Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224201307
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1224201307.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B. C.,
narodená XX.XX.XXXX a D. B. C., narodená XX.XX.XXXX, obe bytom u matky, obe zastúpené kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, deti matky:
B. E. B. F. G., narodená XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. XXXX/XX, H., zastúpená splnomocnencom:
JUDr. Denisa Jánošíková, advokátka, so sídlom Klincová 35, Bratislava, a otca: I. B. C., narodený
XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. XXXX/XX, H., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Jana Hreňová,
advokátka, so sídlom Pri Suchom mlyne 50, Bratislava, o udelenie súhlasu k podaniu žiadosti o

zmenu priezviska maloletých detí, o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č.k.
22P/13/2024-120 zo dňa 26.09.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol návrh
matky na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí (I. výrok). O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 5 Základných zásad, § 35 Zákona o rodine (ďalej aj
„ZoR“), § 4 ods. 2, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9, § 11 ods. 3 písm. a) zákona č. 300/1993 Z.z. o mene
a priezvisku v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1, § 38 ods. 1, 2 Civilného mimosporového poriadku
(ďalej aj „CMP“) a dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu matky. Súd prvej inštancie mal z dokazovania
preukázané, že matka otca neakceptuje ako druhého rodiča, odmieta s ním riešiť záležitosti detí, vedená
si čisto subjektívnymi dôvodmi zmenila priezvisko, k čomu pod jej vplyvom pristúpil samostatne aj

plnoletý spoločný syn rodičov, pričom ide o priezvisko zvolené, nie rodné priezvisko matky, ku ktorému
by sa vrátila po rozvode a nové priezvisko nemá akýkoľvek vzťah k rodinným väzbám matky, či detí,
významovosúvisíavychádzavýlučnezmatkoudeklarovanéhonáboženskéhopresvedčeniaanásledne
sa matka obrátila na súd s podaním žiadosti o zmenu priezviska ďalších dvoch maloletých detí, pričom
ide výlučne o jej vôľu a jednostranné rozhodnutie zapríčinené danú situáciu, že ona a deti majú úplne
odlišné a nesúvisiace priezviská. Navrhované priezvisko „G.“ nie je žiadnym spôsobom priamo spojené
s rodinou matky, ide de facto o priezvisko zvolené výlučne z jej vôle a z hľadiska života detí nemá

žiaden zásadný význam okrem hlásenia sa k náboženskej konfesii, pričom zo strany otca bol vyjadrený
jednoznačný nesúhlas s danou zmenou priezviska a spoločné priezvisko otca a maloletých detí (C. –
C.) predstavuje aktuálne jedinú priamu väzbu otca a maloletých dcér, ktoré mu po rozvode manželstva
zostalo. Okresnému súdu nebolo známe, ani či matkina voľba na zmenu priezviska vykazuje známkystability, či v budúcnosti matka nepristúpi k ďalšej zmene priezviska, ktorá by podľa nej vhodnejším
spôsobom reflektovala jej postoj k jej náboženskej konfesii, či zohľadňovala ďalšie potencionálne zmeny
v jej živote. Nemal za preukázaný žiaden dôvod na aktuálnu zmenu priezviska okrem vôle matky ako

rezidenčnéhorodičamajúcehovplyvnanázordetí,naktorýchnázorprihliadolsvážnosťou,pričomnebol
pre okresný súd záväzný a ich názor odzrkadlil postoj matky vo vzťahu k požadovanému priezvisku,
ale predovšetkým k otcovi, ktorému nemienia odpustiť jeho nemorálne konanie voči matke, sú voči nej
absolútne lojálne a iba matka má priamy vplyv na deti, keďže otec má dlhodobý problém s kontaktom
s maloletými, aj keď sa oň snaží. Preto nemohol považovať postoj maloletých detí za autentický, ale

prameniaci výlučne z lojality detí voči matke, v dôsledku čoho pod jej priamym vplyvom otca odmietajú
s odkazom na jeho pre matku neakceptovateľné amorálne správanie (mimomanželský vzťah otca s inou
ženou) a to napriek dlhodobým a úprimným snahám otca, napriek rozpadu manželstva s matkou,
o udržanie predtým dobrých vzťahov s deťmi, z čoho je evidentné, že matka neprípustne prenáša
svoju animozitu voči osobe otca na maloleté deti. Matka tiež vedie deti k nadradenému trestajúcemu
postoju voči otcovi za jeho zradu voči jej osobe a to napriek jej deklarovanému kresťanskému založeniu,

ktoré v základoch je založené na úcte k obom rodičom a odpustení, a preto sú deti nastavené proti
otcovi, ktorý sa dopustil neodpustiteľného morálneho zlyhania a jej morálnym právom je toto konanie
demonštratívne odcudzovať a trestať. Takéto konanie súd nemôže schvaľovať a prípadným vyhovením
návrhu matky, čím by neprípustne legitimoval protiprávne konanie matky, ktorá deti nevedie nielen k úcte
a rešpektu k druhému rodičovi, ale ani k pravidelnému kontaktu s ním a udržiavaniu citových väzieb.

