Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519202504
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2519202504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., narodený XX.X.XXXX,
bytom E. XXXX/XX, D., zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 2, Bratislava,
proti žalovanému: ZF Slovakia, a.s., IČO 36 707 341, so sídlom Strojárenská 2, Trnava, zastúpený:
JUDr. Pavol Rak, PhD., advokát, so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, o zaplatenie 518.125,50 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-22Cpr/1/2021-899
z 5. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 47 ods. 1
Zákonníka práce, § 72 ods. 1, § 73 ods. 1, 2, § 74 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných
vzoroch a zlepšovacích návrhoch, § 90 ods. 1, 4 zákona č. 185/2018 Z. z. Autorský zákon, § 442a ods.

1, 2, § 451, § 458a, § 489, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, § 257 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca pracoval u žalovaného na pracovnej
pozícii projektový inžinier od 1.2.2016 do 13.3.2020 na základe pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 15.1.2016, s dohodnutým druhom práce, bližšie špecifikovaným v tarifno-
kvalifikačnom katalógu, s popisom pracovnej činnosti uvedeným v prílohe č. 1 k pracovnej zmluve. Do

pracovnej náplne žalobcu patrilo okrem iného aj vykonávať rozbory technicko-hospodárskej účinnosti
technologických postupov a navrhovať opatrenia, posudzovať účinnosť a oprávnenosť navrhovaných
zmien technológie, pričom zodpovedal okrem iného aj za zabezpečenie optimalizácie procesných
reťazcov a výrobných technológií v zmysle racionalizácie a stability procesu, za vyriešenie problému
pri neplánovaných zastaveniach/prestojoch montážnej linky, za znižovanie nákladov z pohľadu
technologického procesu. Podľa tarifno-kvalifikačného katalógu pracovných funkcií zamestnancov
žalovaného funkcia projektového inžiniera v sebe zahŕňala aj lokalizovať globálny projektový plán

s cieľom naplánovať potrebné kroky pre naplnenie globálneho projektového cieľa, vytvárať detailný
projektový plán, stanovovať časový rámec, časové limity a investičné plány, procesy realizácie a
technológiu a kontrolovať plnenie týchto parametrov, koordinovať tím špecialistov naprieč oddeleniami
pri plnení projektových úloh a pôsobiť ako spojovací článok udržiavaním úzkeho vzťahu s ďalšímiúčastníkmi globálneho projekt, pravidelne informovať manažment a /alebo zadávateľa/zákazníka o
vývoji svoju projektu a vyhodnocovať riziká. Žalobca spočiatku pracoval v starej hale žalovaného v
Leviciach (divízia CTT), kde pracoval na Technológii podvozkov, Prevádzkovej jednotke moduly tlmenia,

Technická príprava výroby (skr. TPV - pozn. súdu), pričom jeho priamym nadriadeným bol A. F. G.. Po
preradení žalobcu na iné nákladné stredisko s účinnosťou od 1.5.2017 (v súvislosti s novou výrobnou
halou CTA) oslovil žalovaný žalobcu dňa 10.5.2018, či by ako jeho zamestnanec nedokončil popri
svojej práci aj realizáciu projektu rozšírenia olejového hospodárstva pre novú výrobnú halu CTA, s čím
žalobca súhlasil. Počas dokončovania projektu rozšírenia olejového hospodárstva pre novú výrobnú

halu (CTA) avizovali zamestnanci žalovaného z údržby zo starej výrobnej haly (CTT) žalobcovi problém
na montážnych linkách priamo súvisiaci s plničkou oleja na montážnych linkách, ktorý spočíval v tom,
že plnička oleja sporadicky hlásila poruchu „nízka hladina oleja v nádrži“ napriek tomu, že digitálny
budík ukazoval 25 cm. Žalobca emailom zo dňa 21.9.2018 odpísal C. H. (zamestnanec údržby), že
na každej montážnej linke je 100-litrový vyrovnávací zásobník, že senzory kontrolujú hladinu oleja v
zásobníku a keď sa dosiahne maximum, ventil sa uzavrie a otvorí sa, keď sa dosiahne minimum, a

preto odporučil zvýšiť hodnotu minima. Úprava technologického procesu zvýšením minimálnej hladiny
oleja vo vyrovnávacích zásobníkoch na všetkých montážnych linkách bola predmetom porady na Shop
Floor Management Meetingu dňa 24.9.2018, následne dňa 7.11.2018 vykonali zamestnanci údržby
pokus úpravou spodnej plniacej hladiny v medzizásobných nádržiach červeného oleja na ML1 až
ML4, neskôr bola na ďalšej porade prijatá úloha zvýšiť minimálne hladiny vyrovnávacích zásobníkov na

všetkých montážnych linkách aj pre modrý olej. Žalobca dňa 26.11.2018 informoval emailom dodávateľa
olejového hospodárstva - spoločnosť Goehler (Göhler), že investície do druhého kroku (filtračná stanica,
chladiaciavykurovacísystém)súzmrazené.NáslednezaslalaspoločnosťGoehler(Göhler)žalovanému
faktúru zo dňa 18.12.2018, ktorou vyúčtovala žalovanému cenu za olejové hospodárstvo sumou
61.842,23eur.Faktúrouzodňa28.12.2018vyúčtovalažalovanémucelkovénákladyobjednanéhotovaru

a služieb sumou 66.841,30 eur. Žalobca podal dňa 7.1.2019 o 6.48 hod. u referenta zlepšovacích
návrhov prihlášku zlepšovacieho návrhu s názvom zlepšovacieho návrhu: Zmena minimálnej hladiny
v zásobníkoch oleja na montážnych linkách. Zlepšovacia komisia dňa 13.3.2019 zamietla zlepšovací
návrh žalobcu z dôvodu, že 1.) žalobca nie je jeho autorom, že 2.) vznik myšlienky zlepšovacieho a jeho
realizácia boli skôr, než bola podaná prihláška zlepšovacieho návrhu, že 3.) zlepšovací návrh nemožno

