Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623202482
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623202482.5

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra
Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XX, E., právne zastúpený LOVÁSZ LEGAL s.r.o.,
so sídlom Železničiarska 18, Bratislava, IČO: 54 626 048, proti žalovanému: MONTESSORI KOLIBRÍK,
Občianske združenie, odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov, so sídlom Ulica Martina

Rázusa 1719/47, Lučenec, IČO: 50 384 724, právne zastúpený Okenica & Co. s. r. o., so sídlom Pražská
11, Bratislava, IČO: 36 866 512, v konaní o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, o
odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 12C/44/2023 – 30 zo dňa 24. júla
2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie v I. a v závislom IV. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde
vBanskejBystricipodsp.zn.17Co/130/2023,17Co/55/2024asp.zn.17Co/15/2025anaKrajskomsúde
vŽilinepodsp.zn.13CoP/3/2024atrovydovolaciehokonaniavedenéhonaNajvyššomsúdeSlovenskej
republiky pod sp. zn. 5Cdo/156/2024 v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu
prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacích konaní a dovolacieho konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zdržať
sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo
akýchkoľvek aktivít maloletej F. B. v Detskom centre A. G., ktorého zriaďovateľom je žalovaný (I.
výrok); (vo zvyšnej časti) návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal
uložiť žalovanému povinnosť odstrániť fotografie maloletej F. B., ktoré boli zverejnené na sociálnej sieti
Facebook prostredníctvom užívateľského účtu s názvom "A. G., občianske združenie":

a/ dňa 06.06.2023 o 13:32 hod., fotografia pod odkazom: H.;
b/ dňa 09.05.2023 o 10:59 hod., fotografia pod odkazom: H.;
c/ dňa 09.05.2023 o 10:59 hod., fotkografia pod odkazom: H., a to do 3 dní od vykonateľnosti uznesenia
a ktorým sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa konania, ktoré by malo za následok
zverejňovanie fotografií maloletej F. B. na akejkoľvek sociálnej sieti alebo na webovej stránke zariadenia
Detské centrum A. G. I. zamietol (II. a III. výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na

náhradu trov konania (IV. výrok).

2. Súd prvej inštancie mal na základe listín predložených žalobcom osvedčené nasledovné skutočnosti:

3. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 39P/176/2021-233 zo dňa 29.09.2022 bola schválená
rodičovská dohoda ohľadne maloletej F. B., v zmysle ktorej bola maloletá zverená do osobnej

starostlivosti matky maloletej A. H. J. a otcovi – žalobcovi bolo určené výživné a bol upravený styk
s maloletou. Dňa 16.03.2023 matka maloletej A. H. J. udelila Detskému centru A. G., A. K. XX, F.,súhlas so spracovaním osobných údajov maloletej F. B., nar. XX.XX.XXXX, okrem spracovania fotografií
na účely dokumentácie a propagácie činnosti občianskeho združenia, ich zverejnenia na oficiálnej
webovej stránke občianskeho združenia a na Facebookom profile ako aj na nástenke občianskeho

združenia, taktiež okrem publikovania menoslovu detí na webovej stránke a v priestoroch materskej
školy. Matka maloletej ako zákonný zástupca žalovanému dňa 16.03.2023 vyplnila aj "Dotazníček
dieťaťa". Z emailovej komunikácie matky maloletej A. H. J. adresovanej žalobcovi zo dňa 27.03.2023
vyplynulo, že mu emailom oznámila, že sa s maloletou presťahovali do F., C. C. XX a že maloletá
bude chodiť do škôlky G., C. L. A. K. XX, M. F.. Žalobca predložil aj fotografie maloletej, ktoré sa

nachádzajú na facebookovej stránke žalovaného. Žalobca pritom nedal súhlas, aby maloletá dcéra
bola v zariadení žalovaného, svoj nesúhlas oznámil žalovanému. Z pripojeného spisu Okresného súdu
Lučenec vedeného pod sp. zn. 17P/72/2023 vyplýva, že prebieha konanie na zmenu styku žalobcu s
maloletou F. B..

4. Vzhľadom na vyššie uvedené a s poukazom na ust. § 59 ods. 1, 4 a 7 a § 144a ods. 1 až 3

veta prvá zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „školský zákon“) mal súd prvej inštancie za to, že sú
dané dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 1, 2 písm. d) zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na nesúhlas žalobcu
ako druhého rodiča s umiestnením maloletej dcéry v N. O. A. G.. Vzhľadom na tento nesúhlas mala

matka maloletej postupovať v zmysle § 35 Zákona o rodine, ak chcela, aby maloletá navštevovala
predmetnú materskú školu, zariadenie žalovaného, teda podať návrh na súd na nahradenie súhlasu
druhého rodiča – žalobcu, aby maloletá mohla navštevovať zariadenie žalovaného. Podotkol, že v
takomto prípade je obvyklým postupom vzdelávacích zariadení v prípade nesúhlasu jedného z rodičov
podmienečné prijatie dieťaťa do vzdelávacieho zariadenia, do momentu kým vo veci nerozhodne súd.

Riadny výkon rodičovských práv a povinností predpokladá konsenzus rodičov vo veciach súvisiacich
s týmto výkonom. V prípade ich nezhody ohľadne podstatnej veci týkajúcej sa mal. dieťaťa rozhodne
na návrh jedného z nich súdu. Za takúto nezhodu medzi rodičmi možno nepochybne považovať aj
prípad, keď sa rodičia nedohodli o podaní žiadosti na predprimárne vzdelávanie maloletého dieťaťa. Je
nepochybné, že žalovaný v tomto smere pochybil a maloletú F. B. prijal do svojho zariadenia na plnenie

predprimárneho vzdelávania bez súhlasu žalobcu, t. j. v rozpore so školským zákonom (§ 144a ods. 1
a 3 veta prvá, podľa ktorých na podaniach týkajúcich sa výchovy a vzdelávania, o ktorých sa rozhoduje v
správnom konaní sa vyžaduje podpis oboch zákonných zástupcov dieťaťa a rozhodnutia, ktoré sa týkajú
výchovy a vzdelávania vydané podľa Správneho poriadku sa doručujú obom zákonným zástupcom
dieťaťa), nakoľko nebol daný súhlas obidvoch rodičov s umiestnením dieťaťa do tohto zariadenia, a

