Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123268151
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6123268151.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, právne zastúpeného spol. Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom A. C. D., o zaplatenie 20.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.mája 2024, č. k. 80Csp/2/2023-156, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým,vzáhlavíidentifikovanýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobu zamietolažalovanému
nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia
20.000,- eur vrátane úroku z omeškania 5 % z danej sumy od 13.09.2022 do zaplatenia, úroku
vo výške 3.167,27 eur, úroku z omeškania vo výške 269,98 eur spolu s náhradou trov konania
dôvodiac, že pohľadávku voči žalovanému nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 12.09.2022 uzavretej medzi E. D. F., G. ako postupcom a žalobcom. Právny predchodca
žalobcu (E. D. F., G.) a žalovaný uzatvorili dňa 03.12.2018 Zmluvu č. 18/3017/112059SRE (ďalej aj
ako ,,zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky banky v znení ich dodatkov (ďalej
ako ,,VOP“). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov formou spotrebiteľského
úveru vo výške 24.770,- eur. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania
peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie sú upravené v zmluve
a vo VOP. Podľa žalobcu, zmluva obsahovala všetky znaky a spĺňala všetky podstatné náležitosti

zmluvy o úvere. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky dlhu, čím porušil svoju povinnosť
podľa zmluvy. Právny predchodca postupcu, E. D. F., G. žalovanému oznámila, že je v omeškaní so
splácaním úveru viac ako 3 mesiace s upozornením na možnosť zosplatnenia podľa § 53 ods. 9 OZ. Z
dôvodu omeškania žalovaného banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru dňa 13.04.2021 a vyzvala
žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej
pohľadávky sumu vo výške 24.872,16 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 21.252,22 eur, z riadneho
úrokuvovýške3.167,27eur,zúrokuzomeškaniavovýške269,98eurazpoplatkovvovýške182,69eur.

Po postúpení pohľadávky na žalobcu, žalovaný nevykonal žiadnu úhradu. Žalovaná suma predstavuje
23.437,25 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny 20.000,- eur, neuhradeného riadneho úroku
3.167,27 eur a z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 269,98 eur. Žalobca sa domáhal úrokovz omeškania podľa § 517 ods.3 OZ od nasledujúceho dňa po dni účinnosti postúpenia pohľadávky, t.j.
13.09.2022.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané uzatvorenie zmluvy zo dňa
03.12.2018 o spotrebiteľskom úvere - poistený E. H. expres č. 18/3017/112059SRE podľa § 2 písm. d/
zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi veriteľom E. D.
F., G. a žalovaným ako dlžníkom. V konaní nebolo sporné, že žalovaný čerpal finančné prostriedky vo
výške 24.770,- eur, na splatenie existujúcich záväzkov žalovaného v inej bankovej inštitúcií splatných

15.03.2026 vo výške 24.067,- eur, zvyšok 560,- eur mal byť bezúčelovo prevedený na účet žalovaného
podľa článku I. bod 2, článku V. bod 2 písm. a/, b/ zmluvy a tiež to, že celkovo uhradil na úver sumu
5.487,08 eur. Právny predchodca žalobcu (E. D. F., G.) sa s účinnosťou od 1. októbra 2021 zlúčil
so spoločnosťou I. E. D., G. (postupca) a ktorý pohľadávku voči žalovanému nadobudol na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.09.2022 uzavretej medzi I. E. D., G. ako postupcom a
žalobcom, predmetom ktorej bola aj pohľadávka voči žalovanému titulom spotrebiteľskej zmluvy. Úver

bol poskytnutý po splnení podmienok do 16.12.2018. Žalovaný sa zaviazal úver uhradiť v 95 mesačných
splátkach po 336,55 eur a poslednej 96 splátky vo výške 336,67 eur v 20. deň v kalendárneho mesiaca,
so splatnosť prvej splátky 20.01.2019 a poslednej splátky (konečná splatnosť úveru) 20.11.2026. Výška
úrokovej sadzby bola 5 % p. a., RPMN 6,84 %, celkové náklady spotrebiteľa vo výške 32.044,12
eur, priemerná hodnota RPMN 8,19 %. V dôsledku nesplnenia zmluvných povinností právny predchodca

žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru listom zo dňa 13.04.2021 a zároveň vyzval žalovaného
na zaplatenie sumy vo výške 22.532,- eur, a to po predchádzajúcej výzve adresovanej dlžníkovi zo
dňa 02.03.2021 (odoslanie výzvy preukázané fotokópiou obálky na č.l. 57 spisu). Písomná informácia
o zosplatnení bola žalovanému zaslaná na adresu uvedenú v zmluve, resp. v žiadosti o E. H. J. zo
dňa 19.11.2018 (fotokópia obálky sa nachádza na č.l. 37 spisu). Súd prvej inštancie skúmal, či došlo

k platnému postúpeniu pohľadávky z E. D. F., G. na žalobcu, tzv. aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
na podanie žaloby. Z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že veriteľ môže
postúpiť pohľadávku, ktorú má voči spotrebiteľovi len ak sú kumulatívne splnené zákonom stanovené
podmienky, a to, že postupník je veriteľom v zmysle § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.
z., bankou, zahraničnou bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a že sa postupuje pohľadávka

po termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou
pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesporné bolo, že žalobca je veriteľom v
zmysle § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.. Zmluvné strany si dohodli termín konečnej
splatnosti 20.11.2026. Vzhľadom k tomu, že k postúpeniu pohľadávky žalovaného medzi veriteľom a
žalobcom malo dôjsť zmluvou zo dňa 12.09.2022, teda ešte pred dátumom konečnej splatnosti úveru,

splnenie podmienky, v zmysle ktorej predmetom postúpenia môže byť pohľadávka po konečnom termíne
splatnosti spotrebiteľského úveru, nemal súd prvej inštancie v konaní za preukázané. Žalobca však
tvrdil zosplatnenie úveru zo strany E. D. F., G. čo by v prípade, ak by toto zosplatnenie bolo platné,
umožňovalo banke svoju splatnú pohľadávku postúpiť na žalobcu, nakoľko by bola splnená aj druhá
podmienka stanovená v § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a síce, že by sa jednalo o pohľadávku,

ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Preto súd prvej
inštancie v ďalšom posudzoval, či zosplatnenie ku dňu 13.04.2021 zo strany banky bolo platné, alebo
nie. Vzmysleustanovenia7ods.1zákonač.129/2010Z.z.,akveriteľnekonalsodbornoustarostlivosťou
podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru, pričom v ust. § 11 ods. 2 s hrubým porušením povinností veriteľa podľa § 7

ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa spája následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až
42. Na preukázanie splnenia vyššie uvedenej povinnosti pôvodným veriteľom mal súd prvej inštancie v
konaní za preukázané, že žalobca preveril záväzky žalovaného dopytom v úverovom registri a predložil
listinu s názvom Dáta dopytu zo SRBI. Z uvedenej listiny vyplynulo, že žalovaný mal ku dňu 20.11.2018

existujúce 3 úverové vzťahy a splácal dohromady 523,- eur. Príjem žalovaného mal súd prvej inštancie
za preukázaný z tvrdenia žalobcu o zisťovaní a následne overovaní príjmu žalovaného z potvrdenia o
príjme, v zmysle ktorého žalovaný ku dňu 14.11.2018 pracoval v Rakúsku s príjmom od 1.307,68 eur
do 1.371,42 eur (v období 5/18-9/2018), pričom v mesiaci október 2018 mal príjem 1.751,52 eur. Žalobca
nepreukázal, že si pred poskytnutím úveru vyžiadal od žalovaného údaje o výdavkoch na jeho základné

životné potreby (náklady na bývanie, stravu, energie, cestovné do práce, telefón, náklady na zdravotnú
starostlivosť), ktoré musí vynakladať v priemere za mesiac. Žalobca považoval za dostačujúce, ak veriteľ
v rámci skúmania bonity za výšku výdavkov žiadateľa o úver automaticky považuje sumu rovnajúcu
sa sume životného minima + 20% z rozdielu medzi výškou príjmov a životným minimom spotrebiteľa ačlenov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, s ktorým tvrdením sa súd
prvej inštancie nestotožnil. Podľa súdu prvej inštancie zo žiadneho ustanovenia či zákona č. 129/2010
Z.z. ani Opatrenia NBS č. 10/2017 nevyplýva, že výška výdavkov spotrebiteľa je paušálna a automaticky

sa rovná výške životného minima spotrebiteľa, prípadne osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť + spomínaných 20%. Súd prvej inštancie dodal, že napriek tomu, že sa ustanovenie § 7
ods. 19 zákona č. 129/2010 Z. z. na súdený prípad nevzťahuje (vzhľadom na § 7 ods. 24 písm. a) cit.
zákona), považovalzapotrebnépoukázaťnato,že anivprípade,akjeveriteľpovinnýurčiť,dodržiavaťa
pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit

na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu (§ 7ods. 19 cit. zákona), sa ako náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb automaticky neuplatňuje suma rovnajúca životnému minimu. Pokiaľ sa
v § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 spomína životné minimum, v kontexte s ustanovením § 7
ods. 41 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že ide o minimálnu výšku, ktorá musí byť bez
ohľadu na údaje zistené od spotrebiteľa braná veriteľom do úvahy ako náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa pre potreby výpočtu ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver. Uvedené ustanovenie § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 v žiadnom
prípade nezbavuje veriteľa povinnosti zisťovať od každého žiadateľa informácie o skutočnej výške
výdavkov na zabezpečenie základných životných potrieb, a to v súlade s ustanovením § 7 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. a neumožňuje veriteľovi pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver,
resp. pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver namiesto údaju o

reálnych výdavkoch použiť automaticky údaj rovnajúci sa sume životného minima. Žalobca v súvislosti
so zisťovaním informácií o príjme a výdavkoch žalovaného vychádzal prvotne z údajov, ktoré mu
poskytol žiadateľ v žiadosti o úver, no žalobca neuviedol ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby si pred
uzavretím úverovej zmluvy vyžiadal od žalovaného údaje o pravidelných mesačných výdavkoch. Je
totiž nemožné, aby fyzická osoba nemala žiadne výdavky na uspokojenie svojich potrieb (to v súvislosti

s tým, že v kolónke „Celkové mesačné platby neúverových záväzkov /poistné, tel., TV../“ v žiadosti
o úver je uvedený údaj 0). Bez toho, aby banka skúmala aj tieto aspekty, t. j. skutočné výdavky
žalovaného, nemohla si utvoriť reálny obraz o jeho celkovej finančnej situácii, ktorý je potrebný pre
posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh z predmetnej zmluvy. Vzhľadom na (ne)konanie žalobcu
bez právnej starostlivosti nebolo možné vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ktorý

sa zároveň nestal splatným celkom ani v dôsledku uplynutia konečnej splatnosti úveru, pretože táto
neuplynulakudňupodaniažaloby,anikudňuvyhláseniarozsudku,atátonastane ažvroku2026.Takýto
úver však v zmysle § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. nemohol byť predmetom postúpenia na tretiu osobu,
zmluva o postúpení pohľadávky nebola platná v zmysle § 39 OZ a žalobca sa v dôsledku tohto úkonu,
od ktorého odvodzoval v spore svoju aktívnu vecnú legitimáciu, nestal veriteľom žalovanej pohľadávky.

