Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/116/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318204811
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318204811.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.VieryMarkovejačlenieksenátu

JUDr.AntónieBednarčíkaJUDr.MiriamyŽákovejvprávnejvecižalobcu:PERUN&b,verejnáobchodná
spoločnosť, KOŠICE, Mäsiarska 32, 040 01 Košice, IČO: 31 671 268, právne zastúpeného: JUDr. Peter
Vačok, advokát, Vazovova 9/a, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 772 650, proti
žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Námestie generála Viesta 2, 832 47 Bratislava,
IČO: 30 845 572 o určenie vlastníctva, o splnenie povinnosti a náhradu škody a o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/257/2018-380 zo dňa 13.01.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.25Cb/257/2018-380 zo dňa

13.01.2022 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol
a výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd
prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 2, 9, § 391 ods. 1, § 392 ods. 2, §
397, § 398 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník alebo OBZ“), §

611 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník alebo OZ“) a § 137, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou podanou na Okresnom
súde Bratislava III dňa 23.7.2018 (odvolací súd uvádza, že žaloba bola podaná 21.07.2018) sa žalobca
voči žalovanému domáhal, aby súd určil, že: (i) vlastníkom výrobku obranného priemyslu - kabíny
riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou na aktiváciu Protilietadlového raketového kompletu S -
125 NEVA je Slovenská republika v správe žalovaného (Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), (ii)

žalovaný je povinný výrobok obranného priemyslu - kabína riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou
na aktiváciu Protilietadlového raketového kompletu S - 125 NEVA dovezenú na územie Slovenskej
republiky prevziať, (iii) žalovaný (Ministerstvo obrany Slovenskej republiky) je povinný nahradiť žalobcovi
spôsobenú škodu vo výške 2.065.304,50 eur (62.219.362,00 SK).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že ako predávajúci uzatvoril
so žalovaným ako kupujúcim dňa 15.10.1998 Zámennú zmluvu č. 98/736 (ďalej v texte aj „zámenná

zmluva“), predmetom ktorej bol obchod s vojenským materiálom upraveným osobitnými predpismi.
Zámenná zmluva bola uzatvorená na základe požiadavky Ministerstva obrany Slovenskej republiky,
Generálneho štábu armády Slovenskej republiky a žalobca sa zmluvne zaviazal dodať pre potreby
Armády Slovenskej republiky riadiacu jednotku pre Protilietadlový raketový komplet S 125 NEVA skabelážou na aktiváciu zariadenia v dohodnutej cene 7.822.361,00 SK. Žalovaný sa zaviazal ako
protihodnotu dodať pre žalobcu vyradené lietadlá Mig-21, vrtuľníky Mi-8, Mi-2 a ďalší vojenský materiál
v hodnote 7.813.905,00 SK. Rozdiel v sume 1.544,00 SK mal uhradiť žalobca doplatkom na základe

faktúry žalovaného. Dňa 28.1.1999 Ministerstvo financií Slovenskej republiky vydalo súhlas so Zámenou
zmluvou č. 98/736. Výmena tovarov mala byť uskutočnená do 31.08.1999, uvedená lehota bola
predĺžená Doplnkom č. 1 k Zmluve do 31.12.1999. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
vydalo dňa 30.09.1998 žalobcovi povolenie na obchodovanie s vojenským materiálom pod ev. č. 392/
1998 L - 430 s platnosťou do 30.09.2003. Na základe uvedeného povolenia, potvrdenej objednávky a

uzatvorenej Zámennej zmluvy č. 98/736 bol žalobcovi dňa 10.11.1998 vydaný Medzinárodný dovozný
certifikát č. 430 - 577/98. Podľa žalobcu Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky dňa 12.04.1999
vydalo žalobcovi úradné povolenie č. 144/1999 L - 330, ktorým mu udelilo licenciu č. B17799 na dovoz
kompletu kabíny riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou na aktiváciu PLRK S - 125 NEVA v hodnote
16.553.397,00 SK od zahraničného obchodného partnera OKTA, Bielorusko. Po udelení dovoznej
licencie Ministerstvo obrany Slovenskej republiky vydalo žalobcovi pre potreby zahraničných osôb

Vyhlásenie o konečnom užívateľovi vojenského materiálu dovážaného na územie Slovenskej republiky.
V Medzinárodnom dovoznom certifikáte a vo Vyhlásení o konečnom užívateľovi je ako konečný užívateľ
dovážaného vojenského materiálu uvedené Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Generálny štáb
armády Slovenskej republiky, Trenčín. V úradnom povolení o udelení licencie na dovoz kabíny riadenia a
výroby povelov UNK + kabeláž je ako konečný užívateľ určené Ministerstvo obrany Slovenskej republiky

- úrad pre výzbroj, techniku a materiál Bratislava. Žalobca uviedol, že si svoj záväzok splnil riadne a
včas, a kabína riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou na aktiváciu zariadenia bola dovezená na
územie Slovenskej republiky dňa 16.09.1999 do colného skladu v Košiciach za účelom jej preclenia.

4. Žalobca ďalej dôvodil že dňa 24.8.1999 sa uskutočnilo na Akvizičnom úrade Ministerstva obrany

Slovenskej republiky stretnutie zástupcov zmluvných strán, kde zástupcovia žalovaného potvrdili svoj
zmluvnýzáväzokažiadalirozšíriťpredmetzmluvyozabezpečenieinštalácieuvedenejriadiacejjednotky
a jej uvedenie do prevádzky. Na tomto rokovaní žalobcu uviedli do omylu, keď navrhli uzatvoriť
dohodu o odstúpení od uvedenej Zámennej zmluvy č. 98/736 a uzavrieť nové realizačné zmluvy
na splnenie záväzkov uvedenej zmluvy. Žalobca pod tlakom okolností spojených s medializáciou

podmienok zámennej zmluvy súhlasil s návrhom žalovaného, že zmluvné strany uzatvoria: ( i ) novú
zámennú zmluvu, na základe ktorej žalovaný dodá žalobcovi techniku a materiál uvedený v Zámennej
zmluve č. 98/736 v hodnote 743.905,00 SK, okrem lietadiel Mig-21, vrtuľníkov Mi-2 a Mi-8 a techniku,
ktorú spoločnosť vydražila v osobitnom ponukovom konaní v hodnote 1.507.708,00 SK, spolu za
2.245.613,00 SK, ( ii ) zmluvu o dielo na dodávku materiálu potrebného na uschopnenie a aktiváciu

PLRK S-125 NEVA v maximálnej hodnote 18.700.000,00 SK.

5. Dňa 20.09.1999 Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žalobcovi oznámilo, že nemá záujem o
dodávku kabíny riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou na aktiváciu zariadenia a vydalo mu na
základe jeho žiadosti v tomto smere aj písomné potvrdenie. Uvedený postup žalovaného je podľa

žalobcu v rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami Zámennej zmluvy č. 98/736, článok IX
ods. 1 (správne má byť čl. XII ods.1, poznámka súdu prvej inštancie). V zmysle uvedeného článku
možno zmluvu meniť a doplniť len písomne so súhlasom obidvoch zmluvných strán. Návrh zástupcov
žalovaného na odstúpenie od pôvodnej Zámennej zmluvy číslo 98/736 a návrh na uzavretie novej
zámennej zmluvy citovanému článku odporuje.

6. Konanie žalovaného je podľa žalobcu tiež v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nakoľko žalovaný tým, že na rokovaní dňa 24.08.1999 potvrdil svoje záväzky z uzatvorenej zámennej
zmluvy a dokonca žiadal rozšíriť predmet dodávky, ale vzápätí dňa 17.09.1999 oznámil žalobcovi, že
predmet zmluvy neprevezme, porušil ustanovenie § 377 Obchodného zákonníka. Zámenná zmluva č.