ani nebolo vydané rozhodnutie súdu, ktorý by tento stav konvalidovalo. Preto bolo namieste nariadenie
neodkladného opatrenia o uložení povinnosti žalovanému, aby sa zdržal konania, ktoré by malo za
následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania, alebo akýchkoľvek aktivít maloletej F. B. v
N. centre A. G., ktorého zriaďovateľom je žalovaný.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že nariadením neodkladného opatrenia uvedeného v I. výroku
napadnutého uznesenia možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu, preto neuložil
povinnosť žalobcovi podať žalobu vo veci samej v zmysle § 336 ods. 1 CSP. Žalovaný po splnení
povinnosti uvedenej vo výroku I. by mal rozhodnutie o prijatí maloletej F. B. doručiť aj žalobcovi,
ktorý má možnosť podať opravný prostriedok voči jeho rozhodnutiu, resp. dieťa prijať podmienečne

a požiadať matku o doručenie rozhodnutia súdu v prípade, ak otec nedá súhlas s prijatím maloletej
do zariadenia žalovaného, ktorým by schválil za otca maloletej súhlas s umiestnením maloletej do
zariadenia žalovaného v zmysle § 35 Zákona o rodine.

6. Vo zvyšnej (vyššie uvedenej) časti týkajúcej sa ochrany osobnosti maloletej F. B. súd prvej inštancie

návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, nakoľko tento nie je osobou, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, je ním
maloleté dieťa, ktoré však nie je stranou tohto sporu. S poukazom na ustanovenie § 27 Občianskeho
zákonníka a § 28, § 31 ods. 1 Zákona o rodine dodal, že žalobca môže v spore o ochranu osobnosti
maloletej vystupovať len ako jej zákonný zástupca.

7. O nároku strán sporu na náhradu trov konania o nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím
konania vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP s prihliadnutím na to, že každá zo strán sporu mala v spore úspech len čiastočný.8. Proti I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z

dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Žalovaný uviedol, že je súkromnoprávnym subjektom – občianskym združením založeným v zmysle
zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v platnom znení. N. O. A. G. je súkromnoprávna inštitúcia
založená žalovaným. Toto detské centrum, ktoré do doručenia napadnutého uznesenia navštevovala aj
maloletá F. B., nie je ani školou, ani školským zariadením v zmysle školského zákona. Detské centrum
neposkytujevýchovuavzdelávanievzmysleškolskéhozákonaaztohtodôvoduniejezaradenédosiete
škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, ktorých zoznam vedie Ministerstvo školstva Slovenskej

republiky. O tejto skutočnosti informoval súd prvej inštancie sám žalobca v ods. 18 návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Keďže detské centrum nie je vzdelávacie zariadenie poskytujúce predprimárne
vzdelávanie podľa školského zákona, nie je materská škola, nie je ani povinné postupovať podľa
príslušných predpisov o správnom konaní. Preto sa na detské centrum nemôžu vzťahovať ustanovenia
školského zákona, ako ani všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa žalovaného preto napadnuté

uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
právnym ako aj skutkovým zisteniam.

10. Žalovaného kontaktovala matka maloletej so žiadosťou o zaradenie maloletej do detského centra,
pričom oboznámila žalovaného so skutočnosťou, že maloletá jej bola rozhodnutím súdu zverená do

osobnej starostlivosti. Matka maloletej mu zároveň uviedla, že pobyt maloletej v detskom centre nebude
zasahovať do práva otca maloletej na styk s maloletou. Preto žalovaný uzatvoril s matkou maloletej
zmluvu (dohodu) v zmysle predpisov súkromného práva, na základe ktorej bola maloletá umiestnená do
detského centra. O tejto skutočnosti taktiež informoval súd prvej inštancie sám žalobca v ods. 17 návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia. Ako dôkaz predložil žalovaný k odvolaniu dohodu o poskytovaní

starostlivosti pre školský rok 2022-2023 uzatvorenú podľa Občianskeho zákonníka.

11. Vychádzajúc z toho, že detské centrum neposkytuje ani len predprimárne vzdelávanie, neposkytuje
teda ani prípravu na budúce povolanie, umiestnenie dieťaťa do takéhoto centra preto zákon o
rodine v zmysle § 35 nepovažuje za podstatnú vec. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie §

27 ods. 3 školského zákona, v zmysle ktorého sa za sústavnú prípravu na povolanie nepovažuje
umiestnenie dieťaťa v materskej škole, teda ani samotný školský zákon prihlásenie dieťaťa na
štandardnépredprimárnevzdelávanienepovažujezasústavnúprípravunapovolanie.Podľažalovaného
umiestnenie dieťaťa do detského centra možno pripodobniť rozhodnutiu rodiča zveriť dieťa vybranej
opatrovateľke, niektorému príbuznému, prípadne inej osobe. Žalovaný mal preto za to, že záver súdu

prvej inštancie o potrebe súhlasu oboch rodičov s umiestnením dieťaťa u opatrovateľa je neprijateľný,
pretože ad absurdum by bol nesporne potrebný aj súhlas oboch rodičov s tým, aby dieťa navštevovalo
svojich starých rodičov alebo iných príbuzných.

12. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi ako otcovi maloletej nikdy nemal v úmysle brániť vo výkone

jeho rodičovských práv, ani sa tak nikdy nestalo. Žalobca od žalovaného žiadne informácie nepožadoval,
preto nie je pravdivé jeho tvrdenie, že by žiadne informácie nedostával z dôvodu na strane detského
centra.

