Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120012323
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2120012323.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
9T/80/2020-681 zo dňa 09.05.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.10.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 9T/80/2020-681 zo dňa 09.05.2023 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX, D., podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 22.10.2020, pod č. 2 Pv
362/19/2207-26, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa

§208ods.1písm.a)Trestnéhozákona,ktoréhosamalobžalovanýdopustiť,natomskutkovomzáklade,

že

najmenej od roku 1998 až do júna 2018, zvlášť intenzívne od roku 2017 do júna 2018, v rodinnom dome
v D. XXX, ako aj na iných miestach, opakovane psychicky týral svoju manželku E. B., nar. v roku 1972,

trvale bytom D. F. XXX, túto ponižoval, neustále osočoval, zatváral ju v kúpeľni, zakazoval jej sprchovať
sa v teplej vode, sledovať televíziu, ďalej ju mal sledovať, overovať si, kde sa práve nachádza, takisto ju
mal opakovane biť rukami a jedenkrát ju zbil koženým remeňom, čím jej mal spôsobiť rôzne hematómy,
modriny, pre ktoré však lekársku pomoc nikdy nevyhľadala, ale najmä takéto jeho správanie vyvolávalo
u poškodenej E. B. strach a spôsobovalo jej fyzické a psychické utrpenie,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 681-690.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní
okresný prokurátor, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 698.

Okresný prokurátor sa nestotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi okresného súdu,
argumentáciuokresnéhosúdupovažujezanesprávnu.Okresnýsúdposudzovalvierohodnosťvýpovede
poškodenej cez jej údajnú neveru, poukázal pritom na vec vedenú na Okresnom súde Trnava pod sp.
zn. 5T/55/2016. V tomto konaní bolo však predmetom násilné konanie obžalovaného, nie prípadná
nevera poškodenej, neveru si osvojil súd len z okolností prípadu. Znalkyňa PhDr. Bieliková na

hlavnom pojednávaní vypovedala len tak, že poškodená sa k téme nevery odmietla vyjadriť, pričom
poškodenú opísala ako vysoko morálnu osobnosť, pričom jej morálnosť mohla nastať aj na základepredchádzajúceho poklesku. Pokiaľ ide o test DNA, doposiaľ nie je zrejmé, aký biologický materiál bol
pri teste DNA použitý a či ho nedal obžalovaný vyhotoviť s úmyslom použiť ho na poníženie poškodenej
a manipuláciu detí v konaní o rozvod. Samotná téma nevery, či už k nej došlo alebo nie, nie je podstatná

a nemá vplyv na vierohodnosť výpovede poškodenej. Poškodená sa počas znaleckého skúmania a tiež
počas prebiehajúceho trestného konania k tme nevyjadrila, resp. ju stručne poprela, avšak pokiaľ ide
o psychické ako aj fyzické týranie zo strany obžalovaného, toto opisovala detailne. Výpoveď poškodenej
potvrdzovali aj svedkyne G., H. a I., ktoré o spolužití poškodenej a obžalovaného mali vedomosť
z rozprávania poškodenej, svedkyne boli svedkami hádok medzi nimi, videli na poškodenej modriny.

Poškodená k svedkyniam ušla po konfliktoch s obžalovaným, k svedkyni G. poškodená ušla najmenej
15 krát, pričom úteky boli intenzívnejšie v rokoch 2017-2018, kedy sa obžalovaný poškodenej vyhrážal
zabitím, bral jej auto, peniaze, vyháňal ju z domu. Poškodená uviedla, že svedkyni G. nehovorila
všetko, nakoľko sa hanbila, preto svedkyňa nemusela mať detailnú vedomosť o tom, kedy došlo
k incidentu, kedy mal obžalovaný poškodenú zbiť remeňom, čo však neznamená, že jej výpoveď nie
je vierohodná. Pokiaľ ide o preferovanie výpovedí svedkýň J. B. a G. K., ktoré popreli, že by sa ich

otec – obžalovaný dopustil voči poškodenej – matke konania, ktoré sa mu kladie za vinu, naopak,
svoju matku označili za manipulátorku, ktorá vyvolávala hádky, v tomto prípade je len logické, že
obe dcéry, ktoré majú materiálne zázemie u otca, po rozvode chceli zostať v starostlivosti otca, lebo
nemajú blízky citový vzťah k poškodenej, obviňujú ju z nevery a tým pádom budú vypovedať tendenčne
v prospech obžalovaného. Ďalej prokurátor poukazuje na závery znaleckého posudku MUDr. Ľubice