98/736 je podľa žalobcu naďalej platná a žalovaný je povinný splniť svoj záväzok. To, že je Zámenná
zmluva číslo 98/736 platná, vyplýva aj z nasledujúcich právnych aktov žalovaného, ktorý v zmysle
dohody z rokovania 24.08.1999 so žalobcom uzatvoril novú Zámennú zmluvu č. 98/727, v ktorej
deklaroval svoj úmysel splniť záväzky zo Zámennej zmluvy č. 98/736 dodávkou munície pre žalobcu.
Obchodná transakcia, ktorou sa mala splniť časť záväzku sa však neuskutočnila z dôvodu, že nebola

zabezpečená spoľahlivosť munície a preto zahraničný záujemca od uzatvorenia kontraktu odstúpil.

7. Dňa 10.01.2001 sa podľa žalobcu uskutočnilo vyhodnotenie plnenia záväzkov z uvedenej zámennej
zmluvy, kedy žalobca preukázal, že dodal žalovanému tovar za 25.223.000,00 SK a odobral odneho tovar za 4.459.283,00 SK. Nesplnený zmluvný záväzok žalovaného teda predstavuje sumu
20.762.717,00 SK. Žalovaný navrhol nesplnený záväzok zo Zámennej zmluvy č. 98/727 riešiť uzavretím
kúpnych zmlúv na prebytočný vyradený vojenský materiál z výzbroje Armády Slovenskej republiky a

následne boli medzi zmluvnými stranami uzavreté nové kúpne zmluvy č. 99/3015, 99/3016, 99/3103,
20/330, 20/361, 20/362, 20/393 a 21/345, na základe ktorých bol objem nesplneného zmluvného
záväzku žalovaného znížený na sumu 17.813.000,00 SK. Žalobca navrhol žalovanému nesplnený
záväzok vo výške 17.813.000,00 SK vyrovnať odberom iného prebytočného vojenského materiálu
ponúkaného v rámci obchodnej súťaže, vyhlásenej žalovaným v marci 2001. Uvedený návrh však

nebol realizovaný, preto žalovaný navrhol uzavrieť dohodu o ukončení platnosti kúpnych zmlúv č.
99/3015, 99/3016, 99/3103, 20/330, 20/361, 20/362, 20/393 a 21/345 a prevziať ich záväzky do
Zámennej zmluvy č. 78/727 formou doplnkov k zmluve. Podpisom Dohody o riešení zámennej zmluvy
č. 78/727 zmluvné strany odstúpili od kúpnych zmlúv č. 99/3015, 99/3016, 99/3103, 20/361, 20/393
a 21/345. Žalovaný odstúpenie od zmlúv odôvodňoval tým, že žalobca neprevzal ani zaplatil predmet
kúpnych zmlúv. Skutočným dôvodom podľa žalobcu bolo to, že predmetom uzatvorených kúpnych

zmlúv bol nezaujímavý materiál. V ďalšej časti žaloby žalobca podrobne popísal jeho opakované
žiadosti adresované žalovanému o odstránenie vzniknutého protiprávneho stavu, dožadoval sa toho,
aby žalovaný splnil svoj záväzok zo zámennej zmluvy a predmet zmluvy prevzal a zaplatil zaň dohodnutú
cenu. Poukázal na opakované rokovania medzi ním a žalovaným.

8. Žalobca v snahe dopracovať sa ku konečnému doriešeniu sporu prijateľného pre obidve zmluvné
stranynavrhol,abymužalovanýzaplatilpohľadávkuvyčíslenúnasumu20.109.072,00SK(obstarávacia
cena16.553.397,00SK+DPH3.145.145,00SK+nákladynaskladovanie410.530,00SK).Zvýhodnenie
žalovaného spočívalo v tom, že mu žalobca nebude účtovať vzniknuté náklady spojené s dodaním
vojenského materiálu zo zahraničia a úroky z omeškania v celkovej sume 31.073.797,00 SK. Žalobca

uviedol, že dňa 22.07.2008 zaslal žalovanému vyčíslenie celkových nákladov na kúpu kabíny riadenia
a výroby povelov UNK a kabeláže na aktiváciu zariadenia vrátane skladného v úhrnnej sume
62.219.362,00 SK so žiadosťou o jej zaplatenie. Dňa 09.10.2008 sa uskutočnilo pracovné rokovanie,
ktorým sa definitívne ukončili rokovania medzi žalobcom a žalovaným na vyriešenie sporu o prevzatie
plnenia zo Zámennej zmluvy č. 98/736, ktoré nepretržite trvali od 15.10.1998. Uvedený deň považuje

žalobca za rozhodujúci pre uplatnenie svojich nárokov na súde s poukazom na § 398 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého „pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, končí sa
však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.“

9.Žalobcavzáverežalobypoukázalnaskutočnosť,žezánikompovolenianaobchodovaniesvojenským
materiálom, ku ktorému došlo 30. septembra 2003, prestal byť podľa vtedy platného zákona č. 179/
1998 Z.z. o obchodovaní s vojenským materiálom a o doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní v znení neskorších predpisov, ako aj podľa platného zákona č. 392/2011 o obchodovaní
s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov oprávnenou osobou

na obchodovanie s vojenským materiálom. Z toho dôvodu nie je oprávnený s predmetom zmluvy
akýmkoľvek spôsobom nakladať.

10. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva je podľa žalobcu daný tým, že je potrebné
upraviť vzájomné vzťahy účastníkov sporu a zabezpečiť právnu istotu pri plnení zmluvných záväzkov

týkajúcich sa obchodovania s výrobkami obranného priemyslu a predísť tak ďalším sporom, hroziacim
škodám, postihom a porušeniu medzinárodných dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná.

11. Na základe výzvy Okresného súdu Bratislava III realizovanej uznesením č.k. 25Cb 257/2018-68 zo
dňa 23.8.2018 žalobca upresnil termín „výrobok obranného priemyslu“ tak, že petit žaloby pod bodom

1/ znie nasledovne: vlastníkom výrobku obranného priemyslu - kabíny riadenia a výroby povelov UNK
s kabelážou na aktiváciu Protilietadlového, raketového kompletu pletú S - 125 M NEVA označeného
v medzinárodnom dovoznom certifikáte číslo 430 - 577/98 zo dňa 10.11.1998 a dovoznej licencii číslo
B17799 zo dňa 12.04.1999, identifikovaného v colnom sadzobníku pod číslom 9306 a v Jednotnej colnej
deklarácii (JCD) pod číslom 0566410900561 je Slovenská republika v správe žalovaného (Ministerstvo

obrany Slovenskej republiky).

12. Žalovaný v rámci svojej obrany poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci, nakoľko na
Okresnom súde Bratislava III sa uskutočnilo súdne konanie tých istých zmluvných strán, ktoré boloukončené rozsudkom zo dňa 23. mája 2018, č.k. 26Cb 39/2017-72, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.
júna 2018. Súd rozhodoval v predmetnej veci o žalobe, ktorou sa totožný žalobca domáhal určenia, že
dohoda o odstúpení od Zámennej zmluvy z 15. októbra 1998, uzatvorenej medzi ním a žalovaným je

absolútne neplatná. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované pod R 139/2014, R 15/ 2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
20. októbra 2011 sp. zn. 5 Cdo280/ 2010, respektíve sp.zn. 5 Cdo120/2009 z 13. októbra 2009. Okresný
súd vo svojom rozsudku z 23. mája 2018 dospel k záveru o prípustnosti žaloby v zmysle § 137 CSP,
keďže žaloba neslúži potrebám praktického života. O prípustný návrh by išlo v prípade, ak by bol reálny

predpoklad, že súdnym určením sa predíde súdnym sporom v iných veciach.

