Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/134/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2622203057
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2622203057.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.
Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľky A. A. B., C. D., narodenej
XX.XX.XXXX, trvale bytom E.. F. XXXX/XX, E., toho času bytom G. H. XXXX/X, XXX XX D. X,
v konaní zastúpenej: AK ZAHRADNIK & Spol., s.r.o., so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, proti manželovi I. C. B., narodenému XX.XX.XXXX, trvale bytom J.

XXX/XX, E., v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode
manželstva k maloletým deťom B. B., narodenej XX.XX.XXXX, D. B., narodenému XX.XX.XXXX a B.
B., narodenej XX.XX.XXXX, všetky bytom ako matka, v konaní zastúpeným kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, so sídlom Vajanského 17, Senica, za účasti Krajskej
prokuratúry Trnava, so sídlom Dolné Bašty 1, Trnava, o odvolaniach Okresnej prokuratúry Senica,
navrhovateľky a manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11P/24/2022-449

zo dňa 19.03.2024 a o odvolaní manžela navrhovateľky proti opravnému uzneseniu Okresného súdu
Senica č. k. 11P/24/2022-458 zo dňa 26.03.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 19.03.2024 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.03.2024 súd prvej

inštanciemanželstvoC.B.aA.B.,C.D.,uzavretédňa28.08.2010vSenici,zapísanévknihemanželstiev
Matričného úradu Senica, vo zväzku 17, ročník 2010, na strane 265, pod poradovým číslom 52, rozviedol
(I. výrok).
Na čas po rozvode zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matke (II. výrok).
OtcoviuložilpovinnosťprispievaťnavýživumaloletejB.sumou200,-Eurmesačne,navýživumaloletého
D. sumou 180,- Eur mesačne a na výživu maloletej B. sumou 160,- Eur mesačne, splatnou vždy do 15-

teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku
(III. výrok).
Určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach
(IV. výrok).
Styk otca s maloletými deťmi zakázal (V. výrok).
Obom rodičom uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu v sume 1.580,22 Eur, každému v jednej

polovici, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (VI. výrok).
Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (VII. výrok).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou článku 5, § 18, § 19 ods. 1, § 23
ods. 3, § 24 ods. 1, 2, § 25 ods. 1, 2, 3, § 28 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 3, 4 vety prvej, 5, § 75 ods.
1, § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„Zákon o rodine“), článkov 3, 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 24 Charty základných práv
Európskej únie, článkom 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1, § 100 zákona č. 161/2015Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a § 217 ods. 1 vety prvej zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie k rozvodu manželstva účastníkov konania uviedol, že vzťahy medzi účastníkmi
neboli dobré od samého začiatku kvôli dominantnej povahe manžela navrhovateľky, ktorá sa od neho v
dôsledku takéhoto správania citovo odcudzila. Od júna 2022 manželia nežijú v spoločnej domácnosti
a od tejto doby si manželstvo neplní svoj účel, t. j. manželia spoločne nehospodária s finančnými
prostriedkami, intímne sa nestýkajú, starostlivosť o deti zabezpečuje momentálne navrhovateľka.

Manžel odmieta prijať fakt, že navrhovateľka sa chce rozviesť a že nemá záujem o obnovenie spolužitia.
Momentálne je vedené proti manželovi trestné stíhanie pre prečiny, kde je poškodená navrhovateľka,
manžel bol v súvislosti s týmto trestným stíhaním aj vo väzbe, od februára 2024 je väzba nahradená
dohľadom a probačného a mediačného úradníka, pričom okrem iného má manžel uložené aj viaceré
obmedzenia, najmä zákaz vycestovania do zahraničia. Vzhľadom na postoj navrhovateľky nie je
predpoklad, že by manželia niekedy v budúcnosti obnovili spolužitie v súlade s hlavným účelom

manželstva, navrhovateľka má už vyše roka nového partnera s ktorým žije v spoločnej domácnosti.
Za hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd ustálil dominantnú povahu a agresívne správanie manžela
navrhovateľky, čo viedlo k citovému odcudzeniu zo strany navrhovateľky.

4. K úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode manželstva k maloletým deťom súd uviedol, že

v záujme maloletých detí je, vzhľadom na spôsobilosť matky zabezpečovať starostlivosť o maloleté deti
ako aj vzhľadom na vzťah medzi maloletými deťmi a ich matkou (keď zo znaleckého posudku vyplýva,
že maloletá B. a maloletý D. majú k matke vytvorenú kvalitnú a stabilizovanú citovú väzbu a otvorene
preferujú jej rezistentnú starostlivosť, maloletá B. má vytvorené pozitívne puto k obom rodičom, ale v
prístupe otca vo vzťahu k B. boli prítomné viditeľné navádzacie stratégie), aby boli zverené do osobnej

starostlivosti matke. Okrem iných dôvodov (narušený vzťah medzi otcom a maloletou B. a maloletým
D., aj z dôvodu, že proti otcovi sa vedie trestné stíhanie) neprichádzalo do úvahy zverenie detí do
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ako žiadal otec. Naopak v starostlivosti matky o deti
neboli zistené žiadne nedostatky. Tvrdenia matky a kolízneho opatrovníka boli podporené aj výsledkami
znaleckého dokazovania, z ktorých je zrejmé, že nie sú splnené subjektívne predpoklady u maloletej

B. a u maloletého D. (ich citové väzby k otcovi sú narušené), ani objektívne faktory na strane otca
(jeho deficitné rodičovské kompetencie v dôsledku jeho akcentovaných osobnostných charakteristík
a manipulatívnych tendencií vo vzťahu k maloletej B.), ktoré by odôvodňovali vhodnosť zverenia detí
do striedavej osobnej starostlivosti bez ohľadu na akýkoľvek model takejto formy starostlivosti. Súd
dospelkzáveru,žematkamávsúčasnostioptimálnejšieosobnostnédispozícieakvalitnejšierodičovské

kompetencie potrebné k zabezpečeniu osobnej starostlivosti a výchovy všetkých maloletých detí.

5. Pri určení výživného na maloleté deti súd prvej inštancie vychádzal z priemerných a pravidelných
mesačných nákladov na maloletú B. s tým, že do mesačných nákladov nezarátal náklady na bývanie
v sume 300,- Eur, mobil v sume 10,25 Eur, dovolenky a výlety v sume 31,50 Eur a iné v sume 10,- Eur,

preto celkové náklady na maloletú B. uznal vo výške cca 290,- Eur mesačne (strava doma 120,- Eur,
strava v škole 24,60 Eur, školné 49,30 Eur, pohybové divadlo 11,50 Eur, gymnastika 19,- Eur, školské
pomôcky 15,- Eur, domácnosť 10,- Eur, drogéria a hygiena 10,- Eur, oblečenie a obuv 20,- Eur, vreckové
10,- Eur). Pri maloletom D. do mesačných nákladov nezarátal náklady na bývanie v sume 300,- Eur,
mobil v sume 7,- Eur, dovolenky a výlety v sume 20,- Eur a iné v sume 10,- Eur, preto celkové náklady

na maloletého D. uznal vo výške cca 260,- Eur mesačne (strava doma 120,- Eur, strava v škole 31,60
Eur, školská družina 14,40 Eur, dar škole (triedny fond) 4,10 Eur, školské pomôcky 15,- Eur, taekwondo
15,- Eur, futbal 13,- Eur, domácnosť 10,- Eur, drogéria a hygiena 10,- Eur, oblečenie a obuv 20,- Eur,
zdravotná starostlivosť 10,- Eur). Pri maloletej B. do mesačných nákladov nezarátal náklady na bývanie
v sume 300,- Eur, dovolenky a výlety v sume 30,- Eur a iné v sume 10,- Eur, preto celkové náklady na

maloletú B. uznal vo výške cca 220,- Eur mesačne (strava doma 115,- Eur, strava v škôlke 41,- Eur,
príspevok pre škôlku (triedny fond) 8,20 Eur, domácnosť 10,- Eur, drogéria a hygiena 10,- Eur, oblečenie
a obuv 20,- Eur, zdravotná starostlivosť 15,- Eur). Konštatoval, že náklady na bývanie neuznal preto,
lebo deti majú odvodené právo bývania od svojho rodiča a počas maloletosti nie sú povinné podieľať
sa na platbách spojených s bývaním. Výdavky na dovolenky a mobil súd považoval za nadštandard

a položka iné mu nebola ozrejmená.
Na strane otca maloletých detí súd nevzal do úvahy, že je momentálne bez príjmu, pretože tento stav
si otec privodil sám. Je jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti B. K. E. a živnostníkom, i keď
živnosť pozastavil bez vážnych dôvodov. Neobstojí jeho tvrdenie, že je v podnikaní nečinný, lebo sastará o svoju matku a predtým počas jeho spolužitia s matkou detí sa staral aj o deti. Keď aj bol vo
výkone väzby v súvislosti s trestným stíhaním, bol súd toho názoru, že nie je možné, aby boli maloleté
deti ukrátené na výživnom preto, že otec sa pripravil o možnosť zabezpečiť si primeraný príjem tým,

že úmyselne (hoci aj s nepriamym úmyslom) spáchal trestný čin. Poukázal na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1181/2007 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 25CoP/14/2019-59
zo dňa 30.04.2019. Argumentoval tým, že v danom prípade boli splnené podmienky pre analogické
uplatnenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď sa otec aj v dôsledku spáchania trestnej činnosti a už aj
predtým fakticky vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, resp. zárobku. Zároveň súd

konštatoval, že výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov, teda aj tými, ktoré otec
vyvolal spáchanou trestnou činnosťou a následným výkonom trestu odňatia slobody. Výsluchom rodičov
súd zistil, že otec maloletých detí ako súkromný podnikateľ prakticky od uzatvorenia manželstva prestal
aktívne podnikať, aj keď jeho firma právne aj fakticky existuje a donedávna mal aktívnu aj živnosť, ale
fakticky otec neprodukuje žiadny príjem. Keďže si túto situáciu zavinil sám svojím konaním, súd túto
skutočnosť nezohľadnil v jeho prospech. Predtým bol v podnikaní činný a sám vypovedal, že jeho príjem

bol niekoľko tisíc Eur mesačne. Do vyhlásenia rozsudku otec nepredložil žiadne doklady preukazujúce,
že by jeho matka, ktorá je starobná dôchodkyňa bola odkázaná na jeho celodennú starostlivosť, naopak,
podľa všetkého otec využíva dôchodok jeho matky k vlastnej obžive.
Okrem výživného od otca je aj matka povinná podieľať sa primeranou čiastkou na výžive detí, pričom
vzhľadom k jej príjmu (cca 1.200,- Eur netto) je to suma na všetky tri deti vo výške minimálne 300,-

Eur mesačne (25 % jej príjmu), a to na maloletú B. v sume 120,- Eur mesačne, na maloletého D. v
sume 100,- Eur mesačne a na maloletú B. v sume 80,- Eur mesačne. Po zaplatení výživného zo strany
oboch rodičov bude mať maloletá B. mesačne k dispozícii sumu 320,- Eur, maloletý D. sumu 280,-
Eur a maloletá B. sumu 240,- Eur, ktoré sumy vysoko prevyšujú sumu životného minima. Podporným
zdrojom výživy sú aj rodinné prídavky. Zdôraznil mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča

môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v dostatočnej
miere na potreby dieťaťa. To znamená, že rodič je povinný korigovať svoje potreby tak, aby mohol
zabezpečiť svojmu dieťaťu, ku ktorému má zákonnú vyživovaciu povinnosť, výživné v čo najväčšom
rozsahu. Povinnosťou otca ako rodiča je starať sa o výživu svojich maloletých detí a vynaložiť všetko
úsilie, aby dosahoval príjem, z ktorých ich výživu zabezpečí, a to tým viac, že je zrejmé, že je v jeho

možnostiach a schopnostiach zabezpečiť riadnu výživu jeho detí. Otec by však mal zaujať kritický postoj
k svojmu doterajšiemu spôsobu života a pokiaľ nemieni aktívne podnikať musí si nájsť primerane platenú
prácu.

