Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/112/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723202728
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: F.. W..
H. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, X., zastúpený JUDr. Michalom Ďubekom,
PhD., advokátom, so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika
zastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151
866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
č. k. 8C/51/2023-193 zo dňa 19.júna 2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) vo potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 2.500,-€, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobu vo zvyšku zamieta. III.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 ods.2,5, čl. 19 ods. 2, čl.
36 ods. 1, čl. 40 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 písm. a), čl. 1 ods. 3, čl. 2 ods.
1, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm. b) , č.l 17 ods. 1 a 5 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a
Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“

alebo „ Smernica 2003/88/ES“), ustanoveniami § 85 ods.1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods.
1 až 4, § 93 ods. 1 až 3, § 103 ods. 1.2.5 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v
znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ustanoveniami § 11, § 13 ods.
1 ,2, , § 101, § 853 ods. 1, Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 C.s.p..
1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na
služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú
(aj) na plnení úloh civilnej ochrany. Smernica (odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah

pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku
článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V
prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka
nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na
podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto
smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl.

2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice
89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné
činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto
smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musívykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad
v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na

úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností,
pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam,
ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.
Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem

spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje
vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije
táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom
odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17
ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať

odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok

6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa
predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v
teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci

iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na
svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ
ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu.
Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice

2003/88/ES. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná
legitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi
práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník
má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového
týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.

Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v
rámcizásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektora,ktorýodpracovalpriemernýtýždennýpracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s
cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. To znamená, že Súdny

dvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
1.2.1. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadreniach bola, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla
vzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený
v zmysle platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý

si mal uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu
vecnú legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal.
V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 C.s.p.,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred

zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva

sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetkyopatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v

zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto
vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú

záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a
prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti

(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva

alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená
s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný

a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty
na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá
povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu
jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval,
že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj

iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu
zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,
ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec nárok
na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.
K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo

jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je
nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto

otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ
ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Ako už súd vyššie uviedol

Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na

verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj
štát, t. z., že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škoduspôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade
ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa

vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,
že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom
spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a
činnostivládyaorganizáciiústrednejštátnejsprávy),ktoréhopríslušníkomjeabolžalobcaajvrozhodnej

dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje
garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedených
dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie
v spore za nedôvodnú.

1.2.2. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica

nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že
úprava v zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je
zohľadnená aj v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd prvej inštancie nestotožnil.
Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste
vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej

náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci
služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada
sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej

pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok,
čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca,
t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú
prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k

dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa
žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna
úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona
o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný

pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník
práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o
HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Z výpovede žalobcu, ako aj
zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej
únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník
práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje

zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce.
Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do
odpracovaného služobného času. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu
pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru,

činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej
cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na
výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby
alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak z ustanovenia § 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva,

že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou
určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom
zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej
pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady zaslužobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako
z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti
dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku

2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek
pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí,
že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných

a pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené,
že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný
čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená
v Smernici. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu

vedené stovky obdobných sporov, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil
žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho
poriadku SR, konkrétne do znenia zákone o HaZZ.

1.3. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava

umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času
a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika
ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade
príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol

služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom
6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade
ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti

bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto
nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto
zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú
určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca.

1.4. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku
porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých
prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné;
2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho
súdu. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,
nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne
závažné porušenie práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej

podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením
nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody
spôsobenejjednotlivcomporušenímkomunitárnehoprávazostranyčlenskéhoštátumusíbyťadekvátna
spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie
rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu

byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto
kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne
ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva
Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potomna vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či
sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská

právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - §
853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich
sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať

zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v
danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované
predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne

platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým

pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-
hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období od októbra 2020 do júna 2023.

Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie

§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia
len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených
zásahovobdobnejzávažnosti,kedybudelenmorálnezadosťučinenienepostačujúce.Vdanejvecijetiež
podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne
- niekoľko rokov porušovaný, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky

náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca
mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a
iným aktivitám.

1.5. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel prvoinštančný súd k záveru, že základ nároku

žalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k
zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci

a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané
odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve
peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.1.6. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca
si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane.
Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov

pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma,
ktorú súd analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich
sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih,

kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11.
2012). Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca
odpracovať, ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť,
koľko nadčasov odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti, a či čerpal
dovolenku, bol práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou).

Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým
je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“;
tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel
alebo nevedel o svojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej
premlčacej dobe počítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od júla

2020. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný,
nakoľko ide o referenčné obdobie, v ktorom je stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k
spriemerovanou odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max.
prípustného pracovného času. Smernica a ani zákon ZoHaZZ nestanovuje, že referenčné obdobie sa
počíta od 01.- 06, 07.-12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočné premlčaný nepovažoval za

dôvodný. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného
(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom

nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného
(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu,
resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. S poukazom na dátum podania žaloby 24.10.2023
súd považoval za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho
osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 24.10.2020, keďže právo majetkovej povahy sa premlčuje

vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená
žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná.