13. Okrem námietky res iudicata vzniesol žalovaný aj námietku premlčania. Podľa zápisu z rokovania
konaného 24. augusta 1999 bolo dohodnuté, že Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a žalobca
uzatvoria dohodu o odstúpení od Zámennej zmluvy č. 98/736. Žalobca považoval právny úkon
odstúpenia od Zámennej zmluvy č. 98/736, definovaný ako dohoda z 24. augusta 1999, za neplatný

právny úkon. Žalovaný uviedol, že žalobca k žalobe dohodu o odstúpení od zámennej zmluvy z
15.10.1998 nepredložil, napriek tomu, že od jej existencie odvíja zásadné právne účinky. Pokiaľ teda
žalobca existenciu odstúpenia od zámennej zmluvy nebol schopný preukázať, mohol sa domáhať iba
porušenia zámennej zmluvy z 15. októbra 1998 zo strany žalovaného a s tým súvisiacich nárokov, ktoré
sú však s poukazom na ustanovenia § 387 ods. 2, § 393 ods. 1, § 397 a § 398 Obchodného zákonníka

premlčané.

14. K otázke vlastníctva k predmetu zmluvy žalovaný uviedol, že skutočnosť, že v dovoznom certifikáte
č. 430 - 577/98 z 10. novembra 1998, ktoré vydalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
sa ako konečný užívateľ uvádza Armáda Slovenskej republiky neznamená, že je vlastníkom predmetu

zmluvy už pri jeho dovoze na územie Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že Armáda SR nemala a v
súčasnostirovnakoozbrojenésilySlovenskejrepublikynemajúprávnusubjektivitu,vlastníkompredmetu
zmluvy sa mohla stať len Slovenská republika alebo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ale až na
základe kúpnej, zámennej alebo inej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. To, že kabína
je v skutočnosti vo vlastníctve žalobcu preukazuje aj fakt, že za ňu zahraničnému dodávateľovi zaplatil.

15.Vďalšejčastirozsudkusúdprvejinštancieopísalobsahnáslednýchvyjadrení,ústnychprednesovna
pojednávaní a po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav tak, že dňa 15.10.1998 uzatvoril žalobca
so žalovaným Zámennú zmluvu evidovanú v registri zmlúv Ministerstva obrany Slovenskej republiky pod
č.98/736,nazákladektorejsazaviazaldodaťprepotrebyArmádySlovenskejrepublikyriadiacujednotku

pre Protilietadlový raketový komplet S-125 NEVA, konkrétne kabínu riadenia a výroby povelov UNK s
kabelážou a aktiváciu zariadenia v dohodnutej cene 7.822.361,00 SK. Žalovaný sa zaviazal, že ako
protihodnotudodážalobcovivyradenélietadláMig-21,vrtuľníkyMi-8aďalšívojenskýmateriálvhodnote
7.813.905 SK. Rozdiel vo výške 1.544,00 SK mal žalobca uhradiť ako doplatok na základe faktúry
žalovaného. Miesto plnenia malo byť podľa bodu 5.3 Zámennej určené materiálovým hospodárom

Generálneho štábu (ďalej aj „GŠ“) armády SR. V bode 5.2 Zámennej zmluvy bolo dohodnuté, že odber
tovarov vykoná žalobca vlastnými silami, prostriedkami a na vlastné náklady v dohodnutom termíne
s tým, že termín odberu tovarov je povinný prerokovať s veriteľom príslušného útvaru najmenej 5
pracovných dní vopred. V bode 4.1 Zámennej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že výmena tovarov
bude vykonaná do 31. augusta 1999 a to na základe podpísaných zápisov o odovzdaní a prevzatí. K

Zámennej zmluve bol podpísaný Doplnok č. 1, ktorým sa zmenil termín plnenia uvedený v bode 4.1
Zámennej zmluvy z 31. augusta 1999 na 31.12.1999 (ďalej v texte aj „Doplnok č. 1“). V bode 11.1
Zámennej zmluvy bolo dohodnuté, že zmluva nadobudne platnosť dňom vydania súhlasu Ministerstvom
financií SR. Podľa bodu 12.1 Zámennej zmluvy zmeny a doplnky zmluvy je možné vykonávať iba formou
písomnej dohody zmluvných strán, ktoré budú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Súd prvej inštancie

ďalej ustálil, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky (vo funkcii zriaďovateľa) v zmysle § 11 ods.
8 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení zákona č. 374/1996 Z.z. a vo väzbe na
§ 6 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 75/1997 Z.z. o úprave dispozičných oprávnení správcov v
zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky pri nakladaní s majetkom štátu
udelilo dňa 28.1.1999 súhlas so Zámennou zmluvou č. 98/736 uzavretou dňa 15.10.1998, ktorou

Slovenská republika, správca Ministerstvo obrany SR, prijíma od žalobcu vojenskú techniku bližšie
špecifikovanú v prílohe č. 1 Zámennej zmluvy a výmenou dáva žalobcovi vojenskú techniku bližšie
špecifikovanú v prílohe č. 2 Zámennej zmluvy.16. Žalobca podľa súdu prvej inštancie na splnenie svojho záväzku zo zmluvy zabezpečil všetky
dokumenty potrebné na dovoz vojenského materiálu na územie Slovenskej republiky.

17. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že dňa 24.08.1999 sa na Akvizičnom úrade Ministerstva obrany
uskutočnilo rokovanie k problematike riešenia Zámennej zmluvy č. 98/736, na ktorom zástupcovia GŠ
armády SR potvrdili svoj zmluvný záväzok. Na rokovaní bolo ďalej dohodnuté, že zmluvné strany
uzatvoria dohodu o odstúpení od Zámennej zmluvy č. 98/736 a následne pre realizáciu dodávky
materiálu a aktivácie celého systému budú uzatvorené príslušné typy zmlúv: - zámenná zmluva, v

ktorej si Ministerstvo obrany Slovenskej republiky s firmou Perún vymení techniku a materiál v hodnote
743.905,00 SK uvedenú v Zámennej zmluve č. 98/736 (mimo lietadiel MIG-21, vrtuľníkov Mi-1, Mi-8 )
a techniku, ktorú žalobca vydražil v hodnote 1.507.708 SK, t.j. spolu 2.245.613 SK, - zmluvu o dielo na
dodávku materiálu potrebného na uschopnenie a aktiváciu PLRK S-125 NEVA v maximálnej hodnote
18.700.000 SK.

18. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že na rokovaní konanom dňa 17.09.1999 bolo žalobcovi
oznámené rozhodnutie náčelníka GŠ Armády SR o vyradení kompletu S-125 NEVA z výzbroje Armády
SRaoodmietnutínákupukabínyriadeniaUNKpretentokomplet.Narokovaníkonanomdňa20.09.1999
riaditeľ Akvizičného úradu MO SR žalobcovi potvrdil, že nemá záujem o dodávku kabíny riadenia UNK
a ďalšieho materiálu na uschopnenie PLRK NEVA a časť materiálu (mimo lietadiel MIG-21, vrtuľníkov

Mi-1, Mi-8), ktorý bol predmetom Zámennej zmluvy č. 98/736 ako dodávka zo strany MO SR, bude
odpredaný žalobcovi formou kúpnej zmluvy a technika a materiál, ktorý žalobca vydražil vo osobitnom
ponukovom konaní, mu bude odpredaný v zmysle podmienok osobitného ponukového konania.

19. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že dňa 20.09.1999 Ministerstvo obrany SR Akvizičných úrad

vydalo písomné potvrdenie o tom, že na základe stanoviska náčelníka Generálneho štábu Armády SR
nemá záujem o dodávku. Žalovaný v zmysle dohody z rokovania konaného dňa 24.8.1999 so žalobcom
uzatvoril novú Zámennú zmluvu č. 98/727, v ktorej žalovaný deklaroval svoj úmysel splniť záväzky z
pôvodnej Zámennej zmluvy č. 98/736 dodávkou munície.

