Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108209170
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4108209170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu:
Poľnohospodárske družstvo Podhorany, so sídlom Podhorany 220, IČO: 00 614 041, zast. JÁNSKY
& PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Nitra, Štúrova 13, IČO: 47 249 650,
proti žalovanému: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom v Nitre, Nábrežie za

hydrocentrálou 4, IČO: 36 550 949, zast. JUDr. Annou Polónyovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave,
Chorvátska 12, o náhradu majetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 10. júla 2013 č. k. 12C/64/2008-519 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku nad priznanú sumu
120 740,48 eura do sumy 169 935,16 eura (t. j. suma 49 194,68 eura) p o t v r d z u j e .

V napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k zaplateniu úroku z omeškania z majetkovej

ujmy za rok 2008 m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9% úrok z omeškania ročne
zo sumy 19 977,91 eura od 16. 06. 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnom napadnutom vyhovujúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie m e n
í tak, že žalobu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

sumu 258.802,90 eura so 6% úrokom z omeškania ročne zo sumy 107.864,23 eura, čo je majetková
ujma za rok 2004 od 01. 07. 2005 do zaplatenia, so 7% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.068,31
eura, čo je majetková ujma za rok 2005 od 01. 07. 2006 do zaplatenia, s 8,5% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 18.389,71 eura, čo je majetková ujma za rok 2006 od 01. 07. 2007 do zaplatenia, s
9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 33.126,33 eura, čo je majetková ujma za rok 2008 od 01.
07. 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh
zamietol a rozhodol, že o trovách konania a o trovách konania štátu rozhodne samostatným uznesením.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 30 ods. 2, § 32 ods. 2, 5, 6, 8 zák. č. 364/2004 Z. z., § 1 ods. 1,
2, 3, § 2 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 184/2003 Z. z., § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 2, § 5 nariadenia Vlády SR
č. 438/2005 Z. z. a na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal náhrady majetkovej ujmy za roky 2004 - 2009 z titulu nariadeného obmedzenia
obhospodarovania pozemkov v II. ochrannom pásme vodného zdroja Sokolníky, čím došlo k zníženiu
produkcie rastlinnej výroby. Žalobca špecifikoval ujmu za roky 2004, 2005 s poukazom na odborné

stanovisko spoločnosti INVEON, s. r. o., a to vo výške 82.411,23 eura a 97.380,72 eura. Následne za
roky 2006, 2007, 2008, 2009 stanovil ujmu na podklade odborného stanoviska s tým, že bude upresnená
a špecifikovaná na základe znaleckého dokazovania, vyčíslil ju za každý rok sumou 51.603,86 eura.Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, bránil sa tým, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikla ujma
a už vôbec nie to, že mu vznikla v dôsledku obmedzení obhospodarovania pozemkov nariadených
rozhodnutím vodohospodárskeho podniku. S týmito argumentmi žalovaného sa súd prvej inštancie

nestotožnil, naopak, považoval za preukázané, že žalobca obhospodaroval pozemky nachádzajúce sa
v ochrannom pásme, ich výmeru preukázal geodetickým elaborátom spracovaným spoločnosťou GEO -
VV, s. r. o., a takto spracovaná výmera bola odsúhlasená aj žalovaným, ďalšie spochybňujúce vyjadrenia
žalovaného ohľadne výmery pozemkov nachádzajúcich sa v PHO súd považoval za účelové, v snahe
vyhnúť sa plneniu. Žalobca preukázal, že je oprávneným nájomcom, svoj vzťah k pozemkom preukázal

nájomnými zmluvami, a preto mal súd prvej inštancie za to, že je aktívne legitimovaný na podanie
takejto žaloby, pretože Vodný zákon hovorí v § 30 ods. 2 o vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi
poľnohospodárskych pozemkov. Obmedzenie obhospodarovania bolo preukázané rozhodnutím ONV
zo dňa 30. 05. 1984, z ktorého obsahu vyplývajú obmedzenia ako všeobecná výstavba, stanovanie,
táborenie, budovanie športovísk, kúpanie, parkovanie, ťaženie zemných hmôt, skladovanie odpadov,
mrchovísk, budovanie poľných hnojísk a kompostov, záchytiek tekutého hnoja, zriaďovanie siláží,

zriaďovanie skládok mestských a priemyselných odpadov, budovanie kafilérie, bitúnkov, spaľovne
odpadov. Všeobecným dôvodom zníženia produkcie rastlinnej výroby je obmedzenie použitia hnojív
a prostriedkov na ochranu rastlín. Z listinných dôkazov vyplynulo, že rozhodnutím bývalého ONV boli
určené ochranné pásma vodného zdroja Sokolníky, v týchto pásmach boli stanovené podmienky pre
spôsob hospodárskeho využitia a podľa Vodného zákona patrí vlastníkov, správcovi alebo nájomcovi

týchto pozemkov náhrada za obmedzenie hospodárenia na týchto pozemkoch. Ujmu znáša ten, kto
vodárenskýzdrojvyužíva-vtomtoprípadejetožalovaný.Zaúčelomzisteniamajetkovejujmyvdôsledku
obmedzenia hospodárenia na poľnohospodárskej pôde v PHO za roky 2004 - 2009 súd do konania
ustanovilznalca-PoľnohospodárskyznaleckýústavSPUvNitre,ktorývovecivypracovalZPč.8/2012,z
ktoréhozáveruvyplýva,žemajetkováujmavdôsledkuobmedzeniahospodárenianapoľnohospodárskej

