Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/143/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212229199
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1212229199.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Ľ.K. T., nar. XX.X.XXXX,
bytom XXX XX O., zastúpený: Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 865 966
proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený:
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava, IČO: 46 759 875, v
konaní o zaplatenie 137.029,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č. k. 26Cb/6/2014 - 2069 zo dňa 10.2.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/6/2014 - 2069 zo dňa

10.2.2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 26Cb/6/2014 - 2069 zo dňa 10.2.2022 vo výroku I uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 116.475,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5% ročne zo sumy 116.475,42 Eur od 09.08.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, vo výroku II vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III priznal žalobcovi právo na náhradu

trov konania voči žalovanému v rozsahu 70%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podanú
žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko,
a.s. v značkovej predajni, na základe ktorých prevádzkoval značkové predajne žalovaného v Bytči a
Ilave. Dohodou o výnimočnom skrátení platnosti Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko,
a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu zo dňa 27.3.2007 bola pôvodná zmluva ukončená
a nahradená novou zmluvou o obchodnom zastúpení uzavretou dňa 27.3.2007. Žalobca vykonával
činnosť obchodného zástupcu pre žalovaného do zániku zmluvy uplynutím doby určitej dňa 27.3.2011,

keďže k predĺženiu doby jej trvania nedošlo. Žalobca si voči žalovanému uplatnil právo na odstupné pri
skončení obchodného zastúpenia vykonávaného v predajniach v Ilave a Bytči listom zo dňa 3.8.2011,
ktorého výšku určil vychádzajúc z faktúr vystavených za obchody, ktoré uzavrel pri výkone obchodného
zastúpenia v prospech žalovaného od apríla 2006 do marca 2011 vrátane. Žalobca nepostúpil práva
zo zmluvy na tretie osoby, preto mu právo na odstupné z dôvodov skončenia obchodného zastúpenia
zostalo zachované. Žalovaný odstupné žalobcovi neuhradil.

2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s
príslušenstvom platobným rozkazom dňa 27.8.2013, proti ktorému podal žalovaný odpor, podľa
žalovaného neexistujú skutkové okolnosti, ktoré pre vznik práva na odstupné predpokladá § 669 zák.
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“). Pre vznik práva na odstupné je potrebnékumulatívne naplnenie dvoch predpokladov, že činnosť obchodného zástupcu bola pre zastúpeného
prospešná, t.j. získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími a zastúpený má
podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi; a že vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky

okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených
s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej
doložkypodľa§672a.Nárokyobchodnéhozástupcuposkončeníobchodnéhozastúpeniasúobsiahnuté
v § 668a až § 669a, sčasti § 671 Obchodného zákonníka, ktoré predstavujú transpozíciu najmä čl. 17 a
18 Smernice 86/653/EHS z 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa

samostatných obchodných zástupcov. Žalovaný namietal, že nárok na odstupné nevzniká automaticky
po skončení zmluvného vzťahu, ale predpokladá splnenie skutkových okolností, ktoré žalobcom neboli
ani len tvrdené. Skutočnosť, že žalobca dostával odmeny nepreukazuje, že sa aktívnou činnosťou
pričinil o významný rozvoj obchodu s doterajšími zákazníkmi, resp. aktívnou činnosťou získal nových
zákazníkov. V zmysle uzatvorených zmlúv žalobca zriadil značkové predajne Orange Slovensko, a.s.
v súčinnosti so žalovaným, za jeho materiálnej, finančnej a inej pomoci, bol podporovaný žalovaným

pri výkone činnosti nielen materiálne, ale predovšetkým marketingovo, čím nevynakladal žiadne úsilie,
aby zákazníci prichádzali do ním zriadených predajní. Obe zmluvy o obchodnom zastúpení zanikli
uplynutím času, na ktorý boli dojednané, preto nemožno hovoriť o provízii, ktorú obchodný zástupca
stratil, keďže strany si boli plne vedomé obdobia, na ktoré bol zmluvný vzťah uzatvorený. Žalovaný ďalej
argumentoval, že pri posudzovaní nároku na odstupné je treba vychádzať aj z európskej smernice, ktorej

harmonizáciou došlo k zavedeniu § 669 Obchodného zákonníka, pričom Európska komisia k článku 17
smernice vydala oznámenie s názvom „Správa o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS)
predloženej Komisiou európskych spoločenstiev dňa 23.7.1996.“ Podľa nej má obchodný zástupca po
zániku zmluvy nárok na náhradu do takej miery, do akej priniesol zastúpenému nových zákazníkov

alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má
aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi po ukončení zmluvy. Náhrada musí byť
primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody s týmito zákazníkmi, ktoré obchodný
zástupca stratil. Smernica upravuje hornú hranicu náhrady za jeden rok vypočítanú z priemernej ročnej
odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov a pokiaľ zmluva trvala kratšie ako

päť rokov, maximálne odškodnenie sa vypočítava ako priemer za toto obdobie. Náhrada predstavuje
pre zastúpeného pokračujúce prínosy v dôsledku úsilia obchodného zástupcu. Obchodný zástupca však
dostáva províziu len počas platnosti zmluvy, čo nie vždy odráža hodnotu tzv. goodwill vygenerovaného
pre zastúpeného.

3. Žalobca k právnemu posúdeniu žalovaného v odpore poukázal na zásadu „iura novit curia“, ku
skutkovým okolnostiam uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 27.3.2007 aj ďalšiu zmluvu, a to Zmluvu o
obchodnom zastúpení v značkovej predajni obchodného zástupcu v meste Nová Dubnica ID262P001 a
Žilina ID 262GPB02, ktorá nepredĺžením doby trvania dňom 27.3.2010 zanikla a žalobca si listom zo dňa
28.9.2010 uplatnil nárok na odstupné vo výške 191.454,74 Eur. Žalovanému predložil dňa 20.12.2010

návrh Dohody o urovnaní, jej obsah bol niekoľkokrát prerokovaný, pripomienky žalovaného zapracované
a žalovaný nárok uznal a vyplatil na základe faktúry č. 1021 dňa 31.12.2010, výška odstupného bola
upravená sumou 180.000,- Eur bez DPH. Žalobca k prejednávanej veci ďalej uviedol, že vznik nároku
na odstupné preukazujú prílohy každej faktúry za celé obdobie trvania obchodného zastúpenia. Z
výpočtov úhrnnej odmeny zástupcu za kalendárny mesiac je zrejmé, že žalobcovi právo na odstupné

podľa § 669 ods. 1 písm. a) ObZ vzniklo, pre zastúpeného nielenže získal nových zákazníkov, ale aj
významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce
z obchodov s nimi (predovšetkým zo zákazníkov, ktorí uzavreli zmluvu s dvojročnou viazanosťou).
Žalobca poukázal na to, že po nepredĺžení zmluvy žalovanému ostala celá databáza zákazníkov,
ktorých žalobca do skončenia zmluvného vzťahu v r. 2011 získal a rozvíjal ich zotrvanie ako užívateľov

služieb žalovaného. Dlhoročnou činnosťou vybudoval značkové predajne v Bytči a Ilave z vlastných
finančných zdrojov, vybudoval goodwill obchodnej značke Orange v uvedených mestách. Zmluva o
obchodnom zastúpení po 27.3.2011 bola uzavretá s iným subjektom, ktorý prevzal fungujúcu značkovú
predajňu s históriou, goodwillom a dlhoročne budovanou zákazníckou klientelou. Obchodné priestory
boli zriaďované na vlastné náklady žalobcu, technické vybavenie kupoval za vlastné finančné zdroje,

žalovaný mu prenajímal nábytok za úplatu každý rok. Celú prevádzku predajne zabezpečoval žalobca
vo vlastnej réžii. Žalobca sa podieľal na marketingovej činnosti, získavaní zákazníkov zabezpečením
a financovaním navigačného systému (ročná periodicita), pravidelným polročným organizovaním
predajných akcií napr. ,,Leto s Orange worldom“, ,,Mikuláš v Orange“, ,,Pevná linka od Orange“, atď.,zabezpečením a financovaním účasti žalobcu na školeniach zameraných na aktívny predaj služieb
Orange Slovensko. Žalobca každý mesiac organizoval akciu TELESALES, obvolávanie potenciálnych
zákazníkov. Predajcovia žalobcu sa zúčastňovali ROADSHOW. Žalobca ďalej poukázal na Správu o

uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa
samostatných obchodných zástupcov zo dňa 23.7.1996 (86/653/EHS zo dňa 18.12.1986) a uviedol, že
za obdobie trvania zmluvy získal provízie vo výške 685.199,56 Eur, ktoré žalovaný vyplatil bez výhrad
a účtoval si z tohto vymeriavacieho základu (vyplatenej provízie) mesačne licenčný poplatok 1,6%.
Žalobcaboltrvalevyhodnocovanýmedzinajlepšímiobchodnýmizástupcami,pričomodhadovanýprínos

pre žalovaného po ukončení spolupráce je 1.754.391,66 Eur.

4. Dňa 29.12.2014 doručil žalovaný vzájomnú žalobu, ktorou sa voči žalobcovi domáhal zaplatenia
sumy 180.000,- Eur s príslušenstvom dôvodiac, že zistil, že návrh dohody o urovnaní nebol ním nikdy
podpísaný, suma 214.200,- Eur (180.000,- Eur bez DPH) titulom faktúry č. F1021 bola uhradená na účet
žalobcu. Dohoda o urovnaní, na základe ktorej bola vyplatená, je absolútne neplatná pre nedostatok

náležitostí prejavu vôle. Žalobca vzájomnú žalobu žiadal zamietnuť, uviedol, že po skončení Zmluvy
o obchodnom zastúpení v značkových predajniach si uplatnil dňa 28.9.2010 právo na odstupné podľa
§ 669 ods. 1 písm. a) a b) ObZ, a to v predajniach označených Ilava E-Shop ID262DD001, Ilava
SME ID262DSP01, Žilina IV 262GPB02 a Nová Dubnica ID262P0001, celkom vo výške 166.627,- Eur
bez DPH, v liste zo dňa 8.11.2010 predložil výpočet odstupného na sumu 125.616,- Eur bez DPH,

listom zo dňa 2.12.2010 urgoval riešenie nároku na odstupné, predložil upravenú výšku odstupného
na sumu 191.507,- Eur z dôvodu nesprávneho výpočtu v predchádzajúcich listoch. Z rokovania strán
vyplynula dohoda o výške žalovaným uznaného odstupného 180.000,- Eur bez DPH, ktorú uhradil.
Právnym dôvodom úhrady faktúry bola Dohoda o urovnaní a faktúra, ktorú žalovaný riadne prevzal,
zaúčtoval, uhradil a uplatnil si nárok na odpočet DPH. Na faktúre sa vyslovene uvádza: ,,odstupné

po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkových predajniach
obchodného zástupcu 102620001, ID2620SP01, ID262GPB02, ID262P0001“.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že poskytoval
žalobcovi know-how, poradenstvo, pravidelné zaškoľovanie zamestnancov na nové produkty a

komunikáciu, databázu klientov, s ktorými uzatváral obchody, nové ponuky produktov sa uskutočňovali
na základe pokynov žalovaného, žalovaný navrhol usporiadanie predajne, poskytoval presné návody
- manuály spôsobu predaja, komunikácie so zákazníkmi, taktiež „prepožičiaval“ žalobcovi svoje
označenie, atď. Z povahy vykonávaných činností obchodnými zástupcami vyplýva, že túto vykonávajú
podľa povinností špecifikovaných v zmluve, nevyžaduje vlastný prínos obchodného zástupcu, neexistuje

prakticky priestor, aby obchodný zástupca realizoval vlastnú aktívnu činnosť pre získavanie zákazníkov.
Zákazníci sa získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou, ktorá bola pripravovaná
žalovaným alebo osobami, ktoré pre žalovaného túto činnosť vykonávali za odplatu. Obchodní
zástupcovia vykonávajú len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb
zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne zástupcu prejavil záujem o služby žalovaného na základe

celoplošne realizovanej reklamy alebo podľa jeho konkrétnych požiadaviek. Pokiaľ by sa žalovaný
pri vstupe na trh telekomunikačných služieb rozhodol napr. organizovať maloobchod prostredníctvom
vlastných predajní, v ktorých by vedúci predajní boli jeho zamestnancami, nemalo by to žiaden vplyv na
objem uzatvorených zmluvných vzťahov. Dňa 10.5.2018 žalovaný doručil súdu prvej inštancie vlastný
výpočet odstupného, výšku prípadného odstupného rozdelil na stupne, pričom na 1. stupni výška

odstupného predstavuje sumu 8.500,78 Eur a na 2. stupni sumu 18.890,61 Eur, resp. 91.309,64 Eur,
nakoľko suma na 1. stupni je nižšia, môže byť výška odstupného vyplatená maximálne v sume 91.309,64
Eur. Žalovaný taktiež poukázal na špecifickosť vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, ktorý podľa jeho
názoru svojim obsahom zodpovedá franšíze.

6. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 26Cb/6/2014-2525 zo dňa 26.3.2019 (prvým
v poradí), ktorým vo výroku I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 68.514,96 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 68.514,96 Eur od 09.08.2011 do zaplatenia (t.j.
podľa odôvodnenia rozhodnutia 50% z maximálnej výšky odstupného, tzn. priemernej ročnej provízie
vypočítanej z priemeru ročných provízií získaných žalobcom v posledných piatich rokoch spolupráce so

žalovaným), výrokom II vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III zamietol vzájomnú žalobu žalovaného
a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania
v časti konania o žalobe (výrok IV) a v časti, v ktorej bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá,
priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu (výrok V). Krajskýsúd v Bratislave na odvolanie žalobcu (voči výrokom II a IV) a odvolanie žalovaného (voči výrokom
I, III, IV a V) rozsudkom č. k. 2Cob/203/2019-1984 zo dňa 13.4.2021 rozhodol tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku III a V potvrdil, žalobcovi priznal proti žalovanému v konaní o vzájomnej

žalobe nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výroky napadnutého rozhodnutia
o vzájomnej žalobe žalovaného) a vo výroku I, II a IV rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že § 669
predstavuje transpozíciu čl. 17 ods. 2 Smernice Rady z 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov
členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov č. 86/653/EHS, tzv. nemeckého

modelu práva na odstupné. Obchodnému zástupcovi vznikne po skončení trvania zmluvy o obchodnom
zastúpení právo na odstupné pri splnení dvoch zákonných predpokladov, prvým je skutočnosť, že získal
pre zastúpeného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, pričom
zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Ak obchodný zástupca nezískal nových
zákazníkov ani významne nerozvinul obchod s už existujúcimi zákazníkmi, nárok na odstupné mu
nevznikne. Naopak, ak zastúpený pri vzniku obchodného zastúpenia nemá ešte žiadnych zákazníkov a

obchodný zástupca získava všetkých nových zákazníkov, a ak títo zákazníci so zastúpeným pravidelne
uzatvárajú obchody, výška odstupného, na ktorú vznikne obchodnému zástupcovi nárok, sa bude
pohybovať na hornej hranici. Za rozvinutie obchodu s už existujúcimi zákazníkmi sa všeobecne považuje
situácia, keď obchodný zástupca svojou činnosťou podstatne zvýši obrat, ktorý plynie zastúpenému
zo vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi. Dôkazné bremeno zaťažuje obchodného zástupcu, ktorý

musí preukázať, že nových zákazníkov získal, resp. že významne rozvinul obchod s už existujúcimi
zákazníkmi. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre vznik nároku na odstupné je to, že
zastúpenému musia plynúť podstatné výhody zo získaných zákazníkov, resp. z rozvinutia obchodných
vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Z tohto dôvodu
by malo byť predmetom skúmania, či je u týchto zákazníkov predpoklad, že budú aj naďalej kupovať

od zastúpeného tovar, resp. prijímať služby. Druhým základným predpokladom je to, že vyplatenie
odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti je spravodlivé, pričom tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie
alebo nepoužitie konkurenčnej doložky. Ak je v konkrétnom prípade prijatý záver, že na základe splnenia
predpokladov podľa odseku 1 má obchodný zástupca právo na odstupné, nasledujúcou úlohou je tento
nárokkvantifikovať.Odvolacísúdvyhodnotilrozhodnutiesúduprvejinštancievčasti,ktoroukvantifikoval

nárok žalobcu, ako nedostatočne odôvodnené, keďže z odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa
riadil, keď dospel k záveru, že spravodlivé je priznanie odmeny práve vo výške 50% uplatneného nároku.
Odvolací súd uviedol, že Smernica o obchodných zástupcoch neobsahuje harmonizovanú metódu
výpočtu výšky nároku na odstupné. Dňa 23.07.1996 bola prijatá Správa o uplatňovaní čl. 17 Smernice,
podľa ktorej by judikatúra a právna prax (nemecký model) mala poskytovať súdom v členských štátoch

neoceniteľnú pomoc pri interpretácii čl. 17 ods. 2 smernice“ /KOM(96)364, s. 3/. Následne správa
vymedzuje postup pri výpočte výšky nároku na odstupné, odvolací súd však zdôraznil, že členské
štáty nemajú priamu právnu povinnosť aplikovať tento nemecký spôsob kvantifikácie výšky odstupného,
správa Európskej komisie, ako aj odkazy na túto správu v judikatúre Súdneho dvora EÚ majú odporúčací
charakter. Ustanovenie § 699 ods. 2 Obchodného zákonníka ponecháva slovenským súdom širokú

mieru voľnej úvahy pri určení výšky odstupného. Podľa komentára k citovanému ustanoveniu výška
odstupného by sa mala určovať v troch základných etapách: prvá etapa je tvorená určením toho, v
akom rozsahu obchodný zástupca výkonom svojej činnosti rozvinul obchodné vzťahy zastúpeného;
v rámci druhej etapy kalkulácie výšky odstupného sa určí, či výška vypočítanej sumy odstupného
je v okolnostiach konkrétneho prípadu spravodlivá a či je prípadne daná potreba túto sumu zvýšiť

alebo znížiť; v tretej etape sa určí priemerná výška ročnej provízie, ktorá predstavuje najvyššiu
možnú výšku odstupného. Tretia etapa má vyjadrenie v odseku 2 komentovaného ustanovenia, ktoré
určuje, že výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií
získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako
päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie. Z judikatúry

Súdneho dvora (Rozsudok Súdneho dvora z 23. marca 2006, Honyvem Informazioni Commerciali
Sri proti Mariella De Zotti, Zb. s. I. 1-02879) vyplýva, že v rámci stanovenom článkom 17 ods. 2
Smernice majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy, ktorú môžu vykonávať najmä v súlade s kritériom
spravodlivého zaobchádzania (bod 36). Ak teda súd prvej inštancie použil pri výpočte, resp. stanovení
výšky odstupného ako náhrady po zániku zmluvy v súvislosti s kritériom spravodlivého zaobchádzania

voľnú úvahu, bol povinný túto úvahu riadne zdôvodniť.

7. Odvolací súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobcovi nárok na odstupné patrí, v
tejto časti odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, predmetom teda zostalo posúdenie, či jespravodlivé v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu priznať nárok v uplatňovanej výške, či zohľadniť
a ak áno v akej miere, špecifiká konkrétneho zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie totiž nepostupoval
správne, ak na jednej strane poukázal na oprávnenosť základu nároku, špecifiká zmluvného vzťahu

a aktivitu samotného žalovaného a potom iba konštatoval, že primerané je priznať 50% bez toho,
aby konkretizoval, na základe čoho dospel k záveru, že práve vyplatenie sumy v takejto výške je
spravodlivé. Uložil preto súdu prvej inštancie v ďalšom konaní vysporiadať sa s námietkami strán sporu
ohľadne spravodlivého zaobchádzania, ako aj s tvrdením žalobcu, že v iných prípadoch žalovaný vyplatil
odstupné vo výške v rozmedzí 78 - 94%, resp. prečo pri znížení nevzal do úvahy, že výpočet podľa

Smernice a Správy Komisie je omnoho vyšší ako suma, ktorú uplatňuje žalobca podľa Obchodného
zákonníka a v odôvodnení nového rozhodnutia uviesť, akými úvahami sa pri kvantifikovaní nároku
spravoval a akou mierou sa tie - ktoré okolnosti podieľali na priznaní konkrétneho nároku.

