Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/227/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119261418
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6119261418.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 681 156,
zastúpený: Martin Pavle s. r. o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860
450, proti žalovanému: Sedia, s. r. o., Duklianska 19/B, 080 01 Prešov, IČO: 44 687 281, zastúpený:
Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r. o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 855 928, o
zaplatenie sumy 34.629,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, č. k. 21Cb/51/2019 - 743 z 23. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 21Cb/51/2019-743 z 23.
marca 2023.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 34.629,22 eura, 9,05% ročný úrok z omeškania,
a to zo sumy 18.991,62 eura od 10.4.2015 do zaplatenia a z 15.637,60 eur od 14.5.2016 do zaplatenia

a paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom ukladá
žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa §
262 ods.2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

2. Rozhodol tak v spore, v ktorom žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 34.629,22 eura, 9,05 % ročný úrok z omeškania, a to z 18.991,62 eura od 10.4.2015
do zaplatenia a z 15.637,60 eur od 14.5.2016 do zaplatenia a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.

3. Žalobca žalobu odôvodnil nevrátením finančných prostriedkov zo strany žalovaného vo výške
34.629,22 eura, poskytnutých zo strany žalobcu na základe Zmluvy o nenávratnom finančnom

príspevku č. Z2711023049701 (ďalej len Zmluva) a to z dôvodu nepreukázania vynaloženia finančných
prostriedkov (zálohových platieb) zo strany žalovaného v zmysle zmluvy. Žalobca konštatoval, že
financovanie zálohovými platbami sa vykonáva poskytnutím tzv. zálohových platieb prijímateľovi
(žalovanému) ešte pred samotným použitím nenávratného finančného príspevku (ďalej len NFP) navýdavky projektu. Následne prijímateľ (žalovaný) musí zálohovými platbami prijaté NFP vynaložiť
výlučne na úhradu oprávnených výdavkov v súlade so zmluvou (bod 3.3 Zmluvy) a predložiť ich na
kontrolu poskytovateľovi (žalobcovi) prostredníctvom tzv. zúčtovania zálohových platieb. Zúčtovaním

zálohových platieb sa prijímateľovi (žalovanému) neposkytujú finančné prostriedky, ale sa posudzuje
oprávnenosť vynaloženia NFP z poskytnutých zálohových platieb, t. j. preukazuje sa ním najmä
oprávnenosť, reálnosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa výdavkov projektu. Zúčtovanie
zálohových platieb je zamerané na výdavky, ktoré prijímateľ (žalovaný) uhradil z poskytnutej zálohovej
platby, a ktorých oprávnenosť je prijímateľ (žalovaný) povinný preukázať. Podmienky oprávnenosti

výdavkov určuje najmä čl. 14 všeobecných zmluvných podmienok (ďalej len VZP), ale aj iné predpisy,
ktorými je upravené nakladanie s NFP. Oprávnenosť výdavkov kontroluje poskytovateľ (žalobca) pri
výkone svojich oprávnení aj v súlade s § 24b Zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zákon o pomoci a podpore”), čl. 60 Nariadenia Rady (ES)
č. 1083/2006 a čl. 13 Nariadenia Komisie (ES) č. 1828/2006. Žalobca zdôraznil, že nárok prijímateľa
(žalovaného) na príslušnú časť NFP vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ (žalobca) rozhodne

o oprávnenosti výdavkov projektu (čl. 16 bod 3.14 VZP); obdobné oprávnenie žalobcu vyplýva aj zo
zákona (§ 7 ods. 6 Zákona o pomoci a podpore).
3.1. Žalovaný požiadal a žalobca následne žalovanému poskytol zálohové platby spolu vo
výške 74.886,27 eura. Žalobca po kontrole žiadostí o platbu zistil, že oprávnené výdavky predložené
a požadované zo strany žalovaného boli iba vo výške 40.257,05 eura. Žalovaný zúčtoval sumu

zálohových platieb iba vo výške 40.257,05 eura, nezúčtované sú finančné prostriedky vo výške
34.629,22 eura. Žalovanú sumu je nutné považovať za nezúčtovanú, pretože predmetné finančné
prostriedky poskytnuté zo strany žalobcu ako zálohové platby neboli zo strany žalovaného použité
v súlade so zmluvou.
3.2. Žalobca žalovaného vyzval na vrátenie Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov č.

27110230497/Z04 zo dňa 13.2.2015, doručenou žalovanému 18.2.2015 vo výške 18.991,62 eura a to v
lehote 50 dní od doručenia, t. j. do 9.4.2015. Žalobca žalovaného vyzval na vrátenie Žiadosťou o vrátenie
finančných prostriedkov č. 27110230497/Z05 zo dňa 23.3.2016, doručenou žalovanému 23.3.2016 vo
výške 15.637,60 eur, a to v lehote 50 dní od doručenia, t. j. do 13.5.2016. Vzhľadom na omeškanie
žalovaného s uhradením jeho dlhu žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžných

súm v zmysle ustanovenia § 369 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len Obchodný zákonník ) v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia
vlády č. 21/2013 Z. z. a paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v zmysle
ustanovenia § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013.

4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu žiadal žalobu zamietnuť.
4.1. Uviedol, že bolo nevyhnutné rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov prijímateľa - žalovaného
postupom podľa článku 16 bodu 4.15 VZP. S výnimkou žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov z
13.2.2015 však žalobca žiadne rozhodnutie na podporu svojej argumentácie v konaní nepredložil. Teda
tvrdená argumentácia žalobcu o neoprávnenosti výdavkov žalovaného vo finančnom rozsahu vo výške

34.629,22 eura s príslušenstvom zostala v spore doposiaľ nepreukázaná a žalovaný trval na tom, že
podmienky oprávnenosti výdavkov v súlade s ustanovením čl. 14 VZP splnil.
4.2. Poukázal na rozpory v časových súvislostiach, nakoľko Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
z 13.2.2015 stanovuje splatnosť pre vrátenie požadovanej sumy v tomto spore na deň 13.4.2015,
pričom z textu samotného žalobného návrhu vyplýva ako posledný deň lehoty na plnenie deň 9.4.2015.