pôde v PHO za roky 2004 - 2009 je 258.802,90 eura, konkrétne za rok 2004 vo výške 107.864,23 eura,
za rok 2005 vo výške 28.068,31 eura, za rok 2006 vo výške 18.389,71 eura, za rok 2008 vo výške
33.126,33 eura a za rok 2009 vo výške 71.354,43 eura. Žalovaný vzniesol námietku premlčania týkajúcu
sa majetkovej ujmy za rok 2004. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca doručil žalobu Okresnému
súdu Nitra dňa 01. 04. 2008, uplatnil si ním nárok na náhradu majetkovej ujmy za rok 2004, a to, že

mu vznikla ujma za rok 2004 sa žalobca mohol dozvedieť najskôr v mesiaci jún nasledujúceho roka
2005, pretože pri stanovení výšky majetkovej ujmy sa vychádza zo štatistických údajov VÚEPP, ktoré sú
zverejňované v auguste nasledujúceho roka, ďalšími podkladmi sú účtovná závierka, ktorá je známa v
apríli nasledujúceho roka, za rok 2004 bola schválená 24. 03. 2005 a realizácia celej úrody je obyčajne
ukončená až v polovici nasledujúceho roka. Z uvedených dôvodov súd nárok žalobcu nepovažoval

za premlčaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
258.802,90 eura so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 107.864,23 eura, čo je majetková ujma
za rok 2004 od 01. 07. 2005 do zaplatenia, so 7 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.068,31
eura, čo je majetková ujma za rok 2005 od 01. 07. 2006 do zaplatenia, s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 18.389,71 eura, čo je majetková ujma za rok 2006 od 01. 07. 2007 do zaplatenia, s 9

% úrokom z omeškania ročne zo sumy 33.126,33 eura, čo je majetková ujma za rok 2008 od 01. 07.
2009 do zaplatenia. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo znaleckého posudku a priznal žalobcovi ujmu
tak, ako bola vypočítaná znalcom za jednotlivé roky 2004 až 2009. Ďalej žalobcovi súd priznal úrok
z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Výška úroku z omeškania je v
súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Zb., počiatok omeškania je 1. júl kalendárneho roka nasledujúceho

po roku, za ktorý si žalobca uplatnil majetkovú ujmu, pretože ujmu za kalendárny rok je možné určiť
až koncom druhého štvrťroka nasledujúceho kalendárneho roka. Vo zvyšnej časti, keďže žalobca si
uplatňoval majetkovú ujmu v celkovej výške 386.207,39 eura, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a
zamietol ju aj v časti zaplatenia sumy 27.560,40 eura, ktorú si žalobca uplatnil s poukazom na § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka ako príslušenstvo pohľadávky titulom nákladov spojených s jej uplatnením

za vypracovanie geodetického elaborátu, pretože je povinnosťou žalobcu viesť evidenciu pozemkov a
preukazovať ju v tomto konaní, a tak aj znášať s tým spojené náklady. O trovách konania a o trovách
konania štátu súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej v lehote 30 dní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie
v napadnutej vyhovujúcej časti, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právneposúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Žalobca svoj nárok odvodzuje od
ustanovenia § 32 zák. č. 364/2004 Z. z. o vodách, z ktorého vyplýva, že za preukázané obmedzenie
užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada

majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho
žiadosť ten, kto odoberá vodu. Z Vodného zákona jednoznačne vyplýva, že žiadateľ o náhradu
majetkovej ujmy musí splniť a preukázať všetky podmienky určené zákonom pre posúdenie existencie
majetkovej ujmy a jej výšku za príslušné roky. Žiadateľ musí predovšetkým preukázať, že má právny
vzťah k pozemkom v ochrannom pásme vodného zdroja, v ktorom stupni jeho ochrany, že ich

skutočne obhospodaroval v roku uplatňovania majetkovej ujmy a v akej výmere. Po preukázaní tohto
základného predpokladu musí žiadateľ preukázať, aké obmedzenie užívania pozemkov a činností
nariadené rozhodnutím o určení ochranných pásiem mu mohli spôsobiť a spôsobili majetkovú ujmu.
Po splnení dvoch základných podmienok prichádza do úvahy preukázanie vzniku majetkovej ujmy
a jej výšky vo finančnom vyjadrení. Žalobca zabezpečil vypracovanie geodetického elaborátu na
identifikáciu poľnohospodárskych pozemkov v pásme hygienickej ochrany vodných zdrojov v užívaní

Poľnohospodárskeho družstva Podhorany, ktorý v júni 2010 vypracovala spoločnosť GEO-VV, tento
elaborát však nepreukazoval, akú skutočnú výmeru pozemkov a na akom právnom základe žalobca
skutočne obhospodaroval spätne v jednotlivých rokoch 2004 až 2009. Súd bez toho, aby žalobca
preukázal základný predpoklad pre posúdenie vzniku majetkovej ujmy, vo veci ustanovil znalca a otázky,
ktoré mal v konaní preukázať žalobca a preveriť súd, presunul na rozhodnutie znalca. Nejasne určené

opatrenia, ktorých plnenie malo založiť právny nárok na majetkovú ujmu, vyriešil znalec tým, že ako
dôvod možného obmedzenia užívania pozemkov uvádzal všeobecné ustanovenia Vodného zákona,
určené na ochranu všetkých podzemných vôd. Znalec určil zvýšenie nákladov na rastlinnú výrobu za
roky 2004, 2005, 2008 a 2009 v celkovej sume 71.924,09 eura, pričom za rok 2009 žalobcom vykázané
náklady prevyšujú päťnásobok nákladov za ostatné roky, čo znalec rovnako neodôvodnil. Žalovaný

