Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010408
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120010408.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.11.2024,
v trestnej veci obžalovaného A. B. a spol. pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na § 140 písm. b) Tr. zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaného C. B. a okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/18/2020 zo dňa 28.09.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste vo vzťahu k obž. A. B. a obž. C. B..

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku
u k l a d á:
Obžalovaným

1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E.
F. G. XXX, okr. D.,

t. č. vo výkone trestu v ÚVV a ÚVTOS Prešov,

podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024 trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať)
mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného zaraďuje na výkon uloženého trestu do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom
E. F. G. XXX, okr. D.,

podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, § 42 ods. 1 Tr. zákona podľa zásad § 41 ods.
1 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného zaraďuje na výkon uloženého trestu do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona r u š í výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
41T/88/2022 zo dňa 19.05.2023, právoplatný dňa 18.07.2023, ktorým bol obžalovanému uložený trest
povinnej práce vo výmere 250 hodín, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných A. B. a C. B. pre prečin nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona za použitia § 139 ods. 1 písm. i) Tr. zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- odo dňa 22.10.2019 do dňa 28.10.2019 v E. F., okres D. v rómskej osade sa opakovane v tomto
období každý deň pred odchodom do práce alebo po príchode z práce vyhrážali ublížením na zdraví
a zabitím A. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXX, I. D., že ho chytia, že ho zabijú, že mu

dajú lano okolo krku a budú ho ťahať s autom po celej osade a že mu odrežú hlavu s mačetou, a
to z dôvodu, že poškodený A. H., nar. XX.XX.XXXX podal trestné oznámenie na ich brata F. B., nar.
XX.XX.XXXX, na základe ktorého bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Prešov,
odbor kriminálnej polície zo dňa 22.10.2019 vznesené obvinenie F. B. pre prečin úžery podľa § 235
ods. 1 Tr. zákona v konaní pod ČVS: ORP-1056/4-VYS-PO-2019, v ktorej mal poškodený A. H., nar.

XX.XX.XXXX postavenie svedka - poškodeného, v dôsledku čoho poškodený A. H., nar. XX.XX.XXXX
žil v strachu z toho, že vyhrážky môžu naplniť, obával sa voľne pohybovať po osade a väčšinou sa
zdržiaval doma v obydlí, aby sa vyhol stretnutiu s obžalovanými,

Za to im súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona s poukazom na § 37 písm. m)

Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona a § 49 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 20
(dvadsať) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného zaradil na výkon uloženého
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovanému C. B. podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) Tr. zákona,

§ 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona, § 49 ods. 2 Tr. zákona a § 42 ods. 1 Tr. zákona súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného zaradil na
výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a
podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zároveň zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 41T 88/2022 zo dňa 19.05.2023, právoplatný dňa 18.07.2023, ktorým bol obžalovanému uložený

trest povinnej práce vo výmere 250 hodín, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný C. B. v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj
dodatočne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil. V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku

odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom jeho
rozsahu (výroky o vine a treste), v akom sa vzťahuje na obžalovaného C. B.. Podľa ustanovenia § 2 ods.
12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo

niektorá zo strán. V tejto súvislosti obžalovaný C. B. poukazuje medzi inými na výsluchy svedka -
poškodeného, svedka A. H. a svedkyne J. H., ktorých výsluchy sa navzájom (najmä výsluch svedka
A. H.) v okolnostiach podstatných pre toto trestné konanie rozchádzajú. Množstvo rozporov v otázkach
kedy, akým spôsobom, kde, ako aj za prítomnosti akých osôb sa mali obvinení (obžalovaný C. B.)
dopustiť skutku, ktorý sa im kladie za vinu, vyvoláva podľa obžalovaného pochybnosti o dôvodnosti

podanej obžaloby a zároveň posúva dôkaznú situáciu v prospech obžalovaných. V tejto súvislosti len
na okraj sa podľa obžalovaného možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnej právnej
kvalifikácii skutku, ktorý bol uvedený v obžalobe (bez ohľadu na to, že obžalovaný popiera spáchanie
činu). Obžalovaný uvádza a poukazuje na výsluch svedkov z prípravného konania: svedok - poškodený
pri svojom výsluchu vykonanom dňa 20.11.2019 uviedol (str. 20 zápisnice): „Zastavili pri zastávke pri

