Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122202136
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122202136.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
B. XXX, zastúpeného Mgr. Petrou Hrubovou, advokátkou so sídlom Mierové námestie 93, Ilava, proti
žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXX/X, H. I. J., zastúpenému: BIZOŇ & PARTNERS,
spol. s.r.o. so sídlom Laurinská 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 833 533, o zaplatenie

49.453,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
23. novembra 2023, č.k. 28C/15/2022-233, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 49.453,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
z tejto sumy od 01.06.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
výrokom II. rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu tak, že žalobca má voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal

žalovaného zaplatiť mu sumu 49.453,30 eur s príslušenstvom odvodzujúc svoj nárok od dohody o
urovnaní uzatvorenej medzi nimi v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 29.10.2018
v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal, že mu uhradí záväzok zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2014
(pôvodne uzatvorenej s nebohým otcom žalovaného) v sume 74.453,- eur. Žalobca žalovanému
dôveroval, že svoj záväzok voči nemu splní, nakoľko s jeho otcom boli dobrí priatelia. Otcovi žalovaného
požičal peniaze, pričom sa jednalo o finančné prostriedky žalobcovho brata a syna, od ktorých si tieto

peniaze pre otca žalovaného požičal, a ktoré im musí z dôchodku dodnes splácať. Pôvodná pôžička
bola splatná k 31.12.2014, nový záväzok sa žalovaný zaviazal uhradiť po nebohom otcovi najneskôr do
31.05.2019. Žalovaný z dlžnej sumy 74.453,- eur uhradil celkom 25.000,- eur, a to v splátkach 8.000,-
eur dňa 11.07.2019, 8.000,- eur dňa 22.07.2019 a 9.000,- eur dňa 02.08.2019. Zostávajúci dlh v sume
49.453,30 eur žalovaný neuhradil. Žalobca sa snažil žalovaného kontaktovať osobne aj telefonicky,
ale bezúspešne. Písomnú výzvu, ktorú zaslal cez právnu zástupkyňu zo dňa 08.02.2022 si žalovaný

dňa 10.02.2022 prevzal, avšak na výzvu nereagoval. Dohodou o urovnaní vznikol žalovanému nový
záväzok, kedy bol starý záväzok nahradený novým záväzkom s novou premlčacou dobou. Zároveň si
uplatňuje zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.06.2019 do zaplatenia. Ak sa žalovaný
domáha absolútnej neplatnosti právneho úkonu - Dohody o urovnaní zo dňa 29.10.2018, nemôže sa
jej dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Dohodu sám vypracoval, svoj podpis na nej osvedčil. Obsah
dohody je zrozumiteľný. Nejedná sa o pristúpenie k dlhu, ani o prevzatiu dlhu. V čase, kedy sa dohodli,

že žalovaný uhradí po otcovi dlh, bol jeho otec mŕtvy a žalovaný Dohodu zo dňa 29.10.2018 podpísal
ako dedič. Žalovaný dedičstvo po nebohom otcovi neodmietol. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť akonedôvodnú. Jednak spochybnil existenciu a výšku záväzku svojho nebohého otca voči žalobcovi, ako
aj autenticitu podpisu svojho otca na listine označenej ako uznanie dlhu, ku ktorému malo dôjsť zo
strany jeho nebohého otca počas jeho života, dohodu o urovnaní považuje za neplatný právny úkon,

namieta absenciu právneho titulu, na základe ktorého sa žalobca domáha zaplatenia nárokovanej
sumy, dohoda podľa jeho názoru nespĺňa definičné znaky dohody o urovnaní a preto ju nemožno
subsumovať pod ust. § 585 OZ. Do úvahy rovnako neprichádza ani prevzatie dlhu, keďže pôvodný
dlžník v čase uzavretia dohody už nežil. Tiež tvrdil, že dohodu podpísal pod nátlakom žalobcu, vzniesol
tiež námietku premlčania uplatneného nároku a v konečnom dôsledku za zásadnú prekážku úspechu

