Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/38/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117209423
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117209423.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek

senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobkyne: O.. O. O.,
D.. XX.XX.XXXX, N. V. XXX, XXX XX F., právne zastúpená JUDr. Zuzanou Nespalovou, advokátka so
sídlomSaratovská6/D,84102Bratislava,IČO:30866359,protižalovanému:L..Ľ.C.,D..XX.XX.XXXX,
N. C. X, XXX XX N., právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., so sídlom
Lehotského 4, 811 06 Bratislava, IČO: 36 757 276, o zaplatenie 5.760,- € s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 17C/16/2017-237 zo dňa
10.03.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 3.010,- € a
zaplatenia zmluvného úroku vo výške 5% ročne zo sumy 5.760,- € od 1. januára 2013 do zaplatenia

(výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.750,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 240,- € od 21. apríla 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. mája 2014 do
zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. júna 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. júla 2014 do
zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. augusta 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. septembra 2014
do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. októbra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. novembra
2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. decembra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21.
januára 2015 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. februára 2015 do zaplatenia, zo sumy 110,- € od

21. marca 2015 do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou 5% mesačne zo súm 6.110,- € za obdobie
od 21. júna 2015 do 20. februára 2016, 5.870,- € za obdobie od 20. februára 2016 do 20. marca 2016,
5.630,- € za obdobie od 21. marca 2016 do 20. apríla 2016, 5.390,- € za obdobie od 21. apríla 2016
do 20. mája 2016, 5.150,- € za obdobie od 21. mája 2016 do 20. júna 2016, 4.910,- € za obdobie od
21. júna 2016 do 20. júla 2016, 4.670,- € za obdobie od 21. júla 2016 do 20. augusta 2016, 4.430,- €
za obdobie od 21. augusta 2016 do 20. septembra 2016, 4.190,- € za obdobie od 21. septembra 2016
do 20. októbra 2016, 3.950,- € za obdobie od 21. októbra 2016 do 20. novembra 2016, 3.710,- € za

obdobie od 21. novembra 2016 do 20. decembra 2016, 3.470,- € za obdobie od 21. decembra 2016 do
20. januára 2017, 3.230,- € za obdobie od 21. januára 2017 do 20. februára 2017, 2.990,- € za obdobie
od 21. februára 2016 do 20. marca 2017, 2.750,- € za obdobie od 21. marca 2017 do zaplatenia, všetkodo troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žiadnej
zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).
2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.04.2017 domáhala, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.760,- € s príslušenstvom a náhradu trov konania
na skutkovom základe, že žalobkyňa na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej v písomnej forme
dňa 28.12.2012 (ďalej len „Zmluva“) poskytla žalovanému pôžičku vo výške 6.000,- € s dohodnutým
ročným úrokom 5%, ktorú mal žalovaný splatiť v pravidelných mesačných splátkach najneskôr k 20.
dňu v kalendárnom mesiaci. Prvá splátka bola dohodnutá na 20.01.2013 a dátum poslednej splátky bol

20.03.2015.ÚčastníciZmluvysadohodli,žežalovanýzaplatí26splátokpo240,-€aposlednú27splátku
v sume 110,- €, čím spolu mal žalovaný zaplatiť 6.350,- €. Súčasne sa účastníci Zmluvy dohodli, že ak
žalovaný požičanú sumu nesplatí ani tri mesiace po uplynutí termínu splatnosti poslednej splátky (do
20.06.2015), žalovaný uhradí žalobkyni zmluvnú pokutu 5% mesačne z aktuálnej nesplatenej čiastky od
20.06.2015 vždy k 20. dňu mesiaca až do splatenia celej zostávajúcej dlžnej čiastky. Žalovaný zaplatil
žalobkyni len prvú splátku v sume 240,- € v hotovosti dňa 20.01.2013 a k úhrade ďalších splátok nedošlo.

Žalovanýtaknezaplatilžalobkynisumu5.760,-€adohodnutýúrok,pričomsožalobkyňounekomunikuje.
3. Žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.03.2018 upravila petit žaloby tak, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 2.750,- € a úrok z omeškania z istiny 2.750,-
€ vo výške 5% ročne, a to zo sumy 240,- € od 21. apríla 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21.
mája 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. júna 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21.

júla 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. augusta 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21.
septembra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. októbra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od
21. novembra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. decembra 2014 do zaplatenia, zo sumy 240,-
€ od 21. januára 2015 do zaplatenia, zo sumy 240,- € od 21. februára 2015 do zaplatenia, zo sumy 240,-
€ od 21. marca 2015 do zaplatenia, ďalej zaplatenia zmluvnej pokuty 5% mesačne zo sumy 6.110,- €

od 20. júna 2015 do zaplatenia a náhradu trov konania a náhradu hotových výdavkov, všetko do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd prvej inštancie zmenu petitu pripustil uznesením pod sp.zn. 17C/16/2017-109 zo dňa 15.03.2018.
4. Žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie priamo na pojednávaní dňa 10.02.2022 upravila
petit žaloby v časti uplatnenej zmluvnej pokuty tak, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni zmluvnú pokutu 5% mesačne zo sumy 6.110,- € od 21. júna 2015 do 20. februára 2016, 5.870,-
€ od 20. februára 2016 do 20. marca 2016, 5.630,- € za obdobie od 21. marca 2016 do 20. apríla 2016,
5.390,- € za obdobie od 21. apríla 2016 do 20. mája 2016, 5.150,- € za obdobie od 21. mája 2016 do
20. júna 2016, 4.910,- € za obdobie od 21. júna 2016 do 20. júla 2016, 4.670,- € za obdobie od 21. júla
2016 do 20. augusta 2016, 4.430,- € za obdobie od 21. augusta 2016 do 20. septembra 2016, 4.190,-

€ za obdobie od 21. septembra 2016 do 20. októbra 2016, 3.950,- € za obdobie od 21. októbra 2016 do
20. novembra 2016, 3.710,- € za obdobie od 21. novembra 2016 do 20. decembra 2016, 3.470,- € za
obdobie od 21. decembra 2016 do 20. januára 2017, 3.230,- € za obdobie od 21. januára 2017 do 20.
februára 2017, 2.990,- € za obdobie od 21. februára 2016 do 20. marca 2017, 2.750,- € za obdobie od
21. marca 2017 do zaplatenia a náhradu trov konania pozostávajúcu zo súdneho poplatku v aktuálnej

výške (v súčasne 345,50 €) a náhradu hotových výdavkov v aktuálnej výške (v súčasnosti 150,- € za
právnu službu advokáta za spracovanie úpravu žalovaného návrhu), to všetko v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku na účet žalobkyne číslo: Z..
Súd prvej inštancie zmenu petitu pripustil za prítomnosti sporových strán a ich právnych zástupcov
priamo na pojednávaní uznesením do zápisnice z pojednávania dňa 10.02.2022.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že so žalobkyňou boli manželmi, pričom Zmluva, ktorá
je predmetom sporu bola uzatvorená v čase, kedy plynula lehota na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode manželstva. Finančné prostriedky vyplývajúce
z pôžičky, nepatrili do výlučného vlastníctva žalobkyne, pretože takými prostriedkami nedisponovala.
Išlo o prostriedky získané predajom garáže na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.11.2012. Túto garáž

