Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116203186
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Mederová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7116203186.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej
a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., so
sídlom Priemyselná 10, Bratislava, IČO: 45 556 954, zastúpený AK Igor Milichovský s.r.o., so sídlom
Južná trieda 2/A, Košice, IČO: 54 824 486, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so
sídlomMlynská31,Košice,IČO:36599361,KVASŇOVSKÝ&PARTNERS|ADVOKÁTIs.r.o.,sosídlom

Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 8 689,19 eura
s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 26Cb/14/2016, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2022 č. k. 4Cob/99/2021-581, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie o d m i e t a.

III. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. novembra 2020 č. k.
26Cb/14/2016-455 v prvom výroku konanie neprerušil, v druhom výroku žalobu zamietol a v treťom
výroku žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 8 689,19 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8
689,19 eura od 19. februára 2015 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 eur a náhrady trov konania.

1.2. Žalobca tvrdil, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení s inštalovaným výkonom
950,4 kW, umiestnenom na pozemku s parc. č. XXXX/X nachádzajúcim sa v katastrálnom území S..
Zariadenie na výrobu elektriny žalobcu bolo uvedené do prevádzky 6. júna 2011. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) rozhodnutím č. 0743/2014/E-OZ z 22. októbra 2013 schválil
žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/
MWh. Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej 19.

novembra 2014 medzi žalobcom ako výrobcom elektriny, spoločnosťou Východoslovenská energetika
a.s. ako odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, sa žalovaný
v článku I ods. 1 písm. f) zaviazal zaplatiť žalobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO.
Žalovaný listom z 15. decembra 2014 oznámil žalobcovi, že zo strany žalobcu neprišlo v roku 2014 k
splneniu všetkých zákonných náležitostí pre podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku
2015, konkrétne podľa § 4 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko

účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v roku 2014
(ďalej len „zákon o podpore OZE“). Žalovaný v ďalšej komunikácií so žalobcom spresnil, že žalobcanesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, t. j. povinnosť oznámiť
žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu

na nasledujúci kalendárny rok. Podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnom od 1. januára
2014 si žalobca nemohol uplatniť na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení v roku 2015 právo na doplatok
podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE. Žalovaný preto vrátil žalobcovi v prílohe listu z 19.
februára 2015 faktúru č. 150001 zo 4. februára 2015, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému nárok za
mesiac január 2015 vo výške 8 689,19 eura. Žalobca v konaní tvrdil, že svoju oznamovaciu povinnosť

podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE voči ÚRSO splnil podaním žiadosti o schválenie ceny
elektriny na stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026 a zároveň ÚRSO zaslal list z 13. augusta 2014 so
skutočnosťami podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE a v totožnom znení aj žalovanému. Listy
boli odovzdané na poštovú prepravu 14. augusta 2014. Aj pokiaľ by túto povinnosť žalobca nesplnil,
žalobca tvrdil, že toto porušenie nemôže byť sankcionované stratou nároku na podporu pre rok 2015 v
zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, pričom poukázal na § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE.

Zariadeniežalobcunavýrobuelektrinybolouvedenédoprevádzkypred1.januárom2014(6.júna2011),
nemalo sa preto naňho vzťahovať § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnom od 1. januára 2014.

1.3. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku z 27. februára 2018 č. k. 26Cb/14/2016-243 žalobe
vyhovel. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 26. novembra 2019 č. k.

3Cob/91/2018-401 v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

1.4. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní konštatoval, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že
uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, číslo zmluvy PDS:

OZE_252_2011_15, číslo zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE z 19. novembra 2014, že žalovaný
listom z 15. decembra 2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015
a skutočnosť, že žalobca doručil žalovanému faktúru č. 150001 zo 4. februára 2015 splatnú 18. februára
2015 na sumu 8 689,19 eura a že žalovaný faktúru vrátil žalobcovi. Spornou bola skutočnosť, či si
žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť v roku 2014 podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o podpore OZE a či žalobca má nárok na zaplatenie sumy 8 689,19 eura s úrokom z omeškania vo
výške 8,05 % ročne od 19. februára 2015 do zaplatenia.

1.5. Súd prvej inštancie poukázal na závery rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 50/2015, PL. ÚS 17/2014 a IV. ÚS 491/2018 a judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Nálezom ústavného súdu z 22. marca 2017 sp.
zn. PL.ÚS 50/2015 mal súd prvej inštancie za preukázané, že § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nie
je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie, preto konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) neprerušil.

1.6. Žalobca v konaní tvrdil, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť: a) doručením cenového
rozhodnutia ÚRSO e-mailom z 5. februára 2014, b) doručením oznámenia spolu s faktúrou č. 140006

z 2. júla 2014 a c) doručením oznámenia - Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej
elektrinyvroku2015aOznámenieouplatnenípodporyvroku2015z13.augusta2014.Zároveňžalobca
tvrdil, že ak by aj nedoručil žalovanému oznámenie o uplatnení podpory, nevzťahovala by sa na neho
sankcia uvedená v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom od 1. januára 2014 s
poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že novelou § 4

ods. 3 zákona o podpore OZE účinnou od 1. januára 2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ale došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností
výrobcov uvedených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE a to tak, že výrobca elektriny s právom na
podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení
na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. V zmysle

nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 táto sankcia uvedená v § 4 ods. 3 zákona o podpore
OZE nie je neprimeraná a nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.1.7. Súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že žalobca spolu s faktúrou č. 140006 z 2. júla 2014
doručil žalovanému aj list z 2. júla 2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu na rok 2015. Z
poštovej knihy žalovaného doručenie nevyplýva a vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručenia,

nevie žalobca súdu preukázať, že oznámenie bolo doručené. Súd prvej inštancie neakceptoval názor
žalobcu,žesisvojuoznamovaciupovinnosťsplnildoručenímcenovéhorozhodnutiaÚRSOz22.októbra
2013 č. 0743/2014/E-OZ. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na závery
ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 a IV. ÚS 491/2018.

