Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Tos/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124010775
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124010775.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov
JUDr. Michaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Petra Hunáka, PhD., v trestnej veci odsúdeného A.
B., nar. XX. XX. XXXX v Banskej Bystrici, prejednal na neverejnom zasadnutí dňa 30. januára 2025
sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Nt/16/2024 zo dňa 31.
októbra 2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením sp. zn. 9Nt/16/2024 zo dňa 31. októbra 2024 samosudca Okresný súd Banská Bystrica
podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného A. B., nar. XX. XX. XXXX v Banskej Bystrici,
trvale bydliskom C. D. XXXX/XXX, B. B., t. č. umiestneného v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
a Ústave na výkon väzby Leopoldov, na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným

trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/25/2023 zo dňa 03. 05. 2023, pretože
súd nezistil dôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por.

Proti tomto uzneseniu podal odsúdený priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí konanom
dňa 31. 10. 2024 sťažnosť, ktorú písomne doplnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným
prvostupňovému súdu dňa 08. 01. 2025. V sťažnosti v podstate uviedol, že sa v celom rozsahu

nestotožňuje s rozhodnutím okresného súdu, pritom mal za to, že opätovne bolo rozhodnuté v
jeho neprospech a prvostupňový súd neprihliadol zákonným spôsobom na zmenu Trestného zákona
účinného od 06. 08. 2024, ktorá je podľa jeho názoru v jeho prospech.

Trval na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol vo svojom pôvodnom návrhu na obnovu konania ako aj
skutočnostiach uvedených v písomnom doplnení dôvodov na obnovu konania zo strany jeho obhajcu

dňa 28. 08. 2024. Mal za to, že na verejnom zasadnutí dňa 31. 10. 2024 sa jednoznačne vyjadril
a odôvodnil spolu s ustanoveným obhajcom nevyhnutnosť nariadiť v jeho veci obnovu konania, a to
s poukazom najmä na zmenu Trestého zákona účinného od 06. 08. 2024, ako aj na neprimerane
prísne odsúdenie trestným rozkazom vo veci samej v konaní, v ktorom mal byť odsúdenému uložený
oveľa miernejší nepodmienečný trest odňatia slobody (vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
5T/25/2023).

Vzhľadom na uvedené odsúdený trval na všetkých dôvodoch, ktoré uviedol v rámci konania sp. zn.
9Nt/16/2024 a ktoré sú písomne uvedené aj na 1. a 2. strane napádaného uznesenia a trval na tom,
že v jeho prípade sú splnené zákonné predpoklady na povolenie obnovy konania, ktorá je nevyhnutná
vzhľadom na odsúdenému uložený neprimerane prísny trest odňatia slobody.

Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie okresného vo výroku,
ktorým bol návrh na obnovu konania zamietnutý a v zmysle § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. rozhodol vo vecisám a povolil obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 5T/25/2023,
v ktorom bol odsúdený neprimerane prísne potrestaný.

Podľa§192ods.1písm.a),b)Tr.por.prirozhodovaníosťažnostipreskúmanadriadenýorgánsprávnosť
výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce
týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Po postupe v zmysle tohto ustanovenia krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nebola

dôvodne podaná, pretože v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky obnovy konania podľa
§ 394 ods. 1 Tr. por.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že A. B. bol trestným rozkazom Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 5T/25/2023 zo dňa 03. 05. 2023 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. (v bode 1) a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178

Tr. zák. (v bode 2), za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3
rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bolo uložené ochranné
protitoxikomanické liečenie ústavnou formou a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu v trvaní 6 rokov.

Podaním doručeným okresnému súdu dňa 15. 07. 2024, následne doplneným dňa 28. 08. 2024
odsúdený požiadal o povolenie obnovy konania, o ktorom návrhu okresný súd rozhodol sťažnosťou
napadnutým uznesením.

Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený

obmedzený revízny princíp, potom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods.1 písm.
a) alebo b) Tr. por., na základe sťažnosti preskúmal napadnutý výrok uznesenia, a to zo všetkých
hľadísk, bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť
postupu konania, ktoré napadnutému výroku predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutého výroku uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej

stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k
porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.