osade v E. F. a dali dole okno a kričali z auta.Toto opakovali stále každý deň 23.10., 24.10., 25.10.,
26.10., 27.10.2019. Ja som stále bol doma, stále okolo 15.00 hod. som bol pred domom aj moja žena a
počul som to, ako kričali“. Na druhej strane svedok A. H. v rámci svojho výsluchu uvádzal iný spôsob,
akým sa obžalovaní mali dopúšťať im kladenej za vinu trestnej činnosti, pričom okrem iného uviedol
(str. 4. zápisnice zo dňa 28.11.2019), že pri tom bol prítomný aj jeho otec a svedkom A. H. uvádzaný

spôsob vyhrážania sa mal opakovať niekoľko dní, pričom k tomu malo dochádzať ráno, na obed, asíce okolo 12.00 hod., ako aj večer. Svedok - poškodený, ale v rámci svojho výsluchu tieto skutočnosti
neuviedol. Svedok A. H. pri svojom výsluchu uviedol, že počas 3 dní, ktoré strávil v dome u B. mamy,
sa mu mali obvinení vyhrážať, pričom svedkami mala byť rodina B.. Rovnako tak svedok A. H. uviedol,

že keď volal so ženou, tak potom prišiel k telefónu C. B. a pýtal sa, kedy bude v K.. Ďalej svedok
doslovne uviedol: „Ja som povedal, že o piatej ráno a tiež mi už vtedy cez facebook povedal, že keď
nebudem rozprávať na otca, že to nie je pravda, tak ma zabijú“. V tejto súvislosti je preto podľa názoru
obžalovaného C. B. len veľmi málo pravdepodobné, aby tento svedok po tom, čo sa mu mal jeden z
obvinených vyhrážať prostredníctvom facebooku si následne na to sadol do auta s týmto obžalovaným,

a to aj napriek tomu, že pri svojom výsluchu uviedol, že s obžalovaným sa nechce konfrontovať a toho
sa bojí. Rovnako tak obvinený pri svojom výsluchu vykonanom dňa 20.11.2019 uviedol, že v niektorých
dňoch, v ktorých sa mal dopustiť jemu za vinu kladeného skutku, chodil do práce do Prešova, pričom
do práce odchádzal cca o 5.30 hod. a späť domov prichádzal poobede cca okolo 15.00 hod. Uvedené
považuje obvinený za podstatné a potrebné zdôrazniť aj so zreteľom na výsluch svedka A. H. vykonaný
dňa 28.11.2019, z ktorého vyplynulo, že sa obvinení skutku, ktorý sa im kladie za vinu, mali okrem iného

dopúšťať niekedy v čase okolo 12.00, inokedy o ôsmej, deviatej hodine ráno a inokedy zase aj večer
(už bola tma), resp. celý deň. V priebehu trestného konania (prípravné konanie) bola okrem iného dňa
13.01.2020 vypočutá aj svedkyňa A. K., družka A. H. (nar. XX.XX.XXXX), ktorá nebola svedkom udalostí
tak, ako ich vo svojej výpovedi zo dňa 28.11.2019 svedok uviedol. Svedkyňa doslovne uviedla: „Ja som
nikdy žiadne vyhrážky obv. C. a A. B. na A. H. ml. a jeho rodinu nepočula“ (str. 5. zápisnice). Rovnako

tak boli dňa 10.01.2020 a 14.01.2020 vypočutí svedkovia L. H., L. H. a A. H., ktorí v dňoch a časoch,
kedy sa obvinení mali dopustiť skutku im kladeného za vinu, vykonávali funkciu členov rómskej obecnej
hliadky, a to tak v časti, kde bývali obvinení, ako aj v časti osady, v ktorej býval poškodený so svojou
rodinou. Žiaden z uvedených svedkov nebol svedkom predmetného skutku a o konfliktoch medzi B. a H.
nemali vedomosť. Obzvlášť v tejto súvislosti možno poukázať na výsluch svedka A. H. vykonaný dňa