20. Dňa 10.01.2001 sa podľa zistenia súdu prvej inštancie uskutočnilo rokovanie ohľadom riešenia
problémov pri plnení zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným, žalobca preukázal, že
žalovanému dodal tovar za 25.223.000 SK a odobral od neho tovar za 4.459.283 SK, čím nesplnený
zmluvný záväzok žalovaného predstavoval sumu 20.762.717 SK. Na základe návrhu žalovaného boli
uzatvorené nové kúpne zmluvy č. 99/3015, 99/3016, 99/3101, 20/330, 20/361, 20/362, 20/393 a 21/345,

na základe ktorých bol objem nesplneného zmluvného záväzku žalovaného zo Zámennej zmluvy č.
98/727 znížený na sumu 17.813.000 SK. Následne bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená
Dohoda o riešení Zámennej zmluvy č. 98/727 vo väzbe na kúpne zmluvy č. 99/3015, 99/3016, 99/3101,
20/393 a 21/345, ktorou zmluvné strany odstúpili od uvedených kúpnych zmlúv.

21. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že žalobca tiež oslovil Ministerstvo hospodárstva so žiadosťou o
zaujatiezáväznéhostanoviska,ktorýmbudeurčené,ktojezodpovednýzaprevzatiešpeciálnejvojenskej
techniky. Ministerstvo hospodárstva dňa 13.01.2005 požiadalo Ministerstvo obrany o vyriešenie celého
prípadu. Ministerstvo obrany na uvedenú požiadavku nereagovalo. Žalobca následne listom zo dňa
12.04.2006, adresovaným žalovanému, zastúpenému Úradom pre investície a akvizície s odvolaním sa

na rokovanie konané dňa 30.03.2006, navrhol kompromisné riešenie výhodné pre obe strany tak, aby
došlo k dokončeniu celej záležitosti. Svoju pohľadávku voči žalovanému vyčíslil na sumu 20.109.072
SK pozostávajúcu z obstarávacej ceny špeciálnej vojenskej techniky vo výške 16.553.397 SK, DPH vo
výške 3.145.145 SK a nákladov na uskladnenie vo výške 410.530 SK s tým, že nebude od žalovaného
požadovať refundáciu nákladov v celkovej výške 31.073.797 SK pozostávajúcu z poplatkov za udelenie

licencie vo výške 33.100 SK, nákladov na prepravu tovaru do SR vo výške 364.183 SK, aktiváciu v sume
2.794.870 SK a úroky z omeškania vo výške 27.881.644 SK. Po opätovných žiadostiach o konečné
vyriešenie celej záležitosti žalobca listom zo dňa 22.07.2008, adresovaným Ministerstvu obrany SR,
vyčíslil náklady na kúpu kabíny UNK+ kabeláž spolu s uskladnením celkovou sumou 62.219.362 SK,
ktorá pozostáva z istiny vo výške 21.090.072 SK, skladovania vo výške 1.106.000 SK, cestovného na

trase Košice - Bratislava vo výške 150.000 SK a úroku zo meškania od 09/1999 do 07/2008 vo výške
40.854.290SK.Dňa09.10.2008sauskutočnilorokovanienaúradeprávnychslužiebMinisterstvaobrany
Slovenskej republiky, ktoré podľa názoru žalobcu definitívne ukončilo všetky vzájomné rokovania medzižalobcom a žalovaným a uvedený deň považuje za rozhodujúci pre uplatnenie svojich nárokov na súde
s poukazom na § 398 OBZ.

22. Vychádzajúc z ustáleného skutkového stavu, súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že
žaloba má zmiešaný charakter, keďže žalobca sa domáhal jednak určenia existencie práva a jednak
plnenia (druhý a tretí výrok petitu žaloby) na základe Zámennej zmluvy č. 98/736. Súd prvej inštancie
poukázal na ustanovenie § 137 CSP s tým, že žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia zaťažovalo
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať naliehavý právny záujem, ktorý je spravidla daný

v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto
určenia bolo neisté. Žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem, pokiaľ sa ochrany práv môže
domáhať žalobou na plnenie. Súd prvej inštancie vyslovil, že určovacia žaloba má preventívny charakter
a má opodstatnenie len tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v
právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nie je možné dospieť inak. Ak nie je možné v konkrétnom
prípade očakávať, že určovacia žaloba plní túto funkciu, nie je daný ani naliehavý právny záujem na

takomto určení. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa ustálenej judikatúry za nedovolenú treba
považovať určovaciu žalobu tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale by len viedla k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno
neuniesol a nepreukázal, že má na určovacom petite naliehavý právny záujem. To, že v danom prípade
nejde o návrh, ktorého dôsledkom by bolo predídenie ďalším súdnym sporom, preukázal prakticky sám

žalobca, ktorý tým ako koncipoval petit žaloby potvrdil, že ochrany svojich práv sa môže domáhať
žalobou na plnenie, keďže určovacím petitom nie je možné dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu
svojich oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa súdu prvej
inštancie potrebné skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný
zmysel navrhovaného rozhodnutia. Cieľom žaloby bolo pritom, aby si žalovaný na základe uzatvorenej

Zámennej zmluvy č. 98/736 splnil svoju povinnosť a výrobok obranného priemyslu si prevzal a zároveň,
aby žalobcovi zaplatil náhradu škody vyčíslenú v petite č. 3. V rámci posudzovania oprávnenosti
nároku žalobcu na plnenie by súd ako predbežnú otázku musel posudzovať, či žalovaný je alebo nie je
vlastníkom predmetného výrobku obranného priemyslu. Z preventívneho charakteru určovacej žaloby
vyplýva, že naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti;

je to tak v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu ohrozenia, ale už došlo k jeho porušeniu.
Keďže žalobca sa môže domáhať svojich nárokov žalobou na plnenie, nemá na určovacom petite
naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobcom deklarovaný skutkový stav
pretrváva už od konca roku 1999, takže určovací návrh preventívnu funkciu neplní a preto stratil svoje
opodstatnenie ako prostriedok smerujúci k tomu, aby sa v budúcnosti predišlo porušeniu práva.

23.Súdprvejinštanciezdôraznil,žežalobcasadomáhalurčenia,ževlastníkompredmetnéhozariadenia
je Slovenská republika v správe žalovaného (Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), teda osoba
odlišná od žalovaného, ktorým je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Vo vzťahu k určovaciemu
petitu žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu a preto nemôže byt žaloba voči nemu úspešná.

24. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že k odstúpeniu od zmluvy nedochádza
na základe novej uzatvorenej zmluvy, ale z § 344 Obchodného zákonníka jednoznačne vyplýva, že
odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom, ktorým realizuje účastník zmluvy svoje právo
domôcť sa v dôsledku naplnenia zákonného alebo zmluvného dôvodu zrušenia zmluvy. Uzatvorenie

Zámennej zmluvy č. 98/727 v žiadnom prípade nemožno stotožniť s právnym úkonom odstúpenia od
Zámennej zmluvy č. 98/736. Zámenná zmluva č. 98/727 nenahradila Zámennú zmluvu č. 98/736, ale
existovala popri nej.
25. Súd prvej inštancie poukázal na znenie ustanovenia § 611 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ustanovenia o kúpnej zmluve sa primerane použijú aj na zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany

vymieňajú vec za vec, a to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva,
za predávajúcu stranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu. Právna úprava
zámennej zmluvy je obsiahnutá iba v Občianskom zákonníku, avšak zmluvný vzťah medzi stranami
sporu je potrebné posudzovať podľa § 261 ods. 2 OBZ. Žalobca je podnikateľom a v žalobe označený
žalovaný ako subjekt verejného práva zodpovedá definícii subjektu uvedeného v označenom zákonnom

ustanovení. Ustanovenie odseku 9 § 261 OBZ vymedzuje podľa súdu prvej inštancie vzťah medzi
Obchodným a Občianskym zákonníkom v prípade zmlúv, ktoré nie sú upravené v hlave II, štvrtej
časti Obchodného zákonníka, ale ako zmluvné typy sú upravené len v Občianskom zákonníku. Podľa
ustálenej súdnej praxe sa Občianskym zákonníkom v takomto prípade spravuje len samotná zmluva avšetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, ako napr. premlčanie, omeškanie, náhrada škody sa
bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zámenná zmluva ako zmluvný
typ je upravená iba v Občianskom zákonníku, čiže na právny vzťah medzi stranami sporu vzniknutý

