Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122496113
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6122496113.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. E. XXXX/X, F., zastúpeného spoločnosťou: BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36 860 581, so sídlom
Landererova 8, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
G. XXXX/XX, F., zastúpenej spoločnosťou: URBÁNI & Partners s. r. o., IČO: 36 646 181, Skuteckého
17, Banská Bystrica, o zaplatenie 9.800,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 33C/7/2023-116 zo dňa 12. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške.

2. Právne rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou § 488, § 657, § 451 ods. 1, 2, § 107
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky
zákonník“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 149, § 150 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, 3, § 255

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Prvoinštančný súd dôvodil, že vo veci nebolo sporné, že žalobca vyplatil žalovanej dňa 15.12.2019
finančnú hotovosť 3.000,- eur za 11+12/2019, dňa 8.1.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur za 1/2020,
dňa 8.2.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur za 2/2020, dňa 5.3.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur za
3/2020, dňa 1.4.2020 bezhotovostne poskytol žalovanej sumu 800,- eur za 4/2020. Nesporné tiež bolo,
že čas vrátenia dohodnutý nebol. Sporné nebolo ani, že medzi stranami neexistuje žiadna písomná

zmluva o pôžičke. Sporná bola existencia ústnej dohody strán na podstatnej náležitosti potrebnej pre
vznik zmluvy o pôžičke, a to dohody na vrátení peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy
preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014).
V spore o vrátenie pôžičky leží na žalobcovi dôkazné bremeno o tom, že poskytol plnenie žalovanému
a tiež o tom, že plnenie bolo poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej so žalovaným
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 98/2000). V prvom rade bolo teda na žalobcovi, aby
preukázal rozhodujúce skutočnosti rozporované protistranou, a to prísľub žalovanej vrátiť poskytnuté

peniaze. Žalovaná uviedla svoje skutkové tvrdenia, že prečo ich žalobcovi nebola povinná nevrátiť.
A to jednak preto, že sa na vrátení nedohodli a tiež preto, že to boli peniaze z podnikania jej bývalého
druha so žalobcom, ktoré ona od žalobcu len prevzala, lebo sa tak žalobca s pánom H. telefonicky
cez ňu dohodli. Táto obrana žalovanej bola postačujúca na to, aby oslabila procesný útok žalobcu.Poskytnutie peňazí bez takejto zmluvy bolo právne posúdené ako bezdôvodné obohatenie, ktoré sa
premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť poskytnutím peňazí žalovanej,
keď žalobca hneď vedel komu ich vyplatil a že sa plnilo bez právneho dôvodu, keďže žiadnu písomnú

zmluvu medzi sebou neuzatvorili a vrátenie peňazí neriešili. Žalovaná v konaní úspešne vzniesla
hmotnoprávnu námietku premlčania, čím spôsobila zánik práva protistrany, ktorú nepovažoval okresný
súd za rozpornú s princípom dobrých mravov s poukazom na ďalší princíp, že právo patrí bdelým
a žalobca s právnickým vzdelaním, ktorý si bol vedomý neexistencie písomnej zmluvy o pôžičke, mal
vedieť o plynutí zákonných lehôt na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše námietka premlčania

vznesená žalovanou nie je v rozpore s dobrými mravmi ani preto, za akých okolností boli peniaze
žalovanej vyplácané, že ich používala na starostlivosť o domácnosť s maloletými deťmi v čase, keď
bol jej partner a spoločník žalobcu nečakane vzatý do väzby a ona poberala iba rodičovský príspevok.
Práve naopak, vznesená námietka premlčania súvisí s princípom právnej istoty, že po jej uplynutí
už žalobca svoje právo na vrátenie peňazí poskytnutých bez právneho dôvodu od žalovanej stráca.
Žalobca tvrdil, že sa až predmetným rozhodnutím dozvedel o bezdôvodnom obohatení sa žalovanou

na jeho úkor, čo je však neprípustné, lebo týmto postupom by sa mu predĺžila zákonná subjektívna
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo je v rozpore s princípom právnej istoty. Ak
by žalobca mienil odkazovať na spotrebiteľské právo v súvislosti s plynutím subjektívnej premlčacej
doby, on postavenie spotrebiteľa v právnom vzťahu medzi stranami nemá. Finančná hotovosť bola
vyplácaná žalovanej „za obdobia od 11/2019 do 4/2020“, ktorý účel vyplynul z výdavkových dokladov

i detailu bezhotovostnej platby, napr. dňa 1.4.2020 sa plnilo za apríl 2020, teda išlo o päť plnení v
mesačných intervaloch a plnilo sa začiatkom mesiaca za celý tento mesiac, resp. prvé plnenie bolo
poskytnuté za dva mesiace (november a december 2019), odkedy bol vtedajší partner a otec detí
žalovanej (tiež vtedajší spoločník žalobcu vo firme) vo väzbe, a teda nemohol byť podľa výpovede
žalovanej i svojej priamy prijímateľ plnení od žalobcu, ktoré pre neho za špecifikované obdobia preberala

žalovaná ako predpokladané podiely zo zisku zo spoločného podnikania žalobcu s druhom žalovanej,
čo bolo medzi nimi v rámci podnikania zaužívané, hoci zákon takúto možnosť nepripúšťa. Žalovaná bola
podľa jej tvrdenia iba príjemca plnenia určeného pre pána H. od žalobcu. Prvoinštančný súd zdôraznil,
že obrana žalovanej o dôvode poskytnutia peňazí je až sekundárna. Žalobca musel primárne preukázať,
že dôvodom peňažného plnenia poskytnutého k rukám a na účet žalovanej bola ústna zmluva o pôžičke.

Keďže dohoda strán o podstatnej náležitosti pôžičky, a to návratnosti peňazí žalobcovi sa nepreukázala,
takáto zmluva uzatvorená nebola a žalobca z tohto titulu nárok na vrátenie peňazí nemal. Žalovanou
prijaté peňažné plnenie od žalobcu bez preukázaného titulu žalobcom, je bezdôvodným obohatením,
ktoré sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá plynula od poskytnutia jednotlivých
plnení, teda od 15.12.2019, 8.1.2020, 8.2.2020, 5.3.2020, 1.4.2020 a táto pred podaním žaloby už

uplynula, keď posledná platba bezdôvodného obohatenia sa premlčala dňa 1.4.2022 a návrh na vydanie
platobného rozkazu bol na upomínací súd podaný až dňa 8.12.2022. Žaloba bola preto zamietnutá v
celosti.

4. Vzhľadom na úplný úspech žalovanej v spore, okresný súd jej priznal nárok na náhradu trov konania

voči protistrane v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením súdneho úradníka.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie
anovérozhodnutie,resp.zmenuvyhovenímžalobeapriznanímnárokunanáhradutrovkonaniavplnom

rozsahu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Argumentoval tým, že procesná
obrana žalovanej bola postavená iba na tvrdení, že žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke,
avšak neuviedla žiadne vlastné skutkové tvrdenia k dôvodom, pre ktoré jej boli finančné prostriedky zo
strany žalobcu poskytnuté. Údajné dôvody poskytnutia finančných prostriedkov od žalobcu začala tvrdiť
až pri svojom výsluchu, a to v čase, keď už bolo konanie skoncentrované (čo uvádza aj okresný súd

v napadnutom rozsudku). Popretie skutkových tvrdení je zo strany žalovanej neúčinné a zároveň, že na
novéskutkovétvrdeniauvedenépokoncentráciikonaniabysúdnemalprihliadať.Nesúhlasilsozáverom
okresného súdu, že podľa žalovanej sa nikdy nedohodli na jej povinnosti poskytnuté finančné sumy
vrátiť, keď či sa jedná medzi stranami o zmluvu o pôžičke je právne posúdenie a nie skutkové tvrdenie, a
toto tvrdenie žalobcu sa nedalo účinne či neúčinne poprieť, lebo nebolo skutkové, keď tvrdenie, že došlo

k dohode o vrátení finančných prostriedkov resp. k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke je tvrdeným skutkovým.
Žalobca tiež uviedol tvrdenie, že „Po vzatí p. H. do väzby sa žalovaná, podľa jej tvrdení, ocitla v zhoršenej
finančnej situácii, a preto požiadala žalobcu o dočasnú finančnú výpomoc vo forme pôžičky.“ (vyjadrenie
zo dňa 9.2.2023, ods. 13), čo predstavuje rovnako skutkové tvrdenie. V tejto súvislosti poukázal nazávery doktríny, podľa ktorej: „Napr. ak sa žalovaný domáha zaplatenia kúpnej ceny, musí tvrdiť, že
došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva je právny úkon, čiže právna skutočnosť. Tvrdenie o
tom, že bola kúpna zmluva uzavretá (teda tvrdenie o právnej skutočnosti), je tvrdením skutkovým (In:

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný
sporový poriadok, Komentár, Praha, C. H. Beck, 2016, str. 570). Žalovaná mohla skutkové tvrdenie
žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke a s tým súvisiace skutkové tvrdenia účinne poprieť iba tak, že
by uviedla vlastné skutkové tvrdenia ohľadom okolnosti poskytnutia finančných prostriedkov, čo však
nespravila. Popretie skutkových tvrdení žalovanej zo strany žalovanej, bez toho, aby žalovaná uviedla

vlastné skutkové tvrdenia tak malo byť považované za neúčinné. Obrana žalovanej spočívajúca iba
v púhom popieraní rozhodujúcich skutočností bez uvedenia vlastných skutkových tvrdení v žiadnom
prípade neobstojí. Zamedzenie takejto účelovej procesnej obrany predstavuje aj účel ustanovenia § 151
ods. 2 CSP. Pokiaľ ide o neskôr uvedené skutkové tvrdenia zo strany žalovanej (v rámci jej výpovede), na
tieto nemal okresný súd vôbec prihliadať, z dôvodu koncentrácie konania. Okresný súd na jednej strane
uvádza, že žalovaná uviedla vlastné skutkové tvrdenia, keď tvrdila, že sa na vrátení peňazí nedohodli

a zároveň, obsah výpovede nebol pre právne posúdenie veci rozhodujúci, čo si vzájomne odporuje.

6. Okresný súd uviedol, že výpoveď žalovanej ako dôkaz bola navrhnutá pred sudcovskou
koncentráciou, teda včas. Skutočnosť, že výsluch strany bol navrhnutý pred koncentráciou konania,
nemá v tomto smere žiaden význam. Výsluch strany predstavuje osobitný dôkazný prostriedok, ktorý

je osobitný v tom, že vypočúvaná strana môže v rámci neho uvádzať vlastné skutkové tvrdenia, na
ktoré sa však vzťahujú rovnaké pravidlá, ako na skutkové tvrdenia uvedené v písomných podaniach (§
153 CSP). Výsluch strany predstavuje z tohto pohľadu rozdiel oproti výsluchu svedka. Svedok totiž vo
svojejvýpovedineuvádzaskutkovétvrdenia,aleibapreukazujeskutkovétvrdeniaskôruvedenéstranou.
Výsluch svedka navrhnutý pred koncentráciou konania, uskutočnený až po koncentrácii konania je tak

v poriadku, keďže ako prostriedok procesného útoku resp. obrany spočívajúci v návrhu na vykonanie
dôkazu (viď § 149 CSP), bol navrhnutý včas. Výsluch strany ako dôkazný prostriedok by mohol byť
tiež navrhnutý včas, avšak ak strana v rámci výsluchu uvedie nové prostriedky procesného útoku,
resp. obrany spočívajúce v nových skutkových tvrdeniach, tieto nové skutkové tvrdenia sa posudzujú
z hľadiska sudcovskej koncentrácie konania. Uvedený záver prezentuje aj doktrína. „Skutkové tvrdenia

predložené neskôr (napr. vo forme ústnych prednesov na pojednávaní) je potrebné ospravedlniť tým,
že ich strana nemohla predložiť už skôr (napr. novým skutkovým tvrdením sa reaguje na skutočnosť,
ktorá vyšla najavo až z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§
153).“ (In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a
kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C. H. Beck, 2016, str. 569). Žalovaná mohla celkom

jednoznačne uviesť svoje skutkové tvrdenia skôr, konkrétne v odpore proti platobnému rozkazu, v dvoch
vyjadreniach a na prvom pojednávaní, čo však nespravila. Okresný súd mal ustáliť, že skutkové tvrdenie
žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke a s tým súvisiace skutkové tvrdenia sú nesporné, a to tak z
dôvodu,žežalovanáhoúčinnenepoprela,resp.hopoprelaažpokoncentráciikonania.Žalobcavkonaní
poukazoval aj na možnosť posúdenia nároku ako nároku z bezdôvodného obohatenia, avšak to iba pre

prípad, ak by podľa posúdenia veci okresným súdom po vykonanom dokazovaní, nedošlo k preukázaniu
existencie platnej zmluvy o pôžičke. Žalovaná vzniesla voči nároku z bezdôvodného obohatenia
námietku premlčania z dôvodu tvrdeného uplynutia subjektívnej premlčacej doby, pričom začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby bez bližšieho odôvodnenia stotožnila s okamihom poskytnutia
jednotlivých plnení. Podstata tejto argumentácie spočívala v tom, že pre začiatok behu subjektívnej

premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho
úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa
mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne
aj skôr (R 25/1986, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2004). Žalobca v okamihu poskytnutia finančných
prostriedkov nemal skutočnú vedomosť, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Podľa

záveru okresného súdu uzatvorenie zmluvy o pôžičke nebolo preukázané a poskytnuté peňažné plnenie
posúdil ako plnenie bez právneho dôvodu, na ktorého vydanie má žalobca nárok. Záver okresného súdu
o premlčaní nároku z bezdôvodného obohatenia je nesprávny a zároveň aj neodôvodnený. Okresný
súd svoj záver o premlčaní nároku odôvodňuje doslova jednou vetou, v ktorej uvádza, že bezdôvodné
obohatenie sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, „ktorá začala plynúť poskytnutím

peňazí žalovanej, lebo žalobca hneď vedel komu ich vyplatil a že sa plnilo bez právneho dôvodu,
keď žiadnu písomnú zmluvu medzi sebou neuzatvorili a vrátenie peňazí neriešili.“ (ods. 30). Toto
tvrdenie nijak neodôvodňuje, prečo mala subjektívna premlčacia doba začať plynúť poskytnutím peňazí
žalovanej, resp. prečo mal už týmto okamihom žalobca vedieť (skutočne a nie iba prezumovane), žesa plnilo bez právneho dôvodu. Vedomosť žalobcu o plnení bez právneho dôvodu nezakladá ani to, že
vrátenie peňazí medzi sebou strany neriešili, keď tvrdenie o neriešení vrátenia peňazí naviac okresný
súd dezinterpretuje. Žalobca vypovedal v tom zmysle (čo uvádza aj okresný súd v ods. 29), že čas

vrátenia pôžičky dohodnutý nebol, a že mu bolo vopred jasné, že žalovaná peniaze nebude môcť vrátiť
a bude sa to riešiť, keď sa vráti pán H. z väzby. Žalobca nikdy neuviedol, že by so žalovanou neriešili
vrátenie peňazí ako také. Žalobca tvrdil, že so žalovanou uzatvorili ústnu zmluvu o pôžičke, ktorej
náležitosťou je aj dohoda o vrátení poskytnutých peňazí. Absencia dohody o čase splatnosti pôžičky
má za následok iba to, že dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ

(§ 563 Občianskeho zákonníka). Prijatím argumentácie žalobcu by sa nijak „nepredĺžila“ subjektívna
premlčacia doba, ale iba by došlo k správnemu určeniu začiatku jej plynutia. V rozsudku absentuje
odôvodnenie, prečo má byť nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia premlčaný, najmä, prečo malo
dôjsť k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby už okamihom poskytnutia jednotlivých plnení.
Okresný súd sa v tomto smere nevysporiadal s argumentáciou, ktorú žalobca k predmetnej otázke
uviedol v priebehu konania. V tomto smere je tak odôvodnenie rozsudku nepreskúmateľné a arbitrárne.

Kzačiatkuplynutiasubjektívnejpremlčacejdobysavyžadujeskutočná,nieibapredpokladanávedomosť
oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Subjektívna
a objektívna premlčacia doba však v tomto prípade nezačala plynúť v rovnakom okamihu, teda žalobca
v okamihu poskytnutia finančných prostriedkov nemal skutočnú vedomosť, že sa žalovaná na jeho úkor
bezdôvodne obohacuje. Jeho skutočná (preukázaná) vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia,

teda nemohla byť daná v okamihu poskytnutia jednotlivých peňažných plnení. Je logické, že v zásade
každé plnenie je uskutočnené na základe subjektívnych predstáv strán záväzku a bolo by naozaj
ojedinelé, ak by došlo k peňažnému plneniu, ktoré by bolo podľa subjektívneho vnímania oboch strán
predstavovalo od počiatku plnenie bez právneho dôvodu („Nič nie je bez príčiny, všetko svoju príčinu
má.“). Analogicky, v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho

úkonu je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí
také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené, je neplatný (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3306/2007). V tomto prípade, ak by sa jednalo o plnenie bez
právneho dôvodu z titulu, že uzatvorenie zmluvy o pôžičke nebolo preukázané, pre začiatok plynutia
premlčacej doby je rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých

možno vyvodiť, že k preukázaniu uzatvorenia zmluvy o pôžičke neprišlo. K začiatku plynutia subjektívnej
doby môže dôjsť vyhlásením súdneho rozhodnutia, v ktorom by bolo rozhodnuté, že poskytnutie
pôžičky nebolo preukázané, prípadne zistením takých skutkových okolností, ktoré by popierali možnosť
preukázania uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Ak žalovaná tvrdila, že vedomosť žalobcu o vzniku
bezdôvodnéhoobohateniavzniklavinomokamihu,bolonanej,abysvojetvrdeniepreukázala.Vprípade

námietky premlčania znáša taký účastník dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon spája
začiatokaplynutie(vposudzovanomprípadesubjektívnej)premlčacejdoby(rozsudokNajvyššiehosúdu
ČR sp. zn. 32Odo/204/2005). Okresný súd uviedol, že vznesenú námietku premlčania nepovažoval za
rozpornú s princípom dobrých mravov s poukazom na princíp právo patrí bdelým a žalobca s právnickým
vzdelaním, vedomý si neexistencie písomnej zmluvy o pôžičke, mal vedieť o plynutí lehôt na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Tiež uviedol, že vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými
mravmi ani preto, za akých okolností boli peniaze poskytované, a to na starostlivosť o domácnosť s
maloletými deťmi. Žalobca si svoj nárok na vrátenie pôžičky uplatnil včas a nemohol predpokladať, že
žalovaná bude popierať uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Dôvod poskytnutia peňazí je v tejto súvislosti
skôr v prospech žalobcu ako v jeho neprospech, keď žalobca poskytol žalovanej v núdzi peniaze a táto

mu ich odmietla vrátiť iba s využitím toho, že zmluvu o pôžičke neuzatvorili písomne.

7. Žalovaná odvolanie nepodala k odvolaniu žalobcu uviedla, že v zmysle princípu negatívnej dôkaznej
teórie nemôže v konaní preukazovať reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Súd prvej inštancie
správne uviedol, že to bol práve žalobca, ktorý musel preukázať, že dôvodom poskytnutia finančných

prostriedkov žalovanej v žalovanej výške bola práve zmluva o pôžičke, čo sa mu však v konaní
nepodarilo preukázať. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zaplatenie poskytnutých finančných
prostriedkov žalovanou žalobcovi z titulu zmluvy o pôžičke nemohol priznať. Žalovaná v konaní
opakovane uvádza, že na žiadnom vrátení poskytnutých finančných prostriedkov sa so žalobcom nikdy
nedohodla a jednak, že išlo o finančné prostriedky z podnikania jej bývalého druha p. H. so žalobcom v

spoločnej obchodnej spoločnosti. Všetky skutkové tvrdenia uviedla žalované ešte pred koncentráciou
konania zo strany súdu prvej inštancie. Výsluch žalovanej bol navrhnutý ešte pred koncentráciou
konania a preto skutočnosti uvádzané žalovanou v jej výsluchu boli uvedené pred skoncentrovaním
konania. V rámci svojej procesnej obrany opakovane uviedla, že so žalobcom žiadnu dohodu o vráteníposkytnutých finančných prostriedkov nikdy neuzatvorila. Za celkom správne a zákonné považuje
posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, za nárok premlčaný. Žalobca v
čase odovzdávania finančných prostriedkov žalovanej vedel komu ich vypláca, a že medzi účastníkmi

konanianeexistuježiadnyzáväzkovoprávnyvzťah,nazákladektoréhosúfinančnéprostriedkyžalovanej
vyplácané, tzn. že mal aj vzhľadom na jeho právnické vzdelanie jednoznačne vedomosť o tom, že
finančné prostriedky sú žalovanej vyplácané bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Tvrdenie žalobcu,
podľa ktorého subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť až dňom, kedy
sa dozvedel o rozhodnutí súdu prvej inštancie je ako uviedol súd prvej inštancie nesprávane v rozpore

s princípom právnej istoty. Súd prvej inštancie správne uviedol, že námietka premlčania zo strany
žalovanej nebola vznesená v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade, ak žalobca ako tvrdí
poskytoval žalovanej finančné prostriedky z titulu zmluvy o pôžičke, mal aj vzhľadom na jeho právnické
vzdelanie uzatvoriť so žalovanou riadnu zmluvu o pôžičke, ktorá by obsahovala všetky náležitosti
takejto zmluvy. Nemôže byť predsa na ťarchu žalovanej, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu
záväzkovoprávneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Mal to byť práve žalobca, ktorý si mal v konaní

na súde prvej inštancie splniť svoju primárnu povinnosť v súvislosti s unesením dôkazného bremena
ohľadne tvrdených skutočností, a síce preukázať, že medzi účastníkmi konania existovala platná zmluva
o pôžičke, na základe ktorej žalovanej poskytol finančné prostriedky vo výške 9.800,- eur.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.

1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387

CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol (žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi sumu 9.800,- eur, úrok z omeškania 7 % ročne zo sumy 9.800,- eur od

15.11.2022 do zaplatenia), II. výrokom priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v plnej výške.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať
za pravdu odvolateľovi.

11. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu

prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový

stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona aleboiného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho
príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd

použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
strán sporu.

12.Predmetomkonaniajepožiadavkažalobcunazaplateniesumy9.800,-eur(spríslušenstvom)titulom

ústnej zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu podľa tvrdenia žalobcu.

13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého
druhu.

14. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne,
konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda
aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie
je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§

563 Občianskeho zákonníka). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),
ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky
(peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.
zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009).

15. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou

(kontraktom),kjejuzavretiuzákonvyžadujeiskutočnéodovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkovi
(porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 293/2008). Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými
stranamiprávnyvzťahzpôžičkynevznikne(napr.rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo325/2009,
sp. zn. 25Cdo 98/2000, sp. zn. 25Cdo 695/2003, 25Cdo 696/2003), a to aj keby všetky náležitosti tohto
právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané.

16.Keďžezmluvaopôžičkejereálnouzmluvou,závisíodvôlestrán,čisizvoliapísomnúformu,prípadne
či spíšu len dôkaz o jej existencii - dlžný úpis. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu
písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu
veci. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až

v okamihu odovzdania. Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu pôžičky a k
spísaniu písomnej zmluvy až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu strán. Ak
bolo úmyslom strán uzavrieť zmluvu o pôžičke už pri odovzdaní predmetu pôžičky, zmluva vznikla už
odovzdaním. Ak však k odovzdaniu došlo z iného dôvodu ako poskytnutie pôžičky, zmluva o pôžičke
vznikne až jej podpisom.

17. Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj
nositeľa dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny
pomer účastníkov konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 6/2010). V spore o
vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel

zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú
tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.

18. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť,

či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V
spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel
zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas.
Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorýmsa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto
písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí
poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti

preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania.
Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore
namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá
mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu

v Nitre sp. zn. 7Co/341/2017).

19. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

20. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

21. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže
súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

22. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné, ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Procesný predpis vo vzťahu k ustanoveniu § 151 CSP kladie dôraz na výslovnosť popretia
skutkových tvrdení strany. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje
všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné

vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Výslovné
popretie skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu a) vyhlásenia, že konkrétne skutkové
tvrdenie protistrany nie je pravdivé, a súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, b) iba predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach alebo c) iba vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé.

Predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je potrebné považovať
za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak je z jeho obsahu dostatočne jasné, že skutkové
tvrdenie protistrany pri ňom neobstojí. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti nevie uviesť preto, že
ich nepozná. Má sa však za to, že každý pozná predmet svojho konania (to, čo urobil) a predmet

svojho vnímania (to, čo videl alebo počul). Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia o
predmetnýchskutkovýchokolnostiach,aksútietopredmetomjejvlastnéhokonaniaalebovnímania;inak
je popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné (Števček, M., Ficová, S., Baricová. J., Mesiarkinová
S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.
573-575).

24. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré

strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

25. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

26. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutianesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť

nemohla byť preukázaná vôbec).

27. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich

tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho
je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

28. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a
dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia

a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a
povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

29. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a

dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

30. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu
prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto
súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy,

či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Krajský súd
dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať
svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli
dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný
doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

31. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobetakého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V sporovom
konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§
150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.

