Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823201868
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823201868.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. B. nar. XX.XX.XXXX
bývajúceho v C. D. B. E. F. X zastúpeného Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o.
so sídlom v Košiciach Ku Potoku č. 4 za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Ján Klučka, CSc., IČO:
54 725 542 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom
v Bratislave na Pribinovej ulici č. 2 v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 11C/76/2023-121 zo dňa 8.3.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 2.000 Eur (výrok I.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia titulom nemajetkovej

ujmy 5.000 Eur titulom náhrady škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva Európskej
únie a náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že za obdobie od 08/2020 do
04/2023 žalobca v sledovanom období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny
služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času. Žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave, na

Hasičskej stanici v Rožňave. Žalobca minimálne od augusta 2020 do apríla 2023 pracoval na zmeny,
teda vykonával službu 16 hodín resp. 17 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v
trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený
na zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej
pohotovosti, bol 24 hodín v jednom služobnom dni. Žalobca mal za to, že jeho práca nie je adekvátne
ohodnotená, nakoľko pracuje 24 hod. a následné má 2 dni voľna. Pracovný čas sa delí na 16 hod.
a 8 hod., ktorý nie je započítavaný do pracovného času, čo má vplyv aj na výpočet jeho dôchodku.

Pracoval ako hasič záchranár od roku 2008 a neskôr ako technik strojník. V súčasnosti pracuje ako
hasič - záchranár, špecialista. Dvojdňový odpočinok sa nedodržiava, nakoľko často má školenia, a
to deň pred službou tak, aby bol následne dodržaný minimálny čas odpočinku. Ako hasič absolvuje
napríklad horolezecký, zdravotnícky, pilčícky, protiplynový výcvik, z ktorých iba časť pracovného výcvikusa započítava do pracovného času. Školenia a výcviky sa realizujú mimo miesta výkonu povolania a
pracovná cesta nie je započítavaná do fondu pracovného času. Nemajetkovú ujmu pociťoval v tom, že je
oberanýočas,ktorýbymoholtráviťsrodinouaktorýniejefinančnekompenzovaný.Chcelbysavenovať

viac rodine, nakoľko práca je náročná tak po fyzickej ako aj psychickej stránke. V spoločnej domácnosti
bývaspartnerkou,sktoroumájednodieťa.Zdôvodujehoprácejenáročnéplánovaťdovolenku,nakoľko
sa musí prispôsobovať aj ostatným kolegom. Uvedené má vplyv na jeho partnerský život, napríklad pri
požiari, ktorý bol v obci Betliar, bol v tom čase na dovolenke a kvôli tomu bol z dovolenky zavolaný.
Regenerácia počas dvoch dní voľna je náročná, nakoľko to záleží od toho, či má školenia. Keď má 2

dni voľna bez akéhokoľvek školenia, ale keď má školenie, čas na oddych nedostatočný. Pracovná
vyťaženosť má vplyv aj na jeho partnerku v starostlivosti o maloleté dieťa. Zároveň musí pomáhať aj
otcovi, ktorý má zdravotné problémy, chodí s ním na vyšetrenia, nákupy. Na ostatné mu už neostáva čas,
nakoľko sa snaží venovať rodine. Pred nástupom do hasičského a záchranného zboru bol oboznámený
s tým, aká je pracovná náplň hasiča. Nesúhlas s plánom služieb, ako boli rozvrhnuté, vyjadril vtedy keď
sa stalo, že ich malo byť 11, kolegovia boli na dlhodobej PN a bolo v uvedenom období problematické

plánovanie. Čas služobnej pohotovosti 8 hodín trávi spôsobom, že majú postele, kde môžu spať, ale
nikdy ten čas na oddych nebude ako doma, zaspáva s tým, že zaznie gong a do 1 minúty musia byť
pripravení. Funkcia s nerovnomerne rozvrhnutým časom mu vyhovuje, pretože ako hasič chce byť v
zásahu a nie v kancelárii.

