Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8422010003
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8422010003.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov Mgr.
Iva Maruščáka a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.01.2025, v trestnej
vecivedenejprotiobžalovanémuA.B.prezločinzabitiapodľa§147ods.1Trestnéhozákona,oodvolaní
obžalovaného A. B. a o odvolaní poškodených C. A., C. A., D. A. a C. E. proti rozsudku Okresného súdu
Poprad sp. zn. KK-2T/1/2022 zo dňa 18.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. a odvolanie poškodených C. A., D. A.,
C. E. a C. A. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. KK-2T/1/2022 zo dňa 18.12.2023 okresný súd rozhodol
tak, že obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom F. XX, G. E., uznáva sa za vinného, že

- dňa 09.04.2021, okolo 21.40 hod., po tom ako prišiel A. A., na základe vzájomného telefonického
dohovoru na pozemok rodinného domu obžalovaného A. B. v obci F. H. XX, G. E., pri schodisku
vedúceho do rodinného domu, z dôvodu vzniknutého konfliktu, obžalovaný A. B. fyzicky napadol A. A.,
ktorého udrel päsťou do oblasti tváre, následne došlo k pádu A. A. a obžalovaného A. B. na zem, kde pri
tom, ako A. A. ležal na chrbte a obžalovaný A. B. bol nad ním, ho obžalovaný A. B. opakovane, najmenej
6-krát,udieralpäsťamidooblastitváreatrupu,anásledne,potomčosaobžalovanýA.B.postavil,včase

keď A. A. bol v polohe na kolenách, ho obžalovaný A. B. kopol do oblasti ľavého pleca a ľavej strany krku,
následkom čoho došlo k nárazu hlavy A. A. o zem, čím takto obžalovaný A. B. spôsobil A. A. zranenia,
a to kožné odreniny na čele vpravo, krvné podliatiny v oblasti očí, na nose, v ľavej spánkovej oblasti,
na vnútornej ploche hornej a dolnej pery, pomliaždenie a prekrvácanie mäkkých lebečných pokrývok v
čelovej, temennej a spánkovej oblasti obojstranne, krvný výron pod tvrdou plenou mozgu v strednej a
zadnej lebečnej jame vpravo, ťažký opuch mozgu, krvné výrony v okolí ciev v oblasti mozgového kmeňa,

kde na následky vzniknutých zranení A. A. dňa 12.04.2021 v Nemocnici s poliklinikou Poprad zomrel,
teda v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím spáchal zločin
zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona.

Za to mu súd uložil podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest
odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho pre výkon

uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Ďalej obžalovanému uložil podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku povinnosť nahradiť poškodenej
Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO:35937874,
spôsobenú škodu vo výške 4.699,34 eur. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku mu uložil povinnosť
nahradiť poškodenej menom C. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, G. E. spôsobenú škodu vo
výške 3.656,20 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú menom C. A., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom F. XX, G. E. so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces
alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázalpoškodených menom C. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, G. E., D. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom F. XX, G. E. a C. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXXX/XX, E., s ich nárokmi na náhradu
škody na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B., a to proti všetkým jeho výrokom, pričom svoje
odvolanie zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomne. V úvode svojho odvolania obžalovaný
poukázal na to, že napadnutým rozsudkom bol uznaný vinným, pričom prvostupňový súd svoje
rozhodnutie oprel o tú skutočnosť, že mal svojou výpovednou potvrdiť odôvodnenosť trestného stíhania,

ako aj o svedecké výpovede C. A., C. A., D. A. a C. E.. Vytýkal okresnému súdu, že svedecké
výpovede, ktoré podľa jeho názoru svedčili v jeho prospech, a to svedecká výpoveď E. B., F. B.,
príslušníka polície J. F. C. a I. E., vyhodnotil v jeho neprospech a týmto neuveril, pričom vyhodnotil
priebeh konfliktu, teda odvracanie intenzívneho útoku zo strany poškodeného A. v jeho neprospech,
nakoľko jeho tvrdenia nezodpovedajú následku, teda konfliktu medzi ním a poškodeným. Ohradil sa
proti tomu, že okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že zistené skutočnosti korešpondujú s

výpoveďou svedkyne poškodenej C. A., ktorá po príchode na miesto činu bezprostredne po skutku
na obžalovanom nevidela žiadne viditeľné zranenia, tento nemal žiadne škrabance, pričom zhodne v
tom smere vypovedala aj svedkyňa D. A., a to z dôvodu, že podľa jeho názoru, tieto svedkyne jeho
vzhľad ani nemohli vidieť a posudzovať, nakoľko svedkyňa D. A. bola od miesta incidentu vzdialená
cca 30 m a svedkyňa poškodená C. A. síce vbehla na jeho dvor ku jeho domu, ale bolo to v neskorých

nočných hodinách, nebolo tam žiadne osvetlenie, a teda ani nemohla vidieť, či mal, resp. nemal zranenia
ako následok incidentu. Poukazoval na to, že v rozpore s týmto odôvodnením je iné odôvodnenie
rozsudku okresného súdu, kedy súd uvádza „v tomto smere súd priebeh incidentu tak, ako ho popísal
obžalovaný, konfrontoval predovšetkým s výsledkami znaleckého dokazovania, ktoré najmä, pokiaľ ide
o mechanizmus vzniku zranení poškodeného, a teda útoky vedené obžalovaným proti poškodenému,

nerozporujú výpoveď obžalovaného v tejto časti.“ Výsledkom znaleckého dokazovania tak, ako to
konštatuje aj prvostupňový súd, bolo, že mechanizmus vzniku zranenia mohol poškodený utrpieť pri
mechanizme prenosu zotrvačných síl do oblasti mozgu, a to pri decelerácii, teda pri zastavení prudkého
pohybu hlavy pevnou nepohyblivou prekážkou /napr. dopadnutie na pevnú podložku/, ako aj akcelerácií,
teda pri prudkom pohybe hlavy /napríklad pri silnom priamom údere do hlavy/, alebo v kombinácii týchto

mechanizmov. Išlo o mnohopočetné, v danom prípade o ľahké tupé poranenia. Je teda zrejmé, že
bezprostrednou príčinou smrti bol náraz poškodeného na pevnú podložku, ktorý náraz mohol vzniknúť
aj odstrčením alebo odsotením poškodeného tak ako je konštatované v znaleckom posudku. Odvolateľ
tu poukazuje na to, čo uvádzal vo svojej výpovedi, že v začiatku útoku poškodeného na neho spolu
spadli na zem, a to podľa obžalovaného mohol byť moment, kedy došlo u poškodeného k úderu hlavy

o tupý predmet. Prvostupňový súd dáva ďalej vo svojom odôvodnení za vinu obžalovanému aj to, že
nie je možné opomenúť prima facie zjavný, výrazný fyzický nepomer medzi oboma aktérmi incidentu,
kedy v čase skutku obžalovaný váhovo prevyšoval poškodeného približne o 40 kg. Prvostupňový
súd zhodne so všetkými dostupnými dôkazmi produkovanými v rámci prípravného, ako aj hlavného
pojednávania konštatuje, že poškodený sám vyhľadal obžalovaného, opakovane prostredníctvom

svedkyne E. B. sa tomuto vyhrážal, vyhľadával konflikty, svoje vyhrážky posielal prostredníctvom SMS
správ,očomexistujúnahrávkyaopakovanesavyhrážalobžalovanémufyzickoulikvidáciou,podpálením
domu, dolámaním kostí, že ho dostane do nemocnice. Tieto vyhrážky voči obžalovanému smeroval
aj prostredníctvom I. E. a F. B.. Z takto vykonaného dokazovania je, podľa obžalovaného, zrejmé, že
v danom prípade obžalovaný od začiatku až do konca odvracal útok poškodeného, ktorý smeroval

proti telesnej integrite, ako aj domovej slobode, nakoľko nikde neexistuje dôkaz o tom, aby obžalovaný
poškodeného pozval na svoj pozemok, ku svojmu domu, okrem toho, že mu odpísal v SMS, že už
je doma. Obžalovaný pokračoval poukazovaním na právne hľadiská nutnej obrany, keď uviedol, že
nutná obrana patrí medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť, čo znamená, že ak sú naplnené stanovené
podmienky, skutok nie je protiprávny, resp. konanie v nutnej obrane nie je protiprávne, nie je trestným

činom a ide o uplatnenie práva proti bezpráviu činom, ktorý by inak bol trestným činom s tým, že
podstatou nutnej obrany je odvracanie útoku človeka útočníka na záujem chránený Trestným zákonom,
pričom útok je širší pojem ako napadnutie, keďže útok zahrňuje okrem násilného konania, ktoré je
znakom napadnutia, aj konanie nenásilného charakteru, pričom útok hrozí priamo, má nastať ihneď,
bezprostredne, v najbližšom útoku sa útočník približuje obrancovi, čo je aj ich prípad. Napadnutý pritom

nemusí čakať, že útočník udrie prvý. Avšak podstatné je, že iniciatíva musí vychádzať od útočníka a
samotný útok trvá, pokiaľ neskončilo nebezpečenstvo pre napadnutý chránený záujem, inak povedané,
ukončenie útoku nastáva vtedy, ak nebezpečenstvo pre napadnuté záujmy pominulo alebo tieto záujmy
boli už porušené a nehrozí nebezpečenstvo ďalších škôd. Z vykonaného dokazovania výsluchomsvedkov vyplýva, že poškodený bol vlastníkom nelegálnej krátkej zbrane, ktorou sa vyhrážal pred
svedkami voči obžalovanému. Tieto skutočnosti neboli nijakým spôsobom spochybnené, jedine súd
prvého stupňa to, že poškodený nemal legálne držanú zbraň, túto skutočnosť vyhodnotil v neprospech

obžalovaného. Nutná obrana sa pripúšťa až do dokončenia útoku nad chránené záujmy, ktoré vyplývajú
z jednotlivých ustanovení trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, predovšetkým
život, zdravie, majetok, osobná a domová sloboda, česť, ľudská dôstojnosť, a to aj vtedy, ak sa
týkajú kohokoľvek a nemusí to byť len obranca. Obrana musí byť tak intenzívna, aby útok mohla aj
reálne odvrátiť. Aby bola účinná, musí byť razantnejšia než útok, intenzívnejšia, než iba primeraná.

