Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120208801
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2120208801.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr.BibiányŤažiarovejaJUDr.MonikyVozárovej,vsporežalobcu:A.B.C.,D.,nar.XX.X.XXXX,bytom
E.XX/X,C.,zastúpenéhosplnomocnenkyňou:VIVIDLEGAL,s.r.o.,Plynárenská7/A,82109Bratislava,
IČO: 36 807 915, proti žalovanému: A. B. A., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, E., zastúpenému
splnomocnenkyňou: kaduc & partneri s.r.o., Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, o

ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č. k. 19C/52/2020-274 zo dňa 27. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zverejniť

ospravedlnenie: ,,A. B. A. sa za svoje vyjadrenia, že „Čiže keď otázka, že čo robiť s bláznami typu ako
G., H., alebo C., čo podotýkam, že ten človek má MUDr. titul pred svojím menom, alebo I., ktorí si silou-
mocou robia kampaň na tom, že tu spochybňujú akékoľvek rúška, táto otázka je naozaj legitímna a moja
odpoveď je asi taká, asi jak to cítime viacerí“, a že „Nastal čas pán doktor C. - blázon, z tohto miesta
poviem - aby ste prestali šíriť tieto konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu prísahu.
Idete proti tomu, čo ste sľúbili, nie ste hodný vášho titulu“, a za neoprávnené zásahy do osobnostných

práv A. B. C., PhD., A. B. C., D., ospravedlňuje“, v periodickej tlači, vychádzajúcej ako denník s
celoštátnou pôsobnosťou, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, II. výrokom
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, III. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, IV. výrokom rozhodol, že žalobca má voči
žalovanému, v časti nároku o zverejnení ospravedlnenia, nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, V. výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému, v časti nároku o finančnom zadosťučinení,

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy. Právne rozhodnutie súd prvej inštancie
odôvodnil aplikáciou § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zverejniť
ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku I. rozsudku a zároveň povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

1.200.000 eur a trovy konania. Uvedeného sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že žalobca
je lekár, verejne známy a renomovaný odborník na zdravú výživu, je autorom viac ako desiatky kníh
o varení a zdravej výžive. Žalovaný je verejne známa osoba, politik, ktorý je od roku 2010 poslancom
NR SR a od 21.3.2020 vykonáva funkciu Predsedu vlády SR. Žalovaný dňa 24.09.2020 v pléne NR
SR pri odpovedaní na otázky poslanca NR SR v rámci hodiny otázok zverejnil nasledovné vyjadrenie:
„Čiže keď otázka, že čo robiť s bláznami typu ako G., H., alebo C., čo podotýkam, že ten človek má

MUDr. titul pred svojím menom, alebo I., ktorí si silou-mocou robia kampaň na tom, že tu spochybňujú
akékoľvek rúška, táto otázka je naozaj legitímna a moja odpoveď je asi taká, asi jak to cítime viacerí.“Žalovaný následne dňa 25.09.2020 na tlačovej besede s novinármi konanej bezprostredne po zasadaní
Pandemickej komisie vlády SR, priebeh ktorej (besedy) bol naživo vysielaný a priamo šírený vo vysielaní
celoštátnej televízie TA3, zverejnil nasledovné vyjadrenie: ,,Nastal čas pán doktor C. - blázon, z tohto

miesta poviem - aby ste prestali šíriť tieto konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu
prísahu. Idete proti tomu, čo ste sľúbili, nie ste hodný vášho titulu. Ani ja nie som, fajn, ale ani vy nie ste
pán doktor C.. Prestaňte prosím vás šíriť bludy, lebo ľudia budú na to doplácať životmi.“ Žalobca má za
to, že zverejnením uvedených vyjadrení došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Okrem
televízneho vysielania bol obsah vyjadrení šírený aj prostredníctvom tlače, resp. internetových vydaní

viacerých celoštátnych aj regionálnych denníkov, napríklad: - článok v celoštátnom denníku Pravda s
titulkom „C. reaguje na A.: Očierňuje, dehonestuje, zastrašuje.“, zverejnený aj v internetovom vydaní
denníka Pravda zo dňa 27.09.2020, verejne na internete prístupnom aj dňa 29.09.2020, v ktorom sa
okrem iného uvádza: „B. A. označil J. C. za blázna a konšpirátora“, - článok v celoštátnom denníku Plus
jeden deň s titulkom: „B. A. nazval C. BLÁZNOM, ten reaguje: Toto prehnal, idem podniknúť právne
kroky.“, zverejnený aj v internetovom vydaní denníka Plus jeden deň zo dňa 27.09.2020, verejne na

internete prístupnom aj dňa 29.09.2020, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Premiér na piatkovej tlačovej
besede Pandemickej komisie upozornil, že koronavírus je smrtiaci vírus a desaťkrát nebezpečnejší
ako chrípka. Vyzýva preto naďalej ľudí, aby boli zodpovední a konšpirátorov, ktorí šíria nepravdivé
informácie, aby s tým prestali. Spomenul známeho doktora C., aby nešíril hoaxy. „Nastal čas pán doktor
C., blázon, aby ste prestali šíriť tieto konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu prísahu,

vy idete proti tomu čo ste sľúbili, nie ste hodný svojho titulu.“ povedal A..“, - článok v internetovom
denníku Bratislavské noviny zo dňa 25.09.2020 s titulkom: „Premiér na tlačovke pritvrdil: „Nejaký zasran
na ulici si povie, že COVID-19 je nejaká chripôčka, soplík, výmysel židojašterov či iluminátov z Ameriky“,
verejne na internete prístupný aj dňa 29.09.2020, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Premiér... spomenul
známeho doktora C., aby nešíril hoaxy. „Nastal čas pán doktor C., blázon, aby ste prestali šíriť tieto

konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu prísahu, vy idete proti tomu čo ste sľúbili, nie
ste hodný svojho titulu.“ povedal A. a dodal, že ani on si nezaslúži svoj titul, reagoval tak na kauzu okolo
svojej diplomovky.“, - článok v internetovom denníku Bratislavské noviny zo dňa 27.09.2020 s titulkom:
„J. C. reaguje na urážky B. A. a žiada ospravedlnenie“, verejne na internete prístupný aj dňa 29.09.2020,
v ktorom sa okrem iného uvádza: „V piatok 25. septembra 2020 sa premiér B. A. vyjadril o A. B. C.,

že je blázon, ktorý nie je hodný svojho titulu.“ Žalovaný sa napriek všetkému žalobcovi neospravedlnil.
Žalovaný naopak, dňa 12.10.2020, na tlačovej besede s novinármi konanej bezprostredne po zasadaní
Pandemickej komisie vlády SR, priebeh ktorej (besedy) bol naživo vysielaný a priamo šírený vo vysielaní
celoštátnej televízie TA3, zverejnil nasledovné difamačné vyjadrenie vo vzťahu k žalobcovi: ,,Ale
zoberiem si na zodpovednosť každý jeden život, každé jedno zdravie podlomené kvôli Covidu, lebo keď

niektochce,takjetonamojichpleciach.Áno,alejetozároveňajzodpovednosť,alezároveňajpovinnosť
potom upozorňovať na šírenie bludov a hoaxov, aj napríklad od podpredsedu vlády, ale aj od G. alebo
nejakého C..“ S prihliadnutím na uvedené, má žalobca za to, že zverejnením vyjadrení žalovaného, a to
prostredníctvommasovokomunikačnýchprostriedkov-televíznehovysielania,tlačeainternetu,došloso
stranyžalovanéhokvýraznémuzásahudoosobnostnýchprávžalobcu.Žalovanýsanapriekuvedenému

žalobcovi do dňa podania tejto žaloby neospravedlnil. Žalobca sa preto v súlade s § 13 ods. 1, 2
O.z. domáha poskytnutia primeraného zadosťučinenia formou ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 1.200.000 eur. Podmienky, limity pre priznanie morálneho zadosťučinenia
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch definuje Ústava SR ako aj O.z. v zmysle ktorých v prípade,
ak došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, je možné sa domáhať okrem

iného priznania morálneho zadosťučinenia. V zmysle Ústavy SR a O.z. je potrebné ustáliť existenciu
zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu v zmysle O.z. a
následne i vo svetle Ústavy SR a či je v dôsledku tohto neoprávneného zásahu do osobnostných
práv žalobcu nevyhnutné obmedziť slobodu prejavu, teda je potrebné uskutočniť hodnotenie navzájom
konkurujúcich si práv (právo na ochranu osobnosti a slobody prejavu). Náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch ako forma peňažnej satisfakcie prichádza do úvahy vtedy, ak sa morálne zadosťučinenie
ukazuje v posudzovanom prípade ako nedostatočná forma satisfakcie za zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby. Podľa ustanovení § 11 až 13 O.z. zákonníka je právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch dané najmä vtedy, ak neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby viedol k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, k čomu dochádza podľa

súdnej praxe najme v prípadoch zásahov prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, ktoré
majú veľký vplyv na verejnosť. Žalobca zastáva názor, že sú kumulatívne naplnené všetky podmienky
nevyhnutné pre úspešnosť žaloby o ochranu osobnosti, priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme
ospravedlnenia a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.200.000 eur. Integrálnoua dôležitou súčasťou osobnostných práv žalobcu, jeho dôstojnosti, je česť, dobré meno a vážnosť
žalobcu. Základné právo na česť, dobré meno, vážnosť sa teda uplatňuje vo viacerých sférach. Ide
jednak o sféru súkromnú, sféru spoločenskú, občiansku a profesionálnu. Pre žalobcu ako osobu, ktorá

sa verejnosti prezentuje najmä svojou odbornosťou a profesionalitou, je dobré meno, vážnosť a česť
podstatou jeho dôveryhodnosti v očiach verejnosti. Zjednodušene povedané, ak sa niekto na verejnosti
prezentuje ako odborník s vysokým renomé a ak niekto o ňom verejne vyhlási, že je blázon, ktorý šíri
konšpiračné bludy a nie je hodný svojho vysokoškolského titulu, jeho renomé je vážne pošliapané.
Okrem iného česť hrá dôležitú rolu v medziľudských vzťahoch, formuje rovnako základ mnohých

rozhodnutí robených v demokratickej spoločnosti (napríklad rozhodnutie kúpiť si knihy, ktorých autorom
je žalobca, alebo rozhodnutie využiť služby odborníka - žalobcu). Súdna prax vo všeobecnosti uznáva,
že prvotným predpokladom zodpovednosti osoby za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je
existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo
len v ohrození osobnosti v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej
osoby O.z. nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté

osobnostné práva osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie
(zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v O.z. uvedené znaky, ktorými sú predovšetkým:
- neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, - objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na
osobnosť osoby, teda k narušeniu osobnostných práv reálne ani nemusí dôjsť, stačí len ohrozenie týchto
práv, v podstate musí existovať možnosť narušenia osobnostných práv fyzickej osoby neoprávneným

zásahom, - príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Uplatňujúc analógiu a
vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 211/08 zo dňa 18.09.2008 do práva na ochranu
osobnosti možno zasiahnuť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi
úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba
akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter.

Toznamená,žetvrdeniemusíbyťobjektívnespôsobilézasiahnuťdodobrejpovestiosoby.Akovyplývaaj
z uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 433/2013-17 zo dňa 03.07.2013, k porušeniu práva na česť, resp. dobrú
povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej,
znevažujúcej,dehonestujúcej,diskreditačnej)povahy.Akktakémutoporušeniumalodôjsťslovom,treba
pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo

hodnotiaci úsudok (kritiku). Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je predovšetkým
uverejnenie: - nepravdivých tvrdení zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti (pritom je jedno, či
si pôvodca zásahu uvedomil ich nepravdivosť, alebo či išlo len o jeho nedbanlivosť), - neprimeraných
hodnotiacich úsudkov (kritiky) zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti.
Žalobca má za to, že vyjadrenia žalovaného predstavujú neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcu, vyjadrenia žalovaného sú svojím obsahom, formou a cieľom objektívne spôsobilé zasiahnuť,
narušiť a ohroziť osobnostné práva žalobcu - česť, vážnosť, dôstojnosť a dobré meno žalobcu, a to z
dôvodu, že vyjadrenia boli zverejnené priamo osobou žalovaného pri výkone funkcie Predsedu vlády SR
a prostredníctvom živého televízneho vysielania v prítomnosti novinárov zo všetkých mienkotvorných
denníkov a informačných portálov s celoštátnou pôsobnosťou, pričom boli rýchlo a masovo rozšírené

medzi verejnosť, bez možnosti žalobcu na vyjadrenia žalovaného bezprostredne reagovať. Vyjadrenia
žalovaného sú difamačné, obsahujú vulgarizmy adresované žalobcovi, zosmiešňujú žalobcu v očiach
širokej verejnosti, dehonestujú ho, degradujú jeho česť, vážnosť dôstojnosť, dobré meno. Vyjadrenia
žalovaného podsúvajú verejnosti (bežným divákom televízie, návštevníkom internetu, potenciálnym
záujemcom o kúpu kníh, ktorých autorom je žalobca, čitateľom, ktorí si knihy, ktorých autorom je

žalobca už kúpili, či súčasným resp. potenciálnym pacientom a zákazníkom žalobcu) záver, že sám
žalobca je duševne chorý a pomätený človek, že nie je odborník, že vysokoškolský titul z oblasti
medicíny drží neoprávnene a že úmyselne rozširuje nepravdy a konšpirácie týkajúce sa šírenia a
ochrany proti nákazlivej chorobe COVID - 19. Žalobca má za to, že priamo v príčinnej súvislosti
so zverejnením vyjadrení žalovaného došlo k výraznému zníženiu a poškodeniu jeho renomé a

dobrého mena v očiach širokej verejnosti. Žalovaný zverejnil vyjadrenia žalovaného počas rokovania
NR SR, resp. na tlačových besedách, ktoré boli naživo vysielané televíziou TA3 a na ktorých sa
zúčastnili novinári zo všetkých mienkotvorných denníkov a informačných portálov, pričom žalovaný
svoje vyjadrenia zverejnil v rámci výkonu funkcie Predsedu vlády SR, čím žalovaný dodal vyjadreniam
autoritu vyjadrení jedného z troch najvyšších ústavných činiteľov v SR. Nakoľko každé zverejnené

vyjadrenie je nutné posudzovať vo vzájomných súvislostiach a nie izolovanie, možno jednoznačne
uzavrieť, že obsahom vyjadrení žalovaného je, že žalobca: je duševne chorý, pomätený človek; nie je
hodný svojho vysokoškolského titulu „MUDr.“; porušuje Hippokratovu prísahu; šíri konšpirácie, bludy,
nepravdy a hoaxy o chorobe COVID-19; v dôsledku vyjadrení žalobcu týkajúcich sa COVID - 19 budúzomieraťľudia.Nakoľkotietotvrdeniamožnospoľahlivopreukázať,ježalobcatohonázoru,ževyjadrenia
žalovaného sú skutkovými tvrdeniami, ktoré pripúšťajú test pravdivosti. S prihliadnutím na obsah
vyjadrení žalovaného, formu zvolených výrazov použitých žalovaným, má žalobca za to, že vyjadrenia

žalovaného sú difamačnými nepravdivými skutkovými tvrdeniami objektívne spôsobilými zasiahnuť do
osobnostnýchprávžalobcu. Žalobcatvrdí,žejebezakýchkoľvekpochybnostízrejmé,že:niejeduševne
chorý a ani nie je pomätený človek; získal svoj vysokoškolský titul „MUDr.“ riadnym spôsobom po
ukončení vysokoškolského štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; pri výkone
svojej činnosti neporušuje žiadne z ustanovení Hippokratovej prísahy; sa k problematike COVID-19,

ochrany pred touto chorobu a boja s touto chorobu, vyjadruje čisto odborne a všetky jeho vyjadrenia k
tejto téme majú vedecký základ, a žiadne z vyjadrení žalobcu týkajúcich sa COVID - 19 nespôsobilo
a ani nie je spôsobilé byť príčinou úmrtí ľudí. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že všetky
výroky žalovaného sú nepravdivými skutkovými tvrdeniami; žalovaný napriek všetkému, vediac, že
tvrdí nepravdy, zverejnil nepravdivé vyjadrenia žalovaného; difamačná povaha vyjadrení žalovaného
spočíva v neoprávnenom dehonestovaní rozumových, duševných a odborných schopností žalobcu

výrazne za hranicami elementárnej slušnosti, nakoľko až do zverejnenia vyjadrení žalovaného nik zo
širokej verejnosti nemohol pochybovať o rozumovej a duševnej spôsobilosti žalobcu a o jeho odbornosti,
preto práve v príčinnej súvislosti so zverejnením vyjadrení žalovaného boli ohrozené osobnostné
práva žalobcu. Žalovaný tak zverejnením difamačných nepravdivých vyjadrení neoprávnene zasiahol
do osobnostných práv žalobcu. Vyjadrenia žalovaného sú nepravdivými skutkovými tvrdeniami a nie

hodnotiacimi úsudkami. Ak by sa aj súd priklonil k názoru, že vyjadrenia žalovaného sú hodnotiacimi
úsudkami, žalobca má za to, že takéto hodnotiace úsudky by nemohli byť považované za primerané,
vecné a objektívne kritizujúce. Žalovaný na rokovaní NR SR, resp. na tlačových besedách Predsedu
vlády SR naživo vysielaných televíziou dostupnou bežným občanom (teda nie nutne osobám, ktoré
majú potrebné odborné vzdelanie), bez náležitého opisu skutkového základu uviedol, že žalobca je

blázon, ktorý porušuje Hippokratovu prísahu, šíri nepravdy a hoaxy o COVID-19, čo spôsobí úmrtia
ľudí. Ak majú byť vyjadrenia žalovaného kritikou smerovanou voči osobe žalobcu, potom musí žalovaný
širokej verejnosti uviesť aj náležité fakty, ktoré by jeho názor podporovali. Žalovaný sa však len
obmedzil na tvrdenie, že ,,Nastal čas pán doktor C. - blázon, z tohto miesta poviem - aby ste prestali
šíriť tieto konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu prísahu. Idete proti tomu, čo ste

sľúbili, nie ste hodný vášho titulu. Ani ja nie som, fajn, ale ani vy nie ste pán doktor C.. Prestaňte
prosím vás šíriť bludy, lebo ľudia budú na to doplácať životmi.“ Z vyjadrení žalovaného však nie je
širokej verejnosti zrejmé, prečo je žalobca blázon, prečo porušuje Hippokratovu prísahu, prečo nie je
hodný svojho vysokoškolského titulu „MUDr.“ a prečo šíri údajné hoaxy o chorobe COVID-19. Žalovaný
tak verejnosti podsunul informácie a názory na osobu žalobcu ako jediné možné a správne, bez

toho, že by umožnil verejnosti vytvoriť si vlastný záver. Podsúvať verejnosti informácie, že žalobca
je duševne chorý, pomätený človek, že je neoprávneným držiteľom vysokoškolského titulu „MUDr.“,
že pri svojej činnosti porušuje Hippokratovu prísahu a šíri nepravdivé informácie a hoaxy o chorobe
COVID-19, ktoré spôsobujú úmrtia ľudí, a to bez akéhokoľvek skutkového základu, sprístupneného
verejnosti je hanebné, nemorálne a pre žalobcu výrazne ponižujúce. Pri primeranosti obsahu a formy

hodnotiaceho úsudku je potrebné analyzovať použité výrazy, formulácie obsiahnuté v hodnotiacom
úsudku a to, či tieto nevybočujú z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky
uznávaného účelu (cieľa). Pri tejto analýze je tiež nutné zohľadňovať úmysel kritizujúcej osoby -
teda, či chcela objektívne kritizovať, alebo len zosmiešniť, uraziť. Žalobca má za to, že vyjadrenia
žalovaného sú jednoznačne vulgárne, nevhodné a nenáležité. Z gramatického a logického výkladu

vyjadrení žalovaného možno usudzovať, že žalobca nie je duševne zdravý človek, nie je oprávneným
držiteľom vysokoškolského titulu „MUDr.“, je lekárom ktorý porušuje Hippokratovu prísahu a je len
nevzdelaným „hoaxerom“ a konšpirátorom, ktorý nemá poňatia o tom, ako sa chrániť pred chorobou
COVID-19. V danom prípade teda z vyjadrení žalovaného jednoznačne vyplýva úmysel žalovaného
žalobcu uraziť, zahanbiť, zosmiešniť a dehonestovať, a nie vecne, primerane, na odbornej i ľudskej

úrovni kritizovať žalobcove výroky, postoje alebo konanie týkajúce sa ochrany pred chorobou COVID-19.
V danom prípade síce žalovaný požíva privilegované postavenie (postavenie osoby, pri ktorej je
sloboda prejavu podstatná), ale zo strany žalovaného konajúceho v postavení Predsedu vlády SR
došlo k zneužitiu tohto postavenia na vulgárne, dehonestujúce a čisto osobné útoky voči žalobcovi.
Možnosť priznania peňažnej satisfakcie predpokladá, že je morálne zadosťučinenie ako primárna forma

satisfakciezazásahdoosobnostnýchprávfyzickejosoby,vzhľadomnaokolnostiprípadu,nedostatočné.
Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie je z hľadiska intenzity, trvania (napríklad ide o opakovaný
neoprávnenýzásahprostredníctvomtlačealebotelevíznehovysielania),rozsahuaohlasunepriaznivých
dôsledkov na postavenie dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti, v podnikaní, daná vždy, ak došlo vdôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby k zníženiu ľudskej dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Ako vyplýva aj z uznesenia ÚS SR sp. zn.
III. ÚS 154/2011-1 zo dňa 13.04.2011, podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí
ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej
osoby v značnej miere. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov objektívnym kritériom
posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, či by v konkrétnej
situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú

ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal
na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v
peniazoch sú podľa ustanovenia § 13 ods. 3 O.z. taxatívne ustanovené dve kritériá, z ktorých musí súd
pri svojom rozhodovaní vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.
V priamej príčinnej súvislosti so zverejnením vyjadrení žalovaného v televíznom vysielaní, dennej tlači

s celoštátnou pôsobnosťou a na internete, došlo k výraznému zníženiu a poškodeniu renomé, dobrého
mena a vážnosti žalobcu v očiach širokej verejnosti aj v očiach obchodných a odborných partnerov
žalobcu. V dôsledku zverejnenia vyjadrení žalovaného v televíznom vysielaní, dennej tlači s celoštátnou
pôsobnosťou a na internete, došlo k ukončeniu obchodnej spolupráce so žalobcom zo strany Televízie
Markíza pri príprave relácie Teleráno; zo strany Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) pri príprave

rozhlasovej relácie Predpoludnie s C. K., rubriky Vieme čo jeme. Žalobca má preto za to, že sú splnené
všetky podmienky dané právnymi predpismi a relevantnou judikatúrou na to, aby súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.200.000 eur.
Žalobca v ďalších písomných vyjadreniach uviedol, že v žalobe jednoznačne vyargumentoval
skutočnosť, že v tomto posudzovanom prípade, vzhľadom na difamačnú povahu vyjadrení žalovaného,

mieru ich expresivity, kontext, spôsob a čas ich zverejnenia žalovaným, konajúcim v danom čase v
postavení Predsedu vlády SR, je nutné dať prednosť a chrániť právo na ochranu osobnosti žalobcu.
Vyjadrenia žalovaného urobené z pozície Predsedu vlády SR rozhodne nie je možné považovať za
legitímnu a právom dovolenú realizáciu práva žalovaného na slobodu prejavu. Neobstojí argument
žalovaného, že sám žalovaný bol v minulosti označovaný za „šaša“ a „blázna“, čo ho utvrdilo v tom, že

takéto pojmy sú bežnou súčasťou politickej verejnej kritiky. Akceptácia tohto „argumentu“ (čo žalobca
dôrazne odmieta) by znamenala, že politik - Predseda vlády SR, je po označení inými osobami za
„blázna“ zbavený akýchkoľvek morálnych alebo spoločenských záväzkov pri výkone svojej funkcie a
môže úplne otvorene a bez zábran napádať a dehonestovať svojich názorových oponentov používaním
expresívnych, hanlivých a v slušnej a civilizovanej spoločnosti neakceptovateľných výrazov. Žalovaný

tvrdí, že jeho vyjadrenia sú primeranou, vecnou a fair kritikou názorov žalobcu na ochorenie Covid-19,
keďže žalobca spochybňuje význam očkovania proti ochoreniu Covid-19 a význam nosenia rúšok ako
opatrení proti šíreniu tohto ochorenia. Žalobca je názoru, že vyjadrenia žalovaného sú nepravdivými
skutkovými tvrdeniami a nie hodnotiacimi úsudkami. Vyjadrenia žalovaného predstavujú čisto osobný
útok politika a predsedu vlády SR na súkromnú osobu žalobcu, ktorý je síce verejne známou osobou,

ale ktorý nie je politikom. Žalobca je verejne známou osobou, ktorá sa angažuje v oblasti zdravotníckej
osvety, boja proti civilizačným a chronickým ochoreniam, dlhodobého posilňovania imunity a zdravého
stravovania. Žalovaný z dôvodu, že nesúhlasí s názormi žalobcu na efektívnosť a účinnosť niektorých
opatrení proti šíreniu ochorenia Covid-19, verejne na rokovaní Národnej rady SR, resp. na tlačových
besedách Predsedu vlády SR, naživo vysielaných televíziou dostupnou bežným občanom označil

žalobcu za „blázna“, šíriteľa „bludov“ a „konšpirácií, čím jednoznačne prekročil medze primeranej, vecnej
a „fair“ kritiky.
Z vyjadrení žalovaného jednoznačne vyplýva úmysel žalovaného žalobcu pred širokou verejnosťou
uraziť, zahanbiť, zosmiešniť a dehonestovať a nie vecne, primerane, na odbornej i ľudskej úrovni
kritizovať žalobcove názory, postoje alebo konanie týkajúce sa opatrení proti šíreniu ochorenia Covid-19.

