Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/131/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720201248
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8720201248.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: P. X., nar. R.., bytom S., zast. Beňo & partners
advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej:
POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Katarínou
Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 3.225 eur, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 16Csp/29/2020, o

dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. júna 2023 sp. zn. 9CoCsp/22/2023,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 7. júla 2021
č. k. 16Csp/29/2020-70 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu, prvý v poradí“) žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 3.225 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Druhou
výrokovou vetou žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne
vynaložených trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (prvého v poradí) vyplýva, že konal o žalobe žalobkyne,
ktorá sa domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. Tvrdila a preukazovala, že dňa
28. septembra 2006 uzavrela v postavení spotrebiteľky so žalovanou Zmluvu o úvere č. XXXXXXX,
na základe ktorej jej žalovaná poskytla úver vo výške 464,72 eur; celkovú čiastku, ktorú mala splatiť
v 12-tich mesačných splátkach bola 908,19 eur. Žalobkyňa svoje práva proti žalovanej musela aj z

dôvodu vedených exekučných konaní uplatňovať v súdnom konaní. V konaní vedenom pred Okresným
súdom Poprad pod sp. zn. 18C/79/2015 bola úspešná, okresný súd rozsudkom z 23. októbra 2018
určil, že Zmluva o úvere č. XXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov; na odvolanie žalovanej
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 30. apríla 2019 sp. zn. 22Co/35/2019 rozsudok okresného súdu
potvrdil. Rovnako sa musela v súdnom konaní domáhať zastavenia exekúcie, vedenej na základe
rozhodcovského rozhodnutia na podklade rozhodcovskej doložky. Žalobu oprela o tvrdenie, že škoda

jej nielen hrozila, ale reálne aj vznikla; zo strany žalovanej bola nepravdivo informovaná o podmienkach
úveru; žalovanej uhradila plnenia, na ktoré zo zákona nemala nárok a bola nútená podstúpiť súdne
konania za účelom ochrany svojich práv. Primerané zadosťučinenie uplatnila vo výške 3.225 eur, ktorú
považovala za primeranú vzhľadom na diskomfort, ktorý utrpela z dôvodu, že bola nútená sa domáhať
ochrany svojich práv na súde v trvaní niekoľkých rokov, aby naďalej neznižovala svoj majetok na úkor
žalovanej, ktorá postupovala v rozpore so zákonom.1.2. Súd prvej inštancie svoj rozsudok (prvý v poradí) založil na aplikácii ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“). Na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že boli splnené predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia
žalobkyni. Vychádzal z toho, že žalobkyňa bola proti žalovanej úspešná v súdnom konaní o určenie
úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov; jej príjem bol postihovaný v exekučnom konaní, od
ktorého žalovaná neupustila ani po rozhodnutí o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V ďalšom
súdnom konaní sa žalobkyňa domáhala od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, bola úspešná

čiastočne. Exekučné konanie vedené proti žalobkyni na okresnom súde pod sp. zn. 19Er/290/2007 bolo
zastavené z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom.

1.3. Pri výške primeraného finančného zadosťučinenia okresný súd vychádzal z toho, že táto
výška nie je predmetom žiadnej právnej úpravy; v takomto prípade súd vyhodnocuje primeranosť s
ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Mal za to, že to bola žalovaná, ktorá nepostupovala s odbornou

starostlivosťou a predostrela žalobkyni formulárovú zmluvu, ktorú vopred sama pripravila; žalovaná
je subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania úverov a musela poznať zákonnú úpravu
poskytovania úverov a náležitostí zmluvy, ktoré zákon vyžaduje. Zákonné ustanovenia nedodržala;
ňou pripravená formulárová zmluva neobsahovala všetky vyžadované náležitosti, čo žalobkyňa ako
spotrebiteľka ovplyvniť nemohla. Z uvedeného dôvodu okresný súd rozsudkom (prvým v poradí) priznal

žalobkyni uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie v plnej výške; vychádzal z toho,
že zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú, aj sankčnú, aby dostatočne odradilo dodávateľa od
nekalého konania a vo vzťahu k spotrebiteľovi je potrebné ho chápať ako odmenu za to, že sa pustil do
sporu s ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, čo prinieslo benefit aj ďalším spotrebiteľom v
tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa obdobného konania voči ďalším spotrebiteľom nedopustí.