Nesmie však nastať zjavný nepomer medzi intenzitou a útokom. Trestný zákon neurčuje, akú formu
má mať obranné konanie, v praxi sa však vyskytuje obrana formou fyzického útoku proti útočníkovi a
pri nutnej obrane nie je podmienka subsidiarity, preto obranca sa nemusí vyhnúť útoku iným možným
spôsobom (napr. privolaním polície) a až keď niet iného východiska, použiť nutnú obranu tak, ako je to
konštatované v rozsudku súdu prvého stupňa. Ako už bolo uvedené, nutná obrana nesmie byť celkom
zjavne neprimeraná útoku s tým, že celkom zjavné je to, čo je nepochybné, jasné a očividné, najmä

z hľadiska predstáv osoby, ktorá sa bráni, pričom práve slovami „celkom zjavné“ sa vyjadruje veľmi
široká možnosť konať v nutnej obrane - hraničné obrany nie celkom zjavne neprimeranej sú oveľa
širšie, než obrany primeranej. Obrana teda nemusí byť proporcionálna útoku, môže byť neprimeraná
útoku, dokonca aj zrejme neprimeraná útoku. Kritériom celkom zjavnej neprimeranosti obrany sú všetky
okolnosti prípadu, najmä však spôsob útoku i charakter útoku, proti akým záujmom útok smeruje, spôsob

jeho vykonania a použité prostriedky. Veľmi dôležité v okolnostiach hodnotenia a kritériá obrany je aj
miesto a čas útoku (či k útoku došlo na osamelom mieste bez možnosti pomoci iného a v nočných
hodinách). Podľa obžalovaného je zrejmé, že útočník využil tieto okolnosti, teda osamelosť, neskoré
nočné hodiny a zameral sa na tú skutočnosť, aby nikto nebol prítomný ako svedok daného konfliktu. O
tejto skutočnosti vypovedal svedok policajt J. F. C., ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní

uvádza, že svedkyňa pani A. uviedla „spomínam si, že to bola emocionálna reakcia“, to znamená, že
reagovala takým spôsobom, že povedala znepokojene, že čo zas vyviedol. Ďalej uviedla, že syn mal
problémy s alkoholom, bol to dobrý človek, ale keď si vypil, bol agresívnejší. Taktiež nie je možné
pripisovať nepomer fyzickej zdatnosti, teda okolnosti vzťahujúce sa k osobe útočníka alebo osobe
obrancu (pomer fyzických síl) v neprospech obžalovaného. Z judikatúry obžalovaný citoval, že je síce

nepochybné, že obžalovaný svojím konaním spôsobil smrť poškodeného, avšak intenzita obrany, a
teda primeranosť obrany intenzite útoku, nie je závislá od použitého prostriedku, ale od toho, ako ho
brániaci sa použije a z hľadiska škody sa primeranosť obrany posudzuje porovnaním škody, ktorá bola
spôsobená útočníkovi a škody, ktorá hrozila záujmu chránenému Trestným zákonom, avšak súčasne
od brániaceho sa nemožno žiadať, aby vyčkával a spoliehal sa na náhodu, že škoda, ktorá objektívne i

podľa jeho podstaty z útoku hrozí, nenastane, a aby nepoužil primerané a dostupné prostriedky obrany,
aby hroziaci útok znemožnil a útočníka zneškodnil (R 41/1989). Obžalovaný pokračoval, že popri tom, ak
má byť nutná obrana úspešná, môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo
účinnejšie prostriedky, než použil útočník a škoda spôsobená v obrane môže byť väčšia ako škoda, ako
útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila z jeho útoku. Občan má právo výberu, či sa útoku

vyhne inak, než použitím obrany, alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať pred
neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom a riziko vyvolané útokom musí znášať
útočník (R 18/1996) s tým, že je ústavným právom každého občana brániť svoju fyzickú integritu, osobnú
slobodu i majetok, nik nie je povinný ustupovať pred útokmi proti uvedeným objektom a poškodený
sa dokonca môže bezprostredne brániť podstatne intenzívnejšie a ak by spôsobil následok na zdraví

obvineného, resp. smrť, konal by zrejme v medziach nutnej obrany v zmysle § 25 Trestného zákona
(R 26/2006).
Obžalovaný na základe uvedeného uzavrel, že podľa jeho názoru je možné konštatovať, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nesprávne, na základe nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie a v rozpore
s reálnymi faktami, ktoré sú potvrdené ako z prípravného konania, tak z hlavného pojednávania.

Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jedným z prvkov súdnej ochrany zaručenej
podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo vysporiadať sa s námietkami
obžalovaného, návrhmi na doplnenie dokazovania a túto povinnosť súd porušil, keď ignoroval námietky
obžalovaného, návrhy na doplnenie dokazovania, na ktoré obžalovaný poukazoval. Súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku dôkazy vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného, neodpovedal na

žiadny z argumentov obhajoby a nevyjadril sa ani, prečo týmto nevyhovel. Mal za to, že napadnutý
rozsudok je možné hodnotiť ako voľný a toto nie je možné akceptovať, nakoľko určitú časť dôkazov
vyhodnotil ako nevierohodnú, bez toho, aby tieto skutočnosti odôvodnil a vysvetlil tak, aby mali logický
zmysel a dodal, že vyššie popísaný skutok napadnutého rozsudku nie je trestným činom tak, ako tomá na mysli zákonné ustanovenie § 8 Trestného zákona, a to s ohľadom na preukázané konanie
obžalovaného v nutnej obrane podľa § 25 ods. 1 Trestného zákona, keďže, ako je to vyššie uvedené
a dôkazmi podporené, činom inak trestným odvracal priamo hroziaci a trvácny útok poškodeného na

záujem chránený Trestným zákonom, pričom popísané okolnosti predmetnej okolnosti vylučujú možnosť
prijať iný záver, teda, že obrana obžalovaného bola celkom zjavne neprimeraná útoku podľa § 25 ods.
2 Trestného zákona, a to s ohľadom na spôsob útoku, miesto a čas útoku, ako aj na osoby útočníka
(poškodeného) a obrancu (obžalovaného). V podstate na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku

v celom rozsahu oslobodil.

Poškodení C. A., C. A., D. A. a C. E., spoločne, prostredníctvom svojej splnomocnenkyne, podali
v neprospech obžalovaného odvolanie, ktoré obmedzili na odvolanie len do časti výroku o náhrade
škody, a to proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom o ich uplatnenom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukazovali na to, že si riadne a včas uplatnili nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, za zásah do ich súkromia a rodinného života, ku ktorému došlo smrťou
ich syna a brata v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného. Výrok rozsudku, ktorým súd odkázal
poškodených s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces, prípadne na konanie
pred iným príslušným orgánom, považovali za nesprávny, pretože nemajetková ujma spôsobená
poškodeným bola dostatočne preukázaná vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, pričom

utrpeli protiprávnym zásahom ujmu na ich práve na ochranu súkromia a rodinného života, ktorá je
vyjadrená najmä v čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických právach, v čl. 8 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd, ako aj v článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
Poukazovali na to, že protiprávnym konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu zločinu

zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona, došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodených C.
A., C. A. - rodičov nebohého poškodeného A. A. a D. A. a C. E. - sestier nebohého poškodeného A. A., na
ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných
práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 Občianskeho zákonníka. Konštatovali, že
rodinný život zahrňuje, okrem iného, vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi,

súrodencami) bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a protiprávne narušenie týchto
rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život, pričom tento
zásah predstavovaný smrťou dieťaťa a brata poškodených je mimoriadne významným, veľmi hlbokým
a nereparovateľným. Podľa názoru týchto odvolateľov, spôsobená nemajetková ujma bola dostatočne
preukázaná výpoveďou svedkyne poškodenej C. A., ktorá sa ako opatrovníčka poškodených vyjadrila

aj k ujme spôsobenej poškodenému otcovi neb. A. - C. A. a poškodeným sestrám neb. A. - D. A. a
C. E.. Pri hodnotení skutku obžalovaného súd prihliadal na tvrdenia poškodenej, ktorá bezprostredne
po skutku videla syna v sanitke hrozne dobitého, dokrvaveného a zničeného, že ani ona, ako matka,
by si ho nespoznala. Predmetné vyjadrenia poškodenej súd však nevzal do úvahy aj pri rozhodovaní
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že poškodená videla svojho syna dobitého a

dokrvaveného umierať, následkom čoho sa im s manželom zrútil svet a obaja sa psychicky zrútili,
dostatočne preukazuje vznik nemajetkovej ujmy a má nepochybne vplyv aj na rozhodnutie súdu o výške
jej náhrady. Poškodená vypovedala o zdravotných problémoch všetkých členov rodiny, ako následku
po brutálnej a násilnej smrti neb. A.. Z výpovede poškodenej vyplynulo, že sa poškodená s manželom
C. A. liečia na psychiatrickej ambulancii, k čomu boli do vyšetrovacieho spisu v prípravnom konaní

doložené lekárske správy. Poškodená popísala osobu neb. A. ako veľmi priateľského, pracovitého a
ochotného s veľmi dobrým srdcom a vyjadrila sa aj k súrodeneckému vzťahu s poškodenými D. A. a
C. E.. Z vykonaného dokazovania bolo, podľa poškodených, preukázané, že tvorili s neb. A. súdržnú
rodinu s dobre rozvinutými sociálnymi a citovými väzbami, vzájomne si pomáhali, pričom súrodenci
mali veľmi blízky vzťah. Mali za to, že spôsobená nemajetková ujma bola preukázaná aj prečítaním

zápisníc z prípravného konania o výsluchu svedkov poškodených - C. A., D. A., C. E. a oboznámením
s písomnými podaniami poškodených, v ktorých poškodení dostatočne obsiahlo popísali blízky vzťah
s neb. poškodeným A. a ako im násilná smrť neb. poškodeného A. nenávratne zasiahla do života a
popretŕhala doterajšie silné citové väzby. Pre poškodenú C. E. bol neb. A. veľkým bratom, dôverníkom,
vzorom a jej dcére bol neb. A. krstným otcom, mali spolu hlboký citový vzťah. Stratou neb. A. prestal

mať pre poškodenú C. E. život zmysel, s čím boli spojené problémy v manželstve a zdravotné problémy.
Nebohý A. žil v spoločnej domácnosti s poškodenou D. A., o ktorú sa odmalička staral. Poškodená
D. A. má posledné spomienky na skrvavenú tvár neb. A. a jej ujma je o to väčšia, že bola svedkom
jeho posledných chvíľ keď v sanitke a potom v nemocnici bojoval o svoj život. Poškodená D. A. veľmiúprimne a otvorene v písomnom podaní popísala, v čom spočívala jedinečnosť súrodeneckého vzťahu
s neb. A. a aký dopad má jeho smrť na to, že už nie sú kompletná rodina. V dôsledku smrti neb. A.
poškodení utrpeli neprekonateľnú citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku,

zúfalstva, krivdy a nevýslovnej bolesti. Smrťou neb. A. sa rodina poškodených rozpadla. Ich bolesť
ešte viac umocňuje chladný postoj obžalovaného k fatálnym následkom svojho konania a účelový
spôsob vedenia jeho obrany v trestnom konaní, v rámci ktorej sa snažil očierňovať neb. poškodeného
A. a poškodeného C. A. bez akejkoľvek úcty a súcitu k poškodeným, ktorí opakovanie musia prežívať
traumu počas prejednávania skutku. Práve postoj škodcu ovplyvňuje vnímanie ujmy pozostalým.

