Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. január 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203381
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623203381.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený E. F. G., advokátom, so sídlom H.
C. XX, XXX XX I., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie

5.597,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 16C/62/2023-247 zo dňa 14. 08. 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/62/2023-247 zo dňa 14. 08. 2024 z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetným rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „okresný súd alebo „súd prvej inštancie“)

rozhodol nasledovne: „I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 220,00 Eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.“ V odôvodnení rozsudku súd prvej
inštancie uviedol, že predmetom sporu bol nárok žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného

zboru, na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a rady 2003/88/
ES zo dňa 14.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do vnútroštátneho poriadku.
1.1 Taktiež konštatoval, že vo veci sa jedná o v poradí druhé meritórne rozhodnutie, keď predchádzajúci
rozsudok vydaný vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v dôsledku podaného
odvolania uznesením sp. zn. 14Co/18/2024-224 zo dňa 28.05.2024 zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po zrušení a vrátení veci súd vyzval strany sporu, aby vzniesli

procesné návrhy, vyjadrili sa k zrušujúcemu uzneseniu v stanovenej lehote, pričom zároveň súd
konštatoval, že strany sporu ostali na výzvu súdu pasívne.
1.2 Ďalej súd konštatoval, že na predbežnom prejednaní sporu nebolo podľa § 151 ods. 2 CSP v spojení
s ustanovením § 186 ods. 2 CSP sporné, že žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru
ododňa05.11.2011.Žalobcamározvrhnutýnerovnomernepracovnýčas,ktorýsaskladázjednejzmeny
do konca roka 2021, rozdelenej na 17 hodín výkonu služba a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti

a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Taktiež nebolo sporné,
že žalobca sa v rámci jednej zmeny nachádza v mieste výkonu služby minimálne 24 hodín. Služobná
pohotovosť bola uplatnená do konca roka 2021 v čase od 22:30 hod. do 05:30 hod. a od roku 01.01.2022
v čase od 22:00 hod. až do 06:00 hod. V mieste výkonu služby sa striedajú tri zmeny. Žalobca počas
určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu služby aj v dispozícii k plneniu služobných
povinností a nemôže sa vzdialiť z pracoviska. Súd konštatoval, že žalobca má nerovnomerne rozvrhnutý

pracovný čas, ktorý je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. U žalobcu plynie od 01.01. do 01.07.a následne od 01.07. do 01.01. nasledujúceho roka. Žalobca odslúžiť nad rámec priemeru 48 hodín
v rámci siedmych dní za všetky referenčné obdobia, ktoré sa na žalobcu vzťahujú.
1.3 Po posúdení veci súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetom sporu bolo posúdenie

zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EÚ. Konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie
smernice do nášho právneho poriadku. Podľa Článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, je smernica
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice
v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje. Ak je vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, má smernica

prednosť. V prípade, ak členský štát netransponuje riadne smernicu ohrozí jej účinok, poruší Článok 4
ods. 3 Zmluvy o EÚ.
1.4 Súd uviedol, že žalobca výšku svojho nároku neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac
v rámci referenčného obdobia, ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za žalované obdobie
a tie mali byť prvkom odškodnenia. To však nezohľadňovalo dispozíciu Článku 6 písm. b/ smernice,
pretože nie všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavovalo porušenie smernice. Úmyslom

tvorcu prijatej smernice a na to nadväzujúce judikatúry SD EÚ bolo, aby sa v zmysle Článku 2 ods.
1 smernice všetok čas pracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný čas. Cieľom
bolo zabrániť obchádzaniu Článku 6 písm. b/ smernice formou rôznych nariadených alebo určených
pracovných pohotovostí zo strany zamestnávateľov, ktoré nezarátavali do pracovného času. Predmetom
odškodnenia nemôže byť celková pracovná pohotovosť žalobcu za žalované obdobie, ale len tá, ktorou

bol prekročený limit podľa Článku 6 písm. b/ smernice. Ak žalobca v spore argumentoval tým, že po
prepočte na jednu hodinu uplatňovaný nárok je v sume 3,03 Eur, tak v skutočnosti by jeho nárok
aj tak bol podstatne nižší. Žalobca totiž zarátaval do prepočtu všetky hodiny pracovnej pohotovosti,
nie len tie, ktoré prekračujú maximálny rámec podľa Článku 6 písm. b/ smernice. Ak by súd zobral
do úvahy, že žalobcom uplatnený nárok je 3,03 Eur na hodinu, po prepočte žalovanej sumy na

skutočný počet odslúžených hodín nad dovolený rámec 260,05 hod. (11 dní), by mal žalobcovi patriť
len nárok v sume 787,95 Eur. Súd sa tak nestotožnil s žalobcom navrhovaným spôsobom vyčíslenia
výšky nemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením
odškodnenia nebol vecný súvis. Žalobca v podstate navrhoval, aby bol za dobu trávenú v službe v rámci
určenej služobnej pohotovosti pre neho odškodnený priaznivejšou formou služobného ohodnotenia.

