Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522210320
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7522210320.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. C.
XXX/XX a 2/ D. E. F., nar. X.X.XXXX, bytom G. XX, obaja zast. JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou, so
sídlom Košice, Bajzova 2, proti žalovaným 1/ D. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. I. J., D. XXX/X, 2/ D. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom C. C. XXX/X a 3/ K. B., nar. XX.X.XXXX, bytom L., H. XXXX/XX, žalovaní zast.
Advokátska kancelária PIATNIK, s.r.o., so sídlom Levoča, Vysoká 425/71, IČO: 54915627, o určenie
neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalovaných proti rozsudku K3-6C/332/2022-152
z 8.3.2024 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

P r i z n á v a žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej tiež len „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že dôvody vydedenia žalobcov,
uvedené v závete a listine o vydedení z 19.4.2018 v notárskej zápisnici NZ 12507/2018 spísanej na
notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Ondova poručiteľkou D. B., rodenou I., ktorá zomrela XX.X.XXXX,
nie sú dané (výrok I.), závet, ktorý poručiteľka zriadila do notárskej zápisnice NZ 12507/2018 spísanej
na notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Ondova dňa 19.4.2018 je neplatný v časti, v ktorej sa žalobcom

nedostali ich dedičské podiely zo zákona (výrok II.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.).
Posledným výrokom (IV.) rozhodol, že žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 33,33 %.

2. Vyhovel takto čiastočne žalobe (okrem výroku III.), ktorú žalobcovia skutkovo odôvodnili tým, že sú
ako jeho pozostalé deti právnymi nástupcami nebohého A. B., syna poručiteľky D. B., C. I., ktorý zomrel
XX.XX.XXXX a zároveň vnúčatami poručiteľky D. B., C. I., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX. Stará

matka žalobcov, poručiteľka D. B., dňa 19.4.2018 na notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Ondova, spísala
formou notárskej zápisnice závet a listinu o vydedení, v ktorých vyhlásila, že pre prípad svojej smrti
odkazuje celý svoj hnuteľný, ako aj nehnuteľný majetok, ktorý bude mať ku dňu svojej smrti, žalovanej 1/
a zároveň žalobcov vydedila z dôvodov podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“). Podľa žalobcov k zhoršeniu vzťahov s ich starou matkou (poručiteľkou) došlo od júna
2010, kedy sa začalo súdne konanie o určenie neplatnosti darovacích zmlúv, ktoré iniciovala nebohá
matka žalobcov proti poručiteľke a otcovi žalobcov a v dôsledku smrti otca sa stali účastníkmi súdneho

konania žalobcovia. Mali za to, že skutočným dôvodom spísania listiny o vydedení bola osobná pomsta
a nevraživosť zo strany poručiteľky voči ich matke a následne aj voči nim, z dôvodu prehratého súdneho
sporu. O tom má svedčiť skutočnosť, že k spísaniu závetu a listiny o vydedení došlo len dva mesiace
po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,ktorým súd určil, že napadnuté darovacie zmluvy sú relatívne neplatné. Tvrdili, že poručiteľka nebola a
ani nemohla byť odkázaná na ich pomoc ako vnúčat, nakoľko aj podľa jej vlastných tvrdení, starostlivosť
o ňu v danom čase nepretržite zabezpečovala jej dcéra, žalovaná 1/ s rodinou a poručiteľka mala ďalšie

2 plnoleté deti, od ktorých možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci, a ktoré boli
plne spôsobilé jej zabezpečiť potrebnú pomoc. Poukázali na to, že pre dlhotrvajúci súdny spor došlo
k rapídnemu zhoršeniu ich vzájomných vzťahov s poručiteľkou a s ďalšou rodinou z otcovej strany, čo
následne viedlo k úplnému vzájomnému odcudzeniu. Za takých okolností nebolo možné spravodlivo
očakávať, že budú prejavovať opravdivý záujem o poručiteľku, pričom to bol dôsledok jej správania

sa. Nie je naplnený zákonný dôvod vydedenia, ak neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa je
vyvolané samotným poručiteľom.

3.Žalovaníuviedli,žežalobupovažujúvplnomrozsahuzanedôvodnú,založenúnalživýchvyjadreniach
a špekuláciách žalobcov. Opísali vzniknutú situáciu v rodine zo svojho hľadiska, pričom ich vyjadrenia
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne reprodukoval.

4.Súdprvejinštanciepovykonanídokazovaniaustálilskutkovýstav,podľaktoréhožalobcoviasúvnukmi
poručiteľky D. B., deti nebohého A. B. staršieho, ktorý bol synom poručiteľky a zomrel XX.XX.XXXX a
žalovaní sú deťmi poručiteľky D. B., ktorá zomrela XX.X.XXXX. Poručiteľka D. B. dňa 19.4.2018 spísala
formou notárskej zápisnice závet a listinu o vydedení, ktorými pre prípad smrti odkázala všetok majetok

dcére D. G., žalovanej 1/ a žalobcov, ako deti jej nebohého syna A. B., vydedila podľa § 469a ods. 1
písm. a/ a b/ OZ z dôvodu, že trvalo o ňu neprejavujú opravdivý záujem a neposkytujú jej pomoc, hoci
ju potrebuje. Poručiteľka podľa ust. § 469a ods. 2 OZ v listine o vydedení výslovne určila, že dôsledky
vydedenia sa v zmysle § 473 ods. 2 OZ vzťahujú aj na prípadných potomkov žalobcov a to z dôvodu,
že žalobcovia s ňou viac ako 8 rokov neudržiavali kontakt, nenavštevovali ju, ani pri príležitosti sviatkov,

neposkytli jej pomoc, hoci ju potrebovala a nezaujímali sa o jej zdravotný stav. Jediný kontakt s nimi mala
v spojitosti so súdnym konaním, v ktorom bola účastníčkou, pričom žalobcovia sa k nej správali urážlivo
a s osočovaním. V závere konštatovala, že žalobcovia nemali záujem o jej osobu a nie je morálne, aby
boli jej dedičmi.