Obžalovaný nevyjadril ľútosť, neospravedlnil sa, nenahradil majetkovú škodu, čo má nepochybne
vplyv aj na rozhodnutie o uplatnených nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na fatálne
následky protiprávneho konania obžalovaného a okolnosti, za ktorých došlo k smrti neb. A., morálne
zadosťučinenie nie je postačujúce. Účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzovať
emocionálne útrapy poškodených vyvolané smrťou neb. A.. S ohľadom na tieto skutočnosti, podľa
ich názoru, vykonaným dokazovaním bol dostatočne preukázaný nárok poškodených, o ktorom mal

súd v adhéznom konaní rozhodnúť, aby sa poškodení vyhli opätovnej konfrontácii s obžalovaným v
civilnom konaní a okresný súd by mal hľadať a nájsť spravodlivosť pre tých, ktorým ostali už len
spomienky na syna a brata, no dostatočne neprihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniknutý
v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného, ako aj na dôsledky, ktoré smrť syna a brata vyvolala
u samotných poškodených, keď výlučne protiprávnym konaním obžalovaného došlo k nenávratnému

zničeniu väzieb rodinného života poškodených, pričom tak, ako bola preukázaná majetková škoda,
dostatočne preukázaná bola aj nemajetková ujma poškodených. Blízky vzťah poškodených s neb. A.
nemôže spochybniť ani výpoveď svedkyne E. B., ktorú súd hodnotil v kontexte prvotného popierania
bližšieho vzťahu s obžalovaným, pričom z vykonaného dokazovania bolo jasne preukázané, že
svedkyňa mala citový vzťah s obžalovaným a počas výpovede opakovane klamala. Na uvedené súd

prihliadal pri hodnotení obrany obžalovaného v konaní, ale neprihliadal už pri rozhodovaní o nároku
poškodených. Výpoveď svedkyne bola účelová a tendenčná v snahe poškodiť neb. A., v čase keď
sa už neb. A. nemôže sám brániť, a naproti tomu zlepšiť procesné postavenie obžalovaného, na čo
v záverečnej reči poukázal aj prokurátor. Pravdivosť tvrdení svedkyne bola spochybnená listinnými
dôkazmi založenými do súdneho spisu. Poškodený C. A. stratil svojho prvorodeného syna, na ktorého

bol hrdý. Po smrti neb. A. bol poškodený C. A. dlho práceneschopný, taktiež bol hospitalizovaný na
psychiatrickom oddelení v Nemocnici v Levoči po tom, ako mu bola privolaná záchranná služba po
psychickom zrútení. Ujma poškodeného C. A. bola dostatočne preukázaná prečítaním zápisnice z
výpovede svedka/poškodeného v prípravnom konaní, výpoveďou opatrovníčky a ďalšími dôkazmi bez
potreby osobného výsluchu poškodeného C. A.. Odkazovali na to, že za závažnú ujmu treba považovať

ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a
čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Každý „iný“ rodič by, bez ohľadu na
drobné nezhody alebo hádky počas spoločného bývania, rovnako vnímal ujmu spôsobenú násilnou

smrťou dieťaťa, ktoré nezomrelo prirodzene, ale náhle, sadisticky a brutálne ubité k smrti. Kvantifikácia
„odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je
preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby,
ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Vzhľadom na neodstrániteľný následok spôsobený predmetným
úmyselným trestným činom a závažnosť zásahu do práva poškodených na rodinný život, žiadna z

morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť v danom
prípade postačujúca, k zmierneniu môže prispieť iba náhrada v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pričom, ako pri náhrade majetkovej škody, tak aj pri náhrade nemajetkovej
ujmy musia byť splnené isté predpoklady vzniku zodpovednosti, a to zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu, vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej

ujmy, zavinenie. Tieto v danom prípade nesporne splnené boli. V konaní nebolo sporné, že obžalovaný
nesie plnú zodpovednosť za smrť neb. A., o čom svedčia výsledky trestného konania v podobe
výroku o vine obžalovaného, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu
zabitia podlá § 147 ods. 1 Trestného zákona. Pri výmere trestu súd prihliadal na spôsob konania
páchateľa, ktorým bol spôsobený fatálny, nenapraviteľný následok inej osoby, čím svojím konaním

spôsobil nenahraditeľnú stratu otca maloletého dieťaťa, a zároveň syna a súrodenca. Predmetným
konštatovaním súdu boli nesporne splnené podmienky aj pre rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej
ujmy bez potreby ďalšieho dokazovania. V tomto smere poukazovali aj na rozhodovaciu prax trestných
súdov v SR (Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22.01.2011 č. k. 1To/10/2011-427, Rozsudok Krajskéhosúdu v Prešove z 20.04.2023 sp. zn. 8To/47/2022, Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.12.2020
sp. zn. 4To/8/2020), ktoré v skutkovo obdobných prípadoch priznali poškodeným nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v adhéznom konaní, konkrétne za prečin usmrtenia bola matke nebohého priznaná

nemajetková ujma v sume 35.000,- eur, za zločin úkladnej vraždy bola rodičom nebohého priznaná
nemajetková ujma v sume 70.000,- eur každému a sestre nemajetková ujma v sume 40.000,- eur, za
zločin zabitia bola rodičom nebohého priznaná nemajetková ujma v sume 10.000,- eur každému.

V rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu obžalovaného prostredníctvom svojej splnomocnenkyne,

poškodení, vzhľadom na to, že vo svojej podstate nárok poškodených sa odvíjal od toho, že
išlo o náhradu škody spôsobenej trestným činom, sa písomne vyjadrili k odvolaniu obžalovaného.
Poukazovali na to, že bezprostrednou príčinou smrti poškodeného podľa znaleckého posudku č. 21
a 56/2021 bol ťažký poúrazový opuch mozgu po tupom poranení hlavy no napadnutí druhou osobou.
K najzávažnejšiemu vnútrolebečnému poraneniu, ktoré bolo aj v priamej príčinnej súvislosti s úmrtím,
mohlo dôjsť po silnom náraze pravou stranou čela pri páde na zem, a to údere, či prudkom posotení

druhou osobou, pričom nie je možné jednoznačne určiť, či sa poškodený pred tým pádom nachádzal
v stojatej polohe alebo či išlo o pád na zem z polohy v kľaku. Uviedli, že tvrdenie obžalovaného, že
bezprostrednou príčinou smrti bol náraz poškodeného na pevnú podložku, ktorý náraz mohol vzniknúť
aj odstrčením alebo odsotením poškodeného, je len ním vykonštruovaná, špekulatívna snaha o účelovú
interpretáciu záverov znaleckého dokazovania, ktorá nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a

navyše je v rozpore s logickým myslením. Pri odsotení alebo odstrčení by poškodený dopadol na
zadnú časť hlavy, nie na pravú stranu čela. Výpoveď svedkýň C. A. a D. A. o tom, že na obžalovanom
bezprostredne po skutku nevideli žiadne viditeľné zranenia bola verifikovaná zápisnicou o prehliadke
tela obžalovaného s fotodokumentáciou a lekárskymi správami všeobecnej lekárky, lekárov úrazovej
chirurgie a neurológie, ktorí po skutku vyšetrovali obžalovaného a nezistili uňho žiadne modriny na tele,

jeho CT bolo v norme a jediné poranenia mal na hánkach rúk po bitke s poškodeným A. A.. Svedkyňa
C. A. komunikovala s obžalovaným v bezprostrednej blízkosti a svetelné podmienky boli dobré nakoľko
svietilo pouličné osvetlenie a svetlá zo sanitky. Následky konfliktu u obžalovaného nie sú žiadne, zatiaľ
čo u poškodeného sú fatálne. Nie je na mieste o tomto polemizovať a spochybňovať závery súdu.
Svedok F. C. po vyjadrení opatrovníčky o tom, že tvrdenia o požívaní alkoholu a agresivite svojho syna

nemohla uviesť, keďže syn bol abstinent a neznášal, keď požívala alkohol jeho družka, sám spochybnil
svoju výpoveď a uviedol, že dáva p. A. za pravdu, že je možné, že ohľadom požívania alkoholických
nápojov, že to bolo povedané, že mal nejaké psychické problémy, ale že nejaké problémy jej syn mal. Aj
svedkyňa obhajoby, p. I. E., na otázku obhajcu odpovedala: „Pamätám si na jednu, bolo to na Nový rok,
keď E. bola u nás na návšteve. Dali sme si víno. Prišla domov a strašne sa s A. pohádala, že si vypila

víno. Jemu to strašne vadilo. Nemohla si dať víno, ani nealko pivo.“ Ďalej k vykonanému dokazovaniu
tieto strany trestného konania poukazovali na to, že podľa ich názoru, žiadnym vykonaným dôkazom
nebolo preukázané, že by poškodený vlastnil nelegálnu krátku zbraň, pričom svedkyňa I. E. uviedla,
že sa poškodený o zbrani zmieňoval výlučne v súvislosti s lesom a na otázku súdu odpovedala, že v
skutočnosti ju nevidela, nevie ani, kde ju mal. Svedkyňa nešpecifikovala ani, o aký druh zbrane sa malo

jednať. Tvrdenia obžalovaného o vlastníctve nelegálnej krátkej zbrane poškodeným sú len špekulácie.
Napokon ani na mieste činu nebola nájdená žiadna zbraň čo dokazuje že obžalovanému nehrozil žiaden
útok so zbraňou. Podľa poškodených, poistná zmluva, ktorú mal obžalovaný uzavrieť na poistenie domu,
nijako nesúvisí so spáchaným skutkom, keďže bola uzavretá dňa 02.04.2021 a nahrávky, v ktorých sa
mali nachádzať vyhrážky, si mal obžalovaný vypočuť prvýkrát až dňa 09.04.2021, pričom kamerový

systém na dom bol nainštalovaný až po skutku a obžalovaný tieto činnosti vykonal z dôvodu, že pracoval
v zahraničí a domov chodil len na víkend. Tento dôkaz hodnotili ako vykonštruovaný a prispôsobený
obraneobžalovaného,pričomvykonštruovanésú,podľaichnázoru,ajtvrdeniaonutnejobranezdôvodu
údajného útoku zo strany poškodeného keďže pri každom vyjadrení obžalovaný uvádzal iný druh hrozby
(nôž, strelná zbraň a bezprostredne po skutku uvádzal požiar). Všetky spomínané hrozby útoku a ani

samotný útok zo strany poškodeného neboli žiadnym dôkazom preukázané. Na mieste činu sa nenašli
žiadne zápalné bandasky, žiaden nôž, ani strelná zbraň, čo bolo preukázané zápisnicou z miesta činu a
výpoveďou svedka obhajoby J. F. C.. Poškodený nemal zbrojný preukaz a ani evidovanú žiadnu strelnú
zbraň. Konanie obžalovaného nevykazovalo žiadne známky nutnej obrany. Obrana obžalovaného bola
len účelová v snahe vyviniť sa. V danom prípade nešlo o ochranu obydlia a údajný útok zo strany

