Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318200046
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2318200046.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. X. XXXX XXXX,
trvalobytomE.F.XXX,protižalovanému:Prvástavebnásporiteľňa,a.s.,Bajkalská30,82948Bratislava,
IČO: 31335004, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.
r. o., Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, IČO: 36860662, o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.151,19
eur s príslušenstvom a o zaplatenie finančného zadosťučinenia 500 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 24. októbra 2023 č. k. 26Csp/3/2018-651, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku r u š í a konanie v tejto časti - o zaplatenie

sumy 1.935,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.935,43 eur od 26.3.2018
do zaplatenia zastavuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku m e n í tak, že žalobu zamieta.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov konania o zaplatenie finančného zadosťučinenia nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1935,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1935,43 eur od 26.03.2018

do zaplatenia, do 3 dní; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 eur do 3 dní; III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až
4, § 54 ods. 1 a 2, § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom k 12.11.2007 (ďalej len „O.z.“); § 3 ods. 5, § 7 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom k 12.11.2007 (ďalej len „ZoOS“). Vecne

dôvodil, že žalobu doručenou súdu prvej inštancie dňa 3.1.2018 žalobkyňa pôvodne žiadala, aby súd
1/ určil, že úver zo zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 je bezúročný a bez
poplatkov; 2/ žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3.941,16
eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 12.11.2007 do zaplatenia; 3/ určil, že zmluva č.
1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 je neplatná; 4/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur; 5/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania.

V priebehu konania žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť, a to v časti výrokov 1/ a 3/ vcelku, vo
výroku 2/ zobrala žalobu späť v časti sumy 1.789,97 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania, na
základe ktorých čiastočných späťvzatí žaloby súd konanie v danej časti zastavil uznesením č. k.
26Csp/3/2018-408 z 18.12.2020 v spojitosti s opravným uznesením č. k. 26Csp/3/2018-641 z 9.6.2023.Predmetom konania tak zostal nárok obsiahnutý v žalobnom petite II. žalovaný je povinný vydať
žalobcovi z Úverovej zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 bezdôvodné
obohatenie vo výške 2.151,19 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.11.2007 do zaplatenia a

petite IV. uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur
a V. náhrada trov konania.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k nasledovným zisteniam skutkového a právneho
stavu veci: Žalobkyňa má za to, že Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzavretá

dňa 12.11.2007 obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to: Zúčtovanie splátok - Čl. II bod 2. a 7.
časť „Mimoriadny medziúver" a bod 2. časť „Stavebný úver" zmluvy: Mimoriadny medziúver: Bod 2.
„ Do pridelenia cieľovej sumy o stavebnom sporení sa dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho
medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške: 1 623,00 Sk = 53,87 EUR" Bod 7 : „Veriteľ
je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky úrokov z mimoriadneho medziúveru prednostne sankčné
úroky a poplatky". Stavebný úver: bod 1. „Veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky svoje

pohľadávky v nasledujúcom poradí: sankčné úroky, poplatky, úroky a istinu". Uvedená podmienka
je hrubo nevyvážená, nakoľko nerešpektuje ekonomický záujem spotrebiteľa na tom, aby najskôr
splatil istinu úveru, ale pripúšťa ľubovôľu dodávateľa, teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen
príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky a takéto dojednanie
je spôsobilé navyšovať náklady spotrebiteľa. Ak zmluvná podmienka vo svojej podstate na škodu

spotrebiteľa na jednej strane spôsobuje nerešpektovanie vôle spotrebiteľa a jeho oprávnených záujmov
a na strane druhej umožňuje dodávateľovi bezvýhradne presadiť jeho ekonomické záujmy v zmluvnom
vzťahu, zakladá tým nielen nerovnováhu, ale aj hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 O.z.). Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej
otázke,akoujerozhodovanieoúčeleplatby,atedasvojvoľnérozhodovanieovýškenielenpríslušenstva,

ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu
platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce
k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané,
ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide
vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dojednanie individuálnych podmienok medzi spotrebiteľom

a dodávateľom sa nesmie udiať v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. V danom
prípade zúčtovanie jednotlivých splátok prednostne sankčné úroky, poplatky, úroky a až potom istina
uzavretie takejto dohody medzi žalobkyňou a žalovaným možno považovať za nápadne nevýhodnú,
nakoľko táto podmienka je hrubo nevyvážená, pretože nerešpektuje ekonomický záujem spotrebiteľa
na tom, aby najskôr splatil istinu úveru, ale pripúšťa ľubovôľu dodávateľa za účelom presadenia jeho

ekonomických záujmov so zámerom obchádzať ustanovenia poskytujúce ochranu spotrebiteľa. Úrok
z omeškania - čl. VI bod 1. a 2. zmluvy: Bod 1: „Ak je dlžník v omeškaní so splátkou mesačného
vkladu na zmluvu o stavebnom sporení, má veriteľ právo účtovať si 5% úrok z omeškania zo
zmeškaných splátok. Bod 2 : „Ak je dlžník v omeškaní so splátkou, má veriteľ právo účtovať si 3%
ročne úrok pri stavebnom úvere a 5% ročne úrok pri mimoriadnom medziúvere z omeškania nad

dohodnutú úrokovú sadzbu zo zmeškaných splátok". Takéto formulárové znenie zachovania úrokov
a dokonca ich navyšovanie v prípade omeškania so splátkami odporuje aj kogentnému ust. § 517
ods. 2 O.z. v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Zb., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z
omeškania.PoplatkyúčtovanévzmysleSadzobníkapoplatkov-časťII.zmluvy„mimoriadnymedziúver“.
Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľné

účtovať poplatky vo výške podľa rozhodnutia žalovaného v zmysle Sadzobníka jeho poplatkov. Je
neprípustné, aby veriteľ účtoval poplatky, ktoré neboli zmluvne dohodnuté a ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi. Poplatky musia byť jasne a zrozumiteľne uvedené v zmluve. Konaním žalovaného
došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky formou klamlivého opomenutia /Smernica Rady
Európskych spoločenstiev 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách/. Odstúpenie od zmluvy - čl. VII bod 1. zmluvy: „Veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a
požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva,
ak nastane niektorá zo skutočnosti uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok". Ide o podstatnú
informáciu pre spotrebiteľa, ktorá by nemala byť súčasťou všeobecných podmienok ale súčasťou
samotnej zmluvy, nakoľko u bežného spotrebiteľa možno predpokladať že si podmienky, pre ktoré

môže dôjsť k okamžitému splateniu celého úveru, ani nevšimne. Okrem uvedeného nie je táto zmluvná
podmienka vyvážená, naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Naviac je nejasná a nezrozumiteľná a objektívne zhoršuje postavenie žalobkyne. Ide o
„odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa", ktoré jednostranne zvýhodňuje veriteľa, zachováva všetkyjeho práva. Bod 9. a 11. predmetného článku: V dôsledku odstúpenia od zmluvy všetky práva zanikajú
a v zmysle bodu 11. pre spotrebiteľa vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a
poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej

úročí navýšenou sadzbou pri stavebnom úvere o 3% ročne a pri medziúvere o 5% ročne - uvedené v
bode 9. Neodhliadnuc od tej skutočnosti, že žalovaný si započítal poplatky z plnení na začiatku právneho
vzťahu. Takéto formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie po odstúpení od
zmluvy odporuje aj kogentnému ust. § 517 ods. 2 O.z. v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Zb., ktoré
predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania. Fikcia doručenia - čl. VII bod 8. zmluvy: Je neprijateľné,

aby dodávateľ na vzťahy so spotrebiteľom uplatňoval zmluvne stanovenú fikciu doručenia, ktorá má
navyše rýdzo procesný charakter. Táto zmluvná podmienka je spôsobila poškodiť spotrebiteľa, pretože
písomnosťpovažujezadoručenúajkeďsaspotrebiteľzobjektívnychdôvodovsozásielkouneoboznámi,
pričom môže ísť aj o zásielku obsahujúcu pre spotrebiteľa písomnosť podstatnú pre uplatnenie jeho
práv a zároveň preto, že spotrebiteľ, ktorý nemá vedomosť o tom, že dodávateľ daný úkon vykonal /
že dal zásielku na poštovú prepravu a kedy/, nemôže ani v prípade dobrej viery z jeho strany splniť, čo

od neho dodávateľ v danej písomnosti požaduje. Predĺženie premlčacej doby na 10 rokov- čl. VIII bod
6. zmluvy: „Dlžníci vyhlasujú, že pri práve na peňažné plnenie z tejto zmluvy, práve na vrátenie celého
zostatku úveru a práve na vrátenie BO po odstúpení od tejto zmluvy predlžujú zákonnú premlčaciu
dobu na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť...." Žalobkyňa uvedenú zmluvnú podmienku resp.
dojednanie považuje za neprijateľné . Právo veriteľa použiť peňažné prostriedky na všetkých účtoch

dlžníka k započítaniu akýchkoľvek svojich pohľadávok - čl. VIII bod 8. zmluvy. Uvedené ustanovenie sa
hrubým spôsobom odchyľuje v neprospech spotrebiteľa od ust. § 581 O.z., podľa ktorého proti splatnej
pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná, rovnako nemožno započítať ani
premlčané pohľadávky. V Zmluve o stavebnom sporení uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa
25.10.2007 absentujú povinné náležitosti v zmysle § 7 ods. 2 zákona o stavebnom sporení. V Zmluve

o stavebnom sporení uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 25.10.2007 absentujú povinné
náležitosti podľa vyššie uvedeného ustanovenia písm. c/, d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/. Uvedené náležitosti
musia byť podľa žalobkyne súčasťou obsahu Zmluvy o stavebnom sporení a nie prílohou vo forme
všeobecných podmienok, nakoľko sa viažu na hlavný predmet plnenia, pričom je predpoklad, že sa
s nimi spotrebiteľ ani neoboznámi. Odkazovanie spotrebiteľa na tzv. Všeobecné podmienky /bod 3.

ods. l a 3 zmluvy o stavebnom sporení/ je netransparentné a preto neprijateľné podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 O.z.), ktorej účinkom je, že na spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v otázke,
či sa skutočne s predloženými všeobecnými podmienkami oboznámil. Vo svojich účinkoch zmluvná
podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v prospech spotrebiteľa. Žalobkyňa zároveň prehlasuje, že
s obsahom Všeobecných podmienok nebola žalovaným oboznámená. Zároveň má žalobkyňa za to, že

Zmluva o stavebnom sporení nebola Individuálne dohodnutá z dôvodu vopred naformulovanei zmluvy,
obsah ktorých žalobkyňa nemohla ovplyvniť alebo zmeniť. V prípade „predbežne formulovanej zmluvy",
podmienka „sa nepovažuje za individuálne dohodnutú. Ak sa dodávateľ domnieva, že „štandardná
podmienka" bola dohodnutá individuálne, musí o tom tento dodávateľ podať dôkaz. I v prípade jednej
konkrétnej podmienky dohodnutej individuálne, neznamená, že ostatné zmluvné podmienky boli takisto

individuálne dohodnuté. Podpis spotrebiteľa na konci zmluvy alebo na potvrdenie jednotlivých príloh
určite nenaznačuje, že zmluvné podmienky boli individuálne dohodnuté. Poplatky účtované v zmysle
Sadzobníka poplatkov /bod 3, druhá odrážka Zmluvy o stavebnom sporení/: Vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľné účtovať poplatky vo výške
podľa rozhodnutia žalovaného v zmysle Sadzobníka jeho poplatkov. Je neprípustné, aby veriteľ účtoval

poplatky, ktoré neboli zmluvne dohodnuté a ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Poplatky musia
byť jasne a zrozumiteľne uvedené v zmluve. Konaním žalovaného došlo k naplneniu znakov nekalej
obchodnej praktiky formou klamlivého opomenutia. Pokiaľ sa jedná o banku /v tomto prípade PSS,
a.s./, je predpoklad, že banka pozná resp. by mala poznať zákon a podľa tohto aj postupovať.
Každý bankový či nebankový subjekt poskytujúci úvery si musí byť vedomý následkov vyplývajúcich

z nedodržania zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Žalovaný ako to vyplýva z
výpisu z Obchodného registra SR v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných
zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať
s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade
s dobrými mravmi. Zákon vraví, že každý pozná zákon a jeho následky, eventuálne následky jeho

nedodržania a neexistuje možnosť toto spochybniť alebo dokázať opak. K veľkosti písma v Zmluve o
stavebnom sporení: I napriek platnosti a účinnosti Nariadenia vlády SR č. 141/2014 Z.z. od 1.6.2014,
ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., žalobkyňa má za to, že text v zmluve
je nečitateľný resp. voľným okom ťažko čitateľný, čo žalobkyňa považuje zo strany žalovaného zakonanie v rozpore s dobrými mravmi. Je neprijateľné účtovať poplatky podľa rozhodnutia žalovaného v
zmysle Sadzobníka jeho poplatkov. Je neprípustné, aby veriteľ účtoval poplatky, ktoré neboli zmluvne
dohodnuté a ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Poplatky musia byť jasne a zrozumiteľne uvedené v

zmluve. Konaním žalovaného došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky formou klamlivého
Čl. XXI. všeobecných podmienok /Doručovanie/: 1. v znení: „Písomné oznámenia stavebnej sporiteľne
sa považujú za doručené, keď sa odoslali na poslednú adresu/sídlo oznámenú stavebným sporiteľom".
Táto zmluvná podmienka je spôsobila poškodiť spotrebiteľa, pretože písomnosť považuje za doručenú
aj keď sa spotrebiteľ z objektívnych dôvodov so zásielkou neoboznámi, pričom môže ísť aj o zásielku

obsahujúcu pre spotrebiteľa písomnosť podstatnú pre uplatnenie jeho práv a zároveň preto, že
spotrebiteľ, ktorý nemá vedomosť o tom, že dodávateľ daný úkon vykonal /že dal zásielku na poštovú
prepravu a kedy/, nemôže ani v prípade dobrej viery z jeho strany splniť čo od neho dodávateľ v danej
písomnosti požaduje. Čl. XXVI. všeobecných podmienok /Zmeny v podmienkach/ 1. v znení: „Stavebná
sporiteľňa je oprávnená vykonať zmeny Všeobecných podmienok . 2. v znení: „Zmeny Všeobecných
podmienok sú účinné zverejnením na miestach, kde sa uzatvárajú zmluvy o stavebnom sporení s