4.3. Vo vzťahu k nároku uplatnenému v tomto spore vzniesol žalovaný námietku premlčania, nakoľko
žalobca doručil predmetný návrh na začatie konania vecne a miestne príslušnému súdu dňa 12.4.2019,
teda po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá je v danom prípade štvorročná. Dôvodil, že ak vychádza z
argumentácie žalobcu o povinnosti rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov postupom podľa čl. 16 bod
4.15 VZP, tak dňa 13.2.2015 (vystavenie a datovanie žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov) -

nevyhnutne zároveň muselo byť „a contrario“ rozhodnuté, že pre požadovanú sumu vo výške 34.629,22
eura s príslušenstvom neexistuje, resp. odpadol právny dôvod na jej plnenie. Tvrdil, že bezdôvodné
obohatenie nepozná zročnosť, preto bol žalobca povinný podať žalobu najneskôr 14.2.2016.

5. Súd prvej inštancie následne veľmi podrobne v odsekoch 4. až 18. citoval ďalšie vyjadrenia žalobcu

a žalovaného (cca 38 strán napadnutého rozhodnutia !) bez toho, aby uviedol iba podstatné tvrdenia
strán sporu, ktoré neboli uvedené v predchádzajúcich vyjadreniach.6. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 1, §
387 ods. 1 a 2, § 388, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 402 Obchodného zákonníka,
podľa ustanovení § 7 ods. 6, § 24b ods. 1 a 2 Zákona o pomoci a podpore poskytovanej z fondov

Európskeho spoločenstva (ďalej len zákon o podpore), § 365 ods. 1 až 4, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods.
1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 a 2 a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako poskytovateľ a
žalovaný ako prijímateľ spolu uzatvorili dňa 23.6.2010 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku č. Z2711023049701. Predmetom Zmluvy bola úprava zmluvných podmienok pri poskytnutí
nenávratného finančného príspevku zo strany žalobcu žalovanému na realizáciu aktivít projektu, ktorý
bol predmetom schválenej žiadosti o NFP v rámci výzvy DOP SIA - 2010/1.2.1/01.
7.1. Pohľadávka žalobcu vznikla na základe nevrátenia finančných prostriedkov žalovaným žalobcovi,
ktoré mal povinnosť vrátiť v zmysle zmluvy. Žalovaný nepreukázal vynaloženie finančných prostriedkov
(zálohových platieb) v zmysle Zmluvy o NFP vo výške 34.629,22 eura, preto mal tieto finančné

prostriedky vrátiť.
7.1.1. Žalobca ako poskytovateľ mal poskytnúť žalovanému ako prijímateľovi NFP v rozsahu 80 %
z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu (bod 3.1. písm. c) Zmluvy). NFP sa
poskytoval zo zdrojov EÚ a štátneho rozpočtu.
7.1.2. Žalovaný bol povinný zabezpečiť vlastné zdroje financovania vo výške 20 % z

celkových oprávnených výdavkov a súčasne mal znášať na vlastné náklady aj všetky neoprávnené
výdavky (bod 3.1. písm. d) Zmluvy).
7.1.3. V zmysle bodu 5.1 Zmluvy bolo dohodnuté financovanie systémom zálohových platieb (tento
systém je upravený v čl. 16 bod 3.1 až 3.20 VZP). Financovanie zálohovými platbami sa vykonávalo
poskytnutím tzv. zálohových platieb prijímateľovi (žalovanému) ešte pred samotným použitím NFP na

výdavky projektu. Následne prijímateľ (žalovaný) musel zálohovými platbami prijaté NFP vynaložiť
výlučne na úhradu oprávnených výdavkov v súlade so zmluvou (bod 3.3 Zmluvy) a predložiť ich
na kontrolu poskytovateľovi (žalobcovi) prostredníctvom tzv. zúčtovania zálohových platieb. Zálohové
platby a zúčtovanie zálohových platieb vykonával prijímateľ (žalovaný) tzv. žiadosťami o platbu a
poskytovateľ (žalobca) ich kontroloval, o čom vyhotovoval záznamy z administratívnej kontroly.

7.1.4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zúčtovaním zálohových platieb sa prijímateľovi
(žalovanému) neposkytujú finančné prostriedky, ale sa posudzuje oprávnenosť vynaloženia NFP z
poskytnutých zálohových platieb, t. j. preukazuje sa ním najmä oprávnenosť, reálnosť, správnosť,
aktuálnosť a neprekrývanie sa výdavkov projektu. Poskytovateľ (žalobca) kontroluje formálnu a vecnú
správnosť ŽoP (čl. 16 bod 3.16 a 3.17 VZP). Zúčtovanie zálohových platieb je zamerané na výdavky,

ktoré prijímateľ (žalovaný) uhradil z poskytnutej zálohovej platby, a ktorých oprávnenosť je prijímateľ
(žalovaný) povinný preukázať. Podmienky oprávnenosti výdavkov určuje najmä čl. 14 VZP, ale aj
iné predpisy, ktorými je upravené nakladanie s NFP (viď napríklad bod 5.32. Zmluvy). Oprávnenosť
výdavkov kontroluje poskytovateľ (žalobca) pri výkone svojich oprávnení aj v súlade s § 24b Zákona č.
528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, čl. 60 Nariadenia