Ak by totiž chcel žalovaný primerane, vecne a v „dobrej viere“ kritizovať žalobcu za tieto jeho
názory alebo postoje, tak tento cieľ kritiky mohol žalovaný dosiahnuť aj bez použitia expresívnych a
dehonestujúcich výrazov obsiahnutých vo vyjadreniach žalovaného. V tejto súvislosti pritom vôbec nie je
podstatnou skutočnosť, či sa pojem „blázon“ má interpretovať ako šialenec, duševne chorý človek, alebo
pochábeľ, resp. hlupák. Všetky možné významy slova „blázon“, použitého žalovaným na adresu žalobcu

vo vyjadreniach žalovaného, sú expresívne, dehonestujúce a zosmiešňujúce a predstavujú jednoznačné
vybočenie z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti. Kritérium
slušnosti je podstatné pre posúdenie prípustnej miery kritiky, ktorú je v demokratickej spoločnosti možné
tolerovať. V danom prípade však zverejnenie vyjadrení žalovaného na adresu žalobcu hranicu prípustnejslušnosti ďaleko prekračuje. Žalobca je verejne známou osobou, ktorý už vyše 30 rokov verejne pôsobí a
angažujesavoblastizdravotníckejosvety,bojaproticivilizačnýmachronickýmochoreniam,dlhodobého
posilňovania imunity a zdravého stravovania. Žalobca preto tvrdí, že je nemožné zmerať prípadný

nárast „popularity“ žalobcu, ktorý by mal byť spôsobený jeho vyjadreniami k opatreniam proti šíreniu
ochorenia Covid-19 a už vôbec nie je možné tento prípadný nárast „popularity“ žalobcu ekonomicky
kvantifikovať. K tvrdeniam žalovaného o tom, že požiadavka žalobcu na zaplatenie peňažnej satisfakcie
je žalobcom nepreukázaná a že vyjadrenia žalovaného nemali napríklad žiaden vplyv na predajnosť
kníh, ktorých autorom je žalobca, čo preukazuje výstupom z štatistiky predajnosti kníhkupectva Martinus

zo dňa 28.2.2021, uviedol, že z uvedeného výstupu vyplýva, že publikácia „(Za)chráňte svoje črevo
- aj pečeň, žlčník a pankreas!“ je v rebríčku predajnosti na 49. mieste a publikácia „Protiprdkavá
kuchárska kniha“ je v rebríčku predajnosti na 89. mieste. V kontexte udalostí, ktoré sa odohrali v
dôsledku a v priamej príčinnej súvislosti s vyjadreniami žalovaného, je totiž zrejmé, že predaj knižných
publikácií, ktorých autorom je žalobca, výrazne klesol. Až do zverejnenia vyjadrení žalovaného sa
totiž knižné publikácie žalobcu štandardne umiestňovali v rebríčkoch predajnosti na prvých miestach,

resp. dlhodobo medzi desiatimi najpredávanejšími knižnými publikáciami predávanými v kníhkupectve
Martinus. Ak išlo o novú publikáciu žalobcu, táto sa štandardne umiestňovala niekoľko týždňov na 1.
miestevrebríčkochpredajnostianásledneniekoľkomesiacovmedzi10najpredávanejšímipublikáciami.
Umiestnenie novinky - knižnej publikácie „Protiprdkavá kuchárska kniha“ v rebríčku predajnosti iba
na 89. mieste v čase po zverejnení vyjadrení žalovaného, je teda len ďalším dôkazom, že v priamej

príčinnej súvislosti so zverejnením vyjadrení žalovaného v televíznom vysielaní, v dennej tlači s
celoštátnou pôsobnosťou a na internete, došlo k výraznému zníženiu a poškodeniu renomé, dobrého
mena a vážnosti žalobcu v očiach širokej verejnosti a čitateľov knižných publikácií žalobcu. Ďalším
priamym následkom zverejnenia vyjadrení žalovaného, je zrušenie projektu plošného monitoringu
hladiny vitamínu D v krvi pacientov, ktorý sa mal realizovať v spolupráci žalobcu so spoločnosťou Alpha

medical, s. r. o. (v súčasnosti s novým obchodným menom Unilabs Slovensko, s. r. o.), ktorá prevádzkuje
sieť medicínskych laboratórií na území SR. Tento projekt bol po úvodnej prípravnej fáze zastavený
rozhodnutím spoločnosti Unilabs Slovensko, s. r. o., ktoré bolo odôvodnené žalobcovi tým, že po tom,
ako žalobcu žalovaný verejne označil za blázna a bludára, z reputačných dôvodov nie je možné na
realizácii projektu ďalej spolupracovať so žalobcom.

Žalovaný v písomných vyjadreniach uviedol, že nároky uplatňované žalobcom v celom rozsahu
neuznáva, žalobu považuje za neodôvodnenú, nekoncepčnú, zmätočnú a v konečnom dôsledku v
rozpore so základnými princípmi civilného sporového konania. Žalovaný si je vedomý spoločenského
(verejného) statusu žalobcu, ako aj jeho filantropických úmyslov (bez ohľadu na to, či ich výsledok
je dobrý/zlý, resp. správny/nesprávny) a dlhodobej spoločenskej angažovanosti, ktorej súčasťou je

popularizácia zdravotného (opäť, bez ohľadu na to, či výsledok je dobrý/zlý, resp. správny/nesprávny)
životného štýlu. V tomto kontexte boli pre žalovaného o to viac prekvapujúce súčasné názory žalobcu
na pandémiu ochorenia COVID-19, ktoré začal žalobca masovo šíriť a propagovať na svojich sociálnych
sieťach. Žalovanému je ľúto, že žalobca podľahol konšpiračným trendom a začal využívať pandémiu
ochorenia COVID-19 na vlastné zárobkové účely a na zvyšovanie sledovanosti videí na jeho sociálnych

sieťach. Žalovaný sa domnieva, že žalobcova snaha „zarobiť“ na pandémii ochorenia COVID-19 vyústila
aj do podania tejto žaloby, keďže tejto žalobe (resp. témam, ktoré s ňou bezprostredne súvisia) venoval
žalobca aj viacero videí na svojom kanáli „J. B. C. - L.“ na webovej stránke YouTube. Žalovaný nemá v
úmysle bagatelizovať svoje výroky a pojmy v nich obsiahnuté. Dôležité je však osobitne zdôrazniť, že
výroky žalovaného napadnuté žalobou nevznikli vo vákuu, ale v reakcii na konkrétne udalosti a názory

žalobcu. Samotný žalobca v žalobe konštatuje, že je „lekár, verejne známy a renomovaný odborník na
zdravú výživu“ a taktiež je „autorom viac ako desiatky kníh o varení a zdravej výžive“. Status žalobcu
ako verejnej osoby zvýrazňujú nielen jeho mediálne výstupy (v celoštátne pôsobiacich televíznych
staniciach, akými je napríklad Markíza), ale aj popularita jeho súkromného kanálu na webovej stránke
YouTube. Kanál „J. B. C. - L.“ mal v čase datovania tohto vyjadrenia 135 000 odberateľov a zo

štatistického hľadiska mali videá žalobcu zverejnené v rámci daného kanálu až 29 293 061 vzhliadnutí.
Konanie žalovaného smerovalo k prezentovaniu informácií, ktoré súviseli s témou esenciálne spätou s
verejným záujmom. Žalovaný svoje konanie vníma ako realizáciu svojho ústavného práva na slobodu
prejavu v zmysle Čl. 26 ods. 1 Ústavy SR s cieľom upozorniť na problematiku, ktorá bola (a stále je)
predmetom verejného záujmu a to všetko v rámci zákonných limitov rešpektujúcich osobnostné práva

žalobcu. Aj napriek tomu, že žalované výroky mohol žalobca subjektívne pociťovať ako zásah do svojich
osobnostných práv, žalovaný bol nielen v zmysle doktrinálnom, ale aj v rovine ústavnej, či zákonnej, v
rámci, ktorý nemohol spôsobiť taký zásah, aby bol žalobca akokoľvek (minimálne s ohľadom na jeho
status a povesť) dotknutý na svojich právach, tak ako to tvrdí. Žalovaný je presvedčený, že žalovanévýroky je nutné vnímať v kontexte širšej spoločenskej diskusie o téme pandémie ochorenia COVID-19,
pričom platí, že, „sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto veciach si zaslúži zvýšenú ochranu.“
Žalovaný citoval právny názor: „Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami

platí z ústavného hľadiska prezumpcia o tom, že ide o kritiku dovolenú. Ide o výraz demokratického
princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných. Ak má byť sloboda prejavu
osoby kritizujúcej v takýchto veciach obmedzená rozhodnutím súdu, je potrebné, aby dotknutá osoba
preukázala, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere alebo nešlo o „fair“ kritiku. Ak ide o hodnotiace
úsudky, aj preháňanie a nadsádzku, hoci by boli tvrdé, nerobia samy osebe prejav nedovoleným. Ani

neexistencia názoru kritika z hľadiska logiky a zaujatosť kritika nedovoľujú samy osebe urobiť záver, že
kritik vybočil z prejavu, ktorý možno označiť za fair. Iba v prípade, že ide o kritiku vecí alebo konania osôb
vystupujúcich vo veciach verejných, ktorej celkom chýba vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne
zdôvodnenie (paušálna kritika), treba považovať takú kritiku za vybočujúcu z „fair“ prejavu.“ Citovaný
právny názor zahŕňa hneď niekoľko aspektov, ktoré je potrebné vo vzťahu k posudzovaniu zásahu do
osobnostných práv posudzovať: (i) existencia verejného záujmu, (ii) preukázanie neférovosti kritiky, (iii)

posúdenie povahy výrokov - skutkové výroky a hodnotiace úsudky a (iv) existencia vecného základu
výrokov. Po obsahovom rozbore žaloby nebolo možné identifikovať žiadny vecný argument (dôkaz) vo
vzťahu k preukázaniu toho, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere, resp. že sa nejednalo o fair kritiku.
Žalovaný je presvedčený, že v súvislosti s konceptom „fair“ kritiky sa neuplatňuje princíp obráteného
dôkazného bremena, a teda nie je jeho povinnosťou preukazovať svoje úmysly. Práve naopak, bolo

to úlohou žalobcu, ktorý však v tejto rovine zlyhal. Žalobca v žalobe uvádza: „Vyjadrenia žalovaného
sú difamačné. Vyjadrenia obsahujú vulgarizmy adresované žalobcovi, zosmiešňujú žalobcu v očiach
širokej verejnosti, dehonestujú ho, degradujú jeho česť, vážnosť, dôstojnosť, dobré meno. Vyjadrenia
žalovaného podsúvajú verejnosti (bežným divákom televízie, návštevníkom internetu, potenciálnym
záujemcom o kúpu kníh, ktorých autorom je žalobca, čitateľom, ktorí si knihy, ktorých autorom je žalobca

už kúpili, či súčasným resp. potenciálnym pacientom a zákazníkom žalobcu) záver, že sám žalobca
je duševne chorý a pomätený človek, že nie je odborník, že vysokoškolský titul z oblasti medicíny
drží neoprávnene, a že úmyselne rozširuje nepravdy a konšpirácie týkajúce sa šírenia a ochrany proti
nákazlivej chorobe COVID-19.“ Žalobca uvádza informácie súvisiace so žalovanými výrokmi selektívne
a účelovo ich izoluje od iných relevantných skutočností. V prvom rade, žalobca pristupuje k účelovej

interpretácii samotného pojmu „blázon,“ pričom to robí selektívnou prezentáciou informácií. V žalobe
interpretuje pojem „blázon“ (s odkazom na Krátky slovník slovenského jazyka) ako pojem s nasledovným
významom: duševne chorý, pomätený človek. Krátky slovník slovenského jazyka však v súvislosti
so slovom „blázon“ uvádza aj ďalšie rovnocenné významové okruhy, a to konkrétne: (v minulosti)
dvorný blázon - šašo; (hovorovo, expresívne) nerozumný, nerozvážny človek; pochábeľ. Obdobne

obsahuje aj Slovník súčasného slovenského jazyka nasledovný výklad pojmu „blázon“: duševne chorý,
pomätenýčlovek;synonymum:šialenec;(expresívne):ten,ktosaspráva,konánerozumne,nerozvážne;
synonymum: pochábeľ, hlupák; (v minulosti) zabávač, šašo na panovníckych dvoroch: dvorný blázon.
V tejto súvislosti je možné uviesť, že aj samotný žalovaný bol v minulosti označovaný významovo
obdobným pojmom „šašo“ a po území celého Slovenska bol v roku 2016 distribuovaný politický pamflet s

názvom „ŠAŠO - špeciál“ s podtitulom „Všetko čo ste (ne)chceli vedieť o A.“. Táto bezprostredná životná
skúsenosť bola pre žalovaného determinujúca pri jeho súčasnom používaní pojmov „šašo“ a „blázon,“ a
utvrdila ho v tom, že tieto pojmy sú bežnou súčasťou politickej verejnej kritiky. To, že predmetný pojem
„blázon“ bol v prípade žalovaných výrokov použitý v kontexte politickej kritiky, je zrejmé aj z toho, že
pojem „blázon“ nebol adresne spojený výhradne s osobou žalobcu, ale zároveň aj s ďalšími politickými

aktérmi (G., H., I.). Do spoločenského (sociálneho) diskurzu prináša pojem „blázon“ aj samotný žalobca,
ktorý vo svojom videu zo dňa 12.1.2021 s názvom „(L. M.): Iba blázon robí dookola stále to isté a čaká
od toho iný výsledok.“ ktoré má k dátumu datovania tohto vyjadrenia až 117 289 vzhliadnutí, recipročne
opätuje toto označenie žalovanému.
Za účelom korektnej, komplexnej a kontextuálnej interpretácie pojmu „blázon“ je nutné uviesť prepis

celého prejavu žalovaného zo dňa 24.9.2020: „Ďakujem veľmi pekne za otázku, hoci trošku, prepáčte,
mám také deja vu, lebo keď za predošlých vlád smeráci mali vo zvyku, že dávali vlastní poslanci svojmu
predsedovi vlády otázky, aby mu tak nejako nadhodili tému a všetky tie otázky boli cez kopirák, dve, tri,
slovíčka vymenili, a teda strašne bojovali proti nášmu právu ako opozície, aby sa náhodou naša otázka
nevylosovala. Potom nás to v podstate ani prestalo baviť, a tým pádom sme sa ani veľakrát nepýtali. Na

druhej strane úprimne považujem túto otázku za mimoriadne dôležitú, dupľom v čase, kedy každý deň
máme v podstate nový počet, rekord v počte pozitívnych prípadov ľudí s ochorením na chorobu teda
COVID-19. Ja som aj dnes aj včera, aj iné dni na tlačovkách na otázku, že aké nové opatrenia prijmeme,
hovoril, že to najkľúčovejšie opatrenie máme vo vlastných rukách, to je naša zodpovednosť. S týmtoopatrením sme vyhrali prvý boj, sme vyhrali boj v prvej vlne proti COVID-19, lebo sme boli zodpovední,
lebo sme tu mali tých, a nebojím sa povedať z tohto miesta "bláznov", dramatickú menšinu, ktorí tvrdili,
že COVID-19 to nejaký hlúpy výmysel americký, alebo nejakých židojašterov, a že to je jednoducho iba

blud, lebo to zase znova chce niekto ekonomicky ovládnuť viac svet. Tých bláznov, ktorí tvrdili, že to
je len nejaká chripôčka, z ktorej to veľmi ľahko vyležíme a nič sa nám nestane a neohrozuje životy a
zdravie, vtedy bolo podľa prieskumu, myslím FOCUS-u 11 %. Dnes týchto ľudí, bohužiaľ, aj na základe
toho, že my ostatní, tí, ktorí máme Boha pri sebe, máme zdravý rozum, sme mlčali, keď sme mali sa
postaviť týmto ľuďom a dovolili sme im príliš dlho počas leta rozprávať o tom, že aký to je výmysel.

Dnes títo ľudia, bohužiaľ, majú podporu viac ako 35 % podľa toho istého prieskumu, a títo ľudia sú dnes
najväčšou protizbraňou proti tomu, aby sme bez škôd na životoch a zdraví ľudí prežili aj druhú vlnu.
Čiže keď otázka, že čo robiť s bláznami typu ako G., H., alebo C., čo podotýkam, že ten človek má
MUDr. titul pred svojím menom, alebo I., ktorí si silou-mocou robia kampaň na tom, že tu spochybňujú
akékoľvek rúška, táto otázka je naozaj legitímna a moja odpoveď je asi taká, asi jak to cítime viacerí.
O to viac musíme my ostatní rozprávať ľuďom, že to naozaj má zmysel. Z tohto miesta spravím možno

nezvyčajný krok, ale teda využijem, keď tu je aj pán podpredseda parlamentu. Myslím, že v tejto veci, aj
keď som minule, sa mi zdá, že som vás hneď dal do jedného vreca so SMER-om, že teda bojujete proti
rúškam, to sa chcem ospravedlniť, lebo to nebola pravda. Mali by sme sa, predsedovia, tých, by som
povedal, rozumných politických strán bez ohľadu na to, že či sme v opozícii alebo v koalícii, postaviť
pred ten mikrofón a ľudí vyzvať k tomu, že nosme rúška. To, že sme nosili poctivo rúška v prvej vlne,

nám umožnilo to, že sme mali najlepšie výsledky v celej Európe z pohľadu počtu úmrtí aj z pohľadu
počtu pozitívne testovaných ľudí v rámci Európy. My sme schopní zopakovať tento náš úspech z prvej
vlny, len musíme sa zomknúť, a to je tá odpoveď na tú vašu otázku, musíme hovoriť o týchto ľuďoch, že
sú naozaj blázni, lebo dnes, keď niekto chce tvrdiť, že rúško nechráni život, nechráni zdravie, tak iný titul
si nezaslúži ako „blázon“ a nebojme sa, keď ich nazveme týmto pravým menom, že stratíme nejakých

voličov. Aj ich ľudia, ktorých dnes omotali si okolo, okolo prsta a veria im tie hlúposti, čo rozprávajú,
nakoniec zistia, keď budú, keď tá choroba bude blízko niekde v rodine pri nich, že tí, ktorí poctivo
rúška nosili, a tí ktorí k rúškam vyzývali, mali pravdu a blázni boli práve tí, ktorí od nich odhovárali.
Podľa článku v časopise Nature, ktorý je teda taký najuznávanejší svetový časopis, ktorý rozoberal
zmysel nosenia rúšok, tak rúška majú v podstate dva také kľúčové významy. A jeden význam je, že

samozrejme ten, ktorý je infikovaný, že pri prípadnom kýchnutí alebo zakašľaní výrazne menej toho
vírusu pustí do obehu, do priestoru, v ktorom sa nachádza, alebo teda do toho svojho okolia, a zároveň
z druhej strany chráni tých ľudí, ktorí, keď sa takéto niečo stane, že výrazne menej vírusu dostanú,
takú tú prvú nálož do svojho organizmu. Nestačím to asi teraz povedať, takže poprosím o doplňujúcu
otázku, keď sa dá.“ Vychádzajúc z relevantných pasáží je zrejmé, že žalovaný definuje pre účely svojho

prejavu za „blázna“ osobu, ktorá spochybňuje efektivitu a zmysluplnosť rúška ako nástroja slúžiaceho
ako prevencia proti šíreniu koronavírusu SARS-CoV-2. Uvedený výklad pojmu „blázon“ nie je možný
spájať a stotožňovať s výkladom, aký v žalobe prezentoval žalobca (blázon = duševne chorý a pomätený
človek). Skutočný význam vyššie vymedzeného logického úsudku v kontexte žaloby je ten, že ním je
jednoznačne preukázané, že žalovaný nikdy o žalobcovi netvrdil, že by bol žalobca „duševne chorým a

pomäteným človekom“. Naopak, zo žalovaných výrokov je možné po komplexnej analýze s dôrazom na
kontext žalovaných výrokov uviesť, že žalovaný označil žalobcu za blázna a tým ho definoval ako osobu,
ktorá popiera význam nosenia rúšok, pričom pravdivosť tohto skutkového tvrdenia je preukázateľná.
Ďalší aspekt napadnutých žalovaných výrokov súvisí s tým, čo samotný žalobca v žalobe zhrnul ako
obvinenie zo šírenia konšpirácií, bludov, neprávd a hoaxov o nákazlivej chorobe COVID-19. Žalovaný

je presvedčený, že samotné preukázanie toho, že žalobca spochybňuje význam nosenia rúšok by
postačovalo k preukázaniu pravdivosti skutkového tvrdenia, že žalobca šíri „konšpiračné bludy,“ keďže
podľa vyššie prezentovaných dôkazov relativizácia a spochybňovanie významu nosenia rúšok spadá
pod množinu „konšpiračných bludov“.
Žalobca okrem ospravedlnenia požaduje od žalovaného aj peňažnú satisfakciu vo výške 1.200.000

eur, pričom túto požiadavku a samotnú sumu odôvodňuje skutočnosťami, ktoré sú obsiahnuté vo
zvyšku jeho argumentácie, tzn. nepredstavuje žiadnu ďalšiu komplementárnu argumentáciu a/alebo
dôkazy, ktorými by preukázal a racionalizoval túto svoju požiadavku, s výnimkou informácie o ukončení
obchodnej spolupráce s Televíziou Markíza a Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS). Informácia
o ukončení obchodnej spolupráce s Televíziou Markíza a Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS)

však ostáva v žalobe len v rovine konštatovania, žalobca nielenže nepreukázal žiadnym spôsobom
tieto skutočnosti, ale ani nepreukázal kauzálny súvis medzi žalovanými výrokmi a ich údajným vplyvom
na ukončenie takejto obchodnej spolupráce. Navyše, sám žalobca vo svojich verejných vyhláseniach
v súvislosti s ukončením jeho spolupráce s RTVS uviedol dňa 8.10.2020 nasledovné: „Ja sa z tohonerúcam. Spolupráca nebola pre mňa z ekonomického hľadiska nič lukratívne. Honorár, ktorý som mal
zazmluvnený, bol štyri roky hlboko pod platom upratovačky. To hovorím preto, aby si verejnosť nerobila
ilúzie o tom, že človek, ktorý robí takúto vec, zarába tisíce eur mesačne a že teraz došlo k nejakému

ekonomického poškodeniu. Celé štyri roky som to robil ako službu ľuďom a mrzí ma, že nemôže ďalej
pokračovať“. Na sociálnej sieti Facebook v profile s označením „J. B. C.“ bola zároveň dňa 6.10.2020
zverejnená nasledovná informácia: „Za tých 30 rokov spolupráce s RTVS som už zažil všeličo: Bol som
„zrušený“ za čias N. A., aj za čias O. I. a teraz som zase „zrušený“ v čase B. A.. (....) Ako sa teda
ukazuje: predsedovia vlády SR a funkcionári RTVS sa striedajú, ale „J. B. C.“ ostáva a verím, že aj v

tomto prípade je to len otázkou času a príde nová forma spolupráce, ktorá bude slúžiť ľuďom v otázkach
zdravia a výživy. (...) PS: Len pre protokol uvádzam, že honorár za jeden diel relácie prerátaný na čas
mojej prípravy bol hlboko pod príspevkom v nezamestnanosti či minimálnou mzdou, takže zrušenie
rubriky nepredstavuje pre mňa žiadnu významnú finančnú stratu. A nárok na pôsobenie v celoštátnom
médiu za každú cenu si rozhodne nerobím. Viem, že väčšina poslucháčov si žiadnu zmenu vo vysielaní
ani nevšimne.“ Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia a vyhlásenia považuje žalovaný požiadavku