Ondrisovej, podľa ktorého obžalovaný trpí zmiešanou poruchou osobnosti, boli uňho zistené instabilné
a narcistické črty, ktoré sa prejavujú zvýšenou impulzivitou, výbuchmi hnevu, emočnou nestálosťou,
pocitom vlastnej dôležitosti, povýšeneckým správaním a postojmi. Takáto charakteristika zodpovedá
opisu poškodenou ako aj svedkýň G., H. a I.. Rovnako znalecké posudky C. H. a G. L. poukazujú na
pravdivosť výpovede poškodenej. U poškodenej síce nebol zistený syndróm týranej osoby, avšak bola

u nej diagnostikovaná porucha spánku ako reakcia na závažný stres. Podľa znaleckého skúmania je
poškodená depresívne dekompenzovaná v dôsledku dlhodobého matrimoniálneho konfliktu, ktorý mal
eskalujúci charakter, vyznačoval sa bezcitnosťou a hrubosťou, a ktorý poškodená prežívala ako ťažké
príkorie s následnými útekmi z domácnosti. Znalkyňa navyše uviedla, že verí, že medzi poškodenou
a obžalovaným dochádzalo k fyzickým potyčkám. Prokurátor má za to, že v konaní boli bezpochyby

preukázané, že zo strany obžalovaného došlo k trom fyzickým napadnutiam. Navrhol, aby odvolací súd
podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa 322 ods. 1 Trestného
poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadril obžalovaný, ktorý považuje napadnutý rozsudok

za zákonný a spravodlivý. Nestotožnil sa s odvolacími argumentami prokurátora, súd dospel
k záveru o nevine obžalovaného na základe rozsiahleho dokazovania, najmä na základe ústnosti
a bezprostrednosti konania. Pokiaľ ide o DNA testy, podľa názoru obžalovaného je čisto hypotetické
a nepravdivé, aby si dal obžalovaný vyhotoviť DNA testy a manipuloval deti. Pokiaľ ide o svedkyne
G., I. a H., tieto neboli priamymi svedkami žalovaného skutku, o skutku počuli len od poškodenej. Na

druhej strane priamymi svedkami boli výlučne dcéry obžalovaného, ktoré riadne vypovedali na hlavnom
pojednávaní. Ďalej poukázal na to, že znaleckým skúmaním nebol u poškodenej zistený syndróm týranej
osoby, čo nasvedčuje tvrdeniu obžalovaného o tom, že k týraniu z jeho strany nedošlo. Navrhol, aby
odvolací súd odvolanie okresného prokurátora zamietol.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadrila aj poškodená, ktorá sa naopak, stotožnila s odvolacou
argumentáciou prokurátora. Uviedla, že predmetom konania nie je dokazovanie nevery poškodenej, ale
trestné stíhanie obžalovaného. Predložené DNA testy, ktoré si dal vypracovať sám obžalovaný sú pre
potreby trestného konania nepoužiteľné, pričom žiada, aby boli vykonané znova za prítomnosti úradnej
osoby. Téma nevery poškodenej nie je podstatná, poškodená pritom mala informácie od rodinných

príslušníkov o tom, že práve obžalovaný navštevoval prostitútky, o čom sa priznal aj pred spoločným
známymi. Výpovede obžalovaného a ich dcér považuje za krivé výpovede, pre ktoré môžu byť trestne
stíhané. Poškodená dlho o veci nevypovedala, hanbila sa. To, že si svedkyňa G. nepamätala čas
útoky obžalovaného sa poškodenú nevylučuje to, že k útoku nedošlo. Svedkyňa na vlastné oči videla
zranenú poškodenú. Svedkyne – dcéry ostali po rozvode bývať u svojho otca, užívali majetok, materiálne