Rady (ES) č. 1083/2006 a čl. 13 Nariadenia Komisie (ES) č. 1828/2006. Zdôraznil, že nárok prijímateľa
(žalovaného) na príslušnú časť NFP vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ (žalobca) rozhodne
o oprávnenosti výdavkov projektu (čl. 16 bod 3.14 VZP); obdobné oprávnenie žalobcu vyplýva aj zo
zákona (§ 7 ods. 6 Zákona o pomoci a podpore).
7.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný požiadal a žalobca následne žalovanému

poskytol zálohové platby spolu vo výške 74.886,27 eura. Žalovaný požiadal prostredníctvom žiadosti o
platbu (ŽoP) o zúčtovanie zálohových platieb a žalobca následne tieto ŽoP skontroloval a zistil, že výška
oprávnených výdavkov financovaných z NFP (súčet prostriedkov z rozpočtov EÚ a SR) predstavuje
sumu 40.257,05 eura.
7.2.1. Kontrolou zúčtovacích ŽoP žalobca zistil, že výdavky predložené a požadované žalovaným neboli

oprávnené v plnej výške (bod 5. vyššie). Žalovaný zúčtoval sumu zálohových platieb iba vo výške
40.257,05 eura; nezúčtované sú finančné prostriedky v sume 34.629,22 eura (rozdiel medzi zálohovými
platbami (bod 4. vyššie) a zúčtovanou sumou oprávnených výdavkov pripadajúcou na poskytnuté NFP
(bod 5. žalobného návrhu)). Čiastku vo výške 34.629,22 eur je nutné považovať za nezúčtovanú,
keďže tieto finančné prostriedky poskytnuté ako zálohové platby neboli použité v súlade so Zmluvou o

NFP. Tieto finančné prostriedky bol žalovaný povinný vrátiť na základe žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov.
7.2.2. Nakoľko žalovaný dobrovoľne nevrátil nezúčtovanú časť NFP, žalobca v súlade s čl. 10 ods.
4 VZP stanovil žalovanému povinnosť vrátiť 34.629,22 eura, a to: Žiadosťou o vrátenie finančnýchprostriedkov č. 27110230497/Z04 zo dňa 13.2.2015, doručenou žalovanému 18.2.2015 sumu vo výške
18.991,62 eura, Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov č. 27110230497/Z05/ zo dňa 23.3.2016,
doručenoužalovanémudňa24.3.2016sumuvovýške15.637,60eura.Nazákladepredmetnýchžiadostí

bol žalovaný povinný vrátiť predmetnú sumu (34.629,22 eura) do 50 dní od ich doručenia (čl. 10 ods.
6 VZP), t. j. do 9.4.2015, resp. 13.5.2016. Následne žalobca listom - Výzva na zaplatenie zo dňa
9.11.2016, doručeným žalovanému dňa 28.11.2016, opätovne vyzval žalovaného na vrátenie peňažnej
čiastky, avšak bezúspešne. Žalovaný do dnešného dňa tento dlh ani sčasti neuhradil. Žalovaný takto
žalobcovi doposiaľ dlhuje sumu 34.629,22 eura. Súd preto oprávnenej žalobe žalobcu o zaplatenie sumy

34.629,22 eura vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalovanú sumu v prospech žalobcu, a to
aj s príslušenstvom uplatneným zo strany žalobcu v súlade s citovanými ustanoveniami Obchodného
zákonníka a citovaného nariadenia vlády SR.

8. Súd prvej inštancie obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
8.1. Konštatoval, že žalovaný prijal od žalobcu žalovanú čiastku (zálohu) a to čiastku mal žalovaný

použiť na realizáciu aktivít projektu a následne túto zúčtovať, t. j. preukázať najmä oprávnenosť,
reálnosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa nárokovaných výdavkov. Nárok žalovaného na
vyplatenie príslušnej platby však vzniká len v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti
výdavkov projektu (článok 16 bod 3.14 VZP). Žalobca neuznal oprávnenosť výdavkov projektu, a preto
žalovanému nevznikol na ich preplatenie nárok. Nie je preto nutná existencia akéhokoľvek rozhodnutia

o neoprávnenosti výdavkov a žalovaný v zmysle článku 10 bod I. písm. a) VZP k Zmluve o NFP bol
povinný vrátiť NFP alebo jeho časť, ak ho nevyčerpal v oprávnenom období pre výdavky podľa Zmluvy
o NFP. Žalobca tak splnil všetky podmienky na vrátenie žalovanej sumy od žalovaného, t. j. poskytol
žalovanú čiastku žalovanému, nerozhodol o oprávnenosti výdavkov žalovanej čiastky (žalovaný túto
čiastku nepoužil v zmysle Zmluvy o NFP) a vyzval žalovaného na ich vrátenie.