žalobcu na zaplatenie peňažnej satisfakcie vo výške 1.200.000 eur za neprimeranú a nepreukázanú.
Nepreukázaná je aj potreba náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v súvislosti s proporcionalitou určenia
požadovanej sumy za nemajetkovú ujmu, žalovaný poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalované výroky
nemali žiaden vplyv ani na predajnosť kníh, ktorých autorom je žalobca. Publikácia „(Za)chráňte svoje
črevo - aj pečeň, žlčník a pankreas!“ je v rebríčku predajnosti kníhkupectva Martinus dlhodobo v prvej

stovke (aktuálne pozícia 49), rovnako ako sa v prvej stovke v rámci predajnosti nachádza aj novšia
kniha žalobcu „Protiprdkavá kuchárska kniha“ (aktuálne pozícia 89). Z uvedených informácií a údajov
je zrejmé, že renomé a povesť žalobcu v dôsledku žalovaných výrokov žiadnym spôsobom neutrpela a
žalobcova požiadavka na zaplatenie finančnej satisfakcie je nielen neprimeraná, ale aj nepreukázaná.
Žalobca pred súdom uviedol, že celá kauza začala dňa 25.9.2020, kedy vtedajší predseda vlády na

tlačovej besede Úradu vlády SR vypovedal slová uvedené v žalobe, žalovaný vo svojom vyjadrení
používa slovné spojenie konšpiračné bludy, ktoré nijako nedefinoval, nepopísal, v jeho vystúpení
nezazneli žiadne fakty, ktoré by mali toto slovné spojenie vysvetliť, preto je toho názoru, že spojenie
konšpiračné bludy sa vzťahuje na celé jeho pôsobenie vo vzťahu k ochoreniu COVID 19. Takéto
nepriliehavéanedostatočneslovnéspojeniekonšpiračnébludyzasahujedojehoodbornostiaznevažuje

celé jeho pôsobenie a snahu o prevenciu ochorenia COVID 19 od januára 2020. Konšpiračné bludy je
spojenie, ktoré vytvára veľmi negatívnu spoločenskú konotáciu jeho pôsobenia vo verejnosti a stavia
všetky jeho vyjadrenia pred očami verejnosti v priamom prenose do negatívneho svetla. Žalovaný
dokonca išiel tak ďaleko, že sa veľmi negatívne hodnotiaco vyjadril o celom jeho spoločenskom
pôsobení pretože má za to, že slovami „idete proti tomu, čo ste sľúbili, nie ste hodný svojho titulu,“

znevážil nielen jeho odborné pôsobenie od januára 2020, ale znevážil celú jeho zdravotnú misiu od
roku 1990. Preto považuje takéto verejné vystúpenie z pozície predsedu vlády na tlačovej besede
za vyjadrenia s mimoriadnym závažným spoločenským dopadom. Už v januári 2020 priniesol prvé a
zásadné informácie pre verejnosť, ako podporovať imunitu voči vírusovým ochoreniam. Prvýkrát už
v roku 2005 zdôrazňoval a odvtedy to neustále opakuje v čase vírusových ochorení, aká dôležitá je

prevencia, hygiena, podpora imunity a všetky opatrenia. Označiť ho za popierača, spochybňovača alebo
dezinformátora sa nezakladá na faktoch. Naopak od januára 2020 sa usiloval prinášať najnovšie a
dôveryhodné informácie o celom vývoji v súvislosti s ochorením COVID 19, všetky informácie, ktoré
verejne komunikoval boli a sú odborne podložené. Má za to, že na základe takéhoto konania, ktoré bolo
medializované a malo zásadný negatívny dopad na dôveru verejnosti vo vládne opatrenia, žalovaný

sám ukazoval svojim zlým príkladom a nedodržiavaním platných opatrení rozpor vo svojom konaní
na jednej strane a vládnymi nariadeniami a jeho verejným vystúpením na strane druhej. Zástupca
žalovaného ho nepravdivo označil za verejne činnú osobu, pretože nie je osobou verejne činnou, ale
verejne známou. Verejne známou osobou sa stal dôsledkom svojej dôveryhodnej činnosti za viac ako
30 rokov a dopady vyjadrenia žalovaného na jeho kredit v očiach laickej aj odbornej verejnosti boli

označením „blázon, šíriteľ konšpiračných bludov“ v jednom prípade dokonca spájaním s osobou už
bývaléhoposlancapánaG., utrpelnadrámecakejkoľvekpochybnosti.Ilustráciaopokleseapredajikníh,
ktoré dokazuje zásadným poklesom v rebríčkoch považuje za priamy dôsledok vyjadrení žalovaného
a nie za následok konkurencie na knižnom trhu ako sa pokúša žalovaný vo svojom vyjadrení uviesť.
Pôsobí viac ako 30 rokov, knihy vydáva viac ako 15 rokov, v tejto konkurencii neustále udržiava popredné

umiestnenia v rebríčkoch predajnosti, preto prepad napríklad nového knižného titulu v decembri 2020
je v priamej kauzalite s následkami opakovaných verejných osočení zo strany žalovaného, pričom
informácie o umiestnení v rebríčkoch najväčšieho knižného internetového obchodu na Slovensku za
tých 14 rokov predtým a prepad od decembra 2020 preto, pretože december je z hľadiska predajnostikníh najsilnejší mesiac, považuje za priamy následok tohto konania a prepad v decembri 2020 je len
ilustráciou celkového dopadu tých vyjadrení. Každý knižný titul, ktorého je autorom, alebo spoluautorom,
bol v prvých mesiacoch po uvedení do predaja na prvom, druhom, treťom mieste a v tomto prípade

kniha uvedená do predaja následne po vyjadreniach vtedajšieho predsedu vlády nielenže skončila v tom
rebríčku na 98. mieste, ale, a to lepšie ilustruje prepad pozície a spoločenského postavenia, spoločnosť
Martinussnímnásledkomtýchtovyjadreníbezprecedentneodmietlavšetkyďalšiemarketingovéaktivity.
V priamom následku týchto opakovaných verejných útokov zo strany vtedajšieho predsedu vlády došlo
napríklad k ukončeniu spolupráce s najväčším biochemickým laboratóriom, pričom výsledkom tejto

spolupráce mala byť mimoriadne dôležitá informácia o stave populačného výskytu deficitu vitamínu
D, ktorý na základe stoviek nových odborných publikácií je vo vzťahu k infekcii COVID 19 jedným z
kľúčových nástrojov prevencie infekcie a jej ťažkého priebehu aj úmrtí. V dôsledku ukončenia takejto
spolupráce teda nebolo možné zrealizovať na Slovensku veľmi zásadné zdravotné opatrenie v súvislosti
s ochorením COVID 19. Nie je pravda, že by osobné útoky vtedajšieho predsedu vlády nemali súvislosť
s ukončením spolupráce v televízii Markíza, v relácii Teleráno, kde pôsobil a účinkoval viac ako 20

rokov. Rovnako takmer bezprostredne po týchto verejných útokoch došlo k ukončeniu spolupráce zo
strany vedenia RTVS a nie je pravda, že by bol za takéto dopady a takýto zásah do osobnostných
práv vďačný tak ako to uviedol zástupca žalovaného. Ďalšie následky boli, že Občianske združenia,
súkromné spoločnosti, štátne inštitúcie, médiá, sa prestali obracať na neho so žiadosťami o prednášky,
besedy, posudky, verejné vyjadrenia, konzultácie. Vyjadrenia vtedajšieho predsedu vlády považuje za

mimoriadne hrubý a nebezpečný zásah do osobnostných práv, pretože okrem iného aj vzhľadom
na nekonkrétnosť svojich vyjadrení porušil aj Ústavu SR čl. 12 ods. 1 „Ľudia sú slobodní, a rovní
v dôstojnosti a právach“. Na otázku žalovaného, či knihy, o ktorých hovorí, že v dôsledku vyjadrení
žalovaného sa predávajú menej ako bolo očakávané, sú už dnes neaktuálne, žalobca že v žiadnom
prípade nie. Na otázku žalovaného, či bol dohodnutý na tejto spolupráci a ak áno, do akej hĺbky, či boli

rokovania, boli dohodnuté konkrétne podmienky, bola podpísaná zmluva, žalobca uviedol, že zmluva
podpísanánebola,pretožektomudôvodnebol,nešlooobchodnúspoluprácu,išlooodbornúspoluprácu
na úrovni analýz existujúcich vyšetrení, ktoré mali priniesť podstatné informácie, táto spolupráca
bola v bode pár dní pred odovzdaním pripravených dát, ktoré pozostávali z poskytnutia anonymných
výsledkov vyšetrení vitamínu D v krvi za ostatné dva roky v tom období a podľa informácie, ktorú od

osoby kompetentnej poskytnúť tieto údaje na ďalšie spracovanie a ich následnú spoločnú prezentáciu
ako významnej pomoci jeho spoločnosti AKV Ambulancia klinickej výživy, s.r.o., a spoločnosti Unilab
Slovensko s.r.o., mu bolo oznámené zo strany kompetentnej osoby, že vedenie spoločnosti Unilab
rozhodlo o ukončení spolupráce so žalobcom vzhľadom na následky a spoločenské dopady verejných
vyjadrení predsedu vlády, teda na zneváženie mena žalobcu, spoločnosť Unilab nechcela spájať svoju

verejnú prezentáciu s menom žalobcu. Na otázku žalovaného, či mal žalobca dodať nejaké výsledky
a tá spolupráca skončila po podaní, keď mala byť prezentácia týchto výsledkov, žalobca uviedol, že
nie, niekoľko týždňov pripravovaná spolupráca spočívala v poskytnutí anonymných výsledkov vyšetrení
vitamínuDvkrviľudízostranyspoločnostiUnilabSlovensko,s.r.o.,prenáslednéštatistickéspracovanie,
ktoré ponúkol na náklade svojej spoločnosti zrealizovať, vyhodnotiť, spoločne odprezentovať a následne

využiť v intenzívnych preventívnych opatreniach v snahe znížiť výskyt infekcie ťažkého priebehu a úmrtí
na COVID 19. Na otázku žalovaného, v ktorom štádiu bola ukončená spolupráca a či bolo niečo zo
strany žalobcu dodané Unilabu, žalobca uviedol, že spolupráca skončila asi necelý týždeň predtým ako
mali byť poskytnuté dáta spoločnosťou Unilab žalobcovej spoločnosti, ale on to predkladá ako ilustráciu
závažných dopadov v laickej aj odbornej verejnosti. Na otázku žalovaného, keďže žalobca ešte v rámci

tejto spolupráce nič neurobil, či je alebo nie je jeho odborná participácia na tomto projekte zastupiteľná,
žalobca uviedol, že jeho úloha je zastupiteľná a napriek tomu, že k týmto udalostiam došlo už pred viac
ako rokom, nikto ju nezrealizoval, žalobca bol autorom myšlienky, došlo súčasne s týmto rozhodnutím
ukončiť spoluprácu s žalobcom aj k ukončeniu spolupráce, ktorá spočívala v poskytovaní článkov na
tému obezita do časopisu spoločnosti Unilab. Toto je ilustrácia následkov výrokov žalovaného. Na

otázku žalovaného, ako žalobca vníma, keď mu niekto povie, že je blázon, žalobca uviedol, že to
vníma tak, že ide o účelovú manipuláciu a úplne iný kontext má slovo blázon v kruhu spolužiakov,
kamarátov, iný kontext má slovo blázon v kontexte ste šíriteľom konšpiračných bludov, porušili ste
Hypokratovu prísahu, škodíte ľuďom z pozície predsedu vlády vo vyhrotenej spoločenskej situácii. Na
otázku žalovaného, či s ohľadom na jeho publikačnú činnosť alebo ekonomicky zárobkovú činnosť v

médiách, alebo čokoľvek čo sa vyskytlo v žalobe, vie na hrubo povedať, či sa jeho ekonomická situácia
zlepšila, alebo zhoršila, žalobca uviedol, že v čase podania žaloby ekonomické dôsledky nemohli
byť z pochopiteľných dôvodov známe, ale s odstupom času konštatuje, že v dôsledku žalovaných
výrokov došlo okrem mnohých iných následkov aj k závažnému poklesu hospodárskeho výsledku jehospoločnosti a to nielen v dôsledku významného poklesu predaja všetkých jeho kníh, ktorý sa ku koncu
roku 2021 premietol do poklesu na úrovni asi 70%, ale aj do ujmy, ktorá vyplýva z odstúpenia od
spolupráce zo strany niekoľkých našich dlhoročných partnerov. Na otázku súdu, ako žalobca dospel

k požadovanej sume finančného zadosťučinenia, zástupca žalobcu uviedol, že suma zadosťučinenia
vychádza jednak z postavenia žalobcu, ktorý je dlhoročne vnímaný ako odborník vo svojom odbore
zaoberajúci sa najmä problematikou zdravej výživy, je autorom množstva knižných publikácií, je to
osoba, ktorá bola dlhodobo pravidelne hosťom rôznych televíznych a rozhlasových relácií, podieľal sa
na tvorbe rubrík so zameraním na zdravú výživu. Suma sa nezakladá na konkrétnom výpočte, ešte v

rámci výsluchu sa žalobca podrobne vyjadrí, bude poukazovať na ukončenie akých spoluprác po týchto
prednesoch žalovaného u neho došlo, poukazujeme na to, že sa nejedná o náhradu nejakej majetkovej
škody, ale o závažný zásah do dobrého mena žalobcu, ktoré si dlhoročne budoval a to aj s poukazom
na rozsah jeho odbornej činnosti a verejnú prezentáciu. K vykonaným dôkazom žalobca uviedol, že je
toho názoru, že závažnosť vyjadrení žalovaného je potrebné posudzovať v kontexte spôsobu prednesu
žalovaného ako aj v kontexte situácie za ktorej boli vyjadrenia prednesené. Osobitne poukazuje na to, že

žalovaný tieto vyjadrenia nevyslovil ako súkromná osoba, ale boli vyslovené pri výkone funkcie predsedu
vlády ako jedného z troch najvyšších ústavných činiteľov, a opakovane ich predniesol na tlačových
besedách ÚV a v pléne NR SR. V jeho vyjadreniach bol priradený k skupinám osôb ako G., z ktorých
predseda polit. strany bol právoplatne uznaný vinným za úmyselný trestný čin, konkrétne extrémistický
trestný čin. Rovnako významný je aj aspekt časových súvislostí. Jednalo sa o vypäté obdobie, kedy

verejnosť nepochybne pociťovala tlak vyvolaný pandémiou a s tým súvisiacimi opatreniami, pričom
predmetné vyjadrenia žalovaného pri výkone tak významnej funkcie ako je funkcia predsedu vlády
vníma ako absolútne nelegitímne hľadanie vinníka a ukazovanie prstom na jeho osobu len preto, lebo
si dovolil šíriť poznatky vedeckých autorít, s ktorými žalovaný nesúhlasil, alebo o nich nevedel a má
za to, že žalovaný sa ho týmto spôsobom snažil zosmiešniť, ponížiť a hlavne cielene zlikvidovať jeho

odborné renomé v očiach verejnosti. Osobitne poukazuje na to, že v dôsledku konania žalovaného
výrazne poklesol záujem o jeho odborné a osvetové prednášky, besedy a marketingovú spoluprácu,
keďže v predošlom období dlhoročne vykonával prednáškovú činnosť napr. pre také spoločnosti ako
Telekom, Orange, Slovenská sporiteľňa, spoločnosti Dell, SwissRE, ako aj mnohé iné subjekty, rôzne
mimovládne organizácie a širokú verejnosť. V prípade menovaných spoločností došlo k úplnému zániku

tejto spolupráce a v dôsledku vyjadrení žalovaného došlo nielen k zániku jeho prednášateľských aktivít
pre subjekty, s ktorými dlhodobo spolupracoval ale nedošlo ani k vytvoreniu žiadnej novej spolupráce.
Zástupca žalovaného pred súdom uviedol, že žalobca potvrdil, že sa so žalovaným nepozná. Absentuje
tak motivácia žalovaného tvrdiť o žalobcovi čokoľvek s úmyslom, čo by mu malo uškodiť, o to viac
platí, že nezaznelo ani kontextuálne ani podprahovo, že žalobca je duševne chorý, pomätený človek,

tak ako si sám vysvetlil v žalobe tvrdenie slova „blázon“. A to aj napriek tomu, že to tvrdenie má iný
význam, ktorý mohol nájsť v zdroji, ktorý vo svojej žalobe cituje. Predložené a vykonané audiovizuálne
záznamy sú vytrhnuté z kontextu pričom aj napriek tomu je zrejmé, že išlo o reakciu na niečo. V
prvom rade išlo o reakciu na otázku kladenú na hodine otázok v NR SR, pričom konkretizáciu tej
otázky žalobca zamlčal. Ďalej išlo o vyjadrenia, ktoré reagovali na vyjadrenia žalobcu, kde spochybňoval

nosenie rúšok, spochybňoval vládne opatrenia a corona vírus nazval banálnym ochorením. V súvislosti
s prirovnaním ku G. žalovaný uvádza, prirovnanie sa týkalo predovšetkým spochybňovania nosenia
rúška, spochybňovania vládnych opatrení a banálnosti ochorenia COVID - 19, navyše poslanec G. ešte
nebol v tom čase právoplatne odsúdený za extrémizmus. K úmyslu žalovaného je nutné povedať, že aj
z vystrihnutých videí je zrejmé, že nerobil nič iné iba chránil verejný záujem.

Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, že predmetné vyjadrenia žalovaného súviseli
s pandémiou COVID 19 a názormi žalobcu prezentovanými verejne, na efektívnosť a účinnosťou
niektorých opatrení prijatých Vládou SR proti šíreniu ochorenia COVID 19. Z listinných dôkazov mal
preukázaný skutkový stav tvrdený stranami sporu, ktorý nebol v konaní sporný (zverejnené články
o žalobcovi a žalovanom; umiestnenie knižných publikácií žalobcu v rebríčku predajnosti; vyjadrenia

žalovaného v Pléne NR SR dňa 24.9.2020 a na tlačovej besede dňa 25.9.2020). V konaní nebolo
sporné, že žalovaný dňa 24.9.2020 sa v pléne NR SR a následne dňa 25.9.2020, na tlačovej besede
s novinármi, ktorej priebeh bol naživo vysielaný a priamo šírený vo vysielaní celoštátnej televízie
TA3, vyjadril tak, ako to žalobca uviedol v žalobe. Žalobca mal za to, že vyjadrenia žalovaného
predstavujú neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, svojím obsahom, formou a cieľom sú

objektívne spôsobilé zasiahnuť, narušiť a ohroziť jeho osobnostné práva - česť, vážnosť, dôstojnosť a
dobré meno, a to z dôvodu, že vyjadrenia boli zverejnené priamo osobou žalobcu, pri výkone funkcie
PredseduvládySRaprostredníctvomživéhotelevíznehovysielania,vprítomnostinovinárovzovšetkých
mienkotvorných denníkov a informačných portálov s celoštátnou pôsobnosťou, pričom boli rýchlo amasovo rozšírené medzi verejnosť, bez možnosti na vyjadrenia žalovaného bezprostredne reagovať.
Vyjadrenia žalovaného žalobca považoval za difamačné, obsahujú vulgarizmy, zosmiešňujúce ho v
očiach širokej verejnosti, dehonestujúce ho, degradujúce jeho česť, vážnosť, dôstojnosť, dobré meno.