1.4. Vo vzťahu k povinnosti zaplatenia súdneho poplatku okresný súd konštatoval oslobodenie
žalobkyne ako spotrebiteľky od platenia súdnych poplatkov; pri rozhodovaní o trovách konania súd
prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) a žalobkyni v spore úspešnej priznal plnú náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 30. novembra
2021 č. k. 9CoCsp/46/2021-110 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie“) konajúc o odvolaní žalovanej rozsudok
okresného súdu, prvý v poradí, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

2.1. Odvolací súd posudzujúc dôvodnosť podaného odvolania žalovanej konštatoval, že z
dokazovania nepochybne vyplynulo, že základ nároku žalobkyne na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia bol daný; argumentácia žalovanej k základu nároku bola bez potrebnej relevancie.
Dôvodné boli argumenty spochybňujúce výšku primeraného finančného zadosťučinenia.

2.2. Ak okresný súd konštatoval, že žalobkyňou uplatnená čiastka bola primeraná vzhľadom na to, že o
takúto sumu sa žalovaná obohatila, nebolo zistiteľné, ako k takémuto záveru o primeranosti dospel
a na základe akých kvalifikačných kritérií. Odvolací súd uviedol, že pri rozhodovaní o výške nároku
musí súd uviesť a zohľadniť všetky okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o splnení podmienok pre určenie
výšky nároku; povinnosťou súdu bolo zohľadniť výsledky vykonaného dokazovania a všetko, čo v konaní

vyšlo najavo, čo k uplatnenému nároku uviedli strany sporu. Z rozsudku súdu prvej inštancie (prvého v
poradí) nevyplynulo, že by sa týmito zásadami okresný súd riadil; odvolací súd tak považoval rozsudok
okresného súdu (prvý v poradí) za nepreskúmateľný; vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je
v rozpore so zásadou spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

rozhodnutie. V zmysle záväzného pokynu odvolacieho súdu mal okresný súd opätovne posúdiť všetky
skutočnosti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie, vyhodnotiť ich kvantitatívne a kvalitatívne, určiť ich
význam pre stanovenie výšky nároku a vyhodnotiť aj námietky žalovanej, či majú nejaký význam vo
vzťahu k primeranosti žiadaného finančného zadosťučinenia; okresný súd mal prihliadnuť aj na princíp
primeranosti ako všeobecnú právnu zásadu vlastnú európskej právnej kultúre.

3. Okresný súd rozsudkom z 3. novembra 2022 č. k. 16Csp/29/2020-131 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu, druhý v poradí“) žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie v sume 789 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta);druhou výrokovou vetou v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne uznesením po právoplatnosti
rozsudku (tretia výroková veta).

3.1. Okresný súd aj v súvislosti s právnym záverom odvolacieho súdu považoval právny základ
uplatneného nároku žalobkyne za daný; predpokladom pre úspech v konaní o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia bol úspech žalobkyne v konaní o určenie, že poskytnutý úver je
bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie zákonných náležitostí zmluvy o úvere a z dôvodu

neplatného dojednania o úrokoch z omeškania vo výške 0,25 % denne. Taktiež žalobkyňa preukázala,
že exekučné konanie vedené proti nej bolo zastavené; v exekučnom konaní bola vymožená suma
5.631,74 eur a exekučné konanie bolo vedené na základe rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa
proti žalovanej v súdnych konaniach (sp. zn. 13Csp/8/2019 a sp. zn. 18C/79/2015) úspešne uplatnila
svoje práva; žalobkyňa bola v uvedených konaniach úspešná práve v dôsledku, že veriteľ (žalovaná)
porušil právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