8.1.1.Žalovaný,akchcelbyťúspešnývtomtokonaní,malpreukázať,žežalovanáčiastkajeoprávneným
výdavkom a spĺňa všetky náležitosti oprávnenosti výdavkov v zmysle Zmluvy o NFP (žalovaný má
dôkazné bremeno), inak bol povinný vrátiť poskytnutú zálohu. Preto ani nemusí existovať rozhodnutie o
neoprávnenosti výdavkov ako požaduje žalovaný. Poukázal na to, že v čl. 16 bod 3.14 VZP k Zmluve o
NFP nie je uvedená konkrétna forma rozhodnutia a ani nie je uvedené, že rozhodnutie

musí spĺňať podmienky ako rozhodnutie správneho orgánu.
8.2. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca a žalovaný uzavreli medzi sebou zmluvu o
poskytnutí nenávratného príspevku podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v spojení s § 15 ods.
1 zákona o pomoci a v zmysle 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným preto nie je čisto súkromnoprávnym vzťahom, nevzťahuje

sa na naň výlučne Obchodný zákonník, ale aj predpisy verejného práva. Podľa bodu 3.1 písm. c) Zmluvy
o NFP poskytovateľ (žalobca) poskytne prijímateľovi (žalovanému) nenávratný finančný príspevok do
výšky (nie vo výške!) 100.976,- eur, čo predstavuje 80 % z celkových oprávnených výdavkov na
realizáciu aktivít projektu uvedených v bode 3.1. písm. b) článku 3. Zmluvy o NFP. To znamená, že
uvedená čiastka je maximálna možná výška NFP, avšak nie je to suma, ktorá musí byť prijímateľovi

(žalovanému) aj zaplatená, resp. na ktorú vznikne prijímateľovi nárok. Žalovaný nemohol automaticky
očakávať preplatenie celého nenávratného finančného príspevku. Žalobca v rámci administratívnej
kontroly žiadosti o platbu vykonal kontrolu vecnej správnosti žiadosti o platbu, pričom overoval aj
reálnosť, oprávnenosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa nárokovaných výdavkov. Podmienky
oprávnenosti výdavkov sú určené najmä: v článku 14 bod l. VZP, v Príručke pre prijímateľa, záväznej

pre žalovaného v zmysle úvodnej časti VZP; v Usmernení RO č. N3/2007 (Metodické usmernenie k
oprávnenostivýdavkovpreprogramovéobdobie2007-2013)vzmysleneskoršíchaktualizácií-záväzné
podľa bodu 5.32 Zmluvy o NFP. Žalovaný bol povinný preukázať, že žalovaná čiastka spĺňa všetky
vyššie uvedené podmienky oprávnenosti nárokovaných výdavkov. Žalovaný tak však neučinil.
8.3. Súd prvej inštancie poukázal na potrebu rozlišovať medzi žiadosťami o platbu a

záznamami z administratívnych kontrol, ktorými sa poskytujú zálohové platby, žiadosťami o platbu
(tzv. zúčtovacie) a záznamami z administratívnych kontrol, ktorými sa kontroluje a schvaľuje použitie
zálohových platieb.
8.3.1. Na základe žiadosti o platbu č. 27110230497105, na ktorú poukazoval žalovaný, bola žalovanému
poskytnutá len zálohová platba. Riadne použitie týchto prostriedkov v rámci projektu a Zmluvy o NFP

mal žalovaný následne preukázať žiadosťou o zúčtovanie zálohovej platby. Konštatoval, že poskytnutím
zálohovej platby, nedošlo k schváleniu ich použitia ako sa mylne domnieva žalovaný. Žalobca si
uplatňuje voči žalovanému len zaplatenie čiastky 34.629,22 eura s príslušenstvom, ktorá vyplýva z
dôvodunezúčtovaniazálohovýchplatieb vzmysleZmluvyoposkytnutínenávratnéhofinančnéhopríspevku, uzatvorenej dňa 23.6.2010. Zároveň poukázal na to, že žalobca nielen tvrdil, ale zároveň
aj preukázal, že poskytol žalovanému čiastku vo výške 74.886,27 eura a žalovaný použil oprávnene
(teda zúčtoval) iba čiastku vo výške 40.257,05 eura (táto bola zo strany žalobcu uznaná ako oprávnená).

Rozdiel tvorí žalovaná čiastka - 34.629,22 eura, ktorú je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi.
8.3.2. Žalovaný nepreukázal, že použil poskytnuté zálohové platby v žalovanej výške v súlade so
Zmluvou o NFP. Ak aj žalovaný tvrdí, že podmienky oprávnenosti výdavkov splnil, t. j. zálohové platby
riadne použil a zúčtoval, tak tieto tvrdenia sú irelevantné, keďže žalovaný nepreukázal oprávnenosť
výdavkov konkrétnymi listinnými dôkazmi-zmluvami, objednávkami, dodacími listami, dokladmi o

úhradách, a pod. Žalovaný pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že žalobca rozhodol o oprávnenosti
výdavkov a ani nepreukázal vynaloženie finančných prostriedkov v zmysle Zmluvy o NFP. Dôkazné
bremeno k oprávnenosti výdavkov teda nesie žalovaný (podľa bodu 5.32 Zmluvy o NFP schválením
výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak
nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre
programové obdobie 2007 - 2013 v zmysle neskorších aktualizácií).

9. Súd prvej inštancie ako nesprávne vyhodnotil aj tvrdenie žalovaného, že výdavky boli posúdené
na základe jednostrannej a protiprávnej retroaktívnej zmene aplikácie usmernenia RO N3/2007 k
oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013.
9.1. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.3.2020, č.

k. 6Cob/28/2019-677, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 28.11.2018,
č. k. 22Cb/122/2016-595, v ktorom k aplikácii Usmernenia N3/2007 bolo v predmetnom rozhodnutí
uvedené: „Dôkazná povinnosť žalovaného vyplýva priamo z bodu 5.32 Zmluvy o poskytnutí NFP,
podľa ktorého schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na
uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia (RO č.N3/2007) bola

založená dohoda zmluvných (sporových) strán, čo nepochybne vyplýva z obsahu článku 5 bod 5.32
Zmluvy k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií.
Požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa
aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007), bola založená dohodou zmluvných (sporových) strán, čo
nepochybne vyplýva z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy. V tomto smere odvolací súd zvýrazňuje i