Vec súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods.2, § 524
ods.1,2, § 525 ods.1,2, § 565 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „ OZ“), 497 Obchodného zákonníka, §
2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods.1,2, 16,17, § 11 ods. 2, § 17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Vzhľadom k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu by v zmysle § 255 ods.1 CSP nárok na náhradu

trov konania prináležal žalovanému. Nakoľko však žalovanému zo spisu žiadne trovy konania nevplynuli
(nevykonal žiaden procesný úkon), súd prvej inštancie rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania
žalovanému nepriznal.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že
vyhovie žalobe, prípadne navrhol zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc odvolacie dôvody uvedené v ust, § 365 ods.1 písm. b/, f/ a
h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové a právne závery) v konkrétnosti
namietal, že považoval za neprípustné a v rozpore s právom na súdnu ochranu pokiaľ za skutkovej

situácie, kedy žalobca v konaní predložil doklady preukazujúce skúmanie výdavkov žalovaného (dopyt
do úverového registra) a žiadosť žalovaného o poskytnutie úveru, v ktorej vyhlásil, že nemá iné výdavky
na živobytie (a to aj s poukazom na bývanie u rodičov), súd tieto vyhlásenia žalovaného v žiadosti o úver
z vlastnej iniciatívy poprel a žalobu zamietol z dôvodu, že tieto výdavky nie sú pravdivé. Za zarážajúci
považuje postup súdu prvej inštancie, ktorý v danom prípade bez akéhokoľvek tvrdenia žalovaného

alebo existencie dôkazu o opaku, namieta náklady žalovaného na neúverové záväzky, poistné, telefón
či televíziu. Žalobcovi nebolo zrejmé, akým zákonným postupom a na základe akých skutočností
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný mal v čase poskytnutia úveru iné záväzky než
prehlásil vo svojej žiadosti. Otázka skúmania bonity je podľa názoru žalobcu otázkou skutkovou, pričomv konaní tvrdil a tvrdí, že dôkazy o splnení odbornej povinnosti súdu prvej inštancie riadne predložil.
Žalovaný predmetné skutkové tvrdenia (ako aj predložené dôkazy) žalobcu absolútne a žiadnym
spôsobom nepoprel, pričom v zmysle ust. § 151 ods.1 CSP je vylúčený akýkoľvek iný výklad ako

ten, že skutkové tvrdenia žalobcu je potrebné považovať za nesporné. Namietal prekročenie právomoci
a zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu vyjadrenú v článku 1 CSP tým, že namiesto strany sporu,
rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu a poprel dôkaz predložený žalobcom. V tomto smere poukazuje
na obdobné prípady riešenie spornej otázky skutkových tvrdení nepopretých protistranou, nespornosti
žalobcových tvrdení v zmysle ust. § 151 ods.1 CSP v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

11CoCsp/43/2020 z 27.05.2020, Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17CoCsp/6/2024 z 25.04.2024,
v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/1/2024 z 30.01.2024, v uznesení Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoCsp/15/2022 z 31.08.2022, v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10CoCsp/3/2022 z 09.02.2023 a iné. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že skúmanie výdavkov, ktoré
súd prvej inštancie vyžadoval od postupcu, nemá oporu v dotknutých právnych normách. Poskytovatelia
úverov nie sú povinní žiadať preukazovanie konkrétnych mesačných nákladov (napríklad faktúrami za

telefón, bývanie, stravu, zdravotnú starostlivosť a pod.). Uvedené nie je realizované jednak z dôvodu
zachovania transparentnosti; inak by žiadateľovi o úver postačovalo zatajiť existujúce výdavky na
zlepšenie svojej platobnej kapacity a jednak z dôvodu relatívne častých zmien týchto nákladov v čase.
Taktiež podľa názoru žalobcu uplatňovanie paušálnych výdavkov vo forme životného minima spĺňa
predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou a je plne v súlade s zákonom č. 129/2010 Z.z.. Z

jednotlivých opatrení Národnej banky Slovenska pritom vyplýva, že veriteľ môže overovať výlučne
úverové (finančné) záväzky spotrebiteľa, nie výdavky životné (na lieky, energie, a pod.). Žalobca s
poukazomnavyššieuvedenépredkladástanoviskoNárodnejbankySlovenskazodňa14.03.2024,ktoré
predstavuje právny názor orgánu dohľadu ako orgánu aplikácie práva a gestora Opatrenia NBS a ktorý
vychádza z platných vnútroštátnych právnych predpisov ako aj práva EÚ. V zmysle stanoviska Národnej

bankySlovenskaniejeveriteľpovinnýzisťovaťskutočnénákladynabývanie,dopravu,telefón,internetči
ostatné výdavky na domácnosť, a to ani v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov ani v zmysle práva
Európskej únie. Rozšírenie povinností veriteľov pri skúmaní bonity je v zmysle tohto stanoviska možné
dosiahnuť výlučne zmenou právnych predpisov, alebo samotným rozhodnutím veriteľa. Dodávateľ nie
je policajný orgán, t. j. jeho možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované (Nariadenie GDPR)

a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti o úver. Žiadosť o úver
je pritom aj v zmysle obchodných podmienok nevyhnutným predpokladom pre uzavretie zmluvy. Na
základe uvedeného je preto pre žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, arbitrárne,
založené na svojvoľných záveroch, ktorými popiera obsah vykonaných dôkazov a vytvára vlastné
svojvoľné skutkové závery, ktoré nevyplývajú zo žiadnych skutočností. Výkladom ad absurdum súd prvej

inštancie vyžadoval, aby právny predchodca žalobcu posúdiť náklady na živobytie žalovaného napriek
tomu, že žalovaný prehlásil, že býva u rodičov a iné náklady s výnimkou nákladov vyplývajúcich zo
žiadosti nemá. Žalobca zastáva názor, že zo žiadosti o úver žalobca zistil údaje o rodinnom stave
(slobodný, počte nezaopatrených detí – 1) o dosiahnutom vzdelaní (stredoškolské s maturitou), o bývaní
(u rodičov,) o zamestnávateľovi, druhu pracovného pomeru, výške príjmov, ako aj výške výdavkov na

výživné a iné náklady. Z potvrdenia od zamestnávateľa žalovaného vyplynula najmä výška príjmov
žalovaného. Z predmetného výpisu z úverového registra bankových informácií vyplynulo aktuálne
úverové zaťaženie žalovaného. Žalobca trval na to, že pôvodný veriteľ disponoval pred poskytnutím
úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o
žalovaného finančnej situácii a jeho schopnosti predmetný úver splácať, a preto je názoru, že pristupoval

k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne, a to i nad rámec požadovaný zákonom. Žalobca
v súhrne považuje rozsudok za nesprávny, zastáva názor, že za platné je nutné považovať vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru ako aj zmluvu o postúpení pohľadávok.