4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. čl. 7, druhá, tretia veta Ústavy SR,
čl. 140 ods. 1, Ústavy SR, § 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), čl.
1 bod 2, 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b/, 16 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1 a 2,
§ 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h/ zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom

zbore v platnom znení, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 zák. č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ). Súd prvej inštancie vychádzajúc z týchto ustanovení skonštatoval, že je viazaný medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez

ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu
prednosti a priameho účinku a povinnosti vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva
ex officio. Porušenia Úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského
štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na

prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc, ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad
3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4/ neprijatie
aleboponechanievplatnostilegislatívy,ktorájevrozporesprávomÚnie.Zodpovednosťčlenskéhoštátu
za vzniknutú škodu podľa judikatúry SD EÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady: 1/ porušená úniová

norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát,
2/ porušenie úniového práva je dostatočne závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským
štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V otázkach neupravených normami komunitárneho
práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní
princípu rovnocennosti a účinnosti. Zohľadňujúc preto existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri
rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným
subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor

SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.. Na takomto
závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovanej nič nemenilo ani to, ak by základ zodpovednosti štátu
spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia
práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Zároveň poukázal na rozsiahlu
judikatúru Súdneho dvoru EÚ (ďalej len ESD).

5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca
vykonáva,niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálne
vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ust. § 122 zákona č. 315/2001 Z.z.upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas a v § 91 ods. 1 tiež uvádza, že štátnou službou
nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.

2. Existujúca právna kvalifikácie služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ust. § 103 uvádza, že zatiaľ čo služobný plat
tvoria zložky služobného príjmu, za výkon služobnej pohotovosti patria hasičovi peňažná náhrada
vštátnejslužbe.Vkonanínebolosporné,žežalobcasaposudzovanomobdobívzohľadneníslužobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného

týždňa určeného čl. 6 písm. b/ smernice, čím dochádza k porušeniu práva únie a toto porušenie
je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti.
Argumentácia žalovanej, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu predísť vzniku ujmy, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a považuje ju za ujmu na svojich
právach, opätovne poukázal na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá
a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na

strane zamestnanca, ktorý pri uplatnení nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie
noriem komunitárneho práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie
práva únie na jednotlivcov, umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky
z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva.

6. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku,
ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky, psychicky regenerovať v súlade s princípom rovnocennosti
komunitárneho a vnútroštátneho práva aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípadne zásahu do jeho osobnostných práv v zmysle § 13
v spojení s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce

z judikatúrnej praxe. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry súdneho dvora
za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času
a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. Žalobca sa preto domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 Eur.

O jej výške s prihliadnutím na výkon náročnej práce nad čas povolený právom únie, ktorá vyžadovala,
aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Uvedeným dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom

voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Rovnako právo na odpočinok
bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd preto považoval pracovnú
pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady

za zásahy žalovaného do jeho nemajetkovej sféry prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku
Fuß, a na závažnosť ujmy, ktorá mu dostatočne závažným zásahom vznikla, na následky zásahom
vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch aplikujúc ustanovenie § 13 OZ. Na základe uvedeného preto
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.000

Eur a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, nakoľko nepreukázal, že by sa zásah negatívne odrazil v
medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto
následkov považoval sumu 2.000 Eur, za primeranú berúc do úvahy priznávanú výšku nemajetkovej
ujmy v obdobných súdnych sporoch.

7.Otrováchkonaniarozhodolspoukazomna§255ods.1,2CSPa§262ods.1,2CSP.Prirozhodovaní
aplikoval článok 4 ods. 2 základných princípov CSP ako aj ustanovenie § 255 CSP, tak, že priznal právo
na náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, zo súdom priznanej sumy 2.000
Eur, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za výsledok na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov

ustálil, že základom bolo jeho konštatovanie zásahu a vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu. O výške
náhrady trov konanie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.8. Proti výroku I. a III. rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie uplatniac
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd žalobu zamietol
a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie sa v konaní vôbec

nezaoberalotázkou,čidojehoprávomocipatríposudzovanienastolenejotázky,pretorozsudokvykazuje
znaky arbitrárnosti, nezohľadnil prekážky vo svojom postupe a dostatočne sa nezaoberal vznesenými
oprávnenýminámietkamižalovaného.Nároknanáhraduškodyneodôvodnilpresvedčivo,ibanazáklade
uznaného všeobecného nároku z titulu bez právneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva
Európskej únie. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi prebratím smernice

a aplikáciou smernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik
zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie smernice. Podľa jej názoru nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu
Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa. Žalovanou je v tomto
súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym
prebratím Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je

ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii smernice podieľala. Podľa jej názoru sa miera zodpovednosti
za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika
a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,

potom nie je možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik
škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej
republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov potom je tu
dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Preto súd nesprávne právne posúdil otázku pasívnej
vecnej legitimácie v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo predstavuje odvolací dôvod

v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V ďalšom vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1
ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má aplikovať. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Na štátnu službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne

vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského
a záchranného zboru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Smernica
2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich

odmeňovania nevzťahuje, táto oblasť je v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Preto
sa ani nemôže aplikovať na prípad žalobcu.