14.01.2020. Svedok je bratrancom poškodeného A. H., pričom pri svojom výsluchu uviedol: „Ja poviem
len toľko, že ja nedržím pri nikom. A. H. st., je môj bratranec. Jeho mama a môj otec sú brat so sestru,
čiže je to môj bratranec. Keby som niečo počul, tak to poviem. Ja pri nikom nedržím. Ja som nič medzi
nimi nepočul. Žiaden krik nebol, keď som ja mal službu. Nepočul som nič ani mimo služby, keď som
bol doma, lebo vtedy som ešte býval na „A. “ ako rodina B.“ (str. 3 zápisnice). Svedok M. N. pri svojom

výsluchu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.08.2021 uviedol, že o skutku nevie nič a ani nič
nepočul v osade. Dňa 05.02.2020 bol v E. F. vykonaný vyšetrovací pokus, ktorý rovnako tak posúva
dôkaznú situáciu v prospech obžalovaného a v prospech jeho neviny. Z vykonaného vyšetrovacieho
pokusu vyplynulo, že predmetný skutok sa nemohol stať spôsobom, ktorý sa obžalovanému C. B. kladie
za vinu, a ktorý vo svojej výpovedi popísali svedkovia A. H. C., A. H. (nar. XX.XX.XXXX) a svedkyňa

J. H.. Pri hlasnejšom kriku bolo počuť. V neposlednom rade je potrebné poukázať taktiež na výsluch
svedkyne J. H. zo dňa 10.01.2020 a svedka pošk. A. H. zo dňa 21.01.2020, ktoré obsahujú rozpory
v okolnostiach podstatných pre toto trestné konanie, a to najmä v tom, kde sa svedkovia nachádzali,
keď mali začuť krik obvinených (v dome, resp. vonku). Okrem toho dáva obžalovaný do pozornosti aj
výsluch svedkyne O. H., sestry poškodeného A. H. vykonaný na hlavnom pojednávaní dňa 20.08.2020.

Uvedená svedkyňa (blízka osoba poškodeného), ktorá bývala tri obydlia vedľa príbytku poškodeného,
o protiprávnom konaní, ktoré sa obvinenému kladie za vinu, nič nevedela a nič nepočula. Obžalovaný
preto navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní celého na vec sa vzťahujúceho spisu zrušil odvolaním
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Prešov oslobodil, alternatívne aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu

a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.

Písomne odôvodnené odvolanie proti tomuto rozsudku podal aj okresný prokurátor, kde v jeho dôvodoch
po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku a podstatných dôvodov, ktoré viedli okresný
súd k záverom prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že proti uvedenému

rozsudku bolo podané odvolanie a to do výroku o vine a treste voči obom obžalovaným a teda A. B.
a C. B., v ich neprospech. Súd správne a náležíte vyhodnotil vykonané dokazovanie čo do záveru, že
skutoksastalažehospáchaliobžalovaní.Súdvšaknesprávneprávnekvalifikovalskutokakotrestnýčin
nebezpečného vyhrážania. Bolo jednoznačne preukázané, že vzťah obžalovaných a poškodeného bol
pred podaním trestného oznámenia na brata obžalovaných F. B. poškodeným neutrálny (poškodený vo

svojej výpovedi uviedol, že sa nerozprávali, resp. dobrý, čo tvrdili obžalovaní a aj ich rodinní príslušníci
vypočutí v tejto trestnej veci). K zmene ich vzájomného vzťahu došlo len a výlučne potom, čo poškodený
podal na F. B. trestné oznámenie. Následne po tomto, obaja obžalovaní sa poškodenému vyhrážali
zabitím tak, ako to poškodený popísal, pričom takto konali opakovane po dobu od 22.10.2019 do28.10.2019, t.j. do ich zadržania v tejto trestnej veci. Vyhrážanie zo strany obžalovaných poškodenému
potvrdili aj ďalší svedkovia (rodinní príslušníci poškodeného), pričom syn poškodeného A. H. ml. vo
svojej výpovedi pred súdom, ale aj v prípravnom konaní uviedol, že obžalovaní po ňom žiadali, aby

vypovedal v neprospech svojho otca, že jeho otec si vymyslel skutočnosti v trestnom oznámení ohľadom
F. B., pričom sa mu vyhrážali zabitím, ak by tak neurobil. Obžalovaní, podľa výpovede svedka A. H.
ml., tak voči nemu konali opakovane. Taktiež manželka poškodeného J. H. vo svojich výpovediach
potvrdila, že takéto konanie obžalovaných bolo v súvislosti s podaným trestným oznámením zo strany
jej manžela na F. B.. Súd vyhodnotil tieto skutočnosti vo vzťahu ku konaniu obžalovaných ako prejav