poškodeného nesmeroval voči domovej slobode obžalovaného, pretože vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že obžalovaný súhlasil so stretnutím s poškodeným a sám mu potvrdil, že je už doma,
tzn. obžalovaný očakával príchod poškodeného do jeho obydlia. Navyše, obžalovaný pri výsluchu
odpovedal, že nevyjadril nesúhlas, aby poškodený vstupoval do obydlia obžalovaného. Pokiaľ ide ostret záujmov chránených Trestným zákonom, nepochybne má ochrana života a zdravia prednosť
pred ochranou domovej slobody, na ktorú obžalovaný poukazuje v odôvodnení odvolania. Poškodení
pokračovali vo svojom vyjadrení tým, že pokiaľ obžalovaný tvrdí, že škoda spôsobená pri obrane môže

byť väčšia ako škoda, ktorá hrozila obžalovanému, uvedené tvrdenie nemožno aplikovať na spáchaný
skutok a jeho následky, pretože škoda spôsobená poškodenému A. A. bola fatálna. Poškodený A. A.
bol sadisticky dobitý na smrť, zatiaľ čo u obžalovaného nebola preukázaná žiadna, ani len hroziaca
škoda, či už na majetku, živote alebo zdraví. Obžalovaný nekonal v silnom rozrušení, nemal strach,
ani obavu o svoj život, či zdravie. Z výpovede svedka J. F. C. vyplynulo, že obžalovaný mal situáciu

pod kontrolou, vystupoval kľudne. Zo slovného prejavu obžalovaného na konci zvukového záznamu
operačného strediska záchrannej služby a fotografie ležiaceho poškodeného vyhotovenej obžalovaným
po skutku, vyplynul prejav dominancie a vlastného zadosťučinenia obžalovaného.

Svojím odvolaním poškodení C. A., C. A., D. A. a C. E., navrhli, aby odvolací súd zrušil výrok
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa odkázal poškodenú C. A. so zvyškom nároku na

náhradu škody (nemajetkovej ujmy) na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným
orgánom a výrok, ktorým súd prvého stupňa odkázal poškodených C. A., D. A. a C. E. s nárokom
na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným
orgánom a aby sám rozhodol tak, že uloží obžalovanému A. B. povinnosť nahradiť poškodenej C. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. H. XX, XXX XX F., nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- eur, poškodenému C. A.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. XX, XXX XX F., nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- eur, poškodenej D.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. XX, XXX XX F., nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- eur, poškodenej
C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. H. XX, XXX XX K., nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- eur. Vo
vzťahu k odvolaniu obžalovaného, s odkazom na to, že záujem chránený Trestným zákonom, ktorým je
ochrana ľudského života, je najvyšším záujmom garantovaným čl. 15 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, navrhli,

aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Na základe takto oprávnenými osobami podaných odvolaní postupoval Krajský súd v Prešove, ako
odvolací súd, v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací
súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku
a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v podstate takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné. V danom prípade odvolací súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že konanie obžalovaného bolo celkom zjavne neprimerané konaniu poškodeného.

Obžalovaný tvrdil, že bol poškodeným napadnutý a že išlo o rovnocennú bitku. Aj keď je málo
pravdepodobné, že poškodený ako prvý napadol obžalovaného , keďže taký zámer výslovne podľa
výpovedí jeho najbližších osôb otvorene a výslovne vylúčil s tým, že sa ide s obžalovaným porozprávať,
predsa len /vzhľadom na to, že v minulosti mal obžalovanému adresovať ústne tzv. silné reči, resp.
vyhrážky/ nemožno vylúčiť, že v rámci kontaktu s obžalovaným intenzita konfliktu prerástla do toho, čo

obžalovaný uvádzal, že ho poškodený ako prvý chytil za odev a že incident prebiehal bezprostredne na
to tak, ako uvádzal obžalovaný, teda, že prvý kontakt s A. A. dňa 09.04.2021 bol pri jeho dome, keď ho
A. chytil. Stáli pod schodmi. Keď ho A. chytil pod krk, stál k nemu čelom. On držal A. za oblečenie. Na
to ho A. hneď chytil pod krk a aj on jeho. Začali sa biť, a to hneď vedľa jeho domu, postojačky. Obaja
stáli a držali sa a udierali. Udierali sa vo výške rúk, ako sa držali. Môže byť, že A. udrel do hlavy, od

brucha hore. Nevie, koľkokrát udrel A. do hlavy. Keď sa bili na zemi, najprv boli na bokoch. Po bitke v
stoji obaja spadli na zem, kde ich bitka pokračovala. Spolu ľahnutí, potom sa mu nejako podarilo dať sa
na vrch, tak sa bili a potom sa on nejako postavil.

Pokiaľ obžalovaný v rámci svojho tvrdil, že podľa jeho názoru zásadné poranenie mohol poškodený

utrpieť pri páde na zem v tomto okamihu bitky, tak tomu súd neuveril. Nie je na to žiaden relevantný
dôvod, pretože také závažné poranenie mozgu bolo zjavne spojené s následnou neschopnosťou
poškodeného pokračovať v bitke. Obžalovaný pokračoval v popise bitky tak, že po páde na zem udierali
sa tak, že on udieral A. a A. udieral jeho, pričom tiež ho vkuse držal a A. držal jeho a potom, ako sa bilina zemi, sa mu nejako podarilo prevaliť a odstúpiť od A.. Následne sa postavil. Ďalej kričali po sebe.
Nevie, čo kričali. V tomto okamihu bitky bolo, podľa odvolacieho súdu zjavné, že poškodený už neútočil
a ani sa zjavne nechystal, pretože obžalovaný potvrdil, že stál a povedal A., nech sa postaví, nakoľko

tento bol na kolenách.

V uvedenom okamihu bolo teda len na obžalovanom, či bude do kľačiaceho, neútočiaceho protivníka
udierať, kopať, či inak ho kontaktne biť, bolo na ňom, kam bude smerovať taký úder, či kop, bolo na ňom,
či od poškodeného vtedy odíde do súkromia svojho domu, či bude volať políciu, či sa pokúsi s ohľadom

na zneškodnenie poškodeného znehybniť ho primeraným spôsobom. V tomto okamihu incidentu pritom
nešlo o situáciu, že by predtým neprišiel obžalovaný do osobného kontaktu s telom, a teda s oblečením
poškodeného, naopak, obžalovaný mal zjavne prehľad, či poškodený má pri sebe nejaký predmet na
úrovni noža, pištole, či iného podobného predmetu. Výslovne totiž obžalovaný vypovedal, že v priebehu
bitky A. vypadli z vreciek paličky do uší a také veci, mal plné vrecká, pričom si nespomína, aby v priebehu
bitky zacítil nejaký predmet na tele A.. Výslovne potvrdil, že u poškodeného zbraň nevidel. Treba k tomu

dodať aj súvislosť, že s poškodeným sa bez problémov dohodol na osobnom stretnutí na mieste činu
s dostatočným časovým odstupom, aby /ak mal skutočne obavu, že poškodený by mohol mať nejakú
pištoľ, ako mu o tom mala vypovedať jeho priateľka, že poškodený pištoľ nosil do lesa a že ju mal doma
na skrini/ tak mohol volať políciu. Políciu ale preventívne nevolal, naopak, rozhodol sa s poškodeným
stretnúť. Ak potom tvrdil, že mal veľký predpoklad, že tam údajná zbraň poškodeného v čase incidentu

bude, podľa odvolacieho súdu sa len snaží zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za to, že v tomto
okamihu incidentu kopol vlastne bezbranného poškodeného tak, že tento silno udrel hlavou do zeme
a utrpel fatálne poranenia. Obžalovaný pritom v danom okamihu kopu poznal situáciu na mieste činu,
keďže to bolo v bezprostrednej blízkosti vchodu do jeho obydlia. Zjavne nevidel, že by poškodený niečo
z vreciek vyberal, keď pred kopom kľačal zbitý v stave, keď dovtedajšie údery zo strany obžalovaného

mu, ako to vyplýva zo znaleckého dokazovania, spôsobili stav takého stupňa poranenia, ktorému súd
musí, s ohľadom na potencionálnu a nespochybnenú dobu predpokladanej práceneschopnosti, priradiť
právnu charakteristiku ťažkej ujmy na zdraví. Ak pritom obžalovaný tvrdí, že si všimol, že poškodený
má obidve ruky v bunde, kde šmátral po vreckách a že on nevedel, čo robiť a že sa bál, lebo z jeho
predchádzajúcich vyhrážok vyplývalo, že ho zabije, ruky nohy poláme, že ho dostane do nemocnice

a odstrelí, tak odvolací súd všetky tieto skutočnosti hodnotí ako také, ktoré neodôvodňovali následný
osudový kop obžalovaného do poškodeného. Odvolací súd dodáva, že obžalovaný nemal dôvod byť
v predstave, že napriek všetkému, čo pred kopom vnímal, vo vrecku poškodeného že by sa mohla
nachádzať zbraň, po ktorej že by poškodený v ťažkom poškodení zdravia siahal. Navyše, na mieste činu
nebola nájdená žiadna zbraň, žiaden nôž, žiadna strelná zbraň, žiaden kanister, či iný zdroj horľaviny.

Zo správy OR PZ Kežmarok, odbor poriadkovej a dopravnej polície, navyše vyplýva, že A. A., nar.
XX.XX.XXXX, nebol držiteľom zbrojného preukazu a ani strelných zbraní, ktoré by boli evidované v
evidencii držiteľov strelných zbraní.

Účelovosť obhajoby v tomto smere zásadne potvrdzuje aj správanie sa obžalovaného bezprostredne po

tom, čo zistil následky svojho kopu, keď zistil, že poškodený leží a vlastne kolabuje.

Zo zvukového záznamu zo dňa 09.04.2021 vyplýva, že dňa 09.04.2021 v čase o 22:00:38 hod. bol prijatý
hovor operačným strediskom záchrannej služby 150, volajúcim bol A. B., ktorý volal z t. č. XXXX XXX
XXX. A. B. v rozhovore uviedol, že potrebuje sanitku na adresu F. XX, G. E., pre jedného chlapca, A. A.,

čo k nemu prišiel do dvora, aby ho napadol a teraz leží na zemi, dýcha, asi sa robí, že nie je pri vedomí,
chrčí, krváca z nosa aj hlavy. Hýbe sa tak, že keď dýcha, tak s ním kývne, nepreberá sa. On sa bránil
a nevedel, či vytiahne nejaký nôž alebo čo, tak ho rukami spacifikoval. Odvolací súd poukazuje na to,
že obžalovaný aj v tomto oznámení zatajil použitie kopu.