sa k znaleckému posudku podrobne vyjadril, pričom znalec v stanovisku nereagoval na konkrétne
vytknuté nedostatky. Uviedol ďalej, že súd sa nevyporiadal s tým, že žalobca si majetkovú ujmu za roky
2007, 2008, 2009 uplatnil podaním zo dňa 01. 06. 2010, teda v období, keď už mal žalobca preukázať
náležitosti a doklady žiadosti o majetkovú ujmu. Žalobca tak neurobil a jeho podanie neobsahovalo
základné náležitosti podania, ale len paušálnu sumu požadovanej ujmy. Po vyhodnotení vykonaných

dôkazov súd veľmi stručne odôvodnil výrok rozsudku. Súd citoval takmer všetky obmedzenia určené
rozhodnutím, avšak neuviedol, ktoré z nich spôsobili zníženie produkcie rastlinnej výroby, ani aký vplyv
na zníženie produkcie mali konkrétne vymenované opatrenia. Súd v rozhodnutí nevyhodnotil znalecký
posudokč.8/2012,zktoréhovychádzalapodľaktoréhopriznalžalobcovimajetkovúujmu.Vodôvodnení
vôbec nereagoval na zásadné písomné námietky uvedené na pojednávaní. Bez zdôvodnenia priznal

majetkovúujmuvcelejvýškeurčenejznalcom,pričomnevysvetlil,zakéhodôvoduuznalmajetkovúujmu
určenú znalcom na základe úplne iných obmedzení, než ktoré boli podľa prezentovaného názoru súdu
dôvodom na vznik majetkovej ujmy. Súd neodôvodnil, na základe čoho stanovil dobu, od plynutia ktorej
priznal žalobcovi úroky z omeškania. Žalovaný nesúhlasil so súdom určenými lehotami pre začiatok
počítania nároku na prípadné úroky z omeškania a nestotožnil sa s právnym názorom prvoinštančného

súdu o začatí plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku na majetkovú ujmu. Žalobca si uplatnil
majetkovú ujmu za rok 2004 až 01. 04. 2008, preto je jeho nárok za tento rok premlčaný. Súd
sa tiež nevysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Súd pri
vydávaní rozsudku dospel k skutkovým záverom bez toho, aby vykonal potrebné dokazovanie, ktoré by
preukazovalo správnosť jeho skutkových záverov. Odôvodnenie rozsudku malo obsahovať vysvetlenie,

prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. O podanom odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14. októbra 2014
č. k. 9Co/296/2013-644 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti zmenil

a žalobu zamietol, odôvodniac zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku tým,
že žalobca v konaní nepreukázal také obmedzenia pri hospodárení s pôdou v ochrannom pásme II.
stupňa - vonkajšom, pre ktoré by mu vzniklo právo na majetkovú ujmu, keď na všeobecné obmedzenia
pri hospodárení na pôde v II. ochrannom pásme, vzťahujúce sa na všetkých, ktorí vykonávajú činnosť,
ktorá môže ovplyvniť stav povrchových vôd a podzemných vôd a vodných pomerov, sa ustanovenie §

32 ods. 6 Zákona o vodách nevzťahuje.

4. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra 2014 č. k. 9Co/296/2013- 644
podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa4. mája 2017 sp. zn. 3Cdo/212/2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra
2014 sp. zn. 9Co/296/2013 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. NS SR vo svojom rozhodnutí
ustálil, že v čase, keď u žalobcu došlo k obmedzeniu obhospodarovania poľnohospodárskych pozemkov

v dôsledku ich zaradenia do ochranného pásma II. stupňa týkajúceho sa vodného zdroja Sokolníky,
Ministerstvovodnejsprávyavodnéhohospodárstvamalovzmysle§81ods.2písm.f/zákonastanovenú
povinnosť vydať všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanovil podrobnosti o určovaní ochranných
pásiem vodárenských zdrojov a o opatreniach na ochranu vôd. Ministerstvo v súlade s § 32 Vodného
zákona nepostupovalo, nesplnilo povinnosť vydať všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by ustanovil

podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov a o opatreniach na ochranu vôd. NS
SR ďalej uviedol, že je nesporné, že zákon č. 364/2004 Z. z. obmedzoval žalobcu pri hospodárení na
poľnohospodárskej pôde nachádzajúcej sa v ochrannom pásme II. stupňa týkajúceho sa vodného zdroja
Sokolníky, a to prinajmenej v rozsahu upravenom ustanoveniami § 35 zákona. Skutočnosť, že žalobca
bol v dôsledku povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 35 zákona o vodách ako všeobecne záväznej
právnejúpravyobmedzenýprivýkonepoľnohospodárskejčinnosti,možnonepochybnevyvodiťajztoho,

že žalobcom poľnohospodársky využívané a obhospodarované pozemky boli nariadeniami vlády SR č.
249/2003 Z. z. a č. 617/2004 Z. z., ktorými sa ustanovujú citlivé oblasti a zraniteľné oblasti, zaradené do
zraniteľných oblastí. Len skutočnosť, že štátny orgán si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona č.
364/2004 Z. z. vydať všeobecnú právnu úpravu týkajúcu sa ochranných pásiem a opatrení na ochranu
vôd (ustanoviť podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov a o opatreniach na

ochranu vôd), nemôže mať za následok zánik nároku na majetkovú ujmu za obmedzenia priamo
vyplývajúce aj z iných právnych úprav, ktoré majú všeobecne záväzný charakter. Dovolací súd preto
považoval právny názor odvolacieho súdu za nesprávny.