PSS, a.s., ktoré sú dostupné stavebným sporiteľom, resp. záujemcom o stavebné sporenie alebo ich
písomným oznámením stavebnému sporiteľovi". Jednostranná zmena tzv. všeobecných podmienok,
ktoré sa viažu na hlavný predmet plnenia, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odkazovanie
spotrebiteľa, aby sa oboznámil so zmenami všeobecných podmienok na miestach sporiteľne, je
netransparentné čiže neprijateľné. K tzv. písomnému oznámeniu o zmene všeobecných zmluvných

podmienok zo strany stavebnej sporiteľne do dnešného dňa nedošlo. Uvedená zmluvná podmienka
zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ sa
ani len nemusí dozvedieť o tom, že došlo k zmene obchodných podmienok sporiteľne. Zverejňovanie
zmien zmluvných dojednaní v priestoroch sporiteľne bez toho, aby bol spotrebiteľ osobitne upozornený
na akékoľvek zmeny za hrubo zneužívajúce. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky možno vidieť aj

v skutočnosti, že dodávateľ počíta s akoukoľvek zmenou zmluvných podmienok. Uvedené je však
neprijateľné aj z hľadiska Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ktorá zmenu zmluvných podmienok pripúšťa iba v súvislosti s existenciou vážneho a objektívneho
dôvodu.
Argumentáciu v priebehu konania doplnila v tom smere, že zo strany žalovaného v postavení

dodávateľa došlo k porušeniu niekoľkých právnych ustanovení na ochranu práv spotrebiteľa pri
uzatváraní predmetného zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou v postavení spotrebiteľa a žalovaným, a
to konkrétne: § 53 ods. 1 O.z. uvedením ustanovení, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, spočívajúce predovšetkým:
- v spôsobe zúčtovania jednotlivých splátok (najskôr úroky, sankčné úroky, poplatky a až potom istina)

nerešpektujúc ekonomický záujem žalobkyne v postavení spotrebiteľa,
- v spôsobe účtovania poplatkov za upomienky v zmysle sadzobníka poplatkov (výška poplatku musí
byť jasne a zrozumiteľne uvedená v zmluve, tzn. musí byť zmluvne dohodnutá),
- v dôvodoch odstúpenia od zmluvy žalovanou uvedených vo Všeobecných podmienkach, pričom
dôvody odstúpenia od zmluvy musia byť jasne a zrozumiteľne uvedené v zmluve a musia byť vyvážené,

- uplatňovaním inštitútu fikcie doručenia, ktorá má rýdzo procesný charakter,
- predĺžením premlčacej doby žalovaným na 10 rokov,
- v práve žalovaného v postavení veriteľa použiť peňažné prostriedky na všetkých účtoch žalobkyne k
započítaniu akýchkoľvek svojich pohľadávok,
-´v práve žalovaného kedykoľvek zmeniť zmluvné podmienky bez riadneho a preukázateľného

oboznámenia s nimi žalobkyňou,
- v obmedzovaní dispozičných oprávnení žalobkyne nakladať s nehnuteľnosťou, ktorá je v jej vlastníctve
a vo vlastníctve jej príbuzenstva,
- v zabezpečení neexistujúceho zmluvného vzťahu záložnou zmluvou, ktorý má vzniknúť v budúcnosti,
- v prehlásení zmluvných strán, že zmluva nebola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok, čo má za následok, že na žalobkyňu je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke
riadneho oboznámenia so zmluvnými podmienkami a okolnosťami zmluvy. - Nariadenia vlády č. 87/1995
Zb., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania, bez možnosti ich dodatočného navyšovania
na základe jednostranného rozhodnutia žalovanej.
- § 5 ods. 1 ZoOS, podľa ktorého sa zakazuje klamať spotrebiteľa uvádzaním nepravdivých,

nedoložených, neúplných, nepresných, nejasných alebo dvojzmyselných údajov alebo zamlčať údaje o
vlastnostiach výrobku alebo služby alebo o nákupných podmienkach,
- § 7 ods. 1 ZoOS, podľa ktorého sa zakazuje používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských
vzťahoch, konkrétne konanie žalovaného v postavení veriteľa v rozpore s požiadavkou odbornejstarostlivosti a podľa ktorého sa zakazuje používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských
vzťahoch, spočívajúce v uvedení ustanovení v zmluvných podmienkach, ktoré podstatne narušujú
ekonomické správanie žalobkyne ako spotrebiteľa,

- § 7 ods. 2 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení neuvedením povinných náležitostí v zmluve
o stavebnom sporení.
Žalobkyňa má za to, že z jej strany došlo k plneniu na základe právnych skutočností špecifikovaných
v jednotlivých jej podaniach, ktorých zákonnosť namietala a s ktorými zákon spája zodpovednostné
následky, a to nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. I z právnych predpisov EÚ vyplýva,

že štandardné zmluvné podmienky, ktoré obchodníci používajú, musia byť spravodlivé. Platí to, aj
keď sa nazývajú „všeobecné podmienky“ alebo tvoria súčasť detailnej zmluvy, ktorú musí spotrebiteľ
podpísať. V zmluve nie je dovolené vytvárať nerovnováhu medzi právami a povinnosťami spotrebiteľa
a právami a povinnosťami predajcov a dodávateľov. Zmluvné podmienky musia byť vyhotovené jasne a
zrozumiteľne. Akékoľvek nejasnosti sa vykladajú v prospech spotrebiteľa.
Žalovaný uviedol, že predmetná úverová zmluva nespadá pod režim spotrebiteľských úverov, v zmysle

zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase jej uzatvorenia bol žalobkyni poskytnutý žalovaným úver
na účel modernizácie a rekonštrukcie rodinného domu, čo možno subsumovať pod tzv. dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a teda bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru súd
v danom prípade posudzovať nemôže. K výroku o zaplatenie finančného zadosťučinenia 500 eur
poukázal na to, že uvedeného sa žalobkyňa domáha s poukazom na neprijateľné zmluvné podmienky,

