Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-3S/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200162
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:8019200162.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a

členov senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a Mgr. Michala Magura, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpený advokátom Mgr. Jozef Gáplovský so sídlom:
A. Kmeťa 358/2, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 42 022 339 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
SR so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 102410009/2018 z 29.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 102410009/2018 z 29.11.2018 a rozhodnutie Daňového úradu
Prešov č. 101141656/2018 z 11.06.2018 a vec v r a c i a Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov (ďalej aj „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 101141656/2018 z 11.06.2018

(ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa ustanovenia § 68
ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a
účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) za zdaňovacie obdobie júl 2015 vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 82 538,36 eura na dani z pridanej hodnoty.

2. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 30.07.2018, v
ktorom namietal :

- rozhodnutie správcu dane za nezákonné a je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a
vykonaného dokazovania
- správca dane na skutkové zistenie nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu, čím došlo aj k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
- rozhodnutie správcu dane je arbitrárne, nepreskúmateľné a nevychádza zo správneho zistenia
- správca dane uplatnil výkon právomoci, ktorý je v rozpore s článkom 2 Ústavy SR
- napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenia

skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
- správca dane nevykonal dokazovanie nevyhnutné pre správne určenie dane, nezisťoval skutočnosti, z
ktorýchbyvyplývalivýhodypredaňovýsubjektazníženiejehodaňovejpovinnosti,priktorýchsazameral
len na formálnu stránku zdaniteľných plnení a subjektívne sa obmedzil len na dokazovanie skutočností,z ktorých by mal vyplývať negatívny záver rozhodnutia a zvýšenie jeho daňovej povinnosti za skúmania
už aj obsahovej stránky zdaniteľných plnení, ktoré naopak v iných prípadoch zdaniteľných plnení skúmal
len prísne formálne na ujmu daňového subjekt

- správca dane nesprávne aplikoval ustanovenie § 49 a § 51 zákona o DPH, hoci podľa jeho názoru
zákonné podmienky boli splnené a pritom svojvoľne, v rozpore s ústavnoprávnym rámcom, vykladá
základné interpretačné pravidlo ustanovené § 3 ods. 1 Daňového poriadku a zásadu bremena dôkazu
podľa § 24 ods. 1 daňového konania na ujmu práva a oprávnených záujmov daňového subjektu
- správca dane porušil ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku, t.j. práva daňového subjektu správne zistiť

daňapreverovaniaskutočnostísúvisiacichsobjektívnymzistenímopoužiteľnostizdaniteľnýchplnenína
vstupe pre zdaniteľné plnenia daňového subjektu v budúcnosti a iné posúdenie oprávnenosti uplatnenia
práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH (právny vzťah s PMP, a.s. užívacie práva)
- správca dane sa len obmedzil na konštatovanie, že právny vzťah s PMP, a.s., nepopiera, nie je sporný,
a preto nebude vykonávať v tomto smere dokazovanie, ktorého výsledky by podľa odvolávajúceho sa
práve naopak, mohli oprávnenosť odpočítania dane na vstupe byť na prospech daňového subjektu

- rozhodnutie správcu dane bolo vydané bez dôkladného a dôsledného preskúmania skutkového stavu,
svoje závery vyvodil len z povrchných zistení, zameral sa na zisťovanie skutočností, ktoré s predmetom
kontroly nesúvisia alebo len okrajovo a neboli sporné, nezisťoval skutočnosti, ktoré mal zisťovať,
neoveroval si informácie, ktoré mohol, nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval a neodôvodnil z akého dôvodu
ich nevykonal,

- správca dane mu neumožnil dohodnúť termín prerokovania, určil ho svojvoľne a direktívne
- správca dane uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia rozdielne protokoly o výsledku daňovej
kontroly (nie je zrejmé o aký protokol ide a tento mu nebol ani doručený), nie je zrejmé o akých
vyrubovacích konaniach sa zmieňuje a na základe akých bolo rozhodnutie vydané, neuviedol ako
konkrétne kontrolné výkazy za jednotlivé zdaňovacie obdobia využil, akým spôsobom ich nadobudol

a aké konkrétne údaje z nich využil a či o tom vyhotovil úradné záznamy
- správca dane od neho požadoval predloženie dôkazov, ktoré nemal k dispozícii a ktoré vyplývajú
z účtovnej a inej evidencie vedenej na strane nadobúdateľa podniku daňového subjektu a nepokúsil sa
ani vyvinúť snahu o ich zabezpečenie.

3. O odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102410009/2018 z 29.11.2018 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“) a podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Žalobca si ako daňový subjekt uplatnil v zdaňovacom období júl 2015 právo na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľov:

- PETRUZALEK s.r.o., Domové pole 71, 821 05 Bratislava, IČO: 31 325 360 faktúra č. 41030557
s dátumom prijatia platby dňa 27.02.2015 v sume s DPH 21 308,00 eura, z toho 20% DPH v sume
3 551,33 eura, základ dane v sume 17 756,67 eura, zaplatená záloha súvisí s faktúrou – daňovým
dokladom č. 95100320 s dátumom dodania 29.04.2015, ktorou uvedený dodávateľ vyfakturoval dňa
29.04.2015 dodanie tovaru - baliaci stroj Automac TOP-LID, v cene s DPH celkom 83.842,00 eur,

- od dodávateľa FAIDA, s.r.o., Nábrežná 3, 911 01 Trenčín, IČO: 46 024 867 20% DPH v celkovej sume
74 000,00 eura: č. 20150933 s dátumom dodania 28.07.2015 so základom dane 70 000,00 eura, 20%
DPH 14 000,00 eura s predmetom dodania: technologický krustovač, č. 20150934 s dátumom dodania
30.07.2015 so základom dane 300 000,00 eura, 20% DPH 60 000,00 eura s predmetom dodania: strojné
vybavenie Inox Meccanica,

- od dodávateľa NOVUM SK spol. s.r.o. Kasárenská 1763, 911 05 Trenčín, IČO: 31 379 133 20%
DPH v celkovej sume spolu 4 987,03 eura z faktúr: č. 25110100 s dátumom dodania 22.04.2015 so
základom dane 9 071,00 eura, 20% DPH 1 814,00 eura s predmetom dodania: váha DIGI DPS 800
S CONSOLE (výr. č. 140482208), tlačiareň DIGI LABEL SPRINTER LP800 (výr. č. MP314230086),
STAND DPS800+LP800 PTR, plošina TPD-AA-6,3, č. 211 s dátumom prijatia platby dňa 12.05.2015

v sume s DPH 19 036,00 eura, v tom 20% DPH 3 172,83 eura, základ dane 15 864,16 eura, realizovaná
platba súvisí s faktúrou č. 25110182 s dátumom dodania 04.08.2015, , v celkovej sume 95 184,94 eura
(základ dane spolu 79 320,78 eura, 20% DPH spolu 15 864,16 eura, s predmetom dodania: priebežná
váha HI 700 long I/F&SC 6 kg L-R (výr. č. 151056004-150656702), zariadenie pre domačkávanie etikiet
RSZ 200x2 (výr. č. 1664).

5. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že
správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január
2015 až november 2015, ktorá začala na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 102623741/2016zo dňa 25.02.2016 dňa 12.04.2016. Žalobca je fyzická osoba, avšak daňová kontrola bola vykonaná
za obdobie, keď žalobca vykonával podnikateľskú činnosť ako daňový subjekt pod obchodným menom
A. B., C. XXX, XXX XX C., IČO: 43 464 203. Z údajov zapísaných v Živnostenskom registri SR

A. B. - D. vyplýva, že vykonával podnikateľskú činnosť od 11.01.2007 do 31.12.2015. Podnikateľský
subjekt ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o
živnostenskom oprávnení ku dňu 31.12.2015.

6. Správca dane zistil, že žalobca vykonával v rámci svojho predmetu podnikania v kontrolovaných

zdaňovacích obdobiach stavebné práce pre odberateľov: Púchovský mäsový priemysel, a. s., so sídlom
Vsetínská 1354/15, 020 39 Púchov, IČO: 31 561 853 a LUMA plus, s.r.o., Centrum I. 1419, 018 41
Dubnica nad Váhom, IČO: 48 242 241. Podľa vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu tento v
rámci svojho predmetu podnikania vykonával tiež obchodnú činnosť s potravinárskymi strojmi, a to ich
predaj a prenájom. Žalobca predložil dňa 12.05.2016 k daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobia január 2015 až november 2015 iba časť dokladov. Nepredloženie zostávajúcich

dokladov odôvodnil tým, že predal svoj podnik a pri predaji odovzdal kupujúcemu všetky doklady za
obdobiecelejsvojejpodnikateľskejčinnostiodroku2007dokoncaroka2015.Tútoskutočnosťpreukázal
dokumentom v anglickom a slovenskom jazyku - Dohoda o predaji a kúpe aktív spoločnosti - LUMA
Enterprisek podpísaná dňa 06.04.2016, ktorá mala byť uzatvorená medzi predávajúcim: A. B., C. XXX,
XXX XX C., IČO: XX XXX XXX a kupujúcim CENTRAL WORK COMPANY LLC, New York 10016, USA.

Správca dane vykonal dokazovanie nahliadnutím do spisového materiálu daňového subjektu Púchovský
mäsový priemysel, a.s., kde sa vykonávala daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie rok 2015, vykonal výsluchy svedkov - E. F. G., konateľa spoločnosti PETRUZALEK s.r.o., E.
C. H., konateľa spoločnosti BRAPO s.r.o., E. I. G., riaditeľa organizačnej zložky podniku zahraničnej
osoby MULTIVAC EXPORT AG - organizačná zložka Slovakia. O výsluchu svedkov bol upovedomený

aj žalobca a týchto svedeckých výpovedí sa zúčastnil splnomocnený zástupca žalobcu. Správca dane
ďalej pri výkone daňovej kontroly využil kontrolné výkazy za zdaňovacie obdobie január až november
2015 podané žalobcom, z ktorých vychádzal pri zisťovaní daňových dokladov.

7. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly Protokol č. 283353/2017 zo dňa 24.03.2017 za

zdaňovacie obdobia február, apríl, jún, júl, september, október a november 2015. Protokol z daňovej
kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil splnomocnenému
zástupcovi žalobcu dňa 28.03.2017. Žalobca sa k výsledkom a zisteniam uvedených v protokole
vyjadril písomne listom zo dňa 26.04.2017, ktoré bolo doručené správcovi dane dňa 28.04.2017.
Správca dane listom č. 100876773/2018 zo dňa 27.04.2018 určil deň prerokovania pripomienok a

dôkazov vo vyrubovacom konaní na deň 29.05.2018, na ktoré sa žalobca ani jeho splnomocnený
zástupca nedostavili. O tejto skutočnosti spísal správca dane Úradný záznam č. 101136768/2018 zo
dňa 29.05.2018.

8. Správca dane následne vydal vyššie označené rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie

obdobie júl 2015. Neuznal žalobcovi ako daňovému subjektu právo na odpočítanie dane 20% DPH
z vyššie označených faktúr: č. 4103055795100320 v sume 3 551,33 eura, č. 201150875 a č. 20150934
(od dodávateľa FAIDA, s.r.o.) v celkovej sume 74 000,00 eura, č. 25110100 a č. 211 (od dodávateľa
NOVUM SK spol. s.r.o.) v celkovej sume 4 987,03 eura. Odôvodnil to tým, že žalobca nepredložil
žiadny z dôkazov, ktorými by objektívne preukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie

dane v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015, a svojím postupom porušil
ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenia § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.

II.
Konanie pred správnym súdom

9.Žalobcasasprávnoužalobouzodňa20.02.2019podanouprotinapadnutémurozhodnutiužalovaného

podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení
(ďalej aj „SSP“), doručenou na Krajský súd v Prešove ako v tom čase vecne a miestne príslušnému
správnemu súdu domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane, z dôvodov: že boli
vydanévrozporesozákonom,pretoževychádzajúznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§191ods.1písmeno c) SSP), sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods.1 písmeno d) SSP), zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písmeno e) SSP), skutkový
stav, ktorý bol základom napadnutých rozhodnutí nemá oporu v administratívnom spise (§ 191 ods.1

písmeno f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré malo za následok vydanie nezákonného prvostupňového rozhodnutia, ktoré žalovaný neodstránil
v odvolacom konaní (§ 191 ods.1 písmeno g ) SSP). Namietal, že daňové orgány porušili Ústavu SR
keď nekonali v rámci daňového konania v medziach zákona, ale nad rámec právomoci zverenej mu
zákonom, čím porušili základné zásady daňového konania a nedbali na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov žalobcu. V správnej žalobe zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a navrhol,
aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na
ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania.