hnevu, akúsi negatívnu emóciu, majúc zato, že nebolo preukázané, že obžalovaní nútili poškodeného
k určitému konaniu, opomenutiu, pretože toto poškodený neuviedol. Podľa úvah súdu totiž predmetné
konanie nenapĺňa zákonné; znaky trestného činu marenia spravodlivosti, ale v teoretickej rovine, ak by
boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty, by sa mohlo jednať o trestný čin vydierania. S
týmito úvahami súdu, ktoré následne viedli súd k prekvalifikovaniu skutku na trestný čin nebezpečného
vyhrážania, nie je možné sa stotožniť. Súd nesprávne vyhodnotil správanie obžalovaných „len“ ako

hnev vo forme emócie, ktorá nemá vplyv na právnu kvalifikáciu skutku. Z vykonaného dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že vyhrážky obžalovaných na poškodeného smerovali len a výlučne
preto, aby zabezpečili lepšie postavenie svojho brata v trestnom konaní (v danom čase stiahnutie
trestného oznámenia). Obaja vedeli, že to bol práve poškodený, kto podal trestné oznámenie na ich
brata. Preto takto, násilným spôsobom, vyhrážaním a opakovane každý deň, svojím konaním úmyselne

pôsobili na poškodeného, aby sa bál, a aby v trestnom konaní vedenom proti ich bratovi F. B. stiahol
trestné oznámenie. Jediným motívom konania obžalovaných voči poškodenému bolo zabezpečiť, aby
ich brat F. B. nebol potrestaný vo veci, v ktorej na neho podal trestné oznámenie práve poškodený.
Motívom a úmyslom konania obžalovaných teda nebolo len vzbudiť strach, obavu u poškodeného,
ale ich úmyslom bolo vzbudenie obavy a strachu u poškodeného, ak nestiahne trestné oznámenie,

ktoré podal na ich brata. V takomto prípade teda nie je podstatným nejaké verbalizovanie konania, ku
ktorému bol poškodený nútený, nakoľko práve nútenie k takémuto konaniu (v tomto prípade stiahnutie
trestného oznámenia) vyplýva z kontextu všetkých okolností veci, ktoré boli v rámci trestného konania
preukázané. A uvedený motív konania obžalovaných (teda vplývanie na poškodeného ako svedka v
trestnom konaní, aby zabezpečili lepšie postavenie, resp. neodsúdenie ich brata v trestnom konaní)

predsa vyplýva aj z vyhrážok ďalším svedkom (manželke poškodeného, synovi poškodeného), resp.
pred nimi poškodenému, kde úmyslom obžalovaných nebolo len vzbudiť obavu zo svojich vyhrážok pred
týmito ďalšími osobami, ale ich úmyslom bolo zostriť svoje pôsobenie na poškodeného prostredníctvom
jehorodiny,abyzabezpečilistiahnutietrestnéhooznámenianasvojhobrataF.B..Obžalovaníktakémuto
násilnému protiprávnemu konaniu nemali žiaden iný dôvod, pretože ich vzťah aj s rodinnými príslušníkmi

poškodeného bol (pred podaním trestného oznámenia) buď neutrálny, dobrý, dokonca syn poškodeného
s nimi žil v spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj nato, že obžalovaní tak začali
konať ihneď potom, čo bol zadržaný ich brat F. B. a konali tak až dovtedy, kým neboli zadržaní oni. Teda
aj táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že obžalovaní opakovaným vyhrážaním sa smrťou poškodenému,
v čase bezprostredne po zadržaní ich brata F. B., vediac, že trestné oznámenie na ich brata podal práve

poškodený A. H. st., vyvíjali tlak na poškodeného, vzbudzovali strach a stres u poškodeného, a to aj
prostredníctvom jeho rodinných príslušníkov, výlučne kvôli tomu, aby zabezpečili, aby poškodený pod
vplyvom tohto ich násilného konania stiahol trestné oznámenie na ich brata. Je potrebné uviesť, že
poškodený o týchto skutočnostiach, z ktorých je zrejmý motív konania obžalovaných, vypovedá zhodne
už od podania trestného oznámenia v tejto trestnej veci. Naviac, z výpovede svedka A. H. A.. výslovne

