Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/101/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116210073
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1116210073.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: 1. L. Š., S. XX, P., X. T. Š.,
P. XXX, obaja zastúpení advokátkou T.. V. B., F. XXX, Q., proti žalovanej: B. U. J..P.., F. I. Y., I.: XX
XXX XXX, Š.G. X, Q., zastúpenej advokátom T.. Q. L., F. XX, Q., o náhradu nemajetkovej ujmy, na
odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.10.2022, č.k.
4C/56/2016-376, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07.08.2023,
č.k. B1-4C/56/2016-439, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku I.

a III. p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku II. mení tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.250 eur a vo zvyšnej
zamietajúcej časti napadnutý výrok II. p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku IV. mení tak, že

žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.250 eur a vo zvyšnej
zamietajúcej časti napadnutý výrok IV. p o t v r d z u j e.

Žalobkyni v 1. rade priznáva proti žalovanej vo veci nemajetkovej ujmy plný nárok na náhradu trov
konania.

Žalobcovi v 2. rade priznáva proti žalovanej vo veci nemajetkovej ujmy plný nárok na náhradu trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade
titulom nemajetkovej ujmy 4.250 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu
žalobkyne v 1. rade zamietol (výrok II.), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade titulom
nemajetkovej ujmy 4.250 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a vo zvyšku žalobu žalobcu
v 2. rade zamietol (výrok IV.), vo veci nemajetkovej ujmy priznal žalobkyni v 1. rade a žalobcovi v 2. rade,
každému, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V. a výrok VI.) a vo veci náhrady škody
o 1.212,64 eura (konanie zastavené) priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej voči žalobcom v

1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 6,6 % (výrok VII.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou konajúcemu súdu
dňa 10.05.2016 domáhali (pôvodne - pozn. odvolacieho súdu) voči žalovanej zaplatenia nemajetkovejujmy v sume 40.000 eur spoločne a nerozdielne, ako i nákladov za pohreb v sume 1.212,96 eura
dôvodiac, že dňa 11.05.2014 zomrel ich syn J. Š. na následky dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa
10.03.2013 v čase okolo 02,30 hod. na štátnej ceste I. v smere z obce B. R. G. D. na 20,1 km, pričom

dopravnú nehodu zavinil A. B., ako šofér motorového vozidla zn. N. N., EVČ: L.-XXXCO, tak, že rýchlosť
jazdy neprispôsobil svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, nákladu, poveternostným podmienkam
a iným okolnostiam, prešiel do protismeru, vyšiel mimo vozovku a narazil do stromu, pričom na mieste
nehody zomrel. Motorové vozidlo, ktoré nebohý A. B. viedol, bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej.
Uznesením Okresného riaditeľstva PZ Malacky (ďalej len „OR PZ Malacky“) zo dňa 11.10.2013, ČVS:

ORP-118/OEK-MA-2013 Bá, bolo trestné stíhanie vinníka dopravnej nehody pre prečin usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1.
ods. 2 písm. a) Trestného zákona zastavené, nakoľko trestné stíhanie je neprípustné voči osobe, ktorá
zomrela. Pri dopravnej nehode sa ťažko zranil syn žalobcov, J. Š., keď ho 15 minút vyťahovali z
auta, resuscitovali a následne hospitalizovali na B. B.Á. s diagnózou dekompresívna kraniektomia FTP
sin., pre úrazový intraparenchýmový hematóm FI sin., následne repasitio fractumram femoris aperta

sin., osteosynthesis mandibulea. Syn žalobcov absolvoval niekoľko operácií a vzhľadom na poranenie
mozgu, ho v bdelej kóme dňa 17.05.2013 prepustili do domáceho liečenia. Starostlivosť o syna, ktorý
nekomunikoval, nereagoval na výzvy, nebol schopný samostatného pohybu a vyžadoval 24-hodinovú
starostlivosť, zabezpečovali žalobcovia, najmä žalobkyňa v 1. rade, ktorá prestala chodiť do práce, a to
v ich rodinnom dome v P. prostredníctvom lekárov a iných osôb. Žalobcovia boli od toho času pod veľkou

psychickou záťažou a celá trauma pre nich vyvrcholila smrťou syna dňa 11.05.2014, s ktorou sa nevedeli
vyrovnať. Smrťou syna v dôsledku dopravnej nehody totiž žalobcovia stratili milované dieťa, a tak utrpeli
vážnu traumu prejavujúcu sa pocitmi smútku, zúfalstva a ochudobnenia o sféru prirodzených vzťahov
s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Pohreb nebohého syna žalobcov realizovala spoločnosť
Pohrebníctvo V. P..D..G.. L. a jeho náklady predstavovali sumu 1.212,96 eura.

3. Žalobcovia písomným podaním zo dňa 25.10.2016 vzali žalobu späť vo vzťahu k nároku na zaplatenie
nákladov spojených s pohrebom v sume 566,56 eura, ktorú sumu žalovaná vyplatila žalobcom dňa
15.07.2016 akceptujúc výšku nákladov spojených s pohrebom v sume 1.212,96 eura, ktoré však krátila
v rozsahu 50 %, nakoľko z uznesenia OR PZ Malacky zo dňa 11.10.2013, ČVS: ORP-118/OEK-

MA-2013 Bá, vyplynulo, že nebohý syn žalobcov sa viezol v motorovom vozidle, ktoré podľa znaleckého
dokazovania viedol vodič pod vplyvom alkoholu. Následne na pojednávaní dňa 24.04.2019 zobrali
žalobcovia žalobu späť v celej sume uplatneného nároku na náhradu škody.

4. Podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 10.05.2019 žalobcovia upravili žalobný petit tak, že žiadali

zaviazať žalovanú zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade sumu 20.000 eur a žalobcovi
v 2. rade sumu 20.000 eur, ktorú úpravu petitu konajúci pripustil na pojednávaní dňa 19.06.2019.

5. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, keď vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy namietala
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu absencie poistného krytia podľa zákona

č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Namietala pritom i výšku uplatneného nároku s
poukazom na § 5 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
(ďalej len „zákon č. 215/2006 Z.z.“), kde je stanovená maximálna výška plnenia v sume 50 - násobku
minimálnej mzdy. Po pripustenej zmene žaloby žalovaná vzniesla námietku premlčania.

6. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 08.07.2020, č.k. 4C/56/2016-233, tak,
že konanie v časti o zaplatenie 1.212,96 eura zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.
rade a žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy každému sumu 8.500 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku žalobu žalobkyne v 1. rade a žalobu žalobcu v 2. rade zamietol, pričom žalovanej

nepriznal náhradu trov konania; zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu
Bratislava I súdny poplatok v sume 642 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v
Bratislave na odvolanie žalovanej (do zaväzujúcich výrokov rozsudku súdu prvej inštancie) a odvolanie
žalobcov (do výroku o náhrade trov konania) uznesením zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni v 1. rade titulom nemajetkovej ujmy 8.500 eur a žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej
ujmy 8.500 eur a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania a o poplatkovej povinnosti žalovanej
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vyhodnotil námietky žalovanej
ohľadne nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie a ohľadne premlčania práva žalobcov za nedôvodné,keď vzhliadol pochybenie konajúceho súdu pri skúmaní predpokladov vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Uviedol, že hoci žalovaná na súdnom pojednávaní pred vyhlásením uznesenia
o ukončení dokazovania spochybnila priamu príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a smrťou

nebohého syna žalobcov, t.j. táto otázka sa stala spornou, konajúci súd sa s ňou náležite nezaoberal,
opodstatnenosť námietky žalovanej nevyhodnotil, a to vo väzbe na vykonané dokazovanie, keď v
odôvodnení len prebral tvrdenia žalobcov o jej danosti; uvedené však (zatiaľ) nemalo oporu v zisteniach
skutkového stavu a ich vyhodnotenia v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň, konajúci súd pri
úvahe o primeranej peňažnej satisfakcii za zásah do osobnostných práv žalobcov naznačil úmysel

zohľadniť výšku odškodnenia priznávanú inými hmotnoprávnymi predpismi (zákonom č. 215/2006 Z.z.),
ako i peňažné satisfakcie prisudzované súdmi v iných obdobných veciach, s prihliadnutím i na okolnosti
dopravnej nehody zo dňa 10.03.2013, pri ktorej syn žalobcov porušil prevenčnú povinnosť v zmysle
§ 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) tým, že nasadol
do motorového vozidla, ktoré viedol vodič pod značným vplyvom alkoholu; svoju úvahu v tomto smere
však konajúci súd nepreniesol do odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže z neho nebola zrejmá

(plná) čiastka, ktorú by považoval za adekvátnu satisfakciu za zásah do osobnostných práv žalobcov,
nebyť zodpovednosti nebohého syna žalobcov na následkoch dopravnej nehody, pri ktorom neuviedol
jej rozsah, tak, aby výslednú sumu, ktorú ustálil, bolo možné preskúmať, a to aj z hľadiska, či svojou
výškou zodpovedá náhradám priznávaným súdmi v skutkovo obdobných veciach.

7. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalobcov proti výroku rozsudku súdu prvej o náhrade trov konania
uviedol, že konajúci súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadniť nielen výsledok konania
o žalobe na priznanie peňažnej satisfakcie, ale i výsledok konania o žalobe na náhradu škody, konanie o
ktorej zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby, a teda mal skúmať procesné zavinenie na zastavení konania
v zmysle § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ

išlo o náhradu trov konania v časti žaloby o poskytnutie peňažnej satisfakcie, súd prvej inštancie sa
síce správne zameral na zistenie procesného úspechu každej zo sporových strán, nezohľadnil však,
že išlo o konanie, v ktorom výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby
žalobcov vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech
žalovanej, ale len za dôsledok úvahy súdu. Odvolací súd vo vzťahu k výroku o poplatkovej povinnosti

žalovanej, ako súvisiacemu výroku, konajúcemu súdu vytkol, že nevyčkal až na skončenie konania vo
veci samej a rozhodol i o poplatkovej povinnosti žalovanej, o ktorej rozhodovanie patrí v zmysle zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov do rámca úkonov vyššieho
súdneho úradníka (a nie sudcu). Zohľadniac všetky tieto skutočnosti odvolací súd uložil súdu prvej
inštancie povinnosť riadiť sa ním vysloveným právnym názorom (§ 391 ods. 2 C.s.p.), vec opätovne

prejednať, zohľadniac skutkové tvrdenia a námietky žalovanej ohľadne existencie príčinnej súvislosti
medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov a v prípade potreby
doplniť dokazovanie na posúdenie dôvodnosti ich žaloby.

8. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie doplnil dokazovanie a zistil, že dňa

10.03.2013 o 2,30 hod. došlo v okrese L., v katastri obce D.M., mimo obce, na ceste II. triedy č. 501, na
20,1 km, v smere B. - D. k dopravnej nehode tak, že A. B., ktorý viedol svoje motorové vozidlo zn. N. N.,
EVČ: L.-XXXCO, v pravotočivej zákrute, na suchej vozovke neprispôsobil rýchlosť jazdy najmä svojim
schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a
iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, s vozidlom dostal šmyk, vyšiel mimo cesty vľavo, kde narazil

do stromu. Vodič pri dopravnej nehode zahynul spolu s jedným zo spolujazdcov (L. W.), pričom syn
žalobcov, ako druhý spolujazdec, utrpel ťažkú ujmu na zdraví a dňa XX.XX.XXXX zomrel. Príčinou
dopravnej nehody podľa znalca z odboru cestná doprava I.. T. B. v znaleckom posudku č. 55/2013 bola
nesprávna technika jazdy vodiča motorového vozidla zn. N. N., EČV: L.-XXXCO, nebohého A. B.E.
(jazda neprimeranou rýchlosťou vzhľadom na celkovú dopravnú situáciu). Znalec z odboru zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie toxikológie, D.. F. K.., rovnako tak znalci z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
súdneho lekárstva R.. T.. L.. U. B., U.. a L.. Ľ. L. konštatovali v znaleckých posudkoch prítomnosť etanolu
(2,19 mg/g) v krvi a v moči (2,26 mg/g) u vinníka dopravnej nehody v čase jeho smrti. Uznesením
OR PZ Malacky zo dňa 11.10.2013, ČVS: ORP-118/OEK-MA-2013 Bá, bolo trestné stíhanie vinníka
dopravnej nehody pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin

ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1. ods. 2 písm. a) Trestného zákona zastavené, nakoľko trestné
stíhanie je neprípustné voči osobe, ktorá zomrela. Motorové vozidlo zn. N. N., EVČ: L.-XXXCO, bolo v
čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkoumotorového vozidla podľa poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.04.2012 (ďalej len
„poistná zmluva“) uzavretej so žalovanou.

9. Z prepúšťacích správ nemocníc (E. M. Q., M. J.. C.. R., klinika anestéziológie a intenzívnej medicíny
C. J. E., M. J..P.., L., E. M. Q., I.. G. B. C. J. E. M. P.. K. J. P. J. XX, Q.) konajúci súd zistil, že
J. Š. bol po dopravnej nehode hospitalizovaný, bol u neho zistený edém mozgu s intracerebrálnym
hematómom, fraktúry C6-C7 bez dislokácie do spinálneho kanála, kolúzia pľúc vpravo, v čase od
10.03.2013 do 26.03.2013 bol preložený na G. M. L.C. za účelom ďalšej starostlivosti s diagnostickým

záverom: polytraumatizmus, bezvedomie, edém mozgu, intracerebrálny hematóm, stp. dekompresívnej
kraniektómii FTP sin., fraktúra C6-C7 nondisloc., spirácia do pľúc, Contusio pulm. I.dx. anerior, frakutúra
cap. Femoris I. sin. Cum luxat., strp. repozícii a osteosyntéze femoris sin., fraktúra manndibulae duplex,
stp. Osteosyntéze mandibuly, tracheostómia, stp. Kanylácii CVS a arteriálneho systému, pričom dňa
07.05.2013 bol prepustený na chir. JIS s diagnostickým záverom: st. po polytraume s kraniocerebrálnou
traumou s poruchou vedomia na úrovni kómy, fraktúra hlavice ľavého femuru s luxáciou koxy, contusio

pulm. 1.dx. anter., a dňa 17.05.2013 prepustený do domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Nebohý
bol dňa 08.07.2013 prijatý na otolaryngologickú kliniku C. J. E. M. P.. K. J. L. a P. J. F. Q. s coma
vigile za účelom dekanylácie a prepustený dňa 11.07.2013 do domácej a ambulantnej starostlivosti so
záverom: Z930 St.p. tracheostomiam 38/2013, R402 Coma vigile, st.p. kraniotraume pri autonehode,
decubiti reg. sacr. Et ped.1. dex. Nebohý bol hospitalizovaný na neurochirurgickej klinike LFUK a

UNB, E. M. Q., M. J.. C.. R., od 07.01.2014 do 20.01.2014 a následne dňa 20.01.2014 preložený za
účelom ďalšieho monitorovania a stabilizácie do M. J..P.. L., odkiaľ bol prepustený dňa 10.02.2014 do
domáceho ošetrenia. Syn žalobcov J. Š. bol opätovne prijatý do nemocnice M. J..P.. L. dňa 16.02.2014,
na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, s prijímacou diagnózou E86 - dehydratácia,
hypovolémia (zníženie objemu telovej tekutiny) a prepustený dňa 15.03.2013 (zrejme má byť 15.03.2014

- pozn. odvolacieho súdu) s diagnózou E86-iné choroby pečene. Podľa výpisu z pitevného protokolu
PBASL2014 0275, pracovisko 131 SL Q., J. XX, Q., Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
Bratislava (ďalej len „pitevný protokol“), J. Š. zomrel dňa XX.XX.XXXX G. XX,XX W.., na internom
oddelení M. L. po 6 - dňovom pobyte; pitvu vykonal R.. T.., L.. U. B. U.., protokol revidoval L.. D.
B. U.., pričom diagnóza znela „neskoré následky niektorých včasných komplikácií úrazov, T98.2.“

Podľa patologicko-anatomickej diagnózy bol príčinou smrti a) 1 zápal pľúc (bronchopneumonia), J15.9,
komplikáciezákladnejchorobypredstavovali:b)2comavigile,apalickýsyndróm,G93.80,keďzákladnou
chorobou (úrazy a iné) boli c) 3 polytrauma - poranenia hlavy, krčnej chrbtice, ľavého stehna, T06.8,
4 stav po dekompresívnej kraniektomii pre poranenie mozgu, 5 mechanizmus smrti: poranenie člena
posádky (spolujazdec) osobného auta pri zrážke s pevným predmetom, V47.6. Neboli zistené žiadne

pridružené choroby, pričom podľa ostatného nálezu lekár konštatoval zlomeninu sánky, zlomeninu
krčnej chrbtice (oblúk stavca C5 a C6), zlomeninu ľavej stehennej kosti, kontúzno-hemoragické
ložisko spodinových uzlín vľavo, skvapalnené ischemické ložisko ľavého čelového a spánkového laloku
mozgu, opuch mozgu, opuch pľúc, krvné výronky pod endokardom ľavej komory srdca, kachexia (BMI
14.8), preležaniny v krížovej oblasti chrbta, na pravej päte a na bočnej ploche pravej nohy, stav po

tracheostómii,stavpozavedeníPEG.Zapríčinusmrtiboloznačenýzápalpľúcpoviacerýchporaneniach
tela, pričom zo súdnolekárskeho hľadiska išlo o násilnú smrť, kategóriu (druh) smrti-poranenie člena
posádky osobného auta pri zrážke s pevným predmetom.

10. Svedok R.. T.., L.. U. B.Á., U.., lekár z pitevného protokolu nebohého J. Š.A., pri výpovedi,

zdôrazňujúc, že pitva je neopakovateľne deštruktívny výkon, ozrejmil, že výsledné zoradenie diagnóz
na pitevnom protokole a jeho diagnostickej časti je výsledkom konsenzu pitvajúceho a preberajúceho
lekára, t.j. toho, ktorý telo zosnulého prehliadol fyzicky. Keďže prehliadajúci lekár, ktorým bol L.. L. T.,
má zákonnú povinnosť nariadiť vykonanie pitvy vždy, keď ide o násilnú smrť, čo bol i daný prípad,
tento určil vykonanie pitvy nebohého J. Š.. Svedok uviedol, že pri uzatváraní pitevného protokolu sú

diagnózy usporiadané systematicky, keď na prvom mieste je uvedená bezprostredná príčina smrti, či
choroba, ktorá priamo vyvolala smrť. Avšak diagnózy treba čítať a chápať zdola, a teda od základnej
choroby, ktorá je uvedená v poradí ako tretia. V tomto prípade išlo o polytraumu, teda komplikovaný úraz,
ktorého súčasťou boli poranenia hlavy, krčnej chrbtice a ľavého stehna. Následne je potrebné prejsť ku
komplikáciám základnej choroby, v danom prípade to bola Coma vigile a apalický syndróm ako výsledok

poraneniahlavy,mozgu;jednásaostav,priktoromsícepostihnutýžije,alenijakýmspôsobomnereaguje
na podnety z vonkajšieho prostredia. Človek v takomto stave je pripútaný na lôžko a jeho stav sa môže
rôznym spôsobom komplikovať, napríklad ako imobilizačný syndróm alebo iné zdravotné komplikácie.
Pri pripútaní na lôžko sú menej prevzdušnené terminálne časti pľúc a môže z toho vzniknúť zápal, ktorýsa označuje ako zápal pľúc, t.j. Bronchopneumonia, a ten od závislosti od funkčných rezerv organizmu
buď môže pacient prekonať bez následkov, s následkami alebo môže spôsobiť aj smrť, ako to bolo v
danom prípade. Na diagnostickej časti pitevného protokolu je uvedené, že išlo o násilnú smrť, pretože

úmrtie J. Š.A. bolo dôsledkom úrazu, ktorý utrpel ešte v marci 2013, z čoho svedok uzavrel, že smrť
J. Š. priamo a bezprostredne súvisí s dopravnou nehodou. Svedok ďalej uviedol, že očakávaná doba
dožitia muža narodeného v roku 1992 je približne 75 až 80 rokov, s tým, že pri pitve okrem zápalu pľúc
nezistili žiadne také známky chorôb, ktoré by mohli vyvolať smrť v kratšom ako uvedenom čase. Inak
povedané,„akbyJ. Š. neutrpel poranenia pri dopravnejnehodevmarci 2013,takbysme tunesedeli“,

pretože by ešte stále žil. Jeho poranenia boli takého charakteru, že ho priviazali k lôžku, vyžadoval
intenzívnu nemocničnú lekársku starostlivosť a jeho stav sa behom mesiacov skomplikoval natoľko,
že viedol ku smrti. Svedok sa pritom nevedel vyjadriť k tomu, či zdravotná starostlivosť poskytovaná
nebohému bola správna, zdôrazňujúc, že podstatou skutočnosťou bolo, že bez dopravnej nehody by
nebohý syn žalobcov nebol v nemocnici.