Skutočnosť, že žalobca je rozdielne odmeňovaný pri výkone štátnej služby a pri pracovnej pohotovosti,
však nie je v rozpore s právom únie. Tento spôsob vyčíslenia ujmy skôr u súdu evokoval, že hoci žalobca
namietal zásah do jeho práv, podstatou jeho sporu bolo, aby bol za prácu lepšie ohodnotený.
1.5 Žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo. To u žalobcu spôsobuje,
že sa nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností, starostlivosťou

o svoj majetok, venovať sa záujmovým činnostiam a prehlbovať svoje osobnostné vzťahy. Žalobcovi tak
vznikla nemajetková ujma na uvedených právach. Súd prihliadol na judikatúru SD EÚ a konštatoval, že
najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnávať protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie
nezákonnej väzby fyzickej osoby. Za jeden deň nezákonnej väzby súdy priznávajú rôzne odškodnenie,
ktorého prehľad súd uviedol v ods. 26. odôvodnenia rozsudku, pričom dospel k priemeru 31,50 Eur

za jeden deň trvania nezákonnej väzby. Súd tak pomeriaval, či je v spoločnosti možné a spravodlivé,
aby osoby, ktorých právo na osobnú slobodu bolo porušené, boli odškodňované rovnako alebo menej,
ako osoby, ktoré strávili v práci viac, ako bola stanovená maximálna hranica právom EÚ, pričom súd
dospel k záveru, že nie. Žalobca sa v spore domáhal zaplatenia sumy 5.597,31 Eur, čo na jeden deň
prestavuje sumu 508,85 Eur. V tejto súvislosti poukázal súd na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

4Cdo/171/2005.
1.6 Konštatoval, že vzhľadom na charakter porušení práv žalobcu a komparácii odškodňovania
nezákonnej väzby považoval za primerané odškodnenie strateného voľného času sumou 20,- Eur za
deň. Ide pritom o všeobecný základ pre odškodnenie bez zohľadnenia špecifických a individuálnych
okolností konkrétneho prípadu. Každý hasič má podľa názoru súdu právo na primerané odškodnenie

v sume 20,- Eur za deň. Vzhľadom na to, nemajetková ujma žalobcu za čas, ktorý strávil v práci nad
rámec upravený smernicou, predstavovala podľa § 17 ods. 2 a 3 Zákona o zodpovednosti štátu za
škodu základnú sumu 20,- Eur krát 11 dní rovná sa 220,- Eur. Žalobca sa inej náhrady nemajetkovej
ujmy ako tej, ktorá spočívala v odškodnení hodín strávených v práci naviac nedomáhal. Hoci mal súd
za to, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie trvania protiprávneho stavu v podobe straty nádeje

na zmenu legislatívy spočívajúcej v nesplnení pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby nedochádzalo
k zásahom do práva na súkromie a rodinný život, všeobecné súdy však neposkytujú ochranu právnemu
vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal. Súd sa preto s touto zložkou
odškodnenia žalobcu nezaoberal.1.7 O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Konštatoval,
že žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, pričom rozsudok napadol vo výroku I.
a II.. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne
v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. Osobitne poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/29/2021, v ktorom najvyšší súd zvýraznil zásadu individuálneho prístupu
a zároveň vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani ustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a teda sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov
nižšieho stupňa. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a dovolávať sa
na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo
platí i v prípade obdobných sporov. Najvyšší súd vyjadril názor, že nemajetkovú ujmu nemožno exaktne
kvalifikovať a vyčísliť tak, ako to urobil žalobca vo svojej žalobe. Ide o podstatné rozhodnutie, na ktoré je
dôležité prihliadať. Ďalej sa odvolateľ vyjadril k bodu 33. napadnutého rozhodnutia, kde sa súd vyjadril

k priemeru nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, pričom odvolateľ uviedol, že v danom prípade
ide o nesprávne posúdenie ukazovateľa skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č.
315/2001 Z.z. sa ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného
voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas. Z tohto dôvodu nemožno zamieňať pojmy pracovný
čas v zmysle Článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom pracovného času.