síce formálne nadobudla žalobkyňa, ale patrila do BSM. V snahe vyporiadať svoje záväzky, žalovaný
súhlasilsuzatvorenímZmluvyzodňa28.12.2012.KsamotnejZmluvežalovanýuviedol,žetátoobsahuje
neprijateľné podmienky, ktoré spôsobujú, že pôžička je bezúročná a bez poplatkov. Ďalej žalovaný
namietal, že časť nároku splatná do 12. apríla 2014 je premlčaná a navrhol žalobu zamietnuť v celom
rozsahu alebo aspoň v premlčanej časti.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 52, § 53 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1,
§ 544 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z vykonaného dokazovania, ktoré súd prvej inštancie
uviedol v odsekoch 4. až 12. napadnutého rozhodnutia, mal preukázané, že sporové strany uzatvorili
Zmluvu podľa § 657 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej žalobkyňa ako veriteľka prenechalažalovanému ako dlžníkovi sumu v hotovosti vo výške 6.000,- €. Výhradu žalovaného, že poskytnuté
finančné prostriedky patrili do BSM, súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú, keďže žalovaný
uzatvoril predmetnú Zmluvu, označenú ako Zmluva o pôžičke a zároveň súd prvej inštancie prisvedčil

argumentácii žalobkyne, podľa ktorej by bolo nelogické, aby takúto zmluvu žalovaný uzatváral, ak by išlo
aj o jeho prostriedky z BSM, ktoré v tom čase neboli vyporiadané. Tvrdenie žalovaného, že poskytnuté
finančné prostriedky patrili do nevyporiadanej masy BSM, v konaní nebolo jednoznačne preukázané.
Tvrdenie žalovaného, že išlo len o účet formálne vedený na žalobkyňu, nebolo v konaní preukázané,
pretože účet bol vedený na meno žalobkyne ku ktorému nemal žalovaný dispozičný prístup. Ak by išlo

len o formálne vedený účet (s prostriedkami nielen vo vlastníctve žalobkyne), dá sa podľa názoru súdu
prvej inštancie predpokladať, že by k nemu mal zriadený prístup a bol by ním oprávnený disponovať aj
žalovaný. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že išlo o finančné prostriedky
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne.
Súd prvej inštancie v odseku 21. napadnutého rozhodnutia ďalej vyhodnotil zistený skutkový stav s tým,
že v zmysle obsahu Zmluvy sa strany dohodli, že žalovaný vráti žalobkyni celkovo 6.350,- €, z ktorých

vrátil len 240,- €, preto žalobkyňa by mala mať nárok na vrátenie sumy 6.110,- €. Žalovaný však vzniesol
námietku premlčania s tým, že zo všetkých splátok, z ktorých splatnosť prvej nastala dňa 20.01.2013
a splatnosť poslednej nastala dňa 20.03.2015, sú premlčané tie, ktorých splatnosť nastala s poukazom
na § 101 Občianskeho zákonníka viac ako tri roky pred podaním žaloby (žaloba bola podaná dňa
12.04.2017). Nepremlčané sú len splátky splatné po 12.04.2017, čiže 11 splátok po 240,- € a posledná

splátka 110,- €, spolu v sume 2.750,- €. Súd prvej inštancie vznesenú námietku premlčania vyhodnotil
ako dôvodnú a nároku žalobkyne podľa § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel len v
časti o zaplatenie 2.750,- €.
Súd prvej inštancie v odsekoch 22. a 23. napadnutého rozhodnutia odôvodnil svoj nesúhlasný názor
k tvrdeniu žalovaného, že Zmluvu treba posudzovať ako spotrebiteľskú a poukázal na neprijateľné

podmienky, ktoré spôsobujú, že pôžička je bezúročná a bez poplatkov.
V odseku 24. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie vyhodnotil obsah Zmluvy v časti, že ak
žalovaný nesplatí požičanú sumu s úrokmi najneskôr do 20. júna 2015 bude zostávajúca nesplatná
požičaná čiastka narastať od 20. júna 2015 vždy o 5% každý mesiac k 20. dňu toho ktorého mesiaca
až do splatenia celej zostávajúcej dlžnej čiastky, vrátane mesačných úrokov tak, že takéto dojednanie

posúdil ako dojednanie zmluvnej pokuty podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z čl. II ods. 4
Zmluvy bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že hoci toto ustanovenie nie je označené ako dojednanie
o zmluvnej pokute (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 MObdo/3/2009), po materiálnej
stránke porušením sa rozumie povinnosť dlžníka (žalovaného) splatiť požičanú sumu s úrokmi žalobkyni
najneskôr do 20. júna 2015. V konaní bolo preukázané, že žalovaný túto povinnosť porušil, pretože

dlh riadne a včas v celom rozsahu nesplatil, čím mu vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu ktorej
výpočet je v Zmluve určený v zmysle § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka (5% mesačne z nesplatenej
sumy počnúc 21. júnom 2015). Z uvedeného dôvodu vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj
zmluvnú pokutu vo výške 6.110,- € od 21. júna 2015 do zaplatenia. Keďže žalobkyňa v poslednej zmene
žalobného návrhu žiadala zohľadniť, že zmluvná pokuta sa počíta aj z nesplatených splátok, v prípade

ktorých nastáva premlčanie nároku, súd prvej inštancie priznal žalobkyni zmluvnú pokutu len vo vzťahu k
tým častiam nesplateného nároku, ktoré nie sú premlčané, t.j. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobkyni zmluvnú pokutu 5% mesačne zo sumy 6.110,- € od 21. júna 2015 do 20. februára 2016, 5.870,-
€ od 20. februára 2016 do 20. marca 2016, 5.630,- € za obdobie od 21. marca 2016 do 20. apríla 2016,
5.390,- € za obdobie od 21. apríla 2016 do 20. mája 2016, 5.150,- € za obdobie od 21. mája 2016 do

20. júna 2016, 4.910,- € za obdobie od 21. júna 2016 do 20. júla 2016, 4.670,- € za obdobie od 21. júla
2016 do 20. augusta 2016, 4.430,- € za obdobie od 21. augusta 2016 do 20. septembra 2016, 4.190,-
€ za obdobie od 21. septembra 2016 do 20. októbra 2016, 3.950,- € za obdobie od 21. októbra 2016 do
20. novembra 2016, 3.710,- € za obdobie od 21. novembra 2016 do 20. decembra 2016, 3.470,- € za
obdobie od 21. decembra 2016 do 20. januára 2017, 3.230,- € za obdobie od 21. januára 2017 do 20.

februára 2017, 2.990,- € za obdobie od 21. februára 2016 do 20. marca 2017, 2.750,- € za obdobie od
21. marca 2017 do zaplatenia. Uplatnenú výšku zmluvnej pokuty súd vyhodnotil ako primeranú, nakoľko
zodpovedá výške 0,1667 % denne (napr. rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/16/2010 zo dňa
03.02.2010, kde primeraná výška bola 0,25 % denne; sp. zn. 15Cob/194/2010 zo dňa 13.10.2010, kde
primeraná bola výška 0,1 % denne).