13. Podľa žalovaného žalobca účelovo zavádza súd, keď k návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia priložil iba rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29.09.2022, ktorým bola schválená
dohoda rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností a neposkytol súdu prvej inštancie ďalšie
súdneho rozhodnutia vydané vo vzťahu k maloletej pred vydaním napadnutého uznesenia. Medzičasom
bolo rozhodnuté ešte dvakrát a to priamo Okresným súdom Lučenec. Nie je pravdivé, že by žalovaný
zasiahol do rodičovských práv a povinností žalobcu v časti výkonu jeho styku s maloletou zaradením

maloletej do detského centra. Rozhodnutím Okresného súdu Lučenec (bližšie neoznačeným sp. zn.
a dátumom vydania – poznámka odvolacieho súdu), ktoré bolo vydané po rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, bol totiž upravený styk otca s maloletou iba počas víkendov, teda mimo jej dochádzky do
detského centra.14. Žalovaný podotkol, že maloleté dieťa bolo v detskom centre nadmieru spokojné, vždy sa tešilo, keď
ráno prišlo, tešilo sa na iné deti, na spoločné hry, prejavovalo enormný záujem na interakcii s ďalšími

deťmi, teda umiestnenie v detskom centre vnímalo veľmi pozitívne. Žalovaný sa preto domnieva, že
žalobcovi nejde o najlepší záujem jeho dieťaťa. O tom svedčí aj skutočnosť, že žalobca podal návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia až v priebehu mesiaca júl 2023, pričom o navštevovaní detského
centra maloletou vedel už od konca marca 2023, čo vyplýva zo samotného návrhu. Podľa žalovaného aj
toto konanie žalobcu ako otca maloletej nie je v jej záujme, pretože má za cieľ znemožniť jej socializáciu

a návštevu akéhokoľvek predškolského zariadenia, nakoľko prihlášky na predprimárne vzdelávanie sa
v zmysle školského zákona podávajú výlučne v mesiaci máj každého kalendárneho roku.

15. Žalovanému vzhľadom na vyššie uvedené nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd
prvej inštancie k záveru, že na žalovaného sa vzťahuje školský zákon a je povinný postupovať podľa
ustanovení všeobecných predpisov o správnom konaní. Súd prvej inštancie iba konštatoval, že sa na

žalovaného uplatňujú ustanovenia školského zákona a má povinnosť postupovať podľa všeobecných
predpisov o správnom konaní, pričom informácie žalobcu v návrhu tento záver jednoznačne vyvracajú.
Aj keď súd rozhodujúci o nariadení neodkladného opatrenia vychádza iba z tvrdení navrhovateľa
neodkladného opatrenia, súd si nemôže osvojiť právne posúdenie tvrdené navrhovateľom, je povinný
vec právne posúdiť sám. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, neodôvodnil, prečo je na

súkromnoprávnyvzťahpotrebnéaplikovaťustanoveniaškolskéhozákonaasprávnehoporiadkuatakáto
potreba nie je preukázaná ani žalobcom v jeho návrhu. V tomto smere je podľa názoru žalovaného
uznesenie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

16. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil a návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia aj vo zvyšnej časti zamietol, nakoľko
neboli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania. Na úvod vyjadrenia bol názoru, že žalovaný v
odvolaní nekonkretizoval, v čom vidí odvolací dôvod spočívajúci v inej vade konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto tento odvolací dôvod považoval žalobca za irelevantný.

18.Žalobcaďalejuviedol,ženespochybňujeprávnystatusžalovanéhoakosúkromnoprávnehosubjektu,
avšak vychádzal zo znenia školského zákona najmä na účely správneho označenia žalovaného ako
nositeľa hmotnoprávnej povinnosti. Napriek statusu žalovaného ako súkromného subjektu nie je podľa
žalobcu možné súhlasiť s tým, aby bez akejkoľvek regulácie prijímal maloleté deti výlučne na žiadosť
jedného rodiča a bez súhlasu druhého rodiča do svojho zariadenia. Za celkom zjavne absurdné

označil porovnanie žalovaného, že ak je potrebný súhlas oboch rodičov na umiestnenie dieťaťa do
súkromnoprávneho zariadenia, tak by bol potrebný súhlas aj na odovzdanie dieťaťa starým rodičom.

19. Vzhľadom na to, že zákonný výpočet podstatných vecí uvedených v § 35 zákona o rodine je len
demonštratívny, žalobca nesúhlasil s úvahou žalovaného, že by výber materskej školy nebolo možné

považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností. Obzvlášť dôležité je
podľa neho zvážiť výber predškolského zariadenia v prípade, ak je zariadenie zamerané na konkrétny
výchovný program. Okrem toho, že žalobca nesúhlasí s tým, aby maloletá navštevovala zariadenie v
Lučenci, je podstatná skutková okolnosť, že ide o zariadenie poskytujúce výchovno-vzdelávací program
A., ktorý má ambivalentné posúdenie aj v pedagogických kruhoch. Žalobca preto nesúhlasil s názorom

žalovaného, že v prejednávanom prípade výber predškolského zariadenia nie je podstatnou okolnosťou,
ako ani s tvrdením žalovaného, že by nebol potrebný súhlas druhého rodiča ani pri výbere štátneho
zariadenia. Žalobca ako otec maloletej s programom A. nesúhlasí, domnieva sa že pre jeho dcéru nie
je tento program vhodný.

20. Ani zverenie mal. dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov, v tomto prípade matky nepovažoval
žalobca za postačujúce pre umiestnenie dieťaťa v zariadení, nakoľko toto zverenie nijako neovplyvňuje
výkon rodičovských práv a povinností druhého rodiča, o podstatných veciach ohľadom dieťaťa stále
rozhodujúobidvajarodičia.Pretojepodľanázoružalobcuvýberpredškolskéhozariadeniasošpeciálnymvýchovno-vzdelávacím programom A. podstatnou otázkou výchovy dieťaťa. Vzhľadom na uvedené je
podľa názoru žalobcu poskytovateľ výchovno-vzdelávacieho programu povinní zaobstarať si súhlas
obidvoch rodičov na prijatie dieťaťa do svojho zariadenia bez ohľadu na to, či je v zriaďovacej pôsobnosti

verejného subjektu, alebo súkromnej osoby. Keďže žalovaný si súhlas otca s umiestnením dieťaťa do
svojho zariadenia nezadovážil, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia
správne, súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s postavením žalovaného a jeho povinnosťami
vo vzťahu k rodičom. Žalobca zdôraznil, že v súčasnosti platí neodkladné opatrenie súdu, ktoré
konštatovalo, že umiestnenie dieťaťa do škôlky bez súhlasu otca bolo nezákonné a toto rozhodnutie je

potrebné rešpektovať minimálne do rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodne o odvolaní žalovaného.