2.1 Pri prepočte skutočne odpracovaných hodín žalobcu je potrebné vychádzať z ods. 5 Preambuly
smernice v spojení s Článkom 1 ods. 2, Článkom 2 ods. 1 a 2, Článkom 6, 16, 17 a 19. V prípade, ak sa
súd nestotožní s argumentáciou žalovaného, že v tejto časti bola smernica 2003/88/ES transponovaná
správne, tak žalovaný poukázal na skutočnosť, že v zmysle ods. 15 Preambuly smernica jasne
poukázala na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Žalovaný má za to, že pojem

„priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich
mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
2.2 K výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný zotrval na názore, že v prípade žalobcu sa jedná o skrytý
mzdový nárok a nie nemajetkovú ujmu, keď žalobca odvodzuje škodu od § 122 ods. 1 a 2 zákona č.
315/2001 Z.z. a taktiež podľa tabuľky predloženej žalobcom škodu pociťuje len vo vzťahu k určenej

služobnej pohotovosti a len v rozsahu rozdielu oproti odmene za nariadenú služobnú pohotovosť, pri
ktorej už škodu nepociťuje, pričom svoj výpočet odvodzuje z fondu pracovného času, ktorý slúži na
výpočet mzdy. V tomto smere žalovaný namietol prirovnanie údajného porušenia smernice Európskej
únie k inštitútu nezákonnej väzby. Žalovaný však považoval za neprijateľné, čo i len prirovnať náhradu
nemajetkovej ujmy za porušenie smernice Európskej únie členským štátom nesprávnou transpozíciou

smernice, k náhrade nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu. Takéto porovnanie nie je možné už len
vzhľadom na diametrálnu odlišnosť zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby a nemá obdobu
v doterajšej rozhodovacej súdnej praxi súdov Slovenskej republiky. Rovnako namietol i aplikáciu
ustanovenia § 514/2003 Z.z., keď v tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne
právne posúdenie veci. V tomto prípade má žalovaný za to, že je vylúčená aplikácia ustanovenia §

514/2003 Z.z. z hľadiska špecifík, ktoré sú príznačné pre iný typ žalôb. Žalobca sa domáha náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu údajnej nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku, a preto je možné tento prípad subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
zákona č. 514/2003 Z.z.. Taktiež sa žalovaný vyjadril i k námietke premlčania, ktorú vzniesol v časti
uplatneného nároku, keď obdobie 01. augusta 2020 až 30. júna 2023 uviedol, že k podaniu žaloby došlo

až 04.09.2023, t.j. viac, ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových
práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby.
2.3 Osobitne žalovaný namietol i výrok o trovách konania, ako výrok závislý na rozhodnutí vo veci samej
a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie i žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
pričom odvolaním napadol výrok II. rozsudku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol. Odvolanie
zdôvodnil existenciou odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázal na
predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a taktiež na ostatnú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných otázkach v obdobných sporoch, kde konajúci

súd postupoval v rozpore s rozhodovacou praxou iných súdov a fakticky ignoroval právne závery, ku
ktorým súdy dospeli a konštantne ich judikujú počas obdobia predchádzajúcich viac než 10 rokov.
Rozhodovacia prax je jednoznačne a dlhoročne ustálená v závere, že v týchto sporoch nemožno
žalovaný nárok posudzovať podľa ustanovení § 514/2003 Z.z. a už len preto nie je možné priposudzovaní nároku a určovaní jeho výšky aplikovať postup pri odškodňovaní za nezákonnú väzbu.
Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé z akého dôvodu sa súd prvej inštancie rozhodol v týchto
sporoch trvdošijne ignorovať ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ale aj rozhodnutia všetkých senátov

svojho odvolacieho súdu. Postup, ako aj rozhodnutie, považuje žalobca za popierajúci princíp právnej
istoty a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, a to až v takom rozsahu, ktorý znamená porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie konal v úplnom rozpore
s požiadavkami, ktoré i Ústavný súd Slovenskej republiky kladie na postup súdov pri rozhodovaní právne
identických sporov, v ktorých sú žalobné nároky uplatňované za právne a skutkovo takmer identických,

resp. porovnateľných okolností. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku postupoval v absolútnom
rozpore s rozhodnutiami nie len všetkých ostatných senátov Okresného súdu Lučenec, ale aj všetkých
ostatných súdov v obvode odvolacieho súdu, ale i Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré za obdobie 3
a pol roka dosiaľ prejednali a rozhodli viac než 130 sporov, pričom identickým žalobám vyhoveli. Senáty
odvolacieho súdu explicitne odmietli stanovovanie výšky nároku „porovnávaním s odškodňovaním
za nezákonnú väzbu a rovnako jednoznačne odmietli aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ na
rozhodnutia KS BB sp. zn. 11Co/26/2024 a 15Co/23/2024. Žalobca zvýraznil, že takýto právny záver
možno vyvodiť i zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v súdenej veci. Zvýraznil, že on i ďalší
jeho kolegovia, ktorých žaloby napadli do senátu 16C, mali priznané až dehonestujúce odškodnenie
v rozsahu niekoľko sto Eur, pričom takéto odškodnenie považuje žalobca doslova za ponižujúcu