V odseku 25. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie odôvodnil priznaný úrok z omeškania podľa
§ 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z..O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v odsekoch 27. až 30. napadnutého rozhodnutia, pričom
zohľadnil skutočnosť, v časti o 3.010,- € žalobkyňa zavinila zastavenie konania a žalovanému by za
túto časť patril nárok na náhradu trov konania podľa § 256 CSP (ide o časť istiny ku ktorej žalovaný

dôvodne uplatnil námietku premlčania); súčasne však bola žalobkyňa úspešná v časti istiny 2.750,- €
vo vzťahu ktorej by jej v súlade so zásadou úspechu patrila náhrada trov konania v zmysle § 255 ods. 1
CSP. V konečnom dôsledku pre pomer úspechu žalovaného (vo vzťahu k zastavujúcej časti pre dôvodne
uplatnenú námietku premlčania) a pomer úspechu žalobkyne (vo vzťahu k priznanému nároku), súd
prvej inštancie rozhodol, že pomer úspechu strán sporu je približne rovnaký, a tak podľa § 255 ods. 2

CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a),
b), d), e), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne alebo aby v súlade s § 389 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov konania pred odvolacím súdom vo výške 100 %.
8.Žalovanýhneďvúvodepodanéhoodvolaniapoukazujenaskutočnosť,žesúdprvejinštancievzáhlaví
rozhodnutia nesprávne uvádza predmet sporu o zaplatenie škody.
9. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie znemožnil žalovanému právo na spravodlivý proces
keď uprednostnil ničím hodnoverne nepreukázané tvrdenia žalobkyne nad dôkazmi preukázanými

tvrdeniami žalovaného, čím porušil rovnosť procesných strán a nestrannosť súdu, v rozpore s
ustanoveniami CSP, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, ktoré aj citoval.
10. Žalovaný poukazuje na odsek 3. napadnutého rozsudku, v ktorom je uvedené, že žalobkyňa
poukázala na to, že pôžičku poskytla zo svojich peňazí a že žalovaný sa mylne domnieva, že financie
tvoriace pôžičku mohli pochádzať z predaja garáže. Toto tvrdenie žalobkyne, ktoré si osvojil súd prvej

inštancie, žalovaný namieta ako klamlivé a spochybniteľné z dôvodov:
a)Vkonaníorozvodemanželstva(sp.zn.11C286/2009)žalobkyňadňa12.10.2011prehlásila,žeaksúd
zverí ich spoločného syna O. do starostlivosti žalovanému, ona na syna prispievať nemôže lebo nemá
peniaze,jeschopnáprispievaťnasynasumouvnajnižšejvýške,ktorúupravujezákon(t.j.30%životného
minima). O nesolventnosti žalobkyne v tom čase, svedčí aj skutočnosť, že medzi žalobkyňou a synom

bol incident dňa 12.09.2010, kvôli finančnému neprispievaniu žalobkyne na syna, čo žalobkyňa vyriešila
tak, že podala na syna návrh o uloženie výchovného opatrenia. Ak žalobkyňa v predmetnom konaní
sp.zn. 17C/16/2017 tvrdí, že pôžičku poskytla zo svojich peňazí, znamená, že od roku 2011 a počas roku
2012 (po rozvode manželstva od 13.01.2012) do času kedy poskytla pôžičku žalovanému, dokázala
ušetriť zo svojho príjmu minimálne 6.000,- € (istina v zmluve o pôžičke), resp. chce tvrdiť, že získala

finančné dary od rodičov (v tom čase dôchodcovia), čo je zavádzajúce, spochybniteľné a nepravdivé. Ak
bola žalobkyňa solventná, tak potom v konaní o rozvode manželstva, klamala súd o svojich finančných
možnostiach, nehovoriac o tom, že ak by v čase konania o rozvod manželstva žalobkyňa mala dostatok
finančných prostriedkov, ich použitie uprednostnila na financovanie pred prispievaním na v tom čase
neplnoletého syna.

b) Žalovaný tvrdí, že finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa poskytla na základe Zmluvy zo dňa
28.12.2012 žalovanému, neboli len z predaja garáže na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 07.11. 2012.
Svedčí o tom skutočnosť, že tieto finančné prostriedky boli k dispozícii až po vykonaní vkladu
vlastníckeho práva na kupujúcu (O.. Z. N.), čo korešponduje následne s výberom sumy 6.000,- € k
Zmluve zo dňa 28.12.2012, čím je dokázané, že z finančných prostriedkov za predaj garáže (7.700,-

€, viď. čl. III. Kúpnej zmluvy zo dňa 07.11.2012) bola poskytnutá pôžička žalovanému. Žalobkyňa nikde
nepreukázala aký bol stav finančných prostriedkov na jej účte pred výberom sumy 6.000,- €.
c) Žalovaný tvrdí, že v Kúpnej zmluve zo dňa 07.11.2012 (predaj garáže, kde ako predávajúca je
žalobkyňa a kupujúca O.. N.) čl. I. bod 1 prvý ods. posledná veta je uvedené „Garáž je vo vlastníctve
predávajúcej“, čím tento stav neoprávňuje žalobkyňu tvrdiť, že garáž bola jej výlučným vlastníctvom a

tým aj finančné prostriedky z jej predaja (medzi žalobkyňou a žalovaným nebol upravený rozsah BSM).
V Kúpnej zmluve garáže zo dňa 28.09.2007 ako predávajúci sú uvedení L.. S. V. L.. S. a ako kupujúca je
uvedená žalobkyňa. V čl. II. predmetnej zmluvy je uvedené „Predávajúci predávajú predmetnú garáž ...
O. O., ktorá ju kupuje do svojho vlastníctva“. Podľa názoru žalovaného, táto skutočnosť neoprávňuje
žalobkyňu tvrdiť, že garáž kúpila do svojho výlučného vlastníctva.

d) Žalovaný ďalej tvrdí, že kúpa garáže na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 28.09.2007 priamo súvisela
s predajom chaty na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 31.08.2007. K nadobudnutiu chaty v roku 1995
má žalobkyňa Darovaciu zmluvu zo dňa 27.11.1995 (D. XXX/XX) aj Zmluvu o kúpe pozemku za chatou
zo dňa 06.08.1996. Darovanie chaty bolo podmienené ústnou dohodou medzi žalobkyňou spolu sožalovaným, ako bývalými manželmi, a rodičmi žalobkyne o poskytnutí resp. vykompenzovaní darovania
chaty, sumou 100.000,- Sk (resp. 120.000,- Sk) rodičom žalobkyne pre ich syna a na tento účel bola
použitá vkladná knižka (VÚB, heslo Z.) s príslušnou sumou. Ak žalobkyňa tento fakt popiera, tak klame a

ak to nie je pravda tak žalobkyňa uvádzala žalovaného do omylu. Aj následná kúpa pozemku za chatou
spadá do obdobia, kedy žalobkyňa bola na materskej dovolenke, čím solventnosť žalobkyne výlučne z
jej príjmov je spochybniteľná. Predaj chaty v roku 2008 za cenu 750.000,- Sk súvisel nielen s cenovým
vývojom ale aj so zhodnotením chaty ktoré realizoval žalovaný.
e) Tvrdenie žalobkyne, že Zmluvu pripravil žalovaný (uvedené v odsekoch 3. a 23. napadnutého

rozsudku) je nepravdivé. Zmluvu spracovali spolu a bod 4., čl. II. Zmluvy o zmluvnej pokute, bol
zakomponovaný na žiadosť žalobkyne ako podmienka pre poskytnutie pôžičky. Žalovaný tvrdí, že
Zmluva je dôsledkom nesprávnych rozhodnutí iniciovaných žalobkyňou počas manželstva od roku 2008
a nebyť následných nepríjemností a nelogických predstáv žalobkyne o vyporiadaní BSM, neexistovala
by ani Zmluva podmienená Čestným prehlásením žalovaného zo dňa 27.12.2012.
11. Žalovaný poukázal na výsluch žalobkyne na pojednávaní dňa 10.02.2022, na ktorom žalobkyňa na

otázkyprávnehozástupcužalovanéhouviedla,žejejpríjemporozvodemanželstvanestačilpokrývaťani
jej náklady. Žalovaný namieta nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď vyhotovoval z pojednávania
zápisnicu a pri podstatnom obsahu prednesov odkázal v zápisnici na zvukový záznam z pojednávania,
a tak do zápisnice z pojednávania neuviedol zásadné vyjadrenia žalovanej, ktoré sú rozhodujúce
pre skutkové a právne posúdenie veci, a uvedené skutočnosti veľmi stručne uvádza v odseku 9.

