Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/108/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516211090
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1516211090.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Romana Majerského v spore žalobkyne: G.. L. H.B., G. XX, R.,
zastúpenej K. L. C.. D. L., E..A..O.., B.: XX XXX XXX, M.L. X, R., proti žalovanému: F. H.I., L. XXG, R.,
Q. D. M. E..A..O.., B.: XX XXX XXX, D. XX, R., o zaplatenie 494.153,83 eura s príslušenstvom, vydanie
vecí a sprístupnenie dokumentov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V
zo dňa 10.03.2021, č.k. 24C/197/2016-851, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanej procesnej strane
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 02.08.2016
domáhala voči žalovanému a/ zaplatenia istiny v sume 552.608 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne od 28.01.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia; b/ vrátenia troch

obrazov po poručiteľke G. H.; c/ sprístupnenia účtovníctva po poručiteľke G. H. za obdobie rokov
2010-2016 a náhrady trov konania. Dôvodila, že nebohá matka strán sporu G.A. H., ktorá zomrela
dňa XX.XX.XXXX, podnikala na základe živnostenského oprávnenia č. XXX-XXXX pod obchodným
menom G. H. - I., IČO: XX XXX XXX (ďalej aj „živnosť“ alebo „podnik“). Podľa Osvedčenia o dedičstve
zo dňa 27.01.2016, č. k. 1D/73/2014-106, (ďalej len „osvedčenie o dedičstve“) žalobkyňa spolu so
žalovaným zdedili po nebohej rovnakým dielom, t. j. každý v 1 z celkovej čistej hodnoty dedičstva v
sume 3.245.135,94 eura, i podnik, pozostávajúci z dlhodobého hmotného majetku, obežného majetku

a záväzkov, spolu v hodnote 2.108.089 eura, určenej z výkazu majetku ku dňu smrti poručiteľky.
Žalovaný si dňa 09.04.2015 založil obchodnú spoločnosť pod názvom F. H.Š. - I. E..A..O.., IČO: XX
XXX XXX, T. XX, R., pričom na svoje podnikanie podľa žalobkyne pravdepodobne využíval informácie,
kontakty, peniaze a pohľadávky, ktoré získal ako zodpovedný zástupca (štatutárny orgán) podniku
nebohej. Žalobkyňa zistila, že žalovaný pred a po právoplatnosti osvedčenia o dedičstve uskutočnil bez
jej vedomia prevody z účtu v Č. O. R., K..E.. (ďalej len „ČSOB“), prislúchajúceho k živnosti nebohej,
okrem iných dňa 28.01.2016 previedol sumu 330.000 eur a 143.252,49 eura, všetko v prospech svojho

súkromného bankového účtu; rovnako bez jej vedomia vykonal i prevody v prospech bankového účtu
svojej obchodnej spoločnosti. Podľa mienky žalobkyne žalovaný ako zodpovedný zástupca živnosti
konal v konflikte záujmov a pravdepodobne porušoval i povinnosti pri správe cudzieho majetku. Ako
spoluvlastníčka zdedeného podniku bola žalobkyňa toho názoru, že jej prislúcha právo na sprístupneniekompletného účtovníctva prislúchajúceho k živnosti nebohej, pričom jej vznikol i nárok na polovicu
hodnoty podniku, určenej podľa osvedčenia o dedičstve, t. j. v sume 552.608 eur, z ktorej odpočítala
svoje záväzky voči žalovanému uvedené v tomto osvedčení, a to v sume 323.016 eur, 3.787 eur (z účtu

vedeného v ČSOB v mene CZK) a v sume 173.433 eur, ktorá ostala v jej dispozícii; žalovaný tak bez
právneho dôvodu zadržiaval jej dedičský podiel na podniku v sume celkom 552.608 eur. Vzhľadom na
prísľubžalovanéhoodovzdaťjejitrikusyobrazovainéhnuteľnéveci,ktorýsidopodaniažalobynesplnil,
žalobkyňa žalobou žiadala aj o uloženie povinnosti žalovanému tieto veci vydať, resp. sprístupniť.

3. Žalovaný so žalobou žalobkyne nesúhlasil, namietajúc nezrozumiteľnosť, neurčitosť a
nevykonateľnosť žalobného petitu týkajúceho sa sprístupnenia účtovníctva po poručiteľke za obdobie
rokov 2010-2016, rovnako aj vydania troch obrazov poručiteľky. Za neopodstatnený označil nárok na
zaplatenie sumy 552.608 eur; odhliadnuc od toho, že vo vzťahu k nemu žalobkyňa v žalobe riadne
neopísalaskutkovýstavaneoznačiladôkazy,malzato,žežalobkyniakoúčastníčkededičskéhokonania
ani neprislúchalo právo na podanie žaloby o vydanie dedičstva. V ďalšom žalovaný uviedol, že ako

osoba oprávnená v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(ďalej len „zákon č. 455/1991 Zb.“) bol kompetentný viesť podnik do skončenia dedičského konania. Po
ukončenípodnikaniavzniklapodnikukudňu30.06.2017daňovápovinnosťdeterminovanánajmämierou
úspešnosti vymáhania pohľadávok daňového subjektu G. H. - I. voči dlžníkom. Pri nevymožiteľných
pohľadávkach pritom bude možné zákonným spôsobom daňový základ znížiť, avšak v danom čase bolo

možné stanoviť len maximálnu hodnotu dane, čo malo dopad na nižšiu čistú hodnotu dedičstva pre
dedičov.Zohľadniacuvedené,predstavovalpodľažalovanéhonárokžalobkynenavyplateniepeňažných
prostriedkov čiastku 184.372,99 eura.

4. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.05.2017 pripustil zmenu žalobného petitu z dôvodu

matematickej chyby žalobkyne; podľa nej mal žalovaný zaplatiť žalobkyni sumu 528.814,16 eura s
ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % z predmetnej sumy od 28.01.2016 do zaplatenia a zároveň
jej sprístupniť za obdobie rokov 2013 až 2016 účtovné knihy v rozsahu § 15 ods. 1 zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „zákon č. 431/2002 Z. z.“), účtovné závierky v rozsahu § 17
ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z., účtovnú dokumentáciu v rozsahu § 31 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z.,

daňové priznania podané príslušnému daňovému úradu na daň z príjmov fyzickej osoby podľa zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“) po poručiteľke G.
H. - I.. Pokiaľ išlo o žalobu o vrátenie obrazov po poručiteľke, ktoré žalovaný odovzdal žalobkyni, túto
zobrala žalobkyňa späť, pričom na pojednávaní dňa 20.09.2017 zobrala späť i žalobu v časti istiny v
sume 34.660,33 eura, ktorú jej žalovaný vyplatil v priebehu konania; žalobkyňa netrvala ani na žalobe

v časti týkajúcej sa povinnosti sprístupnenia daňových priznaní podniku za roky 2013 až 2016, ktoré jej
žalovaný poskytol. Žalobkyňa zotrvala na uložení povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 494.153,83
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 28.01.2016 do zaplatenia,
sprístupniť jej z podniku poručiteľky za obdobie rokov 2013 a 2014 účtovné knihy v rozsahu podľa § 15
ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z., účtovné závierky v rozsahu podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona a

účtovnú dokumentáciu v rozsahu podľa § 31 ods. 1 citovaného zákona.

5. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 06.11.2017, č. k. 24C/197/2016-480, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 494.153,83 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
28.01.2016 do zaplatenia, sprístupniť jej za obdobie rokov 2013-2016 účtovné knihy v rozsahu § 15 ods.

1 zákona č. 431/2002 Z. z., účtovné uzávierky v rozsahu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. a
účtovnú dokumentáciu v rozsahu podľa § 31 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. po poručiteľke G. H.I. - I.,
IČO: XX XXX XXX, miesto podnikania T. XXXX/XX, R. - D.; vo zvyšku konanie zastavil z dôvodu vrátenia
obrazov a čiastočnej úhrady žalovanej istiny zo strany žalovaného. Vychádzal pritom zo skutočnosti,
že obe procesné strany ako oprávnení dedičia nadobudli, každý v jednej polovici, hodnotu podniku

poručiteľky G. H. - I., ktorá bola určená znaleckým posudkom v dedičskom konaní na sumu 2.108.089
eur; v časti týkajúcej sa sprístupnenia účtovných kníh, účtovných závierok a účtovnej dokumentácie
po poručiteľke za obdobie rokov 2013 až 2016 sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, vyhodnotiac
žalobný petit v tejto časti za dostatočne určitý a zrozumiteľný.

6. Odvolací súd uznesením zo dňa 31.03.2020, sp. zn. 3Co/190/2018, na odvolanie žalovaného
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 494.153,83 eura s prísl. a sprístupniť jej účtovné knihy, účtovné závierky a účtovnú
dokumentáciu po poručiteľke za obdobie rokov 2013 až 2016 a v súvisiacom výroku o náhrade trovkonania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že súdom prvej
inštancie koncipované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňalo požiadavku dostatočného
a náležitého súdneho rozhodnutia, keď tento nedbal na dodržanie kvalitatívnych požiadaviek na

odôvodneniesúdnehorozhodnutiatak,akosúvymedzenév§220ods.2zákonač.160/2015Z.z.Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a formulované rozhodovacou činnosťou súdov; uvedené pritom
vyhodnotil ako základné porušenie ľudského (odvolací súd uviedol základného - pozn. odvolacieho
súdu) práva na spravodlivý proces. Konajúcemu súdu v ďalšom vytkol, že pri koncipovaní v poradí
druhého výroku súdneho rozhodnutia, v spolupráci so žalobkyňou dostatočne slovne nevyjadril obsah

a rozsah ukladanej povinnosti, bez odvolávania sa na konkrétne ustanovenie zákona č. 431/2002 Z. z.
tak, aby tento splnil požiadavku určitosti.