Tiež poukázal na zásadu ex iniuria ius non oritur – z bezprávia, resp. protiprávneho konania, nemôže
vzniknúť právo, ako aj na Dohovor o právach dieťaťa a zásady slovenského právneho poriadku, podľa
ktorých je rodič zabezpečujúci starostlivosť o dieťa povinný viesť deti k úcte a rešpektu k druhému
rodičovi. Tiež neakceptoval argumentáciu matky ohľadne stotožnenia sa maloletých s novou situáciou,
ktorá vznikla výlučne v dôsledku jej svojvôle a sama ovplyvnila vôľu detí, teda je výlučne zodpovedná

za narušenie integrity jej rodiny z dôvodu odlišných priezvisk, keďže nemohla rátať s otcom udeleným
súhlasom bez výhrad so zmenou priezvisk, aj s poukazom na narušené vzťahy a snahy otca o priblíženie
sa k deťom, ktoré sú neakceptovateľné, zo strany matky udržiavané v akomsi konflikte a nie v ich
najlepšom záujme, aby aj zmenou priezviska došlo k ďalšiemu odstrihávaniu sa od otca. Ohľadne
argumentov maloletých v súvislosti s bezproblémovým cestovaním im bolo zo strany súdu vysvetlené,

že zmenou priezviska by otec nestratil rodičovské práva a naďalej by bol potrebný jeho súhlas, pričom
rozdielnosť priezvisk nepredstavuje neprekonateľnú prekážku ako deti tvrdili v súvislosti s cestovaním
počas leta, a ide iba o hypotetický problém riešiteľný súhlasom aj s poukazom na otcom deklarovaný
súhlas v budúcnosti za predpokladu, že ho matka vopred bude informovať s plánom súvisiacim
s cestovaním, teda ho bude ako plnoprávneho rodiča akceptovať a konštruktívne s ním komunikovať

ohľadne maloletých detí. Nemal za preukázané dôvody zmeniť priezvisko maloletých detí v ich záujme,
príp. pre negatívny vplyv na ich zdravý vývin alebo v dôsledku konfrontácie maloletých s negatívnymi
životnými situáciami vzniknutými pre rozdielnosť ich priezviska s priezviskom matky, žiadna závažná
negatívna skúsenosť maloletých detí s otcom tiež nebola preukázaná (aktuálne v dôsledku rozvodu
rodičov bez priameho zavinenia a vôle otca sa s ním aktuálne nestretávajú), ani to, že by im priezvisko

spôsobovalo v sociálnych kontaktoch v škole a v prostredí ich rovesníkov akékoľvek ťažkosti, so svojim
priezviskom dlhodobo žijú a tvorí ich integrálnu súčasť. Súd vzhliadol potenciálne komplikácie v prípade
neopodstatnenej zmeny priezviska vzhľadom na potrebu zabezpečenia administratívnych záležitostí
a tiež z hľadiska vzbudenia neopodstatneného záujmu v kolektíve rovesníkov, pričom zmenu priezviska
matky a maloletých zapríčinila práve ona, výberom jej nového priezviska. Medzi otcom a maloletými

deťmi sa následkom jeho rozhodnutia podať návrh na rozvod manželstva pretrhla zásadným pričinením
matky komunikácia, pričom uprednostnil kontinuitu u maloletých v podobe ich zotrvania na súčasnom
priezvisku, ktoré tvorí súčasť ich identity, sú s ním zastabilizované v škole a v skupine rovesníkov,
a de facto tvorí jediné a posledné spojenie medzi deťmi a otcom vzhľadom na absenciu styku
a plnohodnotného kontaktu s deťmi mimo jeho vôle, evidentný a plne legitímny záujem o udržanie aspoň

danej formy spolunáležitostí so svojimi deťmi, čo považoval za súladné s ich najlepším záujmom.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala matka v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací

súd zmenil napadnutý rozsudok a vyhovel jej v plnom rozsahu, eventuálne napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.5. Podstatou odvolacích námietok matky boli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) h) Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a to aj s poukazom na jeho konštatovanie,

že žiadna preukázaná závažná negatívna osobná skúsenosť maloletých s otcom z obsahu spisu
nevyplýva a okresný súd vnímal potenciálne komplikácie v prípade neopodstatnenej zmeny priezviska
v súvislosti s potrebou administratívnych záležitostí a tiež z hľadiska vzbudenia neopodstatneného
záujmu v kolektíve rovesníkov. Poukázala na jednoznačné rozhodnutie všetkých jej troch detí pre zmenu
priezviska, a teda nie je pravdivé konštatovanie, že si ona zmenilo priezvisko a následne požaduje túto

zmenu aj u maloletých detí, keďže to nevyplýva ani z ich výpovede a mal byť zohľadnený ich vek (A.
B. 17 rokov a 7 mesiacov a D. B. 14 rokov). Podľa matky prvoinštančný súd nepochopil psychický stav
maloletých a ich potreby, najlepší záujem a prejavenú vôľu, plocho pristúpil k prejavenej vôli maloletých
so zmenou priezviska, s ktorým sa nestotožňujú pre správanie otca a prístup nielen k nim, ale aj k nej.
Výpoveď maloletých detí súd prvej inštancie zúžil do cca 30 riadkov a to napriek dĺžke času, ktorá
napríklad u maloletej D. prebiehala viac ako 45 minút a po výpovedi na súde odchádzala rozhnevaná

a traumatizovaná, bolo jej pri výpovedi citované 4. prikázanie, ktorý prístup súdu pri výpovedi maloletá
hodnotila ako zastrašujúci, nespravodlivý a neempatický, pričom napriek rozhodnutiu súdu maloletá
mieni používať v súkromnom živote priezvisko „G.“, ktoré spolu s ďalšími súrodencami vybrali ako
to najlepšie a bude vystihovať ich postoj k viere a k životu, viac ako ich rodné priezvisko. Je určité,
že maloletá A. po dosiahnutí 18-tich rokov si zmení priezvisko a maloletá D. nebude mať meno ako