čl. 5 bod 5.3 Zmluvy, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a
dokumentov, na ktoré zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti
zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené
inak. Potom bolo žiadúce, aby oprávnenosť výdavkov, na ktoré žalovaný prostriedky príspevku v danom

čase použil, preukazoval žalovaný podľa aktuálnej zmluvnej úpravy reflektujúcej vývoj na trhu vrátane
vývoja cien v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov
vynaloženýchvkonkrétnomčasevždypodľaaktuálnehoUsmerneniabolazaloženádohodouzmluvných
strán, čo jednoznačne z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy nepochybne vyplýva. S vedomím o takomto
obsahu zmluvy strany do zmluvného vzťahu vstupovali. Relevantné teda je, že žalovaný ako žiadateľ

o nenávratný finančný príspevok s takto nastavenými podmienkami oprávnenosti výdavkov a spôsobu
ich posudzovania po formálnej i obsahovej stránke primárne poskytovateľom a výslovne s podmienkou
jeho rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov, uzavretím zmluvy súhlasil. Ak by aj Usmernenie N3/2007
neexistovalo, tak žalovaný mal povinnosť preukázať, že ceny zodpovedali cenám bežným na trhu v čase
ich vzniku a v mieste ich vzniku (čl. 14 bod 1 VZP a žalobca by bol oprávnený krátiť výdavky prijímateľa

(žalovaného), pričom nárok na poskytnutie NFP vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ (žalobca)
rozhodne o oprávnenosti výdavkov (čl. 16 bod 7.5 VZP). Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie
nepreukázal oprávnenosť výdavkov, nepreukázal vynaloženie finančných prostriedkov v zmysle Zmluvy
o poskytnutí NFP. Nepredložil faktúry, zmluvy, dodacie listy, výpisy z bankových účtov. ... S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu ako poskytovateľa príspevku na

vrátenie žalovanej sumy je oprávnený. V konaní tiež nebolo preukázané, že by žalobca porušil svoju
právnu povinnosť voči žalovanému, pričom tento postupoval pri plnení svojich zmluvných povinností
podľa dohodnutých zmluvných podmienok“.

10. Súd prvej inštancie konštatoval aj to, že žalobca riadne odôvodnil svoj nárok v žalobe, pretože

predložil žiadosti o zúčtovanie zálohových platieb a zároveň aj záznamy z
administratívnych kontrol. Z predložených dôkazov súd prvej inštancie zistil, v akom rozsahu a z akého
dôvodu žalobca neuznal nárok žalovaného a „krátil výdavky“. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že
dôkazné bremeno existencie tvrdenej skutočnosti (v tomto prípade oprávnenosti výdavkov projektu)vždy musí preukázať tá sporová strana, ktorá danú skutočnosť tvrdí, nie sporová strana, ktorá danú
skutočnosť popiera (negatívna dôkazná teória1). Žalovaný pred súdom prvej inštancie nepreukázal
vynaloženie finančných prostriedkov v zmysle Zmluvy o NFP, hoci tak učiniť mal, lebo v tomto smere bol

jednoznačne zaťažený dôkazným bremenom práve žalovaný.

11. Súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú,
pretože k premlčaniu nároku žalobcu nedošlo.
11.1. Zdôraznil, že žalobca stanovil žalovanému povinnosť vrátiť peňažné čiastky Žiadosťami o vrátenie

finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o počiatok plynutia 4-ročnej premlčacej lehoty, je potrebné vychádzať
zo zmluvy a jej príloh. Žalobca bol oprávnený vykonať kontrolu uplatnených výdavkov, pričom po
vykonaní kontroly zistil, že časť uplatnených výdavkov žalovaným je nedôvodná, preto bezprostredne
vyzval žalovaného na ich vrátenie výzvou zo dňa 13.2.2015 doručenou žalovanému dňa 18.2.2015. Na
jej vrátenie bol žalovaný povinný v lehote 50 dní, t. j. do 9.4.2015. Premlčacia lehota začala plynúť od
10.4.2015 a uplynula by 10.4.2019. Žalobca podal žalobu na upomínací Okresný súd Banská Bystrica

dňa 8.4.2019, teda v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty. Nárok žalobcu preto nie je premlčaný.

12. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie návrhu žalovaného z 23.2.2023 na výsluch svedkov, a
to konkrétne osôb, ktoré vykonávali kontrolu oprávnenosti použitia finančných prostriedkov zo strany
žalovaného tým, že vypočúvanie navrhnutých svedkov by bolo nehospodárne, keďže ani vypočutím

navrhnutých svedkov by nemohlo dôjsť k uneseniu dôkazného bremena zo strany žalovaného ohľadom
oprávnenosti použitia poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalobcu v prospech žalovaného.
Žalovaný by uniesol svoje dôkazne bremeno ohľadne svojich tvrdení, že prijaté finančné prostriedky
použil oprávnene v súlade s uzatvorenou zmluvou, len ak by predložil dôkazy ako zmluvy,
objednávky, dodacie listy, výpisy z účtu o uskutočnených úhradách a pod., ktorými by preukázal, že

prijaté peňažné prostriedky použil účelne, efektívne, a teda oprávnene.

13. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel v celom rozsahu a o náhrade trov konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku(ďalejlenC.s.p.)ažalobcovi,ktorýbolúspešnývcelomrozsahu,priznalnáhradutrovkonania

voči žalovanému v rozsahu 100 %.