1.7. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť
nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok
vo veci Günter Fuß zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako
hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb

(pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom
každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala
z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo o
skutkovo a právne identickú vec aká bola predmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia
práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia

podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,
že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by

znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku európskej
únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Navyše je nesporné, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých sporoch, kde
si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvoduneimplementácie smernice do zákona o HaZZ, kde do dnešného dňa nebola vykonaná náprava. Preto
táto námietka neobstojí. Považuje súd za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa,
že prekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich

zamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z
dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy
najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

1.8. Žalovaný namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.
Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere,
že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii normy
európskej únie žalobca utrpel. Pre stanovenie výšky nie sú smerodajné výpočty vychádzajúce z výšky
mzdy, resp. doplatenie peňažnej náhrady. Súd konštatuje, že nemajetková ujma nevznikla tým, že
pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku

vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac ako bol povinný. Spôsob určenia, resp.
posudzovania výšky je na úvahe súdu. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako
aj celkovú povahu konkrétneho prípadu a musí sa pri vykonaní dokazovania zaoberať primeranosťou
požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky nároku žalobca vyvodzoval aj z toho,
že sa služobná pohotovosť žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a

teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. V danom prípade išlo o
jednotlivé dielčie nároky žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktoré vznikajú postupne
a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti
mzdy za daný mesiac. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bez
ďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky

a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ
by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky
odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej
Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje
aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a

vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti
z dôvodu choroby alebo úrazu. Napriek tomu, že žalovaný sa vo svojej duplike pomerne rozsiahlo
zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vôbec nereaguje na
tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať neprekročenie
48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v prípade

nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom období, žalovaný nemôže
predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale tento
pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade
s podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania časového
odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v

stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48 hodín
týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť dodržané). S poukazom na
uvedené skutkové a právne dôvody považuje súd za nepochybné, že žalovaným uvádzaný „výpočet“
údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.

1.8.1. Z predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu vyplýva, že referenčnom období október
2020 do marca 2021 odpracoval 1390,69 hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní, žalobca
odpracoval 55,95 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2021 do 09/2021, počas ktorého žalobca
skutočne odpracoval 1432,50 hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní, žalobca odpracoval
56,018 hodín týždenne, referenčnom období od 10/2021 do 03/2022, počas ktorého žalobca skutočne

odpracoval 1281,98 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní, žalobca odpracoval 50,70 hodín
týždenne, referenčnom období od 04/2022 do 09/2022, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval
1366 hodín v 25 týždňoch, čo predstavuje 175 dní, žalobca odpracoval 54,64 hodín týždenne,
referenčnom období od 10/2022 do 03/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1349,57
hodín v 24,5 týždňoch, čo predstavuje 172 dní, žalobca odpracoval 55,08 hodín týždenne, referenčnom

období od 04/2023 do 06/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 929,50 hodín v 12,286
týždňoch, čo predstavuje 86 dní, žalobca odpracoval 75,65 hodín týždenne. Vychádzajúc z výpovede
žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie možno
konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo kprekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období.VdôsledkunerešpektovaniaSmernice2003/88/ESprirozvrhovanípracovnéhočasutakžalobca
prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať svojej manželke, rozvíjaniu

osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas
vykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom,
je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným
potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej

dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť
plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Kde súd má za to, že nemožno porovnávať
pracovný priestor, kde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s domácim prostredím.

1.8.2. VzhľadomnašpecifickosťzásahudoosobnostižalobcuvdôsledkuporušeniaprávaÚnieatrvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný

(v prípade zásahov do osobnosti usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Podľa
Uznesenia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe
súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť
konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho
prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha.
Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je v stálej štátnej

službe v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič - záchranár, v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru Pezinok, na Hasičskej stanici v Pezinku, pričom do funkcie bol vymenovaný
dňa 01.05.2014, je ženatý, bezdetný. Žalobca vo výpovedi uviedol, že popri práci má menej času na
manželku, kde uviedol, že potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu, nakoľko práca je psychicky a
fyzicky náročná. Súd ma objektívne za preukázané, že žalobca sa nemôže venovať manželke, rodine v

rozsahuvakombychcel.Mánedostatokčasunaoddych,hocirelaxjevzhľadomnarizikovosťjehopráce
nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek
tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.
Súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k

zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny. Súd prvej inštancie poukázal nato, že práca žalobcu ako
hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú
hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach atď. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času

na odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom smernice. Preto v danom prípade je podľa súdu prvej
inštancie namieste žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne
dochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom
súd prvej inštancie považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti

tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym
ochorenímvdôsledkuporušeniajehoprávazostranyžalovanéhoataktiežjehosúkromnýaosobnýživot
nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených
nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,-€ v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

1.9. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka pD.. G.. T. S., súd prvej inštancie
považoval takto navrhnuté dokazovanie za nadbytočné, nakoľko vzhľadom na ustálený skutkový stav,
ani vykonanie dokazovania v navrhnutom rozsahu by nebolo spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu.

1.10. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí
plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.500,- €), pretože stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výškenáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v jeho I. a III. výroku zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta a žalovanému
priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal nato, že súd prvej inštancie
konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak
sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať

súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
SlovenskejrepublikysosmernicouEurópskejúnie,taktotoprávobezakýchkoľvekpochybnostínespadá
do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu
Európskej únie. Súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne
záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto
zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu.

Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky
a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, keď že uvedené nie je v medziach
právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Žalovaný trval aj na
skutočnosti, že nejde o žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ale o žalobu, ktorou sa

žalobca domáha mzdových nárokov nakoľko žaluje doplatok za štátnu službu, ktorú údajne odpracoval
nad rámec smernice 2003/88/ES, vo výške služobného platu za práce nadčas v pracovné dni podľa §
116 zákona č. 315/2001, nakoľko vychádza z jasne daného mzdového vzorca, pričom nemajetkovú ujmu
nemožno exaktne vypočítať akýmkoľvek vzorcom, (viď. nižšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021). Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu

pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné
vypočítať mzdu.
2.1. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď je potrebné
rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma
samostatnými subjektmi. Taktiež nebral do úvahy rozdiel medzi prebratím smernice a aplikáciou

smernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti
kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.
Žalovaný zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia
alebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté
do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade.

Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné
pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola
prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako
ajpoúčinnosti(t.j.poprebratí)smernice.Žalobcasícevžalobepripúšťa,žeHaZZvýslovnenestanovuje,

že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,
ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa
domnieva, že táto skutočnosť neznamená, žeby smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá
nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať
doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. aj vzhľadom na priamy

účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za
rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o aplikácii, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na
konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení
smernice, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenie v rozpore s jej obsahom. Smernica môže
byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom

prípadevrozporescieľomaobsahomsmernice.Ažnesprávnaaplikáciasmernicebymohlavkonečnom
dôsledkuzaložiťprípadnýnároknanáhraduškody.Súdprvejinštanciecelkomopomenul,žežalovanýpri
preberanísmernicedefactoneporušilžiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohla
vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto
súdnom konaní, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový

nárok skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný opätovne pripomína, že žalobca
namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu na v individuálnom prípade žalobcu a
preto nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah
žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá bysanaaplikáciusmernicepodieľalaamierazodpovednostizaprípadnývznikškodysamusímedzidvoma
samostatnými subjektmi rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od
individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný

a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a
potom nie je možné dospieť k inému záveru, než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody
ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky.
2.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a
s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice
vymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica
sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať
podnegatívnevymedzeniepôsobnostismernice.Oprotištandardnýmpracovnoprávnymvzťahomštátna

služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Žalovaný v odvolaní poukázal na právne predpisy, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný
zbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôrazňuje, že čl. 2 smernice

len príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb, preto ak príslušníci Hasičského a
záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice
je aj v tejto oblasti automatická. Žalovaný poukázal nato, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa
týka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takom zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné

od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republiky, ktorého
zriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho
zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné

ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla
vzniknúť žiadna škoda.
2.3. Čo sa týka nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy

EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Mal zato, že žalobca nepreukázal tretiu
podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok
6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný
článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike, tak ako to všeobecne

skonštatoval súd prvej inštancie. Žalovaný mal za to, že smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje čo je
to pracovný čas a zároveň ho jasne oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do
maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala.
Práve naopak, smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na
odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Zo

systematického výkladu smernice 2003/88/ES je zrejmý rozdiel medzi pracovným časom a časom
odpočinku. Zákonodarca sa rozhodol jasne definovať predmetné dva pojmy v úplnom úvode smernice
č.l. 2k dokonca ich rozdelil už v preambule. Žalovaný má teda za to, že nemožno tieto dva pojmy
zamieňať. Žalobca vo svojich výpočtoch maximálneho týždenného pracovného času vychádza z fondupracovného času v súčte so služobnom pohotovosťou a nočnými nadčasmi, čo nie sú relevantné
ukazovatele odpracovaného času v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES na výpočet, či bolo zasiahnuté
do práva žalobcu v zmysle čl. 6 predmetnej smernice. Aj napriek jasnej definícií času odpočinku

a pracovného času, žalobca účelne mylne zamieňa predmetné dva pojmy, aby umelo povýšil svoj
pracovný čas a mohol sa nedôvodné obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ. u ktorých došlo v zmysle
rozsudkov súdov k zásahu do ich práv. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval
pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný zotrval na svojich
tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho

zákonníka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal,
t.j. 2.500,- €, žalovaný považuje s poukazom na premlčanú časť nároku a na
skutočnosť, že nedošlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi za neprimeranú
a premrštenú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia. Žalobca vo svojich
podaniach ani na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol

v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Je neprípustné, aby žalobca
odôvodnil ujmu len v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný život, zdravia
a do jeho rodinných pomerov avšak bez potrebných dôkazov a to najmä s ohľadom výšky priznanej

sumy. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/192/2019-310,
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023). Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo
na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako tento stav zasiahol do

osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostáva,
akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na
pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je
objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,
prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých

námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom
žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp.
nemajetkovej ujmy, keď žalobca nepreukázal že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho
dôvodom na zamietnutie žaloby. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného
času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi

žalobcom a jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti,
inak povedané žalovaný nevidí priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou
žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca
namieta. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu o prekračovaní maximálneho limitu 48
hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu z rozhodnom období, pričom vychádzal zo žalobcom

predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu. Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom súdu
prvej inštancie (...., že žalovaným uvádzaný „výpočet" údajného priemerného týždenného pracovného
času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.“) predovšetkým z dôvodu, že z predložených výpočtov
(tabuliek) vyplýva, že žalovaný vychádzal zo skutočne odslúžených hodín žalobcu, pričom žalovaný do
priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň započítaval celé 24 hodinové zmeny, t. j.

dennú aj nočnú časť zmeny. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zopakoval argumenty, že výška
nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov a že súdy by
pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali zohľadňovať nielen primeranosť k iným
finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023, 11Co/168/2022. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko
času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je
argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje

priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Z výsluchu žalobcu nie je podľa názoru žalovaného
zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neosvedčil
dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu
žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou vdôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval
žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom živote, ktoré by boli v priamej
súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu,

neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených skutočností tak, aby
bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym
prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo
ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú ujmu
neuviedol a neosvedčil. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené

skutočnosti atómu zodpovedajúce námietky nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany
žalovaného a týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie všetku žalobcom tvrdenú
ujmu pripisoval žalovanému a táto mala vzniknúť výlučne v súvislosti s výkonom povolania hasiča.
Žalovaný považuje za zásadné tvrdenie v rámci konania a dokazovania osobitne, ak žalobca popri svojej
náročnej práci (uvedené tak konštatoval aj súd prvej inštancie) má priestor aj na ďalšiu prácu, resp.
brigády, pritom žalovaný zastáva názor, že nie je dôležité, z akých dôvodov k súbežnému vykonávaniu

prác dochádza. Z výsluchu žalobcu tiež vyplynulo, že pôsobí aj ako dobrovoľný hasič v dobrovoľnom
hasičskom zbore Abrahám, nechodí na výjazdy z dôvodu vzdialenosti (20 km od Senca, kde býva), ale
zúčastňuje sa kultúrnych podujatí, športových podujatí obce, technicky vypomáha (kontrola hydrantov).
Žalovaný namieta, že predmetné skutočnosti súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil a ani ich
vplyv na žalobcom tvrdenú utrpenú ujmu a jej výšku neposudzoval, čo žalovaný považuje za porušenie

práva žalovaného na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva
na spravodlivý súdny proces. Žalovaný uvádza, že aktivity žalobcu v dobrovoľnom hasičskom zbore
Abrahám sú výhradne dobrovoľnými aktivitami. Bez ohľadu na to, aký dlhý čas žalobca trávi/venuje
dobrovoľnej hasičskej činnosti, je nesporným faktom, že tieto aktivity vykonáva a teda si na ne musel
nájsť a vyčleniť čas - musel ich vykonávať jedine v čase svojho osobného voľna (ktoré by podľa vlastných

slov mohol venovať svojej manželke, rodine, priateľom, pomoci blízkym a/alebo koníčkom), t. j. keď
nemal 24hodinovú zmenu. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť, že ujmu na právach, na náhradu ktorej
bol žalovaný súdom prvej inštancie zaviazaný, spôsobil výlučne žalovaný v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice. Záverom žalovaný poukázal na právny názor
OkresnéhosúduLučenecuvedenývbodoch13až16odôvodneniajehorozsudkuč.k.16C/11/2023-215

zo dňa 30.01.2024.
2.4. K nepripusteniu výsluchu svedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave, žalovaný uviedol,
že tohto navrhoval vypočuť za účelom bližšieho a detailnejšieho popísania a vysvetlenia predovšetkým
predložených tabuliek spolu s fungovaním systému SAP a s tým súvisiacim plánovaním hodín
príslušníkov HaZZ s poukazom na podstatu a charakter prejednávaného prípadu. Súd prvej inštancie

výsluch svedka za žalovaného nepripustil zdôvodňujúc nadbytočnosťou s poukazom na ustálený
skutkový stav. Žalovaný uvedený postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa
názoru žalovaného uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej
inštancie považoval navrhovaný výsluch za nadbytočný, nakoľko mal byť ustálený skutkový stav. Súd

prvej inštancie dopredu ustálil, že výsluch svedka by aj tak nijako nezvrátil rozhodnutie súdu vo veci
samej, avšak žiadna zo strán a ani súd prvej inštancie nemohli vedieť, aké skutočnosti by svedok bližšie
ozrejmil, čo by vypovedal, resp. v akej miere by jeho výsluch prispel k objasneniu skutkového stavu,
čím súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej. Žalovaný tiež zastáva názor, že uvedeným postupom súd prvej inštancie znemožnil