6. Pri oprávnení rodičov zastupovať a spravovať majetok maloletých detí v bežných veciach vychádzal

súd z toho, že zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je
odrazom práva rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z
rodičov samostatne. V iných než bežných veciach, ktoré zákon (§ 35 Zákona o rodine) nazýva podstatné
veci, sú rodičia povinní sa dohodnúť, pričom pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov
súd. Správa majetku dieťaťa predstavuje právo rodič obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho

záujmami. Aj toto právo patrí obom rodičom pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do
spôsobilosti na právne úkony, či výkonu rodičovských práv a povinností. V zásade platí, že obaja rodičia
sú oprávnení a povinní maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok a keďže súd u otca nezistil
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné jeho rodičovské práva a povinnosti v tomto smere obmedziť (keď
na uvedené nemá vplyv ani zákaz styku otca s maloletými deťmi) rozhodol tak, že obaja rodičia budú

maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach.

7. Súd styk otca s maloletými deťmi zakázal odôvodňujúc to záujmom maloletých detí, keď
v čase vyhlásenia rozsudku bolo platné neodkladné opatrenie, ktorým súd styk otca s deťmi
zakázal. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané nevhodné správanie sa otca, tvrdošijne

odmietajúceho odchod matky maloletých detí zo spoločnej domácnosti, v jeho správaní majúcom znaky
výhražného konania vo vzťahu k matke a jej obťažovaniu neustálou snahou o kontakt vo vzťahu k nej
ako aj k maloletým deťom, čo napokon viedlo až k jeho trestnému stíhaniu a vzatiu do väzby. Vzhľadom
na skutočnosť, že otec maloletých detí je trestne stíhaný, v súvislosti s ktorým trestným stíhaním bola
jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a bol mu nasadený monitorovací

náramok a uložené viaceré obmedzenia, najmä zákaz vycestovania do zahraničia, jeho stretávanie
s maloletými deťmi ani nie je v súčasnosti možné (keď súd v zmysle § 217 ods. 1 veta prvá CSP
vychádza zo stavu v čase vyhlásenia rozsudku). Súd styk otca s maloletými deťmi zakázal aj z dôvodu,
že vzťah medzi otcom a maloletými deťmi, najmä s maloletou B. a maloletým D. je narušený, pričompodľa znaleckého posudku č. 14/2023 znalca Mgr. et Mgr. Martina Balka obaja majú ambivalentný postoj
zvýraznený negatívnymi momentami v dôsledku jeho neefektívnych komunikačných stratégií ako aj
devalvačných tendencií vo vzťahu k matke. Maloletá B. má vytvorené pozitívne puto k obom rodičom,

ale v prístupe otca vo vzťahu k B. boli prítomné viditeľné navádzacie stratégie, ktoré sú v súčasnosti
kontraproduktívne a nemôžu prispieť k stabilizácii rodičovskej starostlivosti. Starostlivosť matky o deti
má pozitívny vplyv na ich výchovu, ale starostlivosť otca má v súčasnosti skôr negatívny vplyv na ich
výchovu v zmysle ich potreby na stabilizáciu rodinnej situácie. Otec sa nedokáže morálne identifikovať s
rozhodnutím matky ukončiť manželský vzťah rozvodom, pričom tento svoj postoj má tendenciu prenášať

aj na maloleté deti, ktoré to subjektívne vnímajú ako devalvačnú stratégiu voči matke. Otec mal snahu
používať maloleté deti ako nástroj na dosiahnutie obnovenia manželského spolužitia. Aj v zmysle záveru
znaleckého posudku č. 142/2023 vyhotoveného v rámci trestného konania znalkyňou MUDr. Monikou
Gregorovou je zrejmé, že z hľadiska resocializačnej prognózy, resp. na základe posudzovania možnosti
recidívy znalkyňa zhodnotila možnosť resocializácie otca detí ako priaznivú prognózu nápravy len s tou
podmienkou, že dokáže pustiť zo svojho života manželku, resp. prijať skutočnosť, že sa ich cesty rozišli.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že otec stále neprijal fakt, že matka nemá
záujem zotrvať v sním v manželstve, naopak táto na rozvode trvá, pričom už minimálne od septembra
2023 žije v spoločnej domácnosti s iným partnerom. Za tejto situácie nie je možná resocializácia otca
detí a zrejme aj vzhľadom na zistenú poruchu osobnosti u otca bude musieť otec vyhľadať v tomto smere
odbornú pomoc, čo sa javí ako dlhodobý proces a nie je v záujme detí, aby tohto procesu boli účastné.

Ďalej súd uviedol, že vzhľadom na terajší postoj otca (manželstvo je nerozlučiteľné, nakoľko bolo
uzatvorené v kostole) nie je momentálne vhodné, aby bol styk otca s deťmi upravený ani tak, ako
navrhol okresný prokurátor, a to prostredníctvom tretieho subjektu, ktorú možnosť predniesol až v rámci
záverečnej reči, pričom takejto úprave styku súdom by musel predchádzať minimálne dopyt na tento
tretí subjekt o možnostiach takto upraveného styku. Toto všetko by len umelo predĺžilo konanie o rozvod

manželstva, čo by dávalo otcovi detí zbytočnú nádej na možnosť obnovenia spolužitia s matkou detí. Za
tejto situácie je v najlepšom záujme mal detí v zmysle ich potreby na stabilizáciu rodinnej situácie, aby
sa manželstvo ich rodičov čo najskôr rozviedlo. S poukazom na vážne narušené vzťahy medzi otcom a
maloletými deťmi (najmä maloletou B. a maloletým D.) by nepostačil na ich nápravu styk otca s deťmi
raz za mesiac prostredníctvom tretieho subjektu, ako navrhol prokurátor, ale ako predpoklad úpravy

styku podľa názoru súdu by bolo potrebné nariadiť výchovné opatrenie psychologického poradenstva
za účelom obnovenia vzťahu medzi otcom a deťmi (§ 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine), čo sa však
vzhľadomnapredmetkonaniaakoajnaprebiehajúcetrestnéstíhanieotcanejavívtomtokonanívhodné,
naopak bolo by vhodné riešiť to až po právoplatnom skončení veci v samostatnom konaní.
Pokiaľ otec neprijme fakt o rozchode, stále hrozí z jeho strany deťom nebezpečenstvo, prinajmenšom v

podobe manipulácie otca s deťmi v snahe použiť ich ako nástroj na obnovenie spolužitia s ich matkou.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pretože v mimosporových konaniach je v zásade
vylúčený nárok na náhradu trov konania. Súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v § 53

a nasl. CMP a účastníci náhradu konania ani nežiadali.

9. V konaní vznikli trovy štátu vo výške 1.580,22 Eur, a to z dôvodu znaleckého dokazovania vykonaného
v záujme oboch rodičov, ktorá suma bola znalcovi poukázaná z rozpočtových prostriedkov súdu. Trovy
štátu do 30.06.2016 výslovne upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP (účinné do 30.06.2016), v

zmysle ktorého mal štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré
platil, pričom ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada
trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. Občiansky súdny poriadok bol
s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradili nové procesné poriadky, Civilný sporový
poriadok a Civilný mimosporový poriadok, ktoré trovy štátu výslovne neupravujú. Súd preto, rozhodujúc

o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 3 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 54 CMP a § 255 ods. 1 CSP, keď
priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči obom účastníkom a zaviazal ich povinnosťou zaplatiť
ich každého v rozsahu jednej polovice. Matka zložila na znalecké dokazovanie preddavok vo výške
400,- Eur, ktorý však doteraz nebol spotrebovaný, a preto jej bude vrátený v plnom rozsahu osobitným
uznesením.

10. Proti výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie podala Okresná prokuratúra Senica v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP v spojení s § 62 ods. 1
CMP. Poukázala na § 25 ods. 3 Zákona o rodine a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.15CoP/107/2023 zo dňa 28.02.2024. Uviedla, že konanie otca týkajúceho sa podozrenia zo spáchania
trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, vo
vzťahu ku ktorému vystupuje navrhovateľka ako poškodená, je z hľadiska rozhodovania o styku otca

s maloletými deťmi podstatnou skutočnosťou, avšak do vydania odvolaním napadnutého rozsudku
súdu otec nebol právoplatne odsúdený, čo s prihliadnutím na prezumpciu neviny nemožno ignorovať.
Taktiež správanie otca voči navrhovateľke, ktoré je predmetom trestného konania, je eliminované tou
skutočnosťou, že navrhovateľka sa presťahovala do Českej republiky a otec nemôže vycestovať mimo
územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti došlo i zo strany Okresného súdu Senica (a následným

potvrdením Krajským súdom v Trnave s účinnosťou od 27.02.2024 k nahradeniu väzby otca dohľadom
probačného a mediačného úradníka). Danú situáciu za žiadnych okolností nemožno bagatelizovať,
avšak poukázala na to, že podozrenie zo spáchania trestného činu otcom priamo nesmeruje k trestnej
činnosti namierenej voči maloletým deťom, ktoré v predmetnom trestnom konaní nevystupujú ako
poškodení, a preto zákaz styku ako konečné rozhodnutie, za súčasného štádia trestného konania
a v konaní o rozvode vykonaných dôkazov, považovala za predčasné. Nesúhlasila s tvrdeniami súdu

prvej inštancie, že stretávanie sa otca s maloletými deťmi nie je v súčasnosti možné, pretože stretávanie
sa otca s maloletými deťmi by bolo možné napríklad práve prostredníctvom ňou navrhovaným
asistovaným stykom za prítomnosti tretieho subjektu (psychológa) na území Slovenskej republiky, bez
účasti navrhovateľky, ktorá by bola povinná deti na územie Slovenskej republiky dopraviť. Pokiaľ bol
neodkladným opatrením otcovi uložený zákaz styku s maloletými deťmi na čas do rozvodu manželstva,

mala za to, že zákaz styku bol v čase vydania neodkladného opatrenia správnym opatrením, čo však
za takto zisteného stavu veci nemôže byť konečným riešením vo veci samej. Zákaz styku by nemal
predstavovať trvalé riešenie, ale len opatrenie dočasného charakteru, ktoré by malo platiť v období,
kým súd nerozhodne vo veci rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností rodičov k maloletým
deťom na čas po rozvode. Poukázala na to, že aj keď zákon zákaz styku rodiča autoritatívne vyslovený

súdom neobmedzuje stanovením nejakej lehoty, jedná sa o opatrenie časovo obmedzené, keďže
z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny vyplýva, že súdy
majú za povinnosť procesnými prostriedkami, ktoré im zveruje právny poriadok, vytvárať predpoklady
pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi a spolu s orgánmi sociálnoprávnej ochrany
detí a sociálnej kurately sú povinné aktívne skúmať, či dôvody tohto opatrenia trvajú, inými slovami,

