Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720202952
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3720202952.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., narodeného XX.XX.XXXX,
bytom C., C. XXXX/XX, proti žalovanej: D. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom C., E. A. XXXX/XX, v
konaní o zaplatenie 4.674,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19. augusta 2022, č. k. 13C/48/2020-136 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – zamietajúcej časti (výrok II.) p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.) z r u š u j e a v tomto rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 458,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy

458,37 eur od 13.01.2021 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo
zvyšku zamietol a výrokom III. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,40 %, ktorú náhradu trov konania je
žalobca povinný zaplatiť žalovanej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov, ktoré po
právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08.11.2020
domáhal zaplatenia sumy 2.242,05 eur vrátane úrokov z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od
09.11.2018 až do zaplatenia, zároveň sa domáhal zaplatenia polovice z každej mesačnej splátky úveru
na obnovu viažuceho sa k bytu počnúc novembrovou splátkou v roku 2018 až do termínu poslednej
splátky t.j. do 20.06.2028. Dôvodil, že dňa 09.11.2018 nadobudol právoplatnosť rozsudok v konaní pod
sp.zn. 4C/395/2015 - 59 o zrušenie práva spoločného nájmu manželov k družstevnému bytu, ktorým
súd okrem iného zrušil právo spoločného nájmu strán sporu k dvojizbovému družstevnému bytu č. XX,

nachádzajúcemu sa vo vchode F. XX obytného domu č. XXXX na ulici C. G. C. a určil, že nájomcom
bytu a členom družstva bude naďalej žalobca a tak po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia je len on
nositeľom práv a povinností prislúchajúcich k nájmu predmetného bytu. Uviedol, že na súde prebieha
aj konanie o zrušenie a vyporiadanie BSM po rozvode manželstva a to pod sp. zn. 8C/402/2015.
Žiada v tomto konaní zaplatiť 1 povinných platieb na udržanie nájmu k družstevnému bytu rozvedených
manželov s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 09.11.2018 až do zaplatenia, ktoré nutné položky

na udržanie nájmu po rozvode manželstva, t. j. od 01/2013 do 10/2018 vyčíslil na sumu 4.484,09 eur a z
toho 1 vo výške 2.242,05 eur žiada zaplatiť od žalovanej, keďže povinnosti platieb spojených s nájmom
po rozvode manželstva znášal výlučne on. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 20.01.2021 uviedla,že nárok ako celok neuznáva, žiada žalobu zamietnuť. V predmetnom byte nebýva od júna 2012, a
preto sa nemôže a tiež aj sa odmieta podieľať na platbách položiek na udržanie nájmu, nakoľko ona
osobne nevyužíva služby s bytom spojené. Pokiaľ ide o úver na obnovu viažuci sa k bytu, zateplenie

vonkajšej fasády, strechy a výmena okien v byte, a výmena okien a dverí v spoločných priestoroch, ktorá
bola realizovaná v roku 2008 prispela k tomu, že náklady na teplo sú oveľa nižšie, čo prináša úžitok len
užívateľovi bytu, ktorým bol a je žalobca.

3. Žalobou (ďalšou v poradí) doručenou súdu prvej inštancie dňa 09.11.2021, vedenou prvotne pod sp.

zn. 7C/65/2021 sa žalobca domáhal zaplatenia polovice ním uhradených povinných platieb viažucich
sa k nájmu družstevnému bytu aktuálne už rozvedených manželov (strán sporu) s úrokmi z omeškania
apolovicenesplatenéhoúverunaobnovuviažucemusaknájmupredmetnéhobytsúrokmizomeškania.
Nad rámec žalovanej sumy 2.242,05 eur v prvotnom pôvodnom konaní pod sp.zn. 13C/48/2020, žiadal
zaplatenieskutočnýchnákladovnabytod01/2013do10/2018eštevsume679,72eur,t.j.celkovožiadal
zaplatiť ako polovicu skutočných nákladov na byt v rozhodnom období (do doby zrušenia spoločného

nájmubytu)sumu2.921,77eur. Tiežvžalobevyčíslilajpožadovanúsumuzanesplatenýúvernaobnovu
a to vo výške 1.752,76 eur spolu s úrokmi z omeškania z oboch žalovaných súm. Zároveň žiadal o
spojenie uvedených dvoch konaní. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 02.02.2022 (k v poradí druhej
žalobe) uviedla, že žalobca platí náklady za užívanie bytu od roku 2013 len za jednu osobu, teda výlučne
za seba, predmetný byt využíva len on sám, ona kľúče od predmetného bytu nemá od 08.03.2013, kedy

byt vykradli, musela sa vymeniť zámka a žalobca jej odmietol dať nové kľúče, taktiež si z bytu nemohla
vziať svoje osobné veci, i keď jej bola súdom uložená povinnosť vypratať byt. Vzniesla aj námietku
premlčania všetkých uplatnených nárokov. Uznesením zo dňa 18.01.2022, č. k. 13C/48/2020 - 71 súd
prvej inštancie spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.
zn. 13C/48/2020 a 7C/65/2021, ktoré sú naďalej vedené pod sp. zn. 13C/48/2020.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydaného po spojení veci vyplýva, že vzhľadom k tomu, že
žalovanávznieslavosvojichvyjadreniachnámietkupremlčaniauplatnenýchnárokov,súdprvejinštancie
sa primárne zaoberal jej možnými účinkami, keďže účinné vznesenie námietky premlčania práva
znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, pretože vznesením námietky

premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Nárok žalobcu na zaplatenie
polovice ním hradených platieb spojených s nájmom za obdobie do zrušenia spoločného nájmu právne
kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie. Pri posúdení plynutia začiatku subjektívnej premlčacej doby
považoval rozhodné dve skutočnosti, a to vedomosť žalobcu o tom, kto sa na jeho úkor obohatil a kedy
sa žalobca dozvedel o výške skutočných nákladov vynaložených na byt v spoločnom nájme. Žalobca

