viazaný

odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP), s touto časťou výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho
odôvodnením sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko na súdny prieskum tejto časti rozhodnutia nemal
zákonný titul.

25. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

26. Odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu

skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, nepriznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a
ani si ich neuplatnil.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolaniejepodanévčasajvtedy,akbolovlehotepodanéna príslušnomodvolacomalebodovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie

podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorý zanekoná,mávysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).