sumu, ak prihliadne na všetky skutkové a právne okolnosti daných sporov a najmä pri zohľadnení
„spravodlivosti“, na ktorú sa súd prvej inštancie opakovane vo svojich rozhodnutiach odvolával. Osobitne
zvýraznil, že súd prvej inštancie za toho istého skutkového a právneho stavu mal v čase vydania v poradí
prvého rozsudku za to, že žaloba je dôvodná, nie len v rozsahu uplatnenej sumy 5.597,31 Eur, ale
spravodlivé a opodstatnené by bolo priznať odškodnenie v sume 19.125,- Eur. Žalobca má za to, že

zo žiadneho hľadiska nie je možné za identického stavu dospieť k záveru, že „spravodlivé a zákonné
je priznať odškodnenie vo výške 220,- Eur“. Takéto rozhodnutie súdu nemožno označiť inak, než za
absolútneprekvapivé,nepredvídateľnéasvojvoľné.Napadnutýrozsudokjetakzaloženýnanesprávnom
právnom posúdení veci, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/, ale aj h/ Civilného
sporového poriadku.

3.1 K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 písm. f/ CSP žalobca uviedol, že napriek tomu, že v priebehu
konania opakovane a jednoznačne zdôrazňoval, že výšku žalovaného nároku odvodzuje z celkového
súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú počas celého žalovaného obdobia odslúžil, a ktoré
mu neboli započítané do služobného času, súd prvej inštancie začal skutkový stav vyvodzovať a svoje
skutkové zistenia vytvárať v inej skutočnosti, kedy sa zameral na vlastný výpočet jeho priemerného

týždenného služobného času a výšku nároku začal odvodzovať z počtu „nadpracovaných“ hodín,
ktorého podľa jeho výpočtov odslúžil nad rámec 48 hodín týždenne. Na takýto postup podľa názoru
žalobcu neexistoval žiadny zákonný ale ani vecný dôvod. Skutočnosť, že žiadna z hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré v žalovanom období odslúžil, nebola započítaná do služobného času,
nebola v konaní vôbec sporná a nijako ju nespochybňoval ani samotný žalovaný. Rovnako tak nebola

sporná ani nijako spochybnená skutočnosť (skutkové tvrdenie), že v žalovanom období odslúžil presne
1846,02 hodín určenej služobnej pohotovosti. Z týchto nesporných, a tým aj preukázaných skutočností
malsúdprvejinštancieprisvojichskutkovýchzisteniachvychádzať.Žalovanýpočasceléhokonaniatotiž
žiadnym spôsobom konkrétne a procesne účinne nespochybnil nie len uvedené rozhodujúce skutkové
tvrdenia, ale ani skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne dĺžky jeho priemerného týždenného pracovného

času, ktorý počas žalovaného obdobia odpracoval. Žalovaný rozporoval len dĺžku a začatie plynutia
referenčných období, avšak neuviedol žiadne vlastné konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by mienil
výslovne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu. Napriek viacerým záverom odvolacieho súdu okresný súd
v napadnutom rozsudku sa zameral na vytvorenie vlastného spôsobu výpočtu, ktorým sa snažil dospieť
k počtu hodín, ktoré žalobca „nadpracoval“ nad 48 hodín a tohto svojho nesprávneho „skutkového

zistenia“ následne odvodzoval svoje ďalšie právne úvahy. Súd prvej inštancie sa tak sústredil na
produkovanie a následné právne vyhodnocovanie vlastného skutkového stavu, ktorý vzal za základ pre
svoje rozhodnutie, kedy vlastnými výpočtami začal stanovovať, resp. vypočítavať dĺžku priemerného
týždenného pracovného času nad 48 hodín týždenne. Skutočnosť o prekročení limitu priemerného
týždenného pracovného času v žalobcom tvrdenom rozsahu, pritom ani nebola procesne účinne popretá

žalovaným. Z tejto skutočnosti, t.j. z presného počtu nadpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne
sa v žalobe skutkovo ani právne nevyvodzovala, či už výšku, ale ani samotný základ žalovaného
nároku. V skutočnosti tak súd prvej inštancie posudzoval „skutkový stav“, ktorý ani netvoril právny základ
žaloby, a tomuto základnému právnemu omylu následne prispôsoboval ďalšie svoje právne úvahy, ktorého doviedli až k nezákonnému rozhodnutiu vo veci samej. Vzhľadom na výpočet a jeho vyplývajúce
skutkové zistenie súdu prvej inštancie je potrebné zvýrazniť tú základnú skutočnosť, že žalovaný
protiprávny stav trval fakticky sústavne počas celého žalovaného obdobia takmer troch rokov, pričom aj

následky tohto protiprávneho stavu na súkromný a rodinný život žalobcu sa prejavovali sústavne počas
celého tohto obdobia, fakticky však celé žalobcove služobné pôsobenie v HaZZ.
3.2 Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.597,31 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

4. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 11.10.2024 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 16.10.2024. Uviedol, že z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že tento sa dostatočným spôsobom oboznámil aj

s rozhodnutiami, ktoré boli vydané v takmer skutkovo a právne totožných veciach. Súd sa môže odkloniť
od ustálenej rozhodovacej praxe, ak jeho rozhodnutie obsahuje presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Žalovaný naďalej zotrval v názore, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je nedôvodný a nepreukázaný.
V celosti sa pridržal svojich predchádzajúcich písomných vyjadrení a a svojho odvolania zo dňa 23.
09. 2024. K ustáleniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na uznesenie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03. 04. 2024, ktorý konštatoval, že konajúci súd prvej inštancie
vypočítal žalobcovi nevyplatený peňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým
nárokom, resp. s vecnou škodou, ktoré ale neboli predmetom konania. Žalovaný zotrval v názore, že
v danom súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre

vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní ani netvrdil ani nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným
dôvodom pre ktorý sa rodine, blízkym, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej.
K ostatným tvrdeniam žalobcu žalobca odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a opätovne navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uvedené považoval za nedôvodné a neopodstatnené.
Zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii, pričom opätovne sa vyjadril k porušeniu povinnosti štátu
ako podmienky zodpovednosti štátu za škodu, pričom zvýraznil, že ani samotný žalovaný nespochybnil
tú skutočnosť, že žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič odpracuje v rámci
každej jednej služobnej zmeny, nie je započítaná do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním

služobných pohotovosti do pracovného času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného času
na strane druhej je tak priama a bezprostredná súvislosť, kde k porušovaniu ustanovení o pracovnom
čase dochádza nevyhnutne kvôli formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti od služobného času.
Štáty sú povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času aj počas
referenčného obdobia (bez ohľadu na jeho dĺžku). K výpočtu nemajetkovej ujmy žalobca zvýraznil, že

podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového
počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného obdobia reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Žalobou tak neuplatňuje nárok na náhradu škody
vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží
tvrdiť, nedomáha sa ani žiadneho skrytého mzdového nároku. Určené služobné pohotovosti vykonáva

počas 24 hodinovej služobnej zmeny a žiadna z týchto odpracovaných hodín sa mu nezapočítava do
pracovného času. Podľa judikatúry Súdneho dvora musí byť považovaná služobná pohotovosť hasičov
za pracovný čas, avšak nakoľko žalovaný služobnú pohotovosť nepovažuje za pracovný čas, dochádza
tým k porušovaniu článku 2 bod 1 Smernice. Práve nezapočítavanie určenej služobnej pohotovosti do
pracovného času sa následne prejavuje v tom, že zásahový hasič sústavne pracuje nielen nad rámec

vnútroštátnymi predpismi stanovený týždenný pracovný čas v trvaní 40 hodín týždenne, ale pravidelne
aj nad rámce maximálneho limitu priemerného týždenného pracovného času, limitovaného článkom 6
písm. b) Smernice, t.j. 48 hodín týždenne.
Žalobca sa vyjadril i k vznesenej námietke premlčania, keď uviedol, že posledný deň premlčacej doby
pripadol na deň 04. 09. 2023, pričom žalobu v tejto veci podal elektronicky a táto bola súdu doručená

dňa 04. 09. 2023, teda v rámci všeobecnej 3 – ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka. Záverom reagoval žalobca na aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., pričom zotrval
v názore vyjadrenom v odvolaní, že aplikácia jeho ustanovení je v prejednávanej veci vylúčená.7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), preskúmal vec v súlade s ustanovením § 379 a § 380 bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario a podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

8. Podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,

ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje, že v súdenej veci sa jedná o v poradí druhý rozsudok súdu
prvej inštancie vo veci samej, voči ktorému bolo riadne podané odvolanie, keď v predchádzajúcom
priebehu konania okresný súd rozsudkom č. k. 16C/62/2023 – 167 zo dňa 20. decembra 2023 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.597,31 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia a tiež uložil žalovanému povinnosť náhrady trov konania žalobcovi. V dôsledku podaného
odvolania o veci rozhodoval odvolací súd, ktorý uznesením sp. zn. 14Co/18/2024 zo dňa 28. mája
2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátil súdu na
ďalšie konanie. Uvedená skutočnosť vyplýva i z odôvodnenia aktuálne preskúmavaného rozsudku súdu
prvej inštancie zo dňa 14. augusta 2024, kedy sám súd prvej inštancie konštatoval, že v zrušujúcom