na základe takejto zmluvy sa budú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak premlčanie
bude potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu a teda
aplikácia Občianskeho zákonníka je vylúčená, keďže takýto postup nie je možné oprieť o ustanovenie
§ 1 ods. 2 OBZ, nakoľko tu absentuje v ňom ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť
podľa Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenia § 391 až 398 OBZ

majú v pomere k § 107 OZ povahu lex specialis. Súd prvej inštancie poukázal, že podľa čl. IV bod 4.1
Zámennej zmluvy č. 98/736 mala byť vykonaná výmena tovarov do 31. augusta 1999. Doplnkom č.
1 bola táto lehota predĺžená do 31.12.1999. Podľa § 397 OBZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé
práva inak, je premlčacia doba 4 roky. Podľa § 392 ods. 1 prvá veta OBZ, pri práve na plnenie záväzku
plynie premlčacia doba odo dňa keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba
splatnosti). Keďže odvodzoval povinnosť žalovaného na prevzatie výrobku obranného priemyslu od

ustanovení Zámennej zmluvy č. 98/736, premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy mal byť záväzok
splnený, t.j. dňom 31.12.1999. Keďže záväzkový vzťah medzi stranami sporu je potrebné posudzovať
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, štvorročná premlčacia doba na splnenie záväzku uplynula
dňa 31.12.2003, žaloba bola podaná až 23.7.2018 a preto je povinnosť žalovaného uvedená vo výroku
č.2 premlčaná. Súd prvej inštancie prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a žalobu v

časti výroku č. 2 zamietol.

26. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vzniesol námietku premlčania aj vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobcu na náhradu škody, ktorú súd prvej inštancie posudzoval z dôvodov vyššie uvedených
rovnako podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na znenie ustanovenia

§ 398 OBZ, podľa ktorého pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel, alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa
však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa keď došlo k porušeniu povinnosti. Pri premlčaní nároku
na náhradu škody vychádza Obchodný zákonník z obdobnej konštrukcie počiatku plynutia premlčacej
doby ako Občiansky zákonník s tým, že subjektívna doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený

dozvedel o škode, alebo sa o nej dozvedieť mohol a tiež o tom, kto je povinný škodu nahradiť, čiže
vedomosť sa viaže na existenciu škody a škodcu, škoda nemusí byť špecifikovaná presnou výškou, ale
znalosť poškodeného musí postačovať pre možnosť uplatnenia si nároku na súde. Súd prvej inštancie
konštatoval, že v § 397 OBZ je upravená subjektívna 4 ročná premlčacia doba a v § 398 OBZ objektívna
10 ročná premlčacia doba. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že

žalobca už 22.07.2008 mal vedomosť o tom, kto je škodcom jeho tvrdenej škody a o rozsahu tejto
škody, keď listom z rovnakého dňa zaslal Slovenskej republike, Ministerstvu obrany SR, Úrad pre
investície a akvizície vyčíslenie nákladov nákupu Kabíny UNK plus kabeláž vo výške 62.219.362,- SK,
čo predstavuje 2.065.304,50 eur. Od uvedeného dňa začala teda podľa súdu prvej inštancie plynúť
subjektívna 4 ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 22.07.2012. Keďže žaloba bola podaná na

súd 23.07.2018 a žalovaný vzniesol námietku premlčania, bol podľa súdu prvej inštancie nárok žalobcu
na náhradu škody premlčaný. Tento nárok by bol premlčaný podľa názoru súdu prvej inštancie aj v
prípade, keby ho posudzoval podľa § 398 Obchodného zákonníka, nakoľko 10 ročná premlčacia doba
by uplynula dňa 22.07.2018, teda ešte pred podaním žaloby v predmetnej veci.

27. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g) h) CSP. Žalobca sa nestotožnil
so závermi súdu prvej inštancie, že na určovacom petite nemá naliehavý právny záujem. Súd prvej
inštancie otázku vlastníctva podľa žalobcu neposúdil ako predbežnú otázku a neurčil, kto je vlastníkom
dovezeného výrobku obranného priemyslu napriek tomu, že práva žalobcu zo zámennej zmluvy č.

98/736 už boli porušené a žalobca sa svojho práva na plnenie z titulu premlčania už nemohol dovolať.
Rozhodnutie o tejto otázke má podľa žalobcu zásadný význam pre vyriešenie sporu a na preukázanie
oprávnenosti nároku žalobcu na plnenie nárokované v petite 2. žaloby. Navrhované určenie má totiž
priamu väzbu na petit 2. žaloby, v ktorom žalobca navrhuje, aby súd určil, že „Ministerstvo obrany SR je
povinné výrobok obranného priemyslu - kabínu riadenia a výroby povelov UNK s kabelážou na aktiváciu

protilietadlového raketového kompletu NEVA S-125 dovezenú na územie Slovenskej republiky prevziať
a naložiť s ňou v súlade so zákonom č. 392/2011 Z.z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu.“28. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca naliehavý právny záujem nemá,
pretože sa môže domáhať svojich nárokov žalobou na plnenie. Ak by súd otázku určenia vlastníctva
k výrobku obranného priemyslu, ktorého sa žalobca domáha v petite 1. žaloby posúdil komplexne

vo väzbe na požadované určenie povinnosti v petite 2. žaloby, došiel by k inému správnemu záveru
zodpovedajúcemu potrebám praktického života. Uvedený záver súdu, že žalobca sa môže domáhať
svojich nárokov priamo žalobou na plnenie, je podľa žalobcu nesprávny keďže vlastník, ktorý by mal
plniť to znamená výrobok obranného priemyslu prevziať je doteraz neznámi. Uvedeným rozhodnutím
súd prvej inštancie zablokoval právo žalobcu domáhať sa svojich nárokov na plnenie. Zásada, že

žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže
domáhaťsplneniapovinnostivšakneplatívtedy,akžalobcapreukáže,žemánaliehavýprávnyzáujemna
určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať
za procesne prípustnú. Súd prvej inštancie podľa žalobcu, ale bez náležitého posúdenia naliehavosti
právneho záujmu na určení vlastníctva k dodanému výrobku obranného priemyslu, túto otázku posúdil
tak, že žalobca naliehavý právny záujem na určovacom petite nepreukázal a preto súd žalobu vo vzťahu

k petitu č. 1 zamietol a hmotnoprávnou stránkou veci sa ďalej nezaoberal.

29. Podľa žalobcu naliehavý právny záujem preukázal predovšetkým tým, že je potrebné vyriešiť a
upraviť vzájomné vzťahy účastníkov sporu vyplývajúce z petitu 1. a petitu 2. žaloby a zabezpečiť
právnu istotu pri záväzkoch týkajúcich sa obchodovania s výrobkami obranného priemyslu, predísť

tým ďalším sporom, hroziacim škodám a postihom za porušenie medzinárodných dohôd, ktorými je
Slovenskárepublikaviazaná.Keďžežalobcaakosúkromnáobchodnáspoločnosťnemôžepodľazákona
č. 179/1998 Z.z. a ani podľa súčasne platného zákona č. 392/2011 Z.z. (§ 9 ods. 3) výrobky obranného
priemyslu nadobúdať do svojho vlastníctva, žalobca je uvedeným nezákonným postupom žalovaného
vystavený riziku sankčného postihu, vyplývajúceho z vyššie uvedených osobitných predpisov, vrátane

prípadného trestnoprávneho konania za nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa
zákona NR SR č. 91 z 13. novembra 2015 o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Žalobca zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
o zamietnutí petitu v bodoch 1. a 2. žaloby je nedostatočné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

30. Žalobca v odvolaní ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie v otázke týkajúcej sa pasívnej
legitimácie. Žalobca nevidel rozpor v tom, že sa domáha určenia, že vlastníkom má byť Slovenská
republika a správcom je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Poukázal na ustanovenie § 2 ods.
7) zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky podľa, ktorého „Majetok štátu,
ktorý je v užívaní ozbrojených síl, spravuje ministerstvo obrany“. Poukázal tiež na ustanovenie § 6 ods.