a finančné zázemie, preto je logické, že vypovedali tendenčne v prospech obžalovaného. Obžalovaný
trpí zmiešanou poruchou osobnosti, má narcistické sklony, je výbušný, agresívny, je to manipulátor.
Znaleckých skúmaním bolo preukázané, že poškodená vypovedala pravdivo. Zo znaleckého posudkuMUDr. Krasulovej navyše vyplýva, že poškodená bola skutočne týranou osobou. Výpovede svedkýň G.,
I. a H. potvrdzujú vierohodnosť výpovede poškodenej.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 22.10.2024 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave a obhajcu obžalovaného. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný
z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti, ktorý zároveň súhlasil s vykonaním verejného zasadnutia
v jeho neprítomnosti. Odvolací súd uznesením rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná
v neprítomnosti obžalovaného. Zástupca krajskej prokuratúry zotrval na podanom odvolaní, nepožiadal

o zmenu jeho dôvodov či jeho doplnenie. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,
odvolaním okresného prokurátora, vyjadrením obžalovaného k odvolaniu, vyjadrením poškodenej
kodvolaniu,odpisomregistratrestovnaobžalovaného,relevantnýmilustráciaminaosobuobžalovaného
ako aj podstatným obsahom spisu. Strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému
materiálu. Zástupca krajskej prokuratúry sa pridržal písomných dôvodov odvolania, navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovaného

sa pridržal vyjadrenia k odvolaniu okresného prokurátora, navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie
okresného prokurátora ako nedôvodné.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie okresného prokurátora nie je ako celok dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre
jeho zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že argumentácia
okresného prokurátora nebola v celom rozsahu nedôvodná, pretože argumenty, ktorými spochybňoval
skutkové závery okresného súdu považoval aj odvolací súd za čiastočne dôvodné, racionálne a majúce

podklad vo vykonanom dokazovaní, avšak v spojení s celkovou dôkaznou situáciou nebolo možné
s istotou vysloviť, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu je kladené za vinu.

Odvolací súd primárne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, a to pokiaľ ide
o pretrvávajúce pochybnosti o tom, či a ako sa skutok na podklade obžaloby stal, pričom s poukazom na

odôvodnenie rozsudku okresného súdu konštatuje, že okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods.
1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Odvolací súd si v čiastočnom rozsahu osvojil odôvodnenie napadnutého rozsudku, k čomu následne

pridal svoje vlastné odôvodnenie, pričom vo výsledku uvedené znamenalo, že v konaní nebolo
jednoznačne preukázané, že sa stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe a preto správne oslobodil
obžalovaného pre skutok, ktorý je uvedený v obžalobe podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, k čomu
na odôvodnenie uvádza:

Jedinýmvšeobecnýmpravidlomurčujúcimrozsahdokazovaniajezásadavyjadrenávovyššiecitovanom
ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu
veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Primárnym cieľom tejto
zásady je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom trestného konania a jeho

účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov, spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie
spravodlivého procesu. (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo
preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci

preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky
dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spodobžaloby pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v prospech obvineného.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To/8/2018 z 20. februára 2019).

Na preukázanie toho, či sa skutok pre ktorý bola osoba obžalovaná stal, ako i na preukázanie viny
obžalovaného musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t.j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo
usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť

založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania sa stal. To platí obzvlášť vtedy, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, pričom rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej
skupiny dôkazov. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe
nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V trestných veciach musia byť dôkazy totižto nad
slnko jasnejšie (lat. In criminalibus probationes debent esse luce clariores).