32. Z obsahu žaloby (čl. 1) vyplýva, že žalobca návrh odôvodnil skutkovými tvrdeniami, že žalovanej
zaplatil sumu 9.800,- eur titulom pôžičky poskytnutej piatimi plneniami, a to vo výške 3.000 eur dňa
15.12.2019, vo výške po 2.000 eur dňa 8.1.2020, dňa 8.2.2020, dňa 5.3.2020, vo výške 800,- eur dňa
1.4.2020. Poskytnutá pôžička vo výške 9.800,-eur nebola zo strany žalovanej vrátená, preto ju výzvou zo
dňa 26.10.2022 vyzval na jej vrátenie v lehote do 7 dní od doručenia výzvy. Žalovaná žalobcovi pôžičku
nevrátila, preto sa dostala do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu a žalobca si uplatňoval aj

nárok na 7 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 15.11.2022 do zaplatenia. K návrhu pripojil
ako dôkazy výdavkové pokladničné doklady datované 15.12.2019, 8.1.2020, 8.2.2020 a 5.3.2020,
detail bezhotovostnej platby zaúčtovanej 1.4.2020, výzvu na vrátenie pôžičky zo dňa 26.10.2022 s
doručenkou. Žalovaná podala voči platobnému rozkazu vydaného upomínacím súdom odpor (čl. 18),
v ktorom poprela žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu s poukazom na to, že žalobca žiadnym

predloženým dôkazom nepreukázal, že medzi nimi došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe
ktorej by žalobca odovzdal žalovanej finančné prostriedky vo výške 9.800,- eur, ktoré by sa mu žalovaná
zaviazala vrátiť. Poukázala na § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je zmluva o pôžičke
reálnym kontraktom, keď v súdnom spore o zaplatenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, je to práve žalobca,
ktorý je povinný preukázať, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a že podľa

nej bolo dlžníkovi aj plnené. Žalobca nepreukázal, že medzi stranami došlo k dohode o podstatných
náležitostiach zmluvy, a to ku vzniku záväzku žalovanej vrátiť žalobcovi odovzdané finančné prostriedky.
Písomná zmluva medzi stranami uzatvorená nebola a listiny predložené žalobcom nepreukazujú, že
finančné prostriedky odovzdané žalovanej predstavujú peniaze poskytnuté žalovanej z titulu zmluvy
o pôžičke. V popise účelu predmetných výdavkových dokladov, ani v popise účelu platby vo výpise

z účtu sa neuvádza, že by sa malo jednať o finančné prostriedky poskytnuté žalovanej žalobcom z
titulu zmluvy o pôžičke. Predmetné výdavkové doklady preukazujú len to, že žalovanej boli poskytnuté
finančné prostriedky, avšak nepreukazujú, že z titulu zmluvy o pôžičke. Žalobca neuviedol v žalobe
opis rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých si uplatňuje svoj nárok voči žalovanej, a to kedy
došlo medzi ním a žalovanou k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na akom mieste, kde boli žalovanej

finančné prostriedky odovzdané, akým spôsobom bola dohodnutá splatnosť údajnej zmluvy o pôžičke,
či bolo dohodnuté plnenie v celku alebo po častiach. Žalobca si teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť
tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Žalobca vo vyjadrení k odporu zo dňa 9.2.2023 (čl. 27) označil
odpor za neopodstatnený, keď žalovaná svoju obranu zakladá iba na konštatovaní, že nedošlo k
preukázaniu uzatvorenia zmluvy o pôžičke bez toho, aby poprela viaceré podstatné skutkové tvrdenia

uvedené v žalobe a bez toho, aby uviedla akékoľvek vlastné skutkové tvrdenia týkajúce sa rozhodujúcich
skutočností. Žalovaná prijatie peňažných prostriedkov vo výške 9.800,- eur od žalobcu nepoprela,
popierala iba uzatvorenie zmluvy o pôžičke, pričom však zároveň neuviedla žiadne vlastné tvrdenia
k dôvodom, pre ktoré jej boli finančné prostriedky zo strany žalobcu nesporne poskytnuté. Vysvetlil,
že spolu s bývalým druhom žalovanej D. H. (svedkom) boli spoločníkmi v spoločnosti UNITED FK

s.r.o. už od roku 2006 a bol medzi nimi vybudovaný aj priateľský vzťah, ktorý mali medzi sebou aj
žalobca so žalovanou. Pán H. bol v novembri roku 2019 obvinený a väzobne stíhaný. Po jeho vzatí
do väzby sa žalovaná, podľa jej tvrdení, ocitla v zhoršenej finančnej situácii, a preto požiadala žalobcu
o dočasnú finančnú výpomoc vo forme pôžičky. Žalobca žalovanej peniaze v dobrej viere požičal, a
to formou viacerých plnení špecifikovaných v žalobe. Čas vrátenia strany medzi sebou v tom okamihu

neriešili, a to aj s ohľadom na svoj priateľský vzťah. Žalovaná sa následne odmlčala, nekontaktovala
žalobcu za účelom vrátenia pôžičky ani potom, ako pána H. prepustili z väzby na slobodu. Žalobca teda
vyzval žalovanú na vrátenie pôžičky a následne podal žalobu. Keďže pre uzavretie zmluvy o pôžičke
sa nevyžuje písomná forma, ale táto môže byť uzatvorená ústne a dokonca aj konkludentne, boli v
tomto prípade naplnené všetky podstatné náležitosti pre uzatvorenie a vznik zmluvy o pôžičke, tvrdil

žalobca. Na druhej strane žalobca argumentoval tým, že ak by bolo v konaní preukázané, že suma
peňazí bola prevedená z účtu veriteľa na účet dlžníka, avšak táto nepredstavovala pôžičku od veriteľa
a žiadny iný právny dôvod tohto plnenia nie je v konaní preukázaný, je potrebné vziať do úvahy možnú
právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutočností ako bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia § 451ods. 1 Občianskeho zákonníka (poukaz rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/4520/2007). Na
preukázanie svojich tvrdení navrhol žalobca vykonať výsluch strán. Žalovaná v podaní zo dňa 24.3.2023
(čl. 39) zdôraznila, že doposiaľ nebol preukázaný vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi

konania z titulu zmluvy o pôžičke. Poukázala na to, že žalobca má v súdnom konaní v zmysle § 132 ods.
1 CSP dve základné povinnosti, a to povinnosť opisu rozhodujúcich skutočností, od ktorých odvodzuje
svoj nárok - bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností a povinnosť predložiť na preukázanie svojho
nároku v konaní a pravdivosti uvádzaných skutkových tvrdení relevantné dôkazy - dôkazné bremeno.
Ak žalobca v konaní tvrdí, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, pričom toto

tvrdenie žalovaná rozporuje, je potom na žalobcovi, aby predloženými dôkazmi preukázal a nielen tvrdil
vznik zmluvy o pôžičke, t. j. preukázal vznik dohody o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke.
Preukázanie dohody o podstatných náležitostiach zmluvy zaťažuje v súdnom konaní stranu žalobcu.
Z predložených dôkazov zo strany žalobcu, teda z obsahu výdavkových pokladničných dokladov a
potvrdeniaobankovejúhrade,nevyplývazáväzokžalovanejvrátiťžalobcovipouplynutídohodnutejdoby
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 9.800,- eur. V danom prípade žalobca nepreukázal dohodu

účastníkov konania o podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke, a síce záväzok žalovanej vrátiť žalobcovi
poskytnuté finančné prostriedky. V konaní teda absentuje zo strany žalobcu preukázanie návratnosti
poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalovanej. V prípade, ak by súd kvalifikoval predmetný
nárok uplatnený žalobcom v konaní ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, vzniesla námietku
premlčania. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.5.2023 (čl. 46) poukázal na to, že zo strany žalovanej

absentuje akékoľvek vlastné skutkové tvrdenie ohľadom dôvodov prijatia finančných prostriedkov. Ak
predsa žalovaná prijala peniaze, o ktorých tvrdí, že neboli pôžičkou, mala by vedieť hodnoverne
vysvetliť a prípadne aj preukázať, z akého dôvodu jej boli poskytnuté, lebo ide o jej základnú procesnú
povinnosť. To, že takéto skutkové tvrdenia neuviedla, má za následok, že jej popretie sa považuje
za neúčinné. Na možnosť posúdenia nároku ako bezdôvodného obohatenia poukazoval žalobca

iba alternatívne, a teda sa nejedná o spochybnenie uplatneného nároku z titulu pôžičky. Žalovanou
vznesená námietku premlčania je neopodstatnená, keď objektívna trojročná ani subjektívna dvojročná
premlčacia doba uplatneného nároku neuplynula. V okamihu poskytnutia finančných prostriedkov nemal
skutočnú vedomosť, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohacuje, preto mu odvtedy nemohla
plynúť subjektívna premlčacia doba. Žalobca poskytol žalovanej plnenie z titulu pôžičky, t. j. podľa jeho

vlastného subjektívneho presvedčenia sa nejednalo a ani nejedná o bezdôvodné obohatenie. Ak by sa
v danej veci jednalo o plnenie bez právneho dôvodu, pretože uzatvorenie zmluvy o pôžičke by nebolo
preukázané, pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený
zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že k preukázaniu uzatvorenia zmluvy o pôžičke neprišlo. V
tomto prípade tak k začiatku plynutia subjektívnej doby môže podľa žalobcu dôjsť vyhlásením súdneho