8. Podľa § 391 ods. 2 zák. č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak bolo rozhodnutie
zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie v merite veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 26Cb/6/2014-2069 zo dňa
10.2.2022 (druhý v poradí) tak, ako odvolací súd uvádza v odseku 1 odôvodnenia tohto odvolacieho
rozhodnutia. Po vrátení veci na nové konanie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom

svedka E. U., Q. T., Ľ. A., C. T., H. C. a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu; na vec aplikoval §
652 ods. 1, § 653, § 654 ods. 1 a ods. 2, § 655 ods. 1 a ods. 3, § 659 ods. 1 a ods. 2, § 659a, § 660
ods. 4, § 663 ods. 1 a ods. 2, § 669 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 669a Obchodného zákonníka, § 39, §
40 ods. 3, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c ods. 1, § 585 ods. 1 až ods. 3 z. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, § 2 a § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.

z. Z vykonaného dokazovania a zo zhodných, resp. nepopretých skutkových tvrdení strán sporu súdu
prvej inštancie vyplynulo, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu od roku
1997, uzatvorili viacero zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe, ktorých žalobca prevádzkoval pre
žalovaného o.i. značkové predajne v Ilave a Bytči. Zmluvy boli uzatvorené na dobu určitú troch rokov
s možnosťou automatického predĺženia účinnosti o ďalší jeden rok, ak niektorá zo zmluvných stráv v

dohodnutej lehote písomne neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na predĺžení zmluvy.
Medzistranamitakpravidelnedochádzalokpredlžovaniuplatnostizmlúvažalobcanemoholsurčitosťou
predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvného vzťahu, ani sa pripravovať ku konkrétnemu dátumu
na prípadnú zmenu obsahu svojej podnikateľskej činnosti. Listami zo dňa 4.2.2011 žalovaný oznámil
žalobcovi, že nemá záujem na ďalšom predĺžení platnosti zmlúv o obchodnom zastúpení, a tak dôjde k

ich zániku dňom 27.3.2011. Dňa 3.8.2011 žalobca zaslal žalovanému návrh na mimosúdne urovnanie,
ktorým si písomne v prekluzívnej lehote podľa § 669 ods. 5 ObZ uplatnil nárok na odstupné vo výške
137.029,91 Eur. Podľa súdu prvej inštancie je tak zrejmé, že k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo
zo strany žalovaného, ktorý uplatnil mechanizmus zabraňujúci ďalšiemu automatickému predĺženiu
zmluvy. Spôsob výkonu obchodného zastúpenia žalobcom, ani dosahované výsledky neboli dôvodom

nepredĺženia zmlúv. Žalovaný titulom odstupného žalobcovi žiadne plnenie neposkytol s odôvodnením,
že mu nárok nevznikol, nakoľko nedošlo k splneniu podmienok vymedzených v § 669 ods. 1 ObZ.
Súd prvej inštancie uviedol, že odstupné poskytované na základe § 669 ObZ plní predovšetkým
funkciu jednorazovej peňažnej kompenzácie, ktorej príčinou je ukončenie obchodného zastúpenia, ide o
špecifické odškodnenie, ktorou sa rieši vlastným jednaním nezavinená situácia obchodného zástupcu,

pri ktorej stráca možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť spočívajúcu v sprostredkovaní obchodov
pre zastúpeného. Uplatnenie je na mieste najmä ak výkon obchodného zastúpenia predstavoval pre
obchodného zástupcu podstatnú časť jeho činnosti, resp. ak celú svoju podnikateľskú aktivitu venoval
práve sprostredkovaniu obchodov pre zastúpeného. Nárok na odstupné nevzniká automaticky, ale za
kumulatívneho splnenia podmienok v § 669 ObZ, a to ak obchodný zástupca získal pre zastúpeného

nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má z týchto
obchodov podstatné výhody a zároveň vyplatenie odstupného je spravodlivé so zreteľom na všetky
okolnosti, najmä so zreteľom na províziu, ktorú stráca, t.j. ktorú by získal, ak by zmluvný vzťah ďalej
pokračoval.

10. Zo zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca vykonával pre žalovaného
činnosť obchodného zástupcu prakticky od začiatku pôsobenia žalovaného na trhu. Množstvo, objem
a rozsah obchodov sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplýva zo žalobcom predložených
faktúr vystavených v období r. 2007 až 2011, za ktoré žalobca fakturoval žalovanému provízie zasprostredkovanie (bez osobitných bonusov) v celkovej sume 685.199,57 Eur. Žalobca pri fakturovaní
provízií vychádzal z podkladov, ktoré mu pre výpočet provízie poskytoval žalovaný v súlade čl.
14 zmluvy, ako aj s § 660 ods. 4 ObZ, označených ako „Výpočet úhrnnej odmeny obchodného

zástupcu za kalendárny mesiac“, z ktorých vyplýva výška provízie, druh a počet jednotlivých obchodov
sprostredkovanýchžalobcom,tedažezaposledných5rokovsprostredkovalprežalovanéhouzatvorenie
18.005 zmlúv. Žalobca na základe priemerného ročného výnosu žalovaného na jedného zákazníka
(žalobca vychádzal pri svojom výpočte ekonomického prínosu z údajov zverejnených samotným
žalovaným, ktoré sa viazali k činnosti žalovaného) dospel k záveru, že pri použití priemerného výnosu

na ním sprostredkované obchody, výnos sprostredkovaných a uzatvorených obchodov získaných
žalovaným predstavuje sumu 1.754.391,66 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný napriek
tomu, že nespochybnil ani jeden z údajov použitých žalobcom pre výpočet odhadovaného výnosu,
spochybňoval jeho výšku, ale nepredložil žiaden dôkaz a ani neposkytol skutkové tvrdenie, z ktorého
by bolo možné určiť inú (napr. nižšiu) výšku výnosov z obchodov sprostredkovaných žalobcom; až vo
vyjadrenízodňa23.11.2021predložilvlastnývýpočetekonomickéhoprospechu,ktorýmalmaťzčinnosti

žalobcu a ktorý opieral o údaje zverejnené na internetovej stránke podnikajte.sk o priemernej ziskovej
marže firiem na Slovensku a priemernej ziskovej marže firiem podnikajúcich v oblasti telekomunikácii.
Súd prvej inštancie neakceptoval argumentáciu žalovaného, podľa ktorej by mali byť pre určenie
ekonomického prínosu žalobcu pre žalovaného určujúcejšie všeobecné údaje o ziskovosti firiem na
Slovensku, než údaje o ziskovosti samotného žalovaného, ktoré boli žalovaným aj zverejnené. Súd

prvej inštancie preto dospel k záveru, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu
pre zastúpeného bola splnená. Vychádzal pritom z celého obdobia spolupráce medzi žalobcom a
žalovaným. Ak má byť predmetom skúmania množstvo získaných zákazníkov, sprostredkovaných
obchodov a celkový prínos zo sprostredkovaných obchodov žalobcom ako obchodným zástupcom,
treba vychádzať z porovnania stavu v čase, kedy došlo k ukončeniu obchodnej spolupráce s objemom

obchodov žalovaného v danom regióne pred začiatkom spolupráce so žalobcom, a tu súd prvej inštancie
opätovne uviedol, že žalobca spolupracoval so žalovaným už od počiatku jeho pôsobenia na trhu,
teda v čase, kedy žalovaný žiadnych zákazníkov v danom regióne nemal. Žalobca dokonca v priebehu
spolupráce preberal predajne prevádzkované zástupcami, s ktorými sa žalovaný rozhodol spoluprácu
ukončiť.Žalobcadosahovalnadpriemernévýsledkyajvrámciceloslovenskýchhodnotenívykonávaných

žalovaným. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že vzhľadom na výšku provízie získanú žalobcom
v období posledných piatich rokov pred ukončením spolupráce, ako aj počet dojednaných obchodov,
možno viac ako dôvodne predpokladať, že aj v prípade, ak by nedošlo k ukončeniu vzájomnej
spolupráce, žalobca by aj v nasledujúcich rokoch získal províziu v obdobnom rozsahu. Považoval teda
za preukázané, že žalobca ukončením obchodného zastúpenia stratil pomerne vysoké provízie, ktoré

by v prípade pokračovania spolupráce nepochybne dosiahol.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že obe strany sporu poukazovali na Správu o uplatňovaní článku
17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných
obchodných zástupcov (86/653/EHS) predloženej Komisiou európskych spoločenstiev dňa 23.7.1996 a

znenie smernice. Pri aplikácii smerníc je potrebné vychádzať z čl. 249 pododsek 3 ZES, podľa ktorého
smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Členské štáty si pri
transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci, sú viazané iba cieľom preberanej
smernice, nie prostriedkami na jeho dosiahnutie. Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy len

subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie
je možný. Priama aplikácia smernice je prípustná iba ak uplynula transpozičná lehota, smernica, resp.
jej ustanovenia neboli vôbec transponované, boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne
a vnútroštátne predpisy, do ktorých bola smernica prebratá, musia mať všeobecne záväzný charakter
(rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C 397/01 až C 403/01, Zb. s. I 8835, bod 114; z 23. apríla

2009, Angelidaki a i., C 378/07 až C 380/07, Zb. s. I 3071, body 197 a 198, ako aj rozsudok z 19.
januára 2010, Kücükdeveci, C 555/07, Zb. s. I 365, bod 48). Pri porovnaní ustanovení Obchodného
zákonníka upravujúcich vznik nároku obchodného zástupcu na odstupné s ustanoveniami smernice súd
prvej inštancie konštatoval, že sú v zásade zhodné pokiaľ ide o pozitívne aj negatívne vymedzenie kritérií
vzniku nároku na odstupné, určenie kritérií pre určenie výšky odstupného, ako aj úpravu maximálnej

výšky nároku. Pri výklade ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich vznik a výšku nároku
na odstupné pre obchodného zástupcu tak vychádzal nielen zo znenia § 669 a nasl. Obchodného
zákonníka, ale aj zo znenia čl. 17 Smernice Rady č. 86/653/EHS, z judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie a naopak, vnútroštátny súd nie je viazaný výkladom obsiahnutým v správe Komisie o uplatňovaníprávnych noriem a už vôbec nie je viazaný rozhodnutiami, stanoviskami generálnych advokátov, resp.
výkladom týchto noriem vnútroštátnymi súdmi v iných členských krajinách. Náhrada v článku 17 ods. 2
smernice 86/653 má z pohľadu obchodného zástupcu v zásade povahu odmeny, cieľom tejto náhrady,

ktorá sa nazýva náhrada za klientelu, je predovšetkým odmenenie zástupcu za úsilie, ktoré vynaložil,
pokiaľ zastúpený naďalej získava ekonomické výhody vyplývajúce z tohto úsilia aj po ukončení zmluvy
o obchodnom zastúpení a súčasne zabráni oportunistickému správaniu v okamihu ukončenia zmluvy.
Pod pojmom provízia, ktorú obchodný zástupca stráca v zmysle § 669 ObZ je treba rozumieť provízie,
ktoré by zastúpený získal v prípade pokračovania zmluvného vzťahu z obchodov, ktoré boli uzatvorené

po ukončení zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a zastúpeným, avšak so zákazníkmi,
ktorých pre zastúpeného získal ešte obchodný zástupca. Súd prvej inštancie k argumentácii žalovaného
rozsudkom ESD C-348/07 zo dňa 26.03.2009 vo veci Semen v. Deutsche Tamoil GmbH uviedol, že
aj z uvedeného rozsudku vyplýva, akým spôsobom má byť pojem provízie, ktoré obchodný zástupca
stráca vykladaný, aj to, že odstupné nemá predstavovať ekvivalent týchto provízií, ale ich výšku môže
aj prekračovať. Rovnako predmetný pojem vykladal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp.

zn. 32Cdo 534/2012, na ktoré žalovaný taktiež poukázal.

12. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca získaval od žalovaného provízie najmä za sprostredkovanie
tzv. postpaidových služieb, teda služieb, ktoré sú uhrádzané spätne za určité obdobie. Práve s
ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter, skutočnosť, že žalobca

celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie obchodov pre žalovaného a
jeho príjmy pozostávali iba z vyplatených provízií súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi
právo na odstupné patrí. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie aj s ohľadom na skutočnosť, že
medzi žalobcom a žalovaným došlo aj k uzatvoreniu konkurenčnej doložky (čl. 27 bod 6 zmluvy), v
zmysle ktorej sa žalobca po skončení obchodného zastúpenia zaviazal po obdobie troch mesiacov

nevykonávať činnosti, ktoré boli predmetom zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zároveň
sa zaviazal nevykonávať činnosti, ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného.
S obranou žalovaného, podľa ktorej žalobcovi nárok na odstupné nepatrí, nakoľko zákazníci sa
získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou pripravovanou žalovaným a obchodní
zástupcovia vykonávali len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb

zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne prejavil záujem o služby žalovaného na základe celoplošne
realizovanej reklamy alebo podľa jeho konkrétnych požiadaviek, sa nestotožnil. Skutočnosť, že žalovaný
marketingom vytváral nielen značku Orange, ale aj podmienky pre predaj svojich služieb, nie je
sporná, avšak zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka nevyplýva, že by marketingové
aktivity zastúpeného obmedzovali nárok obchodného zástupcu na províziu alebo odstupné pri zániku

obchodného zastúpenia. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že objemy predaja od
činnosti obchodných zástupcov v podstate nezáviseli a úlohou obchodných predajcov bolo v podstate
iba uzatvárať, meniť a rušiť zmluvy uzatvorené medzi zákazníkmi. Jednotliví obchodní zástupcovia
dosahovali pri svojej činnosti rôzne výsledky, napriek tomu, že činnosť vykonávali za rovnakých
podmienok (čo vyplýva aj z tvrdení žalovaného), žalovaný ich výsledky hodnotil a najúspešnejším

poskytoval aj mimoriadne plnenia. Podľa súdu prvej inštancie je tak zrejmé, že výsledky obchodných
zástupcov záviseli aj od ich činnosti, žalovaný sa dokonca v zmluve so žalobcom zaviazal hodnotiť
úspešnosť predajcov a podporovať ich súťaž. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že v prípade
iných obchodných zástupcov (BinoTel, s.r.o., MARZO s.r.o. a ForTel, s.r.o.) uznával ich nároky na
vyplatenie odstupného po ukončení zmlúv o obchodnom zastúpení. Nárok žalobcu na odstupné v

tomto konaní však popieral napriek tomu, že opakovane uvádzal, že zmluvné podmienky všetkých
obchodných zástupcov boli rovnaké. Žalovaný vyplatil odstupné dokonca aj žalobcovi pri ukončení
zmluvy o obchodnom zastúpení viažucej sa na miesto ID262P0001 Nová Dubnica, ID262GPB02 Žilina,
ulica A. Bernoláka, ID262DSP01 Ilava eshop a ID262DSP01 Ilava SME, vo výške 94,02% priemernej
ročnej provízie a v prípade predajného miesta ID388GPB01 Žilina, Národná ulica vo výške 83,09%

priemernej ročnej provízie.

13. Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil s kvalifikáciou zmluvného vzťahu žalovaným ako franšízy.
Franšízingová zmluva je nepomenovanou zmluvou, jej charakteristickým znakom je, že nadobúdateľ
(franšízant) získava oprávnenie za odplatu využívať vo svojej podnikateľskej činnosti obchodné meno,

ochranné známky, výrobné, technologické, či odborné postupy poskytovateľa (franšízora). Podstatné
je, že franšízant predáva takéto tovary a služby vo svojom mene a na vlastný účet, pričom príjmy takto
získané sú príjmami franšízanta a je zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným tieto základné znaky
franšízy nespĺňal. Zmluva o obchodnom zastúpení a o spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajneOrange Slovensko, a.s. je z hľadiska obsahu zmluvou o obchodnom zastúpení uzatvorenou podľa § 652
a nasl. ObZ. Cieľom zmluvy o obchodnom zastúpení je vytváranie podmienok na distribúciu určitého
tovaru, ide o vytváranie distribučných sietí. Súd prvej inštancie považoval za bezpredmetné zaoberať

sa otázkou, či by žalovaný dosiahol rovnaké predajné výsledky, ak by maloobchodný predaj tovarov
a služieb zabezpečoval sám prostredníctvom svojich zamestnancov, nakoľko bolo vecou žalovaného,
akú predajnú stratégiu zvolí, pokiaľ sa však rozhodol realizovať predaj prostredníctvom obchodných
zástupcov, musí rešpektovať aj povinnosti, ktoré mu z tohto právneho vzťahu vyplývajú. Na charaktere
zmluvy nič nemení ani fakt, že ukladala obchodnému zástupcovi povinnosti nad rámec povinností

vymedzených Obchodným zákonníkom. Žalobca obchody so zákazníkmi uzatváral v mene a na účet
žalovaného na základe osobitného splnomocnenia, aj tovar dodávaný za účelom plnenia záväzkov
žalobcu boli vlastníctvom žalovaného a žalobca ich predaj iba sprostredkovával.

14. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok odvolacieho súdu č. k. 2Cob/203/2019-1984, ktorý
konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobcovi nárok na odstupné patrí a v tejto časti

odkázal na už citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Predmetom posúdenia teda zostalo,
či je spravodlivé v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu priznať nárok v uplatňovanej výške, či
zohľadniť a ak áno v akej miere, špecifiká konkrétneho zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie
uviedol, že ustálenie záveru súdu o vzniku práva na odstupné neznamená, že žalobcovi vznikol nárok
na odstupné v maximálnej výške. Pri rozhodovaní o výške odstupného zobral do úvahy špecifický

charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu, keďže žalobca nezískaval nových zákazníkov
a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti a vlastnej
iniciatívy zahrňujúcej vyhľadávanie potenciálnych zákazníkov, vrátane marketingovej činnosti, bez
aktívnej súčinnosti samotného žalovaného, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech žalovaného
a aj úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo výraznej miere ovplyvnené marketingovou

činnosťou samotného žalovaného. Za dôležitú súd prvej inštancie považoval aj skutočnosť, že značkové
predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného, ktorý aj počas doby
trvania zmluvných vzťahov marketingovou a propagačnou činnosťou, metodickým usmerňovaním a
realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov
so zákazníkmi, a tým aj k úspešnosti žalobcu ako obchodného zástupcu. Súd prvej inštancie však

poukázal aj na to, že žalovaný na jednej strane uvedenú podporu žalobcovi poskytoval, na strane
druhej ako vyplýva aj z čl. 15 bod 10 zmluvy, žalobca bol povinný sa na týchto nákladoch podieľať
platbami vo výške 1,6% z úhrnnej sumy provízií. Nebolo právom, ale povinnosťou žalobcu vysielať
zamestnancov na školenia organizované žalovaným, v zmysle zmluvy bol povinný využívať aj iné služby
poskytované žalovaným za odplatu (i keď čiastočnú), obchodnú značku Orange mohol využívať iba

na základe licencie udelenej žalovaným za úhradu. Žalobca sa teda na marketingových aktivitách,
školeniach finančne podieľal.

15. Súd prvej inštancie k postupu pri výpočte výšky nároku na odstupné poukázal na právny názor
vyslovený odvolacím súdom v rozsudku č. k. 2Cob/203/2019-1984. Žalobca si uplatnil nárok v sume

137.029,91 Eur, teda maximálnej výške podľa § 669 ods. 2 ObZ, t.j. priemernej ročnej provízie, výšku
provízií riadne preukázal predložením výpočtu úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny
mesiac, kalkuláciou odmien pre predajné miesto, faktúrami, ktorými boli nároky žalobcu na províziu
žalovanému vyúčtované a výpismi z účtu, ktoré preukazujú zaplatenie provízií žalovaným. Žalovaný
spochybňoval správnosť výpočtu priemernej ročnej provízie žalobcu, k čomu súd prvej inštancie

zdôraznil, že výpočty úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac a kalkuláciu odmien
pre predajné miesto vypracovával sám žalovaný.

16. Žalovaný poukazoval na to, že nie všetky platby uhradené žalobcovi je možné považovať za províziu
a do výpočtu priemernej provízie zahrnúť v plnej výške. Ďalej namietal, že žalobca odmenu vypočítal

z priemeru provízií z posledných piatich rokov napriek tomu, že zmluvný vzťah, na základe ktorého
žalobca vykonával obchodné zastúpenie v predajniach v Bytči a Ilave trval kratšie a odstupné tak
malo byť vypočítavané iba z priemeru provízií vyplatených po dobu trvania posledných uzatvorených
zmlúv o obchodnom zastúpení. Súd prvej inštancie súhlasil so žalovaným, že do výpočtu priemernej
ročnej provízie podľa § 669 ods. 2 ObZ nie je možné zahrnúť akékoľvek platby, ktoré zastúpený

vyplatil obchodnému zástupcovi. Za províziu nie je možné považovať náhradu nákladov podľa § 659
ods. 2 ObZ. Nestotožnil sa ale so žalovaným, že platbami, ktoré podľa žalovaného nemali charakter
provízie, boli tzv. bonusy vyplácané na základe bonusového programu žalovaného, konkrétne bonus
kvality predajného procesu, bonus kvality za prevádzkovanie značkovej predajne, bonus za kvalituzabezpečovania špecializovanej pracovnej pozície, osobitný bonus a výnimočný bonus, ako aj finančný
príspevok súvisiaci s tzv. kategorizáciou predajní. Vyplácanie tzv. „bonusov“ bolo v zmluvách upravené
v čl. 61 až 65 a prílohe 6 k zmluve, priznanie a výška bonusov boli viazané na výkonnosť obchodného

zástupcu, výška všetkých bonusov v zmysle čl. 65 zmluvy závisela aj od zaradenia značkových predajní
do jednotlivých kategórií, pričom jedným z kritérií bol dosiahnutý obrat. Súd prvej inštancie preto
bonusové platby z hľadiska obsahu posúdil ako súčasť provízií, nakoľko boli viazané na počet a
úroveň (kvality) sprostredkovaných obchodov. Rovnako nesúhlasil s námietkou žalovaného, že do výšky
priemernej ročnej provízie mala byť zahrnutá iba tá časť provízií, ktorá sa vzťahovala na uzatvorenie

zmlúv s novými zákazníkmi, keďže pri takýchto zákazníkoch nie je splnená podmienka významného
rozvinutia obchodu, keď si žalovaný zamieňa podmienky pre vznik nároku na zaplatenie odstupného s
kritériami pre určenie maximálnej výšky odstupného. Do výpočtu priemernej ročnej provízie je potrebné
zahrnúť všetky platby prijaté obchodným zástupcom od zastúpeného majúce charakter provízie, bez
ohľadu na druh sprostredkovaných obchodov.

17. Súd prvej inštancie preto vychádzal z výšky priemernej ročnej provízie vyčíslenej žalobcom. Výšku
priemernej ročnej provízie súd prvej inštancie určil na základe priemeru žalobcom získaných provízií v
období piatich rokov pred zánikom obchodného zastúpenia. Uviedol, že je síce pravdou, že posledné
zmluvy o obchodnom zastúpení viažuce sa k značkovým predajniam v Ilave a Bytči boli uzatvorené dňa
27.3.2007, teda menej ako päť rokov pred ukončením zmluvného vzťahu, avšak tieto iba nahrádzali

predtým uzatvorené zmluvy a v zmysle čl. 103 zmluvy sa všetky práva a povinnosti vyplývajúce
účastníkom zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá bola účinná do 27.3.2007 prevádzali na novú zmluvu.
Pri určení výšky odstupného dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na odstupné vo výške 85%
priemernej ročnej provízie. K tomuto záveru dospel na základe posúdenia miery ekonomických výhod
vyplývajúcich zo spolupráce medzi žalovaným ako zastúpeným a žalobcom ako obchodným zástupcom

a vychádzal z objemu obchodov uzatvorených samotným žalovaným. Ďalším kritériom zohľadneným pri
určení výšky odstupného bola skutočnosť, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného
zástupcu už od začiatku jeho pôsobenia na trhu, pričom na začiatku ich vzájomnej spolupráce žalovaný
v regiónoch, v ktorých žalobca svoju činnosť vykonával, nemal žiadnych zákazníkov, ďalej z toho, že
žalovanému výhody zo spolupráce so žalobcom plynuli aj po ukončení zmluvného vzťahu, keďže mu

naďalej plynuli príjmy zo zmlúv uzatvorených s tzv. postpaidovými zákazníkmi získanými žalobcom.