členovia jej primárnej rodiny, preto nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu došlo k skresleniu
reálneho vzťahu maloletej D. k otcovi. Súd prvej inštancie ju minimálne 10 – krát napadol ako rodiča,
ktorý prenáša svoju animozitu voči otcovi. Ďalej poukázala na priebeh života rodiny od narodenia
maloletej D., ktorej ako tretiemu dieťaťu sa venovala hlavne ona, keďže s otcom trávila výlučne víkendy,
pričom na spoločnom výlete s otcom po viac ako 5-tich rokoch ju zoznámil s priateľkou, preto sa vrátila

z výletu sklamaná a frustrovaná, keďže otec uprednostnil kontakt so svojou priateľkou, čo u maloletej
vyvolalo veľké sklamanie, ako aj oznámenie otca, že od nich odchádza, pretože si našiel priateľku a po
odsťahovaní sa, sa im dlhšie obdobie neozval. Toto konanie otca vnímali traumatizujúco a označili otca
za zradcu, preto nie je pravdivé tvrdenie o neexistencii dôvodov, pre ktoré majú maloleté deti narušený
vzťah k otcovi okrem dôvodov na jej strane. Konanie iniciovala práve pre zlú skúsenosť maloletých detí

s otcom, s ktorým majú negatívne spomienky. Keď rozmýšľala o zmene priezviska, uvedené zdieľala
s deťmi, ktoré sa spontánne pripojili k možnosti zmeny priezviska a vybrali ho spoločne, vyjadruje ich
náboženské presvedčenie a ochotu s pokorou sa podriadiť kresťanským zásadám života, ktoré porušil
otec, ktorý bol matke neverný a odišiel od nich, nahradil ich priateľkou. Konanie otca vnímajú deti ako
klamlivé, narušujúce ich integritu a vieru, žiadajú, aby sa začal správať v zmysle zásad katolíckej viery.

Zachybnépovažovalaajkonštatovanieokresnéhosúduoprenášaníňounamaloletédetinespracovanej
traumy, pričom všetky tri deti sú veriace, k viere ich viedli spolu s otcom, ktorý vyžadoval striktné
dodržiavanie kresťanských zásad a ich porušovanie prísne trestal a aj deti ich porušenie vnímajú
ako potrebu ich odčiniť. Osobitosť prípadu spočíva v prísnosti maloletých pri posudzovaní správania
a rozhodovania ich otca, s ktorého spôsobom života nesúhlasia, ako ani s prezentáciou jeho novej

primárnej rodiny a spôsob dištancovať sa od jeho konania, či vyjadrení, cez ktoré vnímajú potrebu
zmeny priezviska, keďže s otcom nie sú ani dlhodobo v kontakte z dôvodu jeho minimálneho skôr
formálneho záujmu. Jediný záujem prejavil otec po dosiahnutí plnoletosti o plnoletého syna za účelom
uvedenia ho do omylu pri nakladaní s peňažnými prostriedkami na jeho bankových účtoch, obdobne
chladnesasprávaajkmaloletýmdcéram,ktorévočinemupociťujúvnútornýhnevatraumu,navštevovali

odbornú pomoc a i keď sa párkrát otec o kontakt pokúšal, no vždy nevhodným spôsobom, malo to za
následok vzájomné odcudzenie. Aktuálne sa maloleté dcéry s otcom nestretávajú, verbalizujú voči nemu
nedôveru, keďže otec ich notoricky klame i tým, že im odmieta poskytnúť informácie o svojom živote, pre
jeho postoj k rodine je pre nich cudzí, nežije podľa nich zrozumiteľne a jeho osobné aktivity, či osobný
život sú pre ne neprijateľné. O nevhodnom správaní sa otca sa matka dozvedela až po rozvode, keď

sa jej dcéry zdôverili, a preto súhlasne vyjadrili vôľu pre zmenu priezviska a požiadali ju o vykonanie
potrebných úkonov. Zmenou priezviska nedôjde k zmene identity dieťaťa, ani k narušeniu vzťahových
väzieb s otcom a jeho rodinou, keďže ich rodné priezvisko bude evidované v rodnom liste oboch dcér
a prípadné zachovanie pôvodného priezviska ani nezlepší vzťah maloletých k otcovi, ktorý je už veľmi
rozvrátený. Maloleté deti sú vo veku, kedy vedia posúdiť následky svojho rozhodnutia, ako aj zmeny

priezviska, so spoločným priezviskom s otcom nie sú spojené žiadne práva, výhody, ani povinnosti
a zachovanie priezviska ani negarantuje zlepšenie vzťahu medzi otcom a maloletými, práve naopak.
Zamietnutím jej návrhu dosiahol súd pravý opak, a zároveň poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS56/2017 z 19. januára 2017 ako aj článok 3 ods. 1, článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa,komentár č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29.05.2013. Prvoinštančný súd neprihliadol na názor
maloletých, dostatočným spôsobom nevysvetlil, prečo takto prejavenú vôľu detí neakceptoval, čím došlo
k porušeniu základných práv maloletých garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa ako aj ďalšími

hmotnoprávnymi normami. Otec sa o deti zaujímal nepravidelne a nezáväzne, jeho záujem o striedavú
osobnú starostlivosť hodnotí ako predstieranú a opakovane na ňu útočí sústavným diskreditovaním
jeho osoby, v ťažkých chvíľach po jeho odchode od rodiny v rodine nepomohol, 4 mesiace neprejavil
o deti záujem. Svoje správanie si zdôvodnil tým, že si s ňou nerozumejú, a preto si našiel priateľku,
vystavil deti traume minimálne z odmietnutia blízkou osobou a nikdy nebol schopný prijať zodpovednosť