či sa toto opatrenie postupom času a zmenou okolností nestalo neprimeraným (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 655/2014).
Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal výsluchy maloletej B. a maloletého D., ktoré bolo potrebné
vykonať na zistenie aktuálneho názoru maloletých detí a tým aj skutočného stavu veci za účelom
jej riadneho právneho posúdenia. Obe maloleté deti sú vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť

schopní vyjadriť svoj názor v súdnom konaní a majú právo ho vyjadriť slobodne vo všetkých veciach,
ktoré sa ich týkajú, teda nepochybne aj vo veci stretávania sa s rodičom, do ktorého výchovy neboli
zverené.Prizisťovanítoho,čojevnajlepšomzáujmemaloletéhodieťaťavkonaníoúpraverodičovských
práv a povinností, a teda aj v konaní o úprave styku rodiča s dieťaťom, zohráva stanovisko dieťaťa
významnú rolu. Mala za to, že prianie maloletých detí nebolo súdom dostatočne zisťované a ustálené,

deti neboli napriek dĺžke súdneho konania súdom nikdy osobne vypočuté, pohovory s maloletými deťmi
prostredníctvom iných subjektov neboli zamerané na zistenie, aký styk deti s otcom preferujú, resp.
či nechcú žiadny styk, pričom k poslednému rozhovoru s deťmi prostredníctvom tretieho subjektu
došlo v novembri 2023, t. j. pred viac ako štyrmi mesiacmi, a to za situácie, keď boli deti v tom
čase presťahované zo Slovenskej republiky iba dva mesiace. Výsluch maloletých detí považovala za

potrebný vykonať aj za účelom zistenia, či by bolo možné a účelné realizovať spomínaný asistovaný
styk detí s rodičom a až následne zisťovať vhodné zariadenie. Otcovu neefektívnu komunikačnú
stratégiu by bolo možné eliminovať prostredníctvom navrhovaného asistovaného styku za prítomnosti
tretej osoby. Manipulatívne správanie otca voči maloletým deťom a prešetrované trestné konanie
otca spočívajúceho v nebezpečnom prenasledovaní matky je skutočnosťou odôvodňujúcou vydanie

neodkladného opatrenia – zákazu styku otca s deťmi, ale nie je skutočnosťou, ktorá by bolo dôvodom
na trvalé prerušenie väzieb medzi otcom a maloletými deťmi bez toho, aby sa súd v tomto konaní vo
veci samej aspoň pokúsil podniknúť ďalšie nevyhnutné primerané opatrenia za účelom pomoci deťom
k zlepšeniu vzťahov k otcovi, resp. k vypočutiu ich názoru na styk s otcom v súdnom konaní. V kontexte
konštatovania súdu prvej inštancie, ktorý ako jeden z dôvodov nevykonania výsluchu maloletej B.

a maloletého D. uvádzal obavy, že ich prítomnosť na súde by zhoršila ich psychický stav poukázala
na to, že deti sa dokázali uvoľniť a dokonca smiať pri odbornom vyšetrení znalcom, preto aj súd by
mohol výsluch maloletých detí realizovať spôsobom, ktorý ich bude čo najmenej zaťažovať a stresovať,
napríklad v kancelárii sudcu za prítomnosti psychológa.Poprela, že by možnosť asistovaného styku bola z jej strany prednesená až v rámci záverečnej reči,
pretože zo zápisnice o pojednávaní konaného dňa 19.03.2023 vyplýva, že tento návrh bol prednesený
ešte v rámci dokazovania. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie ohľadom umelého predĺženia

konania o rozvod manželstva, ktoré by otcovi dalo nádej na obnovenie spolužitia s matkou, ako
ani s názorom o potrebe rozvodu manželstva rodičov čo najskôr, pretože rýchlosť konania o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k ich deťom na čas po rozvode nemôže prevážiť nad
potrebou správneho a úplného zistenia skutkového stavu, vykonania všetkých dôkazov potrebných na
rozhodnutie a vypočutia aktuálneho názoru maloletých detí.

Predmetom žiadneho zo znaleckých posudkov, či už vypracovaného v predmetnom konaní, alebo
vypracovaných v trestnom konaní nebola otázka úpravy styku otca s maloletými deťmi, formy, rozsahu,
či zákazu.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

11. K odvolaniu Okresnej prokuratúry Senica sa vyjadrila navrhovateľka tak, že s výrokom súdu prvej
inštancie, ktorým bol zakázaný styk otca s maloletými deťmi na čas po rozvode manželstva, plne súhlasí,
keďže je v záujme maloletých detí. Uviedla, že voči otcovi sa vedú trestné konania, bola na neho podaná
obžaloba a s ohľadom na jeho správanie v trestnom konaní boli vypracované znalecké posudky. Zo
znaleckého posudku č. 142/2023 vypracovaného znalcom PhDr. Andrejom Benkovičom v odboroch

a odvetviach: Psychológia, Klinická psychológia detí, Klinická psychológia dospelých, poradenská
psychológia vyplýva, že otec skresľuje, resp. zahmlieva svoje skutočné povahové charakteristiky
a ponúka o sebe nepravdivé informácie, v jeho osobnosti sú prítomné závislé a narcistické sklony, ťažko
sa vysporadúva s odmietnutím, sám nie je schopný reciprocity vo vzťahoch, vlastnú slabosť a závislosť
využíva k manipulácii s druhými ľuďmi, voči sebe je sebaľútostivý, má nepremyslené konania a slabšiu

reguláciu správania sa, má sklon externalizovať príčiny situácie, je menej sebakritický a očakáva, že
druhíbudúvočijehopotrebámprístupní,žemuvyjdúvústrety,alesámniejeschopnýdostatočnevnímať
potreby druhých, než len zo svojho uhľa pohľadu. Chýba mu empatia, v interpersonálnych situáciách
neprejavuje bližší emocionálny záujem o druhých a vzťahy slúžia najmä na uspokojovanie jeho potrieb.
Zo znaleckého posudku vyplýva, že otec nie je ochotný akceptovať a prijať rozchod s matkou, matku sa

snaží vtiahnuť späť do vzťahu, k čomu používa aj ich maloleté deti. Otec nie je schopný rešpektovať vôľu
a názor maloletých detí, sleduje iba svoj vlastný záujem a vôbec nie najlepší záujem maloletých detí.
Zo znaleckého posudku č. 35/2023 vypracovaného znalkyňou MUDr. Monikou Gregorovou z odboru:
Zdravotníctvo a farmácia, odvetvia: Psychiatria vyplýva, že otcovi bola určená diagnóza F61 – Zmiešaná
porucha osobnosti, a to narcistická a paranoidná a bolo konštatované, že otec je presadzujúci

sa, extrémne prejavuje svoje idey a presvedčenia, fanatický, nátlakový, manipulatívny, moralizujúci,
s absenciou empatie, miestami až bezcitný, egoistický s parazitickým spôsobom existencie. Mala za to,
že najmä tieto skutočnosti sú dôvodom na to, aby bol styk otca s maloletými deťmi zakázaný, pretože
otec by naďalej sledoval iba svoje záujmy a nie najlepší záujem maloletých detí.
Uviedla, že nikdy nechcela separovať alebo vylúčiť otca zo života maloletých detí, čoho dôkazom

sú aj viaceré pokusy o dohody s otcom maloletých detí, avšak otec musí pochopiť, že sa zo života
maloletých detí vylúčil iba on sám svojím konaním a správaním. Otec nevie nateraz zabezpečiť riadny
výkon svojich rodičovských práv a povinností, preto je potrebné, aby bol jeho styk s maloletými deťmi
aj naďalej zakázaný. V tomto prípade je nevyhnutné uprednostniť najlepší záujem maloletých detí pred
právom otca na styk s maloletými deťmi. Pokiaľ sa otec s rozpadom manželstva nevysporiada, nebude

rešpektovať rozhodnutia súdov, vôľu a názor maloletých detí, nepríde k zlepšeniu jeho správania. Otec
si neuvedomuje, že svojím konaním deťom ubližuje a spôsobuje im traumu, deti používa ako nástroj
na dosiahnutie svojho cieľa a nejde mu o dobro detí, preto s poukazom na najlepší záujem maloletých
detí ako aj závery vypracovaných znaleckých posudkov, je zákaz styku otca s maloletými deťmi jediný
spôsob, ako maloleté deti pred týmto konaním uchrániť a zastabilizovať.

Potvrdila, že maloleté deti v predmetnom trestnom konaní otca nevystupujú ako poškodení, ale
opakovane boli svedkami násilného a nebezpečného správania sa otca voči nej, čo v nich zanechalo
veľmi negatívny pocit. Otcove vyhrážky zabitím a smrťou neboli smerované iba voči nej, ale aj voči
maloletým deťom. Každé stretnutie s otcom maloletých detí je pre ňu opätovnou viktimizáciou. Mala
za to, že v prípade, ak by nebol zakázaný styk otca s maloletými deťmi, aj všetky maloleté deti by boli

vystavené druhotnej viktimizácii.
Nestotožnila sa s názorom Okresnej prokuratúry Senica, že by bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie
predčasné, keďže konanie trvalo takmer dva roky, ani s jej názorom, že by názor maloletých detí
nebol zisťovaní dostatočne, keďže bol viac krát zisťovaný kolíznym opatrovníkom v Senici i kolíznymopatrovníkomvPrahe,atopravidelnepočasceléhokonania.Poprela,žebymaloletédetibolivnovembri
vypočuté českým kolíznym opatrovníkom iba dva mesiace po tom, čo sa presťahovali do D., nakoľko
sa v D. zdržujú už od 20.05.2023. V čase vykonávaného pohovoru s maloletými deťmi, boli maloleté

deti v D. presťahované pol roka.
Poukázala na skutočnosť, že bola nútená spolu s maloletými deťmi pred otcom doslova utiecť a odísť
do Českej republiky, do D., a to so súhlasom kolízneho opatrovníka a Okresnej prokuratúry v Senici.
K takémuto krajnému riešeniu ju dohnal otec, preto jej súd nemôže dávať za vinu, že sa s maloletými
deťmi presťahovala do D. a prikázať jej, aby vodila maloleté deti na styk s otcom na Slovensko, pretože

by jej cestovaním vznikli ďalšie náklady, ktoré by si s ohľadom na svoju finančnú situáciu nemohla
dovoliť. Otec jej na výživu maloletých detí vôbec neprispieva a vyjadril sa, že jej nebude prispievať ani
v budúcnosti. Nesúhlasí s návrhom Okresnej prokuratúry Senica, aby bola povinná vodiť otcovi deti na
styk na Slovensko, ani s asistovaným stykom.
Tvrdila, že maloletým deťom odlúčenie od otca výrazne pomohlo, sú kľudnejšie, zastabilizované.
Akákoľvek spomienka na otca v nich vyvoláva strach a stres. Maloleté deti sa otca boja a z jeho konania

a správania sa majú psychickú traumu.
Navrhla, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil.

12. Proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP. Namietala, že určená

výška vyživovacej povinnosti na maloleté deti nekorešponduje s najlepším záujmom maloletých detí
a nepostačuje na zabezpečenie ich základných potrieb. Mala za to, že súd prvej inštancie pochybil,
keď do odôvodnených nákladov na deti nezarátal alikvótnu čiastku na bývanie, pretože v zmysle
rozhodovacej praxe súdov i v zmysle Metodiky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky medzi
odôvodnené náklady na maloleté deti patrí aj alikvótna čiastka nákladov na bývanie. V zmysle Metodiky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky patria k odôvodneným nákladom na maloleté deti aj
náklady na výlety, jazykové kurzy a pod., ktoré v konaní riadne vyčíslila, preukázala a súd tieto náklady
do odôvodnených a preukázaných nákladov na maloleté deti nezahrnul. Uviedla, že náklady na mobil
pri dvoch starších deťoch mal súd prvej inštancie taktiež zarátať do odôvodnených nákladov na maloleté
deti, pretože mobily sú už nevyhnutnosťou za účelom spojenia sa s rodičom, spolužiakmi a pod., pričom

ak by ich deti nemali, mohlo by to viesť medzi rovesníkmi k nepekným posmeškom, nehovoriac o tom,
že mobily maloleté deti potrebujú o to viac, že po presťahovaní do D. je nevyhnutné, aby sa vedeli spojiť
nielen s ňou, ale aj s inými príbuznými. Namietala, že súd prvej inštancie medzi odôvodnené náklady
na maloleté deti nezarátal ani dovolenky a výlety, pričom výlety sa v zmysle Metodiky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky majú do odôvodnených nákladov zarátavať. V Metodike Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky je uvedené, že pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba pri
určení výšky výživného zohľadniť tiež náklady na voľnočasové aktivity, výlety, detské tábory, lyžiarsky
kurz a pod. tak, aby sa deti podieľali na výhodách vyššej životnej úrovne rodičov. Súd prvej inštancie bez
problémov zohľadnil napr. náklady na voľnočasové aktivity, no dovolenky a výlety nie, i keď to životná
úroveň otca dovoľuje. Pred tým, ako sa otec stal dobrovoľne nezamestnaným, sa podľa jeho tvrdení

mesačné príjmy pohybovali okolo 5.000-6.000,- Eur, preto mala za to, že aj náklady na dovolenky sú
odôvodnené. Pod pojmom iné výdavky mala na mysli nepredvídateľné, mimoriadne výdavky, pričom súd
ani otec tieto výdavky na pojednávaní nerozporovali, preto mala za to, že aj tieto náklady na maloleté
deti sú plne odôvodnené. K výraznejšiemu zvýšeniu nákladov na maloleté deti došlo po ich presťahovaní
sa do D., kde životná úroveň a náklady sú neporovnateľne vyššie ako náklady v E.. Poznamenala,