napadnutého rozsudku.
12. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia v odseku 20.
napadnutéhorozsudkuuvádzazáverotom,žeopodstatnenosťvýhradyžalovanéhonebolapreukázaná,
že proti žalovanému svedčí samotná skutočnosť, že uzatvoril Zmluvu, označenú ako zmluva o pôžičke.
Súd sa vôbec nevyporiadal s argumentáciou žalovaného, že Zmluvu bol prinútený podpísať, keď chcel

aby mu žalobkyňa ako bývalá manželka dala peniaze na splatenie dlhov z manželstva. Súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalovaného, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo
vedené súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 21C/217/2016 (rozsudok potvrdený
Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 10Co/64/2020-452), kde súd dospel k názoru, že dohoda o
vyporiadaní BSM zo dňa 12.01.2015 so zánikom BSM dňa 13.01.2012 je absolútne neplatná a určil, že

nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie F., vedený katastrálnym
úradom Senec, katastrálny odbor, sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v spoluvlastníckom podiele
1 a žalovanej v spoluvlastníckom podiele 1.
Žalobkyňa sama pri výsluchu potvrdila, že žiadne iné peniaze nemala, len peniaze z predaja garáže. Súd
prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že garáž nadobudli žalobkyňa a žalovaný počas manželstva

a táto musela byť v BSM, preto žalobkyňa poskytla „pôžičku“ aj z peňazí žalovaného. Týmto sa súd
prvej inštancie vôbec nezaoberal a nevyhodnotil dôkazy predložené žalovaným, ani sa neoboznámil s
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21C/ 217/2016, na ktorý žalovaný poukázal v súdnom
konaní.
Žalovaný je názoru, že žalobkyňa nemala žiadne vlastné peniaze z príjmov v roku 2012, a príjem z

predaja garáže treba vnímať tak, že žalobkyňa bola síce vedená na LV ale garáž patrila do BSM. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok vo veci určenia vlastníckeho práva nehnuteľnosti v Rovinke a
tiež na skutočnosť, že podľa obsahu Zmluvy nebol dohodnutý úrok z omeškania a už vôbec nie zmluvná
pokuta.
13. Žalovaný namieta posúdenie súdom prvej inštancie v rozpore s § 544 a § 545 Občianskeho

zákonníka o zmluvnej pokute. Pôžička nemôže narastať, to je v rozpore so zákonom, mohla by to byť
úžera. Arbitrárny a neodôvodnený je výrok o zmluvnej pokute 5% mesačne zo súm 6.110,- € za obdobie
od 21. júna 2015 do 20. februára 2016 ako aj všetky ostatné vyčíslenia zmluvnej pokuty. Zo zmluvného
dojednania o zmluvnej pokute musí byť jasné, že sa jedná o zmluvnú pokutu, a nie narastanie istiny
dlhu a musí byť dohodnutá dostatočne jasne tak, aby nevzbudzovala žiadne pochybnosti o jej výške a

spôsobe výpočtu.
14. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne, zrozumiteľné, riadne odôvodnené a skutkové zistenia zodpovedajú predloženým a vykonaným
dôkazom, navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal
žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný odvolanie podal zo všetkých dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
CSP, ktoré však samy o sebe nie sú postačujúcim vymedzením dôvodu, pre ktorý sa odvolanie podáva,
pokiaľ nie sú špecifikované konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Následne, v rámci obsahu odvolania
žalovaný nekonkretizuje, ktorá jeho námietka uvedená v bode 1-7 podaného odvolania sa týka tohoktorého odvolacieho dôvodu vymedzeného v CSP; preto sa možno len domnievať, keďže z obsahu
odvolania v podstate vyplynuli len dôvody uvedené pod písm. b), f) a h) CSP.
16. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie znemožnil žalovanému právo na spravodlivý

súdny proces keď v konaní uprednostnil „ničím hodnoverne nepreukázané tvrdenia žalobkyne nad
dôkazmi preukázanými tvrdeniami žalovaného“, žalobkyňa uviedla, že podstatou sporu je úhrada
istiny spolu s úrokmi z omeškania a zmluvnou pokutou, titulom nevrátenia pôžičky, ktorú žalobkyňa
poskytla žalovanému po rozvode ich manželstva. V konaní bolo preukázané, kedy došlo k rozvodu
manželstva,medzistranaminebolosporné,žeZmluvabolauzavretá,žežalobkyňaposkytlažalovanému

reálne finančné prostriedky a že žalovaný finančné prostriedky nevrátil v dohodnutej lehote splatnosti.
Žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku cca rok po rozvode, svojimi financiami disponovala v hotovosti
alebo na svojom účte (doložila listiny, ktoré preukázali postupnosť nadobudnutia ďalšieho majetku/
finančných prostriedkov v jej výlučnom vlastníctve a to až do predaja garáže, z ktorého mala, podľa
tvrdenia žalovaného, nadobudnúť prostriedky na poskytnutie pôžičky). Žalovaný bol osobne prítomný
pri všetkých kúpach a predajoch nehnuteľností (vrátane garáže), ktoré nadobúdala žalobkyňa (pred

i po rozvode), poznal obsahy zmlúv a nemal voči nim žiadne námietky. Manželstvo účastníkov bolo
právoplatne rozvedené dňa 13.01.2012. Dňa 7.11.2012 žalobkyňa uzavrela kúpnu zmluvu na predaj
garáže, ktorá bola jej výlučným vlastníctvom (evidovaným aj na LV v podiele 1/1), pretože túto nadobudla
v roku 2007 z finančných prostriedkov, ktoré získala z predaja chaty, ktorú jej darovali rodičia. Všetky
tieto tvrdenia žalobkyňa podložila listinnými dôkazmi, takže nemôže ísť o odvolací dôvod uvedený v §

365 ods. 1 písm. b) CSP.
17. K námietkam žalovaného, že žalobkyňa nemohla poskytnúť pôžičku, pretože prostriedky, ktoré tvorili
predmet pôžičky, patrili do BSM, a že ust. čl. II ods. 4 Zmluvy nemôže byť považované za dohodu
o zmluvnej pokute, žalobkyňa uviedla, že žalovaný svoje tvrdenia, ktorými sa snaží vyvrátiť výlučné
vlastníctvo žalobkyne ku garáži ako možný zdroj jej financií, ničím nepreukázal. Žalovaný nedoložil

žiadny listinný dôkaz ani iný dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenie, že garáž patrila do BSM. K
námietke žalovaného o tom, že v konaní o rozvod manželstva (v rokoch 2009-2011) sa žalobkyňa
vyjadrila, že nedisponovala v určitom čase finančnými prostriedkami požadovanými žalovaným ako
možným výživným pri zverení dieťaťa do výlučnej opatery otca, žalobkyňa uviedla, že sa vyjadrovala
o svojej finančnej situácii pred súdom v rozvodovom konaní, v ktorom sa mal objasniť skutočný vzťah