Súd prvej inštancie právne uzavrel, že v súvislosti s predmetnými výrokmi žalovaného došlo k
neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na jeho česť, vážnosť, dôstojnosť, dobré meno. Označené
konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu
objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti
s poukazom na to, že vyjadrenia žalovaný vyslovil v pléne NR SR a na tlačovej besede s novinármi,

ktorej priebeh bol naživo vysielaný a priamo šírený vo vysielaní celoštátnej televízie TA3, zásah mal
tak extrémne širokú publicitu. Žalobca je lekár, verejne sa angažuje v oblasti zdravotníckej osvety, boja
proti civilizačným a chronickým ochoreniam, posilňovania imunity a zdravého stravovania, publikuje, i v
predmetnom období vystupoval v rôznych médiách, venoval sa prednáškovej činnosti a preto, v zmysle
citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, je tzv. absolútnou osobou verejného záujmu v
širšom ponímaní. Žalovaný je politik, ktorý je od roku 2010 poslancom NR SR, v období kedy uviedol

predmetné vyjadrenia, a to od 21.3.2020, vykonával funkciu Predsedu vlády SR, je preto tzv. absolútnou
osobou verejného záujmu v užšom ponímaní. I keď žalobca ako osoba verejného záujmu publikujúca
svojenázoryvmediálnompriestoremusíprejaviťväčšiumierutolerancievočikritikenímprezentovaných
názorov, vyjadreniami žalovaného, ktorý z pozície predsedu Vlády SR verejne označil žalobcu za blázna
(žalovaný uviedol: ,,Nastal čas pán doktor C. - blázon.....“), došlo k výraznému prekročeniu tolerovateľnej

kritiky názorov žalobcu. Žalovaný svojimi vyhláseniami nekritizoval názory žalobcu, ale žalobcu urážal
ako osobu, keď podľa názoru súdu sa v spoločnosti vo všeobecnosti používa označenie blázon pre
osobu ,,bez rozumu“ , a pokiaľ takýto výraz je spojený s titulom a priezviskom konkrétnej osoby,
verejne, je spôsobilý vyvolať zásah do vymedzených osobnostných práv tejto osoby, v danom prípade
žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol o žalobcovi, že nie je hodný svojho titulu, čím dehonestoval žalobcu

i po odbornej stránke. Žalovaný sa nemôže dovolávať, že ,,jeho konanie smerovalo k prezentovaniu
informácií, ktoré súviseli s témou esenciálne spätou s verejným záujmom, preto svoje konanie vníma ako
realizáciu svojho ústavného práva na slobodu prejavu“, keď hodnotiaci úsudok musí byť primeraný čo
do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. V danom prípade, podľa
názoru súdu, vyjadrenia žalovaného boli urážlivé, dehonestujúce, prekročili únosnú mieru kritiky. Nech

už boli úmysly žalovaného akokoľvek dobré a smerujúce, podľa jeho názoru, k ochrane života a zdravia
obyvateľov v čase pandémie, forma a obsah akú zvolil a použil a verejne odprezentoval pred všetkými
obyvateľmi SR v parlamente a na tlačovej konferencii Úradu vlády SR, zasiahli do osobnostných práv
žalobcu výrazným spôsobom. Vzhľadom na to, že vyjadrenia žalovaného zasiahli do sféry osobnosti
(občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, dobrého mena) chránenej právom, je irelevantná pravdivosť, resp.

nepravdivosť týchto vyjadrení. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že priamo v príčinnej
súvislosti so zverejnením vyjadrení žalovaného došlo: - k ukončeniu spolupráce so spoločnosťou Alpha
medical, s.r.o. v súčasnosti Unilab Slovensko, s.r.o., - k ukončeniu spolupráce s Televíziou Markíza, - k
ukončeniu spolupráce s RTVS, - k nezáujmu Občianskych združení; súkromných spoločností; štátnych
inštitúcií; médií o prednášky, besedy, posudky, verejné vyjadrenia, konzultácie, - k poklesu predaja

knižných publikácií žalobcu. Uvedené tvrdenia žalobcu boli v konaní sporné, keď žalovaný namietal,
že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a uvedenými následkami, žalobca
na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie, resp. netrval na vykonaní navrhnutého
dôkazu (výsluch svedkyne A. A. J., ktorá mala ozrejmiť skutočnosti ohľadom ukončenia plánovanej
spolupráce so spoločnosťou Alpha medical, s.r.o., v súčasnosti Unilab Slovensko, s.r.o.). Čo sa týka

tvrdeniažalobcu,žedošlokpoklesupredajajehoknižnýchpublikácií,žalobcatvrdil,žeaždozverejnenia
vyjadrení žalovaného sa jeho knižné publikácie, štandardne umiestňovali v rebríčkoch predajnosti na
prvých miestach, resp. dlhodobo medzi desiatimi najpredávanejšími knižnými publikáciami predávanými
v kníhkupectve Martinus. Na preukázanie uvedeného predložil dôkaz - „Výstupy zo štatistík predajnosti
knižných publikácií“ z ktorých vyplýva, že napr. publikácia žalobcu „(Za)chránte svoje črevo - aj pečeň,

žlčník a pankreas, B. C.“ ako aj ďalšie dve publikácie - boli dňa 12.1.2020 v prvej desiatke kníh z
hľadiska predajnosti a následne sa publikácia „Protiprdkavá kuchárska kniha“ dostala na miesto č.
89. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že uvedený dôkaz nesvedčí o tom, že predmetné vyjadrenia
žalovaného sú v priamej príčinnej súvislosti s predajnosťou knižných publikácií žalobcu, že mali vplyv na
rebríček predajnosti. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd prvej

inštancie žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za tento neoprávnený zásah. V danom
prípade sa priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia nejavilo byť prvoinštančnému
súdu s ohľadom na okolnosti prípadu za postačujúce, keď s poukazom na ustálenú judikatúru, značným
znížením dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti je taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu,rozsah pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby.
Zníženie dôstojnosti a zásah do cti žalobcu bol spôsobený tým, že predmetné vyjadrenia o žalobcovi
žalovaný vyslovil v pléne NR SR a na tlačovej besede s novinármi, ktorej priebeh bol naživo vysielaný

a priamo šírený vo vysielaní celoštátnej televízie TA3. Zásah mal tak extrémne širokú publicitu. Z
uvedeného dôvodu argumenty žalovaného, že renomé a povesť žalobcu v dôsledku žalovaných výrokov
žiadnym spôsobom neutrpela, keď žalobca nepreukázal ním tvrdené dôsledky vyjadrení žalovaného
o jeho osobe, súd nezobral do úvahy, majúc za to, že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 O.z. nie
je postačujúce, keď navyše k ospravedlneniu doposiaľ nedošlo. Vyjadrenia žalovaného z jeho postu

predsedu vlády pôsobili obzvlášť dehonestujúco, difamujúco. I keď v konaní neboli preukázané priame
dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný, pracovný život a pôsobenie žalovaného, tieto vyjadrenia
boli a sú objektívne spôsobilé narušiť, ohroziť jeho česť, dôstojnosť a dobré meno. Nejde teda len o
subjektívny pocit žalobcu. Vzhľadom na uvedené - značnú mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti žalobcu
v spoločnosti, súd zaviazal žalovaného nielen k povinnosti sa žalobcovi ospravedlniť, ale súd pristúpil
tiež k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 O.z. Výšku

tejto náhrady, prihliadajúc na okolnosti konkrétneho prípadu, súd prvej inštancie na základe svojej voľnej
úvahy stanovil na sumu 20.000 eur, keď pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zvážil kritérium
závažnosti a kritérium okolností za ktorých k zásahu došlo, tak, ako vyššie uviedol. Poskytnutá náhrada
v peniazoch má v tomto prípade plniť i funkciu sankčnú a má pôsobiť i preventívne. Priznaná výška
peňažnej náhrady nie je pre žalovaného likvidačná a pre žalobcu neznamená amorálne obohatenie sa.

Žalobca relevantne nezdôvodnil výšku požadovanej nemajetkovej ujmy 1.200.000 eur, keď uviedol, že
suma zadosťučinenia vychádza jednak z postavenia žalobcu, ktorý je dlhoročne vnímaný ako odborník
vo svojom odbore zaoberajúci sa najmä problematikou zdravej výživy, je autorom množstva knižných
publikácií, je to osoba, ktorá bola dlhodobo pravidelne hosťom rôznych televíznych a rozhlasových
relácií, podieľal sa na tvorbe rubrík so zameraním na zdravú výživu. Ďalej uviedol, že suma sa nezakladá

na konkrétnom výpočte, poukazuje na ukončenie niektorých svojich aktivít. Vzhľadom na to, že žalobca
požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.200.000 eur a súd prvej inštancie mu
priznal náhradu vo výške 20.000 eur, vo zvyšku žalobu zamietol.
Súd prvej inštancie nepripustil listinný dôkaz – doklad o rozsahu prednáškovej činnosti, ktorým chcel
žalobca preukázať mieru poškodenia a dopadu konania žalovaného na jeho osobu, nakoľko by nemal

žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, preukazoval by iba výšku tržieb žalobcu bez príčinnej súvislosti s
vyjadreniami žalovaného. Prvoinštančný súd nepripustil ani dokazovanie navrhované žalovaným a to:
- prehratie celého záznamu všetkých troch udalostí - zasadnutia NR SR 24.9.2020 a to časť Hodina
otázok, predovšetkým položením otázky, na ktorú mal odpovedať žalovaný; tlačovej besedy s novinármi
konanej dňa 25.9.2020 a tlačovej besedy dňa 12.10.2020, ktoré dôkazy navrhoval vykonať preto, lebo

na vykonaných dôkazoch v skrátenej verzii chýba kontext v akom boli vyjadrenia povedané zo strany
žalovaného a preukážu to, o čo išlo žalovanému pri vyslovení slov, ktoré nepopiera, nešlo mu v žiadnom
prípade o to, aby žalobcu označil za duševne chorého alebo pomäteného, ale v prvom rade o ochranu
verejného záujmu o to viac, že išlo o tému absolútneho verejného záujmu v tejto dobe; - listinný dôkaz
- slovný prepis zo zasadnutia NR SR zo dňa 24.9.2020, screen shot z webovej stránky NR SR časť

Hodina otázok, otázka položená 23.9.2020 pánom poslancom P. G., kde je ďalej uvedená reakcia
žalovaného na túto otázku, ide o presne tú istú reakciu. Súd prvej inštancie tieto dôkazy nepripustil
s poukazom na právny názor súdu: ,,Nech už boli úmysly žalovaného akokoľvek dobré a smerujúce
podľa jeho názoru k ochrane života a zdravia obyvateľov v čase pandémie, forma a obsah akú zvolil
a použil a verejne odprezentoval pred všetkými obyvateľmi Slovenskej republiky v parlamente a na

tlačovej konferencii Úradu vlády SR, zasiahli do osobnostných práv žalobcu výrazným spôsobom.“
Vykonanie týchto dôkazov by preto nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaný navrhol
vykonať listinný dôkaz - niekoľko článkov z rôznych denníkov, ktorými chcel preukazovať reputáciu
žalobcu; akým spôsobom sa žalobca správa k novinárom; že konania a tvrdenia žalobcu možno zaradiť
pod konšpirácie; ako aj články, ktoré poukázali ako prvé na to, v čom sa žalobca mýlil. Tieto dôkazy

navrhoval žalovaný vykonať za tým účelom, že v prípade, ak súd bude mať za nesporné, že došlo
k zásahu do osobnostných práv žalobcu a má ísť o kritiku, je na dotknutej osobe, teda na žalobcovi
preukázať, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere, pričom zároveň platí, že mal by zároveň preukázať
svoju reputáciu, o ktorej tvrdí, že bola pošliapaná. Z týchto listinných dôkazov - článkov vyplýva, že sa
vyjadrovalnieakoepidemiológatoeštepredtýmakožalovanýuviedolpredmetnévýrokyoňom,zároveň

z nich vyplýva, že minimálne raz verejne použil štúdiu tak, že sám potom musel seba korigovať a sám
seba opravovať a ospravedlnil sa za nesprávne prevzatú medicínsku štúdiu čo preukazuje, že to, čo sa
žalobcu dotklo ako konšpiračné bludy môže byť pravdivé, že žalobca šíri konšpiračné bludy. Tieto listinné
dôkazy neboli doteraz predložené, nakoľko až do 25.8.2022 resp. 5.9.2022 žalovaný nepoznal aké videása budú prehrávať a či bude alebo nebude vypočutý samotný žalovaný. Bolo potrebné počkať, keď sa
ustálinavrhovanédokazovaniezostranyžalobcu,leboonmaluniesťdôkaznébremeno.Tietočlánkyboli
k dispozícii, ako mnohé iné, pričom tieto konkrétne, ich potreba, vyvstala až po poslednom písomnom

vyjadrení žalobcu datovaným 17.8.2022. Súd prvej inštancie navrhovaný dôkaz nepripustil s poukazom
na už uvedený právny názoru súdu uvedený v bode 11.4. svojho odôvodnenia, že vzhľadom na to, že
vyjadrenia žalovaného zasiahli do sféry (občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, dobrého mena) osobnosti
chránenej právom, je irelevantná pravdivosť, resp. nepravdivosť vyjadrení žalovaného. Súd nepripustil
dôkaz i s poukazom na právny názor súdu v predmetnej veci a odôvodnenie zásahu do osobnostných

práv žalobcu, ku ktorému došlo konkrétnymi vyjadreniami žalovaného voči osobe žalobcu, nie voči
názorom žalobcu, preto nebolo dôvodné skúmať pravdivosť alebo nepravdivosť názorov vyslovených
žalobcom. Vykonanie tohto dôkazu by preto nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Vykonanie
tohto dôkazu súd nepripustil i s poukazom na ustanovenie § 153 ods. 2 CSP. Žalovaný dôkaz - články z
rôznych denníkov navrhol vykonať až na pojednávaní dňa 7.9.2022, pričom tento dôkaz bol k dispozícii
už v čase, kedy mu bola doručená na vyjadrenie žaloba (doručená dňa 9.2.2021), následne sa konalo

pojednávanie dňa 11.5.2022, na ktorom boli strany sporu oboznámené so spornými a nespornými
skutočnosťami, s predbežným právnym posúdením. Napokon už zo samotnej žaloby mal žalovaný
vedomosť čo žalobca považuje za zásah do osobnostných práv a z akého dôvodu. Preto argumentácia
žalobcu, ktorou dôvodil, prečo neoznačil toto dokazovanie skôr a to ,,že až do 25.8.2022 resp. 5.9.2022
žalovaný nepoznal aké videá sa budú prehrávať a či bude alebo nebude vypočutý samotný žalovaný“,

neobstojí. Vykonanie tohto dôkazu by vyžadovalo ďalšie pojednávanie. Listinný dôkaz - Vedecké
podklady,ktoréchcelžalovanývyžiadaťodkonzíliaodborníkov,ktorívyhodnocovalipandemickúsituáciu
a ktoré boli základom pre vládne opatrenia na zvládanie pandemickej krízy vrátane nutnosti nosenia
rúšok a preukázanie, že COVID 19 nie je banálne ochorenie, ktorý dôkaz žalovaný navrhoval na
preukázanie toho, že bolo v záujme spoločnosti, aby žalovaný vystúpil voči žalobcovi spôsobom a

formou, ktorá je predmetom tejto žaloby teda že išlo o reakciu na nepravdivé tvrdenia práve žalobcu
s primárnym cieľom ochrany verejného záujmu pri realizácii slobody prejavu, ako aj Listinný dôkaz
- e-mail vedúceho odboru krízového riadenia pandemickej legislatívy a nefarmakologických opatrení,
ktorý žalovanému zasielal podklady - J. O. e-mail zo dňa 10.11.2022, ktorý na pokyn D. G. zaslal tri
prílohy, ktoré majú za cieľ preukázať, že žalobca sa vo svojich tvrdeniach mýlil a žalovaný mal pravdu,

čo je nevyhnutné pre dôkladné vyhodnotenie testu proporcionality, predovšetkým k otázke kto a čo, súd
prvej inštancie nepripustil s poukazom na právny názor súdu uvedený v bode 11.4. svojho odôvodnenia,
že nech už boli úmysly žalovaného akokoľvek dobré a smerujúce podľa jeho názoru k ochrane života
a zdravia obyvateľov v čase pandémie, forma a obsah akú zvolil a použil a verejne odprezentoval
pred všetkými obyvateľmi SR v parlamente a na tlačovej konferencii Úradu vlády SR, zasiahli do

osobnostných práv žalobcu výrazným spôsobom a vzhľadom na to, že vyjadrenia žalovaného zasiahli
do sféry (občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, dobrého mena) osobnosti chránenej právom, je irelevantná
pravdivosť, resp. nepravdivosť vyjadrení žalovaného. Súd prvej inštancie dôkaz nepripustil i s poukazom
na právny názor súdu v predmetnej veci a odôvodnenie zásahu do osobnostných práv žalobcu, ku
ktorému došlo konkrétnymi vyjadreniami žalovaného voči osobe žalobcu, nie voči názorom žalobcu,

pretonebolodôvodnéskúmaťpravdivosťalebonepravdivosťnázorovvyslovenýchžalobcom.Vykonanie
týchto dôkazov by preto nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Zároveň súd prvej inštancie
poukázal na ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, žalovaný vedecké podklady od konzília odborníkov, navrhol
vykonať až na pojednávaní dňa 7.9.2022, pričom tento dôkaz zatiaľ žalovaný ani nemal k dispozícii, o
tento dôkaz chcel žalovaný konzílium odborníkov len požiadať. Vykonanie tohto dôkazu by vyžadovalo

ďalšie pojednávanie a napokon, z vyššie uvedených dôvodov - právneho názoru súdu, by takýto dôkaz
nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Listinný dôkaz - článok zo dňa 17.1.2023 v ktorom sa
opisuje súdny spor žalobcu s blogerom pánom H., relevantné skutkové tvrdenia o žalobcovi o situácii,
na ktorú reagoval žalovaný ako aj o názoroch odborníkov, žalovaný navrhol v rámci testu proporcionality
- preukazovať časť kto a časť čo, teda o čom je tento predmetný spor. Súd prvej inštancie tento

dôkaz nepripustil, nakoľko s predmetnou vecou nesúvisí. Výsluch svedka - prorektora D. K., ktorý sa
mal vyjadriť k protipandemickým opatreniam, ktoré rozporoval žalobca, menovaný svedok rozporoval
to, čo tvrdí žalobca. Tento dôkaz navrhoval žalobca v rámci testu proporcionality. Súd uvedený dôkaz
nepripustil s poukazom na právny názor súdu v predmetnej veci a odôvodnenie zásahu do osobnostných
práv žalobcu, ku ktorému došlo konkrétnymi vyjadreniami žalovaného voči osobe žalobcu, nie voči

názorom žalobcu, preto nebolo dôvodné skúmať pravdivosť alebo nepravdivosť názorov vyslovených
žalobcom. Dôkaz - úryvok z videa, ktorý bol zverejnený pánom H. blogerom, ktorého žalobca žaluje
taktiež, video bolo zverejnené 13.9.2022, žalobca v ňom sám seba označuje za blázna ak by sa
vyjadroval k veci, na ktorú nemá špecializáciu. Prvoinštančný súd uvedený dôkaz nepripustil, nakoľko bynemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, keď takéto vyjadrenie žalobcu samému voči sebe v kontexte
v ktorom ho uviedol, je neporovnateľné s vyjadrením žalovaného, ktoré je predmetom tohto konania a
to s poukazom na čas, miesto, osobu žalovaného a rozsah zverejnenia v mediálnom priestore.

V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodil ust. § 255 ods. 1 CSP a uviedol, že
žalobcovi, priznal v časti nároku o zverejnení ospravedlnenia, v ktorom bol žalobca plne úspešný, nárok
nanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Včastinárokuofinančnomzadosťučinenírozhodnutieovýške
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Z komentára k ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP vyplýva, že
zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo

od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Vzhľadom
na to, že žalobcovi bolo čiastočne vyhovené, patrí mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
z priznanej sumy nemajetkovej ujmy.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho III. a V. výroku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu a priznaním žalobcovi náhrady trov konania v rozsahu 100 %,
prípadne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalobca v odvolaní namietal, že záver súdu prvej inštancie
o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi žalovanými výrokmi a ukončením spolupráce so spoločnosťou

Alpha medical, s.r.o., ukončením spolupráce s Televíziou Markíza, ukončením spolupráce s RTVS a
poklesupredajaknižnýchpublikácií,ktorýchautoromježalobca,jenesprávnyavychádzaznesprávnych
skutkových zistení prvoinštančného súdu, keď súd pri rozhodovaní o uvedenej čiastkovej otázke
nesprávnevyhodnotildôkazy,atovýpoveďžalobcuavýstupyzoštatistíkpredajnostiknižnýchpublikácií.
Vo vzťahu k týmto skutkovým tvrdeniam žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na preukázanie

svojich tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie, a že z dôkazu, ktorým sú Výstupy zo štatistík predajnosti
knižných publikácií nevyplýva, že žalované výroky sú v priamej príčinnej súvislosti s predajnosťou
knižných publikácií žalobcu, a že mali vplyv na rebríček predajnosti. Žalobca poukazuje na skutočnosť,
že súd dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, nakoľko už len zo samotnej časovej súvislosti, teda
s ohľadom na všetky okolnosti, a teda, že: - v spore nebolo spochybnené stabilné odborné renomé

žalobcu; - dlhoročná spolupráca žalobcu v mediálnom priestore; - dlhoročná úspešnosť a stabilnosť
predajnosti kníh žalobcu; - dlhoročná prednášková činnosť žalobcu; je zrejmé, že žalobca dlhodobo
spolupracoval s médiami, táto spolupráca bola stabilná, dokonca mal vlastnú rozhlasovú reláciu.
Ďalej nebolo sporné, že knihy, ktorých autorom je žalobca sa v rebríčkoch predajnosti najväčšieho
internetového obchodu s knižnými publikáciami držali dlhodobo na prvých priečkach, t.j. po vydaní novej

knihy sa táto umiestňovala niekoľko mesiacov v prvej trojke a neskôr v prvej desiatke, pričom samotný
žalovaný poukázal na to, že kniha, ktorej autorom je žalobca – „(Za)chráňte svoje črevo - aj pečeň,
žlčník a pankreas“ sa umiestnila až na 49. mieste a dokonca knižná novinka – „Protiprdkavá kuchárska
kniha“ bola v rebríčku až na 89. mieste. Už len s poukázaním na časový aspekt je zrejmá jednoznačná
príčinná súvislosť medzi žalovanými výrokmi a poklesom predajnosti kníh žalobcu. Mimoriadne výrazný

je časový aspekt aj pri ukončení spolupráce so žalobcom zo strany RTVS, ku ktorému došlo prakticky
obratom po verejnom vyslovení žalovaných výrokov, kedy v prvom októbrovom týždni 2020 došlo k
odvysielaniu poslednej rubriky s názvom „Vieme, čo jeme“. Žalobca poukazuje na to, že v spore nebol
preukázaný žiadny iný „možný“ pôvod vzniku týchto následkov, ako vyjadrenia žalovaného. Žalobca má
za to, že súd pri vyhodnotení nepreukázania príčinnej súvislosti medzi vyslovením žalovaných výrokov

a ukončením spolupráce so spoločnosťou Alpha medical, s.r.o., ukončením spolupráce s Televíziou
Markíza, ukončením spolupráce s RTVS a poklesu predaja knižných publikácií, nesprávne vyhodnotil
predloženédôkazy,nakoľkopríčinnásúvislosťbolapreukázaná.Vzhľadomnauvedenéžalobcanamieta
tiež závery súdu uvedené v bode 11.5 odôvodnenia rozsudku, v dôsledku ktorých v časti nepriznal
žalobcovi ním uplatňované nároky. Právne závery súdu ohľadom nepreukázania príčinnej súvislosti sú

mylné, súd preto dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré
mali v konečnom dôsledku vplyv na nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
Žalobca namieta aj závery súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých nepriznal žalobcovi nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.180.000 eur. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 12 je
nepreskúmateľné a svojvoľné. Žalobca má za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je daný

v celom uplatnenom rozsahu. Žalovaný bol v čase vyslovenia žalovaných výrokov jedným z troch
najvyšších ústavných činiteľov SR, žalované výroky boli prednesené v pléne NR SR a na tlačovej
besede, ktorá bola vysielaná online, čo vylúčilo akúkoľvek možnosť žalobcu adekvátne a včasne
reagovať a brániť sa proti žalovaným výrokom. Žalovaný výroky vyslovil z pozície predsedu vlády, pričomzdôraznil, že koná a tieto skutočnosti uvádza z danej pozície, keď výslovne uviedol „z tohto miesta
poviem“. Žalobca poukazuje na to, že jeho meno je jeho „značkou“, ktorú si dlhoročne a zodpovedne
budoval, pričom využíval svoje odborné poznatky a svoje medicínske vzdelanie. Celá ekonomická