7. Nadriadený súd poukázal na to, že zo zhodných vyjadrení procesných strán vyplynulo, že na
pokračovaní podniku poručiteľky sa dohodli, a teda žalovaný ako oprávnená osoba v zmysle § 13 ods.
1 písm. a) zákona č. 455/1991 Z. z. pokračoval v pôvodnej živnosti poručiteľky, a to až do skončenia

dedičského konania; nezískal pritom status nového podnikateľského subjektu, ale iba vykonávateľa
živnostenského oprávnenia na prevádzkovanie živnosti, ktoré pred smrťou nadobudla jeho matka, t. j.
vstúpil do už existujúcich práv a povinností viažucich sa k tejto živnosti. Hoci teda žalovaný zodpovedal
za riadny chod a prevádzkovanie živnosti, žalobkyňa nestratila svoje postavenie zákonnej dedičky a
spoluvlastníčky podniku a k tomu prislúchajúce oprávnenia, vrátane oprávnenia na výplatu rovnakého

dedičského podielu z hodnoty podniku poručiteľky, aký patril žalovanému. Odvolací súd podotkol, že
zistenia týkajúce sa majetku v dedičskom konaní a ich odraz v rozhodnutí notára ako súdneho komisára
nemusia byť konečné, úplné, a ani v celom rozsahu správne; možno preto súhlasiť so žalovaným,
že hodnota podniku poručiteľky vo výške ako bola ustálená v osvedčení o dedičstve, nemusela
zodpovedať aj skutočnej hodnote živnosti poručiteľky a už vôbec nevypovedala o tom, koľko finančných

prostriedkov by mali obdržať obaja dedičia pri vyporiadaní dedičstva, keď osvedčenie o dedičstve len
deklarovalo hodnotu podniku poručiteľky a výšku podielov dedičov pre účely dedičského konania. Pokiaľ
teda žalovaný, opierajúc sa o závery znaleckého posudku č. 1/2017, vypracovaného organizáciou
Ekonomická poradenská agentúra EPA s.r.o. (ďalej len „znalecký posudok č. 1/2017“), spochybňoval
tvrdenia žalobkyne ohľadne všeobecnej hodnoty podniku poručiteľky určenej v osvedčení o dedičstve,

ktorá bola následne východiskom pre určenie výšky ňou požadovaného bezdôvodného obohatenia, bolo
na mieste sa týmto znaleckým posudkom a jeho závermi zaoberať. Znalecká organizácia všeobecnú
hodnotu podniku odvíjala od vzťahu medzi všeobecnou hodnotou aktív a všeobecnou hodnotou cudzích
zdrojov (záväzkov), vrátane nákladov súvisiacich s likvidáciou podniku, medzi ktoré patril i dopočet
dane z príjmov. Nakoľko hodnota dopočtu dane z príjmov bola zohľadnená pri výpočte všeobecnej

hodnoty podniku poručiteľky, nebol dôvod, aby si túto sumu žalovaný osobitne uplatňoval voči žalobkyni
vzájomným návrhom.

8. Odvolací súd pre účely ďalšieho postupu v konaní uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z pohľadu preukázania splnenia predpokladov jeho

vzniku, vrátane jeho výšky, ako aj preskúmať oprávnenosť jej nároku na sprístupnenie požadovaných
dokumentov podniku poručiteľky. Na žalobkyni bude pritom preukázať, že žalovaný ako oprávnený dedič
získal z podniku poručiteľky majetkový prospech na jej úkor ako rovnako oprávnenej dedičky a tento je
povinný jej vydať. V prípade druhej časti žalobného petitu, po jeho úprave žalobkyňou tak, aby použitá
slovná formulácia vyjadrovala obsah a rozsah povinnosti, ktorá má byť žalovanému uložená, súd prvej

inštanciezvážipotrebuvykonaniadokazovaniavzmyslenávrhužalovanéhoanásledneovecirozhodne.

9. Súd prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, keď sa oboznámil
so znaleckým posudkom č. 1/2017, vypočul znalca B.. C. E., ako i svedkov Ing. D. W. K. B.. H.
E.M.. Svedok B.. D. W., pritom uviedol, že bol obchodný partner poručiteľky od roku 1997 až do

ukončenia firmy. Žalobkyňa, ktorá spočiatku viedla účtovníctvo, neskôr pokladňu a mala na starosti i
kontrolnú činnosť, mohla kedykoľvek prísť do podniku, pozrieť si účtovníctvo, a hoci mala prístup k
účtovnej ekonomike, túto možnosť nevyužila, posielala na stretnutia, ktoré sa neniesli v priateľskom
duchu, svojho právnika. Svedok konkrétne opísal, že v novembri 2020 ho požiadal žalovaný nachystať
účtovníctvo podniku, spolu nanosili šanóny a keď prišla žalobkyňa so svojím advokátom, zostali zarazení

z množstva materiálov a požadovali fotokópie dokumentov. Svedok deklaroval, že žalobkyni sprístupnili
dokumentáciu, ona poznala systém a rozumela ekonomike, pričom v prípade potreby boli ochotní ukázať
jej napr. konkrétnu faktúru spolu s vysvetlením. Svedok bol pred niekoľkými rokmi prítomný i na stretnutí
s procesnými stranami a ich právnymi zástupcami, dohodli sa, že advokát žalobkyne príde nahliadnuťdo účtovníctva. Keď sa napokon dostavil, nedošlo k pracovnému stretnutiu a dožadoval sa len nejakej
faktúry, rozčúlil sa a odišiel, pričom pri odchode uviedol, že ich rok nechce vidieť. Svedok mal vedomosť
o tom, akým spôsobom odovzdal žalovaný žalobkyni ňou požadované obrazy; išlo o obrazy, ktoré matke

procesných strán daroval maliar. Žalovaný pritom navrhol rozdelenie podľa ich veľkosti, došlo k dohode
so žalobkyňou a jej advokát pre obrazy prišiel.

10. Svedok B.. H. E. potvrdil, že žalobkyňa bola zamestnankyňou podniku do 28.01.2016, mala právo, aj
prístupkuvšetkýmmateriálom;vtomtosmerenemalazakázanývstupdopodniku,anikontroludokladov.

Svedok bol prítomný na stretnutí ohľadne predloženia účtovných dokladov v októbri 2020. Potvrdil, že
dokumenty, a to faktúry, bankové výpisy, odberateľské zmluvy za dané obdobie, ako i závierku ku dňu
16.01.2014, ktorú si v kópii žalobkyňa odniesla, pripravili, pričom sa nevyskytli nezrovnalosti. Svedok i
osobne odovzdával obrazy advokátovi žalobkyne.

11. Zo znaleckého posudku č. 1/2017 súd prvej inštancie zistil, že jeho účelom bolo stanovenie

všeobecnej hodnoty podniku ako celku prevádzkovaného podnikateľom G. H. - I. ku dňu 16.01.2014, pre
účely vysporiadania dedičstva, s tým, že dňa 22.01.2014 doručil žalovaný na Okresný úrad Bratislava,
odbor živnostenského podnikania, oznámenie o úmrtí G. H., v ktorom uviedol, že do dedičského konania
bude pokračovať vo vykonávaní živnosti (podnikateľa I.) ako oprávnená osoba podľa § 13 ods. 1
písm. a) zákona č. 455/1991 Z. z. Znalecká organizácia použila na ustálenie všeobecnej hodnoty

podniku primerane likvidačnú metódu podľa § 3 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti SR č.
492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (ďalej len „vyhláška č. 492/2004 Z. z.“) dôvodiac
nesplnením predpokladov pre použitie iných metód (majetková, podnikateľská, kombinovaná metóda),
resp. nedostatkom informačných zdrojov a podkladov (porovnávacia metóda). Ozrejmila, že majetková
a podnikateľská metóda sa uplatňujú pri stanovení všeobecnej hodnoty podniku za predpokladu

pokračovania v jeho prevádzkovaní, čo v prípade podnikateľa G. H. - I. nebolo splnené; po 16.01.2014
sa totiž vykonávala „akási“ likvidácia podniku, ukončená k termínu 27.01.2016, kedy došlo k zániku
živnostenského oprávnenia. Tieto dôvody boli určujúce pre použitie likvidačnej metódy na stanovenie
všeobecnej hodnoty podniku za súčasného rešpektovania špecifík spojených s podnikaním fyzických
osôb, ako aj špecifík vyplývajúcich z konkrétnych podmienok ukončenia podnikateľskej činnosti; preto

bolo potrebné použiť likvidačnú metódu „primerane“. Znalecká organizácia stanovila všeobecnú hodnotu
majetku podniku na sumu 2.300.498,09 eura, pričom táto pozostávala zo zovšeobecnej hodnoty
dlhodobého hmotného majetku v sume 49.821,17 eura, všeobecnej hodnoty zásob v sume 129.666,63
eura, všeobecnej hodnoty pohľadávok v sume 2.015.278,98 eura a hodnoty krátkodobého finančného
majetku v sume 105.731,31 eura; k podniku pritom nepatril dlhodobý nehmotný majetok, ani úvery.

Pokiaľ išlo o všeobecnú hodnotu cudzích zdrojov (záväzkov celkom) túto stanovila znalecká organizácia
na sumu 1.265.824 eur a táto pozostávala z ohodnotenia záväzkov v sume 831.781,01 eura a
všeobecnej hodnoty nákladov súvisiacich s likvidáciou v sume 434.042,99 eura (dopočítaná výška dane
v sume 422.534,10 eura + výdavky na odstupné pre troch zamestnancov v sume 11.508,89 eura).
Následne ustálila všeobecnú hodnotu podniku sumou 1.034.670 eura (2.300.498,09 - 1.265.824). K

znaleckému posudku sa vyjadroval a bol vypočutý znalec B.. C. E.. Pokiaľ išlo o výber likvidačnej metódy
znalec uviedol, že je na znalcovi ako pristúpi k ohodnoteniu podniku tak, aby vybral metódu najvernejšiu
k riešenej situácii. V danom prípade išlo o podnik fyzickej osoby, ktorá zomrela a z perspektívneho
hľadiska podnik už nepokračoval v prevádzke; vyhláška nerozlišuje fyzickú a právnickú osobu a je na
znalcovi, aby primerane použil jej ustanovenia vzhľadom na konkrétnu situáciu, konkrétny podnikateľský

subjekt a na zadanú úlohu. Znalec pri vypracovaní iného posudku v roku 2015 použil podnikateľskú a
majetkovú metódu, tak ako keby mal podnik fungovať ďalej. Oni ani jednu z uvedených metód nepoužili,
keďže tieto sa používajú u firiem ďalej plánujúcich svoju činnosť, a teda s predpokladom pokračovania
v podnikaní; porovnávacia metóda sa na E.E.L. ešte nepoužila. Likvidačná metóda má pritom tiež
charakter majetkovej metódy, rovnako vyčísľuje hodnotu majetku a záväzkov, rozdiel je len v nákladoch

súvisiacich s likvidovaním, napr. sa počíta s nákladmi na odstupné pre zamestnancov. Dopočítaná výška
dane uvedená v znaleckom posudku predstavovala záväzok podniku súvisiaci s likvidáciou, pričom
daňovápovinnosťbolaposunutádočasu,kedybolapodnikateľskáaktivitavymazanázoživnostenského
registra; vtedy sa uvedené prejavilo na daniach. Vzhľadom na to, že daň musela byť zaplatená, znížil sa
i majetok podniku o túto hodnotu. Pri vypracovaní znaleckého posudku použili z iného posudku č. 5/2015

všeobecnú hodnotu troch motorových vozidiel, nakoľko v danom čase tieto veci fyzicky neexistovali.
Pokiaľ išlo o hodnotu podniku uvedenú vo výkaze o majetku a záväzkoch (2.100.089 eur) znalec
ozrejmil, že výkaz vypĺňa fyzická osoba podnikateľ pre účely daňových úradov ako podklad k daňovému
priznaniu; zverejnené číslo však nevyjadruje majetkovú situáciu subjektu. Majetkové zložky podnikupri vypracovaní znaleckého posudku preceňovali podľa vyhlášky o všeobecnom majetku a záväzkoch
(zrejme vyhláška č. 492/2004 Z. z. - pozn. odvolacieho súdu). Rozdiel medzi hodnotou z výkazu majetku
a tou uvedenou v záveroch znaleckého posudku v zásade zodpovedal rozdielu medzi nominálnou a

reálnou hodnotou podniku.