5. Následne opätovne rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 7. júna 2018 č. k.

9Co/251/2017-703 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do
zaplatenia sumy 120.740,48 eura potvrdil. V napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k zaplateniu
úroku z omeškania z priznanej sumy rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi 6% úrok z omeškania zo sumy 82.411,23 eura od 30. 10. 2007 do zaplatenia, 7%
úrok z omeškania zo sumy 19.939,54 eura od 30. 10.2007 do zaplatenia a 8,5% úrok z omeškania

zo sumy 18.389,71 eura od 19. 01. 2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnomnapadnutomvyhovujúcomvýrokurozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k
žalobcovi v rozsahu 37,48 %.

6. Rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 7. júna 2018 č. k. 9Co/251/2017-703 napadli dovolaním obe
strany sporu a o podaných dovolaniach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 26. októbra
2022 sp. zn. 3Cdo/257/2019 tak, že dovolanie žalovaného odmietol a rozsudok Krajského súdu v Nitre
zo dňa 7. júna 2018 sp. zn. 9Co/251/2017 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K podanému dovolaniu žalovaného NS SR uviedol, že

pokiaľ žalovaný namietal vadu zmätočnosti v konaní na odvolacom súde tým, že nedošlo k nariadeniu
pojednávania odvolacieho súdu pri prejednaní veci, podľa názoru dovolacieho súdu žalovanému
nemožno v uvedenom dať za pravdu. K ďalším dovolacím otázkam žalovaného dovolací súd uviedol,
že otázka aktívnej vecnej legitimácie pri uplatňovaní práva na náhradu majetkovej ujmy podľa § 32
zákona o vodách, ako aj otázka uplatňovania postupov vedúcich k určeniu výšky majetkovej ujmy podľa

§ 32 zákona o vodách a vykonávacieho nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z. aj na prípady obmedzení
nevyplývajúcich z individuálneho správneho aktu (ale zo všeobecne záväzného právneho predpisu), boli
riešené predchádzajúcim rozhodnutím dovolacieho súdu zo dňa 4. mája 2017 sp. zn. 3Cdo/212/2015,
ktoré rozhodnutie sa k obom týmto otázkam vyjadrilo. Pokiaľ žalovaný dovolaním nastolil i tretiu otázku,
a to otázku jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktorá pred nižšími súdmi spornou nebola a neriešil ju ani

odvolací súd, nemôže ísť o otázku, od riešenia ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie, čo znamenalo
nespôsobilosť tejto otázky založiť prípustnosť dovolania. K dovolaniu žalobcu a k ním namietanému
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom v otázke nutnosti uplatnenia nároku na
majetkovú ujmu pred podaním žaloby u povinnej osoby (ako podmienky priznania práva) NS SR uviedol,
že pre vyriešenie nastoleného problému muselo byť rozhodujúce, že žalobca svoju požiadavku uplatnil

(hoc aj len faxom) v súdnom konaní ešte v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 134/2010 Z.
z. a faxové podanie včas doplnil originálom, čím privodil aj nástup účinku uplatnenia takto rozšírenej
požiadavkyužvdeňpredchádzajúcinadobudnutiuúčinnostizákonač.134/2010Z.z.,ataktoajpreseba
priaznivejšie liberálnejšie nazeranie na otázku náležitostí žiadosti o náhradu. Nakoľko však odvolací súdzvolil presne opačné riešenie, t. j. striktné trvanie na dodržiavaní podmienok podľa novelizovanej úpravy,
vylučovalo to akýkoľvek iný záver než ten, že žalobca opodstatnene namietal spočinutie rozhodnutia
odvolacieho súdu na nesprávnom právnom posúdené veci.

7. Napokon vo veci rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý svojim rozhodnutím zo dňa 9.
mája 2023 sp. zn. IV. ÚS 244/2023 ústavnú sťažnosť, podanú žalovaným, odmietol.

8. Po prejednaní podaných dovolaní na dovolacom súde jeho rozhodnutím pod sp. zn. 3Cdo/257/2019

sa predmetom prejednania odvolacieho súdu, v dôsledku zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v jeho
napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania, stal napadnutý vyhovujúci výrok
rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu nad plnenie 120.740,48 eura do sumy 258.802,90 eura spolu
s úrokom z omeškania, keď rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým potvrdil vyhovujúci výrok rozhodnutia
súdu prvej inštancie, čo do zaplatenia sumy 120.740,48 eura, ako i zmenil úrok z omeškania z tohto
plnenia v dôsledku odmietnutia odvolania žalovaného, je vec v tomto rozsahu právoplatne skončená.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) tak opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
vo vyššie uvedenom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku nad priznanú sumu
120.740,48 eura do sumy 169.935,16 eura (t. j. suma 49.194,68 eura) je potrebné v zmysle ustanovenia
§387ods.1CSPpotvrdiť.Vnapadnutomvyhovujúcomvýrokuvovzťahukzaplateniuúrokuzomeškania

z majetkovej ujmy za rok 2008 je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia §
388 CSP zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9% úrok z omeškania ročne zo sumy
19.977,91 eura od 16. 06. 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnom
napadnutom vyhovujúcom výroku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením
§ 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej ujmy spolu s úrokom
z omeškania. Po výzve súdu na špecifikáciu petitu žalobca uviedol, že podanou žalobou sa domáha
zaplatenia majetkovej ujmy za hospodársky rok 2004 v sume 2.482.720,72,- Sk, a to spolu s úrokom
z omeškania vo výške 6% ročne od 01. 07. 2005 do zaplatenia. Uviedol tiež, že predmetom žaloby sú