14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie a to v celom rozsahu, z
odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C. s. p.
14.1. Žalovaný v odvolaní označil napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, pretože odôvodnenie

rozhodnutia považoval za nedostatočné a nepresvedčivé. Tvrdil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzil na opis skutkového stavu, citovanie zmluvných a zákonných ustanovení, avšak
absentuje v ňom vlastné právne odôvodnenie vyslovených záverov.
14.2. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že výsluch svedkov navrhnutých zo strany
žalovaného nebol pre rozhodnutie v prejednávanom spore za dôležitý, pretože práve vykonanie tohto

dôkazu bolo pre meritórne posúdenie nároku žalobcu významné. Poukázal pritom na vady záznamov
z administratívnej kontroly uvedené vo vyjadrení žalovaného z 11.8.2022. Zdôraznil, že uvedeným
procesným postupom (zamietnutie návrhu na výsluch svedkov) súd prvej inštancie porušil práva
žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces (§ 365 ods.
1 písm. b/ C. s. p. pozn. odvolacieho súdu). Zároveň bol žalovaný toho názoru, že nevykonaním

predmetných výsluchov súd prvej inštancie zaťažil toto konanie vadou podľa § 420 písm. f/ C. s. p.
a z uvedeného dôvodu označil záver súdu prvej inštancie o opodstatnenosti žaloby za predčasný,
prípadne nesprávny.
14.3. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, ak tvrdil, že žalovaný by uniesol
dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdení žalovaného, že prijaté finančné prostriedky použil oprávnene

v súlade so zmluvou, len ak by predložil dôkazy ako zmluvy, objednávky, dodacie listy, výpisy z účtu
o uskutočnených úhradách a pod. Žalovaný zdôraznil, že žalovaný v rámci zúčtovacích žiadostí o platbu
predložil relevantné podklady pre celkovú sumu 74.886,27 eura, z ktorých žalobca považoval za
dôvodné iba tie v rozsahu 40.257,05 eura.
14.4. Vyčítal súdu prvej inštancie, že podal námietku nedostatku právomoci súdu konať v tejto veci

vzhľadom na verejnoprávny charakter vzťahu žalobcu a žalovaného a preto nebol žalobca oprávnený
vo veci uplatňovania a vrátenia finančných prostriedkov podať žalobu na všeobecný súd, ale bol povinný
začať konať podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. Zdôraznil, že predmetným postupom zaťažil
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľnosťou.14.5.Zanesprávnyoznačilajzáversúduprvejinštancieonedôvodnostivznesenejnámietkypremlčania.
Zopakoval pritom svoju argumentáciu uvádzanú v priebehu predmetného sporu.
14.6. Zdôraznil, že lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie od momentu rozhodnutia, kedy

sa žalobca skutočne dozvedel, že došlo na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu, kto sa bezdôvodne
obohatil a v akom rozsahu, čo je v prejednávanom spore vydaním rozhodnutia 13.2.2015. Nie je preto
možné predĺžiť štvorročnú lehotu v spojení s výzvou na plnenie, ktorá ju takto predlžuje nad jej zákonný
rámec, a preto je nárok žalobcu premlčaný.
14.7. Navrhol preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne
správny v celom rozsahu.
15.1. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sa jasne vysporiadal
s námietkou dôkazného bremena oprávnenosti výdavkov (odseky 47 až 49. odôvodnenia rozsudku),

s námietkou použitia Usmernenia N3/2007 (odsek 48. odôvodnenia rozsudku), s námietkou premlčania
(odsek 50. odôvodnenia rozsudku), ako aj s návrhom žalovaného na výsluch svedkov (odsek 51.
odôvodnenia rozsudku).
15.2. Konštatoval, že žalovaný v odvolaní opakovane uvádza skutočnosti, ktoré tvrdil už počas konania
pred súdom prvej inštancie, pričom žalobca sa k týmto namietaným skutočnostiam počas konania

pred súdom prvej inštancie riadne vyjadril a súčasne listinnými dôkazmi vyvrátil ich pravdivosť, resp.
opodstatnenosť.
15.3. Za nedôvodné označil opätovné rozporovanie Záznamov z administratívnych kontrol zo strany
žalovaného. Žalobca poukázal na to, že žalovaný akceptoval podmienky poskytnutia nenávratného
finančného príspevku na základe zmluvy a žalobca si uplatnil a vyčíslil nárok v súlade so zmluvnými

dojednaniami, ktoré boli súčasťou žaloby. Overovanie oprávnenosti výdavkov predstavuje zložitý
proces výkonu kontrolných činností, ktoré sú zachytené v Záznamoch z administratívnych kontrol.
Žalobca pritom riadne predložil predmetné záznamy, v ktorých sú uvedené dôvody krátenia jednotlivých
výdavkov, žalobca sa k argumentácii žalovaného riadne vyjadril, avšak žalovaný sa k tejto právnej a
skutkovej argumentácii žalobcu už nevyjadril.

15.4. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v prejednávanom spore nepredložil akékoľvek dôkazy
preukazujúce tvrdenia žalovaného o nedôvodnosti žaloby, pretože žalovaný nepredložil dôkazy
k oprávnenosti výdavkov žalovaného. Žalovaný len tvrdil, ale vôbec nepreukázal, že použil poskytnuté
zálohové platby v žalovanej výške v súlade so zmluvou.
15.5. Žalobca uviedol aj to, že žalovaný uznal rozsah oprávnenosti výdavkov ako určil žalobca (t. j

tak ako je uvedené v žalobe). Žalobca pri kontrole verejných obstarávaní vykonaných žalovaným zistil
porušenia Zákona o verejnom obstarávaní a udelil žalovanému korekciu vo výške 10 %. Výška korekcií
z dôvodu porušenia Zákona o verejnom obstarávaní bola vypočítaná z uznaných oprávnených výdavkov
schválených žalobcom (t. j. po ich krátení).
15.6. Žalobca za správny označil postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh žalovaného na výsluch

svedkov.
15.6.1. Zdôraznil, že žalovaný nepredložil akékoľvek relevantné dôkazy, ktorými by preukázal
oprávnenosť výdavkov a tým aj použitie zálohových platieb.
15.6.2. Žalovaný navrhol aj výsluch žalovaného na pojednávaní, avšak žalovaný nebol nikdy na žiadnom
pojednávaní a nevyjadril sa k veci.