1.8. Žalovaný v konaní uviedol, že 18. augusta 2014 mu bolo v zásielke od spoločnosti EL-
INSTA ENERGO s.r.o. doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory s dátumom 13. augusta 2014.
Uvedená zásielka bola daná na poštovú prepravu 14. augusta 2014 a odosielateľ EL-INSTA ENERGO
s.r.o. vykonával pre žalobcu administratívne činnosti vrátane kompletnej poštovej agendy. Žalovaný v
konaní tvrdil, že lehota k 15. augustu bola hmotnoprávna, preto si žalobca svoju povinnosť doručiť
oznámenie do 15. augusta 2014 včas nesplnil.

1.9. Súd prvej inštancie poukázal na závery uznesenia najvyššieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn.
2Obdo/18/2018, podľa ktorých, ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou
lehotou,ktorájevyjadrenáčíselneaurčenánapresnestanovenýdátumdňa15.augusta,jetakútolehotu

potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej
lehoty je opretý aj o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý dospel k záveru, že sankčný
mechanizmus v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter a spôsobuje právne
následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej
a aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. S poukazom na § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o podpore OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane
najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci
moment pre uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je potrebné považovať
moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, pretože až od tohto momentu sa
jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré

s takýmto prejavom vôle zákon spája.

1.10. Keďže žalobca nesplnil svoje povinnosti riadne a včas, nemohol si na elektrinu v danom zariadení
v mesiaci január 2015 uplatniť právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE. Súd prvej
inštancie preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudkom z 29. septembra 2022 č. k. 4Cob/99/2021-581
vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol a vo výroku o nároku na
náhradu trov konania, potvrdil, vo výroku II. odmietol odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým konanie neprerušil, vo výroku III. návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania

zamietol, vo výroku IV. žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

2.1. Odvolací súd poukázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
a vo vzťahu k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie na závery uznesenia najvyššieho súdu z 27.

augusta 2019 sp. zn. 2Obdo/18/2018, pričom uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu prešlo aj testom
ústavnosti, keď ústavná sťažnosť bola uznesením ústavného súdu zo 6. februára 2020 sp. zn. II.
ÚS 52/2020 odmietnutá. Vychádzajúc zo záverov uvedeného rozhodnutia, ako aj zo záverov nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru,
že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uvedenú § 4 ods. 2 písm. a c) zákona o podpore OZE, pretože

nedoručil žalovanému oznámenie do 15. augusta 2014 tak, aby mal žalovaný v tento deň zásielku vo
svojej dispozičnej sfére.

2.2. Odvolací súd k odvolacej argumentácii žalobcu uviedol, že cenové rozhodnutie ÚRSO je
rozhodnutím vydaným v osobitnom konaní medzi žalobcom a ÚRSO a žalovaný v tomto konaní

nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE. Z cenového rozhodnutia ÚRSO vyplýva, že ÚRSO pri posudzovaní
predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v roku 2014 uplatní doplatok, vychádzal z údajov
pre rok 2014 predložených žalobcom, teda z údajov vzťahujúcich sa na rok 2014 a nie na rok 2015.Výrobcovia elektriny môžu v priebehu obdobia, na ktoré im bolo cenové rozhodnutie vydané z rôznych
dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako pôvodne uviedli vo svojej žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a
právo na podporu si neuplatniť. V zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE ide o každoročne

opakovanúpovinnosť.Tým,žezákonomjeuloženápovinnosťkaždoročneoznamovaťdanéskutočnosti,
zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku
2013. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho
orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nahradiť. Súd prvej inštancie preto
podľa odvolacieho súdu rozhodol vecne správne.

2.3. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku súdu prvej inštancie o neprerušení konania odvolací
súd uviedol, že § 357 CSP neumožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý návrh
strany sporu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP. Odvolací súd preto odvolanie
žalobcu v súlade s § 386 písm. c) CSP odmietol.

2.4. K návrhu na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd
uviedol, že v danom prípade nie je daná potreba stanoviť hranice vnútroštátneho práva a vyriešenie
prejudiciálnej otázky nastolenej žalobcom nie je spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V
danom prípade nejde o spor, ktorého predmetom by bol výklad predpisov úniového práva a žalobcom
nastolené otázky predstavujú len polemiku o právnych otázkach, ktoré sú už na vnútroštátnej úrovni

ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a ústavného súdu jednoznačne ustálené a vyriešené.
Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby
rozhodnutie odvolacieho súdu vo výrokoch I., III. a IV. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