za svoje rozhodnutia, vysvetliť, ani vyriešiť situáciu. Za nepravdivé považovala tvrdenie súdu prvej
inštancie, že je zdrojom nevôle maloletých stretnúť sa s otcom, keďže tieto necítia potrebu stretávať
sa s otcom pre uvedené dôvody, ponechávala rozhodnutie na styku na dcérach a vzhľadom na ich
vek je zrejmé, že manipulácia z jej strany nie je možná. Prvoinštančný súd prehliadol jej starostlivosť
o maloleté deti, pričom najstarší syn študuje v Brne na vysokej škole a v minulosti prekonal vážnu
operáciu srdca, ktorá zásadne zasiahla do jeho života a schopnosti zvládnuť záťažové situácie, ako bolo

súdne pojednávanie, na ktoré prišiel podporiť svoje sestry, potrebuje pomoc matky zvládnuť záťažové
situácie, aj v nekomfortných situáciách je mlčanlivý a skľúčený, čo predstavuje jeho obranu. Súd prvej
inštancie uprednostnil domnienku pred reálnymi dôvodmi správania sa plnoletého H.. Poukazovala na
potrebu každý prípad riešiť individuálne a návrh podala ako zákonný zástupca maloletých, ktoré boli
informované o každom jej procesnom kroku a boli s ním stotožnené, pričom očakávali podporu v ich

rozhodnutí zo strany otca, zmenou priezviska vyjadrujú svoj postoj k Pánovi Bohu, pričom súd prvej
inštancie neprijal a nepochopil dôvody prijatia priezviska „G.“ a chápal ho výlučne v anglickom jazyku.

6. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že
priezvisko matkou vybrané pre seba a deti je vysoko špecifické, nemajúce žiaden súvis s akýmikoľvek

rodinnými väzbami, či väzbami na krajinu, prostredie a pokiaľ argumentovala vôľou maloletých, že
sa nechcú volať ako on, vyvstáva otázka, čo matka spraví v momente, ak sa aj on rozhodne pre
zmenu priezviska podľa maloletých. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne
a s tvrdeniami matky smerujúcimi voči jeho osobe sa nestotožnil, ani s tým, že prezentuje názor
maloletých, keďže už v konaní o rozvod manželstva sa prejavili jej manipulačné spôsoby ohľadne

maloletých v jeho neprospech, so snahou mu brániť v kontakte s deťmi, pričom následne ustúpil
z požiadavky striedavej osobnej starostlivosti a súhlasil s ich zverením matke bez jeho úpravy styku
s nádejou, že vlna emócií sa postupne stabilizuje, avšak opak bol pravdou, keďže matka pokračovala
v systematickej manipulácii maloletých, ktoré sa ho boja čo i len pozdraviť. Už pred podaním návrhu
na rozvod manželstva sa snažil riešiť situáciu za účasti odbornej pomoci, avšak po prvom stretnutí

matka ďalšie odmietla, následne sa začala situácia dramaticky pod vplyvom postoja matky meniť
a napriek jej deklarovanej snahe o spoluprácu s odborníkmi, k tejto nikdy reálne nedošlo a to pre postoj
matky. Rodine bola odporúčaná aj spolupráca s organizáciou TENENET, ako aj zo strany ÚPSVaR,
ktorú matka bojkotovala a neumožnila ani deťom odbornú pomoc v zariadení. Jej tvrdenia o nezáujme
z jeho strany o maloleté deti sú účelové a zavádzajúce, keďže dcéry na informatívnom výsluchu

potvrdili jeho záujem o pravidelný kontakt, na ktorý nereagujú. Prvoinštančný súd podľa neho rozhodol
v súlade so záujmom maloletých a tým, že súd nedal súhlas na podanie žiadosti o zmenu priezviska
neznamená, že je rozporný so záujmom maloletých, keďže svoje dôvody jasne uviedol v rozhodnutí a to
aj v kontexte vyjadrenia maloletých pred súdom. V súvislosti s prihliadnutím na stanovisko maloletého
dieťaťa poukázal na rozsudok ESĽP vo veci C.proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57.

až 59., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoR/15/2023 zo dňa 29.11.2023. Tiež poukázal na
vedomosť prvoinštančného súdu už z konania o rozvod manželstva o komunikácii medzi rodičmi, ako
aj rodičmi a deťmi a sám vyhodnotil, že matka sa nikam pozitívne neposunula a deti sú z jej strany voči
nemu negatívne ovplyvňované, matka argumentáciou súd zavádza, keďže deti majú zakázané s ním
komunikovať, tobôž mu dávať nejaké otázky, hoci by im čokoľvek rád vysvetlil. Taktiež sa matka snaží

ho naďalej očierňovať a kriminalizovať bez akýchkoľvek konkrétnych dôkazov, čoho dôkazom sú jej
tvrdenia o údajnom hanbení sa detí za jeho správanie počas spoločného života a tiež na pojednávaní ho
nepriamo obvinila zo sexuálneho zneužívania detí, pričom nemá potrebu ju diskreditovať, keďže svojim
správaním to zvládne sama, ale jej konanie je iba spôsobom potrestania ho za to, že nekonal tak, ako
ona považovala za správne.

7. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca poukázala na vypočutie maloletých detí vo vzťahu k zisteniu
ich postoja, jednak k zmene priezviska, ako aj ohľadne vzťahu k otcovi, pričom z ich výpovedí bolo
zrejmé, že otcove správanie z minulosti odsudzujú a nemajú záujem z vlastnej vôle sa s ním kontaktovať,potvrdili, že otec sa síce snaží kontaktovať, ktorý kontakt odmietajú, nekomunikujú s ním, a to napriek
tomu, že im v komunikácii nie je bránené. Opätovne poukázala na rozhodnutie maloletých detí pre
zmenupriezviska,tedajenepravdivékonštatovaniesúduprvejinštancieaotca,žeaktuálnebezdôvodne

požaduje zmenu priezviska i u maloletých detí, keďže zmenila svoje priezvisko, keďže to nevyplýva
ani z vykonaného dokazovania a mal byť zohľadnený aj vek maloletých detí, pričom bola ignorovaná
ich vôľa. Konanie iniciovala práve kvôli tomu, že deti majú zlú osobnú skúsenosť s otcom, vytvorené
negatívne spomienky v nich pretrvávajúce a v ich záujme je povoliť zmenu priezviska tak, aby bolo
súladné s jej priezviskom, ako aj s priezviskom plnoletého brata H.. Prvoinštančný súd opomína právo

a najlepší záujem maloletých detí, ktorý má prednosť pred právami a záujmami rodiča. Ďalej uvádzala
totožné argumenty ako v podanom odvolaní. Nekomunikácia troch detí vo vyššom veku a dospelosti
prezentuje problém, ktorý otec odmieta a prenáša výlučne na ňu. Zbavovania sa zodpovednosti otca
prenosom na ňu ako matku, že nemá vybudovaný vzťah s deťmi, je prezentáciou nepochopenia reálnych
potrieb detí. Formálnym konaním otca, ktorý si uplatňuje svoje práva bez ohľadu na svoje konanie
voči dcéram dochádza nie k zbližovaniu s nimi, ale k citovému ochladzovaniu, pričom žiada od nich

rešpekt, ako aj súd, ktorý počas výpovede maloletej D. predčítaval bibliu v záujme vzbudenia rešpektu
k otcovi, ale zabúda na to, že rešpekt sa nedá získať nasilu, ale postupnými krokmi a otcovi sa nepodarilo
vybudovať si vzťah s deťmi a ani žiť život, ktorý by maloleté vnímali za rešpektujúci. Zmenou priezviska
nedôjde k zmene identity dieťaťa. Otec neprebral zodpovednosť za svoje životne kľúčové rozhodnutia,
zaujímal sa o deti nepravidelne a len formálne.

8. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9.Podľa§387ods.1,2CSP,odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu,
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú
vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením
§ 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je
dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava

so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán
sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosťalebookolnosť.Naopak,prvoinštančnýsúdichnáležitýmspôsobomposúdilsúhrnnevcelom
rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Odvolací súd preberá

súdom prvej inštancie zistený skutočný stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
matkou uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie
dôvodnosti nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne
vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec aj správne právne posúdil Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie

odchýliť.

11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty matky v odvolaní.

12. Matka uvádzala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

13. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP znamená, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom

pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny
a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom,
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti,ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové
zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich
hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej

právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v súdenej veci nepoužil správny
právny predpis vzťahujúci sa na vec, preskúmavaný rozsudok trpí právnymi vadami.

15. Podľa prvej vety čl. 5 ZoR, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo
všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

16. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych
orgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej
úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto
orgány prijali pri výkone svojej právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny

rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy
musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne,
či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na
pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho
záujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba

súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je v najlepšom záujme
dieťaťa vysťahovanie sa do cudziny a podobne. V tejto súvislosti je treba poukázať na Všeobecný
komentár č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu (Čl. 3 ods.
1 Dohovoru o právach dieťaťa) vydaný 29. mája 2013 Organizáciou spojených národov, Výborom pre
práva dieťaťa, v časti V - Implementácia: posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, A bod 48

„Posúdenie a určenie najlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočniť v každom
jednom prípade vo svetle konkrétnych okolností každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí všeobecne“.

17. Zákon o rodine ustanovil kritériá „najlepšieho" záujmu dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom pri
rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu, že čl. 5 zákona o rodine príkladne

uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa a že na
záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti zákona o rodine (napr. § 23 , § 24 , § 44 ,
§ 54 , § 59), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr. zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej
ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre
osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem nebol doposiaľ definovaný a neboli stanovené ani

jeho určujúce kritériá. Najlepší záujem dieťaťa je však zároveň pojmom pružným a adaptabilným. Treba
ho prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa alebo detí, zohľadniť pritom ich
osobný kontext, situáciu a potreby. Pri jednotlivých rozhodnutiach je potrebné posúdiť najlepší záujem
dieťaťa a určiť ho vo svetle špecifických okolností situácie konkrétneho dieťaťa.

18. Podľa odvolacieho súdu je namieste poukázať aj na to, že čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach
dieťaťa (ďalej aj „Dohovor") zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé
zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako
aj v súkromnej sfére. Toto právo vyjadruje jednu zo základných hodnôt Dohovoru. Výbor pre práva
dieťaťa (ďalej len „Výbor") označil článok 3 ods. 1 za jednu zo štyroch základných zásad Dohovoru

pre interpretáciu vykonávania všetkých práv dieťaťa a aplikuje ju ako dynamickú koncepciu, ktorá si
vyžaduje posúdenie primerané konkrétnemu kontextu.