V prejednávanej veci sa obžalovanému kládlo za vinu dlhodobé psychické ako aj fyzické týranie
poškodenej (manželky), ktoré malo trvať od roku 2008 až do roku 2018, pričom intenzívnejšie počas
obdobia rokov 2017-2018. Obžalovaný od počiatku svoju vinu popieral, poukazoval práve na negatívne
osobnostné charakteristiky poškodenej (prehnanú žiarlivosť, výbuchy zlosti, následnú neveru), pričom

rovnako ako obžalovaný aj poškodená zotrvala na svojich tvrdeniach, a to na opise jednotlivých útokov,
takakouviedlaužpočasvýsluchuvprípravnomkonaní(neustálykrik,vyhrážaniesa,ponižovanie,zákaz
stretávania sa s inými osobami, prehnaná kontrola, obmedzovanie v pohybe, sprchovaní sa, pozeraní
televízie, fyzických útokoch, a ďalšie). Stáli tu tak dve absolútne protichodné výpovede, pričom v takom
prípade bolo nutné podrobiť ich obsah konfrontácií vo vzťahu k ďalším nielen priamym, ale aj nepriamym

dôkazom.

Vychádzajúc z obsahu spisu a vykonaných dôkazov je zrejmé, že jediným priamym dôkazom,
ktorý usvedčoval obžalovaného zo spáchania skutkov bola výpoveď poškodenej. Tak ako výpoveď
poškodenej, tak aj výpoveď obžalovaného bola podporená len nepriamymi dôkazmi, ktoré tak bolo

nutné o to precíznejšie vyhodnocovať. V konaní bolo nesporne zistené, že manželstvo obžalovaného
a poškodenej bolo konfliktné, medzi manželmi dochádzalo k opakovaným hádkam, vulgárnym
nadávkam, a napokon aj k útekom poškodenej zo spoločnej domácnosti. Avšak o dlhodobom týraní
a konaní, ktoré je obsiahnuté v skutkovej vete vypovedala výlučne poškodená, pričom svedkyne G.,
H. a I. mali informácie o údajných útokoch len sprostredkovane, a to od poškodenej, čo samozrejme

v istých prípadoch vierohodnosť výpovede poškodenej môže oslabovať. Odvolací súd mal s istotou
za preukázané jedine konflikty v spoločnej domácnosti, úteky poškodenej, avšak dôvod, pre ktorý
sa tak malo diať ostal v neobjasnenej rovine, resp. nepreukázaných tvrdení, a napokon tiež nemal
za preukázané dlhodobé konanie obžalovaného, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako psychické
a fyzické týranie. Na rozdiel od konštatovania okresného súdu odvolací súd vyhodnotil výpovede

svedkýň G., I. a H. v podstatných okolnostiach za súladné, vypovedali o nevhodnom správaní sa
obžalovaného k poškodenej, o útekoch poškodenej zo spoločnej domácnosti, o viditeľných modrinách,
strachu poškodenej, pričom na všeobecnom súlade nemení nič ani to, že si svedkyne nevedeli
presne spomenúť jednotlivé roky, kedy malo k fyzickým potyčkám medzi obžalovaným a poškodenou
dôjsť. Aj napriek tomu však svedkyne však neboli priamo účastné skutkov (neboli očitými svedkami),

pokiaľ by aj počuli a boli svedkom neprimeraného verbálneho prejavu voči poškodenej (a to napr.
manipuláciíobžalovaným),nepostačujetonakonštatovanie,žeobžalovanýsaútokovskutočnedopustil.
Rovnako nebolo možné ustáliť, že modriny pochádzali z fyzického útoku od obžalovaného, resp. že
úteku z domácnosti poškodenej bezprostredne predchádzala akákoľvek potyčka s obžalovaným, či
doslova vyháňanie poškodenej zo spoločnej domácnosti obžalovaným. Iné dôkazy, ktoré podporovali

práve výpoveď poškodenej vo vzťahu k jednotlivým útokov či psychickému týraniu v konaní neboli
zabezpečené.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že priamy dôkaz je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo
vyvracia dokazovanú skutočnosť, nepriamy dôkaz je potom taký dôkaz, ktorý dokazuje inú skutočnosť