18. Žalovaný v rámci obrany opakovane poukazoval na špecifický charakter spolupráce, kedy
pomerne podrobne určoval spôsob, akým má žalobca vykonávať činnosť (napr. poskytoval školenia
zamestnancom žalobcu, určoval vzhľad predajní a pod.), čo súd prvej inštancie zohľadnil pri určovaní

výšky odstupného, avšak aj s ohľadom na to, že sám žalobca sa na nákladoch na tieto činnosti
finančne podieľal. Žalovaný inštruoval predajcov ohľadom procesu a spôsobu vykonávania obchodného
zastúpenia, vrátane spôsobu komunikácie so zákazníkom, používaného vizuálu od dizajnu predajní až
po oblečenie zamestnancov, tieto služby však neboli bezplatné, žalobca musel žalovanému uhrádzať
poplatky za školenia zamestnancov, oblečenie, podieľať sa finančne na reklamných kampaniach

žalovaného, platil žalovanému odplatu za poskytnutie licencie za používanie jeho obchodného mena,
čo preukázal faktúrami vystavenými žalovaným. Žalobca sa tak finančne podieľal na činnostiach
žalovaného súvisiacich s jeho marketingom a umiestňovaním jeho tovarov a služieb na trhu, teda sa
podieľal aj na vytváraní obchodného mena a imidžu žalovaného. Pokiaľ teda žalovaný poukazoval
na skutočnosť, že žalobcovi poskytoval svoje know-how, poradenstvo, určoval parametre a spôsob

spolupráce, zaškoľoval zamestnancov a pod., nie je možné opomenúť, že túto činnosť vykonával za
odplatu.

19. Súd prvej inštancie priznanie nároku na odstupné vo výške 85% priemernej ročnej provízie posúdil
aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vyplácal iným obchodným zástupcom odstupné v obdobnej

výške a v takejto výške aj samotnému žalobcovi pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení pre
miesto ID388GPB01 Žilina, Národná ulica, zmluvy o obchodnom zastúpení pre miesto ID262P0001
Nová Dubnica, ID262GPB02 Žilina, ulica A. Bernoláka, ID262DD001 Ilava eshop a Ilava Sme dokonca
žalobcovi vyplatil odstupné vo výške 94,02% priemernej ročnej provízie. Z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by sa žalobcov nárok na zaplatenie odstupného po ukončení obchodného zastúpenia

akokoľvek odlišoval od zmlúv, na základe ktorých vykonával obchodné zastúpenie v predajniach v Žiline,
Novej Dubnici a Ilave, po ukončení ktorých žalovaný vyplatil odstupné. Žalobcom uplatnený nárok sa
neodlišoval ani od nárokov iných obchodných zástupcov, ktorým žalovaný odstupné taktiež vyplatil,
neexistuje preto dôvod, pre ktorý by súd žalobcovi nárok na odstupné nemal priznať, resp. pre ktorýby mal tento nárok znížiť pod úroveň odstupného vyplácaného žalovaným v prípadoch ukončenia iných
zmlúv o obchodnom zastúpení. Súd prvej inštancie žalobu ako dôvodnú tak posúdil v časti nároku
na zaplatenie sumy 116.475,42 Eur, zároveň priznal žalobcovi z priznanej istiny úrok z omeškania, pri

posúdení okamihu vzniku omeškania vychádzal z toho, že rozhodnutie súdu o nároku na zaplatenie
odstupného má iba deklaratórny charakter, k ukončeniu zmluvy došlo dňa 27.03.2011, nárok žalobcu sa
stal splatným dňa 28.3.2011. Žalobca si uplatnil nárok od 9.8.2011. Výšku úrokov z omeškania súd určil
podľa predpisov občianskeho práva v súlade s § 369 ods. 1 ObZ platného a účinného v čase vzniku
nároku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, ods. 2 CSP podľa

pomeru úspechu.

20. Proti tomto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to voči výrokom I a III z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), písm. f) a písm. h) CSP, podľa odvolateľa súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v
odvolaní namieta nesprávnosť posúdenia žaloby tak čo do základu nároku, ako aj jeho výšky.

21. Podľa žalovaného nárok žalobcu na odstupné nevznikol. Žalobca nepreukázal už prvú z dvoch
základných podmienok pre vznik nároku na odstupné v § 669 ods. 1 písm. a) ObZ, a to že získal

vlastnou aktivitou, resp. obchodnou iniciatívou pre zastúpeného nových zákazníkov alebo významne
rozvinul obchod s doterajšími a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Ak by
sa odvolací súd s uvedenou námietkou nestotožnil, nebolo naplnené ani kritérium spravodlivosti pre
vznik práva žalobcu na odstupné ako predpokladá § 669 ods. 1 písm. b) ObZ, čo odôvodňuje tým,
že žalobca zánikom zmluvy nestráca žiadnu províziu, tiež z dôvodu, že žalobca nebol v prípadných

budúcich podnikateľských aktivitách obmedzený konkurenčnou doložkou (nebola dojednaná) a ďalšími
okolnosťami spolupráce žalobcu a žalovaného, najmä vysokú mieru účasti žalovaného na prevádzke
značkovej predajne.

22. Podľa žalovaného podmienky upravené v § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možné

interpretovať izolovane od celej úpravy obchodného zastúpenia a § 654 ods. 1 ObZ, ktoré predpokladá
aktívnu činnosť obchodného zástupcu. Takáto aktívna činnosť žalobcu vzhľadom na charakter
spolupráce (napr. čl. 30 až 34 zmluvy o obchodnom zastúpení) absentuje a nie je za ňu možné
považovať iba prevádzkovanie značkovej predajne, ani samotné vysvetľovanie ponuky záujemcom o
služby žalovaného, ktorí navštívili predajňu. Žalobca ani nemohol vykonávať žiadne aktivity v smere

získavania zákazníkov mimo priestoru značkovej predajne bez súhlasu žalovaného (článok 9 bod 2
písm. ba/, článok 10 zmluvy), zmluvou boli limitované aj vlastné marketingové či reklamné aktivity
žalobcu, ktoré nemohol vykonávať mimo priestorov predajne, ibaže boli vopred odsúhlasené žalovaným
a sám sa na nich zúčastňoval (čl. 24 bod 3 písm. e/ zmluvy) tak, že ich realizáciu priamo riadil a
koordinoval prostredníctvom svojho zamestnanca. Činnosť žalobcu bola skôr podporného charakteru

a nevykazovala znaky samostatnej obchodnej aktivity. Iba z faktu, že k podpisu zmluvy alebo dodatku
alebo inej obchodnej či neobchodnej operácie so zákazníkom došlo v značkovej predajni žalovaného,
ktorú prevádzkoval žalobca, nie je možné odvodiť, že takýto zákazník bol získaný aktívnou činnosťou
žalobcu a výsledok získania zákazníka alebo významného rozvoja obchodu s existujúcim zákazníkom
pripísať automaticky žalobcovi, čo vyplýva z výpovede svedka U.. Žalovaný argumentačne porovnáva

spôsob predaja v sieti Datart a Nay.

23.Záversúduprvejinštancie,žežalobcaspolupracovalsožalovanýmužodpočiatkujehopôsobeniana
trhu, v čase kedy žiadnych zákazníkov v regióne nemal, preto pre žalovaného získal nových zákazníkov,
resp. rozvinul obchod s doterajšími a žalovaný má z toho podstatné výhody, čo mal žalobca preukázať

faktúrami, ktorými v rokoch 2007 až 2011 účtoval províziu, žalovaný považuje za nepreukázanú
konštrukciu. Obchodné zastúpenie medzi stranami bolo vždy dojednané ako nevýhradné a záujemcovia
o služby nikdy neboli viazaní na žalobcu, resp. ním prevádzkovanú predajňu. Po začatí činnosti
žalovaného na území SR boli predajne otvárané postupne, už po prvých týždňoch pôsobenia na území
SR mal Globtel GSM 10.000 zákazníkov, na konci prvého roka pôsobnosti na slovenskom trhu 2x viac

zákazníkov ako konkurencia. V úvodných obdobiach pôsobili okrem tzv. autorizovaných predajcov, ktorí
prevádzkovali značkové predajne výlučne pod hlavičkou žalovaného, aj tzv. neautorizovaní predajcovia,
spravidlapredajneelektronikyaelektrospotrebičovpodvlastnouznačkouaprávetítozohralimimoriadne
významnú úlohu pri rozširovaní zákazníckej skupiny žalovaného. Po zrušení systému neautorizovanýchpredajcov boli nimi získaní zákazníci presmerovaní na značkové predajne. Súd prvej inštancie však
všetkých zákazníkov z regiónu paušálne pričítal výsledkom činnosti žalobcu výlučne na základe
predložených faktúr s prílohami. Žalovaný opätovne poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo

3359/2011, podľa ktorého súd nemôže odvodiť záver, či obchodný zástupca získal nových zákazníkov
alebo významne rozvinul obchod s doterajšími len od výšky vyplatenej provízie.

24. Súd prvej inštancie bez ďalšieho prevzal tvrdenia žalobcu, že v rokoch 2007 až 2011 získal
18.005 zmlúv a za toto obdobie fakturoval žalovanému provízie v celkovej sume 685.199,57 Eur.

Získanie nových zákazníkov aj významný rozvoj obchodu s existujúcimi nebol dosiahnutý ako výsledok
aktívnej činnosti žalobcu. Podľa žalovaného žalobca k novozískaným zákazníkom ako aj existujúcim,
s ktorými údajne významne rozvinul obchod, zaradil s výnimkou zákazníkov predplatených služieb
Funfón, Prima a Click fanfarón všetkých zákazníkov, s ktorými v rozhodnom období zrealizoval na
predajnom mieste akúkoľvek operáciu, aj operáciu neobchodného charakteru. Žalobca nepreukázal,
aký počet nových zákazníkov získal, s akým počtom už existujúcich zákazníkov významne rozvinul

obchod. Rovnako súd prvej inštancie bez dokazovania prevzal aj tvrdenie žalobcu o sume tzv. ARPU
na účely určenia predpokladaného prospechu žalovaného, hoci žalovaný nesprávnosť údaju namietal;
potom aj nesprávne ustálil sumu predpokladaného výnosu 1.754.391,66 Eur za obdobie 2007 až 2011,
z čoho nesprávne ustálil, že žalobcovi nárok na odstupné vznikol. Žalovaný v tejto súvislosti namieta
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.

25. Žalovaný teda namieta, že k novozískaným zákazníkom, s ktorými žalobca údajne významne
rozvinul obchod, zaradil súd prvej inštancie zhodne so žalobcom všetkých zákazníkov, s ktorými
žalobca zrealizoval na predajnom mieste akúkoľvek operáciu aj administratívneho charakteru. Podľa
žalovaného takéto kritérium nespĺňajú zákazníci, ktorí zakúpili tzv. doplnkové služby, pri žiadnom z

existujúcich zákazníkov doplnkových služieb nešlo o také zvýšenie obchodu, ktoré by bolo možné
považovať za ekonomicky ekvivalentné získaniu nového zákazníka. Žalovaný ako príklad uvádza
aktivácie a deaktivácie rôznych doplnkových služieb, kúpu akciového mobilného telefónu po uplynutí
doby viazanosti, odmenu za rôzne administratívne úkony, výmeny SIM karty atď. Ďalší zákazníci,
ktorých žalobca zaradil do počtu získaných zmlúv, resp. existujúcich, s ktorými došlo k významnému

rozvinutiu obchodu a súd prvej inštancie si to osvojil, sú tzv. výmenári, existujúci zákazníci, ktorí uzatvorili
dodatokkzmluveoposkytovaníelektronickýchkomunikačnýchslužiebnazľavuzkúpnejcenyakciových
mobilných zariadení, za čo sa zaviazali, že zotrvajú v zmluvnom vzťahu so žalovaným po dohodnutú
dobu. Takýto zákazník po podpise časovo viazaného dodatku spravidla pokračuje v užívaní služieb
v pôvodne dojednanom rozsahu, nejedná sa o zmenu v takom rozsahu, aby bolo možné hovoriť o

podstatnom zvýšení obchodu s existujúcim zákazníkom ekvivalentnom so získaním nového zákazníka.
Súdprvejinštancienedostatočneodôvodnil,akoaprečodospelkzáveru,žežalobcazískalpráve18.005
zmlúv t.j. získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s existujúcimi v takomto počte,
nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie a osvojil si argumentáciu žalobcu.

26. Ďalším predpokladom pre vznik práva žalobcu ako obchodného zástupcu na odstupné podľa § 69
ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka je skutočnosť, že žalovaný má pokiaľ ide o nových zákazníkov,
ktorých žalobca získal alebo doterajších, s ktorými významne rozvinul obchod, z obchodu s takýmito
zákazníkmi podstatné výhody. Pre naplnenie tejto podmienky je potrebné, aby mal zastúpený naďalej
podstatnévýhodyajpozánikuzmluvyajeuplatniteľnáiba,akužneexistujepovinnosťplatiťobchodnému

zástupcovi províziu po skončení platnosti zmluvy. Keďže žalobca žiadne provízie skončením zmluvy
nestráca, v zmysle stanoviska generálneho advokáta Madura podmienka existencie podstatných výhod
na strane žalovaného neexistuje, podľa stanoviska generálneho advokáta v prvej fáze určenia výšky
odstupného je dôležité odhadnúť z kvantitatívneho hľadiska výhody, ktoré zastúpený získa po zániku
zmluvy a ktoré zhruba zodpovedajú províziám, ktoré už nebude musieť platiť obchodnému zástupcovi po

zániku zmluvy za zákazníkov, ktorých tento získal alebo, s ktorými rozvinul obchod. Podľa žalovaného
je výpočet výhod vo výške 1.754.391,66 Eur zjavne nesprávny lebo výhody, ktoré žalovaný získal, v
zmysle stanoviska generálneho advokáta nepredstavujú tržby žalovaného, navyše aj nesprávne určené,
ale majú predstavovať sumu provízií, o ktoré prišiel žalobca z titulu skončenia zmluvy. Pretože žalobca
žiadneprovízieskončenímzmluvynestrácaanastranežalovanéhoneexistujúžiadnepodstatnévýhody,

záver,žežalobcapreukázalsplneniepodmienokpodľa§669ods.1písm.a)ObZjenesprávny.Žalovaný
namietal počet získaných zmlúv, hodnotu ARPU, ale aj výsledok samotného výpočtu. Pokiaľ ide o údaj
tzv. ARPU, žalobca poukazoval na výročné správy materskej spoločnosti žalovaného publikované na
jej webovom sídle, kde sa však nenachádzajú. Na druhej strane údaje žalovaného o hodnote ARPUako ju prezentoval vo výpočte odstupného podľa správy Európskej komisie zo dňa 09.05.2018 súd prvej
inštancie odignoroval. Žalovaný keby aj pripustil, že suma 1.754.391,66 Eur predstavuje sumu výnosov,
táto suma predstavuje hrubý výnos na zákazníka, z čoho nie je možné odvodiť skutočný výnos, nakoľko

nezohľadňuje náklady podnikateľa. Žalovaný potom s použitím verejne publikovanej priemernej marže
v sektore telekomunikácií zo sumy 1.754.391,66 Eur (ak by aj bola správna) vypočítal výhody (rozdiel
medzi výnosmi a nákladmi), ktoré mal mať sumou 162.100,60 Eur. Súd prvej inštancie podľa žalovaného
nerozlišuje medzi výnosmi a ziskovosťou a tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam o existencii a výške finančných výhod na strane žalovaného výške 1.754.391,66

Eur.

27. Žalovaný tiež namieta, že sa súd prvej inštancie nezaoberal naplnením kritéria spravodlivosti ako
základného predpokladu vzniku nároku na odstupné, keď nie je zrejmé, z akých dôvodov má za to,
že priznanie práva na odstupné je s ohľadom na kritéria v § 669 ods. 1 písm. b) ObZ spravodlivé.
Rozhodnutie v tejto časti považuje za nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie vo vzťahu k provízii, ktorú

žalobca údajne stráca, nesprávne aplikoval § 669 ods. 1 písm. b) ObZ. Kritérium stratenej provízie
sa vzťahuje výlučne na nových zákazníkov, ktorých obchodný zástupca získal alebo na doterajších,
s ktorými významne rozvinul obchod, tak ako je uvedené v písmene a) ustanovenia, nie na všetkých
zákazníkov a súd prvej inštancie by na posúdenie naplnenia tohto kritéria musel mať za preukázané
počty takýchto zákazníkov. Provízia, ktorú obchodný zástupca stráca, je síce provízia, ktorá by mu bola

vyplatená v budúcnosti, avšak za obchody, ktoré uzavrel alebo získal za dobu trvania zmluvy, nie za
obchody, ktoré by uzavrel v budúcnosti, ak by zmluva naďalej platila. Súd prvej inštancie v súvislosti so
stratou provízií a vznikom nároku na odstupné nesprávne poukazuje na rozsudok ESD C-348/07, ktorý
sa zaoberá výškou odstupného, resp. spôsobom jej určenia, nie otázku posúdenia straty provízií.

28. Žalovaný ďalej namieta nesprávne skutkové zistenia vo vzťahu k vyhodnoteniu kritéria
spravodlivosti, a to zohľadnenie použitia alebo nepoužitia konkurenčnej doložky podľa § 672a
Obchodného zákonníka, keď dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu
konkurenčnej doložky dojednanej článkom 27 bod 6 zmluvy. Žiadne ustanovenie zmluvy neobsahuje
dojednanie konkurenčnej doložky. Za nesprávny tiež považuje skutkový záver, že žalobca svoju

podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovanie obchodov žalovaného a jeho príjmy
pozostávali výlučne z provízií od žalovaného. Žalobca mohol vykonávať aj inú podnikateľskú činnosť,
žalovaný ho v tomto smere nelimitoval a skutočnosť, že tak neurobil, nemôže byť pričítaná na ťarchu
žalovaného.

29. Vo vzťahu k vzniku nároku na odstupné žalovaný napokon namieta, že súd prvej inštancie pri
vyhodnotení kritéria spravodlivosti nezohľadnil charakter spolupráce medzi žalovaným a žalobcom,
ktorého podstatou je vysoká miera účasti žalovaného na riadení a financovaní systému predaja
jeho produktov a služieb prostredníctvom značkových predajní. Žalovaný určuje počty predajných
miest, lokalizáciu, dizajn predajní, zabezpečuje vybavenie predajných miest zariadením a tovarom,

školí zamestnancov obchodných zástupcov, stanovuje pravidlá odmeňovania, odmeňuje, udeľuje
oprávnenie na používanie ochranných známok, know how, loga, obchodného mena, riadi systém
starostlivosti o zákazníkov po predaji, vydáva pre obchodných zástupcov pracovné pokyny, záväzné
pracovné postupy usmernenia, umožňuje obchodným zástupcom používať jeho know how, prevádzkové
postupy, softvéry, aplikácie, poskytuje zástupcom aj priamu finančnú podporu, zabezpečuje marketing

a masívnu reklamu na podporu predaja svojich produktov, čo preukázal článkom 30 až 34 zmluvy o
obchodnom zastúpení, ako aj výpoveďami svedkov A., U. a C.. Podľa žalovaného obchodné zastúpenie
vykonávané obchodnými zástupcami malo teda povahu skôr franchisingu ako obchodného zastúpenia,
zmluva je svojou povahou zmiešanou zmluvou, ktorá obsahuje prvky všetky viacerých typových zmlúv
(kúpna zmluva, nájomná zmluva, licenčná zmluva a celý rad nepomenovaných dohôd a podmienok

medzi účastníkmi, ktoré si títo dohodli v súlade s § 263 ods. 1 ObZ). Podľa názoru žalovaného
odstupné žalobcovi nepatrí, a to len a výlučne s ohľadom na naplnenie kritéria spravodlivosti. Pri
takej vysokej miere účasti žalovaného na prevádzke značkovej predajne a jeho vlastného príspevku k
získavaniu nových zákazníkov bolo v konaní preukázané, že vyplatenie odstupného žalobcovi by bolo
nespravodlivé.