žalovanému, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
2.5. Záverom k výroku o náhrade trov konania uviedol, že sa s ním nestotožňuje a má za to, že nárok
žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak tento výrok

o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietkam
žalovaného o nedostatku právomoci všeobecných súdov a nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že
odkázal na čl. V žaloby, ktorý sa zaoberá aktívnou a pasívnou vecnou legitimáciou v danej sporovej

veci. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd nebol oprávnený o uvedenej otázke rozhodovať, poukazujeme
na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne identickej veci zo
dňa 25.11.2020, sp. zn.: 1KO/5/2020, v ktorom bolo konštatované, že žalobou uplatnený nárok nemá
verejnoprávny charakter, nepatrí do agendy správneho súdnictva, ale patrí do agendy všeobecnéhosúdnictva. Ide o rovnakú a opakujúcu sa argumentáciu žalovaného v skutkovo a právne identických
sporoch, ktorá už bola vyriešená na úrovni judikatúry SD EU a tiež v rozhodnutiach vnútroštátnych
súdov (čl. IX žaloby). Žalovaný opätovne namieta, že žalobca si uplatňuje mzdový nárok, čo sa však

nezakladá na pravde a ide opätovne o absurdnú argumentáciu žalovaného. Žalobca si neuplatňuje
mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva. Pokiaľ ide o
právne posúdenie žalovaného nároku na náhradu škody, ide o nárok, ktorý je pri absencii explicitnej
vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi, potrebné posudzovať
analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom

najbližšie. Pokiaľ žalovaný upozorňuje na potrebu rozlišovania medzi aplikáciou a prebratím smernice,
k uvedenému uvádzame, že podľa čl. 29 Smernice je táto Smernica adresovaná členským štátom.
Nakoľko Smernica je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škodyspôsobenejnesprávnymprebratímSmernicedoprávnehoporiadkujepasívnevecnelegitimovaný
žalovaný a subjektom, ktorý má právomoc o tom rozhodnúť, je jednoznačne všeobecný súd.
3.1. K skutočnostiam namietaným čo sa týka pôsobnosti smernice žalobca uviedol, že argumentácia

žalovaného obsiahnutá nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EU v
rozhodnutí vo veci C - 429/09 (Gúnter FuB proti Stadt Halle). V predmetnom rozhodnutí sa SD EU
jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané
na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v
tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí SD EU nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru,

v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti
verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice. V uvedenej súvislosti
je napokon potrebné dať do pozornosti súdu aj uznesenie SD EU C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo
veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V neposlednom rade je predmetná argumentácia vyvrátená
desiatkami potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR, nakoľko žalovaný predmetnú argumentáciu

používa v každom spore tohto druhu. Bolo by nehospodárne opätovne na tomto mieste uvádzať spisové
značky všetkých rozhodnutí, a žalobca odkázal v tejto súvislosti na čl. IX žaloby.
3.2. K nároku na náhradu škody žalovaný v podstate namietal, že neboli naplnené všetky tri podmienky,
ktoré musia byť splnené pre účely uplatnenia práva na náhradu škody, ktorými sú: cieľom porušenia
právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia

škody, priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Žalobca poukázal nato, že zákon
č. 315/2001 Z.z. v ustanovení § 97 explicitne a taxatívne vymenúva, čo všetko sa posudzuje ako
vykonávanie štátnej služby, pričom neuvádza len čas prehlbovania kvalifikácie a zvyšovania kvalifikácie,
či čas účasti na rekondičnom pobyte, ale aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna a
neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej

služby z dôvodu choroby alebo úrazu, a pod. Avšak § 97 nie je zaradený v siedmej hlave druhej časti
zákona Platové náležitosti a ďalšie náležitosti, ani predmetné ustanovenie neuvádza, že predmetné
časy sa ako vykonávanie štátnej služby posudzujú pre účely výpočtu mzdy, alebo výlučne nejaký
iný účel. Preto aplikáciu tohto ustanovenia nemožno limitovať v intenciách názoru žalovaného o
jeho účele a legálnu definíciu v ňom obsiahnutú nemožno vykladať takýmto zužujúcim spôsobom.

Pokiaľ zákonodarca upravil definíciu výkonu štátnej služby širšie v porovnaní so Smernicou, teda
priaznivejšie v prospech ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnanca, nemožno od tejto rozšírenej
ochrany abstrahovať a je potrebné ju v súlade s ustanovením čl. 15 Smernice rešpektovať. Neexistenciu
práce počas období v rámci jedného referenčného obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných
období v rámci toho istého referenčného obdobia, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný

čas. Teda pokiaľ zamestnanec čerpal dovolenku alebo bol práceneschopný, v dôsledku čoho reálne
odpracoval menej, nemôže to v rámci referenčného obdobia ovplyvňovať výsledný priemerný pracovný
čas v neprospech zamestnanca. Účelom ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice je nepochybne zabrániť
tomu, aby zamestnanec nebol znevýhodnený na základe skutočnosti, že čerpal dovolenku alebo že
bol práceneschopný, tým, že by v inom sedemdňovom období (v rámci toho istého referenčného

obdobia) mohol byť nútený odpracovať ďalšie hodiny v rozsahu zodpovedajúcom príslušnej pomernej
časti maximálneho týždenného pracovného času za dobu dovolenky alebo práceneschopnosti. Z tohto
dôvodu je potrebné pri výpočte priemerného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný
priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, prípadne pracovnej
neschopnosti. V opačnom prípade by to viedlo k absurdnému záveru ktorý by bol rozporný z účelom