žalovaného ako otca k synovi, ktorý bol od roku 2004 dobrovoľne nezamestnaný, resp. sporadicky
brigádoval a zo získaných financií riešil len svoje potreby, neprispieval na spoločnú domácnosť. Po
odchode zo spoločnej domácnosti (január 2009) sa začal žalovaný považovať za vynálezcu a financie
míňal na patenty nezmyselných „vynálezov“, o ktoré však nik nemal záujem. Možno práve vtedy a
z tohto dôvodu si narobil dlžoby, o ktorých písal, že „vznikli počas manželstva“ a neskôr ich musel

splácať. Žalovaný v rozvodovom konaní (2009-2011) navrhol svoju výlučnú opateru syna, čo mu malo
priniesť bezpracný zdroj príjmov (výživné na syna od matky ktorý v tom čase ešte nebol plnoletý).
Keď žalovaný zistil, že takýmto spôsobom sa nedostane k sumám, ktoré si predstavoval, navrhol
striedavú starostlivosť. Po ukončení rozvodu (ešte pred nadobudnutím právoplatnosti) a cca 1 týždeň
po dosiahnutí synovej plnoletosti (v priebehu jedného mesiaca) odviezol všetky synove veci k žalobkyni/

matke s tým, že už bude syn žiť len u nej a tento stav trvá do súčasnosti (syn je študentom II. ročníka
inžinierskeho štúdia na EUBA). Časom žalovaný prerušil so synom všetky kontakty a v súčasnosti sa
o neho vôbec nezaujíma (takmer 8 rokov). K predaju garáže došlo až v novembri roku 2012, cca rok
po rozvode manželstva.
18. K námietke žalovaného, že požičané peniaze boli len z predaja garáže, žalobkyňa uviedla, že s

ohľadom na dobu, ktorá uplynula od rozvodu manželstva, pôžička nebola poskytnutá len z finančných
prostriedkov z predaja garáže, ale išlo aj o prostriedky z príjmu a iných zdrojov žalobkyne, ktoré
žalobkyňa v ďalšom texte svojho vyjadrenia uviedla.
19.Knámietkežalovaného,ževKúpnejzmluvezodňa07.11.2012(predajgaráže),kdeakopredávajúca
ježalobkyňaakupujúcaO..N.,jeuvedené„Garážjevovlastníctvepredávajúcej“,tentostavneoprávňuje

žalobkyňu tvrdiť, že garáž bola jej výlučným vlastníctvom a tým aj finančné prostriedky z jej predaja
(medzižalobkyňouažalovanýmnebolupravenýrozsahBSM),žalobkyňauviedla,žeskutočnebynebolo
rozhodujúce, čo tvrdila žalobkyňa ohľadom vlastníctva garáže, ak by neboli doložené listinné dôkazy o
zdroji finančných prostriedkov žalobkyne a zápise vlastníctva žalobkyne ku garáži na LV. Podľa § 70
ods. 1 katastrálneho zákona, zápis v katastri je hodnoverný, ak sa nepreukáže opak. Preto nejde len

o tvrdenie žalobkyne, ale o právny stav vyplývajúci z právnych predpisov, ktorého opak nebol žiadnym
relevantnýmspôsobompreukázaný.Žalovanýpočasceléhokonanialentvrdil,žegarážnebolavýlučným
vlastníctvom žalobkyne, resp. že patrila do BSM, avšak túto skutočnosť nepreukázal.20. K námietke žalovaného, že garáž nemohla byť vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, aj keď kúpa tejto
garáže nadväzuje na predaj chaty, ktorá bola výlučným vlastníctvom žalobkyne (ktorú získala darom od
svojich rodičov), žalobkyňa túto skutočnosť preukázala listinnými dôkazmi. V tejto súvislosti žalobkyňa

k tvrdeniam žalovaného, že darovanie chaty bolo podmienené nejakou ústnou dohodou o vyplatení
finančných prostriedkov bratovi žalobkyne, zdôraznila, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal
svoje tvrdenie (existenciu dohody) ani použitie finančných prostriedkov získaním chaty (je to výmysel
žalovaného za účelom spochybnenia vlastníctva chaty darovaním). Chata bola nepochybne darom a
dar nespadá do BSM. Ak by boli použité nejaké finančné prostriedky na vyplatenie brata žalobkyne,

tieto by si mohol žalovaný uplatňovať v rámci prípadného konania o vyporiadaní BSM. Takisto námietka
žalovaného, že kúpa pozemku ku chate bola realizovaná počas materskej dovolenky žalobkyne a tak
nemohla mať vlastné prostriedky na jej kúpu, je opäť len ničím nepodložené a zavádzajúce tvrdenie,
nakoľko kúpu pozemku pri chate v roku 1996 realizovala žalobkyňa z finančného daru otca žalobkyne
(čo uviedol aj sám žalovaný v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v F. - str.3,
druhý odstavec (príloha k vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.06.2017), a rovnako žalobkyňa financovala

interiérové úpravy chaty a to z darov od svojich rodičov.
21. K námietke žalovaného, že tvrdenie o tom, že Zmluvu vypracoval žalovaný nie je pravda, žalobkyňa
uviedla, že Zmluvu a jej splátkový kalendár vypracoval žalovaný ako registrovaný mediátor v civilnom
práve, a preto dobre vedel, k čomu sa v prípade nesplácania pôžičky zaväzuje. Žalovaný uhradil len
prvú splátku a pri výsluchu dňa 10.02.2022 uviedol, že pôžičku nesplácal z dôvodu svojej zlej finančnej

situácie (t.zn. nie preto, že by požičanú sumu nepovažoval za pôžičku, ak by tomu tak bolo, potom prečo
zaplatil prvú splátku?), no v nasledujúcich rokoch ubezpečoval žalobkyňu, že si je svojej podlžnosti
vedomý a dlh splatí. Asi dúfal v premlčanie všetkých splátok a nepredpokladal možnosť vymáhania
pôžičky súdnou žalobou.
22. K námietke žalovaného, ktorý namieta postup súdu prvej inštancie, keď z pojednávania a výsluchu

strán vyhotovil len zvukový záznam a nevyhotovil aj podrobnú zápisnicu, žalobkyňa poukázala a aj
citovala na ustanovenie § 175 ods. 1 v spojení s § 98 ods. 1 a § 99 ods. 1 CSP a konštatovala, že súd
prvej inštancie žiadnym spôsobom nepochybil, keď z výsluchu strán vyhotovoval len zvukový záznam a
v zápisnici, či rozsudku len odkázal na čas zvukovej nahrávky, kde sa záznam zvuku nachádza.
Žalobkyňa zároveň uviedla, že po rozvode manželstva nadobúdala finančné prostriedky, ktoré boli

jej výlučným vlastníctvom, zárobkovou činnosťou v trvalom pracovnom pomere, ďalšími zárobkovými
činnosťami (propagácia a predaj výživových a kozmetických výrobkov zn. HERBALIFE) a pred i po
rozvode manželstva opakovanými finančnými darmi od svojich rodičov z predaja a prenájmov ich
nehnuteľností, takže v roku 2012 mala dostatok vlastných financií (vyčerpanie vlastných financií na kúpu
domu sa vzťahuje na rok 2008, nie na rok 2012 ako je omylom uvedené v odseku 9. napadnutého

rozsudku). K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa „uviedla na pojednávaní dňa 10.02.2022, že jej
príjem po rozvode manželstva nestačil pokrývať ani jej náklady“, žalobkyňa uviedla, že ide o účelové
prekrucovanie jej odpovede na otázky počas výsluchu, pretože právny zástupca žalovaného sa pýtal
len na jej výdavky v nadväznosti na výšku mesačného príjmu z trvalého pracovného pomeru a nie na
celkové príjmy žalobkyne v priebehu roka od rozvodu manželstva, a k tým pribudli aj dary od rodičov

žalobkyne od roku 2009, o ktorých žalovaný nemohol vedieť, pretože už nežil so žalobkyňou v spoločnej
domácnosti, aj keď manželstvo formálne ešte trvalo.
23. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho argumentom, že Zmluvu bol
prinútený podpísať, pretože žalobkyňa nechcela inak tieto prostriedky poskytnúť žalovanému, ktorý mal
týmito peniazmi „sanovať“ dlhy, ktoré mali vzniknúť ako dôsledok nesprávnych rozhodnutí iniciovaných

žalobkyňou počas manželstva, žalobkyňa uviedla, že žalovaný tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom
nepreukázal, nepreukázal, že Zmluvu bol „prinútený“ podpísať alebo, že existovali nejaké spoločné dlhy
z manželstva, ktoré musel on splatiť (v čase uzatvorenia Zmluvy nežili bývalí manželia v spoločnej
domácnosti už 4 roky). Žalobkyňa poprela, že by mohli existovať akékoľvek spoločné dlhy. Ak musel
žalovaný niečo splácať, išlo len o jeho osobné dlhy, o ktorých žalobkyňa nič nevedela.