30. Vo vzťahu k rozhodnutiu o výške nároku žalovaný namieta, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky
odstupného nezohľadnil kritériá v § 669 ods. 1 písm. a), b) Obchodného zákonníka, teda etapu 1 a 2
určenia výšky odstupného, ale vychádzal výlučne z maximálnej výšky odstupného podľa § 669 ods.2, ktorá sa však používa výlučne na korekciu výšky odstupného zisteného podľa § 669 ods. 1 písm.
a), b). Pre správne určenie výšky odstupného pri aplikácii § 669 ObZ je potrebné berúc do úvahy
článok17smernicevykladaťtotoustanovenieeurokonformne.SúdnydvorvrozsudkuTurgayc/aSemen

stanovil 3 fázy pre správne určenie výšky odstupného. Prvou fázou je vyčíslenie výhod zastúpeného,
ktoré vyplývajú z obchodov so zákazníkmi (čiže nie vyčíslenie obchodov získaných pre žalovaného),
druhou je overenie, či čiastka, ku ktorej sa výpočtom došlo, je spravodlivá (prvé 2 fázy vyplývajú z § 669
ods. 1 písm. a, b ObZ) a v tretej fáze sa na čiastku uplatní maximálna hranica (§ 669 ods. 2 ObZ). Pre
účelyurčeniaodstupnéhojepotrebnérozlišovaťmedziprovíziouaodmenou,pojemprovíziapredstavuje

podmnožinu pojmu odmena. Odstupné podľa § 669 ods. 1 ObZ by malo byť určené iba z provízií, nie zo
všetkýchplatieb,ktoréžalovanývyplatilžalobcovivrozhodnomobdobí.Žalovanýpoukazujenarozsudok
NS SR sp. zn. 5Obdo 15/2007 zo dňa 25.06.2008. V tabuľke, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie,
sú uvedené všetky platby, ktoré v rozhodnom období vyplatil žalovaný žalobcovi, nie iba provízie, ide
o sumu 685.199,57 Eur, z ktorej žalobca odvodzuje nárok na odstupné vo výške 137.029,91 Eur ako
priemerná ročná suma za obdobie 60 mesiacov. Súd prvej inštancie určil výšku odstupného z tejto sumy

ako85%sumuvšetkýchplnení,ktorébolivyplatenéžalovanýmžalobcovi.Tútojevšakpodľažalovaného
potrebné očistiť od peňažných plnení, ktoré nemajú povahu provízie, a to kvalitatívne bonusy, ktoré
žalovaný nepriznával za obchody uzatvorené v dôsledku činnosti obchodného zástupcu alebo za počet a
úroveň takýchto obchodov (bonus kvality predajného procesu, bonus kvality prevádzkovania značkovej
predajne, bonus špecializovanej pracovnej pozície), príspevok na kategorizáciu, ktorý zohľadňuje

objektívne nerovné podmienky, za ktorých sú prevádzkované značkové predajne, nemá súvis s
dosahovanými predajnými výsledkami obchodného zástupcu. Žalovaný poukazuje na článok 64 ods.
5 zmluvy o obchodnom zastúpení, podľa ktorého jednotlivé druhy bonusov, ktoré bude spoločnosť
Orange poskytovať výlučne na základe vlastného uváženia a rozhodnutia a na báze dobrovoľnosti,
sa nebudú s výnimkou osobitného bonusu započítavať obchodnému zástupcovi na účely výpočtu jeho

priemernej ročnej provízie podľa zákona, teda aj na účely určenia odstupného. Ďalšou položkou, ktorú
je potrebné vylúčiť z výpočtu odstupného je odmena za tzv. doplnkové služby existujúcich zákazníkov,
pri výpočte odstupného prihliada iba na takých existujúcich zákazníkov, pri ktorých došlo k podstatnému
zvýšeniu objemu obchodu, t.j. ekonomicky ekvivalentné získaniu nového zákazníka. Pri žiadnom z
existujúcich zákazníkov o také zvýšenie obchodu nešlo. Súd prvej inštancie odmenu z obchodu s

existujúcimi zákazníkmi, pri ktorých nedošlo k významnému rozvoju obchodu, ako aj odmenu za rôzne
administratívne úkony, zobral do úvahy ako základ pre určenie výšky odstupného. Ďalšou položkou,
ktorú je potrebné vylúčiť pri výpočte odstupného, je odmena za výmeny pri existujúcich zákazníkoch
t.j. uzatváranie dodatkov na zľavu z kúpnej ceny akciových mobilných zariadení. V prípade tzv. výmen
je dôležité, že existujúci zákazník po podpise časovo viazaného dodatku spravidla pokračuje v užívaní

služieb pôvodne dojednanom rozsahu. Podľa žalovaného výsledkom po odpočítaní sumy pripadajúcej
na kvalitatívne bonusy a príspevky na kategorizáciu, ktoré nemajú povahu provízie, ako aj odmien za
doplnkové služby a výmeny, je suma 91.309,64 Eur, ktorá je uvedená v tabuľke č. 1a 1b, za obdobie
platnosti zmluvy 48 mesiacov, v prípade, ak by súd zohľadnil obdobie 60 mesiacov pred zánikom
zmluvy, išlo by o sumu 134.931,43 Eur a táto by mala byť základom pre výpočet odstupného, nie suma

685.199,57 Eur. Žalovaný nepovažuje detailnú položkovú špecifikáciu všetkých súm, ktoré vylúčil pre
účely výpočtu odstupného, za potrebnú ani účelnú, nakoľko podľa neho je nesprávnosť postupu súdu
prvej inštancie pri určení výšky odstupného zrejmá. Žalovaný súhrnne uvádza, že súd prvej inštancie
nesprávne zahrnul do základu pre určenie výšky odstupného sumu 176.255,57 Eur a poukazuje na
tabuľku v podaní zo dňa 23.11.2021.

31. Žalovaný považuje za nesprávne aj percentuálne určenie výšky odstupného 85% maximálnej výšky
žalobcom uplatneného odstupného. Určenie výšky odstupného síce závisí do veľkej miery na úvahe
súdu, takáto úvaha však neznamená priestor pre svojvôľu či arbitrárnosť, rozhodnutie musí vychádzať z
objektívne preskúmateľných kritérií. Súd prvej inštancie odôvodňuje priznanie odstupného vo výške 85%

priemernej ročnej provízie v období piatich rokov pred zánikom obchodného zastúpenia skutočnosťami,
akojepočetuzatvorenýchobchodov,posúdeniemieryekonomickýchvýhodvyplývajúcichzospolupráce
medzi žalobcom a žalovaným, špecifickým charakterom spolupráce medzi žalobcom a žalovaným,
ako aj skutočnosťou, že žalobca sa na nákladoch na výkon činnosti sám podieľal, ale nie je zrejmé,
prečo sa rozhodol priznať žalobcovi práve 85% priemernej ročnej provízie, ak v predchádzajúcom

rozsudku považoval za správne priznať odstupné vo výške 50% priemernej ročnej provízie. Žalovaný
predložil súdu vlastný výpočet odstupného podaním zo dňa 09.05.2018 pre prípad, že by súd dospel
k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné. Súd prvej inštancie na zdôvodnenie rozhodnutia o
priznaní nároku na odstupné vo výške 85% maximálnej výšky podľa Obchodného zákonníka uvádza, žepodpora, ktorú žalovaný poskytoval žalobcovi nebola bezplatná, žalobca bol povinný sa na nákladoch
podieľať. Žalovaný argumentuje, že žalobca sa na niektorých nákladoch podieľal napr. 50%, niektorých
20%, niektorých iba symbolicky, licenčný poplatok za užívanie obchodného mena, loga a ochrannej

známky je v symbolickej výške 1,6% zo sumy odmeny, ktorú žalobca každý mesiac účtoval žalovanému,
predstavovalsumu182,71Eurmesačne.Súdprvejinštancietiežuvádza,žezáverosprávnostipriznania
odstupného vo výške 85% vyplýva aj z toho, že žalovaný iným obchodným zástupcom vyplácal odstupné
v rovnakej výške a dokonca vyplatil odstupné aj samotnému žalobcovi po ukončení zmluvy na predajne
v Žiline, Ilave a Novej Dubnici. Žalovaný má za to, že argumentácia súdu neobstojí, nakoľko suma

vyplatená žalovaným žalobcovi vo výške 180.000,- Eur bola uplatnená vzájomným protinávrhom z titulu
bezdôvodnéhoobohatenia,druhávecje,žetakýtonávrhbolzamietnutý.Žalovanýnamieta,ževzhľadom
na to, že žalobca zánikom zmluvy nestráca žiadnu províziu, vo svojich prípadných podnikateľských
aktivitách nebol obmedzený konkurenčnou doložkou, s ohľadom na ďalšie okolnosti spolupráce, najmä
charakter spolupráce a vysokú mieru účasti žalovaného na prevádzke značkovej predajne a jeho
vlastného príspevku na získanie zákazníkov, odstupné vo výške 116.475,42 Eur zodpovedajúce 85%

maximálnej sumy odstupného, nespĺňa zákonné kritérium spravodlivosti. Súd prvej inštancie v súvislosti
so stratou provízií nesprávne poukazuje na rozsudok ESD C-348/07, predmetný rozsudok sa však
nezaoberal otázkou posúdenia straty provízií ako jedného z kritérií v súvislosti so vznikom nároku na
odstupné, ale výškou odstupného, respektíve spôsobom jej určenia.

32. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa žalobcu žalovaný v rozsiahlom odvolaní
uvádza rovnaké argumenty ako pred súdom prvej inštancie, tieto opakuje viackrát najmä v súvislosti
vyhodnotením kritéria „spravodlivosti“ ako predpokladu pre priznanie nároku na odstupné v zmysle §
669 ods.1 písm. b) ObZ, ktoré nesprávne podriaďuje pod všetky odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1
písm. b), f) aj h) CSP. Žalobca upozorňuje, že žalovaný v rozpore s § 366 CSP uplatňuje v odvolaní

hmotnoprávne argumenty, ktoré neuplatnil pred súdom prvej inštancie. Porušením práva žalovaného
na spravodlivý súdny proces nie je to, že súd prvej inštancie neprihliadol na argumentáciu žalovaného,
resp. uprednostnil argumentáciu žalobcu, ani to, že neodôvodnil rozhodnutie tak, ako si predstavoval
žalovaný. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré žalovaný zdĺhavo v odvolaní
popisuje, odvolanie vo vzťahu k vade konania s dosahom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu

údajného nevenovania sa okolnostiam prípadu a okolnostiam spravodlivosti, je nedôvodné.

33. Žalobca poukazuje na úpravu zmluvy o obchodnom zastúpení v § 652 ObZ, v zmysle ktorého
sa obchodný zástupca zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého
druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a

na jeho účet, je vecou zmluvnej voľnosti strán, ako si upravia práva a povinnosti, aká konkrétna
činnosť je predmetom povinností obchodného zástupcu. Aktívna činnosť neznamená „len“ „zháňanie
klientov pre uzavretie zmluvy“ ako uvádza žalovaný, ale aj akákoľvek iná forma dojednanej činnosti.
Aj samotné vysvetľovanie ponuky a „presviedčanie“ zákazníkov, aby uzavreli zmluvu so žalovaným
a nie konkurenciou, je činnosť smerujúca k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv, ako aj „dojednávaním

a uzatváraním obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet“ ako upravuje § 652 ObZ. Mieru
„zásluhovosti“ či „mieru prispievania k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi“, a teda aktívnej činnosti
žalobcu, žalobca preukázal vyjadreniami generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva žalovaného
p.Lančaričaonezastupiteľnostiobchodnýchzástupcov,tvrdeniažalovaného,že„získavaniezákazníkov
bolo plne v réžii žalovaného“ sú negované vyjadreniami členov vrcholového manažmentu samotného

žalovaného. Žalobca preukázal existenciu vlastných aktivít realizovaných za účelom výkonu činnosti
obchodného zástupcu, či už vo forme priamej (aktívneho smerovania k uzatváraniu zmlúv zákazníkmi
s Orange), alebo nepriamej (zlepšovanie procesov pri realizácii činnosti obchodného zástupcu, napr.
vlastné školenia zamestnancov, vlastné metódy a postupy predaja, nájom za užívanie obchodných a
technických zariadení, reklamná kampaň - nájom reklamnej plochy, príležitostné regionálne reklamné

kampane, nákup tlačiarní, počítačov, techniky), tiež na výpovede svedkov Q. T. a C. T. a namieta
nepresnosť výpovede svedka U., ktorý vykonával funkciu vedúceho integrátorov až v roku 2010
a na predajňu žalobcu nechodil, mala ju na starosti integrátorka p. A.. Výpoveď tejto svedkyne
nesúhlasí so skutkovým stavom veci, čo žalobca pripisuje skutočnosti, že svedkyňa je stále zamestnaná
na značkovej predajni Orange. Žalobca poukazuje na text prílohy každej faktúry „Výpočet úhrnnej

odmeny (vyúčtovanie mesačnej provízie)“, kde samotný žalovaný uvádza: „Na základe dosiahnutého
predaja ....... Vami získaných užívateľov“, teda potvrdzoval, že zákazníkov získal žalobca. Žalobca
organizovalavykonávalvlastnúpropagačnúareklamnúčinnosť,zmluvavžiadnomustanovenívýslovne
nezakazovala, aby žalobca realizoval vlastnú činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv pre zastúpenéhoani neuvádzala zákaz vykonávať konkrétne činnosti, ako to prezentuje žalovaný. Žalovaný v odvolaní
uvádza, že činnosť žalobcu bola len administratívnou činnosťou, čo zdôvodňuje vytrhávaním z kontextu
vety uvedenej žalobcom, že „vykonávali spisovanie zmlúv“. Zákazníci na základe celorepublikovej

kampane mali len základnú informáciu, že existuje Orange a nejaké „výhodné“ paušály či služby,
konkrétne informácie a rozhodnutie uzatvoriť zmluvu získali na základe prístupu žalobcu, ktorý viedol
rokovania s potencionálnymi zákazníkmi a „prehováral“ ich na uzavretie zmluvy s konkrétnymi službami
s konkrétnou výškou mesačného poplatku pre žalovaného (výsluch svedok Q. T., C. T. - zákazníci
odchádzali s rozsahom väčšieho počtu služieb ako mali pôvodne predstavu, zazmluvnenie rôznych

doplnkových služieb, zákazníci odchádzali s navýšenou mesačnou výškou ceny služieb, ako mali
dovtedy zazmluvnené). Ak žalovaný uvádza, že je „všeobecne známe“, že „rozhodovanie zákazníka je
dané masívnou reklamnou kampaňou“, toto tvrdenie je nepreukázané a v inom konaní (Okresný súd
Bratislava II sp.zn. 22Cb/207/2015) tvrdil, že zákazníci sú ovplyvnení reklamou v rozsahu asi 36%.
Žalovaný iným obchodným zástupcom dobrovoľne priznával odstupné 78 - 94% maximálnej výšky, v
takomto rozsahu je už zohľadnený aj vplyv celorepublikovej reklamnej kampane. Regionálna kampaň

je dôležitejšia ako anonymná celorepubliková kampaň, žalobca odkazuje na vykonané dokazovanie,
že celorepubliková kampaň mala dopad na 5% - 10% zákazníkov, ostatní zákazníci boli výsledkom
činnostiobchodnéhozástupcu(svedeckávýpoveďQ.T.,C.T.).Žalobcatiežpoukazujenato,ževdanom
období pôsobili na slovenskom trhu 3 mobilní operátori, T-Com, O2 a Orange, ktorí všetci mali masívne
marketingové kampane so skoro rovnakou ponukou a tej v dobe (pred cca 10 rokmi) sa všeobecne

zákazník nevedel sám zorientovať v ponuke operátorov. Názor žalovaného, že žalobca nevykonával
žiadne aktívne činnosti, preto nesplnil prvú podmienku na priznanie odstupného podľa § 669 ObZ,
je rozpore aj s rozhodovacou praxou v obchodných veciach vedených na Krajskom súde Bratislava
(2Cob/143/2014, 3Cob/55/2018, 2Cob/203/2019, 3Cob/129/2019, 1Cob/120/2019, 2Cob/159/2019) a
poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava v tejto veci.

34. Skutkové tvrdenia žalovaného, že zo začiatku spolupráce existovali neautorizovaní predajcovia,
ktorí boli veľmi významní, a aj autorizovaní predajcovia a po zrušení neautorizovaných predajcov
nebolo možné identifikovať, či v danom územnom teritóriu mal na nich „zásluhu“ žalobca alebo iný
predchádzajúci neautorizovaný predajca, sú novotou v odvolacom konaní, ktorá je podľa § 366 CSP

neprípustná.

35. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (nesprávne skutkové zistenia), ktorý
má spočívať v tom, že žalobca nepreukázal získanie nových zákazníkov alebo rozvinutie obchodov
s doterajšími zákazníkmi, žalobca poukazuje na dokazovanie faktúrami a ich prílohami, kde výpočet

úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac vypracovával samotný žalovaný a
obsahuje všetky zmluvné úkony, ktoré sú odmeňované províziou. Sčítaním všetkých zmluvných úkonov
(len vo forme aktivácii rôznych služieb žalovaného - nové, výmeny, zmeny) je súčet viac ako 18.000
len za obdobie posledných 5 rokov, za obdobie celej spolupráce od roku 1997 je mnohonásobne viac.
Keďže žalobca ako obchodný zástupca podpisoval zmluvné dokumenty na základe splnomocnenia

od žalovaného, ide o skutkové okolnosti (tvrdenia), ktoré sa týkajú vnímania žalovaného (mal a má v
evidencii všetky tieto úkony), bol povinný uviesť svoje skutkové tvrdenia (koľko zmlúv teda malo byť
sprostredkovaných podľa jeho názoru). Žalovaný tak neurobil, preto podľa § 151 ods. 2 CSP nie je
možné prihliadať na popretie skutkového tvrdenia, že počet 18.000 zmlúv je nesprávny a ani viesť
odvolacie dôvody. Pokiaľ ide o námietku nesprávnej hodnoty ARPU v súvislosti s výpočtom výhod pre

žalovaného z obchodov, ktoré získal žalobca, žalobca použil hodnotu, ktorá bola oficiálne publikovaná
samotným žalovaným v ANNUAL FINANCIAL REPORT spoločnosti France Telecom, materskej firmy
Orange Slovensko a.s. (Annual Finacial Report 2011, str. 180) a médiách (aktuality.sk zo dňa 24.2.2011),
posúdenie súdu prvej inštancie v bode 98 rozsudku považuje za správne. Tvrdenie žalovaného, že
výpočet výhod pre žalovaného je nutné skúmať vzhľadom na priemerné ziskové marže firiem na

Slovensku je nesprávne.

36. Pokiaľ ide o preukázanie podstatných výhod pre žalovaného po ukončení Zmluvy o obchodnom
zastúpení z obchodov, ktoré sprostredkoval žalobca, žalovaný uvádza nesprávne tvrdenia. Pri počte
sprostredkovaných zmluvných obchodov za 5 rokov (18.000) je nevyhnutné vychádzať z Výpočtu

úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac, ktorý vypracovával žalovaný, tento
obsahuje všetky zmluvné úkony odmeňované províziou. Žalobca nepočítal obchody, ktoré tvoria
doplnkové služby. Absolútne nesprávne je tvrdenie žalovaného, že pri výpočte získaných zmlúv nie
je možné prihliadať na zmluvy, ktoré sprostredkoval žalobca s existujúcimi zákazníkmi. Podpísanienovej zmluvy so starým zákazníkom, bez ohľadu na to, či vo forme novej zmluvy alebo dodatku k
predchádzajúcej zmluve (ktorá vo výsledku čo do obsahu predstavuje to isté akoby bola podpísaná
zmluva s novým zákazníkom) bez akejkoľvek pochybnosti vytvára ekonomický ekvivalent k novému

zákazníkoviminimálnepodobu2-ročnejviazanosti,počasktorejmalžalovanýztakejtozmluvy(dodatku)
prospech, preto je nevyhnutné takéto zmluvy (dodatky) s existujúcimi zákazníkmi, tzv. „výmeny“ zahrnúť
do získaných zmlúv a výpočtu odstupného. Neobstojí ani tvrdenie, že zákazníci nezvykli odchádzať
ku konkurencii, takže uzavretie novej 2-ročnej viazanosti nemožno považovať za ekvivalent novej
zmluvy, nakoľko práve činnosťou žalobcu zákazníci neodchádzali ku konkurencii a miera migrácie

bola žalovaným pravidelne hodnotená. Tvrdenie žalovaného, že najdôležitejším motívom zákazníka pri
predĺžení viazanosti bolo získanie nového telefónu (dokonca za 1,- Eur) je nesprávne, pretože všetci
operátori (konkurencia) postupovali rovnako. Žalobca tiež poukazuje na to, že žalovaný nesprávne
interpretuje aj vyjadrenia generálneho advokáta M. Poiarese Madura, ten neuviedol, že nárok na
odstupné nevzniká vtedy, keď bola obchodnému zástupcovi vyplatená provízia už počas platnosti
zmluvy, a ani to, že výhody pre zastúpeného „rovná sa“ ušetrená nevyplatená provízia“. Pokiaľ obchodný

zástupca sprostredkuje pre zastúpeného obchod so zákazníkom, tento pokračuje aj po skončení zmluvy,
prezastúpenéhojevýhodazmluvyvtržbách,ktorézdanejsprostredkovanejzmluvynaďalejmá.Výhoda
z obchodu so zákazníkom nie je v tom, že zastúpený „neplatí províziu obchodnému zástupcovi“, ale
v tom, že zastúpený má naďalej zo sprostredkovanej zmluvy tržby. Pokiaľ ide o výšku týchto výhod
pre žalovaného, žalobca vo vyjadrení uvádza výpočet v tabuľke predložený súdu prvej inštancie. Vo

výpočte nie sú zahrnutí prepaidoví zákazníci, ani získaní zákazníci, ktorí nepredĺžili viazanosť, ale ostali
zákazníkmi Orange, z výpočtu vyplýva celkový predpokladaný výnos žalobcom získaných zákazníkov
v období dvoch rokov po skončení spolupráce 1.735.552,42 Eur. Táto suma je určená výpočtom zo
sprostredkovaných zmlúv v posledných 2 rokoch (v počte 612 + 3841 + 3258 = 7711, teda nie z 18.000
ako nesprávne uvádza žalovaný), nie sú započítaní zákazníci predplatených služieb a ani zákazníci,

ktorým skončila viazanosť, zmluvu nepredlžovali, ale zostali na pôvodných užívateľských programoch.
Spolu je to vyčíslený výnos 2.256.217 Eur. Odstupné predstavuje sumu 137.029,91 Eur, žalovaný by
tak zaplatil z minimálneho finančného prínosu uzatvorených zmlúv a dodatkov po ukončení obchodného
zastúpenia len 6,07%, čo žalobca považuje za dodržanie kritéria „spravodlivosti“. Na všetky tieto
okolnosti poukázal aj súd prvej inštancie v rozsudku (ods. 92 - 117).