3.2. Pokiaľ ide o výšku primeraného zadosťučinenia, okresný súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
v spore vyšli najavo, aby primerané zadosťučinenie bolo priznané v primeranej čiastke. Vychádzal zo
sumy uplatneného nároku (3.225 eur) a zároveň, že podľa Zmluvy o úvere č. XXXXXXX bol žalobkyni
poskytnutý úver vo výške 464,72 eur, ktorý mala zaplatiť v 12-tich mesačných splátkach o výške splátky

75,68 eur a celková čiastka, ktorú mala zaplatiť, bola 908,19 eur. Do úvahy tiež vzal sumu bezdôvodného
obohatenia (vo výške 3.944,34 eur), ktorá bola žalobkyni priznaná v konaní vedenom pod sp. zn.
13Csp/8/2019. Spravodlivou čiastkou zadosťučinenia sa okresnému súdu javila suma vo výške 10 % -
20 % zo sumy priznaného bezdôvodného obohatenia; žalobkyni priznal sumu vo výške 789 eur,
čo predstavuje po zaokrúhlení 20 % z priznaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaná po dlhšiu

dobu, aj prostredníctvom exekučného konania, zasahovala do práv žalobkyne; priznaná suma sa blíži
k sume, ktorú mala žalobkyňa podľa zmluvy zaplatiť žalovanej; predstavuje sumu cca 10-tich splátok
predmetného úveru.

3.3. Súd prvej inštancie tak mal za to, že priznaná suma primeraného zadosťučinenia je dostatočná a

plní satisfakčnú aj odradzujúcu funkciu pre prípad budúceho porušenia práva zo strany žalovanej; suma
789 eur je adekvátna vo vzťahu k porušeným právam spotrebiteľa a napĺňa všetky funkcie primeraného
zadosťučinenia v zmysle zákonnej úpravy. V uvedenej časti uplatneného nároku tak žalobe vyhovel a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3.4. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.
Konštatoval, že žalobkyňa bola v spore úspešná; výška plnenia, na ktoré bola žalovaná zaviazaná,
závisela od úvahy súdu; na základe uvedeného bolo dôvodné žalobkyni priznať plnú náhradu trov
konania.

4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. júna 2023 č. k. 9CoCsp/22/2023-161 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) konajúc o odvolaní žalobkyne prvou výrokovou vetou
odvolanie voči výroku I. odmietol. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. potvrdil (druhá
výroková veta). Treťou výrokovou vetou priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným

uznesením.

4.1. Pokiaľ žalobkyňa podala odvolanie vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým
jej súd prvej inštancie v časti uplatneného nároku vyhovel (v sume 789 eur), ide o výrok, ktorým nebolo
rozhodnuté v jej neprospech, práve naopak, preto odvolací súd odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu

výroku podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.

4.2. Reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne k zamietavému II. výroku rozsudku okresného
súdu vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu a nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd
dôvod na zmenu alebo zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie (druhého v poradí) nezistil; rozsudok

okresného súdu vo výroku II. a III. potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd zdôraznil,
že skutočnosť, či bude žalobca s podanou žalobou úspešný, závisí od toho, či sa logická štruktúra príčin
a následkov, ktoré pokladá za skutkový dôvod svojho nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov,
ktoré upravuje zákon a od toho, či tieto skutočnosti preukáže.4.3. Žalobkyňa však v žalobe odkázala na zákonné ustanovenia bez bližšieho objasnenia výšky
žiadaného finančného zadosťučinenia argumentujúc tým, že uplatnený nárok má predstavovať náhradu

za diskomfort, ktorým trpela z dôvodu, že bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv na
súde v trvaní niekoľkých rokov, aby neznižovala svoj majetok na úkor žalovanej, ktorá postupovala v
rozpore so zákonom. Zo žalobných tvrdení však nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
priznanie nároku v uplatnenej výške. Podľa odvolacieho súdu kritériom kvantifikácie nároku boli
okolnosti, za ktorých k porušeniu (práv) došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa

a závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. K týmto okolnostiam porušenia práva žalobkyňa žiadne
zásadné skutočnosti neuviedla; za tejto situácie kritériu primeranosti finančného zadosťučinenia
a princípu proporcionality nemohla zodpovedať čiastka, ktorú žalobkyňa v spore uplatnila, a ktorú
ona považovala za dôvodne žiadanú. Žalobkyňou žiadaná suma finančného zadosťučinenia nebola v
konkrétnych skutkových okolnostiach preukázaná a argumentačne podložená. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