11. Žalobkyňa v 1. rade v rámci výsluchu opísala ako sa dozvedeli o dopravnej nehode nebohého syna;
zúčastnil sa oslavy s asi 20 ľuďmi na chate, pričom od suseda mala informáciu, že na oslavu išiel
určitým autom, späť však chcel ísť v inom aute, ktoré však bolo obsadené a preto nasadol tam, kde bolo
miesto. Sedel pritom vzadu, pripútaný bezpečnostným pásom, od ktorého mal odreté ľavé rameno a
záchranári ho museli odrezať pri vyprošťovaní z vozidla. Syn sa podrobil operácii hlavy, po ktorej ležal na

oddelení ARO, sledovali jeho stav, potom ho z nemocnice na B. prepustili do nemocnice v L., tam došlo
k sepse, dostal antibiotiká, ležal na oddelení intenzívnej starostlivosti bez dýchacieho prístroja, potom
ho prepustili domov, kde sa o neho starala. Naučila sa podávať mu stravu, cvičiť, polohovať a masírovať,
pričom k nim dochádzala aj rehabilitačná sestra. Stav sa zlepšoval, bola naplánovaná ďalšia operácia
hlavy, avšak túto nebohý nemohol absolvovať pre nejaký zápal, pričom po prevoze do nemocnice v L.

dostal zápal pľúc, zaviedli mu tracheoskopickú hadicu; po prevoze domov videla, že boj o život vzdáva.
Samotná smrť J. bola pre ňu šok. Manžel sa na istý čas odsťahoval k rodičom, bol frustrovaný, ona
závažnejšie zdravotné problémy nemala, nenavštívila psychológa, riešila to modlitbou a meditáciou.
Pred dopravnou nehodou mali s nebohým synom dobrý vzťah, býval v spoločnej domácnosti, pomáhal
im, najmä, keď žalobca v 2. rade nebol doma a pracoval v zahraničí na lodi cca mesiac alebo 3 týždne.

Nebohýpracovalakobrigádnikvzáhradnomcentre,avšakplánovalštúdiunavysokejškole,navštevoval
futbalový klub Rohožník, plánoval výstavbu rodinného domu, za účelom ktorej mu kúpili pozemok.

12. Žalobca v 2. rade potvrdil v súvislosti so smrťou syna zmeny v jeho duševnom stave, čo malo
konštatovať i jeho okolie, stal sa z neho introvert, predtým rád športoval, hrával tenis, venoval sa

cyklistike, avšak po smrti syna vyhľadával skôr samotu. S nebohým mali nadštandardný vzťah, videl
sa v ňom, syn sa chcel presadiť v športe, orientoval sa na športovú školu, v čom ho so žalobkyňou
v 1. rade podporovali, vybudovali mu v garáži telocvičňu. Po jeho smrti mali so žalobkyňou v 1. rade
roztržky vyplývajúce najmä z oslabenej psychiky, vznikla medzi nimi kríza, ktorú riešil odsťahovaním sa
k rodičom do Studienky.

13. Svedkyňa L. P., sestra žalobkyne v 1. rade, v rámci výpovede uviedla, že v dôsledku úmrtia J. trpia
nielen jeho rodičia a brat, ale celá rodina. Nebohý bol prvým synom žalobcov a súčasne i prvým vnukom
v rodine, vytúžené dieťa, športovo nadaný, obľúbený v kolektíve, dobre sa učil a po maturite sa hlásil na
vysokú školu, kam sa však nedostal, preto si našiel dočasné zamestnanie v záhradnom centre. S rodičmi

(žalobcami) mal dobrý vzťah, mali sa radi, žalobca v 2. rade sa v ňom videl práve po športovej stránke,
pričomzastávaljehoúlohuvčase,keďpracovalvzahraničí.Žalobkyňav1.radesapodopravnejnehode
utiahla k Bohu, chodila na púte, sväté omše, kým žalobca v 2. rade sa stiahol do úzadia, chodil viac do
prírody, vznikla medzi nimi kríza. Uvedené potvrdila i svedkyňa F. W., ďalšia sestra žalobkyne v 1. rade.,
opisujúc rovnako život žalobcov po dopravnej nehode, ako i osobu nebohého.

14. Podľa svedkyne C.F. Š., sesternice nebohého, jeho nehoda a smrť zasiahla celú rodinu, keďže
bol nosnou osobou a pilierom, všetci sa vzájomne stretávali. Jeho prostredníctvom si chceli rodinní
príslušníci napĺňať mužské predstavy a želania. Bol zodpovedný, športovo nadaný, na čo bol žalobca
v 2. rade patrične hrdý, v jeho neprítomnosti zastával jeho úlohu, a to nielen pri chlapských prácach,

pomáhal rodičom. Podľa svedkyne mal nebohý abnormálne dobrý vzťah so žalobcami. Keď vznikol
nejaký problém, tento riešili cez J., spoliehali sa na neho. K samotnej dopravnej nehode svedkyňa
uviedla, že držala v ruke J. telefón, a podľa správ z neho z oslavy odchádzalo viacero áut, pričom nebohý
sa nezmestil do vozidla, v ktorom mal pôvodne odchádzať až mu napokon ostal odvoz s inkriminovanýmautom.Situáciapodopravnejnehodenebolapriaznivá,utrpenieprežívalacelárodina,nielenžalobcovia;
mala pocit, že ich to však viac stmelilo, poznačilo na celý život.

15. Svedok, kamarát nebohého, uviedol, že navštevoval jeho rodinu raz do týždňa. Nebohý mal s rodičmi
(žalobcami) dobrý, priam ukážkový vzťah, so žalobkyňou v 1. rade sa k u sebe správali ako brat so
sestrou,apretoimurčitechýba.Podopravnejnehodebadalrozdielvichsprávaní,nedokázaltamchodiť.

16. Po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z predmetu sporu, ktorým bola náhrada nemajetkovej ujmy

v dôsledku smrti syna žalobcov J. Š. na následky zranení pri dopravnej nehode zo dňa 10.03.2023, ktorú
zavinilnebohýTomášKožuchakovodičmotorovéhovozidlazn.N.N.,EČV:L.-XXXCO,povinnezmluvne
poisteného u žalovanej, súd prvej inštancie konštatoval opätovne danosť pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej, a to s poukazom na judikát Najvyššieho súdu SR č. 61/2018. Podľa neho škodou pre účely
zákonač.381/2001Z.z.jeajnemajetkováujmaspočívajúcavzásahudoosobnostnýchprávpozostalých
obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla; v spore o náhradu takejto ujmy je

poisťovňa pasívne legitimovaná. K rovnakému záveru pritom dospel Najvyšší súd SR i v rozhodnutiach
sp. zn. 6Cdo 143/2017, sp. zn. 6Cdo 206/2017, ako aj sp. zn. 8Cdo 6/2018, prekonajúc tak právny názor
vyslovený v starších rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo 168/2009 a sp. zn. 3Cdo 301/2012. Napokon, s týmto
záverom sa stotožnil i odvolací súd v uznesení zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020.

17. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do práva na
súkromie žalobcov, neexistuje žiadna primeraná forma zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá by odstránila následky tohto zásahu, a preto je na mieste náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle odseku 2 predmetného ustanovenia. Zaoberajúc sa námietkou premlčania
vznesenou žalovanou v okolnostiach, keď počiatok plynutia trojročnej premlčacej doby v zmysle §

101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, čo v danom prípade predstavoval
moment smrti J. Š. dňa 11.05.2014, zotrval konajúci súd na jej nedôvodnom uplatnení, čo napokon
potvrdil i odvolací súd v uznesení zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020.

18. Následne vychádzajúc nielen z výpisu z pitevného protokolu, podľa ktorého bol príčinou smrti
nebohého zápal pľúc po viacerých poraneniach tela a zo súdnolekárskeho hľadiska išlo o násilnú
smrť, poranenie člena posádky osobného auta pri zrážke s pevným predmetom, ako i z výpovede
svedka R.. T.. L.. U. B., U.., vykonajúceho pitvu nebohého, v ktorej uviedol, že smrť J. Š. priamo a
bezprostredne súvisela s dopravnou nehodou, keď nebyť poranení utrpených pri nehode, nebohý by

stále žil, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia preukázali existenciu príčinnej súvislosti
medzi dopravnou nehodou zo dňa 10.03.2013 a smrťou ich syna. Práve s ohľadom na svedeckú
výpoveď a obsah pitevného protokolu, prihliadajúc i na zásadu hospodárnosti, konajúci súd nepristúpil k
vykonaniu žalovanou navrhovanému znaleckému dokazovaniu na ustálenie, čo bolo primárnou príčinou
úmrtia J. Š., či bolo možné predísť zápalu pľúc nebohého a jeho následnému úmrtiu poskytnutím

zdravotnej starostlivosti zdravotníckym zariadením a či možno dôvodne predpokladať, že v prípade, ak
by sa J. Š. nenakazil zápalom pľúc, mohlo dôjsť k predĺženiu jeho života a k zlepšeniu zdravotného
stavu z medicínskeho hľadiska.

19. Pokiaľ išlo o výšku relutárnej náhrady, ktorú si každý zo žalobcov uplatnil sumou 20.000 eur (po

zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie na základe uznesenia odvolacieho súdu ostalo
predmetom konania len zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume á 8.500 eur - pozn. odvolacieho súdu),
konajúci súd pri ustálení konkrétnej sumy vychádzal z vlastnej úvahy, zohľadniac kritériá uvedené v § 13
ods.3Občianskehozákonníka, atozávažnosťujmyaokolnosti,zaktorýchkneoprávnenémuzásahudo
osobnosti došlo, snažiac sa pritom, aby peňažná satisfakcia bola v súlade s požiadavkou spravodlivosti

a zároveň bola porovnateľná so sumami priznanými v iných, skutkovo obdobných prípadoch.

20. Bolo nepochybné, že žalobcovia si uplatnili nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy ako
rodičia usmrteného J. Š.. Podľa názoru konajúceho súdu predstavuje smrť dieťaťa, bez ohľadu na jeho
vek, jeden z najzávažnejších zásahov do práva na súkromie a práva na rodinný život fyzickej osoby.

