Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200009
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200009.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a

členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina
a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, Kežmarok, IČO: 31 651 682, právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ
& PARTNERS|ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09
Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102476322/2019
zo dňa 30. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.
100876121/2019 zo dňa 12.04.2019, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový

poriadok“)vyrubilžalobcovirozdieldanevsumeXX.XXX,XX€nadaniz pridanejhodnotyzazdaňovacie
obdobie jún 2014.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102476322/2019 zo dňa 30.10.2019,
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.

Žaloba

3. Včas podanou žalobou zo dňa 02.01.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102476322/2019 zo dňa 30.10.2019, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie
správcu dane č. 100876121/2018 zo dňa 12.04.2019.

4. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli nezákonné,

vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový
stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí, bol v rozpore s administratívnymi spismi a nemalv nich oporu, pričom došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za
následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.

5. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov
pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že prekročili
medze povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a
procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.

6.VčastiI.aII.žalobyžalobcauviedolzáveryostatnéhokonaniaaprávnyzákladsprávnejžaloby.Včasti
III. žaloby žalobca namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, vady protokolu ako podkladu
napadnutých rozhodnutí, porušenie jeho práv ako daňového subjektu, vrátane práv procesných,
nedostatočne zistený skutkový stav veci, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu „zmiznutý obchodník“,
„nárazník“, „účelovo vložená spoločnosť“, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly, podvodné

konanie a nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní. V časti IV. žaloby žalobca
namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového stavu pre
rozhodnutie vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na neho v neprimeranom rozsahu,
účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy
a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti. V časti V. žaloby žalobca uviedol

návrh petitu žaloby. Napokon v časti VI. žaloby žalobca odôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe.

III.
Vyjadrenie žalovaného

7.Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.03.2020 žiadal žalobu zamietnuť konštatujúc, že správca
dane v konaní získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň
z faktúr vyhotovených spoločnosťou B-spol., s.r.o. v celkovej výške XX.XXX,XX € za dodávku tovaru
a služieb. Správca dane náležite zistil skutkový stav, svojím konaním nevybočil zo základných zásad

daňového konania a rešpektoval práva žalobcu.

8. Administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti dane z pridanej
hodnoty upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie č. 904/2010“). V zmysle

uvedenéhonariadeniasúlehotyurčenéprežiadanýorgán,ktorýmáposkytnúťpožadovanéinformácie,a
nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Nedodržanie týchto lehôt
zo strany žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt
podľatohtonariadenianiejezáväznápredobuprerušeniadaňovejkontroly(nariadenieneupravujedĺžku
daňovej kontroly). Prerušenie daňovej kontroly upravuje ustanovenie § 61 Daňového poriadku. Využitím

medzinárodnej výmeny informácií správca dane overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie
skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu
správy daní. V danom prípade boli požadované informácie podstatné pre správne zistenie skutkového
stavu. Správca dane požadoval také informácie, ktoré bezprostredne súviseli s daňovou kontrolou,
postupoval teda účelne a efektívne. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019.

9. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplývala z daňového poriadku. V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda v

podstate preveruje (a to aj bez toho, aby mal pri jej začatí podozrenie o nesprávne priznanej dani), či
daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol
v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si sám správne vyrubil daň (§ 68 ods.
4 Daňového poriadku).

10. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Daňového poriadku. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.11. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní žalovaný
uviedol, že nešlo o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že
daňové orgány aplikovali relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie spolu s prevzatím ním

používaných odborných termínov, nemohli sa vyhnúť pojmu daňový podvod aj na účely rozhodovania
vo veciach práva na odpočítanie dane.

IV.
Replika žalobcu

12.Žalobca v replike zo dňa 26.03.2020 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorým bolo prerušené konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, s tým, že
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie malo mať zásadný význam aj v preskúmavanej právnej veci.
K nesúhlasu žalovaného s návrhom na priznanie odkladného účinku žalobe žalobca uviedol, že bolo

nevyhnutné, aby žalovaný v dostatočnom rozsahu odôvodnil, prečo nesúhlasil s priznaním odkladného
účinku. Napokon žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli
nepreskúmateľné.

13. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

14. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5S/1/2020-164 zo dňa 02.06.2020 konanie prerušil podľa

§ 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie
začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžfk/34/2018.

15. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023
vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od
01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave
a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec
vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/1/2020 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004

Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
do senátu 3S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/1/2020.

16. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. BA-5S/1/2020-175 zo dňa 28.06.2023 rozhodol o

pokračovaní v konaní o preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

17. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13
ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v

žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 14.11.2024.

VI.
Relevantné právne predpisy

18. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

19. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore sovšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

20.Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

21. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania
zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na

vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

22. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez
oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly
požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné

doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej
kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

23. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo

vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu

daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu podľa osobitného predpisu.

24. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia
protokolu podľa odseku 8.

25. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o DPH“), predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou

osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

26. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

27. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby

na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

28. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

30. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak:

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

31. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie
faktúry,

b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek
elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,

e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača
s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

VII.

Právne posúdenie veci správnym súdom

32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov (a
to prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie), ktorými žalobcovi odopreli právo na odpočítanie
dane a vyrubili mu rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014. Úlohou

správneho súdu bolo v medziach žalobných bodov posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu
dane na dani z pridanej hodnoty postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou
súdnou praxou.

33. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných

orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na
odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré
nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
dane z pridanej hodnoty. I keď právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane predstavuje základnúzásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty, môže byť obmedzené, resp.
odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok
(alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému

podvodu, či k zneužitiu práva. Ide o rôzne právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva
na odpočítanie dane, ktorých jednoznačné odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a
predmetom dokazovania či inštitútom dôkazného bremena. V rámci správneho súdneho prieskumu
rozhodnutí finančných orgánov, ktorými tie odopreli daňovému subjektu právo na odpočítanie dane
a vyrubili mu rozdiel dane, je potom správny súd viazaný dôvodom obmedzenia, resp. odopretia práva

na odpočítanie dane vymedzeným finančnými orgánmi v ich rozhodnutiach. Pri prieskume takýchto
rozhodnutí finančných orgánov správnymi súdmi je preto spravidla potrebné ustáliť dôvod odopretia
práva daňového subjektu na odpočítanie dane.

34. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí finančných orgánov v preskúmavanej právnej veci možno
konštatovať, že tie žalobcovi odopreli právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane na dani

z pridanej hodnoty z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
Slovami žalovaného, správca dane odoprel žalobcovi právo na odpočítanie dane, pretože preukázal, že
vedel, resp. musel vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom. Samotný správca dane ostatne konštatoval, že právo na odpočítanie dane uplatňované
žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2014 bolo postavené na tvrdeniach o plneniach,

ktoréniesliznakypodvodnéhokonaniasdaňouzpridanejhodnoty.Odopretiuprávanaodpočítaniedane
z dôvodu účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom ostatne nasvedčuje
aj terminológia použitá v rámci argumentácie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, a to konkrétne
pojmy ako „zmiznutý obchodník“, „nárazník“, či „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“,
s tým, že napríklad pojem „stratený obchodník“ alebo „spoločnosť vložená do obchodného reťazca

účelovo“ správca dane použil už v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa
12.07.2017. Napokon aj žalobcovi bolo z protokolu o daňovej kontrole nepochybne zrejmé, že správca
dane dospel k záveru, že bol zapojený do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom,
keď namietal správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že mal vedomosť o transakciách poznačených
podvodom a že sa na nich priamo podieľal, ako aj správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že musel

mať vedomosť o tom, že on sám je skutočným odberateľom tovaru, a tiež o tom, že spoločnosť B-
spol., s.r.o. je len umelým článkom obchodného reťazca (str. 14 vyjadrenia žalobcu zo dňa 18.09.2017
k protokolu z daňovej kontroly). Správny súd preto venoval v medziach žalobných bodov osobitnú
pozornosť prieskumu záveru finančných orgánov o účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom, majúc na pamäti, že dôkazné bremeno (vzhľadom na dôvod odopretia práva na

odpočítanie dane a vyrubenia rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty) zaťažovalo finančné orgány.

35. Daňový podvod v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane, je v správnej súdnej praxi definovaný ako situácia, v ktorej
jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú daň z pridanej

hodnoty a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia.
Pri daňovom podvode je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené v rámci takéhoto
podvodu nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Pre posúdenie nároku na odpočítanie
dane je kľúčové posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie, vrátane právnej, obchodnej
a osobnej väzby medzi zúčastnenými subjektami (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26.10.2022).

36.Predpokladypreposúdenieveciakodaňovéhopodvodutvorítzv.AxelKitteltestexistenciedaňového
podvodu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel
Kittel a Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci

svojho dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu
daň), a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku obchodného reťazca (objektívny test v rámci celého
reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový
subjekt o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom
stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň

(3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne
vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence
vedomostný test konkrétneho subjektu).37. V rámci tzv. Axel Kittel testu existencie daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno
striktne kategorizovať v tom zmysle, že by mohli vždy osvedčovať splnenie len jedného z predpokladov
pre posúdenie veci ako daňového podvodu. Niektoré skutkové okolnosti totiž môžu mať relevanciu tak

pre záver o existencii podvodu ako aj pre záver o vedomosti daňového subjektu o podvode alebo pre
vylúčenie jeho dobrej viery. Nie je preto možné trvať na prísnom subsumovaní jednotlivých skutkových
okolností pod jednotlivé „kroky“ zmieneného testu.