uznať žalobcovi ako zamestnancovi, ktorý má v pracovnej náplni znižovanie nákladov. Proti tomuto
zamietajúcemu rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 19.3.2019 odvolanie. Žalovaný listom zo
dňa 28.3.2019 oznámil žalobcovi, že opätovne posúdil predmetný zlepšovací návrh, trvá na rozvojom
rozhodnutí zamietnuť tento zlepšovací návrh, považuje ho za konečné. Listom zo dňa 29.3.2019 podal
žalobca sťažnosť proti zamietnutiu zlepšovacieho návrhu, adresoval ho predsedovi predstavenstva (I.

D. I.), avšak dňa 17.4.2019 bolo žalobcovi doručené opakované zamietnutie jeho sťažnosti. Žalobca
zaslal žalovanému predžalobnú výzvu, ktorou ho vyzval na zaplatenie sumy 579.967,50 eur v lehote
do 12.8.2019, avšak bezvýsledne.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne

preukázané, že na úprave technologického procesu spočívajúceho vo zvýšení minimálnej hladiny oleja
v zásobníkoch na olej sa výrazne podieľal žalobca spolu s inými osobami, pričom predmetné riešenie
spadalo do jeho pracovnej náplne ako projektového inžiniera žalovaného. Žalobca konal pritom na
základe predchádzajúcich konzultácií s A. G., ktorý bol jeho priamym nadriadeným. Od samotného
vzniku pracovného pomeru až do jeho skončenia mal žalobca v pracovnej náplni aj vyriešenie

problémuprineplánovanýchzastaveniach/prestojochmontážnejlinky,čiznižovanienákladovzpohľadu
technologického procesu, pričom z vymedzenia pracovnej funkcie projektového inžiniera v tarifno-
kvalifikačnom katalógu, na ktorý opakovane žalobca poukazoval, vyplynulo, že projektový inžinier
plní svoje pracovné povinnosti naprieč oddeleniami, že je spojovacím článkom pri riešení veľkých
projektov. Z kontextu celej pracovnej zmluvy, jej prílohy a dodatkov nevyplynulo, že by bol žalobca

povinný plniť si svoje pracovné povinnosti projektového inžiniera iba na niektorej konkrétnej divízii,
konkrétnej budove, na konkrétnom oddelení alebo konkrétnom úseku žalovaného v Leviciach o to
viac, že už priamo v pracovnej zmluve mal žalobca uvedené dve adresy žalovaného v Leviciach
ako miesto výkonu práce. Ani z označenia pracovnej pozície žalobcu nevyplynulo, že by sa viazala
iba na jedno oddelenie alebo úsek v rámci organizačnej štruktúry žalovaného alebo iba na niektorú

fázu výroby. Z tarifno-kvalifikačného katalógu funkcií vyplynulo, že projektový inžinier spolupracuje s
viacerými oddeleniami pri plnení svojich úloh. Nie je rozhodujúce, či predmetné technologické riešenie
urobil žalobca z vlastnej iniciatívy alebo nie, keďže zamestnanec je povinný plniť si svoje pracovné
úlohy a povinnosti aj bez výslovných pokynov zamestnávateľa a zamestnávateľ nemusí zakaždýmdávať zamestnancovi výslovné pokyny (už vôbec nie vždy písomne) osobitne pre každú pracovnú
úlohu alebo povinnosť. Z obsahu emailovej komunikácie je pritom zrejmé, že riešením problému
na montážnych linkách sa zaoberalo viacero ľudí, nie iba žalobca. Iba zo skutočnosti, že žalobca

na niektorých technických riešeniach (riešenia problému na montážnych linkách v starej hale CTT)
pracoval doma, nemožno vyvodiť záver, že tieto technické riešenia navrhoval žalobca mimo svojich
pracovnýchpovinností.Znamenátoiba,žesvojímsúhlasomsdokončenímprojekturozšíreniaolejového
hospodárstva pre novú halu CTA prevzal na seba žalobca viac pracovných povinností, ktoré potom
nestíhal všetky plniť v pracovnom čase v priestoroch žalovaného. Poverením novou pracovnou úlohou

- dokončením projektu olejového hospodárstva pre novootvorenú divíziu CTA nestratil žalobca svoje
pracovné povinnosti, ktoré mal dovtedy na divízii CTT. Žalobca pritom sám v tomto spore tvrdil, že
súhlasil s dokončením realizácie projektu olejového hospodárstva popri svojej práci, čím vlastne súhlasil
s pridelením novej pracovnej úlohy, a preto mal výrazne viac pracovných povinností než dovtedy,
z ktorého dôvodu mal aj 64 hodín nadčasov v mesiaci 12/2018. Ďalej súd prvej inštancie dospel k
zisteniu, že predmetné zlepšenie technologického procesu zvýšením minimálnej hladiny v zásobníkoch

oleja zrejme nemá ani požadované prvky originality, pretože už z emailu zmenového majstra B. J. zo
dňa 19.9.2018 môže aj osoba bez technického vzdelania vyvodiť úplne jednoduchý záver, a to ten,
že minimálna hladina oleja v zásobníkoch oleja je nastavená nesprávne, keďže B. J. v tom istom
emaily uviedol, že „digitálny budík ukazuje 25 cm a že v skutočnosti by malo byť 344 a viac cm,“
a teda išlo o relatívne jednoduchú myšlienku technického riešenia vzniknutého problému. Predmet