že do bola nútená sa s maloletými deťmi odsťahovať mimo územia Slovenskej republiky, čo jej bolo
odporúčané aj zo strany kolízneho opatrovníka. Jej rodičia bývajú v D., mala tak u nich vytvorené
zázemie a finančne ju podporujú. Otec sa opakovane v priebehu konania vyjadril, že ak by boli maloleté
deti zverené do jeho osobnej starostlivosti, tak by od nej žiadne výživné určiť nechcel, čím priznal, že by
vedel znášať náklady na maloleté deti v plnom rozsahu, tak ako ich vyčíslila, teda v sume cca 1.800,- Eur

mesačne, čo potvrdzuje, že otec si vie k maloletým deťom plniť vyživovaciu povinnosť vo vyššej výške,
ako určil súd prvej inštancie. Mesačné náklady na maloletú B. vo výške 641,15 Eur, na maloletého D.
vo výške 601,10 Eur a na maloletú B. vo výške 559,20 Eur sú plne odôvodnené a preukázané.
Namietala, že súd prvej inštancie vôbec neuviedol v akej sume ustálil otcov príjem, teda jeho výšku,
z ktorej bola následne určovaná výška vyživovacej povinnosti. Na jednom z prvých pojednávaní otec

uviedol, že je podnikateľ a jeho mesačný príjem predstavuje sumu cca 5.000-6.000,- Eur mesačne.
Je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti B. K. E. a je aj živnostník, pričom od 07.03.2023 si
živnosť pozastavil. Otec počas konania uviedol, že dobrovoľne prestal vykonávať podnikateľskú činnosť,
nakoľko sa staral o maloleté deti a svoju matku. Mala za to, že súd prvej inštancie mal pri určovaní výškyvyživovacej povinnosti vychádzať z potencionality príjmov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že je
v možnostiach a schopnostiach otca dosahovať príjem vo výške 5.000-6.000,- Eur mesačne, pričom
otcove príjmy zo živnosti nie sú známe. Nie je vedený ani na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny

ako uchádzač o zamestnanie. V prípade otca nemožno hovoriť o tom, že zostal bez príjmu bez svojho
zavinenia. V priebehu konania opakovane uvádzal, že bolo jeho snahou si znížiť príjem z dôvodu, aby
na deti platil iba najnižšie výživné. V priebehu konania už vopred deklaroval svoj úmysel. Poukázala na
to, že voči otcovi je vedené trestné stíhanie za trestný čin zanedbania povinnej výživy a aj exekučné
konania z dôvodu neplatenia výživného. Uviedla, že súd je v konaní o určenie výživného viazaný

vyšetrovacou zásadou, z ktorej mu vyplýva povinnosť zistiť skutočný stav veci vykonaním všetkých
potrebných dôkazov, teda aj takých, ktoré účastníci konania nenavrhli. Náležité zistenie skutočného
stavu veci je pre aplikáciu potencionality príjmu povinného rodiča kľúčové. Súd v prípade, ak vychádza
z potencionality príjmov povinného rodiča, dôvody pre aplikáciu § 75 ods. 1 Zákona o rodine uvedie
v odôvodnení svojho rozhodnutia a uvedie aj výšku takto určeného príjmu. V opačnom prípade ide
o nedostatok, ktorý zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. O aplikácii princípu potencionality príjmov

u povinného rodiča podnikateľa možno uvažovať vtedy, ak povinný rodič súdu síce predloží dôkazy
o výške svojich príjmov, avšak z týchto dôkazov vyplýva, že podnikanie je buď v strate, alebo príjmy
z podnikania sú neprimerane nízke vzhľadom na činnosť, ktorú vykonáva. V danom prípade súd vykonal
lustráciu na preukázanie otcových príjmov a pomerov z vlastnej iniciatívy, nakoľko otec tie dôkazy sám
nepredložil a z lustrácie vyplývalo, že otec v minulosti dosahoval príjmy v sume cca 5.000-6.000,- Eur

mesačne, kým za posledné obdobia to bolo iba v sume cca 566,- Eur ročne. Mala za to, že súd prvej
inštancie mal skúmať aj skutočnosť, z akého dôvodu si otec pozastavil živnosť a mal porovnať jeho
príjem s príjmom, ktorý dosahuje pracovník na obdobnej pozícii ako zamestnanec, čo súd neurobil.
Pochybeniesúduprvejinštancievidelavtom,ženeaplikovalprincíppotencionalitypríjmuaanineuviedol
výšku takto určeného príjmu, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a má vady. S ohľadom na

vyšetrovaciu zásadu mal súd prvej inštancie zisťovať aký príjem by otec s ohľadom na schopnosti
a možnosti mohol dosahovať, čo súd úplne opomenul. Poukázala na to, že otec je v produktívnom veku,
má dobrý zdravotný stav, je vysokoškolsky vzdelaný v oblasti ekonómie a rozumie sa do programovania,
počítačových sietí a pod., v čom podnikal, pričom na portáli L.. D. sú zverejnené pracovné ponuky pre IT
odvetvie (priemerná hrubá mzda by mohla dosahovať v priemere 3.200,- Eur) a pre ekonomické odvetvie

(priemerná hrubá mzda by mohla dosahovať v priemere 2.200,- Eur).
Súdu prvej inštancie vytkla, že neprihliadol na mieru starostlivosti rodiča o maloleté deti pri určení
výživného na deti. Tým, že súd prvej inštancie styk otca s maloletými deťmi na čas po rozvode zakázal,
všetkastarostlivosťahradenievšetkýchnákladovnadetiostávananej,pričomjejužtakmerrokfinančne
vypomáhajú jej rodičia. Uviedla, že prídavky na maloleté deti nepoberá, nakoľko jej v Českej republike

nevzniká nárok.
Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že otcovi uloží povinnosť prispievať
na výživu maloletej B. výživným vo výške 350,- Eur mesačne, na výživu maloletého D. výživným vo
výške 330,- Eur mesačne a na výživu maloletej B. výživným vo výške 310,- Eur mesačne, vždy do 15-
teho dňa v mesiaci vopred k jej rukám, počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva.

13. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky Okresná prokuratúra Senica uviedla, že s námietkami
navrhovateľky je možné čiastočne súhlasiť. Súd sa v rámci určenia výšky vyživovacej povinnosti
na maloleté deti dôsledne neriadil princípom potencionality príjmov otca, keď z odôvodnenia jeho
rozhodnutianiejezrejmé,zakéhopredpokladanéhopríjmuotcavychádzal.Súdprvejinštanciepriurčení

výšky výživného striktne vychádzal len z nákladov na maloleté deti, ktoré považoval za odôvodnené
bez toho, aby sa náležite zaoberal reálnymi možnosťami a schopnosťami na strane otca. Súhlasila
s námietkou matky o nesprávnom zohľadnení odôvodnených nákladov na maloleté deti súdom, ktoré
náklady otec v priebehu súdneho konania nerozporoval, t. j. medzi účastníkmi konania neboli sporné.
Mala za to, že súd pri určení výšky výživného riadne neskúmal reálne možnosti na strane otca tak, ako

to správne uvádza navrhovateľka v podanom odvolaní. V súdnom konaní neboli preukázané žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by otcovi bránili vykonávať prácu, dokonca ani skutočnosť, že by sa
musel každodenne starať o svoju chorú matku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre absenciu
predpokladaného základu príjmu otca, ktorý je potrebný pre určenie konečnej výšky výživného na
maloleté deti, čiastočne nepreskúmateľné.

Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. a alternatívne aj vo výroku III.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.14. K vyjadreniu Okresnej prokuratúry Senica sa vyjadrila navrhovateľka tak, že sa sním stotožňuje
a považuje ho za vecne správne. Poukázala na § 384 ods. 1, 2, § 388 CSP. Nesúhlasila s tým, aby bola
vec vrátená súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania na ďalšie konanie, pretože sa to nejaví ako

hospodárne a odvolací súd môže po aplikácií zákonných ustanovení a princípu potencionality príjmov
s prihliadnutím na Metodiku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci rozhodnúť sám.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal manžel navrhovateľky v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe dôkazov, ktoré mal k dispozícii, k nesprávnym

skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že počas pojednávaní
mu bolo brané slovo, sudkyňu jeho vyjadrenia evidentne vôbec nezaujímali, a teda ju ani nezaujímal
skutočný skutkový stav potrebný pre prijatie spravodlivého rozhodnutia. Vyčítal súdu prvej inštancie,

že si ani len nepreštudoval posledné video – dôkazy doložené mu pred vynesením rozsudku a nemal
ani záujem sa daným zaoberať. Súd v podstate nechcel počúvať jeho vyjadrenia na pojednávaní.
Domnieval sa, že už len toto je dôvod na vrátenie veci súdu prvej inštancie späť na prejednanie veci.
Tvrdil, že ho jeho manželka počas manželstva bila a psychicky tyranizovala (v dôsledku čoho podal
na manželku trestné oznámenie na polícii neskôr ako bolo posledné pojednávanie), na čo poukázal

aj na súde, ale bolo mu vzaté slovo s tým, že to je len dôkaz toho, že sa dané manželstvo rozvedie,
pretože nie je šanca na nápravu a na obnovenie spolužitia. Mal za to, že v prípade, ak súd berie
slovo strane výsluchu, ktorá sa vyjadruje k skutkovým veciam, tvrdenia protistrany alebo predkladá
vlastné skutkové tvrdenia, znemožňuje tak uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany, pričom sa tu nemožno zo strany súdu odvolávať na ustanovenia o sudcovskej koncentrácii

konania. Svoju manželku si bral s vedomím, že je hnevavá a vznetlivá povaha. Keď manželke povedal,
že je panovačná, že stále iba rozkazuje a všetko musí byť podľa nej, že on to už takto nechce, tak
odvtedy začali jej každodenné útoky na neho. Všetko, čo sa s ňou deje je jeho vina a berie za to
plnú zodpovednosť, pretože ich deťom by to nikdy nespravil, že by ich nechal zísť na zlú cestu, len
aby sa cítili šťastné, vždy ich smeroval a napomínal, keď bolo niečo zlé. Pretože to najdôležitejšie

pre ich deti a navrhovateľku je smerovať k Nebeskému kráľovstvu. Už len samotný pokus o rozvrat
rodiny, žiadosť o rozvod, všetko sú to ťažké hriechy, ktoré koná človek, ktorý má zatemnenú myseľ, je
popletený, alebo ako navrhovateľka oklamaný. Bol toho názoru, že jeho manželstvo s navrhovateľkou
je nerozlučiteľným, teda nerozvediteľným a manželstvo je možné iba anulovať na cirkevnom súde,
nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, preto súd musí návrh na rozvod manželstva zamietnuť

a konanie bezodkladne zastaviť. Na navrhovateľku podal niekoľko trestných oznámení. Uviedol, že vždy
chcel striedavú starostlivosť o maloleté deti, ale po vyčínaní navrhovateľky podal návrh na zverenie
maloletých detí do jeho osobnej starostlivosti. Navrhovateľke vyčítal, že na jednej strane tvrdila, že sa
snaží o zachovanie jeho vzťahu s deťmi, no na druhej strane žiadala najskôr úplný zákaz jeho styku
s deťmi, potom, aby bol jeho styk s deťmi upravený raz za dva týždne na pár hodín a nakoniec znova