Sťažnosť proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania, je prípustná v

súlade s ustanoveniami § 185 ods. 1, 2 Tr. por., § 402 ods. 3 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou
v zmysle § 186 ods. 1 Tr. por. a v lehote stanovenej § 187 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu. alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V rámci teoretického exkurzu krajský súd uvádza, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu v konaní o obnove konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a
právne názory strany konania, ktorá sa domáha obnovy konania. Krajský súd zdôrazňuje, že jedným zo
základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď

súdyrozhodnúvoveciskonečnouplatnosťou,ichrozhodnutieneboloviacspochybňované.Tentoprincíp
neumožňuje stranám konania, aby sa dožadovali obnovy konania iba z dôvodu opätovného prejednania
a nového rozhodnutia vo veci. Samotná možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre
opätovné preskúmanie veci. Odklon od tohto princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú
okolnosti podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť

právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád.
Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná spravodlivá
rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému.Krajský súd konštatuje, že o takýto prípad sa v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy
konania nejedná.

V posudzovanom prípade okresný súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, sa dôsledne
vysporiadal so skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod pre povolenie
obnovy konania a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne, v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Tr. por.,
odôvodnil.

Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v danom prípade
postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný
skutkový základ pre rozhodnutie, že v prípade odsúdeného neboli splnené podmienky pre povolenie
obnovy konania v predmetnej trestnej veci. Z jeho návrhu a následnej výpovede na verejnom zasadnutí
je zrejmé, že obnovy konania sa domáha z dôvodu legislatívnej zmeny, ktorá nastala s účinnosťou od
06. 08. 2024, novelou Trestného zákona č. 40/2024, ktorou došlo k zásadnej zmene pri ukladaní trestov,

ako je to uvedené v § 33a Tr. zák. Podľa neho ide o takú novú skutočnosť, ktorá je spôsobilá naplniť
hypotézu právnej normy v ust. § 394 Tr. por., a vyvolať týmto ustanovením upravené právne účinky.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zdôrazňuje, že pri časovej konkurencii viacerých zákonov v
čase od spáchania trestného činu do času, kedy sa o ňom rozhodne, platí s poukazom na ust. § 2

Trestného zákona všeobecný zákaz retroaktivity hmotnoprávnych noriem. Tento nachádza výraz priamo
v zákonnom znení prvej vety tohto ustanovenia: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný." Výnimkou zo všeobecnej zásady je použitie retroaktivity
pri časovom strete zákonov, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, avšak podľa zákonného znenia "len v
čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku".

Aplikujúc na túto vec, skutok, za ktorý bol A. B. odsúdený, bol v čase uznania jeho viny a najmä
pri ukladaní trestu právne kvalifikovaný v súlade s Trestným zákonom a okresný súd v napadnutom
uznesenítakokolnostiprávnejkvalifikácieskutku,akonajmäukladaniatrestuodsúdenémudostatočným
spôsobom ozrejmil. Zhrnúc vyššie uvedené, použitie retroaktivity v trestnom konaní je síce v súlade s

ústavnou zásadou v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky v prospech páchateľa povinné, avšak
moment, ktorý jej aplikáciu ohraničuje, je vynesenie rozsudku/trestného rozkazu vo veci samej. Keďže u
odsúdeného v období medzi spáchaním trestného činu a vyhlásením trestného rozkazu súdom prvého
stupňanedošlokuzmenezákonnýchustanovenívovzťahukposúdeniutrestnostispáchanéhotrestného
činu a najmä ukladania trestu odsúdenému, možno konštatovať, že nejde o situáciu, ktorú upravuje

druhá veta ust. § 2 ods. 1 Tr. zák.

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 07. 11.
2024, sp. zn. III. ÚS 587/2024-9, ktoré je plne aplikovateľné aj v posudzovanej veci. Z odôvodnenia
vyššie uvedeného uznesenia vyplýva, že: „Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona upravujúceho časovú

pôsobnosť sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin
spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony,
trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Preto
platí, že trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase jeho spáchania. Rovnako tak trest
možno uložiť iba v rozsahu a spôsobom podľa zákona účinného v čase, keď bol trestný čin spáchaný.