38. Napokon v rámci tzv. Axel Kittel testu daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno ani

vytrhávať z kontextu celej veci a hodnotiť izolovane. Sila zistených skutkových okolností môže totiž tkvieť
práve v ich komplexnosti. Zistené skutkové okolnosti je preto potrebné posúdiť vždy komplexne a v ich
vzájomných súvislostiach. Jednotlivé skutkové okolnosti tak môžu predstavovať čriepky do mozaiky
celkovo utvárajúce obraz o daňovom podvode.

39. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého obchodného reťazca, správny súd poukazuje najprv na

popis obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca, a následne
na zistenia správcu dane ohľadne daňového úniku, ku ktorému došlo zapojením tzv. zmiznutého
obchodníka do obchodného reťazca. V tomto smere správny súd poukazuje tiež na zistenia správcu
dane ohľadne neodvedenia dane v súvislosti s činnosťou spoločností ARGUS Plus, spol. s r.o., REVITAL
Trade, spol. s r.o. a FeMA Trade, s.r.o., ktoré boli súčasťou obchodného reťazca zisteného správcom

dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca. Správca dane teda zistil existenciu chýbajúcej dane na
predchádzajúcom článku obchodného reťazca, a preto správny súd považoval prvý predpoklad pre
posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný, keď v konaní pred finančnými orgánmi nevyšli
najavo žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že neuhradenie dane malo pôvod v akejkoľvek
objektívnej prekážke, ktorá by bránila v riadnom plnení daňových povinností subjektov zapojených do

predmetného obchodného reťazca.

40. Pokiaľ ide o vedomostný test konkrétneho subjektu, správny súd mal za preukázané objektívne
skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode vedel alebo mohol vedieť. Správca dane
totiž dostatočným spôsobom preukázal, že plnenia, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie

dane, vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých bolo možné zistiť, že deklarovaný dodávateľ
(spoločnosť B-spol., s.r.o.) a jeho dodávatelia (spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., REVITAL Trade,
spol. s r.o. a FeMA Trade, s.r.o.) boli do predmetného obchodného reťazca účelovo vložení. Medzi
takéto neštandardné znaky možno subsumovať správcom dane zistené skutočnosti, že: žalobca
vkontrolovanomzdaňovacomobdobíjún2014obchodovalsospoločnosťou(konkrétnesospoločnosťou

B-spol., s.r.o.), ktorá nemala žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani žiadnych zamestnancov,
žalobca nemal problém v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým
bola spoločnosť B-spol., s.r.o., žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným
subjektom ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom
období jún 2014 dodávateľom žalobcu, napriek tomu žalobca od predmetného zahraničného subjektu

nadobúdal tovar prostredníctvom ďalších subjektov vložených do obchodného reťazca a nie priamo,
spoločnosť B-spol., s.r.o. (ako dodávateľ žalobcu) a tiež spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o.,
REVITAL Trade, spol. s r.o. a FeMA Trade, s.r.o. (ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.) sa
postupne v krátkom časovom slede stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa (okolnosti, za
ktorých sa tieto spoločnosti stali nekontaktnými, sú podrobne popísané v prvostupňovom rozhodnutí

a správny súd na ne v plnom rozsahu odkazuje), žalobca vysporiadal svoje pohľadávky a záväzky
vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o.
a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA AKCYJNA, žalobca v iných zdaňovacích obdobiach vstúpil
do obchodov s dodávateľmi (konkrétne so spoločnosťou Tandem-Trade, s.r.o., resp. spoločnosťou
Holvia, s.r.o.), ktorých spoločníkom a konateľom bol A. B., ktorý bol ešte v januári 2014 konateľom

spoločnosti B-spol., s.r.o. (pričom spoločnosti Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., sa postupne stali
nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa rovnako ako spoločnosť B-spol., s.r.o.).

41. Pre úplnosť správny súd dodáva, že pri vedomostnom teste konkrétneho subjektu bolo možné
len súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že je nelogické a ani ekonomicky neopodstatnené (keďže

z ekonomickej podstaty obchodu vyplýva, že pri riadnom fungovaní obchodu nastáva zvýšenie cien
v rámci reťazca dodávateľov), aby žalobca obstarával tovar prostredníctvom sprostredkovateľov,
ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov a bez ľudských zdrojov, keď sám
žalobca poznal a mal priamy, dlhoročný kontakt na zahraničného dodávateľa. Voči tomuto záverusprávcu dane žalobca v žalobe brojil len všeobecným konštatovaním, že obchodná spolupráca s už
nekontaktnými obchodnými spoločnosťami bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodnoprávnych
vzťahov dodávateľa a odberateľa, legálnymi postupmi, a pokiaľ niektoré formy spolupráce vykazovali