a to takú, z ktorej možno usudzovať, či sa stala, alebo nestala skutočnosť o dokazovanie ktorej
ide. Nepriamy dôkaz teda objasňuje dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k
dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah. Nepriamy dôkaz nadobúda dôkazný význam v spojitosti
s inými dôkazmi. Preto musí existovať niekoľko nepriamych dôkazov. Tieto nepriame dôkazy musiatvoriť systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade tak medzi sebou, aj s dokazovanou skutočnosťou.
Každý článok tohto súhrnu dôkazov sa musí nepochybne preukázať. Súhrn navzájom súvisiacich
harmonizujúcich a nepochybne zistených nepriamych dôkazov musí byť uzavretý, t.j., že musí viesť len

k jedinému záveru a musí vylučovať možnosť iného záveru. Ak by jeden článok (napr. jeden z viacerých
nepriamych dôkazov) bol pochybný, nemožno hovoriť o harmonizovanom celku, sústava sa rozpadáva.
Sústava musí byť uzavretá, dôkazy musia vo svojom súhrne viesť logicky k jedinému záveru a musia
vylučovať možnosť akéhokoľvek iného záveru. Podľa ustálenej súdnej praxe ak aj po vyčerpaní všetkých
dosiahnuteľných dôkazov a po ich vyhodnotení bude prichádzať do úvahy viac skutkových verzií, je súd

povinný vziať do úvahy tú, ktorá je pre obžalovaného najpriaznivejšia. Vzhľadom na vyššie uvedené tak
výpovede svedkýň nemali taký kvalitatívny potenciál, aby na ich podklade mohol byť vyslovený záver
o vine, preto je táto odvolacia námietka nedôvodná.

Okresný súd sa pri vyhodnocovaní dôkazov priklonil k výpovediam dcér obžalovaného, J. B. a G. K.,
ktoré mali byť priamymi svedkami a vedeli teda autentickejšie posúdiť okolnosti spolužitia obžalovaného

s poškodenou. Odvolací súd súhlasí s tým, že okresný súd postupoval správne keď preferoval práve
výpovedeosôb,ktoréžilispoločnespoškodenouaobžalovanýmvspoločnejdomácnosti,zanevyhnutné
však potrebuje dodať, že ani tieto výpovede podľa názoru nepredstavovali dôkaz o absolútnej pravde.
Tieto svedkyne vypovedali o tom, že v domácnosti k hádkam skutočne dochádzalo a to aj na popud
poškodenej, avšak nikdy neboli svedkami žiadnej formy týrania obžalovaného voči poškodenej. Obe

svedkyne vypovedali tak, že s matkou (poškodenou) nemali vybudovaný citový vzťah, zároveň však
potvrdili, že poškodená sa o nich starala, rovnako sa postarala o domácnosť počas obdobia, počas
ktorého nepracovala. Je pravdou, že výpovede svedkýň výrazne napomohli obžalovanému, napomohlo
mu aj vyjadrenie znalkyne PhDr. Bielikovej, ktorá uviedla, že dieťa vo veku poškodených si vie samo
vybrať v akom prostredí chce žiť, kde má pokoj a bezpečie. Poškodená opakovane poukazovala na to,

že svedkyne si vybrali ostať žiť práve v spoločnom rodinnom dome, kde mali svojej zázemie, materiálne
vybavenie, ktorý bol ich domovom, čo je celkom prirodzené, čo mala byť motivácia k ich výpovedi.
Toto tvrdenie poškodenej nemožno vylúčiť, a práve preto výpovede svedkýň odvolací súd nepovažoval
za absolútne vierohodné, pretože tu existuje možnosť v spojení s nedostatočne vybudovaným citovým
vzťahom k matke, darovaním rodinného domu svedkyniam obžalovaným, informáciou o údajnej nevere

poškodenej, o testoch DNA, ktoré mali preukazovať, že mal. M. nie je biologickým synom obžalovaného,
že výpovede svedkýň boli ovplyvnené práve týmito okolnosťami, o to viac, že poškodená má napríklad
s najstaršou dcérou N. vytvorený blízky vzťah, komunikujú spolu, navštevujú sa, čo nasvedčuje tomu,
že jedinou a výlučnou príčinou konfliktov v domácnosti nemusela byť apriori len poškodená.