12. Konajúci súd na pojednávaní dňa 10.03.2021 pripustil zmenu v časti žalobného petitu pod
bodom II. tak, že žalovaný je povinný bezodplatne sprístupniť žalobkyni (nahliadať, robiť si výpisy,
odpisy a fotokópie listín) za obdobie rokov 2013 až 2016 účtovné knihy v rozsahu peňažný denník,

kniha pohľadávok, kniha záväzkov, pomocné knihy vedené na preukázanie a vykazovanie predmetu
účtovníctva v účtovnej závierke; účtovné závierky obsahujúce výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkaz
o majetku a záväzkoch; účtovnú dokumentáciu obsahujúcu súhrn všetkých účtovných záznamov,
vrátane kompletnej písomnej dokumentácie týkajúcej sa vymáhania pohľadávok, evidovaných ku dňu
16.01.2014, po poručiteľke G. H. - I., a to do 15 dní po písomnej výzve zaslanej žalovanému, na
mieste písomne určenom žalovaným v meste R., počas pracovnej doby od 08:00 hod. do 18:00 hod.

v pracovných dňoch, ktoré žalovaný písomne, bez zbytočného odkladu oznámi žalobkyni po doručení
výzvy na sprístupnenie.

13. Následne na základe vykonaného dokazovania, za súčasnej aplikácie § 451 ods. 1, ods. 2, § 456
veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky

zákonník“),dospelsúdprvejinštanciekzáveruonedôvodnostižalobyžalobkyne.Ozrejmil,žežalobkyňa
sa domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia v sume 494.153,83 eura, o ktorú mal
získať viac zo zdedeného podniku podľa osvedčenia o dedičstve. Z jeho obsahu mal za preukázané,
že procesné strany dedili po poručiteľke G. H.E. rovným dielom (každý 1/2) z celkovej čistej hodnoty
dedičstva (3.245.135,94 eura), okrem iného aj podnik v hodnote určenej podľa výkazu majetku ku dňu

smrtiporučiteľkyvsume2.108.089eur,zktorejsižalobkyňanárokovalapolovicu,t.j.sumu1.053.044,50
eura, odpočítajúc svoje záväzky voči žalovanému v sume 323.216 eur, podiel z účtu č. XXXXXXXXX
vedeného v Č. v sume 3.787 eur a sumu 173.433 eur z účtu č. XXXXXXXX vedeného v Č. v jej dispozícii.
Výslednúsumu552.608eurvpriebehusúdnehokonaniadvakrátzmenila,zdôvodumatematickejchyby
zistenej pri podávaní trestného oznámenia na sumu 528.814,16 eura a následne z dôvodu uhradenia

sumy 34.660,33 eura zo strany žalovaného na sumu 494.153,83 eura.

14. Súd prvej inštancie mal osvedčením o dedičstve po poručiteľke za preukázané, že každej z
procesných strán prináležala 1/2 hodnoty podniku. Dedičia pritom uzavreli dohodu, podľa ktorej žiaden
z dedičov nebude v živnosti pokračovať, čomu predchádzalo oznámenie žalovaného adresované

Okresnému úradu Bratislava, odboru živnostenského podnikania, že do skončenia dedičského konania
bude realizovať podnikanie živnosti ako oprávnená osoba podľa § 13 ods. 1 písm. a)
zákona č. 455/1991 Z. z.; pokračovaním v podnikaní, na ktorom sa procesné strany dohodli, žalovaný
nezískal status nového podnikateľského subjektu, ale len vstúpil do existujúcich práv a povinností
spojených so živnosťou poručiteľky na určité obdobie, a to do právoplatného skončenia konania o

dedičstve. Konajúci súd prijal argumentáciu žalovaného, súhlasnú i so stanoviskom odvolacieho súdu,
že hodnota podniku poručiteľky uvedená v osvedčení o dedičstve nemusela zodpovedať skutočnej
hodnote živnosti a nevypovedala o tom, koľko z tejto hodnoty by mal každý z dedičov následne obdržať;
v čase vydania dedičského oprávnenia totiž neboli známe všetky skutočnosti týkajúce sa aktív a pasív
podniku, a preto tieto nemohli byť zohľadnené pri stanovení jeho hodnoty, pričom išlo najmä o záväzky

spočívajúce v nákladoch spojených s ukončením podnikania, vymáhaním neuhradených pohľadávok,
daniach z príjmov, nevyplatených nákladoch na zamestnancov a podobne. Keďže hodnota podniku
poručiteľky bola v dedičskom konaní určená z výkazu majetku ku dňu jej smrti, osvedčenie o dedičstve
len deklarovalo hodnotu podniku poručiteľky a výšku dedičských podielov; za relevantný pre stanovenie
skutočnej hodnoty podniku preto považoval znalecký posudok č. 1/2017.

15. Súd prvej inštancie vo vzťahu k tomuto znaleckému posudku neuznal námietky žalobkyne, keď
sa nestotožnil s ňou uvádzanou nesprávnosťou z hľadiska použitej metódy. Znalecká organizácia na
zadanú úlohu primerane aplikovala likvidačnú metódu, ktorej použitie v znaleckom posudku náležite
vysvetlila, pričom k výberu tejto metódy sa vyjadril i vypočutý znalec. Jeho argumentácia jednoznačne

svedčilapoužitejmetóde,zohľadňujúcejinákladynalikvidáciupodniku,stým,žeprepoužitiemajetkovej
alebo podnikateľskej metódy sa vyžadovalo pokračovanie v podnikaní, čo nebolo v danom prípade
splnené, nakoľko dňa 27.01.2016 zaniklo živnostenské oprávnenie poručiteľky, a teda jej podnikanie
bolo ukončené. Znalecká organizácia tak správne primerane aplikovala likvidačnú metódu, ktorou určilavšeobecnú hodnotu majetku podniku sumou 1.034.670 eur, z ktorej mal každý z dedičov nadobudnúť
sumu 517.335 eur. Nesporným v konaní bol záväzok žalobkyne voči žalovanému vyplývajúci z
osvedčenia o dedičstve v sume celkom 301.913,67 eura, zaniknutý započítaním a rovnako sa procesné

strany zhodli na tom, že dňa 21.02.2017 z dedičského účtu žalovaný vyplatil žalobkyni sumu 219.254,73
eura a dňa 17.07.2017 sumu 34.660,33 eura, obe titulom vyrovnania dedičského podielu žalobkyne.
Konajúci súd tak mal z listinných dôkazov, ako i zo zhodných tvrdení procesných strán preukázané,
že žalovaný zaplatil žalobkyni celkovo sumu 555.828,73 eura, a teda sumu vyššiu, ako prináležala
žalobkyni z reálnej hodnoty podniku poručiteľky v rámci dedičského podielu; nemohol preto dospieť

k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. V časti uplatneného peňažného
nároku preto súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný ani jeden zo
zákonných predpokladov majetkového prospechu získaného žalovaným na úkor žalobkyne.

16. Pokiaľ išlo o nárok žalobkyne na sprístupnenie účtovných materiálov za obdobie rokov 2013
až 2016, i tento vyhodnotil konajúci súd ako nedôvodný, keďže žalovaný pred podaním žaloby, ani

počas súdneho konania, žalobkyni nijakým spôsobom nebránil do príslušných materiálov nahliadať.
Svedeckými výpoveďami B.. D. W.M. a B.. H. E. mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa
pracovala v podniku svojej matky reálne do februára 2014, avšak zamestnancom bola až do skončenia
dedičského konania, pričom viedla účtovníctvo, pokladňu a vykonávala kontrolnú činnosť; vzhľadom na
pracovné zameranie tak mala jednoznačne prístup ku všetkým účtovným dokladom a o týchto mala

prehľad. Po smrti poručiteľky sa žalobkyňa sama rozhodla, že nebude vstupovať do sídla firmy, do
ktorej priestorov mala umožnený prístup a mohla využiť i svoje právo pozrieť si účtovnú dokumentáciu,
či robiť si výpisy alebo kópie materiálov. Svedkovia potvrdili, že žalovaný i počas súdneho konania
opakovane pripravil požadované materiály a umožnil žalobkyni ich sprístupnenie; žalovaný tak nijako
nebránil žalobkyni v nazretí do účtovnej dokumentácie podniku, práve naopak dodržal termíny stretnutia

a pripravil požadované materiály; neúspech stretnutí spôsobilo práve správanie sa samotnej žalobkyne,
ktorá v tomto smere nespolupracovala a vyjadrovala svoje požiadavky nevhodným spôsobom.

17. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, 256 ods. 1
C.s.p. v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p., zohľadniac pritom správanie žalobkyne, ktorá svoje nároky

voči žalovanému uplatnila až samotnou žalobou, a teda išlo o podanie žaloby podľa mienky súdu
prvej inštancie predčasné; procesný úspech v konaní tak v celom rozsahu prináležal žalovanému ako
úspešnej strane v časti zamietnutia žaloby a strany, ktorá procesne nezavinila čiastočné zastavenie
konania. Súd prvej inštancie prihliadal pritom i na správanie žalovaného, ktorý na požiadanie vydal
žalobkyni obrazy a tiež jej doplatil finančné vyrovnanie dedičského podielu z hodnoty podniku podľa

znaleckého posudku č. 1/2017.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) C.s.p. Namietala, že konajúci súd si osvojil
nepravdivé a nedokázané tvrdenia žalovaného, ktorý, odvolávajúc sa na rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 31.03.2020, sp, zn. 3Co/190/2018, tvrdil, že v ňom odvolací súd označil znalecký
posudok č. 1/2017 ako rozhodný dôkaz preukazujúci hodnotu podniku tvoriacu základ pre vyporiadanie,
ako i to, že skutočnosti a tvrdenia strán k tomuto posudku boli predmetom prieskumu odvolacieho súdu,
ktorý mal zaujať jednoznačný právny postoj a vyjadriť záver o jeho zákonnosti a povinnosti súdu prvej
inštancie tento posudok akceptovať. Odvolací súd pritom takéto jednoznačné stanovisko nevyslovil, keď

v bode 32. rozhodnutia len vytkol, že bolo namieste sa predmetným znaleckým posudkom zaoberať;
nekonštatoval, že ho má súd prvej inštancie i akceptovať. Podľa žalobkyne v čase rozhodovania
odvolacieho súdu nebol dostatočne zistený skutkový stav, a preto odvolací súd ani nemohol náležite
vysloviť svoj právny názor na vec, čo bolo i dôvodom, pre ktorý napokon zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a doplnenie dôkazov. Krajský súd svoj právny názor

mohol vyjadriť len podmienečne, čo žalovaný zrejme zámerne opomenul, tvrdiac pritom, že žalobkyni
sprístupnil účtovníctvo v celom rozsahu, čo sa nezakladalo na pravde, ani to, že k sprístupneniu prikročil
dňa 15.10.2020. Žalovaný však v uvedený deň nemal pripravené žiadne materiály a tieto prisľúbil
pripraviť na 22.10.2020; v tento deň žalobkyni však sprístupnil len časť účtovníctva, okrem listinných
dokladov týkajúcich sa pohľadávok. Právny zástupca žalobkyne preto prostredníctvom e-mailov zo dňa

30.10.2020 a 04.11.2020 požiadal právneho zástupcu žalovaného o zabezpečenie prístupu ku všetkým
dokladom týkajúcim sa nezaplatených pohľadávok ku dňu 16.01.2014, nakoľko i podľa vyjadrenia
žalovaného sa tieto nachádzali práve u jeho právneho zástupcu. Žalobkyňa tak označila tvrdenia
žalovaného o umožnení prístupu k požadovaným dokladom za zavádzajúce, nakoľko jej permanentneodmieta dokumenty, najmä informácie o pohľadávkach z majetku a účtovníctva sprístupniť, hoci je ich
majiteľkou v 1/2 a tieto pohľadávky predstavujú reálne peniaze; za nepravdivé a zavádzajúce pritom
žalobkyňa označila i vyjadrenia svedkov B.. D. W. a B.. H. E., podporne poukazujúc i na pripojenú e-

mailovú komunikáciu medzi ňou a žalovaným z apríla 2021 týkajúcu sa nakladania s pohľadávkami z
dedičstva.

19. Pokiaľ išlo o znalecký posudok č. 1/2017, žalobkyňa ho nepovažovala za právne relevantný, nakoľko
nebral do úvahy právoplatné osvedčenie o dedičstve, ktoré jediné zákonným spôsobom stanovilo

hodnotu podniku na sumu 2.108.089 eur. Znalec v znaleckom posudku č. 1/2017 použil
na stanovenie všeobecnej hodnoty podniku primerane likvidačnú metódu, hoci vyhláška č. 492/2004 Z.
z. takúto metódu nepozná, keď v § 3 ods. 6 upravuje len použitie metódy likvidačnej, „nie primerane
likvidačnej“. Znalec B.. C. E. bez akýchkoľvek dôkazov konštatoval, že nebola splnená podmienka
ďalšieho pokračovania podniku, hoci po 16.01.2014 žalovaný živnosť naďalej realizoval. Napokon i
podľa uznesenia odvolacieho súdu žalovaný ako oprávnená osoba v zmysle § 13 ods. 1 písm. a)

zákona č. 455/1991 Zb. pokračoval v pôvodnej živnosti poručiteľky, a to až do skončenia konania o
prejednaní dedičstva; nezískal pritom status nového podnikateľského subjektu, ale iba vykonávateľa
živnostenského oprávnenia na prevádzkovanie živnosti, ktoré pred smrťou nadobudla jeho matka, a
teda vstúpil do už existujúcich práv a povinností viažucich sa k tejto živnosti. Pokiaľ teda znalec určil
pre stanovenie hodnoty podniku dátum 16.01.2014, v tomto čase nikto netušil, či sa podnik bude

alebo nebude likvidovať. Ak by totiž bola likvidácia vykonávaná zákonným spôsobom, musela by sa
v znaleckom posudku z februára 2017 nachádzať správa likvidátora o likvidácii, o tom, kto ustanovil
likvidátora, od kedy likvidácia prebiehala a ako skončila; nič také sa však v znaleckom posudku
nenachádza. V znaleckom posudku je ako základ pre určenie hodnoty majetku podniku použitý výkaz o
majetku a záväzkoch ku dňu 16.01.2014, ktorý bol podkladom aj pre osvedčenie o dedičstve; podľa neho

predstavoval rozdiel majetku a záväzkov sumu 2.108.089 eur, z toho záväzky sumu 823.301 eur. Podľa
znaleckéhoposudkuč.1/2017predstavovalipohľadávky,ktorésapodieľalinacelkovommajetku,rozsah
90,75 %, čo zodpovedá sume 2.660.346 eur; neuhradené pohľadávky ku dňu 27.01.2016 predstavovali
sumu 645.288,50 eura. Žalobkyňa, zopakujúc, že nemala a ani nemá žiadne relevantné informácie o
pohľadávkach, podotkla, že nemohla robiť žiadne aktívne kroky k ich vymáhaniu; napokon nebolo jej ani

známe, či pohľadávky ku dňu 27.01.2016 boli identické s pohľadávkami ku dňu 16.01.2014, keď mohlo
ísť aj o také pohľadávky z obdobia pokračovania v živnosti žalovaným. Za podstatnú pritom považovala
otázku, kto sa stal majiteľom pohľadávok po skončení podnikania po 27.01.2016, ako s nimi žalovaný
naložil, či a ako zabezpečil ich vymáhanie.

20. Žalobkyňa v ďalšom uviedla, že pre účely dedičského konania dala vyhotoviť znalecký posudok č.
5/2015, ktorý predložila spolu s vyjadrením zo dňa 29.12.2020. Znalcovi poskytla údaje potrebné pre
jeho vypracovanie a znalec ho vypracoval za použitia kombinácie majetkovej a podnikateľskej metódy,
nakoľko v danom čase nedisponoval informáciou o likvidácii podniku; z uvedeného dôvodu nemohol
použiť likvidačnú metódu. Podľa označeného znaleckého posudku predstavovala všeobecná hodnota

podniku sumu 1.757.000 eur, z čoho žalobkyňa dovodila, že znalecký posudok č. 1/2017 nemôže
predstavovať jediný relevantný dôkaz pre stanovenie hodnoty dedičstva a ani pre účely rozhodnutia v
prejednávanej veci. Za jediný určujúci dôkaz, ktorý však súd prvej inštancie nevzal do úvahy, pritom
považovala osvedčenie o dedičstve, z ktorého je zrejmé, že so žalovaným uzavreli dohodu a stanovili
hodnotupodnikunasumu2.108.089eurvsúladesplatnouúčtovnouevidenciou.Žalobkyňapodotkla,že

akékoľvek iné ocenenie majetku, vykonané i podľa znaleckého posudku, je len odbornou úvahou o tom,
ako by sa hodnota oceňovaného subjektu mohla meniť v budúcnosti, ktorá nezodpovedá zákonnému
oceneniu podľa účtovnej dokumentácie v konkrétnom čase; túto nemôže zmeniť žiaden súd svojím
rozhodnutím, nakoľko takto stanovená hodnota podniku je záväzná.

21. Konajúci súd podľa žalobkyne pochybil, keď v súvislosti so znaleckým posudkom č.
1/2017 a výsluchom zodpovedného znalca B.. C. E., opomenul vziať do úvahy viaceré skutkové zistenia
a dôkazy; žiadala preto, aby sa odvolací súd oboznámil so zvukovým záznamom z tohto pojednávania.
Znalec, okrem iného uviedol, že možnosť výberu zo štyroch do úvahy prichádzajúcich metód je na
znalcovi, ktorý má prihliadať na konkrétnu situáciu, riadiac sa pritom i zákonom č. 431/2002 Z. z. a

vyhláškou č. 492/2004 Z. z. Znalec tiež potvrdil, že nezisťoval, ako žalovaný naložil s pohľadávkami
podniku, pričom potvrdil i to, že daň v sume 400.000 eur ku dňu 16.01.2014 nebola splatná; neoceňoval
pritom nehmotný majetok, nakoľko taký podnik nevykazoval, čo je v rozpore s jeho tvrdením, že pri
oceňovaní podniku, ktorý pokračuje v podnikaní, má databáza dodávateľov a odberateľov významnúhodnotu. Žalovaný túto databázu pritom bezodplatne využil vo svojej spoločnosti F. H. - I. E..A..O.., kde
podniká s rovnakými komoditami ako podnikala G. H. - I.. Napokon podľa mienky znalca by sa iný znalec,
pokiaľ by vypracovával znalecký posudok, nedopracoval k totožným číslam ako on.