10. Zároveň, žalobca namietal, že správca dane v rozpore s § 7 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1 a 2
Daňového poriadku vykonal činnosť smerujúcu k správe daní počas celého daňového konania miestne

nepríslušným správcom dane, čo je v rozpore s výslovným znením právnej normy ustanovenej Daňovým
poriadkom a vydal rozhodnutie, ktoré je nulitným správnym aktom podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového
poriadku. Argumentoval, že miestna príslušnosť sa podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku riadi bydliskom
fyzickej osoby a žalobca má bydlisko v rámci okresu Ilava, kde spadá do miestnej príslušnosti Daňového
úradu Trenčín, prípadne pobočka Dubnica nad Váhom, nie však do územného obvodu mesta Prešov

alebo Poprad. Za nulitný správny akt považuje rozhodnutia žalovaného a správcu dane aj z dôvodu
svojvoľného a nezákonného konania pri porušení ustanovenia § 68 ods. 1 až 6 Daňového poriadku,
článku 2, bod 2 Ústavy Slovenskej republiky.

11. Správca dane ako ďalej namietal žalobca sa iba obmedzil na konštatovanie, že nepopiera právny

vzťah s Púchovským mäsovým priemyslom, a. s., nie je sporný, a preto nebude vykonávať v tomto
smere dokazovanie, ktorého výsledky by podľa žalobcu mohli naopak oprávnenosť odpočítania dane
na vstupe byť v jeho prospech, a to vo vzťahu k použiteľnosti dodaného zdaniteľného plnenia pre
budúce zdaniteľné plnenia žalobcu. Pri preverovaní skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie
dane sa správca dane zameral len na formálne zistenie, že žalobca daň vykázal bez toho, aby

preveroval obsahovú stránku zdaniteľných plnení a predovšetkým, či vykazujú povahu faktu bez
ohľadu na formálnu deklaráciu. Z rozhodnutia správcu dane nepochybne vyplýva, že ani takto
dodané zdaniteľné plnenie daňovému subjektu platiteľmi na podklade predložených dôkazov, správca
dane nepovažoval za dostačujúce. Napriek podrobným skutkovým tvrdeniam daňového subjektu k
rozhodujúcim skutočnostiam charakterizujúcich okolnosti dodania každého zdaniteľného plnenia a

doplňujúcich vysvetlení daňového subjektu, najmä vo vzťahu ich použiteľnosti pre zdaniteľné plnenia
daňového subjektu v postavení platiteľa v budúcnosti, sa správca dane objektívne nezaoberal touto
skutočnosťou a len formálnym spôsobom súhlasne nenamietal právny vzťah s konečným užívateľom,
spoločnosťou PMP, a.s. bez skúmania obsahovej stránky prípadných výhod, ktoré z toho mohli pre
daňový subjekt vyplynúť (zmluva o nájme, skladovanie tovaru v priestoroch PMP, ďalšia obchodná

spolupráca, iné plnenia s ekonomickými výhodami). Žalobca uviedol, že dodal tovar alebo službu už
v závislosti od posúdenia obsahu zdaniteľného plnenia správcom dane, konečnému užívateľovi. V
prípade, ak možno také dodanie posúdiť ako dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH alebo dodanie
služieb podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, je zrejmé, že minimálne zdaniteľné plnenie bolo
dodané tým, že sa poskytlo inému platiteľovi právo užívať hmotný majetok. V takom prípadne je potrebné

skúmať, ako už bolo naznačené vyššie, možné ekonomické výhody pre daňový subjekt, ktoré vyplývajú
z takého zdaniteľného plnenia. Uvedené premisa má svoje opodstatnenie práve v ustanovení zákona
o DPH upravujúcom podmienky pre oprávnenosť uplatnenia práva platiteľa na odpočítanie dane na
vstupe.

12. Žalobca považuje skutkový stav, ktorý vzal správca dane za základ napadnutých rozhodnutí,
v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pretože počas daňového konania boli zabezpečené
a predkladané dôkazy o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu, ktoré ďalej slúžilo žalobcovi na
dosiahnutie zdaniteľných plnení v budúcnosti (právny vzťah s PMP, a. s.). Bolo preukázané, že dodanie
tovaru žalobca využil pre svoje konkrétne zdaniteľné plnenia v budúcnosti prostredníctvom plnení

pre konečného odberateľa, ktorých dôkazy sa správca dane nepokúsil ani len formálne zabezpečiť
od nadobúdateľa podniku žalobcu. Správca dane sa v naznačenom rozsahu vôbec nezaoberal
skúmaním možnej použiteľnosti zdaniteľného plnenia na vstupe daňového subjektu pre uskutočňovanie
zdaniteľných plnení daňového subjektu v budúcnosti (na výstupe), a to najmä vo vzťahu k spoločnostiPMP, a.s. Podľa žalobcu v prípade ak kontrolovaný platiteľ preukáže uskutočnenie zdaniteľného
obchodu tak, ako ho deklaruje (obchodný vzťah s priamym dodávateľom), môžu orgány finančnej
správy neuznať kontrolovanému platiteľovi právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok

preukazujúcich účasť na daňovom podvode alebo zneužití práva. Jedine tento dôvod v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť platiteľ plne zbavený ťarchy
DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických činností
podliehajúcich spoločnému režimu DPH.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že dostatočne preukázal objektivizovaním
správcom uvádzanými „všeobecnými tvrdeniami“ a vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty
podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože zdaniteľné plnenie
sa uskutočnilo, daň na vstupe zaúčtoval, daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,
má daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ a doklad o zaplatení dane, preukázal obsahovú stránku
zdaniteľných plnení a existenciu materiálneho plnenia, správca dane nepreukázal v rámci prenosu

dôkazného bremena skutočnosti, ktoré by oprávňovali nepriznať právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty, a uviedol rozhodujúce skutočnosti charakterizujúce použiteľnosť zdaniteľných plnení pre
zdaniteľné plnenie daňového subjektu.

14. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 23.05.2019 navrhol žalobu zamietnuť. S

tvrdením žalobcu, že miestna príslušnosť správcu dane sa riadi bydliskom fyzickej osoby a v danom
prípadedaňovúkontroluvykonalniemiestnepríslušnýsprávcadanesanestotožnilspoukazomnaust.§
44 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového
subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane; to neplatí, ak je správcom dane obec. V danom prípade
bol a je správcom dane daňový úrad a nie obec, a preto pri postupe daňovej kontroly nebol zo strany

Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad porušený žiaden procesnoprávny predpis a aj z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že výkon daňovej kontroly vykonávali poverení zamestnanci Daňového
úradu Prešov, pobočka Poprad na základe poverenia číslo 102620422/2016 zo dňa 25.02.2016, a preto
tvrdenie žalobcu v danom smere je podľa žalovaného nedôvodné.

15. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca alebo jeho zástupca sa nedostavil na daňový úrad za účelom
prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní, ktoré začalo v súlade s platnou
legislatívou 29.03.2017, t. j. deň po doručení protokolu z daňovej kontroly spolu s výzvou, ktoré boli
žalobcovi správcom dane osobne doručené dňa 28.03.2017. Podľa žalovaného bol žalobca povinný
pri uchovávaní dokladov, ktoré preukazujú jeho podnikateľskú činnosť, konať zodpovedne a obozretne,

žalobca tak nekonal i napriek tomu, že uchovanie svojich dokladov si mohol zabezpečiť formou uloženia
na USB kľúč alebo vyhotovením ich kópií, ktorými by správcovi dane preukázal hospodárske operácie a
účtovné prípady, ktoré deklaroval v podaných daňových priznaniach k DPH za kontrolované zdaňovacie
obdobia.

16. Podľa žalovaného už zo samotného písomného vyjadrenia splnomocneného zástupcu a žalobcu
vyplýva, že žalobca nevedel uviesť ani, či predmetný tovar – zariadenie bolo dodané priamo výrobcom
alebo zástupcom, nevedel, či na predmetných zariadeniach boli vykonané záručné a pozáručné opravy.
Zároveň z predmetného vyjadrenia vyplýva, že predmet dodania mal byť priamo dodaný a inštalovaný
v prevádzke spoločnosti PMP, ktorá si ho aj mala zaradiť do užívania. Podľa žalovaného vyjadrenie

žalobcu nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť žalobcu (na ktorú sa
odvolával v predmetnom vyjadrení) nepreukazuje reálne prijatie a použitie deklarovaného zdaniteľného
obchodu kontrolovaným daňovým subjektom v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Z administratívneho
spisu vyplýva, že preverením skutkového stavu správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt
neobstaral predmetný tovar, preto ho nemohol použiť ako platiteľ a z dôvodu, že vyhotovil odberateľské

faktúry za zdaňovacie obdobie február 2015, bol povinný túto daň v daňovom priznaní DPH za
zdaňovacie obdobie február 2015 priznať a ju aj zaplatiť, pretože podľa platnej legislatívy každá osoba,
ktorá uplatní na faktúre alebo inom doklade nahrádzajúcom faktúru DPH, je povinná túto daň odviesť do
štátneho rozpočtu v súlade s ustanovením § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého každá osoba, ktorá
uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Žalobcovi, ktorý bol

v danom prípade v postavení dodávateľa, vznikla povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty podľa § 69
ods. 5 zákona o DPH, čiže v danom prípade správca dane v zmysle platnej legislatívy nebol oprávnený
zisťovať skutočnosti, z ktorých by vyplývali výhody pre daňový subjekt. V závere uviedol, že žalovanýako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne, a preto
navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať súdne trovy.

17. Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného doručené dňa 06.02.2020 repliku súdu nedoručil.

18. Podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná

právomoc správnych súdov (t. j. aj v predmetnej veci). Vec bola náhodným výberom pridelená do senátu
3S a ďalej je vedená pod sp. zn. PO-3S/11/2019.

19. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v medziach žalobných
bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178
ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), nariadil vo veci pojednávanie na deň

17. decembra 2024, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí sa
z neúčasti na pojednávaní riadne a včas ospravedlnili.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

20. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

21. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

22. Podľa § 19 ods. 1 Daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento

deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

23. Podľa § 19 ods. 2 Daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

24.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

25. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

26. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.27. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

28. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
"členský štát"),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

29. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon
neustanovuje inak.

30. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

32.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

34. V prvom rade sa súd zaoberal žalobnými námietkami žalobcu, v prípade ktorých preukázania by
bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné
preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého
rozhodnutiapodľa§191písm.d)SSP),keďžetátojezákladnouprekážkoukaždéhosúdnehoprieskumu
(obdobne napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v

ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní
preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú
následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny
orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie

neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia
musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne
účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu
nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.35. Súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého

stupňa – žalovaný, vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či
správne posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správna úvaha, resp.
voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu

úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým
samotnému účastníkovi konania ozrejmil prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré
okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.

36. Námietka nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov nebola dôvodná, pretože nemala oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca

tvrdil, že žalovaný neuviedol, v čom spočíval záujem štátu pri vydaní nezákonného rozhodnutia a aké
konkrétne dôkazy mal žalobca predložiť v daňovom konaní. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia je
zrejmé, že žalovaný sa v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku zameral na skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia, vysporiadal sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu
a uviedol tiež, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých

rozhodoval. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného súd teda dospel v nadväznosti na uvedené k
záveru, že vadou nepreskúmateľnosti rozhodnutie žalovaného netrpí, a preto bola takto formulovaná
žalobná námietka nedôvodná.

37. Pokiaľ ide o žalobnú námietku týkajúcu sa žalobcom tvrdenej nulity rozhodnutia, túto súd vyhodnotil

ako nedôvodnú. Súd poukazuje na odôvodnenie tejto námietky v napadnutom rozhodnutí žalovaného.
Poukazuje na ust. § 44 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane môže vykonať daňovú
kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane, to neplatí, ak je správcom
dane obec. Z uvedeného je zrejmé, že daňovú kontrolu môže vykonať ktorýkoľvek správca dane
(zamestnanec správcu dane), ktorý má poverenie na vykonanie daňovej kontroly. V danom prípade bol

správcom dane daňový úrad a nie obec, a preto pri postupe daňovej kontroly zo strany Daňového úradu
Prešov, pobočka Poprad nebol porušený žiaden procesnoprávny predpis a z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že výkonom daňovej kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov,
pobočka Poprad na základe poverenia č. 102620422/2016 zo dňa 25.02.2016. Zároveň je potrebné
uviesť, že žalobca voči výkonu daňovej kontroly zamestnancami Daňového úradu Prešov, pobočka

Poprad v priebehu výkonu daňovej kontroly žiadnym spôsobom, t. j. písomne, resp. verbálne nenamietal
(zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103126868/2016 zo dňa 11.05.2016 - predloženie dokladov a
poskytnutie informácií o podnikateľskej činnosti daňového subjektu, zápisnica o ústnom pojednávaní -
vypočutie svedka E. H. č. 100358694/2017 zo dňa 27.02.2017, zápisnica č. 100358801/2017 zo dňa
27.02.2017 - vypočutie svedka E. G., na ktorých sa zúčastnil splnomocnený zástupca žalovaného,

zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100533893/2017 zo dňa 28.03.2017).

38. Súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu, že správca dane vydal na základe jedného
protokolu za každé zdaňovacie obdobie sedem rozhodnutí, ktoré boli zistené jednou daňovou kontrolou,
čím sťažil žalobcovi uplatňovanie jeho práv, a to v rozpore s § 68 ods. 1 Daňového poriadku. Poukazujúc

na vyššie citované ustanovenia zákona o DPH a Daňového poriadku súd konštatuje, že žalobca
interpretuje ustanovenie § 68 Daňového poriadku izolovane, bez zohľadňovania ďalších citovaných
ustanovení Daňového poriadku a zákona o DPH. Správny súd je toho názoru, že v prípade, ak správca
dane vykonal jednu daňovú kontrolu za niekoľko zdaňovacích období a vydal viaceré rozhodnutia za
každé zdaňovacie obdobie zvlášť, nepostupoval v rozpore s ustanovením Daňového poriadku, rovnako

nie je v rozpore s Daňovým poriadkom, ak správca dane v napadnutých rozhodnutiach ako podklad
použil protokol z daňovej kontroly zahŕňajúci viaceré zdaňovacie obdobia a na základe tohto protokolu
začal jedno vyrubovacie konanie. S touto námietkou žalobcu sa žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia aj vysporiadal.

39. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správca dane neprihliadal na jeho práva a právom chránené
záujmy v rámci daňovej kontroly súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná a nezodpovedá
obsahu administratívneho spisu a prebiehajúcej daňovej kontroly. Z obsahu administratívneho spisu
žalovaného mal správny súd za preukázané, že správca dane dňa 24.02.2017 zaslal splnomocnenémuzástupcovi žalobcu oznámenie č. 100358057/2017, v ktorom oboznámil žalobcu, že sa uskutoční ústne
pojednávanie vo veci oboznámenia sa so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole za zdaňovacie
obdobie január až november 2015. Žalobca dňa 14.03.2017 na základe tohto oznámenia doručil

správcovi dane list, v ktorom sa vyjadril, že si neuplatní nárok podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm.
f) Daňového poriadku vyjadrovať sa k priebehu výkonu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k
spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, teda sám
sa vzdal svojho práva vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam, ktoré správca dane zaobstaral v rámci
daňovej kontroly.

40. Správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III.ÚS 153/07 zo
dňa 18.10.2007, podľa ktorého ústavný súd vyslovil názor, že ak procesný postup orgánu verejnej moci
objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu
hodného osobitného zreteľa, nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru,
žedošlokporušeniujehozákladnýchprávnasúdnuochranu,narovnosťvkonaníalebonaprerokovanie

veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. V tomto smere
považuje správny súd za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že zo strany správcu dane bol porušený
Daňový poriadok, pretože mu uprel právo dohodnúť so správcom dane deň prerokovania pripomienok a
dôkazovnímpredloženýchvsúlades§68Daňovéhoporiadku.Správnysúdzobsahuadministratívneho
spisu žalovaného zistil, že správca dane zaslal dňa 04.05.2018 splnomocnenému zástupcovi žalobcu

podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku list č. 100876773/2018 zo dňa 27.04.2018, v ktorom mu oznámil
určenie dňa prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní na deň 29.05.2018, žalobca
ani jeho splnomocnený zástupca na tento list správcu dane žiadnym spôsobom nereagoval, neoznámil
mu ani telefonicky alebo písomne, že sa v uvedený deň nemôže zúčastniť prerokovania a nedohodol si
so správcom dane iný termín. Dňa 29.05.2018 sa nedostavil pred správcu dane za účelom prerokovania

pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní, ani sa žiadnym spôsobom neospravedlnil z neúčasti
na tomto konaní. Na základe toho správca dane spísal úradný záznam č. 101136768/2018 zo dňa
29.05.2018, v ktorom opísal zistené skutočnosti a označil tento úradný záznam za poslednú písomnosť
spísanú vo vyrubovacom konaní. Správny súd mal teda za preukázané, že žalobca bol v danom
prípade pasívny a nevyužil svoje práva, ktoré mu správca dane zákonným spôsobom poskytol. Žalobca

argumentoval v žalobných námietkach, že v prípade preukazovania účasti na daňovom podvode alebo
možnom zneužití práva je v zmysle judikatúry najvyššieho súdu dôkazné bremeno len na správcovi
dane. Túto námietku považuje správny súd za nedôvodnú, pretože z odôvodnenia rozhodnutia správcu
dane a žalovaného nevyplýva, žeby správca dane a žalovaný konštatovali, že zo strany žalobcu boli
splnené podmienky preukazujúce účasť žalobcu na daňovom podvode alebo zneužití práva.

41. Pokiaľ žalobca poukazoval na vady v napadnutom rozhodnutí správcu dane, ktoré spočívali v
nesprávnom označení protokolu o vykonaní z daňovej kontroly alebo k nesprávnym dátumom začatia
vyrubovacieho konania, správny súd konštatuje, že takéto vady v odôvodnení rozhodnutia orgánu
verejnej správy nemožno považovať za vady, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutia.

42. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že preverením skutkového stavu správca dane zistil,
že kontrolovaný daňový subjekt neobstaral predmetný tovar, preto ho nemohol použiť ako platiteľ a
z dôvodu, že vyhotovil odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobie júl 2015, bol povinný túto daň v
daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015 priznať a ju aj zaplatiť, pretože podľa platnej

legislatívy každá osoba, ktorá uplatní na faktúre alebo inom doklade nahrádzajúcom faktúru DPH je
povinná túto daň odviesť do štátneho rozpočtu v súlade s ustanovením § 69 ods. 5 zákona o DPH.

43. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a po oboznámení sa s obsahom administratívnych
spisov dospel k záveru, že žalovaný síce uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úvahu, ktorou

sa spravoval pri vysporiadaní sa s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu, ale jeho rozhodnutie
rovnako ako aj rozhodnutie správcu dane sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutkového stavu vo vzťahu k ustáleniu svojich právnych záverov o tom, že žalobca porušil ustanovenia
§ 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty a v nadväznosti aj na platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci nepriznania odpočtu dane

z pridanej hodnoty. Zároveň má súd za to, že žalovaný vec vzhľadom na platnú judikatúru Súdneho
dvora EÚ aj nesprávne právne posúdil a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne
vysporiadal s námietkami žalobcu ohľadom splnenia prvej a tretej podmienky na priznanie odpočtu DPH,
a z tohto dôvodu je žaloba dôvodná.44. V danom prípade žalovaný nepostupoval dôsledne pri vyhodnocovaní splnenia podmienok na
priznanie odpočtu DPH a súd konštatuje, že jeho správna úvaha prezentovaná v napadnutom

preskúmavanom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu, nakoľko dostatočným spôsobom žalobcovi ako
účastníkovi konania z neho nemohlo byť objektívne zrejmé, prečo v súlade s platnou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ o nepriznaní odpočtu DPH konštatoval žalobcom porušenie ustanovení § 49 ods. 1
a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. za situácie, keď konštatoval existenciu
plnenia deklarovaného predloženými faktúrami, z ktorých si uplatnil právo na odpočet DPH. V dôsledku

tohto pochybenia žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia.