uznesení odvolacieho súdu mu bolo vytknuté, že pri posúdení žalobou uplatneného nároku postupoval
„ultra petit“. Odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Odvolací súd ako dôvod pre
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie vzhliadol tú okolnosť, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní postupoval ultra petitum, ktorá okolnosť vyplýva z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, a to najmä pokiaľ súd prvej inštancie si určil vlastný spôsob výpočtu

výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý bol odlišný od zdôvodnenia výšky nároku uplatneného žalobou
žalobcom v žalobe, pričom práve skutkové odôvodnenie žaloby je základnou náležitosťou žaloby, za
ktoré je procesne zodpovedný žalobca. Ďalej odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na
odôvodnenie súdu prvej inštancie a konštatoval, že takýmto spôsobom súd prvej inštancie pri rozhodnutí
a jeho odôvodnení posudzoval žalobou uplatnený nárok významne ultra petit, ktorým postupom

a odôvodnením zároveň nahradil procesnú aktivitu žalobcu, čím pozitívne zvýhodnil žalobcu oproti
žalovanému a zároveň svojím postupom porušil i zásadu rovnosti strán sporu. Súd prvej inštancie sa
v predchádzajúcom rozhodnutí zaoberal i posúdením a odôvodnením nároku v takom rozsahu, ktorému
žalobca žalobou ani nežiadal poskytnúť ochranu, pričom prejudiciálne dospel k záveru k dôvodnosti
žalobou neuplatňovaného nároku. Odvolací súd preto predchádzajúci rozsudok vo veci zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie, pričom usmernil súd prvej inštancie, aby pri posúdení dôvodnosti žalovaného
nároku vychádzal z obsahu žaloby, jej skutkového vymedzenia a odôvodnenia, pričom výlučne právne
posúdenie žalobou uplatňovaného nároku je vecou súdu. Odvolací súd tak konštatoval, že nie je vecou
súdu prvej inštancie vytvárať a ustaľovať vlastné skutkové tvrdenia.
9.1Inapriekuvedenýmusmerneniamodvolaciehosúduvodvolanímnapadnutomrozsudkukonštatoval,

že žalobca výšku nároku neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac v rámci referenčného
obdobia, ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za žalované obdobie a tie mali byť prvkom
odškodnenia. Okresný súd vychádzal, resp. svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na zásadu „iura
novit curia“, t.j., že právne posúdenie je vecou súdu. Žalobcom uplatňovaný nárok následne posúdil i cez
prizmu ustanovení § 514/2003 Z.z., keď vykonal komparáciu následkom zásahu do osobnostných práv

fyzických osôb výkonom neoprávnenej väzby, ktorú súdy v priemere odškodňujú sumou 31,- Eur za deň,
konštatoval, že uvedený zásah štátu v prejednávanej veci nie je takej intenzity, nakoľko žalobca nie je
obmedzenývprávenaslobodupobytuapohybu,avšakjenepochybnezasiahnutédojehoosobnostných
práv v oblasti práva na súkromie a rodinný život, a teda pri prihliadnutí na odškodnenie vo výške 31,- Eur
za deň v priemere, konštatoval, že každý hasič má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20,-

Eur za deň, pričom uvedenú sumu vynásobil v súdenej veci počtom dní, u ktorých dospel k záveru, že
presahovali maximálny povolený pracovný čas v zmysle článku 6 Smernice. Uvedený postup súdu prvej
inštancie, ustálenie skutkového stavu (súdom konštatovaného, avšak takto žalobcom ani netvrdeného)
a rovnako i právne posúdenie súdom prvej inštancie, aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
odvolací súd vyhodnotil ako nesprávne a z uvedených dôvodov v poradí druhý rozsudok súdu prvej

inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. Zároveň je však nutné uviesť, že odvolací súd, tak ako v prechádzajúcom rozhodnutí zostáva
nemenný v názore, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatkuprávomoci konajúceho súdu a rovnako správne sa vysporiadal i s otázkou pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného. Odvolací súd však zvýrazňuje, že žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu
vyčíslenú podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu

označil žalobca finančné odškodnenie odvodené od odmeny, ktorú mu priznáva Zákon o hasičškom
a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona. Je
tak nutné konštatovať, že v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok a ani tzv. skrytý mzdový
nárok, pričom ani samotný žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda, resp. že mu bola vyplatená
v nesprávnej výške. Z obsahu uplatnenej žaloby nemožno vyvodiť, že predmetom sporu je mzdový

nárok a podľa ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu je odvolací súd nemenný v závere,
že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Únie boli
v danom prípade splnené, keď tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: 1.Porušená norma práva Únie
priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát,
2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva Únie a členským štátom

a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b/ Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Porušenie Čl. 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne závažné,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide
o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

11. Nebol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý vytvoril vlastný záver skutkových tvrdení žalobcu

a určil výpočtom konkrétnu náhradu za dni „presahu“ maximálneho týždenného pracovného času,
čo však žalobca žalobou neuplatňoval a ani netvrdil a nepreukazoval. Na základe takto nesprávne
ustáleného skutkového stavu, resp. skutkového stavu vytvoreného vlastnou činnosťou, vlastným
posúdením, súd prvej inštancie následne dospel i k nesprávnym skutkovým a aj právnym záverom.