Smernice, pričom týmto účelom je ochrana zdravia a organizácia pracovného času.
3.3. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k uvedenému žalobca
uviedol, že súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami dôsledne vysporiadal. Žalovaný zavádza,
keď tvrdí, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že popri služobnom pomere má dve iné brigády (rozvozpotravín a práca v pneuservise). Žalobca vo výsluchu uviedol, že brigáda v pneuservise trvala len 10-11
dní (žalobca je pritom príslušníkom HaZZ od roku 2014) a rozvoz potravín bol v zmysle jeho výsluchu
taktiež len dočasného charakteru. V snahe o primeranosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch si pri kvantifikácii nároku napomohol výpočtom, koľko by žalobca obdržal za daný čas plat
za štátnu službu nadčas, ak by vykonával štátnu službu nadčas, nakoľko povaha štátnej služby nadčas
spomedzi platových náležitostí najlepšie vyjadruje podstatu skutkového stavu u žalobcu spočívajúcej
v tom, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným bol žalobca nútený pracovať, aj keď danom
čase pracovať nemal, no bolo mu to prikázané. Z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplynulo, že v

dôsledku neustáleho porušovania práva EU zo strany štátu žalobca odpracuje viac, než by odpracovať
mal, v dôsledku čoho nemá čas venovať sa manželke, blízkej rodine a priateľom, nakoľko dni jeho
voľna často vychádzajú na týždeň, kedy je jeho manželka, blízka rodina a priatelia v práci, že k tomu
dochádza v rodine k neustálym hádkam, nakoľko je mu vyčítané, že je takmer neustále v práci (aj počas
víkendu a sviatkov), že máva migrény, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou zapríčinené dlhodobým
prerušovaným spánkom počas nočnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti, kedy žalobca jasne vo

výsluchu uviedol, ako takýchto „spánok“ prebieha. Uvedené (ako aj ďalšie skutočnosti) prvoinštančný
súd zohľadnil a posúdil ako „strednú“ závažnosť a preto nepriznal žalobcovi ním požadovanú výšku,
ale túto výšku ustálil na sume 2.500,- €. Žalobca si je vedomý, že napriek uznaniu základu nároku vo
všetkých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v skutkovo a právne identických veciach (vrátane tých, na
ktorépoukazuježalovaný),výškypriznanýchnáhradoscilujúccavsumáchodtisícdo5tisíc€,domnieva

sa však, že v týchto výškach priznávané sumy v konečnom dôsledku neplnia svoj účel, ktorým má byť
čiastočné zmiernenie zásahov do osobnostných práv, a to obzvlášť za situácie, kedy štát vie o tomto
probléme prakticky od roku 2001, kedy bol prijatý zákon č. 315/2001 Z.z., v stovkách rozhodnutí už bolo
potvrdené, že žalovaný porušuje svoju povinnosť a napriek uvedenému žalovaný cynicky poukazuje na
to, že žalobca mal byť ten, kto sa mal pokúsiť o nápravu.

3.4. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka plk. G.. T. S., riaditeľa
KR HaZZ v Bratislave, uvedené bolo jednoznačne správne, nakoľko v rozsahu skutkového stavu by
svedok nevniesol do konania „iné hodiny“, než ktoré v rámci svojich skutkových tvrdení uvádzajú strany
sporu, pričom vyhodnotenie, čo sa má alebo nemá započítavať do výkonu štátnej služby, je otázkou
právneho posúdenia, ku ktorej by svedok pravdepodobne uvádzal svoje právne názory, čo však logicky

nie je úlohou svedka.
4. V replike žalovaný zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní a žiadal aby odvolací súd
rozhodol v zmysle jeho odvolacieho petitu. S vyjadrením žalobcu nesúhlasil, pričom si dovoľujeme
keď, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové ani relevantné skutkové či právne
skutočnosti, ktoré už v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal. Žalobca sa nevyjadril ani ku

všetkým skutočnostiam uvádzaným v odvolaní, predovšetkým na detailne špecifikovanú argumentáciu
žalovaného vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky spolu s jednotlivými
faktormi determinujúcimi jej priznanie, resp. náhradu prostredníctvom súdneho konania, ktorá tvorí
imanentnú časť tohto konania. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške
6.760,38 € ktorá predstavuje adekvátnu náhradu „strateného času“ žalobcu. Priznaním sumy 2.500,- €

žalobca demonštroval, že táto zodpovedá náhrade jeho nemajetkovej ujmy, čo potvrdil tým, že nepodal
proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Žalovaný v uvedenom vidí zrejmý vnútorný rozpor, čo
do dôvodov, ako aj hodnoty utrpenej ujmy žalobcu, ktorej má zodpovedať jej náhrada v peniazoch
(po zohľadnení všetkých vstupných faktorov determinujúcich jednak samotný vznik morálnej ujmy a
jednak jej ocenenie, resp. ohodnotenie v peniazoch). Žalovaný mal zato, že matematický výpočet

nemajetkovej ujmy zodpovedajúci výške platu žalobcu za štátnu službu nadčas nie je udržateľný a
v tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023, rozsudok
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
3C/18/2023, rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021, uznesenie Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023. K nepripusteniu výsluchu svedka žalovaný nesúhlasil s argumentáciou

žalobcu a v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho odvolania v tejto časti, keď svedka nenavrhoval
z dôvodu, aby súdu prvej inštancie prednášal svoje právne názory, či sa vyjadroval k otázkam právneho
posúdenia veci a postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny, pričom podľa názoru žalovaného
uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., t. j. súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