mal podľa názoru súdu od počiatku nárokovaného obdobia vedomosť o tom, že žalovaná je povinná
sa podieľať na skutočných nákladoch za užívanie bytu v spoločnom nájme a to s poukazom na § 700
ods. 1 OZ, nakoľko spoločný nájom predmetného bytu trval až do 09.11.2018, t. j. mal vedomosť o
tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Čo sa týka výšky bezdôvodného obohatenia, tú žalobca zistil až pri
vykonaní jednotlivých ročných zúčtovaní, ktoré H. C. vykonalo za rok 2013 dňa 05.05.2014, za rok 2014

dňa 30.04.2015, za rok 2015 dňa 16.05.2016, za rok 2016 dňa 26.05.2017, za rok 2017 dňa 25.05.2018
a za rok 2018 dňa 06.05.2019, pretože až vtedy boli skutočné náklady a tým aj dlh žalovanej riadne
zistený a vyčíslený, preto posudzoval dvojročnú subjektívnu lehotu premlčania podľa § 107 ods. 1 OZ
pri každom vyúčtovaní samostatne. Vzhľadom na to žalobcovi tak nemohol priznať ním požadované
plnenie za vyúčtované roky 2013-2017, nakoľko žalobca podal žalobu na súd až dňa 08.11.2020, t. j. po

uplynutí dvojročnej premlčacej doby (pri vyúčtovaní za rok 2013 uplynula subjektívna premlčacia lehota
dňa 05.05.2016, pri vyúčtovaní za rok 2014 uplynula subjektívna premlčacia lehota dňa 30.04.2017,
pri vyúčtovaní za rok 2015 uplynula subjektívna premlčacia lehota dňa 16.05.2018, pri vyúčtovaní
za rok 2016 uplynula subjektívna premlčacia lehota dňa 26.05.2019 a pri vyúčtovaní za rok 2017
uplynula subjektívna premlčacia lehota dňa 25.05.2020). Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú

žalovanou, podľa názoru súdu prvej inštancie bolo možné žalobcovi priznať nárok na zaplatenie polovice
ním uhradených skutočných nákladov za byt len za obdobie od 01.01.2018 - 31.10.2018, nakoľko
žalobca sa o výške vzniknutého bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej dozvedel z ročného
vyúčtovania za rok 2018 zo dňa 06.05.2019, t. j. v tejto časti nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej
lehoty a to podľa § 454 OZ. Mal za to, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, ktorý

za ňu plnil povinné preddavkové platby za uvedené obdobie a mohol od nej požadovať sumu 458,37
eur (1 z 10-tich mesačných platieb za obdobie od 01.01.2018 - 31.10.2018 vo výške 916,74 eur),
na ktorej zaplatenie ju súd zaviazal. Vo zvyšnej časti (v časti žaloby o zaplatenie sumy 2.463,40 eur
s príslušným úrokom z omeškania) premlčaného nároku žalobcu z titulu polovice platieb súd žalobuzamietol. Žalovanému taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie nepatrí ani nárok na zaplatenie zvyšku
nesplatenej sumy úveru po právoplatnosti rozhodnutia o zrušení práva spoločného nájmu vo výške
1.752,76 eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania vo výške 5% od 09.11.2018 do zaplatenia,

nakoľko predmetný úver je viazaný na konkrétny byt a nie na osoby nájomcov, a vzhľadom k tomu,
že bol spoločný nájom zrušený a žalobca je jediným nájomcom predmetného bytu, žalovaná už nemá
povinnosť podieľať sa na nákladoch spojených s nájmom predmetného bytu, a preto súd aj v tejto
časti žalobu zamietol. Žalobcovi vznikol podľa názoru súdu nárok aj na úrok z omeškania. V konaní
nebolo preukázané, že by pred podaním žaloby žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy,

pričom rozsudok súdu o zrušení spoločného nájmu bytu zo dňa 18.09.2018, č. k. 4C/395/2015 - 59,
právoplatný 09.11.2018 nie je možné považovať za takúto výzvu. Úroky z omeškania potom možno
žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania a treba vychádzať z toho,
že dlžník je povinný uhradiť dlžnú pohľadávku v lehote splatnosti určenej veriteľom (v tomto prípade
žalobcom). Ak veriteľ žalovanú pred podaním žaloby na zaplatenie požadovanej sumy nevyzval, treba
za kvalifikovanú výzvu považovať žalobu; pravdaže, dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe

nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň, po doručení tejto žaloby žalovanej. Súd
teda v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. priznal
žalobcovi i úrok z omeškania v zákonnej výške, t.j. vo výške 5 % ročne zo sumy 458,37 eur, odo dňa
nasledujúceho po prevzatí žaloby žalovanou, t. j. od 13.01.2021. Vo vzťahu k žalobcom produkovaným
návrhom na vykonanie dokazovania uviedol, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy - dopyt na H.

C.otom,že platilplatby,ktorých1žiadaodžalovanej,nakoľkosúdpovažovalvykonanietohtodôkazuza
nadbytočné. Medzi stranami sporu nebolo totiž sporné, že žalobca uhrádzal predmetné zálohové platby,
túto skutočnosť žalovaná nijakým spôsobom nerozporovala a zároveň bola táto skutočnosť dostatočne
zrejmá z dokladov predložených žalobcom (výpisy z účtu a príjmové pokladničné doklady). Súd prvej
inštancie vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, 2, 3, § 107 ods. 1, 2, § 454, § 700 ods. 1, 3, § 701 ods.

1, § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Keďže žalobca mal vo veci čiastočný úspech
vo výške 8,90 % a žalovaná čiastočný úspech vo výške 91,10 %, súd žalovanej v zmysle § 255 ods. 2
Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 82,20 %, ako rozdiel medzi úspechom žalobcu a žalovanej, a o ktorej
výške trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná, smerujúc
svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku o trovách konania, navrhujúc jeho
zmenu v tejto časti tak, že odvolací súd aj v tomto rozsahu žalobu zamietne a žalobcu zaviaže nahradiť
jej v plnom rozsahu trovy konania. Rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti považuje za nezákonné,

vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnila dôvod na odvolanie uvedený
v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Zároveň posúdiac obsah odvolania namieta nedostatok dôvodov
rozhodnutia vzťahujúcich sa k jeho vyhovujúcej časti, čo možno subsumovať pod dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp.
existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia). V konkrétnostiach

uvádza, že z rozhodnutia jej nie je zrejmé, na akom právnom základe má znášať polovicu platieb za
byt, ku ktorému síce do 09.11.2018 existovalo právo spoločného nájmu jej a žalobcu, ale v ktorom
ona od 15. júna 2012 nebýva. Ide o podstatnú skutočnosť, ktorá nebola medzi účastníkmi konania
sporná a s ktorou sa však súd prvej inštancie nezaoberal ani sa s ňou vo vzťahu k nároku na
zaplatenie ktorého ju zaviazal, nevysporiadal a bez ďalšieho relevantného zdôvodnenia ju na úhradu

polovice platieb za užívanie bytu zaviazal. Keďže v byte od uvedeného dátumu nebývala, nevyužívala
a nespotrebovávala služby a plnenia spojené s užívaním bytu (teplo, teplú a studenú vodu, elektrickú
energiu), nie je ani povinná prenajímateľovi uhrádzať platby za tieto plnenia a ani žalobca nemá tak
titulom bezdôvodného obohatenia právo si takéto plnenia od nej uplatňovať. Na jej strane k žiadnemu
bezdôvodnému obohateniu prísť nemohlo. Žalobca v byte býva sám, čomu zodpovedajú aj mesačné

zálohové platby, ktoré sú nastavené na spotrebu jednej osoby. Nakoľko ide o družstevný byt, neplatí
sa tu družstvu klasický nájom, ale v minulosti sa splácala anuita – členský podiel, ktorého zostatková
hodnota je v súčasnosti nulová, takže za prenájom sa družstvu už nič neplatí, uhrádza sa len to, čo
sa spotrebuje na energiách a keďže byt v rozhodnom období plne užíval len žalobca, nemohla sa na
jeho úkor v žiadnom prípade obohatiť tak, ako to predpokladá ust. § 454 OZ. Poukazuje tiež na to, že

na adrese bytu má žalobca vedené sídlo svojej podnikateľskej činnosti (jeho firmy) a platby za byt si
tak uplatňuje aj ako náklady v rámci podnikateľskej činnosti, preto je absurdné, aby ona mu na toto
prispievala, keď on by mal takto úhrady zaplatené prakticky dvakrát, raz cez zníženie jeho daňovej
povinnosti v rámci podnikateľskej činnosti, a druhýkrát zo strany žalovanej. Takéto uplatnenie nárokužalobcu a s tým spojené duplicitné konanie považuje za účelové a špekulatívne, s cieľom započítania
si takejto pohľadávky voči pohľadávke, ktorú má žalovaná voči žalobcovi titulom vyporiadania BSM,
v rámci ktorého sa vyporiadava aj hodnota členského podielu k predmetnému bytu, výplate ktorej

sa žalobca bráni. Na podporu svojej odvolacej argumentácie poukazuje na rozsudok NS ČR sp.zn.
2Cz/132/73, vychádzajúc zo záverov ktorého, ak jeden z manželov trvale opustil spoločnú domácnosť,
subjektom všetkých práv a povinností súvisiacich s osobným užívaním bytu, ku ktorému vzniklo právo
spoločného užívania bytu manželmi, sa stáva zo zákona druhý z manželov, aj keď o tom neuzavrel
dohodu s organizáciou a ani jej o tom nezaslal písomné oznámenie.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol tiež žalobca,
smerujúc svoje odvolanie voči zamietajúcej časti rozhodnutia a súvisiacej o trovách konania, navrhujúc
v tomto smere zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že jeho žalobe bude aj v zamietajúcej časti
vyhovené a bude mu priznaný tiež plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Posúdiac obsah
odvolania namieta nesprávne právne posúdenie premlčania ním uplatneného nároku z bezdôvodného
obohatenia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), odôvodňujúc to tým, že

k jeho premlčaniu nemohlo dôjsť z dôvodu, že žalovaná prevzala návrh dňa 13.01.2021. Skutočnosť,
že na súde sa vedie tiež spor o vyporiadanie BSM neznamená, že by sa on v samostatnom konaní
nemoholdomáhaťvyporiadanianárokovvspojitostisužívanímbytu.Podľajehonázorudodoby,kýmnie
je rozhodnuté súdom o zrušení spoločných práv a pokračovaní nájmu jedným z rozvedených manželov,
nie je možné rozhodovať o právach a povinnostiach z platenia nájomného, keďže zánikom manželstva

k 27.12.2012 neboli podiely určené a až v konaní pod sp. zn. 4C/395/2015 bolo rozhodnuté o zrušení
spoločného nájmu s tým, že je to on, kto sa stáva pokračovateľom nájmu, kedy až týmto rozhodnutím
podľa jeho názoru nastal moment zakladajúci dátum začiatku premlčacej doby pokiaľ ide o vyporiadanie
jeho nárokov, ktorá právoplatnosť nastala dňa 08.11.2018, odkedy sa odvíja premlčanie jeho nároku
podľa jeho názoru aj v tomto konaní.

7. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej súhlasí so žalovanou v tom, že
rozhodnutie vo vyhovujúcej časti je nezákonné, avšak vychádzajúc z tohto vyjadrenia zjavne z dôvodu,
že mu nebola priznaná plná nárokovaná čiastka. Súhlasí s tým, že nejde vo vzťahu k jeho nárokom
o uplatňovanie si bezdôvodného obohatenia, ale o vyporiadanie si členského podielu voči žalovanej

s poukazom na právoplatnosť rozsudku, ktorým bol určený za jediného nájomcu družstevného bytu,
čím aj premlčacia doba začala plynúť od právoplatnosti rozhodnutia o zrušení spoločného nájmu.
Tvrdenia žalovanej o tom, že si tieto svoje nároky súvisiace s bytom kompenzuje aj prostredníctvom
podnikateľskej činnosti považuje za klamlivé, irelevantné a ničím neopodstatnené. Žiada pripojiť pre
správne a objektívne rozhodnutie spis OS PB o vyporiadaní BSM pod sp. zn. 8C/402/2015 a tiež aby

sa súd zaoberal jeho tvrdeniami a vyjadreniami z uvedeného konania a tiež zvukovým záznamom
z pojednávania vo veci vyporiadania BSM s tým, aby zároveň odvolací súd neopomenul skutočnosti
uvedené v rozsudku OS Martin sp. zn. 8C/85/2010 a tiež uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/39/2011, tiež
uznesenia NS SR sp. zn. 6Mcdo 18/2011, ktoré v tomto konaní predkladal. Odvolanie žalovanej podľa
jeho názoru nezakladá dôvod pre zamietnutie aj zvyšnej (vyhovujúcej) časti jeho nároku.

8. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že toto považuje za nedôvodné
a poukazuje na obsah ňou podaného odvolania.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali v zákonnej lehote strany

v spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie v tej-ktorej časti vydané podľa § 359 CSP,
vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho zamietajúcej časti (výrok

II.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v zostávajúcej (vyhovujúcej časti – výrok
I.) a súvisiacej o trovách konania (výrok III.) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť a v tomto
rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 CSP. Odvolací súd
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej
veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani

dôležitý verejný záujem.

11. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia polovice ním v plnej výške uhradených,
skutočných nákladov na byt, ktorého spoločnými nájomcami boli so žalovanou a to za obdobie od01/2013do10/2018(dodobyzrušeniaspoločnéhonájmubytu)atovsume2.921,77euratiežpožadoval
z jej strany zaplatenie polovice zostatku nesplateného úveru (od doby zrušenia spoločného nájmu až do
termínu poslednej splátky úveru t.j. do 20.06.2028). viažuceho sa k dvojizbovému družstevnému bytu

č. XX, nachádzajúcemu sa vo vchode F. XX obytného domu č. XXXX na ulici C. G. C.) poskytnutého na
obnovu bytového domu a bytu vo výške 1.752,76 eur spolu s úrokmi z omeškania z oboch žalovaných
nárokov.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím primárne posúdiac účinky žalovanou vznesenej

námietky premlčania, žalobe vyhovel v rozsahu sumy 458,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 458,37 eur od 13.01.2021 do zaplatenia (v rozsahu nepodliehajúcom premlčaniu)
a vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac čiastočne premlčaním (vo vzťahu k nároku na zaplatenie
polovice uhradených platieb spojených s nájmom bytu kvalifikujúc právne tento nárok ako bezdôvodné
obohatenie) a čiastočne absenciou zákonných predpokladov pre jeho priznanie v tomto spore (vo vzťahu
k nároku na zaplatenie polovice v budúcnosti splatných splátok úveru viažuceho sa k bytu). O trovách

konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná ako pomerne úspešnejšia, má voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,40 %.

13. Žalobca spochybňuje správnosť posúdenia premlčania a správnosť samotnej právnej kvalifikácie
uplatnených nárokov, čo možno subsumovať pod dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 pod

písm. h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).

14. Žalovaná namieta absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti,
nevysporiadanie sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre posúdenie ne/opodstatnenosti priznaného
nároku, tiež absenciu/nesprávnosť právneho posúdenia, čo možno subsumovať pod dôvody na

odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP.

15. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil také procesné vady, ktoré by zakladali dôvody
prezrušenierozhodnutiapodľa§389ods.1písm.a/CSPaexistenciužiadnejkonkrétnejvadyspôsobilej
k jej subsumovaniu pod vyššie uvedený odvolací dôvod odvolatelia ani netvrdili.

16. V ďalšom sa odvolací súd venoval obsahu odvolania žalobcu vo svetle uplatnenia odvolacieho
dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých je založené
rozhodnutie v jeho zamietajúcej časti).

17. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/

CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

18. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo

správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie
v jeho zamietajúcej časti. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania,
preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky žalobcu v rozsahu, v ktorom tieto boli zamietnuté
a vychádzajúc z nich správne žalobe v rozhodnutí identifikovanom rozsahu nevyhovel (ust. § 700
ods. 1, 3, § 454, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie

pri posudzovaní žalobného nároku postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o ňom poukazom na
všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v jeho zamietajúcej časti. Súčasne sa
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vzťahujúcemu sa k zamietajúcejčasti rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2
CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných
ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní

pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci
prezentované súdom prvej inštancie.

19. Nad rámec vyššie uvedeného a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd považuje
za potrebné uviesť nasledovné:

20. Z vykonaného dokazovania vyplývajú pre posúdenie nárokov žalobcu nasledovné rozhodujúce
skutočnosti:

21. Žalobca a žalovaná boli manželia, ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Považská Bystrica zo dňa 11.04.2012 sp. zn. 11P/33/2012-23 v spojitosti s rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 29.11.2012 sp. zn. 19CoP/84/2012-36, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
27.12.2012.

22. Počas trvania manželstva strán sporu, došlo k uzatvoreniu dohody o odovzdaní a prevzatí 2-
izbového družstevného bytu č. X, nachádzajúceho sa na 2. poschodí v dome č. XXXX/XX I. J. C.

G. C., vzniklo im ako manželom spoločné členstvo manželov v družstve a právo spoločného užívania
bytu, ktoré sa v dôsledku účinnosti novely Občianskeho zákonníka od 01.01.1992 zmenilo na právo
spoločného nájmu družstevného bytu.

23. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 4C/395/2015-59 zo dňa 18.09.2018 bolo

zrušené právo spoločného nájmu bytu sporovým stranám ako bývalým manželom k 2-izbovému
družstevnému bytu č. XX G. G. F. XX obytného domu č. XXXX na ulici C. G. C. s tým, že súd určil,
že nájomcom bytu a členom družstva bude naďalej A. B., v tomto konaní vystupujúci v procesnom
postavení žalobcu s tým, že žalovanej bola uložená povinnosť predmetný byt vypratať v lehote tam
uvedenej. Už v priebehu vyššie uvedeného konania, ako aj v priebehu konania v tejto veci nebolo medzi

stranami sporným, že od doby ako sa žalovaná sa z bytu odsťahovala, teda v byte nebýva k čomu malo
dôjsť 15.6.2012 (čo odôvodňovala tým, že ju žalobca fyzicky napádal, pričom od roku 2013 po výmene
zámkov žalobcom od tohto ani nemá kľúče), platby súvisiace s nájmom bytu a to či už preddavkové,
alebo skutočné na základe vyúčtovaní za jednotlivé roky, hradí výlučne žalobca.