rozhodnutia, v ktorom by bolo rozhodnuté, že poskytnutie pôžičky nebolo preukázané, prípadne zistením
takých skutkových okolností, ktoré by popierali možnosť preukázania uzatvorenia zmluvy o pôžičke.
V zmysle uvedeného tak subjektívna premlčacia doba na strane žalobcu vo vzťahu k bezdôvodnému
obohateniu ešte ani nezačala plynúť, keďže podľa jeho subjektívneho presvedčenia má voči žalovanej
nárok na vrátenie peňazí z titulu pôžičky a o bezdôvodné obohatenie sa nejedná. Žalovaná v podaní

zo dňa 16.5.2023 (čl. 50) upozornila na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, že neexistenciu určitej právnej
skutočnosti, teda vzniku zmluvy o pôžičke, nie je možné žalovanou preukázať, preto musí dôvodnosť
uplatneného nároku dokazovať žalobca. Keďže sa mu to v tomto konaní nepodarilo, jeho žaloba je
nedôvodná.NavrhlavypočuťokremstránsporuajsvedkaD.H..Zdôraznila,ženárokžalobcunavydanie
bezdôvodného obohatenia je premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, lebo od začiatku

poskytnutia jednotlivých plnení žalovanej žalobca musel vedieť, že právny dôvod na ich vrátenie mu z
ničoho nevyplýval, keďže pri účele ich poskytnutia absentuje akýkoľvek dôvod. Na (prvom) pojednávaní
dňa 18.5.2023 (zápisnica o pojednávaní čl. 55) okresný súd podľa § 153 CSP skoncentroval konanie a
ďalšie listiny a návrhy strán okrem tých, ktoré boli dovtedy navrhnuté, nezohľadnil, lebo ich mohli uplatniť
už skôr a nič podstatné by sa nimi v konaní ani nezmenilo. V rámci svojho prednesu žalobca cestou

zástupcu trval na podanej žalobe ohľadne vrátenia poskytnutých peňazí z titulu pôžičky, alternatívne
vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca mal za to, že vysvetlil okolnosti poskytnutej pôžičky, ako
aj účel jej poskytnutia. Žalovaná síce popiera, že sa malo jednať o pôžičku, ale doteraz neuviedla
svoje vlastné skutkové tvrdenie o aké peniaze sa jednalo a prečo jej boli poskytnuté. Vzhľadom na
uvedené je potrebné toto jej popretie považovať za neúčinné. Akékoľvek nové tvrdenia žalovanej, ak

by k nim došlo, je potrebné podľa žalobcu považovať za rozporné so zásadou sudcovskej koncentrácie
konania. Žalovaná cestou zástupcu uviedla, že so žalobcom nikdy žiadnu zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej by jej poskytol finančné prostriedky vo výške 9.800,- eur, ktoré by sa mu zaviazala vrátiť,
neuzavrela. Žalobca síce počas celého konania tvrdí, že so žalovanou zatvoril ústnu zmluvu o pôžičke,na základe ktorej jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 9.800,- eur, avšak žiadny dôkaz, že by
k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke skutočne došlo, nepredložil. Takéto tvrdené uzatvorenie zmluvy o
pôžičke nevyplýva ani z výdavkových dokladov predložených žalobcom, ani z výpisu z bankového účtu.

Ako účel poskytnutia finančných prostriedkov vôbec nie je uvedené, že by sa malo jednať o pôžičku.
Dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho nároku znáša žalobca. Nepostačuje len tvrdenie o
tom, že medzi účastníkmi došlo k nejakému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ale tento záväzkovo-právny
vzťah je potrebné preukázať. Pokiaľ si túto povinnosť nesplní, neunesie dôkazné bremeno v konaní,
čo má za následok zamietnutie žaloby. Predloženými dôkazmi žalobca nepreukázal dohodu strán o

podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke, a to návratnosti finančných prostriedkov zo strany žalovanej.
Žalovaná od začiatku konania popiera nárok žalobcu, keď popiera uzatvorenie akejkoľvek zmluvy so
žalobcom. Žalovaná uviedla aj rozsiahlu právnu a skutkovú argumentáciu z akých dôvodov nárok
žalobcu popiera, čím si splnila všetky povinnosti dané CSP ohľadne skutkových tvrdení. V danom
prípade dôkazné bremeno znáša žalobca, ktorý je povinný uvádzať rozhodujúce skutkové tvrdenia
ohľadne svojho nároku a tieto preukázať. Ak žalovaná počas celého konania popiera uzatvorenie zmluvy

o pôžičke, bolo povinnosťou žalobcu preukázať jej uzatvorenie. V prípade ak okresný súd dospeje
k právnemu názoru, že bude potrebné zistiť pôvod poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej,
žalovaná navrhla uskutočniť výsluch seba a svedka D. H.. Žalobcovi uplynula subjektívna premlčacia
doba tohto nároku. Z pokladničných dokladov a výpisu jednoznačne vyplýva, že hneď od poskytnutia
finančných prostriedkov absentoval dôvod ich poskytnutia, a teda dňom ich poskytnutia žalobca vedel,

žedochádzakbezdôvodnémuobohateniuaktosaobohacuje.Napojednávanídňa26.6.2023(zápisnica
o pojednávaní na čl. 66) okresný súd vypočul žalobcu, žalovanú aj svedka D. H.. Žalobca sa vyjadril,
že svedok pán H. bol jeho bývalý spoločník vo firme. Keď bol vzatý do väzby, jeho vtedajšia družka -
žalovaná ho oslovila, či by jej vedel požičať nejaké peniaze vzhľadom k tomu, že jej žiadne nezostali,
pretože pri zásahu u nich doma zaistili všetku finančnú hotovosť. Potom sa stretli strany sporu v kaviarni

aj s bratom pána H.. Preberali celú situáciu, že kto by vedel ako pomôcť. Žalovaná bola v tom, že má
nárok na odmenu zo spoločnosti. Žalobca jej to vyvrátil, že ona nie je v pracovnom pomere. Potom
nejako dospeli k tomu, že jej vie žalobca akurát požičať nejaké peniaze a začal jej dávať finančnú
hotovosť podľa pokladničných dokladov s tým, že bolo vopred jasné, že ona tie peniaze nebude môcť
vrátiť. Bola na tom finančne zle. Dospelo sa k tomu, že pán H. si to bude musieť doriešiť. Postupne

žalovanej povyplácal 9.800,- eur. Žalobca ju upozornil, že to bude treba vrátiť, no vedel, že ona to
nebude mať z čoho vrátiť, že sa to bude riešiť, keď sa vráti pán H. z väzby (ktorá trvala 20 mesiacov).
Žalobca opisoval, že trikrát poskytol peniaze žalovanej u nej doma, boli to žalobcove vlastné úspory,
za prítomnosti žalovanej vypísal pokladničný doklad s dátumom odovzdania peňazí, tieto prepočítali a
žalovaná podpísala doklad. Dodnes sa nevyjadrila, že čo to bolo, či si myslela, že to bol dar alebo čo.

Čo sa týka poskytovania peňazí, žalobca poprel, žeby to súviselo so spoločnou firmou s pánom H.. V
uvedenej firme pracoval H. na základe pracovno-právneho pomeru a keďže nepracoval, lebo bol vo
väzbe, nemal nárok na mzdu. Na otázku žalovanej ohľadom dátumu vzniku zmluvy o pôžičke žalobca
uviedol, že to bolo vtedy, keď boli vypísané jednotlivé pokladničné doklady počínajúc prvým dokladom
15.12.2019. Miesto, kde zmluva vznikla, bolo podľa žalobcu u pani žalovanej doma na adrese D. X, F.,

tak ako je napísané na doklade. Pri troch razoch si je istý, že žalobca peniaze poskytoval žalovanej
u nej doma, jedenkrát môže byť, že v kaviarni. Výška pôžičky sa riešila vždy za pochodu, poskytli sa
štyri hotovostné platby a piata na účet. Bolo dohodnuté, že žalobca bude žalovanej pomáhať, ako bude
vedieť. Žalobca má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, neživí sa ako právnik.
Splatnosť ostala na pánovi H., lebo žalobcovi bolo zrejmé, že žalovaná nemá z čoho vrátiť pôžičku. Čas

vrátenia peňazí strany neriešili. Žalobcovi bolo jedno, že kto mu peniaze vráti, mohla to byť aj žalovaná,
nemusela čakať na H.. Žalobca bol spoločníkom v spoločnosti UNITED FK s.r.o. s druhom žalovanej
pánom H. aj v období, keď bol druh vo väzbe a došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanej.
Obchodný podiel medzi nimi bol rozdelený na polovicu. Žalobca uvádzal, že v čase, keď podnikali s
pánom H. v spoločnosti UNITED FK s.r.o., vyplácali si finančné prostriedky z podnikania, mesiac od