12. Vo veci bolo vykonaným dokazovaním zistené a ustálené, že počas výkonu služobnej pohotovosti
bol žalobca povinný byť k dispozícii zamestnávateľovi, a to na pracovisku v mieste výkonu práce, a to
počas celej služobnej pohotovosti, a preto je pracovnú pohotovosť nutné započítať do pracovného
času žalobcu, avšak zároveň skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada
v zmysle § 122 ods. 1 zákona, nemá vplyv na porušenie Čl. 6 písm. b/ Smernice. SD EÚ vo

svojej rozhodovacej činnosti judikoval a ustálil, že v prípade, ak povaha a rozsah povinnosti a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce

nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (vec C 214/20, C 580/19, C/344/19).

13. I keď súd prvej inštancie uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zásady iura novit curia,
odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nešlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku skutkovú.

Predovšetkým žalobca žalobou uplatnil nárok, ktorý vymedzil a zdôvodnil tak, že tento mu vznikol
v dôsledku trvajúceho dlhodobého zásahu štátu v dôsledku nesprávnej transpozície únijného práva
do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody, resp. náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy,
ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne i odslúžil, avšak ktoré mu
neboli započítané do fondu pracovného času, a to v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a Čl. 6 písm. b/ Smernice

č. 2003/88/ES. Ako už bolo v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení súdu prvej inštancie uvedené,
žalobca sa nedomáhal ani nároku na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za „stratu nádeje na
zmenu legislatívy“, ale rovnako sa ani nedomáhal náhrady nemajetkovej ujmy za konkrétny počet hodín
odpracovaných nad Smernicou č. 2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých
referenčných období.

14. V sporovom konaní je práve základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivéa uspokojujúce pracovné podmienky, a preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie konštatoval, resp.
vytvoril vlastný základ skutkového nároku, a tento i sám inak skutkovo odôvodňoval (napr. výpočtom
a určením hodín v rámci referenčného obdobia, ktoré žalobca odpracoval nad Smernicou stanovený

limit).

15. Taktiež osobitne odvolací súd zvýrazňuje zásadu, že súd má poznať svoju judikatúru, t.j. rozhodnutia
iných sudcov alebo senátov toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec, ale i iných
prvoinštančných súdov v obvode konajúceho odvolacieho súdu, je jednotná a ustálená v názore,

že žalobcovia v obdobných veciach uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na
ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát odobrené odvolacím
súdom, a to potvrdzujúcimi rozsudkami. Uvedené ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka sú
obsahom i účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva i Únie, a teda
inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu, ako súd prvej
inštancie nesprávne odvodil. Odvolací súd sa nestotožňuje s postupom a právnym posúdením súdu

prvej inštancie cez prizmu a aplikáciou ustanovení § 514/2003 Z.z. na prejednávanú vec. Súd prvej
inštancie síce konštatoval, že pokiaľ ide o otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci všeobecne, tento nárok upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý ustanovením § 4 písm. e/
ako za škodu zodpovedný orgán verejnej moci špecifikuje ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo, ak v dôsledku nedodržania

lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí
do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Uvedené ustanovenie
však nie je možné aplikovať bez súčasného prihliadnutia na ustanovenie § 3 v spojení s § 9 cit. zákona.
Žalobca v prejednávanej veci totiž uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením
právaEurópskejúniezdôvodunesprávnejtranspozícieSmerniceč.2003/88/ESdoZákonaohasičskom

a záchrannom zbore. Nesprávna transpozícia (alebo i absentujúca transpozícia) smernice Európskej
únie do noriem vnútroštátneho práva je však výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý
je v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 9 ods. 2 z pôsobnosti zákona č. 514/2003
Z.z. vylúčený, keďže za nesprávny úradný postup nie je považovaný postup alebo výsledok postupu
NárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľaČl.86písm.a/ad/ÚstavySlovenskej

republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
Čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