5. Vzhľadom na existenciu uvedených listín v dedičskom konaní po poručiteľke, ktoré sa viedlo na
Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 12D/368/2022, súd uznesením z 21.11.2022 odkázal
účastníkov - žalobcov, aby v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia podali na
Okresný súdu Košice - okolie žalobu o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení z titulu popretia
vydeďovacích dôvodov, t. j. že dôvody vydedenia, ktoré poručiteľka uviedla v závete a listine o vydedení

sa nezakladajú na pravde a že vôľa poručiteľky nebola slobodná a vážna.

6. Súd ďalej zistil, že žalobcovia ako deti bývali so svojimi rodičmi pár rokov v spoločnej domácnosti
s poručiteľkou v Rozhanovciach, keď sa presťahovali do bytu, chodili do Rozhanoviec cez víkendy a
počas prázdnin, žalobcovia poručiteľku navštevovali aj cez Vianoce, gratulovali jej k sviatkom. Vzťahy

v rodine boli štandardné, situácia sa začala zhoršovať okolo rokov 2002 - 2004, keď sa žalovaný 2/
rozviedol a odišiel z domu. Medzi rodičmi žalobcov a žalovanými začali spory ohľadom darovacích
zmlúv a otázky vyplatenia náhrady ich otcom za získané nehnuteľnosti v roku 1990, čo vyústilo až do
sporu 11C/137/2010, kde stáli rodičia žalobcov proti poručiteľke (otec žalobcov síce vystupoval na strane
žalovaných, ale so žalobou od počiatku súhlasil a žiadal jej vyhovieť). Žalobcovia vzhľadom na svoj

vek spočiatku situáciu ohľadom rodinných sporov nesledovali. Matka žalobcov E. B. proti poručiteľke
a svojmu manželovi A. B. st., iniciovala v roku 2010 súdne konanie o určenie neplatnosti darovacích
zmlúv z rokov 2006 a 2010, ktorými A. B. st. daroval nehnuteľnosti (dom v Rozhanovciach) poručiteľke,
bez vedomia svojej manželky E. B., ktorá tvrdila, že tieto patrili do ich bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. A. B. st. nehnuteľnosti nadobudol počas trvania manželstva s E. B. do výlučného vlastníctva

v roku 1990 od ostatných podielových spoluvlastníkov, s tým, že mal prevziať opateru o poručiteľku.
V spore sp. zn. 11C/137/2010 v spojení s konaním na odvolacom Krajskom súde v Košiciach sp.
zn. 3Co/410/2016 bola úspešná matka žalobcov, keď súd právoplatne určil, že darovacie zmluvy sú
neplatné. V uvedenom konaní poručiteľka uviedla, že jej zdravotný stav sa za posledné tri roky zhoršil
a je viac menej odkázaná na opateru detí bývajúcich mimo C.. V tomto konaní sp. zn. 11C/137/2010

po smrti A. B. st., zomrelom 25.12.2014, vstúpili na jeho miesto ako žalovaní do sporu jeho deti -
žalobcovia v tomto spore. V dôsledku tohto sporu sa vzťahy v rodine zhoršili, spory prebiehali najmä
medzi matkou žalobcov a poručiteľkou a z tohto dôvodu mala poručiteľka lepšie vzťahy s ostatnými
vnučkami a vnukmi ako so žalobcami. Od augusta 2014 žila poručiteľka v spoločnej domácnosti sosvojou dcérou žalovanou 1/ v Spišskej Novej Vsi, predtým sa poručiteľka u nej zdržiavala počas zimy
aby ušetrila na kúrení, navštevovala ju aj viackrát týždenne, cestovala za ňou vlakom. O zdravotnom
stave poručiteľky mali žalobcovia len sprostredkované vedomosti od ostatných rodinných príslušníkov.

Od začatia súdneho sporu poručiteľka nežiadala žalobcov o pomoc, ich kontakty boli od roku 2010
minimálne, nepozývali sa na oslavy, negratulovali si navzájom k sviatkom. Komunikácia prebiehala
najmä prostredníctvom žalovanej 1/, v osobnom kontakte boli maximálne 4-5x za rok, keď sa poručiteľka
zdržiavalavRozhanovciach.Žalobcasavdospelostizdržiavalvzahraničí,neskôrpracovalvkamiónovej
firme, pred smrťou rodičov o nich zabezpečoval starostlivosť. Poručiteľka ho presviedčala, že za zlé

vzťahy v rodine môže jeho matka, čo mu bolo nepríjemné a vzhľadom na rodinnú situáciu kontakt
s poručiteľkou nevyhľadával. Poručiteľka navštívila otca žalobcov pred jeho smrťou, prišla aj na jeho
pohreb, žalobcovia sa pohrebu poručiteľky nezúčastnili, nenavštívili ju ani pred smrťou, pričom tvrdili, že
sanedozvedeli,žetátoichchcelapredsmrťouvidieť.Žalobkyňa2/uviedla,žepozvalaporučiteľkuvroku
2008 na svoje promócie, ktorých sa táto napokon nezúčastnila, pretože jej podľa tvrdenia žalovaných
na poslednú chvíľu bol odrieknutý odvoz. Na svoju svadbu v septembri 2012 žalobkyňa 2/ poručiteľku

nepozvala, čo odôvodnila situáciou v rodine a obmedzenou kapacitou svadobnej sály. Z výpovede
svedkyne D. M., dcéra žalovanej 1/, ktorá trávila s poručiteľkou posledné roky pred smrťou veľa času,
keďže bývali v spoločnej domácnosti v H. I. J. vyplynulo, že poručiteľku trápili zlé vzťahy so žalobcami.