24. K tvrdeniu žalovaného, že sa súd prvej inštancie nezaoberal argumentom, že medzi účastníkmi
prebiehalo a bolo aj právoplatne skončené konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
21C/217/2016 o určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu v Rovinke, žalobkyňa uviedla, že súd
prvej inštancie nemal dôvod zaoberať sa týmto konaním, resp. rozhodnutím v tomto konaní, pretože
žalovaný nežiadal tento spis pripojiť a ani nedoložil rozsudok v tejto veci; ďalej v tomto konaní sa riešilo

výhradne vlastníctvo k rodinnému domu v F. (išlo o žalobu o určenie vlastníckeho práva k rodinnému
domu, kde sa ako predbežná otázka riešila platnosť/neplatnosť dohody o vyporiadaní BSM, ktorá však
vôbec nezahŕňala vyporiadanie vlastníctva ku garáži alebo finančných prostriedkov získaných z jej
predaja); a v predmetnom konaní nebolo riešené vlastníctvo ku garáži a ani nedošlo k spochybneniuvýlučného vlastníctva žalobkyne ku garáži. To, že niektorá zo strán poukáže na rozhodnutie v inej veci,
ktorá bola medzi stranami rozhodnutá, neznamená automaticky, že súd je povinný v konaní zaoberať
sa rozhodnutím v tejto veci a jeho dôvodmi. Proces dokazovania je podľa CSP vybudovaný výlučne

na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj na koncentračnej zásade. Súd má
obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v CSP presúva na procesné strany. Ak procesná strana chce
svoje tvrdenie preukázať nejakým dôkazom, nemôže na tento dôkaz len „poukázať“ ale musí tento dôkaz
súdu predložiť, aby ho mohol vykonať (rozhodnúť o jeho vykonaní) alebo súdu navrhnúť, aby dôkaz
vyžiadal (z príslušného súdu, úradu a pod.) ak ho strana nie je spôsobilá zabezpečiť sama. Následne

súd sám zhodnotí, či predložený/navrhnutý dôkaz vykoná. Rovnako žalovaný nemôže určovať ako treba
„vnímať príjem z predaja garáže“ pokiaľ svoje tvrdenia nepreukázal a rovnako s ohľadom na ustanovenie
§ 366 CSP už nemôže poukazovať na to, čo neuviedol a nepredložil v samotnom prvostupňovom
konaní. Keďže garáž bola preukázateľne nadobudnutá výlučne z finančných prostriedkov žalobkyne
nadobudnutých z predaja chaty ktorú nadobudla darom od svojich rodičov, takto získané finančné
prostriedky nepatrila do BSM. V konečnom dôsledku predmetom tohto konania nie je rozdelenie/

vyporiadanie BSM, ale predmetom konania je plnenie z nesplatenej pôžičky poskytnutou z vlastných
zdrojov žalobkyne rok po rozvode manželstva žalovanému.
25. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dojednania v Zmluve v časti o
„narastaní požičanej čiastky“ ako zmluvnú pokutu, žalobkyňa citovala ust. § 35 ods. 2 v spojení s § 544
a § 39a Občianskeho zákonníka a v tej súvislosti konštatovala, že podľa jej názoru súd prvej inštancie

správne vyhodnotil ustanovenie čl. II ods. 4. Zmluvy ako ustanovenia o zmluvnej pokute, pretože je
evidentné, že ide o stanovenie sankčnej povinnosti dlžníka v prípade nevrátenia požičanej sumy v
dohodnutej lehote a výške, s tým, že výška tejto sankcie nie je neprimeraná ani v rozpore so žiadnymi
zákonnými ustanoveniami. Jasne je uvedené, za akých okolností táto povinnosť dlžníkovi vzniká, a aké
sú pravidlá na stanovenie výšky tejto povinnosti. Aj keď sa dané ustanovenie vyslovene nezmieňuje o

„zmluvnej pokute“ z jeho obsahu je evidentné, čo si strany daným ustanovením snažili dohodnúť, t.j.
sankciu za neplatenie pôžičky.
26. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k podanému odvolaniu uviedol, že ho považuje za právne
irelevantné, nakoľko je právom žalovaného aký právny dôvod odvolania podľa CSP uvedie a je vecou
odvolacieho súdu, ktoré dôvody odvolania vyhodnotí ako dôvodné.

27. Žalovaný opäť zdôraznil, že nie je pravdou, že žalobkyňa z jej vlastných finančných prostriedkov
poskytla žalovanému pôžičku, aj keď k pôžičke došlo po rozvode ich manželstva. Ako podstatné uviedol,
že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo v čase poskytnutia pôžičky k vyporiadaniu BSM zákonným
spôsobom, pričom žalobkyňa na súdnom pojednávaní potvrdila, že po rozvode manželstva mala len
príjem zo zamestnania a nemala žiadne iné finančné prostriedky a zo svojho príjmu nestačila pokryť

ani svoje životné náklady (dôkaz - zvukový záznam z pojednávania). Tvrdenia žalobkyne, že mala aj
iné vlastné zdroje finančných prostriedkov, ktoré konkrétne nešpecifikovala a nedokázala ich existenciu,
sú len účelovou obranou žalobkyne, a bez akéhokoľvek dôkazu sú v rozpore s tým, čo povedala na
pojednávaní. Žalovaný uviedol, že ak by z predaja HERBALIFE mala žalobkyňa nejaké príjmy, tieto by
museli byť osobitne zdanené v daňovom priznaní z podnikania, pretože každý predajca HERBALIFE

pracoval vždy na živnosť ako SZČO. Podľa registra zrsr.sk, žalobkyňa nebola nikdy registrovaná ako
osoba so živnostenským oprávnením (zdroj: C.:/..Z..Z.), čo je dôkaz o klamstve žalobkyne, ako si údajne
zabezpečila iné zdroje príjmu.
28. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa mohla poskytnúť pôžičku len z peňazí, ktoré obdržala ako kúpnu cenu
za predaj garáže, ktorú nadobudla v čase trvania manželstva. Aj keď na liste vlastníctva bola zapísaná

len žalobkyňa, zákonným spoluvlastníkom garáže bol aj žalovaný, tak ako tomu bolo aj v prípade
rodinného domu. Žalovaný opäť poukázal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal prostriedkom
procesnej obrany žalovaného, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo vedené súdne konanie pred
Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 21C/217/2016 (rozsudok potvrdený Krajským súdom v Bratislave
sp. zn. 10Co/64/2020-452), kde súd dospel k názoru, že dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa 12.01.2015

so zánikom BSM dňa 13.01.2012 je absolútne neplatná a určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste
vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie F., vedený katastrálnym úradom Z., katastrálny odbor,
sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v spoluvlastníckom podiele 1 a žalovanej v spoluvlastníckom
podiele 1. V tejto súvislosti žalovaný citoval ust. § 149 CSP a uviedol, že ako tomu bolo v prípade
rodinného domu, logicky tomu tak muselo byť aj v prípade garáže, ktorá musela byť v BSM, ktorú