pričom takýto nárok nemá v zákone oporu. Pre úspešné domáhanie sa finančného zadosťučinenia je
potrebné kumulatívne naplnenie troch podmienok, a to 1/ porušenie zákonnej povinnosti, 2/ porušenie
spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu, 3/ príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou
ujmy. Žalobkyňa v danom prípade nepreukázala, k porušeniu akej zákonnej povinnosti malo zo strany
žalovaného dôjsť.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že Zmluva o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalobcom v postavení veriteľa
uzavretá dňa 12.11.2007, z obsahu ktorej vyplynulo, že jej predmetom je poskytnutie mimoriadneho
medziúveru pod č. 1659181203 vo výške 300.000 Sk (9.958,18 eur), pričom po pridelení cieľovej sumy
sa mimoriadny úver zmení na stavebný úver pod rovnakým č. 1659181502 vo výške cca 180.000 Sk;

presnávýškastavebnéhoúverusarovnározdielucieľovejsumyanasporenejsumyzmluvyostavebnom
sporení. Žalobkyňa sa zaviazala platiť mesačný vklad stavebného sporenia pre mimoriadny medziúver
vo výške 1.500 Sk (49,79 eur) a úrok po 1.623 Sk (53,87 eur) mesačne do pridelenia cieľovej sumy, t.j.
spolu mesačne 103,66 eur. Z obsahu zmluvy ďalej vyplynulo, že žalobkyňa v postavení dlžníčky bola
v čase jej uzatvorenia rozvedená, o úver požiadala žiadosťou zo dňa 25.10.2007 spoločne s dvoma

subjektmi v pozícii spoludlžníkov, pričom v rámci posudzovania bonity bolo zistené, že čistý mesačný
príjem (z obsahu žiadosti nie je zrejmé, o koho príjem malo ísť) predstavuje sumu 528 eur (17.495 Sk)
a 1.777 eur (58.882 Sk) (č.l. 46 spisu bod 3), pri mesačných nákladoch 5.300 Sk, 3.700 Sk, doterajších
záväzkoch v PSS, a. s. vo výške 16.621 Sk s budúcou splátkou v PSS, a.s. 3.123 Sk, na základe čoho
sa dospelo k výške zostatku 47.633 Sk. Podkladmi pre overenie bonity podľa bodu 6 žiadosti boli 2 ks

potvrdení o príjme a 4 ks výplatných pások, pracovná zmluva, 2 ks listov vlastníctva.
Vzhľadom na argumentáciu žalobkyne spočívajúcu aj v použití nekalých praktík podľa ust. § 7 ods. 2
písm. a/ z.č. 250/2007 Z. z., neoverení bonity žalobkyne v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti
sa súd primárne zaoberal touto skutočnosťou ako podstatnou. Žalovaný tvrdenie o nedostatočnom
overení bonity žalobkyne poprel, pričom predložil okrem žiadosti o úver aj súhlas s poskytnutím údajov z

informačného systému Sociálnej poisťovne z 25.10.2007, ktorý mal byť podpísaný okrem spoludlžníkov
G. H. a H. I. J. aj žalobkyňou ako dlžníčkou, ktorej podpis však uvedený listinný dôkazný prostriedok
zjavne neobsahuje. Rovnako žalovaný nepreukázal, k akým konkrétnym zisteniam realizovaním dopytu
dospel. Z obsahu potvrdení Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta vyplynulo, že žalobkyňa
bola v období rokov 2004 až 2012 príjemcom pomoci v hmotnej núdzi vo výške (rok 2007) 4.050 Sk

(134,44 eur) mesačne. Súd prvej inštancie konštatoval, že vychádzajúc z údajov obsiahnutých v žiadosti
o úver tieto zjavne nekorešpondujú v časti výšky príjmu žalobkyne ako dlžníčky s údajom poskytnutým
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, podľa ktorého jediným príjmom žalobkyne v čase pred a pri
uzatvorení spornej zmluvy bola dávka v hmotnej núdzi vo výške 134,44 eur mesačne. Zároveň žalovaný
nepreukázal, že by vo vzťahu k žalobkyni vykonal dopyt v Sociálnej poisťovni vzhľadom na absenciu

jej podpisu na listine „Súhlas s poskytnutím údajov z informačného systému Sociálnej poisťovne“ z
25.10.2007, žiadnym spôsobom nepreukázal, že ako tvrdil, vykonal dopyt do spoločného registra úverov
ohľadne existencie prípadných dlhov žalobkyne. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného o tom, že
bolo postačujúcim posúdiť bonitu žalobkyne ako dlžníčky a dvoch spoludlžníkov spoločne bez potrebyvyhodnotenia ich platobných možností a schopností aj samostatne. Pri zmluvne dohodnutej mesačnej
výške platieb z úveru podľa ods. 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia 103,66 eur by nepochybne mala
platba čo i len tretiny danej sumy mesačne pri príjme 134,44 eur likvidačné účinky. Vzhľadom na

skutočnosť, že žalobkyňa v konaní preukázala pravdivosť jej tvrdenia o tom, že žalovaný v čase pred a
pri uzatvorení spornej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k zisteniu platobných
schopnostížalobkyneakohlavnejdlžníčkyzúverovejzmluvy,neoverilsiskutočnýpríjemakoajskutočné
výdavky žalobkyne, nakoľko z inak menej prehľadného a určitého listinného dôkazu „Žiadosť o úver s
nehnuteľným alebo hnuteľným zabezpečením“ ani nevyplýva, že by jej príjem v podobe dávky v hmotnej

núdzi bol vôbec zisťovaný. Na strane dlžníkov okrem žalobkyne ako hlavnej dlžníčky vystupovali ešte
dvaja spoludlžníci, pričom bod 3. žiadosti obsahuje údaje o výške dvoch čistých mesačných príjmov,
pričom nie je zrejmé, o koho príjmy malo ísť, podobne ako v časti nákladov dlžníkov (rovnako nie je
zrejmé, o náklady koho z dlžníkov ide), ktoré konanie je podľa ust. § 7 ods. 2 písm. a/ z.č. 250/2007
Z.z. považované za nekalú praktiku a táto je podľa ust. § 7 ods. 1 z. č. 205/2007 Z.z. zakázaná. Ak teda
došlo k uzatvoreniu spornej zmluvy za použitia zakázanej nekalej praktiky, zmluva je v rozpore nielen

so zákonom, ale podľa názoru súdu aj s dobrými mravmi a teda je podľa ust. § 39 O.z. neplatná.
Vychádzajúc z dikcie ust. § 457 O.z. pri konštatovanej neplatnosti zmluvy je tak povinnosťou zmluvných
strán vydať si navzájom plnenie na základe zmluvy poskytnuté. V konaní bolo preukázané žalobkyňou
(a v danej časti ani nebolo jej tvrdenie žalovaným účinne popreté), že žalovaný poskytol žalobkyni dňa
12.11.2007sumu7.966,54euradňa22.1.2008sumu1.875,46eur,t.j.spolu9.842eur,pričomžalobkyňa

realizovala na úver platby vo výške 4.578,26 (mimoriadny medziúver) a 7.199,17 (stavebné sporenie),
t. j. spolu 11.777,43 eur, kde rozdiel predstavuje sumu 1.935,43 eur, ktorý je povinný žalovaný žalobkyni
zaplatiť.
V časti žalobného nároku o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie
vo výške 500 eur súd prvej inštancie konštatoval, že vychádzajúc zo znenia ust. § 3 ods. 5 z. č.