neštandardný charakter, ich výlučným účelom bolo len zabezpečiť čo najväčšiu plynulosť jednotlivých
transakcií s tovarom, ktorý si to vyžaduje pre svoj špecifický charakter, keďže obchodovanie s takýmto
druhom tovaru je podmienené efektivitou, rýchlosťou a precíznou logistikou. Takéto všeobecné
konštatovanie (neobsahujúce žiadne konkrétne skutkové okolnosti vo vzťahu k preskúmavanému
zdaňovaciemu obdobiu jún 2014, či inému preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu) možno uviesť

v konečnom dôsledku vo vzťahu k dodávke (zjavne značného množstva) rôznych druhov tovarov (a vo
vzťahu k rôznym zdaňovacím obdobiam). Žalobca ostatne aj vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly
uviedol iba všeobecné konštatovania o reťazových obchodoch.

42. Pokiaľ ide o due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu (spočívajúci v posúdení, či táto
osoba prijala opatrenia, ktoré je od nej možné rozumne vyžadovať, aby zistila, či prijaté plnenie

nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode), ten umožňuje i za predpokladu splnenia objektívneho
i subjektívneho aspektu Axel Kittel testu existencie daňového podvodu osobe uplatňujúcej si právo
na odpočítanie dane preukázať, že prijala dostatočné opatrenia na to, aby zistila, či prijaté plnenie
nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. Tieto prijaté opatrenia následne vyhodnotí správca dane.
V preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukazoval, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej

účastinaobchodnomreťazcipoznačenomdaňovýmpodvodomprijal.Žalobcasícevžalobepoukázalna
možnosť výskytu osoby nevinne zúčastnenej na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom,
avšak neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné ustáliť záver, že prijal relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom, a že ho možno považovať za osobu nevinne zúčastnenú na takomto

obchodnom reťazci. Správny súd preto považoval aj tretí predpoklad pre posúdenie veci ako daňového
podvodu za preukázaný.

43. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v kontexte práva na odpočítanie dane,
presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, preskúmané správnym

súdom výlučne v medziach žalobných bodov, teda preukázané boli. To potom znamená, že boli splnené
podmienky pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane.

44. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že podľa protokolu z daňovej kontroly žalobca
bol už v roku 2013 zapojený do obchodného reťazca, v ktorom figurovali subjekty plniace funkciu

stratených obchodníkov. Správnemu súdu je pritom v nadväznosti na uvedené z vlastnej úradnej činnosti
známe, že žalobcovi bol za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej
hodnoty z dôvodu existencie reťazových obchodov poznačených daňovým podvodom, pričom správna
žaloba proti rozhodnutiam finančných orgánov bola právoplatne zamietnutá s tým, že zamietnutá bola
aj kasačná sťažnosť žalobcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa 29.01.2024). To znamená, že žalobca sa už v období predchádzajúcom
kontrolovanémuzdaňovaciemuobdobiujún2014zapojildo(síceiného,alepredsa)obchodnéhoreťazca
poznačeného daňovým podvodom.

45. S ohľadom na žalobné námietky sa správny súd ďalej zaoberal otázkou, či zo strany správcu

dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly v súvislosti s
prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií. Z obsahu
administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že daňová kontrola začala dňa 02.10.2014, a
že správca dane z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia
dodávok v rámci Európskej únie vydal dňa 24.07.2015 rozhodnutie č. 20566539/2015 o prerušení

daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa 28.07.2015 do doby, kedy pominuli prekážky,
prektorésadaňovákontrolaprerušila.Správcadaneoznámenímč.101440551/2017zodňa28.06.2017
oznámil žalobcovi, že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca
dane následne pokračoval vo výkone daňovej kontroly, z ktorej bol potom vyhotovený protokol. Protokol
zdaňovejkontrolybolžalobcovidoručenýdňa24.08.2017,ktorýmdňomboladaňovákontrolaukončená.

46.Zobsahuadministratívnehospisujetedazrejmé,žedaňovákontrolabolarozhodnutímsprávcudane
prerušená. Počas prerušenia daňovej kontroly pritom lehoty na jej výkon podľa § 61 ods. 5 Daňového
poriadku neplynuli. Pokiaľ žalobca namietal neúčelnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslaniažiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, správny súd prvotne uvádza, že účelnosť medzinárodnej
výmeny informácií je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré
sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu Európskej únie získať.