7. Na zistený skutkový stav súd aplikoval § 460, § 461, § 469a ods. 1 - 3, § 473 ods. 1, 2, § 479, § 39,

§ 40a OZ, § 194 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP“) CMP, § 137 písm. d/ CSP.
Žalobu v bodoch I. a II. petitu žaloby v tomto konaní právne posúdil ako žalobu podľa § 137 písm. d/
CSP o určenie právnej skutočnosti, ktorá je prípustná, ak to ustanovuje osobitný predpis, ktorým je v
tomto prípade § 194 ods. 1 CMP. Žalobu preto s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia vyhodnotil
ako procesne prípustnú. Rozviedol teoreticko-právne úvahy o zákonných podmienkach vydedenia,

odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/109/2010 a vychádzajúc z výsledkov
dokazovania uzavrel, že žalobcovia neboli s poručiteľkou v kontakte dlhšie obdobie pred jej smrťou, o
jej zdravotný stav sa nezaujímali, ani ním neboli oboznamovaní, či už poručiteľkou alebo inými členmi
rodiny. Poručiteľka ani žalovaní žalobcov v súvislosti s jej zdravotným stavom nežiadali o pomoc.
Poručiteľka nebola na pomoc žalobcov odkázaná, starostlivosť o ňu zabezpečovali jej deti - žalovaní,

najmä žalovaná 1/ s rodinou. Žalobcovia vedeli, že sa žalovaná zdržiava v spoločnej domácnosti so
žalovanou 1/, majúc za to, že je to ich spoločná vôľa s tým, že nemali dôvod pochybovať o tom, že
je o poručiteľku dobre postarané. Súd mal vzhľadom na tieto skutočnosti za to, že nebol naplnený
dôvod vydedenia predpokladaný § 469a ods. 1 OZ. Vzťahy medzi žalobcami a ich rodičmi na jednej
strane a poručiteľkou na druhej strane, neboli od počiatku ideálne a spory medzi rodičmi (najmä matkou)

žalobcov a poručiteľkou začali v čase, keď ich žalobcovia vzhľadom na svoj vek a rozumové schopnosti,
nemohli ovplyvniť. Napriek tomu sa navzájom stretávali, komunikovali spolu, gratulovali si k sviatkom až
do podstatného zhoršenia vzťahov, ku ktorému došlo v priebehu sporu sp. zn. 11C/137/2010, kde boli
rodičia žalobcov s poručiteľkou viackrát na súdnych pojednávaniach vo vzájomnom konflikte, vypovedali
proti sebe. Žalobcovia spor sp. zn. 11C/137/2010 neiniciovali, spočiatku sa o neho ani nezaujímali. Po

smrti ich otca v decembri 2014 nastúpili ako potomkovia do prebiehajúceho sporu na jeho miesto a v
spore zotrvali na jeho predošlých stanoviskách. Súd nezistil, aby sa žalobcovia správali voči poručiteľke
urážlivo, osočovali ju, teda takým spôsobom, ktoré by bolo možné definovať ako v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobcovia takéto konanie popierali a žalovaní ho nepreukázali. Poručiteľka v rozhodnom
období (8 rokov pred spísaním zápisnice o vydedení) neprejavovala opravdivý záujem o žalobcov,

ani žalobcovia o poručiteľku. Poručiteľka neprišla na promócie žalobkyne, na ktoré bola pozvaná a
svoju neprítomnosť žalobkyni nevysvetlila. To, že žalobcovia neprišli na pohreb poručiteľky nemôže byť
dôvodom na ich vydedenie, lebo pohreb bol až po ich vydedení. Vzhľadom na prebiehajúci spor sa
zhoršili vzťahy medzi žalobcami a aj so zvyšnou časťou rodiny ich otca - so žalovanými. Poručiteľka im
sporvytýkala,konverzácianarodinnýchstretnutiachsatýkalaprebiehajúcehosporu,pretobolologickým

vyústením zminimalizovanie vzájomných stretnutí. Žalobcovia sa v spore s poručiteľkou postavili na
stranusvojichrodičov,čosúdnevyhodnotilakorozporsdobrýmimravmi,keďžeišloprenichonajbližších
rodinných príslušníkov, blízke osoby. Spor skončil v prospech ich matky, v neprospech poručiteľky.
Zo zisteného skutkového stavu súd nemal za preukázané, ani to nebolo tvrdené, že by žalobcovia
mali vedomosť o tom, že poručiteľku ich vzájomný vzťah trápi. Žalobcov nekontaktovala ani ona, ani

žalovaná 1/. Žalobcovia sa až po smrti poručiteľky dozvedeli o tom, že sa s nimi chcela ešte pred
smrťou stretnúť. Posledné stretnutia žalobcov a poručiteľky sa končili konfliktne kvôli prebiehajúcemu
sporu. Súd uveril tvrdeniam žalobcov, že chceli týmto konfliktom predchádzať, a preto vzájomné
vzťahy minimalizovali. Neprejavenie záujmu žalobcov o poručiteľku považoval súd za nezavinený. To,že žalobcovia neprejavovali o poručiteľku opravdivý záujem, bolo dôsledkom dlhé roky prebiehajúcej
rodinnej situácie a nezáujmom samotnej poručiteľky o žalobcov. Daný skutkový stav súd vyhodnotil tak,
že nebol daný dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 2 OZ. Zo strany žalobcov neboli naplnené dôvody

na ich vydedenie poručiteľkou podľa § 469a ods. 1 písm. a/, b/ OZ preto žalobe v časti petitu II. vyhovel.
Keďže súd určil, že dôvody vydedenia žalobcov nie sú dané, žalobcovia sú zákonnými dedičmi, súd
vyhovel aj petitu v časti I a určil, že závet poručiteľky je neplatný v časti, v ktorej sa žalobcom nedostali
ich dedičské podiely zo zákona tak, ako to predpokladá § 479 OZ. Napokon súd zamietol žalobu v časti,
v ktorej sa domáhali, že sú neopomenuteľnými dedičmi po poručiteľke, pretože na takomto určení

nemali naliehavý právny záujem, neboli notárom odkázaní na podanie takejto žaloby, ktorá nevyplýva
ani z osobitného predpisu a výroky I. a II. rozsudku predstavujú dostatočný a úplný podklad pre ustálenie
okruhu dedičov a veľkosť ich dedičských podielov v dedičskom konaní.

8. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a v spore úspešnejším žalobcom priznal
voči žalovaným pomernú časť náhrady trov konania. Predmetom sporu boli tri nároky o určenie, pričom

súd dvom z nich vyhovel a jeden nárok zamietol. Žalobcovia mali úspech v 2/3 a žalovaní mali úspech v
1/3 sporu. Číselným vyjadrením súd po odpočítaní úspechu žalovaných od úspechu žalobcov (2/3 - 1/3
= 1/3, čo predstavuje 33,33 %) dospel k záveru, že žalobcovia majú proti žalovaným nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 33,33 %.

9. Rozsudok vo výrokoch I., II. a IV. napadli včas podaným odvolaním žalovaní z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie alebo zmenil rozsudok tak, že žalobu
zamietne a prizná im náhradu trov celého konania. Vytkli súdu, že sa nedostatočne zaoberal všetkými
relevantnými dôkazmi, keď v rozhodnutí chýbajú závery o tom, ako vyhodnotil svedeckú výpoveď L. D.
M., vnučky poručiteľky a dcéry žalovanej 1/, ktorá sa vyjadrila k charakteru nebohej poručiteľky, k jej

vzťahom k deťom a ostatným vnúčatám, vzájomnému vzťahu medzi poručiteľkou a žalobcami a k ich
správaniu sa k poručiteľke počas jej života, k poskytovaniu pomoci poručiteľke zo strany žalobcov,
k prejavovaniu opravdivého záujmu žalobcov o poručiteľku, ako aj k tomu, že poručiteľka nedala sama
svojím správaním príčinu k tomu, že o ňu žalobcovia neprejavovali záujem a neposkytovali pomoc.
Rozsudok je preto nepreskúmateľný. K dôvodu vydedenia podľa § 469a písm. a/ OZ, k neposkytovaniu

pomoci poručiteľke, uviedli, že poručiteľka ani žalovaní žalobcov v súvislosti s jej zdravotným stavom
nežiadali o pomoc, lebo žalobcovia o svoju babku absolútne neprejavovali žiaden záujem, a to už
v období predtým, ako starostlivosť o poručiteľku prevzala v plnej miere žalovaná 1/ (od leta 2014).
Dovtedy poručiteľka žila v dome v Rozhanovciach, ktorého výlučným vlastníkom bol otec žalobcov.
Žalobcom, ktorí bývali od bydliska poručiteľky len 10 km, v tom čase nič nebránilo aby z vlastnej

iniciatívy prišli raz za čas ku svojej babke na návštevu a aby sa jej opýtali, či nepotrebuje nejakú pomoc.
Poručiteľka od nich neočakávala pomoc v takom rozsahu ako od svojich detí, od žalobcov sa jej však
nedostalo absolútne nijakej pomoci. K dôvodu vydedenia podľa § 469a písm. b/ OZ poukázali na to,
že pri posudzovaní naplnenia tohto dôvodu hrá významnú úlohu kvalita vzťahov medzi poručiteľom
a potomkom. Opäť poukázali na svedeckú výpoveď vnučky poručiteľky, podľa ktorej bola poručiteľka

zbožná, obetavá, pracovitá, mala dobré vzťahy so všetkými svojimi 4 deťmi ako aj vnúčatami, o ktoré
sa aktívne zaujímala a milo sa k nim správala. Povaha a charakter poručiteľky nepredstavovali pre
žalobcov ako jej vnúčatá žiadnu prekážku pre udržiavanie úprimného vrúcneho vzťahu. Svedkyňa M.
uviedla, že žalobcovia boli už v mladosti voči svojej babke odmietaví. Tvrdili, že nezáujem o poručiteľku
v období pred rokom 2010, teda pred začatím súdneho sporu medzi matkou žalobcov a poručiteľkou,

ilustrujesprávaniežalobkyne,ktorábolaúplneľahostajnávočiúčastiporučiteľkynajejpromóciách,ktorá
sa tam nie z vlastnej viny nemohla dostať. Ignorantský prístup žalobkyne k poručiteľke sa prejavil aj
pri prípravách na svadbu žalobkyne, keď zatajila pred poručiteľkou dátum svadby. Žalobcovia žiadnym
spôsobom nepreukázali, že by prejavovali snahu o udržiavanie pravidelného kontaktu, či už osobného
alebo aspoň telefonického s poručiteľkou, neopomínajúc gratulácie k osobným sviatkom. Nie sú

pravdivé tvrdenia žalobcov, že nemali vedomosť, že poručiteľka mala telefón, táto žalobcovi gratulovala
k jeho 30.-tym narodeninám a sám žalobca ju kontaktoval až po smrti svojho otca, keď jej oznámil
jeho úmrtie. Zopakovali, že napriek vzdialenosti to bola rodina žalovanej 1/, vrátane vnúčat, ktorá bola
poručiteľke nápomocná. V konaní nebolo preukázané, že by to bola poručiteľka, ktorá by akokoľveksvojím správaním dala žalobcom dôvod k neprejavovaniu záujmu o jej osobu. Svedkyňa M. vypovedala,
že poručiteľka až do konca svojho života prejavovala o žalobcov úprimný záujem a trápila sa, že tento
záujem nebol z ich strany opätovaný. Boli to žalobcovia, ktorí sa správali k poručiteľke neúctivo, hrubo,

vulgárne. Neúčasť žalobcov na pohrebe poručiteľky je jasným dôkazom toho, že s ňou nemali ani len
formálnyvzťah.Malizato,žeiniciatívapriudržiavanívzájomnýchvzťahovmalavychádzaťskôrzostrany
žalobcov, vzhľadom na vek poručiteľky, na jej zdravotný stav a aj na obmedzené schopnosti ovládať
mobilný telefón, keďže vedela hovory len prijímať. Minimálne od roku 2008 (promócie žalobkyne) až do
smrti poručiteľky v roku 2019 žalobcovia neprejavovali o poručiteľku absolútne žiadny záujem, sami ju

aktívne nekontaktovali, nezúčastňovali sa na jej oslavách, životných jubileách ani jej pri ich príležitosti
telefonicky negratulovali.

10. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie pokladajú
za vyčerpávajúci, správne skutkovo a právne zdôvodnený. Navrhli ho v napadnutých výrokoch potvrdiť.
Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne M., poukázali na to, že táto sa vyjadrila iba k tomu, čo počula od

poručiteľky a v prevažnej väčšine svojej výpovede uvádzala iba svoje úvahy, morálne hodnotiace
úsudky, ktoré nie sú pre vec relevantné. V neposlednomn rade ide o dcéru žalovanej 1/, a preto má
na výsledku sporu záujem. Svedkyňa veľmi dramaticky popisovala situácie, ktoré sa mali odohrať pre
rokmi, dokonca v čase, keď bola ešte dieťa, na udalosti, ktorých sa týkali neskôr kladené otázky si
však nespomínala, resp. vypovedala vágne, neurčito. Námietku nepreskúmateľnosti súdneho rozsudku

pokladajú za nedôvodnú. Nie je pravdou, že poručiteľka nerobila rozdiely medzi deťmi, poukázali na
výpoveď svojej matky 4.12.2012 v konaní sp. zn. 11C/137/2010 a tvrdili, že už tu svedkyňa zámerne
fabulovala skutočnosti a uvádzala ich účelovo v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Poručiteľka vždy
mala nadštandardný vzťah k žalovanej 1/ u ktorej napokon aj bývala a aj so svedkyňou. Vzťah ako
svedkyňa popísala ich vzťah k poručiteľke, je vyslovene účelový. Dali do pozornosti, že svedkyňa

dramaticky a zveličene hovorila o tom, čo si poručiteľka myslela alebo ako sa cítila, čo nie je zmyslom
ani účelom svedeckej výpovede. Prejav svedkyne na pojednávaní a jej ďalšie odpovede na konkrétne
otázky vzbudzovali dojem účelového a vopred pripraveného prejavu. Popreli aby niekedy na poručiteľku
kričali alebo jej vulgárne nadávali. Uviedli, že poručiteľka bola schopná telefonovať, lebo samotná
svedkyňauviedla,ževolalasvojimdeťom,noimnetelefonovalaaniimniktojejtelefónnečísloneoznámil.

Poručiteľka nebola odkázaná na ich pomoc, nikdy ich ani o pomoc nepožiadala. Poručiteľka v dôsledku
vedeného súdneho sporu na nich reagovala úplne inak ako opisovala svedkyňa, dokonca sa ich pýtala,
načo k nej vlastne chodia, ich prítomnosť nevyhľadávala, nezavolala ich k sebe, a preto vzájomné
vzťahy ochladli. Poručiteľka o kontakt s nimi nestála, aj keď s ňou pred začatím súdneho sporu mali
pekné vzťahy. Zopakovali skutočnosti týkajúce sa neúčasti poručiteľky na promóciách žalobkyne a na

jej svadbe. Trvali na tom, že o poručiteľku záujem prejavovali, ale vždy keď ju navštívili, buď sa venovala
súdnemu konaniu, buď im nevenovala pozornosť, alebo nebola doma, pretože čas trávila so žalovanou
1/ a jej dcérou, čo potvrdila aj svedkyňa, keď vypovedala, že poručiteľka k nim chodievala na otočku
dva aj viackrát týždenne. Nebolo sporné, že poručiteľka na ich pomoc odkázaná nebola a nikdy ich
o pomoc ani nepožiadala. V dôsledku súdneho sporu sa zmenil vzťah poručiteľky k nim, ochladol

v dôsledku vypätých a negatívnych vzťahov k ich matke, čo sa potom odzrkadlilo aj na tom, ako voči
ním vystupovala, keď k nej osobne prišli. Závet, ktorý poručiteľka spísala vychádzal výlučne z toho, že
súdny spor prehrala, v dôsledku čoho u nej vyeskalovali negatívne emócie. Nezáujem prišiel práve od
poručiteľky a v dôsledku jej vzťahu s ich matkou sa z jej strany deformoval aj vzťah k nim, hoci za nič
nemohli. Svedkyňa netvrdila, že poručiteľka o nich prejavovala aktívny záujem alebo vyvinula snahu

smerujúcu k tomu, aby s ňou trávili viac času. Zdôraznili, že poručiteľka nebola odkázaná na ich pomoc
aj podľa jej vlastných tvrdení, pričom odkázali na jej odvolanie voči rozsudku sp. zn. 11C/137/2010,
podľa ktorého posledných 4-5 rokov pred smrťou poručiteľka už bývala u žalovanej 1/. Do toho času
žalovaní nemohli mať vedomosť o ich návštevách poručiteľky, hoci sa k nim vyjadrujú. Poručiteľka
od nich pomoc ani nikdy nežiadala. Poukázali na to, že žalovaní svoju procesnú obranu zakladajú

iba na výpovedi svedkyne M., ktorá účelovo opísala skutočnosti, kde väčšina pozostávala z dojmov
a pocitov svedkyne, resp. z popísania udalostí (promócie, svadba) bez toho, aby na nich bola prítomná.
Sprostredkované tvrdenia svedkyne nemôžu byť relevantným dôkazom toho, ako sa udalosti odohrali.
Zdôraznili kontext vzťahov v rodine počas súdneho konania. Žalovaní nepredložili ani jeden dôkaz a ani
svedkyňa nevysvetlila, v čom vzhliadli snahu poručiteľky a jej úprimný záujem o nich ako aj to, že tento

záujem nebol z ich strany opätovaný. Tvrdili, že nemali čo opätovať, keďže zo strany poručiteľky žiaden
adresný záujem neprišiel – s výnimkou jednej gratulácie k narodeninám ich nikdy nezavolala, nepozvala
k sebe, nepožiadala ich aby jej pomohli, aby s ňou trávili čas, nikdy ich neprišla navštíviť ani ich inak
nekontaktovala, ani im len nepozdravila na pohrebe ich otca.11. V replike žalovaní odkázali na svoje predchádzajúce skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu,
uviedli, že svedkyňa podrobne opísala charakter poručiteľky, jej vzťahy k vnúčatám ako aj k žalobcom