250/2007 Z.z. základným hmotnoprávnym predpokladom pre úspešné uplatnenie si práva na finančné
zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde osobou. V danom
prípadežalobkyňavkonanípreukázala, žedošlokporušeniuzákonnejpovinnostizostranyžalovaného,
a to konkrétne v podobe použitia nekalej praktiky podľa ust. §7 ods. 2 písm. a/ z. č. 250/2007 Z.z.
Vzhľadom na absenciu odôvodnenia žiadanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia ako aj

vzhľadom na absenciu zákonných kritérií pre určenie výšky finančného zadosťučinenia súd priznal
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 eur.
Súd prvej inštancie žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy 1.935,43
eur, a to od dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. 26.3.2018 do zaplatenia, ktorým dňom už žalovaný
preukázateľne v omeškaní s plnením dlhu bol.

Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a žalobkyni procesnej úspešnejšej
v porovnaní so žalovaným náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu nevyplynulo, že by
jej v súvislosti s predmetným sporom trovy vznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I., II. a IV. výroku podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom
na jeho zmenu zamietnutím žaloby alebo na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň žiadal priznať žalovanému trovy konania v celom rozsahu.
Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Súd podľa neho dospel na základe

dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie
veci v tom, že podľa súdu žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou z dôvodu, že neskúmal bonitu
svojho klienta – žalobcu. V tomto smere žalovaný poukázal na Žiadosť o úver, ktorú v konaní predložil
a z ktorej je evidentné, že žalovaný riadne zisťoval bonitu žalobkyne ako dlžníka, ako aj spoludlžníkov,
a to jednak na základe potvrdení o príjme, výplatných pások, ako aj predložením pracovnej zmluvy

spoludlžníčky p. H.. Túto skutočnosť žalobca v predmetnom konaní žiadnym spôsobom nerozporoval,
práve naopak, v žiadosti o úver skutočnosť, že predmetné dokumenty boli žalovanému predložené,
žalobca spolu so spoludlžníkmi spojím podpisom potvrdil. Ako dôkazy žalovaný v odvolaní označil:
Žiadosť o úver – nachádzajúca sa aj v súdnom spise, Potvrdenie o príjme + výplatné pásky – H.,
Potvrdenie o príjme + výplatné pásky – H., Pracovná zmluva – H.. Ďalej poukázal na skutočnosť, že

príjmy, ktoré boli v žiadosti o úver uvedené boli príjmy spoludlžníkov, o čom mala žalobkyňa samozrejme
vedomosť, a čo v konaní nebolo rozporované, a teda nebolo sporné. Žalovaný je toho názoru, že ak
mal súd za to, že nevie komu tieto príjmy patria, mal za týmto účelom vykonať dokazovanie, resp.
vyzvať žalovaného na predloženie týchto listín alebo vysloviť svoj predbežný právny názor o spornostitejto skutočnosti. Taktiež, pokiaľ by táto skutočnosť bola v konaní rozporovaná, žalovaný by tieto
listinné dokumenty predložil, avšak považoval ich za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP, nakoľko
žalobkyňa o nich mala vedomosť. V zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové tvrdenia strany,

ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalobkyňa v celom konaní celkovo
nerozporovala overovanie bonity žalobkyne zo strany žalovaného. Žalobkyňa až vo svojom odvolaní
z 2.9.2021 uviedla, že obchodná zástupkyňa veriteľa neposúdila schopnosť žalobkyne splácať úver
a nezisťovala údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalobkyne, čím porušila ust. § 7 zákona
oochranespotrebiteľa,neodhliadnucodtejskutočnosti,žežalobkyňainformovalaobchodnúzástupkyňu

žalovaného v čase pred uzatvorením predmetných zmlúv, že nie je príjemcom žiadneho príjmu a je
iba poberateľom dávky v hmotnej núdzi. Z vyššie uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že žalovaný
skúmal príjem žalobkyne, pričom súd nesprávne právne posúdil vec, kedy v bode 31 rozsudku uviedol,
že „žalobkyňa preukázala pravdivosť jej tvrdenia o tom, že žalovaný v čase pred a pri uzatvorení
spornej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k zisteniu platobných schopností
žalobkyne ako hlavnej dlžníčky z úverovej zmluvy, neoveril si skutočný príjem ako aj skutočné výdavky

žalobkyne, nakoľko zo žiadosti o úver nevyplýva, že by jej príjem v podobe dávky v hmotnej núdzi bol
vôbec zisťovaný“, nakoľko sama žalobkyňa uviedla, že túto skutočnosť oznámila obchodnej zástupkyni
pred uzatvorením zmluvy. Teda nie je pravdou tvrdenie o tom, že žalovaný neskúmal bonitu žalobkyne
s odbornou starostlivosťou. Taktiež je žalovaný toho názoru, že súd nesprávne právne posúdil vec,
kedy svoje rozhodnutie oprel o závery, že sa súd nestotožnil so záverom žalovaného o tom, že bolo

postačujúcim posúdiť bonitu žalobkyne ako dlžníčky a dvoch spoludlžníkov spoločne bez potreby
vyhodnotenia ich platobných možností a schopností aj samostatne. Súd toto svoje tvrdenie žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Spoludlžník je priamym dlžníkom a má rovnaké povinnosti ako dlžník voči
veriteľovi (banka, nebanková spoločnosť a pod.). Dlžník a spoludlžník spolu vstupujú do zmluvného
vzťahu spoločne, čo znamená, že sú spoločne a nerozdielne zodpovední za riadne splatenie celého

dlhu. Banka môže od ktoréhokoľvek žiadať dlh a splnením povinnosti jedného z nich zaniká povinnosť
u druhého. Žalovaný poukázal na to, že práve inštitút ručenia, resp. spoludlžníctva je na to, aby
pokiaľ samotnému dlžníkovi nevychádzajú mesačné finančné prostriedky na vzatie si úveru, s pomocou
spoludlžníka, resp. viacerých spoludlžníkov, a spolu s ich mesačnými príjmami bude mať dlžník dosť
finančných prostriedkov na splácanie úveru. Z popísaných skutočností je absolútne zrejmé, že žalovaný

konal s odbornou starostlivosťou, keď riadne skúmal bonitu všetkých osôb na strane dlžníka, čo
vyplýva z predloženej žiadosti o úver. Keďže bonita žalobkyne spolu so spoludlžníkmi (H., H.) bola
dostatočná, žalovaný predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že
žalovaný pri posudzovaní bonity žalobkyne a ostatných dvoch spoludlžníkov postupoval s odbornou
starostlivosťou, a v danom prípade nešlo o nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 zákona o ochrane

spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu nemožno posúdiť predmetnú zmluvu ako neplatnú s poukazom na
§ 39 O.z. z dôvodu jej rozporu so zákonom ako aj s dobrými mravmi, ako nesprávne uviedol súd.
Na základe takto nesprávne posúdeného stavu veci – neplatnosti zmluvy o úver, následne súd priznal
žalobcovi sumu 1.935,43 eur s prísl. a to s poukazom na ust. § 457 O.z. Žalovaný má za to, že
predmetný rozsudok súdu prvej inštancie je prekvapivý, nakoľko žalobkyňa v celom konaní nenamietala

neskúmanie bonity žalobkyne zo strany žalovaného, a taktiež súd sa k predmetnej bonite žalobkyne
žiadnym spôsobom v priebehu konania nevyjadril. Týmto nesprávnym procesným postupom súdu je
daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Dokonca v konaní dňa 24.6.2021 súd prvej
inštancie vydal svoj prvý rozsudok, ktorým žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa nepreukázala
žiadnym spôsobom k porušeniu akej zákonnej povinnosti zo strany žalovaného malo dôjsť. Predmetný

rozsudok bol zo strany odvolacieho súdu (KS v Trnave) zrušený z dôvodu nesprávneho postupu
súdu, kedy súd nesprávne doručoval žalobkyni predvolanie na pojednávanie, na ktorom vec prejednal
a aj meritórne rozhodol. Odvolací súd neuviedol, že zo strany žalovaného malo dôjsť k porušeniu
jeho zákonnej ale zmluvnej povinnosti, alebo žeby malo dôjsť k nejakej nekalej obchodnej praktike;
naopak, odvolací súd inštruoval súd prvej inštancie v tom zmysle, aby ustálil čo zostalo predmetom

konania a aby vo veci rozhodol, pričom mal pri vykonávaní dokazovania aplikovať okrem prejednacej
zásady a zásady kontradiktórnosti aj zásahu predvídateľnosti postupu súdu. Po tomto uznesení KS
v Trnave sp.zn. 10CoCsp/21/2022 zo dňa 15.2.2023 sa konali dve pojednávania na súde prvej inštancie,
a to pojednávanie dňa 6.6.2023, na ktorom žalobkyňa nebola nikým zastúpená, ale ako vyplýva zo
zápisnice z pojednávania vôbec sa nevedela vyjadriť k žalobe a predmetu sporu. Dokonca nevedela

ani produkovať aktuálny žalobný nárok. Na pojednávaní žalobkyňa predložila písomné vyjadrenie
z 5.6.2023, v ktorom vôbec nerozporovala neskúmanie bonity, ale rozporovala samotnú koncepciu
zmluvy o úvere a stavebného sporenia. Pojednávanie dňa 26.9.2023, na ktorom žalobkyňa predložila
svoje písomné podanie, v ktorom žiadala o nepriznanie trov konania protistrane, a namietala vysokéúroky z omeškania a iné poplatky. Na tomto pojednávaní taktiež žalobkyňa nenamietala žiadnu nekalú
obchodnú praktiku, ani to, že by nebola skúmaná jej bonita, ako tvrdí súd v napadnutom rozsudku.
Súd až v odôvodnení svojho v konaní už druhého rozsudku uviedol, že: „vzhľadom na argumentáciu

žalobkyne spočívajúcu aj v použití nekalých praktík neoverení bonity žalobkyne v súlade s požiadavkami
odbornej starostlivosti sa súd primárne zaoberal touto skutočnosťou ako podstatnou“, na základe čoho
sa žalovaný nemal možnosť k uvedenému riadne vyjadriť, čím zo strany súdu došlo k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný nemal ani odkiaľ vedieť, že otázka overovania/
neoverovania bonity, ktorú ani žalobkyňa nenapádala po vrátení veci z odvolacieho súdu, bude otázkou

podstatnou pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn.
7Cdo/1/2018 z 21.03.2018, v zmysle ktorého: „o prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak odvolací súd
založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného
naplneniatejtookolnosti,žeoprotitýmtoinýmodlišnýmprávnymzáveromodvolaciehosúdunemástrana
konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Výzva odvolacieho

súdu podľa § 382 CSP je potrebné vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť
podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie alebo síce podľa toho istého
právneho predpisu ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného
splnenia podmienky, že je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce“. Porušenie práva na spravodlivý proces
je vnímané ako dôsledok využitia aj ust. § 389 CSP ods. 1 písm. b/, v zmysle ktorého odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu (výrok II. rozsudku), žalovaný uviedol, že
tento nárok súd priznal žalobkyni na základe nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj na

základe nesprávneho skutkového zistenia stavu veci. Žalobkyňa sa domáhala práva na primerané
finančné zadosťučinenie na základe toho, že podľa jej názoru sa v zmluve nachádzajú neprijateľné
zmluvné podmienky. Podľa žalovaného takýto nárok nemal oporu v zákone. Súd ani nevyhodnotil
žiadnu zo zmluvných podmienok za neprijateľnú. Súd priznal žalobkyni nárok na primerané finančné
zadosťučinenie z iného dôvodu ako tvrdila žalobkyňa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru došlo

k použitiu nekalej obchodnej praktiky podľa ust. § 7 ods. 2 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z.
Žalovaný je toho názoru, že k použitiu žiadnej nekalej obchodnej praktiky nedošlo, čo popisuje vyššie
v odvolaní. Citoval § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že pre
úspešné domáhanie sa finančného zadosťučinenia je potrebné komulatívne naplnenie troch podmienok,
ktorými sú: porušenie zákonnej povinnosti, porušenie spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu, príčinná

súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Žalobkyňa podľa žalovaného nepreukázala
k porušeniu akej zákonnej povinnosti malo dôjsť zo strany žalovaného, v dôsledku čoho by jej
mohol vzniknúť nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný nepovažuje napádané zmluvné
podmienky za neprijateľné tak ako uvádzala žalobkyňa v konaní. Taktiež žalovaný rozporuje, že by
z jeho strany došlo k použitiu nekalej obchodnej praktiky, nakoľko pri posudzovaní skúmania bonity

postupoval v súlade so zákonom. V otázke nároku na finančné zadosťučinenie žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, nakoľko táto žiadnym spôsobom netvrdila a ani nepreukázala splnenie podmienok
pre vznik tohto nároku, ktorý sa odvíja od ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
Vkontextevšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostíježalovanýtohonázoru,žesúdprvejinštanciedospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že žalobca

nepostupoval s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k zisteniu bonity žalobcu a ostatných spoludlžníkov
pri uzatváraní úverovej zmluvy; bonita bola zisťovaná, o čom bola predložená súdu žiadosť o úver a táto
skutočnosť nebola zo strany žalobkyne nijakým spôsobom rozporovaná. Taktiež súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že k uzatvoreniu spornej zmluvy došlo za použitia
nekalej praktiky, nakoľko z dokazovania vyplýva, že žalovaný skúmal bonitu klientov, t. j. žiadosť o úver

obsahuje údaje o výške dvoch čistých mesačných príjmov, čiže postupoval s odbornou starostlivosťou.
Žalovaný je ďalej toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, kedy počas celého konania nepovažoval bonitu klienta za spornú tak, ako aj
žalobkyňa, ktorá počas celého prvoinštančného konania nerozporovala skúmanie bonity žalobkyne, na

základe čoho má žalovaný za to, že takéto rozhodnutie súdu je prekvapivé. Prílohou odvolania boli
listiny – Žiadosť o úver s nehnuteľným alebo hnuteľným zabezpečením z 25.10.2007 a viacero listín
v nemeckom jazyku.3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP v spojení
s § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/
CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (v rozsahu jeho výrokov I., II. a IV.)