Nie je pritom rozhodujúca presnosť otázok smerom k získaniu optimálnych informácií, dôležité je, či
sa správca dane pýta k meritu veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu byť požadované informácie relevantné
pre rozhodnutie o daňovej povinnosti, potom je nutné hľadieť na uplatnenie medzinárodnej výmeny
informácií a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne. Posudzovať účelnosť medzinárodnej
výmeny informácií jej výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom

rozhodovaní použiteľné alebo dokonca použité v argumentácii, je nesprávne. Nemožno totiž vylúčiť,
že dôvodne uplatnená žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií je neúspešná (dožiadanému orgánu
sa z rôznych dôvodov nepodarí získať požadované informácie), prípadne po podaní žiadosti dôjde
k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z medzinárodnej výmeny informácií stanú
nepoužiteľnými. To však už je vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti
prerušenia daňovej kontroly. V preskúmavanej právnej veci sa medzinárodnou výmenou informácií

mali preveriť zdaniteľné transakcie s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie. Žiadosťou
o medzinárodnú výmenu informácií sa (okrem iných) malo preveriť obchodovanie spoločnosti CEDROB
SPÓLKA AKCYJNA so žalobcom v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január až jún a september
2014 a tiež zistiť, kedy a ako vznikol obchod medzi spoločnosťou CEDROB SPÓLKA AKCYJNA
a žalobcom, a či pokračuje ďalej obchodná spolupráca. Je tak zrejmé, že správca dane sa svojimi

otázkami pýtal k meritu veci, ktorú mal posúdiť. Z administratívneho spisu nijako nevyplýva, že by
správca dane uplatnením medzinárodnej výmeny informácií sledoval iný účel ako získanie informácií
relevantných pre výkon daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly preto bolo nepochybne účelné.

47. K námietkam žalobcu týkajúcim sa celkovej dĺžky trvania daňovej kontroly správny súd dodáva, že

lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010 sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované
informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie
prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej
citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu
daňových informácií. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou

prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového
poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle §
61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do
súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od
neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (porovnaj napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019).

48. Povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich
vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej
výmeny informácií sa už zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, keď vo veci C-186/20, HYDINA SK

s.r.o. zo dňa 30.09.2021 konštatoval, že „článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s
jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského
štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu

administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

49. Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality
pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia
za účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že

dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby trvania daňovej kontroly a ďalej,
že nedodržanie lehoty troch mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom
nemožno pričítať ako procesnú vadu finančným orgánom, najmä keď správca dane viackrát, a to dňa
30.03.2016, dňa 26.08.2016, dňa 10.02.2017 a dňa 26.05.2017, urgoval, resp. reklamoval odpoveď na
žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, čo nepochybne vyplýva z obsahu administratívneho spisu.

Ak žalobca tvrdí, že správca dane neposlal ani jednu urgenciu, toto jeho tvrdenie je v rozpore s obsahom
administratívneho spisu. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri
výkone daňovej kontroly, pokiaľ ide o zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly
a pokiaľ ide o jej prerušenie, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku.50. K námietke žalobcu, že správca dane začal daňovú kontrolu nezákonne, keďže neuviedol po
celú dobu jej trvania dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, správny súd uvádza, že

daňová kontrola bola začatá u žalobcu dňa 02.10.2014. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.
9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 pritom vyplýva, že dôvodom začatia daňovej kontroly
bolodôvodnépodozrenie,žeúčtovnéaleboinédokladybudúpozmenené,znehodnotenéalebozničené.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo
vyplýva z daňového poriadku. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou

kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť
alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň
vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného,
správny súd dospel k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.

50. K námietke žalobcu, že postupom finančných orgánov došlo k porušeniu jeho procesných práv
tým, že v rámci administratívneho konania boli použité ako dôkaz aj informácie získané v rámci
medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku,
ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
pričom výpočet jednotlivých dôkazných prostriedkov je len demonštratívny (vychádzajúc zo slova
„najmä“ predchádzajúceho enumerácii v predmetnom zákonnom ustanovení). Správca dane v danom
prípade zvolil vhodnú možnosť zisťovania skutkového stavu v situácii, keď subjekt relevantný z hľadiska
vykonávanej daňovej kontroly sídlil a vykonával svoju činnosť mimo územia Slovenskej republiky.

Napokon žalobca bol oboznámený s informáciami získanými v rámci medzinárodnej výmeny informácií
(ktoré boli uvedené napríklad v protokole z daňovej kontroly) a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Samotný
žalobca v žalobe potvrdil, že mu správca dane oznámil „informácie, ktoré ... získal prostredníctvom
dožiadania MVI“.

51. Námietka žalobcu, že z rozhodnutí finančných orgánov nie je zrejmé, akým spôsobom sa
tie vysporiadali so zisteniami vyplývajúcimi z medzinárodnej výmeny informácií, nebola dôvodná.
Z rozhodnutí finančných orgánov je totiž zrejmé, že tie považovali informácie získané v rámci
medzinárodnej výmeny informácií vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu jún 2014
za podstatné pre rozhodnutie vo veci (pochopiteľne v spojitosti s ďalšími podstatnými informáciami

získanými v rámci výkonu daňovej kontroly). Z informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny
informácií napríklad vyplynulo, že žalobca poznal spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r. o. (t. j. dodávateľa
spoločnosti B-spol., s r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu), a že žalobca vysporiadal svoje pohľadávky
a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus,
spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA. Správny súd tu pripomína, že k medzinárodnej

výmene informácií a k informáciám získaným v rámci nej sa správca dane podrobnejšie vyjadril
v prvostupňovom rozhodnutí.