žalobkyňa predala po rozvode manželstva a z týchto peňazí za predaj garáže (v BSM) poskytla „pôžičku“
žalovanému. Tak ako rodinný dom v F., ani garáž nemohla byť vo výlučnom vlastníctve žalobkyne.
29. Žalovaný opäť namietal, že podľa obsahu Zmluvy, nebol dohodnutý úrok z omeškania a už vôbec
nie zmluvná pokuta (bod 4. článok 2), pretože takto dojednanie zmluvnej pokuty zo zákona nemôže byťnaformulované. Uznanie záväzku žalovaný nikdy neurobil a tvrdenia žalobkyne vo vyjadrení považuje za
účelové, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Jazykové vyjadrenie v Zmluve je nejasné a
nezrozumiteľné. Vôľa žalobkyne bola pri poskytnutí pôžičky iná ako vôľa žalovaného. Výklad žalobkyne

k Zmluve v jej vyjadrení na str. 5 je dôkazom toho, že Zmluva je nejasná a neurčitá a preto podľa §
37 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalovaný namieta výrok súdu prvej inštancie o zmluvnej pokute a
má zato, že je arbitrárny a nepreskúmateľný. Zmluvná pokuta ako paušalizovaná náhrada škody musí
byť dohodnutá dostatočne jasne aby nevzbudzovala žiadne pochybnosti o jej výške a spôsobe výpočtu.
Taktiež žalovaný uviedol, že bol donútený žalobkyňou podpísať dohodu o vyporiadaní BSM a rovnako

bol donútený podpísať so žalobkyňou aj Zmluvu o pôžičke. Keď žalovaný chcel aby mu žalobkyňa ako
bývalá manželka, dala jeho peniaze z BSM na splatenie dlhov z obdobia manželstva, nemal inú možnosť
ako vynútene podpísať Zmluvu o pôžičke, pretože žalobkyňa zneužila tieseň žalovaného.
30. Žalobkyňa následne k vyjadreniu žalovaného uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich vyjadrení
v predmetnom konaní, že žalovaný len opakuje dôvody, tvrdenia a vyjadrenia z podaného odvolania,
pričom opätovne zdôraznila, že žalovaný nijakými dôkazmi nepreukázal svoje tvrdenia. Zopakovala, že

predmetomkonanianiejevyporiadanieBSM,akosatosnažilžalovanýpreniesťdosúdnychpojednávaní
asvojichvyjadrení,alepredmetomkonaniaježalobanaplneniezdôvodunevrátenejpôžičkyposkytnutej
žalovanému rok po rozvode manželstva, pričom súdne konanie sa začalo v roku 2017, t.j. 5 rokov po
rozvode manželstva, čo znamená, že žalovaný už ani nemá možnosť vznášať hmotnoprávne námietky
z prípadného nevyporiadaného BSM.

31. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny a odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

32. V preskúmavanej veci treba vychádzať z výkladu pojmu pôžičky v zmysle § 657 Občianskeho

zákonníka s tým, že zmluva o pôžičke je konsenzuálnym kontraktom tzn., že na to, aby k jej vzniku
došlo, musí sa stretnúť vôľa veriteľa a vôľa dlžníka, pričom obe musia smerovať k rovnakému cieľu,
a to je prenechať veci určené podľa druhu (najčastejšie peniaze), ktoré sa dlžník zaväzuje po uplynutí
dohodnutej doby vrátiť.
33. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného rozhodnutia a

argumentyžalovanéhouvedenévodvolaní,boloposúdiťuzavretie,obsahZmluvyopôžičkeadôvodnosť
žalovaným vznesenej námietky, že poskytnuté finančné prostriedky neboli vo výlučnom vlastníctve
žalobkyne, keďže mali patriť do nevyporiadaného BSM.
34. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na

základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich

náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
35. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti podanej žaloby a to z hľadiska
všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť
svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému
nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré

boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, následne tieto, v súlade so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s § 191 CSP) vyhodnotil a dospel tak k správnym
skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce

ustanovenia k zmluve o pôžičke ako aj k dojednanej zmluvnej pokute, ktoré správne vyložil a svoje
závery premietol do rozhodnutia tak, ako je uvedené v odseku 1. tohto rozhodnutia.
36. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedajúce
kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel, súd prvejinštancie riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. V odseku 14. napadnutého
rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil zastavenie konania v zmysle výroku pod I. a v odseku 25. s

dôrazom na vetu poslednú, napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie odôvodnil výrok pod III. ktorým
vozvyškužalobuzamietol.VostatnejčastisvojhorozhodnutiasúdprvejinštancieodôvodnilvýrokpodII..
Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce
pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami
sporových strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, ods. 3 CSP), odvolací

súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje
len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na námietky žalovaného v podanom odvolaní.
37. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 9. tohto rozhodnutia, že súd prvej inštancie znemožnil
žalovanému právo na spravodlivý proces keď uprednostnil ničím hodnoverne nepreukázané tvrdenia
žalobkyne nad dôkazmi preukázanými tvrdeniami žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z odseku 4. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva aké dokazovanie súd
prvej inštancie vykonal a v nasledujúcich odsekoch 5. až 13. náležite ozrejmil dôkazy ktoré považoval za
zásadné pre rozhodnutie vo veci a v odsekoch 20. až 25. v kontexte príslušných zákonných ustanovení
aj vyhodnotil. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a následného vyhodnotenia dôkazných
prostriedkov je nepochybné, že súd prvej inštancie dôvodne kládol dôraz na listinné dôkazy a ich obsah

a na ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného neprihliadal. Takýto prístup súdu prvej inštancie je logický
a v súlade s § 191 CSP.
38. Námietku žalovaného obsiahnutú v odseku 10. tohto rozhodnutia, že súd prvej inštancie si mylne
osvojil tvrdenie žalobkyne, že pôžičku poskytla zo svojich peňazí ktoré mohli pochádzať aj z predaja
garáže ktorej údajne bola výlučnou vlastníčkou, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Súd prvej inštancie sa s poskytnutými finančnými prostriedkami titulom Zmluvy o pôžičke náležite
vysporiadal v odseku 20. napadnutého rozhodnutia so záverom, že žalovaný námietku smerujúcu k
tvrdeniu, že poskytnuté finančné prostriedky patrili do BSM, nepreukázal. V tomto kontexte odvolací
súd upriamuje pozornosť na to, že v sporovom konaní platí prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť
skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán konania. Keďže strany v takomto

konaní stoja proti sebe, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú stranu sporu. Hmotné
právo určuje, kto má dôkazné bremeno (dôkazné bremeno nesie strana v záujme ktorej je, aby určitá
skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou konania tvrdená, bola v konaní preukázaná tak,
abyjusúduznalzapravdivú).Stranasporu,ktorásícenavrhladôkazyopravdivostisvojichtvrdení,avšak
pravdivosť skutkových tvrdení dokazovanie nepotvrdilo, znáša nepriaznivé následky v podobe súdneho

rozhodnutia v jej neprospech (v danom prípade žalovaný bol zaviazaný na plnenie titulom uzavretej
Zmluvy). Z hypotézy ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, ktoré vymedzuje obsah povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie pôžičky peňazí má žalobca ako
veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že predmet pôžičky
mu odovzdal a dlžník peniaze riadne a včas nevrátil. Dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje

veriteľa v tom smere, že ak chce byť úspešný v sporovom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno
(pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia), že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke s konkrétnym obsahom,
že skutočne odovzdal peňažné prostriedky žalovanému a že žalovanému vznikol záväzok vrátiť tieto
peňažné prostriedky žalobcovi.
S prihliadnutím na žalobkyňou tvrdenú skutočnosť uzavretia Zmluvy o pôžičke v písomnej forme, ktorú

súdu predložila, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno, čím preukázala obsah práv a povinností zmluvných strán, ako aj vznik záväzku
žalovaného vrátiť odovzdané peňažné prostriedky žalobkyni. Súd prvej inštancie tak správne vychádzal
z obsahu predmetnej Zmluvy, a pravdivosťou tvrdení žalovaného, ktoré použil v rámci procesnej obrany,
sa nezaoberal, nakoľko žalovaný svoje tvrdenia žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal a ani