15.7. Za nedôvodné označil aj tvrdenie žalovaného o premlčaní nároku uplatneného predmetnou
žalobou. Poukázal na článok 10 ods. 6 VZP, v ktorom je uvedená osobitná dohoda žalobcu a žalovaného
na určení lehoty na vrátenie finančných prostriedkov.
15.8. Žalobca zároveň poukazoval a citoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
v obdobných sporoch.

15.9. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam, pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade so
zákonom a napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a je náležite
odôvodnený. Priebeh konania pred súdom prvej inštancie a ani samotný rozsudok neobsahuje také
procesné, právne a ani iné vady, na základe ktorých by mohlo dôjsť k jeho zmene, resp. zrušeniu.

15.10. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

16. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní, na
skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odvolaní.17. Žalobca v odvolacej duplike taktiež zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo
vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného.

18. Podaniami doručenými odvolaciemu súdu žalobca doručil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenie sp. zn. 2Obdo/36/2023 zo dňa 30.11.2023), ktoré označil ako rozhodnutie aktuálne
a v obdobnej právnej veci a ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil správnosť a závery
rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6Cob/29/2022 - 1533 zo dňa 20.12.2022, ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 1Cb/37/2019 - 1401 zo dňa 24.11.2021. Následne doručil
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/20/2023 zo dňa 28. júna 2024
v obdobnej veci. Konštatoval, že predmetné rozhodnutia podľa neho potvrdzujú správnosť argumentácie
žalobcu, že žalovaný ako prijímateľ má dôkazné bremeno ohľadom preukazovania oprávnenosti
výdavkov a súd nemá povinnosť dať odpoveď na každý argument strany sporu.

19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Odvolanie prejednal podľa § 379
až § 385 C. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

21. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobe o zaplatenie 34.629,22 eura s príslušenstvom
vyhovel v celom rozsahu, keď (podľa názoru žalovaného)
21.1. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď v napadnutom rozsudku (mimo iného) vôbec
nevenoval pozornosť námietke žalovaného o tom, že súd nemá právomoc predmetnú vec prejednať,
21.2. nevykonaním výsluchov svedkov navrhnutých zo strany žalovaného súd prvej inštancie porušil

práva žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a zároveň
došlo zo strany súdu k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, ak dospel k záveru, že nárok žalobcu
bol zo strany žalobcu dostatočne preukázaný a tvrdenia žalovaného o nepreukázaní nároku žalobcu
neboli zo strany žalovaného preukázané
21.3. nesprávne posúdil námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu.

22. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmeno b), d), f) a
h) C. s. p. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

23. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a

zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver o dôvodnosti podanej žaloby. Na doplnenie
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k predmetnému odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je naplnený v prípade, ak dôjde k

vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokomformne s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných
práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa
spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý

má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.24.1. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným
sporovým poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k
odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to
vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosťanedostatokdôvodov.Musívšakísťonesprávnyprocesnýpostupsúdutakejintenzity,

ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

25. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie spor riadne prejednal, strany sporu
riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k
jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie
na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre

meritórne rozhodnutie, riadne odôvodnil nevykonanie dôkazov (výsluchy svedkov) navrhnutých zo
strany žalovaného, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie
v merite veci.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec riadne prejednal a
následne aj rozhodol vo veci samej a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil (s výnimkou odôvodnenia
existencie právomoci súdu predmetný spor prejednať a rozhodnúť).
26.1. Odvolací súd k námietke nedostatočnej právomoci súdu konať, vznášanej žalovaným v konaní
uvádza, že ani prípadný postup podľa § 31 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. (týkajúci sa porušenia

finančnej disciplíny), na ktorý príkladmo odkazuje § 28 ods. 8 Zákona o pomoci a kontrole, nevylučuje
podanie žaloby o splnenie povinnosti (zaplatenie peňažnej sumy) v prípade vzniku nároku na vrátenie
neoprávnene vyplatených súm príspevku zo strany poskytovateľa príjemcovi. Prípadné vyvodenie
zodpovednosti v zmysle zákona č. 523/2004 Z. z. je možné a nie je vylúčené ani popri uplatnení si nároku
zo zmluvy súkromnoprávnou žalobou, ako tomu bolo v prejednávanom spore.

26.2. Odvolací súd konštatuje, že právomoc súdov na prejednanie predmetnej veci bola daná. Uvedené
potvrdzujeajrozhodovaciapraxNajvyššiehosúdu Slovenskejrepubliky(rozsudoksp.zn.3Sžf/118/2013
zo dňa 1.7.2014, uznesenie sp. zn. 2Obdo/36/2023).
26.3. Absencia odôvodnenia právomoci súdu zo strany súdu prvej inštancie pritom nespôsobuje také
závažné pochybenie súdu prvej inštancie, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

Odvolací súd dodáva, že iba v prípade, ak by súd nemal právomoc vec prejednať, bol by naplnený
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. a) C. s. p., na ktorý by musel odvolací súd prihliadať ex
offo a napadnutý rozsudok zrušiť pre nedostatok právomoci.