aj uplatňované ujmy za hospodárske roky 2005, 2006 a 2007 s tým, že špecifikácia ohľadom ujmy za
tieto roky bude predmetom ďalšieho upresnenia. Podaním zo dňa 13. 03. 2009 právny zástupca žalobcu
špecifikoval majetkovú ujmu aj za hospodársky rok 2005 a uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáha od žalovaného zaplatenia majetkovej ujmy za hospodársky rok 2004 v sume 2.482.720,72,- Sk
spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 01. 07. 2005 do zaplatenia, ako aj majetkovej ujmy

za hospodársky rok 2005 v sume 97.380,72 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne od
01. 07. 2006 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 20. apríla 2009 právny zástupca žalobcu uviedol, že od
žalovaného sa domáha zaplatenia sumy 179.791,95 eura s 6% úrokom z omeškania zo sumy 82.411,23
eura od 01. 07. 2005 do zaplatenia a so 7% úrokom z omeškania zo sumy 97.380,72 eura od 01. 07.
2006 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zmenu petitu uznesením pripustil. V písomnom podaní zo dňa

23. 12. 2009, doručenom súdu dňa 28. 12. 2009, právny zástupca žalobcu uviedol, že navrhuje, aby bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi majetkovú ujmu za rok 2004 v sume 2.482.720,72,- Sk
spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 01. 07. 2005 do zaplatenia, majetkovú ujmu za rok
2005 v sume 97.380,72 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% od 01. 07. 2006 do zaplatenia,
ako aj majetkovú ujmu za rok 2006 v sume 51.603,86 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5%

ročne od 01. 07. 2007 do zaplatenia. Podaním zo dňa 31. 05. 2010, doručenom súdu dňa 01. 06.
2010 právny zástupca žalobcu rozšíril návrh o majetkovú ujmu za roky 2007, 2008 a 2009 a podanou
žalobou sa domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej ujmy za rok 2004 v sume 2.482.720,72,-
Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 01. 07. 2005 do zaplatenia, majetkovej ujmy
za rok 2005 v sume 97.380,72 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% od 01. 07. 2006 do

zaplatenia, majetkovej ujmy za rok 2006 v sume 51.603,86 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,5% ročne od 01. 07. 2007 do zaplatenia, majetkovej ujmy za rok 2007 v sume 51.603,86 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 01. 07. 2008 do zaplatenia, majetkovej ujmy za rok
2008 v sume 51.603,86 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 01. 07. 2009 do
zaplatenia a majetkovej ujmy za rok 2009 v sume 51.603,86 eura. Uznesením zo dňa 6. júla 2010 č. k.

12C/64/2008-232 súd prvej inštancie takto navrhovanú zmenu žaloby pripustil. Napadnutým rozsudkom
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 258.802,90 eura s 6% úrokom
z omeškania ročne zo sumy 107.864,23 eura, čo je majetková ujma za rok 2004 od 01. 07. 2005 do
zaplatenia, s 7% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.068,31 eura, čo je majetková ujma za rok2005 od 01. 07. 2006 do zaplatenia, s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 18.389,71 eura, čo je
majetková ujma za rok 2006 od 01. 07. 2007 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy
33.126,33 eura, čo je majetková ujma za rok 2008 od 01. 07. 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

10. Vzhľadom na priebeh odvolacieho a dovolacieho konania v tejto právnej veci, je potrebné
uviesť, že odvolacia argumentácia žalovaného bola už skoršou rozhodovacou činnosťou odvolacieho
a dovolacieho súdu v tento veci prevažne vyriešená, pričom odvolací súd sa v tomto rozhodnutí zaoberal

i námietkami žalovaného, ktoré boli žalovaným prezentované následne, v priebehu dovolacieho a potom
i odvolacieho konania (v dôsledku zrušenia časti rozhodnutia odvolacieho súdu).

11. Jednou z námietok žalovaného, ktorá bola rozhodovacou činnosťou odvolacieho a dovolacieho
súdu v tejto veci vyriešená, je námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Vo veci bolo
potrebné posúdiť, či žalobca ako nájomca nehnuteľností, nachádzajúcich sa vo vodnom pásme II.

stupňa je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. V tomto ohľade odvolací súd už vo svojom skoršom
rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 30 zák. č. 364/2004 Z. z. o vodách v ods. 2
stanovuje povinnosti vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi poľnohospodárskych pozemkov a lesných
pozemkov pri ochrane vôd, pričom zároveň stanovovalo legislatívnu skratku (do 14. 01. 2015) - vlastník,
správca alebo nájomca (ďalej len „vlastník") poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov.

Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ ďalej v piatej časti tohto zákona, ktorá upravuje ochranu vodných
pomerov a vodárenských zdrojov hovorí o vlastníkovi, má sa mať za to, že sa to vzťahuje aj na
správcu alebo nájomcu poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov. Ak potom tento zákon
ďalej v ustanovení § 32 ods. 6 uvádza, že za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných
pásmach vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom

a preukázateľnom rozsahu, odvolací súd mal za to, že toto ustanovenie sa vzťahuje v zmysle uvedenej
legislatívnej skratky aj na správcu a nájomcu, ako je to aj v prípade žalobcu, a teda, pokiaľ si žalobca
ako nájomca predmetných pozemkov v ochrannom pásme vodného zdroja uplatnil náhradu podľa
ustanovenia § 32 ods. 6 Vodného zákona, je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Odvolací
súd už skôr poukázal i na to, že NS SR, rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku sp. zn. 9Co 296/2013,