vyplýva, že obžalovaní ho hrozbou násilia nútili, aby vypovedal v prospech ich brata F. B. a v neprospech
svojho otca A. H. C.. Teda aj z uvedeného je jednoznačne zrejmý motív konania obžalovaných a to
zabezpečenie stiahnutia trestného oznámenia na ich brata, a nie obyčajné a len vyvolanie strachu u
poškodeného. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že vykonaným dokazovaním bolo
jednoznačne preukázané, že skutok sa stal, že sa ho dopustili obžalovaní a že skutok napĺňa zákonné

znaky spolupáchateľstva zločinu vydierania podľa 20 Tr. zákona k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.
zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zákona. Preto navrhuje, aby odvolací Krajský súd v
Prešove zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/18/2020 zo dňa 28.09.2023 a sám rozhodol
tak, že obž. C. B. a obž. A. B. uznáva vinnými zo spáchania spolupáchateľstva zločinu vydierania podľa
§ 20 Tr. zákona k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm.

i/ Tr. zákona a uložil im, obž. C. B. súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej hranici
upravenej trestnej sadzby, za použitia priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. m/, písm. h/ Tr. zákona,
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a aby súčasne zrušil výrok o
treste z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/88/2022 zo dňa 19.05.2023, ako aj všetky ďalšierozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad, a obž. A. B. nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej hranici upravenej trestnej
sadzby, za použitia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
K odvolaniu obžalovaného predložil písomné vyjadrenie okresný prokurátor, v ktorom uviedol, že sa
s hodnotením vykonaných dôkazov a skutočností z nich plynúcich, na podklade ktorých bol ustálený
skutkový stav okresným súdom v napadnutom rozsudku stotožnil, opäť však zvýraznil, že okresný súd
správne ustálený skutkový stav nesprávne právne posúdil odvolávajúc sa v celosti na argumentáciu

uvedenú v odvolaní. Navrhol preto, okrem toho, aby krajský súd vyhovel ním predloženému odvolaniu,
aby súčasne odvolanie obžalovaného C. B. zamietol ako nedôvodné.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Potakomtopreskúmaníveciodvolacísúddospelkzáveru,žeodvolaniaobžalovanéhoC.B.aokresného
prokurátora na podklade argumentácie v nich prezentovanej neboli dôvodné, aj napriek tomu, že
rozsudok vo výroku o treste v prospech oboch obžalovaných zmenil.

Krajský súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho
rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové
a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo

odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
skonanímpredprvostupňovýmsúdomkonanímtvoriacimjedencelok,keďžepredmetkonaniajetotožný
– krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich

plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaných a druhu a výmere
trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaných
a okresného prokurátora a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty

(predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaných
a určeného druhu trestu a jeho výmery, včítane výroku o náhrade škody.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti

skutočnostiam,ktorésamukladúzavinuadôkazomonich,vrámcitohopríkladmoajuvádzaťnepravdu,
ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom
žalobcu, ktorým je prokurátor.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako

aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne

aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že
prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaných prezentovaných

v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní a okresného prokurátora nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech,
nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaných a okresného prokurátora, ktorými
argumentovali, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa,
aj v rámci záverečných rečí, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd

vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaných.

Je potrebné priznať, že v odvolaní okresný prokurátor v logických súvislostiach na seba nadväzujúcich
skutočnostiplynúcichzvykonanýchdôkazov(konkretizujúcich)vysvetlil,akýmmotívom,resp.čologicky
mohlo byť pohnútkou - trestné oznámenie poškodeného A. H. st. voči ich bratovi F. B. pre tzv. úžeru -
pre verbálne útoky zo strany obžalovaných voči poškodenému vo forme vyhrážok ublížením na zdraví

či dokonca vyhrážok spôsobením smrti.