5. Žalovaný nevyužil svoje právo sa písomne vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v celom rozsahu nevyhovel žalobe, prostredníctvom ktorej
sa žalobca ako tvrdený právny nástupca pôvodného veriteľa (E. D. F., G.) domáhal zo
strany žalovaného ako dlžníka peňažného plnenia na pohľadávku vo výške 20.000,- eur s prísl.
a náhrady trov konania zo spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil ako
spotrebiteľskúpoukazomna§52Občianskehozákonníka,naktorúsavzťahujútiežustanoveniaZákona

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie
dôkazného bremena žalobcom o danosti jeho aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie nároku a to
v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu ako veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, predpísanej
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. spočívajúcej v obligatórnom posudzovaní schopnosti (bonity)
žalovaného splácať úver v rámci štádia, ktoré vyústilo do uzavretia zmluvy o úvere, ako zásadnej

podmienky pre záver o platnom postúpení pohľadávky zo spotrebiteľského úveru založeného platnou
zmluvou o postúpení uzatvorenej medzi postupcom a žalobcom a v súvislosti s tým tiež danosti vecnej
aktívnej legitimácie na strane žalobcu. V nadväznosti na to napriek plnému úspechu žalovaného tomuto
právo na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie voči žalobcovi nepriznal, keďže
mu trovy v konaní nevznikli (§ 255 ods.1 CSP).

9. Odvolateľ (žalobca) prostredníctvom ťažiskovej časti odvolania namieta vecnú správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie tvrdiac, že toto je založené na nesprávnych skutkových a z toho plynúcich
právnych záveroch vzťahujúcich sa k ťažiskovo posudzovanej otázke a to zákonnej povinnosti
žalovaného uvedenej v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. (povinnosť dodávateľa skúmať s odbornou

starostlivosťou bonitu klienta pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy) vo väzbe na súdom vyvodený
následok vyplývajúci z ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 z.z. v kompilácii s odňatím mu možnosti
konať pred súdom o tejto otázke (tiež produkovať dôkazy na preukázanie splnenia tejto povinnosti), čím
uplatňuje naplnenie odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP ( porušenie
práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil

svoje rozhodnutie).

10. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci porušení zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. Jeho
naplnenie je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia.

12. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrenév hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

14. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmanímobsahuspisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštanciezdostatočnezistenéhoskutkového
stavu vyvodil správne skutkové a právne závery na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, ktoré tiež
dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2

CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v rozsahu v ňom uvedených
záverov, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach na tieto poukazuje,
aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou
jednotlivých ustanovení právnych predpisov, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní s následkom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

15. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a vo vzťahu k
odvolacím námietkam žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:

16. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu a vykonaného dokazovania vyplýva, že E. D.
F., G. ako veriteľ uzatvorila so žalovaným dňa 03.12.2018

Zmluvu o spotrebiteľskom úvere – poistený E. H. J. č. 18/3017/112059SRE, na základe ktorej poskytla
žalovanému poistený účelový klasický spotrebiteľský úver vo výške 24.770,- eur s výškou ročnej
úrokovej sadzby 5% , RPMN 6,84%, priemernou RPMN 8,19 %, termínom splatnosti splátok 20.
dňa príslušného mesiaca, splatnosťou prvej splátky 20.01.2019, termínom konečnej splatnosti úveru
20.11.2026, počtu splátok 96 s výškou prvej splátky 336,55 eur a poslednej splátky 335,67 eur, vrátane

uvedenia doplnkovej služby za zabezpečenie poistenia s uvedením výšky mesačného poistného 20,27
eur, celkovými nákladmi spotrebiteľa 32.044,12 eur. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov,
podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri nesplnení zmluvných povinností a ďalšie
náležitosti sú bližšie špecifikované v Zmluve a vo VOP. Podľa článku X. bodu 2 písm. b/ zmluvy,
banka je oprávnená vyhlásiť úver (alebo jeho časť) za splatný vrátane úrokov a poplatkov jednorazovo

pred termínom splatnosti, ak klient podstatne poruší zmluvné povinnosti (napr. ak dlžník neuhradí svoje
splatné peňažné záväzky v termíne ich splatnosti). Banka môže uplatniť právo podľa bodu 2 písm. b/
a c/ vyššie uvedeného článku najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky
a keď súčasne upozornila dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ako vyplýva
z prehľadu splátok a úhrad ( zo špecifikácie uplatneného nároku zo dňa 11.10.2023 nachádzajúceho

sa v č.l. 96 spisu), žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu 5.487,08 eur. Veriteľ žalobcu (E. D.
F., G.) listom zo dňa 13.04.2021 označeným ako Vyhlásenie úveru za predčasne splatný, vyhlásil
predčasnú splatnosť celého úveru a vyzval žalovaného na úhradu celej zostávajúcej sumy úveru vo
výške 22.532,- eur s príslušenstvom bezodkladne po doručení výzvy. V ďalšom následnom období
došlo medzi veriteľom a žalobcom k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.09.2022,

ktorou banka ako veriteľ mala postúpiť pohľadávku voči žalovanému z predmetného úveru na žalobcu.
Žalovaný po postúpení pohľadávky ku dňu podania žaloby neuhradil žiadnu sumu.

17. Žalobca za účelom preukázania, že skúmal bonitu žalovaného, predložil žiadosť o E. H. J. zo dňa
13.04.2021, výpisy z účtu žalovaného v rozhodnom období 02.01.2018-08.10.2018, pracovnú zmluvu

zo dňa 01.02.2017, potvrdenie o príjme (nachádzajúce sa na č.l. 135 spisu), výsledok
lustrácie žalobcu v úverovom registri (Dáta dopytu zo SRBI). V konkrétnosti v žiadosti o úver zo dňa
19.11.2018 (pred uzatvorením zmluvy) žalovaný uviedol osobné a kontaktné údaje (adresu trvalého
bydliska a korešpondenčnú adresu), údaje o jeho osobných a ekonomických pomeroch (slobodný, počet
nezaopatrených detí v spoločnej domácnosti 1, počet plnoletých osôb v spoločnej domácnosti 1, v