37. K námietkam žalovaného voči vyhodnoteniu tzv. zásluhovosti na získavaní zákazníkov
prezentovanej najmä tým, že vykonával viaceré úkony, ktoré mali prispievať k tomu, že zákazníci
uzavierali zmluvy, na základe čoho by priznanie nároku na odstupné aj určenie samotnej výšky nespĺňalo
podmienku spravodlivosti podľa § 669 ods.1 písm. b) ObZ žalobca uvádza, že skutočnosť, že žalovaný

plnil povinnosti dojednané zmluvou o obchodnom zastúpení nemôže byť dôvodom zníženia výšky
odstupného, a to ani z dôvodu ekvity v zmysle § 669 ods.1 písm. b) ObZ. Pokiaľ za existencie
plnenia viacerých povinností žalovaného (vrátane celorepublikovej mediálnej kampane) má žalobca
stále nárok na dohodnutú výšku provízie, tak z dohodnutej výšky provízie je nutné vychádzať aj pri
výpočteodstupnéhoanemožnoplneniepovinnostínastranežalovanéhooznačiťzadôvodynenaplnenia

podmienky spravodlivosti alebo dôvody, pre ktoré by sa mala znížiť výška odstupného. Zo strany
žalovaného nešlo o „vysokú mieru účasti na činnosti obchodného zastúpenia“, ale o poskytovanie
odplatných služieb. Pokiaľ ide o náklady, ktorými sa údajne súd prvej inštancie nezaoberal, Obchodný
zákonník, Smernica EU ani výkladová správa k nej a ani rozsudky predkladané žalovaným neuvádzajú
vplyv nákladov na výšku odstupného, naopak, z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obo38/2008 vyplýva, že

poskytovanie prípadných finančných výpomocí zo strany zastúpeného obchodnému zástupcovi nemá
vplyv na vyplatenie odstupného ani z hľadiska zákonnej úpravy, ani z hľadiska spravodlivosti (ekvity).
Žalobca tiež uvádza, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku k tejto otázke vyjadril.

38.Žalobcauviedol,žepreukázal,žejehočinnosťoudošlokzískaniunovýchzákazníkovprežalovaného

a k významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi. Žalobca uzavrel viac ako 18.000
zmluvných kontraktov so zákazníkmi za obdobie od 04/2007 do 03/2011, pri ktorých preukázal získanie
nových zákazníkov a obnovu zmluvného vzťahu s doterajšími zákazníkmi, preukázal 2-ročnú viazanosť
zákazníkov, a tým skutočnosť, že výhody pre žalovaného existovali aj po skončení zmlúv o obchodnom
zastúpení (bližšie vo vyjadrení zo dňa 20.8.2018). Žalovaný prezentuje, že za samotný výkon činností

žalobca dostal zaplatené v podobe mesačnej provízie a niet dôvodu mu vyplácať už odstupné a
nesprávneuvádza,žepodstatnévýhodyprežalovanéhoajpoukončeníZmluvyoobchodnomzastúpení,
ktoré sú podmienkou pre vznik nároku na odstupné, predstavujú len takú výhodu, že žalovaný už viac
nemusí platiť províziu za takýchto zákazníkov a výška podstatných výhod sa rovná výške „ušetrenej“nevyplatenej provízie. Žalobca poukazuje na rozsudok SD C-348/07, ods. 4, výkladovú správu k
Smernici,rozhodnutieEurópskehosúdnehodvoravoveciTamoil,rozsudokNSSRsp.zn.5Obo38/2008,
z ktorých vyplýva záver, že pri určovaní nároku na odstupné a jeho výšky nemá vplyv okolnosť, či

boli všetky provízie už vyplatené alebo nie. Obchodný zástupca stráca nárok na províziu, ktorú by mal
z v budúcnosti uskutočnených obchodov so zákazníkmi, ktorých získal. Rovnako je nutné prihliadnuť
na pokračujúce prínosy žalovaného (zastúpeného) v dôsledku úsilia obchodného zástupcu (žalobcu)
a goodwill, ktorý žalobca vytvoril. Súd prvej inštancie sa s uvedeným vysporiadal v ods. 110 a 111.
Ustanovenie § 669 ods.1 písm. b) ObZ neuvádza podmienku „provízia, ktorú obchodný zástupca stráca“

ako kogentnú, ale ako príkladmo uvedenú, teda okolnosť, že obchodnému zástupcovi už mala byť
vyplatená provízia za „zabezpečené“ zmluvy, nie je dôvodom na stratu nároku, ale môže to byť jednou
z okolností, na ktoré súd prihliada pri určovaní výšky odstupného. Takýto výklad vyplýva aj z článku
17 Smernice 86/653/EHS a európskej judikatúry, nie je možné priznávať resp. nepriznávať odstupné
len na základe toho, či žalobca (obchodný zástupca) nemal resp. mal v celosti vyplatenú províziu za
zabezpečené zmluvy.

39. Žalobca ďalej k tvrdeniu žalovaného, že mu nárok na odstupné nevznikol, uviedol, že v konaní
boli preukázané viaceré dohody, výška vyplateného odstupného na základe ktorých predstavovala 78
- 94% ročného priemeru (ods. 114 rozsudku), ktoré preukazujú, že v identických prípadoch žalovaný
uznával nároky obchodných zástupcov na vyplatenie odstupného. Žalovaný nepreukázal existenciu

iných skutkových okolností, ako v uvedených prípadoch. Žalobca argumentuje, že žalovaný ukončil
spoluprácu z osobných, resp. komerčných dôvodov, nikdy nevytýkal žalobcovi nedostatky pri zmluvnej
spolupráci a žalobca ukončením zmluvy nemohol využiť návratnosť svojich nezanedbateľných investícií.
Zmluvy boli uzatvorené na dobu určitú s možnosťou automatického predĺženia, žalobca nemohol
s určitosťou predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvného vzťahu a pripravovať sa na prípadnú

zmenu obsahu svojej podnikateľskej činnosti. Ak má byť predmetom skúmania množstvo získaných
zákazníkov, sprostredkovaných obchodov a celkový prínos zo sprostredkovaných obchodov žalobcom,
treba vychádzať z porovnania stavu v čase, kedy došlo k ukončeniu spolupráce s objemom obchodov
žalovaného v danom regióne pred začiatkom spolupráce. Žalobca spolupracoval so žalovaným už
od počiatku jeho pôsobenia na trhu, kedy žalovaný žiadnych zákazníkov v danom regióne nemal.

Ak zastúpený pri vzniku obchodného zastúpenia nemá žiadnych zákazníkov a obchodný zástupca
získava všetkých nových zákazníkov, a ak títo so zastúpeným pravidelne uzatvárajú obchody, výška
odstupného sa bude pohybovať na hornej hranici. Žalobca vykonával činnosť obchodného zástupcu
po dlhé obdobie, preto je nevyhnutné prihliadať aj na predchádzajúce obdobia, za ktoré si odstupné
nemohol uplatňovať (lebo pokračovala nová zmluva), aj z dôvodu započítavania predchádzajúcej

doby do nárokov žalobcu, t.j. minimálne pri posudzovaní ekvity pri určovaní výšky odstupného v
zmysle § 669 ods.1 písm. b) ObZ. Ďalej žalobca argumentuje stratou budúcich provízií z činností
pre existujúcich zákazníkov, ktorých zabezpečil svojou činnosťou, vytvorením goodwillu Orange a
spoľahlivej značkovej predajne, existenciou rôznych nákladov, ktoré musel platiť žalovanému, aby
mohol realizovať činnosť obchodného zástupcu, existenciou vlastných aktivít, ktoré realizoval za

účelom výkonu činnosti obchodného zástupcu, či už vo forme priamej, a teda aktívneho smerovania k
uzatváraniu zmlúv zákazníkmi s Orange, alebo vo forme nepriamej, zlepšovaním procesov pri realizácii
činnosti obchodného zástupcu a obmedzením činnosti obchodného zástupcu po ukončení zmluvy,
hodnotením žalobcu spomedzi všetkých obchodných zástupcov samotným žalovaným.

40. Ku konkurenčnej doložke žalobca argumentuje, že v Správe Komisie sa uvádza, že práve jej
existencia je dôvodom zvýšenia náhrady pre zástupcu (nie opačne, že pre jej neexistenciu sa náhrady
pre zástupcu znižujú). Základom činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu bol predaj služieb, kde
spracováva údaje o zákazníkoch a podľa § 657 ObZ obchodný zástupca nesmie oznámiť údaje získané
od zastúpeného pri svojej činnosti bez súhlasu zastúpeného iným osobám alebo ich využiť pre seba

alebo pre iné osoby, pokiaľ by to bolo v rozpore so záujmami zastúpeného a táto povinnosť trvá aj
po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Podobnú povinnosť mlčanlivosti mal obchodný zástupca
ustanovenú aj v Zmluve o obchodnom zastúpení. Táto okolnosť de facto znamenala pre žalobcu
konkurenčnú doložku zo zákona, lebo nemohol účinne pokračovať v činnosti obchodného zástupcu pre
iného telekomunikačného operátora. V tomto smere je irelevantné, či tak žalobca nemôže postupovať

z dôvodu konkurenčnej doložky, alebo z dôvodu zákonného zákazu. Na okolnosti pre priznanie nároku
súd prvej inštancie poukázal v napadnutom rozsudku (ods. 100 - 117).41. Podľa žalobcu je nesprávne tvrdenie žalovaného, že súd pri rozhodovaní o nároku na odstupné musí
identifikovať finančnú (číselnú) výšku provízií, ktoré obchodný zástupca stráca. Sám žalovaný poukázal
na Rozsudok ESD C-348/07 zo dňa 26.03.2009, z ktorého vyplýva, akým spôsobom má byť pojem

provízie,ktoréobchodnýzástupcastrácavykladaný,tedaodstupnénemápredstavovaťekvivalenttýchto
provízií, ale ich výšku môže aj prekračovať. K námietke nesprávneho právneho posúdenia typu zmluvy a
franchisingu žalobca odkazuje na ods. 115 a 116 rozsudku. K otázke „hodnotenia“ rôznych obchodných
zástupcov z celého územia SR žalovaným súd prvej inštancie zaujal stanovisko v ods. 113 rozsudku.

42. Pokiaľ ide o výšku priznaného odstupného, žalobca poukazuje na ods. 118 až 129 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Žalobca má za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (žalovaný
ukončil spoluprácu so žalobcom z komerčných dôvodov, žalobca ukončením zmluvy nemohol využiť
návratnosť svojich nezanedbateľných investícií, strata budúcich provízií z činností pre existujúcich
zákazníkov, ktorých zabezpečil svojou činnosťou, vytvorenie goodwillu Orange a spoľahlivej značkovej
predajne, existencia 8 rokov dlhej spolupráce a poskytovania činnosti obchodného zástupcu, keď z

predchádzajúcich zmlúv si žalobca nemohol uplatniť odstupné, existencia rôznych nákladov, ktoré musel
platiť žalobca žalovanému, aby mohol realizovať činnosť obchodného zástupcu, nemožnosť rovnakého
podnikania vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti a zákaz využitia databáz), má žalobca za to, že je aj
z hľadiska spravodlivosti opodstatnené, aby mu patril nárok na odstupné v priznanej výške. Žalobca
si uplatnil u žalovaného listom zo dňa 3.8.2011 nárok na odstupné spolu s vystavenou faktúrou na

137.029,91 Eur bez DPH, splatnou dňa 15.8.2011. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca si v roku
2011 vo svojom účtovníctve (podľa zákona o účtovníctve) uplatnil z tejto faktúry sumu 137.029,91
Eur na zníženie základu dane z príjmov za situácie, že faktúru nezaplatil. Žalovaný faktúru zaradil do
účtovníctva, uplatnil ako náklad pri dani z príjmu, čím potvrdil jej oprávnenosť.

43. Žalovaný nesprávne uvádza, že § 669 ObZ uvádza, že výšku odstupného treba určovať podľa
vyčíslenia výhod zastúpeného subjektu, ktorú treba určiť ako prvú fázu. Ustanovenie
§ 669 ObZ neurčuje spôsob vyčíslenia výšky odstupného, ale len jeho maximálnu výšku, ktorá nesmie
presiahnuť ročný priemer provízií za posledných 5 rokov (§ 669 ods.2 ObZ). Súd prvej inštancie správne
poznamenal (časť 119), že členské štáty majú mieru voľnej úvahy, ktorú môžu využiť pri určení výšky

odstupného. Žalovaný tiež nesprávne uvádza, že do výpočtu základu, z ktorého súd prvej inštancie
odvodzuje výpočet odstupného, sú zahrnuté aj preplatené fixné špecifické náklady. Žalobca poukazuje
na to, že žalovaný sám vypracoval zmluvné dokumenty, pojem Provízia (odmena) vytvoril žalovaný,
teda pri pochybnostiach ho treba vykladať na ťarchu strany, ktorá ho použila (§ 266 ObZ). Žalobca
poukazuje na čl. 6 ods. 2 Smernice (akákoľvek časť odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného

objemu obchodnej transakcie sa v zmysle tejto smernice bude považovať za províziu) a rovnako časti
11 články 58 až 62 a článok 23 Zmluvy o obchodnom zastúpení (provízia je všetko z čoho obchodný
zástupcaplatillicenčnýpoplatok), článok65bod2Zmluvyoobchodnomzastúpení(..kritériamiviažucimi
sa na iné ukazovatele objektívneho charakteru, ako môžu byť, napr. výška obratu značkovej predajne)
a v tejto súvislosti na § 659 ods.1 ObZ, z čoho vyvodzuje, že do hrubej odmeny, z ktorej sa počíta

výška odstupného, patria aj odmeny za „Značkovú predajňu“ resp. za „Orange poradcu“ resp. „bonusy“,
keďžetietobolivyslovenenaviazanénaposkytovaniečinnostiobchodnéhozástupcu,činnostismerujúce
k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv a zároveň priznávané žalovaným v závislosti od počtu alebo od
úrovneobchodov.Bonusypredstavovaliosobitnéohodnotenieprovíziezaúspešnévykonávaniečinnosti
obchodného zástupcu. Osobitný bonus priznaný predajcovi („Značková predajňa“ - zaradenie predajne

do kategórie) sa priznával aj na základe objemu predaja za predchádzajúce obdobie, išlo o naviazanosť
na predaje, teda podľa článku 65 bod 2 Zmluvy o obchodnom zastúpení a ako aj podľa § 659 ods.1
ObZ je to provízia. Polročné bonusy boli vyplácané na základe splnenia objemu plánovaného predaja
a splnenia kvality predaja, viď. Osobitná príloha k Prílohe č.6 Bonusový program, išlo o naviazanosť
na predaje, teda podľa § 659 ods.1 ObZ je to provízia. Provízia žalobcu bola určená Prílohou 6 a

skladala sa z rôznych foriem, vrátane za kvalitu odvedenej práce, celkový rozsah poskytovaných služieb,
veľkosť prevádzky a dosiahnutých tržieb. Bonus za veľkosť predajne bol stanovený na základe okolnosti
dosiahnutia objemu predaja a veľkosti predajne, ktorú musel obchodný zástupca dosiahnuť svojou
činnosťou. Bonusy boli vyplatené len vtedy, ak žalobcovi na ne vznikol nárok (čl. 61 bod 3 Zmluvy zo dňa
27.3.2007), žalovaný nesprávne uvádza, že boli vyplácané len na základe dobrovoľnosti. Nakoniec aj

žalovaný ich za provízie za získané obchody považoval, pretože z nich vyberal licenčný poplatok, ktorý
sa účtoval podľa článku 23 zmluvy z provízií, do výpočtu licenčného poplatku žalovaný zahrňoval aj
uvedené bonusy, odkaz žalovaného na čl. 64 bod 5 zmluvy žalobca považuje za irelevantný. V prípade
tzv. výmenárov je suma vyššia ako suma za nových zákazníkov, túto sumu za existujúcich zákazníkovje nutné zahrnúť do „získaných zmlúv“ aj výpočtu odstupného. Pokiaľ žalovaný uznáva, že do výpočtu
patrí odmena za nový paušál (ako získanie nového zákazníka), potom sem musí patriť aj odmena za
služby, ktoré si takýto nový zákazník vzal ku paušálu a pokiaľ si takúto službu vzal starý zákazník

(napr. dodatočne k už existujúcemu paušálu), zvýšila sa platba zákazníka a žalovaný mal na jej základe
pravidelný vyšší mesačný výnos. Žalobca poukazuje na tabuľku rekapitulácie odmeny za 04/2009 -
ID262GPB01, kde je odmena za nových zákazníkov celkom 713,42 Eur a odmena za služby vo výške
897,67 Eur, ako aj tabuľku rekapitulácie odmeny za 04/2009 - ID262P0003, kde je odmena za nových
zákazníkov celkom 883,46 Eur a odmena za služby vo výške 806,61 Eur, teda ekonomická ekvivalencia

poskytovaných služieb bola rovnaká ako získavaných nových zákazníkov.

44. Žalobca napokon poukazuje na výpočet výšky odstupného v podaní zo dňa 20.8.2018, podľa ktorého
by výška odstupného podľa Smernice Rady 86/653/EHS a Správy Komisie k čl. 17 Smernice bola
199.243,43 Eur, žalobcom vypočítaná suma 137.029,91 Eur postupom podľa § 669 ObZ je nižšia
ako je vykonaný výpočet nároku na odstupné podľa Smernice Rady 86/653/EHS, podľa ktorej výška

odstupného pre žalobcu by mala byť 199.243,43 Eur, aj z tohto dôvodu je súdom priznaná suma
dôvodná.

45.Kvyjadreniužalobcužalovanývreplikeodmietoltvrdeniažalobcu,žebyvodvolaníuplatnilakúkoľvek
hmotnoprávnu argumentáciu po uplynutí koncentrovaných lehôt (zákonnej alebo sudcovskej) a novoty

v odvolacom konaní v rozpore s § 366 CSP. Zákaz novôt v odvolacom konaní neznamená, že by strana
nemohla reagovať na právnu argumentáciu súdu. Podľa žalovaného je daný odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. b) CSP a zotrváva na argumentácii v odvolaní. K časti II. A vyjadrenia žalovaný trvá
na tom, že prirovnanie činnosti žalobcu predajcom elektra Datart alebo NAY, ktoré použil v odvolaní, je
adekvátne, zamestnanec elektra zisťuje potreby zákazníka, hľadá pre neho najlepší produkt, vrátane

služieb, ktoré sú s ním spojené (napríklad prístup k sociálnym sieťam a pod.). Žalovaný opakuje, že
pokiaľ zákazníci, s ktorými uzatvoril zmluvu alebo dodatok v značkovej predajni, neuzatvorili tieto v
dôsledku aktívnej činnosti žalobcu, nárok na odstupné nevznikol. Žalovaný ďalej trvá na tom, že žalobca
nemohol vykonávať žiadne aktivity v smere získavania zákazníkov mimo priestoru značkovej predajne
bez súhlasu žalovaného (napr. čl. 9 bod 2 písm. b a článok 10 zmluvy o obchodnom zastúpení), rovnako

boli zmluvou limitované vlastné marketingové a reklamné aktivity žalobcu. Ak žalobca tieto aktivity
výnimočne mimo priestoru predajne vykonával, museli byť vopred odsúhlasené žalovaným, ktorý sa
na nich zúčastňoval a riadil prostredníctvom koordinátora (článok 24 bod 3 písm. e zmluvy). Výroky
generálneho riaditeľa Lančariča nespochybňujú, že žalovaný sa zásadným spôsobom podieľal na
výkoneobchodnéhozastúpeniaazískavanínovýchzákazníkov.KčastiII.Bvyjadreniažalobcužalovaný

poukazuje na doterajšie vyjadrenia, osobitne časť IV. odvolania a správu Európskej komisie, podľa
ktorej musí zástupca zohrávať aktívnu úlohu a len samotná existencia nového zákazníka, ktorý spadá
do územnej pôsobnosti jeho zmluvy o exkluzívnom zastúpení, nebude automaticky stačiť. Žalovaný
nemal so žalobcom dojednané výhradné zastúpenie v regióne, existujúci zákazníci či záujemcovia o
služby išli logicky do značkovej predajne bez toho, aby žalobca vyvinul akúkoľvek aktivitu. K časti II.