a ich správanie k nej, opísala konkrétne situácie a jej hodnovernosť neznižuje fakt, že je dcérou
žalovanej 1/. Svedkyňa vo výpovedi len opísala, čo sa pri rozhovoroch s poručiteľkou dozvedela o jej
postoji ku žalobcom, že voči nim neprechovávala nenávisť a nezáujem zo strany žalobcov ju trápil.
Žalobcovia boli povinní preukázať, že dôvody pre vydedenie nie sú dané ale okrem poukazovania na
predchádzajúce súdne konanie neprodukovali v konaní už iné dôkazy a je zrejmé, že svoje účelové

tvrdenia jednoducho nevedia preukázať. Poručiteľka nedala sama svojím správaním príčinu k tomu, že
o ňu žalobcovia neprejavovali záujem a neposkytovali pomoc – žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne
konanie poručiteľky, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi a ktoré by zakladalo relevantný dôvod
pre zhoršenie vzájomných vzťahov a pre následné neprejavovanie záujmu o svoju babku.

12. Žalobcovia reagovali podaním, v ktorom zotrvali na skôr uvedených skutočnostiach. Uviedli, že

svedkyňa sa vie vyjadriť iba ku obdobiu, kedy už poručiteľka bývala u žalovanej 1/, čo bolo v čase, kedy
už vzájomné vzťahy s poručiteľkou kvôli súdnemu sporu výrazne ochladli. Zopakovali, že poručiteľka
spísala závet, ktorým ich vydedila iba dva mesiace od právoplatnosti rozsudku, ktorým súd vyhovel
žalobe ich matky proti poručiteľke a žalovanej 1/, ktorá manipulovala nielen poručiteľkou ale aj ich otcom
za účelom podpisu darovacích zmlúv k nehnuteľnosti, nakoľko v tom videla vlastný prospech.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a
contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú

procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 13.2.2025 o 10.25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý (§
379 CSP), nadobudol právoplatnosť (§ 227 ods. 1 CSP a ust. § 367 ods. 1 a contrario CSP), a preto
nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

16. Žalovaní namietali podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,

právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť, t.j. keď
súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie (dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené

ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového stavu,
pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v odôvodnení
rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod dané
zákonnéustanovenie,akototoustanovenieinterpretovalaaplikovalnaprávnyvzťah,ktorýjepredmetom
konania. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné

návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do
procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru
porušenia práva na spravodlivý proces.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu a pod.).

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

20.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

21. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu

spisového materiálu v rozsahu odvolacích námietok žalovaných (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a žalovanými uplatnené odvolacie
dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.

22. Odvolatelia neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre nich ako
žalovaných privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho
posúdenia veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý
sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

23. Súd prvej inštancie logicky, vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup
a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako po stránke
skutkovej, tak aj po právnej stránke. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje odpovede na
všetky podstatné argumenty, uvádzané žalovanými v odvolaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.24. Odvolací súd sa vzhľadom na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie s
týmtovplnomrozsahustotožňuje,konštatujesprávnosťjehodôvodov,odkazujenaň,pretohoneopakuje
v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) .

25. Žalovaní v odvolaní prehodnocujú, spochybňujú a vytýkajú spôsob vyhodnotenia dôkazov, najmä
svedeckej výpovede L. M., o ktorej tvrdia, že sa ňou súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Podrobne
namietajú závery vyplývajúce z jednotlivých bodov odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a
naznačujú vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania, na ktorom založili svoj názor na právne

posúdenie sporu smerujúce k ich úspechu v spore a tvrdia, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
došlo nesprávnym vyhodnotením dokazovania, nesprávnym zistením skutkového stavu a tým, že súd
prvej inštancie nevzal do úvahy nimi namietané skutočnosti. Treba si však uvedomiť, že sporové konanie
jekonaním,vktoromvždyprotisebestojadvestrany,ktorýchtvrdeniaazáujmysúvzásadeprotichodné,
úlohasúdujeprávevtom,abynazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveruo(ne)preukázanosti
tvrdení tej ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana

v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata odvolania a jeho dôvodov nemôže byť založená
na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia
neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu námietky žalovaných sú len polemikou so spôsobom vyhodnotenia
vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§
132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). O tom, ktoré
z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
a nie účastníkov konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp.
zn. 3Co5/2009, 3Cdo 80/2009).
27. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti,

o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za
pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým
dôkazompriznávalvyššiupravdivostnúhodnotualebonaopak,určitýmdôkaznýmprostriedkomdôkaznú
silu úplne alebo sčasti odopieral. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich

zhodnotením jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti
dôkazov, ku ktorým súd dospel, preto nepredstavujú akt ľubovôle súdu, a nie sú ani vecou púheho
osobného dojmu či všeobecnej úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti (ne/vieryhodnosti)
účastníckej alebo svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho
z posúdenia objektívnych skutočností vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne

prejednávanej veci, ako napríklad z rozporov vo výpovedi strany, svedka, ako aj z rozporov medzi
výpoveďou strany, svedka (jej obsahom) a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z
jeho osobného (nie však z všeobecne postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na
konaní a pod.

28. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v neprospech
žalovaných. Aj keď v odvolaní žalovaní rozporujú takéto vyhodnotenie dokazovania, podľa názoru
odvolacieho súdu v posudzovanej veci súd prvej inštancie pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy
iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov nie jelogický rozpor, jeho úvaha nebola svojvoľná či neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci
z predmetu sporu.

29. Odvolací súd má v okolnostiach konkrétnej veci za to, že úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil
výpovede strán, svedkyne a listinné dôkazy nebola svojvoľná, či neprimeraná, ale mala racionálny
podklad vychádzajúci z predmetu sporu.