21. Ďalej sa žalobca vyjadroval k príslušnosti Okresného súdu Lučenec na rozhodovanie vo veciach
starostlivosti súdu o maloletú F. B.. Mal za to, že matka podala v marci 2023 návrh na neodkladné
opatrenie na nepríslušný súd, nakoľko v tom čase bol poručníckym súdom maloletej stále Okresný
súd Bratislava III. Navyše samotný súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na nariadenie

neodkladného opatrenia o tomto konaní vedel, keďže v odôvodnení napadnutého uznesenia sa uvádza:
„Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec spisová značka 17P/72/2023 má súd preukázané, že
na tunajšom súde prebieha konanie na zmenu styku žalobcu - navrhovateľa s maloletou F. B..“ Z toho
žalobca vyvodil, že nemohol zavádzať súd, ktorý sa s vecou v rámci vlastnej lustrácie spisov vysporiadal.
Žalobca mal za to, že nie jeho postup bol účelový, ale postup matky maloletej. Rovnako ako v návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia poukázal na chronológiu vývoja prípadu a krokov zo strany matky
maloletej, keď spočiatku maloletá navštevovala škôlku v Bratislave zvolenú oboma rodičmi, pričom
matka vyvolala zmenu škôlky bez súhlasu otca - žalobcu a žalovaný jej v tomto nezákonnom postupe
asistoval.

22. Žalobca na záver svojho vyjadrenia zhrnul, že detské centrum A. G., resp. povinný z neodkladného
opatrenia ignoroval zákonné ustanovenia, za daných okolností bola potrebná súdna ingerencia z dôvodu
osvedčenia nezákonného stavu spočívajúceho v zaradení maloletého dieťa do výchovno-vzdelávacieho
zariadenia nezákonným spôsobom, t. j. bez súhlasu otca (žalobcu).

23. Žalovaný v odvolacej replike trval na podanom odvolaní. Podľa žalovaného žalobca vo
svojom vyjadrení k odvolaniu neuviedol žiadne také argumenty ani dôkazy, ktoré by vyvracali
tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní. Žalovaný opätovne zdôraznil, že detské centrum A. G. je
súkromnoprávne inštitúcia, neposkytuje výchovu a vzdelávanie v zmysle školského zákona, nie je
školou, ani školským zariadením v zmysle školského zákona, nie je zaradené do siete škôl a školských

zariadení Slovenskej republiky, nie je materskou školou. Preto sa na detské centrum nemôžu vzťahovať
ustanovenia školského zákona, ako ani všeobecné predpisy o správnom konaní. Na tom nič nemení
ani argumentácia žalobcu v jeho vyjadrení. Ani zákon o rodine nepovažuje nepovinné predprimárne
vzdelávanie za podstatnú vec, pretože sa nejedná o prípravu na budúce povolanie. Na podporu tejto
argumentácie žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoPno/4/2023 zo dňa

11.09.2023, ktorým zamietol návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia učinený v odvolacom
konaní, ktorým požadovala nahradenie súhlasu otca (žalobcu) s umiestnením maloletej tentokrát na
predprimárne vzdelávanie v materskej škole so sídlom na ulici B. XX, F., počnúc dňom 02.09.2023,
konkrétne na bod 15. odôvodnenia predmetného uznesenia: „Podľa § 28a ods. 1 zákona č. 245/2008
Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „školský

zákon“), je pre dieťa, ktoré dosiahlo päť rokov veku do 31. augusta, ktorý predchádza začiatku školského
roka, od ktorého bude dieťa plniť povinnú školskú dochádzku v základnej škole, je predprimárne
vzdelávanie povinné. V danom prípade s ohľadom na súčasný vek maloletej, ktorá bude mať 4. roky v
školskom roku 2023/2024 sa na túto nevzťahuje povinné predprimárne vzdelávanie v zmysle školského
zákona, a teda za danej situácie nie je daná neodkladná potreba úpravy pomerov, keďže navštevovanie

materskej školy okrem zákonného predprimárneho vzdelávania, t. j. rok pred nástupom na základnú
školu, nie je povinnosťou, ale iba možnosťou, kedy maloleté dieťa môže, ale aj nemusí byť prijaté na
predprimárne vzdelávanie do materskej školy. Podľa krajského súdu a vzhľadom na vyššie uvedené, sa
výber materskej školy nepovažuje za prípravu na budúce povolanie maloletého dieťaťa. Materské školy
sú síce zaradené do sústavy škôl, avšak ich hlavným účelom je podpora osobnostného rozvoja dieťaťa

- v sociálno-emocionálnej, intelektuálnej, morálnej a estetickej oblasti, rozvíjajú schopnosti a zručnosti a
predovšetkým vytvárajú predpoklady na ďalšie vzdelávanie, ktoré je spojené už s prípravou na budúce
povolanie.“24. Žalovaný opätovne zdôraznil, že ani školský zákon nepovažuje prihlásenie dieťaťa na štandardné
predprimárne vzdelávanie za sústavnú prípravu na povolanie v zmysle § 27 školského zákona. Žalovaný
teda trval na tom, že postupoval v súlade so zákonom, keď prijal maloletú do svojho detského centra

na základe súkromnoprávneho aktu, platne uzatvorenej zmluvy (dohody) s matkou maloletej ako jej
zákonným zástupcom.