9. K nároku na náhradu škody uviedla, že žalobca neosvedčil, aby mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom pri jej určovaní musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za

telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku priznávanú za telesné alebo násilné činy. V prvom rade nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť
ním uplatnená škoda, pričom žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil jej výšku, ktorá mu mala
vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy

odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva
žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného
fondu, samo o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Mala za to, že čo sa týka
posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas, je potrebné žalobcom preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie

všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Tak
isto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času hasičov v referenčnom období
6 mesiacov. Pri výpočte týždenného pracovného času je potrebné počítať na základe referenčných
období, a nie každý mesiac jednotlivo, tak ako to počítal a následne uvádzal žalobca. Súd preto nezobral
do úvahy nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.

Uvedené dôkazné bremeno preto v konaní zaťažuje žalobcu a preto nepreukázal, neodôvodnil výšku
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.10. Žalovaná vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy uviedla, že v konaní nebolo ani na základe
výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do
osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby

vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém predovšetkým vo svojom nedostatočnom finančnom
ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa následne domáha finančného plnenia od Slovenskej
republiky. Otáznym zostalo, akú inú činnosť by chcel vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy
musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba
využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou

činnosťou, prípade ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Rovnako namieta zmätočnosť uplatneného nároku,
ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko má za to, že žalobca namieta organizáciu
pracovného času a nie nesprávne prebratie smernice. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko
času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám nie je argumentom
utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice, medzi uvedeným neexistuje priama a
bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku neuplatneného nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná
súvislosť medzi utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia smernice. Takto neuniesol bremeno
tvrdení ani bremeno dôkazov. Vzhľadom na uvedené preto sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení
práva žalobcu na primeraná odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv
celkom bezpredmetné.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch I. a III. potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. K údajnému
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej uviedol, že za Slovenskú republiku, ktorá je vecne
legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v

konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre hasičský
a záchranný zbor v zmysle § 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore. Preto je možné konštatovať, že námietka nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej nie je dôvodná. Zároveň poukazuje na rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, ktorí uvedenú otázku nastolenú žalovanou riešili v súdnych konaniach. K pôsobnosti Smernice
2003/88/ES uviedol, že v prípade Pfeiffer ESD konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice
(C-397/01, bod 53). V dôsledku tohto výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola

prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu
– napr. katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové tými (bod
55 rozsudku). Rovnako aj uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti zásahových
síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/131/EHS, ale

tietočinnostinaopakpatriadopôsobnostitejtosmernice,pokiaľsúvykonávanézaobvyklýchpodmienok.
Z uvedených dôvodov preto nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že Smernica 2003/88/EHS sa nevzťahuje
na protipožiarne služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon
týchto služieb garantuje 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice
2003/88/EHS.

12. K tvrdeniu žalovanej o odpočinku počas pohotovosti poukázal na to, že pokiaľ ide o čas pracovnej
pohotovosti,zjudikatúrysúdnehodvoravyplýva,žečas,vrámciktoréhopracovníkskutočnenevykonáva
žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne čas odpočinku na účely
uplatnenia Smernice 2003/88. Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti

sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor
organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu je potrebné
kvalifikovať ako pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne
vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby. Opätovne poukázal na to, že rôzne požiadavky, ktoré

Smernica 2003/88 uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku,
predstavujú pravidlá sociálneho práva únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého
pracovníka. Navyše stanoveniu práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného
času a na doby denného a týždenného odpočinku smernice 2003/88 spresňuje základné právo, ktoréje výslovne uvedené v čl. 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej Únie, a preto sa má vykonávať
v súlade s čl. 31 ods. 2. S poukazom na uvedené preto dal do pozornosti konzistentnú rozhodovaciu
prax všeobecných súdov v tejto otázke.