27. Odvolací súd zistil z obsahu odvolania, že žalovaný nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie,

uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
27.1. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

28. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie zamietnutím návrhu žalovaného na
vykonanie dôkazov navrhnutých zo strany žalovaného porušil právo žalovaného v takej miere, že došlo
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces udáva, že toto tvrdenie žalovaného nie je dôvodné.

29. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalovaný v prejednávanom spore žiadnymi relevantnými

dôkazmi nepreukazoval oprávnenosť použitých výdavkov v žalovanej sume zo
strany žalovaného, iba poukazoval na údajné vedy Záznamov z administratívnych kontrol a za tým
účelom navrhoval vypočutie zamestnancov žalobcu. Súd prvej inštancie predmetné návrhy uznesením
zamietol, ako nedôvodné, pričom aj v rozsudku riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd
za správne považuje odôvodnenie súdu prvej inštancie, že ani vypočutím navrhnutých svedkov by

nemohlo dôjsť k uneseniu dôkazného bremena zo strany žalovaného ohľadom oprávnenosti použitia
poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Žalovaný by uniesol
svoje dôkazne bremeno ohľadne svojich tvrdení, že prijaté finančné prostriedky použil oprávnene v
súlade s uzatvorenou zmluvou, len ak by predložil dôkazy ako zmluvy, objednávky, dodacie listy, výpisyz účtu o uskutočnených úhradách a pod., ktorými by preukázal, že prijaté peňažné prostriedky použil
účelne, efektívne, a teda oprávnene.
29.1. Odvolací súd preto dospel k záveru, že nevykonaním dokazovania na základe návrhu žalovaného

nedošlo k vadám konania a teda nedošlo k naplneniu § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.

30. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písmeno d) C. s. p., odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod §

365 ods. 1 písm. a), b), c) C. s. p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

31. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol a ani riadne neodôvodnil „inú vadu
konania“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

32. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas
konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 ods. 1, 2 C. s. p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C. s. p., pričom sa jedná o také

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

33. Podľa článku 8 C. s. p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu.

34. Podľa § 149 C. s. p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

35. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné
pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto
tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo
ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti,
ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.

36. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C. s. p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
36.1. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné,

ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom
ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec,
alebo ak ho síce poprela, ale neúčinne. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo
znamená, že stranu zaťažuje v spore povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy
preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v spore nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť

navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva
sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súd zhodnotí túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku
(rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné
bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností

tvrdí.

37. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalovaný nepredložil v prejednávanom spore také dôkazy,
ktoré by preukazovali, že prijaté finančné prostriedky použil oprávnene v súlade suzatvorenou zmluvou, pretože nepredložil dôkazy ako zmluvy, objednávky, dodacie listy, výpisy z
účtu o uskutočnených úhradách a pod., ktorými by preukázal, že prijaté peňažné prostriedky použil
účelne, efektívne, a teda oprávnene. Naopak, žalobca riadne zdôvodnil svoj nárok v žalobe, pretože

predložil žiadosti o zúčtovanie zálohových platieb a zároveň aj záznamy z administratívnych kontrol. Z
predložených dôkazov súd prvej inštancie zistil, v akom rozsahu a z akého dôvodu žalobca neuznal
nárok žalovaného a „krátil výdavky“.

38. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Obdo/36/2023 zo dňa 30.11.2023, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval obdobný
prípad, v ktorom identický žalobca poskytol obdobnou zmluvou nenávratný finančný príspevok
prijímateľovi na realizáciu aktivít prijímateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí
uzavrel (bod 26.4 odôvodnenia), že „...je to žalovaná ako prijímateľka, ktorá je povinná predložiť
a preukázať oprávnenosť výdavkov.... I v prejednávanej veci bolo dôkazné bremeno preukázania
oprávnenosti výdavkov, ktoré boli žalobcom vyhodnotené ako neoprávnené, výlučne v rukách žalovanej,

keďže žalobca nemôže preukázať negatívne vymedzené dôkazy“.

39. Odvolací súd k námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení zo
strany súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové

závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia
vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „...dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.)“. Hodnotením

dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.

ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I.
ÚS 50/04). Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie
z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na
nespornýchtvrdeniach,relevantnýchdôkazochprodukovaných stranamivsporenasúdeprvejinštancie
a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne

zistený skutkový stav veci.

40. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. z.

vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

41. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne skutkovo a právne posúdil
námietku premlčania udáva, že ani toto tvrdenie žalovaného nie je dôvodné.

42. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel k skutkovému a
právnemu záveru, že žalovaný so žalobcom sa dohodli ( čl. 10 ods. 6 VZP ) na určení lehoty na vrátenie
finančných prostriedkov, a preto povinnosť vrátiť predmetné finančné prostriedky bola stanovená
Žiadosťami o vrátenie finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca

podal predmetnú žalobu včas, pretože žalovaný bol povinný vrátiť plnenie žalobcu v
lehote 50 dní, t. j. do 9.4.2015. Premlčacia lehota začala plynúť od 10.4.2015 a uplynula by 10.4.2019.
Žalobca podal žalobu na upomínací Okresný súd Banská Bystrica dňa 8.4.2019, teda v rámci 4-ročnej
premlčacej lehoty.43. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, že žalovaný bol

povinný vrátiť žalobcovi z poskytnutej sumy 74.886,27 eura zo strany žalobcu, sumu 34.629,22 eura
s príslušenstvom, pretože žalovaný nepreukázal oprávnenosť výdavkov vo výške 39.629,22 eura a preto
žalovanému nevznikol nárok na príslušnú časť nenávratného finančného príspevku.

44. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil ako vecne správny
rozsudok súdu prvej inštancie, pretože odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.

45. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní
úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný.
O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p.) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).