25. Žalovaný ďalej uviedol, že aj keď je pravdivé tvrdenie, že detské centrum poskytuje program A.,

čo vyplýva už z jeho samotného názvu, považoval za zarážajúce, že táto skutočnosť začala žalobcovi
prekážať až po viac ako 3 mesiacoch, odkedy maloletá začala detské centrum navštevovať, pričom
žalobca o tejto skutočnosti vedel. Naviac matka maloletého informovala žalovaného, že námietka
žalobcu k programu A. je výlučne účelová, pretože aj z vyššie uvedeného uznesenia Krajského súdu
v Žiline vyplýva, že žalobca nie je ochotný súhlasiť so žiadnou škôlkou, teda ani so štátnou škôlkou s
klasickým výchovno-vzdelávacím programom. Po doručení predmetného rozhodnutia Krajského súdu

v Žiline matka maloletej obdržala od žalobcu nesúhlasné stanovisko aj s touto materskou školou, ktorá
má štandardný výchovno-vzdelávací program a je riadne zaradená do siete škôl a školských zariadení
Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že žalobca bráni maloletej navštevovať akékoľvek zariadenie bez
ohľadu na jej najlepší záujem.

26. Žalovaný aj s poukazom na predmetné uznesenie Krajského súdu v Žiline, podľa ktorého sa výber
materskej školy nepovažuje za prípravu na budúce povolanie maloletého dieťaťa, považoval napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedôvodne a neudržateľným spôsobom zasahujúce do práv a
právom chránených záujmov.

27. Ako prílohu odvolacej repliky žalovaný predložil uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
14CoPno/4/2023 zo dňa 11.09.2023 bez príslušnej autorizačnej doložky.

28. Žalobca v odvolacej duplike v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú už v jeho vyjadrení
k odvolaniu žalovaného. Svoju argumentáciu doplnil poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 8CoP/206/2021 zo dňa 28.05.2021 citujúc z neho: „Samotná skutočnosť, že maloletý
nie je dieťaťom, na ktoré by sa vzťahovala povinná školská dochádzka do materskej školy v zmysle §
28a školského zákona, nemôže byť prekážkou pre nariadenie neodkladného opatrenia... Rovnako nie
je možné stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, že o otázke návštevy MŠ, ktorá je podstatnou
vecou v zmysle § 35 Zák. o rodine, je možné rozhodovať len v konaní vo veci samej. Takýto všeobecný

reštriktívny výklad bez individuálneho posudzovania konkrétneho záujmu mal. dieťaťa je v rozpore so
základnými zásadami, na ktorých sú postavené konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a je
v konečnom dôsledku na ujmu najviac mal. dieťaťu.“ Z uvedeného rozhodnutia vyvodil žalobca záver, že
nie je správne posudzovanie voľby predškolského zariadenia ako a priori nepodstatnej otázky. Obzvlášť
pri skúmaní špeciálnych predškolských zariadení je potrebné jednotlivé prípady individualizovať a

nie zovšeobecňovať, ako k tomu nesprávne pristupuje žalovaný. Žalobca bol názoru, že ak program
predškolského zariadenia vybočuje z bežných štandardov ministerstvom schváleného vzdelávacieho
programu, vyžaduje preverenie, či je vhodný pre maloleté dieťa vzhľadom na jeho predispozície,
záujmy, aktuálny vývoj a pod. Keďže výchovný program A. nie je všeobecne uznávaný typ výchovno-
vzdelávacieho programu, žalobca trval na tom, že sa jedná o podstatnú otázku výchovy maloletej,

a preto bol na umiestnenie maloletej v detskom centre potrebný jeho súhlas. Navyše podľa žalobcu
je bez akýchkoľvek pochybností, že vzdelávací program typu A. už v útlom veku vytvára výchovné
a pedagogické predispozície na to, aby dieťa pokračovalo v tomto type vzdelávania aj v škole, s čím on
nesúhlasí. Nesúhlasil preto s názorom žalovaného, že výber predškolského zariadenia je nepodstatnou
otázkou, vecou. Argumentáciu žalovaného o nepodstatnej veci by bolo možné teoreticky prijať jedine

vtedy, ak by dieťa nenavštevovalo žiadnu materskú školu, teda nebolo by vôbec potrebné sa otázkou
návštevy predškolského zariadenia zaoberať.

29. Podporne pre prípad, že by súd nepovažoval predškolskú dochádzku za podstatnú vec týkajúcu
sa rodičovských práv žalobca argumentoval tým, že aj keby tomu tak bolo, akonáhle sa rodičia dohodli

na návšteve škôlky so všeobecným zameraním, resp. bez špeciálneho programu (v tomto prípade
škôlky v Bratislave), akákoľvek zmena tejto inštitúcie a najmä výmena „obyčajnej“ škôlky za škôlku so
špeciálnym výchovným programom z logiky veci evokuje podstatnú zmenu v živote a príprave na ďalšie
vzdelávanie maloletého dieťaťa.30. Podľa žalobcu nemôže podliehať súdnej ochrane postup matky, ktorá sa jednostranne rozhodla
umiestniť dieťa do materskej školy A. bez nejakého zdravotného dôvodu na strane maloletej, resp.

bez nejakého rozumného dôvodu, najmä ak sa tak rozhodla bez toho, aby o tomto svojom zámere
vopred informovala otca maloletej a napriek jeho nesúhlasu dieťa do škôlky zapísala. V dôsledku
postupu matky bol žalobca prakticky zbavený práva sa vôbec vyjadriť nielen k výberu materskej školy v
pôsobnosti žalovaného, ale predovšetkým k zmene pôvodne súhlasným vyhlásením rodičov zvoleného
predškolského zariadenia.

31.Žalobcatrvalnatom,ževzhľadomnavyššieuvedenéjevýberšpeciálnehopredškolskéhozariadenia
pre mal. dieťa právom oboch rodičov, je na to potrebný súhlas oboch rodičov.

32. Žalobca zhrnul, že vzhľadom na to, že žalovaný bez jeho súhlasu prijal maloletú F. do svojho
zriadenia, k zmene predškolského zariadenia došlo bez vedomia otca, otec nesúhlasil a naďalej

nesúhlasí so špeciálnym výchovno-vzdelávacím programom A. a súčasný vývoj maloletej neindikuje
potrebu špeciálneho vzdelávania, je správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o
zdržaní sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo
akýchkoľvek aktivít maloletej v detskom centre A. G..