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na
webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k

záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku je dôvodné zrušiť a konanie zastaviť,
a v jeho II. výroku ho zmeniť zamietnutím žaloby.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania na súde prvej inštancie zostal nárok vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.151,19 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.11.2007

do zaplatenia, nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur a náhrada trov konania.
Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním uplatnené odvolacie dôvody
v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie, posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie v napadnutej časti, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.935,43

eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.935,43 eur od 26.03.2018 do zaplatenia,
do 3 dní; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške
50 eur do 3 dní; a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.

6.Odvolacísúdvuzneseníz15.2.2023č.k.10CoCsp/21/2022-607,ktorýmzrušilvporadíprvýrozsudok

súdu prvej inštancie v predmetnej veci a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, okrem iného
uviedol, že:
Žalobou z 29.12.2017, doručenou súdu prvej inštancie 3.1.2018, sa žalobkyňa domáhala vydania
rozsudku, ktorým by súd
I. určil, že úver zo zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007, uzavretá medzi

žalobkyňou a žalobou, je bezúročný a bez poplatkov;
II. žalovanej uložil povinnosť vydať žalobkyni z úverovej zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa
12.11.2007 bezdôvodné obohatenie vo výške 3.941,16 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania
od 12.11.2007 až do zaplatenia;
III. určil, že zmluva o úvere č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007, uzavretá medzi

žalobkyňou a žalovanou je neplatná;
IV. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku;
V. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur.
V podaní zo 16.10.2020 zn. „Čiastočné späťvzatie žaloby, doplnenie dokazovania, zastupovanie v

konaní“, doručenom súdu prvej inštancie 20.10.2020 (č. l. 361), žalobkyňa o.i. uviedla, že berie žalobu
späť v časti
- určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zo zmluvy č. 1659181203 a 1659181502 - I. výrok
návrhu,
- vyhlásenia neplatnosti Zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 - výrok III. návrhu.

Uznesením z 18.12.2020 pod č. k. 26Csp/3/2018-408 súd prvej inštancie
I. konanie v časti výroku II. žaloby - žalovaná je povinná vydať žalobkyni z Úverovej zmluvy č.
1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 bezdôvodné obohatenie vo výške 3.941,16 eur s 5,05
% ročným úrokom z omeškania od 12.17.2008 do zaplatenia a v časti výroku III. žaloby - súd určuje,
že zmluva o úvere č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 uzavretá medzi žalobkyňou a

žalovanou je neplatná zastavil;
II. priznal žalovanej náhradu trov čiastočného zastavenia konania v plnom rozsahu voči žalobkyni s tým,
že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté samostatným uznesením. Takéto
rozhodnutie bolo odôvodnené čiastočným späťvzatím žaloby a súhlasom žalovanej. Toto uznesenie boloriadne zákonom predpísaným spôsobom žalobkyni /jej vtedajšiemu zástupcovi - občianskemu združeniu
Za práva spotrebiteľov, K. XXX/ doručené až dňa 14.2.2022 - viď doručenku na č. l. 600 (v záhlaví
uznesenia je nesprávne ako zástupca žalobkyne uvedený G. B., ktorého zastúpenie žalobkyne súd

právoplatným uznesením z 19.6.2019 pod č. k. 26Csp/3/2018-269 nepripustil, uznesenie č.l. 408 bolo
nesprávne doručené občianskeho združeniu J. F. B. D. dňa 7.1.2021 - doručenka č.l. 411, ktorému však
žalobkyňaodvolalaplnomocenstvodňa30.9.2020listinouzn.Výpoveďplnejmoci/č.l.377/,hocisprávne
malo byť uznesenie č.l. 408 doručené vtedajšiemu zástupcovi žalobkyne - občianskemu združeniu
Ochrana spotrebiteľa - B. L. G., IČO: 52354237 /plnomocenstvo z 30.9.2020 na č. l. 379/), žalobkyňa

voči nemu nepodala odvolanie napriek tomu, že súd prvej inštancie zastavil konanie v časti, v ktorej
návrh/žaloba nebol vzatý späť (v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom) a naopak
nezastavil v časti, v ktorej bol návrh vzatý späť (v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru). Toto uznesenie podľa názoru odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 2.3.2022. Odvolací súd
uložil súdu prvej inštancie ustáliť čo zostalo predmetom konania (z dôvodu uvedenej chyby súdu prvej
inštancie pri čiastočnom zastavovaní konania i z dôvodu viacerých zmätočných podaní žalobkyne).

7. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci odvolacím súdom vydal uznesenie z 9.6.2023 č. k.
26Csp/3/2018-641, ktorým I. opravil uznesenie zo dňa 18.12.2020, č. k. 26Csp 3/2018-408 vo výroku I.
nasledovne: I. Súd konanie v časti výroku II. žaloby - žalovaný je povinný vydať žalobcovi z Úverovej
zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 bezdôvodné obohatenie vo výške 1789,97

Eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.11.2007 do zaplatenia ........; II. konanie v časti výroku I.
žaloby - určuje, že Úver zo zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov zastavuje .

Právne uvedené uznesenie odôvodnil ust. § 144. § 145 ods. 1 až 3, § 146 ods. 1 a 2 a § 224 CSP.