52. K námietkam žalobcu, ktorými spochybňoval zákonnosť dôkazov získaných v rámci medzinárodnej
výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva,

správny súd uvádza, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-276/12, Jiří
Sabou zo dňa 22.10.2013 dodržiavanie práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa
daňový subjekt podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému
členskému štátu, a nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom
štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov, ani predtým, ako tento členský

štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu (ods. 44 predmetného rozsudku). Informácie
získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda nie sú nezákonnými informáciami pre neúčasť
daňového subjektu pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií,
a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného
členského štátu.

53. Námietka žalobcu týkajúca sa porušenia jeho práv tým, že správca dane nevyhovel jeho požiadavke
vznesenej na ústnom pojednávaní dňa 09.04.2019 o poskytnutie lehoty 15 dní alebo aspoň 8 dní na
vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, nebola dôvodná. Správca dane totiž už nevykonal žiadnenové dokazovanie vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu jún 2014, keď výsluch svedka
C. D. dňa 19.02.2019 sa týkal iných kontrolovaných zdaňovacích období. To znamená, že zistený
skutkový stav a dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal, ostali nezmenené. Žalobca o nich mal

vedomosť a rovnako mal vedomosť aj o právnom názore žalovaného, ktorým bol správca dane viazaný.
Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na § 45 ods. 1 Daňového poriadku, ten nebol dôvodný, keďže upravuje
práva daňového subjektu pri daňovej kontrole, nie vo vyrubovacom konaní.

54. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu týkajúca sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných

v trestnom konaní v súvislosti s použitím pojmu „daňový podvod“ (resp. „podvodné konanie“). Pojem
„daňový podvod“ v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane nemožno stotožňovať s pojmom „daňového podvodu“ v kontexte
trestného práva. Finančné orgány tak pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na dani z pridanej
hodnoty nijako nezastupujú orgány činné v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť
daňového subjektu na daňovom podvode). Pozornosti správneho súdu neuniklo, že samotný žalobca

v žalobe odkazuje na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa
30.01.2018 (str. 31 žaloby), v ktorom sa táto súdna inštancia podrobne vyjadruje k problematike
daňového podvodu, resp. podvodu na dani z pridanej hodnoty ako dôvodu pre obmedzenie, resp.
odopretie práva na odpočítanie dane. Pozornosti správneho súdu tiež neunikol odkaz žalobcu na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a

Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006, ktorý je jedným zo zásadných súdnych rozhodnutí vo
veci účasti daňového subjektu na daňovom podvode ako dôvode na obmedzenie, resp. odopretie
práva na odpočítanie dane. V kontexte poukazu samotného žalobca na vyššie uvedené rozhodnutia
českého Najvyššieho správneho súdu a Súdneho dvora Európskej únie je nanajvýš nepravdepodobné,
že by nebol oboznámený so zmyslom a podstatou používania pojmu „daňový podvod“ v prípadoch

obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, ako aj s tým, že finančné orgány pri
rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty nijako nezastupujú orgány činné
v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu na daňovom podvode).

55. Žalobca síce dôvodne poukázal na stanovisko, podľa ktorého v prípade neodvedenia dane určitým

subjektom v rámci obchodného reťazca si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovou úvahou,
podľa ktorej, ak určitý daňový subjekt neodviedol daň, musel o tom iný daňový subjekt v rámci toho
istého obchodného reťazca vedieť, avšak v preskúmavanej právnej veci rozhodnutia finančných orgánov
nebolizaloženénatakejtoskratkovejúvahe.Finančnéorgánysvojzáveroúčastižalobcunaobchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom založili na konkrétnych skutkových okolnostiach a podrobne

ho vysvetlili vo svojich rozhodnutiach. Finančné orgány tiež jasne pomenovali objektívne skutkové
okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel
alebo mohol vedieť.