myšlienky zvýšenia minimálnej hladiny oleja vo vyrovnávacích zásobníkoch bol teda uvedený priamo
v texte emailu zmenového majstra B. J., nie v emaily žalobcu. V neprospech žalobcu svedčilo aj
tvrdenie žalovaného, že údržba vedela o probléme, vedela aj, že by malo byť v nádrži oleja viac, ale
nepoznala riešenie, a preto výsledky dokazovania nasvedčujú tomu, že autorom myšlienky zvýšenia
minimálnej hladiny oleja vo vyrovnávacích zásobníkoch zrejme nebol žalobca. Osoba s potrebným

technickým vzdelaním „iba“ vykonala potrebné prepočty, prispôsobila hydraulickú schému olejového
hospodárstva od výrobcu skutočným zariadeniam vo výrobnej hale CTT žalovaného v Leviciach (6-
násobne menší objem vyrovnávacích zásobníkov oleja), aby vedela zistiť, či zvýšenie minimálnej hladiny
oleja v nádrži bude dostatočným riešením vzniknutého problému fungovania montážnych liniek vo
výrobe. Ako nesprávne sa ukázalo presvedčenie žalobcu, že žalovaný plánoval viac než 500.000

eur investíciu do nového olejového hospodárstva pre novú halu CTA pre prestoje na montážnych
linkách v starej hale CTT, nakoľko žalobcov nesprávny záver je iba výsledkom jeho nesprávnej
interpretácie emailovej komunikácie so zamestnancami žalovaného, ktorí hlásili problémy s prestojmi
na montážnych linkách a vypytovali sa žalobcu na rozširovanie olejového hospodárstva s tým, že
vznikajú prestoje. Z iných dokladov predložených žalobcom, ani z preložených listín o požiadaných

a schválených investíciách manažmentom žalovaného v centrále v Nemecku v marci 2017, výslovne
nevyplynulo, že by materská firma v Nemecku reálne schválila investíciu na olejové hospodárstvo pre
novú výrobnú halu v Leviciach - K. (CTA) v sume 579.967,50 eur, t. j. vo výške cenového odhadu
dodávateľa, spoločnosti Goehler (Göhler). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané okrem iného, že
žalovaný ušetril na olejovom hospodárstve predovšetkým z dôvodu centrálneho napojenia olejového

hospodárstva pre obe haly (CTT aj CTA), pričom dokončenie projektu rozšírenia olejového hospodárstva
bolo nepochybne pracovnou úlohou žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa
spolupodieľal na úprave technologického procesu, ktorú nesprávne považoval žalobca za zlepšovací
návrh, ktorá úprava spočívala vo zvýšení minimálnej hladiny oleja v zásobníkoch oleja, napojených na
montážne linky, využívané žalovaným vo výrobnej hale CTT v Leviciach. Predmetné zlepšenie navrhol

žalobca pri plnení svojich pracovných úloh, ktoré zlepšenie zrejme ani nespĺňa prvky originality. Pokiaľ
by aj jediným autorom predmetného zlepšenia bol žalobca, pokiaľ by nebolo výsledkom plnenia jeho
pracovných povinností, pokiaľ by aj spĺňalo prvky originality, dokazovaním bolo preukázané, že prihlášku
zlepšovacieho návrhu si nepodal žalobca u žalovaného riadne a včas. Súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol v celom rozsahu.

5.Súdprvejinštanciepriznalúspešnémužalovanémunároknanáhradutrovkonaniaprotineúspešnému
žalobcovi v plnom rozsahu. Návrhu žalobcu o výnimočné nepriznanie náhrady trov konania súd prvej
inštancie nevyhovel, pretože výška trov právneho zastúpenia sa odvíja od hodnoty sporu, ktorú stanovil
samotný žalobca ako pán sporu, pričom žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom by mali spočívať

dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. Žalobca v odvolaní uviedol, že predmetný spor malbyť prejednávaný ako individuálny pracovnoprávny spor, napriek uvedenému však súd prvej inštancie
nepostupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, najmä v súlade s ustanovením
§ 319 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie prehľadmi štruktúry

vnútornej organizácie žalovaného (tzv. organigramami). Rovnako sa súd prvej inštancie nezaoberal
tarifno-kvalifikačným katalógom pracovných funkcií žalovaného. Súd prvej inštancie sa do veľkej miery
pri skutkových zisteniach odvolával na svedectvo A. G. napriek faktu, že sám svedok a právny
zástupca žalovaného na pojednávaní potvrdili, že svedok bol oboznámený nielen s predmetom sporu,
ale aj o skutočnostiach, ktoré sú obsahom spisového materiálu a nemali byť svedkovi sprístupnené.

Svedok vyslovene klamal, keď uvádzal, že právneho zástupcu žalovaného pozná len z videnia a
práve ten istý právny zástupca priznal, že so svedkom preberal technické špecifikácie súvisiace so
sporom, a preto žalobca navrhoval, aby súd prvej inštancie na túto svedeckú výpoveď a skutočnosti
svedkom prezentované neprijal a neprihliadal na ne. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania
preukázané, že investícia vo výške cca 580.000 eur nebola nikdy schválená, pričom tento záver súdu
je v absolútnom rozpore s predloženými dôkazmi. Medzi žalobcom a spoločnosťou Goehler prebehla

komunikácia o zmrazení investície, ale súd prvej inštancie opomenul celkový obsah tejto komunikácie,
z ktorej vyplýva, že spoločnosť Goehler bola zaskočená touto informáciou nerealizovať plánovanú
investíciu, teda aj z tohto je zrejmé, že investícia bola objednaná. Tento záver súdu prvej inštancie je
rovnako v rozpore s predloženou fotodokumentáciu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný musel
odobrať časti diela (investície), ktorú už dodávateľ vyrobil práve preto, že investícia bola schválená.