okrem iného, vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo/212/2015 uviedol, že pokiaľ ide o výklad § 32 ods.
6 zákona č. 364/2004 Z. z. odvolacím súdom z hľadiska podmienok vzniku nároku na majetkovú ujmu,
dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie sa prioritne zaoberá náhradou majetkovej
ujmy za obmedzenie užívania pozemkov, pričom nárok na majetkovú ujmu považuje za preukázaný iba
vtedy, ak je preukázané, že vlastník (nájomca) užíva pozemky v ochranných pásmach vodárenských

zdrojov. Z uvedeného vyplýva, že aj NS SR legislatívnu skratku použitú v ustanovení § 30 ods. 2 Zákona
o vodách použil rovnakým spôsobom, ako odvolací súd. Napokon, odvolací súd poukazuje i na následné
rozhodnutie NS SR v tejto veci pod sp. zn. 3Cdo/257/2019, v ktorom NS SR uviedol, že otázka aktívnej
vecnej legitimácie pri uplatňovaní práva na náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 zákona o vodách bola
riešená predchádzajúcim rozhodnutím dovolacieho súdu, ktoré rozhodnutie sa k tejto otázke vyjadrilo,

pričom z pohľadu stavu riešenia tejto otázky nemalo žiaden význam, že sa tak nestalo celkom explicitne
(navzdory tomu však spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti o tom, ktorú z oboch do úvahy
prichádzajúcich interpretácií dovolací súd považoval za správnu a že je to práve tá, ktorú si pred ním
osvojili i oba nižšie súdy). Z vyššie uvedeného je potom jednoznačne potrebné vyvodiť taký záver, že
žalobca je v tomto spore aktívne legitimovaným subjektom.

12. Z hľadiska odvolacej argumentácie žalovaného o premlčaní nároku žalobcu na zaplatenie
majetkovej ujmy za rok 2004, odvolací súd zotrváva na svojom skoršie prijatom závere a udáva, že
táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože pre počiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný
okamih možnosti uplatnenia tohto nároku voči žalovanému prvý krát, čo bolo až po tom, čo žalobca

mohol disponovať údajmi podstatnými pre výpočet majetkovej ujmy, a to jednak údajmi štatistického
charakteru, účtovného charakteru, ako i údajmi reálnych výnosov úrody za príslušný rok. Keďže tieto
informácie, ako vyplýva zo spisu, bolo možné získať ako komplexné vstupné dáta až v priebehu polovice
roka 2005, nárok žalobcu za rok 2004 uplatnený na súde žalobou zo dňa 01. 04. 2008 nebol premlčaný.

13. Rovnako ako otázka aktívnej vecnej legitimácie, i otázka uplatňovania postupov vedúcich k určeniu
výšky majetkovej ujmy podľa § 32 zákona o vodách a vykonávacieho nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z.
ajnaprípadyobmedzenínevyplývajúcichzindividuálnehosprávnehoaktu,alezovšeobecnezáväzného
právneho predpisu bola už v tejto veci dovolacím súdom vyriešená. Spornosť tejto otázky vyriešildovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/212/2015, z ktorého záverov vyplýva, že nárok na
majetkovú ujmu je daný i za obmedzenia vyplývajúce z právnych úprav, ktoré majú všeobecne záväzný
charakter. K uvedenému dovolací súd dodal, že ústredný orgán štátnej správy nepostupoval v súlade

sustanovením§32zákonaovodáchanevydalvšeobecnezáväznýprávnypredpis,ktorýbyustanovoval
podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov a o opatreniach na ochranu vôd,
pričom len skutočnosť, že štátny orgán si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona č. 364/2004 Z.
z. vydať všeobecnú právnu úpravu týkajúcu sa ochranných pásiem a opatrení na ochranu vôd, nemôže
mať za následok zánik nároku na majetkovú ujmu za obmedzenia vyplývajúce aj z iných právnych úprav,

ktoré majú všeobecne záväzný charakter, majúc pritom za to, že žalobcu nesporne zákon č. 364/2004
Z. z. obmedzoval pri hospodárení na poľnohospodárskej pôde nachádzajúcej sa v ochrannom pásme II.
stupňa týkajúceho sa vodného zdroja Sokolníky. Vychádzajúc z uvedeného záväzného právneho názoru
dovolacieho súdu v jeho rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/212/2015, je potom nesporné, že zákon č. 364/2004
Z. z. žalobcu pri hospodárení na poľnohospodárskej pôde nachádzajúcej sa v ochrannom pásme II.
stupňa týkajúceho sa vodného zdroja Sokolníky obmedzoval a čo do základu uplatneného nároku,

z hľadiska obmedzení žalobcu pri výkone poľnohospodárskej činnosti, je tento nárok daný. Doplňujúc
uvedené, odvolací súd upriamuje pozornosť i na závery dovolacieho súdu prijaté v jeho rozhodnutí pod
sp. zn. 3Cdo/257/2019, ktorý rovnako ako v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu konštatoval, že
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/212/2015 sa k tejto otázke vyjadrilo a NS SR sa v uvedenom rozhodnutí
v záujme nastolenia spravodlivosti vyslovil v prospech istej kumulácie kritérií aj pre zákonom výslovne

nezamýšľané situácie, ak tu vznikla potreba vyriešiť stranám sporu nepričítateľný stav medzery v práve,
zapríčinený štátnym orgánom povolaným vydať právny predpis, ku ktorému vydaniu ale nedošlo.