56. Tvrdenie žalobcu, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov zo strany správcu

dane bol smerovaný k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť
žalobcu na opisovanom konaní poznačenom podvodom, zostalo v rovine jeho nijako nepreukázanej
domnienky. Viaceré námietky žalobcu týkajúce sa procesu zabezpečovania a vykonávania dôkazov
ako aj hodnotenia dôkazov boli pomerne vágne, keď im chýbala bližšia špecifikácia vo vzťahu ku
kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu jún 2014. Žalobca napríklad v žalobe namietal, že správca

dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede svedčiace v jeho prospech a podporujúce jeho
tvrdenia, avšak už opomenul konkretizovať takéto svedecké výpovede označením konkrétneho svedka
uvedením jeho mena a priezviska a poukazom na konkrétnu časť jeho výpovede. Žalobca síce v žalobe
tiež namietal, že finančné orgány pri hodnotení dôkazov absolútne nevyhodnotili dôkazy svedčiace
v jeho prospech, avšak opäť opomenul konkretizovať takéto dôkazy vo vzťahu ku kontrolovanému

zdaňovaciemu obdobiu jún 2014.

57. Žalobca má pravdu, ak namieta, že správca dane nemôže svojvoľne, nad rámec svojich oprávnení,
prikazovať kontrolovanému daňovému subjektu, aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani je oprávnený
mať vo svojej držbe, a že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch, ako

je on sám. Pri týchto námietkach však nie je zrejmé, aký je ich vzťah ku konkrétnym relevantným úkonom
správcu dane a ku konkrétnym relevantným skutkovým okolnostiam týkajúcim sa kontrolovaného
zdaňovacieho obdobia jún 2014. Rozhodnutia finančných orgánov totiž neboli založené výlučne na
skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa iných daňovýchsubjektov. Finančné orgány nepochybne pri svojom rozhodovaní prihliadali na zistenia týkajúce sa
spoločností B-spol., s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o., REVITAL Trade, spol. s r.o. a FeMA Trade, s.r.o.
(ako aj spoločností Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o.), avšak svoje rozhodnutia nezaložili len na týchto

zisteniach. Pri svojom rozhodovaní prihliadali aj na rad ďalších skutkových okolností (napr. že žalobca
nemal problém v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým bola
spoločnosť B-spol., s.r.o. alebo že žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným
subjektom ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom
období jún 2014 dodávateľom žalobcu, napriek tomu žalobca od predmetného zahraničného subjektu

nadobúdal tovar prostredníctvom ďalších subjektov vložených do obchodného reťazca a nie priamo).

58. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch,
zjavne smerovala k stanovisku, že daňový subjekt nemôže byť postihnutý v podobe obmedzenia,
resp. odopretia práva na odpočítanie dane na základe nezrovnalostí zistených u jeho obchodných
partnerov. Správny súd v nadväznosti na túto námietku žalobcu pripomína, že výber dôveryhodných

obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky
svojich rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu
dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. V záujme predchádzania právnej
neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej
zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku

rozporov, a to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného
partnera. Inak sa aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych
vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré
samozrejmezahŕňaajnásledkyvyplývajúcezosprávnychkonanívedenýchvsúvislostispodnikateľskou
činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

IV. ÚS 104/2012-89 zo dňa 1.3.2012). Napokon ale, ako to už bolo uvedené, rozhodnutia finančných
orgánov neboli založené výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov,
resp. týkajúcich sa iných daňových subjektov.

59. V súvislosti s výberom dôveryhodných obchodných partnerov správny súd pre úplnosť dodáva, že

žalobca mohol finančným orgánom podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na spoločnosť B-
spol., s.r.o., predložiť dôkazy o tom, že táto spoločnosť ponúkala, resp. mala zverejnenú ponuku, alebo
reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal na túto spoločnosť referencie a odporúčania. Žalobca
moholtiežpredložiťfinančnýmorgánome-mailovúkomunikáciusdeklarovanýmdodávateľom.Boloteda
na žalobcovi, aby si už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť

predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti uplatneného práva na odpočítanie dane.

60. Pokiaľ sa žalobca v žalobe zmieňuje o spoločnosti TrueCom, s.r.o. správny súd uvádza, že táto
spoločnosť nevystupovala v obchodnom reťazci relevantnom v kontrolovanom zdaňovacom období jún
2014. Vyjadrenia žalobcu týkajúce sa spoločnosti TrueCom, s.r.o. preto nemali v preskúmavanej právnej

veci relevanciu.

61. K námietke žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, správny súd prvotne
uvádza, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a
presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu (t. j. v takom rozsahu, aby priemerný adresát mal

možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový
stav), ako aj právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutému
vo výrokovej časti rozhodnutia. Orgán verejnej správy pritom v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. To znamená, že za

nepreskúmateľné nemožno považovať také rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého odôvodnenia
možnozistiť,akýnázorzaujalvočipodstatnýmskutkovýmaprávnymotázkammajúcimzásadnývýznam
pre rozhodnutie veci. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj dôvodnosť predmetnej
námietky majúc na pamäti, že síce akékoľvek písomné vyhotovenie rozhodnutia orgánu verejnej moci
(či už moci výkonnej alebo moci súdnej, či už v prvej inštancii alebo najvyššej inštancii) by malo spĺňať