45. V tejto súvislosti je potrebné uviesť to, že „...materiálne podmienky priznania práva na odpočet
dane sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom - daňovým
subjektom - odberateľom daňového subjektu. Z tohto dôvodu pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej
časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú

(bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na
odpočítanie dane“ (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 27.09.2023,
5sžfk/19/2021, ods. 30).

46. Zároveň je potrebné mať na pamäti, že vo vzťahu k dôkaznej povinnosti pri správe dani pri dani

z pridanej hodnoty platí, že „...keďže smernica o DPH neobsahuje konkrétne ustanovenie v súvislosti
s dôkazmi, ktoré sú zdaniteľné osoby povinné predložiť, aby im mohlo byť priznané oslobodenie
od DPH, prináleží členským štátom, aby v súlade s čl. 131 tejto smernice stanovili podmienky, za
akých oslobodia od dane dodania v rámci Spoločenstva s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché
uplatňovanie uvedených oslobodení a zabrániť akémukoľvek prípadnému podvodu, daňovému úniku

alebo zneužitiu. Pri výkone svojich právomocí však členské štáty musia dodržiavať všeobecné právne
zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Európskej únie, medzi ktoré patria najmä zásady právnej
istoty a proporcionality.“ (Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 09.10.2014, Traum EOOD, C-492/13,
EU:C:2014:2267, bod 27) „V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že povinnosti, ktoré má zdaniteľná
osoba v oblasti dokazovania, musia byť určené v závislosti od podmienok výslovne stanovených v tejto

súvislosti vnútroštátnym právom a od obvyklej praxe zavedenej pre podobné transakcie“ (Rozsudok
Súdneho dvora zo dňa 06.09.2012, Mecsek-Gabona, C-273/11, EU:C:2012:547, bod 38, Rozsudok zo
dňa 8. November 2018, Cartrans Spedition , C-495/17, EU:C:2018:887, bod 57).

47.SúdvtejtosúvislostidávadopozornostivzmysleustálenejjudikatúryNajvyššiehosúduSR,ženárok

na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písmeno a) smernice Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 2006, ktorými sú, za prvé to, že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná
osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), za druhé to, že predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a napokon za tretie

to, že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom - daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej
činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky odpočítanie dane nie sú splnené, pričom
dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane
môže byť odopreté.

48. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej
smernice musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla
uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej
bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:

- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka)
- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:
a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t.j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia),

c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

49. Vyššie uvedené podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna
právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:a) dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
b) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1

a 2 zákona o DPH),
c) daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),
d) zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).

50. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.

To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018,
bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti,

ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od
faktického a dôkazného stavu konania.

51. Súd zároveň poukazuje na to, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatúrnych záverov
Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.

52. V posudzovanej veci nebolo sporné splnenie druhej hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane,
t. j. že predmetné plnenia (dodanie tovaru) fakticky existujú, a teda nejde o fiktívne plnenia (materiálna
existencia plnenia). Správcom dane bola spochybnená prvá (poskytovateľom plnenia - deklarovaným

dodávateľom je iná osoba registrovaná pre daň), a tretia hmotnoprávna podmienka, že prijaté plnenie
je príjemcom (žalobcom - daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

53.Zobsahurozhodnutídaňovýchorgánovnevyplynulo,žebytietospochybňovaliexistenciusamotného
plnenia. Svoje rozhodnutia založili na tom závere, že predmetný tovar nebol dodaný dodávateľom

uvedeným na faktúre, t. j. práve daňovým subjektom A. B. v subdodávke spoločnosťou PETRUZALEK
s.r.o., spoločnosťou FAIDA, s.r.o. a spoločnosťou NOVUM SK spol. s.r.o. (s predmetom dodania tovaru
špecifikovaného v bode 4. rozsudku). Vyššie uvedený záver daňové orgány založili na zisteniach, že
žalobca nepredložil žiadny z dôkazov, ktorými by objektívne preukázal oprávnenosť uplatneného práva
na odpočítanie dane v podanom daňovom priznaní DPH.

54. V súvislosti so závermi daňových orgánov správny súd zdôrazňuje, že dodanie tovaru dodávateľom
uvedeným na faktúre hmotnoprávnu podmienku pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepredstavuje.
Rovnaký právny záver prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn.
4Sfk/52/2021 zo dňa 15. novembra 2022, v ktorom sa vyjadril k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo

veci Vikingo, C-610/19, zo dňa 3. septembra 2020 nasledovne: „...z rozhodnutia teda nevyplýva, že
hmotno-právnoupodmienkounauplatnenieprávanaodpočetdanejeto,žetovaraleboslužbymusiabyť
dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť.
Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k
nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotno-právne podmienky boli splnené alebo sa preukáže,

že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.“

55. Daňové orgány opakovane konštatovali, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, nakoľko
nepreukázal dôkazmi, že obstaral tovar a požil obstaraný tovar na jeho zdaniteľné obchody tak, ako jeuvedené v dodávateľských faktúrach. Ako však vyplýva z vyššie uvedených bodov odôvodnenia tohto
rozsudku, hmotnoprávnou podmienkou odpočtu nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom
uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou. Je preto možné

konštatovať, že daňové orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci pri vyhodnocovaní
splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH.

56. Správca dane a aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach pritom uviedli, že nie je sporná existencia
plnenia pokiaľ ide o dodanie tovaru. Za sporné označili daňové orgány osobu dodávateľa. Značná

časť odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ako aj následne žalovaného je venovaná preukazovaniu
vzťahu dodávateľa a jeho subdodávateľom bez toho, aby bola pozornosť venovaná aj na preukazovanie
obchodu medzi dodávateľom a žalobcom. Nejasnosti označené, či vzniknuté v tomto vzťahu nemožno
automaticky prenášať aj do obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom. Je preto pravdou,
že správca dane založil formulované pochybnosti na skutočnostiach, jednak ani netvoriacich obsah
dôkazného bremena, ktoré je povinný žalobca v rámci daňovej kontroly znášať, príp. na skutočnostiach

objektívne mimo jeho dosah.