19.Podľa§35ZoR,aksarodičianedohodnúopodstatnýchveciachsúvisiacichsvýkonomrodičovských
práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého

dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.20. Podľa tohto ustanovenia súd rozhoduje iba o takých nezhodách rodičov, ktoré sa týkajú podstatných
vecí súvisiacich s výkonom ich rodičovských práv. Z obsahu daného ustanovenia je treba vyvodiť,
že zásadne obom rodičom patrí právo rozhodovať o záležitostiach ich maloletého dieťaťa. Tieto sa

môžu týkať nielen podstatných vecí ohľadne osoby maloletého, jeho majetku, ale aj statusových práv
a podobne. Demonštratívne sú v tomto ustanovení vymenované iba niektoré veci súvisiace s výkonom
rodičovských práv. Ak sa rodičia nedohodnú napr. o zmene priezviska maloletého dieťaťa, súd v takom
prípade nie je oprávnený rozhodovať o zmene priezviska, ale na návrh niektorého z rodičov súd môže
iba udeliť súhlas rodičovi na podanie žiadosti o zmenu priezviska dieťaťa. Súd pritom skúma, či udelenie

takéhoto súhlasu bude v záujme maloletého, napr. či to bude prospievať jeho zdravému vývoju v novom
prostredí, či druhý rodič, ktorý so zmenou nesúhlasí, si voči dieťaťu plní svoje rodičovské povinnosti
a pod. O žiadosti o povolenie zmeny priezviska (aj mena) rozhoduje matričný úrad podľa zákona
č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku.

21. Právo rozhodovať o náležitostiach dieťaťa patrí zásadne len rodičovi, ktorý má aktívny výkon

rodičovských práv a povinností, nebol mu teda pozastavený, obmedzený na túto oblasť, resp. nebol
výkonu rodičovských práv a povinností právoplatne pozbavený. Podstatné otázky týkajúce sa záležitostí
dieťaťa musia byť vždy schválené oboma rodičmi, i keď je ktorýkoľvek z rodičov( ak je spôsobilý na
právne úkony v plnom rozsahu a nebol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností) zákonným
zástupcom svojho dieťaťa, neznamená to, žeby vo všetkých prípadoch stačilo, aby dieťa zastupoval

jeden z rodičov bez toho, aby bol druhý rodič dopytovaný na jeho názor. Ak ide o podstatnú vec
je potrebné zistiť názor druhého rodiča, či s prejavom zastupujúci rodič súhlasí. Súdna prax sa
na Slovensku vyvinula tak, že určila, že za podstatné záležitosti sa vždy považuje vysťahovanie
maloletého do cudziny, správa jeho majetku, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pod.

22. V prejednávanej veci rozhodoval prvoinštančný súd nezhodu rodičov v podstatných veciach
týkajúcich sa maloletých detí, a to v súvislosti so zmenou priezviska.

23. Odvolací súd uvádza, že určiť priezvisko dieťaťa patrí k právam a povinnostiam rodičov, pričom

pri danom určení treba zachovávať zásady, podľa ktorých určiť priezvisko dieťaťa je právom obidvoch
rodičov. Maloleté dieťa má v zásade priezvisko svojho rodiča a k zmene priezviska môže dôjsť len
zákonom predpísaným spôsobom, pričom na povolenie zmeny nie je právny nárok a súd dá súhlas na
podanie žiadosti jedným z rodičov len za predpokladu, ak sú na to závažné dôvody, ak si napríklad
rodič, ktorého priezvisko dieťa má, neplní povinnosti voči dieťaťu, neprejavuje oň záujem a zrejme

stratil k nemu citový vzťah, alebo z iného vážneho dôvodu nie je v záujme ďalšej výchovy dieťaťa,
aby sa u neho udržiaval a prehlboval pocit spolupatričnosti. Tiež je potrebné pri rozhodovaní brať na
zreteľ záujem maloletého dieťaťa, ktorý je základným východiskom pri posudzovaní dôvodnosti udelenia
súhlasu súdom so zmenou priezviska druhému rodičovi, ktorý záujem dieťaťa je nutné čítať nielen
z pohľadu obsahu žiadosti jedného z rodičov, prípadne z vyjadrení maloletých detí, ale treba citlivo

skúmať argumenty toho rodiča, ktorý so zmenou priezviska nesúhlasí. Zmenou priezviska maloleté deti
síce neprichádzajú o rodiča s právami a povinnosťami rodiča, ale strácajú základný formálny rodový
identifikátor k rodičovi. Biologický rodič navždy zostane biologickým rodičom dokonca aj vtedy, keď by
o rodičovské práva prišiel.