13. Vo vzťahu k výkazu o jeho služobnej činnosti, túto námietku považuje za neopodstatnenú. Z
predloženého výpisu dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času obsahovo plánované
hodiny vyplývajú obsahovo plánované hodiny ako aj skutočné odpracované hodiny. Výpis z
dochádzkového systému predložený súdu za ten ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom

služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď jeho nadriadený potvrdil do evidencie softvéru
SAP skutočné odpracované hodiny za daný mesiac. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne
odpracovaným časom je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac ním odpracovaný a potvrdzuje
jeho reálne odpracované hodiny, a teda neopodstatnenosť námietky žalovanej. Údaje zo softvéru SAP,
t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom, žalovaná zavádzajúco označuje
len za tabuľky priložené k žalobe a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného

softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem.

14. V ďalšom nesúhlasil s námietkou žalovanej, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Z. Odvolacia argumentácia žalovanej je v
rozpore s judikatúrou SD EÚ, že medzi porušením práva únie a vznikom škody nie je príčinná súvislosť,

keď neupozornil svojho zamestnávateľa na porušenie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody. Čl. 6
písm. b/ Smernice 2003/88/EHS nevyžaduje, aby dotknutý pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovanej za škodu vzniknutú preto boli splnené. Záverom sa nestotožnil s názorom žalovanej ohľadom
výšky nemajetkovej ujmy a poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov.

15. Žalovaná v odvolacej replike v podstatnom zotrvala na dôvodoch odvolania a na odvolacom návrhu,
aby odvolací súd zamietol žalobu a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Žalobca v odvolacej duplike oznámil, že zotrváva na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

17. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

18. Výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto
nebol predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2 CSP).

19.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanejakopodanévčas,
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP
a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) a dospel

k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. je vecne
správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.2.2025 o 10,10 hod.
v pojednávacej miestnosti č.d. 207/2. poschodie, trakt D, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.2.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

21. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP namietanému žalovanou odvolací súd
uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok
napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno
podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku
konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že pri závere
o nesprávnych skutkových zisteniach musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej
inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanomdokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo iba z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP.

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu

prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §

192 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

26. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a vykonanie ďalších dôkazov
nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP a z týchto dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok
v napadnutých výrokoch I. a III. aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutých
výrokoch ako vecne správny potvrdil.

27. Žalovaná v odvolaní argumentovala skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacia argumentácia nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku
a neumožňujú prijať iné závery.

28. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení

napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval
a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovanej.

29. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku v napadnutých výrokoch, na
tieto odkazuje a na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutých výrokoch vo vzťahu k odvolacej

argumentácii žalovanej dodáva ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

30. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času. Odvolacia argumentácia žalovanej vo vzťahu k nedostatku právomoci
všeobecných súdov na posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s právom Únie, ako aj námietky
o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie Slovenskej republiky v spore (tvrdiac, že uvedená smernica sa
nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje
odvolací súd za nedôvodnú. K nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu

vnútroštátneho práva s právom Únie odvolací súd upriamuje pozornosť žalovanej na § 3 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z § 73 CSP vyplývapotreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím § 135 ods. 1 CSP preto súd
správne v predmetnom konaní je označený ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v predmetnej
veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia

– transpozície smerníc Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť
medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom
majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že má
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovanej o náhradu škody, ktorej sa

domáhal ako nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť
žalovanej za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Únie, pričom jedným
z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom
je priznanie práv jednotlivcom“, súd bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený
a povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri prebratí Smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001

Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z.
zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovanej je preto z týchto
dôvodov nedôvodná a súd prvej inštancie bol oprávnený a mal právomoc posudzovať súlad zákona č.
315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES.

31. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve
otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho
maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa takto týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič

zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval
vpriemernejdĺžke54hodíntýždenneazahrňoval24hodinovézmeny,pričomkaždá24hodinovázmena,
v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej
služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

32. Smernica 2003/88/ES v čl. 6 písm. b/ predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na
zaistenie bezprostrednosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku
pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku alebo ho určitých spôsobom obmedzia.

33. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle
zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú
v čl. 6 písm. b/ citovanej smernice. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť

výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

34. Zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod. 6 citovaného zákona bola do jeho znenia prebratá Smernica 2003/88/ES. Napriek
zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich

služobného času, v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý je potrebné
definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie
životných a pracovných podmienok pracovníkov. Citovaná smernica v čl. 2 ods. 1 a 2 vymedzuje„pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ a čas „čas odpočinku“ ako akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom. Súdny dvor vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské

štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb,
odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a
„čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú
definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Uvedené potvrdzuje účel tejto
smernice, ktorým je neprekračovanie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času

ustanoveného v čl. 6 písm. b/ citovanej smernice.

35. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D.J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp. zn. C-344/19
z9.3.2021,čl.2bod1Smernice2003/88/ESsamávykladaťvtomzmysle,žečasťpracovnejpohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže byť v služobnom byte,

ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať

v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie je na
účely takéhoto posúdenia relevantná.

36. Vo veci C-580/19 z 9.3.2021 R.J. a Stadt Offenbach am Main Súdny dvor na položené otázky

v uvedenej veci odpovedal citovaním: „článok 2 bod 1 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom
zmysle, že časť pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého pracovník musí
byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol zamestnávateľ,
s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a práve prednosti
viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza jeho služobný

útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia,
len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takejto lehoty,
a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovipočasuvedenejdobysútakejpovahy,žeobjektívneaveľmivýznamneovplyvňujúmožnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce

nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom“.

37. Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/2019 z 9.9.2021, X.R. proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,
akciová společnost rozhodol tak, že „článok 2 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady
z 4.11.2003 o niektorých aspektoch o organizácii pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,

že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“
v zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložená tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho

výkon práce nepožaduje a venovať sa vlastným záujmom“.

38. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.2020 M.G. a Dublin City Council odpovedal
Súdny dvor na položené otázky cit: „Článok 2 bod 1 Smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom
zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zabezpečovanej hasičom

v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho zamestnávateľa samostatnú
zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú
je pridelený, v lehote najviac 10 minút, nepredstavuje pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia, ak
z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže
pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých

zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že obmedzenia kladené na pracovníka
počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi významnej miere ovplyvnili schopnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje“.39. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov záchranného
a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozhodnutiach Súdneho dvora v spojených veciach

C-397/01 až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i. ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo
dňa 14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 2003/88/ES je
podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah
pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku

je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany en block, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb. Rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom
chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
– napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové

a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej, základnej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka záchranného a hasičského zboru. Nevyznačuje
sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti
uvedeného v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice 89/391. Na jednej strane zákonodarca

SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice (čl. 17). V čl. 17 ods. 3 písm. b/, iii/ Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s ods.
2 tohto článku sa môžu vykonávať odchýlky čl. 3, 4, 5, 8-16 v prípade činnosti spojených s potrebou
nepretržitej služby alebo výroby, najme protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od čl. 6

však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činnosti.

40. So záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že čl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo
veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných

okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo
najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES definuje

svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl.
2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti
a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určenie osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej
ochrany.

41. V preskúmavanom prípade sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu

zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.
1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pod odseku, je potrebné vykladať zužujúco. Článok 2 ods. 2 prvý pod
odsek Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len do
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú

použitiuustanoveniatejtosmernice.TátovýnimkazoširokovymedzenéhorozsahupôsobnostiSmernice
89/391 sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z toho hľadiska bola výnimka uvedená v čl.
2 v ods. 2 prvom pod odseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služiebnevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu – napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle

slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplni činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka záchranného a hasičského zboru.

42. Služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
obrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranných činností pri haváriách,

civilných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzené
fungovanie služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor dospel k záveru, že jediným
cieľom výnimky, ktorá je uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391, bolo zabezpečenie

riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku
v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy. Odvolací
súdnazákladevyššieuvedenéhotaktodospelkzáveru,žeslužobnáčinnosťžalobcupatrídopôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

43. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu
odvolací súd dopĺňa, že Súdny dvor tiež rozhodol, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88 má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
orgánmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať
vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a právne orgány

majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva
jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo
v rozpore s Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
jesúčasťousystémuzmlúv,naktorýchjezaložená.Zjudikatúryvyplýva,žetátopovinnosťplatívprípade

každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto
porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora. Náhradu škody spôsobenú jednotlivcovi môže

zabezpečiť nie len verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť pri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením

a škodou, spôsobnou poškodeným jednotlivcom. Za splnenia týchto troch podmienok musí štát napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