činnosť žalobcu je založená výhradne na jeho mene, a preto je zásah v podobe žalovaných výrokov
o to závažnejší. Žalobca poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/187/2012 zo dňa 25.04.2013,
sp. zn. 3Cdo/176/2012 zo dňa 26.09.2013, R 29/20201. Žalobca sa nedomáhal nároku na náhradu
škody, a preto posudzovanie výšky priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v závislosti
od vzniknutého následku nepovažuje za správne. Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že pre priznanie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy postačuje, že zásah do osobnostných práv je spôsobilý ujmu
privodiť, pričom konkrétny následok nemusí nastať. Uvedené je logické práve s ohľadom na to, že vznik
konkrétneho následku sa v takýchto situáciách preukazuje mimoriadne zložito. Žalobca je presvedčený,
že vzhľadom na všetky okolnosti za akých boli žalované výroky prednesené, ako aj vzhľadom na
osobu žalovaného, funkciu, ktorú v tom čase vykonával, osobu žalobcu a jeho dlhoročné renomé, je
daný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celom uplatnenom rozsahu. Žalobca poukázal na právnu

vec žalobkyne Q. L. M. D. proti žalovanému Q. L. C., v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur, pričom odvolací súd tento nárok znížil na
sumu 70.000 eur. Aj v prípade poslanca Q. L. C. a aj v prípade žalovaného ide o ústavných činiteľov,
pričom vyjadrenia oboch týchto osôb boli prednesené v parlamente a boli prenášané online, vyjadrenia
oboch ústavných činiteľov obsahujú nepravdivé skutkové tvrdenia a sú hrubo dehonestujúce. Žalobca

v otázke výšky nemajetkovej ujmy uvádza, že Q. L. C. je jedným zo 150 poslancov NR SR, pričom
žalovaný v čase vyslovenia žalovaných výrokov vykonával funkciu predsedu vlády a z tejto pozície
voči žalobcovi aj vystupoval. Vzhľadom na tieto skutočnosti je žalobca presvedčený, že jeho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy je daný v celom uplatnenom rozsahu. Žalobca namieta aj záver súdu prvej
inštancie o rozsahu nároku žalobcu na náhradu trov konania uvedený v odseku 17, jedná sa o nesprávnu

interpretáciu časti citovanej publikácie a je v rozpore s názorom Ústavného súdu SR vyjadrenom v
náleze č. k. III. U´S 475/2018 zo 04.02.2021. Vzhľadom na znenie citovaného nálezu Ústavného súdu
SR je žalobca presvedčený, že výrok V. je dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia a žalobca má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a
na skutkový stav nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu. Náklade predložených dôkazov možno

zhodnotiť, že prvoinštančný súd sa žiadnym právne relevantným spôsobom nevysporiadal s osobitnými
okolnosťami zásahu do osobnostných práv žalobcu, nesprávne právne posúdil predložené dôkazy, a to
najmä Výstupy zo štatistík predajnosti knižných publikácií kníhkupectva Martinus; nepostupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami CSP, ktoré upravujú priznanie nároku na náhradu trov konania a postupoval
v rozpore s názorom Ústavného súdu SR vyjadrenom v náleze č. k. III. U´S 475/2018 zo 04.02.2021 a

tento svoj odklon nijakým spôsobom neodôvodnil, čím výrazným spôsobom porušil princíp právnej istoty.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v rozsahu jeho I., II., IV. a V. výroku aj žalovaný a návrhom
na jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu priznaním žalovanému nároku na náhradu trov
konania, prípadne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol

odvolacie dôvody podľa 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP. Dôvodil, že nesúhlasí s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že v danej veci sú splnené podmienky pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti
žalovaného spôsobenej zásahom do osobnosti žalobcu a vníma ho v intenciách nesprávneho právneho
posúdenia. Prvoinštančný súd svoj právny záver odôvodňuje najmä argumentami, že zásah mal
extrémne širokú publicitu, že vyjadreniami žalovaného došlo k prekročeniu tolerovateľnej kritiky názorov

žalobcu,žežalovanýsvojimivyhláseniaminekritizovalnázoryžalobcu,aležalobcuurážalakoosobuaže
vzhľadom na to, že vyjadrenia žalovaného zasiahli do sféry osobnosti chránenej právom, je irelevantná
pravdivosť, resp. nepravdivosť týchto vyjadrení. Žalovaný nesúhlasí ani s právnym názorom súdu
prvej inštancie súvisiacim s náhradou nemajetkovej ujmy, že v danom prípade sa priznanie morálneho
zadosťučineniavoformeospravedlnenianejavíbyťsúdusohľadomnaokolnostiprípaduzapostačujúce,

keď s poukazom na ustálenú judikatúru, značným znížením dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah pociťoval ako závažný každý, kto by sa
ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby a tento záver vníma žalovaný v intenciách nesprávneho
právneho posúdenia. Prvoinštančný súd svoj právny záver odôvodňuje najmä argumentami, že zásah
mal extrémne širokú publicitu, že neboli preukázané priame dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný,

pracovný život a pôsobenie žalobcu, tieto vyjadrenia boli a sú objektívne spôsobilé narušiť, ohroziť jeho
česť, dôstojnosť a dobré meno, že súd na základe svojej voľnej úvahy stanovil na sumu 20.000 eur,
keď pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zvážil kritérium závažnosti a kritérium okolností za
ktorých k zásahu došlo; že priznaná výška peňažnej náhrady nie je pre žalovaného likvidačná a prežalobcu neznamená amorálne obohatenie sa. Podľa názoru žalovaného by malo byť správne právne
posúdenie veci také, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky pre vznik občianskoprávnej
zodpovednosti žalovaného z dôvodu zásahu do osobnosti žalobcu a s ohľadom na okolnosti prípadu,

s poukazom na ustálenú judikatúru, ako aj s ohľadom na absenciu občianskoprávnej zodpovednosti
žalovaného, nie je možné žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súvislosti s
preukázaním nesprávnosti právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie poukazuje žalovaný
na nasledovné nepresnosti a nesprávnosti v napadnutom rozsudku: Súd k záveru o existencii
neoprávneného zásahu do práva žalobcu na jeho česť, vážnosť, dôstojnosť a dobré meno dospel

primárne na základe nepreukázanej špekulatívnej domnienky o tom, že zásah mal extrémne širokú
publicitu. Takýto záver však z dokazovania žiadnym spôsobom nevyplýva (a ani samotný prvoinštančný
súd neuvádza, na základe akých informácií k tomuto záveru dospel). Naopak, dôkaz, ktorým žalobca
preukazoval prezentáciu (časti) napadnutého výroku v spravodajskej televízii TA3, je odkazom na
záznam s vysielacím časom o 23:30, z čoho je možné skôr (logicky) vyvodiť nižšiu intenzitu publicity,
keďže v danom čase je sledovanosť televíznych staníc (vo všeobecnosti) medzi produktívnou časťou

obyvateľstva na svojom dennom minime. Záver súdu o tom, že napadnuté výroky mali extrémne širokú
publicitu je arbitrárnym záverom, ktorý je len v rovine nepreukázanej domnienky – samotná skutočnosť,
že napadnuté výroky odzneli v pléne NR SR a na tlačovej besede s novinármi, ktorej priebeh bol (údajne)
vysielaný naživo aj v celoštátnej televízii (TA3), ešte nevypovedá o miere publicity o to viac, že samotné
on-line živé vysielanie zasadnutia parlamentu nemá vysokú sledovanosť (resp. publicitu). V žalobe,

ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýbala akákoľvek objektivizácia daného záveru, tzn.
absentovala kvantifikácia daného tvrdenia/záveru.
Prvoinštančný súd na jednej strane tvrdí, že vyjadreniami žalovaného došlo k výraznému prekročeniu
tolerovateľnej kritiky názorov žalobcu a na druhej strane zároveň (v rovnakom bode odôvodnenia)
konštatuje, že žalovaný svojimi vyhláseniami nekritizoval názory žalobcu, ale žalobcu urážal ako

osobu. Uvedené konštatovanie predstavuje logický rozpor v argumentácii súdu, keď najprv uvádza,
že napadnuté výroky predstavujú neprijateľnú kritiku a následne tvrdí, že sa o kritiku nejedná vôbec.
Uvedený logický rozpor v argumentácii súdu je však len príznakom oveľa závažnejšieho problému,
ktorým je absolútna rezignácia súdu prvej inštancie na aplikáciu testu proporcionality, čoho dôsledkom
je okrem nesprávnych právnych záverov súdu de facto aj znemožnenie toho, aby žalovaný efektívne

uskutočňoval svoje procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces;
Tvrdenie súdu prvej inštancie, že vzhľadom na to, že vyjadrenia žalovaného zasiahli do sféry osobnosti
chránenej právom, je irelevantná pravdivosť, resp. nepravdivosť týchto vyjadrení, v príkrom rozpore s
povahou súdnych sporov o ochranu osobnosti, v ktorých sa jedná o vyvažovanie práva na slobodu
prejavu a práva na ochranu osobnosti, pričom imanentnou súčasťou tohto procesu je aj skúmanie

povahy výrokov (vrátane ich ne/pravdivosti). Aj v tomto ohľade prvoinštančný súd svoje rozhodnutie
nedokázal hodnoverne, presvedčivo a hlavne korektne odôvodniť. Zároveň sa v napadnutom rozsudku
odvoláva aj na ustálenú judikatúru, avšak ako konkrétny príklad takejto judikatúry uvádza len rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/452/2016 zo dňa 28.3.2017, ktorý však bol nálezom Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 zo dňa 22.9.2020 zrušený, keďže predmetné rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave spôsobilo porušenie základného práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie
informácií, ako aj základného práva na súdnu ochranu. Žalovaný poukázal na názory Ústavného súdu
SR vyjadrené v náleze, podľa ktorých každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd
treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy, resp. vyváženosti, sloboda prejavu sa
uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú

sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť
obyvateľstva, obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody musí byť v súlade so zásadou
proporcionality. Súd prvej inštancie tým, že nerozhodoval v súlade so zásadou proporcionality, de
facto nerozhodoval ústavne konformným spôsobom. Závery Ústavného súdu SR sú aplikovateľné
aj na napadnutý rozsudok a to tie, kde ústavný súd konštatoval, že súd nevenoval dôslednému

uprednostneniu vyvažovania, teda pristúpeniu k dôslednému vykonaniu testu proporcionality medzi
slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, nie je možné považovať za súladnú s povinnosťou
vyvažovania základného práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, že ak sa aj test
proporcionality vykoná, nesmie byť realizovaný jednostranne a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech)
práva na ochranu osobnosti a na úkor slobody prejavu, súd sa dominantne zaoberal len ochranou cti,

dôstojnosti či súkromia žalobcu ako osoby relatívneho verejného záujmu, pričom sa príliš sústredil na
doslovné znenie jednotlivých pasáží v texte a nepripustil pri tom, že samotnú difamáciu (akýkoľvek
publikovaný materiál, ktorý poškodzuje povesť jednotlivca alebo organizácie) možno chápať aj ako
„oprávnenú či odôvodnenú“ vzhľadom na pravdivosť získaných informácií, že aj hanlivé výpovede(vyhlásenia) môžu byť urobené v dobrej viere. Opomenutie vo veci relevantných skutkových otázok či
otázok právnych narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa
v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne, súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia,

resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a
právnych záverov, ktoré nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Na napadnutý rozsudok sa
vzťahujú všetky uvedené výhrady. Konkrétne, vo vzťahu k napadnutému rozsudku je možné identifikovať

neposkytnutie súdnej ochrany žalovanému v dostatočnej kvalite s rešpektom na jeho právo na slobodné
vyjadrovanie (slobodu prejavu); ďalej opomenutie relevantných skutkových ako aj právnych otázok (v
rovine nevykonania testu proporcionality) a v neposlednom rade aj nedostatky v rovine odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, ktoré sa de facto vyjadruje len k otázke intenzity (domnelého) zásahu v rovine
jeho publicity. Spomenutý Nález ústavného súdu je relevantným zdrojom argumentom aj v súvislosti
s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, o ktorej ústavný súd konštatuje nasledovné: aj

napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného
všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v
tomtorámcisaopieraťocelkomkonkrétneapreskúmateľnéhľadiská,vzmyslejudikatúryESĽPnáhrada
nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V prípade napadnutého rozsudku

súd nevychádzal z úplného skutkového stavu, neopieral sa o preskúmateľné hľadiská a nevychádzal
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Naopak, jeho rozhodovanie bolo intuitívne, neodôvodnené a v
tomto ohľade konzekventne svojvoľné.
Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011 zo dňa 15.12.2011,
v zmysle ktorého pokiaľ pre vznik práva na ochranu osobnosti je postačujúca i len možnosť, že

určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv, pre vznik práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch sama táto možnosť nie je postačujúca, lebo Občiansky zákonník priznanie uvedenej
náhrady podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so
zásahom spojená nie iba ako možný následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný
dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. V konaní o ochranu osobnosti

má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných práva; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla a preukázať skutočnosti svedčiace o
existencii zásahu a musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol,
ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie). Len ak sú tieto skutočnosti preukázané,

môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. V prípade
napadnutého rozsudku nebol výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia
zásahu na osobnosť žalobcu, rovnako ako nebolo na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázané,
že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie). V dôsledku
týchto nedostatkov vníma žalovaný aj rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi za

arbitrárne a v rozpore s právnym, ako aj skutkovým stavom. Rovnako arbitrárnym a neodôvodneným je
ajzáversúduprvejinštancieotom,žepriznanávýškapeňažnejnáhradyniejeprežalovanéholikvidačná
a pre žalobcu neznamená amorálne obohatenie sa. Žalovaný v rámci odvolacích dôvodov poukazuje
aj to, že prvoinštančný súd nevykonal viaceré navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a súd tak rozhodol na základe svojho nesprávneho právneho záveru o tom, že ,,nech už

boli úmysly žalovaného akokoľvek dobré a smerujúce podľa jeho názoru k ochrane života a zdravia
obyvateľov v čase pandémie, forma a obsah akú zvolil a použil a verejne odprezentoval pred všetkými
obyvateľmi SR v parlamente a na tlačovej konferencii Úradu vlády SR, zasiahli do osobnostných práv
žalobcu výrazným spôsobom.“ Tento arbitrárny záver súdu postačil ako podklad pre nepripustenie
väčšiny navrhovaných dôkazov, pričom tieto dôkazy boli z pohľadu žalovaného esenciálne pre korektnú

realizáciu testu proporcionality.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že s odvolacími dôvodmi žalobcu nesúhlasí a odkazuje
na svoje argumenty obsiahnuté vo svojom odvolaní. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu „nesprávne
skutkové zistenia“ napadol závery súdu prvej inštancie ohľadom nepreukázania príčinnej súvislosti

medzi žalovanými výrokmi a ukončením spolupráce so spoločnosťou Alpha medical, s.r.o., ukončením
spolupráce s Televíziou Markíza, ukončením spolupráce s RTVS a poklesu predaja knižných publikácií,
ktoré sú podľa žalobcu výsledkom nesprávneho skutkové zistenia. Napadnuté závery súdu považuje
žalovaný za skutkovo a vecne správne, pričom argumenty prezentované žalobcom v odvolaní napreukázanie opaku, je možné hodnotiť ako selektívne, parciálne a tendenčné. Žalobca opisuje
náhodné skutočnosti, ktorými sa snaží (sugestívne) navodiť dojem, že existuje príčinná súvislosť medzi
vyslovením žalovaných výrokov a (i) ukončením spolupráce so spoločnosťou Alpha medical, s.r.o.,

(ii) ukončením spolupráce s Televíziou Markíza, (iii) ukončením spolupráce s RTVS a (iv) poklesu
predaja knižných publikácií žalobcu. Žalobca však pri svojej argumentácii opomína, až ignoruje jedno
za základných pravidiel logického usudzovania, a to, že „korelácia nie je kauzalita“ a samotná časová
následnosť medzi rôznymi javmi nemusí znamenať (a v tomto prípade ani neznamená, ako to vyplynulo
z dokazovanie v súdnom konaní) ich vzájomnú podmienenosť. Navyše z vypočítaných (údajných)

negatívnych následkov sa žalobca vo svojom dokazovaní koncentroval výhradne len na jednu oblasť –
predajnosť kníh – a ostatné (údajne) dotknuté oblasti marginalizoval, resp. úplne opomenul.
Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu „Nesprávne skutkové zistenia“ tvrdí, že „závery Okresného súdu
Trnava v zmysle ktorých nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.180.000
eur“ sú takisto výsledkom nesprávneho skutkové zistenia. S uvedeným argumentom žalovaný nesúhlasí
a odkazuje na svoje odvolanie, v ktorom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2011

sp. zn. 3Cdo/108/2011. Odkaz na právnu vec žalobkyne L. M. D. proti žalovanému Q. L. C. je podľa
názoru žalovaného nielenže nenáležitou a nevhodne/zavádzajúco využitou analógiou (s ohľadom na
diametrálne odlišný kontext ako aj obsah výrokov, ako aj iných špecifických, jedinečných okolností
daného prípadu), ale zároveň sa jedná aj o novotu, ktorá podľa názoru žalovaného (a s ohľadom na
§ 366 CSP) nie je v odvolacom konaní prípustná. Žalobca v odvolaní nedokázal sformulovať v čom

spočíva nesprávne právne posúdenie a v podstate len rekapituluje predošlé argumenty a subsumuje
ich len pod iný/nový odvolací dôvod. Takýto postup je nielen zmätočný, ale aj vecne a procesnoprávne
nesprávny, a teda odvolací súd by sa tomuto odvolaciemu dôvodu ani nemal venovať.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že žalovaný spochybňuje závery súdu prvej

inštancie o tom, že zásah mal širokú publicitu, s ktorými tvrdeniami prichádza až v odvolaní, žalovaný
nerozporoval skutkové tvrdenia žalobcu o dosahu žalovaných výrokov, vzhľadom na to, že boli šírené
prostredníctvom televízneho vysielania. Žalovaný ignoruje názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený
v rozsudku sp. zn. 1Co/15/1997 zo dňa 24.06.1998 o tom, že ak k neoprávnenému zásahu dôjde
televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu, na čo žalobca odkazoval

už v žalobe. Argumentácia žalovaného nemôže obstáť, keďže záver súdu prvej inštancie má oporu
v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, pričom tento právny názor musel byť žalovanému známy
už zo žaloby. Ak by aj išlo o skutkové tvrdenie a nie o právny názor, mal žalovaný využiť prostriedky
procesnej obrany včas a skutkové tvrdenie poprieť vo vyjadrení k žalobe a nie v odvolaní proti rozsudku.
Je však nesporné, že zásah urobený žalovaným z pozície predsedu vlády počas priameho prenosu na

tlačovej besede, má širokú publicitu. Vo vzťahu k otázke sledovanosti žalobca uvádza, že išlo o obdobie,
kedy sa na území SR šírilo ochorenie Covid-19 a na tlačových besedách boli žalovaným zverejňované
prijaté/zmenené opatrenia proti šíreniu tohto ochorenia, a preto je viac ako nenáležité spochybňovať
aspekt sledovanosti. Ak chcel žalovaný spochybňovať sledovanosť, mal možnosť urobiť tak vo svojom
vyjadrení k žalobe a navrhnúť vykonanie dôkazov na podporu svojich tvrdení, čo však neurobil.

Ktvrdeniužalovaného,žedošlokrezignáciinatestproporcionality,žalobcauvádza,žeuvedenétvrdenie
je zavádzajúce, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že súd
prvej inštancie zohľadnil, že výroky vyslovil žalovaný z pozície predsedu vlády, ako aj skutočnosť, že
žalobca je osoba verejne známa, zároveň sa súd prvej inštancie zaoberal obsahom žalovaných výrokov,
ako aj významom použitých pojmov. Ďalej v bode 11.4 rozsudku riešil otázku primeranosti výrokov

žalovaného. Žalovaný sa všeobecne odvoláva na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. U´S 235/2020 a
konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie by mal vychádzať z tohto nálezu, opätovne sa odvoláva na
test proporcionality, avšak v tomto prípade súd prvej inštancie jednoznačne uviedol konkrétne kritéria pre
posúdenie primeranosti zásahu do osobnostných práv žalobcu, a preto táto argumentácia žalovaného
nemôže obstáť. Súd prvej inštancie zároveň opakovane uviedol, že žalované výroky smerovali voči

osobe žalobcu. Taktiež je výslovne nepravdivé tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa síce
odvoláva na ustálenú judikatúru, ale v podstate uvádza len rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 5Cdo/452/2016, nakoľko súd prvej inštancie odkazuje aj na nálezy Ústavného súdu SR. Súd prvej
inštancie už na prvom pojednávaní uviedol predbežné právne posúdenie, preto mal žalovaný viac ako
dostatočnú možnosť včas argumentovať, včas uvádzať skutkové tvrdenia a včas navrhovať dôkazy.

