Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118210248
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4118210248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XXX, XXX XX D. E. F., zastúpená JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, IČO: 51 721 554, so
sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanej: JESSENIUS - diagnostické centrum, a.s., IČO: 36 540 315, so
sídlom Špitálska 6, 949 01 Nitra, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., IČO: 36 854 972, so sídlom
Zochova 6-8, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 21. februára 2024
č.k. 19C/88/2018-1137 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške10 000 eur. Žalobkyni
priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne samostatným
rozhodnutím. Štátu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej
rozhodne samostatným rozhodnutím.

1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že dňa 17. 08. 2015 začal D. B. trpieť prudkými
bolesťami v záhlaví. Dňa 20. 08. 2015 bol vyšetrený na neurologickej ambulancii Fakultnej nemocnici
v Nitre, v ktorý deň bolo realizované natívne CT vyšetrenie mozgu so záverom „bez intrakraniálneho
krvácania“. Dňa 24. 08. 2015 bol D. B. prijatý ako akútny stav na neurologickú kliniku Fakultnej
nemocnice v Nitre pre syndróm intrakraniálnej hypertenzie, pričom uvádzal zhoršenie videnia, dvojité
videnie do diaľky, pretrvávanie bolesti hlavy napriek analgetikám, pocit tlaku v záhlaví. Absolvoval
očné vyšetrenie so záverom edému terča zrakového nervu vpravo. Dňa 25. 08. 2015 bolo D. B.

realizované sporné MR vyšetrenie (vyšetrenie magnetickou rezonanciou, ďalej aj len „MR“). Vzhľadom
na vystupňované hodnoty krvného tlaku až na hypertenzné krízy s maximom 245/118 bol D. B. na
základe realizovaného interného konzília dňa 26. 08. 2015 preložený na JIS internej kliniky za účelom
liečby a diferenciálnej diagnostiky sekundárnej hypertenzie. Subjektívne uvádzal bolesti hlavy, niekedy
s miernym ústupom, počas celej hospitalizácie bol orientovaný s aktívnou polohou. Počas hospitalizácie
na JIS mu boli predpísané lieky o. i. diazepam, apaurin. Dňa 29. 08. 2915 si D. B. svojvoľne vytrhol
obe kanyly. Dňa 30. 08. 2015 bol preložený na štandardné lôžko, krvný tlak 160/90, pulz 130. Počas

hospitalizácie boli D. B. realizované laboratórne vyšetrenia, echokardiografické vyšetrenia, sonografické
vyšetrenie brušnej dutiny, RTG hrudníka, očné vyšetrenia. Dňa 03. 09. 2015 bol D. B. bez teploty,
hemodynamický a tlakovo stabilný (140/90) a bol prepustený do ambulantnej starostlivosti internistu,
oftalmológa a neurológa. Dňa 03. 09. 2015 večer došlo u D. B. k zmene správania, prejavila sa uneho dezorientácia, agresivita, nepokoj. Bola privolaná RLP, zistená ťažká porucha vedomia, bol bez
verbálneho kontaktu, spontánne otváral oči, izokorický, pohyby na bolestivý podnet. Cestou RLP bol
privezený na CT vyšetrenie mozgu s nálezom akútneho subdurálneho hematómu vľavo. D. B. bol prijatý

na oddelenie Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde neurochirurg indikoval neurochirurgickú
intervenciu. Dňa 04. 09. 2015 o 00:15 hod. bola realizovaná evakuácia subdurálneho hematómu
akútnehoskraniotómiousimplantovanímICPsnímača.DňaXX.XX.XXXXsazdravotnýstavD.B.náhle
zhoršil. Urgentné CT vyšetrenie mozgu potvrdilo akútne subdurálne krvácanie nad ľavou hemisférou
hrúbky max. 7 mm, masívnu ischémiu ľavej hemisféry, malígny opuch mozgu a mozgového kmeňa. O

9:20 hod. bola začatá jeho kardio-pulmonálna resuscitácia, napriek tomu došlo k zástave srdca, pri ktorej
bol o 9:45 hod. konštatovaný exitus pacienta. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že tak
na CT vyšetrení zo dňa 20. 08. 2015 ako aj na MR vyšetrení zo dňa 25. 08. 2015 u D. B. chýbal popis
parciálne trombotizovanej aneuryzmy. Tieto vyšetrenia vykonali lekári žalovanej.
1.1.1. Žalobkyňa, ako matka D. B. sa podanou žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
utrpela v dôsledku porušenia jej práva na súkromný a rodinný život stratou syna, ktorému nebola zo

strany žalovanej poskytnutá riadna lekárska starostlivosť tým, že nedostatočným spôsobom popísal
výsledky vyšetrení, v dôsledku čoho jej syn zomrel. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určila sumou
50 000 eur.
1.1.2. Žalovaná odmieta žalobu žalobkyne a dôvodí nepreukázaním príčinnej súvislosti a vecnej
súvislosti medzi jej postupom a úmrtím D. B., ako aj nepreukázaním neoprávneného zásahu do práva

na ochranu osobnosti žalobkyne.
1.1.3. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj len „Úrad“) v rozhodnutí zo dňa 06. 02.
2017, dňa 20. 02. 2017 konštatoval chýbajúci popis parciálne trombotizovanej aneuryzmy vľavo. Dospel
k záveru, že žalovanou nebola zdravotná starostlivosť poskytovaná správne. Rozhodnutím zo dňa 27.
07. 2018 konanie úrad zastavil z dôvodu, že odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho

orgánu. Dôvodil tým, že aj keby žalovaná v predmetom MR vyšetrení mozgu pacienta dňa 25. 08. 2015
aneuryzmu rozpoznala, nemalo by to vzhľadom na zdravotný stav pacienta a jeho diagnózu vplyv na
spôsob liečby zo strany Fakultnej nemocnice Nitra, ani vplyv na neskoršie úmrtie pacienta.
1.1.4. V predmetnej veci boli vykonané viaceré znalecké dokazovania jednak znaleckým ústavom, ako
aj znalcami, ktoré sú podrobne popísané v rozsudku súdu prvej inštancie a z ktorých vyplýva záver

o existencii rozpoznateľnej aneuryzmy pri vyšetreniach MR dňa 25. 08. 2015 a tiež o neuvedení tohto
výsledku v popise z vyšetrenia žalovanou.
1.3. Po právnej stránke vec posúdil podľa ustanovení č. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 100 ods. 1, § 101, § 420 ods. 1, ods. 2 Občianskeho

zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 ods. 1, § 4 ods. 3 zákona číslo
576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
(ďalej len „zákon číslo 576/2004 Z.z.“).
1.4. Pred samotným posúdením prejednávaného sporu súd prvej inštancie riešil námietkou premlčania,
ktorú vzniesla žalovaná, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Dôvodil, že právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
27.11.2012 sp. zn. 2 Cdo/194/2011). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade
náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Do práva

žalobkyne na súkromie a rodinný život bolo zasiahnuté, ktorý zásah nastal momentom smrti jej syna,
teda dňa XX. XX. XXXX. Dňom nasledujúcim začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
skončila 08. 09. 2018. Žalobkyňa svoju žalobu podala na súde dňa 05. 09. 2018, teda pred uplynutím
premlčacej doby. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je správne posúvať začiatok premlčacej doby
ku dňu nasledujúceho po dni, kedy sa mala žalovaná dopustiť non lege artis postupu, teda na deň 26.

08. 2015, prípadne ešte skôr, pretože v tento deň ešte škodlivý následok nenastal.
1.5. Vo veci samej dospel k záveru, že boli naplnené všetky predpoklady na vznik zodpovednosti
žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti synovi žalobkyne, zdravotnú starostlivosť neposkytla správne, teda lege artis. Z
vykonaného dokazovania v tomto spore vyplynulo, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného

bola nebohému D. B. poskytnutá non lege artis, čím žalovaná porušila svoju právnu povinnosť, ktorá
spočívala v tom, že tak na CT vyšetrení zo dňa 20. 08. 2015 ako aj na MR vyšetrení zo dňa 25. 08. 2015
u D. B. chýbal popis parciálne trombotizovanej aneuryzmy. Tieto vyšetrenia vykonali lekári žalovanej.
Nedetekovanie aneuryzmy predmetnými vyšetreniami konštatoval aj Úrad v oznámení o výsledkuprešetrenia podnetu zo dňa 08. 02. 2017. Úrad síce následne správne konanie zastavil a žalovanému
neuložil pokutu, záver o nepopísaní aneuryzmy na CT a MR vyšetreniach však spochybnený nebol.
Pokiaľ ide o CT vyšetrenie mozgu realizované dňa 20. 08. 2015, toto bolo realizované natívne, teda

bez podania kontrastnej látky, nepreukazovalo prítomnosť subarachnoidálneho krvácania, popisovalo
nodulus v zadnej jame lebečnej. Nepopísanie aneuryzmy na základe výsledkov vyšetrenia zo dňa
20. 08. 2015 nebolo vyhodnotené ako jednoznačne non lege artis postup ani v znaleckom posudku
znaleckého ústavu, čo však neplatí o MR vyšetrení zo dňa 25. 08. 2015. MR vyšetrenie dňa 25. 08.
2015 už bolo vykonané aj s podaním kontrastnej látky. Zo znaleckého posudku ústavu vyplynulo, že na

angiografických sekvenciách, ako aj na sekvenciách s podaním kontrastnej látky je možné diferencovať
prítomnosť sakulárnej aneuryzmy na a. communicans posterior l. sin veľkosti 4 x 5 mm. Pozdĺž a.
cerebri media sú likvorové priestory so zmeneným signálom - možno predpokladať patologický obsah
charakteru subarachnoidálneho krvácania. Aneuryzma však v náleze popísaná nebola. Skutočnosť, že
aneuryzmu o veľkosti 4 mm bolo možné pri vyšetrení dňa 25. 08. 2015 rozpoznať potvrdila G. E. H.
aj vo výsluchu na pojednávaní. Možné rozpoznanie aneuryzmy na základe MR vyšetrenia zo dňa 25.

08. 2015 nebolo nevylúčené žiadnym z vykonaných dôkazov. Lekár žalovanej, ktorý MR vyšetrenie zo
dňa 25. 08 .2015 vyhodnotil, mal vo výsledku vyšetrenia (náleze) aneuryzmu popísať, čo sa nestalo.
Chýbajúci popis aneuryzmy súd prvej inštancie vyhodnotil ako postup non lege artis. Prvý predpoklad
zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobkyne bol preukázaný.
1.6. Súd prvej inštancie skonštatoval i existenciu zákonného predpokladu pre vznik občianskoprávnej

zodpovednostispôsobenejzásahomdoosobnostifyzickejosoby,ato preukázanieškodlivéhonásledku.
V súdenej veci nebolo sporným, že dňa XX. XX. XXXX zomrel syn žalobkyne D. B.. Škodlivý následok
v podobe smrti osoby v konaní spochybnený nebol. Tiež nebolo spochybnené, že smrť D. B. je pre
žalobkyňu ako jeho matku neopísateľná strata a v danom prípade jednoznačne došlo k zásahu do práva
žalobkyne na ochranu súkromia, do ktorého patrí aj rodinný život a vzťahy medzi blízkymi príbuznými.

1.7. Súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že medzi
porušenímprávnejpovinnostižalovanejaškodlivýmnásledkom,úmrtímD.B.,jedanápríčinnásúvislosť.
Podľa výpisu z pitevného protokolu príčinou smrti D. B., ku ktorej došlo dňa XX. XX. XXXX, bol
deštruktívny opuch mozgu, základnou chorobou bola prasknutá aneuryzma na ľavej strane s menším
subarachnoidálnym zakrvácaním, ďalej sa tu uvádza arteriálna hypertenzia. Žalovaná spochybnila

závery pitevného protokolu a tvrdila, že bezprostrednou príčinou smrti D. B. bol infarkt mozgu, základnou
chorobou bola arteriálna hypertenzia na prvom mieste, mozgová aneuryzma na mieste druhom
a komplikáciou základnej choroby bolo prasknutie aneuryzmy so sprievodným subarachnoidálnym
krvácaním (ďalej len „SAH“) a atypickým subdurálnym krvácaním. Infarkt mozgu ako prvotná príčina
smrti nebola v konaní preukázaná. Naopak existencia mozgovej aneuryzmy spochybnená nebola,

jej nepopísanie a neriešenie malo na smrti D. B. významný podiel. Žalovaná síce vznik a následné
prasknutie aneuryzmy u D. B. nespôsobila, už existujúcu aneuryzmu však správne neidentifikovala,
čo malo za následok, že D. B. bolo znemožnené jej odstránenie. V konaní bolo preukázané, že D.
B. vzhľadom na svoje subjektívne ťažkosti (prudké, sústavné bolesti hlavy) dňa 20. 08. 2015 vyhľadal
lekárov a následne absolvoval dve zobrazovacie vyšetrenia, ktoré realizovala žalovaná (natívne CT

dňa 20. 08. 2015 a MR vyšetrenie s podaním kontrastnej látky dňa 25. 08. 2015). Po vykonaní týchto
zobrazovacích vyšetrení nebola aneuryzma lekárom žalovanej, nachádzajúca sa na a. communicans
posterior l. sin, popísaná, čo malo významný vplyv na následný manažment pacienta. V roku 2015 na
Slovenskuneexistovalištandardnédiagnostickéaterapeuticképostupy,ktorébymalizáväznýcharakter.
Z vyjadrenia G. B. na pojednávaní vyplynulo, že vyšetrovacie postupy v roku 2015 sa robili na základe

skúseností jednotlivých pracovísk a zahraničných guidelines. Znalecký ústav v posudku s poukazom na
odporúčania z roku 2013 pre liečbu intrakraniálnych aneuryziem a SAH uviedol, že aneuryzma mala byť
smerovaná k multidisciplinárnemu konzíliu odborníkov s tým, že ďalší manažment by bol stanovený po
zohľadnenífaktorovnastranepacienta,faktorovnastraneaneuryzmyapozohľadnenírizikaintervencie.
Žalovaná existenciu multidisciplinárnych konzílií v roku 2015 na Slovensku vzhľadom na vyjadrenie