Záver súdu prvej inštancie, že zvýšenie minimálnej hladiny oleja nemôže byť považované za zlepšovací
návrh, je v rozpore s reálnym stavom, ako vyplynulo z predloženej emailovej dokumentácie, žalovaný
(jeho zodpovední zamestnanci) nevedel dlhodobo vyriešiť problém s nedostatkom oleja, pričom sa
jednalo o technicky „zdatné“ osoby, ktoré problematiku poznali, ale aj tak nevedeli tento problém vyriešiť
(na rozdiel od žalobcu), teda osoba bez technického vzdelania by rozhodne nebola schopná tento

problém vyriešiť. Zlepšenie nie je v žiadnom prípade len aplikáciou schémy, keby to tak bolo, došlo by
k takejto aplikácie schémy bez toho, aby žalovaný plánoval investíciu 580.000 eur. Zlepšovací návrh
žalobcu v žiadnom prípade nebola aplikácia hydraulickej schémy. Žalobca svojim zlepšovacím návrhom
odstránil prestoje na montážnych linkách nad rámec svojich povinností, a to dokonca na inej divízii CTT,
avšak žalovaný finančné prínosy zlepšovacieho návrhu do dnešného dňa nevyčíslil. Úlohou žalobcu

bolo výlučne pokračovať ďalej len v realizácii investície nového olejového hospodárstva pre divíziu CTA
(nad rámec jeho pracovných povinností) podľa zadania žalovaného a žalovaný by tam zbytočne minul
viac ako 500.000 eur, k čomu však nemuselo dôjsť na základe kapacitných prepočtov žalobcu, ktorý
dal ďalší zlepšovací návrh, že ak sa upravia minimálne hladiny na montážnych linkách aj v Schweinfurt
Nemecko, ktoré mali prísť do divízie CTA, tak investícia nebude potrebná. Vo vzťahu k autorstvu súd

prvej inštancie v rozpore s predloženými dôkazmi dospel k záveru, že sa jednalo o spoločné autorstvo,
prípadne, že autorom zlepšovacieho návrhu je svedok A. G.. V súdnom spise neexistuje žiaden dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že niekto iný ako žalobca vyriešil problém s nedostatkom oleja na výrobných
linkách. Zlepšovací návrh nebol predmetom pracovnej náplne žalobcu, nakoľko tento bol zaradený na
úplne iné nákladové stredisko a jeho úlohou, ktorá bola daná dokonca nad rámec jeho pracovných úloh,

bola len realizácia schválenej investície Žalobca pracoval nielen na inom stredisku, ale aj v inej fáze
a to vo fáze 3. TPV - technická príprava výroby, avšak k zlepšeniu došlo vo fáze 4. - sériová výroba.
Popis pracovnej činnosti, na ktorý poukazoval v konaní žalovaný, platil pre žalobcu výlučne v čase, keď
bol zaradený na úsek/odbor 53223034 – divízia CTT, avšak žalobca bol následne preradený z divízie
CTT 53223034 na nákladové stredisko CTT 53223030 a potom od 1.5.2017 bol preradený na divíziu

CTA (aktívne tlmiče) a teda nákladové stredisko 53223830. Žalobca nikdy nebol poverený zlepšovať
niečo (odstraňovať prestoje) na montážnych linkách v CTT (stará budova). Predmetné technologické
riešenie nebolo v schopnostiach zamestnancov údržby, a preto ich musel riešiť niekto iný, v danom
prípade žalobca, teda autor zlepšovacieho návrhu. Zlepšovací návrh urobil žalobca z vlastnej iniciatívy
na inej divízii a nie na pokyn zamestnávateľa. Je nepochybné a v prejednávanom prípade aj preukázané,

že žalobcom vytvorené technické riešenie olejového hospodárstva na montážnych linkách počas jeho
trvania pracovného pomeru u žalovaného spĺňalo uvedené predpoklady posúdenia ako zlepšovacieho
návrhu.Žalobcovýmprimárnymcieľomprijehovytvoreníbolozníženiemnožstvaprestojovpriprevádzke
montážnych liniek, odstránenie poruchovosti a celkové zefektívnenie výroby a nie zníženie nákladov a
najmä jeho aplikáciou došlo k tomu, že nemusela byť realizovaná investícia, ktorá presahovala 500.000

eur. Žalobca ďalej požiadal o oslobodenie povinnosti uhradiť trovy konania, keďže v súčasnosti je
žalobca nezamestnaný, pričom od roku 2022 poberá len dávky v hmotnej núdzi a majetok väčšieho
rozsahu nevlastní. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie.7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že svedok A. G. bol
nadriadeným žalobcu a vypovedal o skutočnostiach tak, ako si ich pamätal. V pracovnej náplni