žalobcu považoval fakt, že po svojom nebohom otcovi ako univerzálny sukcesor nenadobudol žiaden
majetok, a preto jeho zodpovednosť za prípadné aj dlhy jeho otca je limitovaná ust. § 470 Občianskeho
zákonníka a neumožňuje ho na zaplatenie aj prípadne existujúceho dlhu jeho nebohého otca zaviazať.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu uvedenom v bode 7/ odôvodnenia rozhodnutia,
na výsledky ktorého aplikoval ust. § 470 ods. 1, § 531 ods. 1, 2, § 558, § 657, § 517 ods. 1 veta prvá

a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení
účinnom od 01.02.2013 a dospel k záveru o opodstatnenosti uplatneného nároku, z ktorého dôvodu
žalobevplnomrozsahuvyhovelažalovanéhonajehozaplateniežalobcovizaviazal. Žalobcasipodanou
žalobou uplatnil voči žalovanému nárok z dohody o urovnaní zo dňa 27.08.2018, na základe ktorej
sa mal žalovaný zaviazať, že uhradí dlh, ktorý vznikol jeho nebohému otcovi ako dlžníkovi zo zmluvy

o pôžičke zo dňa 31.01.2014 uzavretej so žalobcom ako veriteľom. Bolo preukázané, že žalobca a
nebohý otec žalovaného (F. E.) boli dobrí priatelia (ktorú skutočnosť ani žalovaný nepoprel). Nebohý
otec žalovaného požiadal žalobcu o poskytnutie peňažných prostriedkov, v čom súd uveril žalobcovi.
Dňa 31.01.2014 žalobca uzavrel s nebohým otcom žalovaného zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej
bolo poskytnutie pôžičky v sume 74.453,30 eur. Následne nebohý otec žalovaného dňa 03.01.2017

uznal dlh z predmetnej zmluvy s tým, že dlh uhradí do 31.12.2017 z čoho vyplýva snaha nebohého
otca žalovaného uhradiť pôžičku žalobcovi. Námietka žalovaného, že jeho nebohý otec nemal finančné
problémy, keď mu bol podľa potvrdenia K. L. z č.l. 116 spisu poskytnutý úverový rámec vo výške
1.425.000,- eur a zároveň vyplatil úver vo výške 1.290.750,- eur, neobstojí, nakoľko podľa potvrdenia
sa jedná o úverový rámec poskytnutý spoločnosti PS – DC, s.r.o., nie F. E. ako fyzickej osobe, pričom

ide o obdobie roka 2016, pričom zmluva o pôžičke so žalobcom, bola uzavretá 31.01.2014. Žalovaný
sa v konaní bránil námietkami proti platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke a namietal, že nedošlo k
reálnemu odovzdaniu poskytnutých peňažných prostriedkov, nakoľko v zmluve bolo uvedené, že mali
byť poskytnuté bezhotovostne na účet. Taktiež popieral, že podpisy na zmluve o pôžičke, uznaní dlhu
a príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 31.01.2014, nie sú podpismi jeho nebohého otca F. E.,

ktoré námietky súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné. Predloženým pokladničným dokladom
zo dňa 31.01.2014 mal za preukázané prevzatie v hotovosti od žalobcu sumy 74.453,30 eur, aj keď
označenie príjemca a platiteľ medzi otcom žalovaného a žalobcom bolo vypísané opačne, nepovažoval
to za vadu, ktorá by spôsobovala neplatnosť tohto dokladu, keď znaleckým posudkom č. 11/2023
bolo preukázané, že podpis príjemcu je podpisom nebohého otca žalovaného F. E., zároveň uveril