G. B. spochybňovala (G. B. totiž tvrdil, že v tomto období na Slovensku boli len dve takéto konzíliá v
Banskej Bystrici a Martine). Táto námietka je podľa názoru súdu prvej inštancie bezvýznamná, pretože
ani neexistencia multidisciplinárneho konzília v Nitre v roku 2015 by neznamenala, že aneuryzmu D.
B. by na základe pozitívneho MR nálezu zo dňa 25. 08. 2015 nemal kto riešiť. V prípade správneho
popísania tohto nálezu, by sa ňou lekári zaoberali. Pretože lekári o aneuryzme netušili, neriešili ju a

sústredili sa na úpravu tlaku D. B., ktorý bol veľmi vysoký (dňa 25. 08. 2015 až 245/118). Po stabilizovaní
hodnôt krvného tlaku bol pacient najprv preložený z JIS na štandardné lôžko a následne dňa 03. 09.
2015 prepustený z nemocnice. Nesprávnosť tohto postupu z vykonaného dokazovania nevyplynula. Vkonaní nebol zistený non lege artis postup na strane ďalšieho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,
ktorým bola FN Nitra.
1.8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ďalej zistil, že lekári, ktorí mali k dispozícii negatívny

MR nález zo dňa 25. 08. 2015 sa ďalej nezaoberali podozrením na subarachnoidáne krvácanie (SAH).
Hoci každý lekár by mal počítať aj s možnosťou falošnej negativity nálezu, za predpokladu ustupovania
zdravotných ťažkostí pacienta, ktorého krvný tlak sa znižoval, pacient bol stabilizovaný a preložený z
JIS na štandardné lôžko, nie je podľa názoru súdu prvej inštancie chybou, že lekári už negatívne nálezy
opakovane nepreverovali a pôvodné podozrenie na SAH ďalej neriešili.

1.9. Na základe výsledkov dokazovania súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že jednoznačnou
chybou nie je ani nezrealizovanie lumbálnej punkcie, zvlášť za situácie, že ide o úkon značne rizikový.
Ani jeden z vypočutých lekárov sa jednoznačne nevyjadril k tomu, že lekári boli povinní lumbálnu
punkciu v tomto konkrétnom prípade pri negatívnom MR náleze zo dňa 25. 08. 2015 vykonať. Znalecký
ústav v doplnení č. 1 k znaleckému posudku dospel k záveru, že lumbálna punkcia mohla byť
zvažovanákvylúčeniukrvivmozgovomiechovommoku,avšakjepotrebnézohľadniťlokálnepodmienky,

materiálovo-technické vybavenie laboratória a taktiež personálne skúsenosti. G. G. a rovnako G. C. vo
výsluchu na pojednávaní poukázali na rizikovosť vykonania lumbálnej punkcie pri diagnóze edému terča
zrakového nervu. Nevykonanie lumbálnej punkcie v prípade D. B. nebol jednoznačný postup non lege
artis ani podľa G. I.. G. J. s poukazom na guidelines z roku 2015 síce uvádzal, že lumbálna punkcia
musí byť vykonaná v prípade, keď je negatívne zobrazovacie vyšetrenie a existuje podozrenie na SAH.

Pripustil však, že medicína je zložitá, lumbálna punkcia môže zhoršiť opuch mozgu a zároveň uviedol,
že pacientom s edémom papily zrakového nervu vzniknutým v dôsledku vnútrolebečnej hypertenzie
by lumbálna punkcia nemala byť vykonaná, pretože zníženie tlaku v chrbticovom kanáli môže pri
vnútrolebečnom tlaku natlačiť mozog na kostenú spodinu lebečnú, čo spôsobuje poruchu dychového
centra a smrť. O vhodnosti uvažovania o lumbálnej punkcii sa v stanovisku k poskytnutiu zdravotnej

starostlivosti zmienil aj konzultant Úradu G. K. L., E., G., G.. Jej nevykonanie však nevníma ako
pochybenie. Z uvedeného súd vyvodil záver, že nevykonanie lumbálnej punkcie D. B. nie je možné
klasifikovať ako non lege artis postup lekárov Fakultnej nemocnice Nitra (ďalej aj len „FN Nitra“). K
otázke vykonania resp. nevykonania lumbálnej punkcie je potrebné doplniť, že ani preukázanie toho,
že lekári FN Nitra boli povinní ju urobiť, nezbavuje žalovanú zodpovednosti za to, že nálezy nepopísal

správne. Z výsledku lumbálnej punkcie by bolo možné zistiť prítomnosť krvácania v mozgovomiechovom
moku, čo by v prípade pozitívneho nálezu zásadne ovplyvnilo ďalšiu liečbu D. B.. Zároveň v prípade
negatívneho výsledku by mohlo mať vplyv na posúdenie zodpovednosti žalovaného v tomto konaní,
keďže nepopísaná nekrvácajúca aneuryzma o veľkosti 4 mm by sa tak či tak okamžite operačne a
zrejme ani iným spôsobom ako konzervatívne neriešila. Faktom je, že lumbálna punkcia v tomto prípade

realizovaná nebola a nie je úlohou súdu v tomto konaní vyhodnocovať, či lekári FN Nitra mali k jej
vykonaniu pristúpiť alebo nie. Predmetom tohto konania totiž nie je posudzovanie správnosti postupu
lekárov FN Nitra. Celkom zbytočné je potom aj teoretizovanie, či mala byť lumbálna punkcia realizovaná
už po výsledkoch vyšetrení dňa 20. 08. 2015, prípadne neskôr. Vzhľadom na nevykonanie lumbálnej
punkcie, prípadne ďalších vyšetrení tak nie je možné s istotou uzavrieť, či sporná aneuryzma bola alebo

nebola krvácajúca. Nedetekovanie žiadnej aneuryzmy predsa nie je možné stotožňovať so stavom, kedy
by bola aneuryzma popísaná a zároveň by sa potvrdilo, že ide o nekrvácajúcu aneuryzmu. To, že išlo o
nekrvácajúcu aneuryzmu, podľa názoru súdu nevyplynulo ani z vyjadrení, správ G. B. či G. G..
1.10. Súd prvej inštancie vyhodnotil aj námietky žalovanej uvádzané v záverečnej reči, či v priebehu
konania.

1.10.1. Žalovaná poukazovala na skutočnosti, že D. B. si počas hospitalizácie vytrhal kanyly, boli mu
podávané lieky na ukľudnenie, pričom z jeho zdravotnej dokumentácie a ani z iných dôkazov nevyplynuli
žiadne závery o tom, z akých dôvodov k tomuto došlo. Neuviedla však bližšie, aký dopad uvedené
skutočnosti mohli mať na posúdenie merita prejednávaného sporu. Vzhľadom na späťvzatie žaloby voči
FN Nitra, sa správnosťou jeho postupu v liečení D. B. nezaoberal. Uvedenej otázke sa nevenovali ani

znalci, nepovažujúc bližšie posudzovanie týchto okolností za potrebné.
1.10.2. Žalovaná v priebehu konania namietala nesprávnosť postupu ďalšieho poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti a za non lege artis považovala nevykonanie lumbálnej punkcie zo strany nemocnice,
prepustenie poškodeného z nemocnice, či nevykonanie iných úkonov lekárov počas hospitalizácie D.
B. na Klinike anesteziológie a intenzívnej medicíny FN Nitra. K tejto námietke sa súd prvej inštancie

už vyjadril v predchádzajúcom odôvodnení napadnutého rozsudku. K prepusteniu D. B. dňa 03. 09.
2015 súd prvej inštancie poukázal na závery znaleckého posudku ústavu, v ktorom bolo skonštatované,
že pacientovi ťažkosti ustúpili, krvný tlak mu klesol na prijateľné hodnoty a prepustenie bolo možné.
K totožnému záveru dospel aj G. J. v znaleckom posudku. Zo zdravotnej dokumentácie a lekárskychspráv vyplynulo, že dňa 04. 09. 2015 bola D. B. realizovaná evakuácia subdurálneho hematómu
s kraniotómiou s implantovaním ICP snímača. Nijaké pochybenia v súvislosti s touto operáciou
preukázané neboli. Pokiaľ je žalovaná presvedčená, že došlo k nesprávnosti postupu iného subjektu, bol

povinný preukázať toto tvrdenie jednoznačným dôkazom. Aby takéto pochybenie malo pre prejednávaný
spor nejaký význam, muselo by naviac preukázať príčinnú súvislosť so smrťou D. B..
1.10.3. Žalovaná poukazovala na zlú životosprávu D. B., ktorý fajčil, dlhodobo ignoroval lekárske
prehliadky a neliečil svoj vysoký krvný tlak a jeho nezodpovedný prístup k zdraviu dával do súvislosti s
vznikom a následne aj ruptúrou aneuryzmy. Je všeobecne známe, že zdravá strava, dostatok spánku,

pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu, nefajčenie, nekonzumovanie alkoholu, prípadne striedme
konzumovanie alkoholu, duševná vyrovnanosť a mnohé ďalšie, sú významné ovplyvniteľné faktory
zdravia človeka vo všeobecnosti. Exaktný vplyv týchto faktorov na zdravie človeka sa vymedziť
nedá, pretože každý ľudský organizmus je individuálny. Znalecký ústav za rizikové faktory pre
formáciu aneuryzmy zaradil ženské pohlavie, fajčenie cigariet, artériovú hypertenziu, vek a rodinnú
anamnézu. Zároveň uviedol, že dlhoročná neliečená artériová hypertenzia vo všeobecnosti patrí medzi

rizikové faktory pre formáciu de novo intrakraniálnej aneuryzmy a patrí taktiež medzi najvýznamnejšie
modifikovateľnérizikovéfaktoryvznikuSAH.G.J.zanajdôležitejšírizikovýfaktorprevznikSAHamožno
aj pre tvorbu aneuryziem označil hypertenziu. Fajčenie cigariet považuje za najdôležitejší ovplyvniteľný
faktor pre vznik, rast a ruptúru aneuryziem. Nadmerné požívanie alkoholu a jeho veľkého množstva
označil ako rizikový faktor pre ruptúru. Vzhľadom na zistenia ohľadom životosprávy D. B. je možné

konštatovať, že aj on sám svojím prístupom k liečbe vysokého krvného tlaku a fajčením mohol prispieť
k tomu, že sa v jeho mozgu aneuryzma vytvorila, prípadne praskla. S istotou však uvedené skutočnosti
nie je možné ani potvrdiť ani vyvrátiť. Takéto tvrdenie nepreukazuje nijaký z predložených dôkazov.
1.10.4. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovanej súvisiacom s existenciou alkoholu v krvi
poškodeného. V konaní nebolo sporným zistenie alkoholu v krvi D. B. v koncentrácii 0,054 g/l z odberu

vzorky krvi zo dňa 03. 09. 2015. Vzhľadom k tomu, že znalecký ústav a ani iný z lekárov, ktorí sa vo veci
vyjadrovali, túto minimálnu pozitívnu koncentráciu etanolu v krvnom sére nepovažovali za významný
nález, ktorý by potvrdzoval a preukazoval stav opitosti D. B. v čase odberu krvi, súd prvej inštancie
sa týmto zistením ďalej nezaoberal. Skutočnosť, že by v danom prípade išlo o nejaký významný nález
nevyplynula ani z iných dôkazov.

1.10.5. Žalovaná v konaní súdu namietala povrchnosť a množstvo nedostatkov znaleckého posudku
vypracovaného znaleckým ústavom. Poukazovala na skutočnosť, že k vypracovaniu znaleckého
posudku bol pribratý M. G. B. C. E., ktorý sa už vo veci vyjadril ako konzultant Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou. K tejto námietke sa vyjadril znalecký ústav v doplnení č. 1 k znaleckého
posudku uvádzajúc, že v čase vypracovania znaleckého posudku nedisponovali informáciou o tom, že