žalobcu okrem iného bolo aj vykonávať rozbory technicko-hospodárskej účinnosti technologických
postupov a navrhovať opatrenia, posudzovať účinnosť a oprávnenosť navrhovaných zmien technológie,
pričom stále zodpovedal za zabezpečenie optimalizácie procesných reťazcov a výrobných technológií
v zmysle racionalizácie a stability procesu, za vyriešenie problému pri neplánovaných zastaveniach/
prestojoch montážnej linky, za znižovanie nákladov z pohľadu technologického procesu. Projekt

olejového hospodárstva, z ktorého vychádza uplatnený nárok žalobcu zo zlepšovacieho nároku, bol
žalobcovi pridelený ako pracovná úloha. Skutočnosť, že žalobca vykonával implementáciu projektu
vo svojom pracovnom čase, potvrdzuje právne stanovisko a argumentácia žalovaného, že úprava
technologického procesu spadala do pracovnej náplne žalobcu, teda nešlo o zlepšovací návrh. Návrh
žalobcu však predstavuje iba bežné zamestnanecké dielo. Žalobcovi sa preradením z divízie CTT
do CTA nemala prečo meniť pracovná zmluva alebo jeho pracovná činnosť, keďže stále pracoval na

pozícii projektový inžinier s rovnakými povinnosťami. Žalobca zároveň nemohol byť autorom návrhu
úpravy technologického procesu, pretože nebol jediný, kto sa daným problémom zaoberal. Faktom je, že
úprava technologického procesu bola len interpretáciou a následnou aplikáciou nastavení vyplývajúcich
z návodu od výrobcu (hydraulickej schémy spoločnosti Göhler). Žalobca vo veci komunikoval s viacerými
zamestnancami žalovaného, a to najmä s nadriadeným A. G., ktorý ho vo veci usmerňoval. Tento projekt,

ako aj všetky ostatné, sa preberali na tzv. „shop floor“ stretnutiach s ďalšími technickými zamestnancami.
Nárok žalobcu na bezdôvodné obohatenie v sume 518.125,50 eur okrem toho, že je nedôvodný a
nepreukázaný, je aj nezmyselný a nemá oporu v právnych predpisoch. V prípade uplatneného nároku
žalobcu v sume 518.125,50 eur nie sú zo strany žalovaného splnené zákonné predpoklady na vznik
bezdôvodného obohatenia, rovnako nie sú naplnené a ani preukázané podmienky na vznik nároku na

náhradu škody. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

8. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení zopakoval
skutočnosti uvedené v odvolaní. Žalobca znova zdôraznil, že zlepšovací návrh nebol predmetom jeho
pracovnej náplne, nakoľko tento bol zaradený na úplne iné nákladové stredisko a jeho úlohou, ktorá mu

bola daná dokonca nad rámec jeho pracovných úloh, bola len realizácia schválenej investície, žalobca
mal určiť kde budú umiestnené temperačné a filtračné stanice a kadiaľ povedie potrubie k montážnym
linkám v hale CTA. Žalobca nedostal úlohu a ani žiadny pokyn odstrániť prestoje na montážnych linkách
v sériovej výrobe v divízii CTT, za odstraňovanie prestojov bolo zodpovedné oddelenie údržby. Žalovaný
nevedel dlhodobo vyriešiť problém s nedostatkom oleja, prvou osobou, ktorá prišla s riešením problému

bol žalobca. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

9. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný
vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci extenzívne dokazovanie, na základe
ktorého dospel k svojim záverom tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku. V odôvodnení rozsudku

nie sú uvedené žiadne nesprávnosti, súd prvej inštancie opísal zistené skutočnosti tak, ako boli
prekladané žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
oboma stranami sporu. V predmetnej veci boli riadnym spôsobom a dostatočne zistené všetky
podstatné skutočnosti, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru uvedenému v
rozsudku. Argumenty žalobcu akokoľvek obšírne rozpísané a opakujúce sa tvrdenia sú iba nedôvodnou

snahou žalobcu docieliť zbytočné, neefektívne a nehospodárne pokračovanie sporu, ktorý bude viesť k
rovnakému výsledku. Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a

dôvodmiodvolania(§380ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku),sprihliadnutímexoffonaprípadnévady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 518.125,50 eur s príslušenstvom,
a to sumy 115.994 eur s príslušenstvom titulom odmeny za zlepšovací návrh žalobcu a sumy 402.131,50

eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnené užívanie
zlepšovacieho návrhu žalovaným. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a či vec správne právne posúdil.

12. Žalobca podal odvolanie výslovne z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h)
Civilného sporového poriadku. Z odvolania žalobcu (posúdiac ho podľa obsahu v zmysle § 124 ods.
1 Civilného sporového poriadku) je zjavné, že žalobca v odvolaní namieta nedostatočnosť zisteného
skutkového stavu z dôvodu nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov, čo bezpochyby zakladá

odvolací dôvod i podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu

o odvolaniach proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje
tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých

ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací

súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

15. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

16. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku je treba ako prvoradé uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá pod akékoľvek pochybenie
v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.17. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné

skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

18. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými

námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre

dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen

formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť

preskúmateľné.

21. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

22. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými

vadami, nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov,
nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne
posúdil.

23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiskapravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný

žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia

dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje

rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
súdu prvej inštancie.

26. S poukazom na dôvody súdu prvej inštancie pre zamietnutie žaloby a na uplatnenú odvolaciu

argumentáciu žalobcu, spornou a odvolaním nastolenou otázkou bolo, či zmena minimálnej hladiny
v zásobníkoch oleja na montážnych linkách bola uskutočnená žalobcom ako zamestnancom na splnenie
jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa alebo sa jedná o zlepšovací návrh žalobcu. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že úpravu technologického procesu na montážnych linkách v hale CTT
vykonal žalobca v rámci plnenia pracovných úloh, že žalobca nie je jediným autorom tejto úpravy

a prihlášku zlepšovacieho návrhu nepodal žalobca u žalovaného včas.