3 písm. f) tohoto zákona, podľa ktorého ministerstvo obrany zabezpečuje ozbrojené sily vojenskými
zbraňami, vojenskými zbraňovými systémami, vojenským materiálom a bojovou technikou na plnenie
úloh ozbrojených síl. Z uvedeného zákona vyplýva, že ministerstvo obrany je pri plnení týchto úloh
povinné postupovať podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.
Súd prvej inštancie podľa žalobcu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a to aj z dôvodu,

že kto môže byť vlastníkom výrobku obranného priemyslu, vyplýva tiež zo zákona o obchodovaní s
výrobkami obranného priemyslu. Žalobca uvedeným návrhom na určenie vlastníctva sledoval cieľ, aby
určenie vlastníctva zakladalo žalovanému povinnosť výrobok obranného priemyslu dodaného na účely
obrany a bezpečnosti štátu prevziať do svojej správy. Armáda SR nemala a v súčasnosti rovnako
ozbrojené sily Slovenskej republiky nemajú právnu subjektivitu, preto vlastníkom dovezeného výrobku

obranného priemyslu môže byť len Slovenská republika a jeho správcom Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky. Žalobca trval na tom, že on ako súkromná obchodná spoločnosť nemohol podľa v tom
čase platného zákona č. 179/1998 Z.z. o obchodovaní s vojenským materiálom a ani podľa súčasne
platného zákona č. 392/2011 Z.z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu (§ 9 ods. 3 zákona)
nemôže vojenský materiál (teraz výrobky obranného priemyslu) nadobudnúť do trvalého užívania,

ani do svojho vlastníctva. V súvislosti s určením vlastníctva žalobca poukázal tiež na ustanovenia
zákona o zbraniach a strelive, z ktorých jednoznačne vyplýva, že zbrane (vrátane zbraňových systémov
vo výzbroji ozbrojených síl Slovenskej republiky a ozbrojených zborov) môžu byť len vo vlastníctve
štátu, to znamená vo vlastníctve Slovenskej republiky a ich užívateľom a správcom môže byť len
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Policajný zbor

Slovenskej republiky, Slovenská informačná služba a Národný bezpečnostný úrad.

31. Žalobca v podanom odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku na náhradu
škody, keď uviedol, že záver súdu uvedený v odôvodnení rozsudku, že žaloba bola podaná na súd23.07.2018, z ktorého dôvodu je nárok žalobcu na náhradu škody premlčaný je nesprávnym zistením,
ktoré má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tvrdí, že žaloba bola
podaná dňa 23.07.2018 s tým, že lehota na podanie žaloby uplynula dňa 22.07.2018. Z elektronickej

dokumentácie, vyplýva, že žaloba bola podaná dňa 21.07.2018, spolu s 37 prílohami. Vyššie uvedený
záver súdu uvedený v odôvodnení rozsudku, že žaloba bola podaná na súd 23.07.2018, z ktorého
dôvodu je nárok žalobcu na náhradu škody premlčaný, je nesprávnym zistením, ktoré má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dátum 22.07.2018, od ktorého súd počíta plynutie premlčacej doby,
nie je pre jej posúdenie rozhodujúci. Spoločnosť PERUN & b, verejná obchodná spoločnosť, KOŠICE

dňa11.08.2006 vyfakturovala Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Úrad pre investície a akvizície
faktúrou číslo 10060001 čiastku 20,109,072,50 SK za dodávku kabíny riadenia a výroby povelov zo
zmluvného vzťahu zámennej zmluvy číslo 98/736. Faktúra bola splatná 30.09.2006, pričom Ministerstvo
obrany SR uvedenú faktúru neuhradilo. Uvedený dátum 30.09.2006 je teda rozhodujúcim dňom, od
ktorého sa počíta plynutie 10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 398 OBZ. Premlčacia doba teda podľa
žalobcu uplynula dňa 30.09.2016 a nie dňa 22.07.2018 ako v odôvodnení rozsudku uvádza súd prvej

inštancie.

32. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním zo dňa 01.04.2022 a namietal, že
žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti ani neoznačil, či nepredložil dôkazy, ktoré by akokoľvek
menili právne posúdenie predmetnej právnej veci. Prostredníctvom Zámennej zmluvy č. 98/736 z 15.

októbra 1998 bol medzi zmluvnými stranami založený záväzkový vzťah, na základe ktorého malo dôjsť
k plneniu do 31. augusta 1999, neskôr v zmysle Doplnku č. 1 k Zámennej zmluve č. 98/736 z 15.
októbra1998kplneniudo31.decembra1999,určujúcitiežnadobudnutievlastníckehoprávakpredmetu
Zámennej zmluvy č. 98/736 z 15. októbra 1998 jeho prevzatím a kumulatívne podpísaním preberacieho
zápisu (protokolu), pričom predmetné skutočnosti neboli v danej právnej veci realizované. Nesplnenie

časovo ohraničenej zmluvnej povinnosti rezultujúcej zo Zámennej zmluvy č. 98/736 z 15. októbra 1998
v znení Doplnku č. 1 k Zámennej zmluve č. 98/736 z 15. októbra 1998 je aktuálne s ohľadom na
plynutie času právne irelevantné a konajúcim súdom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania aj
správne vyhodnotené. Zámennou zmluvou č. 98/736 z 15. októbra 1998 v prílohe č. 1 definovaný
zoznam techniky a materiálu, t.j. predmet Zámennej zmluvy č. 98/736 z 15. októbra 1998, nie je totožný

s predmetom, vo vzťahu ku ktorému žalobca požaduje určiť vlastníctvo subjektu, ktorý ani len nie je
žalovanou stranou (štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými
organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene
(ZSP č. 4/2006), či uložiť povinnosť prevziať si tento predmet zo strany žalovaného.

33. Žalovaný ďalej zastával názor, že zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva,
že by vlastníctvo k predmetu, ktorý žalobca vymedzil v petite jeho žaloby, svedčalo Slovenskej republike.
Uviedol, že k právnemu dôvodu nadobudnutia vlastníctva, k vzniku obligácie (Zámennou zmluvou č.
98/736 z 15. októbra 1998), nepristúpil právny spôsob nadobudnutia vlastníctva, nedošlo k prevzatiu
predmetu Zámennej zmluvy č. 98/736 z 15. októbra 1998 a ani k podpísaniu preberacieho zápisu a teda

nenastali translačné, resp. vecnoprávne účinky.

34. Z hľadiska plynutia času považoval za irelevantnú aj argumentáciu žalobcu vo vzťahu k uplatňovanej
náhrade škody, ktorej sa žalobca domáhal a ktorú považoval žalovaný za absolútne nepreukázanú.
Hoci žalobca predložil dokumentáciu, ktorá nebola známa súdu prvej inštancie, táto nemá žiaden vplyv

na právne posúdenie predmetného sporu, navyše nie vtedy, keď žalobcom deklarovaný skutkový stav
pretrváva už od konca roku 1999. Záverom žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

35. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 12.12.2022 konštatoval, že s námietkami žalovaného nesúhlasí.