K smrti syna žalobcov došlo pritom na následky zranení utrpených pri dopravnej nehode vo veku 22
rokov. Výsluchom svedkov, a to sestier žalobkyne v 1. rade L. P. a F. W., ako i sesternice nebohého
C. Š. a jeho kamaráta T. G., mal konajúci súd za preukázané, že nebohý J. žil v čase svojej smrti
so žalobcami v spoločnej domácnosti a títo tvorili harmonickú a súdržnú rodinu, v ktorej bol nebohýstmeľujúcou osobou pomáhajúcou žalobcom pri zabezpečovaní chodu domácnosti, v starostlivosti o
mladšieho súrodenca a zastupoval otca počas jeho neprítomnosti pre pracovné povinnosti v zahraničí;
nebohý poskytoval rodičom lásku a radosť, bol oporou žalobkyne v 1. rade, pomáhal pritom aj členom

širšej rodiny - starým rodičom, a preto boli na neho žalobcovia právom hrdí. Medzi nebohým a žalobcami
boli vytvorené vzájomné pevné citové, sociálne, morálne, aj športové vzťahy. Vypočutí svedkovia
potvrdili, že nebohý J. Š. plánoval pokračovať v štúdiu na vysokej škole, kam sa v predchádzajúcom
období nedostal, plánoval si založiť rodinu s priateľkou, s ktorou udržiaval vážny a dlhodobý vzťah.
Smrťou syna žalobcov došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému narušeniu rodičovského zväzku a

neodstrániteľnému narušeniu osobnostných práv žalobcov. Žalobcovia po smrti svojho najstaršieho
syna prirodzene prežívali nekonečný smútok, pocit neznesiteľnej prázdnoty, zúfalstva, či hnevu, mali
narušené rodinné vzťahy, čo sa prejavilo aj na ich manželskej kríze, pričom jeho smrťou nenávratne
stratili svoje sny a plány spojené s jeho budúcnosťou, prežívali psychickú traumu pri stretnutiach
s jeho priateľmi, ktorí si medzičasom vybudovali rodiny, kým oni sami sa od najstaršieho syna už
vnúčat nedočkajú. Ujmu a jej závažnosť pritom súd prvej inštancie vyhodnotil u oboch žalobcov

ako porovnateľnú, vzniknutú za totožných okolností, ktorej následky nemožno odstrániť. Pokiaľ išlo o
ustálenie jej konkrétnej výšky, pomohol si konajúci súd ustanoveniami zákona č. 215/2006 Z.z., ktorý
v § 6 určuje celkovú sumu odškodnenia ako 50 - násobok minimálnej mzdy; tá predstavovala v roku
2014, kedy syn žalobcov zomrel, sumu 352 eur, a teda 50-násobok zodpovedal sume 17.600 eur.
Zohľadnil tiež princíp primeranosti a spravodlivosti, keď prihliadol aj na okolnosti dopravnej nehody

zo dňa 10.03.2013, pri ktorej syn žalobcov utrpel ťažké zranenia na následky ktorých dňa 11.05.2014
zomrel, a to na skutočnosť, že nebohý J. Š.A. nastúpením do motorového vozidla vedeného vodičom
pod vplyvom alkoholu, o čom musel mať vedomosť vzhľadom k tomu, že išlo o návrat z oslavy, ktorej sa
títo zúčastnili, porušil prevenčnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 415 Občianskeho zákonníka; podľa neho
je každý povinný počínať si tak, aby ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a na životnom prostredí

nedochádzalo. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov potom hodnotil peňažnú náhradu v
sume 17.000 eur, považujúc ju za porovnateľnú s rozhodovacou praxou súdov v Slovenskej republike,
napr. s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 13C 87/2006, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co 332/2008 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Cdo 77/2009, ktorým súd každému z rodičov priznal nemajetkovú ujmu za smrť syna v

sume 6.638,78 eura, rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 6C 117/2010, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1MCdo 10/2013, ktorým
súd každému z rodičov priznal nemajetkovú ujmu za smrť syna v sume 8.300 eur. Takto určenú náhradu
nemajetkovej ujmy, s ohľadom na porušenie prevenčnej povinnosti, znížil o 50 %, t.j. na 8.500
eur a rozdelil ju medzi žalobcov v 1. a v 2. rade, tak, že každému z nich priznal aplikáciou § 11, § 13 ods.

1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z.z. náhradu nemajetkovej ujmy 4.250 eur a vo zvyšku ich žalobu zamietol.

21. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie prihliadajúc na právny názor odvolacieho súdu
vyslovený v uznesení zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020, podľa ktorého je pri rozhodovaní o

trovách konania potrebné zohľadniť nielen výsledok konania o žalobe na priznanie peňažnej satisfakcie,
ale i výsledok konania o žalobe na náhradu škody, konanie o ktorej súd prvej inštancie zastavil z dôvodu
späťvzatia žaloby. Potom o náhrade trov konania v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcom, úspešným v základe tejto žaloby, keď konkrétne priznaná suma
nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Následne, o náhrade trov konania v časti žaloby o náhradu škody, konanie o ktorej zastavil výrokom
rozsudku zo dňa 08.07.2020, č.k. 4C/56/2016-233, súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1
C.s.p. Mal za to, že konanie o náhradu škody v sume 566,56 eura zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby
potom ako žalovaná náklady v tejto výške žalobcom po podaní žaloby uhradila; procesne teda zavinila
zastavenie konania v tejto časti. Vo zvyšnej časti žaloby o zaplatenie sumy 646,40 eura, v ktorej časti

rovnako zobrali žalobcovia žalobu späť, neuviedli dôvod tohto dispozičného úkonu, a preto zavinili
zastavenie konania v tejto časti; preto súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania podľa pomeru
procesného zavinenia, a to 53,30 % ku 46,70 %, t.j. v rozsahu 6,6 % v prospech žalovanej.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, do jeho zaväzujúcej časti (výroky I., III.) a do časti trov konania

(výroky V. a VI.) podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Zotrvala na námietkach nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie
a premlčania nároku žalobcov, popierajúc preukázanie základných predpokladov vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcov, zdôrazňujúc ako nepostačujúce preukázanie citovýchväzieb, nedostatočné zohľadnenie okolností dopravnej nehody a iných foriem zadosťučinenia. Konajúci
súdsapodľanejtiežnevysporiadalsovšetkýmiňouuplatnenýminámietkami,neuviedol,akéskutočnosti
mal za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil; zároveň presvedčivo nevysvetlil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom, keď túto odvíjal
len od ich statusov. Na uvedenom základe žalovaná hodnotila odôvodnenie napadnutého rozsudku za
nepresvedčivé.

23. V ďalšom žalovaná uviedla, že v prípade danosti jej pasívnej vecnej legitimácie v spore by

zodpovedala len za následok úmrtia v dôsledku nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
a nie i za iné následné udalosti. V konaní podľa nej nebola nespochybniteľne preukázaná existencia
priamej príčinnej súvislosti medzi nehodou a smrťou nebohého, a to najmä z časového hľadiska; išlo
pritom o otázku skutkovú, ktorú je potrebné tvrdiť a následne preukázať. V konaní nebolo podľa mienky
žalovanej nijako skúmané napríklad pochybenie zdravotníckeho personálu, resp. aj ďalšie okolnosti
majúce vplyv na smrť nebohého, ako je starostlivosť v domácom prostredí. Za danej situácie preto bolo

možné prijať záver o úplnej absencii príčinnej súvislosti medzi smrťou nebohého a dopravnou nehodou
alebo o nejakom podiele jeho zavinenia, resp. zásahov iných subjektov do príčinnej súvislosti. Vzhľadom
na to, že dopravná nehoda nepredstavovala prvotný jav a smrť nebohého jej následok, absentoval
základný predpoklad možnosti priznania relutárnej náhrady konajúcim súdom.

24. Žalovaná namietala, že žalobcovia neviedli dokazovanie v zmysle inštitútu náhrady nemajetkovej
ujmy,keďsazameralinaopisskutkovýchokolností,ktorénastalipodopravnejnehode,týkalisapomerov
v nemocnici, starostlivosti o nebohého a podobne. Z ich výpovedí nebolo jasné, v čom spočívalo konanie
vykazujúce znaky zásahu do ich osobnostných práv, či to bola samotná nehoda, obdobie po nej alebo
nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť.

25. Pokiaľ išlo o samotnú výšku nemajetkovej ujmy, i keď túto legislatíva explicitne nerieši, ani nelimituje,
a teda ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe súdov, je potrebné skúmať kritériá, od ktorých sa
následne má odvíjať. Podľa mienky žalovanej žalobcovia nedokázali riadne osvedčiť všetky skutočnosti
odôvodňujúce nimi uplatňovaný nárok, a teda preukázať taký zásah do práva na ich súkromie, ktorý

by odôvodňoval priznanie peňažnej satisfakcie. Konajúci súd relevantným spôsobom neodôvodnil
ako žalobcovia výpoveďou preukázali tak intenzívny zásah do ich osobnostných práv odôvodňujúci
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom tento zásah, ani jeho intenzitu nemôžu preukazovať
sprostredkovane na základe svedeckých výpovedí iných osôb. Pokiaľ žalobcovia vyvodzovali svoj
nárok od existencie citových väzieb s nebohým a zásahu do nich, resp. že došlo k ich pretrhnutiu,

vykonaným dokazovaním uvádzané skutočnosti nepreukázali; nestačí pritom len predpoklad existencie
citovej väzby. Na uvedenom základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 390 C.s.p. v
napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu voči nej zamietol a priznal jej náhradu
trov konania.

26. Proti zamietajúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. Konajúcim súdom priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy považovali s poukazom na kritériá v § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka za neprimerane nízku, zdôrazňujúc najmä závažnosť ujmy, a teda čím závažnejšia je ujma,
čo do intenzity svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj suma peňažného zadosťučinenia. Vykonaným

dokazovaním podľa nich preukázali, že nezvratná udalosť smrti nebohého syna zasiahla náhle do ich
života a pretrhla všetky citové a rodinné väzby; ujmu nemožno inou formou kompenzovať. Konajúci
súd nenáležite prevzal kritérium maximálnej výšky rozsahu odškodnenia podľa zákona č. 215/2006
Z.z., ktorý však na dané vzťahy nemožno aplikovať, pretože predmetný zákon upravuje predpoklady
a rozsah jednorazového odškodnenia osôb v dôsledku úmyselných násilných trestných činov od štátu.