3.1. Dovolacie dôvody žalobca vymedzil vadou podľa § 420 písm. e) a f) CSP a nesprávnym právnym
posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.2. Dovolacie dôvody spočívajúce vo vade v zmysle § 420 písm. e) CSP a v nesprávnom právnom
posúdení veci žalobca odôvodnil nekonformnosťou § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s právom
Európskej únie. Žalobca poukázal na čl. 2 Zmluvy o Európskej únii, čl. 14 Charty základných práv
Európskej únie, čl. 2 písm. k) a článok 13 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES
z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a

následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (ďalej len „smernica 2009/28/ES“), bod 37, bod
38 odôvodnenia a čl. 37 ods. 1 písm. b), čl. 37 ods. 4 písm. a), b) a d) Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa
zrušuje smernica 2003/54/ES (ďalej len „smernica 2009/72/ES“). Súčasťou systému podpory tak, ako
ho vymedzovali uvedené smernice, ktorý bol v Slovenskej republike zavedený zákonom o podpore OZE,

bol aj inštitút doplatku podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE a právo na odber elektriny
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené
za cenu elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore OZE. Zákonodarca v § 4 ods.
2 písm. c) zákona o podpore OZE vymedzil lehotu na splnenie oznamovacej povinnosti „vždy k 15.
augustu na nasledujúci kalendárny rok“, čo umožňovalo rôzny výklad. Splnenie oznamovacej povinnosti

nie je pre ÚRSO a ani pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy významné a splnenie tejto povinnosť je
preto podľa žalobcu bezúčelné. Sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je formulovaná ako
následok, ktorý nastáva bez ďalšieho v prípade, že výrobca elektriny si nesplní povinnosť uvedenú v
§ 4 ods. 2 zákona o podpore OZE. O porušení povinnosti neprebieha žiadne správne konanie, súdne
konanie alebo iný právny proces.

3.3. Podľa dovolateľa je vnútroštátne ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v rozpore s čl. 13
ods. 1 smernice 2009/28/ES, keďže sa ním zaviedlo neprimerané a nie nevyhnutné opatrenie v podobe
sankciestratypodporypodľa§3ods.1písm.c)zákonaopodporeOZEnajedenkalendárnyrok.Žalobca
poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. septembra 2014 v spojených veciach

C-204/12 až C-208/12 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 1. júla 2014 vo veci C-573/12.

3.4.Žalobcapoukázalajnazavedenienepravejretroaktivitypri§4ods.3vspojenís§18eods.1zákona
o podpore OZE. Táto právna úprava zásadne oslabuje právnu istotu na strane žalobcu a ostatnýchvýrobcov elektriny a je v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Podľa žalobcu je sankcia za
porušenie oznamovacej povinnosti bezúčelná a nie je odôvodnená dosiahnutím žiadneho verejného
záujmu, pre ktorý by bola ospravedlniteľná. Nie je daný žiaden legitímny dôvod na jej retroaktívne

uplatňovanie aj na tie subjekty, ktoré uviedli svoje zariadenia na výrobu elektriny do prevádzky pred
dňom účinnosti novely zákona o podpore OZE.

3.5. Naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP vidí dovolateľ v tom, že odvolací
súd nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie a vylúčil tak z rozhodovania a z

výkladu práva Európskej únie komunitárneho sudcu. Žalobca nesúhlasí so závermi odvolacieho súdu,
ktorý konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP neprerušil a nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálnu otázku. Dovolateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu z 3. júla 2008 sp. zn. IV. ÚS
206/08.

3.6. Žalobca namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spolu s rozsudkom

súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa podľa žalobcu nevysporiadal s jeho argumentáciou o možnej
aplikácii § 43c ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“). Žalovaný na potvrdenie včasnosti doručenia oznámenia doručil žalobcovi návrh Zmluvy o
dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktorá bola žalobcom podpísaná 15.
októbra 2014 a žalovaným 22. októbra 2014.

3.7. Žalobca dovolaciemu súdu navrhuje, aby dovolací súd v prípade, ak sa nestotožní s právnym
názorom žalobcu, dovolacie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie ním
špecifikované prejudiciálne otázky.

4. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že nejde o
spor, ktorého podstatou by bol výklad predpisov komunitárneho práva. V konaní pred súdmi nižšej
inštancie bolo základnou spornou otázkou splnenie zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE a s tým súvisiaci výklad lehoty „k 15. augustu“. Ústavná konformnosť
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE ako aj nadväzujúcej sankcie podľa § 4 ods.

3 zákona o podpore OZE bola preskúmavaná zo strany ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS
50/2015. Ústavný súd v neskoršom náleze sp. zn. IV. ÚS 491/2018 a v uznesení sp. zn. II. ÚS 52/2020
zdôraznil, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny primárne
vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva,
poukazujúc pritom na súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi

distribučných sústav. Otázka posúdenia momentu, kedy sa povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o podpore OZE považuje za splnenú a interpretácia termínu „k 15. augustu“ je už jednotne
vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu v uzneseniach sp. zn. 2Obdo/18/2018,
3Obdo/72/2019, 3Obdo/116/2019, 1Obdo/27/2020 a 4Obdo/90/2020 a v rozhodnutiach ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 491/2018, II. ÚS 52/2020, I. ÚS 487/2020. V predmetnej veci nie je prítomný žiaden

prvok úniového práva. Zároveň vnútroštátne právo členských štátov je z konania o prejudiciálnej otázke
vylúčené, teda Súdny dvor Európskej únie nemôže uskutočňovať výklad vnútroštátneho práva. Súdny
dvor Európskej únie nesmie vnútroštátnym súdom poskytnúť odpoveď na otázku, či existuje rozpor
vnútroštátnehoprávaaprávaEurópskejúnie,pretožebytýmpreskúmavalvnútroštátneprávoaprekročil
svoje právomoci. Žalovaný poukázal na rozsudok ČEZ, C-115/08, bod 57, rozsudok Heinrich

Bauer Verlag, C-360/06, bod 15 a rozsudok Essent Belgium NV, C-201/12, C-2016/12 a C-208/12 bod
52. V danom prípade súdy nižšej inštancie ani nemali povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskej únie, keď nešlo o súdy poslednej inštancie.

4.1. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že dovolateľ

nevymedzil jasne a zrozumiteľne žiadnu právnu otázku. K dôvodu prípustnosti podľa § 420 písm. f) CSP
žalovaný poukázal na stanovisko R 2/2016 a zároveň uviedol, že odvolací súd sa dostatočne vysporiadal
so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci.