24. Úlohou rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je, aby, pôsobil na maloleté dieťa
tak, aby boli rešpektované základné výchovné princípy, a to aj v súvislosti s rešpektovaním práv otca, na
ktorého strane sú nielen povinnosti, ale aj práva na riadny a ničím nerušený styk s maloletým dieťaťom.
Tento styk má prebiehať harmonicky a pre takýto priebeh má podstatný význam, akým spôsobom matka
maloleté dieťa na styk pripraví, motivuje ho a pod.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo zo strany prvoinštančného súdu k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, ani k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov. Súd prvej
inštancie veľmi podrobne a dôkladne zistil skutočný stav veci, za ktorým účelom vypočul aj maloleté deti
a pokiaľ napriek zistenej vôli maloletých detí pre zmenu priezviska, nevzhliadol na túto zmenu závažné

dôvody, pričom na názor maloletých detí síce prihliadol, ale správne konštatoval, že tento pre súd nie
je závažný, ak ustálil, že deti zrkadlia svoje postoje k požadovanému priezvisku pod vplyvom matky,
ktorá ako preferenčný rodič má nepochybne na nich zásadný vplyv, čoho dôkazom je aj neschopnosť
otcovi odpustiť jeho údajné nemorálne konanie voči matke tým, že sa rozhodol pre rozvod manželstva,počas ktorého nadviazal mimomanželskú známosť, uvedené len odzrkadľuje to, že deti jednoznačne
preberajú názory svojej matky. V danom prípade je potrebné oddeliť problém, ktorý nastal medzi rodičmi
maloletých detí počas manželstva a následne viedol k odluke a k rozvodu manželstva, od vzťahu rodiča

a dieťaťa, ktorý je v značnej miere ovplyvňovaný výchovným pôsobením preferenčného rodiča, v danom
prípade matky, a tiež má naň vplyv viera maloletých detí, ku ktorej boli vedené zo strany oboch rodičov.

26. Správne prvoinštančný súd uviedol dôvody vyjadrené v bode 39 až 45 odôvodnenia svojho
rozhodnutiaasnimisaodvolacísúdplnestotožňuje.Súdprvejinštancieaplikovalsprávneprávnenormy

a tieto aj v súlade so zákonom aj správne vyložil, teda sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia
veci.

27. Odvolací súd tiež dodáva, že súd musí vykonať výklad a aplikáciu práva tak, aby rozhodnutie
smerovalo k výsledku spravodlivému, nielen mechanicky a formalisticky predpis aplikovať bez ohľadu
na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou.

28. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou matky o zastrašujúcom prístupe prvoinštančného súdu
počas výsluchu maloletých detí, čo je zrejme len vyjadrením subjektívneho pocitu a vnímania dieťaťa,
keď ani po oboznámení zvukovej nahrávky z výsluchu maloletých detí odvolacím súdom, toto tvrdenie
nepovažuje odvolací súd za pravdivé. Súd prvej inštancie vypočul maloleté deti veľmi citlivým spôsobom

a empaticky k nim pristupoval počas výsluchu, preto v uvedenom smere matka neuvádzala správne
argumenty.

29. Pokiaľ súd prvej inštancie na viacerých miestach rozhodnutia podľa matky vyjadroval jej animozitu
voči otcovi a nespracovaný hnev či zradu, ktorú prenáša na maloleté, dané je jednoznačne zrejmé nielen

z postoja matky, ale aj maloletých detí, ktoré žijú s matkou, sú pod jej vplyvom, preberajú jej názory
a postoje, sú vo veľmi citlivom veku, kedy vrcholí ich nielen fyzický, ale aj duševný rast a nepochybne ich
rozpad manželstva rodičov výrazne zasiahol, otca odmietajú vo svojom živote, avšak neboli zistené také
okolnosti, pre ktoré by mal byť otec posúdený ako rodič ohrozujúci vývin detí, neplniaci si rodičovské
povinnosti k maloletým deťom a tiež tvrdenie matky o formálnom záujme otca o deti sú prejavom jej nie

pozitívneho názoru na osobu otca.

30. Aj podľa názoru odvolacieho súdu k zmene priezviska sa maloleté deti pripojili pod vplyvom ich
matky, ktorá sa ako prvá rozhodla pre zmenu priezviska, keďže evidentne nechce mať žiadne spojenie
s bývalým manželom, teda otcom detí, ku ktorej ak by nebolo došlo, s najväčšou pravdepodobnosťou

by nedošlo ani k podaniu predmetného návrhu pre údajnú vôľu maloletých detí. Odvolací súd
nespochybňuje náboženské presvedčenie matky, ako aj maloletých detí, avšak nevera otca detí
avnímaniejehokonaniaakohanlivé,narušujúceichintegritučivieru,aleboporušovaniezásadkatolíckej
viery, nemožno považovať za tak zásadnú okolnosť, pre ktorú by v prejednávanej veci boli zistené
závažné dôvody pre udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska. Nebolo preukázané, že

otec si voči deťom neplní povinnosti, že k nim stratil citový vzťah a neprejavuje o ne záujem, a teda,
aby sa neudržiaval a neprehlboval pocit spolupatričnosti, ku ktorému by bolo potrebné viesť aj maloleté
deti, a to predovšetkým zo strany matky, keďže otec zostáva rodičom detí aj po rozvode manželstva,
matka má pôsobiť na deti za účelom rešpektovania základných výchovných princípov a v danej súvislosti
s rešpektovaním práv otca, ktorý nemá voči maloletým deťom len vyživovaciu povinnosť, ale aj právo

sa s nimi stretávať, komunikovať s nimi a pozitívne vplývať na ich výchovu. Pokiaľ sa podľa matky
otec pokúšal o kontakt s dcérami vždy nevhodným spôsobom, práve za uvedeným účelom je nutná
komunikácia medzi rodičmi a odstránenie bariér vedúcich k tomuto prerušenému kontaktu a tiež vhodné
výchovné a citové pôsobenie zo strany matky maloletých, ktorá evidentne zostala zranená rozvodom
manželstva, ktorú inicioval otec detí.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil tým,
aplikoval správne právne normy, vec podľa príslušných právnych noriem právne vyhodnotil, rozhodnutie
súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