G. C. vypracoval pre Úrad akékoľvek stanovisko. Považujú za takmer isté, že G. C. si na uvedenú
skutočnosť nespomenul. Znalecký ústav nemal zlý úmysel. Námietku žalovaného o vylúčení znalca G.
C. súd s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. považoval za dôvodnú. Tento nedostatok
bol však podľa názoru súdu odstránený vypracovaním dodatku č. 2 k znaleckému posudku, v ktorom
boli sporné otázky z oblasti neurológie posúdené G. E. I., ktorú súd v konaní aj vypočul. Z jej vyjadrenia

vyplynulo, že mala k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu D. B. a zobrazovacie vyšetrenia a
na základe toho si spravila na posudzovanú vec vlastný názor. So závermi znaleckého posudku, ktorý
si pozrela ex post, sa plne stotožnila. K prizvaniu iných lekárov k vypracovaniu znaleckého posudku
ústavom, a to G. G. C., G. E. H., G. G. J. bolo objasnené, že ide o osoby s pracovno-právnym vzťahom
k znaleckému ústavu, odborníkov vo svojich medicínskych oblastiach, plne spôsobilých na posúdenie

odborných otázok, týkajúcich sa tohto sporu. Námietku žalovanej, že tieto osoby nie sú znalcami, súd
považoval za irelevantnú a zdôrazňuje, že subjekt forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. je znaleckým ústavom v odbore Zdravotníctvo a farmácia, pod ktorý je možné zahrnúť všetky
medicínske odvetvia.
1.10.6. Žalovaná namietala aj skutočnosť, že G. G. sa na pojednávaní vyjadroval k otázkam patriacim

skôr do oblastí intervenčnej rádiológie, neurochirurgie alebo internej medicíny, dospel preto k záveru,
že sa k uvedenej problematike nevedel po odbornej stránke dostatočne vyjadriť. S touto námietkou súd
prvej inštancie tiež nesúhlasil. Podľa jeho názoru sa jednotlivé medicínske oblasti čiastočne prelínajú,
nie je možné ich striktne oddeliť, G. G. je súdny lekár, zastrešoval vypracovanie znaleckého posudku
a súd prvej inštancie ho považoval za dostatočne odborne spôsobilého, aby sa k jednotlivým otázkam

vyjadroval. Na pojednávaní, na ktorom súd vykonal výsluch tohto znalca, boli prítomní aj ďalší dvaja
znalci (G. C. a G. H.), ktorí sa pri odpovediach na otázky navzájom dopĺňali.
1.10.7. Žalovaná v konaní namietala tiež rozpornosť záverov znaleckého ústavu vo vzťahu k
vyhodnoteniu CT vyšetrenia D. B. zo dňa 20. 08. 2015, keď znalecký ústav na jednej strane pripustil, žecitlivosť CT plynutím času klesá, na 3. deň od vzniku ťažkostí dosahuje cca 70 % a zároveň znalecký
ústav poukázal na to, že v závere vyšetrenia absentuje ďalší urgentný manažment pacienta, ktorý je
odporúčaný aj pri normálnom CT náleze. Uvedenú vetu súd prvej inštancie nevnímal ako podstatný

rozpor v znaleckom posudku, keď znalecký ústav sám nehodnotil postup nerealizovania kontrastného
CT vyšetrenia, ako vyslovene nesprávny.
1.10.8. V záverečnej reči žalovaná namietala, že G. I. na pojednávaní podrobne zodpovedala otázku
ponechania, resp. vybratia kostného štepu mimo tela pacienta, čo v znaleckom posudku nebolo
zodpovedané (nechápe prečo). Opakovane namietala nevyhodnotenie podávania liekov apaurin,

diazepam a tiapridal D. B. a vytrhávanie kanýl. Žalovaná tiež namietala vyjadrenia G. I. ohľadom vedenia
záznamov v zdravotnej dokumentácii a postupu, ktorý uvádzala ohľadom nespolupracujúceho pacienta.
Pokiaľ námietky žalovanej nemali bezprostredný dopad na posúdenie merita prejednávaného sporu,
súd prvej inštancie sa nimi ďalej nezaoberal.
1.10.9. Z vykonaného dokazovania nevyplynula iná príčina subarachnoidálneho krvácania ako práve
prasknutá aneuryzma. Nebolo preukázané, že D. B. mal utrpieť poranenie hlavy, ktoré by toto krvácanie

spôsobilo. Tomuto záveru nasvedčuje predovšetkým tá skutočnosť, že u D. B. neboli zistené žiadne
zmeny na mäkkých tkanivách hlavy, na kožnom kryte, nebol zistený žiadny krvný výron, prasklina a
ani nič iné, z čoho by bolo možné vyvodiť, že D. B. mal utrpieť traumu hlavy. G. G. síce pripustil vznik
úrazového subdurálu aj bez poškodenia skeletu, uvedené zároveň vyhodnotil ako významne menej
pravdepodobné bez korelátu v pomliaždení mäkkých tkanív hlavy. Úrazovému deju nenasvedčujú ani

žiadne iné dôkazy.
1.10.10. Žalovaná v konaní namietala, že znalecký ústav neposudzoval celé obdobie hospitalizácie D.
B., konkrétne neposudzoval obdobie 9 dní, a to od 26. 08. 2015 do 03. 09. 2015 a od 03. 09. 2015
do 07. 09. 2015. Podľa názoru súdu prvej inštancie, toto zistenie zo znaleckého posudku nevyplýva.
Naopak, zo znaleckého posudku a jeho doplnení vyplýva, že znalci v znaleckom posudku popísali aj

vyšetrenia, výsledky a úkony, ktoré boli realizované v namietanom období, napr. sonografické vyšetrenie
brušnej dutiny dňa 28. 08., očné vyšetrenie dňa 31. 08., výsledky odberov krvi pokiaľ obsahovali nejaké
podstatné zistenia, preloženie na štandardné lôžko 30. 09., merania vnútrolebečného tlaku v dňoch 03.
09., 04. 09., 05. 09., 06. 09., 0 7. 09. a pod. Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé, že znalci sa
zamerali na popísanie tých výsledkov a vyšetrení, ktoré mali podstatný význam pre posúdenie merita

prejednávaného sporu. Pokiaľ znalci nepopísali v namietanom období iné konkrétne okolnosti, ktoré
by mali mať pre tento spor podstatný význam (zrejme preto, že ich nezistili), uvedené im nie je možné
vyčítať. Ak v namietanom období existovala skutočnosť, na ktorú bolo potrebné podľa žalovaného
poukázať, žalovanému nič nebránilo tak urobiť.
1.10.11. Žalovaná namietala, že v znaleckom posudku nie je uvedený postup, na základe ktorého sa

znalec dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom. Tiež namietala, že zo znaleckého
posudku nedostatočne vyplýva opis skutočností, na ktoré znalecký ústav prihliadal. S týmito námietkami
sa súd prvej inštancie nestotožnil. Z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že znalci vykonali revíziu
zobrazovacej zdravotnej dokumentácie a zobrazovacích vyšetrení, jednotlivé listiny zároveň vysvetlili,
uviedli potrebné teoretické medicínske poznámky, ako aj odborné vysvetlenia a komentáre k nálezom.

Znalci pri odpovediach uvádzali aj podporné argumenty v podobe odkazov na literárne odborné
medicínske zdroje problematiky. Znalecký ústav v znaleckom posudku a jeho doplneniach dostatočne
odborne a fundovane zodpovedal na otázky žalobkyne a žalovanej a objasnil tak sporné okolnosti. Ani
v jednom prípade súd prvej inštancie nezistil nedostatočné zodpovedanie tých otázok, ktoré by mali
mať podstatný vplyv na posúdenie merita prejednávaného sporu. Zo znaleckého posudku je zrejmé,

že znalecký ústav sa podrobne nevenoval otázke podávania liekov apaurin, diazepam a tiapridal D.
B. počas jeho hospitalizácie a ani posúdeniu tej skutočnosti, že D. B. si mal vytrhať kanyly. Zároveň
nebolo sporné, že znalecký ústav nepribral odborníkov z oblasti farmácie a ani internej medicíny, čo
G. G. vysvetlil tým, že k vypracovaniu znaleckého posudku prizvali odborníkov z oblastí, ktorých sa
sporná problematika týkala. Uviedol, že tento prípad nie je o neurochirurgii, intervenčnej rádiológii, nie je

o anesteziológii a internej medicíne, nezasahuje ani do oblasti intenzívnej starostlivosti a ára. Súd prvej
inštancie sa s týmto vysvetlením plne stotožnil a je toho názoru, že nie je potrebné uvádzať, čo bolo
príčinou smrti D. B. a čo je predmetom tohto konania. Pokiaľ bola žalovaná presvedčená, že je potrebné
osloviť odborníka aj z inej oblasti medicíny okrem tých, ktorí sa v rámci tohto konania vyjadrili, resp.
vypracovali znalecké posudky, nič jej nebránilo, aby tak urobila sama. Znalcom v odbore zdravotníctvo,

odvetvie interné je aj M. G. E. J., N., ktorého znalecký posudok súd prvej inštancie pri posudzovaní
tohto sporu zohľadňoval. Taktiež prihliadal aj na vyjadrenie intervenčného rádiológa G. G. O., ktorého
v konaní aj vypočul. Z obsahu znaleckého posudku Ústavu a jeho doplnení je ďalej zrejmé, že znalci
odkazovali na literatúru do roku 2015. G. C. na pojednávaní vysvetlil, že raz zadefinovali literatúru zroku 2017, túto použili len ako zdôvodnenie. Znalecký ústav v posudku odkázal aj na článok Etminan N,
Brown RD Jr, Beseoglu K et al. The unruptured intracanial aneurysm treatment score:a multidisiplinary
consensus. Neurology 2015:85(10):881-9, ktorý vyšiel až v VIII/2015. Tento článok pojednával o UIATS

skóre, ktoré zahŕňa a kvantifikuje kľúčové faktory pre klinické rozhodnutie v manažmente nerupturovanej
intrakraniálnej aneuryzmy. Vzhľadom na správnu pripomienku žalovanej, že stav bolo nutné posudzovať
podľa znalostí, ktoré boli v spornom období k dispozícii, súd prvej inštancie na znalecký posudok v
tejto namietanej časti neprihliadal. Nešlo však podľa názoru súdu o časť posudku, ktorá by významne
ovplyvnila podstatné závery znaleckého posudku.

1.10.12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovanej a škodlivým následkom je daná. K námietkam žalovanej o nepreukázaní príčinnej súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017,
z ktorého vyplýva, že: „požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti
pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár
(zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná,

pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne
limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne
nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má „navrch“ zdravotnícke
zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie
neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v

dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť
jeho strán.“ K ozrejmeniu preukázania príčinnej súvislosti medzi pochybením žalovanej a škodlivým
následkom v podobe smrti D. B. súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie znalca G. G. na pojednávaní,
ktorý uviedol, že D. B. sa v dôsledku nesprávne vyhodnoteného výsledku vyšetrenia zo dňa 25. 08. 2015
nedostal na rovnakú štartovaciu líniu ako iní pacienti s aneuryzmou, ktorým by aneuryzmu vyšetrenie

potvrdilo. G. G. dodal, že D. B. sa nedostal k tomu, aby vôbec jeho meno poznal intervenčný rádiológ,
aby sa ho intervenčná rádiológia vôbec dotkla. Toto vyjadrenie G. G. potvrdzuje tú skutočnosť, že D. B.
(hoc osoba zrejme trpiaca aj inými zdravotnými problémami a nedodržiavajúca správnu životosprávu) sa
s príznakmi ochorenia, zdravotného problému objavila u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúc
právo na to, aby jej bola zdravotná starostlivosť riadne poskytnutá. Toto právo však bolo porušené,

pretožezdravotnástarostlivosťD.B.riadneposkytnutánebola.Súdprvejinštanciedodal,žejeteoreticky
možné, že k úmrtiu D. B. by prišlo aj v prípade popisu aneuryzmy v zobrazovacích vyšetreniach
(napr. z dôvodu, že by sa ju nepodarilo vyradiť z obehu, prípadne by v súvislosti s uvedeným nastala
iná komplikácia či D. B. by zomrel v dôsledku celkom inej skutočnosti). Takéto uvažovanie je len
nadbytočným teoretizovaním a nemôže mať vplyv na zbavenie zodpovednosti žalovanej za porušenie

svojej povinnosti ako zdravotníckeho zariadenia postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
správne. D. B. mal minimálne dostať šancu na to, aby sa jeho aneuryzma riešila, čo sa v dôsledku
nesprávne vyhodnoteného výsledku vyšetrenia zo dňa 25. 08. 2015 nestalo.
1.11. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa preukázala, že smrťou jej syna došlo k zásahu do jej
osobnostných práv, a to do jej práva na rodinný a súkromný život a bola jej spôsobená citová ujma, čo

je aspektom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa žalobkyňa v tomto konaní
domáha. Žalobkyňa stratila jedno zo svojich dvoch detí, s ktorým mala blízky vzťah, žila s ním
v spoločnej domácnosti, navzájom si pomáhali. Žalobkyňa nemá viac možnosť byť so svojim synom,
požiadať ho o pomoc, porozprávať sa s ním, tráviť s ním čas. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 17.2.2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009., s ktorým

záverom sa v plnom rozsahu stotožnil a na tento záver poukázal. Dodal, že Najvyšší súd Slovenskej
republikyvtomtorozhodnutítiežkonštatoval,že„zásahdoemocionálnejsféryfyzickejosoby,spôsobený
protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.“ Dôvodil, že
právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyni v jej osobnostnej sfére vznikla v

dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej, ktorý spôsobil smrť žalobkyni blízkej osoby, je aj v zmysle
citovaných rozhodnutí daný.
1.12. Výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy určil súd prvej inštancie voľnou úvahou, pretože
zákon nestanovuje ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Náhrada nemajetkovej
ujmy má byť primeraná okolnostiam prípadu a slúži iba na zmiernenie ujmy, ktorú žalobkyňa ako

príbuzná zosnulého utrpela. S ohľadom na uvedené východiská považoval súd za dôvodné priznať
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10 000 eur. Zohľadnil pritom skutočnosť,
že syn žalobkyne bol jedným z jej dvoch detí, zdravotná starostlivosť mu nebola poskytnutá riadne
vo veku 33 rokov (osobu vo veku 33 rokov súd na rozdiel od žalovaného nepovažuje za „staršiuosobu“). Vzhľadom na jeho vek bolo možné očakávať ešte pomerne dlhé trvanie jeho života. Syn
žalobkyne aj v tomto veku tvoril spoločnú domácnosť so svojimi rodičmi. Žalobkyňa s ním bola v
dennodennom kontakte, syn jej pomáhal. Hoci príčinná súvislosť medzi životosprávou D. B. a vznikom a

prasknutím aneuryzmy nebola preukázaná, nie je možné pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
opomenúť zohľadniť prístup samotného poškodeného D. B. k jeho zdraviu. V konaní neboli žalobkyňou
vyvrátené tvrdenia žalovaného o tom, že D. B. bola diagnostikovaná hypertenzia, avšak neliečil ju,
lekára pravidelne nenavštevoval a fajčil. Aj takáto osoba mala nepochybne právo na riadne a správne
poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Nie je však možné, a to s poukazom na všeobecne známy ale

aj znalcami uvádzaný možný dopad ovplyvniteľných faktorov na zdravie človeka, vznik a aj následnú
ruptúru aneuryziem, na tieto ovplyvniteľné faktory u D. B. neprihliadať. Za celkom neopodstatnený však
súd prvej inštancie považoval argument žalovanej, ktorý vyslovil pochybnosť o vzniknutej ujme na strane
žalobkyne z dôvodu, že žalobu podala takmer po troch rokoch od smrti jej syna. Pre oslabenie, prípadne
zánik práva žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy len preto, že žalobu podala neskôr, chýba právny
základ. Za celkom scestné súd považuje posudzovanie ujmy na strane žalobkyne ako ujmy „z dôvodu