22. Žalobkyňa uzavrela, že žalovaný o celom dedičstve podniku rozhodoval sám a i napriek viacerým
žiadostiam jej nesprístupnil informácie o tom, ako naložil s majetkom, ktorý mal k dispozícii ako
pokračovateľ živnosti, ani o tom, ako pri likvidácii podniku, resp. ku dňu skončenia podnikania, naložil
s jeho aktívami. V tejto súvislosti poukázala i na daňové priznanie žalovaného za rok 2016 a na

nezrovnalosti ohľadom majetku, ktoré doposiaľ nevysvetlil a ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal,
konkrétne uvádzajúc, že mu ostala pri skončení podnikania minimálne hodnota pohľadávok v sume
1.606.806 eur, ktoré si pravdepodobne previedol do svojej spoločnosti F. H. - I., E..A..O..; nevysvetlil
ako sa zmenila hodnota týchto pohľadávok k 27.01.2016 na sumu 0 eur. Žalobkyňa tiež považovala za
zrejmé, že predmetná spoločnosť eviduje záväzky voči spoločníkom t. j. žalovanému v sume 1.028.274
eur, ktorú si zrejme „legálne“ preniesol. Na uvedenom základe vznikol podľa žalobkyne právny stav, v

rámci ktorého si žalovaný bez právneho dôvodu ponechal z dedičstva majetok v hodnote 494.153,83
eura, ku ktorej dospela vychádzajúc z jej podielu o veľkosti 1/2 zo sumy 2.108.089 eur, odpočítajúc
záväzky podľa osvedčenia o dedičstve v sume 301.913,67 eura, sumu 4.061,93 eura, 219.254,74 eura
v jej dispozícii a žalovaným uhradenú sumu 34.660,33 eura; titulom bezdôvodného obohatenia jej preto
voči žalovanému vznikol nárok na vydanie sumy 494.153 eur.

23. So zreteľom na uvedené žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že jej žalobe vyhovie a prizná jej náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie,
ako aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval jeho obsah za zopakovanie jej argumentácie
prezentovanej v konaní pred súdom prvej inštancie. S poukazom na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom konajúci súd podrobne vysvetlil, ako na základe zisteného skutkového stavu,
opísaného už v poradí prvom rozsudku, dospel k svojmu právnemu záveru, nepovažoval za potrebné
komentovať vyjadrenia žalobkyne týkajúce sa obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu; naviac je vecou

súdu, s ktorými argumentami procesných strán sa stotožní. Súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozsudku podrobne venoval dôvodom, pre ktoré nemožno pre účely vyplatenia podielu žalobkyne z
podniku akceptovať jeho hodnotu uvedenú v osvedčení o dedičstve, a to najmä, pokiaľ v čase jeho
vydania neboli známe všetky skutočnosti týkajúce sa aktív a pasív živnosti, zdôrazňujúc pritom, že
ide o argumentáciu súladnú s argumentáciou odvolacieho súdu podľa bodu 32. odôvodnenia jeho

rozhodnutia. Uvedené napokon vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, tvrdeného zhodne
procesnými stranami, podľa ktorého podkladom pre určenie hodnoty podniku pre účely dedičského
konania bola účtovná závierka z roku 2014; vzhľadom na zmeny v štruktúre majetku, ktoré nastali do
vydania osvedčenia o dedičstve a následne do vysporiadania záväzkov, však hodnota podniku určená
osvedčením o dedičstve nemohla slúžiť ako doklad určujúci hodnotu podniku pre účely vysporiadania v

roku 2017, kedy sa stali splatnými dane z príjmu z podnikania subjektu G. H. - I.. Žalovaný preto zotrval
na tom, že osvedčenie o dedičstve stanovuje hodnotu podielov dedičov na podniku pre každého v 1/2,
bez určenia jeho záväzku zaplatiť žalobkyni polovicu hodnoty podniku stanovenej pre účely dedičského
konania.

25. Pokiaľ išlo o námietky žalobkyne ohľadom znaleckého posudku č. 1/2017, žalovaný podotkol, že
žalobkyňa tieto obmedzila výlučne na spochybnenie znalcom použitej metódy, bez dotknutia sa jeho
vecnej stránky. Konajúci súd sa pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku s námietkami žalobkyne
ohľadom zvolenej metódy riadne vysporiadal, pričom k týmto sa vyjadril i žalovaný v priebehu konania,
zotrvajúcnaichobsahu.Zdôraznil,želikvidačnúmetódumožnopoužiťvždy,pokiaľvyhláškač.492/2004

Z. z. neurčuje inak, napr. v prílohe č. 17, kde stanovuje, že metódu nemožno použiť pri ohodnotení
podniku v súvislosti so stanovením primeraného protiplnenia pri zlúčení alebo splynutí spoločností. K
použitiu termínu „primerane“ sa vyjadroval i znalec B.. C. E. na pojednávaní dňa 12.12.2020; k tomu
žalovaný podotkol, že znalec musí každú metódu na určenie všeobecnej hodnoty použiť primerane,
zohľadniac pritom účel znaleckého posudku, tak ako v danom prípade. Likvidačná metóda predstavuje

svojou podstatou majetkovú metódu a zohľadňuje skutočnosť, že podnik ukončil svoju činnosť a bolo
nevyhnutné ho likvidovať, resp. uhradiť náklady spojené s ukončením činnosti. Zotrval na tom, že
znalec postupoval štandardným a vyhláškou predpokladaným spôsobom, ak na zložky majetku, pre
ktoré nebola explicitne ustanovená metodika, použil primerane iný postup; takýto postup potvrdzuje iodborná literatúra, ktorú predložil v konaní (G. N.. B.. K. T., D..). Žalobkyňa pritom vo svojich tvrdeniach
o nemožnosti primeraného použitia likvidačnej metódy neuvádza, akú inú metódu mal znalec použiť v
prípade, ak dochádza k ukončeniu existencie podniku zomrelej fyzickej osoby - živnostníka, s ktorým

ukončením sú spojené náklady a záväzky, ktoré je potrebné uhradiť. Znalec v znaleckom posudku č.
1/2017 pritom stanovil všeobecnú hodnotu podniku ku dňu smrti poručiteľky z dôvodu, že pre účely
ukončenia činnosti v živnosti pokračoval do skončenia dedičského konania ako oprávnená osoba; v
konaní už bolo vysvetlené, že hoci zákon č., 455/1991 Zb. predpokladá možnosť, aby osoba oprávnená
pokračovala v činnosti zomretej osoby do skončenia dedičského konania, daňové predpisy takýto inštitút

nepoznajú, a teda daňový subjekt na účely dane z príjmu smrťou zaniká a oprávnená osoba ako
daňovník vykonáva činnosť pod vlastným DIČ; preto je nevyhnutné oddeliť jeho vlastnú činnosť od
jeho činnosti ako oprávnenej osoby. Naviac, podľa žalovaného nebolo sporné, že v čase vypracovania
znaleckého posudku č. 1/2017 bola činnosť subjektu G. H. - I. v dôsledku skončenia dedičského konania
ukončená, a preto znalec nemohol postupovať inak, ako majetok „likvidovať“. Žalovaný tiež podotkol,
že žalobkyňa si voči nemu v predmetnom konaní uplatňuje pohľadávku titulom vydania bezdôvodného

obohatenia z dedičstva ku dňu smrti poručiteľky, hoci podnikanie do skončenia dedičského konania
sama označovala ako podnikanie žalovaného.

26. Žalovaný považoval žalobkyňou predložený znalecký posudok č. 5/2015 za irelevantný, nakoľko
bol vypravovaný pre účely dedičského konania, čo plne korešponduje s jeho tvrdeniami, že účelom

stanovenia hodnoty podniku v osvedčení o dedičstve bola výlučne povinnosť notára túto uviesť;
napokon, predmetný znalecký posudok namietal už v dedičskom konaní, z ktorého dôvodu sa strany
dohodli na uvedení hodnoty podniku podľa poslednej účtovnej závierky, a nie podľa uvedeného
znaleckého posudku. Následne zopakoval rozsiahlu argumentáciu ohľadom znaleckého posudku č.
5/2015 už prezentovanú v jeho predošlých písomných vyjadreniach.

27. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy viaceré skutkové zistenia
vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 1/2017, ktoré uviedol B.. E. na pojednávaní dňa 16.12.2020,
nebolo žalovanému zrejmé, aký predstavujú tieto námietky odvolací dôvod a čo majú dokázať alebo
vyvrátiť. Pokiaľ bolo ich zámerom spochybniť znalecký posudok, tak ani z namietaných vyjadrení znalca

žiadna pochybnosť o správnosti posudku nevyplýva; takú nezakladá ani odpoveď znalca na hypotetickú
otázku, či by sa iný znalec dopracoval k rovnakým výsledkom. Úlohou znalca pritom nebolo skúmať, ako
bolo naložené s pohľadávkami, keď tento skúmal zákonom stanoveným postupom ich hodnotu a túto
zohľadnil v znaleckom posudku; rovnako vyčíslil len výšku dane s ohľadom na hodnotu zdaniteľných
aktív, ktoré vychádzali zo znaleckého posúdenia. Napokon i skutočnosť, že pri skončení podniku nebol

ustanovený likvidátor bolo zohľadnené pri primeranom použití likvidačnej metódy; jej aplikáciu pritom
obsiahlo vysvetlil. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v znaleckom posudku nebol oceňovaný nehmotný
majetok z dôvodu, že tento subjekt nevykazoval, žalovaný zdôraznil, že znalec jasne uviedol, že môže
posudzovať len také zložky majetku, aké posudzovaný subjekt vykazoval; nie je možné oceňovať
nehmotné zložky podniku, ktorý zanikol a podnikateľskú činnosť už nevykonáva. Naviac žalobkyňa bez

akýchkoľvek dôkazov v odvolaní uvádzala, že bez odplaty použil vo svojej spoločnosti databázu podniku
poručiteľky, čo označil za fabuláciu, rovnako ako tvrdenia o pravdepodobnom prenose aktív do jeho
spoločnosti F. H. - I. E..A..O.. Žalovaný podotkol, že žalobkyňa odmieta prijať skutočnosť, že od smrti
poručiteľky až do skončenia dedičského konania išlo o hybridné podnikanie, v ktorého účtovníctve,
vedeného pod DIČ žalovaného, bolo zahrnuté vykonávanie činnosti subjektu G. H. - I. a súčasne i

jeho vlastná činnosť ako daňového subjektu. Reagujúc tak na argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa
jeho daňového priznania uviedol, že ide o účtovnú hodnotu, od ktorej je nevyhnutné odpočítať všetky
nevymožené pohľadávky, dane, inkaso účtu (peniaze v banke), vykonané zápočty podľa osvedčenia o
dedičstve a likvidačné náklady; preto tvrdenia žalobkyne o ňou uvádzanej hodnote podniku ako hodnote
čistej je v rozpore s vykonaným dokazovaním, najmä znaleckým posudkom č. 1/2017.