27. Žalobca opakovane v odvolaní vyjadroval nesúhlas so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie
o tom, že zmenu minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách žalobca uskutočnil
v rámci plnenia pracovných úloh, že sa na uvedenej zmene minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja

na montážnych linkách nepodieľal sám, že jej uskutočnenie nemá ani znaky originality. Odvolací
súd má za to, že v predmetnej veci sa súd prvej inštancie dostatočne venoval zodpovedaniu týchto
otázok bez potreby opakovať argumenty súdu prvej inštancie. V nadväznosti na vyššie uvedené je
nutné konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle odkazovanie (ods. 23. rozsudku súdu
prvej inštancie), podrobne sa zaoberal jednotlivými čiastkovými zisteniami (ods. 24. - 64., 68. - 70.,

72., 96. - 102. rozsudku súdu prvej inštancie), dôsledne vyhodnocoval dôkaznú situáciu pri opísaní
súborného skutkového stavu (ods. 95., 104. - 114., 117., 119. rozsudku súdu prvej inštancie). Žalobca
zotrval v odvolaní na svojich tvrdeniach, že navrhnutie zmeny minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja
na montážnych linkách nebolo predmetom jeho pracovnej náplne, že popis jeho pracovnej činnosti
platil pre žalobcu výlučne v čase, keď bol zaradený v divízii CTT a nie po preradení na divíziu CTA.

Uvedené argumenty žalobcu súd prvej inštancie odmietol a dôvody, pre ktoré ich súd prvej inštancie
negoval, detailne rozobral v napadnutom rozsudku (ods. 105., 106., 110., 117. rozsudku súdu prvej
inštancie) a odvolací súd sa s nimi plne stotožňuje. V súvislosti s preukázaním autorstva žalobcu
zmeny minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách sa žalobca znova (ako v konaní
pred súdom prvej inštancie) odvolával na email A. F. zo dňa 21.9.2019, ktorým mu mal poďakovať za

jeho zlepšovací návrh a na email A. G. zo dňa 19.9.2018, v ktorom uviedol, že vtedajšie technické
prevedenie neumožňovalo naraz plniť červený olej na 4 linkách. I podľa názoru odvolacieho súdu
uvedené emaily nepreukazujú autorstvo žalobcu, keď A. F. ďakuje za postreh a radu (nie za zlepšovací
návrh) a z emailu A. G. nevyplýva, že by nevedel o žiadnom probléme na montážnych linkách,
s hodnotením týchto dôkazov súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje (ods. 111., 112. rozsudku

súdu prvej inštancie). Listinnými dôkazmi a výsluchom svedka bolo nepochybne v konaní preukázané,
že žalobca sa podieľal na zmene minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách v rámci
plnenia jeho pracovných povinností a nepracoval na uskutočnení tejto zmeny sám. Za tejto situácie
potom zmena minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách nemôže byť považovaná
za zlepšovací návrh, ktorého autorom je žalobca.

28. Žalobca v odvolaní vo vzťahu k skutkovým zisteniam ďalej namietal, že záver súdu prvej inštancie
o tom, že investícia vo výške cca 580.000 eur nebola nikdy schválená, je v rozpore s predloženými
dôkazmi. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery o tejto otázke v odôvodnení napadnutéhorozsudku súdu prvej inštancie (ods. 122. rozsudku súdu prvej inštancie) bez potreby ich opakovať.
Navyše námietky žalobcu vo vzťahu k dokazovaniu o ne/schválení plánovaných investícii považuje
odvolací súd za bezpredmetné vo vzťahu k dôvodom zamietnutia žaloby, keďže súd prvej inštancie

žalobu zamietol pre neopodstatnenosť uplatneného nároku, a preto dokazovanie ohľadne výšky sumy,
ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha, by bolo nadbytočným.

29. Tiež žalobca v odvolaní namietal okolnosť, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to

oboznámenie s tarifno-kvalifikačným katalógom pracovných funkcií žalovaného, s prehľadom štruktúry
vnútornej organizácie žalovaného, ktorými dôkazmi malo byť preukázané, že za odstraňovanie porúch
a prestojov sú zodpovední pracovníci údržby.

30. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej argumentácii považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé
uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie

poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné
prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená v ustanoveniach
§ 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého
dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie

je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu
alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je
argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie
nedisponuje vypovedacou potenciou; tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité

tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez
dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je
vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom. Súd prvej inštancie správne nevyhovel
návrhu žalobcu na vykonanie týchto dôkazov, keďže predmetom sporu nebolo skúmanie náplne práce
iných zamestnancov žalovaného a tieto dôkazy by neboli spôsobilé prispieť k zisteniu iného skutkového

stavu (ods. 120., 121. rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd preskúmaním tejto odvolacej
námietky žalobcu dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že vykonanie týchto dôkazov
nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav vyplývajúci z dovtedy vykonaných dôkazov,
neboli spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej, a preto by
bolo vykonanie týchto dôkazov nadbytočné. Zo skutkových zistení totiž bez pochybností vyplynulo, že

návrh žalobcu na zmenu minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách uskutočnil
žalobca ako svoju pracovnú úlohu v rámci pracovnej náplne, pričom obsah pracovnej náplne je
súborom pracovných povinností vyplývajúcich z dojednaného druhu práce. Správne súd prvej inštancie
zameral svoje dokazovanie na obsah individuálneho pracovného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
založený konkrétnou pracovnou zmluvou s konkrétnym obsahom pracovnej náplne žalobcu. Štruktúra

vnútornej organizácie žalovaného a tarifno-kvalifikačný katalóg pracovných funkcií žalovaného neboli
spôsobilé prispieť k objasneniu charakteristiky dohodnutého druhu práce žalobcu u žalovaného a z neho
vyplývajúcich pracovných povinností, a preto ich vykonanie by bolo nadbytočné. Ak by totiž aj bolo
zistené, že obsahom pracovnej náplne iných zamestnancov žalovaného bolo i odstraňovanie porúch
a prestojov, neznamená to, že žalobca nezodpovedá za vyriešenie problémov pri prestojoch montážnej

linky, za zabezpečenie optimalizácie procesných reťazcov a výrobných technológií, za znižovanie
nákladov z pohľadu technologického procesu, ako náležite skonštatoval súd prvej inštancie (ods. 95.
rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalobcu nevylúčil z realizácie
procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne tieto návrhy na
doplnenie dokazovania ako neúčelné zamietol. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.