úmrtí v rodine“, teda nielen úmrtie syna žalobkyne ale aj jej manžela, ktorý zomrel v priebehu konania.
Žalobkyňa svoju ujmu preukázala už v podanej žalobe, vo výsluchu na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo
ešte za života jej manžela. Žalobkyni za posledné tri roky zomreli obe osoby, s ktorými žila v spoločnej
domácnosti,čojepreňuzaisteveľkástrata.Nastranežalovanejsúdprihliadolnato,ženešlooúmyselné
konanie, tiež prihliadol na povahu služieb poskytovaných zo strany žalovaného, ako aj na vyjadrenie

znalcov na pojednávaní o tom, že je veľmi ľahké aneuryzmu o veľkosti 4 mm prehliadnuť (hoci by
sa to stať nemalo). Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie
nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur je primerané a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.13. Súd prvej inštancie záverom dodal, že znalecký ústav nepožiadal o vypracovanie dodatku č. 3
k znaleckému posudku, v ktorom by sa znalci vyjadrovali k otázkam, ktoré žalovaná považovala za

doposiaľ nedostatočne objasnené. Súd prvej inštancie tiež nepovažoval za potrebné, aby sa znalci
ústavu vyjadrovali k výsluchu G. G. O., tak ako to žalovaná navrhovala. Z výsluchu G. G. O. na
pojednávaní oproti jeho predchádzajúcemu písomnému vyjadreniu nič zásadné a nové nevyplynulo.
Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné ani vykonať výsluch G. A. L., všeobecnej lekárky D. B..
Skutočnosť, že D. B. nechodil pravidelne na lekárske prehliadky a neboli mu pravidelne predpisované

lieky na zníženie krvného tlaku totiž v konaní sporná nebola.
1.14. Súd prvej inštancie dôrazne odmietol tvrdenia žalovanej o nedostatočnom čase poskytnutom mu
zo strany súdu na oboznámenie sa s vyjadrením znaleckého ústavu k výsluchu G. B.. Toto vyjadrenie
bolo žalovanému doručené dňa 10. 01. 2024. Do termínu pojednávania dňa 22. 01. 2024 mal žalovaný
dostatok času, aby sa s ním oboznámil. Poukázal tiež na skutočnosť, že konanie sa vedie už viac ako

päť rokov a nie je možné ho aj takýmto spôsobom predlžovať.
1.15. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej
žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dôvodil tým, že zásadu úspechu
je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. Žalobkyňu v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú,

keďže mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto
jej procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného súd priznal žalobkyni
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (100 %).
1.16. Vzhľadom k tomu, že v konaní vznikli v spojení so znaleckým dokazovaním trovy, ktoré neboli v
celom rozsahu pokryté z preddavkov zložených stranami sporu, a preto boli uhradené z rozpočtových

prostriedkov súdu, súd prvej inštancie žalovanú, ako procesne neúspešnú stranu tohto sporu, zaviazal
na ich náhradu.
1.17. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2.Rozsudoksúduprvejinštancienapadlaodvolanímžalobkyňaatovčastizamietnutiažalobyvozvyšnej
časti tak, ako to vyplýva z obsahu podaného odvolania. Dôvodila tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP),
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.

h/ CSP).
2.1. Žalobkyňa podala odvolanie iba do výšky nepriznanej nemajetkovej ujmy, pričom priznaná suma
sa jej javí podhodnotená a to najmä s poukazom na vykonané dokazovanie. Podľa jej názoru práve
závery vykonaného dokazovania vytvárajú priestor na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej sume.Žalobkyňa uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je celkom zrejmé, ktoré z faktorov,
na ktoré súd prvej inštancie prihliadol pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, sú faktory ponižujúce
a ktoré povyšujúce. Za nesprávne považoval tiež prihliadnutie na životosprávu D. B.. Išlo by o relevantnú

argumentáciu, ak by prišiel o život v súvislosti s diagnózami, ktoré mali podklad v zlej životospráve. Súd
prvej inštancie však konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi životosprávou D. B.
a jeho smrťou, resp. vznikom a prasknutím aneuryzmy. V rozsudku tiež absentuje odôvodnenie, prečo
súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré boli prípadmi neúmyselnými, no napriek
tomu bola v nich výška priznanej majetkovej ujmy vyššia.

2.2. Navrhuje v napadnutej časti zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na
ďalšie konanie, alternatívne zmeniť napadnutý rozsudok a priznať vyššiu sumu náhrady nemajetkovej
ujmy žalobkyni a priznať náhradu trov konania.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná a to proti prvému, tretiemu a štvrtému
výroku rozsudku. Dôvodila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
3.1. Žalovaná v úvode odvolania popísala skutkový stav a tiež dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Následne sa venovala nesprávnym skutkovým zisteniam. Z podaní strán je zrejmé, že medzi stranami

nebolo sporné, že D. B. mal nediagnostikovanú nekrvácajúcu aneuryzmu, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo
záverečnej správy žalobkyne. Znalecký ústav popisoval stav a priebeh poskytovania ďalšej zdravotnej
starostlivostiprikrvácajúcejaneuryzme.Zvykonanéhodokazovaniapritomjednoznačnevyplynulo,žeje
zásadnýrozdiel vďalšompostupepriposkytovanízdravotnejstarostlivostivprípade,akideokrvácajúcu
a nekrvácajúcu aneuryzmu. Prevažná časť dokazovania vo vzťahu k postupu žalovanej dňa 25. 08.

2015 sa týkala práve toho, či je jednoznačné, že išlo o krvácajúcu aneuryzmu, pričom z piatich až
traja rádiológovia nepovažovali aneuryzmu za krvácajúcu. Je však zrejmé, že aj žalobkyňa v rámci
skutkového stavu potvrdila, že je toho názoru, že aneuryzma je nekrvácajúca. Je tak zrejmé, že súd
prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože
opomenulzásadnéskutočnosti,ktorémedzistranamisporuaninebolisporné,nazákladečohonásledne

dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP.
3.2. Ďalej žalovaná v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie jeho závery o tom, že počas
hospitalizácie si D. B. vytrhal kanyly, boli mu podávané lieky na ukľudnenie, pričom zo zdravotnej
dokumentácie nevyplýva dôvod, prečo k tomu došlo, sú nesprávne a nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Dôvodí tým, že v čase hospitalizácie od 25. 08. 2015 do 03. 09. 2015 aneuryzma zistená
nebola a preto je zrejmé, že lekári neodvodzovali poruchu správania sa pacienta o tohto neurologického
nálezu. Fakultná nemocnica Nitra pri zisťovaní, prečo pacient nespolupracuje, ďalšie skutočnosti
nezisťovala. Znalecký ústav vynechal informáciu o podávaní ukľudňujúcich liekov. Dodáva, že Fakultná
nemocnica Nitra mala tieto skutočnosti jednoznačne riešiť a zaznamenať v zdravotnej dokumentácii.

Poukazuje na vyjadrenia G. I., G. J.. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že postup Fakultnej
nemocnice v Nitre nebol bez vád, čo má jednoznačný vplyv na otázku príčinnej súvislosti. Záver súdu
prvej inštancie, že nevedel, čo týmito tvrdeniami chce žalovaná dosiahnuť, jednoznačne nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní a ani v skutkovom a právnom stave prejednávanej veci. Na základe toho
následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 365

ods. 1 písm. h/ CSP.
3.3. Ďalej žalovaná vytýka v podanom odvolaní súdu prvej inštancie, že síce citoval nález Ústavného
súdu SR zo dňa 24. 10. 2017 sp.zn. II. ÚS 716/2016 ale opomenul citovať jeho ďalšie časti, týkajúce
sa práve medicínskoprávnych sporov. Súd prvej inštancie v zmysle záverov tohto nálezu nepostupoval,
preto jeho rozhodnutie považuje za arbitrárne. Poukazuje tiež na vyjadrenie G. G., ktorý sa vyjadroval

ku krvácajúcej aneuryzme, pričom u pacienta došlo k subdurálnemu krvácaniu až po deviatich dňoch
od nezistenia údajne krvácajúcej aneuryzmy. V posudzovanom prípade však išlo o nekrvácajúcu
aneuryzmu a predmetné odôvodnenie súdu tak nemá oporu v skutkovom stave. Dodal, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že pri nekrvácajúcej aneuryzme by sa v tak krátkom čase reálne nič neudialo.
Súd prvej inštancie, hoc odkazujúc na nález Ústavného súdu, nepostupoval v súlade s ním, keď

neposúdil mieru pravdepodobnosti medzi porušením povinnosti na jednej strane a škodlivým následkom
v podobe smrti na strane druhej v tak krátkom časovom horizonte. Na druhej strane žalovaná uniesla
dôkazné bremeno v tom smere, že by pri nekrvácajúcej aneuryzme nedošlo k intervenčnému zákroku
v tak krátkom čase, ako došlo k subdurálnemu krvácaniu. Podľa vyjadrení G. O. a G. J. pre realizáciuintervencie l operácie by bolo potrebné počítať približne s mesiacom, t.j. plánovaná operácia by bola
možná neskôr než 03. 09. 2015, a teda aj pred plánovanou operáciou by došlo k ruptúre. Súd prvej
inštancie preto otázku príčinnej súvislosti nesprávne právne posúdil, keď žalovaná preukázala, že v tak

krátkom čase by k intervencii nedošlo.
3.4. V ďalšej časti sa žalovaná zaoberá postupom Fakultnej nemocnice Nitra. Žalobkyňa sa rozhodla
vziať žalobu voči tomuto subjektu späť. Ak sa tak žalobkyňa rozhodla, uvedená skutočnosť nemôže
byť pripísaná na ťarchu žalovanej. Znalecký posudok znaleckého ústavu musel po vyhotovení dvakrát
dopĺňať, z čoho vyplýva, že vykazoval nedostatky. Aj na strane Fakultnej nemocnice Nitra boli

pochybenia v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti – tieto vyplývajú najmä zo znaleckého
posudku a vyjadrení znalca G. J.. Rozhodnutie o vynechaní posúdenia postupu iného poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, ktorý riešil kliniku pacienta, je jednoznačne nesprávnym právnym posúdením
veci a naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Súd prvej inštancie otázku
príčinnej súvislosti nesprávne právne posúdil, keď bol toho názor, že po vzatí žaloby späť je postup iného
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti irelevantný, čím nesprávne posúdil otázku príčinnej súvislosti, čo

vykazuje vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
3.5. Žalovaná sa ďalej zaoberá vedením zdravotnej dokumentácie zo strany Fakultnej nemocnice Nitra,
pričom poukázala na vážnosť úlohy správe vedenej zdravotnej dokumentácie v zmysle ustanovenia
§ 19 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti. Vedenie zdravotnej dokumentácie zo strany Fakultnej
nemocnice Nitra vykazovalo jednoznačné vady. Poukázala na to, že G. I. dlhodobo pôsobí v zahraničí,

teda je zrejmé, že nemusí mať vedomosť o tom, aké sú nuansy zákona o zdravotnej starostlivosti vo
vzťahu k vedeniu zdravotnej starostlivosti. Súd prvej inštancie úplne opomenul ustanovenia zákona
o zdravotnej starostlivosti aplikovať, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
3.6. V ďalšej časti odvolania poukazuje žalovaná na nejednotné závery odbornej verejnosti. Závery
odborníkov ohľadom lumbálnej punkcie a použitia zobrazovacích vyšetrení sa líšili. Na jednej strane

odborníci oslovení znaleckým ústavom boli toho názoru, že lumbálna punkcia nie je povinným postupom
pri podozrení na SAH, na druhej strane G. J. potvrdil, že v zmysle štandardov, ktoré boli v tom čase
platné, bolo vykonanie lumbálnej punkcie povinným postupom. Vykonanie lumbálnej punkcie odporúčal
aj G. L.. Súd prvej inštancie reagoval na tvrdenia G. G., avšak úplne opomenul vyjadrenia G. J. a tiež
skutočnosť, že dňa 20. 08. 2015 kontraindikácia nebola zistená a teda nebolo možné lumbálnu punkciu

na jej základe vylúčiť. Rádiológovia, ktorí prechádzali snímky z MRA zo dňa 25. 08. 2015 sa nezhodli
na tom, či išlo alebo nešlo o krvácajúcu aneuryzmu, pričom medzi nimi bol aj rozor v tom, či snímkach
skutočne bolo vidieť zakrvácanie a to aj s ohľadom ha to, že zjednodušene uvedené, krv by mala byť
inde. Súd prvej inštancie neuviedol, prečo dal prednosť vyjadreniam znaleckého ústavu, že dňa 20. 08.
2015 nebolo povinné vykonať lumbálnu punkciu, čím túto otázku nesprávne posúdil. Zároveň je z tohto

pohľadu rozhodnutie súdu nepresvedčivé as arbitrárne.
3.7. Žalovaná a nestotožnila ani s výškou nemajetkovej ujmy, priznanej súdom prvej inštancie, keď
rozhodujúci súd nepoukázal na žiadny podobný prípad, kde by súdy posudzovali priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy rodičovi dospelého človeka, ktorý zanedbával liečbu vysokého krvného tlaku
a životosprávu, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou viedli k vzniku potenciálne nebezpečného