4.4. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd priznal v odvolacom konaní v plnom
rozsahu úspešnej žalovanej.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého

prípustnosťodvodzovalaz§421ods.1písm.a)CSP;navrhla,abydovolacísúdrozhodnutieodvolacieho
súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie prípadne, aby zrušil aj rozsudok súdu prvej
inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

5.1. Dovolateľka poukázala na charakter primeraného finančného zadosťučinenia patriaceho

spotrebiteľovi proti dodávateľovi; v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. je jeho uplatnenie
podmienené iba úspešným uplatnením nároku spotrebiteľa z porušenia práva alebo povinnosti na súde.
Primeranéfinančnézadosťučineniemáplniťfunkciusatisfakčnúafunkciusankčnú.Ichúčelomjeodradiť
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a zároveň je
potrebné primerané finančné zadosťučinenie chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do

sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším subjektom a svojím úspechom priniesol benefit
aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa
dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí. Uvedené dovolateľka vyvodila z
ustálenej judikatúry všeobecných súdov, poukázala na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 30. januára 2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, uznesenia

najvyššiehosúduzo14.mája2008sp.zn.6Obo/302/2006arozsudkunajvyššiehosúdu z 30.novembra
2022 sp. zn. 4Cdo/298/2020. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd sa pri posúdení otázky
výšky primeraného finančného zadosťučinenia odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú
videla vo vyššie citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

5.2. Dovolateľka sa predovšetkým nestotožnila so záverom odvolacieho súdu, že zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 789 eur má pre žalovanú sankčnú povahu;
takto určená výška primeraného finančného zadosťučinenia zasiahne majetkovú sféru žalovanej len
nepatrne. Cieľom uplatneného nároku je totiž aj odradenie dodávateľa od protiprávneho konania a
súčasne preventívne pôsobenie na dodávateľa, aby sa obdobného konania v budúcnosti nedopustil.

Pokiaľ uložená sankcia nebude voči dodávateľovi postačujúca, tomuto sa z finančného hľadiska
dodržiavať spotrebiteľské predpisy neoplatí a bude pokračovať v protiprávnom konaní.

5.3. V podanom dovolaní dovolateľka vymedzila kritériá, na ktoré mali súdy nižších inštancií
prihliadať v prejednávanej veci, a to spôsobenú materiálnu ujmu, trvanie materiálnej ujmy, snahu

dodávateľa pristúpiť k dobrovoľnému plneniu svojej povinnosti a upustenie od protiprávneho
konania. K spôsobenej materiálnej ujme uviedla, že od nej boli neoprávnene vymáhané sumy v
rámci exekučného konania vedeného zo strany žalovanej aj po tom, čo bol exekučný titul, na základe
ktorého k vedeniu exekúcie došlo, zrušený. Tieto sumy niekoľko násobne prevyšujú sumu priznaného
primeraného finančného zadosťučinenia. Po úspechu v súdnom konaní (žaloba žalobkyne o vydanie

bezdôvodného obohatenia) bola žalobkyňa nútená domáhať sa právoplatne priznanej sumy pomocou
súdneho exekútora, nakoľko k dobrovoľnému plneniu zo strany žalovanej nedošlo. Pokiaľ ide o trvanie
materiálnej ujmy žalobkyňa zdôraznila, že svojich práv sa musela domáhať po dobu vyše desiatich
rokov; 12 rokov trvala exekúcia zo strany žalovanej, vedená nedôvodne. Žalobkyňa počas trvanianedôvodnej exekúcie žila na úrovni životného minima, čím došlo k negatívnemu ovplyvneniu kvality
jej osobného a rodinného života. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaná od nedôvodne vedenej exekúcie
neupustila, a to ani po tom, ako táto nedôvodnosť bola preukázaná. Neoprávnené plnenia od