4.2. K žalobcovmu návrhu na prerušenie dovolacieho konania žalovaný zopakoval, že v predmetnej

veci nie je prítomný žiaden prvok úniového práva a celý predmet sporu sa týka výlučne správnej
interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia už bola naviac
ustálenou rozhodovacou praxou vyriešená. Predbežná otázka sa má týkať práve Európskej únie a nie
vnútroštátneho práva členského štátu. Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvoromEurópskej únie je potrebné podľa žalovaného považovať za nedôvodný, neúčelný, nehospodárny a
zbytočne zvyšujúci náklady konania.

4.3. Žalovaný dovolaciemu súdu navrhuje, aby dovolanie žalobcu odmietol, prípadne zamietol.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru,
že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť a návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 162

ods. 1 písm. c) CSP je potrebné zamietnuť.

K návrhu na prerušenie dovolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP

6. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská

republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

7. Podľa článku 267 Zmluvy fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v konsolidovanom znení
(predtým článok 234) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré

sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v
prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe,
Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

8. Žalobca v dovolaní najvyššiemu súdu navrhol, aby dovolacie konanie prerušil a Súdnemu dvoru

Európskej únie predložil nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
Majú sa článok 2 Zmluvy o Európskej únii; článok 16 Charty základných práv Európskej únie; článok 2
písm.k)vspojenísčlánkom13smerniceEurópskehoparlamentuaRady2009/28/ESz23.apríla2009o
podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení
smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES a článok 37 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 37 odsek 4 písm. a),

b) a d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách
pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že:
A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému
podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku
vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku na

finančnúpodporunaobdobieceléhokalendárnehoroka,atozanesplneniejehooznamovacejpovinnosti
voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom,
že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva
dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, pričom:
- zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.08. roka

predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny alebo
ju treba splniť v deň 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a
predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12.
aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.08. aktuálneho kalendárneho
roka a pričom

- národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bez ohľadu na
oznámenie elektroenergetického podniku už disponujú údajom o predikcii dodávky elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického podniku získať podporu
je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje po dobu 15 rokov,
B) zamedzujú takej vnútroštátnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepriznáva národnému

energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní prejednať uloženie sankcie
elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie
jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátaneoznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie povinnosti sankciu, pričom
takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení prebehlo správne alebo súdne

konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc, pričom rozhodujúcim je
tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu súkromného
práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil,
C)zamedzujútakejvnútroštátnejprávnejúprave,oakúidevovecisamej,ktorábezrelevantnéhodôvodu
odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z

obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému
energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje
podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny,
vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate
nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho roka?

9. Najvyšší súd je pre účely článku 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu
nie je prípustný (riadny alebo mimoriadny) opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva (m. m.
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 16. decembra 2008, C-210/06). Preto je namieste zaoberať
sa jeho povinnosťou vyplývajúcou z článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Aj

v prípade prejudiciálnej povinnosti najvyššieho súdu musí platiť, že ide o otázku týkajúcu sa výkladu
ustanovení práva Európskej únie. Súčasne je potrebné dodať, že z tejto prejudiciálnej povinnosti
vyplývajúcej pre najvyšší súd z článku 267 ZFEÚ boli Súdnym dvorom Európskej únie identifikované
výnimky.

10. Konanie zavedené článkom 234 ES (aktuálne článok 267 ZFEÚ - pozn. dovolacieho súdu) je
nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny
dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Spoločenstva, ktorý potrebujú pre riešenie sporov, o ktorých
majú rozhodovať (najmä rozsudky z 5. februára 2004, Schneider, C-380/01, Zb. s. I-1389, bod 20;
zo 14. septembra 2006, Stradasfalti, C-228/05, Zb. s. I-8391, bod 44, ako aj rozsudok zo 16. októbra

2008, Kirtruna a Vigano, C-313/07, Zb. s. I-7907, bod 25). V rámci tejto spolupráce prislúcha len
vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje spor a musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby
posúdil s ohľadom na osobitosti prerokovávanej veci nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke
pre vydanie vlastného rozsudku, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru (rozsudok z 5.
februára 2004, Schneider, C-380/01, Zb. s. I-1389 bod 21; rozsudok z 30. júna 2005, Längst, C-165/03,

Zb. s. I-5637, bod 31, ako aj rozsudok zo 16. októbra 2008, Kirtruna a Vigano, C-313/07, Zb. s. I-7907,
bod 26).

11. Článok 177 (aktuálne článok 267 ZFEÚ - pozn. dovolacieho súdu) tretí odsek smeruje najmä k
tomu, aby sa v rámci Spoločenstva zabránilo rozdielnej judikatúre o otázkach práva Spoločenstva. Ak

sa položí otázka výkladu podľa článku 177, treba teda dosah tejto povinnosti posúdiť podľa týchto cieľov
v závislosti od jednotlivých kompetencií vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora. V tejto súvislosti treba
spresniť zmysel výrazu „ak sa položí takáto otázka“ na stanovenie podmienok, kedy vnútroštátny súd,
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný
obrátiť sa na Súdny dvor. ... V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177

vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky
ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na
vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva
Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech
by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. (rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie zo 6. októbra 1982, Srl CILFIT, 283/81, bod 7, 8 a 10).