Vecne dôvodil, že žalobkyňa v priebehu konania dňa 20.10.2020 vzal žalobu späť v časti výroku I. a III.
žaloby a dňa 10.3.2021 vzal späť žalobu v časti výroku II. v časti 1.789,97 eur a teda predmetom výroku
II. zostalo vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.151,19 eur. Súd uznesením z 18.12.2020 č. k.
26Csp 3/2018-408 konanie v časti výroku II. žaloby - žalovaný je povinný vydať žalobcovi z Úverovej
zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 bezdôvodné obohatenie vo výške 3.941,16

Eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.17.2008 do zaplatenia a v časti výroku III. žaloby -
súd určuje , že zmluva o úvere č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007 uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným je neplatná zastavuje. Nakoľko žalobkyňa vzal žalobu späť v časti výroku I.
späť, súd konanie v tejto časti zastavil. Nakoľko žalobca vzal žalobu späť v časti výroku II. späť len v
časti sumy 1.789,97 Eur , pričom súd uznesením zo dňa 18.12.2020 č. k. 26Csp 3/2018-408 konanie v

časti výroku II. zastavil v celej časti (bez návrhu žalobkyne na zastavenie v celej časti), čím prišlo k inej
zrejmej nesprávnosti, súd vydal opravné uznesenie a o oprave rozhodol tak ako je uvedené vo výroku
I. tohto uznesenia. Predmetom konania po uvedených zmenách zostáva žalobný petit: II. žalovaný
je povinný vydať žalobcovi z Úverovej zmluvy č. 1659181203 a č. 1659181502 zo dňa 12.11.2007
bezdôvodné obohatenie vo výške 2.151,19 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.11.2007 do

zaplatenia , IV. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a V. žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
14.7.2023. Tu odvolací súd poznamenáva, že správne súd prvej inštancie opravil dátum tvrdeného
počiatku omeškania (z nesprávneho 12.17.2008 na správny 12.11.2007), nemožno však považovať
za správnu a právne účinnú opravu (opravným uznesením z 9.6.2023) sumy 3.941,16 eur na sumu

1.789,97 eur v uznesení zo dňa 18.12.2020 (právoplatnom 2.3.2022) s poukazom súdu na čiastočné
späťvzatiežalobydoručenésúduaž10.3.2021,najmäaksúčinnosťouod2.3.2022bolokonanieocelom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (3.941,16 eur) aj s príslušenstvom zastavené, z ktorého
dôvodu aj čiastočné späťvzatie žaloby (o vydanie bezdôvodného obohatenia 1.877,68 eur) doručené
súdu 10.3.2021 bolo duplicitným a právne neúčinným.

8. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

Podľa§161ods.2CSPakideonedostatokprocesnejpodmienky,ktorýnemožnoodstrániť,súdkonanie
zastaví.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo
vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Na splnenie procesných podmienok prihliada súd kedykoľvek počas konania. Procesné podmienky sú

také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol
cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení CSP. Na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, prihliadne odvolací súd aj vtedy ak neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Pokiaľ ide o začatie konania pred civilným súdom, sporový proces je bezvýnimočne ovládaný
dispozičným princípom. Žalobca sporové konanie iniciuje a určuje jeho „program“. Vada sporového
konania v podobe „úplnej“ neexistencie žaloby je tak v praxi nepredstaviteľná. Za takúto vadu žaloby je

však potrebné považovať porušenie zásady ne ultra petitum, t. j. prekročenie žalobného návrhu súdom
v prípade, ktorý nespĺňa predpoklad uvedený v § 216 ods. 2 CSP, čo predstavuje prípad prisúdenia
nároku, ktorého sa žalobca nedomáhal.
Podľa § 216 ods. 1 a 2 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť žalobný
návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu

medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu
ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal. Súd sa teda v sporovom konaní nebude
vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným právom, ani iným plnením (čo do druhu alebo výšky), než
aké sú uvedené v žalobe a nemôže priznať iné plnenie, ako je žiadané v petite.

Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie názoru, že predmetom konania v čase vydania
napadnutého (v poradí druhého) rozsudku súdu prvej inštancie bol iba nárok na finančné zadosťučinenie
500 eur a nárok na náhradu trov konania. Preto ak súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.935,43 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.935,43 eur od 26.3.2018 do zaplatenia, do 3 dní; II. žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 eur do 3 dní; III. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žalobkyni náhradu trov konania nepriznal; potom nevyhnutne musel
odvolací súd konštatovať, že uniklo pozornosti súdu prvej inštancie, že rozhodol ultra petitum, teda
v napadnutom rozsudku priznal viac než bolo žalobou uplatnené, teda bezdôvodne prekročil žalobný
návrh, odvolací súd teda zistil vadu, ktorá sa týka procesných podmienok, a keďže ide o nedostatok

procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku a konanie v tejto časti zastavil (§ 391 ods. 1 CSP).

9. Podľa § 3 ods. 5 ZoOS v znení účinnom do 31.10.2008, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019, v ktorom dovolací súd
uviedol, že „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,

ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospechspotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového

prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“
Na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje vo všeobecnosti porušenie práva na

ochranu spotrebiteľa bez potreby, aby toto konkrétne porušenie bolo deklarované vo výroku rozhodnutia.
V predmetnej veci nebolo možné konštatovať, že žalobkyňa úspešne uplatnila svoje spotrebiteľské
práva na súde (vo vzťahu ku všetkým ňou pôvodne uplatneným nárokom /okrem nároku na finančné
zadosťučinenie/bolokonaniezastavené,svýnimkoujedného,všetkyprespäťvzatiežalobyžalobkyňou).
Vzhľadom na vyššie uvedené mal odvolací súd za to, že neboli splnené základné predpoklady na

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného, takže v tomto smere bola odvolacia
námietka žalovaného dôvodná. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho II. výroku zmenil tak, že žalobu zamietol.

10.Podľa§396ods.1a2CSP:(1)Ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštanciesapoužijú

aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné znovu rozhodnúť aj o nároku
na náhradu trov konania. V novom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného
i odvolacích konaní) je premietnutý úspech strán v celom konaní, avšak iba vo vzťahu k nároku na

finančné zadosťučinenie, nakoľko vo vzťahu k nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neplatnosti úverovej zmluvy bolo už o nároku na náhradu trov konania rozhodnuté uznesením z
18.12.2020 pod č. k. 26Csp/3/2018-408. O nároku na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
súd prvej inštancie rozhodol uznesením z 9.6.2023 pod č. k. 26Csp/3/2018-641 (v tejto časti konanie
zastavil), opomenul však rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k tomuto nároku

a keďže o ňom nerozhodol do nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, nemôže už toto uznesenie
doplniť (§ 225 ods. 1 a 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP).
V konaní o zaplatenie finančného zadosťučinenia bol napokon plne úspešný žalovaný a plne neúspešná
žalobkyňa, a preto podľa § 255 ods. 1 CSP by patrilo právo na plnú náhradu trov konania plne
úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni. Žalobkyňa však v priebehu konania, naposledy

v jej podaní z 18.9.2023 tvrdila existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
(že je psychiatricky liečenou pacientkou preukázala lekárskou správou, je zdravotne ťažko postihnutá,
poberá invalidný dôchodok 149 eur mesačne, čo bolo potvrdené lustráciou v SP, z lustrácie v RO SR
vyplýva, že je rozvedená), odôvodňujúcich výnimočné úplné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane,
svoje tvrdenia čiastočne zdokladovala a čiastočne boli overené lustráciou v Sociálnej poisťovni, odvolací

súd bol názoru, že ňou uvádzané skutočnosti a dôvody predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
preto aplikoval ust. § 257 a žalovanému náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacích konaní)
o zaplatenie finančného zadosťučinenia nepriznal.11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)