Súdom prvej inštancie označený deň podania žaloby 23.07.2018 je nesprávny a nemá s dňom uplynutia
4-ročnej premlčacej doby 31.12.2003 priamy súvis. Žaloba podaná dňa 21.07.2018 sleduje cieľ, aby
žalovaný nahradil žalobcovi škodu, ktorú mu spôsobil úmyselným konaní tým, že odmietol prevziať
vojenský materiál. Súd prvej inštancie dôkazy nevyhodnotil v časovom slede. Poukázal na § 397,
§ 398 OBZ. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná až 23.07.2018 a preto

bola povinnosť žalovaného premlčaná je síce pravdivý, ale nezodpovedá skutkovému a právnemu
stavu, pokiaľ ide o uplynutie 10 ročnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie uplynutie premlčacej
doby odvodzoval od toho, že žalobca dňa 22.07.2008 mal vedomosť o tom, kto je škodca a aký
je rozsahu škody. Uvedenú konštrukciu premlčania žalobca odmietol. Dátum 22.07.2008 je podľažalobcu rozhodujúci. V uvedenom doklade uplatnil žalobca pohľadávku voči žalovanému. Na základe
uvedeného listu fakturoval žalobca žalovanému faktúrou č. 10060001. Faktúra bola splatná 30.09.2006.
Za rozhodujúci deň omeškania súd prvej inštancie určil 22.07.2018. Rokovania o vyriešení požiadavky

žalobcu o prevzatie a zaplatenie dodaného výrobku pokračovali aj po 22.07.2008. Žalobca dátum
14.08.2008označilakodeňkedysamaliskončiťrokovania.Vuvedenýdeňžalovanýdefinitívneodmietol
požiadavky žalobcu. Záver súdu prvej inštancie o uplynutí 10 ročnej lehoty je podľa žalobcu nesprávny.
Súd prvej inštancie uviedol, že nároky žalobcu súd premlčané a napriek tomu tvrdil, že sa žalobca
môže domáhať svojich nárokov žalobou na plnenie a preto absentuje naliehavý právny záujem. Súd

prvej inštancie mal ako predbežnú otázku posúdiť, či žalovaný je alebo nie je vlastníkom. Žalobca
má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva. Rozhodnutie o predbežnej otázke má
zásadný právny význam. Jeho nárok má oporu v zákone č. 392/2011 Z.z., z ktorého vyplýva, že on
ako právnická osoba nemôže byť vlastníkom predmetných výrobkov. Naliehavosť právneho záujmu
odôvodnil žalobca tiež tým, že v úradnom povolení o udelení licencie na dovoz kabíny riadenia a výroby
panelov je ako konečný užívateľ uvedené Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Uvedené doklady

sú pre žalovaného záväzné. Žalobca je názoru, že z úradného povolenia o udelení licencie na dovoz
kabíny riadenia, vyplýva, že konečným užívateľom je žalovaný. Žalovanému teda podľa žalobcu vyplýva
povinnosť výrobky prevziať ako majetok štátu. Návrh je v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.b. o správne
majetku štátu. Vlastníctvo a správa majetku vyplýva z uvedeného zákona. Žalovaný bol povinný zo
zmluvy dodaný výrobok obranného priemyslu prevziať. Žalobca prevzatím plnenia od zahraničného

dodávateľa síce nadobudol vlastnícke právo k predmetu zmluvy, avšak v zmysle zákona ho nemôže
vlastniť. Naliehavý právny záujem je podľa žalobcu daný predovšetkým tým, že je potrebné upraviť
vzájomné vzťahy účastníkov sporu.

36. Žalovaný v podaní zo dňa 20.01.2023 uviedol, že vyjadrenie žalobcu zo dňa predstavuje

pokračovanie odvolania zo dňa 14.02.2022 a predstavuje dokonca rozšírenie odvolacích dôvodov.
Poukázal na zákonnú koncentráciou konania a § 365 ods. 3 CSP. Sám žalobca vo vyjadrení uviedol,
že povinnosť žalovaného je premlčaná avšak v ďalšej časti uvádza, že žalobu podal pred uplynutím 10-
ročnej lehoty. Žalovaný zotrval na tom, že právo na náhradu škody v tejto právnej veci aj povinnosť
žalovaného na prevzatie výrobku obranného priemyslu sú premlčané. Pri určovacích žalobách platí,

že samotná možná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci
rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam. Hoci žalobca konštatoval, že vlastníkom predmetného
výrobku môže byť len Slovenská republika, uvedené tvrdenie nemá oporu v žiadnom zo všeobecne
záväzných právnych predpisov. Povolenie sa vydávalo subjektu, ktorý bol oprávnený obchodovať
s vojenským materiálom. Strata tohto oprávnenia žalobcu, nemôže ísť na ťarchu žalovaného. To, že je

v medzinárodnom dovoznom certifikáte uvedené, že konečným užívateľom je žalovaný, neznamená pre
žalovaného povinnosť prevziať výrobok. V daných právnych vzťahoch vystupuje žalovaný ako zástupca
štátu, či správca majetku štátu a jeho postavenie je teda čisto procesnoprávne.

37. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

38. Podľa § 1 ods. 1 OBZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

39.Podľa§1ods.2OBZprávnevzťahyuvedenévodseku1saspravujúustanoveniamitohtozákona.Ak

niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

40. Podľa § 261 ods. 1 OBZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich

vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.41. Podľa § 261 ods. 2 OBZ touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom
verejnéhopráva,aksatýkajúzabezpečovaniaverejnýchpotriebalebovlastnejprevádzkyapodnikateľmi
pri ich podnikateľskej činnosti.

42. Podľa § 261 ods. 9 PBZ zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené
v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa
príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.

43. Podľa § 387 ods. 1 OBZ právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
44. Podľa § 387 ods. 2 OBZ premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou
práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

45. Podľa § 388 ods. 1 OBZ premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

46. Podľa § 391 ods. 1 OBZ pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo
dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

47. Podľa § 392 ods. 1 OBZ pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa

mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva
v povinnosti nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína
premlčacia doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.

48. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

49. Podľa § 398 OBZ pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr
uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

50. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

51. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

52. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním
pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu
a s obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu a následnými vyjadrenia strán, odvolací súd

konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje
a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného
procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby a zároveň konštatuje, že
súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami
vyplývajúcimi z tvrdení sporových strán a z vykonaného dokazovania, ktoré mali podstatný význam pre
rozhodnutie v danom spore.

53. Odvolací súd sa dôsledne zaoberal odvolacími dôvodmi žalobcu a konštatuje, že argumentácia
žalobcu nie je spôsobilá spochybniť závery súdu prvej inštancie. Ako prvý žalobca namietal nesprávny
záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu ako aj záver súdu prvej
inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k určovaciemu petitu č.1.

54. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o absencii preukázania naliehavého právneho záujmu
zo strany žalobcu na určovacom petite č.1 žalobného návrhu. „Právny záujem, ktorý je podmienkou
procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správnezvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti
práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto

určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie
neistým (porovnaj R 17/1972 ). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži
potrebámpraktickéhoživota,alelenkzbytočnémurozmnožovaniusporov“(RozsudokNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 31/2011). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z preventívneho
charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca možnosť