57. Vo vzťahu k zisteniam správcu dane ohľadne subdodávateľa a jeho vzťahu s dodávateľom žalobcu
správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že každá
transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce

alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden, bod 33). Hmotnoprávne podmienky
priznania práva na odpočet dane sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi
dodávateľom - daňovým subjektom - odberateľom daňového subjektu. Pochybnosti týkajúce sa
subdodávateľskej časti obchodného reťazca nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o
splnení hmotnoprávnych/ materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane.

58. Práve z tohto dôvodu pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane nepostačuje spochybnenie deklarovaného dodávateľa. Súdny dvor EÚ v uznesení
vo veci C-610/19 Vikingo uvádza, že hmotno-právne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie
sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré

sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu
tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa Súdneho dvora
EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej
subdodávateľ nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na
to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotno-právnou

podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané
dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Hmotno-
právnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že daňový subjekt disponuje
materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a dôkazy, že v danom
prípade službu, na základe ktorej vzniklo právo na odpočítanie dane, použil pre potreby svojich vlastných

zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie
formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotno-právne podmienky
boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.

59. Žalovaný, ako aj správca dane neviedli dokazovanie ku zisteniu splnenia všetkých hmotnoprávnych

podmienok pre priznanie odpočtu DPH – neskúmali, či tovar ktorého reálne dodanie nespochybňovali,
mohol dodať subdodávateľ žalobcu, a že prijaté plnenie bolo príjemcom (žalobcom - daňovým
subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti., t. j. či mal ekonomický prínos pre žalobcu,
čím zaťažili svoje rozhodnutia aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec zároveň aj
nesprávne právne posúdili tak, ako to súd uviedol vyššie čo do splnenia/nesplnenia hmotnoprávnych

podmienok pre priznanie odpočtu DPH aj čo do deklarovaného dodávateľa, preto súd zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

60. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na
odpočítanie dane môže byť odopreté. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na viaceré významné

skutočnosti, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, a z ktorých možno jednoznačne vyvodiť záver,
že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa nedostatočne zistili skutkový stav, ktorý vzali za
základ napadnutého rozhodnutia. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že ak orgány finančnej správy
odôvodňujú svoje závery dôkazom - svedeckými výpoveďami, okrem iných aj výpoveďou svedka E. F.G., konateľa spoločnosti PETRUZALEK s.r.o., potom nie je možné opomenúť, že tento svedok poukázal
na uzavretie kúpnej zmluvy so žalobcom na dodanie baliaceho stroja AUTOMAC TOP-LID, vystavenie
faktúr za uvedený baliaci stroj na meno žalobcu, ktoré boli zo strany žalobcu uhradené a dodanie tohto

baliaceho stroja do areálu spoločnosti PMP, a.s., kde mal žalobca prenajaté obchodné a nebytové
priestory, ktorá skutočnosť nebola žalovaným, ani správcom dane spochybnená. V tejto súvislosti sa
správca dane ani žalovaný nevysporiadali s tým, že tovar bol dodaný prostredníctvom subdodávateľa,
ktorú skutočnosť nezohľadnili v rámci splnenia hmotnoprávnych podmienok. Vo výpovedi svedka E.
C. H., konateľa spoločnosti BRAPO s.r.o., nie je možné opomenúť, že tento svedok poukázal na

obchodovanie so žalobcom v rokoch 2014 a 2015, vystavil faktúry na dodávky tovaru pre PMP, a.s. na
žalobcu, ktoré boli zo strany žalobcu uhradené a dodanie tohto tovaru do areálu spoločnosti PMP, a.s.,
kde mal žalobca prenajaté obchodné a nebytové priestory, ktorá skutočnosť takisto nebola žalovaným,
ani správcom dane spochybnená. Svedok E. I. G., riaditeľ organizačnej zložky podniku zahraničnej
osoby MULTIVAC EXPORT AG - organizačná zložka Slovakia, vo svojej výpovedi uviedol, že so
žalobcom nemá žiadny vzťah, tovar bol dodaný priamo do PMP, a.s., ktorý aj uhradil vystavené faktúry.

61. Ďalej z administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu ku faktúre od dodávateľa FAIDA, s.r.o. s
predmetom dodania tovaru - technologický krustovač, žalobca uviedol, že bol oslovený p. C., vedúcim
technického oddelenia v PMP, a.s. a následne žalobca oslovil pána B. H., konateľa spoločnosti FAIDA
s.r.o. a tovar bol prevzatý a dodaný na konečné miesto prevádzky PMP, a.s., s tým, že všetky

doklady preukazujúce preverované obchodné transakcie boli odovzdané pri predaji podniku A. B. - D..
Správca dane, ako aj žalovaný skonštatoval, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz k svojmu tvrdeniu, t.j.
nevyhovel výzve správcu dane. Správca dane uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto
preverovanom zdaniteľnom obchode. Vo vzťahu k faktúre od dodávateľa NOVUM SK spol. s.r.o. žalobca
uviedol, že bol oslovený p. C., vedúcim technického oddelenia v PMP, a.s. a následne žalobca oslovil

pána B. G., konateľa spoločnosti NOVUM Sk spol. s.r.o. a tovar bol prevzatý a dodaný na konečné
miesto prevádzky PMP, a.s., s tým, že všetky doklady preukazujúce preverované obchodné transakcie
boli odovzdané pri predaji podniku A. B. - D..

62. Správny súd uvádza, že právny vzťah žalobcu správca dane a ani žalovaný s Púchovským mäsovým

priemyslom, a. s. nepopieral, ktoré okolnosti však žiadnym spôsobom neboli správcom dane ani
žalovaným zisťované vo vzťahu k Púchovskému mäsovému priemyslu, a. s. a následne ani premietnuté
do logickej príčinnej súvislosti už s tvrdením a preukázaním daňového úniku a získania daňovej výhody
žalobcom.

63. V danom prípade žalovaný nepostupoval dôsledne pri vyhodnocovaní splnenia podmienok na
priznanie odpočtu DPH a súd konštatuje, že jeho správna úvaha prezentovaná v napadnutom
preskúmavanom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu, nakoľko dostatočným spôsobom žalobcovi ako
účastníkovi konania z neho nemohlo byť objektívne zrejmé, prečo v súlade s platnou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ o nepriznaní odpočtu DPH konštatoval žalobcom porušenie ustanovení § 49 ods.