úplný zákaz styku s deťmi, hoci vedela, že deti sú na nich oboch citovo naviazané, preto jej konanie
označil za ambivalentné. Ďalej uviedol, že o maloleté deti sa dokáže plnohodnotne postarať. V čase,
keď sa o deti staral a venoval sa im, boli šťastné. Tvrdil, že navrhovateľka sa nesprávala agresívne
amanipulatívnelenvočinemu,aleajkmaloletýmdeťom.Poznamenal,ženavrhovateľkunijakoneprinúti
zotrvať v manželstve a nebude robiť ani žiadne represie, avšak nikto od neho nemôže očakávať, že ak

sú určité pravidlá a majú sa dodržiavať, bude odrazu konať inak, proti tým pravidlám. Jednou z možností
na anuláciu manželstva je, ak niekto vstupuje do manželstva s tým, že poznanie a chcenie dodržať
podmienky vernosti a neoddeliteľnosti sa od manželského partnera nemyslí vážne. Manželstvo je pre
kresťanov nerozlučiteľným, pretože to určil Boh, a preto on tak učinil, pretože každé porušenie tohto
pravidla by prinieslo mnohonásobne väčšie trápenie a negatíva v živote, než snaha o dodržanie týchto

pravidiel. Poukázal na to, že namiesto toho, aby súd napomínal tých, ktorý nekonajú tak, ako káže
zákon, tak manželstvo rozvedie na základe žiadosti tých, ktorým sa zunoval ich manžel. Namietal, že
sudkyňa odmietla nariadiť manželom spoločnú terapiu, teda neviedla ich k odstráneniu príčin rozvratu
manželstva, neriešila príčiny rozvratu manželstva a poriadne príčiny ani neskúmala, keď súdu uvádzal,
že tie dôvody tvrdené manželkou nie sú pravdivé, okrem jej citového odlúčenia (čo sa však ona takto

bežne odlučovala pri hneve). Tvrdil, že sa na navrhovateľku nehnevá, aj keď ho v srdci všetko bolí, tak
ju stále miluje, pretože vie, čo znamená láska. Pre rodinu obetoval aj svoju kariéru, keďže so všetkými
deťmi bol na materskej dovolenke. Všetky peniaze, ktoré boli doma našetrené a uložené navrhovateľka
vzala. Ďalej uviedol, že sa stará o svoju chorú matku, podnikanie ukončil a nemá žiadny príjem, žijelen z príjmu svojej matky, o ktorú sa nikto nechce starať. Keď žil spolu s deťmi, nijako nehladovali,
nerozhadzovali za hlúposti, ale deťom nič nechýbalo, a to rovnako žili len z matkiných príjmov.
Navrhol, aby súd konanie zastavil vzhľadom na to, že manželstvo bolo uzatvárané podľa kánonického

práva. V prípade, ak sa odvolací súd rozhodne nerešpektovať medzinárodnú zmluvu a ústavu žiadal,
aby konanie prerušil a podal podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná o tom, či
môže rozhodovať o rozvode manželstva, ktoré bolo uzatvorené podľa kánonického práva podľa platnej
medzinárodnej zmluvy č. 326/2001 Z. z. a o tom, že takto uzatvorené manželstvo podľa kánonického

práva podľa platnej medzinárodnej zmluvy č. 326/2001 Z. z. rozviesť nie je možné. V prípade, ak sa
súd rozhodne nerešpektovať čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, žiadal, aby manželstvo nerozviedol
a maloleté deti zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že on bude zabezpečovať
starostlivosť o maloleté deti každý párny týždeň od pondelka od 8:00 hod. do času, kedy si ich prevezme
matka v nepárny týždeň od pondelka od 8:00 hod..

16. Proti opravnému uzneseniu súdu prvej inštancie podal manžel navrhovateľky v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodu, že nesúhlasil s tým, aby sa podieľal na platbe za znalca, ktorého si navrhovateľka
na pojednávaní v auguste 2022 sama vyžiadala, preto by mala znášať aj všetky trovy s tým spojené. Na
otázku sudkyne, či súhlasí, že by sa dobrovoľne zúčastnil takého posudku, odpovedal, že sa zúčastní.
Kládol si otázku, prečo si súd sám znalca objednával, keď už mal dôkazmi doložené, že deti sú väčšinu

času u neho a riadne sa o ne stará, preto nebolo potrebné robiť znalecké dokazovanie. Mal za to, že
navrhovateľka si dané najskôr vyžiadala, potom to odmietla zaplatiť a teraz ide súd hodiť náklady s tým
spojené aj na neho. Namietal, že celý znalecký posudok je úplne pochybný, pretože hovorí o tom, že
detí s ním nechcú byť, pričom opak je pravdou, čo preukazujú dôkazy. Navrhol, aby súd vydal nové
uznesenie, v ktorom uloží navrhovateľke povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 1.580,22 Eur, a to

v rozsahu 100%.

17. K odvolaniu manžela sa vyjadrila navrhovateľka tak, že sa plne stotožňuje s výrokom I. rozsudku
súdu prvej inštancie, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manželstvo účastníkov neplní
svoj účel, ani žiadnu zo svojich funkcií v zmysle Zákona o rodine, vzťahy medzi manželmi sú vážne

atrvalorozvrátenéanemožnoočakávaťobnoveniemanželskéhospolužitia.Jejcitovéväzbykmanželovi
ochladli a nie je možné ich obnoviť. Manželia od júna 2022 nežijú v spoločnej domácnosti, intímne sa
nestýkajú a nehospodária spolu. Ona má nového partnera, s ktorým žije v spoločnej domácnosti aj
s maloletými deťmi. Manželia navštevovali psychologičku za účelom nápravy ich manželstva, čo však
k náprave nepomohlo. Je pre ňu nepochopiteľné, prečo chce manžel zotrvať v manželstve, v ktorom

ho údajne bila a psychicky týrala, čo poprela. V prítomnosti manžela má dôvodnú obavu o svoj život
a zdravie, nakoľko ju počas manželstva opakovane napadol a vyhrážal sa jej smrťou aj zabitím, čo je
predmetom trestných konaní. Aj napriek manželovým tvrdeniam, je zo súdnej praxe i zo zákona zrejmé,
že slovenské súdy majú právomoc konať vo veci rozvodu manželstva a prípadnú rozluku manželstva
v zmysle kánonického práva si budú manželia riešiť na úrovni cirkevných súdov.

Plne so stotožnila aj s výrokom II. súdu prvej inštancie a zverenie maloletých detí do svojej osobnej
starostlivosti považuje za najlepšie riešenie pre maloleté deti z hľadiska ich záujmu. Starostlivosť
o maloleté deti zabezpečuje už od júna 2022 a od mája 2023 nepretržite, ktorá starostlivosť je na veľmi
dobrej úrovni, čo vyplýva zo šetrenia pomerov v jej domácnosti, či na Slovensku, alebo v D.. S návrhom
otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov nesúhlasila, a to

aj s poukazom na znalecký posudok č. 14/2023 vypracovaným Mgr. et. Martinom Balkom, ako aj na
nemožnosť realizácie takejto formy starostlivosti o maloleté deti, ktoré už vyše roka žijú v D., kde
navštevujúškolskéapredškolskézariadenia,majútucentrumsvojichzáujmovanavyšeotecmánateraz
súdny zákaz vycestovať mimo územia Slovenskej republiky. Navyše aj pre absenciu hmotnoprávnych
podmienok na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, keďže rodičia spolu

nekomunikujú, a to aj z dôvodu, že otec má zákaz ju kontaktovať a približovať sa k nej na určitú
vzdialenosť na základe súdneho rozhodnutia. V prípade komunikácie by bola vystavovaná opakovanej
viktimizácii zo strany otca. Otec nemá uspôsobené bytové podmienky na realizáciu striedavej osobnej
starostlivosti, keďže žije so svojou matkou v rozostavanom, neskolaudovanom dome, v ktorom by deti
mohli prísť k zraneniu, ktoré by pre ne mohlo mať aj fatálne následky, nakoľko v dome nie sú zábradlia

a po celom dome sa nachádza stavebný materiál. V danej nehnuteľnosti nemajú vlastné postele, ani
zariadené detské izby, čo vyplýva aj z otcom doložených dôkazov. Napriek tomu, že všetky maloleté
deti boli na čas do rozvodu manželstva zverené do jej osobnej starostlivosti, otec rozhodnutia súdov
nerešpektoval a vôbec nedodržiaval a maloleté deti, s výnimkou maloletej B., od nej odlúčil aj na dlhšiečasové obdobie. V čase separácie maloletých detí od nej otec maloleté deti nedával do školského
a predškolského zariadenia, hygiena a zdravotná starostlivosť o maloleté deti bola zanedbaná. Vyjadrila
obavy, že v prípade nariadenia striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté deti, by otec

deti vystavoval konfliktu lojality a opakovane by ich mohol dostať do zlého psychického stavu.
S výrokom III. rozsudku súdu prvej inštancie nesúhlasila a podala voči nemu odvolanie. Otec vo svojom
odvolaní opakovane priznáva, že sa dobrovoľne vzdal príjmu, nakoľko dobrovoľne prestal podnikať.
V čase, keď bol vo väzbe sa jeho matka dokázala o seba postarať sama, bez pomoci iných ľudí. Otec
do konania nedoložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že by si či už podal žiadosť

o priznanie opatrovného alebo by tento príspevok už poberal a tiež dôkazy, ktoré by preukazovali, že
jeho matka je taká chorá, že by bola odkázaná na nepretržitú starostlivosť iných. Navrhla, aby súd na
otcom uvádzané skutočnosti neprihliadal.
Mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zakázal styk otca s maloletými deťmi na čas po
rozvode manželstva, je vecne správne a plne v súlade s najlepším záujmom maloletých detí.
K náhrade trov znaleckého dokazovania uviedla, že so stotožňuje s výrokom VI. rozsudku súdu prvej

inštancieapovažujehozavecnesprávny,pretožesvykonanímznaleckéhodokazovaniasúhlasilajotec,
znaleckého skúmania sa zúčastnil a predmetom znaleckého dokazovania bolo najmä skúmanie, či je
striedavá osobná starostlivosť vhodnou formou starostlivosti o maloleté deti, pričom zverenia maloletých
detí do striedavej osobnej starostlivosti navrhoval otec.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I.,

II., V. a VI. potvrdil a vo výroku III. zmenil v zmysle jej odvolacieho petitu.