24. Z dokazovania ďalej vyplýva, že na súde prvej inštancie je tiež vedené konanie pod sp. zn.
8C/402/2015, predmetom ktorého je vyporiadanie BSM po rozvode manželstva strán sporu, kde do
predmetu vyporiadania je tiež zahrnutá hodnota členského podielu bytu, ktorého boli strany sporu
spoločnými nájomcami.

25. Z vyúčtovaní zálohových úhrad a nákladov za užívanie bytu za kalendárne roky 2013 - 2018 je
zrejmé, že v roku 2013 boli skutočné náklady vo výške 979,65 eur, v roku 2014 vo výške 997,62 eur, v
roku 2015 vo výške 1 011,98 eur, v roku 2016 vo výške 943,74 eur, v roku 2017 vo výške 993,81 eur
a v roku 2018 vo výške 1 100,09 eur.

26. Z „Informácie o výške úverového zaťaženia bytu“ zo dňa 18.03.2020 vypracovanej H. C. je zrejmé,
že na základe žiadosti žalobcu, mu boli poskytnuté informácie o úvere a úverovej zaťaženosti bytu č.
XX v dome č. XXXX/XX C., C., ktorý úver bol použitý na zateplenie vonkajšej fasády, strechy a výmenu
okien v bytoch, výmenu okien a dverí v spoločných priestoroch. Dátum poskytnutia úveru bol 20.11.2008
a dátum poslednej splátky dňa 20.06.2028. Celková výška úveru na byt č. XX je 6.068,39 eur a podiel

bytu č. XX na zostatku nesplateného úveru k 31.12.2019 bol vo výške 2.876,08 eur.

27. Podľa § 700 ods. 1 a 3 OZ, (1) Byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb. Spoloční
nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti. (3) Pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť
len medzi manželmi.

28. Podľa § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.29. Podľa § 100 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), (1) Právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté
ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

30. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, (1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

31. Žalobca, ako už bolo v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia uvedené, uplatňuje v tomto konaní
dva nároky, a to nárok na zaplatenie polovice ním uhrádzaných skutočných nákladov na byt, ktorého
spoločnými nájomcami boli so žalovanou v období od 01/2013 do 10/2018, teda do doby zrušenia

spoločného nájmu bytu súdom v celkovej výške 2.921,77 eur a druhý nárok predstavujúci polovicu
zostatku nesplateného úveru za obdobie od doby zrušenia spoločného nájmu až do termínu poslednej
splátky úveru, t.j. do 20.06.2028, poskytnutého na obnovu bytového domu a bytu vo výške (1/2)
pripadajúcej na žalovanú, t.j. v sume 1.752,76 eur. Súd prvej inštancie nárok na zaplatenie polovice
žalobcom uhradených nákladov súvisiacich s nájmom kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia a čiastočne priznajúc účinky žalovanou vznesenej námietky premlčania, v ťažiskovej časti
tento žalobcovi nepriznal.

32. Žalobca v odvolaní primárne namieta nesprávnu právnu kvalifikáciu uplatnených nárokov zo strany
súdu prvej inštancie a v nadväznosti na to nesprávne posúdenie ťažiskovej časti jeho nároku ako

premlčaného, keď spochybňuje správnosť stanovenia počiatku plynutia premlčacej lehoty.

33. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou „iura novit curia“ (práva pozná súd). Účastníci
konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna
kvalifikácia nároku je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby

uplatnený nárok, alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti
možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je, alebo
nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito

skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a
je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009.)

34. Žalobca uplatňuje, pokiaľ ide o jeho prvý nárok, zaplatenie polovice ním skutočne uhradených

nákladov, ktoré ako tvrdí vznikli v spojitosti s užívaním bytu, ktorého boli strany sporu počas trvania
manželstva spoločnými nájomníkmi a ktoré náklady vznikli a tiež boli žalobcom hradené (čo v priebehu
konania nebolo sporným) v období trvania spoločného nájmu, i keď v čase, keď žalovaná predmetný byt
už neužívala, t.j. v období od 01/2013 do 10/2018. Žalobca samotný, vychádzajúc z obsahu žaloby a tiež
jeho vyjadrení v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, zakladá opodstatnenosť svojho nároku

voči žalovanej v tomto smere na skutočnosti, že ich spoločný nájom k predmetnému bytu v dotknutom
období trval a teda žalovaná ako spolunájomníčka bola povinná sa na týchto platbách v rovnakej miere
ako žalobca podieľať, ktorú povinnosť si však neplnila a tak všetky náklady, ktoré vznikli v spojitosti
s nájmom, teda užívaním predmetného bytu v plnom rozsahu hradil za dotknuté obdobie práve žalobca
(čo rovnako v konaní sporným nebolo).

35. Vychádzajúc z ustanovenia § 700 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že spoloční
nájomcovia družstevného bytu majú rovnaké práva a povinnosti, medzi ktoré jednoznačne patrí aj
povinnosť každého z nájomcov podieľať sa v rovnakej miere na nákladoch spojených s nájmom
(užívaním) toho-ktorého konkrétneho bytu, ktorého sú nájomcami. Z právnych úkonov, týkajúcich sa

spoločného nájmu bytu, sú tak oprávnení a povinní spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne.
Z právneho hľadiska je teda situácia taká, že náklady spojené s nájmom bytu po rozvode manželstva
(pokiaľ samozrejme ide o spoločný nájom, ako tomu bolo i v okolnostiach posudzovanej veci) sú povinní
v zásade platiť obaja bývalí manželia v rovnakom pomere. Osobitne samozrejme je potrebné v prípade,ak byt reálne užíva len jeden z nájomcov rozlišovať z hľadiska ich povinnosti podieľať sa rovnako na
nákladoch diferencovať medzi platbami, ktoré vznikajú priamo pri užívaní nehnuteľnosti ako voda,
elektrina, plyn, teda energie, ktoré sa spotrebujú užívaním toho z bývalých manželov, ktorý byt užíva od