Žalobcoviasivšaknárokneuplatnilivzmyslecitovanéhozákona,alepodľa§13Občianskehozákonníka,
ktorý odlišným spôsobom vymedzuje aktívnu vecnú legitimáciu, predpoklady vzniku nároku, ako aj
jeho rozsah. Pokiaľ si ustanoveniami zákona č. 215/2006 Z.z. konajúci súd len pomohol, uvedené
nezodpovedá skutočnosti, keď konštatoval následne maximálny rozsah odškodnenia ako primeraný.
Odškodnenímposkytovanýmpodľazákonač.215/2006Z.z.pritomštátlenzmierňujenásledkytrestných

činov, preto je rozsah odškodnenia obmedzený na násobok minimálnej mzdy v tom ktorom období a
odkazuje na ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia; ide teda o kvalitatívne rozdielne právne vzťahy a aj odlišné
právne nároky.27. Súd prvej inštancie nepostupoval ani v súlade s princípom predvídateľnosti súdnej judikatúry a
legitímnych očakávaní žalobcov, keď stanovil výšku peňažnej satisfakcie za porušenie ich osobnostných

práv v rozpore s rozhodovacou praxou súdov v Slovenskej republike. I keď poukázal na označené
rozhodnutia všeobecných súdov, tieto aplikoval dezinterpretujúcim spôsobom, odkloniac sa od nich,
bez uvedenia dôvodov pre takýto postup. Nemožno totiž pomerovať nominálne hodnoty nárokov, medzi
ktorých vznikom existuje časový odstup 12 rokov bez toho, aby súd adekvátnym spôsobom zohľadnil aj
rozdielnu ekonomickú paritu týchto nárokov v rôznych časových obdobiach.

28. Žalobcovia poukázali na existujúcu rozhodovaciu činnosť slovenských súdov, ktoré v skutkovo a
právne obdobných prípadoch prisudzujú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu od 23.000
eur do 35.000 eur. Napríklad, Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 23Co/251/2018 priznal rodičom
maloletého dieťaťa každému sumu 25.000 eur, Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 24Co/479/2012
otcovi za smrť syna pri dopravnej nehode sumu 25.000 eur, Krajský súd v Bratislave rozhodnutím

sp. zn. 6Co/111/2011 otcovi 23.000 eur, Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 10Co/137/2013
nemajetkovú ujmu 22.130 eur pre dcéru otca, ktorý zomrel pri dopravnej nehode, Krajský súd v Banskej
Bystrici v konaní sp. zn. 14Co/6/2018 sumu 40.000 eur, v konaní sp. zn. 16Co/5/2022 od 22.000 do
35.000 eur a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 22Co/10/2020 sumu 25.000 eur. I keď zákon
nestanovuje ani rámcovo sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy, podľa mienky žalobcov by rozhodnutie

súdu o nej nemalo byť náhodilé a malo by sa opierať aspoň o judikatúru vyšších súdov v skutkovo
obdobných pomeroch; konajúci súd neporovnával obdobné prípady, keď išlo o rozhodnutia v rozdielnych
spoločenských a ekonomických podmienkach, v odlišných časových obdobiach, bez logickej úvahy.

29.Zanesprávnyžalobcoviaoznačiliisamotnýpostupkonajúcehosúdu,keďpriustálenívýškypeňažnej

satisfakcie túto rozdelil medzi žalobcovi a určil, že primeraná pre každého z nich je suma 8.500 eur,
bez akéhokoľvek zdôvodnenia a argumentácie. Tento postup nemal oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď nárok každého zo žalobcov je samostatný, nezávislý od nároku druhého žalobcu a podmienky jeho
vzniku sa posudzujú osobitne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku postráca akúkoľvek argumentáciu,
ktorou by súd prvej inštancie odôvodnil určenie výšky paušálnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú

rovnakou mierou rozdelil medzi žalobcov. Ak konajúci súd zistil porušenie osobnostných práv u každého
jednotlivého žalobcu s tým, že primeranú náhradu za zásah do osobnostných práv predstavuje peňažná
satisfakciavsume17.000eur,tútomalpriznaťjednotlivo;inýspôsobvyporiadanianáhradynemajetkovej
ujmy zákon neodôvodňuje.

30. A napokon žalobcovia namietali i realizované zníženie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zo
sumy 17.000 eur na 8.500 eur, t.j. o 50 % za spoluzavinenie nebohého spočívajúceho v porušení
prevenčnej povinnosti. Zomrelému by bolo možné pričítať porušenie povinnosti, len ak by mal vedomosť
o požití alkoholických nápojov vodičom motorového vozidla pred jazdou. Toto skutkové tvrdenie však
nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní. Konajúci súd vychádzal len z toho, že sa všetci účastníci

dopravnej nehody zúčastnili oslavy a z toho dovodil automatický záver, že zomrelý mal vedomosť o požití
alkoholických nápojov pred jazdou vodičom motorového vozidla. Taká vedomosť syna žalobcov však
nebola preukázaná a ani tvrdená. Naopak, bolo preukázané, že ich syn bol dohodnutý na odvoze iným
motorovým vozidlom a len zhodou okolností nasadol napokon do predmetného motorového vozidla,
ktoré havarovalo; uvedené podľa nich nenavodzovalo dojem, že mal vedomosť a zaujímal sa o to, ako

sa chová počas jazdy vodič vozidla, o ktorom nemal žiadnu vedomosť a nepredpokladal, že sa s ním
povezie z oslavy. Ich syn bol zodpovedný a hoci sedel na zadnom sedadle, bol pripútaný. Naviac, za
jedinú príčinu dopravnej nehody bola označená nesprávna technika jazdy vodiča, neprispôsobenie jazdy
stavu a povahe vozovky, ku ktorej nebohý nijako neprispel a túto nezavinil. Ani prípadné porušenie
prevenčnej povinnosti by teda nemalo žiaden vplyv na vznik dopravnej nehody. Naviac, konajúci súd

neuviedol úvahu ako ustálil práve 50 % - tnú mieru spoluzavinenia zomrelého, a preto s touto nemohli
polemizovať. Žalobcovia zastávali názor, že rozsah nemajetkovej ujmy, ktorá im ako sekundárnej obeti
úmrtím ich syna vznikla, nemá priamu nadväznosť na fakt, či k svojej smrti alebo ťažkému ublíženiu na
zdraví prispela primárna obeť svojim zavinením alebo nie. Ako sekundárne obete disponujú vlastným
nezávislým nárokom na kompenzáciu za zásah do ich osobnostných práv, v ktorom nie je možné

zohľadniť spoluzavinenie subjektu odlišného od poškodených. Na uvedenom základe navrhli, aby
odvolací súd zmenil napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie a priznal im každému osobitne
nemajetkovú ujmu v sume 8.500 eur a nárok na náhradu trov konania.31. Žalovaná v odvolacej replike, zopakujúc skutočnosti uvedené v odvolaní, na ktorých v plnom rozsahu
zotrvala, podotkla, že žalobcovia sa odkazom na súdnu judikatúru snažili odôvodniť uplatnený nárok,
pritom k jej výberu pristupovali selektívne, zámerne si vyberajúc len tie rozhodnutia priznávajúce vyššie

sumy odškodnenia. V konaní priznané náhrady nemajetkovej ujmy sa však podľa žalovanej nijako
nevymykali z rámca stabilizovanej judikatúry, a preto ich, za splnenia preukázania citových väzieb a
intenzity ich zmeny po neoprávnenom zásahu, považovala za akceptujúce.

32. Žalobcovia v reakcii v podaní zo dňa 03.04.2023 s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo 1/2016, zotrvali na danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, a
preto ako pozostalí obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla mali nárok voči
žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy. V dôsledku neoprávneného zásahu do práva na život, ktorým
bola smrť ich syna na následky dopravnej nehody, došlo k porušeniu ich práva na súkromie, ktorého
súčasťou je aj rodinný život, a teda život a vzťahy medzi príbuznými. Tento zásah mal nereparovateľnú
povahu a keďže morálna satisfakcia nepredstavovala postačujúcu satisfakciu, vznikol im nepochybne

nárok na náhradu formou peňažnej ekvivalencie. Tá mala pokrývať duševné útrapy, ktoré prežívali a
prežívajú v súvislosti so smrťou ich syna. V konaní tvrdili a preukázali podmienky vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, aj jej výšku, a to či už ich výsluchom, ako aj výsluchom svedkov. Títo
preukázali, že so synom mali blízke vzťahy, pričom táto blízkosť nemala pôvod len v príbuzenskom
vzťahu, ale najmä v autentickej citovej väzbe medzi nimi. Dôsledky smrti ich syna boli pre nich zdrvujúce,

a tieto, najmä pokiaľ išlo o duševnú sféru, konajúci súd zistil vykonaným dokazovaním.

33. Žalobcovia sa nestotožnili s námietkou žalovanej o absencii príčinnej súvislosti medzi vznikom
nemajetkovej ujmy a smrťou ich syna, keď tento nepochybne nezomrel hneď pri dopravnej nehode,
ale na jej následky po uplynutí určitého časového obdobia, čo žalovaná zneužívala na spochybnenie

kauzálneho nexu. Konajúci súd správne ustálil danosť príčinnej súvislosti, vychádzajúc z výpisu z
pitevného protokolu, ako i výsluchu lekára vykonávajúceho pitvu, keď ako príčinu smrti nebohého
Adriána identifikoval úraz, ktorý utrpel pri dopravnej nehode dňa 10.03.2013. Pokiaľ žalovaná uvedené
spochybňovala, tvrdiac, že nebolo skúmané pochybenie zdravotníckeho personálu, ako i ďalšie
okolnosti, bolo potrebné, aby najprv konkretizovala námietky a poskytla v tomto smere konkrétne

tvrdenia tak, aby mohli na tieto zareagovať. V priebehu konania však nešpecifikovala konkrétne
nedostatky v starostlivosti o nebohého syna, keď ponúkla len všeobecné tvrdenia. Zotrvajúc na
existencii príčinnej súvislosti medzi smrťou nebohého J. a dopravnou nehodou zo dňa 10.03.2013
žalobcovia uzavreli, že preukázali predpoklady priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; ten
pritom nebol premlčaný, s ktorou otázkou sa napokon zaoberal i Krajský súd v Bratislave v uznesení

zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020. Na uvedenom základe žalobcovia navrhli, aby odvolací súd
napadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť každému zo
žalobcov nemajetkovú ujmu 8.500 eur a priznal im aj nárok na náhradu trov konania.

34. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie

žalobcov a žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcov je čiastočne dôvodné, kým odvolanie žalovanej dôvodné nie je. Odvolací súd
rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.05.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

35. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti základu nároku žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy vo väzbe na danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovanej a následne
i na včasnosť uplatneného nároku; neopodstatnenosť týchto námietok, na ktorých zotrvala žalovaná
i v podanom odvolaní, pritom konajúci súd dostatočným a plne akceptovateľným spôsobom vysvetlil

v odôvodnení napadnutého rozsudku spolu s odkazom na súdnu judikatúru; na jeho zdôvodnenie
odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, považujúc ho za v okolnostiach veci postačujúce a vzhľadom
na vykonané dokazovanie i za vecne správne. Napokon, tieto otázky boli i predmetom odvolacieho
prieskumu už v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 3Co/148/2020.
Odvolací súd nemá dôvod odkloniť sa od ním zaujatého stanoviska tak ohľadom včasnosti podanej

žaloby,ktorúžalobcoviapodalidňa10.05.2016,keďkneoprávnenémuzásahudoichosobnostnýchpráv
došlo momentom smrti ich syna dňa 11.05.2014, a so zreteľom na zistenia a vyhodnotenia skutkového
stavu i ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovanej; tá mala nepochybne základ v právnom názore
ustálenom najvyššími súdnymi autoritami (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6MCdo1/2016, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod poradovým č. 61/2018, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 666/2016). Odvolací
súd dodáva, že usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť

za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a
preto musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. V
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, predstavovaných právom na
súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode, je potom daná
pasívna vecná legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody

spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (v prejednávanej veci vystupujúcej v procesnom postavení
žalovanej). Odvolací súd sa pritom stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o
dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo väzbe na existenciu príčinnej súvislosti medzi
smrťou nebohého J. Š. a dopravnou nehodou zo dňa 10.03.2013, spôsobenou motorovým vozidlom
zn. N. N., EČV: L.-XXXCO, poisteným pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla u žalovanej. Konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepochybne

zaoberal námietkou žalovanej v tomto smere, a preto odvolací súd nemohol prisvedčiť jej odvolacej
argumentácii, ktorou vytýkala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, zakladajúcu tzv. inú vadu
konania, s následkom nesprávneho rozhodnutia o veci.

36. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na bod 40. odôvodnenia napadnutého

rozsudku, s ktorým sa v plnej miere stotožnil a ktorého správnosť žalovaná použitou odvolacou
argumentáciou nijako a ničím nespochybnila, keďže len poukazovala na absenciu príčinnej súvislosti
medzi dopravnou nehodou a smrťou nebohého vzhľadom na časové hľadisko. Odvolací súd však udáva,
že otázka príčinnej súvislosti je primárne otázkou skutkovou, a preto môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach najmä vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu.

Nie je pritom rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
môže len napomáhať pri posudzovaní vecnej súvislosti (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 5Cdo 126/2009). Z vykonaného dokazovania, najmä z výpisu z pitevného protokolu nebohého
J. Š. v spojení s výpoveďou svedka R.. T.. L.. U. B., U., ktorý realizoval pitvu zomrelého, vyplynulo a
konajúci mal za preukázané, že jeho smrť priamo a bezprostredne súvisela s dopravnou nehodou dňa

10.03.2013. Hoci nehoda nebola bezprostrednou príčinou smrti nebohého J. Š., ktorou bol zápal pľúc
po viacerých poraneniach tela, zo súdnolekárskeho hľadiska išlo o násilnú smrť v dôsledku poranenia
pri zrážke s pevným predmetom. Súdny lekár konštatoval existenciu polytraumy, komplikovaný úraz,
ktoréhosúčasťouboliiporaneniahlavy,krčnejchrbticeaľavéhostehna,kuktorýmsapridalakomplikácia
v podobe Coma vigile a apalického syndrómu. V dôsledku toho, že nebohý bol pripútaný na lôžko,

boli i menej prevzdušnené terminálne časti pľúc, na ktorých vznikol zápal - Bronchopneumonia a ten
spôsobil jeho následnú smrť. Úmrtie J. Š. bolo teda dôsledkom úrazu, ktorý utrpel ešte v marci 2013.
Ako uviedol odvolací súd vyššie žalovaná správnosť vyhodnotenia skutkového stavu vyplývajúceho
z vykonaného dokazovania žiadnym iným relevantným skutkovým tvrdením a na neho nadväzujúcim
dôkazom nespochybnila. Za také skutkové tvrdenie pritom nemožno považovať len púhe domnienky

žalovanej o možnom pochybení zdravotníckeho personálu, ktoré nemali žiaden konkrétny a reálny
skutkový základ alebo o nešpecifikovaných hypotetických okolnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na
smrť poškodeného, keďže tieto nielenže nekonkretizovala, ale nemali reálnu oporu v žiadnom dôkaznom
prostriedku. Žalovaná tak zakladala ňou predostreté pochybnosti o absencii príčinnej súvislosti medzi
smrťou nebohého a dopravnou nehodou bez akejkoľvek opory v určitých javoch a/alebo dôkazoch, ktoré

by ich mohli založiť, príp. navodiť; tieto potom nemohli viesť k nesprávnosti vyriešenia rozhodujúcej
skutkovej otázky, a to danosti príčinnej súvislosti medzi úmrtím nebohého syna žalobcov a dopravnou
nehodou zo dňa 10.03.2013 spôsobenou motorovým vozidlom zn. N. N., EČV: L.-XXXCO, poisteným u
žalovanej.Nemožnopritomopomenúť,žeNajvyššísúdSRvyvodzovalpríčinnúsúvislosťmedzipoistnou
udalosťou a nemajetkovou ujmou pozostalých príbuzných už len z toho, že ohľadne takého nároku je

daná pasívna vecná legitimácia poisťovne (viď rozhodnutie vo veci sp. zn. 8Cdo 212/2019).

37. Odvolací súd pre úplnosť dopĺňa, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými
javmi určená stupňom absolútnej istoty, tak ako ho požadovala žalovaná, a tým vylučujúca jej
procesnoprávne poznanie na základe priebehu skutkového deja a jeho následku z medicínskeho

hľadiska, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného
následku nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná.38. Odvolací súd ďalej udáva, že sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej o neopodstatnenosti
nároku žalobcov na relutárnu náhradu; tú odôvodňovala tým, že žalobcom sa nepodarilo preukázať
taký vážny zásah do práva na súkromie, osobný a rodinný život, odôvodňujúci poskytnutie peňažnej

satisfakcie.

39. Je nepochybné a vyplynulo to tak z tvrdení žalobcov v žalobe, v priebehu konania, a napokon i
z vykonaného dokazovania, že žalobný nárok si ako rodičia nebohého syna uplatňovali v dôsledku
neoprávneného zásahu do širokej škály osobnostných práv, najmä do práva na rodinný život, osobitne

práva na súkromie, ktoré zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s inými ľudskými
bytosťami, najmä v oblasti citovej tak, aby sa fyzická osoba mohla v budúcnosti rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Nie je potrebné polemizovať s tým, že nezmyselná strata ľudského života predstavuje
vážnu ujmu, o to viac, ak ide o stratu dieťaťa v dôsledku jeho úmrtia v mladom veku, ktorá z pohľadu
rodiča nepochybne patrí do kategórie závažnej, ak nie i najzávažnejšej životnej ujmy; u dieťaťa je totiž
predpoklad, že bude sprevádzať rodiča jeho životom až do jeho konca, kým naopak taký predpoklad nie

je daný, a teda dieťa by nemalo očakávať, že ho rodič prežije. Je zrejmé, že intenzita prežívania straty
ľudského života je závislá od hĺbky medziľudského vzťahu.

40. V skúmanej veci po zohľadnení výsledkov vykonaného dokazovania a ich zhodnotenia niet pochýb
o tom, že žalobcovia intenzívne pociťovali a pociťujú smrť ich syna ako blízkej osoby, strádajú, zmenil sa

im osobný, citový i rodinný život. Výsluchom ich samotných, ktorí ako jediní dokázali najvernejšie vyjadriť
prežívanú ujmu, a tiež sprostredkovane i výsluchom svedkov, ktorí ako im najbližšie osoby opísali ich
vlastné vnímanie väzieb a vzťahov žalobcov k nebohému, ich kvalitu boli preukázané silné sociálne,
morálne a citové putá vytvorené v rámci súkromného a rodinného života žalobcov, do ktorých smrť
nebohého zasiahla. Nebohý J. Š. žil so žalobcami od narodenia až do jeho smrti vo veku 22 rokov v

spoločnej domácnosti, zapájal sa do každodenného života, pomáhal im, pričom v čase neprítomnosti
žalobcu v 2. rade bol obrovskou pomocou najmä pre žalobkyňu v 1. rade. Nebohý trávil so žalobcami i
kvalitatívny voľný čas, využívajúc ho najmä na športové aktivity so žalobcom v 2. rade, ktorý
ho, avšak nielen on, v týchto podporoval. Medzi žalobcami a nebohým existovali prirodzené a hlboké
citové väzby. Nebohý bol na žalobcov finančne odkázaný, keďže nevstúpil do pracovného procesu (len

brigádoval),pričomspolusnimiplánovalibudúcnosť,nakoľkomuzakúpilipozemoknastavburodinného
domu. Nečakaná smrť nebohého J. tak nepochybne hlboko zasiahla a ovplyvnila duševný stav a životy
žalobcov ako jeho rodičov, ktorí tak prišli o najbližšiu osobu, syna, o možnosť účasti na jeho ďalších
životných krokoch a napredovaní; hĺbku tohto zásahu a prežívania možno pritom len ťažko dôkazne
preukázať.

41. Podľa mienky odvolacieho súdu bolo v konaní nepochybne preukázané, že došlo k tak intenzívnemu
zásahu do osobnostnej sféry žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie a rodinný život,
odôvodňujúcej priznanie relutárnej náhrady; treba dodať, že v danom prípade neprichádzala do úvahy
žiadna iná z foriem zadosťučinenia (morálna); napokon i v dôsledku úmrtia vinníka dopravnej nehody (A.

B.) nedošlo k jeho odsúdeniu a tak ani k určitej forme zmiernenia následkov na strane žalobcov. Pokiaľ
išlo o závažnosť tejto ujmy, táto sa nepochybne odvíjala aj od intenzity citového vzťahu medzi žalobcami
anebohým,ktorýbolprirodzenehlboký,pričommožnopredpokladať,ženebyťjehonásilnéhonarušenia,
tento sa mohol rozvíjať ďalej, keď ako bolo preukázané bol v štádiu, kedy sa menil a prechádzal zo
štádia výchovy rodičov do štádia vzájomnej pomoci a spolupráce.