a smrteľného ochorenia. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie opomenul podľa § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka zohľadniť viaceré okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to
napriek rozsiahlemu dokazovaniu.
3.7.1. V prvom rade opomenul skutočnosť, že pacient B. bol od 25. 08. 2015 do 03. 09. 2015 v ústavnej
starostlivosti Fakultnej nemocnice Nitra, kde síce znalci nedospeli k záveru o postupe nemocnice non

lege artis, avšak je zrejmé, že pochybenia na jej strane boli a zo zdravotnej dokumentácie nebolo možné
zistiť viaceré skutočnosti, čo samo o sebe predstavuje rozpor s ustanoveniami zákona o zdravotnej
starostlivosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že správanie pacienta nebolo štandardné.
3.7.2. Zároveň súd prvej inštancie opomenul prihliadnuť na skutočnosť, že pacient bol prepustený do
ambulantnej starostlivosti neurológa, internistu a očného lekára. Z vykonaného dokazovania pritom

vyplynulo, že nekrvácajúca aneuryzma by bola riešená konzervatívne neurológom a internistom.
3.7.3. Súd prvej inštancie opomenul tiež skutočnosť, že v prípade nekrvácajúcej aneuryzmy by do 03.
09. 2023 nebolo realizované žiadne vyšetrenie alebo ošetrenie smerujúce k vyradeniu aneuryzmy.
3.7.4. Súd prvej inštancie v zásade ako jedinú okolnosť, ktorá spôsobila zníženie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy žalobkyne, uviedol len životosprávu pacienta a laxný prístup k liečbe vysokého

krvného tlaku. Opomenul pritom, že práve vysoký krvný tlak spôsobil, že príznaky boli vyhodnotené iným
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti chybne a tento ohľadom na jeho príznaky pripísané vysokému
krvnému tlaku nevykonal tie vyšetrenia, ktoré aj v zmysle guidelines (štandardov) majú byť vykonané.Opomenul tiež, že diagnóza pacienta bola určená nesprávne z dôvodu, že lekári sa domnievali, že jeho
subjektívne ťažkosti vyplynuli z dlhodobo svojvoľne neliečeného vysokého krvného tlaku.
3.7.5. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy opomenul prihliadnuť na viaceré okolnosti,

ktorí by zakladali dôvod na určenie náhrady nemajetkovej ujmy v nižšej výške.
3.8. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukazuje na arbitrárnosť rozsudku a ďalšie vady, čím je daný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp.zn.
II. ÚS 64/2012 zo 04. júla 2012, nález III. ÚS 508/2011, judikát R 37/1985, z ktorých vyplýva požiadavka
riadneho odôvodnenia rozhodnutia a racionálnosti, či racionality v rozhodnutiach. Dodáva, že vôbec

nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie opomenul väčšinu skutočností, ktoré sú v prospech
žalovanej. Nevysporiadal sa s kľúčovými námietkami žalovanej a tieto nechal bez primeranej reakcie.
Medzi tieto kľúčové námietky zahŕňa predovšetkým:
- skutočnosti vzťahujúce sa na to, že inak sa postupuje, ak je zistená krvácajúca a nekrvácajúca
aneuryzma, pričom z ohľadom na krátkosť času by v prípade nekrvácajúcej aneuryzmy nedošlo
k vykonaniu operačného zákroku;

- poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientovi aj iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti,
pričom aj Fakultná nemocnica Nitra pochybila pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a nevykonala
potrebné úkony, ktoré by štandardne mala vykonať;
- žalovaná odporúčala Fakultnej nemocnici Nitra zopakovať MR vyšetrenia, avšak táto tak
nepostupovala;

- žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax súdov pri určení náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
vychádza aj z toho, či žalobca preukázal, že pre účely prekonania ujmy potrebovali psychologickú alebo
psychiatrickú pomoc. V tomto prípade súd na túto námietku nereagoval.
3.9. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku pôsobí rozporne a zmätočne, keď na
jednej strane vychádzal z práva na nádej a na druhej strane cituje nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.

ÚS 716/20196, z ktorého vyplýva, že pre účely zachovania spravodlivého súdneho konania je možné
dôkazné bremeno rozdeliť.
3.9.1. Na jednej strane súd prvej inštancie uvádzal, že postup Fakultnej nemocnice Nitra je nepodstatný
a tento neposudzoval, na druhej strane uvádza, že žalovaná non lege artis postup Fakultnej nemocnice
Nitra nepreukázala.

3.9.2. Súd prvej inštancie považoval za zmätočné, že žalovaná poukázala na to, že aneuryzmu ako
nekrvácajúcu identifikovali traja z piatich rádiológov, nie je však zrejmé, prečo toto považoval súd za
zmätočné.
3.9.3. Súd prvej inštancie poukazoval na rozhodovaciu prax súdov ohľadom priznania náhrady
nemajetkovej ujmy. Napriek tomu, že z vykonaného dokazovania vyplynuli pochybenia Fakultnej

nemocnice Nitra, vrátane chybne vedenej zdravotnej dokumentácie, súd prvej inštancie na túto okolnosť
reagoval odlišne, než rozhodovacia prax, na ktorú poukázal.
3.9.4. Súd prvej inštancie poukazoval na rozhodovaciu prax súdov pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, z ktorej vyplýva, že v iných konania súdy vychádzali aj z toho, či žalobca uvádzal,
že potreboval psychologickú, resp. psychiatrickú pomoc. V danom prípade súd prvej inštancie túto

skutočnosť opomenul.
3.9.5. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol rozhodovaciu prax, ktorá sa venuje náhrade
nemajetkovej ujmy, ktorá však neriešila prípad rodiča a plnoletého dieťaťa, ktoré sa svojím správaním
zásadným spôsobom pričinilo o potenciálne smrteľné ochorenie. Na túto námietku súd prvej inštancie
nereagoval a úplne ju opomenul, neposkytol primeranú reakciu na právne námietky žalovanej, hoci

rozhodovacia prax to vyžaduje.
3.9.6. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prihliadal na iné dôkazy, než znalecké
posudky napriek tomu, že predmetom dokazovania boli viaceré listiny, s ktorými sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.Ztýchtodôvodovrozsudoknespĺňapožiadavkykladenérozhodovacoupraxousohľadom
na obsah spisu, znaleckých posudkov, odborných vyjadrení, odbornej literatúry a článkov, výsluchov

znalcov a lekárov, ako aj odvolanie, v dôsledku čoho je rozsudok vnútorne rozporný, nezrozumiteľný,
miestami je argumentácia iracionálna a popiera sporné otázky súvisiace s vykonaným dokazovaním.
Navyše odôvodnenie rozsudku nemá logickú, funkčnú a teologickú konzistenciu.
3.10. Navrhuje napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
eventuálne zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Žiada priznať náhradu trov konania.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázala na skutočnosť, že síce podala
žalobkyňa odvolanie čo do výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak v zásade bližšie nešpecifikovala,
pretože neodkazuje na pôvodný žalobný petit. Z tohto dôvodu považuje odvolanie žalobkyne zaneurčité. Vo vzťahu k otázke primeranosti žalovaná poukazovala v odvolaní na nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia. Dodala, že k chybnej diagnóze a nevykonaniu ďalších úkonov zdravotnej starostlivosti
zo strany Fakultnej nemocnice Nitra došlo z dôvodu, že klinické príznaky pacienta boli pripísané

jeho dlhodobo neliečenému vysokému krvnému tlaku. Namieta tiež, že odvolanie podala žalobkyňa
proti prvému výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel čiastočne jej žalobe a priznal jej náhradu
nemajetkovej ujmy, voči ktorej nemala žalobkyňa oprávnenie podať odvolanie a odvolací súd by toto
odvolanie mal odmietnuť. Žalobkyňa mohla odvolaním napadnúť iba druhý, zamietajúci výrok rozsudku.
4.1. Žalovaná je toho názoru, že v danej veci nie je daný dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

a navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne odmietol a vyhovel jeho odvolaniu.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej a jej vyjadreniu uviedla, že žalovaná
v podanom vyjadrení neuviedla žiadne také tvrdenia, ktorými by akokoľvek spochybnila skutočnosti
uvedené v podanom odvolaní. Vo vzťahu k namietanej skutočnosti, že odvolanie malo smerovať voči
druhému (zamietajúcemu) výroku napadnutého rozsudku, žalobkyňa uviedla, že ide o zrejmú chybu

v písaní, keď v podanom odvolaní uviedla, že podáva odvolanie voči I. výroku, pričom správne mal
byť označený výrok č. II. napadnutého rozsudku. Išlo iba o chybu v písaní, nakoľko celý kontext
odvolania je koncipovaný tak, že suma vo výške 10 000 eur rozporovaná nie je. Odvolanie smerovalo
iba voči zamietajúcej časti, čo vyplýva z obsahu odvolania. K námietke neurčitosti žalobkyňou podaného
odvolania žalobkyňa uviedla, že zotrváva na výške náhrady nemajetkovej ujmy špecifikovanej v žalobe,

t.j. v sume 50 000 eur. Odvolaním sa nedostala do žiadneho logického sporu a ani do situácie, kedy
by odvolanie malo byť považované za neurčité. Žiada, aby jej bola priznaná vyššia suma, než suma vo
výške 10 000 eur. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktoré napadla odvolaním
žalovaná, potvrdiť.

6. Žalovaná v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobkyne iba konštatovala, že žalobkyňa spresnila rozsah
odvolania.Žalobkyňaneuviedlavovzťahukodvolacímdôvodom,uvedenýmžalovanýmvzásadežiadnu
argumentáciu, z ktorého dôvodu žalovaná iba odkazuje na svoje odvolanie s tým, že toto je dôvodné.

7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015

Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranami sporu, v neprospech ktorých bolo
rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolania
spĺňajú náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením

rozsudku(§385ods.1,§219ods.3CSP)adospelkzáveru,žeodvolanietakžalobkyne,akoajžalovanej
niejedôvodné.Súd prvejinštanciesprávnezistilskutkovýstavavecsprávneposúdilpoprávnejstránke,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala náhrady nemajetkovej

ujmy v sume 50 000 eur od žalovanej z dôvodu nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo
strany žalovanej. Táto mala spočívať v tom, že po vykonanom vyšetrení magnetickou rezonanciou
dňa 20. 08. 2015 jej syna D. B. v písomnej správe z tohto vyšetrenia chýba popis parciálne
trombotizovanej aneurizmy a výdute na mozgovej tepne s rozvojom subarachnoidálneho krvácania
pozdĺž a cerebri media. Následne dňa 25. 08. 2015 bolo opäť vykonané vyšetrenie magnetickou

rezonanciou, na základe ktorého nebol potvrdený tumor v zadnej jame, nález na mozgových cievach
bol bez chorobných zmien, dňa 03. 09. 2015 bol pacient prepustený do ambulantnej starostlivosti. Ešte
v ten deň bol opätovne v dôsledku radikálneho zhoršenia zdravotného stavu prevezený do Fakultnej
nemocnice Nitra, kde vyšetrením mozgu bolo potvrdené rozsiahle vnútrolebečné krvácanie a následne
sa podrobil operačnému zákroku. Dňa XX. XX. XXXX D. B. zomrel. Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou konštatoval, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti Jessenius – diagnostické centrum,
a.s. v dohliadanom období neposkytoval zdravotnú starostlivosť správne v súlade s ustanovením § 4
ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalovaná so žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy nesúhlasí
a dôvodí tým, že neexistuje priama príčinná súvislosti medzi vyšetrením pacienta na magnetickej
rezonancii a jeho úmrtím.

8.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni sumu 10 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania
štátu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť pacientovi zo strany žalovanej bolaposkytnutá non lege artis, čím žalovaná porušila svoju povinnosť a to tým, že tak na vyšetrení dňa 20.
08. 2015, ako aj 25. 08. 2015 chýbal popis parciálne trombotizovanej aneuryzmy. Práve absenciu tohto
popisu súd prvej inštancie vyhodnotil ako postup non lege artis, čím bol preukázaný prvý predpoklad

zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobkyne. Taktiež mal preukázanú aj
príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej (nepopísanie aneurizmy) a škodlivým
následkom v podobe smrti D. B.. Žalobkyni priznal sumu 10 000 eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy s tým, že prihliadol na skutočnosti, že D. B. žil v jednej domácnosti s rodičmi, bol ich druhým
dieťaťom, zomrel pomerne v mladom veku, avšak tiež zohľadnil skutočnosť, že D. B. neviedol správnu

životosprávu, ako aj na neliečenie hypertenzie.
8.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalobkyňa a to voči výroku I., ktorý neskôr
v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej upresnila, že odvolanie podala voči výroku II., t.j. voči
zamietajúcej časti. Žiadala priznať vyššiu sumu titulom náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac pomerne
mladým, vekom syna, jeho stratou, nakoľko žil s nimi v spoločnej domácnosti a tiež ujmou, ktorú stratou
syna utrpela.

8.3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná. Dôvodila vadami konania, keď
súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, nesprávne posúdil otázku príčinnej súvislosti, nesprávne
zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. V odvolaní poukazoval na nesprávne
vyhodnotenie skutkového stavu, keď súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že malo ísť
o nekrvácajúcu aneuryzmu, pri ktorej by liečenie bolo konzervatívnou formou. Tiež poukazoval na

nesprávne poskytovanú liečebnú starostlivosť zo strany Fakultnej nemocnice Nitra, nevykonanie
lumbálnej punkcie, nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie zo strany nemocnice, neliečený vysoký
krvnýtlakpacienta,jehozlúživotosprávu.Jetohonázoru,ženeexistujepriamapríčinnásúvislosťvdanej
veci medzi údajným porušením povinností žalovanej a úmrtím D. B.. Nestotožnila sa ani s výškou
náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie žalobkyni, ako ani s náhradou trov konania.

9. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
tak žalobkyne, ako aj žalovanej, súc viazaný dôvodmi podaných odvolaní, dospel k záveru, že v danej
veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere

vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak
po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil
a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba

poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

11. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.12. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj jeho dostatočným
a podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní, iba na zdôraznenie
správnosti tohto rozhodnutia dodáva nasledovné:

12.1. Predmetom konania súdu prvej inštancie bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy za zdravotnú starostlivosť, ktorá bola poskytnutá jej synovi non lege artis práve
žalovanou tým, že v popise vyšetrenia neuviedla existenciu aneuryzmy, v dôsledku čoho nebola
poskytnutá liečba na túto diagnózu, pričom v konečnom dôsledku syn žalobkyne zomrel. Súd prvej
inštancie dospel k záveru aj o priamej príčinnej súvislosti a o zásahu do základného práva žalobkyne,

konkrétne práva na rodinný život. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že išlo o medicínsky spor.
12.2. Podstatou medicínskoprávneho sporu totiž nie je to, či bola alebo nebola zdravotná starostlivosť
poskytnutá, ale to, či bola poskytnutá spôsobom adekvátnym vo vzťahu k individuálnemu stavu
konkrétneho pacienta, teda že či bolo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní
zdravotného výkonu (operácie) vzhľadom na individuálny stav pacienta včas a adekvátne reagované;
inými slovami, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní zdravotného výkonu urobil

vzhľadom na individuálny stav pacienta všetko pre to, aby bol výsledok zdravotného výkonu čo možno
najpriaznivejší a riziká nechcených účinkov (následkov) čo možno najnižšie, pretože len vtedy je
skutočne zachované základné právo na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,
ktoré je zaručené každému. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri zohľadnení individuálneho
stavu pacienta a pri zachovaní primeranej obozretnosti všetko pre čo možno najpriaznivejší výsledok

zdravotného výkonu vykonal, potom možno uzavrieť, že z jeho strany nebola porušená žiadna právna
povinnosť a v takom prípade vzťah zodpovednosti za škodu (ujmu) nevznikne ani vtedy, ak by sa
u pacienta predpokladaný (želaný) výsledok nedostavil.
12.3. Odvolací súd si plne uvedomuje, že sudca nie je odborne kvalifikovaný v oblasti medicíny
a mnohé pojmy, poznatky, metódy a postupy sú preňho neznáme, ale ani to ho nezbavuje povinnosti

urobiť všetko pre to, aby rozhodol spor zákonne a spravodlivo - v súlade so zásadou rozumného
a spravodlivého usporiadania vzťahu medzi účastníkmi (stranami), a to obzvlášť v prípade, kedy obidve
sporové strany mu v konaní argumentujú a predkladajú vlastný pohľad na riešenie vzniknutej situácie.
Zodpovedanie otázky, či ten-ktorý zvolený medicínsky postup, ktorý je síce v súlade so súčasnými
dostupnými poznatkami lekárskej vedy, bol pre konkrétneho pacienta vzhľadom na jeho individuálny stav

dostatočne vhodný a primeraný a či nebolo v danej situácii vhodnejšie zvoliť (použiť) iný, modifikovaný
postup, ktorý by dokázal možno viac minimalizovať riziká a s väčšou pravdepodobnosťou dosiahnuť
želaný výsledok, si vyžaduje odborné lekárske znalosti, a preto súd nemôže túto otázku posúdiť
sám, ale musí pre to ustanoviť znalca z odboru zdravotníctva. Súd síce nemôže hodnotiť správnosť
odbornýchzáverovvyjadrenýchznalcom,avšaktietozáverynemôžeaninekritickypreberať,alevsúlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ich musí zhodnotiť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam,
ktoré vyplynuli z iných dôkazov, čiže či znalec prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa
mal vysporiadať, či sú jeho závery podložné výsledkami konania a logicky odôvodnené a či nie sú
v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov. Ak vzniknú alebo ďalej pretrvávajú o niektorej
odbornej otázke pochybnosti, súd ich nemôže sám odstrániť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť,

aby (písomne alebo v rámci jeho výsluchu) podal vysvetlenie a vyjadril sa k doplňujúcim otázkam či
námietkam strán k znaleckému (odbornému) posudku, prípadne znalcov (odborne kvalifikované osoby)
vzájomne konfrontovať.
12.4. Postupovať vyššie popísaným spôsobom treba obzvlášť v prípade, ak sa odborné závery jedného
znalca rozchádzajú so závermi iného znalca, resp. iného kvalifikovaného odborníka v danom odbore,

čiže v prejednávanej veci závery viacerých odborných vyjadrení, pretože ak má súd pri rozhodovaní
k dispozícii dva (či viacero) znaleckých (odborných) posudkov s rozdielnymi závermi o tej istej otázke,
musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia
azakýchdôvodovnevychádzazozáverudruhéhoznaleckého(odborného)posudku(porov.R45/1984);
inak sa súd dopúšťa svojvôle a zakladá tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia (rozhodnutie

NS SR sp.znl. 4Cdo/140/2019, 1Cdo/9/2021).

13. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS
32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje
každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky
odôvodneného rozsudku. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúrasíce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -
B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS
243/07).

15. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov vyšších súdnych autorít, odvolací súd po preskúmaní

tak napadnutého rozsudku, odôvodnenia tohto rozhodnutia, odvolaní tak žalobkyne, ako aj žalovanej,
jednoznačne dospel k záveru, že súd prvej inštancie podrobným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie,
rozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu, vysvetlil svoj záver a názor, ako aj dôvody,
pre ktoré prihliadol na vykonané znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút
forenzných medicínskych expertíz s.r.o.. Vzhľadom na medicínskoprávny charakter sporu správne súd

prvej inštancie pribral do konania znaleckú organizáciu, následne správne postupoval, keď tak znalcov,
ako aj iných odborníkov z oblasti medicíny aj vypočul, čím odstraňoval niektoré rozdiely v ich záveroch.
Následne sa správne stotožnil so závermi znaleckého dokazovania, pričom poukazoval v napadnutom
rozsudku aj na vyjadrenia odborníkov. So závermi súdu prvej inštancie prezentovaných v odôvodnení
napadnutého rozsudku, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje.

16. Odvolací súd iba dodáva, že v zmysle už ustálenej súdnej praxe vyšších súdnych autorít (tak
najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu), nemusí všeobecný súd dať odpoveď na všetky otázky
týkajúce sa predmetného sporu, odpoveď však musí dať na podstatné otázky, musí reagovať na
podstatné námietky strany sporu, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie v danej veci.

16.1. V danej, odvolacím súdom prejednávanej veci, tak, ako to vyplynulo z vykonaného rozsiahleho
dokazovania na súde prvej inštancie, vzhľadom na charakter medicínskeho sporu, vychádzajúc zo
záverov znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou, bolo prvoradou a podstatnou,
esenciálnou skutočnosťou posúdenie, či na vyšetrení D. B. dňa 25. 08. 2015 bola viditeľná
aneuryzma alebo nie a či následné nepopísanie tejto aneuryzmy lekárom žalovanej malo za následok

neposkytnutie adekvátnej liečby pacientovi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery
znaleckého dokazovania, predovšetkým na vyjadrenie a výsluch G. E. I., ktorej bola poskytnutá
zdravotná dokumentácia a zobrazovacie vyšetrenia a na základe ktorých si sama urobila vlastný názor.
Podľa jej záveru, už na základe CT vyšetrenia (dňa 20. 08. 2015), zo záverov ktorého sa nedalo
jednoznačne povedať, že sa jedná o aneuryzmu, malo, vzhľadom na symtómy pacienta, byť odporúčané

dodiagnostikovanie inou metódou, napríklad MRT, ktoré sa vykonalo dňa 25. 08. 2015 a už na snímkach
z tohto vyšetrenia jednoznačne aneuryzmu v oblasti arteria communicans posterior vidno. Napriek
tomu však v popise z vyšetrenia zmienka o aneuryzme nebola. Následne lekári vychádzali z toho, že
žiadna aneuryzma prítomná v mozgu pacienta nebola. G. I. podrobne vo svojej výpovedi popísala stav
pacienta, aký v danom prípade mal byť postup lekárov v prípade, ak by aneuryzma popísaná bola.

Dôsledky nepopísania existencie aneuryzmy u pacienta B. veľmi jednoducho a explicitne vystihol znalec
G. G., keď uviedol: „D. B. sa v dôsledku nesprávne vyhodnoteného výsledku vyšetrenia zo dňa 25. 08.
2015 nedostal na rovnakú štartovaciu líniu ako iní pacienti s aneuryzmou, ktorým by aneuryzma bola
vyšetrením potvrdená. D. B. sa nedostal k tomu, aby vôbec jeho meno poznal intervenčný rádiológ, aby
sa ho intervenčná rádiológia vôbec dotkla. Pacient tak zostal sedem metrov za štartovacou líniou, čiže

nemohol dobehnúť ten beh v rovnakom zhluku pretekárov ako tí iní. O tomto je tento prípad, že zostal
vzadu za štartovacou líniou“. Už iba z výpovede týchto dvoch znalcov vyplýva, že v dôsledku toho, že
v popise z MRT vyšetrenia zo dňa 25. 08. 2015 nebola žiadna zmienka o existencii aneuryzmy, nebola
pacientovi B. poskytnutá liečba lege artis zo strany ďalších poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
16.2. Žalovaná v priebehu celého konania poukazovala na rozdiel medzi krvácajúcou a nekrvácajúcou

aneuryzmou, poukazuje na vyjadrenia G. O., ako aj G. J., či G. B.. Avšak v danej veci skutočnosťou
podstatnou pre rozhodnutie bola skutočnosť, či na vyšetrení MRT dňa 25. 08. 2015 aneuryzma v mozgu
pacienta bola viditeľná, rozpoznateľná alebo nie. Zo záverov znaleckého posudku, ako aj z výpovedí
jednotlivých odborníkov (G. G., G. H., G. J., G. I.) jednoznačne vyplynulo, že aneuryzmu bolo vidno,mala rozmery cca 4 mm. M. G. E. J., N., jednoznačne konštatoval chybu pri popise MR, pri ktorej
bola prehliadnutá 4 mm aneuryzma. MR vidí štruktúry cca 2 mm a väčšie. G. I. taktiež
skonštatovala, že na snímke MR dňa 25. 08. 2015 aneuryzmu bolo vidno. G. B. k diagnostikovaniu

aneuryzmy z MR vyšetrenia uviedol, že aneuryzma mala výrazne znížený signál, mohlo sa stať,
že nebola vyhodnotená, ale tam bola, nebolo dokázané krvácanie. G. O. sa vyjadril, že aneuryzmy
do 5 mm sa liečia konzervatívne. K manažmentu pacienta s aneuryzmou 4 mm, ktorá nekrvácala,
uviedol, že takýto pacient by bol predstavený na multidisciplinárnom indikačnom seminári, za prítomnosti
neurochirurga, diagnostického, intervenčného rádiológa, internistu, neurológa, pričom operačne by sa

riešila iba aneuryzma väčšia ako 5 mm. Z vykonaného dokazovania vyplynul jednoznačný záver, že
lekári žalovanej, ktorí popisovali snímky z vyšetrenia MRT dňa 25. 08. 2015 aneuryzmu v popise
neuviedli napriek tomu, že na snímke bola viditeľná. Táto skutočnosť je podstatnou skutočnosťou
pre rozhodnutie v danej veci. Skutočnosť, či malo ísť o krvácajúcu, resp. nekrvácajúcu aneuryzmu
pre posúdenie danej veci rozhodujúca nie je. Za situácie, že aneuryzma by zo snímky vyšetrenia
popísanábola,manažmentpacientabybolnastavenýúplneinakazdravotnástarostlivosťbytaktiežbola

poskytnutá inak. Keďže sa tak nestalo, lekári žalovanej neuviedli v popise snímky existenciu aneuryzmy
pacienta, je potrebné konštatovať, že lekárska starostlivosť zo strany žalovanej nebola poskytnutá lege
artis.

17. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti medzi

porušením povinnosti žalovanej tým, že neposkytla starostlivosť lege artis a škodlivým následkom,
ktorým bola v konečnom dôsledku smrť D. B.. Tým, že v dôsledku nepopísania existujúcej aneuryzmy
nebola zdravotná starostlivosť a liečba pacienta nastavená správne, v dôsledku čoho došlo v krátkej
dobe k rapídnemu zhoršeniu zdravotného stavu a pacient dňa XX. XX. XXXX zomrel. Súd prvej inštancie
sa podrobným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal existenciou príčinnej súvislosti,

konkrétne v bode 49., 50., odvolací súd na toto zdôvodnenie ďalej poukazuje.

18. Súd prvej inštancie sa nezaoberal zdravotnými postupmi v liečení D. B. zo strany iných
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, najmä Fakultnej nemocnice Nitra, avšak ani na to nemal dôvod,
keďže voči tomuto poskytovateľovi bola žaloba vzatá späť a Fakultná nemocnica Nitra nebola stranou

sporu.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalobkyňa, ktorá namietala nízku výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
19.1. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé

čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, rodinný život, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr.
podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv
v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Z hľadiska

skutkových okolností, z ktorých žalobkyňa v predmetnom konaní vyvodzovala svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, že do rámca vymedzeného
ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú
oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného
myšlienkového a citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a rodinných

vzťahov. Ak došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade
zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže uplatniť
právne prostriedky ochrany. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému
zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe (napr. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).