32. Pokiaľ ide o pokiaľ ide o vyslovený názor maloletých, je bez diskusie fakt, že dieťa má zákonom
a medzinárodnými dohovormi dané právo vyjadrovať sa ku všetkým záležitostiam, ktoré sa ho týkajú.
CMP tiež v Základných princípoch (Čl. 4) priamo inkorporoval do nášho právneho poriadku právo dieťaťa
byť informované o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej a vustanovení § 38 ods. 1 stanovil, že ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne
svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Realizácia práv dieťaťa vyjadriť svoj vlastný názor vyžaduje
zachovanie veľmi významného oprávnenia dieťaťa, ktoré uvedené právo podmieňuje a je možné vnímať

ho ako prioritné. Na to, aby dieťa mohlo vyjadriť svoj názor, musí byť náležite informované primerane
svojmu veku a schopnostiam. Právo dieťaťa vyjadrovať svoj názor je veľmi úzko prepojené s ochranou
jeho najlepšieho záujmu, ktorý je možné vyhodnotiť práve prostredníctvom toho, čo dieťa vyjadrí.

33. Pri vyhodnotení základných štandardov rozhodujúcich pre naplnenie práva dieťaťa vyjadriť svoj

názor sa žiada osobitne zdôrazniť, že vyjadrenie názoru dieťaťa je jeho možnosťou a nie je jeho
povinnosťou, pričom právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Preto
zrelosť dieťaťa na vyjadrenie názoru treba posudzovať vo vzťahu k maloletému s ohľadom na jeho
intelektuálnu zrelosť, ktorá závisí od jeho vzdelania, emocionálnu zrelosť, ktorá je bezprostredne spätá
s jeho vekom a tiež spoločenská zrelosť ako schopnosť vytvoriť si úsudok a predvídať veci a javy, pričom
spôsob zisťovania názoru treba prispôsobiť práve veku a vyspelosti dieťaťa. Určitú hranicu založilo

rozhodnutie ESĽP Pini a Bertani & Manera a Atripladi v Rumunsko (10 rokov veku dieťaťa), avšak
uvedené rozhodnutie nie je možné chápať tak, že pred dosiahnutím veku 10 rokov nie je dieťa schopné
vyjadriť svoj názor. Z hľadiska aplikačnej praxe súdy vyhodnocujú rôzne ďalšie kritéria pre posúdenie
schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku dieťaťa (aj tu sa vekové hranice rôznia, môže ísť
o hranicu 5 rokov, 10 - 12 rokov veku a pod.). Dieťaťu sa teda poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté

v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom
zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi
pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa
aleboimnevenovaloprimeranúpozornosťzodpovedajúcuvekuaúrovnidieťaťa,upieradieťaťumožnosť
ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby

všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia
iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo
veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. až 59.).

34. Za súčasného stavu je potrebné ale uviesť, že vyhodnotenie kritérií je výlučne vecou procesného

súduajeotázkouindividuálnehoposúdeniaokolnostíapredpokladovnastranedieťaťaajehorozumovej
a vôľovej vyspelosti.

35. Súd prvej inštancie vyhodnotil skutočnosti zistené z názoru maloletých detí, tieto uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia a zaujal k nim správne a relevantné závery.

36. S odvolacími dôvodmi matky sa odvolací súd nestotožnil a mal za to, že pre zmenu priezviska,
resp. nahradenie súhlasu jedného z rodičov sú potrebné závažné a podstatné dôvody, čo však nebol
tento prípad. Pri komplexnom posudzovaní záujmu maloletých detí je evidentné, že ich postoj k otcovi
negatívny, avšak nestotožňuje sa s argumentáciou matky, že uvedené je bez jej vplyvu, a že tento postoj

maloletých má byť tiež dôvodom na vyhovenie návrhu.

37.Odvolacísúddodáva,žespoločnýmznakomkonanívoveciachstarostlivostisúduomaloletýchje,že
v nich ide predovšetkým o záujem maloletých detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Výsledkom
týchto konaní by teda nemalo byť vyriešenie sporu medzi účastníkmi konania, ale zabezpečenie takého

výsledku konania, ktorý zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa; súd prvej inštancie najlepší
záujem maloletých detí subsumoval do zodpovedania otázky, čo je významné pre ich budúcnosť a v ich
záujme a s daným konštatovaním súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí.

38. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne

deficity v rámci zisťovania skutočného stavu veci, súd prvej inštancie postupoval v súlade so základnými
princípmi civilného mimosporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov a tvrdení v
súlade s princípmi, na ktorých spočíva CMP (čl. 10 CMP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti.

39. Odvolací súd vykonal odvolací prieskum v celej šírke a v napadnutom rozhodnutí z hľadiska

podaného odvolania matky preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zásad vyplývajúcich z
čl. 4, čl. 6 a čl. 13 Základných princípov CMP. Okresný súd pri zisťovaní skutočného stavu rešpektoval
ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu
rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutočný stav vecia po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

40. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

41. V ďalšom odvolací súd dodáva, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj

nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a

podobne).

42. CMP v ustanovení § 52 upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v mimosporovom procese,
podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ zákon v nasledujúcich
ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania (pokiaľ nejde o trovy konania štátu)

rozhoduje súd len na návrh oprávneného účastníka (§ 57 CMP). Odvolací súd však vzhľadom na
charakter daného konania považuje za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy odvolacieho
konania sám a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní a s poukazom
na ustanovenie § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 :0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie

(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1 000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného

alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).