44. Argumentáciu žalovanej, v rámci ktorej poukazovala na rozdiel medzi prebratím Smernice 2003/88/
ES na jednej strane a aplikáciou Smernice 2003/88/ES na strane druhej s tým, že sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES nepodieľala, nie je dôvodná. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej

inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č.
315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez
právneho významu a poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica
adresovaná členským štátom. Žalovaná ako členský štát a adresátka smernice 2003/88/ES po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je
štát (žalovaná) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej
aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica2003/88/ES je určená žalovanej (štátu), ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaná žalovaná (štát). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že námietka

žalovanej o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

45. Vo vzťahu k nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/EHS do zákona č. 315/2001
Z.z.avdôsledkutohonezapočítavaniaurčenejanariadenejslužobnejpohotovostinapracoviskuhasiča
v rozhodnom období od augusta 2020 do apríla 2023 svedčí napokon aj skutočnosť, že zákonodarca

zákonom č. 258/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1.11.2024 doplnil odsek 3 do ustanovenia § 97
zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času,
ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a štátnej služby nadčas v období
6 mesiacov nesme prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú podľa ods. 1
písm. a/ až d/, okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a/, ods. 1 písm. h/ až l/, čerpanie

dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa ods. 1 písm. j/ prvého bodu sa na
účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia 6 mesiacov nezapočítavajú. Až
uvedenou novelou, teda zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/ES, aby sa do priemerného
týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť (určená podľa § 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z. a nariadená v mieste vykonávania štátnej služby podľa § 92 ods. 2 písm. a/ zákona

č. 315/2001 Z.z.),nakoľko v referenčnom období 6 mesiacov nesmie priemerný týždenný služobný čas
vrátene služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1,2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z.z. prekročiť 48 hodín.

46. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88, preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia.

47. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože čl. 6 písm. b/

Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom

prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho
práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

48. Judikatúra Súdneho dvora vo vzťahu k druhej podmienke za dostatočne závažné porušenie práva

Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majúbyťvtejtosúvislostizohľadnené,súpredovšetkýmvstúpeniejasnostiapresnostiporušenejprávnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ ide v zjavnom spore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.

49. Žalobcovi boli rozvrhnuté služby takým spôsobom, že na 16,5 hod. riadnu službu v služobný deň
nadväzovala 7,5 služobná pohotovosť na pracovisku (t.j. 24 hod. zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
rozvrhnutého týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.

50. V odvolaní žalovaná argumentovala s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93
vo veci Brasserie du Pecheur a Factortame a namietala, že nepreukázal vyvinutie primeraného úsilia,
aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky na svoju
ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu. Vo vzťahu

k uvedenému odvolací súd považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď byto spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor teda
rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by
bol znemožnený alebo nadmerne zaťažený, ak by ich návrh na náhradu škody založené na porušení

práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci
nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník
sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu,
aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na to slabšie postavenie
môže byť totiž takýto pracovník odvedený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči svojmu

zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovno-právny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho je potrebné
zdôrazniť, že vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo
stranyzamestnávateľavoverejnomsektore,vyžadovaniesplneniapodmienky,abydotknutýpracovníksi
najprv požiadal u svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského

štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná
na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátoch zabezpečiť
jeho dodržiavanie bez toho, aby mohli ich preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/

ES nevyžaduje, aby dotknutý pracovníci žiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych
požiadaviek uvedených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade ak
je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka uvedená v čl. 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný
a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto čl. 6
písm. b/, čo v danom prípade preukázané nebolo. Napokon žalobca namietal plán služieb, avšak k jeho

úprave nedošlo.