C vyjadrenia žalobcu žalovaný uvádza, že skutočnosť, že predajná sieť žalovaného pozostávala z tzv.
autorizovaných a neautorizovaných prevodcov, je zrejmá z výpovede svedka U.Q.. Žalovaný súhlasí so
žalobcom, že počet uzavretých zmlúv je zrejmý z príloh každej faktúry, avšak v žiadnom prípade nejde o
18.000 zmlúv, nakoľko žalobca do celkového počtu získaných zmlúv zahŕňa všetky transakcie, vrátane
transakcií neobchodného, príp. čisto administratívneho charakteru. Žalovaný poprel počet zákazníkov

získaných žalobcom, pretože ich získanie nebolo výsledkom jeho samostatnej aktivity, resp. vlastnej
obchodnej iniciatívy, logicky preto nemohol uviesť žiaden konkrétny počet zmlúv, ak má za to, že žalobca
ani jednu zmluvu nezískal v dôsledku samostatnej obchodnej aktivity. K časti II. D vyjadrenia žalobcu
žalovanýpoukazujenato,žeúdajeARPUvzávislostiodpoužitejmetodikymôžuvychádzaťajzvýnosov,
ktoré má telekomunikačný operátor od iných operátorov z činností na tzv. veľkoobchodných trhoch

(poplatky za prístup a prepojenie). Údaje o ARPU, ktoré uviedol žalovaný, boli navyše prezentované za
účelom preukázania vývoja trhu žalovaného, nie za účelom výpočtu výhod. Údaje o ARPU, ktoré uviedol
žalobca, zahŕňajú výnosy od zákazníkov patriacich do bytového segmentu aj do segmentu tzv. firemných
zákazníkov, ktoré z dôvodu rozsahu využívania služieb podstatne navyšujú ARPU. Ak by teda bolo
potrebné použiť údaje ARPU na výpočet výhod, bolo by potrebné určiť ARPU vychádzajúci zo segmentu

bytovýchzákazníkov.KčastiII.Evyjadreniažalobcu,kpočtužalobcomzískanýchzmlúvžalovanýpoprel
počet zákazníkov získaných žalobcom ako takých a otáznou by mohla byť povaha zákazníkov, ktorí už
malisožalovanýmuzavretúzmluvuauzavrelivznačkovejpredajniďalšiuzmluvunainýtypslužieb,kedy
vyvstáva otázka, či ide o existujúcich zákazníkov, pri ktorých došlo k rozvinutiu obchodu, a ak áno, či bolototorozvinutieobchoduvýznamné.Tvrdeniežalobcu,žepodpísanienovejzmluvysostarýmzákazníkom
vytvára ekonomický ekvivalent získania nového zákazníka po dobu dvojročnej viazanosti neobstojí pri
tzv. výmenách, t.j. zákazníkoch, ktorí využili ponuku žalovaného na kúpu akciových mobilných zariadení,

nedochádza tu k uzatvoreniu novej zmluvy, ale len dodatku k zmluve, ktorá sa štandardne uzatvára na
dobu neurčitú. Uzavretie dodatku k zmluve s dvojročnou viazanosťou, prípadne kratšou, nie je možné
považovať za ekonomicky ekvivalentné s uzavretím novej zmluvy. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že
obvyklý čas trvania výhod podľa správy komisie sú 2 až 3 roky. Argument žalobcu, že v prípade výmeny
si zákazníci objednávali služby vo väčšom rozsahu, preto nešlo len o pokračovanie zmluvného vzťahu

s existujúcim zákazníkom, nezodpovedá skutočnosti. Pokiaľ ide o výpočet výhod, ktoré žalobca vyčíslil
sumou 2.256.217 Eur, žalovaný toto popiera a odkazuje na svoje podanie zo dňa 23.11.2021. K časti
II. F vyjadrenia žalobcu žalovaný uvádza, že miera prínosu žalovaného na získaní nových zákazníkov
alebo rozvinutí obchodu s existujúcimi je s ohľadom na zákonné kritérium spravodlivosti kľúčová pre
posúdenie, či žalobcovi vôbec vznikol nárok na odstupné, rovnako je kľúčová pre určenie jeho výšky. To,
že účasť zastúpeného bola definovaná v zmluve vo forme zmluvných povinností je irelevantné. K časti

II. G vyjadrenia žalobcu žalovaný uvádza, že pri určení výšky odstupného je potrebné rozlišovať medzi
províziou a odmenou, za odmenu sa považuje všetko plnenie, ktoré ako protihodnotu za výkon činnosti
získava od zastúpeného obchodný zástupca, pojem provízia definuje smernica ako tú časť odmeny,
ktorej výška sa mení v závislosti od odpočtu, resp. hodnoty obchodov. Ak teda vznikne obchodnému
zástupcovi nárok na odstupné, malo byť určené postupom podľa § 669 ods. 1, 2 ObZ (3 etapy) iba

z provízie, nie z odmeny. Odmena, ktorá bola vyplácaná žalovaným žalobcovi v rámci takzvaného
bonusovéhoprogramu,nemalapovahuprovízieapodstatnáčasťtakýchtoodmienpredstavovalaúhradu
nákladov žalobcu žalovaným. K časti II. H žalovaný odkazuje na vyjadrenie k počtu získaných zmlúv,
zdôrazňuje nemeckú vnútroštátnu úpravu, ktorá ide nad rámec úpravy smernice 86/653/EHS a dikciu §
669ods.2písm.b)ObZ,stanoviskogenerálnehoadvokátaMaduraatiežrozsudokNSČRsp.zn.32Cdo

3359/2011. V tejto časti žalovaný zdôrazňuje, že ukončením zmluvy nestratil žalobca žiadnu províziu za
uskutočnené obchody, ale len možnosť uzatvárať obchody do budúcna, sanovanie ktorej nie je účelom
vyplateniaodstupného.KčastiII.Ižalovanýpoukazujenato,žerozsudokNajvyššiehosúduHolandskaz
02.11.2012, podľa ktorého je na účely určenia výšky odstupného potrebné brať do úvahy hrubú odmenu,
preto základ pre určenie výšky odstupného zahŕňa tiež zaplatené náklady, nemá povahu rozhodnutia

najvyššej súdnej autority, na ktorý mal konajúci súd prihliadať. K časti II. J vyjadrenia žalovaný uvádza,
že historicky ukončil zmluvy o obchodnom zastúpení s viac ako 300 obchodnými zástupcami, pričom
odstupné bolo vyplatené len niekoľkým, vyvodzovanie všeobecného záveru neobstojí. Žalovaný ďalej
poukazuje na čl. 26 bod 13 zmluvy o obchodnom zastúpení, podľa ktorého sa spoločnosť Orange
a obchodný zástupca dohodli, že ak vznikne obchodnému zástupcovi za činnosť vykonávanú podľa

tejto zmluvy (vrátane za činnosť vykonávanú na základe pôvodnej zmluvy v zmysle čl. 27 bod 21
zmluvy, pričom pod pojmom pôvodná zmluva sa rozumie zmluva v zmysle článku 27 bod 19) po
skončení zmluvy nárok na odstupné, výška odstupného bude predstavovať sumu vo výške priemernej
jednomesačnej provízie. Z uvedeného je zrejmé, že v zmluve sa strany dohodli len na výške odstupného
pre prípad, že naň obchodnému zástupcovi vznikne nárok, žalovaný žiadne odstupné negarantuje. K

časti II. K vyjadrenia žalobcu žalovaný uvádza, že mechanizmus automatického predlžovania zmluvy
bol dohodnutý výlučne z administratívnych dôvodov, z dikcie zmluvy je však zrejmé, že na predĺženie
zmluvy nemá žiadna zmluvná strana nárok. Žalovaný rovnako odmieta argumentáciu, ktorú si osvojil
súd prvej inštancie, že žalobca spolupracoval so žalovaným už od počiatku jeho pôsobenia na trhu,
teda v čase, keď žiadnych zákazníkov v regióne nemal ani s argumentáciou žalobcu, že si nemohol

uplatniť odstupné za predchádzajúce zmluvy, čo by malo pri posudzovaní kritéria spravodlivosti byť
zohľadnené. Ak žalobca argumentuje aj tým, že zabezpečil pre žalovaného nesporné výhody tým, že
výkonom činnosti budoval, podporoval a rozvíjal a šíril dobré meno spoločnosti Orange jej goodwillu a
obchodnej známky, žalovaný opätovne poukazuje na svoje masívne investície do reklamy a marketingu.
K existencii údajnej faktickej konkurenčnej doložky žalovaný už poukazuje na svoje predchádzajúce

vyjadrenie z 23.11.2021. K časti II. L žalovaný k výkladu pojmu provízie, ktoré obchodný zástupca stráca,
opakovane poukazuje na druhú fázu určovania odstupného, pričom nie je možné § 669 ods. 1 písm.
b) Obchodného zákonníka vykladať tak, že náhradu (odstupné), ktorá zodpovedá strateným províziám,
je možné pri posudzovaní kritériá spravodlivosti len znižovať. V súvislosti s ušlou províziou žalovaný
poukazuje na odvolanie. Žalovaný zotrváva na stanovisku, že kritériami pre hodnotenie kvality činností

vykonávaných obchodnými zástupcami neboli výsledky predaja. K časti III. N žalovaný uvádza, že si
v roku 2011 uplatnil sumu 137.029,91 Eur na zníženie základu dane, faktúru žalobcu považoval za
bezpredmetnú z dôvodu, že pohľadávku žalobcu neuznáva, preto nebolo jeho povinnosťou ju vrátiť.
K časti III. O vyjadrenia žalobcu žalovaný poukazuje na to, že podaním zo dňa 09.05.2018 predložilvlastný výpočet odstupného vypracovaný postupom podľa správy Európskej komisie, na postup výpočtu
odstupnéhopodľanejpoukazujúajrozhodnutiaSúdnehodvora,konkrétneC-348/07aC-465/04.Trvána
tom, že súd prvej inštancie neposkytol žalovanému riadne vysvetlenie, prečo je žalovaným predložený

výpočet odstupného nesprávny. K časti III. P vyjadrenia žalobcu podľa žalovaného neobstojí argument,
že provízia je všetko, z čoho obchodný zástupca platí licenčný poplatok, tento záver nie je možné
odvodiť ani z ustanovení zmluvy o obchodnom zastúpení, na ktoré poukazuje žalobca. Žalovaný
opakovane dáva do pozornosti čl. 64 ods. 5 zmluvy, podľa ktorého jednotlivé druhy bonusov sa nebudú
s výnimkou osobitného bonusu započítavať obchodnému zástupcovi na účely výpočtu jeho priemernej

ročnej provízie podľa zákona, a teda rozumej určenia výšky odstupného, teda nemali byť zahrnuté
do základu, z ktorého žalobca určil výšku odstupného. K časti III. R vyjadrenia žalobcu žalovaný
opakovane poukazuje na potrebu rozlišovania medzi províziou a odmenou. K časti III. S žalovaný
uvádza, že výška odmien obchodného zástupcu za predaj doplnkových služieb predstavuje značnú
časť jeho príjmov z výkonu obchodného zastúpenia, v prípade tzv. výmenárov pokiaľ ide o doplnkové
služby sumu odmien zástupcu za predaj doplnkových služieb nie je možné merať, respektíve hodnotiť,

či doplnková služba, ktorú si objednal konkrétny zákazník nad rámec svojho paušálu, predstavuje
ekonomický ekvivalent získania nového zákazníka, ide totiž o navzájom nesúvisiace veci. Naviac v rámci
odmien za doplnkové služby, ktoré žalobca zarátal do základu pre výpočet odstupného, sú aj odmeny za
rôzne početné administratívne úkony, ako napríklad zriadenie inkasa, teleplatba a podobne. K časti III. T
vyjadrenia žalovaný výpočet odstupného predloženého žalobcom namieta z dôvodu jeho nesprávnosti,

ako uvádza vo svojom odvolaní. K časti III. U vyjadrenia žalovaný zaujal stanovisko k zásade rovnosti
zaobchádzania, podotýka, že takáto zásada sa v obchodnoprávnych vzťahoch neuplatňuje.

46. Žalobca doručil k odvolacej replike žalovaného odvolaciu dupliku, odvolací súd konštatuje, že obsah
odvolacej dupliky sa v značnom rozsahu argumentačne zhoduje s vyjadrením žalobcu k odvolaniu

žalovaného. Žalobca uvádza, že v poradí prvý a druhý rozsudok súdu prvej inštancie sú čo do základu
nároku rovnaké (priznanie nároku žalobcovi na odstupné) s určením odlišnej výšky odstupného a
špecifikáciou výšky odstupného. Poukazuje na to, že žalovaný opakovane napáda vec čo do základu
nároku a uvádza rovnaké odvolacie argumenty, nešpecifikované na osobu žalobcu, ale zhodné vo
všetkých súdnych konaniach medzi bývalými obchodnými zástupcami a žalovaným, čím nehospodárne

navyšuje rozsah svojho podania, preto aj vyjadrenie žalobcu je k rovnakým odvolacím argumentom
žalovaného totožné. Špecifickosť v postavení žalobcu sa prejavila aj v tom, že žalovaný žalobcovi už
priznal vyplatenie odstupného. Žalovaný v úplne identických prípadoch uznával nároky obchodných
zástupcov na vyplatenie odstupného po ukončení Zmluvy o obchodnom zastúpení, vyslovene v
dohodách uviedol, že uznáva nárok obchodného zástupcu na odstupné z dôvodu, že výsledky činnosti

obchodného zástupcu boli dosiahnuté najmä vďaka jeho kľúčovej logistickej, právnej, komunikačnej a
propagačnej podpore. Žalobca poukazuje na zásadu rovnosti zaobchádzania, keď musia byť rovnaké
okolnosti posudzované aj pri žalobcovi. Žalovaný uzavrel so žalobcom mimosúdne dohody na jeho
iné predajne, ktoré žalobca prevádzkoval, kde mu žalovaný dobrovoľne priznal 94%, resp. 84% a
niet žiadneho legitímneho a ani rozumného dôvodu, pre ktorý by mala byť takému istému žalobcovi

priznaná iná výška odstupného pri tejto predajni, keď žalovaný nepreukázal iné, horšie, negatívne
správanie sa, či výsledky činnosti žalobcu pri tejto predajni. Súd prvej inštancie vo veľmi podrobnom
odôvodnení reagoval na všetky podstatné sporné okolnosti, uviedol vyjadrenia strán sporu, uviedol
svoj názor a riadne ho odôvodnil. Pokiaľ ide o novoty v odvolaní žalovaného, žalobca zotrváva na
svojich tvrdeniach vo vyjadrení zo dňa 13.6.2022. Za neudržateľný považuje žalobca názor, že výška

podstatných výhod zastúpeného po ukončení obchodného zastúpenia sa rovná výške „ušetrenej“
nevyplatenej provízie. Aj samotné vysvetľovanie ponuky a „presviedčanie“ zákazníkov, aby uzavreli
zmluvu so žalovaným (a nie s konkurenciou) je činnosť smerujúca k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv,
ako aj „dojednávaním a uzatváraním obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet“ ako upravuje § 652
ObZ. Zmluva nezakazovala, aby žalobca realizoval aj vlastnú činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv

pre zastúpeného, žalovaný si v tomto smere zamieňa realizovanie reklamných kampaní s činnosťami
obchodného zástupcu smerujúcimi k získaniu zákazníkov. Zmluvná dokumentácia potvrdzovala a
predpokladala, že obchodný zástupca bude robiť aj extra či inovatívne činnosti, ktorých výkon sa
odzrkadľoval v priznaných bonusoch. V konaní bolo preukázané, že žalovaným tvrdený dôvod návštevy
zákazníka v predajni, reklamná kampaň, mala vplyv asi 36%, ale v tom je zahrnutá aj regionálna

reklamná kampaň realizovaná žalobcom. Zákazníci na základe celorepublikovej kampane mali len
základnú informáciu, že je tu Orange, že ponúka nejaké „výhodné“ paušály či služby, konkrétne okolnosti
nepoznali. Svedkovia potvrdili, že zákazníci neboli pri vstupe do predajne rozhodnutí, aký produkt by
chceli, rozhodli sa až na základe činnosti obchodného zástupcu; teda reklama na nich nemala žiadenkľúčový vplyv, ani neboli vždy rozhodnutí, že pôjde o produkt žalovaného. V počte 18.000 získaných
zmlúv sčítaním všetkých zmluvných úkonov (len vo forme aktivácii rôznych služieb žalovaného - nové,
výmeny, zmeny) je súčet viac ako 18000 a neboli tam zahrnuté žiadne administratívne úkony. Žalovaný

bol povinný uviesť svoje skutkové tvrdenia v tomto smere (koľko zmlúv teda malo byť sprostredkovaných
podľa jeho názoru). Žalobca do počtu zmlúv zahrnul len zmluvné operácie vo forme aktivácii rôznych
služieb žalovaného, nové, výmeny, zmeny, v žiadnom prípade nezahrňoval úkony administratívneho
charakteru. Pokiaľ ide o hodnotu ARPU v súvislosti s výpočtom výhod pre žalovaného z obchodov,
ktoré získal žalobca, žalobca použil hodnotu, ktorá bola oficiálne publikovaná. Žalovaný opätovne

vytvára nové „teórie“, že ide o ARPU bytových zákazníkov, resp. ARPU zákazníkov-firiem resp. ich
kombinácia, ktoré netvrdil počas konania pred súdom prvej inštancie. Okolnosť, že zákazník mal
uzavretú jednu zmluvu, a následne uzavrel ďalšiu zmluvu na iné služby, neznamená, že nejde o
žalobcom získaného zákazníka. Aj „prehovorenie“ zákazníka na uzavretie zmluvy na iné služby je
činnosťou obchodného zástupcu, ktorý pre zastúpeného získal nový zmluvný kontrakt. Určenie 2 rokov
ako prínos pre žalovaného zo zákazníkov, ktorých mu sprostredkoval žalobca, je minimálne časové

obdobie, samotná Správa Európskej komisie uvádza, že štandardným obvyklým časom trvania výhod
je doba 2-3 roky. Nové zazmluvnenie viazanosti malo pre žalovaného rovnaký ekvivalent ako nová
zmluva.Žalobcapovažujezalogické,žepokiaľžalovanýposkytujeprovíziuzatakútoobchodnúoperáciu
(dodatok k zmluve s viazanosťou, tzv. výmenár) v rovnakej, ak nie vyššej výške ako províziu za
nového zákazníka, takáto obchodná operácia má pre žalovaného rovnaký význam v rovine ekonomickej

ekvivalencie. Vo vzťahu ku kritériu spravodlivosti a zásluhovosti žalobca odkazuje na svoje vyjadrenie
k odvolaniu. Okolnosť, že žalovaný plnil povinnosti zo Zmluvy o obchodnom zastúpení nemôže byť
dôvodom na nepriznanie nároku na odstupné s odôvodnením, že takýto nárok žalobcovi ani nevznikol.
Pokiaľ sa zmluvné strany dohodli, že za existencie plnenia viacerých povinností na strane žalovaného
(vrátane celorepublikovej mediálnej kampane) žalobca má stále nárok na dohodnutú výšku provízie,

z takejto výšky provízie je nutné vychádzať aj pri výpočte odstupného a nemožno plnenie povinností
na strane žalovaného označiť za dôvody nenaplnenia podmienky „spravodlivosti“ podľa § 669 ods.1
písm. b) ObZ alebo za dôvody, pre ktoré by sa mala žalobcovi znížiť výška odstupného. V prípade
argumentu žalovaného o vplyve nákladov na výšku odstupného žalobca poukazuje na rozhodnutie
NSSR sp. zn. 5Obo38/2008, z ktorého vyplýva, že okolnosť poskytovania prípadných finančných

výpomocí zo strany zastúpeného obchodnému zástupcovi, nemá vplyv na vyplatenie odstupného ani
z hľadiska zákonnej úpravy, ani z hľadiska spravodlivosti (ekvity). V žiadnom prípade žalobca do
výpočtu priemernej provízie vyplatenej v posledných rokoch nezahrnul platby, ktoré poskytol žalovaný
na preúčtovanie nákladov žalobcu. Z výkladovej správy Smernice, rozhodnutí NSSR, ESD vyplýva,
že pri určovaní nároku na odstupné a jeho výšky nemá vplyv okolnosť, či boli všetky provízie už

vyplatené alebo nie. Obchodný zástupca stráca nárok na províziu, ktorú by mal z v budúcnosti
uskutočnených obchodov so zákazníkmi, ktorých získal. Rovnako je nutné prihliadnuť na pokračujúce
prínosy žalovaného (zastúpeného) v dôsledku úsilia obchodného zástupcu (žalobcu) a goodwill, ktorý
žalobca vytvoril. Žalobca ďalej opakovane poukázal na to, že nemohol s určitosťou predvídať dátum
reálneho ukončenia, viac ako 10 ročnou činnosťou v danom regióne vytváral spoľahlivú značkovú

predajňu, posilňoval goodwill Orange, na čo je taktiež nutné prihliadnuť pri posudzovaní spravodlivosti
a výšky odstupného. Ustanovenie § 669 ObZ neurčuje spôsob vyčíslenia výšky odstupného, ale len
jeho maximálnu výšku, ktorá nesmie presiahnuť ročný priemer provízií za posledných 5 rokov (§
669 ods.2 ObZ). Súd prvej inštancie správne poznamenal (časť 119), že členské štáty majú mieru
voľnej úvahy, ktorú môžu využiť pri určení výšky odstupného a správne poukázal v ods. 123, že

žalovaný „zamieňa podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre vznik samotného nároku na zaplatenie
odstupného s kritériami vymedzenými pre určenie maximálnej výšky odstupného“. Žalovaný namieta,
že vyčíslil výšku odstupného podľa postupu uvedeného v Správe EK a súd v napádanom rozsudku
neuviedol, prečo tento výpočet neakceptuje, k čomu žalobca uvádza, že je rozdiel postup výpočtu a
implementácia jednotlivých „premenných“ do doporučovanej „rovnice“ výpočtu. Žalovaný vo svojom

výpočte „neakceptoval“ zmluvné obchody a provízie vyplatené za viaceré obchodné činnosti (tzv.
výmenári, kvalitatívne bonusy, kategorizácia predajní podľa obratu, a ďalšie položky), na čo súd prvej
inštancie riadne reagoval, viď. ods. 121 - 124. Žalobca uvádza, že predložil výpočet odstupného podľa
Správy EK k Smernici, pričom podľa takého postupu by výška odstupného (v 100% rozsahu) bola
196.421,- Eur (výpočet v podaní žalobcu zo dňa 28.9.2017) oproti 137.027,91 Eur (v 100% rozsahu)

pri výpočte podľa slovenského Obchodného zákonníka. V prípade námietok, že obchodné transakcie
- doplnkové služby neboli ekvivalentné k získaniu nového zákazníka, preto provízie za takéto operácie
nemajú byť súčasťou výpočtu priemernej provízie žalobca uvádza, že provízie za takéto operácie boli
čo do výšky v rovnakej hodnote ako napr. za provízie nových zákazníkov.47. K tomuto vyjadreniu žalobcu doručil svoje vyjadrenie žalovaný zo dňa 21.9.2022, v ktorom opätovne
zhrnulauviedolužprodukovanéargumentyatvrdeniazosvojichskoršíchpodanízhodnesichobsahom.

48. Žalovaný ďalej doručil dňa 8.4.2024 odvolaciemu súdu na vedomie uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Obdo/50/2022 zo dňa 29.2.2024, ktorým bolo vyhovené dovolaniu žalovaného v obdobnej veci
žaloby bývalého obchodného zástupcu žalovaného o zaplatenie odstupného s vyjadrením, že uznesenie
je aplikovateľné aj na prejednávanú vec.