Ide o vyjadrenie zásady vylúčenia retroaktivity, teda zákazu spätnej pôsobnosti zákonov. Vzhľadom na
objektívny časový odstup medzi spáchaním činu a rozhodnutím súdu o jeho trestnosti spolu s uložením
trestu Trestný zákon pripúšťa použitie právnej úpravy účinnej neskôr, v čase, keď sa o trestnom čine
rozhoduje. Musí však byť splnená podmienka, že to je pre páchateľa priaznivejšie. Trestný zákon teda
počíta s možnosťou zmeny právnej úpravy, avšak jej použitie je možné, iba ak ide o zmenu, ktorá nastala

do rozhodnutia v trestnej veci. Nemôže preto ísť o akúkoľvek neskoršiu zmenu Trestného zákona, aj
keď pre páchateľa výhodnejšiu, ako si to vysvetľuje sťažovateľ. Zmena Trestného zákona, na ktorú sa
sťažovateľ v návrhu na obnovu konania odvolával a ktorou zároveň odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť,
nadobudla účinnosť dávno po tom, ako bolo o trestnej veci a treste sťažovateľa rozhodnuté. Novela
Trestného zákona preto nemá vplyv na výšku trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený

už pred niekoľkými rokmi.“

Navyše neuniklo pozornosti krajského súdu, že trest uložený odsúdenému v posudzovanej veci je
zákonným a spravodlivým, ktorý sa takým javí aj vo svetle záverov zabezpečeného hodnotenia ústavuna výkon trestu odňatia slobody, v ktorom aktuálne odsúdený trest vykonáva, z ktorého vyplýva, že
správanie odsúdeného počas výkonu trestu nie je stabilizované, ani bezproblémové, keďže počas
výkonu trestu boli zaznamenané nedostatky, za čo bol celkovo 18 krát disciplinárne potrestaný.

Odsúdený vo svojom návrhu teda neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by samy osebe alebo v
spojení s inými skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi odôvodnili iné rozhodnutie v zmysle ust.
§ 394 ods.1 Tr. por., pritom dôvody jeho sťažnosti sú len opakovaním skutočností uvedených v návrhu
na povolenie obnovy konania, s ktorými sa prvostupňový súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého

uznesenia. Skutočnosti uvádzané odsúdeným nie sú takého charakteru, aby boli splnené zákonné
požiadavky vyžadované ustanovením § 394 ods. 1 Tr. por. pre povolenie obnovy konania. V danom
prípade teda aj senát krajského súdu dospel k rovnakému záveru, ako bol ustálený okresným súdom.

Námietky sťažovateľa neboli relevantné privodiť zmenu, alebo zrušenie napadnuté uznesenia, pritom
nadriadený súd je toho názoru, že napadnuté uznesenie obsahuje všetky zákonom stanovené kritériá z

hľadiska jeho formy a obsahu. Uznesenie je presvedčivé, zrozumiteľné a neponecháva nadriadenému
súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Nadriadený súd si osvojuje dôvody
napadnutého uznesenia, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery
súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Podľa aktuálne platnej judikatúry Ústavného súdu SR právo na spravodlivý proces neznamená, aby súd
rozhodoval v súlade s predstavami, požiadavkami, resp. právnymi názormi strany konania. Z opačného

pohľadu možno povedať, že zamietnutie návrhu, teda neúspech odsúdeného s jeho predloženou
požiadavkou súdu nie je možné považovať bez ďalšieho za porušenie práva na spravodlivý proces v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Je v právomoci všeobecných súdov interpretovať a aplikovať právne
normy, ako aj vykonávať a hodnotiť dôkazy.

Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľa krajský súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument odsúdeného je súd povinný dať podrobnú
odpoveď. Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd vo svojom rozhodnutí reagoval na všetky
argumenty prednesené v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na také, ktoré sú z hľadiska výsledku

súdneho konania považované za rozhodujúce (sťažnosť č. 18390/91, rozsudok ESĽP z 9. decembra
1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielskemu kráľovstvu).

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Z vyššie uvedených dôvodov senát Krajského súdu v Banskej Bystrici sťažnosť odsúdeného
v súlade s ustanovením § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Tr. por. v spojení s §

180 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.