Na druhej strane však nestačí len dôvodné podozrenie, že motívom (pohnútkou) pre vykonanie vyhrážok
voči poškodenému mala byť zmena jeho výpovede voči ich bratovi F. H., bez pristúpenia konkrétnych
dôkazov bez rozumných pochybností preukazujúcich, že obžalovaní v rámci vyhrážok po obsahovej

stránke – mali zahrnúť aj slovné spojenia, aby poškodení A. H. tzv. stiahol trestné oznámenie, aby zmenil
výpoveď v prospech ich brata F., aby tak poprel svoje pôvodné tvrdenie trestnom oznámení, ktoré
sa pôvodne javili ako snaha obžalovaných o to, aby poškodený pod tlakom týchto vyhrážok svoju
výpoveď teda zmenil, inak mu bude ublížené na zdraví, či spôsobený následok vo forme smrti.
Pokiaľ vo výpovediach poškodeného, ale aj manželky J. H. a aj ich syna A. H. ml., tieto skutočnosti

absentujú, potom tieto dôkazy ani vo svojom súhrne nepostačujú pre záver o naplnení všetkých
obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 Tr. zákona,
ale ani trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zákona.
Okresný súd preto vecne správne komplexne hodnotí všetky výpovede poškodeného a to aj v kontexte
výpovedi jeho manželky J. H., ale najmä syna poškodeného A. H. ml. Svedok A. H. ml. opakovane

vypovedal o verbálnom nátlaku zo strany obžalovaných spojeným s vyhrážkami ublížením na zdraví,
resp. dokonca usmrtením obžalovanými na to, aby on - A. H. ml. a nie otec A. H. C. vypovedal, že jeho
otec - vypovedá (tvrdí) nepravdu o ich bratovi F.. Totižto ani raz zreteľne a zrozumiteľne menovaný
svedok neuviedol, že má pôsobiť na svojho otca, aby zmenil svoju výpoveď v prospech ich brata.
Uvedené potom platí aj o A. H. st., ktorý okrem trestného oznámenia, už ani raz vo svojich výpovediach

nezopakoval, že počas vyhrážok obžalovaní žiadali, pôsobili naňho, aby zmenil výpoveď v prospech ich
brata, inak mu fyzicky ublížia útokmi na jeho fyzickú (telesnú) integritu. Napokon ako bolo zvýraznené,
či brat F. B. tak aj obžalovaný A. B. boli napokon uznaní vinným, okrem iného aj zo spáchania trestného
činu vydierania podľa § 189 Tr. zákona (rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T20/2020 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To/1/2021) aj (a hlavne) na podklade výpovede A. H.

C.. Je na mieste ešte potvrdiť záver okresného súdu, že nie je zrejmé, z akého dôvodu v posudzovanom
prípade nebol v procesnom postavení poškodeného aj A. H. ml.
Napokon v celosti si následne osvojil krajský súd aj vyčerpávajúcu komparáciu (argumentáciu)
okresného súdu základných znakov skutkových podstát trestného činu marenia spravodlivosti podľa
§ 344 Tr. zákona a vydierania podľa § 189 Tr. zákona v kontexte skutočnosti (dokázaných) plynúcich

z produkovaných dôkazov, ktoré správne napokon posúdil, ako rozhodné jednak pre riadne ustálenie
skutkového stavu, no najmä jeho právneho posúdenia konania oboch obžalovaných len ako prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona za použitia § 139 ods. 1 písm.
i) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.
V tejto súvislosti v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného C. B., dopĺňajúc odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd považuje za potrebné opäť zvýrazniť,
že pri hodnotení výpovedí poškodeného A. H. st., manželky J. H. a aj ich syna A. H. ml. aj krajský súd
má za to, že sú realistické vystavané v podstatných skutočnostiach tvoriacich skutkový dej opísaný v
skutkovej vete napadnutého rozsudku, pričom tieto výpovede nie sú zásadne rozporné, či navzájom
sa vylučujúce, v rozhodných skutkových okolnostiach a to predovšetkým, za akých okolností a akým

spôsobom sa mali obžalovaní poškodenému vyhrážať smrťou, či ublížením na zdraví v takej intenzite
a závažnosti, že boli spôsobilé tieto vyhrážky vyvolať obavu z naplnenia týchto vyhrážok tak, ako to
predpokladajú obligatórne znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 Tr. zákona.Je potrebné priznať, ako na to správne detailne a vyčerpávajúco poukázal obžalovaný C. B. v rámci
odvolacích námietok, že výpovede menovaných svedkov obsahujú aj množstvo rozporov, ktoré sa aj
napriek snahe okresného súdu na hlavnom pojednávaní nepodarilo vysvetliť. Podľa názoru krajského

súdu však tieto rozpory sa týkajú predovšetkým skutočností spojených s pôvodne ustáleným skutkovým
stavom v obžalobnom návrhu okresného prokurátora, no najmä jeho právnym posúdením ako zločinu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na § 140
písm. b) Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, či následnej zmeny
právneho názoru zo strany okresného prokurátora s tým, že opísané konanie obžalovaných je možné

právne posúdiť aj ako zločin vydierania podľa 20 Tr. zákona k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona
s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. i) Tr. zákona.