18. Navrhovateľka doložila do spisu zápisnicu o pojednávaní na Mestskom súde v Brne zo dňa
05.08.2024 a rozsudok Mestského súdu v Brne č. k. 82 Nc 2501/2024-172 zo dňa 05.08.2024,
ktorým bol návrh otca na navrátenie maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu na Slovensku

zamietnutý z dôvodov, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že otec si stále nie je vedomý svojho
škodlivého konania a svojho doterajšieho konania voči jeho maloletým deťom, aj naďalej nevníma
žiadne pochybenie na jeho strane a za vzniknutú situáciu viní stále matku maloletých detí. Maloletá
B. a maloletý D. nevykazujú žiadne známky manipulácie zo strany matky, obaja vyjadrili svoj nesúhlas
s navrátením do krajiny obvyklého pobytu, v novom prostredí sa už úplne adaptovali, preferujú český

jazyk, v školskom prostredí prospievajú veľmi dobre. Existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by
maloleté deti vystavil duševnej ujme spočívajúcej v pokračovaní škodlivého pôsobenia otca. Otec si
zjavne nie je vedomý svojho nevhodného správania, zo vzniknutej situácie stále obviňuje výhradne
matku a tento svoj nezdravý postoj sa snaží odovzdať maloletým deťom. Situácia je o to závažnejšia,
že tomuto správaniu otca vôbec nezabránili ani súdom nariadené zákazy styku s maloletými deťmi a ani

dlhodobá väzba.
Aj s ohľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
V. potvrdil.
Navrhovateľka v podaní zo dňa 13.01.2025 oznámila súdu, že dňa 07.01.2025 sa na Krajskom súde
v Brne – pred odvolacím súdom pod sp. zn. 20Co 587/2024 konalo pojednávanie o návrat maloletých

detí do krajiny ich obvyklého pobytu a na predmetnom pojednávaní Krajský súd v Brne v celom rozsahu
potvrdil rozsudok Mestského súdu v Brne, ktorý návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu
zamietol. Konanie o návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu je právoplatne skončené
a deti zostávajú žiť v Českej republike, v D.. Rozsudok Krajského súdu v Brne č. j. 20 Co 587/2024-243
zo dňa 07.01.2025 navrhovateľka založila do spisu.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolania podali
včas oprávnené osoby (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiam súdu prvej, proti
ktorýmjetentoopravnýprostriedokprípustný(§355ods.1CSP),poskonštatovaní,žepodanéodvolania
mali zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmalrozsudokvspojenísopravnýmuznesením,akoajkonaniemupredchádzajúcebezohľaduna
rozsah a dôvody odvolaní (§ 65 a § 66 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§
68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že odvolania Okresnej prokuratúry Senica, navrhovateľky a jej manžela sú dôvodné, v dôsledku

čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušiť (§ 389 ods.
1 písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).20.Predmetomkonaniajerozvodmanželstvarodičovmaloletýchdetí aúpravaprávapovinnostírodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Súd prvej inštancie manželstvo rodičov maloletých
detí rozviedol (I. výrok), maloleté deti na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky (II. výrok),

otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej B. sumou 200,- Eur mesačne, na výživu maloletého
D. sumou 180,- Eur mesačne a na výživu maloletej B. sumou 160,- Eur mesačne, splatnou vždy do 15-
teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku (III.
výrok), určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných
veciach (IV. výrok), styk otca s maloletými deťmi zakázal (V. výrok), obom rodičom uložil povinnosť

nahradiť trovy konania štátu v sume 1.580,22 Eur, každému v jednej polovici, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (VI. výrok) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania
(VII. výrok).

21. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie v celom rozsahu.

22. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 22 Zákona o rodine, k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených

prípadoch.

Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak
sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Podľa § 23 ods. 2 Zákona o rodine, súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi
manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne
na záujem maloletých detí.

Podľa § 100 CMP, s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k
ich maloletým deťom na čas po rozvode.

Podľa § 38 ods. 1 CMP, aj je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd

na jeho názor prihliadne.

Podľa § 38 ods. 2 CMP, názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti.
Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa

zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške
výživného.

Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej

starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak
so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností

alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa navýchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa
odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia
úpravu styku žiadajú neupraviť.

Podľa § 25 ods. 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí

styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné
zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý

z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.

Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní
schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky

povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine, rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej
dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových
pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj

ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že
výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Podľa§63ods.2Zákonaorodine,urodiča,ktorýmápríjmyzinejnežzávislejčinnostipodliehajúcejdani
z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné

vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného posudzuje
podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.

Podľa čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi

verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy
najlepšie záujmy dieťaťa.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodárnymi orgánmi.

Podľa čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri
rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred v konaní pred odvolacím súdom.

23. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného
práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskoršíchústavných zákonov a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto
inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. Aj podľa judikatúry Ústavného

súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.

24. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzoval (na úrovni zákona) § 220 ods.
2 CSP, podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

25. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

26. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

(§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj

z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a

dostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.

21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj
uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdeniarozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

27. Z celej koncepcie Zákona o rodine vyplýva, že spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní
rodinného prostredia, kde manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujúc si
vzájomnú podporu a pomoc. Rozvod manželstva sa vo všeobecnosti považuje za nežiaduci jav, ktorý
má byť iba výnimočným riešením bezvýchodiskovej situácie v prípadoch, keď vážny stav narušenia

vzťahov medzi manželmi nemožno prekonať inak, pri zachovaní ich manželstva. K rozvodu možno preto
pristúpiťibavspoločenskyodôvodnenýchprípadoch(§22Zákonaorodine).Zákonsavprípaderozvodu
neuspokojuje s akýmkoľvek rozvratom, ale vyžaduje jeho kvalifikovaný stupeň. To znamená, že rozvrat
vzťahov medzi manželmi musí mať takú intenzitu, že je možné ho označiť za vážny, trvalý a taký, že
manželstvo nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Záver
o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, môže súd urobiť iba na základe skúmania a

zisťovania príčin, ktoré rozvrat spôsobili.

28.Jedinýmhmotnoprávnymdôvodomrozvodujekvalifikovanýrozvratmanželstva.Základnýmkritériom
úvahy, či je manželstvo dostatočne vážne rozvrátené, sú hľadiská objektívne – hľadiská morálky celej
spoločnosti. Ide o objektívnu skutočnosť, ktorú musí mať súd za preukázanú. Kvalifikácia stupňa

rozvratu je zverená výlučne súdu, ktorý musí preskúmať, či je manželstvo dostatočne vážne narušené
a dostatočne vážne rozvrátené. Vážnosť rozvratu manželstva spočíva v dôvodoch, ktoré viedli k podaniu
návrhu na rozvod. Súd je povinný tieto dôvody zisťovať a vyhodnocovať. Manželstvo je dostatočne
vážne rozvrátené vtedy, ak už nemôže plniť svoj účel. Počas svojej existencie plní funkciu sociálnu,
ekonomickú, biologickú a výchovnú. Manželstvo možno rozviesť až vtedy, keď sa už žiadna z týchto

funkcií v manželstve nerealizuje. Pre zistenie relevantných skutočností súd musí skúmať, či manželia
spolu žijú ako rodina (či majú vôľu tvoriť jeden celok a tráviť spoločne čas, akým spôsobom, v akom
rozsahu a kvalite, ak medzi nimi existujú rozpory, aké majú dôvody, aký je ich postoj k plneniu
manželských povinností a pod.), manželia spoločne hospodária, či si riadne plnia svoju vzájomnú
vyživovaciu povinnosť a pod., manželia spolu intímne žijú, resp. či niektorý z nich nežije intímne s iným

partnerom, spoločne vychovávajú deti, ktoré s nimi v rodine žijú. Pri posudzovaní týchto otázok je
nevyhnutné vychádzať z podmienok konkrétnej rodiny. Dokazovanie treba zamerať na opis stavu, počas
ktorého manželia považovali manželstvo ešte za funkčné, následne je nevyhnutné ho porovnať so
súčasným stavom a zisťovať dôvody, ktoré túto zmenu vyvolali. Pozornosť treba zamerať tiež na aktivitu
každého manžela smerujúcu k náprave narušených vzťahov, na postoj každého z nich k vlastnému

porušeniu manželských povinností a k porušeniu manželských povinností druhým manželom. Zistené
skutočnosti potom konajúci súd musí hodnotiť v individuálnom kontexte konkrétnej rodiny. Zistenie
príčin rozvratu napomôže posúdiť jeho vážnosť, pričom poskytuje súdu možnosť pokúsiť sa o ich
odstránenie tak, ako je na to povinný podľa § 96 CMP. Pokiaľ súd ustáli, že vzťahy medzi manželmi sú
skutočne vážne rozvrátené tak, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, musí dokazovanie

zamerať na otázku trvalosti rozvratu. Je veľmi dôležité, aby súd prvej inštancie k zisteniu príčin rozvratu
nepristupoval šablónovite ako k formálnej podmienke rozvodu. Konanie o rozvod manželstva je konaním
podľa Civilného mimosporového poriadku, kde platí vyšetrovací princíp.

29. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o rozvode

manželstva s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Bez
ohľadu na to, či manželia súhlasia s rozvodom manželstva, alebo jeden z nich s rozvodom nesúhlasí
(tak, ako je tomu v danej veci), nezbavuje to súd prvej inštancie povinnosti na riadne odôvodnenie
svojho rozhodnutia. Aj keď vo svetle doposiaľ vykonaných dôkazov sa rozhodnutie súdu o rozvode
manželstva javí ako vecne správne, nevyplýva z neho, ako sa súd vysporiadal s námietkami manžela

navrhovateľky vo vzťahu k manželkiným tvrdeniam o príčinách rozvratu manželského vzťahu, ako aj s
námietkami vo vzťahu k právomoci súdu rozhodovať o rozvode manželstva uzatvoreného pred orgánom
cirkvi. Príčiny rozvratu manželstva má súd povinnosť nielen hodnoverne zistiť, ale aj vyhodnotiť a pri
rozhodovaní o rozvode na ne prihliadnuť. Námietka manžela navrhovateľky týkajúca sa nedostatkov
vyhodnotenia skutkových zistení súdu, ktorý dôsledne neozrejmil, na základe akých skutočností dospel

ku konštatovaným príčinám, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, je dôvodná.
Procesné pochybenie súdu prvej inštancie nastalo v tom, že dôkaz predložený manželom navrhovateľky
voformeCDnosičapredposlednýmpojednávanímvovecisamejnebolsúdomvykonanýavyhodnotený,
ani nebolo rozhodnuté o jeho nevykonaní a takýto postup súdu nebol zdôvodnený.Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti, čo znamená, že súd vykonáva dokazovanie,
okrem výnimiek uvedených v zákone, na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania. Dokazovanie
je časťou občianskeho súdneho konania, v rámci ktorého súd zisťuje skutočnosti potrebné pre

rozhodnutie veci, a preto musí dodržať zákonom stanovený postup pre vykonávanie jednotlivých
dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/71/2021). Strana/účastník
konania má právo byť prítomný pri dokazovaní. Právo vyjadriť sa k dokazovaniu je súčasťou práva
na spravodlivé súdne konanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil námietku manžela
navrhovateľky o nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ako
opodstatnenú.

30. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 287/2010 z 30. septembra
2010 je vecou a úlohou zákonného sudcu, bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov konania, aby
organizoval súdne konanie, a teda aby sám riadil aj rozsah a charakter vykonávaného dokazovania tak,

aby mal náležite preukázané dôvody svojho rozhodnutia. Pokiaľ súd uváži dôkaz predložený účastníkom
konania nevykonať je v zmysle § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť prečo
(z akých dôvodov) nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

31. S konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým

deťom z ich manželstva na čas po rozvode (§ 100 CMP). Spojenie konania o rozvod manželstva s
úpravou práv a povinností manželov k maloletým deťom znamená, že ak súd manželstvo rozvedie, je
povinný v rozsudku, ktorým manželstvo rozvádza, súčasne rozhodnúť aj o úprave práv a povinností
manželov k maloletým deťom. Hoci ide o spojené konanie, neznamená to, že oba výroky rozsudku
(výrok o rozvode manželov a výrok o úprave práv a povinností manželov k maloletým deťom) musia

právoplatnosť nadobudnúť vždy súčasne. Ide o to, že ak je odvolaním napadnutý výrok o rozvode
manželstva, právoplatnosť nenadobudne nielen tento výrok, ale ani výrok o úprave pomerov manželov
k maloletým deťom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp. zn.
3Cdo 16/2012).