14. V kontexte záverov prijatých v bode 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia, odvolací súd ďalej
považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný po rozhodnutí odvolacieho súdu jeho rozhodnutím č.

k. 9Co/251/2017-703 začal namietať, že odvolací súd neposudzoval základ nároku žalobcu podľa § 32
vodného zákona, ako to bolo v konaní pred súdom prvej inštancie a v prvom odvolacom konaní, ale tento
právny nárok posudzoval na odlišnom právnom základe, a to podľa ustanovenia § 35 Vodného zákona,
z ktorého ustanovenia nevyplýva zákonom založená objektívna zodpovednosť žalovaného za ujmu,
s takouto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje, majúc za to, že k žiadnej zmene

právnej kvalifikácie nároku žalobcu rozhodnutím odvolacieho súdu č. k. 9Co/251/2017-703 nedošlo
a otázka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je namieste. Poukazom na ustanovenie
§ 35 Vodného zákona, a to s ohľadom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/212/2015, nedošlo k žiadnej
zmene právnej kvalifikácie, tak ako žalovaný tvrdí. Právnym základom nároku žalobcu v tomto konaní
bolo ustanovenie § 32 ods. 6 Vodného zákona, na čom nič nezmenil ani poukaz na ustanovenie § 35

zákona (formuláciou, že žalobca bol obmedzený prinajmenšom v rozsahu upravenom v ustanovení §
35 zákona), ktoré ustanovenie bolo použité v súvislosti a v spojení s § 32 Vodného zákona. Tým, že
odvolací súd, v kontexte vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR, konštatoval, že nárok na majetkovú
ujmu je daný i za obmedzenia vyplývajúce z právnych úprav, ktoré majú všeobecne záväzný charakter,
nezmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku žalobcu, ktorej základom je ustanovenie § 32 ods. 6

Vodného zákona.

15. Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod žalovaného, a to námietku, že žalobca si majetkovú ujmu
za roky 2007, 2008, 2009 uplatnil podaním zo dňa 01. 06. 2010, teda už v období, keď mal
žalobca preukázať náležitosti a doklady žiadosti o majetkovú ujmu, pričom tak neurobil a jeho podanie

neobsahovalo základné náležitosti podania, ale len paušálnu sumu požadovanej ujmy, je na rozdiel od
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu potrebné uviesť, že túto argumentáciu žalovaného
nie je možné považovať za dôvodnú. Zákonom č. 134/2010, účinným od 01. 06. 2010 bol novelizovaný
zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách, ktorý v ustanovení § 32 ods. 6 z hľadiska uplatnenej žiadosti
na náhradu majetkovej ujmy v poznámke odkazoval na § 1 nariadenia vlády SR č. 438/2005 Z.

z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenia bežného obhospodarovania
pozemkuaospôsobevýpočtunáhrady.Teda,narozdielodprednovelizačnejúpravy,zktorejnevyplývala
požiadavka na podanie žiadosti o náhradu u povinnej osoby s predpísanými formálnymi náležitosťami
žiadosti ešte pred začatím konania, novelizovaná úprava sformalizovala proces náhrady za preukázané
obmedzenia užívania pozemkov podaním kvalifikovanej žiadosti u povinnej osoby, ako podmienky

uplatnenia nároku na poskytnutie náhrady majetkovej ujmy na súde. Pokiaľ odvolací súd vo svojom
rozhodnutí č. k. 9Co/251/2017-703 konštatoval, že na žalobcom (v priebehu konania) uplatnený nárok
nanáhradumajetkovejujmyzaroky2007,2008,2009jepotrebnéaplikovaťnovelizovanézneniezákona
o vodách, účinné od 01. 06. 2010, keď žalobca uplatnil tento nárok faxovým podaním zo dňa 31. 05.2010, doplneným písomne dňa 01. 06. 2010 (a žalovanému doručeným dňa 15. 06. 2010), z rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/257/2019 je jednoznačne zrejmé, že takýto záver odvolacieho súdu
nebol správny. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca svoju požiadavku v konaní uplatnil ešte pred

nadobudnutím účinnosti zákona č. 134/2010 Z. z. a faxové podanie včas doplnil jeho originálom, čím
privodil nástup účinkov takto rozšírenej požiadavky už v deň predchádzajúci nadobudnutiu účinnosti
zákona č. 134/2010 Z. z., t. j. 31. 05. 2010 a pre seba priaznivejšie liberálnejšie nazeranie na otázku
náležitostí žiadosti o náhradu. Žalobca tak nemal povinnosť pred nadobudnutím účinnosti zákona č.
134/2010 Z. z. podať žiadosť s náležitosťami predpokladanými znením zákona u povinnej osoby pred

uplatnením práva na súde. V kontexte uvedeného potom žalobca si riadne uplatnil nárok na náhradu
majetkovej ujmy za roky 2007, 2008 a 2009.

16. V kontexte vyššie uvedeného potom žalobcovi prináleží náhrada majetkovej ujmy i za roky
2007, 2008 a 2009, predstavujúca náhradu majetkovej ujmy v dôsledku zníženej produkcie v rastlinnej
výrobe, ktorá za tieto roky predstavuje spolu sumu 49.194,68 eura, a to za rok 2007 0 eur, za rok 2008

19.977,91 eura a za rok 2009 29.216,77 eura, vychádzajúc z ustálenia výšky náhrady za obmedzenie
bežného obhospodarovania pre rastlinnú výrobu v dôsledku zníženia produkcie Znaleckým posudkom
č. 8/2012 Poľnohospodárskeho znaleckého ústavu SPU v Nitre, z ktorého odvolací súd vychádzal i vo
svojom predchádzajúcom rozhodnutí z hľadiska stanovenia výšky náhrady majetkovej ujmy za roky
2004-2006, pričom na takomto postupe nevidí dôvod nič meniť. Uvedené malo potom odraz vo výroku

tohto rozhodnutia v tom, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom
výroku nad priznanú sumu 120.740,48 eura (ktorá v dôsledku jej právoplatného priznania žalobcovi
nebola predmetom odvolacieho konania) do sumy 169.935,16 eura (keďže odvolací súd považoval
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny v rozsahu vyššie vyčíslenej sumy 49.194,68 eura)
potvrdil.