28. Ďalej žalovaný zdôraznil, že so žalobkyňou neuzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, ale dohodu
o tom, ako sa dedičstvo rozdelí, a teda ktorá vec a v akom podiele pripadne ktorému dedičovi. Podnik
G. H. - I. nadobudli obaja dedičia rovným dielom a rovným dielom musel byť podnik medzi dedičmi
aj vysporiadaný, čo sa napokon v súlade s osvedčením o dedičstve a naň nadväzujúcim znaleckým

posudkom č. 1/2017 i uskutočnilo. V tomto smere tak nie je zásadnou ani otázka, kto je vlastníkom
pohľadávok po dni 27.01.2016, keďže sú ich vlastníkmi obidvaja dedičia, v rovnakom podiele o veľkosti
1/2. Žalobkyňa si pritom svojimi tvrdeniami sama protirečí, keď na jednej strane žiada peniaze ako
ekvivalent všetkého majetku, vrátane nevymožených pohľadávok, a na strane druhej sa domáha ajvlastníctva pohľadávok, ktoré v peňažnom vyjadrení tvoria súčasť jej nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

29.Žalovanýzopakoval,žežalobkynisprístupnilceléúčtovníctvo,podotýkajúc,žepojem„sprístupnenie“
žalobkyňa poňala ako jeho povinnosť všetky dokumenty vopred prejsť, vytiahnuť zo šanónov, rozdeliť
samostatne zmluvy, faktúry, účty, dať jej k týmto vytlačené zostavy a byť k dispozícii na podanie
vysvetlenia. Žalobkyni pripravil kompletné účtovníctvo v šanónoch, táto však odmietla do nich
nahliadnuť, dôvodiac, že toľko času nemá. Sprístupnenie účtovníctva sa tak obmedzilo na dve stretnutia

po 15 minút, počas ktorých žalobkyňa, ani jej právny zástupca do účtovných spisov ani nenahliadli; za
tejto situácie mu nebolo potom zrejmé, ako môže žalobkyňa tvrdiť, že jej predložil všetko, s výnimkou
pohľadávok.Žalovanýpretotvrdeniažalobkyneoznačilzanepravdivé,čonapokonpreukázaliisvedecké
výpovede. Zopakoval, že žalobkyňa i jej právny zástupca môžu kedykoľvek prísť a nahliadať do
účtovných dokumentov, vrátane dokladov týkajúcich sa pohľadávok, v rozsahu, v akom budú chcieť;
tomuto sa nikdy nebránil a ani nebráni. Napokon i súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia svojho

rozhodnutia podrobne uviedol dôvod, pre ktorý zamietol žalobu i v časti týkajúcej sa sprístupnenia
účtovných materiálov za obdobie rokov 2013 až 2016.

30. Záverom žalovaný zdôraznil, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nariadil súdu prvej inštancie
zaoberať sa jeho procesnou obranou spočívajúcou v obsahu znaleckého posudku č. 1/2017;

jednoznačne pritom odmietol hodnotu podniku stanovenú podľa osvedčenia o dedičstve ako právnu
skutočnosť zakladajúcu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. vysporiadania medzi
dedičmi. Pokiaľ teda žalobkyňa trvá na tom, že osvedčenie o dedičstve je v predmetnom konaní
jediný relevantný dôkaz, rozhodnutie odvolacieho súdu zrejme nepochopila. Zopakujúc, že s výnimkou
oprávnenosti použitia likvidačnej metódy znalecký posudok č. 1/2017 z vecnej stránky nijakým

spôsobomnespochybnila,skutočnostivňomuvedenénenamietalaasúčasnenenavrhlavykonaťžiadne
ďalšie dôkazy, nepreukázala svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a rovnako nepreukázala
ani nárok týkajúci sa sprístupnenia účtovníctva. Vzhľadom na uvedené žalovaný odvolaciemu súdu
navrholnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiťapriznaťmunáhradutrovodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

31. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolaní, vrátane odvolacieho návrhu. Poprela
tvrdenie žalovaného, že nespochybnila znalecký posudok č. 1/2017 a tiež, že tento posudok označil
odvolací súd ako rozhodný dôkaz preukazujúci hodnotu podniku, ktorá tvorí základ pre vysporiadanie
dedičov. Pokiaľ by odvolací súd aj takýto záver vyslovil, tak z dôvodu predloženia znaleckého posudku

č. 5/2015 po odvolacom konaní bol súd prvej inštancie povinný sa zaoberať jeho obsahom, čo však
neurobil; uvedené žalobkyňa považovala za zásadné procesné pochybenie. Znalecký posudok č.
5/2015 pritom nepredložila pre účely určenia hodnoty podniku, ale na preukázanie existencie rôznych
znaleckých posudkov stanovujúcich hodnotu podniku s odlišnou hodnotou. Súd prvej inštancie v danej
veci bezdôvodne neaplikoval zákon č. 431/2002 Z. z., najmä jeho ustanovenie § 2 ods. 4 písm.

a). Zopakovala argumentáciu uvedenú v odvolaní ohľadom dohody dedičov o hodnote predmetného
podniku, ako i ohľadom znaleckého posudku č. 1/2017, znaleckého posudku č. 5/2015, námietky
týkajúce sa skutkových tvrdení a dôkazov na pojednávaní konanom dňa 16.12.2020, ako i tie súvisiace
s daňovým priznaním žalovaného za rok 2016. Žalobkyňa zotrvala na tom, že žalovaný bez jej vedomia
a súhlasu nakladal s jej podielom podniku ako druhej vlastníčky, bezdôvodne sa obohatil z jej majetku,

najmä tým, že si prisvojil všetky pohľadávky, ktorých hodnota bola vyjadrená v peniazoch; súčasne jej
žalovaný odmietol sprístupniť doklady týkajúce sa zdedeného podniku. Všetky tvrdenia žalovaného o
spisochtýkajúcichsapohľadávokoznačilazanepravdivé,založenénanepravdivýchtvrdeniachsvedkov
v priamej ekonomickej závislosti od žalovaného. Napokon uviedla, že v žiadnom prípade nespája
podnikanie žalovaného s podnikaním na základe živnosti G.A. H. - I. do skončenia dedičského konania;

vždy uvádzala relevantné dôkazy, ktorými sú daňové priznania podávané žalovaným, odkazujúc pritom
na predošlé písomné podania i predložené dôkazy.

32. Žalobkyňa spolu s podaním zo dňa 27.06.2022 doplnila nové listinné dôkazy, dôvodiac, že tieto
nemohla uplatniť a predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to e-maily jej právneho zástupcu

adresovanéprávnemuzástupcovižalovanéhozodňa24.05.2021azodňa30.05.2021,návrhnavydanie
platobného rozkazu zo dňa 30.11.2015 navrhovateľa G. H. - I. o zaplatenie sumy 173.125,50 eura s
príslušenstvom proti odporcovi E. E. K..E.., písomné podanie právneho zástupcu zo dňa 18.06.2020
adresované Okresnému súdu Trnava, uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 02.03.2022, č. k.36Cb/597/2015-100, ktorým súd rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi po G. H. - žalovaným a
žalobkyňou v predmetnom súdnom konaní. Uvedené dôkazy podľa jej mienky preukazovali, že žalovaný
a ani jeho právny zástupca napriek dlhotrvajúcemu súdnemu sporu jej nikdy neoznámili a nesprístupnili

informácie o súdnom konaní o zaplatenie sumy 173.125,50 eura s príslušenstvom titulom nezaplatenia
pohľadávok po G. H. - I.. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného vyplývalo, že dlžník E. E. K..E..
svojzáväzokpriebežnesplácal,avšaknakoľkovšetkybankovéúčtyG.H.-I.bolizrušené,muselpeniaze
platiť buď na účet žalovaného alebo jeho spoločnosti, do ktorej žalovaný pravdepodobne previedol
všetky pohľadávky po G. H. - I.. Podotkla, že o súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sa

dozvedela len náhodou, pričom takýchto konaní mohlo byť aj viac.

33. Žalovaný reagujúc na podanie žalobkyne, spolu s ktorým doplnila nové dôkazy, uviedol, že týmto
podaním sama potvrdila, že ňou uplatnený nárok v predmetnom konaní je v celom rozsahu nedôvodný.
Tento bol totiž od počiatku založený na tvrdení, že žalobkyni patrí polovica z ňou kalkulovanej hodnoty
podniku G. H. - I., bez ohľadu na to, či pohľadávky, ktoré tiež tvorili majetok podniku, boli alebo neboli

vymožené, resp. vymožiteľné; žalovaný by podľa tejto logiky mal byť zaviazaný na zaplatenie aj takých
pohľadávok, ktoré existujú, sú vymožiteľné a vymáhané, ale k ich úhrade doposiaľ nedošlo. Žalobkyňa
nadobudlamajetokpodnikuvrovnakompodiele,vrátanepohľadávok,ktorésúpredmetomvymáhania.V
konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cb/597/2015 žalovaný ako oprávnená osoba
do skončenia dedičského konania uplatnil žalobou zo dňa 04.12.2015 nárok na zaplatenie pohľadávky,

a teda v záujme oboch dedičov riadne hospodáril s majetkom podniku G. H. - I.. Okresný súd Trnava
uvedené konanie prerušil do skončenia dedičského konania a po jeho skončení pokračoval s obidvoma
dedičmi, t. j. tak s ním, ako aj so žalobkyňou, ktorí si tak samostatne uplatňujú existujúcu
pohľadávku, každý o veľkosti dedičského podielu v 1/2. Všetky pohľadávky, ktoré v uvedenom konaní
žalovaná spoločnosť E. E., K..E.. plnila, boli splnené na účet podniku G. H.E. - I., z ktorého banka po

predložení osvedčenia o dedičstve vyplatila peňažné prostriedky o veľkosti 1/2 každému z dedičov; na
tento účet boli pripisované finančné prostriedky od dlžníkov až do jeho zatvorenia bankou. Žalobkyňa
ako dedič mala k tomuto bankovému účtu prístup; uvedené žalovaný preukazoval pripojeným výpisom
z účtu G. H. - I. za obdobie od 01.11.2016 do 30.11.2016. Poprel pritom, že by spoločnosť E. E., K..E..
svoj záväzok voči nemu uhradila; žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava vzal pritom

späť z dôvodu, že zo strany uvedenej spoločnosti došlo k uznaniu záväzku voči nemu a k dohode
o jeho úhrade. Zo zápisnice v uvedenom konaní tiež vyplýva, že aj žalobkyňa sa so spoločnosťou
E. E., K..E.. dohodla na úhrade záväzku; otvorenou otázkou medzi nimi ostal len dátum jeho úhrady.
V tejto súvislosti žalovaný pripojil zápisnicu o pojednávaní konanom na Okresnom súde Trnava dňa
22.02.2023 vo veci vedenej pod sp. zn. 36Cb/597/2015, a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa

14.03.2023, č. k. 36Cb/597/2015-205. Žalobkyňa tak predloženými dokladmi preukazovala len to, že
nadobudla majetok, ktorý je vo forme nevymoženej pohľadávky; na výzvu Okresného súdu Trnava
súhlasila so svojím vstupom do konania a pohľadávku si aktívne, s jeho súčinnosťou, sama uplatňuje.
Ak teda žalobkyni patrí nárok na zaplatenie domnelej sumy titulom bezdôvodného obohatenia, nemohla
mať z titulu dedičstva nárok na identický majetok vo forme pohľadávok voči tretím osobám. Napokon,

žalobkyňa si vo svojich vyjadreniach odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že žalovanému ostala hodnota
pohľadávok 1.606.806 eura a na strane druhej tvrdí, že tieto zdedila v podiele 1/2 a má nárok si ich
vymáhať od dlžníkov. Taktiež tvrdila, že jej neboli sprístupnené informácie pravdepodobne z dôvodu,
aby si žalovaný protiprávne prisvojil aj jej podiel z pohľadávok; predložila pritom uznesenie súdu o tom,
že v konaní o zaplatenie dlžnej sumy vstúpila ako dedič do konania a v tomto si pohľadávku aktívne

uplatňuje. Záverom žalovaný podotkol, že žalobkyňa mala o všetkých pohľadávkach podniku G. H. - I.
informácie, nakoľko ich zoznam je súčasťou predmetného súdneho spisu. V ostatnom zotrval na svojej
doposiaľ v konaní prezentovanej argumentácii.

34. Žalovaný v nadväznosti na svoje stanovisko v písomnom vyjadrení zo dňa 21.11.2024 doplnil,

že v súvislosti s konaním na Okresnom súde Trnava, o zaplatenie 173.125,50 eura s príslušenstvom
proti žalovanej E. E. K..E.., sp. zn. 36Cb/597/2015, na ktoré žalobkyňa poukazovala v podaní zo
dňa 27.06.2022, sa dozvedel, že toto bolo ukončené súdnym zmierom navrhnutým žalobkyňou, v
ktorom sa spoločnosť E. E. K..E.. zaviazala zaplatiť žalobkyni čiastku 56.562,75 eura v splátkach do
15.04.2025. Je teda zjavné, že žalobkyňa si majetok, ktorý zdedila a v dôsledku riadneho hospodárenia

žalovaného s majetkom poručiteľky, aj reálne v peňažnej forme účinne vymáha. Uvedené preukazuje,
že žalobkyňa nadobudla svoj podiel o veľkosti 1/2 na dedičstve po G. H., pričom si voči nemu
uplatňuje nepreukázaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je právom žalobkyne nakladať so
zdedenými pohľadávkami podľa vlastného uváženia, avšak takéto konanie je v kontraste s jej postupomvoči nemu, vďaka ktorému disponuje s pohľadávkou voči spoločnosti E. E. K..E..; žalovaný pripojil i
rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 08.09.2023, č. k. 36Cb/597/2015-240.

35. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 28.11.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

36. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie
v ňom v primeranom rozsahu rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, citujúc
pritom ním aplikované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i náležite vysvetlil,
objasniac zrozumiteľne dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobkyne v celom rozsahu za nedôvodnú;

ním prijaté skutkové a právne závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a preto i celé
odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa požiadavky ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Pokiaľ žalobkyňa
hneď v úvode odvolania vyjadrila polemiku nad správnosťou tvrdení žalovaného vzťahujúcich sa k
odôvodneniu zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/190/2018, je zrejmé, že
konajúci súd si argumentáciu žalovaného v tomto smere neosvojil a neprebral ju do základu svojho

rozhodnutia; preto odvolací súd nepovažoval za potrebné sa tejto argumentácii žalobkyne v ďalšom
zaoberať a reagovať na ňu.

37. Odvolací súd ďalej udáva, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (viď bod 32.) je zrejmé, že
podľa mienky súdu prvej inštancie hodnota podniku poručiteľky tak, ako bola stanovená v osvedčení o

dedičstve sumou 2.108.089 eur a z ktorej žalobkyňa pre účely žaloby vychádzala, nezodpovedala jeho
skutočnej hodnote, pričom vôbec nevypovedala o tom, koľko z nej by mal každý z dedičov poručiteľky
obdržať v rámci vyporiadania dedičstva; tento názor bol súladný s tým, predostretým odvolacím súdom
už v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.03.2020, sp. zn. 3Co/190/2018, na ktorom odvolací súd naďalej
zotrváva. V osvedčení o dedičstve totiž bola deklarovaná účtovná hodnota podniku poručiteľky, t. j.

hodnota vykazovaná účtovnou jednotkou v účtovnej evidencii, ako aj výška podielov prislúchajúca
žalobkyni a žalovanému ako dedičom podniku pre účely dedičského konania, avšak nie skutočná
hodnota podniku. Uvedené napokon potvrdzoval nielen obsah a závery znaleckého posudku č. 1/2017,
ale i výpoveď znalca B.. C. E., oprávneného podať vysvetlenie a potvrdiť správnosť znaleckého posudku
(viď str. 34 posudku), z ktorých súd prvej inštancie evidentne pri meritórnom rozhodovaní vychádzal.

38. K uvedenému a v záujme i vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne, odvolací súd
udáva, že znalec B.. C. E. potvrdil, že hodnota podniku určená vo výkaze o majetku a záväzkoch
(2.108.089 eur), prevzatá do osvedčenia o dedičstve, nevyjadruje majetkovú situáciu subjektu, a
teda v danom prípade nepredstavuje reálnu, ale nominálnu hodnotu podniku. Znalecká organizácia,

ktorej úlohou pri vypracovaní znaleckého posudku č. 1/2017 bolo stanoviť všeobecnú
hodnotu podniku prevádzkovaného podnikateľom G. H. - I. ku dňu 16.01.2014 pre účely vyporiadania
dedičstva, túto ustálila v sume 1.034.70 eur za primeraného použitia likvidačnej metódy; tá pritom patrí
do kategórie metód slúžiacich na určenie všeobecnej hodnoty podniku podľa vyhlášky č. 492/2004
Z. z. Primerané použitie práve likvidačnej metódy znalecká organizácia, rovnako aj znalec B.. C. E.,

objasnili tým, že pre použitie iných metód neboli splnené vecné predpoklady. Vo
vzťahu k majetkovej a podnikateľskej metóde (resp. ich kombinácii) znalec B.. C. E. pritom zdôraznil,
že sa uplatňujú za predpokladu ďalšieho pokračovania v prevádzkovaní podniku, čo v danom prípade
nebolo splnené; i keď k zániku živnostenského oprávnenia došlo k termínu 27.01.2016, bolo potrebné
vykonať akúsi likvidáciu (ku dňu 16.01.2014), a teda okrem hodnoty všetkých zložiek majetku podniku

(ako aktív) a cudzích zdrojov (ako pasív) oceniť i náklady spojené s ukončením činnosti živnosti; preto
na zodpovedanie zadanej úlohy znalecká organizácia aplikovala primerane likvidačnú metódu. Pokiaľ
iný znalec (v znaleckom posudku č. 5/2015) oceňoval podnik majetkovou a podnikateľskou metódou a
z nich urobil priemer (tzv. kombinovaná metóda), vychádzal evidentne zo stavu ako keby mal podnik
fungovať ďalej; napokon, to, že firma poručiteľky skončila činnosť bolo známe až v roku 2016, po

skončení dedičského konania. V dôsledku toho bola odložená i daňová povinnosť podniku, t. j. splatnosť
dane, ktorá by v prípade ukončenia podnikateľskej činnosti bez postupu podľa § 13 ods. 1 písm. a)
zákona č. 455/1991 Z. z., nastala už dňa 16.01.2014, čo napokon bolo zohľadnené i v znaleckom
posudku č. 1/2017, keď tento počítal s dopočtom základu dane z príjmov a odstupným vyplateným prezamestnancov ako s nákladmi súvisiacimi s likvidáciou. Ako uviedol znalec B.. C. E., daň musela byť
zaplatená a o túto položku sa potom znížil i majetok podniku. Správnosť primeraného použitia likvidačnej
metódy a v jej rámci zohľadnenie nákladov súvisiacich s likvidáciou, pritom nemohla diskvalifikovať

ani námietka žalobkyne, že v podniku sa formálne nevykonala žiadna likvidácia, nebol ustanovený
likvidátor,ktorýbyzlikvidovalpohľadávkyanebolavypracovanážiadnalikvidačnáspráva.Tietopodklady
evidentne neboli na stanovenie všeobecnej hodnoty podniku na účely prebiehajúceho konania potrebné,
keďže reflektujúc na špecifiká danej situácie (nešlo o právnickú osobu, ale podnikajúcu fyzickú osobu,
ktorá ďalej neplánovala vykonávať činnosť) znalecká organizácia vybrala metódu čo najvernejšiu k

riešeným okolnostiam. Odvolací súd zdôrazňuje, že každý podnik je špecifický, nachádza sa v určitej
fáze životnosti a tomu musí znalec prispôsobiť i voľbu príslušnej metódy stanovenia jeho všeobecnej
hodnoty. Vychádzajúc z uvedeného znalecká organizácia následne pri oceňovaní podniku zohľadnila
dostupné údaje spadajúce do kategórie nákladov spojených s ukončením činnosti podniku, bez potreby
trvania na formálnom ustanovení likvidátora a predložení likvidačnej správy. V nadväznosti na uvedené,
v situácii, keď sa obe procesné strany stali dedičmi podniku poručiteľky a tento nadobudli v rovnakom

podiele, bolo by podľa mienky odvolacieho súdu krajne nespravodlivé, aby náklady spojené s likvidáciou
podniku znášal napokon len jeden z dedičov, t. j. v danom prípade žalovaný.