32. Vzhľadom na to, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o rozvode
manželstva, zrušil aj výroky týkajúce sa úpravy práv a povinností rodičov na čas po rozvode manželstva
k maloletým deťom, ktoré boli napadnuté odvolaniami manželov (rodičov maloletých detí) a Okresnou
prokuratúrou Senica (otec podal odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, matka
podala odvolanie voči výroku o určení výživného na maloleté deti a Okresná prokuratúra Senica podala

odvolanie voči výroku o zákaze styku otca s maloletými deťmi), ktorých dôvodnosť by bola opodstatnená
aj v prípade, ak by nebol odvolaním napadnutý výrok o rozvode manželstva.

33. Odvolací súd tak v záujme hospodárnosti konania k rozsudku súdu prvej inštancie k výrokom
o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom uvádza nasledovné:

Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zverenia maloletých detí
na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky i v časti týkajúcej sa určenia výživného na maloleté
deti dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd sa kritériami uvedenými v bodoch 23. až 26.
tohto uznesenia dôsledne neriadil a jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné.

34. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti jednému
z rodičov (matke) založil len na výsledkoch znaleckého dokazovania (ako jedného z dôkazných
prostriedkov), ktoré podporili tvrdenia matky a kolízneho opatrovníka, čo v konečnom dôsledku nemusí
byť nesprávne, avšak pri absencii vysporiadania sa s naplnením, či práve naopak nedostatkom kritérií
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté deti, je takéto rozhodnutie nepresvedčivé. Súd

je povinný dbať na celkovú presvedčivosť svojho rozhodnutia, teda, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

35. Ustanovenie § 24 ods. 3 Zákona o rodine súdu stanovuje, aby vždy skúmal, či striedavá osobná
starostlivosť o dieťa bude v jeho záujme, či by nedošlo k citovej ujme dieťaťa, či by rozvoj dieťaťa bol
úplný, najmä zo stránky citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebola umožnená striedavá
starostlivosť. Súd sa musí vždy zamerať iba na potreby dieťaťa a na to, či tieto potreby dieťaťa budústriedavou osobnou starostlivosťou naplnené. Právna teória uvádza, že v zmysle § 24 ods. 3 Zákona
o rodine záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby
vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie, aby jeho výchova smerovala k

pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach
dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch. Pre rozhodnutie súdu je tiež potrebné, aby poznal aj
názor dieťaťa, ak je schopné vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor
a prihliadol naň.
Prvým zákonným kritériom striedavej osobnej starostlivosti je, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa

vychovávať. Nespôsobilosť rodiča dieťa vychovávať je daná najmä jeho zdravotným stavom, fyzickým
alebo psychickým, nevhodnou kvalitou jeho výchovného prostredia, neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím v domácnosti rodiča a pod.
Druhým takýmto kritériom je, že obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem. Nemožno
nariadiť striedavú osobnú starostlivosť v prípade, ak o ňu nemajú záujem obidvaja rodičia, teda proti vôli
rodiča, ktorý sa o dieťa osobne starať nechce a žiada len právo styku s dieťaťom, nanútenie osobnej

starostlivosti nemôže byť na prospech dieťaťu. Zákon o rodine vyslovene však pripúšťa možnosť, že
súd nariadi striedavú starostlivosť i proti vôli jedného z rodičov.
Tretím kritériom je, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa. Medzi dôležité kritériá posudzovania
záujmu maloletého dieťaťa patria predovšetkým: 1. citové väzby dieťaťa, 2. vývinové potreby, 3. stabilita
budúceho výchovného prostredia, 4. schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa

s druhým rodičom. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine je záujmom dieťaťa v tomto ohľade najmä právo
maloletého na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom (pokiaľ to nevylučujú spoľahlivo zistené okolnosti
konkrétneho prípadu odôvodnené záujmom dieťaťa). Typickými prípadmi rodičov, ktorí nie sú vhodní na
striedavú starostlivosť sú rodičia, ktorí pôsobia na osobnosť dieťaťa alebo na jeho výchovu negatívne.
Vnášajú do výchovy dieťaťa nestabilitu, maria správne výchovné pôsobenie druhého rodiča, vytvárajú

tlak na psychiku dieťaťa, podporujú v dieťati nesprávne návyky a pod. Striedavá starostlivosť tiež nie je
vhodným riešením v prípade, ak nevyhovuje osobnosti dieťaťa.
Štvrtým kritériom je, že takto budú lepšie zaistené potreby dieťaťa. V danom prípade je potrebné
sledovať motív každého rodiča, pre ktorý chce realizovať osobnú starostlivosť. Dieťa by sa nemalo stať
rukojemníkom svojich rodičov v ich vzájomnej nenávisti. Rodičia by mali byť schopní spolupracovať

aspoň v nevyhnutnej miere pri zaisťovaní potrieb dieťaťa a nevytvárať pre dieťa hostilné prostredie.
V prípade splnenia všetkých špecifikovaných zákonných podmienok kumulatívne by striedavá
starostlivosť mala v praxi predstavovať po rozpade partnerského vzťahu rodičov jednu z možných, nie
však jedinú alternatívu riešenia pre deti.

36. K inštitútu výživného pre maloleté dieťa je treba pristupovať ako k bazálnemu právu dieťaťa, na
ktorom sa majú podieľať obaja rodičia. Rodičia maloletého dieťaťa sú povinní prispievať na výživu
maloletého dieťaťa, pričom plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť,
ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

37. Vo vzťahu k určeniu výživného na maloleté deti na čas po rozvode došlo k pochybeniu súdu prvej
inštancie v nesprávnom ustálení odôvodnených výdavkov na maloleté deti, ktorý pomernú časť nákladov
nabývanienatoktorémaloletédieťanepoňaldojehomesačnýchvýdavkovsodôvodnením,žedetimajú
právo bývania odvodené od svojho rodiča a počas maloletosti nie sú povinné podieľať sa na platbách
spojených s bývaním. Takýto záver súdu prvej inštancie je mylný. V súdnej praxi sa pojem „výživné“

vykladá ako uspokojovanie nielen základných potrieb týkajúcich sa obživy, ale aj ďalších potrieb
obvyklých pre život človeka, ako napr. bývanie, starostlivosť o zdravie, potreby vzdelania, výchovy,
kultúrne vyžitie, záujmy. Aj Metodika pre výpočet výživného zverejnená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (hoci má iba odporúčací charakter) uvádza, že do objektívnych výdavkov na deti
je možné zahrnúť pomernú časť nákladov na bývanie.

Čo sa týka súdom neuznaných výdavkov na maloleté deti na mobil, dovolenky a výlety k tomu
odvolací súd uvádza, že medzi základné náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa patrí (okrem vyššie
spomenutej pomernej časti nákladov na bývanie) stravovanie, ošatenie, hygienické potreby a drogéria,
zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava
dieťaťa, poplatky za záujmovú činnosť, primerané náklady na mobilný telefón. Pokiaľ to životná úroveň

rodičov dovoľuje, treba zohľadniť tiež náklady na dovolenky a výlety. Preto ak súd prvej inštancie
neuznal ako oprávnený výdavok maloletej B. a maloletého D. náklad na mobilný telefón s odôvodnením,
že ide o nadštandard, s takýmto tvrdením súdu nemožno súhlasiť. V dnešnej dobe nie je ničím
výnimočnýmaužvôbecnienadštandardompoužívanievlastnýchmobilnýchtelefónovmaloletýmideťmi,čo predstavuje nielen dôležitý komunikačný prostriedok s rodičmi (v prípade nevyhnutnej udalosti, či
bežného skontrolovania dieťaťa), ale v primeranej miere aj s rovesníkmi, s ktorými si deti aj týmto
spôsobom utvárajú a prehlbujú existujúce sociálne vzťahy. V zmysle Metodiky pre výpočet výživného

zverejnenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky sa do objektívnych výdavkov na maloleté
deti zarátavajú aj výdavky na školské výlety. Pre zohľadnenie nákladov detí na dovolenky a výlety je
potrebné vyhodnotiť životnú úroveň rodičov.
Potreby dieťaťa by mali byť kryté v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je
nutné chápať nielen bežné denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu, ale aj mimoriadne

potreby, ak sa preukáže ich opodstatnenosť a kumulatívne ich úhradu dovoľujú možnosti a schopnosti
rodičov.Možnosťuspokojovaniapotriebdieťaťajevšeobecnezávisláodobjektivizovanejživotnejúrovne
rodičov.

38. Súd prvej inštancie na strane otca konštatoval, že pokiaľ ide o výšku výživného na maloleté deti
nebolo možné vychádzať zo skutočnosti, že otec je momentálne bez príjmu, keďže je jediným konateľom

a spoločníkom spoločnosti B. K. E. a živnostníkom, i keď živnosť pozastavil bez vážnych dôvodov
a navyše, aj keď bol vo výkone väzby v súvislosti s jeho trestným stíhaním, nie je možné, aby maloleté
deti boli na výživnom ukrátené len preto, že otec sa pripravil o možnosť zabezpečiť si príjem tým, že
úmyselne (hoci aj s nepriamym úmyslom) spáchal trestný čin. Následne pristúpil k aplikácii § 75 ods.
1 Zákona o rodine.

Takto koncipované odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého nie je zrejmá pri
uplatnení princípu potencionality príjmu otca konkrétna výška tohto príjmu (prípadne rozpätie
potencionálneho príjmu), z ktorého súd následne stanovil výšku výživného na deti, nemožno považovať
za preskúmateľné. I potencionálny príjem musí byť konkrétnym spôsobom vyjadrený. V danom prípade
ide o tak závažný nedostatok rozhodnutia (a zásahu do procesných práv účastníka), ktorého intenzita

zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6CdoR/2/2024 zo 17. júla 2024).
Ako dôvodná bola odvolacím súdom posúdená námietka matky týkajúca sa toho, že súd je v konaní
o určenie výživného viazaný vyšetrovacou zásadou, z ktorej mu vyplýva povinnosť zistiť skutočný stav
veci vykonaním všetkých potrebných dôkazov, teda aj takých, ktoré účastníci konania nenavrhli. Náležité

zistenie skutočného stavu veci je pre aplikáciu potencionality príjmu povinného rodiča kľúčové. Súd prvej
inštancie sa uspokojil iba so zaobstaraním si daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za
roky 2017 (?), 2018 (?), 2019 (?), 2020 (?), 2021, 2022 s ktorými sa (za rozhodné obdobie, t. j. od roku
2021, teda rok pred začatím súdneho konania, v zmysle ustálenej súdnej praxe) vo svojom rozhodnutí
žiadnym spôsobom nevysporiadal a zároveň otca ani nevyzval na predloženie relevantných podkladov

na zhodnotenie jeho majetkových pomerov (k podkladom, ktoré by mal súd od povinného rodiča
žiadať môže byť nápomocná Metodika pre výpočet výživného zverejnená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, časť pasivita rodičov – podnikateľov). S poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/107/2022 z 29. septembra 2022 odvolací súd uvádza, že
použitie právnej domnienky podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine sa viaže len na prípady, keď rodič

zo špekulatívnych dôvodov vôbec nepredložil podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov,
resp. ich súdu nepreukázal alebo nesprístupnil, ako aj v prípade, ak sú pochybnosti o tom, že výška
zdanených príjmov, nezodpovedá výške reálnych príjmov. Súd je povinný aplikovať právnu domnienku
podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine obligatórne a strikne aj vtedy, ak povinný rodič síce splní edičnú
povinnosť (napr. predložením daňového priznania), ale hodnoverne nepreukáže celý skutočný príjem.

Pokiaľ preukázateľne existujú u ktoréhokoľvek rodiča (teda nielen u povinného rodiča) aj iné príjmy než
tie, ktoré boli doložené v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z § 63 ods. 1 Zákona o rodine, potom je
súd povinný prihliadnuť na účely stanovenia výšky vyživovacej povinnosti aj na ne (nech aj za pomoci
uplatnenia príslušnej zákonnej domnienky).

39. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že kontakt rodičov s ich maloletým dieťaťom je takým
významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou
úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi; považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv
a práv dieťaťa upravených v Zákone o rodine. Zákon zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v
špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu

nežijú; ide najmä o prípad rozvodu manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v § 25 ods. 1 Zákona o
rodine pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom, zákon tak preferuje
dohodu rodičov o úprave styku s maloletým dieťaťom. Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone
rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.Právo na styk rodiča s maloletým dieťaťom vyplýva z článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ale z
ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, kde v článku 7 je upravené ako právo dieťaťa poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú aj do

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval:“ je v záujme dieťaťa aby
udržiavalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich rodičov (Gorgula vs.
Nemecko - č. 744969/ 01) dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému
z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého
rodiča“ (Hansenová vs. Turecko - č. 36141/97).

40. Výnimkou zo všeobecných pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je
prípad, kedy záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené
alebo úplne zakázané. Ide však o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a
povinností, ktorý môže byť odôvodnený okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné,
že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Súd musí vždy prihliadať na

najlepší záujem dieťaťa, predovšetkým na jeho zdravý psychický a fyzický vývoj, a teda zabezpečenie
jeho riadnej výchovy. Záujem dieťaťa však nie je možné stotožniť so subjektívnymi predstavami rodičov
o realizácii svojho výchovného pôsobenia. Styk rodiča s maloletým dieťaťom má zabrániť tomu, aby
maloleté dieťa neprimerane silne pociťovalo absenciu rodiča, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti,
ako aj tomu, aby rodič nestratil akýkoľvek kontakt a dosah na výchovné pôsobenie na dieťa, pokiaľ nie

je tohto práva pozbavený, obmedzený alebo toto právo nemá pozastavené (uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoP/10/2016z 9. marca 2016).

41. Súdom prvej inštancie vyslovený zákaz styku otca s maloletými deťmi bol predčasný a jeho
argumentácia najmä o nevhodnosti úpravy styku prostredníctvom tretieho subjektu, ako to navrhovala

prokuratúra, neobstojí. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.03.2024 jednoznačne vyplýva, že
prokuratúra navrhovala zvážiť realizáciu styku otca s deťmi aspoň raz mesačne v špecializovanom
zariadení na území Slovenskej republiky v rámci svojho vyjadrenia mimo záverečnej reči pred
ukončením dokazovania. Konštatácia súdu prvej inštancie, že takáto možnosť bola zo strany prokuratúry
prednesená až v rámci záverečnej reči je nesprávna. Nemožno sa stotožniť ani s názorom súdu

prvej inštancie v tom, že dopyt na takýto subjekt by len umelo predĺžilo konanie, keďže rýchlosť
konania nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu riadneho zistenia skutočného stavu vykonaním
zodpovedajúceho dokazovania vo veci samej. V tejto súvislosti sa žiada poukázať na článok 8 Dohovoru
o právach dieťaťa, z ktorého vyplýva pre vnútroštátne orgány pozitívny záväzok konať tak, aby umožnili
rozvoj preukázaného a existujúceho rodinného puta. Mali by prijať všetky vhodné opatrenia, ktoré od

nich možno vzhľadom na okolnosti toho ktorého prípadu rozumne očakávať za účelom umožnenia styku
rodiča s dieťaťom (napr. Nuutien proti Fínsku, rozsudok z 27. júna 2000, ods. 128). Práve prípadná
realizácia styku otca s maloletými deťmi v špecializovanom zariadení by mohla mať potenciál na
zachovanie vzťahu detí s ich otcom ako aj elimináciu možných manipulatívnych tendencií otca vo vzťahu
k nim s cieľom obnovenia spolužitia s ich matkou.

Odvolací súd poukazuje na právo dieťaťa vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho
týkajú, ktorému právu korešponduje povinnosť súdu prihliadnuť na názor dieťaťa podľa § 38 CMP.
Akékoľvek rozhodnutie, ktoré by nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť
zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júna 2016, sp. sn. 5 Cdo 492/2015). Treba ale

zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali
a aby založili svoje rozhodnutie iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní
jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006, č. 18249/02, body 57-59).
Súd prvej inštancie rezignoval na zisťovanie názoru maloletých detí k otázke stretávania sa so svojím
otcom, len strohým konštatovaním o nenariadení výsluchu maloletej B. a maloletého D., ktorý by

nebol v ich záujme s tým, že ich prítomnosť na súde by ich psychický stav zhoršila, pričom mal za
to že ani ich výpoveď by nemala vplyv na jeho rozhodnutie k úprave styku rodiča s deťmi, čím došlo
k porušeniu ich patricipačných práv. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa je obligatórnym postupom
súdu, ktorý súd musí prispôsobiť nielen veku a vyspelosti dieťaťa, ale aj okolnostiam konkrétnej
veci a predísť stresu a psychickej záťaži dieťaťa, čomu môže napomôcť aj prítomnosť psychológa

pôsobiaceho v obvode Krajského súdu v Trnave. Nie je vylúčené, že súd získa informácie o názore
dieťaťa sprostredkovane, na základe interpretácie treťou osobou, najčastejšie orgánu sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne aj rôznych špecializovaných subjektov s určitými odbornými
znalosťami,napr.psychológškolskéhozariadenia.Postupsúduvprípadesprostredkovanéhozisťovanianázoru dieťaťa upravuje aj Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov (§ 92 ods. 3).

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie odignoroval návrh matky na vypočutie
znalca z dôvodu vyjadrenia sa k úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ktorý bol
dôvodným o to viac, že situácia v rodine maloletých detí je mimoriadne komplikovaná a znalec svojimi
odbornými znalosťami mohol posúdiť dynamiku vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi v kontexte
možnej realizácie ich styku, prípadne zákazu styku otca s maloletými deťmi, a to aj s ohľadom na postoj

otca, ktorý sa nedokáže morálne identifikovať s rozhodnutím matky ukončiť ich manželstvo. Vyjadrenie
znalca na pojednávaní mohlo výrazným spôsobom napomôcť k zisteniu skutočného stavu veci, ktorý je
určujúcim pre vydanie rozhodnutia vo veci samej.
Argumentácia súdu prvej inštancie o zákaze styku otca s deťmi na čas po rozvode manželstva tým, že
vo veci bolo vydané neodkladné opatrenie, ktorým súd styk otca s deťmi zakázal, neobstojí, pretože
neodkladné opatrenie nie je rozhodnutím konečným, nakoľko jeho účelom je len dočasná úprava

pomerov účastníkov, a pri jeho nariaďovaní musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje
opodstatnenosť návrhu na toto opatrenie a nevykonáva sa dokazovanie ako vo veci samej.
Odvolací súd uzatvára, že pre vyslovenie zákazu styku treba dospieť k záveru, že uskutočňovanie
styku rodiča s maloletými deťmi naozaj ohrozuje záujem detí a že je to nevyhnutné v záujme zdravého
vývoja maloletých detí (napr. ohrozenie fyzického či psychického zdravia, ohrozenie mravného vývoja

alebo nevhodnosti životného príkladu rodiča vzhľadom na jeho spôsob života). O tak tvrdom opatrení
by mal súd rozhodnúť zásadne len po vykonaní právne významných dôkazov, po výsluchu znalca a po
dôkladnom vyhodnotení ostatných dôkazov a všetkého, čo v priebehu konania vyšlo najavo. Ide totiž
o opatrenie, ktoré má súd použiť len v najkrajnejších prípadoch, keď zistí, že stykom rodiča a detí sa
výchova detí narušuje do tej miery, že ohrozuje zdravotný stav detí.

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality
a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci
dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa
vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,

ako navrhli účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

43. V súhrne sa vzhľadom na uvádzané vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu

na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti
rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného
dokazovania).
Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania na riadny
dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na

rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni
a do tretice tiež vypracovanie rozhodnutia majúceho konanie skončiť s odôvodnením zodpovedajúcim
úprave v ust. § 220 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
z dôvodu porušenia procesných práv účastníkov konania do takej miery, že bolo porušené ich právo
na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť v konaní pred odvolacím súdom

a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
U nepreskúmateľného rozhodnutia (v časti rozvodu manželstva, v časti týkajúcej sa zverenia maloletých
detínačasporozvodedoosobnejstarostlivostimatkyivčastitýkajúcejsaurčeniavýživnéhonamaloleté
deti) nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania,
preto bolo nutné tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný

priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.

44. Povinnosťou súdu prvej inštancie v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je
opätovne vyhodnotiť všetky okolnosti daného prípadu, vychádzať z vyššie vyslovených právnych
názorov odvolacieho súdu a z tohto hľadiska pristúpiť k posúdeniu návrhu na rozvod manželstva

(zaoberajúc sa aj námietkou manžela navrhovateľky vo vzťahu k právomoci súdu rozhodovať
o rozvode manželstva uzatvoreného pred orgánom cirkvi) a v prípade rozvodu manželstva rozhodnúť
o úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode manželstva k maloletým deťom (po výsluchu
znalca na pojednávaní), zároveň vysporiadajúc sa s dôkazom (CD nosičom) predloženým manželomnavrhovateľky. Súd prvej inštancie je povinný komplexne vyhodnotiť pomery účastníkov konania, a
to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Súd doplní dokazovanie týkajúce sa
príjmov (na strane otca aj vyžiadaním si daňového priznania za rok 2023, prípadne aj podkladov podľa

bodu 38. odôvodnenia tohto rozhodnutia) a výdavkov rodičov, posúdi dôvodnosť nákladov maloletých
detí v zmysle pokynov uvedených vyššie v závislosti od zistenej životnej úrovne rodičov, zrozumiteľne
vyhodnotí zárobkové (aj potenciálne) a majetkové schopnosti a možnosti oboch rodičov, pričom príjem
oboch rodičov je potrebné vyčísliť konkrétnou sumou, a tieto zistenia premietne do svojich úvah na
podporu primeranosti určeného výživného (odvolací súd poznamenáva, že i keď právne predpisy SR

neurčujú tabuľkovú úpravu výživného a jeho určenie je v zmysle zákona nutné posudzovať individuálne
s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, určitou pomôckou môže byť aj Metodika pre výpočet výživného
zverejnená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá je síce materiálom odporúčacieho
charakteru, jeho zámerom je však zjednocovať procesné postupy a rozhodovaciu prax súdov v
rodinnoprávnej agende a môže súdu slúžiť ako nezáväzná pomôcka). Pomery v domácnosti sú tiež
ovplyvňované spolužitím s inými osobami.

Súd prvej inštancie za účelom zistenia skutočného stavu veci ohľadom možnej úpravy styku otca
s maloletými deťmi zohľadní skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť po vyhlásení rozsudku a prihliadne na
výsledky trestného konania týkajúceho sa otca, zistí názor všetkých troch maloletých detí ohľadom
možnosti realizácie styku s ich otcom, následne ho vyhodnotí, vyslúchne znalca na pojednávaní a podľa
zistených skutočností sa zameria na zistenie subjektu prostredníctvom ktorého by bolo možné realizovať

prípadný asistovaný styk maloletých detí s ich otcom.

45. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci rozhodne po zistení
skutočnéhostavuvčasesvojhorozhodnutia,nazákladevykonanianavecvzťahujúcehosadokazovania
v súlade s § 188 o § 195 a nasl. CSP a § 204 CSP a súčasne umožní účastníkom konania vyjadriť sa k

dôkazom(§182CSP).Privyhodnotenívýsledkovdokazovania,sosústredenímsanaspornéotázky,ako
aj odvolacie argumenty Okresnej prokuratúry Senica a manželov (rodičov maloletých detí), tieto posúdi
z hľadiska na ne vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie
odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo
vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce, boli logické a presvedčivé.

46. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania (vrátane nároku štátu na náhradu trov konania) a v súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o
náhrade trov tohto odvolacieho konania.

47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).