Odvolanie žalovaného má všeobecný charakter, predstavuje v podstate zhrnutie rozsudku a citácie časti
nálezov Ústavného súdu SR s tvrdením, že sa dajú aplikovať na daný skutkový stav. Žalovaný vôbec
nezohľadňuje konkrétny skutkový stav v tejto veci, a síce, že žalovaný z pozície predsedu vlády označil
žalobcu za blázna, ktorý nie je hodný svojho titulu, a ktorý nerešpektuje Hippokratovu prísahu, pričomžalovaný tieto svoje výroky nesmeroval ku konkrétnym vyjadreniam žalobcu, ale smeroval ich voči jeho
osobe,čosúdprvejinštancievrozsudkuuviedol.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkuobsahujekritéria,
z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, keď dospel k záveru, že je daný dôvod na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetný záver zároveň korešponduje s rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Co/15/1997. Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným súd prvej inštancie
aplikoval ustanovenia o koncentrácii konania, pričom žalovaný nenavrhoval vykonanie dôkazov v súdom
stanovenej lehote a žalovaným navrhovanými dôkazmi ani nebolo možné preukázať skutočnosti tvrdené
žalovaným. Žalovaný navrhoval vykonanie takýchto dôkazov, ktorých navrhnutie bolo objektívne možné

už vo vyjadrení k žalobe, žalovaný bol však v spore pasívny. Žalobca preto navrhuje výroky I. a IV.
napadnutého rozsudku potvrdiť.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 11.5.2022 vymedzil
v súlade s § 181 ods. 2 CSP skutkové tvrdenia, ktoré považuje za nesporné, pričom medzi ne
nezaradil otázku intenzity publicity. Samotná otázka toho, či mal zásah širokú publicitu, nepatrila medzi

nesporné aspekty sporu. Ak žalobca subjektívne považuje niektorý aspekt sporu za nerozporný a/
alebo preukázaný, neznamená, že je možné takýto záver považovať za správny. Žalobca v druhej
časti svojho vyjadrenia reaguje na predošlé tvrdenie žalovaného o tom, že v rozhodnutí súdu prvej
inštancie došlo k rezignácii na test proporcionality a uvádza, že toto tvrdenie je podľa jeho názoru viac
než zavádzajúce, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (vraj) jednoznačne vyplýva, že

súd prvej inštancie zohľadnil, že výroky vyslovil žalovaný z pozície predsedu vlády, ako aj skutočnosť,
že žalobca je osoba verejne známa, zároveň sa súd prvej inštancie zaoberal obsahom žalovaných
výrokov, ako aj významom použitých pojmov. Zároveň poukazuje na to, že priamo v bode 11.4
rozsudku súd prvej inštancie riešil otázku primeranosti výrokov žalovaného. To, že žalobca v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia identifikoval niektoré aspekty testu proporcionality neznamená, že bol daný

test zo strany súdu prvej inštancie aj dostatočným spôsobom vykonaný. Test proporcionality predstavuje
štandardizovaný postup posudzovania kolízie dvoch práv, pričom jeho parciálnou realizáciou nie je
možné dospieť k hodnoverným výsledkom. Práve naopak, ak sa vykonajú len niektoré jeho (sub)testy –
ako to vo vyjadrení naznačuje žalobca – výsledok je zavádzajúci a nesprávny. Žalovaný poukazuje na
právny názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý v rozhodnutí č. k. 16Co/237/2019-239 zo dňa 29.1.2021

poukázal na to, že je problematické, ak v odôvodnení rozhodnutia absentuje posúdenie dôvodnosti
uplatneného nároku z hľadiska testu proporcionality a dodáva, že posúdenie len čiastkových aspektov
(otázok) testu proporcionality nie je dostačujúce pre posúdenie a vyhodnotenie (ne)dôvodnosti žaloby.
Žalobca nebol schopný poukázať na žiadne iné rozhodnutia, ktorým by prípadne spochybnil a/alebo
vylúčil nesprávnosť analogického využitia právnych názorov Ústavného súdu SR v náleze Ústavného

súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 zo dňa 22. 9. 2020. Žalovaný vo svojom odvolaní objasnil, prečo
je analogická aplikácia Nálezu adekvátna. Odkazy na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia však nie sú súčasťou právneho názoru súdu prvej inštancie,
ale sú uvedené v rámci sumarizácie argumentov sporových strán, ergo nejedná sa o argumentáciu (a
právny názor) súdu prvej inštancie. Žalobca v štvrtej časti svojho vyjadrenia cituje časť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia a následne uvádza, že „citovaná časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie obsahuje kritéria, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, keď dospel k záveru, že je daný
dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Paradoxom je, že žalobca vo svojom
vlastnom odvolaní v súvislosti s rovnakou časťou odôvodnenia rozsudku explicitne uvádza, že „uvedené
odôvodnenieOkresnéhosúduTrnavajenepreskúmateľnéasvojvoľné.“Žalobcatedatvrdí,ževkontexte

jeho vlastného odvolania je právny názor prvoinštančného súdu nepreskúmateľný a svojvoľný, avšak
v kontexte odvolania žalovaného je už rovnaká časť odôvodnenia zrazu dostačujúca a súladná s
judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Táto kontradikcia v tvrdeniach žalobcu je dostačujúca na to, aby
diskvalifikovala relevantnosť tohto argumentu žalobcu. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie
aplikoval ustanovenia o koncentrácii konania, pričom žalovaný nenavrhoval vykonanie dôkazov v súdom

stanovenej lehote, žalovaný poukázal na nepripustený listinný dôkaz - slovný prepis zo zasadnutia NR
SR zo dňa 24.9.2020, screen shot z webovej stránky NR SR časť Hodina otázok,“ na ktorý poukazoval
žalovaný včas, a to už vo svojom prvom vyjadrení zo dňa 01.03.2021, tzn. tvrdenie žalobcu o nevčasnom
navrhovaní dôkazov je zavádzajúce. Navyše, práve tento dôkaz bol osobitne dôležitý, keďže poukazoval
na to, že predmetný napádaný výrok odznel de facto len v rámci (doslovného) zopakovania otázky, ktorá

bola žalovanému položená a teda pôvodným autorom daného výroku nebol žalovaný.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa žalovaného sa žalobca snaží sugestívne navodiť
dojem,žeexistujepríčinnásúvislosťmedzivyslovenímžalovanýchvýrokovanásledkami.Podľažalobcunejde o sugestívne navodzovanie dojmu, ale o poukázanie na nepopreté a počas sporu žiadnym
spôsobom nespochybnené skutočnosti. Dobré meno žalobcu bolo založené a dlhodobo budované
na jeho odbornosti, žalobca dlhodobo pôsobil v mediálnom priestore práve v súvislosti so svojou

odbornosťou – ako osoba, ktorá získala medicínske vzdelanie tretieho stupňa a ďalej sa vzdelávala
najmä v oblasti prevencie a zdravého životného štýlu a svoje poznatky prezentovala aj v rámci
spolupráce s Televíziou Markíza, či RTVS. Zároveň je žalobca autorom mnohých publikácií a dlhodobo
vykonával prednáškovú činnosť, pričom jeho aktivity boli hrubo narušené a v prípade uvádzaných
spoluprác došlo až k ich zániku práve v krátkom čase po tom, ako žalovaný, z pozície predsedu vlády,

vyslovil výroky, ktoré sú predmetom žaloby, a o ktorých súd prvého stupňa rezultoval záver, že ich
prednesením došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Obrana žalovaného je v tomto smere skôr
formálna, nakoľko k príčinnej súvislosti uvádza len všeobecné tvrdenie, že „korelácia nie je kauzalita“
Názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2011 sp. zn. 3Cdo/108/2011, na ktorý
sa odvoláva žalovaný, týkajúci sa preukázania následkov a tým podmieneného priznania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, je prekonaný. Žalobca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4Cdo 187/2012 zo dňa 25.04.2013, ktoré hovorí o tom, že ak vzhľadom na intenzitu zásahu
nepostačuje len ospravedlnenie, ako morálna satisfakcia, ale je dôvodné priznať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy.

8. Žalovaný v ďalšom vyjadrení uviedol, že žalobca klamlivo a zavádzajúco konštatuje, že „nejde o

sugestívne navodzovanie dojmu, ale o poukázanie na nepopreté a počas sporu žiadnym spôsobom
nespochybnené skutočnosti.“ Z predošlých podaní žalovaného je zrejmé, že žalobca uvedeným
tvrdením klame, keďže sa jedná o popreté a žalovaným (od počiatku) spochybňované skutočnosti.
Navyše, žalobca si v tejto časti svojej argumentácie neuvedomuje, že dôkazné bremeno je v tejto rovine
najehostrane,tzn.kauzálnynexusmedzinapadnutýmivýrokmiadomnelýminásledkamibymalvprvom

rade preukázať on sám v pozícii žalobcu. Práve v tejto súvislosti poukázal žalovaný na elementárne
logické pravidlo usudzovania, a to že „korelácia nie je kauzalita“, ktoré žalobca relativizuje tvrdením,
že sa jedná „len“ o formálne všeobecné tvrdenie. Žalovaný naďalej konštatuje, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a kauzálny nexus medzi napadnutými výrokmi a domnelými následkami nepreukázal.
Tvrdenie žalobcu o prekonaní rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011 zo dňa 15. 12.

2011 je len subjektívnym tvrdením žalobcu a jedná sa o falošný argument, keďže v slovenskom právnom
poriadku nemajú rozhodnutia súdov precedenčnú záväznosť a o „prekonávaní rozhodnutí“ sa môže
jednať len v prípade postupu podľa ustanovenia § 48 a nasl. CSP, o čo sa ale v tomto prípade nejedná,
keďže sa nejedná o rozhodnutie veľkého senátu. Dôkazy súvisiace s právnou vecou žalobkyne L. M. D.
c/a žalovaný L. C. sú novotou, neboli predložené včas a nie je splnená žiadna podmienka § 366 CSP.

9. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalovaného, že široká publicita zásahu nie je
nespornou skutočnosťou, pretože ju za nespornú na začiatku prvého pojednávania neoznačil súd prvej
inštancie, nemá oporu v právnom poriadku a ani v rozhodovacej činnosti súdov z ktorej vyplýva, že
ani nevymedzenie sporných a nesporných skutočností, neuvedenie predbežného právneho posúdenia,

či rozsahu dokazovania na začiatku prvého pojednávania nemá za následok také porušenie práva na
spravodlivý proces, ktoré by zakladalo odvolací dôvod (napr. Uznesenie NS SR 1Obdo/92/2018 zo dňa
20.11.219, uznesenie NS SR 8Cdo/57/2019 z 29.04.2020, uznesenie NS SR z 28.12.2020 sp. zn. 2
Obdo/56/2020). Porušenie ust. § 181 ods. 2 CSP nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných
práv. Súd až v samotnom rozhodnutí vo veci a nie v rámci postupu podľa 181 ods. 2 CSP vyjadrí svoj

definitívny názor týkajúci sa prejedávanej veci. Skutočnosť, že súd prvej inštancie výslovne neuviedol,
že považuje nejaké tvrdenie za nesporné rozhodne nemá za následok, že toto tvrdenie by nebolo
nesporným. Nesporným je totiž také skutkové tvrdenie, ktoré protistrana výslovne nepoprela, čo je v
tomto prípade splnené, a síce, že zásah mal širokú publicitu, keďže bol urobený dvakrát a minimálne v
rámci tlačovej besedy dokonca aj v priamom prenose. Žalobca už v podanej žalobe tvrdil širokú publicitu

zásahu práve s poukazom najmä na priamy prenos prostredníctvom televízie, pričom žalovaný toto
nepoprel. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa jedná o nesporné tvrdenie žalobcu. Výklad žalovaného, ktorý
sa snaží tvrdiť, že skutkové tvrdenie nie je nesporné, lebo ho na začiatku prvého pojednávania medzi
nesporné tvrdenia nezaradil súd prvej inštancie je v úplnom rozpore s ust. § 151 ods. 1 CSP. Skutočnosť,
že zásah žalovaného mal širokú publicitu tak nie je výsledkom subjektívnych úvah žalobcu, ako sa

to snaží tvrdiť žalovaný. Žalovaný predniesol svoje výroky na tlačovej besede s novinármi, konanej
bezprostredne po zasadaní Pandemickej komisie vlády SR, ktorej priebeh bol naživo vysielaný a priamo
šírený vo vysielaní celoštátnej televízie TA3. Žalovaný až doposiaľ nespochybňoval dosah výrokov,
medzi stranami nebolo sporné, za akých okolností boli tieto výroky prednesené. Vo vzťahu k testuproporcionality žalobca zotrváva na svojej skoršej argumentácii týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie
riadnezdôvodnil,prečokonaniežalovanéhopovažovalzazásahdoosobnostnýchprávžalobcu.Žalobca
sa nevie vyjadriť k záverom, ktoré žalovaný vyvodzuje z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k.

16Co/237/2019-239 zo dňa 29.1.2021, nakoľko sa mu toto rozhodnutie nepodarilo dohľadať. Žalovaný
tvrdí, že žalobca súčasne označuje v odvolaní tú istú časť rozsudku za nepreskúmateľnú a zároveň sa
naňuvinompodaníodvoláva.Žalovanývšakneberiepritomtotvrdenídoúvahy,žežalobcoveodvolanie
sa týka výšky nemajetkovej ujmy, kde skutočne nie je možné zistiť, ako túto sumu súd určil a aké kritéria
použil pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu

k tomu, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, považuje žalobca za dostačujúce. Žalobcove
tvrdenia nie sú vzájomne rozporné a nie je daný dôvod na „diskvalifikáciu relevantnosti tohto argumentu
žalobcu“, ako sa toho domáha žalovaný. Žalobca nevytýkal súd prvej inštancie žiadne skutočnosti
ohľadom samotného posúdenia existencie zásahu, ale jeho odvolanie sa týka výšky priznaného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaný rozporuje záver súdu prvej inštancie o tom, že k zásahu
do osobnostných práv žalobcu vôbec došlo. Dôkazné návrhy žalovaného neboli urobené včas. Čo sa

slovného prepisu zo zasadnutia NR SR zo dňa 24.09.2020 týka, súd prvej inštancie na pojednávaní
vykonanom dňa 11.05.2022 uviedol, že vykoná listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise. Súd nie je
povinný zabezpečovať také dôkazy, ktoré môžu strany zabezpečiť samy. Žalovaný zjavne spomínaný
listinný dôkaz nepredložil spolu s podaním, v ktorom sa naň mal odvolávať. Zároveň platí, že aj keby
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu aj zo strany iného subjektu ako žalovaného, nič to nemení

na skutočnosti, že žalovaný svojimi výrokmi konal protiprávne a zasiahol nimi do osobnostných práv
žalobcu. Bolo na slobodnom rozhodnutí žalovaného, aké výrazové prostriedky použije, v akom kontexte,
na akom mieste a v akej pozícii tak urobí.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu aj odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, preto postupom podľa § 389 ods.
1 písm. b/ CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

11.Predmetomkonanianasúdeprvejinštanciebolnárokžalobcunaprimeranézadosťučinenievoforme
ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.200.000 eur, z titulu ochrany osobnosti.

12.Predmetnomodvolaciehokonaniajepreskúmaniesprávnostipostupuanapadnutéhorozsudkusúdu
prvej inštancie, ktorým I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zverejniť ospravedlnenie: ,,A. B. A. sa
za svoje vyjadrenia, že „Čiže keď otázka, že čo robiť s bláznami typu ako G., H., alebo C., čo podotýkam,
že ten človek má MUDr. titul pred svojím menom, alebo I., ktorí si silou-mocou robia kampaň na tom,
že tu spochybňujú akékoľvek rúška, táto otázka je naozaj legitímna a moja odpoveď je asi taká, asi jak

to cítime viacerí“, a že „Nastal čas pán doktor C. - blázon, z tohto miesta poviem - aby ste prestali šíriť
tieto konšpiračné bludy. Máte titul a prečítajte si Hippokratovu prísahu. Idete proti tomu, čo ste sľúbili,
nie ste hodný vášho titulu“, a za neoprávnené zásahy do osobnostných práv A. B. C., D., A. B. C.,
D., ospravedlňuje“, v periodickej tlači, vychádzajúcej ako denník s celoštátnou pôsobnosťou, v lehote
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, II. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 20.000 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, III. výrokom vo zvyšku
žalobu zamietol, IV. výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému, v časti nároku o zverejnení
ospravedlnenia, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, V. výrokom rozhodol, že žalobca má
voči žalovanému, v časti nároku o finančnom zadosťučinení, nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% z priznanej sumy.

13. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že I. výrok napadnutého rozsudku ukladajúci
žalovanému povinnosť zverejniť ospravedlnenie je nevykonateľný.Podľa § 232 CSP vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá
spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.
Vykonateľnosť rozhodnutia je stav, kedy rozhodnutie umožňuje nútené splnenie uloženej povinnosti.

Predpokladom vykonateľnosti rozhodnutia je, že disponuje ako formálnou zložkou vykonateľnosti
(doložka vykonateľnosti, konečnosť rozhodnutia z hľadiska podania riadneho opravného prostriedku),
tak súčasne i materiálnou zložkou (obsahovou). Z materiálneho hľadiska je rozhodnutie vykonateľné iba
vtedy, pokiaľ obsahuje dostatočnú identifikáciu subjektu oprávneného a povinného, presné vymedzenie
judikovanej povinnosti z hľadiska jej obsahu i rozsahu a lehotu, v ktorej má byť táto povinnosť

splnená, pokiaľ nevyplýva z právneho predpisu. Vo výroku rozsudku súdu musí byť uložená povinnosť
formulovaná určito a jednoznačne, aby nevznikla pochybnosť o rozsahu uloženej povinnosti. Len
rozhodnutie, ktoré disponuje vlastnosťou vykonateľnosti, je spôsobilým exekučným titulom a podkladom
na vykonanie exekúcie.
Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zverejniť text ospravedlnenia v periodickej tlači,
vychádzajúcej ako denník s celoštátnou pôsobnosťou, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku.
Ako bolo vyššie uvedené, materiálna vykonateľnosť súdneho rozhodnutia sa prejavuje v tom, že petit je
formulovaný takým spôsobom, aby bol určitý, presný a teda jednoznačný a v prípade, ak súd rozhodne
v prospech žalobcu a žalovaný uloženú povinnosť nesplní, aby ho bolo možné reálne vymáhať.
V prípade žaloby na ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca domáha ospravedlnenia, musí byť zo

žalobného petitu jednoznačne určiteľné nielen to, akého špecifického ospravedlnenia sa žalobca
domáha, ale aj akou formou má byť ospravedlnenie uskutočnené, inými slovami akou formou má byť
táto povinnosť splnená a to označením denníka, v ktorom má byť ospravedlnenie uverejnené, uvedením
na ktorej strane denníka má byť ospravedlnenie uverejnené, akým typom (font) písma a akou veľkosťou
písma.

Súd prvej inštancie potom opomenul dodržať postup podľa § 129 CSP a vyzvať žalobcu na odstránenie
tohto nedostatku, čo sa nestalo a konal o nevykonateľnom žalobnom petite. Napriek uvedenému
odvolací súd považuje za účelné vysporiadať sa aj s nasledovnou odvolacou argumentáciou strán sporu:

14. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré

mal preukázané z listinných dôkazov a nesporných skutkových tvrdení, že žalovaný dňa 24.9.2020 sa
v pléne NR SR a následne dňa 25.9.2020 na tlačovej besede s novinármi, ktorej priebeh bol naživo
vysielaný a priamo šírený vo vysielaní celoštátnej televízie TA3, vyjadril tak, ako to žalobca uviedol
v žalobe. Vyjadrenia žalovaného súviseli s pandémiou COVID 19 a názormi žalobcu prezentovanými
verejne na efektívnosť a účinnosťou niektorých opatrení prijatých Vládou SR proti šíreniu ochorenia

COVID 19. Sporným nebolo ani umiestnenie knižných publikácií žalobcu v rebríčku predajnosti. Sporné
v konaní bolo to, či konaním žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu; či následkom
takéhoto zásahu - vyjadrení žalovaného došlo: - k ukončeniu spolupráce žalobcu s televíziou Markíza
a Rozhlasom a televíziou Slovenska a v prípade, že bola spolupráca ukončená, i kauzálny súvis medzi
výrokmi žalovaného a ukončením tejto spolupráce, - k zrušeniu projektu žalobcu so spoločnosťou Alpha

medical, s.r.o. (v súčasnosti Unilabs Slovensko, s. r. o.), - k poklesu predaja knižných publikácií žalobcu.
Súd prvej inštancie založil rozhodnutie vo veci samej na právnom závere, že došlo k neoprávnenému
zásahu do práva žalobcu na jeho česť, vážnosť, dôstojnosť a dobré meno výrokmi žalovaného
ako predsedu vlády SR prednesenými v pléne NR SR a na tlačovej besede, ktorej priebeh bol
vysielaný naživo v celoštátnej televízii TA3, pričom pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení považoval

za irelevantnú. I keď v konaní neboli preukázané priame dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný,
pracovný život a pôsobenie žalobcu, tieto vyjadrenia boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť jeho
česť, dôstojnosť a dobré meno, preto okrem povinnosti ospravedlniť sa uložil žalovanému aj povinnosť
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 20.000 eur, výšku ktorej stanovil na základe
voľnej úvahy zohľadňujúc kritérium závažnosti a okolností tohto prípadu.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1 až 3 O.z.: (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie

podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3)
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.
Podľa čl. 19 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) každý

má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR: (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. (2)
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie
tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 v znení
protokolov (ďalej len „Dohovor“): (1) Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a

bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam. (2.) Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré
stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,
územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu

zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

16.ZákladsúkromnoprávnejochranyosobnostnýchprávobsahujeObčianskyzákonníkvustanoveniach
§ 11 až 16. Ustanovenie § 11 O.z. možno nazvať generálnou klauzulou ochrany osobnostných

práv. Táto úprava vychádza z ústavného rámca, a to najmä z článkov 7, 14 až 16, 18, 19 a
21 Ústavy SR. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Osobnostné práva sú absolútnym subjektívnym právom každej fyzickej osoby a majú nehmotný
charakter. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú chránené jednotlivé

čiastkovéprávazabezpečujúceobčianskoprávnuochranukonkrétnychstránokosobnostifyzickejosoby.
Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti
treba pri každom z nich posudzovať samostatne.
Ak došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a zásah je objektívne
spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. Zákon

neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený
a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. K vzniku
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa § 13 O.z. tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození

osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený
(protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosť
(nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu
sankcií podľa ustanovenia § 13 O.z. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý
je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby sa odstránili následky neoprávnených zásahov, prípadne aby sa poskytlo
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nebolo primerané zadosťučinenie postačujúce (najmä preto, že
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti), má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Zatiaľ čo v prípade práva domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov do práv na
ochranu osobnosti, odstránenia následkov týchto zásahov a poskytnutia primeraného nepeňažného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 ods. 1 O.z. postačuje spôsobilosť zásahu vyvolať nepriaznivé
následky v oblasti chránených hodnôt (záujmov), v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy vpeniazoch je nevyhnutné, aby následky zásahu, ktoré nastali v príčinnej súvislosti s konaním pôvodcu
zásahu, boli na strane dotknutej osoby prítomné, a boli aj riadne preukázané. K zásahu do osobnostných
práv môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi. V tu prejednávanom prípade k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv žalobcu malo dôjsť výrokmi žalovaného prednesenými v pléne NR SR a na tlačovej
konferencii.

17. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru
o splnení zákonných podmienok pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného spôsobenej

zásahom do osobnosti žalobcu a vníma ho v intenciách nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalovaného v danej veci nie sú splnené podmienky tejto zodpovednosti s záver o existencii
neoprávneného zásahu nevyplýva z dokazovania. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal
povahu výrokov žalovaného vrátane ich pravdivosti, resp. nepravdivosti, ktorú prvoinštančný súd
považovalzairelevantnú,čojevrozporespovahoutakýchtosúdnychsporov,kedyjeuvedenéskúmanie
povahy výrokov vrátane ich pravdivosti/nepravdivosti imanentnou súčasťou tohto procesu, preto

uvedené pochybenie jedným z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie na
jednej strane tvrdí, že vyjadreniami žalovaného došlo k výraznému prekročeniu tolerovateľnej kritiky
a zároveň v rovnakom bode konštatuje, že žalovaný nekritizoval názory žalobcu, ale že ho urážal ako
osobu, čo predstavuje logický rozpor v argumentácii prvoinštančného súdu.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca v žalobe tvrdil, že výroky žalovaného sú nepravdivými

skutkovými tvrdeniami. Žalovaný uvedené popieral a tvrdil, že jeho výroky sú kritikou, ktorá mala
skutkový základ a sú pravdivé.
Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby podľa
citovaných zákonných v ustanovení je možné zasiahnuť skutkovými tvrdeniami, ale aj neprimeranými
hodnotiacimi úsudkami, pričom ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky,

ktorýmchýbaakýkoľvekskutkovýzáklad,avšakvobochprípadochmusíísťotvrdeniamajúcedifamačný
charakter, čo znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv.
Nepravdivýmalebopravduskresľujúcimúdajomsarozumejútakéskutočnostivonkajšiehosveta,ktorým
jemožnépriradiťzápornúpravdivostnúhodnotu(nepravdy),aleboskutočnosti,ktorétaktohodnotiťnieje
možné, ale sú podané tak, že vedú ku skresleniu informovania verejnosti. Aby nepravdivý, resp. pravdu

skresľujúci údaj viedol k vzniku práva na ospravedlnenie a finančnú satisfakciu, musí sa zároveň dotknúť
cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena konkrétnej fyzickej osoby.
Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu zistiteľnú pomocou dokazovania,
pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje
do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie

je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska
pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce,
aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná
časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobené len takými
skutkovýmitvrdeniami,ktorésúobjektívnespôsobiléprivodiťujmunaosobnostnýchprávachdotknutého

subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce,
treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku
všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.
Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok (kritika) vyjadruje subjektívny názor svojho autora,
ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to

na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však
potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná
a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym
cieľomkritikyniejehanobeniečizneucteniedanejosoby.Trebatedarozlišovaťmedzikritikouprípustnou
(oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na ochranu

osobnosti. Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo
do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností
(podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno
na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok
sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta

(použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu
sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).
ESĽP vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní jednotlivých výrokov tiež rozlišuje medzi skutkovými
tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Aj slovenská súdna prax a teória sú jednotné v názore, žeje potrebné dôsledne rozlišovať medzi tvrdeniami, ktoré možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti
(nepravdivosti) a hodnotiacimi úsudkami (kritikou, názormi). Kým existencia faktov môže byť dokázaná,
pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je možné dokázať. Požiadavku dôkazu pravdy v prípade

hodnotiaceho úsudku nie je možné splniť a porušuje sama osebe slobodu myslenia, ktorá je základnou
časťou práva chráneného čl. 10 Dohovoru. Toto však neznamená, že hodnotiaci úsudok nemá
mať žiadny skutkový základ. Ako uviedol ESĽP v rozhodnutí I. v. Slovensku „tam, kde vyhlásenie
prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť zásahu závisieť od toho, či existuje dostatočný
skutkový základ pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek

skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný“. Medzi skutkovým tvrdením (faktom)
ahodnotiacimúsudkomjezhľadiskadôkaznéhobremenarozdielvtom,žeprifaktochžalovanýdokazuje
pravdivosť ním vysloveného skutkového tvrdenia (faktu), v prípade hodnotiaceho úsudku žalovaný
dokazuje pravdivosť skutočností, informácií, podkladov, z ktorých jeho hodnotiaci úsudok vychádzal
a logickú súvislosť medzi informáciami, podkladmi, skutočnosťami slúžiacimi na vyslovenie vlastného
hodnotiaceho úsudku a obsahom tohto hodnotiaceho úsudku. Inak povedané, ak zásah spočíva v

skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé. V prípade
hodnotiacich úsudkov je potrebné preukázať, že majú skutkový základ.
Ústavný súd SR v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vzhľadom na podstatu a zmysel slobody prejavu
a jej ochrany v demokratickej spoločnosti nemožno kategóriu pravdivosti vnímať maximalisticky ako

požiadavku na absolútny súlad s objektívnym stavom reality, a to v každej situácii a v každom časovom
okamihu. Posúdenie, či je určité skutkové tvrdenie v súlade s objektívnym stavom reality, totiž nemôže
byť vzhľadom na limity ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné; môže existovať iba väčšia
či menšia miera praktickej istoty, že tvrdenie v takom zmysle pravdivé je (III. ÚS 288/2017). V prípade
sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého reálneho poňatia kategórie

pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého vyjadrenia.

18. Odvolací súd s námietkou žalovaného o tom, že súd prvej inštancie neskúmal povahu výrokov
žalovaného, súhlasí. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nevyhodnotil,
či výroky žalovaného boli skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Rovnako sa súd prvej inštancie

vôbec nevysporiadal s otázkou pravdivosti, resp. nepravdivosti skutkových tvrdení, resp. skutkového
základu hodnotiacich úsudkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že pravdivosť, resp. nepravdivosť
týchto tvrdení je irelevantná, a to napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky malo podstatný význam pre
posúdenie existencie zásahu do osobnostných práv žalobcu, pretože podmienky kladené na prípustnosť
každej z týchto kategórií sa líšia. Totiž v prípade, ak by výroky žalovaného boli pravdivé, nebolo by

nimi možné zasiahnuť do osobnosti žalobcu (s výnimkou ak by celkové podanie informácie vyznelo
nepravdivo). Dôkazné bremeno o preukázaní pravdivosti skutkových tvrdení, resp. pravdivostného
skutkového základu hodnotiacich úsudkov pritom bolo na žalovanom ako pôvodcovi zásahu (uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/212/2007 zo dňa 23.09.2009). Odôvodnenie napadnutého rozsudku
potom postráda závery (aj) o tom, či žalovaný uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno o pravdivosti

svojich tvrdení, resp. či jeho hodnotiace úsudky mali pravdivý skutkový základ.
V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie síce konštatoval, že došlo k prekročeniu tolerovateľnej
kritiky názorov žalobcu, ale zároveň uviedol, že žalovaný nekritizoval názory žalobcu, ale žalobcu urážal.
Súd prvej inštancie teda bez ujasnenia si povahy výrokov žalovaného a preukázania ich nepravdivosti
nemohol prijať záver o neoprávnenosti zásahu a o miere závažnosti zásahu výrokov žalovaného do

práva žalobcu na ochranu osobnosti.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že v prípade prvého výroku žalovaný len zopakoval znenie jemu
položenej otázky, na ktorú následne odpovedal, pričom uviedol: „moja odpoveď je taká, asi jak to cítime
viacerí“, s čím sa súd prvej inštancie tiež nevysporiadal a aj položenú otázku, ktorej autorom nebol
žalovaný, považoval za výrok žalovaného.

19. Ďalšou z odvolacích námietok žalovaného, pritom však zásadnou, bolo namietanie, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej
inštancie nevykonal test proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, čoho

dôsledkom sú aj nesprávne právne závery súdu. Súd prvej inštancie nerozhodol v súlade so zásadou
proporcionality, de facto nerozhodol ústavne konformným spôsobom.
Z obsahu spisu vyplýva, že podstatou tohto sporu je konflikt medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu
aslobodouprejavužalovaného,ktorésúvobochprípadochgarantovanéústavou.Vdanomprípadetedadochádza k stretu dvoch ústavných práv a to práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo
vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy,

resp. vyváženosti. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým
uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu
iného práva alebo slobody (II. ÚS 692/2017). Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne
zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp.
pokladajú sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo
časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť
o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7.
12. 1976, bod 49). Ústavný súd v náleze sp. zn I. ÚS 235/2020 konštatoval, že sú však aj situácie, pri
ktorých musí sloboda prejavu ustúpiť, pričom limitačné klauzuly uvedené jednak v čl. 26 ods. 4 ústavy,

ale aj v ustanovení čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu. Ide
pritom o obmedzenia, ktoré musia vždy zodpovedať demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v
rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,

ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo
štátu. Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody
prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka
teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť
zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať
isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.
Dôležité je poukázať na medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná a výklad
ochrany osobnostných práv je potrebné uskutočňovať v súlade s týmito dokumentmi a rozhodovacou
praxou ich súdov. V demokratickej spoločnosti sloboda prejavu je základom všetkých práv. Sloboda

prejavu je garantovaná v čl. 10 Dohovoru a čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach. Nepochybne najbohatší zdroj judikatúry v súvislosti so slobodou prejavu predstavuje
rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) k čl. 10 Dohovoru. Zároveň treba
podotknúť, že rozhodnutia ESĽP sú prameňom práva a Ústavný súd SR pri svojom rozhodovaní berie
do úvahy rozhodnutia ESĽP, čo aj výslovne konštatoval vo svojom rozhodnutí (I. ÚS 3/2001). Podľa

ESĽP sloboda prejavu, ktorá je obsahom čl. 10 ods. 1 Dohovoru, predstavuje jeden zo základných
pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok na jej rozvoj. Vzhľadom na význam
slobody prejavu výnimky uvedené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktorým sloboda prejavu podlieha, musia
byť vykladané reštriktívne a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo preukázaná.
Striktný výklad pritom znamená, že žiadne iné kritériá než tie, ktoré sú uvedené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru,

nemôžu byť podkladom pre akékoľvek obmedzenia slobody prejavu a tieto kritériá musia byť chápané
v takom význame, aby význam použitých výrazov nebol rozširovaný nad ich bežný význam. Z rozhodnutí
ESĽP je zrejmé, že sloboda prejavu patrí medzi najvýznamnejšie ľudské slobody, ktorým sa poskytuje
široká ochrana a ktoré môžu byť obmedzené len v taxatívne ustanovených prípadoch, ktoré musia byť
vykladané reštriktívne. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a

kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 62-79 s.).
Z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR a ako aj rozhodnutí ESĽP vyplýva, že pri kolízii dvoch
ústavných práv, a to práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu je potrebné aplikovať
test okolností prejavu a test proporcionality a pomocou nich určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená
(nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012). V rámci testu

okolností prejavu je potrebné hľadať odpovede na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY, KDE a AKO vyslovil,
príp. napísal. Práve uvedený test okolností prejavu je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi
slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti.
Test proporcionality ako súbor získaných informácií pomáha orgánu aplikácie práva zistiť, či zásah
do základných práv a slobôd (ne)bol v súlade s ústavou, ako aj jeho primeranosť voči cieľu,

ktorý sa obmedzením sleduje. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie
akéhokoľvek základného práva alebo slobody, t. j. aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe
zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickejspoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej
potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom,
t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn.

I. ÚS 416/2011-14, m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
Test proporcionality je štandardne založený na nasledujúcich troch krokoch: Prvým krokom (A) je
test dostatočne dôležitého (legitímneho) cieľa, teda (i) test vhodnosti, t. j. či zásah smeruje k cieľu,
ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom
a cieľom zásahu, t. j. či daným prostriedkom možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ. Druhým krokom

(B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu), teda či nebolo možné
použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle,
ktorý zahŕňa jednak (C1) test zachovania maxima z obidvoch základných práv a jednak (C2)
takzvanú Alexyho vážiacu formulu. Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“,
„stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa dáva do pomeru s mierou
uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú

jednu z hodnôt „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Na to, aby zásah prešiel testom proporcionality, musí
kumulatívne prejsť všetkými tromi krokmi (viď napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2009 z
26. 01.2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 08.12.2021.

20. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie síce test okolností prejavu čiastočne

vykonal, avšak test proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnostných práv
nevykonal a bez jeho vykonania uprednostnil právo žalobcu na ochranu osobnosti pred právom
žalovaného na slobodu prejavu. Vykonanie testu proporcionality navrhol žalobca už v žalobe (kde ho
aj vykonal) a navrhol ho aj žalovaný vo vyjadrení sa k žalobe (v ktorom ho tiež vykonal), ale súd prvej
inštancie ho napriek tomu nevykonal a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi

aj žalovanému uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Bez vykonania testu proporcionality bol potom právny záver súdu prvej inštancie
o preukázaní neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu predčasný a nepreskúmateľný.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že pri vykonávaní testu okolností prejavu a testu proporcionality je
potrebné vyhnúť sa tomu, aby vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu

jedného práva na úkor druhého. Taktiež je vhodné nesústrediť sa len na znenie jednotlivých výrokov
(vytrhnutých z dlhšieho prejavu žalovaného) bez zohľadnenia kontextu celého prejavu, ale posúdiť
celkový dojem, okolnosti prejavu a motív žalovaného (v prvom výroku osobitne posúdiac, či sa vôbec
jedná o tvrdenie, resp. úsudok žalovaného, alebo len o zopakovanie položenej otázky).
Pre zváženie legitímnosti zásahu je totiž dôležité skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje, pričom

legitimitu zverejnenej informácie vylučuje, ak motívom bolo poškodiť druhú osobu. Naopak, zásah
s ohľadom na zabezpečenie priorít verejných záujmov výslovne dovolený. Je teda nutné zohľadniť aj
úmysel kritizujúcej osoby a vyhodnotiť, či chcela objektívne kritizovať, alebo len uraziť, či zosmiešniť.
Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nie len podľa použitých
výrazov a formulácií, ale aj celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti

a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo
332/2007). Bez posúdenia celého kontextu prejavu žalovaného nie je možné dospieť ani k záveru,
aký význam v tomto prípade malo mať slovo blázon použité žalovaným, či len význam v zmysle
sémantického výkladu ako tvrdil žalobca, alebo úplne iný význam ako tvrdil žalovaný (osoba, ktorá
popiera význam nosenia rúšok).

Vsúvislostisozásahomdoosobnostnýchprávjepotrebnéprihliadaťnato,čisajednáoosobuverejného
záujmu, ale súkromnú osobu. V slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného
záujmu, vo všeobecnosti však možno osoby verejného záujmu rozdeliť na absolútne osoby verejného
záujmu a relatívne osoby verejného záujmu. Absolútne osoby verejného záujmu sú stredobodom
pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách. Relatívne osoby

verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na krátky čas spojení
s určitou udalosťou verejného záujmu. Hranice prípustnej kritiky u osôb verejného záujmu sú širšie ako
u súkromných osôb. Osoby verejného záujmu sa nevyhnutne a vedome vystavujú prísnemu skúmaniu
svojich slov a skutkov zo strany širokej verejnosti a novinárov a musia následne prejaviť väčšiu mieru
tolerancieaznášaťväčšiumierukritiky.Uosôbverejnéhozáujmusadokoncapredpokladákonkludentný

súhlas so zverejňovaním informácií o ich osobe. Skutočnosti týkajúce sa osôb verejného záujmu môžu
byť považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto
skutočnostívpriamejsúvislostisčinnosťouuvedenýchosôbvoverejnomživote.Takétozverejnenieteda
musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.Ďalej je potrebné zohľadniť skutočnosť, či k zásahu do osobnostných práv došlo v súvislosti s vecou
verejnou. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj
osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo

kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít
a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu
a majú byť verejne posudzované (Nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 107/2010). Odvolací súd poukazuje
aj na judikatúru ESĽP, ktorý opakovane zdôrazňuje dôležitosť vecí verejného záujmu a ktorý vo
veci Ringier č. 3, zo 7. januára 2014, sťažnosť č. 37986/09 uviedol: „Vnútroštátne súdy neposúdili

vec v zmysle štandardov vyplývajúcich z článku 10 Dohovoru, pretože sa náležite nezaoberali tým,
či sa dotknuté články týkajú verejného záujmu. Vnútroštátne súdy sú povinné posúdiť existenciu
verejného záujmu na uverejnení informácií a zhodnotiť dodržanie rovnováhy medzi verejným záujmom
a individuálnym záujmom dotknutej osoby na zachovaní súkromia. Vnútroštátne súdy nevenovali
pozornosť ani tomu, či boli články uverejnené v dobrej viere, cieľu, ktorý sledovali a ani inému kritériu,
na základe ktorého by bolo možné posúdiť, či sťažujúca sa spoločnosť postupovala v súlade so svojimi

novinárskymi „povinnosťami a zodpovednosťou.“ Dokonca ESĽP slobode prejavu v kontexte politickej
diskusie prikladá taký veľký význam, že jej obmedzenie považuje za opodstatnené len na základe
veľmi významných dôvodov (viď. rozhodnutie ESĽP, vo veci I. v. Slovensko, z 12. júla 2001, sťažnosť
č. 29032/95). Aj podľa Ústavného súdu SR si sociálna diskusia s prvkami kritiky o veciach verejných
zaslúži zvýšenú ochranu (II. ÚS 340/09).

Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2230/2010 pri kritike verejnej záležitosti
vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami, platí z hľadiska ústavného prezumpcia o tom, že ide o kritiku
dovolenú. Ide o výraz demokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach
verejných. Ak má byť sloboda prejavu osoby kritizujúcej v takýchto veciach obmedzená rozhodnutím
súdu, je potrebné, aby dotknutá osoba preukázala, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere alebo

nešlo o ,,fair“ kritiku. Pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, aj preháňanie a nadsádzka, hoci by boli tvrdé,
nerobia samy o sebe prejav nedovoleným. Ani neexistencia názoru kritika z hľadiska logiky a zaujatosť
kritika nedovoľujú samy osebe urobiť záver, že kritik vybočil z prejavu, ktorý možno označiť za fair. Iba
v prípade, že ide o kritiku vecí, či konania osôb vystupujúcich vo veciach verejných, ktorej celkom chýba
vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie (paušálna kritika), treba považovať takú

kritiku za vybočujúcu z fair prejavu.
Obdobne odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/3372/2018 zo dňa
18.06.2019, v ktorom dovolací súd poukázal na to, že „sloboda prejavu sa vzťahuje aj na informácie
a myšlienky, ktoré sú „nepríjemné, šokujú či znepokojujú“. ... Významné v tejto súvislosti nie je, či
použité výrazy pôsobia primárne na emócie čitateľa, alebo či ide o výrazy „senzáciachtivé“, „dostatočne

hodnotné“ či „nebulvárne“. V rámci diskusie o veciach verejných je treba priznať ochranu aj takým
výrazom, ktoré sú expresívne, neortodoxné či prednesené s nadsázkou (a to tým skôr, ak majú za cieľ
rozpútať verejnú diskusiu či pritiahnuť záujem verejnosti), v opačnom prípade by došlo k neprijateľnému
zúženiu priestoru pre slobodné šírenie názorov a myšlienok.“
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že vyjadrenia poslancov musia požívať zvýšenú ochranu čo do slobody

prejavu, pričom existuje malý priestor podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru pre obmedzenie slobody prejavu
alebo diskusie vo veciach verejného záujmu (Sürek proti Turecku č.1, sťažnosť č.26682/95, odsek
61). Politici majú povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu
a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 362/09 vyslovil
názor, že v rámci slobody prejavu treba osobitnú ochranu poskytnúť hodnotiacim úsudkom vysloveným

v politickej diskusii o veciach verejného záujmu a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú (opoziční)
politici vo funkciách poslancov parlamentu.
Podľa názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 61/2000 kritika
spoločenských javov je nielen dovolená, ale aj potrebná. Iné je však posúdenie toho, či v konkrétnej veci
ide o kritiku, alebo či skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať. Treba zároveň

uviesť, že v rámci kritiky podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť určitú mieru
zveličovania, ironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností
považované za urážlivé. Za kritiku nemožno považovať tvrdenia - názory, ktorých výsledok nemožno
vyvodiť zo skutkových okolností uvádzaných v opisovanom skutkovom deji.
Odvolací súd tiež odkazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 224/2016 zo dňa 12.04.2017, v

zmysle ktorého „nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu
osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj
keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k
tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009).Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2033/2009 uviedol, že aj v prípade, že sa konkrétny
zásah proti osobnostným právam fyzickej osoby javí ako odporujúci objektívnemu právu, však môžu
v skutočnosti existovať okolnosti, ktoré neoprávnenosť takéhoto zásahu vylučujú. Tak to môže byť

napríklad pri výkone ústavnými princípmi zaručeného práva kritiky. Kritika ako súčasť slobody prejavu
a široké a verejnej informovanosti je nepochybne dôležitým nástrojom demokracie v spoločnosti.
Súčasne je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu, vrátane práva prednášať kritiku, musia mať
v demokratickej spoločnosti svoje medze, kedy ich prekročení pravidelne vedie k závažným nežiaducim
ujmám na práve na ochranu osobnosti kritizovaných fyzických osôb.

Len v prípade, že ide o kritiku osoby verejnej, ktorá nemá vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne
odôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom je potrebné hodnotiť celý prejav
(literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu [m. m. rozhodnutie Ústavného súdu
ČR, sp. zn. I. ÚS 453/03, rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej Komisie zo 17. marca 2004,
CDL-AD (2004) 011].

21. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj žalobca ako osoba patriaca do kategórie osôb verejného záujmu,
ktorá sa angažovala a vyjadrovala v záležitostiach vecí verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti
s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú širšie, ako u súkromných osôb,
v danom prípade o to viac, že žalobca verejne prezentoval svoje názory veci súvisiace s pandémiou
Covid 19, preto uprednostnenie práva žalobcu na ochranu osobnosti pred právom žalovaného na

slobodu prejavu bez zohľadnenia zásady ich spravodlivej rovnováhy, resp. vyváženosti, bolo predčasné.
Žalovaný bol síce oprávnený a povinný informovať verejnosť o skutočnostiach mu známych týkajúcich
sa protipandemických opatrení, avšak ani skutočnosť, že žalovaný predniesol výroky z pozície predsedu
vlády SR o veciach verejného záujmu neznamená automaticky, že akýkoľvek výrok je z hľadiska
potencionálnej ujmy v osobnostnej sfére dotknutej osoby prípustný a že miera posudzovania intenzity

tohto zásahu v kontexte vzniknutej ujmy je posunutá na minimum. Sloboda prejavu má totiž svoje
limity zakotvené predovšetkým v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktoré explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti.
Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky
vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy SR

a konkretizovanom najmä v § 11 O.z. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody. K záveru o uprednostnení jedného základných práv je
možné dospieť len na základe dôsledného vyvažovania oboch základných práv, v dnom prípade práva
na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd ešte dodáva, že súd prvej inštancie síce na vec aplikoval správne právne
predpisy, avšak nie všetky, nakoľko opomenul, že pokiaľ dochádza ku kolízii dvoch ústavných práv,
je potrebné vychádzať aj z Ústavy SR a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika
viazaná.
Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie pochybil, keď náležite nevyhodnotil povahu výrokov

žalovaného, nevykonal test okolností prejavu a proporcionality a v tomto kontexte predčasne uzavrel, že
v súvislosti s výrokmi žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na česť, vážnosť,
dôstojnosťadobrémeno.Odvolacianámietkažalovanéhoonesprávnomprocesnompostupesúduprvej
inštancie, ktorým bolo znemožnené uskutočňovať mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, bola preto dôvodná, rovnako ako námietka, že napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že zásah mal
extrémne širokú publicitu, ktorý záver z dokazovania nevyplýva, práve naopak, z dôkazov vyplýva, že
podľa vysielacieho času mal nižšiu intenzitu a zasadnutia v parlamente nemajú vysokú sledovanosť.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné (1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval tvrdenie žalobcu o širokej publicite
zásahu za sporné (nebolo uvedené medzi spornými skutočnosťami ani v zápisnici o pojednávaní),

pričom aj z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný toto tvrdenie žalobcu účinne nepoprel, preto ho bolo
možné považovať za nesporné, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že strany sporu na jeho preukázanie
nenavrhovali vykonať žiadne dokazovanie. Preto bol správny a logický záver súdu prvej inštancie, že
nakoľko žalovaný vyslovil výroky v pléne NR SR a na tlačovej besede s novinármi, ktorej priebeh bolnaživo vysielaný a priamo šírený vo vysielaní celoštátnej televízie TA3, mal zásah extrémne širokú
publicitu. Odvolací súd poukazuje na názor Najvyššie súdu SR vyslovený v rozhodnutí R 45/2000, podľa
ktorého,akkneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávfyzickejosobydôjdetelevíznymvysielaním,

treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu, na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca už žalobe.
Uvedená námietka tak nebola dôvodná.