4.1. Žalobca zastal názor (súd prvej inštancie tiež v súvislosti s čiastočným vyhovením žalobe), že
osvedčil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný s uvedeným nesúhlasil, a
naďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky skutočnosti, ktoré v rámci výsluchu
žalobcu vyšli najavo a tieto nezobral do úvahy v ich vzájomnom súvise. Žalobca počas svojho výsluchunijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s nesprávnym prebratím smernice vzniknúť. Žalobca apeloval na nedostatok času, ktorý by
mohol tráviť so svojou rodinou, avšak bližšie neuviedol, aký spôsobom, t. j. neuviedol, na aké aktivity

a aké povinnosti mu čas nemá zostať práve a výlučne v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti
s nesprávnym prebratím smernice. Žalovaný v tomto smer zopakoval svoje argumenty uvedené v
odvolaní. Pokým žalobca vo vydrení uvádza, že má migrény tento ako argument odôvodňujúci priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spomína prvýkrát v odvolacom konaní, a preto žalovaný navrhuje
odvolaciemu súdu, aby na uvedené s poukazom na § 366 C.s.p., tzv. novoty v odvolacom konaní

neprihliadal. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že má zdravotnú klasifikáciu „A“, teda plne spôsobilý na
výkon služby zásahového hasiča. Okrem toho, žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie
nepredložil žiadnu lekársku správu preukazujúcu, že žalobca trpí migrénami, ktoré sú vyvolávané
výlučne nedostatočným a prerušovaným spánkom na hasičskej stanici počas neaktívnej časti služobnej
pohotovosti. Tvrdenie žalobcu, že migrény sú u žalobcu vyvolávané, resp. zapríčinené pravdepodobne
dlhodobýmprerušovanýmspánkompočasnočnejneaktívnejčastislužobnejpohotovostijehypotetickým

nepreukázaným tvrdením. Záverom v replike poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax k náhrade
nemajetkovej ujmy a to na právny názor Mestského súdu Bratislava IV v rozsudku č. k. 4Cos/1/2023 -
206 a Mestského súdu Košice v rozsudku č. k. 77C/17/2023 - 88.
5. Žalobca v duplike zdôraznil, že pokiaľ žalovaný uvádza, že nepodaním odvolania voči výške priznanej
sumy uznáva, že priznaná suma je primeraná ním pociťovanej ujme, ide o argumentáciu, ktorá vychádza

z nepochopenia procesného práva a jeho základných zásad. Je výsostne osobným právom žalobcu
rozhodnúť sa, či odvolanie podá alebo nepodá a faktory, ktoré ho pri tomto rozhodnutí ovplyvňujú,
nie je povinný žalovanému predkladať a žalovaný z uvedeného nemôže nič právne relevantné
vyvodzovať. K neustálemu opakovaniu žalovaného o tom, že si uplatňuje mzdový nárok, opätovne ide
o nerešpektovania zásady procesnej ekonómie, kedy opakovane v tom istom konaní uvádza tú istú

argumentáciu, ku ktorej už zaujal stanovisko. Samotná judikatúra krajských súdov, na ktorú poukazuje
žalovaný vo svojom vyjadrení (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/66/2023),
je v zhode stým, čo uviedol v napádanom rozsudku aj tunajší súd, nakoľko krajské súdy sa v danej
veci väčšinou neriadia výpočtom, ale priznávajú celé sumy okolo 2.500,00 €, ako to je konštatované
v žalovaným uvádzaných rozhodnutiach. V ďalšej časti svojej dupliky zopakoval skutočnosti uvedené

vo vyjadrení k odvolaniu a v replike týkajúce sa nevykonania výsluchu svedka, príčinnej súvislosti a
náhrady nemajetkovej ujmy.
6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (výrok I., III.) v zmysle
§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.

7. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 6.760,38€ z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej
ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom
na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku

Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z..

8. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

8.1. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1. "pracovný čas"
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

8.2. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

8.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.8.4. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

8.5. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

8.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

8.7. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

8.8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle §

220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu

a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, Občianskeho zákonníka ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a ktoré ho viedli k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie po vysporiadaní sa s námietkou
nesplnenia procesnej podmienok konania týkajúcej sa právomoci a s námietkou premlčania nároku
primerane vysvetlil, že žalovaný je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnene

podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (pozri odsek 15. a 22.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Rovnako podrobne a detailne uviedol, ako dospel k záveru, že
suma 2.500,-€ ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná (pozri odsek
26. a 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci
samej dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd
prvej inštancie teda svoje rozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3
C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje

potrebné uviesť nasledovné fakty.

10. Žalovaný ako počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku
právomoci súdu konať vo veci a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (pozri odsek 2., 2.1.).

10.1. Ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu
právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú
súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou
ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho
vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne

vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti
právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich
právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím
hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušenímpráva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do
vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací
súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej

porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny
spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie,
ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p.
právomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom rozhodnúť. Súd prvej

inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu
žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov
zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je
priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore
oprávnenýapovinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaEurópskejúnie
pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.

315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001
Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v
podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad
zákona . 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.

10.2. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a
„aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom
súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky
stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska

prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná
členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku

jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady
škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom
Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a
to ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor
disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.

11. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného ( pozri odsek 2.2.), že súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený
rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,

ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl.
2 smernice Rady 89), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09
sa týka „mestského hasiča. Odvolací súd poukazuje nato, že pri právnom posúdení veci aj v znení
smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože
súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok

C-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v

súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice
pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý
je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a

právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto
je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanoveniasmernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto
nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez
právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako

hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá
členským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva
Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok

C-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v

zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.).

11.1. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti
musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej
pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na
príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej
judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,
ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.

povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas
pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka
slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a
venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas
pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

12. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na náhradu škody (pozri odsek 2.3.) žalovaný
namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd

uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé,
že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v
príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/

ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný
v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať

rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Odvolací súd
ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia.
Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov
Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa

náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme
finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny
poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobcanepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom
prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (10/2020 až 6/2023) bol každý mesiac v práci
viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobu

k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Odvolací súd uvádza, že žalobca v dôsledku
takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas, ktorý by inak
(za situácie, že by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku)
venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by
rozhodnúť o trávení tohto času podľa vlastného uváženia.

12.1. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníkazdôvodu, žežalobcasamaldomáhalupusteniaodtakéhozásahuodsvojhozamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je pri

posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť
primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice žalobca utrpel,
pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na
úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak
jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom
skutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva
žalobcu správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď
žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6
písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej
pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na

odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah,
ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
pod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti
fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s
názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom
dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to

aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal
možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu
za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

12.2. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada
jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.
Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne
kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy

posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením
maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času
žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ
ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade
sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie

nepriznal celú sumu 6.760,38€, ktorú považoval žalobca, ale priznal z nej len 2.500,-€. Tento záver
aj riadne odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, keď považoval za primerané, aby
náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil,
že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo stranyžalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej
miere. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený smernicou v rozhodnej
dobe (súd prvej inštancie v odseku 28. napadnutého rozsudku riadne a rozsiahlo odôvodnil koľko

odpracoval)aajkeďnebolipreukázanérodinnéproblémyazdravotnéproblémynastranežalobcu,prišlo
k zásahu do jeho práv. Odvolací sú má za to, že bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca sa
nemôževenovaťmanželke,rodinevrozsahuvakombychcel.Mánedostatokčasunaoddych,hocirelax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Užalobcujenároknaodpočinokpermanentne
niekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz

vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu
nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo
na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny a preto tak ako
konštatoval súd prvej inštancie vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadnom
na uvedené neobstoja argumenty žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadni všetky skutočnosti,

ktoré vyplynuli so samotnej výpovede žalobcu čo žalovaný považuje za porušenie práva žalovaného
na presvedčivé odôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie a tiež práva na spravodlivý súdny
proces. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie,
nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu
nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú

predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy. Súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neodchýlil príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam a pri stanovení jej výšky sa riadil správnou
úvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď odvolací súd zastáva názor, že táto priznaná
náhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu

do sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu nemajetkovej ujmy je podľa názoru odvolacieho
súdu aj primeraná, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach keď
odvolaciemu súdu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z jeho rozhodovacej činnosti známe množstvo
rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného

času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024,
16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,
17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023; rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/40/2024, 9Co54/2024, 2Co/33/2024).

13. K námietkam žalovaného ktoré sa týkajú nevykonania nim navrhnutého dôkazu a to výsluchu
svedka F.. G.. T. S., riaditeľa KR HaZZ v Bratislave (pozri odsek 2.4.odvolací súd poukazuje nato,
že celkovo súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj
na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá
dôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu
smerovať k zisteniu skutkového stavu veci ako je tomu aj v tomto prípade. Skutočnosť prečo súd prvej
inštancie navrhovaný dôkaz (výsluch svedka) nevykonal a z akého dôvodu je uvedené v jednak

v odôvodnení napadnutého rozsudku (pozri odsek 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a túto
skutočnosť súd prvej inštancie odôvodnil priamo na pojednávaní dňa 22.5.2024 čo vyplýva zo zápisnice
z tohto pojednávania ako aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania ktorý je uložený v registri -
ESS, keď vykonanie tohto dôkazu považoval súd prvej inštancie za nadbytočné. S uvedeným záverom
sa stotožňuje aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenie

práva na spravodlivý súdny proces. Naviac, z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery
vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012, v dôsledku čoho tieto odvolacie námietky nie sú spôsobilé privodiť pre
žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

14. Ďalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé
privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

15. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý

spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie,
v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.)

podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania (výrok III.).

15.1. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania (výrok III.) odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že konanie o náhrade nemajetkovej ujme, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. V
danom prípade konštatoval súd dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy, len využil úvahu a nepriznal celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový
poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by
výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne
ako podľa doterajšej úpravy (pozri II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020).

Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach
priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je
schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať
úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do základu

(pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021, rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn.
9Co/151/2018, 9Co/100/2020, 9Co/40/2024). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob
rozhodnutia súdu prvej inštancie v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca bol s
poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Cs.p. plne procesne úspešný čo do základu uplatneného nároku
náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu

závisela výlučne od úvahy súdu a preto správne súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).