19.2. Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa určuje voľnou úvahou súdu, ktorý však musí prihliadať na
všetky podstatné a rozhodujúce skutočnosti, pričom náhrada nemôže byť bezbrehá a nemá za následok
náhradu príjmu, ale je len satisfakciou za spôsobenú ujmu. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
podrobne svoje úvahy, ktorými sa riadil pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zdôvodnil.
Zohľadnil skutočnosti preukazujúce zásah do osobnostných práv žalobkyne, predovšetkým do práva

na rodinný a súkromný život, spôsobenie citovej ujmy, keďže žili v spoločnej domácnosti, pomerne
mladý vek D. B., ktorému nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť. Do úvahy pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal tiež nesprávnu životosprávu syna žalobkyne a aj jeho neliečenú
hypertenziu, ktorú mal už dlhšie diagnostikovanú a liečenie ktorej ignoroval. Odvolací súd považujeodôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti za dostatočné a pomerne rozsiahle, preto nevidí
dôvod na reparáciu tejto časti napadnutého rozsudku. Súdom prvej inštancie určenú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur tak považoval za primeranú.

20. Odvolací súd záverom dodáva, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so
všetkými námietkami, ktoré strany sporu v priebehu konania predniesli, v dôsledku čoho nevzhliadol
žiadnu vadu konania, ktorá by bola prekážkou pre potvrdenie napadnutého rozsudku. Poukazujúc
na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, ako aj na odôvodnenie

tohto rozhodnutia, vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, zákonných ustanovení dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správne, správne a dostatočným spôsobom
odôvodnený, spĺňajúci náležitosti ustanovenia § 220 CSP, preto podľa § 387 ods. 1 CSP tento rozsudok
potvrdil, nakoľko nezistil žiadny dôvod na zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku.

21. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami

odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.
21.1. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Namieta, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

písm. h/ CSP).
21.1.1 Odvolací dôvod týkajúci sa vady konania dopadá na pochybenia v procesnom postupe súdu,
ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21.1.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v tom, že k nesprávnym skutkovým
zisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti
dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí
z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti.

Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym
skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo
pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
21.1.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

21.2. Žalobkyňa v podanom odvolaní nešpecifikovala v čom vidí vadu konania, v čom spočíva nesprávne
zistenie skutkového stavu, či nesprávne právne posúdenie veci. Všetky odvolacie dôvody zhrnula
do pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré vidí v určení nedostatočnej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy. Namieta, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na
viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov, pričom však v týchto bola priznaná vyššia suma,

než bola priznaná žalobkyni. Dôvodí, že so synom si budovala vzťah 33 rokov, žili v spoločnej
domácnosti, aj preto je výška náhrady nedostatočná. Keďže rozhodovacia prax, na ktorú poukázal
súd prvej inštancie, dáva možnosť priznania vyššej sumy nemajetkovej ujmy, považuje záver súdu
prvej inštancie za nepreskúmateľný. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že nie je celkom jasné,
ktoré z ním uvedených faktorov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy považoval za faktory

ponižujúce a ktoré za povyšujúce. Nesúhlasí s prihliadnutím na životosprávu D. B., nakoľko sám súd
uviedol že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi životosprávou a jeho smrťou, resp. vznikom
a prasknutím aneuryzmy. Ďalej uvádza, že prípady, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie boli prípadmineúmyselnými, no aj napriek tomu bola výška nemajetkovej ujmy priznaná vo vyššej sume, pričom
absentuje odôvodnenie prečo súd poukázal práve na tento faktor a akým spôsobom ho vyhodnotil.
21.2.1. Všetky tieto námietky prednesené žalobkyňou v podanom odvolaní súd prvej inštancie vyhodnotil

a zaoberal sa nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku. K námietke, z akého dôvodu súd prvej
inštancie poukázal na rozhodnutia iných súdov, odvolací súd iba dodáva, že tieto rozhodnutia, ktoré boli
spomenuté nie sú judikátmi, nie sú právne záväzné, preto boli zo strany súdu prvej inštancie uvedené
ilustračne, ako podporné. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou v každom
jednom prípade osobitne, pričom musí individuálne prihliadať na rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré

sú v každom prípade jedinečné. Nie je možné zovšeobecňovať skutkové okolnosti rôznych prípadov,
nakoľko v každom jednom prípade musí súd prihliadať na osobitné okolnosti toho daného prípadu.
Uvedené rozhodnutia boli preto súdom prvej inštancie použité ako podporné, nie rozhodujúce pre
určenie výšky náhrady. Z tohto dôvodu námietku odvolateľky vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
21.2.2. Ďalšiu námietku, že súd prvej inštancie neuviedol, ktoré faktory posúdil ako ponižujúce, resp.
povyšujúce vo vzťahu k určeniu primeranej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd vyhodnotil ako

nedôvodnú. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil najmä v bodoch 64. až 67.
okolnosti, ktoré mali podstatný vplyv na určenie tejto výšky. Zohľadnil najmä mladý vek D. B., nesprávne
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ďalej rodinný život žalobkyne, jej citový vzťah, citovú ujmu, vzťah
k synovi. Nemohol však neprihliadnuť aj na faktory, ktoré mali negatívny vplyv na zdravotný stav syna
žalobkyne, ktorým bola neliečená hypertenzia, nezdravý životný štýl. Keďže súd prvej inštancie sa

s touto námietkou vysporiadal, odvolací súd sa stotožnil s jeho záverom a preto námietku žalobkyne
neakceptoval.
21.2.3. Zo záverov súdu prvej inštancie nie je možné vyvodiť tvrdenie žalobkyne v podanom odvolaní, že
súd prvej inštancie mal ako ponižujúci faktor pri určení náhrady nemajetkovej ujmy tvrdenie, že je veľmi
ľahké prehliadnuť aneuryzmu o veľkosti 4 mm. Táto skutočnosť medzi okolnosťami, na ktoré súd prvej

inštancie prihliadal pri určovaní výšky náhrady, uvedená nie je, vyplývala iba zo znaleckého dokazovania
a výpovedí odborníkov. Námietku žalobkyne preto odvolací súd neakceptoval.
21.3. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobkyne uvedené v podanom odvolaní
neakceptoval a jej odvolaniu preto nevyhovel.

22. Žalovaná v podanom odvolaní namieta tie isté odvolacie dôvody, ako žalobkyňa, t.j., že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

22.1. Za vadu konania považuje žalovaná posúdenie otázky príčinnej súvislosti, keď dospel k záveru, že
po vzatí žaloby späť je postup iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti irelevantný, čím neprávne
právne posúdil otázku príčinnej súvislosti a vykazuje tým aj vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/
CSP.
22.1.1. Súd prvej inštancie otázku príčinnej súvislosti riadne v napadnutom rozsudku odôvodnil,

konkrétne v bodoch 49., 50., 61. až 63. Zaoberal sa tiež aj námietkou žalovanej, že aj zo strany
iných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, najmä Fakultnej nemocnice Nitra, nebola zdravotná
starostlivosť D. B. poskytnutá správne. Tieto námietky riešil v odôvodnení rozsudku v bodoch 51., 52.
napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie stotožnil a námietky žalovanej
vyhodnotil ako nedôvodné a iba dodáva, že súd prvej inštancie sa postupom FN Nitra nemohol zaoberať

a tento hodnotiť, nakoľko táto nebola stranou sporu. V danej veci bolo predmetom konania náhrada
nemajetkovej ujmy v dôsledku neposkytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis zo strany žalovanej,
preto bol oprávnený posudzovať iba postup žalovanej.
22.2. Vadu konania vidí žalovaná tiež v tom, že súd prvej inštancie opomenul, že medzi žalobcom
a žalovaným nebolo sporné, že aneuryzma bola nekrvácajúca. Súd prvej inštancie tak mal vychádzať

vrámcirozhodovaniaztoho,akýbolpostupprinekrvácajúcejaneuryzme.Odôvodnilvšakvnapadnutom
rozsudku postup, aký by bol pri krvácajúcej aneuryzme.
22.2.1. Odvolací súd však nevzhliadol vadu konania v žalovanou naznačenom smere. Opätovne
poukazuje na skutočnosť, že podstatnou okolnosťou pri rozhodovaní v danej veci bola skutočnosť,
že žalovaná vôbec rozpoznateľnú aneuryzmu v popise z vyšetrenia neuviedla, čím porušila svoje

povinnosti. V tomto smere nie je podstatné, či šlo o krvácajúcu alebo nekrvácajúcu aneuryzmu,
podstatné je, že aneuryzma bola rozpoznateľná a žalovaná ju v popise neuviedla. Za situácie, že by
v popise z vyšetrenia aneuryzmu, resp. podozrenie na aneuryzmu uviedla, postup pri liečení pacienta
by bol úplne iný. Keďže lekári FN Nitra nemali v popise z vyšetrenia aneuryzmu uvedenú, liečbatýmto smerom nebola realizovaná. Nie je pravdivé tvrdenie, že súd prvej inštancie sa zameral iba
na postup, aký by bol pri krvácajúcej aneuryzme. Konštatuje totiž, že na zobrazovacích vyšetreniach
(natívne CT dňa 20. 08. 2015 a MR vyšetrenie s podaním kontrastnej látky dňa 25. 08. 2015)

nebola aneuryzma popísaná napriek tomu, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že
bola rozpoznateľná. V konečnom dôsledku z odvolania žalovanej vôbec nevyplýva, že by úplne
spochybňovala existenciu aneuryzmy u pacienta B., namieta iba, že išlo o nekrvácajúcu aneuryzmu.
Opomína však existenciu aneuryzmy ako takej, ktorá vyšetreniami bola rozpoznateľná a žalovaná ju
v popise neuviedla v dôsledku čoho nebola pacientovi poskytnutá adekvátna liečba. Súd prvej inštancie

to jednak uvádza pri výpovediach svedkov, odborných lekárov, konštatuje to aj zo záverov znaleckého
dokazovania, či z protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (v bode 14., 24., 25., 26.,
27., 47., 49. rozsudku). Z týchto dôvodov odvolací súd námietku žalovanej nevyhodnotil ako dôvodnú.
22.3. Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe
vykonaných dôkazov v spojení aj s odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. f/, písm. h/ CSP).

22.3.1. Tieto odvolacie dôvody sú dôvodné vtedy, ak súd k nesprávnym skutkovým zisteniam
vykonaných dôkazov dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo
porušením pravidiel formálnej logiky. K nesprávnym skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel
formálnej logiky (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).

22.3.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
22.4. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj odvolania žalovanej nedospel k záveru
o nedostatočne zistenom skutkovom stave, či nesprávnom právnom posúdení danej veci súdom prvej
inštancie. Námietku odvolateľa preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

22.5. Za nedostatočne zistený skutkový stav považuje žalovaná skutočnosť, že prevažná časť
dokazovania sa týkala práve toho, či je jednoznačné, že išlo o krvácajúcu aneuryzmu, pričom
traja z piatich rádiológov nepovažovali aneuryzmu za krvácajúcu. Dokonca sama žalobkyňa v rámci
skutkového stavu potvrdila, že aneuryzma je nekrvácajúca.
22.5.1. Odvolací súd opätovne poukazuje na vyššie uvedené dôvody a uvádza, že v danom

prípade vôbec nebolo podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie, či bola aneuryzma krvácajúca alebo
nekrvácajúca, ale podstatnou bola skutočnosť, že žalovaná rozpoznateľnú aneuryzmu v popise
z vyšetrení neuviedla, čím porušila svoju povinnosť a v dôsledku čoho nebola pacientovi B. poskytnutá
správna liečba, nakoľko o existencii aneuryzmy ďalší poskytovatelia zdravotnej starostlivosti nemali
vedomosť.

22.6. Ďalej odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal informáciou o poruche
správania pacienta počas jeho hospitalizácie vo FN Nitra, túto skutočnosť nevzal pri rozhodovaní do
úvahy a neprihliadol na ňu.
22.6.1. Odvolací súd opakovane poukazuje na skutočnosť, že predmetom konania je pochybenie
zo strany žalovanej, nie zo strany FN Nitra, nakoľko táto nebola stranou sporu. Následnú liečbu po

vyšetreniach vykonaných žalovanou poskytovala práve FN Nitra. Nevyhodnotenie poruchy správania
pacientaB.počasliečbynaklinikeFNNitrapretonebolomožnéprirozhodovanívdanejveciposudzovať.
22.7. Žalovaná v podanom odvolaní ďalej poukazuje na to, že postup FN Nitra ani po 25. 08. 2015
nebol bez vád, ktorá skutočnosť má vplyv na otázku príčinnej súvislosti ako základného elementu pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a teda záver súdu prvej inštancie, že nevedel, čo týmito tvrdeniami

chce žalovaná dosiahnuť, jednoznačne nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v skutkovom
a právnom stave prejednávanej veci, závery súdu sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.
22.7.1. Aj touto námietkou sa zaoberal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Odvolací súd taktiež v tomto rozhodnutí viackrát poukazoval na skutočnosť, že FN Nitra nebola stranousporu, preto jej postup v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi nie je možné hodnotiť. Znovu
opakuje, že žalovaná opomína, že podstatnou skutočnosťou je skutočnosť, že žalovaná v popise
z vyšetrení rozpoznateľnú aneuryzmu u pacienta B. neuviedla, v dôsledku čoho aj lekári FN Nitra nemali

vedomosť o existencii aneuryzmy a neindikovali liečbu, ktorá pri popise aneuryzmy mala byť indikovaná.
Z uvedeného vyplýva, že prvotným a najpodstatnejším pochybením bolo nepopísanie rozpoznateľnej
aneuryzmy, čo jednoznačne vyplynulo z vykonaného dokazovania, ktorý popis vykonali lekári žalovanej.
V dôsledku toho prvotná zodpovednosť za stav a liečbu pacienta B. bola na žalovanej. Odvolací súd
námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú.