Zo správy Okresného úradu Prešov, odbor krízového riadenia, vyplýva, že na číslo 112 bol dňa
09.04.2021 o 22.00 hod. prijatý hovor z t. č. XXXX XXX XXX, volajúci sa nepredstavil, ale odvolací súd
nemal dôvod pochybovať, že volal práve a len obžalovaný. Obžalovaný totiž potvrdzuje, že túto službu
osobne volal, čo mu nakoniec aj poľahčilo pri rozhodnutí o treste i samotnom posudzovaní zavinenia vo
vzťahu k spôsobenému následku, teda vo vzťahu k smrti poškodeného. Zo správy Krajského riaditeľstva

PZ v Prešove, operačný odbor, vyplýva, že dňa 09.04.2021 bolo uskutočnené oznámenie na linku 158
o 22.05 hod. z linky 155 - operačné stredisko záchrannej služby, kde z kontextu rozhovoru vyplýva, že
na linku 155 volal muž, ktorý uviedol, že na jeho dvore, v obci F. XX, G. E., ho napadol muž, ktorého
on spacifikoval a ten je teraz v bezvedomí, chrčí, dýcha, krváca z úst a hlavy. Volá sa A. A.. Údajne hooznamovateľ len spacifikoval päsťami alebo rukami. Z uvedeného je zjavné, že na rozdiel od vlastnej
výpovede obžalovaného, v tomto okamihu po skutku zatajil použitie kopu do tela poškodeného a zatajil
aj jeho údajnú domnienku, že na neho poškodený vytiahne nôž. Tvrdenia o okolnostiach zo strany

oznamovateľa pritom zjavne nasvedčujú, že ním mohol byť jedine obžalovaný. Nebolo zistené, že by
okrem obžalovaného a poškodeného, v čase incidentu až do príchodu zdravotníkov a polície, bol nejaký
svedok, ktorý by mohol popísať priebeh incidentu.

Znova je namieste odkázať na výpoveď obžalovaného, ako jediného preživšieho daný incident, keď teda

pokračoval, že následne ho /poškodeného/ kopol do ramena. Potvrdil, že poškodeného tým vyvrátilo na
zem. Pristúpil k poškodenému a pustil mu dve nahrávky, kde poškodený hovoril tie vyhrážky, jednu, že
mu ruky nohy doláme a druhú, že ho dostane do nemocnice. Zisteniam a záverom odvolacieho súdu
zodpovedáajto,ževtejtočastiincidentuobžalovanýpotvrdil,žepoškodenýA.pritomvčaseprehrávania
nahrávok ležal, on čupel nad ním, pričom ho držal za mikinu. Nahrávky mal od E. B., poslala mu ich.
Nevie kedy. Vtedy si ich vypočul prvýkrát.

Nemožnoprehliadnuťskutočnosť,žepoprivedomostiopribližujúcomsapoškodenom,popriskutočnosti,
že z lekárskych vyšetrení obžalovaného vyplynulo, že po jeho tele nebolo vidieť modriny, drobné
odreniny na kolenách boli suché, že mal len povrchové poranenie vlasatej kože hlavy – pomliaždenie,
že bol u lekára úrazovej chirurgie pri vedomí, hlava bez známok vonkajšieho poranenia a že mal síce

subjektívne udával bolesti hlavy za ľavým uchom, no objektívny záver vyšetrenia bol normálny CT nález,
štruktúry mozgu bol bez prítomnosti ložiskových a traumatických zmien, komorový systém primeranej
šírky, zobrazený skelet bez čerstvých traumatických zmien, v čase skutku obžalovaný meral asi 184 cm
až 185 cm a vážil okolo 100 kg, pričom poškodený A. bol nepomerne viackrát a účinnejšie zasiahnutý
a rozdiel vo váhe bol neporovnateľne v neprospech poškodeného. Ten v čase skutku meral 182 cm a

vážil 59 kg.

Z lekárskej správy L. M. N., lekára úrazovej chirurgie, zo dňa 10.04.2021 vyplýva, že dňa 10.04.2021
v čase o 01.18 hod. bol v Nemocnici Poprad, a. s. ošetrený A. A. s tým, že k zraneniu došlo dňa
09.04.2021 v čase o cca 22.00 hod. v obci F. a A. A. utrpel vnútrolebečné krvácanie, rozsiahly opuch

mozgu, mozgového kmeňa, mnohopočetné odreniny a pomliaždenia hlavy, tváre, krvácanie z nosa,
pomliaždenie nosa a hornej pery, má vybité a zlomené predné zuby, odreniny krku, ramien, ľavého
lakťa, predlaktia a rúk obojstranné, odreniny a pomliaždenia hrudníka - vpravo a odreniny kolien
obojstranne.Išlooťažkýúraz,ktorýsivyžadovalústavnúliečbu.Zobdobiazáverulekárskejstarostlivosti
potom z lekárskej prepúšťacej správy vystavenej L. L. J., lekárom anesteziológie a internej medicíny,

zo dňa 12.04.2021 vyplýva, že A. A. bol hospitalizovaný od 10.04.2021 do 12.04.2021 v Nemocnici
Poprad, a. s. na oddelení anesteziológie a internej medicíny, bol privezený po napadnutí, bol udieraný
a kopaný do hlavy, pri príchode záchrannej zdravotnej služby chrčal, bol zaintubovaný. Bol prijatý
s poruchou vedomia, napojený na umelú pľúcnu ventiláciu. Na čele mal mnohopočetné hematómy,
deformovaný nos, na celej tvári krvácanie z nosa. Stav bol ihneď konzultovaný s neurochirurgiou

v Košiciach, kde vzhľadom na klinický stav a CT nález neindikovali chirurgickú intervenciu. Bola
nasadená neuroprotektívna liečba. Po celý čas hospitalizácie boli hlavové reflexy vymiznuté, zreničky
mydriatické bez fotoreakcie. Objavil sa centrálny diabetes insipidus. Zrealizované CT angio mozgu
potvrdilo mozgovú smrť. Hlavná diagnóza bola určená ako subdurálne krvácanie po úraze - mozgová
smrť. Dôvodom prijatia bol akútny stav.

Zo znaleckých posudkov č. 21/2021 a č. 56/2021 vypracovaných znalcami z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, L. I. B. a L. I. I., I., odvolací súd upriamuje pozornosť na objektívne
a nespochybnené zistenie, že poškodený A. A. dňa 09.04.2021 utrpel mnohopočetné tupé poranenia
v oblasti hlavy, trupu a končatín. Bezprostrednou príčinou smrti bol ťažký poúrazový opuch mozgu pri

tupom poranení hlavy po napadnutí druhou osobou. K najzávažnejšiemu vnútrolebečnému poraneniu,
ktoré bolo aj v priamej príčinnej súvislosti s úmrtím, mohlo dôjsť po silnom náraze pravou stranou čela
pri páde na zem, a to po údere, či prudkom posotení druhou osobou, pričom nie je možné jednoznačne
určiť, či sa poškodený pred týmto pádom nachádzal v stojatej polohe alebo či išlo o pád na zem z polohy
v kľaku. Po dopade na zem došlo k poraneniu mozgu ťažkého charakteru. Ostatné poranenia na hlave,

trupeakončatináchboliľahšiehocharakteruavzniklipoopakovanýchúderochsilnoumenšejažstrednej
intenzity, pričom mohlo ísť najmä o údery päsťou. Zo strany druhej osoby išlo minimálne o 6 - 8 úderov
do rôznych oblastí hlavy a hornej časti hrudníka a jeden úder /kopnutie do ľavého pleca až ľavej strany
krku/. Pri pitve poškodeného boli zistené pomliaždenie prekrvácanie mäkkých lebečných pokrývok včelovej, temennej a spánkovej oblasti obojstranne, krvný výron pod tvrdou plenou mozgu v strednej a
zadnej lebečnej jame vpravo, ťažký opuch mozgu, krvné výrony v okolí ciev v oblasti mozgového kmeňa,
pričom na tele poškodeného boli zistené kožné odreniny na čele vpravo, pri vonkajšom okraji pravého

oka, v pravej spánkovej oblasti, na pravom líci, v ľavej spánkovej oblasti, na čele vľavo, na prednej
ploche hrudníka vpravo, na chrbtovej ploche rúk, na prednej ploche kolien, na zadnej ploche ľavého
pleca a v oblasti pod lopatkami a krvné podliatiny v oblasti očí a na nose, v ľavej spánkovej oblasti,
na vnútornej ploche hornej pery uprostred a vpravo, na vnútornej ploche dolnej pery vľavo, na ľavej
hornej časti krku zasahujúca až po ušnicu, v oblasti pliec a pomliaždenia mäkkých lebečných pokrývok

v temennej a spánkovej oblasti obojstranne boli spôsobené tupohranatým predmetom, pričom mohlo ísť
o poranenia spôsobené pri úderoch päsťou. V prípade krvnej podliatiny na ľavom pleci až ľavej hornej
časti krku mohlo ísť o poranenie spôsobené kopnutím. Mohlo ísť o kopnutie do oblasti ľavého pleca,
pričom predná časť obuvi mohla čiastočne zasiahnuť aj ľavú plochu krku. V prípade, ak by nedošlo
k úmrtiu v dôsledku ťažkých poúrazových komplikácií, tak doba liečby a práceneschopnosti by trvala
10 až 12 týždňov. U poškodeného bola zistená prítomnosť diazepamu a nordiazepamu v stopových

množstvách. Po ich požití nedošlo k ovplyvneniu myslenia ani konania v dobe vzniku poranení, ani
sa nijako nepodieľali na rozvoji poúrazového opuchu mozgu, ktorý bol príčinou smrti. Nebola zistená
prítomnosť alkoholu, liekov ani psychoaktívnych látok. V danom prípade nie je možné určiť presný počet
úderov do tela svedka poškodeného, pretože niektoré údery mohli byť aj slabé a nemuseli zanechať
žiadne viditeľné známky alebo mohli smerovať do rovnakých oblastí tela. Zo strany druhej osoby išlo

minimálne o 6 - 8 úderov do rôznych oblastí hlavy a hornej časti hrudníka silou menšej až strednej
intenzity, jeden úder /kopnutie do ľavého pleca až ľavej strany krku/ silou menšej až strednej intenzity.
K nárazu pravou stranou čela na zem došlo väčšou silou a prudkosťou. V dôsledku tohto nárazu mohlo
dôjsť k najzávažnejšiemu vnútrolebečnému poraneniu. Z lekárskeho hľadiska znalci mali za to, že takto
mechanizmus vzniku poranení uvedený v posudku nie je v rozpore s výpoveďou A. B. zo dňa 10.04.2021

a 12.04.2021. Poranenia, ktoré viedli k poškodeniu a následnému opuchu mozgu mohol poškodený
utrpieť pri mechanizme prenosu zotrvačných síl do oblasti mozgu, a to pri decelerácii, teda pri zastavení
prudkého pohybu hlavy pevnou nepohyblivou prekážkou (napr. dopadnutie na pevnú podložku), ako aj
akcelerácii, teda pri prudkom pohybe hlavy (napr. pri silnom priamom údere do hlavy) alebo kombináciou
týchto mechanizmov. V danom prípade išlo o mnohopočetné, vo väčšine prípadov ľahké tupé poranenia.