17. Tak, ako už odvolací súd konštatoval vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach v tejto veci,
súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcovi, a to napriek ním uplatnenému nároku na náhradu
majetkovej ujmy v dôsledku zníženej produkcie v rastlinnej výrobe, i náhradu majetkovej ujmy za
zvýšenie nákladov v rastlinnej výrobe, ktorú si žalobca neuplatnil. Súd prvej inštancie tak nesprávne

rozhodol o priznaní náhrady majetkovej ujmy z dôvodu zvýšených nákladov v rastlinnej výrobe (ktorý
nárok si žalobca v tomto konaní neuplatnil) spolu za jednotlivé roky 2004-2009 vo výške 71.924,09
eura, v zmysle vyčíslenia v Znaleckom posudku č. 8/2012. Rovnako súd prvej inštancie nesprávne
priznal žalobcovi náhradu majetkovej ujmy za rok 2004 v dôsledku zníženia produkcie v rastlinnej
výrobe nad žalobcom uplatnený nárok vo výške 82.411,23 eura, keď mu túto náhradu priznal v sume

99.354,88 eura, t. j. v sume 16.943,65 eura nad žalobcom uplatnený nárok, a to napriek tomu, že bol
žalobnýmpetitomviazaný.Uvedenémalopotomodrazvtom,žeodvolacísúdvrozsahutaktonesprávne
priznaných nárokov, ktoré spolu predstavujú istinu v číselnom vyjadrení 88.867,74 eura rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (v tomto rozhodnutí formuláciou – vo zvyšnom
napadnutom vyhovujúcom výroku) zmenil a žalobu zamietol.

18. V napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k zaplateniu úroku z omeškania z majetkovej ujmy
za rok 2008, ktorý nárok na úrok z omeškania, vzhľadom na výsledky odvolacieho a dovolacieho konania
v tejto veci bolo potrebné preskúmať (keď za rok 2009 si žalobca nárok na úrok z omeškania neuplatnil),
dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť

tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, mal za to, že
žalovaný sa nedostal do omeškania s plnením po tom, ako si žalobca mohol právo na plnenie uplatniť
prvýkrát(keďvýškunáhradyzapríslušnýrokjemožnéurčiťažkoncomdruhéhoštvrťrokanasledujúceho
kalendárneho roka), ale až v dôsledku neposkytnutia plnenia žalovaným ako povinnej osoby na základe
žiadosti žalobcu o plnenie v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 zákona o vodách. Žalovaný sa tak dostal

do omeškania až po tom, čo žalobcovi dobrovoľne, na základe jeho žiadosti neplnil (pričom za žiadosť
možno považovať aj žalobu, resp. jej zmenu), čo bolo v danom prípade deň nasledujúci po doručení
žiadosti na plnenie vo forme špecifikácie nároku na náhradu majetkovej ujmy za rok 2008, doručenej
žalovanému dňa 15. 06. 2010. Potom omeškanie žalovaného s plnením majetkovej ujmy za roky 2008
nastalo dňa 16. 06. 2010, s nárokom žalobcu na zákonný úrok z omeškania 9% ročne. Nárok žalobcu

nad priznané plnenie úroku z omeškania z majetkovej ujmy za rok 2008 od 16. 06. 2010 našiel svoj
odraz, ako nedôvodný, v zmeňujúcom výroku tohto rozhodnutia, ktorým odvolací súd žalobu zamietol.19. V súvislosti so žalovaným, v zásade počas celého konania, namietaným nepreukázaním výmery
obhospodarovanej žalobcom v jednotlivých rokoch na pozemkoch II. ochranného pásma, i v kontexte
vypracovaného znaleckého posudku č. 8/2012 a v ňom vyčíslenej majetkovej ujmy, odvolací súd udáva,

že nemal žiadny opodstatnený dôvod na to, aby vyhotovený znalecký posudok nepovažoval za základ
pre priznanie znalcom vyčíslenej majetkovej ujmy. Je potrebné uviesť, že odvolací súd v rámci tzv.
prvého odvolacieho konania v tejto veci nariadil odvolacie pojednávanie, v rámci ktorého znalca prof.
Ing. Jaroslava Antala, DrSc. vypočul a podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu na žalovaným
takto prezentované námietky, pretože je zrejmé, že znalec ohľadne výmery pozemkov II. ochranného

pásma, na ktorých žalobca v rozhodnom období hospodáril, vychádzal z kárt honov, v ktorých je
uvedené za každý rok konkrétna parcela, jej výmera, čo sa na nej pestuje a ako je hnojená s tým, že
znalec v znaleckom posudku svoj postup pri stanovení výmery pozemkov odôvodnil, a podľa názoru
odvolaciehosúdunietdôvoduuvedenéspochybňovať,atovštádiukonania,kedynazákladeuvedeného
znaleckého posudku je už právoplatne priznaná suma náhrady majetkovej ujmy vo výške 120.740,48
eura. V tomto ohľade, v štádiu tzv. tretieho odvolacieho konania, požiadavka žalovaného na taký postup

odvolacieho súdu, ktorým by zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nie je namieste.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).