51. V posudzovanej veci vznikla nemajetková ujma, ktorú je možno posúdiť podľa zásad upravených v §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany
podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním

úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko-
morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie
a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

52. Z najvýznamnejších osobnostných práv je okrem iného právo na súkromný a rodinný život,

ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol
tráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento trávil práve v zamestnaní, je potrebné
dodať, že žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že
uvedený článok zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy,

materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovno-
právnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na
zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi
ktoré patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie
vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (čl. 24 Deklarácie

ľudských práv). Z ustanovenej Smernice rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádza z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok znamená, že pracovníci majú

pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.53. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla
nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobca spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva –

práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca
predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Neobstojí argumentácia žalovanej, že
nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné
odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným

zásahom bola v značnej miere zničená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

54. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona
č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie bol preukázaný. Žalobca nie len že pracoval
nad maximálny prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s čl. 6 písm. b/ Smernice

2003/88/ESvspojenísčl.2ods.1Smernicemuodpracovanéhodinyurčenejslužobnejpovinnostineboli
započítané do odpracovaného času. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku
má opakovanie v priemerne za následok prekročenie maximálneho prípustného rozsahu týždenného
pracovného času podľa citovanej smernice. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín
služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny

strávené na pracovisku počas určenej pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. sa do služobného času nezapočítavajú.

55. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník hasičského
a záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období od 19.8.2020 do 18.4.2023 mal

služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 16,5 hod.
pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7,5 služobná pohotovosť, t.j. v rámci jednej zmeny strávil
žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na
aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa
započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu

pracovného času nezapočítavala. V mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičských
zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci tejto zmeny
2 dni voľna. Ide teda už o spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Žalobca každý
tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10
pracovnýchzmien,pričomkaždýtretímesiacjetoaž11zmien,čojevpriemere10,4zmenymesačne.Na

každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávil na pracovisku
bežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu neboli zahrnuté hodiny nadčasov. Reálne
v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci október 2021 strávil 264 hodín, v rámci
fondu pracovného času však mu je vykázaných len 187 hodín.

56. Žalobca výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) preukazuje, že v období od 19.8.2020 do
18.4.2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, práv na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od SR ako
členského štátu EÚ nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia. Žalovaná v odvolaní
tvrdila, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného

času podľa citovanej smernice. Žalobca však predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej
(pracovnej) činnosti za predmetné obdobie s podrobným rozpisom vykonaných služieb odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti, práce nadčas, čerpanie dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva,
že priemerný týždenný pracovný čas určený citovanou smernicou na 48 hodín týždenne bol v tom
v ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného

zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť určeným spôsobom nebola spochybnená. Súd prvej
inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom zbore, smernice
2003/88 /ES, Smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SDEÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas
odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

57.Nároknanáhradunemajetkovejujmysiuplatňovalžalobcaprávazaprekročeniemaximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného čl. 6 písm. b/ citovanej smernice vo vykazovanom období august
2020 až apríl 2023. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,
že žaloba bola dôvodná, čo do základu aj výšky.58. Argumentácia žalovanej neobstojí, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo venovať sa inej činnosti, má vymedzený priestor na

odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad) musí byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej služby
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne
k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho

súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať svoj súkromný
čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu
bolodlhodoboniekoľkorokovporušovanénapriektomu,žežalobcaplnívspoločnostiveľmi zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu považuje odvolací
súdnaprisúdenúnáhradunemajetkovejujmyzaprimeranú.Služobnýčasžalobcommusíbyťrozvrhnutý
tak, aby nedochádzal k porušovaniu jeho práv vyplývajúcej zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv

žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma nie je ani podľa
názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcu vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak.

59. S prihliadnutím na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie

a trvania zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými s obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietala žalovaná v podanom odvolaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/47/2023 zo dňa 27.5.2024, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej obete nie je dôvod na túto náhradu
obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona a o obetí trestných činov (zákon č.

215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov). Tento záver vyvodil NS SR s nasledovných úvah: „ dovolací súd
v uznesení sp. zn. 2Cdo188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy a jej prípadnou
limitáciou osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na to, že výška náhrady za utrpenú
ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho

súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu
§ 13 OZ sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých
stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možno vyjadriť adekvátnu výšku
nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. výšku náhrady nemajetkovej
ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti

charakterizujúcim závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca
utrpenej ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“, ktorou
je pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať ujmu formou peňažnej výhody. Z tohto
pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť, odvrátiť