30. Žalovaní namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný. Je potrebné uviesť, že

právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základne právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,
II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Z práva na spravodlivý súdny proces pre
procesnú stranu však nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich
zrozumiteľnosťivšeobecnúinterpretačnúpresvedčivosť.Súdprvejinštanciejasneadostatočnevysvetlil

právne dôvody, pre ktoré žalobe v odvolaním napadnutých výrokoch vyhovel a závery, ktoré prijal,
primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

32. V preskúmavanej listine o spísaní závetu a o vydedení N 232/2018, Nz 12507/2018 z 19.4.2018
na notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Ondova ako dôvod vydedenia žalobcov je uvedené, že D. B., nar.
XX.X.XXXX podľa § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka vydeďuje deti svojho nebohého
syna A. B. a to A. B., nar. XX.X.XXXX a E. F., C. B., nar. X.X.XXXX z dôvodu, že trvalo neprejavujú
o ňu opravdivý záujem, ktorý by ako jej potomci mali prejavovať, neposkytujú jej pomoc, ktorú od nich

ako vnúčat možno požadovať, už viac ako osem rokov s ňou neudržiavajú žiaden kontakt, nenavštevujú
ju a to ani pri sviatkoch, neposkytujú jej žiadnu pomoc napriek tomu, že takúto pomoc potrebuje.
Nezaujímajú sa ani o jej zdravotný stav ani či potrebuje nejakú pomoc. Jediný kontakt s jej vnúčatami
je spojený so súdnym konaním, ktorého sú všetci účastníkmi a kde sa stretli, avšak jej vnúčatá sa j nej
správali urážlivo a s osočovaním. Jej vnúčatá A. B. a E. F. nemajú záujem o jej osobu, a preto má za to,

že nie je morálne, aby boli jej dedičmi. D. B., nar. XX.X.XXXX pre prípad svojej smrti všetok svoj hnuteľný
a nehnuteľný majetok, ktorý bude mať ku dňu smrti, odkázala svojej dcére D. G., nar. XX.X.XXXX.33. Podľa ustálenej judikatúry o neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písmene a/
ustanovenia § 469a ods. 1 OZ pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v
chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom

na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane
poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom
prípade posudzovať osobitne. Tento predpoklad je naplnený len vtedy, ak pomoc v uvedených životných
situáciách bola potrebná a za danej situácie sa správanie javí ako správanie v rozpore s dobrými
mravmi. K naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý

možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii (dedič mu neposkytol pomoc
v iných závažných prípadoch, napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku
zásahom tretích osôb). Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej
možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a
poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri
odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi

potrebnú pomoc poskytovať, teda, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka,
alebo vzdialenosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 109/2010). Takisto nemožno
akceptovať vydedenie, ak potomok nemal vedomosť o existencii potrebnej pomoci.

34. V okolnostiach konkrétne prejednávanej veci preto nemožno opomenúť, že v rozhodnom období,

teda pred spísaním závetu a listiny o vydedení v apríli roku 2018 (viď rozsudok NS SR sp. zn.
6Cdo/98/2018 z 24.6.2020, podľa právnej vety ktorého dôvod vydedenia musí existovať už v čase pred
prejavom poručiteľovej vôle o vydedení, a teda pri posúdení, či sú dané dôvody pre vydedenie sú
rozhodujúce len okolnosti, ku ktorým došlo v čase pred spísaním listiny o vydedení) poručiteľka už od
roku2014bývalaužalovanej1/(ajpredtýmtočasomsaunejčastozdržiavala,čomedzistranaminebolo

sporné), ktorá jej podľa vlastného vyjadrenia reálne poskytovala pomoc, ktorá bola pre poručiteľku
objektívne nutná a vzhľadom na to, že poručiteľka u nej bývala, mala na to lepšie podmienky ako
žalobcovia. Nebolo sporné, že poručiteľke poskytovala pomoc aj pred rokom 2014, pretože poručiteľka
prirodzene inklinovala k nej ako svojej jedinej dcére, v ktorej domácnosti sa dobre cítila, o čom svedčí
skutočnosť, že často k nej do H. I. J. cestovala a to už v období pred rokom 2010. V konaní nebolo

zistené, že by sa poručiteľka v čase spred spísaním sporných listín ocitla v takej životnej situácii, že by
potrebovala alebo požiadala o pomoc žalobcov a títo by ju odmietli, resp. že potrebovala pomoc výlučne
od žalobcov a títo jej nevyšli v ústrety. Je potrebné poukázať aj na to, že vzájomné vzťahy žalobcov
a poručiteľky nemožno posudzovať izolovane ale v kontexte s celkovými vzájomnými vzťahmi v rodine
v rozhodnom období a z okolností konkrétnej veci vyplýva, že žalobca v rozhodnom čase zabezpečoval

starostlivosť o vlastných rodičov.

35. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b/ tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie
opravdivého záujmu potomka o poručiteľa, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a
potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného,

formálneho.Existenciutakéhotokvalifikovanéhovzťahumožnovyvodiťzrozličnýchvonkajšíchprejavov,
napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a
pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený,
nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za
ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa

nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu
bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Jedným z hľadísk, ktoré
treba pri tomto dôvode vydedenia vždy skúmať je to, či teda potomok poručiteľa mal reálnu možnosť
o poručiteľa prejavovať skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, t.j., či poručiteľ mal

záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy; vydedenie prichádza totiž
do úvahy iba tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka
osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, teda, či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať
a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, pričom nejde o situáciu, kedy je mu takýto stav ľahostajný,
príp., kedy k nemu sám aj podstatne prispel. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba

posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale
neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka,
nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom
na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sanejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 173/96).