42. Pokiaľ išlo o samotnú výšku relutárnej náhrady, ktorej priznanie namietali žalobcovia ako
neprimerane nízku, pričom žalovaná sa k nej v odvolaní nevyjadrovala, resp. len z hľadiska splnenia
podmienok pre priznanie akejkoľvek peňažnej satisfakcie, odvolací súd v prvom rade udáva, že sa
nestotožnil s argumentáciou žalobcov, pokiaľ konajúcemu súdu vyčítali, že pri jej ustálení nedôvodne

vychádzal z ustanovení zákona č. 215/2006 Z.z. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je totiž
zrejmé, že pri rozhodovaní o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy žalobcov súd prvej inštancie využil
voľnú úvahu, prihliadal na závažnosť spôsobenej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo,
a teda postupoval v intenciách ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zohľadniac súčasne
požiadavku spravodlivosti a primeranosti, pričom si „pomohol“ i ustanoveniami zákona č. 215/2006 Z.z.,

ako i rozhodnutiami všeobecných súdov v obdobných veciach, v ktorých bola predmetom konania práve
náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená z povinného zmluvného poistenia. Je teda zjavné, že ustanovenia
zákona č. 215/2006 Z.z. konajúci súd použil len ako jednu z pomôcok pre ustálenie konkrétnej výšky
nemajetkovej ujmy; tento postup nemožno hodnotiť ako chybný, majúci za následok nesprávne právneposúdenie veci. Odvolací súd pritom dodáva, že odškodnenie pozostalých osôb poškodených násilnými
trestnými činmi vychádza z posudzovania odlišných kritérií ako je tomu v prejednávanej veci a naviac
ide o tzv. pozitívny záväzok štátu voči občanom, preto nemôže slúžiť, a napokon ani neslúžil, za základ

pre stanovenie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy.

43. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie správne zohľadňoval, že
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy má byť nielen primeraná, ale i spravodlivá, poukazujúc na niektoré
z rozhodnutí všeobecných súdov. I keď bolo na jeho vlastnom uvážení, ktoré zo súdnych rozhodnutí

použije, nakoľko k danej problematike ich existuje množstvo s rozdielnou sumou priznanej relutárnej
náhrady, pri ktorej ustálení zvažovali súdy celý diapazón okolností, posudzujúc každú vec individuálne,
súdprvejinštanciezvolilnapokonlendverozhodnutiastaršiehodátumu,ktorépovažovalzasmerodajné.

44. So zreteľom na správne zistený skutkový stav bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či žalobcom
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, s ohľadom na okolnosti jej vzniku, zohľadňuje osobitosti daného

prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad
v porovnateľných prípadoch, a teda či nie je zjavne neprimeraná, zohľadňujúc pritom aj životnú úroveň v
krajine,ateda,činepredstavujeprostriedokneprípustnéhoobohacovaniasaazajejpomocisadosiahne
účel kompenzácie žalobcov. Dospel pritom k záveru, že priznaná relutárna náhrada nebola celkom
primeraná.

45. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že samotní žalobcovia neuviedli bližšie svoje úvahy
pri stanovení výšky nimi žiadanej nemajetkovej ujmy, pričom okrem naozaj veľmi intenzívnych väzieb
s nebohým synom, jeho nezastupiteľnej úlohy v rodine (miestami suploval rolu žalobcu v 2. rade),
nepreukázali také osobitnosti dopadu smrti nebohého na ich životy, ktoré by sa vymykali štandardnému

spôsobu reakcie na neočakávanú smrť nebohého; odvolací súd tým pritom vôbec nemieni zľahčovať
samotné prežívanie úmrtia ich syna, ani dopad celej situácie na žalobcov. Zdôrazňuje, že priznaná
náhrada musí odzrkadľovať konkrétne preukázané okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
medzi ktoré okrem intenzity kontaktu so zomrelou osobou, jej veku, ako i veku pozostalých, finančnej
odkázanosti pozostalých na tejto osobe, patria i následky v osobnostnej sfére pozostalých; potom

preukázanie značnej, resp. vyššej intenzity takýchto okolností, väzieb a dopadu smrti do vnútornej sféry
pozostalých príbuzných, odôvodňuje aj priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy.

46. V ďalšom odvolací súd udáva, nestotožniac sa s argumentáciou žalobcov, že ustálená súdna
judikatúra za kritérium pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby,

okrem už spomenutej intenzity vzťahu so zomrelým, jeho veku, veku pozostalých, hmotnej závislosti,
majetkových pomerov, morálneho zadosťučinenia vo forme právneho postihu a zavinenia vinníka,
zaraďuje i mieru spoluzavinenia poškodenej, resp. usmrtenej osoby (k tomu rozsudok Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 30Cdo 2535/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 77/2009). Preto s
ohľadom na uvedené postupoval konajúci súd správne, keď na túto okolnosť prihliadal, nakoľko mala

nepochybne vplyv na výšku konkrétne priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

47. Je evidentné, že konajúci súd ako spoluzavinenie poškodeného vyhodnotil porušenie jeho
prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní túto
skutočnosť namietali, odvolací súd v prvom rade udáva, že v priebehu celého konania nijako nesporovali

skutkové tvrdenia žalovanej, v rámci ktorých poukazovala na to, že nebohý J. Š. nasadol do motorového
vozidla, ktoré viedol vodič s preukázanou prítomnosťou alkoholu v krvi, resp. so zisteným stavom ťažkej
opitostipodľaznaleckéhoposudku(viďč.l.57,vyjadrenienač.l.158).Uvedenébolonapokonidôvodom,
pre ktorý žalovaná pristúpila ku kráteniu poistného plnenia za žalobcami uplatnené náklady pohrebu v
rozsahu 50 %, s ktorou okolnosťou ich informovala i v oznámení o poistnom plnení zo dňa 15.07.2016

(č.l. 58); žalobcovia sa k tvrdeniami žalovanej, ani k ňou vykonanému kráteniu poistného plnenia a
jeho rozsahu nevyjadrili, neuviedli žiadnu procesnú obranu spochybňujúcu jej dôvodnosť, príp. výšku
krátenia, a to ani po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom tento prihliadal na
porušenie prevenčnej povinnosti nebohého spočívajúcej v nasadnutí do vozidla vedeného vodičom pod
vplyvom alkoholu. Na uvedenom základe potom odvolací súd nemohol prihliadnuť na ich argumentáciu,

ktorou v rámci odvolania prvý krát spochybňovali existenciu spoluzavinenia nebohého na dopravnej
nehode, vrátane jeho rozsahu s poukazom na § 366 C.s.p.48. Pokiaľ ide o určenie konkrétnej miery (percentuálnej) spoluzavinenia nebohého na dopravnej
nehode odvolací súd udáva, že súdy postupujú diferencovane v každom konkrétnom prípade, nakoľko
zohľadňujú individualitu a osobitnosti každej veci, preto ani nie je možné vytvoriť v tomto smere

ustálenú rozhodovaciu prax (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Cdo 288/2021).
Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, záverov znaleckých posudkov znalcov z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie súdneho lekárstva R.. T.. L.. U. B., U.., J. L.. Ľ. L.Á., ako i znalca z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie toxikológie D.. F., K.., z ktorých vychádzal i konajúci súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, je nepochybné, že vodič motorového vozidla a vinník dopravnej nehody nebohý

Tomáš Kožuch šoféroval dňa 10.03.2013 pod vplyvom alkoholu, keď mu bola zistená prítomnosť etanolu
v krvi v koncentrácii 2,19 mg/g a v moči 2,26 mg/g, čo predstavuje vysoký stupeň opitosti. Žalobca si
tak sadol ako spolujazdec do motorového vozidla vedeného vodičom, ktorého stav opitosti mu musel
byť vzhľadom na jeho stupeň zjavný a pozorovateľný i voľným okom, a preto ťažko by bolo možné
konštatovať, že o ňom nemal vedomosť, naviac za stavu, keď ako zhodnotil konajúci súd, odchádzal
spolu s ním z oslavy, na ktorej sa zúčastnili. Poškodený je tak i podľa mienky odvolacieho súdu

spoluzodpovedný za následky dopravnej nehody, keďže nebyť porušenia prevenčnej povinnosti, k týmto
by na jeho strane nemuselo dôjsť. Je v záujme každého človeka, aby sa vyhýbal rizikám, ktoré by
mohli spôsobiť ujmu na jeho zdraví vedúcu až k poškodeniu jeho zdravia, resp. ku smrti. V danej
situácii, zdôrazňujúc vysoký stupeň opitosti (2,19 mg/l) vinníka dopravnej nehody, preto nasadnutím
do motorového vozidla nebohý J.Á. Š. ako spolujazdec mohol bez pochýb rozpoznať, že vodič je pod

vplyvom alkoholu, a ak v takom prípade podstúpil jazdu motorovým vozidlom, riadeným vodičom, o
ktorom musel vedieť, že jeho vodičské schopnosti sú v značnej miere ovplyvnené výrazným požitím
alkoholu, významne a podstatne tým prispel k vzniku škodlivého následku. Odvolací súd tak záver
súdu prvej inštancie ohľadne uvedenej skutočnosti, rozhodnej pre posúdenie miery spoluzavinenia
samotného poškodeného J. Š. považuje za správny. Keďže v danom prípade absentovala miera

opatrnosti nebohého syna žalobcov predchádzať možnému nebezpečenstvu, čím sa sám vystavil riziku
poškodenia jeho zdravia, s následkom smrti, keď mu muselo byť zjavné, že ovládacie a rozpoznávacie
schopnosti vodiča motorového vozidla sú po oslave, po takom požití alkoholu, v akom množstve ho mal
v krvi, značne obmedzené, mal zvážiť, že ako spolujazdec v motorovom vozidle sa vystavuje vysokému
riziku možnej dopravnej nehody a aj jej následkov. Zavinenie poškodeného potom spočíva v tom, že za

danej situácie sa rozhodol byť spolujazdcom vo vozidle, ktoré riadil vodič pod vplyvom alkoholu, o čom
musel s ohľadom na stupeň opitosti vodiča vedieť.