žalobkyne žalovaná dobrovoľne nevrátila; svojich nárokov sa musela domáhať súdnou cestou. Žalovaná
napokon napriek dvom rozhodnutiam o porušení zákona pri uzatváraní zmlúv od protiprávneho konania
neupustila a od žalobkyne vymáhala ďalšie neoprávnené sumy.

5.4. Dovolateľka poukazujúc na iné rozhodnutia všeobecných súdov uzavrela, že žalovaná dlhodobo

nerešpektuje práva spotrebiteľov a jej motiváciou je obohatiť sa na úkor ekonomicky a právne slabšieho
subjektu, akým spotrebiteľ bezpochyby je. Priznané primerané finančné zadosťučinenie súdmi nižších
inštancií vo výške 789 eur nepredstavuje pre žalovanú žiadnu sankciu; takáto výška primeraného
finančnéhozadosťučinenianemôženaplniťanipreventívnufunkciu,nakoľkofinančnejsituáciežalovanej
sa dotkne len nepatrne. Navyše, uvedená výška primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje
ani dostatočnú kompenzáciu za negatívne následky, ktoré musela žalobkyňa znášať dlhých 12 rokov.

6. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

8. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne

skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

9. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorejzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu.
14. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

17. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej
vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom
zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak

otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí byť splnená
požiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú
právnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo.

18. Najvyšší súd konštantne judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej

otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba
zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky,

či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore,
pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore
zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych
skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Dovolací
súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako
aj procesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí
ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté
dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu,

(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou
nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní,
prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací

súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom
prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval
inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže
najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred
ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom

prípadebydovolacísúduskutočnilprocesneneprípustnýbezbrehýdovolacíprieskum,priečiacisanielen
(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj
(konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., MesiarkinováS., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016,
str. 1382).

20. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo
na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne

tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017)
uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ:
a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.“

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti
podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľkou.

22. Dovolateľka tvrdila, že odvolací súd sa pri posúdení otázky výšky primeraného finančného

zadosťučinenia odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; výslovne poukázala na rozhodnutia
z 30. januára 2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, z 20. marca 2008 sp. zn. 6Obo/302/2006 a z 30. novembra
2022 sp. zn. 4Cdo/298/2020. Zdôraznila satisfakčnú a sankčnú funkciu primeraného finančného
zadosťučinenia patriaceho spotrebiteľovi proti dodávateľovi podľa zákona č. 250/2007 Z. z. a tvrdila, že
súdy nižších inštancií mali prihliadať na spôsobenú materiálnu ujmu, trvanie materiálnej ujmy, snahu

dodávateľa pristúpiť k dobrovoľnému plneniu svojej povinnosti a upustenie dodávateľa od protiprávneho
konania.

22.1. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2008 sp. zn.
6Obo/302/2006, najvyšší súd konal v obchodnej veci ako súd odvolací a nie ako súd dovolací, toto

rozhodnutie tak nespĺňa charakter ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Navyše, najvyšší
súd v predmetnej veci konal ako súd odvolací v obchodnej veci, predmetom konania bol nárok na
primerané zadosťučinenie uplatnené podľa § 53 Obchodného zákonníka a nie nárok na primerané
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Napokon, aj z citácie záverov obsiahnutých v
odôvodnení predmetného uznesenia vyplýva, že odvolací súd uvažoval o primeranom zadosťučinení,

pri posudzovaní ktorého bolo potrebné prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide o
vyrovnanie ujmy postihnutého, a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal. Odvolací
súd v predmetnej veci poukázal na možné hľadiská pre určenie primeranosti výšky zadosťučinenia,
za ktoré považoval napr. intenzitu a dĺžku trvania závadného konania, dosah tohto konania, okruh
subjektov, ktorých mohlo konanie žalovaného zasiahnuť; bolo potrebné prihliadnuť na to, aby náhrada