mesiaca, v závislosti od toho ako sa darilo spoločnosti, bola to výplata po inventúrach. Boli aj také
mesiace, že si nevyplatili ani euro. Ako spoločníci si nič nevyplácali, iba na základe pracovnej zmluvy.
Keď chcel mať spoločník nejakú mzdu alebo odmenu, musel chodiť do práce. Žalovaná vypovedala, že
so žalobcom sa poznajú viac ako 15 rokov. Nerozumie, že prečo ju zatiahol do tejto situácie, ktorá vznikla
medzi žalobcom a jej bývalým druhom a spoločníkom žalobcu pánom H.. Keď bol H. v kolúznej väzbe,

tak sa so žalobcom ako spoločníci vo firme prostredníctvom žalovanej telefonicky dohadovali, vyplácali
si mesačne nejako podiel; ona bola len ich sprostredkovateľ, nemala so žalobcom uzatvorenú žiadnu
dohodu o pôžičke. H. mohol z väzby komunikovať len so žalovanou ako družkou, ak odovzdala niekomu
inému telefón, aby ho len pozdravil, hneď ich telefonát prerušili. Sám žalobca určoval výšku sumy, ktorújej odovzdal s papierikom, že nech tento žalovaná podpíše, že pre istotu. Ona len prijímala peniaze, na
ktorých vyplatení sa s H. žalobca dohodol. Stretnutia pri odovzdávaní peňazí boli doma u žalovanej, aj v
kaviarni, ale vždy bol pán H. ten, s ktorým sa žalobca dohodol a žalovaná iba peniaze prevzala. V živote

nehovorili o pôžičke, ani nič o dohode na vrátení. H. s C. si príjem z firmy vždy delili. Suma 9.800,- eur
jej bola vyplatená, aby mala na fungovanie rodiny, detí a živobytie, keďže jej vtedajší príjem boli rodinné
prídavky na dve deti. Svedok D. H. uviedol, že celý žalovaný nárok je vymyslený. Nikdy nešlo medzi
stranami o žiadnu pôžičku peňazí, vždy sa jednalo o vyplatenie svedkovho predpokladaného podielu
zo zisku zo spoločného podnikania so žalobcom vo firme UNITED FK s.r.o. Podnikali spolu skoro 12

rokov a každý mesiac si pravidelne vyplácali predpokladaný podiel zo zisku. Následne, keď svedka v
novembri neočakávane zobrali do väzby, sa tento podiel vyplácal jeho družke žalovanej, ktorú o tomto
spôsobe vyplácania informoval prostredníctvom telefonátu z väzby. Žalobcovi svedok poslal z väzby
aj list, v ktorom ho takisto oboznámil, že komu sa budú tieto finančné prostriedky naďalej vyplácať.
Medzi svedkom a žalobcom bola ústna dohoda, že keby k niečomu takémuto prišlo, tak naďalej vypláca
svedkov podiel jeho družke. Každý mesiac po inventúre si vyplácali skoro po 2.500 eur. Žalovanej to

bolo vyplácané priebežne počas pobytu svedka vo väzbe.
33. Žalobca namietal, že okresný súd mal ustáliť, že skutkové tvrdenie žalobcu o uzatvorení zmluvy
o pôžičke a s tým súvisiace skutkové tvrdenia sú nesporné, a to z dôvodu, že žalovaná ho účinne
nepoprela, resp. ho poprela až po koncentrácii konania. Zároveň poukázal na to, že procesná obrana
žalovanej bola postavená iba na tvrdení, že žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke, keď

síce spochybňovala uzatvorenie zmluvy o pôžičke, avšak neuviedla žiadne vlastné skutkové tvrdenia k
dôvodom, pre ktoré jej boli finančné prostriedky zo strany žalobcu poskytnuté. Žalovaná začala údajné
dôvody poskytnutia finančných prostriedkov od žalobcu tvrdiť až pri svojom výsluchu, a to v čase, keď
už bolo konanie skoncentrované (čo uvádza aj okresný súd v rozsudku). Popretie skutkových tvrdení je
zo strany žalovanej neúčinné a zároveň, že na nové skutkové tvrdenia uvedené po koncentrácii konania

by súd nemal prihliadať.

34. K námietke žalobcu v odseku 33 odvolací súd konštatuje, že žalobca návrh odôvodnil skutkovými
tvrdeniami, že žalovanej zaplatil sumu 9.800,- eur titulom pôžičky poskytnutej piatimi plneniami, a to vo
výške 3.000,- eur dňa 15.12.2019, vo výške po 2.000,- eur dňa 8.1.2020, dňa 8.2.2020, dňa 5.3.2020,

vo výške 800,- eur dňa 1.4.2020. Poskytnutá pôžička vo výške 9.800,- eur nebola zo strany žalovanej
vrátená, preto ju výzvou zo dňa 26.10.2022 vyzval na jej vrátenie v lehote do 7 dní od doručenia výzvy.
Žalovaná žalobcovi pôžičku nevrátila, preto sa dostala do omeškania s plnením svojho peňažného
dlhu a žalobca si uplatňoval aj nárok na 7 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 15.11.2022 do
zaplatenia.Knávrhupripojilakodôkazyvýdavkovépokladničnédokladydatované15.12.2019,8.1.2020,

8.2.2020 a 5.3.2020, detail bezhotovostnej platby zaúčtovanej 1.4.2020, výzvu na vrátenie pôžičky zo
dňa 26.10.2022 s doručenkou. Žalovaná v odpore označenom v odseku 32 okrem iného uviedla, že
žalobca nepreukázal, že medzi stranami došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy, a to
ku vzniku záväzku žalovanej vrátiť žalobcovi odovzdané finančné prostriedky, že výdavkové doklady
preukazujú len to, že žalovanej boli poskytnuté finančné prostriedky, avšak nepreukazujú, že z titulu

zmluvy o pôžičke. Žalobca neuviedol v žalobe opis rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých si
uplatňuje svoj nárok voči žalovanej, a to kedy došlo medzi ním a žalovanou k uzatvoreniu zmluvy o
pôžičke, na akom mieste, kde boli žalovanej finančné prostriedky odovzdané, akým spôsobom bola
dohodnutá splatnosť údajnej zmluvy o pôžičke, či bolo dohodnuté plnenie v celku alebo po častiach.
Žalobca si teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Zároveň žalovaná

v duplike zo dňa 24.3.2023 zopakovala, že ak žalobca v konaní tvrdí, že medzi účastníkmi došlo k
uzatvoreniuzmluvyopôžičke,žalovanátototvrdenierozporuje,jepotomnažalobcovi,abypredloženými
dôkazmi preukázal a nielen tvrdil vznik zmluvy o pôžičke, t. j. preukázal vznik dohody o podstatných
náležitostiach zmluvy o pôžičke. Z predložených dôkazov zo strany žalobcu, teda z obsahu výdavkových
pokladničných dokladov a potvrdenia o bankovej úhrade, nevyplýva záväzok žalovanej vrátiť finančné

prostriedky vo výške 9.800,- eur. Výdavkové pokladničné doklady na čl. 4-7 a detail platby na čl. 8
obsahujú okrem iného údaj o účele – poskytnutá finančná hotovosť za konkrétne mesiac v roku 2020.
S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že na rozdiel od názoru žalobcu, obrana žalovanej
bola v súlade s § 151 ods. 2 CSP, keď skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že bola uzavretá zmluva
o pôžičke, žalovaná v rámci svojej obrany poprela už v uvedených písomných podaniach, keď sporovala

dohodu o podstatnej obsahovej náležitosti a to dohodu o jej záväzku vrátiť požičanú sumu pôžičky
žalobcovi. Na tomto mieste odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v prvom rade žalobca ako
veriteľ mal bremeno tvrdenia, že so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel zmluvu o pôžičke (s podstatnými
náležitosťami ako označenia zmluvných strán, určenia predmetu pôžičky, i povinnosť dlžníka vrátiť vecirovnakého druhu /peňazí/), a že žalovaná pôžičku riadne a včas nevrátila. Z tohto bremena tvrdenia
mal žalobca dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky
a jej skutočné poskytnutie (odovzdanie finančných prostriedkov). Aj odvolací súd má za to, že obrana

žalovanej uvedená vyššie bola postačujúca na to, aby oslabila procesný útok žalobcu (pozri odsek
28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). S ohľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s tvrdením
žalobcu, že okresný súd mal ustáliť, že skutkové tvrdenie žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke a s
tým súvisiace skutkové tvrdenia sú nesporné, a to z dôvodu, že žalovaná ho účinne nepoprela (resp.
ho poprela až po koncentrácii konania).

35. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať, ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

36. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal.

37. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 Občianskeho zákonníka) odvolací súd uvádza, že
ust. § 451 ods. 2 ako aj ust. § 454 Občianskeho zákonníka definuje, čo sa považuje za bezdôvodné

obohatenie. Je ním majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho
úkonu, z právneho dôvodu ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov tým, že sa za neho plnilo, hoci podľa
práva mal plniť sám. Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nevzniká v dôsledku
protiprávnosti, ale vzniká za splnenia zákonom stanovených podmienok. Povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie nie je viazané na splnenie subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného

obohatil, stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu.

38. Žalobca ako veriteľ, ktorý sa súdne domáha po dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí, musí v
intenciách § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) o tom,
že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť v dohodnutom

čase vrátené, ako aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal. Ak mal okresný súd za
preukázané poskytnutie finančných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanej bez toho, aby žalobca
uniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdených okolností o uzavretí zmluvy o pôžičke, je právny záver
okresnéhosúduonaplnenískutkovejpodstatybezdôvodnéhoobohateniaplnenímbezprávnehodôvodu
(§ 451 Občianskeho zákonníka) aj podľa odvolacieho súdu správny (pozri obdobne uznesenie NS SR

sp. zn. 7Cdo/203/2022).

39. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutie
peňazí bez (ústnej) zmluvy o pôžičke je bezdôvodným obohatením, keď nemohlo dôjsť k uzavretiu
(ústnej) zmluvy o pôžičke, nakoľko bola sporná existencia ústnej dohody strán na podstatnej náležitosti

potrebnejprevznikzmluvyopôžičkeatodohodanavrátenípeňazí(odsek29odôvodnenianapadnutého
rozsudku). So zreteľom na výsledky dokazovania správne potom prvoinštančný súd uzavrel, že dôkazné
bremeno preukázania skutočnosti, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo, ktoré zaťažovalo žalobcu,
žalobca neuniesol, keď tiež nepreukázal ani iný právny dôvod poskytnutia predmetnej sumy žalovanej.

40. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, ods. 2 premlčujú sa všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva
sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

41. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil, ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

42. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho
posledný deň.

43. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú
subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že
pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.

Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený
sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba
nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne

vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o
týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr (porovnaj napr. Zborník IV. býv. Najvyššieho súdu, Praha
1986, s. 649). To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok vyplývajúci z
týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Podané znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ), keď získa znalosť
tých skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť (pozri
rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011).

44. Žalobca namietal, že subjektívna a objektívna premlčacia doba v tomto prípade nezačala plynúť

v rovnakom okamihu, teda žalobca v okamihu poskytnutia finančných prostriedkov nemal skutočnú
vedomosť, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Analogicky, v prípade bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu je pre začiatok plynutia premlčacej doby
rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny
úkon, z ktorého bolo plnené, je neplatný (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/3306/2007).

V tomto prípade, ak by sa jednalo o plnenie bez právneho dôvodu z titulu, že uzatvorenie zmluvy o
pôžičke nebolo preukázané, pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci subjektívny moment,
keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že k preukázaniu uzatvorenia zmluvy o
pôžičke neprišlo. K začiatku plynutia subjektívnej doby v tomto prípade môže dôjsť vyhlásením súdneho
rozhodnutia, v ktorom by bolo rozhodnuté, že poskytnutie pôžičky nebolo preukázané, prípadne zistením

takých skutkových okolností, ktoré by popierali možnosť preukázania uzatvorenia zmluvy o pôžičke.

45. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca dňa 15.12.2019 vyplatil žalovanej finančnú hotovosť 3.000,-
eur, dňa 8.1.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur, dňa 8.2.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur, dňa
5.3.2020 finančnú hotovosť 2.000,- eur, dňa 1.4.2020 bezhotovostne poukázal sumu 800,- eur. Aj podľa

odvolacieho súdu dňom (15.12.2009, 8.1.2020, 8.2.2020, 5.3.2020, 1.4.2020) poskytnutia jednotlivých
súm začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, tak ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie (odsek 32 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), ktorá uplynula pre každú jednotlivú sumu dňa 15.12.2021, 8.1.2022, 8.2.2022, 5.3.2022,
1.4.2022, keď návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný dňa 8.12.2022, teda už po uplynutí

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto
plnenia, teda od počiatku išlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o
tom, že už v tomto okamihu (deň poskytnutia jednotlivých súm) boli žalobcovi známe všetky skutkové
okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej
výške.

46. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno spájať až s vedomosťou žalobcu,
že v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o existencii zmluvy o pôžičke a že súd určuje jeho
nárok ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení. V situácii, keď okresný súd (správne) vyvodil, že
žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke, nemôže tvrdenie žalobcu o poskytnutí peňažných

prostriedkov žalovanej obstáť ani pri posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Skutkové
zistenie vedúce k záveru, že žalobca žalovanej poskytol peňažné plnenie bez právneho dôvodu, logicky
vzaté neumožňuje než uzavrieť, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy (vydanie bezdôvodného obohatenia) začala plynúť v okamihu, keď (bezprávneho dôvodu) previedol peniaze na účet žalovanej. Už vtedy vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania získal vedomosť, že žalovaná sa na jeho úkor obohatila (obdobne uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/203/2022).

47. Názor žalobcu prezentovaný v odvolaní, že k začiatku plynutia subjektívnej doby môže dôjsť
vyhlásením súdneho rozhodnutia, v ktorom by bolo rozhodnuté, že poskytnutie pôžičky nebolo
preukázané, prípadne zistením takých skutkových okolností, ktoré by popierali možnosť preukázania
uzatvorenia zmluvy o pôžičke, považuje odvolací súd za nesprávny. Je totiž založený na vedomosti

žalobcu o právnej kvalifikácii nároku ako o bezdôvodnom obohatení, ktorá okolnosť však - ako vyplýva
z podaného výkladu - pri skúmaní začiatku plynutia tejto premlčacej doby je bez právneho významu.
V prejednávanej veci tak posledný deň dvojročnej subjektívnej premlčacej doby aj ohľadom poslednej
žalobcom poskytnutej sumy vo výške 800,- eur pripadol na piatok 1.4.2022, pričom žalobca svoj nárok
na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil na súde až 8.12.2022 (čl. 14), t.j. po uplynutí tejto doby (uvedené
platí aj pre žalobcom poskytnuté sumy pred dňom 1.4.2020 sumou 800,- eur). Keďže žalovaná v konaní

právne relevantným spôsobom (podaním zo dňa 24.3.2023 na čl. 39) vzniesla námietku premlčania
(keď mala za to, že dvojročná subjektívna doba začala plynúť dňom poskytnutie finančných súm),
odvolací súd sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že v danej situácii nebolo možné žalobcovi
premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal
na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Odo/204/2005, odvolací konštatuje, že záver o premlčaní nároku

žalobcu v subjektívnej premlčacej dobe nie je v rozpore s obsahom uvedeného rozhodnutia, ktoré sa
zaoberá otázkou premlčania, resp. okamihom začiatku subjektívnej premlčacej doby, ktorú taktiež viaže
na okamih vedomosti oprávneného, kedy sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jeho úkor obohatil. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu
označenou v odseku 44 a nestotožnil sa ani s námietkou, že záver okresného súdu o premlčaní nároku

z bezdôvodného obohatenia je nesprávny.

48. Žalobca namietal, že záver okresného súdu o premlčaní nároku z bezdôvodného obohatenia
je aj neodôvodnený, keď okresný súd záver odôvodňuje doslova jednou vetou, v ktorej uvádza, že
bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, „ktorá začala plynúť

poskytnutím peňazí žalovanej, lebo žalobca hneď vedel komu ich vyplatil a že sa plnilo bez právneho
dôvodu, keď žiadnu písomnú zmluvu medzi sebou neuzatvorili a vrátenie peňazí neriešili.“ (ods. 30). V
rozsudku absentuje odôvodnenie, prečo má byť nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia premlčaný,
konkrétne najmä, prečo malo dôjsť k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby už okamihom
poskytnutia jednotlivých plnení. Vedomosť žalobcu o plnení bez právneho dôvodu nezakladá ani to, že

vrátenie peňazí medzi sebou strany neriešili, keď tvrdenie o neriešení vrátenia peňazí naviac okresný
súd dezinterpretuje. Žalobca totiž vypovedal v tom zmysle (čo uvádza aj okresný súd v ods. 29), že
čas vrátenia pôžičky dohodnutý nebol, a že mu bolo vopred jasné, že žalovaná peniaze nebude môcť
vrátiť a bude sa to riešiť, keď sa vráti pán H. z väzby. Žalobca nikdy neuviedol, že by so žalovanou
neriešilivráteniepeňazíakotaké.Žalobcatvrdil,žesožalovanouuzatvoriliústnuzmluvuopôžičke,ktorej

náležitosťou je aj dohoda o vrátení poskytnutých peňazí. Absencia dohody o čase splatnosti pôžičky má
za následok iba to, že dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ
(§ 563 Občianskeho zákonníka).

49. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.

50. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.51. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené

v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

52. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vznesenou
námietkou premlčania zaoberal v odseku 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom uzavrel,
že ...bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá začala
plynúť poskytnutím peňazí žalovanej, lebo žalobca hneď vedel komu ich vyplatil a že sa plnilo bez

právneho dôvodu, keď žiadnu písomnú zmluvu medzi sebou neuzatvorili a vrátenie peňazí neriešili,
a zároveň v odseku 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „Žalovanou prijaté peňažné
plnenie od žalobcu bez žalobcom preukázaného titulu je bezdôvodným obohatením, ktoré sa premlčuje
v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá plynula od poskytnutia jednotlivých plnení, teda od
15.12.2019, 8.1.2020, 8.2.2020, 5.3.2020, 1.4.2020 a táto pred podaním žaloby už uplynula, lebo

posledná platba bezdôvodného obohatenia sa premlčala 1.4.2022 a návrh na vydanie platobného
rozkazu bol na upomínací súd podaný až dňa 8.12.2022.“, a preto nemôže obstáť námietka žalobcu
označená v odseku 48, že okresný súd svoj záver o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania
neodôvodnil, resp. odôvodnil iba jednou vetou. Zároveň odvolací súd žalobcom namietaný záver
okresného súdu na podporu jeho správnosti doplnil v odseku 46 a 47.

53. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý nepovažoval vznesenie námietky premlčania
za rozporné s princípom dobrých mravov s poukazom na princíp právo patrí bdelým a žalobca s
právnickým vzdelaním, vedomý si neexistencie písomnej zmluvy o pôžičke, mal vedieť o plynutí lehôt
na vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež uviedol, že vznesená námietka premlčania nie je v rozpore

s dobrými mravmi ani preto, za akých okolností boli peniaze poskytované, a to na starostlivosť o
domácnosť s maloletými deťmi. Žalobca poukázal na to, že svoj nárok na vrátenie pôžičky uplatnil včas
a nemohol predpokladať, že žalovaná bude popierať uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Dôvod poskytnutia
peňazí je v tejto súvislosti skôr v prospech žalobcu ako v jeho neprospech, keď žalobca poskytol
žalovanej v núdzi peniaze a táto mu ich odmietla vrátiť iba s využitím toho, že zmluvu o pôžičke

neuzatvorili písomne.

54.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

55. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré
dáva súdu možnosť posúdiť, či je výkon subjektívneho práva v súlade s dobrými mravmi a ak to tak nie je,
požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo
súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického

vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi
podstatná časť spoločnosti. Postup súdu podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo
výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech
toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho
nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní

s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,
prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou
je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva).

56. Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v
historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými
mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomnýchvzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti.
Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne
postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka

právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým
konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu,
avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v
skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť

právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky
premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým
dlžník namieta uplynutie premlčacej doby (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017).

57. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť
konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej

doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,

inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré
existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie
práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/249/2014).

58. Premlčanie ako zákonnom stanovený inštitút slúži na naplnenie zásady právnej istoty, pretože svojou
podstatou tiež bráni otváraniu sporných otázok po uplynutí neprimeranej doby a núti nositeľov práv,
aby si svoje nároky uplatňovali v dobách stanovených zákonom. Na druhej strane široko koncipované
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov, ktorým môže byť aj vznesenie námietky premlčania práva, nebol v rozpore

s dobrými mravmi. Stret týchto dvoch ustanovení treba vykladať tak, že vznesenie námietky premlčania
určitého práva nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože existenciu a uplatňovanie
námietky premlčania v občiansko-právnych právnych vzťahoch predpokladá a stanovuje zákon, ktorý
takýto postup odobruje. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva
uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu

k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany
svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné
vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/41/2012).

59. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 samotná dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná
a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt

- právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v
rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v
súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru
predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone

svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

60. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť
konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby

bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré
existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie

práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/249/2014).

61. Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada
predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností
k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu,

ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou
premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného
nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/151/2012).

62. Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých
je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil.
Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy,
ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v

prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má
miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania
nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom

uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či
uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť,
či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v
takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým

je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky
premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/441/2013).

63.Námietkapremlčaniazásadnedobrýmmravomneodporuje,alemôžunastaťsituácie(napr.vpomere

blízkych príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky
je výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila,
a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre
ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky

môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá
márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos
mores (§ 3 ods. 1 OZ) (pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012).

64. Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť

považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi
môže byť však len taký výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania
môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila

a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby (pozri uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 176/2011).

65. Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade
s dobrými mravmi. Ak strana konania, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto
námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor
aj náležite preukázať. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmipodľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu
na to, či druhá strana takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie
je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi.

S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto
pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov
materiálnym spôsobom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

66. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke

premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky
premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné
prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto iba v ojedinelých a
vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom

uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či
uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či
znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je

odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo
základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je
potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať,
či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou

vigilantibus iura script, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a
opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich
práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z
dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka
premlčania uplatnená.

67. S ohľadom na citovanú ustálenú rozhodovaciu prax sa odvolací súd s námietkou žalobcu v zmysle
odseku 53 nestotožnil, keď mal za to, že súd prvej inštancie správne v odseku 30 odôvodnenia
napadnutého rozsudku nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovanou za rozpornú s dobrými
mravmi. Okresný súd správne poukázal na zásadu súkromného práva vigilantibus iura scripta sunt

- právo patrí bdelým, ktorou sa žalobca ako osoba s právnickým vzdelaním jednoznačne neriadila,
keď nevyužila možnosť uzavrieť riadnu písomnú zmluvu o pôžičke, resp. žalobca uzrozumený s tým,
že nedisponuje písomnou zmluvou o pôžičke, neuplatnil si svoje právo podaním žaloby na súd pred
uplynutím premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia ako osoba znalá práva. Zároveň
podľa odvolacieho súdu v danej veci jednoznačne nešlo o taký výnimočný prípad, ktorý by bol výrazom

zneužitia práva zo strany žalovanej na úkor druhej strany žalobcu, u ktorého nemožno konštatovať
nezavinené márne uplynutie premlčacej doby a voči ktorému by išlo o prípad priznania účinkov, ktoré
by boli neprimerane tvrdým postihom.

68. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd poukazuje na

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom je dostatočne vysvetlené, akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, pričom s uvedenými závermi sa plne stotožnil aj odvolací súd. Súdu
prvej inštancie nemožno vyčítať, že by hodnotil vykonané dôkazy v rozpore s pravidlami logického
myslenia; hodnotenie dôkazov je v súlade s obsahom spisu a zásadami hodnotenia v zmysle § 191 CSP.
V posudzovanej veci nebolo sporné, že žalovaná od žalobcu postupne prevzala sumu 9.800,- eur, ani to,

že túto sumu žalobcovi nevrátila. Keďže však žalobca v konaní nepreukázal žiaden relevantný právny
dôvod poskytnutia tejto sumy, okresný súd správne uzavrel, že žalobca plnil žalovanej bez právneho
dôvodu.
69. V súvislosti s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá
mohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci),písm.e)CSP(konaniemáinúvadu,ktorámohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd konštatuje, že nestačí len formálne citovať
v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade,
skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu, čo však odvolateľ v súvislosti s uvedenýmiodvolacími dôvodmi nenaplnil, preto nebolo dôvodné uvedeným sa zaoberať vo vzťahu k napadnutému
rozsudku.

70. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, s poukazom na vyššie uvedené
zdôvodnenie, odvolací súd napokon dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených
žalobcomnebolnaplnený,resp.pokiaľbolaodvolaciaargumentáciasčastidôvodná,nemalotodopadna
samotnérozhodnutievoveci.Odvolacísúdpretopreskúmavanýrozsudoksúduprvejinštancievovýroku
I. aj vo výroku II. (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou) ako vecne správny, s použitím

§ 387 CSP potvrdil.

71. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

72. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

73. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

74. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, a preto podľa citovaných ustanovení

jej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi.
Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúcich
výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), ako už bolo uvedené,
odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

75.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

76. Krajský súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus
iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,

ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu
strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej
práva boli dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a

zrozumiteľný doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

77. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa

ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním ahodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

78. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP),
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)