tých, ktoré by sa platili aj v prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala napríklad vykurovanie spoločných
priestorov, odvoz odpadu, upratovanie spoločných priestorov, elektrina a voda v spoločných priestoroch,
výťahy, revízie, ktoré musia platiť nájomcovia spoločne. Ak by platby vo vzťahu k nákladom, ktoré by
sa platili aj v prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala, platil len jeden z bývalých manželov, napriek
tomu, že by mali platiť obaja spoločne, môže si ten z bývalých manželov, ktorý tieto náklady hradí,

uplatňovať zo strany druhého z bývalých manželov zaplatenie ich polovice, a to či už ako samostatný
nárok v osobitnom občianskoprávnom konaní alebo v rámci konania o vyporiadanie BSM, keďže na
strane bývalého manžela, ktorý sa na takýchto platbách v období po rozvode manželstva, avšak počas
trvania spoločného nájmu bytu nepodieľa, ide o vznik bezdôvodného obohatenia na úkor druhého
platiaceho nájomcu tak, ako to má na mysli ust. § 454 Občianskeho zákonníka, ktorým spôsobom tiež
súd prvej inštancie vo všeobecnosti nárok žalobcu na zaplatenie polovice ním uhradených nákladov

spojených s nájmom predmetného bytu aj správne právne kvalifikoval. Námietka žalobcu o nesprávnej
právnej kvalifikácii tohto nároku tak neobstojí.

36. V nadväznosti na vyššie uvedené, sa súd prvej inštancie za správnej aplikácie v odôvodnení
jeho rozhodnutia citovaných právnych predpisov zaoberal primárne účinkami vznesenej námietky

premlčania zo strany žalovanej, správne stanoviac tiež počiatok plynutia premlčania vo väzbe na
ním správne identifikované rozhodujúce skutočnosti a vo výsledku časť uplatneného nároku z dôvodu
premlčania žalobcovi nepriznal. Ako tiež správne uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie, inštitút premlčania možno explikovať ako právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo
vzťahu k povahe subjektívneho práva, pričom uplynutím kvalifikovaného časového odstupu sa záujem

objektívneho práva na ochrane subjektívnych práv zmenšuje a ponecháva sa v režime dispozície osôb
záväzkového právneho vzťahu. Veriteľ síce môže po uplynutí kvalifikovaného časového odstupu svoje
subjektívne právo na súde uplatniť, avšak s vedomím a rizikom, že môže byť vystavený nepriaznivým
dôsledkom v podobe premlčania a tým aj neúspechu v spore, k naplneniu čoho došlo tiež v okolnostiach
posudzovanej veci.

37. Súd prvej inštancie v okolnostiach tejto veci správne posúdil, že počiatok plynutia 2-
ročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je
vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 OZ stanovený na okamih získania subjektívnej vedomosti oprávneného
o tom, že 1/ k bezdôvodnému obohateniu došlo a 2/ kto sa na jeho úkor obohatil, ktoré predpoklady

musia byť splnené súčasne, pretože až týmto časovým okamihom dochádza k zrodu žalobného práva
oprávneného a objektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu
došlo. V konkrétnostiach posudzovanej veci mal žalobca nepochybne od počiatku s poukazom na
prítomné súdne rozhodnutia v konaniach, ktorých bol účastníkom vedomosť o tom, že jeho manželstvo
so žalovanou je právoplatne rozvedené, tiež že sú spoločnými nájomcami družstevného bytu, teda

aj vedomosť o tom, že ako spoloční nájomcovia sú povinní sa podieľať na skutočných nákladoch
spojených so spoločným nájmom a užívaním bytu tak, ako to vyplýva z dikcie ust. § 700 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca uplatňuje polovicu skutočne zaplatených nákladov za užívanie
bytu, odvodzujúc ich od ročných vyúčtovaní za jednotlivé roky od roku 2013 až do roku 2018, teda
do zrušenia spoločného nájmu bytu, kedy v jednotlivých obdobiach doručovaním týchto vyúčtovaní

mu musela byť známa aj výška sumy, na ktorej sa pomerne má žalovaná podieľať, správne súd prvej
inštancie posúdil, že lehotu premlčania podľa § 107 ods. 1 OZ je potrebné posudzovať (teda jej počiatok)
pri každom vyúčtovaní samostatne, vychádzajúc z čoho, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca podal
žalobu na súd až dňa 08.11.2020, nebolo tomuto možné priznať ním uplatnený nárok na polovicu ním
uhradených nákladov za vyúčtované roky 2013 až 2017, keďže žaloba bola podaná až po uplynutí 2-

ročnej premlčacej doby, keď pri vyúčtovaní za rok 2017 táto, vychádzajúc z momentu doručenia tohto
vyúčtovania žalobcovi, uplynula dňa 25.05.2020 a nebolo tak možné s poukazom na účinky námietky
premlčania vznesenej žalovanou sa ďalej vecne týmito nákladmi (nárokom na zaplatenie ich polovice)
ďalej zaoberať a súd prvej inštancie rozhodol správne, keď v rozsahu pokrytom premlčaním, žalobu vo
vzťahu k prvému nároku zamietol.

38. Nedôvodne žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne stanovil počiatok plynutia premlčacej
lehoty, keď podľa jeho názoru počiatok premlčania mal byť stanovený na deň, keď žalovaná prevzala
žalobu, čo bolo dňa 13.01.2021, prípadne sa mala odvodzovať od doby právoplatnosti rozhodnutiaozrušeníspoločnéhonájmubytu,ktoránastaladňom08.11.2018,kedyažpodľajehonázorubolomožné
rozhodovať o právach a povinnostiach z platenia nájomného, keďže má za to, že samotným rozvodom
manželstva podiely na platení nájomného určené neboli.