12. Žalobca sa domáha výkladu článku 2 Zmluvy o Európskej únii, článku 16 Charty základných práv
Európskej únie, článku 2 písm. k) v spojení s článkom 13 smernice 2009/28/ES a článku 37 ods. 1 písm.
b) v spojení s článkom 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES v nadväznosti na vnútroštátnu

úpravu obsiahnutú v § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 2 písm. c), § 4 ods. 3 a § 18e
ods. 1 zákona o podpore OZE.13. Zákonom o podpore OZE v jeho pôvodnom znení bola v podmienkach Slovenskej republiky
implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES o podpore kongenerácie
založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne mení a

dopĺňa smernica 92/42/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES o podpore
elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na vnútornom trhu s elektrickou energiou, ktorá
bola neskôr zrušená smernicou 2009/28/ES.

14. Cieľom smernice 2009/28, ako vyplýva z jej článku 1, je definovať spoločný rámec na podporu výroby

energie z obnoviteľných zdrojov, a to najmä stanovením záväzných vnútroštátnych cieľov týkajúcich
sa podielu energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov v hrubej konečnej spotrebe energie (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a ďalšie, C-215/16, C-216/16,
C-220/16 a C-221/16, bod 26). Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2009/28 sú teda členské štáty povinné
zabezpečiť, aby podiel energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na ich konečnej spotrebe
energie na rok 2020 zodpovedal aspoň celkovému vnútroštátnemu cieľu, keďže ustanovené v prílohe I

časti A k tejto smernici, ktoré musí byť v súlade s cieľom dosiahnuť podiel „energie“ vyrobené z najmenej
20 % obnoviteľných zdrojov (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 20. septembra 2017, Elecdey
Carcelen a ďalšie, C-215/16, C-216/16, C-220/16 a C-221/16, bod 27).

15. Na dosiahnutie týchto cieľov môžu členské štáty podľa článku 3 ods. 3 prvého pododseku písm. a)

smernice2009/28uplatňovať„schémypomoci“vzmyslečlánku2druhéhoodsekupísm.k)tohtozákona,
a teda poskytnúť najmä investičnú pomoc, oslobodenie od dane alebo jej zníženie a vrátenie dane alebo
dokonca uložiť povinnosť využívať energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov (rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a ďalšie, C-215/16, C-216/16, C-220/16 a
C-221/16, bod 29). Členské štáty tak majú priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré považujú

za vhodné na dosiahnutie celkových vnútroštátnych záväzných cieľov stanovených v článku 3 ods. 1
a 2 smernice 2009/28 v spojení s prílohou I k tejto smernici (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a ďalšie, C-215/16, C-216/16, C-220/16 a
C-221/16, bod 32).

16. Súdny dvor Európskej únie vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k výkladu smernice 2009/28/
ES upresnil, že z odôvodnenia 25 smernice 2009/28/ES, ako aj z článku 1, článku 2 druhého odseku
písm. k) a článku 3 ods. 3 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle vykonať úplnú
harmonizáciu vnútroštátnych systémov podpory výroby zelenej energie v uvedenej smernici (porovnaj
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 1. júla 2014, Alands Vindkraft, C-573/12, body 59 až 63).

Naopak, tak ako už bolo citované vyššie, zo samotného znenia článku 3 ods. 3 smernice 2009/28/ES,
podľa ktorého členské štáty „môžu“ uplatňovať najmä systémy podpory, podľa Súdneho dvora Európskej
únie vyplýva, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré môžu
prijať na dosiahnutie cieľov stanovených v článku 3 ods. 1 a 2 smernice (porovnaj rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park, C 220/19, bod 68).

17. Smernica 2009/28/ES v zmysle výkladu už uskutočneného Súdnym dvorom Európskej únie tak
nemala za cieľ stanovenie jednotných pravidiel národných systémov podpory využívania energie z
obnoviteľných zdrojov energie, ale uľahčenie cezhraničnej podpory energie z obnoviteľných zdrojov
energie bez toho, aby boli ovplyvnené národné systémy podpory (odsek 25 odôvodnenia smernice

2009/28/ES)a(okremďalšíchcieľov)stanoveniezáväznýchnárodnýchcieľovprecelkovýpodielenergie
z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe (čl. 1 smernice 2009/28/ES).

18. Aj v rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré poukázal žalobca vo svojom dovolaní
(rozsudok z 1. júla 2014 vo veci C-573/12, Alands Vindkraft AB a rozsudok z 11. septembra 2014

v spojených veciach C-204/12 až C-208/12, Essent Belgium NV), ktoré sa týkali záruk pôvodu
elektrickej energie (ktoré samé o sebe ani nezakladali právo na používanie národných mechanizmov
podpory zavedených v členských štátoch) a certifikátov elektrickej energie, Súdny dvor Európskej únie
konštatoval, že z článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES z 27. januára 2001 o
podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou

energiou, ktorá bola zrušená smernicou 2009/28/ES vyplývalo, že cieľom tejto smernice nebolo zaviesť
rámec Spoločenstva týkajúci sa vnútroštátnych systémov podpory, ale skôr zaručiť riadne fungovanie
existujúcich systémov tak, že sa zachová dôvera investorov, a to až do okamihu, keď by bol takýto rámec
Spoločenstva prípadne prijatý. V rozsudku z 1. júla 2014 vo veci C-573/12, Alands Vindkraft AB, Súdnydvor Európskej únie uviedol, že článok 1 smernice 2009/28/ES, ktorý opisuje jej predmet, neobsahuje
usmernenia, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť, že táto smernica má harmonizovať osobitné
charakteristiky jednotlivých vnútroštátnych systémov podpory. Článok 3 ods. 3 smernice 2009/28/