kolónke s označením vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti uviedol „iná forma bývania (u rodičov a pod.)“,
informácieojehopríjme(pracovnýpomernadobuneurčitúuzamestnávateľaKwizdaPharmadistribution
GMbH, Rakúsko od 2/2017 ako špeditér s priemerným čistým mesačným príjmom zo závislej činnosti
za 3 mesiace vo výške 1.330,-eur), údaje o výdavkoch (v kolónke s označením celkové mesačné
splátky bankových úverov uviedol sumu 450,- eur, v kolónke s označením mesačná platba výživného

uviedol sumu 250,- eur, v kolónke s označením celkové mesačné platby neúverových záväzkov je
uvedená suma 0. Žalobca sa snažil preukázať skúmanie bonity žalovaného tým, že posúdil preverením
záväzkov žalovaného a ich splácania v Spoločnom registri bankových informácií (SRBI) z ktorého
obsahu dopytu vyplynulo, že žalovaný bol (pred poskytnutím úveru) vedený ako dlžník v celkovo18 žiadaných, odmietnutých, odvolaných, existujúcich a ukončených úverových vzťahoch a ku dňu
20.11.2018 mal okrem poskytnutého úveru ešte osobný úver čerpaný vo výške 12.000,- eur s mesačnou
splátkou vo výške 182,- eur a zostávajúcou istinou a príslušenstvom 16.562,- eur, spotrebný úver

čerpaný vo výške 25.000,- eur s mesačnou splátkou vo výške 341,- eur a zostávajúcou istinou a
príslušenstvom 30.313,- eur a kontokorentný úver s úverovým rámcom 300,- eur. Celkovo teda žalovaný
malsplácaťtitulomúverov523,-eurmesačne.Naviaczpredloženéhovýstupuvyplynulo,žežalovanému
priebehu roka 2018 žalovanému bolo odmietnutých 5 žiadostí o úver (od 11.666,- eur do
25.000,- eur) a o ďalšie dva úvery (oba vo výške 30.000,- eur) žiadal. V roku 2017 banky odmietli

žalovanému žiadosti o úver v štyroch prípadoch. Príjem žalovaného bol zrejmý z pracovnej zmluvy zo
dňa 01.02.2017, z potvrdenia o príjme na č.l. 135 a v konečnom dôsledku z výpisov z účtu žalovaného,
išlo o príjem u zamestnávateľa Kwizda Pharmadistribution GMbH (Rakúsko). Z predložených výpisov z
účtu žalovaného vyplýva – za mesiac máj 2018 výška čistej mzdy 1.371,42 eur, za mesiac jún 2018
výška mzdy 1.307,68 eur, za mesiac júl 2018 výška čistej mzdy 1.320,20 eur, za mesiac august 2018
výška mzdy 1.333,33 eur, za mesiac september 2018 výška mzdy 1.317,10 eur a za mesiac október

2018 výška mzda 1.751,52 eur. Žalobca ďalej tvrdil, že v rámci nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa a jedného vyživovaného dieťaťa, t.j.
sumu 298,68 eur. Pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb žiadateľa o úver braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20%
rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov

jeho domácnosti, voči ktorým mal spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.

18. Predmetom konania je teda pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru, ktorá mala byť bankou
postúpená po jej zosplatnení na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.09.2022.
V takomto prípade teda aktívna vecná legitimácia žalobcu súvisí so splnením podmienok určených

zákonompreplatnézosplatnenieúveruanáslednéplatnépostúpeniepohľadávky,ktorénatietozmluvné
vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa.

19. Nemožno pochybovať (a správne to posúdil tiež súd prvej inštancie a v odvolaní to nespochybňuje
ani žalobca) o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu v zmysle ustanovení § 52 a nasl.

OZ, založeného medzi stranami sporu zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorý podlieha normám
spotrebiteľského práva, tiež zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 03.12.2018. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v
ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný nárok žalobcu voči žalovanému, súd prvej inštancie zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom

vzťahu, posúdiac správne, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva, podrobil ex offo prieskumu
obsah zmluvy o tomto úvere z hľadiska toho, či obsahovala zákonné náležitosti, tiež skúmal, či
postupom žalobcupreduzatvorenímzmluvynedošlokporušeniujehopovinnostipostupovaťsodbornou
starostlivosťou a skúmať bonitu žalovaného.

20. Podľa § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (13.03.2014)
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné
na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa
využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným
zákonom.

21. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (03.12.2018), ak
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.22. V čase uzatvorenia zmluvy platila, ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcich častiach tohto
rozhodnutia, právna úprava zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a súd prvej inštancie
zo správne aplikovaných ustanovení označeného právneho predpisu platných a účinných ku dňu

uzatvorenia dotknutej zmluvy aj vychádzal.

23. So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy(03.12.2018)nemožnopochybovať,ževeriteľjepriposúdeníúverovejschopnostiklientapovinný
brať na zreteľ tak existujúcu situáciu klienta (najmä jeho príjmy a výdavky), ako aj skutočnosti, ktoré

možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je tak v zmysle reálneho naplnenia tejto povinnosti
potrebné klásť na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi
zostanepovynaloženíbežnýchvýdavkovmesačnetakáčiastka,akábudepotrebnápresplácanieúveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z v tom čase existujúceho
stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Účelom ani zmyslom tejto povinnosti samozrejme

nie je nadobudnutie stopercentnej istoty o splatení úveru, keďže nie je možné s istotou vylúčiť situácie,
že spotrebiteľ príkladmo dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie, či nastanú iné,
na jeho situáciu negatívne dopadajúce skutočnosti. Zákonodarca zavedením tejto povinnosti sledoval
efektívne zamedzenie predlžovania spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní v čase uzatvorenia zmluvy a
reálne ani vo svetle svojich v tom čase existujúcich pomerov do budúcnosti svoje záväzky riadne

splácať. Z textu zákona vyplýva, že tieto informácie si má veriteľ zabezpečiť sám (avšak tiež v
spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
prípadne s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť poskytnúť

veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť) úplné, presné a pravdivé údaje, čo však nezbavuje veriteľa
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie
veriteľa), keď tomuto v závislosti na frekvencii splácania zostane v jeho osobnom a domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške, čo vyžaduje zo strany dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj
výdavkov u konkrétneho žiadateľa o úver. Samostatné analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, či
naopak, nie je logicky spôsobilé k reálnemu posúdeniu úverovej schopnosti (bonity) spotrebiteľa, ako
žiadateľa o úver. Dôsledkom podcenenia bonity veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie

mu ochrany pre prípad zistenia, že tento hrubou nedbanlivosťou porušil svoju zákonnú povinnosť
s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa a to prostredníctvom uplatnenia sankcií voči
veriteľovi uvedených v ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy (03.12.2018) o.i. aj v podobe nemožnosti vyžadovať po spotrebiteľovi jednorazové splatenie
poskytnutého úveru, inak povedané nemožnosti voči nemu úver zosplatniť.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, bolo teda nielen plne opodstatnené, ale priamo neopomenuteľné
zo strany súdu vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity žalovaného zo strany žalobcu
a splnenie tejto povinnosti vo svetle ust. § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 a následne výsledky
zistenívyhodnotiť,keďžeideojednu zozákonnýchpodmienok,ktorejsplneniepreduzatvorenímzmluvy

vyžaduje právnaúpravazameranánaochranuspotrebiteľa(§52anasl.Občianskehozákonníka,Zákon
o spotrebiteľských úveroch a ďalšie), o to viac s ohľadom na predmet žaloby, ktorú povinnosť si súd
prvej inštancie splnil a vo výsledku teoretické východiská na okolnosti posudzovanej veci aj správne
interpretoval.

25. Povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať, či veriteľ konal pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru s odbornou starostlivosťou, ako aj to, že dôkazné bremeno v konaní o splnení
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zaťažuje výlučne veriteľa a nikdy nie spotrebiteľa, vyplýva
z niekoľkých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie SD EÚ C-679/18, SD
EÚ C-449/13, SD EÚ C-377/14 a ďalšie). Súdny dvor EÚ dospel k záveru, podľa ktorého o.i. článok 8

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica...“) sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto Smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonituspotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod
podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa článku 23.

26. Ako súd prvej inštancie správne uviedol, pre tohto veriteľa boli vo vzťahu k posudzovaniu
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver stanovené konkrétne povinnosti, ukazovatele na
výpočet schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, čo vyplýva z § 7 ods. 19 - 21 zák. č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (03.12.2018).

27. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia o kvalifikovanom splnení tejto povinnosti v rozsahu, ktorý by bolo možné považovať za
konanie z odbornou starostlivosťou a z obsahu listín, ktoré do doby rozhodnutia predložil akceptovateľne
potrebná činnosť veriteľa v okolnostiach tejto konkrétnej veci v tomto smere ani nevyplynula. V súvislosti
s tým je potrebné v prvom rade zdôrazniť princípy a zásady, na ktorých spočíva civilné sporové
konanie. Články 8 a 9 CSP sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho

princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako tieto princípy súvisia so zásadou tzv. rovnosti zbraní
a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné
tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá
procesná strana je povinná označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia relevantnými dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Taktiež

strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim
vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na
skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu. S poukazom
na obsah spisu a články 8 a 9 CSP, v spojení s ust.§ 149, § 150 ods.1 a § 153 CSP je nutné konštatovať,

že žalobca neprodukoval tvrdenia a nepreukázal listinnými dôkazmi, ani inými dôkaznými prostriedkami
v spore splnenie si povinnosti v potrebnom rozsahu s odbornou starostlivosťou so zreteľom na známe
údaje o pomeroch žalovaného vyžadujúcich si nepochybne zvýšenú pozornosť pri plnení si povinnosti
veriteľa skúmať bonitu žalovaného ešte pred samotným poskytnutím spotrebiteľského úveru. Z obsahu
spisu vyplýva, že súd prvej inštancie tiež naviac aj vyzval dňa 19.10.2023 žalobcu s odkazom na § 7

ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy na predloženie dôkazov týkajúcich
sa splnenia povinností E. D. F., G. v tomto smere. Žalobca na výzvu súdu síce opísal podľa jeho názoru
rozhodné skutočnosti a predložil listinné dôkazy, ktoré podľa neho dostatočne preukazujú potrebný
rozsah a spôsob skúmania bonity žalovaného pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy (žiadosť
o poskytnutie E. H. J. úveru č.18/3017/112059SRE, pracovnú zmluvu, potvrdenia zamestnávateľa,

výpisy z účtu, overovanie úverovej zaťaženosti z úverového registra), čím si podľa neho pôvodný veriteľ
splnil svoju povinnosť danú mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., avšak odvolací súd posúdením
rozhodujúcich skutočností, sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie v tom, že predložené
listinné doklady, ktoré sú sprevádzané skutkovými tvrdeniami žalobcu, nie sú pre záver o splnení
jeho (resp. jeho právneho predchodcu) vyššie uvedenej zákonnej povinnosti postačujúce. Žalobcom

predložené vyjadrenie o skúmaní bonity považoval súd za všeobecné, bez reálneho zaoberania sa
dobou, na ktorú sa poskytuje úver (v danom prípade 8 rokov), tiež samotnou výškou spotrebiteľského
úveru (24.770 eur), bez analýzy spotrebiteľovho osobného/domáceho rozpočtu, a to ako na strane
príjmov, tak na strane existujúcich záväzkov a výdavkov (nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb) so zohľadnením tiež účelu spotrebiteľského úveru. Z dostupných informácií sa síce

javí, že žalobca, resp. jeho predchodca pred uzatvorením zmluvy aspoň v základe pomery žalovaného
zisťoval, avšak len v rozsahu, ktorý mu dal odpoveď na to, či je zamestnaný, aká je výška jeho
príjmu, žalovaný mu oznámil svoje osobné pomery (rodinný stav, počet vyživovacích povinností, forma
bývania), z úverového registra mal vedomosť o jeho úverovom zaťažení, teda koľko a akých úverov
spláca, absentuje však akýkoľvek dôkaz/relevantná informácia o prehľade výdavkov žalovaného na