1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. za situácie, keď konštatoval
existenciu plnenia deklarovaného predloženými faktúrami, z ktorých si uplatnil právo na odpočet DPH. V
dôsledku tohto pochybenia žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia.
Súd považuje za potrebné poukázať aj na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022, ktorý právny názor v ňom obsiahnutý predstavuje významný judikatúrny

posun vo vzťahu k posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaných dodávateľom
v prípade, ak správca dane oprávnene spochybní ich vykonanie subdodávateľmi deklarovaného
dodávateľa. V tomto smere poukázal Najvyšší správny súd SR na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-610/19 Vikingo, z ktorého vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte
prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, ak by bola preukázaná účasť

alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených
do obchodného reťazca. Keďže správca dane ani žalovaný v kontexte tohto rozhodnutia neviedli svoje
úvahy pri určení rozdielu dane žalobcovi, tak kasačný súd považoval ich rozhodnutie za nezákonné (bod
26 odôvodnenia Rozsudku NSS SR sp. zn: 3Sžfk/15/2020).

64. Z tohto dôvodu rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa vykazuje vadu a
je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia z dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za
základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia bol nedostatočne zistený vo vzťahu k splneniu, resp.
nesplneniu prvej hmotnoprávnej podmienke (poskytovateľom plnenia - deklarovaným dodávateľom jeiná osoba registrovaná pre daň) a tretej hmotnoprávnej podmienky (že prijaté plnenie je príjemcom -
žalobcom - daňovým subjektom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti). V tejto súvislosti bude
nevyhnutné zo strany žalovaného a správcu dane dôsledne a najmä presvedčivo posúdiť splnenie

jednotlivých vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane aplikujúc najnovšiu
rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu a Súdneho Dvora Európskej únie v danej oblasti.

65. Súd zároveň poukazuje na to, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatúrnych záverov
Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.

66. Povinnosťou žalovaného bude po vrátení veci v novom konaní dôsledne sa riadiť právnym
názorom správneho súdu uvedenom v tomto rozsudku, vykonať dokazovanie ohľadom splnenia prvej
hmotnoprávnej podmienky (že poskytovateľom plnenia - deklarovaným dodávateľom je iná osoba
registrovaná pre daň) a tretej hmotnoprávnej podmienky (že prijaté plnenie je príjemcom - žalobcom

- daňovým subjektom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti), opätovne posúdiť zistený skutkový
stav, a pri jeho právnom posúdení dôsledne rešpektovať platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci
nepriznania odpočtu DPH, posúdiť splnenie/nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na strane žalobcu
na priznanie odpočtu DPH, v rozhodnutí jasne a zreteľne uviesť správnu úvahu a právny záver tak, aby
z neho bolo zrejmé v prípade ak neprizná žalobcovi odpočet DPH, pre nesplnenie ktorých podmienok

mu nebol priznaný odpočet, resp. či v prípade splnenia podmienok pre priznanie odpočtu DPH mu
nebol priznaný odpočet pre jeho účasť na podvode alebo pre zneužitie práva, zároveň je povinnosťou
žalovaného dôsledne sa vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a svoje rozhodnutie
riadne odôvodniť tak, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia jasné a zrozumiteľné a korešpondovalo s
platnou právnou úpravou, judikatúrou a právnym názorom správneho súdu.

67. Za tohto stavu správny súd konštatuje, že správca dane doposiaľ neformuloval také relevantné
pochybnosti o formálnych či materiálnych podmienkach práva na odpočítanie dane, ktoré by bolo
možné považovať za dôvodné, a ktoré by dostatočným a presvedčivým spôsobom spochybňovali
splnenie materiálnych podmienok pre odpočet DPH žalobcom. Tak žalovaný ako aj správca dane

neviedli dokazovanie smerujúce k zisteniu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre priznanie
odpočtu DPH - neskúmali, či tovar ktorého reálne dodanie nespochybňovali mal ekonomický prínos
pre žalobcu, teda či ho žalobca predal PMP, a.s., aj keď uviedli, že v tom čase sa oboznámili so
spisom PMP, a.s., čím zaťažili svoje rozhodnutia aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu
a vec zároveň aj nesprávne právne posúdili tak, ako to súd uviedol vyššie čo do splnenia/nesplnenia

hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH aj čo do deklarovaného dodávateľa, preto súd
zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Svoje pochybnosti musia
pritom tak správca dane, ako aj žalovaný riadne odôvodniť, rovnako musia zrozumiteľne ozrejmiť ich
relevantnosť k posudzovaným obchodom a nedôvodnosť procesnej obrany žalobcu, či nerelevantnosť
ním navrhovaných dôkazov.

68. Vo vzťahu k námietke žalobcu podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných
predpisov, správny súd uvádza, že táto je dôvodná, keďže správca dane ani žalovaný nesprávne posúdili

neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Žalovaný, ako aj správca dane neviedli dokazovanie
ku zisteniu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, neskúmali,
či tovar, ktorého reálne dodanie nespochybňovali, mohol dodať subdodávateľ žalobcu, a že prijaté
plnenie bolo príjemcom (žalobcom - daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.,
t.j. či mal ekonomický prínos pre žalobcu, čím zaťažili svoje rozhodnutia aj vadou nedostatočne

zisteného skutkového stavu. Súd opätovne uvádza, že právo na odpočítanie dane možno zamietnuť
len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že
hmotno-právne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom.

69. Zároveň súd poukazuje na to, že aj v prípade, ak sa žalovaný, resp. správca dane ustália na tom,
že žalobca splnil hmotnoprávne podmienky na priznanie odpočtu DPH, tieto závery ešte bez ďalšieho
neznamenajú, že žalobcovi musí byť priznané právo na odpočet DPH z deklarovaných obchodov. Je
teda na správcovi dane/žalovanom, aby relevantne spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok(napr. reálnym spochybnením dodaných služieb prípadne aby preukázal žalobcovi spáchanie daňového
podvodu, či jeho vedomú účasť na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Uvedené
vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ napr. rozsudok Optigen spojené veci C - 354/03,

C-355/03, C484/03. V takýchto situáciách správca dane a žalovaný aplikuje Axel Kittel test, ktorý
je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode (rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-439/04).

70. Súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP. Z dôvodu
hospodárnosti a rýchlosti daňového konania vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane podľa § 191
ods. 4 SSP. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane postupovať v intenciách právneho názoru
správneho súdu s tým, že vo veci bude potrebné zvážiť prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania
a vec následne správne právne posúdiť, vzhľadom k tomu, že pre odpočet DPH musia byť splnené
hmotnoprávne podmienky.

71. Poukazujúc na ustanovenie § 191 ods. 6 SSP súd zdôrazňuje, že právnym názorom, ktorý vyslovil
správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej
správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd
opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých

dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

72. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní úspešnému
žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
pred správnym súdom, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti

rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

73. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v

Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods.
1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnúsubjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v
plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr
začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím
o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.