predstavovala aj určitú satisfakciu za stav, ktorý musel žalobca konaním žalovaného strpieť. Odvolací
súd poznamenal, že sama povaha tejto ujmy priame jej vyčíslenie neumožňuje, preto žalobca nemusí
predložiť dôkazy o existencii ujmy, stačí len, ak má súd za preukázané, že táto ujma tu je. Dovolací súd
poznamenáva, že v danej veci sa dodávateľ dopustil nekalej praktiky súťažiteľa (vábivej reklamy).

22.2. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozsudku z 30. januára 2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017
zaoberal právnou otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej
ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Tu dovolací súd uzavrel, že
citované ustanovenie (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak

funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania proti
spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia právaalebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,

t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej

výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

22.3. Závery vyplývajúce z rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/127/2017 si dovolací súd osvojil aj

v rozsudku z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Cdo/298/2020, s týmto výkladom ustanovenia § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. sa stotožnil a pripomenul, že v konkrétnom prípade bude vecou úvahy
súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia,ktorýnapokonbudeadekvátnyskutočnostiamprejednávanéhoprípaduabudesledovať
základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie

dodávateľa od porušovania právspotrebiteľa.Dodal,žezároveňplatí,ževdanomprípadenemôžeísťo
nepreskúmateľnúľubovôľuazrozhodnutiamusíbyťzrejmé,oakéskutkovézisteniasasúdpristanovení
konkrétnehorozsahufinančnéhozadosťučineniaopieral.Zákonomstanovenámožnosťštátnehoorgánu
rozhodnúť voľnou úvahou nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú
svojvôľu; takáto svojvôľa by bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by

znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej
neistoty.

22.4. Z rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/127/2017 vychádzal najvyšší súd aj v uznesení z 30. júna 2022 sp.
zn. 7Cdo/92/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 48/2022 s nasledovnou právnou vetou: Pre priznanie práva na
zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle
§ 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom
primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku stanovuje súd úvahou so zreteľom

na okolnosti každého jednotlivého prípadu.

22.5. Najvyšší súd v rozsudku z 24. augusta 2022 sp. zn. 7Cdo/80/2020 (publikovaného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 47/2022) považoval za
správnu interpretáciu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ako ju vykonal odvolací súd vo vzťahu k

pasívnej vecnej legitimácii v spore o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia; dovolací
súd dodáva, že v uvedenej veci bolo uplatňované finančné zadosťučinenie vo výške 1.089,38 eur s
príslušenstvom.

22.6. Obdobné závery, posudzujúc otázku pasívnej vecnej legitimácie v spore o zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia, ustálil najvyšší súd v rozsudku z 15. februára 2024 sp. zn. 2Cdo/1/2022; v
prejednávanej veci bol pred súdmi nižších inštancií uplatnený a priznaný nárok na primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.488,63 eur.

22.7. Závery vyplývajúce z rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/127/2017 si dovolací súd osvojil aj v uznesení

z 24. apríla 2023 sp. zn. 1Cdo/173/2022 vo vzťahu k výkladu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z.

22.8. V neposlednom rade dovolací súd poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho
súdu zo 14. decembra 2023 sp. zn. 4Cdo/193/2022, v ktorom sa dovolací súd opätovne zaoberal

otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného po postúpení pohľadávky zo zmluvy o revolvingovom
úvere obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky; V predmetnom konaní bol pred súdmi nižších
inštancií uplatnený nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.142,90eur a priznaný vo výške 1.094,60 eur; súdy nižších inštancií považovali za primeranú sumu rovnajúcu
sa polovici sumy vymoženej dodávateľom za nezaplatenie istiny poskytnutého úveru.

23. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu (prvého
v poradí) z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko vo vzťahu k výške finančného zadosťučinenia
nebolo zistiteľné, ako okresný súd k záveru o primeranosti uplatneného nároku dospel, a na základe
akých kvalifikačných kritérií; odvolací súd považoval právny základ nároku za daný.

23.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (druhého v poradí) je zrejmé, že pri stanovení výšky
finančného zadosťučinenia zvažoval otázku jeho primeranosti. Pokiaľ ide o kritériá pre stanovenie
primeranosti finančného zadosťučinenia vychádzal zo sumy uplatneného nároku, výšky poskytnutého
úveru, celkovej čiastky, ktorú mala žalobkyňa ako spotrebiteľka dodávateľovi zaplatiť. Prihliadol na výšku
bezdôvodnéhoobohatenia,ktoréžalovanejvzniklona úkor žalobkyne, a ktoré bolo žalobkyni priznané
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z uvedených kritérií považoval za

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 789 eur ako 20 % z priznaného bezdôvodného obohatenia.

23.2. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí stotožnil; kritériu
primeranosti podľa záverov odvolacieho súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať
čiastka, ktorú žalobkyňa v spore uplatnila. Odvolací súd ustálil kritériá pre posúdenie výšky

finančného zadosťučinenia (pri aplikácii voľnej úvahy súdu), ktorými sú okolnosti, za ktorých k porušeniu
právspotrebiteľadošlo,ichdosahnasféruindividuálnychpreferenciíspotrebiteľaazávažnosťporušenia
práv spotrebiteľa; k týmto okolnostiam však žalobkyňa žiadne zásadné skutočnosti neuviedla.

24. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v prejednávanej veci konštatuje,žepojmovýmznakom

finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je jeho primeranosť; primerané
zadosťučinenie je satisfakčný prostriedok s preventívnou a sankčnou funkciou a okrem satisfakcie
má odrádzať dodávateľa od protiprávneho konania. Pokiaľ však ide o výšku nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, tento podlieha voľnému hodnoteniu a úvahe súdu; z uvedeného je zrejmé, že
je povinnosťou spotrebiteľa (v danom prípade žalobkyne) popísať a preukázať rozhodujúce skutočnosti,

ktoré viedli k uplatneniu nároku na finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške.

25. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku (konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vychádzal práve z kritéria primeranosti

finančného zadosťučinenia, čím sa nijako neodchýlil od záverov vyslovených najvyšším súdom v
rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/127/2017 a naňho nadväzujúcichďalšíchrozhodnutínajvyššiehosúdu(najmä
R48/2022).Výškupriznanéhofinančnéhozadosťučineniaposudzovalisúdynižšíchinštanciíprihliadajúc
na okolnosti prejednávanej veci (so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu v prejednávanej veci);
aplikovali tak vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia voľnú úvahu. Pri voľnej úvahe

súdu musia mať súdy preukázaný dostatok skutočností, určujúcich určité hranice, pri ktorej pri voľných
úvahách vychádzajú.

26. V danom prípade súdy nižších inštancií po posúdení kritéria primeranosti náležite zdôvodnili
a posudzovali zistené a preukázané okolnosti prejednávanej veci; rozhodnutia súdov nižších inštancií

sú založené na voľnej úvahe; je zrejmé, o aké skutkové zistenia sa pri stanovení výšky finančného
zadosťučinenia opreli; svojvôľu pri aplikácii voľnej úvahy súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil.

27. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v konaní

pred súdmi nižších inštancií nedošlo, preto dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP.

28. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Podľa princípu úspechu v dovolacom konaní by trovy dovolacieho konania patrili v

dovolacom konaní plne úspešnej žalovanej. Žalovaná v dovolacom konaní trovy dovolacieho konania
neuplatnila, v dovolacom konaní bola nečinná (k dovolaniu žalobkyne sa nevyjadrila) a podľa
obsahu spisu jej ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Na základe uvedeného v súlade sosvojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania tak, že žalovanej nárok na ich
náhradu nepriznal (R 72/2018).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.