22.8. Žalovaná nesprávne právne posúdenie veci vidí v nesprávnom posúdení príčinnej súvislosti
a dôkazného bremena. Poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 16/2016 o rovnosti
strán vo vzťahu ku kauzálnemu nexusu a rozdelenia primeraného dôkazného bremena medzi strany
sporu. Súd prvej inštancie neposúdil mieru pravdepodobnosti medzi porušením povinnosti na jednej
strane a škodlivým následkom v podobe smrti na strane druhej v tak krátkom časovom horizonte.
Vytýka súdu prvej inštancie, že nepostupoval v zmysle tohto nálezu, v dôsledku čoho je jeho rozsudok

arbitrárny. Dôvodí, že uniesla dôkazné bremeno v tom smere, že by pri nekrvácajúcej aneuryzme
nedošlo k intervenčnému zákroku v tak krátkom čase, ako došlo k subdurálnemu krvácaniu.
22.8.1. K tejto námietke odvolací súd opakovane iba dodáva, že je pravdou, že z vyjadrení
odborných lekárov vyplýva, že skutočne pri nekrvácajúcej aneuryzme by v tak krátkom čase nedošlo
k intervenčnému zákroku, avšak žalovaná opomína, že rozpoznateľnú aneuryzmu v popise z vyšetrení

neuviedla a intervenčný zákrok, resp. ďalšia liečba by bola indikovaná v prípade, ak by žalovaná
rozpoznateľnú aneuryzmu v popise z vyšetrení uviedla. Námietku preto vyhodnotil ako nedôvodnú.
22.9. Žalovaná ďalej poukazuje na postup Fakultnej nemocnice Nitra v liečení pacienta B., ktorým
sa súd prvej inštancie nezaoberal z dôvodu, že nebola stranou sporu. Poukazuje na pochybenia FN
Nitra, vynechanie posúdenia tohto postupu je nesprávnym právnym posúdením veci. Namieta tiež

nesprávne právne posúdenie v otázke príčinnej súvislosti vo vzťahu k FN Nitra, namieta nesprávne
vedenie zdravotnej dokumentácie FN Nitra.
22.9.1. K týmto námietkam odvolací súd iba dodáva, že nie je možné hodnotiť postup liečby FN Nitra,
nakoľko táto nebola stranou sporu, nebola táto okolnosť predmetom konania, keďže nebola stranou
sporu, nemohla sa účinne brániť a preto nebolo možné, aby súd prvej inštancie hodnotil postup liečby,

či vedenie zdravotnej dokumentácie zo strany FN Nitra. Námietku preto vyhodnotil ako nedôvodnú aj
z dôvodu, že sa ňou zaoberal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
22.10. Odvolateľka ďalej v podanom odvolaní poukazuje na nejednotné závery odbornej verejnosti
týkajúce sa nevykonania lumbálnej punkcie u pacienta B. počas hospitalizácie vo FN Nitra.
22.10.1. Odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú aj s poukazom na skutočnosť, že sa

ňou zaoberal už súd prvej inštancie, konkrétne napr. aj v bode 49. rozsudku. Opätovne poukazuje na
to, že vykonanie, resp. nevykonanie lumbálnej punkcie vo FN Nitra nie je podstatnou okolnosťou pre
rozhodovanie v danej veci. Taktiež postup liečby vo FN Nitra nie je predmetom tohto konania.
22.11.Žalovanávpodanomodvolanínamietatiežvýškupriznanejnáhradynemajetkovejujmyžalobkyni,
s ktorou sa nestotožnila. Súdu prvej inštancie vytýka, že neuviedol ani jeden prípad z rozhodovacej

praxe súdov, kde by súdy posudzovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičovi dospelého človeka,
ktorý zanedbával liečbu vysokého krvného tlaku a životosprávu, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou
viedli k vzniku potenciálne nebezpečného a smrteľného ochorenia. Namieta poukazovanie súdom prvej
inštancie na konkrétne súdne rozhodnutia, ktoré sa nezhodujú s prejednávanou vecou.
22.11.1. Odvolací súd neakceptoval predmetnú námietku s tým, že uvedenie súdnych rozhodnutí

v danej veci je iba ilustračné, nakoľko každá vec náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku neposkytnutia
zdravotnej starostlivosti je jedinečná, je nevyhnuté posudzovať splnenie podmienok pre náhradu
v každej jednej konkrétnej veci osobitne, nakoľko predmetná rozhodovacia prax nepozná dve identické
veci, v ktorých by podmienky boli rovnaké bez akýchkoľvek odlišností. Z tohto dôvodu nemohol súd
prvej inštancie uviesť také rozhodnutia z rozhodovacej praxe súdov, kde by bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy rodičovi dospelého dieťaťa, škodlivá udalosť nastala v dôsledku neriešenej a
neliečenej hypertenzie, nepopísanej aneuryzmy, nesprávnej životosprávy a pod.
22.12. Taktiež námietka žalovanej, že súd prvej inštancie opomenul pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy viaceré okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Poukazuje najmä na postup
FN Nitra, ktorý bol jednoznačne non lege artis, poruchy správania pacienta B. počas jeho hospitalizácie,

ďalej na opomenutie súdu, že pacient bol prepustený do ambulantnej starostlivosti, opomenutie,
že v prípade nekrvácajúcej aneuryzmy by do 03. 09. 2023 nebolo realizované žiadne vyšetrenie,
nesprávne určenú diagnózu pacienta z dôvodu, že lekári sa domnievali, že jeho subjektívne ťažkostivyplynuli z dlhodobo svojvoľne neliečeného vysokého krvného tlaku, tiež, že žalobkyňa nepreukázala,
že potrebovala v dôsledku spôsobenej ujmy psychologickú, resp. psychiatrickú pomoc.
22.12.1. Odvolací súd k týmto námietkam opätovne iba poukazuje na skutočnosť, že tieto otázky neboli

pre rozhodnutie v danej veci podstatné. Žalovaná opomína, že sama pochybila v tom, že v popise
z vyšetrení neuviedla rozpoznateľnú aneuryzmu u pacienta, v dôsledku čoho nebola správne indikovaná
správna liečba. Opakovane poukazuje na to, že pri nekrvácajúcej aneuryzme by nebolo realizované
žiadne vyšetrenie; odvolací súd to nepovažuje za opodstatnené tvrdenie, nakoľko ak by v popise
z vyšetrenia aneuryzma bola uvedená, musela by nasledovať a byť indikovaná liečba v tomto smere. Už

vôbec nie do 03. 09. 2023, nakoľko pacient dňa XX. XX. XXXX zomrel. Súd prvej inštancie pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že išlo o pomerne mladého
človeka, na druhej strane zohľadnil nesprávnu životosprávu a neliečenú hypertenziu. Z tohto dôvodu
námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
22.13. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd
akcentuje,žesamotnáskutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06). V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých
dôvodov sa strany sporu domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,

akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil
a zaoberal sa všetkými podstatnými argumentami strán a to aj vo vzťahu k námietkam žalovanej
uvedených v priebehu konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie. Za procesnú vadu konania totiž nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv odvolateľa a tiež že podľa jeho predstáv nerozhodol.
Žalovaná preto neopodstatnene namietala existenciu vady spočívajúcu v nepreskúmateľnosti či
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
22.13.1. Žalovaná namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v dôsledku nevysporiadania sa

s kľúčovými námietkami žalovanej, ktoré nechal bez primeranej reakcie.
22.13.2. Odvolací súd k tejto námietke poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom
dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho
súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť

dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II.
ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný
súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp.
zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto
stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016.

22.13.3.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to,
aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej
vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny

systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
22.13.4. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj na vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatiemožnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje
odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť.
22.13.5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovanou

namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods.
2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie
sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal splnením podmienok pre konštatovanie neposkytnutia
zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej lege artis pacientovi B., zaoberal sa existenciou a teda
samotným porušením povinnosti žalovanej, vyhodnotil následok, ako aj existenciu príčinnej súvislosti

medzi porušením povinnosti žalovanej a následkom v podobe úmrtia pacienta.
22.14. K jednotlivým kľúčovým námietkam, uvedených žalovanou v podanom odvolaní:
- súd prvej inštancie nerozlišoval medzi krvácajúcou a nekrvácajúcou aneuryzmou, v čom je zásadný
rozdiel – k tejto námietke tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v tomto rozhodnutí zaujal názor
a iba opakovane dodáva, že pre rozhodnutie v danej veci bolo podstatnou okolnosťou skutočnosť, že
žalovaná rozpoznateľnú aneuryzmu v popise z vyšetrenia neuviedla, v dôsledku čoho nebola indikovaná

správna liečba pacientovi;
- poukazuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti Fakultnou nemocnicou Nitra, ktorá pochybila
a nevykonala všetky úkony, ktoré by štandardne mala vykonať preto, aby postupovala lege artis – k tejto
námietkeodvolacísúdibapoukazujenasvojeodôvodnenietohtorozhodnutia,akoajnadôvodyuvedené
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Opätovne uvádza, že FN Nitra nie je stranou sporu

v danom konaní, preto nie je možné jej postup hodnotiť;
- žalovaná odporúčala zopakovať MR vyšetrenie s ohľadom na klinický stav pacienta, čo však FN Nitra
neurobila – k tejto námietke odvolací súd opätovne dodáva, že nie je možné hodnotiť postup FN Nitra,
nakoľko nie je stranou sporu;
- poukazuje, že žalobkyňa nepreukázala potrebu psychologickej, resp. psychiatrickej pomoci pre

prekonanie ujmy, resp. vysporiadanie sa s ujmou – odvolací súd iba dodáva, že už samotná skutočnosť,
že žalobkyňa aj v dôsledku pochybenia žalovanej stratila syna, je jednoznačne zásahom do jej
súkromného a rodinného života a teda splnením podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy;
- k rozdeleniu dôkazného bremena a citácii nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 716/2016, žalovaný
dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že v tak krátkom čase by bez ohľadu na to, či by bola nekrvácajúca

aneuryzma zistená alebo nie, nebola by operačne riešená, uniesol – odvolací súd k tejto námietke
uvádza, že nie je podstatné pre rozhodnutie v danej veci, že by zistená nekrvácajúca aneuryzma nebola
operačne riešená, podstatnou skutočnosťou je, že žalovaná existujúcu a rozpoznateľnú aneuryzmu
v popise z vyšetrenia neuviedla;
- k nehodnoteniu postupu FN Nitra pri liečení pacienta B. sa vyjadril aj súd prvej inštancie, ako aj odvolací

súd v tomto rozhodnutí, opätovne iba uvádza, že postup FN Nitra nebolo možné hodnotiť pre jej neúčasť
v tomto konaní;
- k zmätočnosti odôvodnenia súdom prvej inštancie v tom smere, že žalovaná poukázala na to, že
aneuryzmu ako nekrvácajúcu identifikovali traja z piatich rádiológov, nie je zrejmé, prečo to súd prvej
inštancie vyhodnotil ako zmätočné, keď to vyplýva zo skutkového stavu – odvolací súd iba poukazuje na

odôvodnenie tohto rozhodnutia, ktorú námietku odvolací súd vyhodnotil vzhľadom na predmet konania
ako nedôvodnú;
- taktiež k uvedenej rozhodovacej praxi súdov, uvedenej v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie
sa odvolací súd už vyššie vyjadril a na toto vyjadrenie poukazuje;
- k námietke, že z odôvodnenia nie je zrejmé, ako prihliadal na iné dôkazy, než znalecké posudky,

napriek tomu, že predmetom dokazovania boli viaceré listiny, s ktorými sa súd prvej inštancie
nijako nevysporiadal, odvolací súd nepovažuje túto námietku za opodstatnenú, nakoľko súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku uviedol z akých dôkazov vychádzal, uviedol tak závery znaleckého
dokazovania, ako výpovede jednotlivých lekárov, odborníkov, či znalcov. Dodáva iba, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky a námietky strán sporu, ale iba na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci

podstatné a rozhodujúce. Nie je zrejmé, aké listiny mala žalovaná na mysli, ktoré súd prvej inštancie
nevyhodnotil a na ne neprihliadal;
- k námietke, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s množstvom skutočností, ktoré sú obsiahnuté
v súdnom spise, resp. nie je zrejmé, ako sa s niektorými skutočnosťami vysporiadal, odvolací súd iba
dodáva, že nevzhliadol vadu konania v tom, že by sa súd prvej inštancie nevysporiadal s podstatnými

skutočnosťami, potrebnými pre rozhodnutie v danej veci, okrem toho predmetná námietka je neurčitá
a nepresná;22.14.1. Námietky žalovanej týkajúce sa tak vady konania, ako aj nedostatočne zisteného skutkového
stavu, či nesprávneho právneho posúdenia, ako aj námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia a arbitrárnosti, vyhodnotil odvolací súd ako účelové a neopodstatnené.

22.15. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, ktorý
výrok bol ako výrok súvisiaci, napadnutý odvolaním oboch strán sporu. Na odôvodnenie tejto časti
napadnutého rozsudku odvolací súd ako na správny záver, poukazuje.
22.16. Taktiež sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o náhrade trov štátu a na
toto odôvodnenie poukazuje.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky tak žalobkyne, ako aj žalovanej, vyhodnotil ako nedôvodné.

24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Odvolanie v predmetnej veci podala žalobkyňa čo do zamietajúcej časti náhrady
nemajetkovej ujmy, žalovaná podala odvolanie čo do vyhovujúcej časti a keďže odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, žiadna zo strán sporu nebola v odvolacom konaní
úspešná, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán sporu.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).