49. K predloženému uzneseniu Najvyššieho súdu SR sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 5.5.2024,
uviedol, že ide o dovolacie rozhodnutie v konaní Okresného súdu Bratislava II, č.k. 26Cb/176/2014,
ktorého účastníkmi boli iné subjekty a predmet, rozsah a podrobnosti daného sporu odlišné, preto
ho nie je možné priamo aplikovať na toto konanie. Ďalej poukázal na to, že žalovaný neuviedol,
aké právne názory z uznesenia NS SR, č.k. 4Obdo/50/2022 sa majú aplikovať. Žalobca postupoval

v súlade so slovenským právom (§ 669 Obchodného zákonníka), keď uplatňoval maximálnu hranicu
(a na základe námietok žalovaného súd skúma okolnosti prípadu na prípadné zníženie), ako aj v
súlade so Smernicou 86/653/EHS (čl. 17 ods.2 písm. a a písm. b Smernice) a jej eurokonformným
výkladom, ktorý aj v zmysle Správy Komisie je rôzny, avšak aj takýto výklad (maximálny limit, ktorý je
prípadne znižovaný od okolností konkrétneho prípadu) je komfortný so Smernicou a v tomto smere je

ponechanýnavnútroštátneprávo(§669ods.2Obchodnéhozákonníka).Zuvedenéhovyplýva,žepokiaľ
sa odkazuje na nemecký spôsob výpočtu, tento nie je prameňom práva Slovenskej republiky, nepatrí
pod právo EU aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalobca preto postupoval správne, keď uplatnil svoj
nárok podľa § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka. V prípade právnych záverov Najvyššieho súdu SR
vo vyššie uvedenom uznesení žalobca uviedol, že tieto sú v úplnej zhodne s rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II č. k. 26Cb/6/2014 - 2069 zo dňa 10.2.2022 a je zrejmé, že rozsudok súdu prvého
stupňa je nevyhnutné potvrdiť. Súd prvej inštancie úvahu o priznaní danej výšky odstupného (uvedenej
vo výroku rozsudku) riadne zdôvodnil v rozsahu podľa zrušujúceho rozsudku odvolacieho súdu č. k.
2Cob/203/2019 a eurokonformne v súlade so Smernicou 86/653/EHS. Žalobca preto zastáva názor, že
súd prvej inštancie riadne zohľadnil kritériá vymedzené v § 669 ods.1 písm. a) a písm. b) Obchodného

zákonníka aj pri určovaní výšky priznaného odstupného. Žalobca zastáva názor, že použitie presného
spôsobu výpočtu podľa Správy Komisie by bolo (aj pri použitá čísiel migrácie podľa žalobcu, aj pri
použití čísiel migrácie podľa žalovaného) pre žalobcu priaznivejšie ako spôsob výpočtu zo strany súdu
prvej inštancie. Predmetné uznesenie NS SR teda nemá priamy dopad na toto konanie vo forme
automatického zrušenie rozsudku. Vzhľadom na výsledok spôsobu výpočtu podľa Správy Komisie, ktorý

je ešte vyšší ako rozsudkom priznaný nárok, keď žalobca odvolanie nepodal, je napadnutý rozsudok
potrebné potvrdiť.

50. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

51. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania žalovaného bez nariadenia
pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený
na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením dňa 18.11.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie
a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne
správny.

52. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia čo do základu

uplatneného nároku vzhľadom na to, že žalovaný namieta záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi
nárok na vyplatenie odstupného vznikol, ako aj čo do výšky priznaného odstupného. Odvolací súd
po oboznámení sa s obsahom odvolania konštatuje, že odvolacia argumentácia žalovaného v zásade
kopíruje jeho procesnú obranu uplatnenú v konaní pred súdom prvej inštancie a neobsahuje žiadne
námietky, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal.

53. V prípade časti odvolania týkajúcej sa základu nároku, teda namietanej nesprávnosti záveru súdu
prvej inštancie, že žalobcovi právo na odstupné vzniklo, žalovaný namieta, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že získal vlastnou aktivitou, resp. obchodnou iniciatívou prezastúpeného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený
má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Samotná činnosť žalobcu ako obchodného
zástupcu mala mať podľa odvolateľa len administratívny charakter a vzhľadom na marketingovú kampaň

žalovanéhosažalobcanepodieľalnazískavanízákazníkovavýznamnomrozvojiobchodovsdoterajšími
zákazníkmi, podľa žalovaného za takúto aktívnu činnosť nie je možné považovať iba prevádzkovanie
značkovej predajne žalovaného ani samotné vysvetľovanie ponuky záujemcom o služby žalovaného,
ktorí navštívili predajňu. Ďalej tiež namieta pre prípad, že sa odvolací súd s námietkou absencie
vlastnej aktivity žalobcu nestotožní, že nebolo naplnené kritérium spravodlivosti pre vznik práva žalobcu

na odstupné, čo odôvodňuje tým, že žalobca zánikom zmluvy nestráca žiadnu províziu z nových
zákazníkov, ktorých ako obchodný zástupca získal alebo doterajších zákazníkov, s ktorými významne
rozvinul obchod; nebol v prípadných budúcich podnikateľských aktivitách obmedzený konkurenčnou
doložkou (nebola dojednaná) ako aj ďalšími okolnosťami spolupráce žalobcu a žalovaného, najmä
vysokou mierou účasti žalovaného na prevádzke značkovej predajne.

54. Odvolací súd sa s námietkami žalovaného nestotožnil. Už v predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci
(rozsudok č. k. 2Cob/203/2019-1984) zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi
nárok na odstupné vznikol a žalovaný ani v priebehu ďalšieho konania nepreukázal žiadne skutkové
okolnosti,ktorébymohliviesťkrevíziizáveruodvolaciehosúduvovzťahukzákladuuplatnenéhonároku.
S námietkou žalovaného o absencii aktívnej činnosti žalobcu tým, že údajne len prevádzkoval značkovú

predajňu žalovaného, resp. len vysvetľoval ponuku záujemcom o služby žalovaného, ktorí navštívili
predajňu, sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním
v konaní pred súdom prvej inštancie (listinné dôkazy, faktúry s prílohami, výpovede svedkov Q. T.,
C. T., vyjadrenie svedkyne A., spoluprácu so žalobcom hodnotila dobre), ako aj konaním samotného
žalovaného v priebehu trvania zmluvného vzťahu so žalobcom. V prípade absencie aktívnej činnosti

žalobcu by žalovaný nemal právny dôvod priznávať a vyplácať žalobcovi provízie zo sprostredkovaných
obchodov alebo mimoriadne kvalitatívne bonusy nad rámec bežnej provízie. V konaní bolo preukázané,
že činnosťou žalobcu prišlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k významnému rozvinutiu
obchodu s doterajšími zákazníkmi, pri odstupnom podľa odvolacieho súdu ide práve o zohľadnenie
zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo žalobcovi z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv, ako

aj výšky provízií je zrejmé, že žalobca ako obchodný zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný
má výhody vyplývajúce z týchto obchodov. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý
zdôraznil, že aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca dosahoval nadpriemerné výsledky oproti ostatným
obchodným zástupcom pôsobiacim v tejto oblasti aj v rámci celoslovenských hodnotení. Ak by činnosť
žalobcu mala spočívať iba v administratívnych úkonoch, nebol dôvod, aby sa žalovaný zaväzoval v

zmluve hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať ich súťaž. Z výpovede žalobcu vyplýva,
že sa v celoslovenských hodnoteniach žalovaného (ktoré sa vykonávali každý polrok) spomedzi 170
predajných miest v danom období vždy umiestňoval v prvej 10 najúspešnejších predajcov, odvolací súd
tuzdôrazňuje,žetietoskutkovétvrdeniažalovanýnesporoval.AkovyplývazvýsluchusvedkaT.(viď.bod
47 odôvodnenia napadnutého rozsudku), žalobca bol dokonca osobitne ocenený a žalovaný dokonca

prevzal od žalobcu aj niektoré jeho pracovné postupy. Pokiaľ v súvislosti s námietkou absencie vlastnej
aktivity žalobcu žalovaný namieta, že súd prvej inštancie prevzal tvrdenia žalobcu, že v rokoch 2007 až
2011 získal 18.005 zmlúv (za posledných 5 rokov) a za toto obdobie fakturoval žalovanému provízie v
celkovej sume 685.199,57 Eur, avšak k existujúcim zákazníkom, s ktorými údajne významne rozvinul
obchod, zaradil všetkých zákazníkov, s ktorými v rozhodnom období zrealizoval na predajnom mieste

akúkoľvek operáciu, dokonca aj administratívneho charakteru, toto skutkové tvrdenie nepreukázal. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalobca pri výpočte zmluvných úkonov vychádzal s poukazom na § 660 ods.
4 Obchodného zákonníka v spojení s čl. 14 Zmluvy o obchodnom zastúpení z výpočtu úhrnnej odmeny
obchodného zástupcu za kalendárny mesiac zo zmluvných úkonov odmeňovaných províziou, tento
výpočet vypracovával žalovaný a vyplýva z neho výška provízie, druh a počet jednotlivých obchodov

sprostredkovaných žalobcom, k čomu žalobca predložil listinné dôkazy (faktúry s prílohami). Odvolací
súd sa nestotožnil ani s námietkou, že pri žiadnom z existujúcich zákazníkov doplnkových služieb a tzv.
výmenárov nešlo o také zvýšenie obchodu, ktoré by bolo možné považovať za ekonomicky ekvivalentné
získaniu nového zákazníka. Pre oblasť podnikania žalovaného v oblasti telekomunikačných služieb je
potrebné považovať za ekonomicky ekvivalentné získaniu nového zákazníka aj rozšírenie služieb u

existujúceho zákazníka o doplnkovú službu (t.j. ďalšiu, novú zákazníkom odoberanú službu), či tzv.
výmenárov, ktorí preberajú záväzok zotrvať v zmluvnom vzťahu práve so žalovaným po ďalšie zmluvne
fixne dojednané obdobie, teda nejde o pôvodne dojednaný rozsah záväzku, nakoľko tento sa zvyšuje
už samotným predĺžením doby viazanosti, po ktorú nie je možné zmluvný vzťah ukončiť zo stranyzákazníka žalovaného. Pokiaľ žalovaný namieta skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca
vykonával činnosť obchodného zástupcu už od roku 1997, od počiatku pôsobenia žalovaného na trhu,
kedy žiadnych zákazníkov v regióne nemal, odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej

inštancie bolo tvrdenie, že žalobca vykonával činnosť obchodného zástupcu pre žalovaného už od
roku 1997 nepopretým skutkovým tvrdením. Žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie
procesnú obranu, že by v dotknutom regióne konkrétni ním označení neautorizovaní predajcovia, s
ktorými by bol v zmluvnom vzťahu, zohrali mimoriadne významnú úlohu pri rozširovaní zákazníckej
skupiny žalovaného. Takto všeobecne uplatnené skutkové tvrdenie žalovaného v odvolaní ani nie je

možné posúdiť vo vzťahu k námietke miery konkrétneho prínosu takýchto neautorizovaných predajcov
vo vzťahu k prínosu žalobcu (ak teda aj nejakí boli, čo ale žalovaný neuvádza). Žalovaným tvrdená
skutočnosť, že po začatí jeho činnosti na území SR boli predajne otvárané postupne a už po prvých
týždňoch pôsobenia na území Slovenskej republiky mal Globtel GSM 10.000 zákazníkov a na konci
prvého roka pôsobnosti na slovenskom trhu dvakrát viac zákazníkov ako konkurencia, je vo vzťahu k
prejednávanej veci bez významu, nakoľko nevypovedá o konkrétnom počte zákazníkov žalovaného v

dotknutom regióne ku dňu vzniku zmluvného vzťahu so žalobcom v r. 1997. Odvolací súd sa nestotožnil
ani s námietkou nesprávnosti údaju o ARPU, ktorú žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie
bez dokazovania prevzal tvrdenie žalobcu na účely určenia predpokladaného prospechu žalovaného,
v nadväznosti na čo potom aj nesprávne ustálil sumu 1.754.391,66 Eur predpokladaného výnosu
za obdobie 2007 až 2011, z čoho mal nesprávne ustáliť, že žalobcovi nárok na odstupné vznikol.

Odvolací súd nevzhliadol žiadnu nesprávnosť v postupe súdu prvej inštancie, ktorý sa stotožnil so
spôsobom určenia výnosu získaného žalovaným zo žalobcom sprostredkovaných a uzatvorených
obchodov na základe priemerného ročného výnosu žalovaného na jedného zákazníka, vychádzajúc
z informácií zverejnených samotným žalovaným (teda údajov o ziskovosti žalovaného zverejnených
samotným žalovaným) a neprihliadol na výpočet žalobcu vychádzajúci len zo všeobecných údajov o

priemernej ziskovej marže firiem na Slovensku a priemernej ziskovej marže firiem podnikajúcich v oblasti
telekomunikácii zverejnených na internetovej stránke podnikajte.sk. Námietkami žalovaného v odvolacej
replike vo vzťahu k údajom o ARPU predloženému žalobcom, ktoré majú podľa žalovaného zahŕňať
výnosy od zákazníkov tzv. bytového segmentu ako aj segmentu tzv. firemných zákazníkov, ktoré údajne
podstatne navyšujú sumu ARPU, a preto by bolo potrebné pre výpočet výhod určiť ARPU zo segmentu

bytovýchzákazníkov,saodvolacísúdakoneurčitýminezaoberal.Odvolaciemusúdujeúvahaodvolateľa
úplne nezrozumiteľná a nenachádza logický ani právny dôvod, pre ktorý by sa mali zohľadňovať pri
výpočte výhod len tzv. bytoví zákazníci. K argumentácii odvolateľa, že suma výnosov predstavuje
hrubý výnos na zákazníka nezohľadňujúci náklady, preto z nej nie je možné odvodiť existenciu a výšku
finančných výhod žalovaného (vo výške 1.754,391,66 Eur) odvolací súd uvádza, že žalovaný netvrdil

a ani nepreukázal, že nešpecifikované náklady žalovaného akýmkoľvek spôsobom súvisia práve so
zmluvnými vzťahmi so získanými zákazníkmi.

55. Pokiaľ žalovaný namieta, že pre priznanie nároku na odstupné nebolo naplnené kritérium
spravodlivosti z dôvodu, že žalobca zánikom zmluvy nestráca žiadnu províziu z nových zákazníkov,

ktorých ako obchodný zástupca získal alebo doterajších zákazníkov, s ktorými významne rozvinul
obchod, nakoľko mu už boli všetky provízie za obchody uzatvorené počas trvania zmluvy vyplatené,
odvolací súd v prvom rade poukazuje na žalovaným predložené Uznesenie Najvyššieho súdu SR
č. k. 4Obdo/50/2022 zo dňa 29.02.2024, ktorý v bode 46 a 47 odôvodnenia odkazuje na výklad čl.
17 Smernice v kontexte obdobnej skutkovej situácie, kde predmetom sporu bol nárok obchodného

zástupcu na náhradu za klientelu, ktorú pre zastúpeného získal počas trvania zmluvy o obchodnom
zastúpení, pričom zmluva o obchodnom zastúpení sa v predmetnej veci rovnako týkala ponuky a predaja
telekomunikačných služieb, dodávky a predaja mobilných telefónov, ich príslušenstva, prípadne iných
produktov, ako aj zákazníckych služieb v rozsudku Súdneho dvora EÚ, C-574/21 z 23.03.2023 vo veci
QT proti 02 Czech Republic a.s. V súlade s uvedeným výkladom čl. 17 ods. 2 Smernice je podľa

najvyššieho súdu potrebné dospieť k takému výkladu § 669 ods. 1 písm. b) ObZ, že za provízie, ktoré
obchodný zástupca stráca, je potrebné považovať provízie, ktoré by obchodný zástupca hypoteticky
získal z obchodov uzatvorených so zákazníkmi, ktorých obchodný zástupca získal počas trvania zmluvy
o obchodnom zastúpení alebo s ktorými podstatne rozvinul obchod počas trvania zmluvy o obchodnom
zastúpení, pokiaľ by vzťah zo zmluvy o obchodnom zastúpení naďalej trval. Najvyšší súd SR v

predloženom rozhodnutí vyslovil názor, že pri klientele získanej obchodným zástupcom pre zastúpeného
je daný predpoklad, že táto klientela bude opätovne so zastúpeným uzatvárať obchody aj po skončení
zmluvy o obchodnom zastúpení. Odvolací súd s poukazom na uvedené odvolaciu námietku žalovaného,
že žalobcovi nevznikol nárok na odstupné z dôvodu neexistencie straty provízií, považuje za nedôvodnú.56. Odvolací súd sa čiastočne stotožnil s námietkou nesprávneho vyhodnotenia čl. 27 bod 6
zmluvy ako konkurenčnej doložky podľa § 672a ObZ, v zmysle ktorej sa mal žalobca po skončení

obchodného zastúpenia zaviazať po obdobie troch mesiacov nevykonávať činnosti, ktoré boli
predmetom zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zároveň sa zaviazal nevykonávať činnosti,
ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného, keď ani odvolací súd v čl. 27 bod 6
zmluvy dojednanie súdom prvej inštancie uvedeného obsahu nenašiel. Vzhľadom na ostatné skutkové
okolnosti prejednávanej veci ale podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť záver, že

žalobcovi nárok na odstupné nevznikol. Jednou, nie jedinou z okolností, ktoré súd posudzuje pri
zohľadnení naplnenia kritéria spravodlivosti zahŕňajú je použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky
podľa § 672a (teda
nie jej dojednanie), pričom jej použitie by malo dopad na zvýšenie odstupného (t.j. neexistencia alebo
nepoužitie neznamená, že nárok nevzniká). Odvolací súd ale v súvislosti s touto námietkou nepovažuje
za nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobca svoju podnikateľskú aktivitu orientoval

práve na sprostredkovanie obchodov žalovaného, jeho príjmy pozostávali výlučne iba z provízií od
žalovaného, preto aj s ohľadom na množstvo sprostredkovaných obchodov právo na odstupné žalobcovi
patrí. Pokiaľ žalovaný argumentuje, že žalobca mohol vykonávať aj inú podnikateľskú činnosť, že
ho v tomto smere nelimitoval a skutočnosť, že tak neurobil, nemôže byť pričítaná na jeho ťarchu,
odvolací súd dodáva, že vzhľadom na preukázaný rozsah činnosti žalobcu v prospech žalovaného

existencia právnej možnosti súčasného vykonávania inej podnikateľskej činnosti (ako činnosti pre
žalovaného), nemusí znamenať aj faktickú možnosť, ktorá je daná objektívne kapacitnými možnosťami
žalobcu (z pohľadu času a zdrojov alebo dôrazu žalobcu na zodpovedajúcu kvalitu výkonu činnosti pre
žalovaného). Skutková okolnosť, že žalobca ako podnikateľ vykonával dlhodobo činnosť v zmluvnom
vzťahu so žalovaným, a nie aj ďalšie vlastné podnikateľské aktivity, nemôže byť pri zohľadnení kritéria

spravodlivosti žalobcovi ani na ťarchu.

57. Odvolací súd ako nedôvodnú tiež vyhodnotil námietku nenaplnenia kritéria spravodlivosti z dôvodu
existencie ďalších okolností spolupráce žalobcu a žalovaného, a to vysokej miery účasti žalovaného
na prevádzke značkovej predajne, plne sa stotožňuje s vyhodnotením týchto okolností súdom prvej

inštancie v odseku 113 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tiež v odsekoch 125 a 126, kde súd
prvej inštancie správne žalovaným uvádzané skutočnosti zohľadnil aj pri určovaní výšky odstupného.
Plnenie záväzkov žalovaného, ktoré na seba v zmluvnom vzťahu so žalobcom prevzal, samo o sebe
nie je dôvodom nepriznania nároku na odstupné pre obchodného zástupcu, najmä za okolností, že tieto
plnenia žalovaný poskytoval žalobcovi odplatne.

58. Odvolací súd dospel k záberu, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že
sa s námietkami žalovaného, týkajúcimi sa aktívnej činnosti žalobcu pri získavaní zákazníkov, ako aj
naplnením kritéria spravodlivosti pre vznik nároku na odstupné dostatočne pre potreby rozhodnutia v
meritezaoberal,zrozumiteľneuviedoldôvody,prektorédospelkzáveru,žežalobcovinároknaodstupné

vznikol. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia k základu nároku nie je možné označiť za arbitrárne
len z dôvodu, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s obranou žalovaného. Odvolací súd k uvedenému
dodáva, že dôvody záveru, že žalobcovi nárok na odstupné vznikol, už vyplynuli aj z rozhodnutia súdu
prvej inštancie č. k. 26Cb/6/2014-2525 zo dňa 26.03.2019, ktoré odvolací súd zrušil len z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia výšky nároku.

59. Žalovaný ďalej namieta, že okrem toho, že súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že žalobcovi
vznikol nárok na odstupné, nesprávne rozhodol aj o jeho výške, keď vychádzal výlučne z § 669 ods. 2
ObZ, ktorý určuje maximálnu výšku odstupného a používa sa výlučne na korekciu výšky odstupného
zisteného podľa § 669 ods. 1 písm. a), b) a podľa žalovaného nezohľadnil kritéria uvedené v § 669 ods.