33. Ďalšie vyjadrenia žalovaného a žalobcu v odvolacom konaní nepriniesli žiadnu novú pre vec
podstatnú argumentáciu.

34. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 17Co/55/2024 – 188 zo dňa
24.06.2024 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v I. výroku tak, že zamietol návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia (aj) v časti, ktorou sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať
sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo
akýchkoľvek aktivít maloletej F. B. v N. O. A. G., ktorého zriaďovateľom je žalovaný (I. výrok) a uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

35. Odvolací súd rozhodnutie o zmene I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie odvodnil nasledovne:

36. Vzhľadom na (širšie) okolnosti prípadu, kde do popredia vystupuje spor rodičov, ktoré zariadenie
má maloletá navštevovať (materskú školu v Bratislave, či súkromné zariadenie, resp. materskú školu

v Lučenci), aj keď žalobca neoznačil ako účastníka konania matku maloletej a samotnú maloletú, hoci
sa ich vec evidentne dotýka, ale formuloval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako návrh
podaný v civilnej sporovej veci medzi ním a žalovaným, bol Krajský súd v Banskej Bystrici (senát 17Co)
názoru, že v skutočnosti nejde o civilnú sporovú vec, civilný spor, ale o civilnú mimosporovú vec –
konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, konkrétne vo veci nezhody rodičov o (podstatnej)

veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu. Preto postúpil vec Krajskému
súdu v Žiline ako miestne a funkčne príslušnému na rozhodnutie o odvolaní subjektu označeného
žalobcom (otcom maloletej) ako žalovaný. Krajský súd v Žiline sa s názorom Krajského súdu v Banskej
Bystrici nestotožnil, preto vyslovil nesúhlas s postúpením veci a predložil spor o (funkčnú) príslušnosť na
rozhodnutie spoločne nadriadenému súdu – Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením

sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30.04.2024 rozhodol tak, že nesúhlas Krajského súdu v Žiline s postúpením
veciKrajskýmsúdomvBanskejBystricijedôvodný.Totorozhodnutieodôvodnilnajmätým,že:„Zobsahu
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že sa nejedná o konanie vo veciach starostlivosti
súdu o maloletých, upravené v CMP, nakoľko nevychádza z hmotného práva rodinného, upravujúceho
vzťahy podľa Zákona o rodine. Žalobca sa sporí vo svojom mene so žalovaným o právo, vyplývajúce

z občianskeho hmotného práva. Návrh smeruje voči žalovanému ako inštitúcii, ktorá porušila zákonné
povinnosti takým konaním, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania
alebo akýchkoľvek aktivít maloletej dcéry žalobcu. Maloleté dieťa a ani iná osoba predpokladaná ust. §
7 ods. 1 a 2 CMP preto nie sú účastníkmi konania.“

37. Medzi stranami sporu nebolo sporné právne postavenie žalovaného ako súkromnoprávneho
subjektu – občianskeho združenia. Detské centrum A. G., ktorého je zriaďovateľom, nie je zaradené
do siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, ktorých zoznam vedie ústredný orgán štátnej
správy aktuálne pod názvom Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky(ďalej aj „Ministerstvo školstva Slovenskej republiky“), nemá teda postavenie (súkromnej) materskej
školy podľa školského zákona, ktorý sa vzťahuje len na školy a školské zariadenia zaradené do
siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, ktorých zoznam vedie Ministerstvo školstva

Slovenskej republiky. Nevzťahuje sa teda na iné subjekty, teda ani na zariadenie – Detské centrum A.
G., ktoré nie je zaradené do siete škôl a školských zariadení, ani na jeho zriaďovateľa - žalovaného
a neupravuje teda jeho práva a povinnosti, ani práva a povinnosti rodičov dieťaťa, ktoré bolo umiestnené
v takomto zariadení. Odvolací súd súhlasil so žalovaným, že opačný záver súdu prvej inštancie, že sa
na žalovaného vzťahuje školský zákon a subsidiárne predpisy o správnom konaní je nepreskúmateľný,

nakoľko súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu sa aj na súkromné zariadenie nezaradené do
sieteškôlaškolskýchzariadeníškolskýzákonaplikuje.Napadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieteda
trpí inou vadou, ktorá mohla mať vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci. Nedostatočné odôvodnenie
súdnehorozhodnutiajetotižvzásadepovažovanézavadukonania,ktorámohlamaťvplyvnanesprávne
rozhodnutie vo veci, len vo výnimočných, extrémnych prípadoch, kedy rozhodnutie neobsahuje takmer
žiadne odôvodnenie je považované za porušenie práva na spravodlivý proces (v podrobnostiach

odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR
a rozhodnutí súdov SR pod č. R 2/2022).

38. Podľa § 43 ods. 2 CSP ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne
predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide

o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú
súdy viazané.

39. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je Krajský súd v Banskej Bystrici viazaný uznesením NS
SR sp. zn. 1Ndc/2/2024 zo dňa 30.04.2024, v zmysle ktorého je táto vec civilným sporom, v ktorom sa

zákon o rodine neaplikuje, aplikujú sa predpisy občianskeho hmotného práva, nakoľko žalobca sa sporí
vo svojom mene so žalovaným o právo vyplývajúce z občianskeho hmotného práva.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd posudzoval vec len z hľadiska, či nejaký predpis
občianskeho hmotného práva ukladá žalovanému povinnosť vyžadovať pre umiestnenie dieťaťa v jeho

zariadenísúhlasobochrodičov,pričomdospelkzáveru,žezožiadnehopredpisuobčianskehohmotného
práva (vrátane Občianskeho zákonníka) takáto povinnosť a jej zodpovedajúce právo rodiča (v tomto
prípade žalobcu) nevyplýva. Ako už bolo uvedené vyššie, školský zákon sa na súkromnoprávne
zariadenia nezaradené do siete škôl a školských zariadení, zriadené súkromnoprávnou právnickou
osobou – žalovaným nevzťahuje, jedná sa o predpis verejného práva, ktorý sa na súkromnoprávne

(občianskoprávne) vzťahy neaplikuje.