ES podľa Súdneho dvora Európskej únie v podstate len povoľuje a podporuje vnútroštátne systémy
podpory výroby zelenej energie, neuvádza nič o konkrétnych charakteristikách, s výnimkou upresnenia,
že členské štáty sú oprávnené rozhodnúť sa v súlade s článkami 5 až 11 smernice, do akej miery
budú podporovať zelenú energiu vyrobenú v inom členskom štáte. Podstatou žalobcom označených
rozhodnutíbolaargumentáciatýkajúcasaochrany(resp.zvýhodňovania)miestnychvýrobcovelektrickej

energie, keď vnútroštátna právna úprava nepripúšťala záruky pôvodu vydané v iných krajinách a
certifikáty zelenej elektrickej energie vyrobenej v inom štáte. Časti vyňaté žalobcom v dovolaní sa už
týkaliposudzovaniatakejtovnútroštátnejúpravyzpohľaduzásadyvoľnéhopohybutovaru,keďževznikla
otázka, či takáto vnútroštátna úprava nezamedzuje dovozu zelenej elektrickej energie pochádzajúcej z
iných členských štátov. Uvedený aspekt obmedzenia voľného pohybu tovaru ale v tu najvyšším súdom
posudzovanej veci prítomný (a vôbec namietaný dovolateľom) nie je.

19. Vo vzťahu k článku 13 smernice 2009/28/ES, ktorého výkladu sa dovolateľ domáha, najvyšší
súd uvádza, že tento článok upravuje administratívne postupy a predpisy vzťahujúce sa na postupy
schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam a
súvisiacim infraštruktúram prenosových a distribučných sústav na výrobu elektriny a tepla alebo chladu

z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy premeny biomasy na biopalivá alebo na iné energetické
produkty. Článok 13 ods. 1 a 2 ďalej vymedzuje právny rámec pre správne postupy, vrátane územných
rozhodnutí a stavebných povolení, ukladané správne poplatky pri takýchto postupoch a technické
špecifikácieprezariadeniaasystémynavýrobuenergiezobnoviteľnýchzdrojov.Zuvedenéhočlánku13
smernice 2009/28/ES, ako aj z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (napríklad rozsudok

z 28. mája 2020, Syndyk, C-727/17 a rozsudok z 20. septembra 2017, v spojených veciach Elecdey
CarcelenSAai.,C-215/16,C-216/16,C-220/16aC-221/16),nevyplýva,žebyuvedenýčlánokupravoval
„systémy podpory“ tak, ako uvedená smernica tento pojem definuje v čl. 2 písm. k), prípadne že by v
tomto konaní posudzovaná vnútroštátna právna úprava upravovala „správne poplatky“ alebo „správne
postupy“ týkajúce sa zariadení na výrobu elektriny.

20. Z uvedených dôvodov najvyšší súd konštatuje, že otázky, ktoré v tomto konaní vznikli a posudzovaná
vnútroštátna úprava, nedávajú potrebný skutkový a právny základ pre záver o tom, že pre rozhodnutie
tohto sporu je potrebné uskutočniť výklad dovolateľom navrhovaného čl. 2 písm. k) v spojení s čl.
13 smernice 2009/28/ES, prípadne iných ustanovení uvedenej smernice, Súdnym dvorom Európskej

únie. Dovolateľom navrhovaný výklad týchto ustanovení nie je podľa najvyššieho súdu relevantný pre
rozhodnutie tejto veci.

21. Vo vzťahu k navrhovanému výkladu článku 37 ods. 1 písm. b) a článku 37 ods. 4 písm. a),
b) a d) smernice 2009/72/ES, najvyšší súd uvádza, že účelom článku 37 ods. 4 smernice 2009/72

(ako vyplýva z jeho znenia) je umožnenie regulačným orgánom vykonávať povinnosti uvedené v
odsekoch 1, 3 a 6 článku 37 smernice 2009/72/ES. Povinnosť regulačného orgánu podľa článku 37
ods. 1 písm. b) smernice 2009/72/ES (na ktorú sa dovolateľ odvoláva) spočíva v zabezpečovaní,
aby prevádzkovatelia prenosových a distribučných sústav, a prípadne aj vlastníci sústav, ako aj
všetky elektroenergetické podniky, dodržiavali svoje povinnosti vyplývajúce z tejto smernice a iných

príslušných právnych predpisov Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa týkajú cezhraničných záležitostí.
Predmetom úpravy smernice 2009/72/ES pritom nie sú povinnosti v oblasti podpory využívania energie
z obnoviteľných zdrojov energie. Ako už bolo uvedené najvyšším súdom vyššie, smernica 2009/28/
ES nemala za cieľ stanovenie jednotných pravidiel národných systémov podpory využívania energie
z obnoviteľných zdrojov energie a neupravuje konkrétne povinnosti elektroenergetických podnikov a

prevádzkovateľov prenosových a distribučných sústav v rámci podmienok národných systémov podpory
využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie.

22. Podľa článku 1 smernice 2009/72/ES je jej cieľom stanoviť spoločné pravidlá výroby, prenosu,
distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom

zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Únii. Ako vyplýva z odôvodnení 3, 7 a 8 uvedenej
smernice, jej cieľom je najmä vytvoriť úplne otvorený a konkurencieschopný vnútorný trh s elektrinou,
ktorý umožní všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom
dáva slobodu zásobovať svojich odberateľov, podporiť konkurencieschopnosť na vnútornom trhu azabezpečiť dodávky elektriny za čo najlepšiu možnú konkurenčnú cenu a vytvoriť rovnaké podmienky
na tomto trhu s cieľom dobudovať vnútorný trh s elektrinou (porovnaj rozsudky zo 17. októbra 2019,
Elektrorazpredelenie Yug, C-31/18, bod 39, ako aj z 11. júna 2020, Prezident Slovenskej republiky,

C-378/19, bod 22).