jeho základné životné potreby (ich zisťovanie, bez výsledkov analýzy konkrétnych výdavkov na bývanie
stravu, dopravu, energie, domácnosť, či ďalšie žalobca v konaní nepreukázal), ktoré musí vynakladať za
mesiac, čím sa veriteľ diskvalifikoval reálne z možnosti seriózne bonitu žalovaného analyzovať o to viac
so zreteľom na zjavne zistenie, v akom nezanedbateľnom rozsahu je žalovaný/bol v čase uzatvorenia
zmluvy) úverovo zaťažený a pri nespornej vedomosti o tom, že opakovane bol vo viacerých prípadoch

ako potencionálny záujemca o úvery v rozhodnom období odmietnutý. So zreteľom na tieto konkrétnosti
v danej veci z hľadiska seriózneho skúmania (t.j. s odbornou starostlivosťou) bonity žalovaného v čase
predchádzajúcom uzatvoreniu zmluvy o úvere, i keď žalobca v konaní (aj v podanom odvolaní) tvrdil
splnenie povinnosti pri skúmaní bonity danej mu znením zákona v zistenom rozsahu, uvedený postuppredchodcu žalobcu vo svetle konkrétností danej veci týkajúcich sa v tom čase existujúceho úverového
zaťaženia žalovaného nemožno hodnotiť pri absencii zistenia o zaťažení žalovaného pravidelnými
nevyhnutnými výdavkami za postačujúci a zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 7 ods.1

zákona č. 129/2010 Z.z.. Naviac, z verejných databáz nemusia ani ďalšie záväzky žalovaného vyplynúť,
keďže sa môže jednať aj o súkromné pôžičky. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa napriek
vedomosti o rozsahu úverového zaťaženia žalovaného a vedomosti o odmietnutí ho inými bankami
uspokojil len s údajom o výdavkoch žalovaného, uvedených samotným žalovaným vo formulári veriteľa
(v žiadosti o E. H. J. úver v kolónke s označením „Celkové mesačné platby neúverových záväzkov/

poistné teda s údajom „0“), čo nie je samozrejme reálnym a nesnažil sa pri minimálnej obozretnosti
tieto skúmať a verifikovať aj z iných zdrojov (mimo jednostranného prehlásenia klienta), tieto akceptoval,
pričom dôkazom neodborného vyhodnotenia danosti bonity, teda nedostatku splnenia si jeho povinnosti
konať v takom prípade s odbornou starostlivosťou sa prejavila v praktickom živote práve tým, že
v dôsledku nereálnych predpokladov o zvládnutí úverového zaťaženia žalovaného, nastala pri rozumnej
miere predvídavosti predpokladaná situácia, že žalovaný to neuniesol a úver prestal splácať. Pokiaľ

žalobca v konaní predložil listinu označenú ako Dáta dopytu zo SRBI, z ktorej vyplynulo, že žalovaný
bol (pred poskytnutím úveru) vedený ako dlžník v celkovo 18 žiadaných, odmietnutých, odvolaných,
existujúcich a ukončených úverových vzťahoch a mal okrem žalobcom poskytnutého úveru ešte jeden
osobný úver s celkovom čiastkou 12.000,- eur s mesačnou splátkou vo výške 182,- eur a zostávajúcou
istinou a príslušenstvom 16.562,- eur; jeden spotrebný úver čerpaný vo výške 25.000,- eur s mesačnou

splátkou vo výške 341,- eur a zostávajúcou istinou a príslušenstvom 30.313,- eur a kontokorentný
úver s úverovým rámcom 300,- eur, pričom zo samotnej zmluvy (v č. l. V bodu 2 písm. b/ ) vyplýva, že
úver bol poskytovaný za účelom splatenia niektorých existujúcich záväzkov žalovaného v inej bankovej
inštitúcií splatných 15.03.2026 a to vo výške 24.067,- eur, teda poskytovateľ úveru vedel o bonitných
problémoch žiadateľa, no napriek tomu mu ďalší úver poskytol, tento jeho postup v žiadnom prípade

nezodpovedá zásade odbornej starostlivosti, naopak jedná sa tu o typický príklad reťazenia úverov,
kedy si reálne nemohol subjekt poskytujúci takýto úver, pri dovtedy bežnom chode veci, vytvoriť
záver o spoľahlivosti a dostatočnej schopnosti žalovaného splácať jeho poskytnuté úvery, resp. riadnom
splatení svojho úveru v dohodnutom čase. Odvolací súd tiež uvádza, že v okolnostiach daného prípadu
preto nemôže byť požadovaným dôkazom v tomto smere „Výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia

ukazovateľa schopnosti splácať)“, na ktorý žalobca poukazoval v priebehu konania, pretože z tohto
listinného dôkazu síce vyplývajú informácie zisťované bankou (dopyt do úverového registra, údaje
o príjme žalovaného z pracovnej zmluvy spolu s výpisom z účtu žalovaného a údaje o žalovanom zo
žiadosti o úver), avšak tento dôkaz nepreukazuje, či pôvodný veriteľ skúmal aj ďalšie bežné výdavky
žalovaného, napr. na domácnosť, stravu, atď., a tiež akým spôsobom jeho situáciu so zreteľom na

významné úverové zaťaženie a odmietnutie ho inými bankami pre zjavný záver o nedostatku jeho bonity,
analyzoval. Je zrejmé, že išlo pri plnení si zákonnej povinnosti veriteľom o zjavný formalizmus, ktorý
je vo svetle materiálneho poňatia interpretácie zákona neprípustným. Pokiaľ žalobca argumentoval
Opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, tak z neho nevyplýva, že by bol veriteľ so zreteľom
na individuálne okolnosti konkrétnej veci, ktoré sú dôvodom na zvýšenú pozornosť pri skúmaní bonity

vertieľa, zbavený povinnosti šetriť pomery potencionálneho záujemcu o úver aj v širšom meradle pokiaľ
je prítomné podozrenie, že poskytnutie úveru, by tohto mohlo neprimerane zaťažiť a vo výsledku
viesť k porušeniu, či absolútnej nemožnosti dodržiavať platobnú disciplínu, o čo nepochybne išlo aj
v okolnostiach danej veci pri nadmernom úverovom zaťažení žalovaného. Za súčasného konštatovania,
že v čase pred uzatvorením zmluvy žalobca poskytol úver bez zisťovania údajov o výške výdavkoch