V oblasti hlavy však išlo o poranenie ťažké, život ohrozujúce. Smrti sa nedalo zabrániť pre veľmi rýchly
rozvoj poúrazového opuchu mozgu, ani včasným poskytnutím odbornej lekárskej pomoci. Odvolací súd
mal vzhľadom na závažnosť prípadu za to, že popis znaleckých zistení je namieste uviesť aj v tomto
súdnom rozhodnutí.
Podľa § 25 ods. 1 Trestného zákona, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo

trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Ak má byť nutná obrana úspešná, môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie
alebo účinnejšie prostriedky, než použil útočník. Nesmie ale ísť o konanie alebo prostriedky celkom
zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. Škoda spôsobená v obrane môže byť väčšia ako

škoda, ktorú útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila z jeho útoku. Nesmie však byť medzi
nimi celkom zjavný nepomer. Občan má právo výberu, či sa útoku vyhne inak, než použitím obrany,
alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy
chránené Trestným zákonom. Riziko vyvolané útokom musí znášať útočník. /R18/1996/

O nutnú obranu nejde vtedy, keď sa útok už fakticky skončil alebo keď páchateľ reaguje na útok takým
spôsobom, že útok v skutočnosti odpláca a nie odvracia. /R2/1965/

Beztrestnosti podľa § § 13 Trestného zákona (aktuálne § 25 Trestného zákona) sa nemôže dovolávať
ten, kto sa pri obrane proti útoku neobmedzí na odvracanie útoku, ale podnikne ďalšie útočné činy,

neodôvodnené už iba nutnosťou obrany, a kto sa prípadne dá s útočníkom do vzájomnej potýčky, takže
už u neho nejde o obranu, ale o vysporiadavanie sa s útočníkom. /R26/1967/

Ide o prekročenie medzí nutnej obrany, ak sa páchateľ spočiatku bráni spôsobom primeraným povahe
a nebezpečnosti útoku (aktuálne spôsobom nie celkom zjavne neprimeraným útoku) smerujúcemu

proti záujmom chráneným Trestným zákonom, ale po skončení útoku sám prejde do útoku s úmyslom
vysporiadať sa s útočníkom, od ktorého už nehrozí nebezpečenstvo. Za následok spôsobený v tejto fáze
konania je páchateľ trestne zodpovedný a nemôže sa dovolávať, že konal v nutnej obrane v zmysle §
13 Trestného zákona (aktuálne § 25 Trestného zákona). /R18/1979/Podobne, slovenskému právnemu poriadku právnymi zásadami blízka, judikatúra Najvyššieho súdu
Českej republiky poukazuje na to, že limitný moment nutnej obrany je daný okamihom, kedy pominulo

nebezpečenstvo pre záujmy chránené Trestným zákonom alebo tieto záujmy sú už porušené a nehrozí
nebezpečenstvo ďalších škôd. Nutná obrana sa preto pripúšťa až do dokončenia trestného činu, pri
trestnom čine trvajúcom, pokiaľ je protiprávny stav udržovaný. Proti útoku, ktorý je už dokončený, nie je
nutná obrana prípustná. /NS SR č. 6 Tdo 59/2009/

Nutná obrana neprichádza do úvahy, ak útok bol ukončený a nebezpečenstvo už priamo nehrozí.
Ukončenie útoku nie je totožné s dokonaním činu (t. j. s naplnením všetkých znakov skutkovej podstaty
trestného činu, pokiaľ ide o trestný čin). Avšak treba zdôrazniť, že použitie nutnej obrany tiež stráca
opodstatnenie tam, kde nebezpečenstvo pre záujmy chránené Trestným zákonom už pominulo, alebo
ak boli tieto záujmy už porušené a nebezpečenstvo ďalších škôd nehrozí. /NS SR č. 6 Tdo 230/2009/
Rozhodujúce pre právne posúdenie konania obžalovaného, pre jeho zavinenie a pre vylúčenie, či

potvrdenie splnenia podmienok nutnej obrany, bola teda najmä tá časť incidentu, kde sa obžalovaný
rozhodol kopnúť kľačiaceho a nebrániaceho sa poškodeného tak, že tento hlavou padol silno na zem
a spôsobil si fatálne poranenia, na následky ktorých krátko na to zomrel. Odvolací súd nemá dôvod
pochybovať, že práve konanie zo strany obžalovaného, tento pohyb poškodeného, ako jediný vyvolalo
a že obžalovaný pritom musel vedieť, vzhľadom na okolnosti incidentu a svoje pomery, že ovláda

pohyb svojho tela tak, že ním spôsobuje príčinu mechanizmu predmetných poranení, ktoré viedli až
k smrti poškodeného. Svojou nedbanlivosťou spôsobil smrť poškodeného. Pritom bol jediným, kto
tomuto kopu a teda aj následnej smrti poškodeného mohol zabrániť, keďže kopal v okamihu, keď zo
strany poškodeného už žiaden neoprávnený útok netrval, ani bezprostredne nehrozil. Odvolací súd
nemá dôvod pochybovať, že motívom takého konania obžalovaného bol hnev sprevádzaný rozhodnutím

obžalovaného dať poškodenému „príučku“ za jeho predchádzajúce slovné vyhrážky, pričom aj matka
nebohého poškodeného sa vyjadrila, že obžalovaný na adresu jej syna povedal, že obžalovaný sa
vyjadroval, aký je jej syn žobrák, lajdák, že sa nehanbí a že keď ho chytí, tak sa mu rozhrkotajú kosti.

Vo vzťahu k dôkazom, ktoré mali podľa obžalovaného svedčiť v jeho prospech a nemali byť súdom

prvého stupňa adekvátne zhodnotené, musí odvolací súd konštatovať, že nešlo o dôkazy, ktoré by
mali vo vzťahu k ostatným zisteným dôkazom a vyššie uvedeným skutočnostiam zásadný význam.
Z výpovede svedka J. F. C. vlastne vyplýva len to, že po príchode na miesto činu videl, že obžalovaný
vystupoval kľudne, informovane, volal RZP, uviedol poškodeného do stabilizovanej polohy, na otázky
im odpovedal priamo, nebol vulgárny, nevystupoval povýšenecky, vystupoval slušne, bez afektovania,

rozprával priamo, stručne. Svedok to zhrnul, že obžalovaný mal situáciu pod kontrolou. Zároveň ale
svedok uviedol aj to, že si nepamätá nejaké kanistre s benzínom, ani tašku s vecami. Pritom absencia
takých vecí na mieste činu vyplýva aj zo zápisnice o obhliadke miesta činu zo dňa 10.04.2021 a jej
fotodokumentácie. Akurát bol nájdený vo vzdialenosti 70 cm od rohu domu zapaľovač zelenej farby, čo
ale neznamená reálnu hrozbu, keď z výpovede obžalovaného ani nevyplýva, aby týmto zapaľovačom

mu poškodený hrozil.

V neprospech obžalovaného svedčí, že za rohom rodinného domu sa nachádza schodište, na ktorého
ľavej strane sa nachádzala čierna bunda s bielymi zipsami zn. Contain veľkosti L, na zápästiach boli
červené zaschnuté škvrny, pričom výplň pravého náprsného vrecka bola nájdená roztrhaná, pravé

spodné vrecko odzipsované a vnútro vrecka bolo von. Neboli nájdené žiadne zbrane.

Ani E. B., ani I. E. nepopísali, ako mala vyzerať pištoľ, ktorú mal poškodený A. A. nosiť a ktorú mal mať
odloženú doma. Vypovedali takto výrazne subjektívne a vzhľadom na to, že uvádzali skutočne povrchné
informácie, boli málo dôveryhodné. I. E. k tomu uvádzala, že síce vie, že A. mal zbraň, lebo sa jej ňou

chválil a tvrdila, že chodil s ňou do lesa, vedela od neho, že mal pištoľ, v skutočnosti ju nevidela, nevie
ani, kde ju mal. Zbraň zmieňoval výlučne v súvislosti s návštevou lesa. Svedkyňa E. B. síce uvádzala,
že A. vlastnil zbraň, chodieval s ňou do lesa, bola to strelná pištoľ a že ju mal doma na skrini, aby sa
malá k nej nedostala. Javí sa byť nelogickým, že ak by skutočne taký predmet osobne videla, že by
nebola schopná ju bližšie opísať.

Napriek tomu obžalovaný uviedol, že mu o údajnom ozbrojení poškodeného svedkyňa povedala, no aj
keď pripustí, že sa obžalovaný uspokojil len s takou povrchnou informáciou, ako bolo už uvedené vyššie,
zjavne nemal žiaden dôvod na obavu, že by poškodený po ťažkej ujme zdravotnej takú zbraň vyberal
a že by ho ňou bol schopný ohrozovať. Naopak, obžalovaný mal intenzívnu možnosť sa presvedčiť, ženič takého poškodený pri sebe v čase incidentu a osobitne v čase, keď sa rozhodol ho kopnúť, nemal.
Aj sa presvedčil, keď vypovedal, že na tele poškodeného počas bitky necítil, čo z odevu poškodeného
počas bitky vypadávalo a čo pri údajnom vložení rúk poškodeného do bundy nevidel, a pritom žiadna

taká vec sa nenašla ani na mieste činu ani na tele poškodeného.

Slovné hrozby, ktoré sú prejavom úmyslu spáchať trestný čin, väčšinou nie sú bezprostredným útokom.
Výnimkou je len prípad, keď je taká hrozba donucovacím prostriedkom /psychické násilie/ k dosiahnutiu
protiprávneho cieľa, čo je priamy útok na slobodu rozhodovania napadnutého. Niekedy je teda taká

hrozba spoločensky nebezpečná, aj keď sama nie je donucovacím prostriedkom a aj napriek tomu
môže byť podľa okolností trestným činom s útokom proti príslušnému chránenému záujmu /napr. § 197a
Trestného zákona/.

Obžalovaný tvrdil, že bol napadnutý, pričom to popísal tak, že na mieste činu ho poškodený A. A.
chytil pod krk, no zároveň aj on jeho, pričom sa začali biť, a to tak, že on udrel poškodeného a potom

udrel poškodený jeho. K reálnemu útoku na zdravie človeka tak došlo až úderom obžalovaného do
poškodeného. Tieto okolnosti, hlavne v stave, že obžalovaný mal evidentnú váhovú prevahu, poznal
poškodeného, vedel že majú dojednané stretnutie, a tak nešlo o nejaké zákerné konanie poškodeného,
keď obžalovaný bol v domácom prostredí, mohli síce odôvodniť dôraznejšiu reakciu obžalovaného
smerujúcu k zneškodneniu poškodeného, no nie až sériu úderov, po ktorých poškodený utrpel ťažkú

ujmu na zdraví, navyše za skutočnosti, že po týchto úderoch, keď bol obžalovaný v stoji, a teda znova
v taktickej i fyzickej výhode, vyzýval kľačiaceho poškodeného, aby vstal a bezprostredne na to ešte
do hornej časti tela poškodeného kopol tak, že tento silno udrel hlavou o zem, po čom utrpel zranenie
nezlučiteľné so životom. Takto obžalovaný vlastným konaním vystupňoval svoju reakciu z neprimeranej
na zjavne neprimeranú voči konaniu poškodeného. Sám neutrpel žiadne relevantné zranenia a zjavne

pri incidente nečelil žiadnemu dôraznejšiemu útoku, ani jeho hrozbe.