Práve preto okresný súd po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní a hodnotení produkovaných
dôkazov vecne správne vylúčil skutkové okolnosti, ktoré boli bez rozumných pochybností do takej miery
dôkazne spochybnené, že už nemohli tvoriť podklad pre ustálenie skutkového stavu no najmä jeho

právneho posúdenia ako trestných činov marenia spravodlivosti podľa § 344 Tr. zákona alebo vydierania
podľa § 189 Tr. zákona.
Napokon k existujúcim rozporom vo výpovediach menovaných svedkov krajský súd uvádza, že je
pochopiteľné a prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si
nebude pamätať na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od

svedka spravodlivo požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom
popisoval absolútne zhodne so všetkými detailmi. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne
opakovane zhodne aj s väčším časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo
by to vzbudiť pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore
s prirodzeným procesom zabúdania spojeným s plynutím času.

Krajský súd preto odlišnosti vo výpovediach poškodeného A. H. C., jeho manželky J. H. a aj ich syna A.
H. ml., hodnotil len ako dôsledok plynutia času a prirodzenej neschopnosti človeka zapamätať si každý
jeden okamih útoku na jeho osobu a jeho časovú postupnosť, a to aj (okrem plynutia času) v dôsledku
strachu, rozrušenia, či stresu. Je nutné poškodenému a svedkom prisvedčiť, že pokiaľ obžalovaní ich
ohrozovaliverbálnymiútokmi,poučenízminulostizichnásilnéhosprávania(prektoréboliajprávoplatne

odsúdení (Okresným súdom Prešov sp. zn. 41T/57/2018), mali dôvod sa ich konania obávať a logicky
preto vyznieva vysvetlenie menovaných svedkov, v čom mohli prameniť nezrovnalosti v ich výpovediach
aj z dôvodu strachu z osoby obžalovaných.
Z tohto dôvodu okresný súd vecne správne a vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil výpovede
menovaných svedkov, ktoré aj podľa názoru krajského súdu vo svojom súhrne vytvorili nie len skutkový,

alenajmäzákonnýpodkladpreriadneustálenieskutkovéhostavu,oktoromniesúdôvodnépochybnosti,
a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie v predmetnej trestnej veci.
Napokon pokiaľ obžalovaní namietali, že podľa ich názoru odôvodnenie napadnutého rozsudku
neponúka odpovede na všetky nimi prednesené námietky, resp. nevysporiadal so všetkými možnými
skutočnosťami plynúcimi z vykonaných dôkazov s dôrazom na skutkové okolnosti, ktoré boli v ich

prospech, krajský súd odkazuje na ustálenú konštantnú judikatúru súdov, v zmysle ktorej
odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (primerane uznesenie NS SR, sp. zn. 4Tost/33/2015, uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 350/2014).

Subsidiárne teda je možné konštatovať, že odôvodnenia rozhodnutí vydaných vo veci treba vnímať
v súhrne, čo je možné vnímať tak, že ak sa súd vyššieho stupňa stotožňuje v plnom rozsahu s príslušnou

časťou odôvodnenia súdu nižšieho stupňa (ako v prejednávanom prípade bolo vyššie uvedené), je
akceptovateľné, aby na ňu len odkázal, bez toho, aby sa neúčelne opakovala tá istá argumentácia (m.
m. uznesenie NS SR 4Tdo/78/2020). V tejto súvislosti preto súd konštatuje, že by bolo nadbytočné
odôvodnenie svojho rozhodnutia poňať ako opätovné hodnotenie vykonaného dokazovania, ktoré
okresný súd značne extenzívne vykonal na hlavnom pojednávaní a na ktoré reflektoval vo svojom