žalovaného v čase pred uzatvorením zmluvy (údaj „O“ nie je reálny), bez akéhokoľvek ďalšieho
preverenia a aktívneho zisťovania bonity so skúmaním jeho výdavkov, takýto postup veriteľa nemožno
považovať za skutočné (seriózne) overovanie bonity žalovaného, teda také, ktoré by sa vyznačovalo
odbornou starostlivosťou. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, vychádzajúc z jeho znenia,
skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa,

pri ktorom sa nemožno uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcim v dopyte na spotrebiteľa o
výškejehopríjmuavýdavkov,tzv.sociálno-ekonomickejsituáciížalovanéhobezpreukázaniazískavania
informácií o relevantných skutočnostiach tiež z iných dostupných zdrojov a bez následného aktívneho
získavania potrebných informácií zo strany dodávateľa a ich následnej analýzy a vyhodnotenia, ktorú
reálnu činnosť žalobca nepreukázal a ktoré z hľadiska svojho zmyslu a účelu predpokladá splnenie si

povinnosti danej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Bez právneho významu je poukaz žalobcu
v odvolaní na rozhodovaciu činnosť iných súdov, či priamo tohto odvolacieho súdu v iných veciach
týkajúcu sa problematiky skúmania bonity, keďže túto nemožno paušalizovať a to práve vzhľadom
k individuálnym okolnostiam danej veci, ktoré súdna prax zohľadňuje a na ktoré musí v každomkonkrétnom prípade prihliadnuť aj vo svetle názorovej línie rozhodovacej činnosti vyššieho súdu, čo súd
prvej inštancie aj správne pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

28. Pokiaľ odvolateľ (aj to až) v priebehu odvolacieho konania v rámci podaného odvolania doložil
stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 14.03.2024 označené ako Odpoveď na žiadosť
žalobcu (ktoré však v súvislosti so splnením zákonným podmienok dodávateľa skúmať s odbornou
starostlivosťou bonitu klienta pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie takto necharakterizoval), ide jednoznačne o tzv. novotu v odvolacom konaní (nové

skutkové tvrdenie), nespôsobilé v jeho svetle preskúmavať vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,
ktorá diskvalifikácia tejto novoty z odvolacieho prieskumu je daná tým, že žalobca nielen nepreukázal,
ale ani netvrdil naplnenie zákonných predpokladov daných ust. § 366 CSP pre jeho pripustenie.

29. V konkrétnom prípade na vyriešenie otázky aktívnej legitimácie vzhľadom na skúmanie platnosti
postúpenia pohľadávky je nutné potom vyvodiť právny následok nesplnenia si povinnosti veriteľa

vyplývajúcej z § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a v zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., v podobe
toho, že veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. S poukazom na zákonnú sankciu absolútnej nemožnosti požadovať jednorazové zosplatnenie
úveru už bolo v ďalšom nadbytočné skúmať osobitne aj zákonnosť a splnenie zákonných podmienok
vyžadovaných zákonnou úpravou § 565 a § 53 ods. 9 OZ pre predčasné zosplatnenie úveru. Pokiaľ

Zákon o spotrebiteľských úveroch určil nemožnosť veriteľa predčasne zosplatniť úver, je zrejmé, že
predčasnézosplatnenie(akbyajbolisplnenézákonnépodmienky§565a§53ods.9OZ)jespoukazom
na § 39 OZ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom.

30. V spotrebiteľských vzťahoch pri konštatovaní platnosti či neplatnosti postúpenia pohľadávky z

dodávateľa na ďalší subjekt, je nutné okrem všeobecných ustanovení § 524 až § 530 OZ zohľadniť aj
osobitnú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských úverov, ktorá na daný právny vzťah
dopadá. Ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. stanovuje, že veriteľ môže práva zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere previesť na tretiu osobu, len ak prechádza, alebo sa postupuje pohľadávka
so všetkými právami s ňou spojenými a sú kumulatívne splnené obe podmienky presne špecifikované

pod písmenami a/ a b/ tohto zákonného ustanovenia, teda súčasne ide o prechod alebo postúpenie
z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu
na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky
a súčasne prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru.

31. Pokiaľ podľa ustanovenia § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu je tak zrejmé, že predmetná pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nemohla
byť v súlade s § 17 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. prevedená na tretiu osobu, keďže sa nestala

splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože veriteľ nebol oprávnený
spotrebiteľský úver predčasne zosplatniť z dôvodov vyššie uvedených a nešlo ani o pohľadávku po
konečnom termíne splatnosti (ten mal nastať až v roku 2026).

32. Pokiaľ bola v spore konštatovaná nezákonnosť predčasného zosplatnenia celého úveru, bol potom

aj správny záver súdu prvej inštancie, že neboli tým naplnené zákonné predpoklady platného postúpenia
pohľadávky vyplývajúce z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z., pretože v konkrétnom
prípade sa nepostupovala pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru a nebola
postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, pretože nedošlo k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku

nesplnenia si povinností veriteľa vyplývajúcich z ustanovenia § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., z čoho
vyplynula zákonná sankcia podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.. Odvolací súd potom považuje
za správny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súčasného žalobcu, na ktorého platným a
zákonným spôsobom nebolo prevedené právo, ktorého sa v spore voči žalovanému domáha a nemožno
mu tak priznať ani len čiastočné plnenie voči žalovanému.

33. Možno potom zhrnúť, že správny bol záver súdu prvej inštancie, ktorý založil svoje rozhodnutie
na závere, že súčasný žalobca nie je v danom spore vecne aktívne legitimovaným a nositeľom právz predmetnej pohľadávky, pretože postúpenie pohľadávky bolo absolútne neplatné podľa § 39 OZ
z ktorého dôvodu správne aj súd prvej inštancie žalobu zamietol.

34. Odvolacie námietky žalobcu tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

35. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov

konania, podľa § 387 ods. 1 CSP toto v celom rozsahu potvrdil. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k odlišnému rozhodnutiu.

36. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako síce v odvolacom konaní plne úspešnému, náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi nepriznal, keďže mu z obsahu spisu vznik trov v odvolacom konaní nevyplynul.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).