23. Žalovaný ďalej v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že tento nevykonal viaceré navrhnuté
dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností na základe nesprávneho právneho záveru

o tom, že nech už boli úmysly žalovaného akokoľvek dobré, zasiahli do osobnostných práv žalobcu
výrazným spôsobom. Uvedený záver je arbitrárny, pričom navrhované dôkazy boli z pohľadu žalovaného
esenciálne pre korektnú realizáciu testu proporcionality.
Nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z
doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je kvalifikovateľné ako porušenie základného
právanaspravodlivésúdnekonanie(porov.napr.rozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS332/09).

Hoci žalovaný v odvolaní presne neoznačil dôkazy, nevykonanie ktorých súdom prvej inštancie namieta
a pre všeobecnosť takto opísaného odvolacieho dôvodu sa tento nemohol stať predmetom odvolacieho
prieskumu,odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,žesúdprvejinštancieprivykonávanídokazovania
má dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz (pokiaľ bol uplatnený včas), ktorý má potenciál preukázať
rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou konania (v tomto prípade pravdivosť výrokov žalovaného

a podklady pre test proporcionality). Následne každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti vyhodnotí, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods.
1 CSP).

24. Žalovaný v odvolaní namietal aj to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru,

že priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia sa nejaví byť s ohľadom na okolnosti
prípadu postačujúce, lebo značným znížením dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti je taký zásah,
ktorý by vzhľadom na intenzitu a rozsah pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol v postavení
dotknutej osoby. Žalovaný tento záver vníma v intenciách nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvej inštancie nevychádzal z úplného skutkového stavu, neopieral sa o preskúmateľné hľadiská

a nevychádzal z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Naopak, rozhodovanie súdu bolo intuitívne,
neodôvodnené a v tomto ohľade konzekventne svojvoľné. V napadnutom rozsudku nebol výsledkami
dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť žalobcu, rovnako ako
nebolo na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázané, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne
vyvolal následnú reakciu (následné reakcie). Pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je

postačujúca možnosť, že konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv, ale Občiansky zákonník ho
podmieňuje tým, že ujma skutočne nastala ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok
negatívne zásahu. V dôsledku týchto nedostatkov vníma žalovaný aj rozhodnutie o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi za arbitrárne a v rozpore s právnym, ako aj skutkovým stavom.
V prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti má fyzická osoba právo sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 O.z.). Pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce primeranú zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorej výšku určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 1 a 2 O.z).
Zatiaľ čo v prípade práva domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov do práv na
ochranu osobnosti, odstránenia následkov týchto zásahov a poskytnutia primeraného nepeňažného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 ods. 1 O.z. postačuje spôsobilosť zásahu vyvolať nepriaznivé
následky v oblasti chránených hodnôt (záujmov), v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch je nevyhnutné, aby následky zásahu, ktoré nastali v príčinnej súvislosti s konaním pôvodcu
zásahu, boli na strane dotknutej osoby prítomné, a boli aj riadne preukázané. Nepostačuje pritom
existencia akýchkoľvek následkov, keď je nevyhnutné, aby boli zistené (preukázané) také následky
zásahu, na ktorých zmiernenie sa nejaví poskytnutie nepeňažnej satisfakcie ako účinný prostriedok
nápravy, a z tohto dôvodu je nevyhnutné za týmto účelom poskytnúť dotknutej osobe satisfakciu

(kompenzáciu)ivpeňažnejforme.Akideonásledkyzásahudoprávnaochranuosobnostidodôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné,
aby išlo o poškodenie v kvalifikovanej (značnej) miere.Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. R 53/2010 podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy - v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu -
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
25. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že závery súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na primerané

zadosťučinenie a o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje s poukazom na názor
odvolacieho súdu o predčasnom závere prvoinštančného súdu o existencii neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobcu (z dôvodu nevykonania testu proporcionality prvoinštančným súdom)
rovnako za predčasné a zároveň aj za nedostatočne odôvodnené.
Napriek tomu však odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalobca tvrdil, že výrokmi
žalovaného bolo zasiahnuté do viacerých čiastkových osobnostných práv žalobcu (dôstojnosť,

česť, dobré meno, vážnosť), ktoré sa uplatňujú vo viacerých sférach (súkromnej, spoločenskej,
občianskej, profesionálnej), avšak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil
potrebu samostatného posudzovania jednotlivých negatív dopadu konania žalovaného na žalobcom
označené čiastkové práva tvoriace súčasť práva na ochranu osobnosti v jednotlivých sférach a ich
samostatnosť nezohľadnil ani pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súdu prvej inštancie sa priznanie morálneho zadosťučinenia vo
forme ospravedlnenia nejavilo postačujúce a vzhľadom na značnú mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti
žalobcu v spoločnosti pristúpil k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatoval, že
k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu došlo preto, lebo zásah mal extrémne širokú publicitu
a vyjadrenie žalovaného ako predsedu vlády pôsobili obzvlášť difamujúco. Prvoinštančný súd ďalej

uviedol, že v konaní neboli preukázané priame dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný, pracovný
život a pôsobenie žalovaného, tieto vyjadrenia boli a sú objektívne spôsobilé narušiť, ohroziť jeho česť,
dôstojnosť a dobré meno.
Ako bolo vyššie uvedené, pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z.
sa okrem iného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúci zníženie

osobnosti alebo vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom
takejto kvalifikovanej ujmy. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda vždy
existencia závažnej ujmy, nie je postačujúca možnosť, že konaním bolo zasiahnuté do osobnostných
práv, resp. samotná spôsobilosť zásahu znížiť dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, ale
citované ustanovenie ho podmieňuje tým, že ujma skutočne nastala.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/108/2011,
v ktorom dovolací súd osobitne zdôraznil, že: „pokiaľ pre vznik práva na ochranu osobnosti je
postačujúca i len možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv (táto možnosť
vyplýva z objektívnej podstaty toho – ktorého konania vykazujúceho znaky zásahu do osobnostných
práv, a preto sa nedokazuje dôkaznými prostriedkami), pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch sama táto možnosť nie je postačujúca, lebo Občiansky zákonník priznanie uvedenej
náhrady podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so
zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami
dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby....;
v prípade, že sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach

preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad
v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd
konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.“
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR týkajúce sa
preukazovania následkov a tým podmieneného priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je

prekonané a odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2012 z ktorého časť citoval.
Odvolací súd k žalobcom citovanej časti uznesenia uvádza, že v tejto časti je opísané odôvodnenia
rozsudku Krajského súd v Bratislave sp. zn. 3 Co 334/2011 (napadnutého v tam prejednávanej veci),
nie o právny záver alebo konštatovanie Najvyššieho súdu SR. Zároveň z neho vôbec nevyplýva, že by
podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemala byť existencia ujmy.

Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudku sp. zn. 4Cdo/15/2003, pokiaľ ide o
vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, je treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej
osoby.Preto pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez
preukázania existencie závažnej ujmy, rozhodol nesprávne.

26. Ustanovenie § 13 ods. 3 O.z. upravuje, ako má súd určiť výšku nemajetkovej ujmy. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Zároveň súd pri svojej úvahe o výške nemajetkovej ujmy musí prihliadnuť aj na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanú v obdobných prípadoch.
K stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy zaujal Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 267/08

stanovisko, že ustanovenie 13 ods. 3 O.z. nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej
ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť bezbrehá, ale musí
spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých by sa mala
pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od
individualitykaždéhoprípaduazároveňmusíbyťpodmienenádôvodmi,naktorýchsapriznaniezakladá.
Obdobne Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2625/2007 uviedol, že pre určenie výšky

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je väčšinou rozhodujúca úvaha súdu, ktorá samotná
podlieha hodnoteniu. Základom úvahy súdu je potom zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia
založiť svoju úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu.
V rámci svojej úvahy súd prihliada taktiež na okolnosti prípadu, napríklad na podiel poškodeného
(žalobcu) na priebehu vzniknutého incidentu, ktorý viedol k neoprávnenému zásahu.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 89/97 konštatoval, že samotná závažnosť ujmy vzniknutej
v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom
pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

V zmysle judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na
povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené
kráľovstvo).
Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku síce uviedol,

žezohľadnilajkritériumzávažnostiakritériumokolností,zaktorýchkzásahudošlo,aletieto (svýnimkou
širokej publicity a osoby žalovaného ako predsedu vlády) nekonkretizoval, neuviedol konkrétne okolnosti
daného prípadu ani dôkazy, z ktorých pri určovaní výšky vychádzal a prečo a z akých dôvodov dospel
k názoru, že primeranou je práve suma 20.000 eur a nie náhrada iná (nižšia alebo vyššia). Súd
prvej inštancie síce mal právo určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy na základe svojej úvahy, jeho

úvaha ale musí byť preskúmateľná a nesmie byť ľubovoľná. Rozhodnutie súdu sa musí v každom
jednotlivom prípade opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, čo v tu prejednávanom
prípade splnené nebolo. Uvedené tak zostalo len vo všeobecnej rovine neumožňujúcej preskúmanie
úvahy súdu prvej inštancie o závažnosti vzniknutej ujmy a o okolnostiach, za ktorých k porušeniu
práva došlo (významné tak u osoby žalobcu ako aj u žalovaného). Odôvodnenie adekvátnosti priznanej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie poukázaním na to, že i keď v konaní neboli
preukázané priame dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný, pracovný život a pôsobenie žalovaného,
tieto vyjadrenia boli a sú objektívne spôsobilé narušiť, ohroziť jeho česť, dôstojnosť a dobré meno a
nejdetedalenosubjektívnypocitžalobcu, jevšakarbitrárne,nedostatočnéanepreskúmateľné.Navyše,
súd prvej inštancie si v odôvodnení napadnutého rozsudku aj protirečí, keď na jednej strane konštatuje,

že neboli preukázané priame dôsledky vyjadrení žalovaného na osobný, pracovný život a pôsobenie
žalovaného a na strane druhej tvrdí, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu
v spoločnosti. Úvahe súdu prvej inštancie musí bezpochyby predchádzať zistenie, aké následky vyvolal
neoprávnený zásah na dotknutých osobnostných právach, aké negatívne dopady mal v tej - ktorej oblasti
života. Pri riešení otázky, aká ujma, v akej intenzite, v akom rozsahu a s akými prejavmi a dôsledkami

nastala, musí súd vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v konaní namietal, že navrhovaná lehota na splnenie
povinnosti uverejniť ospravedlnenie (tri dni od právoplatnosti rozsudku) je extrémne krátka, žalovaný na
ňu nemá žiadny bezprostredný vplyv a bol by vystavený neprimeranému časovému tlaku súvisiacemu so

zabezpečením subjektu, ktorý by bol ochotný predmetné ospravedlnenie zverejniť. Žalovaný nedokáže z
objektívnych príčin v plnej miere ovplyvniť včasnosť zverejnenia požadovaného ospravedlnenia v médiu,
nad ktorým nemá osobnú kontrolu, tzn. vykonanie/aplikácia petitu by závisela od tretej osoby.Súd prvej inštancie napriek uvedenému uložil žalovanému splnenie tejto povinnosti v lehote troch dní
bez vysporiadania sa s argumentáciou žalovaného, hoci uloženie dlhšej lehoty na splnenie povinnosti
umožňuje ust. § 232 ods. 2 druhá veta CSP.

28. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení
o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi výrokmi žalovaného a ukončením spolupráce s Alpha medica,
s.r.o., TV Markíza, RTVS a poklesom predaja knižných publikácii, lebo súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil dôkazy a to výpoveď žalobcu a Výstupy zo štatistík predajnosti knižných publikácii, pretože

už len zo samotnej časovej súvislosti je zrejmé, že žalobca s nimi dlhodobo spolupracoval a knihy sa
dlhodobo držali na prvých priečkach. V spore nebol preukázaný žiadny iný pôvod týchto následkov.
Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Hodnoteniedôkazovvzmysleustanovenia§191ods.1CSPječinnosťsúdu,priktorejhodnotívykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie

v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov

odporuje horeuvedenémuzákonnémuustanoveniu.Akniejemožnésúduvtomtosmerevytknúťžiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom, že bol nesprávne vytvorený skutkový

základ rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

29. Žalobca v odvolaní síce namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď žalobcu,

avšak bližšie už neviedol, v čom konkrétne pri hodnotení tohto dôkazu prvoinštančný súd pochybil.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že výpoveď žalobcu bola rozsiahla, žalobca sa vyjadroval k mnohým
skutočnostiam,odpovedalnaviaceréotázky,pretobezpresnéhooznačenietoho,čozvýpovedežalobcu
(ktorú konkrétnu časť) vyhodnotil súd prvej inštancie nesprávne a ako mal podľa odvolateľa túto výpoveď
vyhodnotiť, bola námietka žalobcu v tejto časti bola natoľko všeobecná, že nemohla byť podrobená

prieskumu odvolacieho súdu.
Z odseku 11.5 napadnutého rozsudku vyplýva, že tvrdenia o príčinnej súvislosti medzi výrokmi
žalovaného a ukončením spolupráce s Alpha medica, s.r.o., TV Markíza, RTVS a poklesom predaja
knižných publikácii boli v konaní sporné, žalovaný namietal, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi konaním žalovaného a uvedenými následkami, žalobca na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol

žiadne dokazovanie, resp. netrval na vykonaní výsluchu svedkyne A. A. J.. Čo sa týka tvrdenia žalobcu,
že došlo k poklesu predaja jeho knižných publikácií, žalobca tvrdil, že až do zverejnenia vyjadrení
žalovaného sa jeho knižné publikácie štandardne umiestňovali v rebríčkoch predajnosti na prvých
miestach, resp. dlhodobo medzi desiatimi najpredávanejšími knižnými publikáciami predávanými v
kníhkupectve Martinus. Na preukázanie uvedeného predložil ako dôkaz Výstupy zo štatistík predajnosti

knižných publikácií z ktorých vyplýva, že napr. publikácia žalobcu „(Za)chránte svoje črevo - aj pečeň,
žlčník a pankreas, B. C.“ ako aj ďalšie dve publikácie, boli dňa 12.1.2020 v prvej desiatke kníh z hľadiska
predajnosti, následne sa publikácia „Protiprdkavá kuchárska kniha“ dostala na miesto č. 89. Súd prvej
inštancie bol toho názoru, že uvedený dôkaz nesvedčí o tom, že predmetné vyjadrenia žalovaného súv priamej príčinnej súvislosti s predajnosťou knižných publikácií žalobcu a že mali vplyv na rebríček
predajnosti.
Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených

skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov.

K námietke žalobcu o nesprávnom vyhodnotení Výstupov zo štatistík predajnosti knižných publikácii
odvolacísúduvádza,ženakoľkovoVýstupochzoštatistíkpredajnostiknižnýchpublikáciíniejeuvedené,
že pokles predaja kníh žalobcu spôsobili výroky žalovaného, tento dôkaz sám o sebe ich príčinnú
súvislosť nepreukazuje. Rovnako o nej ale jednoznačne nesvedčí ani časový aspekt, pretože ako
správne uviedol žalovaný, samotná časová následnosť medzi rôznymi javmi nemusí znamenať ich
vzájomnú podmienenosť. Žalovaný tvrdenia žalobcu o príčinnej súvislosti rozporoval a poukazoval na to,

že na umiestnenie kníh v rebríčku predajnosti majú vplyv aj iné faktory, najmä konkurencia na knižnom
trhu. Žalobca iný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a dôkazné bremeno neuniesol, preto
skutkovému záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti nebolo možné vytknúť
žiadne pochybenie.
Rovnako bol správny aj záver prvoinštančného súdu o tom, že nebola preukázaná priama príčinná

súvislosť medzi ukončením spolupráce so žalobcom uvádzanými subjektmi a vyjadrením žalovaného,
nakoľkožalovanýajtietotvrdeniažalobcupopieralodzačiatku,aležalobcanaichpreukázanienenavrhol
vykonaťžiadnydôkaz.Samotnétvrdeniežalobcua časovásúvislosťbezakéhokoľvekdôkazuvzhľadom
na jej rozporovanie žalovaným, nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu postačujúca na unesenie
dôkazného bremena.

30. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých nepriznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.180.000 eur, z dôvodu nesprávnych skutkových
zistení ako aj z dôvodu, že odôvodnenie súdu je nepreskúmateľné a svojvoľné.
K uvedenej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní odcitoval celý odsek 12.

napadnutého rozhodnutia, avšak neuviedol, ktoré konkrétne skutkové zistenia z neho považuje za
nesprávne, naviac, ak nepriznania náhrady v celej žalovanej výške sa týka len časť tohto odseku,
v ktorej súd prvej inštancie uviedol len toľko, že žalobca relevantne nezdôvodnil výšku požadovanej
nemajetkovejujmy1.200.000euranásledneužlenzopakovaltvrdeniasamotnéhožalobcuotom,zčoho
vychádza ním požadovaná suma 1.200.000 eur. Teda vo vzťahu k nepriznaniu nemajetkovej ujmy nad

sumu 1.180.000 eur tento odsek skutkové zistenia neobsahoval, preto nebolo čo podrobiť odvolaciemu
prieskumu.
Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca relevantne nezdôvodnil výšku požadovanej nemajetkovej
ujmy 1.200.000 eur, je však naozaj nepreskúmateľný, nakoľko nie je vôbec odôvodnený a neobsahuje
argumenty, prečo žalobcom uvedené konkrétne skutočnosti (opísané v odseku 12. napadnutého

rozhodnutia), z ktorých žalobca pri určení výšky vychádzal, nevzal súd vôbec do úvahy.

31. K námietke žalobcu, že posudzovanie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v závislosti od
vzniknutého následku, nepovažuje za správne, lebo na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy postačuje,
že zásah do osobnostných práv je spôsobilý ujmu privodiť, pričom konkrétny zásah nemusí nastať,

odvolací súd odkazuje na svoj právny názor uvedený v odseku 25. a 26. tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu.

32. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, súd prvej
inštancie nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie musí byť odôvodnené, čo znamená, že nestačí
formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom
pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Odvolací súd je viazaný
využitými odvolacími dôvodmi a to nielen nominálne, ale aj pokiaľ ide o odvolateľom použitú odvolaciu
argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho

dôvodu). Takto odvolateľ vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku odvolacieho prieskumu.
Žalobca v odvolaní neuviedol, ktorú právnu normu mal súd prvej inštancie aplikovať nesprávne a v čom
vidí jej nesprávnu aplikáciu, preto v tejto časti odvolania absentovalo jeho obsahové vymedzenie, čo
vylučovalo možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom.Žalobca ďalej za nesprávne právne posúdenie považoval aj to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
sosobitnýmiokolnosťamizásahudoosobnostnýchprávžalobcuanesprávneprávneposúdilpredložené
dôkazy a to najmä Výstupy zo štatistík predajnosti knižných publikácii.

Odvolací súd uvádza, že nevysporiadanie sa s podstatnými argumentami strán sporu môže založiť
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ale nie dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda
nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca však v odvolaní neuviedol, s ktorými konkrétnymi osobitnými
okolnosťami zásahu do osobnostných práv žalobcu sa súd prvej inštancie nevysporiadal, preto ani v tejto
časti nebolo odvolanie preskúmateľné.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazu, v tomto prípade Výstupov zo štatistík predajnosti knižných publikácii,
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, s ktorým sa odvolací súd vysporiadal vyššie.

33. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v

tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup súdu v
prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva CSP za účelom
ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi. Vady konania vymedzené v §

389ods.1písm.a)ažd)CSPsúporušenímzákladnéhoprávastranysporu(účastníkasúdnehokonania)
na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/

a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia, ak sa súd odkloní od ustálenej

rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných

protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,

spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá

aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany

sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie
dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 226/03).

34. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenia musel odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v

súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP (nevykonal test proporcionality) a zároveň
odôvodnenie rozsudku nespĺňalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP (z celkového kontextu odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov rozhodnutia,
ktoré považuje odvolací súd za predčasné), čím žalobcovi a žalovanému znemožnil uskutočnenie im
patriacich základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie. Došlo by ním totiž k vykonávaniu základného
dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej
realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z
pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvádzanými v odvolaní nezaoberal, keďže neboli
spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391

ods. 2 CSP bude postupovať podľa § 129 CSP a odstraňovať vady žalobného návrhu tak, aby
spĺňal znak materiálnej vykonateľnosti. Ak žalobca uvedený nedostatok odstráni, súd prvej inštancie
opätovne posúdi žalobou uplatnený nárok, náležitým spôsobom vyhodnotí, či v žalobe označené výroky
žalovaného sú skutkovými tvrdeniami alebo hodnotiacimi úsudkami (kritikou) žalovaného, či autorom
celého prvého výroku bol žalovaný, alebo žalovaný len zopakoval otázku, ktorá mu bola položená inou

osobou, následne či tieto tvrdenia sú pravdivé alebo nepravdivé, resp. hodnotiace úsudky majú pravdivý
skutkový základ a sú primerané alebo neprimerané. Výroky žalovaného posúdi v kontexte celého jeho
prejavu, nielen podľa sémantického významu jednotlivých slov a zohľadní aj motív žalovaného. Súd
prvejinštancieďalejvyhodnotí,čiideovýroky,ktorémajúdifamačnýcharakter.Vprípade,akvykonaným
dokazovaním dospeje súd prvej inštancie k záveru, že výroky žalovaného sú spôsobilé zasiahnuť do

osobnostných práv žalobcu, bude potrebné vyhodnotiť kolíziu dvoch ústavných práv a to práva žalobcu
na ochranu osobnosti a práva žalovaného na slobodu prejavu a vykonať test okolností prejavu a test
proporcionality postupom uvedeným v odseku 19 a 20, pri ktorom je potrebné vyhnúť sa tomu, aby
vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu jedného práva na úkor druhého.
Ak súd prvej inštancie bude mať preukázanú existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných

práv žalobu, tak vyhodnotí, či zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach
žalobcu, alebo táto ujma žalobcovi aj reálne vznikla, ktorý záver musí vyplývať z výsledkov vykonaného
dokazovania, rovnako ako záver, prečo nie je v danom prípade postačujúce morálne zadosťučinenie. Pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadní závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, pričom jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne hľadiská, ktoré potom

umožnia preskúmať jeho úvahu. Taktiež je potrebné zohľadniť aj rozhodnutia súdov vydané v obdobných
veciach a v prípade odchýlenia sa od rozmedzia, v ktorom súdy nemajetkovú ujmu priznávajú, tento
odklon odôvodniť.36. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uvedie náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej
inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností,
ktorépovažovalzapreukázanéaktorénie,zakýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotení

dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj
citáciu aplikovaných právnych noriem (aj tých na ktoré poukázal odvolací súd), vysvetlenie, ktoré zo
skutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetýchtoprávnychnoriemadostatočnúargumentáciupriich
výklade. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami

strán konania, vrátane tých, ktoré strany uviedli v odvolaniach.

37.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
Vnovomrozhodnutíovecipretorozhodnesúdprvejinštancieionáhradetrovkonania,vrátanetrovtohto
odvolacieho konania. Pri rozhodovaní sa súd prvej inštancie vysporiada aj s argumentáciou žalobcu

uvedenou v odvolaní ohľadne rozsahu nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd poznamenáva,
že žalobca citoval z nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 a žiadal priznať
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z označeného nálezu však žalobcom tvrdený záver,
že v konaniach, v ktorých výška nároku závisela od úvahy súdu alebo znaleckej činnosti, by úspešnej
strane patril nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo žalovanej sumy a nie z prisúdenej

sumy, nevyplýva.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)