rovnaké základné kritériá zrozumiteľnosti, prehľadnosti, určitosti a vykonateľnosti, avšak že nemožno
realisticky očakávať, že rozhodnutia najmä orgánu verejnej správy prvého stupňa bude svojou podobou,
formálnou úrovňou a starostlivosťou vypracovania obsahu porovnateľné s rozhodnutím najvyššej súdnej
inštancie, na ktorého koncipovaní sa podieľajú viaceré osoby s právnickým vzdelaním.62. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal postup správcu dane počas daňovej
kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav

a zároveň uviedol, ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t. j. jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach, spolu s úvahou, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný
teda napadnuté rozhodnutie dôkladne odôvodnil. Aj správca dane dôkladne odôvodnil prvostupňové
rozhodnutie, keď uviedol svoje skutkové zistenia a tiež to, ako zistený skutkový stav právne posúdil.

Rozhodnutia finančných orgánov boli teda riadne odôvodnené, a preto im nie je možné prisúdiť vadu
nepreskúmateľnosti. Námietka žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, teda
nebola dôvodná.

63. Námietky žalobcu týkajúce sa použitia pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ a „účelovo
vložená spoločnosť“ v prvostupňovom rozhodnutí zo strany správcu dane neboli dôvodné. V súvislosti

s predmetnou námietkou považoval správny súd za podstatné, že finančné orgány identifikovali
obchodný reťazec, v ktorom došlo k podvodu na dani z pridanej hodnoty, pričom poukázali na úlohou
(funkciu), ktorú v ňom zohrali jednotlivé obchodné spoločnosti, a že svoje závery podložili konkrétnymi
skutkovými zisteniami. K pojmu „nezvestný obchodník“ (resp. „zmiznutý obchodník“ alebo „stratený
obchodník“) sa napokon správca dane vo všeobecnej rovine ako aj s prihliadnutím k skutkovým

okolnostiam preskúmavanej právnej veci vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí.

64. K poukazu žalobcu na právny názor Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Českej
republiky a českého Najvyššieho správneho súdu správny súd uvádza, že tieto súdne inštancie
sú súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od

rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými
zmenami. Právne názory prezentované v rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho
súdu Českej republiky, či českého Najvyššieho správneho súdu alebo iných súdnych orgánov štátov
odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred
slovenskými súdmi. Pre možnú aplikovateľnosť právneho názoru prezentovaného v súdnom rozhodnutí

vydanom v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to
prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov.
Žalobca tak v správnej žalobe neurobil. Poukaz žalobcu na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach
českých súdnych inštancií preto nemohol zvrátiť záver správneho súdu, že žaloba nie je dôvodná.

65. K poukazu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie správny súd uvádza, že
z rozhodovacej praxe tejto súdnej inštancie pre podnikateľa nevyplýva iba ochrana práva na odpočítanie
dane, ale (okrem iných) aj povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom,
aby v prípade odhalenia podvodného konania v obchodnom reťazci, do ktorého bol podnikateľ zapojený,
nevznikli pochybnosti o tom, či o podvode vedel alebo so zreteľom k všetkým okolnostiam vedieť mohol.

Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil
svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dohadovaní obchodných kontraktov sa v rámci
možností snažil dbať o to, aby jeho obchodní partneri neboli problémoví. Ako to už bolo uvedené,
v preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukazoval, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej
účasti na daňovom podvode prijal.

66. Napokon správny súd (s prihliadnutím k rozsahu žaloby) pripomína, že pri svojom rozhodovaní sa
nutne nemusí vysporiadať s každým čiastkovým argumentom uvedeným v žalobe. Úlohou správneho
súdu je vysporiadať sa s obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa teda musí
vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými

námietkami môže v určitých prípadoch konzumovať aj vysporiadanie sa s čiastkovými a súvisiacimi
námietkami. Pri svojom rozhodovaní sa preto zameral na podstatné námietky žalobcu, ktorých obsahom
a zmyslom (s istou mierou zjednodušenia) bolo spochybnenie správnosti záveru finančných orgánov
o splnení podmienok pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu jeho účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, spochybnenie zákonnosti vykonanej daňovej

kontroly a zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a spochybnenie zákonnosti rozhodnutí finančných
orgánov z dôvodu absencie náležitostí predpísaných právnymi predpismi. Správny súd pritom osobitne
zdôrazňuje, že postup finančných orgánov a závery, ku ktorým dospeli, preskúmal a mohol preskúmaťlen v nadväznosti na konkrétne žalobné body. To znamená, že aj otázku, či v preskúmavanej právnej
veci došlo k daňovému podvodu, mohol správny súd posúdiť len v medziach žalobných bodov.

67. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §
190 SSP zamietol.

68. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že aj napriek úspechu

žalovaného v konaní mu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní
nevznikli.

69. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v

Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.