36. V prejednávanej veci poručiteľka, ako bolo už vyššie uvedené, bývala od roku 2014 v Spišskej Novej
Vsi u svojej dcéry, ktorá spolu s poručiteľkou bola od roku 2010 v spore so žalobcami (ich právnymi
predchodcami), čo sa logicky prejavilo v ich vzájomných vzťahoch. Nebolo v konaní preukázané, že
poručiteľka v čase, kedy už bývala u svojej dcéry mala snahu stretnúť sa so žalobcami a vyvinula v tomto
smere nejakú aktivitu, netelefonovala im (s výnimkou jedného prípadu v roku 2012, kedy mal žalobca 30

rokov), vzájomný kontakt bol obmedzený až negovaný z jednej aj z druhej strany, čo vyplynulo zo sporu
o neplatnosť darovacích zmlúv, do ktorého žalobcovia vstúpili po smrti svojho otca. Aj keď žalovaná 1/
a jej dcéra svedkyňa M. uviedli, že nebránili žalobcom, aby navštívili svoju starú matku – poručiteľku,
so zreteľom na konkrétne prebiehajúci spor a vyhrotené vzťahy bolo zo strany žalobcov zrejmé, že bez
výslovného pozvania, resp. jasne prejavenej žiadosti ich starej matky, do domu žalovanej 1/ nepôjdu.
Nebolo v konaní preukázané, že samotná poručiteľka ich chcela vidieť, stretnúť, že niečo pre to urobila

a to z dôvodu, že vzájomný vzťah bol dlhodobo narušený pre prebiehajúci súdny spor. Takisto nebolo
preukázané, že poručiteľka o príbuzenský vzťah k týmto svojím vnúčatám skutočne stojí a že jej nie sú
ľahostajní. Skôr je uveriteľné, že nielen žalobcovia sa z dôvodu vznikajúcich konfliktov a hádok vyhýbali
stretnutiu s poručiteľkou, a na druhej strane ani poručiteľke nechýbali stretnutia s nimi a nevyhľadávala
ich.

37. Svedkyňa M., na ktorej výpoveď žalovaní poukazujú, popísala udalosti zo svojho subjektívneho
pohľadunepochybneovplyvnenéhoblízkympríbuzenskýmvzťahomsožalovanou1/,ktorájejejmatkou.
Odvolací súd nepopiera a chápe, že poručiteľku svedkyňa vnímala ako obetavú, pracovitú, milú, to
však neznamená, že takto ju vnímali aj žalobcovia, resp. že takto sa prejavovala aj voči žalobcom,

a na preukázanie tejto skutočnosti nebol súdu ponúknutý iný, objektívny, dôkaz. Pokiaľ ide o opisovanie
správania sa žalobcov k svojej starej matke - poručiteľke, svedkyňa mala len sprostredkované vedomosti
z rozprávania poručiteľky. Údajné odmietavé a chladné správanie žalobcov k poručiteľke už pred rokom
2010,ktoréopisovalasvedkyňa,nenapĺňazákonnéznakyplatnéhovydedenia.Ovulgárnomsprávanísa
žalobcov k poručiteľke, na ktoré poukazovala vo svojej svedeckej výpovedi, vedela svedkyňa takisto len

z rozprávania poručiteľky a žalobcovia ňou opisované správanie popreli, iný objektívny dôkaz o takomto
ich správaní nebol predložený. Ak poručiteľka skutočne pred svojou vnučkou, svedkyňou M. verbálne
deklarovala, že ju trápia a mrzia vzájomné vzťahy so žalobcami, reálne sa to v jej vzťahu k nim v ničom
neprejavilo, (z konania to nevyplynulo), poručiteľka pre nápravu neurobila nič, naopak, vydedila ich.
Nebolo preukázané, že ich poručiteľka skutočne chcela vidieť pred smrťou ani že by sa táto jej žiadosť

bola dostala včas k žalobcom.

38. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že skutky pre ktoré malo dôjsť dôvodne k vydedeniu
žalobcov, neboli v konaní bezpečne preukázané. Právne závery súdu zodpovedajú skutkovým zisteniam
vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Jeho právny záver, že nebola preukázaná existencia ani

jedného z dôvodov, pre ktoré poručiteľka vydedila žalobcov je správny. Výsledkami vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že poručiteľka do spísania listiny o vydedení sa neocitla v takej situácii,
že by potrebovala pomoc predovšetkým od žalobcov. Takisto podľa výsledkov vykonaného dokazovania
v rodine strán sporu boli najmenej od roku 2010 napäté vzťahy, keď členovia rodiny mali medzi
sebou komplikované vzťahy pre spory o nehnuteľnosti a správanie sa žalobcov k poručiteľke bolo

iba zrkadlovým obrazom správania sa poručiteľky (ovplyvneného rodinnými príslušníkmi stojacimi na
jej strane v predchádzajúcom súdnom spore) v priebehu niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu
k žalobcom. Neprejavovanie záujmu žalobcov o poručiteľku nebolo tak zavinené výlučne žalobcami, ale
sa na tom podieľala aj sama poručiteľka.

39. Žalobcovia neboli platne vydedení, preto v zmysle § 479 OZ, ak závet ukracuje ich zákonný dedičský
podiel ako neopomenuteľných dedičov, musí sa im dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica jej
dedičského podielu zo zákona a pokiaľ závet tomu odporuje, je v tejto časti neplatný. Žalobcovia sa
dovolali neplatnosti závetu, preto súd podľa § 479 OZ správne rozhodol, že závet poručiteľky v časti, v
ktorej sa žalobcom nedostali ich dedičské podiely zo zákona, je neplatný.

40. V sporovom konaní, o aké ide aj v prejednávanej veci, platí v súvislosti s náhradou trov konania
zásada úspechu vo veci, t.j. strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak
zodpovednosť za výsledok sporu. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdnehosporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v konaní pred súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním

musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred súdom. Táto zásada má význam okrem iného aj význam výchovný, a to, že zdržiava
strany od ľahkomyseľného vedenia, resp. vyvolania sporu. Vychádzajúc zo zásady úspechu v sporovom
konaní, je namieste, aby strana, ktoré v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené
trovy nahradené od protistrany. Odvolací súd preto v zmysle § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP žalobcom

priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.

41. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľov s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.

II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou

stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(uznesenieÚstavnéhosúdu

Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
6. c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).