49. Pokiaľ išlo o súdom prvej inštancie ustálený rozsah spoluzodpovednosti nebohého, a to 50 %,
odvolací súd udáva, že úvahu konajúceho súdu, i keď stroho vyjadrenú (poukaz na vedomosť nebohého

o stave opitosti, keďže išli z oslavy) považuje vzhľadom na vyššie popísané okolnosti za správnu.
Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že miera spoluspôsobenia na škodnom následku môže u
poškodeného dosiahnuť rozsah až jednej polovice (50 %), a to v situácii, ak vedome absolvuje jazdu s
vodičom, o ktorom vie, že je pod vplyvom alkoholu (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu
ČR, sp. zn. 25Cdo 2451/2007). I keď i tu rozhodujúcou príčinou dopravnej nehody bolo jednoznačne

nezodpovedné počínanie vodiča motorového vozidla A.Á. B., riziko dopravnej nehody pri šoférovaní
osoby s takým vysokým stupňom opitosti bolo natoľko vysoké, že pokiaľ sa nebohý rozhodol za týchto
podmienok absolvovať jazdu s ním, tento prístup možno hodnotiť ako krajne riskantný; podcenenie tejto
situácie sa priamou a významnou mierou potom podieľalo na tom, že popri havárii motorového vozidla
došlo i k takým jeho poraneniam, ktorých následky viedli napokon až k jeho smrti. S poukazom

na vyššie predpoklady možno považovať zníženie nemajetkovej ujmy o spoluzavinenie poškodeného v
rozsahu 50 % ako dôvodné a s uvedeným podielom spoluzavinenia nebohého na dopravnej nehode,
ktorý následne viedol ku kráteniu žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy, sa preto odvolací súd stotožnil.

50. Pokiaľ ide o základ pre výpočet konkrétnej relutárnej náhrady, ktorý súd prvej inštancie ustaľoval s

ohľadom na ním zistený skutkový stav nepochybne správne rovnakým pomerom vo vzťahu k žalobkyni
v 1. rade, ako aj k žalobcovi v 2. rade, nepochybil, keď zohľadnil požiadavku spravodlivosti; tá v sebe
zahŕňa komparáciu náhrad priznaných všeobecnými súdmi v iných, obdobných prípadoch. Súdom prvej
inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy však odvolací súd nepovažoval za primeranú, keďže
podľa jeho mienky nereflektovala dostatočne na okolnosti prejednávanej veci, keď i konajúci súd úzko

odkázal len na rozhodovaciu činnosť dvoch súdov, naviac spred viac ako 10 rokov, bez zohľadnenia
i zmien životnej úrovne. Odvolací súd príkladmo poukazuje na aktuálnejšie rozhodnutia všeobecných
súdov:- Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 21.11.2014, č.k. 26C/1/2010-374, priznal žalobcom náhradu
nemajetkovejujmyvsume16.600eurkaždému.KrajskýsúdvNitrerozhodnutieokresnéhosúdupotvrdil
rozsudkom zo dňa 02.11.2016, sp. zn. 23Co/535/2015, dôvodiac, že išlo o syna žalobcov, ktorý s nimi žil

v spoločnej domácnosti. Okrem psychickej bolesti, boli žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá sa o
nich starala a v budúcnosti (obzvlášť v prípade ich odkázanosti) sa starať mala. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 219/2017).
- Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 21.02.2014 č.k. 5C/38/2012-159, priznal žalobcom
náhradu nemajetkovej ujmy po 15.000 eur každému. Krajský súd v Prešove predmetný rozsudok

okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 26.05.2015, sp. zn. 20Co/183/2014. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie generálneho prokurátora odmietol (rozhodnutie sp. zn. 3CdoGp/1/2016). Išlo o
prípad, kedy došlo k dopravnej nehode s tragickým následkom, avšak za okolností, na ktorých mal
významný a fatálny podiel samotný nebohý, keď sa zúčastnil oslavy narodenín, pričom sa nevyhýbal
konzumácii alkoholu (a to na viacerých miestach) spolu so žalovaným v prvom rade a aj napriek tejto
skutočnosti si spolu s ním sadol do motorového vozidla.

- Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 18.10.2016, č.k. 10C/56/2014-144, zaviazal žalovanú
poisťovňu zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur každému. Krajský súd
v Žiline rozsudkom zo dňa 25.08.2017, sp. zn. 8Co/165/2017, predmetný rozsudok okresného súdu
potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 5Cdo 178/2018).
- Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 03.05.2016, č.k 25C/1/2014-371, uložil žalovanej poisťovni

povinnosťzaplatiťžalobcom(akorodičomnebohéhosyna)náhradunemajetkovejujmyvsume8.000eur
každému a v prevyšujúcej časti ich žalobu (o zaplatenie 20.000 eur) zamietol. Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 21.09.2017, sp. zn. 9Co/462/2016, potvrdil napadnutý rozsudok v zaväzujúcej časti
(o zaplatenie 8.000 eur) a v zamietajúcej časti tento zmenil a priznal žalobcom ďalšiu náhradu v sume
7.000 eur každému (t.j. spolu každému nemajetkovú ujmu 15.000 eur).

- Okresný súd Kežmarok rozsudkom zo dňa 04.08.2021, č. k. 5C/2/2020-197, priznal žalobkyni ako
matke zosnulého nemajetkovú ujmu v sume 12.000 eur. Predmetné rozhodnutie potvrdil Krajský súd v
Prešove rozsudkom zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 2Co/25/2022.
-Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 06.03.2020, č.k. 10C/115/2013-261, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 7Co/130/2020, priznal žalobcom (rodičom)

náhradu nemajetkovej ujmy 16.500 eur v súvislosti so smrťou ich syna pri dopravnej nehode.
- Okresný súd Bystrica Bystrica rozsudkom zo dňa 06.10.2020, č.k. 20C/11/2015-313, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.05.2022, sp. zn. 13Co/20/2021, priznal
žalobkyni, ako matke nebohého syna, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 13.200 eur, keď prihliadal i
na spoluzavinenie nebohého.

- Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 13.11.2014, č.k. 6C/51/2014-163, zaviazal
žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcom, rodičom nebohého syna, nemajetkovú ujmu 10.000 eur
každému a vo zvyšku ich žalobu zamietol. Predmetný rozsudok potvrdil v napadnutej zaväzujúcej časti
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 22.03.2016, sp. zn. 17Co/243/2015. Predmetné rozhodnutie
sa stalo predmetom prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú odmietol (uznesenie sp. zn. I. ÚS 474/2016).
- Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 17.09.2020, č.k. 6C/48/2019-76, priznal žalobcom ako rodičom
nemajetkovú ujmu 25.000 eur za smrť ich dcéry. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20.04.2021,
sp.zn.13Co/12/2021,potvrdilnapadnutýrozsudokokresnéhosúduvovýrokuopovinnostizaplatiťsumu
17.000 eur a v prevyšujúcej časti ho zmenil a žalobu žalobcov zamietol.

-OkresnýsúdBratislavaIrozsudkomzodňa06.10.2020,č.k.20C/37/2016-245,priznalžalobkyni-matke
zosnulej dcéry nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur, ktoré rozhodnutie potvrdil ako vecne správne
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.09.2022, sp. zn. 7Co/60/2021.

51. Zohľadniac preukázané okolnosti, najmä nespochybniteľný a nereparovateľný zásah do citového

a rodinného života žalobcov, znamenajúci pretrhnutie silných citových a rodinných väzieb s nebohým
synom, ktorý zomrel na úplnom začiatku svojho produktívneho života, a teda život mal pred sebou, a
ktorého smrť významným spôsobom zasiahla do života žalobcov ako jeho rodičov, a teda najbližších
osôb,ktoríjehoodchodhlbokopociťovali,resp.pociťujúpokaždejstránke,prihliadajúcinarozhodovaciu
prax všeobecných súdov, na zásadu primeranosti a spravodlivosti, za základ náhrady nemajetkovej

ujmy odvolací súd považoval sumu 15.000 eur pre každého zo žalobcov. V tejto súvislosti odvolací súd
udáva, že vyhodnotil za chybný postup konajúceho súdu, ktorý ním ustálenú sumu peňažnej satisfakcie
17.000 eur, po jej znížení o 50 % - nú spoluúčasť nebohého, t.j. sumu 8.500 eur následne rozdelil
medzi žalobcov rovným dielom, priznajúc každému z nich peňažnú satisfakciu vo výške 4.250 eur.V danom prípade bolo na mieste najskôr ustáliť základnú sumu relutárnej náhrady pre každého zo
žalobcov,nakoľkotátopredstavujeprekaždéhoindividuálnynárokaažnásledneztejtoodpočítaťurčený
rozsah spoluzavinenia poškodeného vo výške 50 %. Ustáliac ako primeranú peňažnú satisfakciu pre

každého zo žalobcov v sume 15.000 eur, prihliadajúc na 50 % -né spoluzavinenie nebohého, odvolací
súd priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 7.500 eur tak žalobkyni v 1. rade, ako i žalobcovi v
2. rade; je pritom toho názoru, že touto dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobcov. Takto určená relutárna náhrada predstavuje výsledok posúdenia vysoko
individuálnych a jedinečných skutkových okolností, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými

v iných veciach, vo vzťahu k nim nie je zjavne neprimeraná, zohľadňuje životnú úroveň v krajine a
zároveň nepredstavuje prostriedok neprípustného obohacovania sa, pričom je spôsobilá kompenzovať
žalobcom vzniknutú ujmu.

52. Na vyššie uvedenom základe a jeho sumarizáciou odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku I. a III. podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, v

napadnutom výroku II. zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v
1. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.250 eur a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý výrok II.
potvrdil, v napadnutom výroku IV. zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.250 eur a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý
výrok IV. potvrdil.

53. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t.j. prvoinštančného a odvolacieho) konania
(o náhradu nemajetkovej ujmy) podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
C.s.p. Vychádzal z toho, že výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby
žalobcov v časti požadovanej nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech žalovanej,

ale len za dôsledok úvahy súdu (k tomu aj komentár k § 255 C.s.p., Civilný sporový poriadok, C.H.Beck,
Števček M a kol., 2016). Odvolací súd zároveň udáva, že k problematike rozhodovania o náhrade
trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo svojej
rozhodovacej činnosti názor aj Najvyšší súd SR (napríklad uznesenie zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo
34/2018) vysloviac, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo

adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p.
tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa
svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý
odhad budúceho priznaného nároku súdom. V zmysle uvedeného potom zamietnutie žaloby každého zo
žalobcov v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 1.000 eur nemalo vplyv na plný úspech žalobcov

v konaní, pretože výsledok konania o náhradu nemajetkovej ujmy závisel od úvahy súdu, na základe
ktorej posúdil nemajetkovú ujmu žalobcov v sume spolu 7.500 eur pre každého za primeranú. Žalobkyni
v 1. rade a žalobcovi v 2. rade ako plne procesne úspešnej strane potom vznikol nárok na náhradu trov
celého konania vo veci nemajetkovej ujmy podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).