41. Pokiaľ ide o argumentáciu strán sporu ohľadne toho, či umiestnenie mal. dieťaťa v takomto
súkromnom zariadení je podstatnou vecou podľa § 35 zákona o rodine, či sa jedná o prípravu dieťaťa
na budúce povolanie a s tým súvisiaci poukaz na judikatúru poručenských súdov, resp. či zmena

zariadenia, ktoré dieťa navštevuje, resp. navštevovalo oproti tomu, ktoré navštevovalo predtým, je
podstatný zásahom do života mal. dieťaťa a teda či je v jeho záujme, odvolací súd k tomu uviedol, že
z týchto hľadísk vec neposudzoval, ani v zmysle právneho názoru nadriadeného NS SR posudzovať
nemohol, vzhľadom na to, že nadriadený súd ustálil, že sa v tomto prípade jedná o civilnú sporovú
vec, nie vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa (civilnú mimosporovú vec), mal. dieťa, ani jeho matka

nie sú účastníkmi tohto konania a na túto vec sa preto neaplikuje zákon o rodine. Preto odvolací súd
nemohol vec posudzovať z hľadiska vyhodnocovania záujmu mal. dieťaťa, či vyhodnocovať, či sa jedná
o podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností, nakoľko to sú inštitúty upravené
v zákone o rodine, takéto vyhodnocovanie prichádza do úvahy, ak mal. dieťa je účastníkom konania, na
to je oprávnený poručenský súd (súd príslušný na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých),

jemu prináleží aplikovať zákon o rodine. Krajský súd v Banskej Bystrici podľa právneho stavu účinného
od 01.06.2023 nie je poručenským (odvolacím) súdom.

42. Na rozdiel od súdu prvej inštancie bol preto odvolací súd názoru, že nie sú splnené predpoklady
pre nariadenie žalobcom požadovaného neodkladného opatrenia ani v časti, ktorou sa domáha

uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie
predškolského vzdelávania alebo akýchkoľvek aktivít maloletej F. B. v N. O. A. G., ktorého
zriaďovateľom je žalovaný, nakoľko žalobca neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému sa má neodkladným
opatrením poskytnúť ochrana v zmysle § 326 CSP, neosvedčil porušenie povinnosti žalovaného a jejzodpovedajúceho práva žalobcu vyplývajúcich z predpisov občianskeho hmotného práva. Umiestnením
mal. F. B. v zariadení žalovaného totiž nedošlo k porušeniu žiadneho predpisu občianskeho hmotného
práva, nakoľko z neho nevyplýva povinnosť žalovaného žiadať súhlas oboch rodičov s umiestnením

mal. dieťaťa v jeho zariadení, ani povinnosť o prijatí a umiestnení mal. dieťaťa do toho zariadenia
rozhodnúť a rozhodnutie doručiť obom rodičom. Dieťa je do zariadenia umiestnené na základe
súkromnoprávnej dohody uzatvorenej medzi žalovaným a jedným z rodičov maloletej – matky ako
zákonného zástupcu maloletej. Touto dohodou sa v podstate maloleté dieťa zastúpené zákonným
zástupcom – matkou so žalovaným dohodlo na poskytovaní služieb, starostlivosti maloletému dieťaťu

v zariadení žalovaného. Nejedná sa o prípad správy majetku maloletej, preto sa na túto vec neaplikuje
ust. § 28 OZ, ktoré vyžaduje zo strany (poručenského) súdu schválenie právneho úkonu – nakladania
s majetkom zastúpeného (v tomto prípade mal. dieťaťa) učineného jeho zákonným zástupcom, aj to
len v prípade, ak nejde o bežnú vec nakladania s majetkom. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Pokiaľ zákon nezakazuje poskytovanie starostlivosti o mal. dieťa iným súkromnoprávnym subjektom

mimo tých zaradených do siete škôl a školských zariadení, nemožno a priori konštatovať, že takáto
činnosť súkromného zariadenia je zakázaná.

43. Ako už bolo uvedené vyššie, v civilnom sporovom konaní nie je súd oprávnený posudzovať, či
došlo k porušeniu zákona o rodine, resp. či umiestnenie mal. dieťaťa v zariadení žalovaného je v jeho

(najlepšom) záujme, a teda či bol na umiestnenie mal. dieťaťa do zariadenia žalovaného potrebný súhlas
oboch rodičov, resp. nahradenie súhlasu jedného z rodičov rozhodnutím súdu. Rozhodnutie o podstatnej
veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností v prípade nezhody rodičov vrátane posúdenia,
či sa jedná o podstatnú vec patrí do kompetencie poručenského súdu.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené bol odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že
nie sú dané predpoklady na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1, 2 písm. d) CSP v
spojení s § 326 CSP.

45. Krajský súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s 262 ods. 1 CSP per analogiam o nároku

na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho), pretože zmenil prvoinštančné rozhodnutie (§
396 ods. 2 CSP) a keďže konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa týmto rozhodnutím
končí (návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nebol podaný v rámci konania vo veci samej).
Nakoľko žalovaný mal v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia plný úspech, keďže
návrh žalobcu bol zamietnutý v celom rozsahu, v zmysle § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalobcovi

povinnosť nahradiť žalovanému trovy (prvoinštančného aj odvolacieho) konania v rozsahu 100%. Dodal,
že o výške a prijímateľovi náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti II. výroku rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

46. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 449
ods. 1 CSP uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/55/2024 – 188 zo dňa 24.06.2024
zrušil z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, t.j. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. S poukazom na ust. § 26, § 27 ods. 1, § 28 OZ, § 28 a § 31 a §

32 a nasl. zákona o rodine o. i. uviedol, že aj zastupovanie, aj správu majetku maloletého dieťaťa
realizujú rodičia alebo jeden z nich na základe rozhodnutia, resp. dohody rodičov. O bežných veciach
môže rozhodovať každý z rodičov samostatne, pričom zároveň samostatne za dieťa v zmysle tohto
rozhodnutia aj koná. V podstatných veciach môže rovnako konať aj len jeden z rodičov, avšak zásadne
len na základe dohody s druhým rodičom. Do úvahy prichádza aj možnosť, že rodičia urobia právny

úkon za dieťa spoločne. Zákon teda predpokladá, že sa obaja rodičia pri výkone rodičovských práv a
povinností v záujme maloletého dieťaťa dohodnú. V bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov
aj samostatne. V podstatných sa musia obaja dohodnúť. Ak sa nedohodnú, potom rozhodne na návrh
niektorého z rodičov súd. Dovolací súd mal za to, že odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru,
že v civilnom spore nemožno aplikovať ustanovenia zákona o rodine ako hmotnoprávneho predpisu.