1 písm. a) a b) ObZ, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Správu EK, ktorá upravuje výpočet odstupného
v zmysle Smernice. Je pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol,
že kritériá v § 669 ods. 1 písm. a), b) ObZ sa vzťahujú na posúdenie, či nárok na odstupné vznikol, nie na
určenie jeho výšky, avšak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní
o výške nároku posudzoval aj dôvodnosť žalobcom uplatnenej výšky odstupného 137.029,91 Eur ako

priemernej ročnej sumy za obdobie 60 mesiacov, zohľadnil kritérium spravodlivosti a posúdil uplatnenú
výšku odstupného aj vzhľadom na ďalšie okolnosti vzťahu žalobcu a žalovaného, ktoré namietal
žalovaný, čo vyplýva z odsekov 118 a nasl. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na ktoré
posúdenie žalobcovi priznal 85% žalobcom uplatnenej maximálnej výšky odstupného.60. V analogickej veci zo žalovaným predloženého uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 4Obdo/50/2022
zo dňa 29.02.2024 vo vzťahu k výške odstupného vyplýva, že zákonodarca v § 669 ods. 1 až 5

ObZ žiadnym spôsobom neupravil spôsob výpočtu odstupného, pričom stanovenie maximálnej výšky
odstupného v § 669 ods. 2 ObZ (s ktorým sa obsahovo zhoduje článok 17 ods. 2 písm. b) Smernice) bez
uvedenia ďalších kritérií, podľa ktorých by sa konkrétna výška odstupného zo zistenej maximálnej výšky
odstupného určovala, nemožno považovať za zákonom upravený postup určenia výšky odstupného.
Najvyšší súd vzhľadom na to, že vnútroštátna právna úprava neposkytuje zákonný rámec výpočtu

odstupného, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23. marca 2006 vo veci Honyem Informazioni
Commerciali Srl proti Mariella De Zotti, C-465/04, kde Súdny dvor EÚ konštatoval, že aj keď má režim
vytvorený článkom 17 smernice kogentnú povahu a stanovuje rámec (rozsudok Ingmar), neposkytuje
vždy potrebné pokyny pokiaľ ide o metódu výpočtu náhrady pri zániku zmluvy. Súdny dvor teda
rozhodol, že členské štáty môžu v tomto rámci vykonávať svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o výber metód
výpočtu náhrady (rozsudok Ingmar). Komisia podala Rade, čo je aj jej povinnosťou podľa článku 17

ods. 6 smernice, správu o vykonávaní článku 17 smernice Rady o koordinácii právnych predpisov
členskýchštátov,týkajúcichsasamostatnýchobchodnýchzástupcov,predloženúKomisiou23.júla1996
[KOM(96) 364, konečné znenie]. Táto správa poskytuje podrobné informácie, pokiaľ ide o skutočný
výpočet náhrady a jej cieľom je uľahčiť výklad tohto článku 17. Najvyšší súd zohľadnil uvedený výklad,
konštatujúci voľnú úvahu zákonodarcu pri výbere metód výpočtu náhrady, a súčasne dospel k záveru,

že je namieste, aby súdy vychádzali práve z kritérií stanovených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) ObZ
zodpovedajúcim článku 17 ods. 2 Smernice nielen pri posudzovaní vzniku práva na odstupné, ale aj
ako kritéria kvantifikácie odstupného, teda pri posudzovaní výšky. Následne je potrebné pri stanovení
výšky odstupného zohľadniť aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Správu EK. Tri fázy systému náhrad
za klientelu, ktoré rozlišuje Súdny dvor EÚ, najvyšší súd opísal už v odseku 42 odôvodnenia tohto

rozhodnutia. V prvej fáze je potrebné vyčísliť výhody pre zastúpeného, vyplývajúce z obchodov so
zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca alebo s ktorými podstatne rozvinul obchod. Uvedené
výhody pre zastúpeného podľa Súdneho dvora EÚ zároveň zodpovedajú provízii, ktorú obchodný
zástupca stráca v zmysle článku 17 ods. 2 písm. b) Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23.
marca 2023 vo veci QT proti O2 Czech Republic a.s., C-574/21, body 45 a 46), následne je v druhej

fáze potrebné overiť, či takto zistená suma, je spravodlivá vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej
veci a najmä na stratu obchodného zástupcu na províziách. Až v tretej fáze sa pristupuje k porovnaniu
s hodnotou maximálneho odstupného. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojich rozhodnutiach odkázal pri
výpočte náhrady (odstupného) na Správu EK (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 26. marca 2009 vo
veci Turgay Semen proti Deutsche Tamoil GmbH, C-348/07 a rozsudok Súdneho dvora EÚ Honyvem

Informazioni Commerciali, C-465/04).

61. Odvolací súd uviedol už v predchádzajúcom rozhodnutí v prejednávanej veci, že predmetom zostalo
posúdenie, či je spravodlivé v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu priznať nárok v uplatňovanej
výške, či zohľadniť a ak áno, v akej miere, špecifiká konkrétneho zmluvného vzťahu. Odvolací súd vytkol

súdu prvej inštancie, že nepostupoval správne, ak na jednej strane poukázal na oprávnenosť základu
nároku, špecifiká zmluvného vzťahu a aktivitu žalovaného a potom iba konštatoval, že primerané je
priznať 50% bez toho, aby konkretizoval, na základe čoho dospel k záveru, že práve vyplatenie sumy
v takejto výške je spravodlivé. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bolo vysporiadať sa s
námietkami strán sporu ohľadne spravodlivého zaobchádzania ako aj s tvrdením žalobcu, že v iných

prípadoch žalovaný vyplatil odstupné vo výške v rozmedzí 78 - 94%, resp. prečo pri znížení nevzal do
úvahy, že výpočet podľa Smernice a Správy Komisie je omnoho vyšší ako suma, ktorú uplatňuje žalobca
podľa Obchodného zákonníka a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, akými úvahami sa pri kvantifikovaní
nároku spravoval a akou mierou sa tie - ktoré okolnosti podieľali na priznaní konkrétneho nároku.

62. Odvolací súd zdôrazňuje pre rozhodnutie v merite zásadnú skutočnosť, na ktorú poukazuje aj
Najvyšší súd SR v uznesení č. k. 4Obdo/50/2022 a to, že postup vymedzený v Správe EK nemá
záväznú povahu a môže byť vhodným nástrojom (teda nie je záväzným pokynom ani predpisom), ako
dospieť k záveru o výške odstupného v konkrétnom prípade. Zákonná úprava v ustanovení § 669 ods.
1 Obchodného zákonníka dáva súdu priestor, aby rozhodol či a v akej výške je oprávnený nárok na

vyplatenie odstupného, pričom maximálna výška je stanovená ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Najvyšší súd SR v uznesení č. k. 4Obdo/50/2022 zo dňa 29.02.2024 tiež uviedol, že
zákonodarca v § 669 ods. 1 až 5 ObZ žiadnym spôsobom neupravil spôsob výpočtu odstupného, pričom
stanovenie maximálnej výšky odstupného v § 669 ods. 2 ObZ (s ktorým sa obsahovo zhoduje článok 17ods.2písm.b)Smernice) bezuvedeniaďalšíchkritérií,podľaktorýchbysakonkrétnavýškaodstupného
zo zistenej maximálnej výšky odstupného určovala, nemožno považovať za zákonom upravený postup
určenia výšky odstupného. Uvedené ale podľa názoru odvolacieho súdu neznamená, že by nebolo

možné voľnú úvahu súdu smerovať aj vo výbere metódy výpočtu náhrady v konkrétnej veci. Takýto
záver vyslovil aj Súdny dvor (rozsudok Ingmar, členské štáty môžu v tomto rámci vykonávať svoju voľnú
úvahu, pokiaľ ide o výber metód výpočtu).

63. Žalovaný v odvolaní namieta, že pri stanovení výšky odstupného je potrebné v prvej fáze vykonať

vyčíslenie výhod zastúpeného, ktoré vyplývajú z obchodov so zákazníkmi (čiže nie vyčíslenie obchodov
získaných pre žalovaného) a namieta, že v tabuľke, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, sú uvedené
všetky platby, ktoré v rozhodnom období vyplatil žalovaný žalobcovi, nie iba provízie, ide o sumu
685.199,57 Eur, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok na odstupné vo výške 137.029,91 Eur ako
priemerná ročná suma za obdobie 60 mesiacov. Súd prvej inštancie podľa žalovaného určil výšku
odstupného z tejto sumy ako 85% sumu všetkých plnení, ktoré boli vyplatené žalovaným žalobcovi.

Odvolací súd k námietke žalovaného uvádza, že súd prvej inštancie sa s otázkou plnení, ktoré sa
započítavajú, resp. ktoré žalobca započítal, na účely výpočtu odstupného vysporiadal (a to tak pri
posudzovaní základu nároku ako aj výšky, kde žalovaný v zásade uplatňuje identické námietky v
tejto otázke), tu žalovaného odkazuje na odseky 121 až 123 odôvodnenia. Ani z výpočtovej tabuľky
predloženej žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie ani z listinných dôkazov (fakturácia s

prílohami) nevyplýva, že by žalobca do výpočtu zaradil akékoľvek plnenia žalovaného, a už vôbec
nevyplýva, že by do výpočtu boli zaradené aj administratívne úkony. Pokiaľ žalovaný namieta, že mu
súd prvej inštancie neposkytol vysvetlenie, prečo je ním predložený výpočet odstupného nesprávny
(v podaní zo dňa 09.05.2018), odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje. Podstata námietok
žalovaného k výpočtu žalobcu spočívala v námietkach voči platbám zahrnutým žalobcom do výpočtu

priemernej ročnej provízie, k čomu súd prvej inštancie poskytol stanovisko a vysvetlenie so záverom, že
do výpočtu priemernej ročnej provízie je potrebné zahrnúť všetky platby prijaté obchodným zástupcom
od zastúpeného, majúce charakter provízie, a to bez ohľadu na druh sprostredkovaných obchodov.
Výšku prijatých platieb žalobca riadne preukázal, pričom naopak žalovaný nepreukázal, že by medzi
týmito platbami boli aj také platby, ktoré by nebolo možné považovať za províziu, preto vychádzal z výšky

priemernej ročnej provízie tak, ako bola vyčíslená žalobcom.

64. Námietky žalovaného vo vzťahu k odhadu dĺžky trvania (v rokoch) výhod pre zastúpeného rovnako
odvolací vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd považuje za dôvodné vychádzať pri odhade prínosu
po ukončení spolupráce z údajov počtu zmlúv a doby viazanosti zákazníka 24 mesiacov (v tom čase), na

správnosti východiskovej úvahy nemení nič skutočnosť ak by aj bola zmluva so zákazníkom uzatvorená
na dobu neurčitú, nakoľko doba viazanosti predstavuje časový úsek, po ktorý sa zákazník zaviazal
zotrvať v zmluvnom vzťahu so žalovaným. Teda po minimálne dobu viazanosti má žalovaný predpoklad
garancie výnosu z tohto zmluvného vzťahu a v prípade jeho predčasného ukončenia bol sanovaný
zmluvnou pokutou. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že potreba vyčísliť výhody

pre zastúpeného, vyplývajúce z obchodov so zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca alebo s
ktorými podstatne rozvinul obchod, v prvej fáze rozhodovania o výške náhrady obchodného zástupcu
neznamená, že je žalobca povinný matematicky presne vyčísliť z každej jednej zmluvy sumu, ktorá s
istotou bude výnosom žalovaného po skončení spolupráce. Súd pri posudzovaní výšky nároku v prvej
fáze zisťuje, či žalobca vyčíslil predpokladané výhody pre zastúpeného kvalifikovaným odhadom (čím

žalobca riadne a konkrétne splnil bremeno tvrdenia) a či výpočet žalobcu má oporu v predložených
dôkazoch (čím splnil aj bremeno dokazovania). Pokiaľ žalovaný namieta, že v žalobcom vyčíslenej sume
sú započítané aj administratívne úkony, neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia, v ktorej z predložených
faktúr alebo z ním samotným vypracovaného výpočtu úhrnnej odmeny obchodného zástupcu je takýto
úkon započítaný, resp. o ktorý konkrétny úkon má ísť. Námietka žalovaného je tak len všeobecným

skutkovým tvrdením a z podaní žalobcu ani predložených faktúr takáto skutočnosť nevyplýva.

65. Žalovaný ďalej v odvolaní namieta, že priznaná výška odstupného 116.475,42 Eur nespĺňa kritérium
spravodlivosti, čo odôvodňuje identicky ako odvolanie vo vzťahu k základu nároku, a to tým, že
žalobca zánikom zmluvy nestráca žiadnu províziu z nových zákazníkov, ktorých ako obchodný zástupca

získal alebo doterajších zákazníkov, s ktorými významne rozvinul obchod, nakoľko mu bola vyplatená,
nebol v prípadných budúcich podnikateľských aktivitách obmedzený konkurenčnou doložkou (nebola
dojednaná) a okolnosťami spolupráce žalobcu a žalovaného, najmä vysokou mierou účasti žalovaného
na prevádzke značkovej predajne. Žalovaný zároveň namieta, že súd prvej inštancie neodôvodnil,prečo za spravodlivé považuje priznanie práve 85% maximálnej výšky odstupného a nie inú výšku
(najmä s poukazom na predchádzajúce zrušené rozhodnutie, ktorým priznal 50% z maximálnej výšky).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie súhrnne v odseku 125

odôvodnenia uviedol, že pri určení samotnej výšky odstupného dospel k záveru, že žalobcovi patrí
nárok na odstupné vo výške 85% priemernej ročnej provízie na základe posúdenia miery ekonomických
výhod, vyplývajúcich zo spolupráce medzi žalovaným ako zastúpeným a žalobcom ako obchodným
zástupcom, vychádzal z objemu obchodov uzatvorených samotným žalovaným, ktorý pri výkone svojej
činnosti uzatvoril v mene žalovaného viac ako 18.000 obchodov, zo skutočnosti, že žalobca vykonával

prežalovanéhočinnosťobchodnéhozástupcuužodzačiatkujehopôsobenianatrhu,pričomnazačiatku
ich vzájomnej spolupráce žalovaný v regiónoch, v ktorých žalobca svoju činnosť vykonával, nemal
žiadnych zákazníkov a zo skutočnosti, že žalovanému výhody zo spolupráce so žalobcom plynuli
aj po ukončení zmluvného vzťahu, keďže mu naďalej plynuli príjmy zo zmlúv uzatvorených s tzv.
postpaidovými zákazníkmi, získanými žalobcom. Obranu žalovaného, že žalovaný pomerne podrobne
určoval spôsob, akým má žalovaný vykonávať svoju činnosť (napr. poskytoval školenia zamestnancom

žalobcu, určoval vzhľad predajní a pod.) súd prvej inštancie vyhodnotil pri určovaní výšky odstupného
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa na nákladoch na tieto činnosti finančne podieľal.

66. Odvolací súd tu súhlasí s odvolateľom, že z takto formulovaného odôvodnenia zrozumiteľne
nevyplýva, ako vyhodnotil túto obranu, z kontextu celého odôvodnenia je však zjavné a zrozumiteľné,

že obranu žalovaného zohľadnil len do tej miery, do akej ju už za rovnakých okolností v praxi medzi
stranami vo vzťahu k žalobcovi zohľadňoval sám žalovaný, a to z dôvodu, že spôsob spolupráce
ako ho opisuje žalovaný, bol obsahom zmluvných povinností žalovaného, ktoré si sám vymienil v
zmluve o obchodnom zastúpení, naviac nešlo o bezodplatné plnenia v prospech žalobcu. Žalobca bol
povinný platiť žalovanému odplatu, licenčné poplatky, alebo sa podieľať v konkrétne dojednanej výške

na nákladoch žalovaného. Takto dohodnuté podmienky spolupráce však podľa názoru odvolacieho súdu
preto nepredstavujú zásadnú skutkovú okolnosť, ktorú by bolo možné hodnotiť na ťarchu ktorejkoľvek
zmluvnej strany vo vzťahu k výške odstupného, išlo o vzájomne dojednané zmluvné podmienky, v
obsahu ktorých nešlo primárne o právo žalobcu na určité plnenie od žalovaného, ale zmluvnú povinnosť
takéto plnenie prijať a zaplatiť zaň odplatu (školenia a pod.). Žalobca preukázal, že sám vyvíjal aktívne

marketingovú činnosť, či už investíciami na vlastnú reklamnú činnosť, investíciami do značkových
predajní, na druhej strane bolo v konaní preukázané, že školenia zamerané na produkty žalovaného
a predajnú zručnosť síce zabezpečoval žalovaný, avšak žalobca bol povinný v zmysle zmluvy za
tieto činnosti platiť žalovanému odplatu. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, nebolo právom, ale
zmluvnou povinnosťou žalobcu vysielať svojich zamestnancov na školenia organizované žalovaným,

rovnako tak bol v zmysle zmluvy povinný využívať aj iné služby poskytované žalovaným za odplatu.
Odvolací súd nevzhliadol preto ako nesprávnu úvahu súdu prvej inštancie, ktorý výšku odstupného
ustálil na 85% maximálnej sumy uplatnenej výpočtom žalobcu, ktorá korešponduje s výškou odstupného
pri ukončení zmluvy medzi žalobcom a žalovaným pre obchodné miesto Žilina národná ulica (odsek
127 odôvodnenia), pričom vychádzal vo voľnej úvahe z toho, že v konaní nebolo preukázané, že by sa

akékoľvek relevantné skutkové okolnosti, za ktorých uplatnil nárok žalobca po ukončení zastúpenia v
posudzovanej veci, akokoľvek odlišovali od zmlúv, na základe ktorých vykonával obchodné zastúpenie
v predajniach v Žiline alebo v Novej Dubnici, kde mu žalobca dobrovoľne priznal a vyplatil odstupné, v
prípadepredajnevIlavedokonca94,02%priemernejročnejprovízie.Odvolacísúdktomutozáverusúdu
prvej inštancie dodáva, že žalovaný vo vzťahu k tejto časti žalobnej argumentácie v rámci procesnej

obrany neprodukoval v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne skutkové tvrdenia a ani neoznačil
žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynul akýkoľvek konkrétny dôvod, pre ktorý má za to, že za identických
okolností (ak zmluvných podmienok) žalobcovi nárok práve zo zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa
27.3.2012 nepatrí, ani dôvody, pre ktoré by mu mal patriť v zásadne nižšej výške, ako mu sám za
rovnakých podmienok už priznal.

67. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie určil výšku odstupného iba z maximálnej
výšky(tzn.krátenímzistenejmax.výškyodstupného)žalovanýnamieta,žesúdprvejinštancievychádzal
výlučne z § 669 ods. 2 ObZ, ktorý určuje maximálnu výšku odstupného a používa sa výlučne na
korekciu výšky odstupného zisteného podľa § 669 ods. 1 písm. a), b), teda bez zohľadnenia spôsobu

výpočtu podľa správy komisie, odvolací súd uvádza, že taký postup súdu prvého stupňa nevyplýva
z napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie konfrontoval spôsob výpočtu výšky odstupného
predložený žalobcom a žalovaným, pričom žalobca predložil súdu aj výpočet podľa Správy EK, ktorého
postupu sa dovoláva žalovaný, podľa ktorého by maximálna výška odstupného predstavovala sumu196.421,- Eur (podanie žalobcu zo dňa 28.09.2017), teda prevyšovala žalobou uplatnený nárok. S
námietkami žalovaného vo vzťahu k údajom vstupujúcim do výpočtu sa súd prvej inštancie vysporiadal.
Súd prvej inštancie nepostupoval krátením maximálnej výšky odstupného, ale rozhodol, že priznáva

nároknavyplatenieodstupnéhovovýške,ktorávyplynulazpraxemedziidentickýmizmluvnýmistranami
za rovnakých podmienok spolupráce, keď ani jedna zo zmluvných strán nepreukázala iné okolnosti,
svedčiace či už v prospech vyššej výšky odstupného (žalobca) alebo naopak nižšej (žalovaný). Za
daných skutkových okolností, podľa názoru odvolacieho súdu, bolo dôvodné uvažovať skôr o hornej
hranici, resp. maximálnom strope výšky odstupného a stanovisko žalovaného, že žalobcovi nepatrí

odstupné práve v prejednávanej veci po ukončení zastúpenia v predajni v Bytči a Ilave vôbec, je
skutkovo a právne neudržateľné. Odvolací súd tu poukazuje na svoje stanovisko v predchádzajúcom
rozhodnutí v tejto veci, kde vyslovil, že ak zastúpený pri vzniku obchodného zastúpenia nemá ešte
žiadnych zákazníkov a obchodný zástupca získava všetkých nových zákazníkov, a ak títo zákazníci
so zastúpeným pravidelne uzatvárajú obchody, výška odstupného, na ktorú vznikne obchodnému
zástupcovi nárok, sa bude pohybovať na hornej hranici. V danej veci bolo v konaní nesporné, že zmluvný

vzťah žalobcu a žalovaného vznikol a trval od r. 1997 do r. 2011, teda prakticky od začiatku pôsobenia
žalovaného na slovenskom trhu. Žalovaný v konaní nepreukázal konkrétnu mieru vplyvu (resp. vplyv
vôbec) neautorizovaných predajcov pri rozširovaní zákazníckej skupiny žalovaného, ktorá by mohla mať
význam pri posúdení výšky odstupného, ani skutočnosť, že už po prvých týždňoch pôsobenia na území
Slovenskej republiky mal (Globtel GSM) 10.000 zákazníkov a že títo zákazníci žalovaného už boli práve

v dotknutom regióne ku dňu vzniku zmluvného vzťahu so žalobcom v r. 1997.

68. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že spravodlivé je, s prihliadnutím
na všetky okolnosti, vyplatenie odstupného v priznanej výške, ktorá zohľadňuje všetky okolnosti
posudzovanej veci, priznané odstupné zohľadňuje aktívnu činnosť zástupcu, ako aj hľadisko

spravodlivosti, zodpovedá poctivému obchodnému styku a obchodnej morálke aj po konfrontácii
s argumentami prezentovanými žalovaným v podanom odvolaní. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku, obsahu spisu ako aj obsahu odvolania a vyjadrení sporových strán v odvolacom
konaní dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne tak v časti základu nároku, ako
aj jeho kvantifikácie, teda priznanej výšky nároku a z vyššie uvedených dôvodov ho podľa § 387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil.

69. Odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal argumentáciou sporových strán, týkajúcou sa predajnými
sieťami Nay a Datart, ktoré zmluvné vzťahy neboli predmetom skúmania a neexistuje žiadne, pre
posudzovanú vec záväzné rozhodnutie, z ktorého by mala vyplynúť povinnosť posúdiť zmluvný

vzťah a nároky v prejednávanej veci analogicky. Rovnako k argumentácii odvolateľa stanoviskom M.
Poiarese Madura v obsahu odvolania odvolací súd uvádza, že stanovisko generálneho advokáta nie
je prameňom práva, ide o stanovisko jedného z účastníkov sporu vo veci C-465/04, nie je možné
stotožňovať stanoviská generálnych advokátov s právnym názorom vysloveným Európskym súdnym
dvorom, ako uvádza aj súd prvej inštancie v bode 107 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

70. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

71. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

74. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá

CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).