Pokiaľ ale z dikcie § 25 ods. 1 Trestného zákona vyplýva, že čin inak trestný, ktorým niekto odvracia
priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom, tak
zároveň, z dikcie § 25 ods. 2 Trestného zákona vyplýva, že nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom

zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe
útočníka alebo k osobe obrancu.

Pre správne posúdenie otázky prítomnosti nutnej obrany je teda nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný
prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku, pričom kritériom

posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia. K tomu je namieste v tejto
trestnej veci uviesť, že obžalovaný použil údery, a to také intenzívne, až poškodenému spôsobil ťažkú
ujmu na zdraví voči poškodenému, ktorý už neútočil a keď nemal odôvodnenú obavu, že by sa chystal na
útok, tak ho z bezprostrednej blízkosti kopol do hornej časti tela tak, že tento spadol silno na zem a utrpel
smrteľné poranenie. Oproti tomu poškodený použil chmaty a údery, pričom obžalovanému nespôsobil

takmer žiadne poranenia. Z hľadiska miesta útoku v danom prípade ku konfliktu došlo bezprostredne
v blízkosti obydlia obžalovaného, miesto teda poznal najmä obžalovaný, ktorý si návštevu poškodeného
predtým dojednal, poškodeného videl prichádzať a mohol sa na neho pripraviť /napr. oznámiť polícii
svoje, ak mal vážne obavy z toho, že poškodený by mohol mať zbraň, konkrétne pištoľ, o ktorej mu mala
rozprávať jeho priateľka, že ju mal nosiť do lesa resp. držať doma/, osobitne keď vedel, že poškodený

má voči nemu také výhrady, že si predtým vzájomne adresovali rôzne „silné reči“, až vyhrážky, v ktorých
sa odzrkadľovala vzájomná animozita. Z hľadiska času útoku treba poukázať na to, že síce išlo o
nočnú dobu, no vzhľadom na miesto a vedomosť obžalovaného o prítomnosti poškodeného, spolu
s vedomím o svojej fyzickej prevahe a absenciou významných poznatkov o prípadnom ozbrojení
poškodeného, bolo možné od obžalovaného spravodlivo žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti,

ako by to bolo oprávnené žiadať od osoby konajúcej za stavu menej nebezpečnom. Z hľadiska okolností
vzťahujúcich sa na osobu poškodeného, ako potencionálneho útočníka, treba zohľadniť, že tohto poznal
a zjavne vedel, že tento bude fyzicky v defenzíve, aj keď nemal vedomosti o nejakom zdravotnom
obmedzení poškodeného, pričom, ako bolo už uvedené, ak mal nejakú vedomosť od svojej priateľky,
že poškodený si mal v minulosti do lesa nosiť pištoľ, ktorú ale sama nevedela nejako popísať a tomu

že by vážne pripisoval nejakú hrozbu, mal možnosť vopred volať políciu, čo by bolo logické, najmä
u osoby, ktorá sama pištoľ, ani inú zbraň nemala. Z pohľadu okolností vzťahujúcich sa na osobu
obžalovaného, ako údajného obrancu, nemohlo ujsť pozornosti, že síce obžalovaný tvrdil, že poškodený
ho hneď chytil pod krk, no za okolnosti, že aj on jeho chytil pod krk a k tomu ho udrel, že stretnutiesi vopred dojednali tak, že poškodený sa obžalovanému prispôsoboval, nesnažil sa o zákernosť,
o výhodu, ktorú by zneužil na útok zo zálohy, z čoho vyplýva, že ak chytil obžalovaného pod krk,
rozhodol sa tak bezprostredne v blízkosti obžalovaného, podľa odvolacieho súdu teda spontánne, no

tak, že na to obžalovaný mohol a aj okamžite reagoval. Túto adekvátnu reakciu obžalovaný, čo možno
ešte akceptovať, lebo nikto nie je povinný ustupovať útočníkovi, zmenil na sériu úderov aj do hlavy
poškodeného, na údery s tak zásadným účinkom proti zdraviu poškodeného, až poškodeného dostal na
kolená, no vtedy už absolútne neadekvátne, svojvoľne, keď útok ani len nehrozil, kopol poškodeného
s fatálnym účinkom na jeho zdravie. Vtedy už absentovali akékoľvek reálne výhody psychické, či fyzické

na strane poškodeného a obžalovaný sa nepochybne zmenil na útočníka, ktorý neoprávnene zaútočil
na poškodeného domnievajúc sa, že konflikt ukončí zásahom do zdravia poškodeného.

Nebol zistený dôkaz, že by poškodeného chcel „doraziť“ snahou o ukončenie života poškodeného.
Reálne sa po čine pokúšal poskytnúť prvú pomoc poškodenému a zabezpečiť rýchlu zdravotnícku
pomoc, vrátane prítomnosti polície. Takéto, o záchranu poškodeného sa pokúšajúce, správanie

sa obžalovaného ale nič nemení na skutočnosti, že vo fáze, kedy poškodený kľačal a kedy
dostal od obžalovaného kopanec, hoci nič obžalovanému nebránilo poškodeného ako – v dôsledku
predchádzajúcich dôrazných úderov zo strany obžalovaného – úplne oslabeného, pri ktorom stál
v podstate nezranený, a teda v plnej sile, znehybniť tohto bez ďalších nárazov a takto ukončiť bitku,
z nedbanlivosti spôsobil poškodenému zranenie, ktorým tento následne, v bezprostrednej súvislosti

s týmto útokom, podľahol. Obžalovaný vykonal predmetný kop v čase, kedy nehrozilo už ďalšie
nebezpečenstvo záujmom chráneným Trestným zákonom.

Aj keď podľa § 25 ods. 3 Tr. zákona platí zákonná možnosť konať oprávnene v prípade, keď ten, kto
odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení

spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia, v prejednávanej trestnej veci
nejde o taký prípad. Silné rozrušenie pritom úzko súvisí s konkrétnou osobou, najmä s jej odolnosťou,
resp. psychickou labilitou alebo môže byť dokonca ovplyvnené psychickými, resp. psychologickými
odchýlkami. Obžalovaný vedel, že k nemu poškodený pred incidentom prichádza, vnímal jeho fyzickú
prítomnosť s dostatočným odstupom, nepochybne od prvého momentu konal cielene, bez strachu.

Poškodený nepoužil žiadnu fyzickú výhodu, ani psychický nátlak, ktorý by vylučoval to, že obžalovaný by
nemal kontrolu nad konaním poškodeného. Osobitne to platí v rozhodujúcej fáze bitky, kedy poškodený
zostal kľačať zbitý, do stupňa ťažkej ujmy a obžalovaný nad ním stál, takmer nezranený, kričal a kopol
ho, pričom túto kontrolovanú prevahu potvrdil aj tým, že mu ukazoval a vyčítal vyhrážky zaznamenané
v telefóne. Obžalovaný nekonal v zmätku, ani v dôsledku zľaknutia.

Aj z pohľadu ustanovenia § 25 ods. 4 Tr. zákona sa vecou teda odvolací súd zaoberal, keďže platí,
že ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú
zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti. Tzv. putatívna nutná
obrana spočíva v tom, že páchateľ má subjektívne za to, že sú v skutočnosti prítomné podmienky nutnej

obrany, totiž útok protiprávny, prítomný, smerujúci proti záujmom chráneným Trestným zákonom, proti
ktorým obrana nie je celkom zjavne neprimeranou, aj keď v skutočnosti tu tieto podmienky nie sú. Bolo
teda namieste pri uvažovaní o putatívnej obrane zaoberať sa otázkou, či obžalovaným tvrdený nesúlad
medzi predstavou a skutočnosťou bol skutočne odôvodnene prítomný. V danom prípade nevyplynulo zo
skutočnostízistenýchvykonanýmdokazovaním,žebyišlooprípadtzv.putatívnejobrany,lebo popísané

okolnosti prípadu mali taký charakter, že obžalovaným prezentovaná domnienka o útoku ako mylná,
nebola dôvodná. Aj tu je totiž namieste poukázať na to, že z priebehu bezprostredného kontaktu tela
obžalovaného s telom poškodeného, ktorý predchádzal okamihu predmetného kopu, nevyplynul jediný
dôvod, pre ktorý by sa obžalovaný mohol odôvodnene domnievať, že poškodený má pri sebe zbraň.
Tomu nasvedčuje aj to, že obžalovaný nevidel ani časť takého predmetu a vlastne ani nemohol vidieť,

keďže žiadny taký predmet na tele poškodeného, či v blízkosti jeho tela, nájdený nebol. Odvolací súd
teda poukazuje na to, že na mieste činu, ani u poškodeného neboli nájdené žiadne zbrane, poškodený
nebol držiteľom strelnej zbrane evidovanej na polícii, jeho matka jednoznačne poprela, aby zbraň mal a
pokiaľ svedkyne uvádzali, že poškodený zbraň mal, tak jedna výslovne uviedla, že ju nevidela a druhá
uvádzala, že mal pištoľ, ktorú nosil do lesa a doma mal v skrini, no nijako nepopísala, ako táto vec mala

vyzerať a akú skutočnú povahu mala mať.

Aj keby sa od svedkyne obžalovaný dozvedel, že poškodený nejakú strelnú zbraň má, zjavne ani
pred skutkom, ani do okamihu predmetného kopnutia poškodeného neurobil nič, z čoho by vyplývalaodôvodnená obava obžalovaného, že poškodený pri predmetnom incidente disponuje strelnou zbraňou.
Ani bezprostredne po udalosti, keď kontaktoval najprv núdzové číslo 112 a RZP neuviedol o obave zo
zbrane nič, pričom vo volaní tvrdil, že poškodeného ako osobu, ktorá ho napadla, spacifikoval rukami a

nespomínal žiadne kopnutie, po ktorom poškodený narazil do zeme. Pri telefonickom kontakte s RZP
tvrdil, že sa obával, že poškodený mal nôž alebo vec, čo ale polícii v telefonickom oznámení nepovedal.
Podľa odvolacieho súdu, usvedčuje ho aj to z účelovosti tvrdenia o tom, že sa bál, že poškodený, keď
vtedy kľačal, by z vrecka mohol vybrať zbraň.