Základnou úlohou súdu prvej inštancie a súdu odvolacieho bolo v predmetnom prípade, kedy sa jedná
o umiestnenie a poskytovanie predškolského vzdelávania maloletého dieťaťa v detskom zariadení A.
G., vysporiadať sa s otázkou zastúpenia a posúdenia správnosti postupu žalovaného, keď uzatvoril
zmluvu iba s jedným z rodičov. Vzhľadom na uvedené dovolací súd opätovne zdôraznil, že o umiestnenídieťaťa, resp. uzatvorení zmluvy vzhľadom na vek dieťaťa musia rozhodnúť v súlade s ustanovením §
28 zákona o rodine zákonní zástupcovia, expresis verbis obaja rodičia, a teda žalovaný svoje povinnosti
porušil. V nadväznosti na zrušenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/55/2024 –

188 zo dňa 24.06.2024 dovolací súd zrušil aj od neho (jeho II. výroku) závislé uznesenie Okresného
súdu Lučenec č. k.: 12C/44/2023-218 z 26. júla 2024 v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec
č. k. 12C/44/2023-254 z 24. septembra 2024, ktorými bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania
žalovaného a s poukazom na ust. § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dodal, že
v prípade ak bolo rozhodnutie zrušené, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom

dovolacieho súdu a súd ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozhodne o trovách pôvodného
konania a dovolacieho konania.

47. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie (a nové
rozhodnutie) a ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods. 1
CSP preto po opätovnom preskúmaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko sa jedná

o vec nariadenia neodkladného opatrenia, o ktorej ani súd prvej inštancie nerozhoduje na pojednávaní
(§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 329 ods. 1 CSP), v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov
vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád
týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil a súc viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu uvedeným vyššie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné

uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v jeho I. výroku a závislom IV. výroku ako vecne
správne potvrdiť.

48. Na rozdiel od (predošlého) názoru odvolacieho súdu bol dovolací súd názoru, že aj v inej veci, ako
vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, t.j. aj v civilnom spore má súd ustáliť, či sa jedná o bežnú

vec týkajúcu sa mal. dieťaťa, pri ktorej postačí zastupovanie jedným zákonným zástupcom – rodičom,
alebo o podstatnú vec, pri ktorej sa vyžaduje zastúpenie oboma rodičmi, resp. ich dohoda, súhlas, alebo
nahradenie súhlasu jedného z rodičov rozhodnutím súdu pri nezhode rodičov o výkone ich rodičovských
práv a povinností v podstatnej veci týkajúcej sa mal. dieťaťa. Z uvedených dôvodov dovolací súd
nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že dieťa môže byť do súkromného zariadenia nezaradeného

do siete škôl a predškolských zariadení umiestnené na základe súkromnoprávnej dohody uzatvorenej
medzi žalovaným a (len) jedným zo zákonných zástupcov – rodičov maloletej, v tomto prípade matky
maloletej, ale zdôraznil, že rozhodnúť o tom musia obaja zákonní zástupcovia – obaja rodičia, preto
žalovaný svoje povinnosti porušil. Súc viazaný týmto právnym názorom dovolacieho súdu nezostávalo
odvolaciemu súdu nič iné ako uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním žalovaného napadnutom

I. výroku, ktorým rozhodol o nariadení neodkladného opatrenia ukladajúceho žalovanému povinnosť
zdržať sa konania, ktoré by malo za následok prijatie a poskytovanie predškolského vzdelávania alebo
akýchkoľvek aktivít maloletej F. B. v N. O. A. G., ktorého zriaďovateľom je žalovaný ako vecne správne
potvrdiť.

49. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je v tomto prípade uznesením, ktorým
sa konanie pred súdom prvej inštancie o nariadenie neodkladného opatrenia končí, resp. skončilo,
nakoľko naň nenadväzuje konanie vo veci samej, súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1 CSP a §
255 CSP vecne správne rozhodol aj o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania
vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu.

50. O nároku strán sporu na náhradu trov tohto odvolacieho konania (vedeného na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/15/2025), ako aj odvolacích konaní mu predchádzajúcich (vedených
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/130/2023, 17Co/55/2024 a na Krajskom súde
v Žiline pod sp. zn. 13CoP/3/2024) rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP per analogiam, keďže uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce
odvolaním napadnutý I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení návrhu žalobcu na
nariadenie neodkladného opatrenia je taktiež v tomto prípade rozhodnutím, ktorým sa odvolacie konanie
končí. Nakoľko predmetom odvolacieho konania bolo len preskúmanie I. výroku uznesenia súdu prvej
inštancie (a od neho závislého IV. výroku) a plný úspech v odvolacích konaniach mal vzhľadom na

konečný výsledok konania žalobca, keďže odvolanie žalovaného nie je dôvodné, odvolací súd uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacích konaní v rozsahu 100%.51. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 1 a 3 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal aj v dovolacom konaní plný úspech (keďže
dovolací súd na podklade ním podaného dovolania zrušil rozsudok odvolacieho súdu) priznal nárok na

náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

52. O výške náhrady trov tak odvolacích konaní, ako aj dovolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti II. výroku tohto rozhodnutia o nároku na náhradu
týchto trov v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie

podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady týchto trov
žalobcu.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).