31.Žalobcanevykonaniedôkazuoboznámenímsvnútornýmčlenenímžalovanéhospájalajsporušením
povinnosti súdu prvej inštancie postupovať v súlade s ustanovením § 319 Civilného sporového poriadku.
Niet pochybností, že v preskúmavanom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor, pre ktorý platia

osobitné pravidlá, podľa ktorých súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na
tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať (§
319 Civilného sporového poriadku). Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvej inštancie nerešpektovalpostavenie žalobcu ako „slabšej“ strany sporu. Skutočnosť, že v súdenom spore ide o individuálny
pracovnoprávny spor (§ 316 Civilného sporového poriadku), však neznamená zároveň povinnosť súdu
vykonať každý zamestnancom navrhnutý dôkaz. V danom prípade nebolo návrhu žalobcu na vykonanie

dokazovania o vnútornom členení žalovaného vyhovené s odôvodnením, že nemá relevantnú súvislosť
s predmetom konania. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že vykonanie takéhoto
dôkazu nebolo nevyhnutnou podmienkou posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, resp. nebolo
potrebné na zistenie skutkového stavu veci a vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci z dôvodov
uvedených v predchádzajúcom odseku. Odvolací súd opakuje, že súd nie je v civilnom sporovom

konaní viazaný návrhmi procesných strán (ani slabšej procesnej strany) na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je aj v konaní so
slabšou stranou vecou súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykonal
všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno
to považovať, ani v konaní so slabšou stranou, za procesnú vadu znemožňujúcu realizáciu procesných

oprávnení strany sporu. Potom ani samotná skutočnosť, že žalobca ako zamestnanec bol v konaní
neúspešný, nemôže samé osebe viesť k presvedčeniu, že postup súdu prvej inštancie v procesnom
štádiu dokazovania bol nelegitímny.

32. Vo vzťahu k vadám v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie žalobca tiež namietal, že žalovaným

navrhnutý a vypočutý svedok A. G. klamal, keď uvádzal, že právneho zástupcu žalovaného nepozná,
avšak počas výsluchu sa ukázalo, že o predmete sporu s právnym zástupcom žalovaného komunikoval.
Podľa žalobcu bol svedok oboznámený nielen s predmetom sporu ale aj so skutočnosťami tvoriacimi
obsah spisu, a preto mal súd prvej inštancie konať z úradnej moci. Žalobca mal za to, že uvedený svedok
bol zaujatý a jeho výpoveď bola účelová a tendenčná.

33. V súvislosti s hodnotením svedeckej výpovede A. G., ktorého zaujatosť, resp. účelovosť, namietal
znova žalobca v odvolaní (rovnako aj v konaní pred súdom prvej inštancie v podaní zo dňa 6.10.2022,
na pojednávaní dňa 9.3.2023), odvolací súd poukazuje na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom
konaní o tom, čo svojimi zmyslami vnímal, o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu, teda čo

bezprostredne vnímal. Pri dôkaze výpovede svedka súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím
k tomu, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná
úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom
k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť
výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia

iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje,
poprípade, či sa vzájomne doplňujú. Odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu nevidel postup
pre záver o nevierohodnosti výpovede svedka A. G., keď sama okolnosť, že svedok A. G. mal vedomosť
o predmete sporu a priori nevylučuje vierohodnosť jeho výpovede. Naopak odvolací súd považuje za
logické, ak zástupca strany pred tým, ako navrhne vykonať dôkaz výsluchom konkrétnej osoby, sám od

tejto osoby zistí, či osoba má vôbec vedomosť o skutočnostiach súvisiacich s predmetom sporu, resp.
či uskutočnenie dôkazu výsluchom svedka bude v prospech strany, ktorá tento dôkaz navrhla vykonať.
Bez objasnenia si týchto skutočností by bolo zjavne nerozumné viesť procesnú obranu v sporovom
konaní, v ktorom majú obe strany zjavne záujem na víťazstve v spore, a preto je pochopiteľným,
že každá strana si v procese navrhovania dôkazov starostlivo zvažuje a overuje, či uskutočnenie

konkrétneho dôkazu (vrátane výsluchu svedka) bude v jej prospech. Hoci svedok A. G. potvrdil, že
prirovnanie s kotolňou použité aj v konaní pred súdom prvej inštancie počul u zamestnávateľa, keď
sa ho pýtali, či pôjde svedčiť, neznamená to, že by bol oboznámený s obsahom spisu, ako sa to
snaží navodiť žalobca v odvolaní, pričom svedok A. G. poprel konštatovanie zástupcu žalobcu na
pojednávaní dňa 8.9.2022, že by mal byť oboznámený s obsahom spisu a s predmetom pojednávania

do značných detailov. Odvolací súd konštatuje, že výpoveď svedka A. G. bola súladná s ďalšími
listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými stranami. Odvolací súd konštatuje, že hodnotenie
tejto svedeckej výpovede vykonanej súdom prvej inštancie (ods. 118. rozsudku súdu prvej inštancie)
bolo primerané a skutočnosť, že ide o osobu, ktorá bola zamestnancom žalovaného, nemôže mať za
následok hodnotenie jej výpovede ako nevierohodnej, resp. účelovej. Je potrebné odvolacím súdom