žalovať na splnenie povinnosti; je to tak v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu ohrozenia,
ale už došlo k jeho porušeniu. Z obsahu samotnej žaloby a tvrdení žalobcu vyplýva, že už malo dôjsť
k porušeniu práva a teda žalobca sa mal možnosť domáhať svojho práva žalobou na plnenie, čo aj
vtomtoprípadeučinilpetitomč.2a3.Preposúdenieskutočnosti,čisubjektmáprávosadomáhaťsvojho
práva žalobou na plnenie, nemá vplyv skutočnosť, či a v akom rozsahu bude v takom konaní následne aj
úspešný. Je teda zrejmé, že žalobca mal možnosť domáhať sa svojho práva žalobou na plnenie a preto

záver súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k určovacej žalobe
bol správny. Otázka určenia určenia vlastníctva by tak bola v súlade s princípom subsidiarity určovacej
žaloby riešená konajúcim súdom ako predbežná otázka, ak by jej vyriešenie bolo pre súd prvej inštancie
podstatné pre vyhodnotenie otázky povinnosti plniť. Podľa žalobcu mala žalovaného povinnosť plniť
vyplývať zo vzájomného záväzkového vzťahu a to Zámennej zmluvy č. 98/736, posúdeniu ktorej a teda

aniprípadnémupredbežnémuposúdeniuvlastníctvasavšaksúdprvejinštanciezdôvoduhospodárnosti
nedostal, keďže akceptoval námietku premlčania zo strany žalovaného a konštatoval premlčanie práva.
Žalobca síce namietal, že práve z dôvodu nemožnosti domáhať sa premlčaných nárokov, malo byť
určenie vlastníctva smerodajné pre usporiadanie vzťahov strán sporu a teda zakladať naliehavý právny
záujem na danom určení, avšak ďalej sám uvádzal, že by bolo podkladom práve pre vyhovenie nároku

uplatneného žalobou v petite č. 2 a 3.. Avšak, ak je zjavné, že žalobca sa nemôže z dôvodu premlčania
nároku na plnenie domáhať či už prevzatia výrobku žalovaným alebo zaplatenia náhrady škody, nie je
zrejmé, aký naliehavý záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva pretrváva. Žalobca ako jediný dôvod
naliehavosti uvádzal možnosť domáhať sa plnenia v zmysle petitu č. 2 a 3., žiaden iný dôvod neuvádzal.
A keďže je zjavné, že nároky uplatňované v petite č. 2. a 3. sú premlčané (ako bude odvolacím súd

uvedené nižšie) absentuje akýkoľvek dôvod na to, aby sa súd ďalej zaoberal prejudiciálnou (alebo
primárnou) otázkou určenia vlastníckeho práva k predmetu zámennej zmluvy č. 98/736. Nemôže preto
obstáť námietka žalobcu, že súd zablokoval právo žalobcu domáhať sa jeho nárokov. Súd prvej inštancie
nároky žalobcu posúdil a vyhodnotil ich ako premlčané bez ďalšej potreby skúmať vlastnícke právo,
ktoré by bolo určujúce pre prípadné zaviazanie žalovaného na plnenie.

55. Žalobca zároveň nevidel rozpor medzi skutočnosťou, že žiada určiť vlastnícke právo k predmetu
žaloby pre Slovenskú republiku, pričom žalovaným v predmetnom konaní je Ministerstvo obrany
Slovenskej republiky. Jeden z predpokladov úspešnej určovacej žaloby je pritom vecná legitimácia
subjektov. Pri jej absencii nemôže byť žaloba úspešná. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že žalobca
sa domáhal určenia, že vlastníkom predmetného zariadenia je Slovenská republika v správe žalovaného

(Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), teda osoba odlišná od žalovaného, ktorým je Ministerstvo
obrany Slovenskej republiky. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie boli tri samostatné návrhy
žalobcu. V prvom prípade išlo o určovací nárok vo vzťahu k určeniu vlastníctva a zvyšné dva žalované
nároky predstavovali nároky na plnenie, titulom plnenia zo zmluvy a nároku na náhradu škody. Zatiaľ
čo pri nárokoch na plnenie žaloba smerovala správne voči subjektu daného záväzkového vzťahu, či už

zmluvného alebo zodpovednostného, pri určovacom nároku sa žalobca domáhal určenia vlastníctva vo
vzťahu k Slovenskej republike, ktorú neoznačil ako žalovaného. Je rozhodujúce správne kvalifikovať
kto je účastníkom prípadného občianskoprávneho vzťahu, resp. nositeľom hmotného práva. Podľa
ustanovenia § 21 OZ pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.
Osobitné predpisy ďalej ustanovia, kto za štát koná pred súdom, resp. iným orgánom.

56. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval premlčanie
žalovaného nároku ako pri nároku na plnenie ( petit č. 2), tak aj pri nároku na náhradu škody (petit
č. 3). „Účelom inštitútu premlčania upraveného v ustanoveniach §§ 100 až 114 Obč.zák. je okrem
stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (podľa zásady vigilantibus iura) aj

snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a
prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Premlčanie je kvalifikované uplynutie
času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť práva, žalobné právo) možno odvrátiť námietkou
premlčania. Ide o uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho,že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu
práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 146/2008

zo dňa 31.07.2008).

57. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
o premlčaní práva na plnenie povinnosti vyplývajúcej žalovanému zo Zámennej zmluvy č. 98/736 zo
dňa 15.10.1998. Súd prvej inštancie správne a dostatočným spôsobom aplikoval príslušné ustanovenia

Obchodného zákonníka upravujúce inštitút premlčania a v tejto súvislosti následne aj správne ustálil
začiatokakoniectrvaniapremlčacejdoby.Súdprvejinštanciesprávnekvalifikovalpredmetnýzáväzkový
vzťah ako obchodnoprávny vzťah v zmysle ustanovenia § 261 ods. 2 OBZ. Žalobca je podnikateľom
a v žalobe označený žalovaný ako subjekt verejného práva zodpovedá definícii subjektu uvedeného v
označenom zákonnom ustanovení. Medzi stranami nebolo sporné, že Zámennou zmluvou č. 98/736 zo
dňa 15.10.1998, v zmysle jej Doplnku č.1 bola medzi stranami vymienená povinnosť plniť zo zmluvy do

31.12.1999. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca bola podaná po uplynutí 4 ročnej
premlčacej doby a to až v roku 2018. Námietku premlčania uplatnenú žalovaným tak súd prvej inštancie
vyhodnotil správne a žalovaný nárok v dôsledku uvedeného zamietol.

58. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o premlčaní aj žalobcom

uplatneného nároku na náhradu škody, ktorý bol predmetom petitu č. 3. Aj v tomto prípade súd
prvej inštancie na základe námietky žalovaného dospel k správnemu záveru o premlčaní uplatneného
nároku. Súd prvej inštancie správne určil začiatok plynutia 4 ročnej subjektívnej doby od okamihu,
kedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, keď ho ustálil
ku dňu 22.07.2008 a to v nadväznosti na list (č.l. 21), ktorý zaslal Slovenskej republike, Ministerstvu

obrany SR, Úradu pre investície a akvizície a ktorý obsahoval vyčíslenie predmetnej škody. Súd
teda správne konštatoval, že žaloba bola podaná po uplynutí 4 ročnej subjektívnej doby, ktorej koniec
uplynul dňom 22.07.2012. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že objektívna doba premlčania
práva na náhradu škody ustanovená v § 398 OBZ sa zároveň končí najneskôr uplynutím 10 rokov
odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Škoda žalovaná v predmetnom spore sa viaže k porušeniu

povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo Zámennej zmluvy č. 98/736 zo dňa 15.10.1998 a konkrétne teda
na nesplnenie povinnosti, ktorú mal žalovaný podľa žalobcu plniť k 31.12.1999. Uvedený dátum je teda
rozhodným aj pre plynutie objektívnej premlčacej doby a preto odvolací súd konštatuje aj uplynutie
10 ročnej objektívnej premlčacej doby. Na uvedené nemá vplyv ani argumentácia žalobcu v podanom
odvolaní týkajúca sa dátumu podania predmetnej žaloby, kedy súd prvej inštancie nesprávne uviedol

ako dátum podania žaloby 23.07.2018. Žaloba bola podaná dňa 21.07.2018, teda po uplynutí objektívnej
10 ročnej doby ustanovenej § 398 OBZ.

59. Pri inštitúte premlčania sa uplatňuje významná zásada, ktorá platila už v rímskom páve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti
je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne.

60. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca v

odvolaní žiadnou relevantnou odvolacou argumentáciou nespochybnil správnosť záverov súdu prvej
inštancie premietnutých do výrokovej časti napadnutého rozsudku, Žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti
civilného súdneho procesu a správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové

závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je presvedčivým spôsobom
odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých
dôkazov vychádzal a zároveň náležitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími

dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v zmysle § 387
ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.61. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný.

62. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v
prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).