23. Najvyšší súd preto nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad ustanovení smernice 2009/72/ES vo vzťahu k časti právnej úpravy, ktorou slovenský
zákonodarca zaviedol do schémy národnej podpory využívania elektrickej energie z obnoviteľných

zdrojov energie súkromnoprávny prvok pri sankčnom mechanizme ustanovenom v § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE. Výklad ustanovení smernice navrhovaných 2009/72/ES nie je podľa dovolacieho súdu
relevantný pre rozhodnutie tejto veci týkajúcej sa podmienok vnútroštátneho mechanizmu podpory
využívania elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. Z rovnakých dôvodov nerelevantnosti
najvyšší súd nevidí dôvod ani na podanie návrhu na výklad čl. 16 Charty základných práv Európskej
únie a čl. 2 Zmluvy o Európskej únii.

24. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že právna úprava na úrovni práva Európskej únie neupravovala
pravidlá poskytovania podpory v rámci vnútroštátnych mechanizmov, návrh žalobcu na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol v súlade s § 162 ods. 3 CSP v spojení
s § 438 ods. 1 CSP. Uvedený záver ale nič nemení na povinnosti vnútroštátneho súdu v rámci

posudzovania vnútroštátnych pravidiel poskytovania podpory posúdiť, či pravidlá poskytovania podpory
sú transparentné, primerané a efektívne.

K dovolacím dôvodom podľa § 431 CSP

25. Žalobca v dovolaní namietal naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP tým,
že z rozhodovania na odvolacom súde bol vylúčený tzv. komunitárny sudca. Odvolací súd mal podľa
dovolateľa prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie bolo podľa dovolateľ potrebné pre rozhodnutie tejto veci.

26. Najvyšší súd vedomý si záverov uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008
sp. zn. IV. ÚS 206/08, konštatuje, že vzhľadom na vyššie uvedené závery k návrhu na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, tento dovolací dôvod nie je naplnený. Podľa
dovolacieho súdu nebolo potrebné pre rozhodnutie tejto veci uskutočniť výklad práva Európskej únie
postupom podľa § 267 ZFEÚ.

27. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý podľa žalobca spočíval
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súd rovnako konštatuje, že
naplnenie tohto dôvodu prípustnosti dovolania nezistil.
28. Odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie poskytli žalobcovi vyčerpávajúce odpovede ku všetkým

podstatným otázkam, ktoré v konaní vznikli. Dovolateľ si je pritom sám vedomý tej skutočnosti (ako
to vyplýva z jeho dovolania), že práve kľúčová otázka výkladu § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
OZE je už v čase podania jeho dovolania stabilne vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a
aj ústavného súdu.

29. Vo vzťahu k dovolateľom namietanej chýbajúcej odpovedi k možnej aplikácii § 43c ods. 3 OZ
najvyšší súd uvádza, že uvedená právna úprava nebola relevantná pre rozhodnutie tejto veci. Uvedené
ustanovenieupravujepostupuzatváraniazmluvyakodvojstrannéhoprávnehoúkonu,pričomúkon,ktorý
bol od žalobcu vyžadovaný v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, je jednostranným
právnym úkonom, ktorý bolo potrebné v stanovenej lehote doručiť do dispozície žalovaného a vzhľadom

na uvedené, ani neskoršie prejavy vôle žalovaného nemajú na splnenie tejto povinnosti žalobcu žiaden
vplyv. Najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd síce mohol aj k tejto pre vec nepodstatnej právnej úprave
žalobcovi poskytnúť odpoveď, jej absencia v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu však nezakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pre ktorú by bolo potrebné konštatovať naplnenie dôvodu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

30. Najvyšší súd z uvedených dôvodov konštatuje, že naplnenie dôvodov prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. e) a f) CSP nezistil.K dovolaciemu dôvodu podľa § 432 CSP

31. Najvyšší súd uvádza, že otázka výkladu § 4 ods. 2 písm. c) a § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE,

ako aj otázka ich primeranosti a nevyhnutnosti, bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a súčasne
aj ústavného súdu už vyriešená.

32.Vuznesenínajvyššiehosúduz27.augusta2019sp.zn.2Obdo/18/2018dovolacísúdkonštatoval,že
logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia [§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE]

jezrejmé,ževýrobcaelektrinyjepovinnývykonaťdvaúkony,atooznámiť uplatneniepodporyasúčasne
uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená
porušenie zákonom uloženej povinnosti. V prípade záveru o hmotnoprávnom charaktere lehoty „k 15.
augustu“ najvyšší súd poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý dospel k záveru,
že sankčný mechanizmus vyjadrený v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter.

Preto bolo podľa najvyššieho súdu potrebné dospieť k záveru, že povinnosť výrobcu podľa § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE je zachovaná, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný
deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. 15. augusta. Za rozhodujúci je potom považovať moment doručenia
prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a až od tohto momentu sa jednostranný právny úkon
výrobcu stáva perfektným a spôsobuje účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. V neskoršom

uznesení z 20. novembra 2019 sp. zn. 3Obdo/72/2019 najvyšší súd zdôraznil, že predovšetkým v
oblasti energetiky existuje skupina právnych predpisov, ktoré majú charakter tak predpisu verejného
práva, ako aj predpisu súkromného práva (napr. zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, zákon
č. 251/2012 Z. z. o energetike, ako aj zákon o OZE), kedy je nevyhnutné rozlišovať, či konkrétne
zákonné ustanovenie upravuje vzťahy medzi subjektmi súkromného práva, alebo ide o ustanovenie,

ktoré má verejnoprávny charakter. Najvyšší súd uvedené závery zopakoval aj v uzneseniach z 24.
júna 2020 sp. zn. 3Obdo/116/2019, z 27. júla 2021 sp. zn. 1Obdo/27/2020 a z 30. novembra 2021 sp.
zn. 4Obdo/90/2020. V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd zároveň poukázal na závery rozhodnutí
ústavného súdu prijaté v náleze ústavného súdu z 22. marca 2017 sp. zn. PL. ÚS 50/2015, v náleze
ústavného súdu z 31. januára 2019 sp. zn. IV. ÚS 491/2018, v uznesení ústavného súdu zo 6. februára

2020 sp. zn. II. ÚS 52/2020 a v uznesení ústavného súdu z 27. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 487/2020.