konštatovať, že súd prvej inštancie pri hodnotení tejto svedeckej výpovede kládol dôraz na okolnosť,
ako bol svedok zúčastnený skutočností, o ktorých vypovedal vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí,
na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, a to výpovede žalobcu a listinných dôkazov
a ich obsahu, teda do akej miery je výpoveď tohto svedka súladná s inými dôkazmi, či im odporuje,prípadne či sa vzájomne dopĺňajú a až po celkovom posúdení vyslovil záver o jej pravdivosti vo vzťahu
k preukazovaným skutočnostiam, pričom súd prvej inštancie túto svedeckú výpoveď nevyhodnocoval
izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalobcu o účelovosti svedeckej výpovede
A. G., ktorá bez pochybností potvrdzovala skutkové tvrdenia žalovaného prednesené v rámci procesnej
obrany.

34. Žalobcove námietky o pochybeniach súdu prvej inštancie v procesnom postupe, o nedostatočnom

vykonaní a vyhodnotení dokazovania, ktoré viedlo k nesprávnym skutkovým a právnym záverom
súdu prvej inštancie majúce za následok zmätočnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, sú
neopodstatnené.

35. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru, že

zmena minimálnej hladiny v zásobníkoch oleja na montážnych linkách nebola zlepšovacím návrhom
žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná
opodstatnenosť žaloby na zaplatenie odmeny za zlepšovací návrh a náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch za neoprávnené užívanie zlepšovacieho návrhu. Napokon polemika o nesprávnosti súdom
prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalobcom,

pričom žalobcom namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie
je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil.

36. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje

na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS
4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie
bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa splnenia podmienok
na zaplatenie odmeny za zlepšovací návrh a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolacie

námietky žalobcu týkajúce sa pochybení v procesnom postupe súdu prvej inštancie, vád v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

37. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

38. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy správne vyhodnotil, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, pričom sa vysporiadal aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

39. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zachádzajúcu podrobne

do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.40. Napokon predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca svoj nesúhlas s rozhodnutím o náhrade trov konania

odôvodňoval tým, že v súčasnosti je nezamestnaný, od roku 2022 poberá len dávky v hmotnej
núdzi a majetok väčšieho rozsahu nevlastní, pričom v jeho prípade nejde o svojvoľné a bezúspešné
uplatňovanie práva.

41.Podľa§257Civilnéhosporovéhoporiadkuvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

42. Žalobca v odvolaní poukazoval na dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému, ktoré podľa jeho názoru spočívali v tom, že nie je schopný zaplatiť trovy konania,
pričom k odvolaniu pripojil potvrdenia o poberaní dávky v hmotnej núdzi za roky 2022, 2023, 2024,
z ktorých vyplynulo, že poberal dávky v hmotnej núdzi od októbra 2022 do decembra 2022 v sume

306,40 eur, v roku 2023 v sume 1.149 eur a v marci 2024 v sume 85 eur.

43. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku pre nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového

poriadku vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa
a výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa,musívychádzaťzposúdeniavšetkýchokolnostíkonkrétnejveci.Kdôvodomhodnýmosobitného
zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Pri

skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať aj k majetkovým, sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.. Nepriznať hoci

len čiastočne náhradu trov konania strane, ktorej na ňu vznikol nárok, možno len za predpokladu, že
v konkrétnej veci možno od takejto strany spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sama
hradila jej vzniknuté trovy konania a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Je preto potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu
hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých

aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.

44. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku upravujúce
moderačné právo súdu, osobitné zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má
vykladať prísne reštriktívne a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď

výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V danom
prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalobcu neboli produkované žiadne také dôvody hodné
osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali
použitie citovaného ustanovenia. Právnym dôvodom nároku na náhradu trov konania je to, že strany,
ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu.

Žalobca odmieta prevziať zodpovednosť za výsledok sporu, a preto len osobitne skutočnosť, že žalobca
poberal v posledných troch rokoch dávky v hmotnej núdzi, nie je takýmto dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému. I keď žalobca opakovane v odvolaní zdôrazňoval, že nie je schopný
zaplatiť trovy konania, bližšie svoje osobné, majetkové a sociálne pomery neodôvodnil, obmedzil sa
len na predloženie potvrdenia o poberaní dávok v hmotnej núdzi a všeobecné konštatovanie, že nemá

majetok väčšieho rozsahu. Uvedené žalobcom tvrdené okolnosti potom neviedli odvolací súd k záveru
o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Preto odvolací súd (len) pomery
žalobcu nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému. Aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku považoval odvolací
súd za dôvodnú.

45. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k sporovým stranám náhrada trov konania plní funkciu
kompenzačnú vyplývajúcu zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. Tiež plní funkciu
preventívnu, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívnepôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv
na súde. Napokon náhrada trov konania plní aj funkciu sankčnú, ktorá súvisí s celkovou náhradou trov
konania protistrany. Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo nepriznanie nároku na náhradu trov konania

žalovanému tak, ako žiadal žalobca v odvolaní, a to i napriek neúspechu žalobcu v spore a úspechu
žalovaného v spore, popretím všetkých troch funkcií náhrady trov konania s dôrazom na tradičný princíp,
podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Správne postupoval súd prvej
inštancie, keď vo veci plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

46. Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
preskúmavaným rozsudkom rozhodol správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

47. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §

262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. S poukazom na skutočnosti uvedené vyššie odvolací súd nezistil žiadne dôvody
pre aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie náhrade trov tohto
odvolaciehokonania.Ovýškenáhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštancieosobitným

uznesením po právoplatnom skončení veci.

48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).