39. S týmto jeho názorom odvolací súd nemôže súhlasiť. Z ust. § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka jednoznačne vyplýva určenie skutočností, od ktorých je potrebné odvodzovať počiatok
plynutia premlčacej lehoty v prípade uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (vedomosť
oprávneného o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil – subjektívna

premlčacia lehota), pričom objektívna plynie odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Okamih
prevzatia žaloby na uplatnenie týchto nárokov žalovanou tak nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala
začiatok plynutia premlčacej lehoty, rovnako tak ako ani právoplatnosť rozhodnutia, ktorým bol zrušený
spoločný nájom bývalých manželov, keďže z ust. § 700 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne
vyplýva, že spoloční nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti, čo znamená, že v okamihu, keď po
doručení jednotlivých vyúčtovaní žalobca mal vedomosť o tom, aká bola výška nákladov za jednotlivé

obdobia, pri vedomosti o tom, že tieto hradí plne sám, bez participácie na týchto žalovanou, mal
vytvorené z hľadiska zákona všetky predpoklady pre to, aby svoje nároky v tomto smere mohol riadne
a včas uplatniť a pokiaľ tak neučinil, ide to výlučne na jeho ťarchu.

40. Bez dopadu na vecnú správnosť rozhodnutia sú tiež jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie

mal tento jeho prvý nárok, ako aj druhý nárok, ktorým sa dožadoval zaplatenia polovice splátok
úveru za obdobie od doby zrušenia spoločného nájmu bytu do budúcnosti (ktorý bol poskytnutý
na obnovu bytového domu a samotného bytu), posudzovať ako komplexné vysporiadanie všetkých
práv a povinností nájomcov viažucich sa k dotknutému bytu, vrátanie vyporiadania členského podielu
k družstevnému bytu. Na takýchto skutkových tvrdeniach žalobca v priebehu konania pred súdom prvej

inštancie svoje nároky totiž nezakladal, pričom bolo výlučne na ňom, ako za existujúcich skutkových
okolností sa rozhodne, že bude nároky uplatnené v tomto konaní žalovať, to znamená či ako samostatné
nároky v rámci osobitného občianskoprávneho konania, alebo ako nároky v rámci konania o komplexné
vyporiadanie BSM po rozvode manželstva účastníkov (odvolací súd poznamenáva, že takéto konanie,
súčasťou ktorého je aj vyporiadanie zostatkovej hodnoty členského podielu k družstevnému bytu na

súde prvej inštancie prebieha) a tiež bolo výlučne na jeho zvážení, na akých skutočnostiach bude tieto
svoje nároky zakladať, pri racionálnom zvážení, či ten-ktorý z nárokov je možné uplatňovať s úspechom
aj individuálne. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie polovice ním uhradených platieb za obdobie do doby
zrušenia spoločného nájmu bytu počínajúc rozvodom manželstva, nič nebránilo tomu, aby tak ako to
urobil, ho žaloval ako individuálny nárok v samostatnom konaní (mimo konania o vyporiadanie BSM),

keďže tento nie je neoddeliteľne previazaný s akýmikoľvek inými vzájomnými nárokmi majúcimi pôvod
v BSM. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca nikdy netvrdil, že nejde o nárok
samostatný, ale že ho uplatňuje ako komplex vyporiadania práv a povinností nájomcov po zrušení
spoločného nájmu k bytu k čomu neindikovali ani ďalšie v konaní ním produkované skutkové tvrdenia.
Pokiaľ ide o jeho druhý nárok na zaplatenie polovice zostatku doposiaľ nesplateného úveru, ktorý počas

trvania spoločného nájmu bol poskytnutý nájomcom v súvislosti s obnovou bytového domu a samotného
bytu (výmena okien, dverí a pod.), identicky bolo na zvážení žalobcu, akou konštrukciu skutkových
tvrdení tento uplatnený nárok bude sprevádzať, pretože od nich vo výsledku aj závisel osud tohto
nároku.Ajtentonárokžalobcaodpočiatkukonštruoval,vychádzajúczjehoskutkovýchtvrdeníakonárok
samostatný, teda nie ako tvrdí v priebehu odvolacieho konania smerujúci ku komplexnému vyporiadaniu

práv a povinnosti strán po zrušení spoločného nájmu bytu (v rámci toho tiež vyporiadaniu zostatkovej
hodnoty členského podielu k družstevnému bytu), čo bolo aj dôvodom, pre ktorý ho postihol nepriaznivý
osud, keďže tento nárok vzhľadom na svoju povahu a previazanosť s nájmom a členstvom v družstve
nemožno vyporiadavať izolovane, ale jedine v rámci vyporiadania aj zostatkovej hodnoty členského
podielu k družstevnému bytu, čo je v okolnostiach danej veci predmetom iného samostatného konania

o vyporiadanie BSM, kde za určitých okolností môže ovplyvniť výšku vyrovnávacieho podielu medzi
bývalými manželmi (spoločnými nájomcami). Izolovane v tomto konaní, tak ako to požadoval žalobca,
mu súd prvej inštancie tento priznať nemohol o to viac, že požadoval participáciu na splátkach úveru
v období, keď žalovanej už právo spoločného nájmu nesvedčí.

41. Tvrdenia žalobcu o tom, že jeho žaloba smerovala ku komplexnému vyporiadaniu spoločných
práv a povinností nájomcov po zrušení spoločného nájmu a teda aj k vyporiadaniu zostatkovej hodnoty
členského podielu družstevného bytu, boli ním produkované až v priebehu odvolacieho konania, a vo
vzťahu k nim žalobca nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov daných ust. § 366 Civilnéhosporového poriadku pre ich prípustnosť, z ktorého dôvodu ani neboli spôsobilé, aby vo svetle nich bola
preskúmavaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti.

42. Sumárne teda možno konštatovať nedôvodnosť žalobcom podaného odvolania.

43. Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďže dospelodvolacísúdkzáveru,žesúdprvejinštanciepostupoval
v konaní a pri posúdení rozhodujúcich otázok vzťahujúcich sa k zamietajúcej časti rozhodnutia správne,
rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (výroku II.) ako vecne správne podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia v jeho
zamietajúcej časti, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne vysporiadal už súd prvej inštancie.

44. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodmi produkovanými v odvolaní žalovanou, smerujúcimi
voči správnosti rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti (výroku I.). Žalovaná ťažiskovo namieta

absenciu relevantnej argumentácie (o.i. tiež právneho posúdenia), ktoré by bolo spôsobilé hodnoverne
zodpovedať jej obrannú argumentáciu a samotnú opodstatnenosť žalobcovi priznaného nároku
produkovanú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktoré námietky o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia možno subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp.
d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady).

45. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak
len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné

aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba
považovať za nepreskúmateľné.

46. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd súhlasí vo vzťahu k vyhovujúcej časti
rozhodnutia, že odôvodnenie k nemu sa vzťahujúce netvorí rámcovo dostatočný podklad pre

uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, keďže nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, keď sa jednak nevysporiadava s argumentáciou žalovanej
produkovanouvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancie,absentujúvňomtiežzisteniarozhodujúce
pre záver o ne/opodstatnenosti nároku v jeho priznanej časti. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
na to, že i keď Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý

argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria
A č. 303 A a č. 303 B), , naplneniu čoho však v okolnostiach tejto veci nedošlo.

47. V okolnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie priznal vyhovujúcou častou rozhodnutia (výrok
I.) žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 458,37 eur s príslušným úrokom z omeškania, kvalifikujúc tento
nárok ako bezdôvodné obohatenie vzniknuté na strane žalovanej v dôsledku toho, že vychádzajúc
z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním dotknutého bytu za obdobie roku 2018, ktoré prevzal
žalobca dňa 06.05.2019, nárok v tejto časti premlčaniu nepodlieha, a to ďalej bez toho, aby tieto

žalobcom zaplatené náklady spojené s nájmom, boli podrobené z hľadiska ich skladby vecnému
prieskumu za účelom zistenia, či všetky, ktoré v sumáre predstavujú nárokovanú a priznanú čiastku, sú
spôsobilé k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej v dôsledku skutočnosti, že
sa na ich úhrade nepodieľala.

48. Žalovaná totiž od počiatku namieta, že v byte od roku 2012 nebýva, tento ani v jednom z období
spadajúcich do nárokov uplatnených žalobcom neužívala a teda ani žiadne energie v tomto byte
nespotrebovávala. I keď z právneho hľadiska ako bolo uvedené už v predchádzajúcej časti tohto
rozhodnutia je situácia taká, že náklady spojené s nájmom bytu po rozvode (pokiaľ ide samozrejme
o spoločný nájom bytu), sú povinní platiť obaja bývalí manželia v rovnakom pomere, je potrebné pri

nich rozlišovať medzi nákladmi, ktoré priamo vznikajú s užívaním nehnuteľnosti ako voda, elektrina plyn,
teplo, teda také, ktoré sa spotrebujú užívaním bytu tým z nájomcov, ktorý ho výlučne užíva ( v tomto
prípadetobolžalobca)avovzťahukuktorýmtaknemožnouvažovaťovznikubezdôvodnéhoobohatenia
na strane druhého z nájomcov, ktorý tieto energie v dôsledku neužívania bytu nespotreboval (v tomtoprípade žalovaná) a ktoré je potrebné vyselektovať od tých, ktoré by sa platili aj v prípade, ak by sa
byt neužíval vôbec, ktorými sú napríklad poplatky za odpad, výťahy, revízie, upratovanie spoločných
priestorov, elektrina a voda v spoločných priestoroch a ďalšie, platby za ktoré by mali znášať obaja bývalí

manželia z titulu spoločného nájmu spoločne v rovnakej miere a pokiaľ tak jeden z nich nerobí, dôvodne
si jeden z nich vo vzťahu k tomu druhému môže polovicu týchto platieb ako vydanie bezdôvodného
obohatenia nárokovať.

49. Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiavšaksvýnimkouzáveruotom,ževovyhovujúcomrozsahu

nárok žalobcu nebol dotknutý účinkami vznesenej námietky premlčania, sa súd prvej inštancie skladbou
žalobcom uhradených nákladov (v období nepokrytom premlčaním) vôbec nezaoberal. Z odôvodnenia
nemožno zistiť, aké náklady sú v nárokovanej čiastke subsumované, teda či sú tu aj platby za náklady,
ktorévzniklipriamo užívanímnehnuteľnostivrozhodnomobdobívýlučnežalobcomvdôsledkuspotreby,
alebo a ak áno v akej výške subsumujú aj náklady, ktoré by sa platili aj v prípade, ak by byt neužíval
nikto, zistenia o čom sú zásadné pre záver, či vôbec a v akej výške, pokiaľ ide o obdobie nepodliehajúce

premlčaniu, možno o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej hovoriť, pre absenciu
ktorých je záver o jeho vzniku aktuálne predčasný. Možno tak prisvedčiť žalovanej, že v tomto smere
ňou produkovaná argumentácia zostala nezodpovedanou a bez reakcie zostali aj jej tvrdenia, že
v rozhodnom období mali byť všetky predpisy nákladov žalobcovi kalkulované výlučne na jednu osobu,
čo v prípade preukázania rovnako môže byť spôsobilé rozhodnutie v tejto zostávajúcej časti ovplyvniť.

50. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnuté
rozhodnutie v jeho žalovanou napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.) zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

51. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť zistené nedostatky tak, ako ich uviedol
odvolací súd v tomto zrušujúcom rozhodnutí a opätovne vo veci rozhodnúť za súčasného zdôvodnenia
svojho rozhodnutia v limitoch predpísaných ust. § 220 CSP. Pred novým rozhodnutím vo veci bude
súd prvej inštancie postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej

inštancie, svojím procesným postupom poskytne účastníkom konania možnosť realizovať procesné
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, CSP, bude sa zaoberať všetkými argumentmi, prípadne
dôkaznými návrhmi účastníkov konania (uvedenými tiež v odvolaní), vykonané dôkazy starostlivo
vyhodnotí v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP a vo veci opätovne vo svetle spravodlivého
usporiadania vzťahov medzi účastníkmi rozhodne.

52. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

53. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov
odvolacieho konania.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).