Odvolací súd považuje za potrebné konštatovať, že s poukazom na vykonané dokazovanie nebolo
možné konštatovať celkom jednoznačne záver o vine, a k oslobodeniu obžalovaného došlo najmä
z dôvodu, že tu existovali dôkazy, ktoré narušovali reťaz viacerých dôkazov o jeho vine. Nielenže
z výpovedí svedkýň I., G. a H. vyplynulo podozrenie zo spáchania skutku, aj v rovine znaleckého
dokazovania bolo konštatované, že obžalovaný trpí narcistickými sklonmi, má sklony k výbušnosti,

impulzívnosti, emočnej nestálosti, pocitom vlastnej dôležitosti, povýšeneckým správaním a postojmi.
To plne korešponduje práve s tvrdeniami poškodenej a zároveň odvolacou argumentáciou prokurátora
o ponižovaní, znižovaní jej dôstojnosti, urážaní, výbuchoch zlosti u obžalovaného. O uvedenom svedčí
napr. aj vyjadrenie ošetrujúcej lekárky maloletých, podľa ktorej obžalovaný neprijímal iný názor, dokonca
sa v ambulancii v rámci vyšetrenia správal agresívne, tiež skutok pre ktorý bol odsúdený v konaní

sp. zn. 5T/55/2016, správy o vykonaní pohovorov s rodičmi, podľa ktorých bol obžalovaný opakovane
vyzvaný na primerané správanie a vyjadrovanie sa voči poškodenej, a to aj pred maloletými deťmi. Tieto
skutočnosti istým spôsobom svedčia o tom, že obžalovaný sa k poškodenej mohol správať spôsobom,
ktorý opisovala poškodená, avšak vyššie uvedené opätovne nie je takým nespochybniteľným dôkazom,
na základe ktorého by bolo možné obžalovaného uznať vinným.

Nemožno sa stotožniť ani s konštatovaním okresného súdu o motivačnom faktore – nevere, pretože
predmetom konania nie je správanie sa obžalovaného po tom, ako údajne odhalil neveru svojej
manželky, resp. dôvody a okolnosti údajnej nevery poškodenej, ale práve a výlučne protiprávne konania
obžalovaného, ktorého sa mal dopúšťať už od roku 1998. Aj v prípade, ak by bola nevera poškodenej

skutočne preukázaná, uvedené nemalo priamy súvis so skutkami, pretože obžalovaný bol stíhaný
za konanie, ktoré malo trvať už od roku 1998, pričom len zlomok obdobia sa mal vzťahovať na
obdobie po tom, ako obžalovaný odhalil neveru poškodenej. Rovnako s meritom veci nesúvisí otázka
otcovstva obžalovaného k mal. M.. V tomto rozsahu odvolací súd dáva za pravdu odvolacím námietkamprokurátora, k čomu považuje za nevyhnutne uviesť, že pokiaľ by malo byť dôvodom protiprávneho
konania udržiavanie mimomanželského vzťahu poškodenej, táto skutočnosť za žiadnych okolností
nemôže ospravedlňovať konanie, ktoré možno kvalifikovať ako minimálne nevhodné. Inými slovami,

mimomanželský vzťah, či už len samotné podozrenie z jeho udržiavania nemôže validovať také konanie,
ktorým sa „podvedená“ osoba dopúšťa nevhodného správania sa voči druhému. Obžalovaný výpoveď
poškodenej označil ako pomstu, s čím sa ale opätovne nemožno stotožniť, a to už len z dôvodu, že
ani samotné trestné oznámenie nepodala poškodená, a de facto podaním trestného oznámenia nič
nezískala (odišla zo spoločného domu, stratila kontakt so štyrmi svojimi deťmi, neužíva žiaden spoločný

majetok, nežije vo novom vzťahu s údajným milencom, atď.).