33. Ústavný súd v náleze z 22. marca 2017 sp. zn. PL. ÚS 50/2015 uviedol, že povinnosti ustanovené v §
4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore OZE sú povinnosti výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie, ktoré zákon o podpore OZE upravoval už od 1. januára 2010 a povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.

d) zákona o podpore OZE mali výrobcovia od 1. marca 2013. Účelom § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE
bolo podľa ústavného súdu ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré zákon o
podpore OZE výrobcom ukladal. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013
Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2014 tak prišlo len k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov.

34. Ústavný súd sa v náleze z 22. marca 2017 sp. zn. PL. ÚS 50/2015 venoval aj otázke retroaktivity §
4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Ústavný súd uviedol, že v danom prípade ide o nepravú retroaktivitu,
pričom ale z hľadiska podstaty a účelu napadnutého ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE,
je možné identifikovať verejný záujem, ktorý zákonodarca sledoval jeho zmenou. Podľa ústavného
súdu zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE bolo nielen

akceptovateľné, ale aj žiadúce. Ústavný súd pritom zdôraznil, že zákonodarca neukladá subjektom
práva právne povinnosti samoúčelne, ale so zjavným zámerom, aby boli dodržiavané. Podľa ústavného
súdu za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú zo zákona nárok
na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov
mimoriadnevysoká,jecelkomprirodzenéalegitímne,akzákonodarcaviažeposkytnutietejtopodporyna

dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že práve vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromnoprávneho sankčného
mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, možno považovať právnu reguláciu
podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne

akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny (z neobnoviteľných zdrojov energie), ktorý nárok
na takúto podporu nemajú, a preto by sa mohli považovať za diskriminovaných. Ústavný súd ďalej
zdôraznil záujem na transparentnosti a efektívnosti právneho mechanizmu stimulujúceho výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom stanovených povinností a skutočnosť,že podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa premieta do výslednej
ceny elektriny.

35. Ústavný súd namietanú právnu úpravu v náleze z 22. marca 2017 sp. zn. PL. ÚS 50/2015 podrobil
aj testu proporcionality. V rámci kritéria vhodnosti ústavný súd zdôraznil, že všeobecný účel napadnutej
úpravy spočíva v úsilí eliminovať negatívne dopady narastajúcej tendencie výstavby nových zariadení
na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa prejavila v náraste cien elektriny, v
konečnom dôsledku ide o eliminovanie negatívneho dopadu tejto tendencie na koncových odberateľov

elektriny. Ku kritériu vhodnosti ústavný súd uviedol, že už podľa pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE bolo neplnenie niektorých zákonných povinnosti sankcionované, a to tak, že ak ich
konkrétny výrobca elektriny nesplnil, tak ex lege nedisponoval právom na odber elektriny za cenu
elektriny na straty. Takáto právna úprava platila v čase, keď ešte neboli známe (negatívne) ekonomické
dôsledky nárastu počtu výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie na cenu elektriny pre
koncových odberateľov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažoval namietanú právnu úpravu za

drastickélegislatívneopatrenie,ktoréneprípustnýmspôsobomzasahujedoústavougarantovanýchpráv
a oprávnených záujmov výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Naopak, toto legislatívne
opatrenie označil za žiadúce, a to z hľadiska verejného záujmu na transparentnejšom určovaní cien
elektriny, ktoré je prospešné pre všetkých koncových odberateľov elektriny. Vo vzťahu ku kritériu
primeranosti (proporcionality v užšom zmysle) ústavný súd uviedol, že plnenie povinnosti podľa § 4 ods.

2 písm. c) zákona o podpore OZE nepredstavuje pre výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
mimoriadnu záťaž. Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutá právna úprava je primeraná vo vzťahu k
cieľu, ktorý je ňou sledovaný.

36. Uvedené právne závery boli prevzaté do rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, a to už

prostredníctvom uznesenia najvyššieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn. 2Obdo/18/2018, v ktorom na
ne najvyšší súd v odôvodnení poukázal, ako aj v neskorších už citovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu. Dovolateľovi preto bola týmito rozhodnutiami už zodpovedaná aj otázka, či ním namietané pravidlá
poskytovania podpory sú transparentné, primerané a efektívne.

37. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci preto najvyšší súd uvádza, že
nie je možné konštatovať prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 CSP, keďže ním vymedzené
právne otázky už boli predmetom rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a odvolací súd sa od týchto
záverov pri prijímaní rozhodnutia neodklonil.

38. Vo vzťahu k výroku III. rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
odvolacieho konania najvyšší súd zároveň uvádza, že proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu
právna úprava podanie dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci ani nepripúšťa, keďže nejde o
rozhodnutie, ktorým by sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 421 ods. 1 CSP).

39. Najvyšší súd vzhľadom na to, že nezistil naplnenie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
e) a f) CSP, ako ani podľa § 421 ods. 1 CSP a súčasne vzhľadom na záver konštatovaný v odseku 38.
odôvodnenia tohto rozhodnutia, dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP odmietol ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

40. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.