rozhodnutí. Podľa názoru krajského súdu súd prvej inštancie postupoval správne, za zachovania
všetkých práv strán konania v plnej miere, vykonal všetky potrebné dôkazy, ktoré viedli súd k zreteľnému
objasneniu skutkového stavu a ku spravodlivému rozhodnutiu.Nie je teda možné sa stotožniť s argumentáciou obžalovaných, ale aj okresného prokurátora, že okresný
súd dospel k svojim záverom na základe svojvoľného hodnotenia dôkazov a že uvedené závery nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak, ako to už bolo konštatované odvolacím súdom, súd

prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, ako to predpokladajú základné zásady trestného konania
vyplývajúce z ust. § 2 ods. 10, 11, 12 Tr. poriadku. Nemožno opomenúť ani evidentné zachovanie
práva rovnosti zbraní (kontradiktórnosť), v prejednávanom prípade. Okresný súd pri vyhodnocovaní
jednotlivých skutočností vychádzal iba zo zákonných dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci hlavného
pojednávania a s ktorými dôkazmi boli strany konania dostatočne oboznámené. Nad rámec uvedeného

krajský súd len pripomína, že zachovanie práva na spravodlivý proces neznamená nárok na to, aby bola
stranakonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,
resp. jej právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva, pričom je potrebné mať na pamäti, že je právomocou všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, nie je nutné doň zasahovať
(m. m. nález ÚS SR, I. ÚS 79/2009).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k totožným záverom ako súd prvého stupňa,
pričom opätovne konštatuje, že rozsudok spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ust.
§ 168 ods. 1 Tr. poriadku. Pokiaľ obhajoba argumentuje, že súd konal svojvoľne a prijal závery, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd konštatuje, že okresný súd vychádzal zo zásady

voľnéhohodnoteniadôkazovvzmysle§2ods.12Tr.poriadku.Toznamená,žeaksúdneuverilobhajobe
obžalovaných a vykonané dôkazy vyhodnotil v inom smere, ako si to obhajoba priala alebo okresný
prokurátor, nemožno uvedené samo o sebe považovať za svojvôľu, ani za arbitrárnosť (opätovne v danej
súvislosti súd poukazuje na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru). Naopak krajský súd konštatuje, že
pri hodnotení vykonaného dokazovania okresný súd postupoval správne, keď dospel k vyššie uvedeným

záverom.

Ani vo výroku o druhu a výmere trestu napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd nezistil
také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o nezákonnosti v postupe okresného súdu, aj napriek
tomu krajský súd zistil, že v čase prebiehajúceho odvolacieho konania nastala zásadná skutočnosť,

ktorá okresnému súdu v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku nemohla byť známa, a to u oboch
obžalovaných súčasne, nakoľko krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu,
musel rešpektovať a zohľadniť aktuálnu právnu úpravu, kedy v dôsledku prijatia zákona č. 40/2024
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, v znení neskorších predpisov,
došlo k úprave základných ustanovení upravujúcich hodnotenie existencie poľahčujúcich a priťažujúcich

okolností, najmä ich pomeru, bez povinnosti úpravy zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
.
Zadanejsituáciesakrajskýsúdpriukladanídruhutrestuajehovýmery následneriadilaprihliadalnajmä
na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými
sú spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti, osoba páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, a jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a
na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým
je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradí od páchania trestných činov,
ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr.
zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Krajský súd potom po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií sa v celosti stotožnil
s argumentáciou okresného súdu pri určení druhu a výmery trestu u oboch obžalovaný a preto obom
obžalovaným totožne uložil trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsiatich) mesiacov (u obžalovaného
C. B. podľa § 42 ods. 1 Tr. zákona trest súhrnný) so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, takto uložený trest totižto je podľa krajského súdu

trestom zákonným, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania trestov a odráža závažnosť protiprávneho
konania u oboch obžalovaných, ako aj ich osobu, a preto tento trest je primeraný a zodpovedajúci
naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu.Rovnako bol zo strany krajského súdu zachovaný aj záver okresného súdu o dôvodnosti postupu
u obžalovaného C. B. po uložení súhrnného trestu podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona, preto krajsky súd
zároveň zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/88/2022 zo dňa 19.05.2023,

právoplatný dňa 18.07.2023, ktorým bol obžalovanému uložený trest povinnej práce vo výmere 250
hodín, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Toto boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
Jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.