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, ktorou prokurátor poukazuje na závery znaleckého posudku MUDr.
Ondrisovej o tom, že obžalovaný trpí zmiešanou poruchou osobnosti, boli u neho zistené zvýšená
impulzivita, výbuchy hnevu, a ďalšie, tak ako bolo vyššie uvedené, tieto závery znalkyne môžu
nasvedčovať tomu, že v spoločnej domácnosti dochádzalo ku konfliktom, znalkyňa PhDr. Bieliková

dokonca uviedla, že verí tomu, že v domácnosti skutočne dochádzalo fyzickým potyčkám (čo je aj
podľa názoru odvolacieho súdu vysoko pravdepodobné, pričom nie je možné vylúčiť ani neprimerané
správanie obžalovaného voči poškodenej), z uvedeného však nemožno nijako vyvodiť či verifikovať, že
k fyzickému a psychickému násiliu skutočne malo dôjsť tak, ako uviedla poškodená.

V prípade odsudzujúceho rozsudku musí byť zistený skutkový stav bez dôvodných pochybností, v
zmysle ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku sa vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste
o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o tie pravdepodobné. Pokiaľ má súd čo
i len najmenšiu pochybnosť o vine obvineného, povinnosťou súdu je rozhodnúť v jeho prospech, a to
v zmysle zásady in dubio pro reo, a to súlade so zásadou prezumpcie neviny uvedenej v § 2 ods. 4

Trestného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že existuje vysoká pravdepodobnosť o tom, že
zdrojom konfliktov medzi obžalovaným a poškodenou bol, a to vo významnom rozsahu obžalovaný
a jeho prístup a postoj k poškodenej. Z vykonaného dokazovanie totižto vyplynuli aj také skutočnosti,

ktoré výrazne oslabujú aj verziu obžalovaného, čiastočne potvrdzujú verziu poškodenej (manipulovanie
s maloletými deťmi, neprimerané presadzovanie si svojich postojov, vulgárne vyjadrovanie na adresu
poškodenej, a ďalšie), avšak aj po dôkladnom vyhodnotení naďalej pretrvávajú pochybnosti o tom,
z akých dôvodoch a akým spôsobom malo ku skutkom dochádzať. Odvolací súd dáva obžalovanému do
pozornosti, že k oslobodeniu spod obžaloby nedošlo z dôvodu, že by bolo možné konštatovať absolútnu

pravdivosť jeho výpovedi, ale výlučne z dôvodu, že o jeho vine nebolo zaistené dostatočne množstvo
dôkazov. Súd dáva obžalovanému rovnako do pozornosti skutočnosť, že aj napriek tomu, že manželstvo
s poškodenou bolo rozvedené, a je irelevantné z akých dôvodov, jeho povinnosťou ako povinnosťou
rodiča, ktorému boli maloleté deti zverené je pozitívnym spôsobom ich motivovať k styku s druhým
rodičom (poškodenou), napomáhať pri upevňovaní pozitívneho vzťahu k ich matke, nezaťahovať deti do

manželských sporov, pretože práve tým výrazným spôsobom ovplyvňuje ich postoj a vzťah k ich matke,
čo sa bezpochyby negatívne prejaví aj na ich vývoji. Obžalovaný bol už počas sociálneho poradenstva
vyzvaný, aby pred maloletými deťmi upustil od negatívneho vyjadrovania na adresu ich matky, aby vo
vzťahu k poškodenej zmenil spôsob komunikácie, a vzájomné nezhody riešil výlučne s poškodenou. Je
nanajvýš nevhodné, aby rodič svoje animozity k druhému rodičovi riešil prostredníctvom detí. Na strane

poškodenej totižto neboli zistené ani také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že nie je spôsobilá postarať
sa o maloleté deti, resp. ich riadne vychovávať. Obžalovaný by nemal opomínať na to, že hoci on bol
živiteľom rodiny, poškodená si počas dlhého obdobia plnila svoje rodičovské povinnosti a aj vyživovaciu
povinnosťvočideťomčirodineakocelkustarostlivosťouovšetkých5detíastarostlivosťouodomácnosť.
Práve takouto nie zanedbateľnou formou sa práve poškodená postarala o to, aby mali všetky deti dobrý

mravný základ, vytvorila im zázemie a domov a napomohla fungovaniu rodiny.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie okresného prokurátora podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.