39. Správnosť postupu znaleckej organizácie pri stanovení všeobecnej hodnoty podniku poručiteľky
v znaleckom posudku č. 1/2017 nemohla spochybniť ani námietka žalobkyne, že nezisťovala ako

žalovaný naložil s pohľadávkami (v sume 645.288,50 eura), príp. neocenila i databázu sietí dodávateľov
a odberateľov, ktorá má významnú hodnotu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na výpoveď
znalca B.. C. E., ktorý vo vzťahu k pohľadávkam uviedol, že suma 645.288,50 eura sa už nevymohla
a pokiaľ išlo o zmienenú databázu, táto síce má význam pri oceňovaní podniku, ktorý pokračuje v
podnikaní, avšak nepredstavuje nehmotný majetok a podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. sa ani nesmie

brať do úvahy. Napokon žalobkyňa nedôvodne zdôrazňovala nesprávnosť záverov znaleckého posudku
č. 1/2017 a zvolenej metódy ocenenia podniku i poukazom na ňou predložený znalecký posudok č.
5/2015 a časť výpovede znalca B.. C. E., v ktorej uviedol, že iný znalec by sa pri tvorbe znaleckého
posudku nedopracoval k rovnakým číslam. V tomto smere však žalobkyňa prehliadla, že znalec (i podľa
zvukového záznamu) na vysvetlenie ozrejmil, že pri použití likvidačnej metódy a totožných podkladov

by iný znalec k diametrálne odlišnému stanoveniu hodnoty majetku podniku nedospel; išlo by približne
o porovnateľné čísla.

40. So zreteľom na vyššie uvedené, žalobkyni sa použitou odvolacou argumentáciou nepodarilo
spochybniť správnosť záverov znaleckého posudku č. 1/2017, podľa ktorých predstavovala suma

1.034.670 eura všeobecnú, t. j. reálnu hodnotu podniku poručiteľky pre účely vyporiadania sporových
strán ako jej dedičov. Napokon, žalobkyňa, hoci s vyriešením znaleckej úlohy zadanej znaleckej
organizácii Ekonomická poradenská agentúra Y. E..A..O.. nesúhlasila, v rámci procesnej obrany
neoznačila a nepredložila iný dôkaz, vyvracajúci ňou určenú všeobecnú hodnotu podniku. Je evidentné,
že za taký pritom sama žalobkyňa nepovažovala v dedičskom, ako i v prebiehajúcom konaní pripojený

znalecký posudok č. 5/2015, so všeobecnou hodnotou podniku stanovenou kombinovanou metódou na
sumu 1.756.932 eur, keďže nežiadala, aby sa konajúci súd riadil jeho závermi. V predmetnom posudku
pritom absentovalo zdôvodnenie použitia zvolenej metódy určenia všeobecnej hodnoty podniku, ku
ktorej sa vyjadril znalec B.. C. E., uvádzajúc, že bola vybratá metóda viažuca sa k
predpokladu ďalšieho fungovania podniku, k čomu však nedošlo; označený posudok žalobkyne potom

nemožno považovať za relevantný pre rozhodnutie o veci. Z tohto posudku napokon znalec B.. C. E.
prevzal len všeobecnú hodnotu troch motorových vozidiel (a nejakú drobnosť), len z dôvodu, že tieto sa
v podniku v rozhodnom čase vypracovania znaleckého posudku č. 1/2017 už nenachádzali.

41. Odvolací súd ďalej udáva, že zohľadniac vykonané dokazovanie, keď hodnota podniku určená z

výkazu majetku a záväzkov ku dňu smrti poručiteľky sumou 2.108.089 eur zodpovedala jeho účtovnej,
a teda nie reálnej (skutočnej) hodnote, ktorá je určujúca pre účely vyporiadania sporových strán ako
dedičov, súd prvej inštancie nepochybil, keď považoval za preukázané, že všeobecná hodnota podniku
zodpovedala sume 1.034.670 eur stanovenej v znaleckom posudku č. 1/2017. Z tejto sumy nadobudol
každý z dedičov rovnaký podiel o veľkosti 1/2, t. j. sumu 517.335 eur. V konaní nebolo sporné, že

od tejto sumy bolo potrebné odpočítať (minimálne) záväzok žalobkyne voči žalovanému vyplývajúci
z osvedčenia o dedičstve v sume 301.913,67 eura, sumu 219.254,73 eura v dispozícii žalobkyne,
ako i sumu 34.660,33 eura vyplatenú v priebehu konania žalovaným, spolu 555.828,73 eura. (Hodno
podotknúť, že žalobkyňa nad rámec uvedených súm započítavala i sumu 4.061,93 eura ako podiel naúčte podniku v CZK, ktorú si ponechala - pozn. odvolacieho súdu). Žalobkyňa potom z reálnej hodnoty
podniku poručiteľky obdržala viac ako pripadalo na jej dedičský podiel. Za tejto situácie nepreukázala
splnenie predpokladov majetkového prospechu získaného žalovaným na jej úkor v zmysle § 451

Občianskeho zákonníka, preto jej žaloba bola v tejto časti súdom prvej inštancie správne vyhodnotená
ako neoprávnená.

42. Za nedôvodnú odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalobkyne ohľadne žaloby
o sprístupnenie špecifikovaných účtovných dokladov podniku, ktorú súd prvej inštancie zamietol.

Žalobkyňa ju založila na skutkovom tvrdení, podľa ktorého jej žalovaný (ako spoluvlastník podniku)
odmietolposkytnúťcelúúčtovnúdokumentáciupodniku(viďžaloba),ktorúvpriebehukonaniaobmedzila
už len na tú, vzťahujúcu sa k pohľadávkam podniku a k ich stavu. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe
poprel tvrdenia žalobkyne uvádzajúc, že účtovné doklady sú prístupné vo firme a je len potrebné,
aby žalobkyňa uviedla, do akých častí mieni nahliadať. Osobitne pritom opísal stretnutie vo februári
2016, v rámci ktorého sa advokát žalobkyne dostavil za účelom nahliadnutia do účtovných dokladov

(viď podanie z 16.01.2017); jeho obsah a priebeh žalobkyňa nenamietala. Okrem požiadavky na
sprístupnenieúčtovníctva,ktorúpovažovalzanedôvodnú,keďžežalobkyninikdyvrealizáciiprávvtomto
smere nebránil, sa žalovaný vyjadril i k časti žaloby o vydanie obrazov, ktorú označil za predčasnú a
rovnako nedôvodnú. Súd prvej inštancie pri vyvodení ním prijatých skutkových a právnych záverov o
neoprávnenosti žaloby v tejto časti vychádzal správne z vykonaného dokazovania, najmä svedeckých

výpovedí B.. D. W. K. B.. H.Í. E., v ktorých vyslúchnutí svedkovia potvrdili, že žalovaný žalobkyni
od počiatku nijako nebránil v prístupe do firmy a/alebo k účtovným dokladom, k týmto mohla mať a
mala žalobkyňa prístup, vrátane informácií o pohľadávkach podniku; obaja svedkovia prisvedčili, že
tieto jej boli poskytnuté. Vykonaným dokazovaním zistené a ustálené skutočnosti o tom, že žalovaný
žalobkyni nebráni(l) v prístupe k ňou požadovaným dokladom a tieto jej poskytol, napokon tvrdil

žalovaný v priebehu celého konania. Jeho tvrdenia, podporené svedeckými výpoveďami, potom nemôže
vyvrátiť nesúhlasná argumentácia žalobkyne, ani jej jednostranné výzvy (formou e-mailu) adresované
žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi; z ich obsahu totiž nijako nevyplýva, že by žalovaný
žalobkyni bránil v prístupe k akýmkoľvek dokumentom týkajúcim sa podniku. Hodno podotknúť, že
len samotná skutočnosť, že žalobkyňa na svoju konkrétnu požiadavku ohľadne predloženia určitého

účtovnéhodokumentu,nedostalaňoupožadovanúkonkrétnuodpoveď,ktorúvšakmohlavposkytnutých
dokumentoch firmy dohľadať, nemožno hodnotiť ako konanie brániace jej v prístupe k informáciám a
účtovnej dokumentácii podniku (príp. vo vydaní obrazov). Súd prvej inštancie preto správne i v tejto časti
žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže žalobkyňa nepreukázala, že by jej žalovaný akokoľvek odmietal
poskytnúť ňou v žalobnom petite špecifikované dokumenty.

43. Vo vzťahu k návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania podľa špecifikácie v podaní zo dňa
27.06.2022 a k nadväzujúcim vyjadreniam žalovaného (vrátane zo dňa 21.11.2024) odvolací súd udáva,
že vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 366 C.s.p. je možné uplatniť nové prostriedky procesného útoku a
nové prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria i návrhy na doplnenie dokazovania, v odvolacom

konaní,aktietoneboliuplatnenépredsúdomprvejinštancie(tzv.„novoty“)vtedy,aksatýkajúprocesných
podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v
konanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecialeboakichodvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie; aj tu však platí podmienka ich uplatnenia v
rámci odvolania, resp. do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Žalobkyňa evidentne predložila návrh

na doplnenie dokazovania spolu s novými označenými dôkazmi až po uplynutí odvolacej lehoty, preto
na tieto odvolací súd neprihliadal, keďže nesplnili atribúty novôt v zmysle § 366 C.s.p. V nadväznosti
na to neprihliadal a nezaoberal sa ani vyjadreniami žalovaného a ním predloženými listinnými dôkazmi,
keď nimi žalovaný reflektoval na podanie žalobkyne zo dňa 27.06.2022.

44. Záverom odvolací súd udáva, že vychádzajúc z odvolania žalobkyne, ktoré je vo svojej podstate
opakovaním tvrdení a právnej argumentácie použitej pred súdom prvej inštancie, cieľom odôvodnenia
jeho rozhodnutia nebolo dať odpoveď na každé jedno tvrdenie a spochybnenie záverov, prípadne
postupu konajúceho súdu zo strany žalobkyne, ale len na tie, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie
v prejednávanej veci, t. j. na otázky rozhodujúcich skutkových zistení, ich správneho vyhodnotenia

a následnej správnej aplikácie príslušnej právnej normy a vyvodenia práv a povinnosti z tejto
právnej normy pre strany sporu. Žalobkyňou uplatnené a skutkovo vymedzené odvolacie dôvody
pritom neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobuzamietol a rozhodol i o náhrade trov konania, správnosť ktorého výroku žalobkyňa použitou odvolacou
argumentáciou nenamietala.

45. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

46. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech,

priznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, plný nárok na ich náhradu.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).