Zákonným, odôvodneným, spravodlivým, a teda správnym je hodnotenie dokazovaním zistených
skutočností okresný súdom tak, že bolo jednoznačne preukázané, že skutok uvedený vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku sa stal a že tento spáchal obžalovaný A. B., pričom okresný súd správne,
spôsobom zodpovedajúcim dokazovaniu, precizoval skutkovú vetu v porovnaní s podanou obžalobou,
pokiaľ išlo o priebeh útokov obžalovaného voči poškodenému tak, ako tieto vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Obžalovaný A. B., v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví z nedbanlivosti, spôsobil smrť

poškodeného A. A.. Naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1
Trestného zákona, ktorý je trestným činom natoľko závažným, že s jeho spáchaním zákonodarca spája
trestnú sadzbu trestu odňatia slobody od 7 rokov až 10 rokov.

Odvolací súd takto dospel k obdobnému záveru, ako súd prvého stupňa, teda, že obžalovaný A. B.,

ako plne trestnoprávne zodpovedný subjekt, vedel, že svojím konaním môže ohroziť, resp. porušiť
záujem chránený zákonom, t. j. záujem štátu na ochrane ľudského života, a to tým, že poškodeného
A. A. spôsobom popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku opakovane fyzicky napadol päsťou
do oblasti tváre a trupu, a následne poškodeného, kľačiaceho v polohe na kolenách, kopol do oblasti
ľavého pleca a ľavej strany krku. Zjavne chcel poškodenému ublížiť na zdraví. Smerovanie, intenzita

a početnosť úderov do poškodeného, na ktorého bol nahnevaný pre jeho silné reči, resp. vyhrážky
z minulosti, tomu jednoznačne nasvedčuje. Úmysel obžalovaného smeroval k spôsobeniu ťažkej ujmy
na zdraví poškodeného, kedy však došlo preukázateľne k smrti poškodeného, ako k nedbanlivostnému
následkukonaniaobžalovaného.Záveryznaleckéhodokazovaniavychádzajúcezoznaleckéhoposudku
č. 21/2021 a č. 56/2021 vypracovaného znalcami L. I. B. a L. I. I., I., jasne a nepochybne potvrdzujú, že

v prípade, ak by nedošlo k úmrtiu poškodeného v dôsledku ťažkých poúrazových komplikácií, tak doba
liečby a práceneschopnosti by trvala 10 až 12 týždňov.

V podstate správne okresný súd prijal aj rozhodnutie o treste, keď odvolací súd nezistil zákonné dôvody
pre úpravu niektorého z výrokov o treste v prospech obžalovaného. Podľa novej právnej úpravy by

skutočne nedošlo k zmene. Popri absencii tak poľahčujúcich, ako aj priťažujúcich okolností, okresný súd
správne prihliadol na spôsob konania páchateľa, ktorým bol spôsobený fatálny, nenapraviteľný následok
sdosahomnaoprávnenézáujmyahodnotyďalšíchosôb.Taktosvojímkonanímspôsobilnenahraditeľnú
stratu otca maloletého dieťaťa, zároveň syna a súrodenca. Na druhej strane, zákonne a nestranne
okresný súd správne prihliadol na osobu obžalovaného, jeho pomery, možnosti nápravy, ako aj jeho

správanie sa bezprostredne po skutku, kedy obžalovaný neodkladne po tom, čo upustil od svojho hnevu
a videl, v akom ťažkom zdravotnom poškodení sa poškodený nachádza, kontaktoval záchranné zložky,
na základe pokynov pracovníka operačného strediska záchrannej služby vykonával úkony prvej pomoci
smerujúce k zastabilizovaniu poškodeného, kontroly jeho vitálnych funkcií a sledoval stav poškodeného.
Nemožno znižovať význam skutočnosti, že až do spáchania skutku v prejednávanej trestnej veci nebolo

zaznamenané v jeho trestnej, či priestupkovej minulosti také konanie, ktorým by sa dopustil násilnej
protiprávnejčinnosti,pričomzostranyobcejehodnotenýkladneakoosobasoslušnýmvystupovanímna
verejnosti a ani zo správy probačnej a mediačnej úradníčky nevyplynuli negatívne poznatky v priebehu
vykonávania probačného dohľadu. To v danom prípade vytvára priaznivé možnosti nápravy páchateľa
už pri uložení trestu odňatia slobody v sadzbe 7 rokov spojeného s priamy jeho výkonom v príslušnom

ústave na výkon trestu. Tento trest, nakoľko nebolo podané odvolanie prokurátorom v neprospech
obžalovaného čo do trestu, možno ešte považovať za trest kompatibilný so záujmom spoločnosti na
individuálnej a generálnej prevencii.

Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby, uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne

život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej
osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ichsúkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.

Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť
ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú, ako majetkovú sféru osobnosti,
sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného
z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty

blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Za závažnú ujmu treba považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a
čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej
ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z

individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený
zásah. Nemajetková ujma sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v
spoločnosti. Takú ujmu je možné iba pociťovať, nedá sa zmerať nejakými prístrojmi. Zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu do práva na
ochranu osobnosti.

V záujme naplnenia zásad trestného konania, v záujme nestranného súdneho rozhodovania
a hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, je potrebné vychádzať z komplexného
prístupu k rozhodujúcim skutočnostiam. Takto je namieste poukázať na to, že Ústavný súd Českej
republiky svojím nálezom zo dňa 22.12.2015 sp. zn. I. ÚS 2844/14 a Najvyšší súd v rozsudku zo

dňa 19.09.2018 sp. zn. 25 Cdo 894/2018 demonštratívnym spôsobom uviedli kritériá, ku ktorým
majú súdy pri rozhodovaní o určení výšky náhrady ujmy prihliadať a zohľadniť viaceré okolnosti tak
na strane pozostalých, ako aj na strane vinníka. Plynutie času určujúceho priestor pre vytvorenie
hlbokého vzťahu a následne samotná hĺbka vzťahu, ktorý potom predčasne, vinou škodcu končí, čo
sekundárny poškodený pociťuje intenzívnejšie, ako pri vzťahu plytkom alebo krátko trvajúcom. Je

namieste predpokladať, že rodinné vzťahy, ktoré sú mimoriadne blízke a kvalitné, sú dôvodom pre
zvýšenie náhrady. Naopak, rodinné vzťahy, ktoré majú slabšie ako obvyklé väzby, sú dôvodom pre úvahy
o nižšej náhrade.

Na strane pozostalej je potom dôležité zohľadniť to, akú intenzitu v rámci takej kvality vzťahu mal

individuálnevzťahpozostaléhorodičasusmrtenýmsynom,resp.dcérou,vktorejsaodrážaajdôvodnosť
hrdosti a pocitu šťastia rodičov voči synovi, resp. to, aká bola úspešná ich výchovná činnosť a láska
a jej opätovanie zo strany syna. Primerane to platí aj pre ďalšie rodinné vzťahy, najmä súrodenecké
vzťahy. V prípade konfliktu dôkazov /ako na to v danom prípade upozornil súd prvého stupňa/ sa
javilo byť pre potreby objektivizácie vhodným zabezpečiť odborné vyjadrenie, resp. znalecký posudok

z odboru psychológia k dopadu smrti nebohého na osobnostné prežívanie tejto udalosti a ukončenia
kontaktu s poškodeným na strane jeho poškodených príbuzných. Vzájomný vzťah je významný preto,
že strata milovanej osoby zasiahne pozostalého neporovnateľne citeľnejšie, ako strata príbuzného, ku
ktorému má vzťah neutrálny alebo dokonca negatívny. Je potrebné zohľadniť úroveň uvedomia si straty
a psychické problémy s tým súvisiace, a to aj vo vzťahu k veku nebohého. Nepochybne je potom

namieste vyhodnotiť aj postoj obžalovaného k spôsobenému následku.

Pre rozhodnutie o nároku poškodených na náhradu nemajetkovej ujmy je teda nutné skúmať sociálne,
morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci súkromného a rodinného života poškodených
rodičov a súrodencov vo vzťahu k nebohému synovi, poškodenému A. A., čo by ale dobu predmetného

trestného stíhania obžalovaného neprimerane pretiahlo.

Odvolací súd napriek zákonnosti napadnutého výroku o náhrade škody musí vytknúť okresnému
súdu, že hoci mal dostatočný podklad z prípravného konania, aby sa zaoberal podrobným skúmaním
zákonných predpokladov pre rozhodnutie aj o nemajetkových nárokoch poškodených, nezameral svoju

pozornosťtýmtosmerom,hocimalnatodostatočnúčasovúrezervuodpodaniaobžaloby.Taktouplynula
od podania obžaloby do vyhlásenia napadnutého rozsudku dlhšia doba takmer 2 rokov, počas ktorej
síce okresný súd vykonával dokazovanie na hlavných pojednávaniach, no upriamil svoju pozornosť len
na výroky o vine, treste a nárokoch na náhradu majetkovej ujmy.Adhézne konanie v dôsledku takéhoto prístupu súdu prvého stupňa nenadobudlo taký charakter, aby
bolo možné súbežne s týmito výrokmi, zabezpečiť dostatok nepochybných poznatkov aj pre vecné

posúdenie odôvodnenosti uplatnených nárokov poškodených na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pre budúcnosť odvolací súd teda dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že podľa § 119 ods. 1
Trestného poriadku, v trestnom konaní treba dokazovať nielen najmä, či sa stal skutok a či má znaky
trestného činu, kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, závažnosť činu, vrátane príčin a podmienok

jeho spáchania, či osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu
a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, či výnosy z trestnej činnosti a prostriedky na jej
spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu, majetkové pomery na účely odňatia výnosov z trestnej
činnosti, ale rovnocenne aj následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, vrátane nemajetkovej.
Týmto márnym uplynutím času a priestoru pre čo najrýchlejšie dosiahnutie účelu trestného konania, aj
v rámci adhézneho konania došlo k stavu, kedy po vyčerpaní dokazovania pre potreby výroku o vine

a treste by ďalšie trvanie trestného konania znamenalo neúmerné pretiahnutie jeho trvania.

V týchto intenciách treba potom chápať názor odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa finálne poukázal
najmä na nevyhnutnosť doplnenia dokazovania o výsluchy poškodených, keď doposiaľ bola osobne
súdom vypočutá matka nebohého poškodeného, pričom ale táto výpoveď bola rozporovaná výpoveďou

inej svedkyne, musí odvolací súd dodať, že pre potreby rozhodnutia o nárokoch poškodených, ktorí sú
odvolateľmi, ich doterajšie výsluchy nemožno považovať za dostatočné pre rozhodnutie o uplatnených
nárokoch na náhradu nemajetkovej škody v otázke zásahu do súkromia v dôsledku trestného činu
obžalovaného.

Za takých okolností, v tomto adhéznom konaní musel odvolací súd vysloviť zhodu rozhodnutia súdu
prvého stupňa so zákonom.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.