nenavrhol týmto smerom nejaký dôkaz vykonať. Naopak žalobkyňa všetky svoje tvrdenia vydokladovala
listinnými dôkazmi (napr. Darovacia zmluva zo dňa 27.11.1995, ktorou žalobkyňa ako obdarovaná
získala od svojich rodičov ako darcov rekreačnú chatu v katastri obce W. Z., Kúpna zmluva zo dňa
06.08.1996, ktorou žalobkyňa kúpila nehnuteľnosť-parcelu č. XXXX/XX o výmere 2116 m2 v k.ú. W. Z.
do výlučného vlastníctva, Kúpna zmluva zo dňa 31.08.2007 ktorou žalobkyňa ako výlučná vlastníčka

predala nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX v k.ú. W. Z.Á., Kúpna zmluva zo dňa 28.09.2007 ktorou
žalobkyňa kúpila garáž do výlučného vlastníctva, Kúpna zmluva zo dňa 07.11.2012 ktorou žalobkyňa
ako výlučná vlastníčka predala garáž) t.j. najmä listinami ktoré majú verejný charakter (§ 205 CSP) a
tým treba vychádzať z právnej domnienky ktorou sa potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v listine uvedené,ak nie je dokázaný opak. V zmysle uvedeného tak žalobkyňa bezpochyby preukázala, že v čase trvania
manželstva bola výlučnou vlastníčkou príkladmo vyššie uvedených nehnuteľností (kontinuita právnych
úkonov preukazuje titul nadobudnutia do výlučného vlastníctva darovaním od rodičov), medzi ktorými

bola aj žalovaným uvedená garáž a tak finančné prostriedky získané jej predajom sa tak stali výlučným
vlastníctvom žalobkyne a to bez ohľadu nato, či v čase uzavretia Zmluvy o pôžičke mali sporové
strany vyporiadané BSM. Keďže žalovaný nepreukázal nepravosť obsahu verejných listín, jeho obranu
vyhodnotil odvolací súd ako účelovú, keď svoje skutkové tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal.

V tejto súvislosti, vzhľadom na vyššie uvedené, je irelevantná námietka žalovaného, že súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalovaného, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo
vedené súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 21C 217/2016, v ktorom súd dospel k
názoru, že dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa 12.01.2015 je absolútne neplatná a určil, že nehnuteľnosti
zapísanénaLVčísloXXXXprekatastrálneúzemieF.,vedenýkatastrálnymúradomZ.,katastrálnyodbor,
sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v spoluvlastníckom podiele 1 a žalovanej v spoluvlastníckom

podiele 1.
Napokon sa súd prvej inštancie v odseku 20. napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj so spornou
otázkou ohľadom poskytnutých finančných prostriedkov, ktoré podľa názoru žalovaného patrili do
nevyporiadanej masy BSM. Súd prvej inštancie v logických súvislostiach uviedol a mal preukázané, že
účet v banke, z ktorého žalobkyňa poskytla finančné prostriedky žalovanému, bol účet vedený na meno

žalobkyne, bez dispozičného prístupu žalovaného, že od rozvodu manželstva (právoplatné rozhodnutie
dňa 13.01.2012) do uzavretia Zmluvy dňa 28.12.2012 uplynul takmer rok, že žalobkyňa mala príjmy
zo zamestnania a prijímala finančné prostriedky ako dar od svojich rodičov, čo žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie nenamietal. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil nepravdivosť tvrdení, ktoré
boli súčasťou procesnej obrany žalovaného, že boli bez právneho významu a to vo vzťahu k primárnemu

vyhodnoteniu unesenia dôkazného bremena žalobkyne, v predmetnej Zmluve v postavení veriteľa.
Prijaté závery v týchto súvislostiach súdom prvej inštancie nemožno hodnotiť ako odporujúce výsledkom
vykonaného dokazovania, či rozporné so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Skutočnosť, že súd
prvej inštancie neprijal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutkové okolnosti, ktoré podľa žalovaného
vyplývajú z jeho tvrdení a nestotožnil sa s jeho vnímaním skutkového stavu, nemá za následok upretie

či porušenie práva na spravodlivý proces.
39.Námietkužalovanéhoohľadomposúdeniazmluvnejpokutysúdomprvejinštancie,uvedenúvodseku
13. tohto rozhodnutia, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu
záväzku. Zmluvná pokuta tak predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju zmluvnú povinnosť,

vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie, t. j. pokutu. Okrem toho, má
zmluvná pokuta aj funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať strane veriteľa
ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka, zároveň však zmluvná pokuta
môže zahŕňať aj ďalšie sumy, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, pričom
zmluvná pokuta je nezávislá od vzniku škody (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7M Cdo 9/2012).

Dojednanie pokuty je zásadne vecou vzájomnej dohody strán, čo však neznamená, že by mohla byť
dohodnutá v neobmedzenej (neprimeranej) výške. Podľa § 559 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,
splnením dlh zanikne; dlh musí byť splnený riadne a včas; teda spôsobom, ako je dohodnutý v zmluve
alebo ustanovený právnymi predpismi. Takýto právny úkon je jasne a určito dohodnutý v článku II. odsek
4. Zmluvy a súd prvej inštancie sa v odseku 24. napadnutého rozhodnutia vecne a logicky vysporiadal s

predmetným dojednaním sporových strán a správne v súlade s § 544 Občianskeho zákonníka aj právne
vyhodnotil a aplikoval na zistený skutkový stav. Ustanovenie § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre
platnosť dojednania zmluvnej pokuty predpokladá, že bola uzavretá v písomnej forme a v zmluve bola
dohodnutá výška pokuty alebo bol dohodnutý spôsob jej určenia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu s
odôvodnením súdu prvej inštancie stotožňuje a naň odkazuje.

Pre úplnosť, námietku žalovaného, že predmetnú Zmluvu uzavrel pod tlakom žalobkyne, vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú a účelovú, v snahe spochybniť nárok žalobkyne. Žalovaným požadované
zamietnutie žaloby nemožno postaviť na sporných tvrdeniach žalovaného, ktoré však žiadnym
relevantným dôkazom nepreukázal, a ani sa nedomáhal neplatnosti tohto právneho úkonu (Zmluvy o
pôžičke) podľa § 37 ods. 1 resp. § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že

predmetom konania je zaplatenie istiny s príslušenstvom titulom Zmluvy o pôžičke a nie vyporiadanie
BSM. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv
a povinností účastníkov právneho vzťahu. Prejav vôle tvorí podstatu právneho úkonu, keďže vôľa
je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychickéhovnútra človeka, rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok)
uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný
(vyjadrený slovom, písmom, kresbou a pod.) spravidla ľahšie možno v ňom identifikovať uvedené

rozlišovacieznaky,charakterizujúcevôľuajejobsahovústránku,presnetak,akojetovprípadeuzavretej
predmetnej Zmluvy.
40. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľžalovanývodvolanínamietalnesprávneprávneposúdenieveci,odvolacísúduvádza,žeprávnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, považuje odvolací súd skutkové zistenia súdu
prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Odvolacie námietky uplatnené žalovaným
v podanom odvolaní vo vzťahu k nesprávnemu vyhodnoteniu dokazovania a nesprávnom právnom

posúdení veci nie sú dôvodné, nevyplývajú z obsahu spisu, o takýchto okolnostiach nepredložil žalovaný
žiadne dôkazy a tak takéto námietky nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie odvolaním
napadnutého rozhodnutia. Skutkové zistenia súdom prvej inštancie nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, a preto sa v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP odvolací súd s napadnutým
rozhodnutím v celom rozsahu stotožňuje.

41. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
42. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že obsah odvolania podaného žalovaným nebol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali

správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe
uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej
strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň
podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona

zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na
zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2
CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom
prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§
434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§
435 CSP)