16. Nebol preto správny postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci aplikoval ustanovenia § 514/2003
Z.z., a to hoc i komparáciou priznávaných odškodnení za zásahy spôsobené štátom, keď žalobou

uplatňovaný nárok porovnal s odškodneniami za zásahy štátu v podobe nezákonne vykonanej väzby.
Opätovne odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca uplatnil žalobou nárok z dôvodu nesprávnej transpozície
Smernice, ktorý mal základ v porušení jeho práva na odpočinok, a teda z dôvodu zásahu do
jeho osobnostných práv. Žalobca neuplatnil ani mzdový, ani skrytý mzdový nárok, ktorý by mal byť
matematicky odôvodnený a žalobca zároveň ani neuplatnil nárok odôvodnením stratou nádeje na

zmenu legislatívy. Takýto dôvod žalobca ani netvrdil, ani nepreukazoval. Záverom odvolací súd odkazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 335/06, podľa ktorého, ak všeobecný súd aplikuje určité
ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba
považovať takýto postup za arbitrárny (ľubovoľný).

17. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa Čl.
1 ods. 1 Ústavy. Významné je v súdenej veci i rozhodnutie ústavného súdu zo dňa 04. januára 2007 sp.
zn. III.ÚS 300/06, v zmysle ktorého i keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (napr. IV.ÚS 49/06).

18. Odvolací súd si je zároveň vedomý tej skutočnosti, že v prejednávanej veci ide o v poradí
druhý rozsudok súdu prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení vydaného rozsudku súdom prvej

inštancie a opätovnom vrátení veci na ďalšie konanie. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 570/2023 zo dňa 21. decembra 2023, ktoré v odseku 13.
a 14. konštatovalo nasledovné: „Krajskému súdu tak chýbal základný predpoklad v podobe jasného
podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 CSP vyžaduje, aby šlo o novérozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade sa však okresný súd dopustil tak viditeľných nedostatkov
v odôvodnení druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia krajského
súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok okresného súdu

novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým nie je. Z porovnania prvého a druhého rozsudku
okresného súdu, je zrejmé, že okresný súd len prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku
do textu „odôvodnenia“ druhého rozsudku potom, ako ho len kozmeticky doplnil o pár odsekov, ktoré
rekapitulujú, no nevyhodnocujú závery znaleckých posudkov bez akejkoľvek bližšej snahy o vysvetlenie
skutkových rozporov. Okresný súd tak nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu vyššieho

stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil krajský súd do situácie, v ktorej by krajský súd ako prvý
a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej
inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho
skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita
rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Prístup krajského súdu v jeho druhom zrušujúcom uznesení vyvažoval ústavné práva na spravodlivú

súdnu ochranu na strane jednej a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v
ustanoveniach CSP o odvolaní koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok okresného súdu,
ak tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v
miere porušenia práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) na strane jednej a rozhodnúť
sám vo veci, ak rozhoduje o druhom rozsudku okresného súdu po zrušení jeho prvého rozhodnutia (§

390 CSP). I s ohľadom na vyslovené porušenie ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote postupom okresného súdu tak nemožno
dospieť k záveru, že by druhým zrušujúcim uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ústavných práv
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zabezpečenie ochrany týchto ústavných
práv je ďalej v právomoci okresného a krajského súdu, pričom bude práve úlohou okresného súdu, aby

k ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré nebude len deskripciou
vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného bremena strán a záverov
už vykonaného dokazovania.“

19. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnená ujma má najbližšie

kzásahudojehoosobnostnýchpráv,ktorýjespôsobenýtým,žetentovoznačenomobdobípracovalviac
ako48hodínpriemernevrozporesČl.6písm.b/SmerniceaČl.2ods.1Smernice,keďmuodpracované
hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Uvedeným spôsobom žalobca
prichádzal o čas, s ktorým mohol nakladať podľa vlastného rozhodnutia a uváženia, venovať ho svojim
príbuzným, prípadne akýmkoľvek aktivitám, ktoré nijako nesúviseli s pracovnou činnosťou a o výkone

ktorých by rozhodol výsostne žalobca. Žalobca sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré neboli započítané
do služobného času, avšak nedomáha sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za konkrétny presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Ak si teda žalobca uplatňuje svoj nárok analógiou
podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka je takáto analógia prípustná. V ďalšom konaní súd prvej

inštancie bude postupovať v zmysle názorov odvolacieho súdu obsiahnutých v tomto uznesení a vec
budeposudzovaťpodľa§11až§13ObčianskehozákonníkasprihliadnutímnajudikatúruSDEÚ,pričom
žalobcom popísaný skutkový stav bude ustaľovať a vyhodnocovať v zmysle argumentácie použitej
žalobcom.

20. Keďže v súdenej veci odvolací súd zrušil rozhodnutie vo veci samej a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, nebol dôvod rozhodovať o trovách konania, keďže nejde o konečné rozhodnutie
vo veci samej.

21. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí.

22. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).