utrpenúbolesťblízkychosôb,svojimspôsobommôžeibavyvážiťichutrpenie.Stanovenievýškynáhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite
odôvodnená a vždy musí mať základ v takých skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne
okolnosti prejedávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti
náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ. Podľa odvolacieho súdu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

nemôže byť vyššia ako výšky náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi.
Takýto prístup odvolacieho súdu nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie
porovnateľného posúdenia veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere
vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť
každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými

príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorými
dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry
pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama
jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako
okolnosti vonkajšieho svete a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti

a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér každého človeka sú
vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromnéhoarodinnéhoživotajepostačujúceprirovnaniesinýmiajkeďobdobnýmiprípadmiaužvôbec
nie kategoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenejprevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom
o obetiach. Odvíjať súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity

(a ktorého výška závisí výlučne od nastavených parametrov sociálneho štátu), nie je presvedčivé ani
spravodlivé.Vzhľadomkverejnoprávnemucharakteruosobitnejreguláciesanejavíakovhodnépreberať
verejnoprávnukonštrukciu odškodňovania„súkromnoprávnychvzťahov“ .Zákonomoobetiachnaseba
štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov. V danom
prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné znaky,

ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na súkromnoprávne
vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše záväzok štátu uhradiť
obetiam činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny
nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom jej bol
pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach nebráni uplatniť
zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia

v zákone o obetiach za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať
za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal spravovať iba súkromnými
pravidlami určenými v jeho regulácii a výška náhrady by mala byť ustanovená podľa zákonných kritérií
vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto zákonných noriem. Aj vzhľadom
na vyššie situovanú relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia NS SR záver, že pri určovaní výšky

náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť
navyše prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov, možno podľa názoru
odvolacieho súdu analogicky aplikovať aj pri uplatňovaní výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
inej osoby, do ktorej osobnostných práva (najmä práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene
zasiahnuté iným spôsobom, nemusí sa jednať o pozostalé obete dopravnej nehody, a to viac o to, že

k neoprávnenému zásahu nedošlo trestným činom.

60. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady v sume 2000 Eur v tomto
prejedávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška
je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil na

predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci porovnateľným kritériám, a ním
stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Výšku nemajetkovej ujmy
preto odvolací súd považuje za primeranú k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúceho
v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný
život a rovnako tak považuje výšku nemajetkovej ujmy za primeranú okolnostiam, za ktorých

k zásahu došlo, spočívajúcu v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo
k porušovaniu práv žalobcu. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných
súdnych sporoch a poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky
skutkovo a právne totožných prípadov náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi
hasičského a záchranného zboru podporujúcim závery tohto rozhodnutia: napríklad rozhodnutia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/24/2024, 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,
6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/89/2022, 6Co/60/2022,
6Co/35/2022, 6Co/129/2022, 6Co/113/2023, 2Co/152/2022, 2Co/1/2020, 2Co/54/2020, 9Co/66/2022,
9CoCsp/4/2022, 5CoPr/3/2020, 11CoPr/1/2020, 11CoPr4/2019, 3CoPr/229/2019, 11Co/222/2020,
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/113/2023, 15Co/161/2023, 12Co/59/2022,

16Co/11/2022,14Co/2/2023,17Co/82/2022,15Co/86/2022,16Co/36/2022,rozhodnutiaKrajskéhosúdu
v Prešove sp. zn. 10Co/15/2023, 14Co/7/2022.

61. Vzhľadom na závery právoplatných záverov rozhodnutí všeobecných súdov SR, odvolací súd
nemal v predmetnej veci dôvodné a opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku, akú

žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

62. Odvolací súd preskúmal i výrok III. napadnutého rozsudku o trovách konania. Súd prvej inštancie
rozhodol o trovách konania s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca bol v konaní pred
súdom prvej inštancie úspešný. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 24.5.2022 č. k. II. ÚS

233/2022-18 pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech
v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto
hľadiska je irelevantné, či a v prípade v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,
čo mu zodpovedá aj systematické začlenenie § 255
CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal

nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy
súdu.

63. Rovnako Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27.8.2020 konštatoval „ v týchto
prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno

považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť,
čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca“.

64. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku I. a v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny, pričom podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody. Záverom
odvolací súd dodáva, že podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailoch sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napr. rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu žalovanej, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací

súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

65. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté

samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

66. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).