tvrdeniu žalobcu, že nemá vedomosť o tom, ktorá z dvoch úradníčok z kancelárie otca žalovaného
mala tento doklad vypisovať, neakceptujúc obranu žalovaného, že nemohol navrhnúť výsluch týchto
úradníčok z dôvodu, že nevedel ich mená, keďže stačilo požiadať súd o súčinnosť. To, či v prípade
reálneho odovzdania peňazí bol porušený zákon o obmedzení platieb v hotovosti na platnosť zmluvy
dopad nemá. Pokiaľ na poslednom pojednávaní žalovaný žiadal doplniť predtým vypracovaný posudok

o posúdenie, či písmo, ktorým je napísané uznanie dlhu zo dňa 03.01.2017, je písmom nebohého otca
žalovaného F. E., resp. žiadal, aby na toto mohol predložiť súkromný znalecký posudok, súd tomuto
nevyhovel a takýto dôkaz ani nenariadil vykonať, uplatniac sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods.
2 CSP, keďže žalovaný mal dostatok časového priestoru od doručenia znaleckého posudku, aby mohol
takéto dôkazy resp. návrhy na ich vykonanie produkovať. Za právne irelevantné považoval, či je text

uznania dlhu napísaný písmom nebohého F. E. z dôvodu, že bolo preukázané posudkom, že listina
je podpísaná samotným nebohým otcom žalovaného. Z rovnakého dôvodu nevykonal ani požadovaný
dôkaz výsluchom sestry žalovaného M. L., ktorá sa mala vyjadrovať k lístočkom, ktoré mal nechať na
hrobe nebohého otca žalobca. Tento dôkaz jednak podľa jeho názoru nemôže mať rozhodujúci vplyv na
rozhodnutie súdu v spore, a jednak nebol uplatnený včas. Vysporiadavajúc sa s námietkami žalovaného

v tomto smere uzavrel, že zmluva o pôžičke zo dňa 31.01.2014, na základe ktorej žalobca poskytol
nebohému otcovi žalovaného F. E. pôžičku vo výške 74.453,30 eur, je platný právny úkon a následne
pristúpil k hodnoteniu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Otec žalovaného F. E. zomrel
dňa XX.XX.XXXX. Následne dňa 27.08.2018 žalovaný podpísal listinu – dohoda o urovnaní (osvedčenýpodpis žalovaného dňa 29.10.2018). V dohode žalovaný vyhlásil, že uhradí za F. E. záväzok zo zmluvy
o pôžičke, ktorú presne identifikoval ako zmluvu o pôžičke zo dňa 31.01.2014, a to v sume 74.453,30
eur na účet žalobcu vedený v F. L. najneskôr do 31.05.2019. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej aj

po smrti dlžníka trvá záväzok, ktorý nemusel byť osobne splnený dlžníkom, z ktorého dôvodu je platná
dohoda o pristúpení k peňažnému záväzku dlžníka, ktorý už v dobe uzavretia dohody nežil (Ro VS
v Prahe z 20. 1. 2003, sp. zn. 9 Cmo 514/2001). Listinu – dohodu o urovnaní posúdil ako uznanie dlhu
a zároveň prevzatie dlhu (§ 558 a § 531 Občianskeho zákonníka), keď podľa jeho názoru túto nebolo
možné obsahovo posúdiť ako dohodu o urovnaní podľa § 585 OZ. Bez dopadu na opodstatnenosť

nároku žalobcu považoval tvrdenia žalovaného, že listinu podpisoval pod psychickým nátlakom, ktorý
mal byť na neho vyvíjaný tým, že žalobca na hrobe jeho otca nechával lístočky, ktorými ho upomínal
k zaplateniu dlhu po jeho otcovi, keďže nešlo podľa názoru súdu o taký nátlak či už psychický alebo
fyzický, ktorým by žalobca bol spôsobilý donútiť žalovaného na vykonanie existujúceho právneho úkonu.
Ako neúčinnú vyhodnotil tiež námietku premlčania vznesenú žalovaným nakoľko žalovaný mal podľa
uznania plniť do 31.05.2019 a podľa § 110 ods. 1 Obč. zák. premlčuje sa dlh za desať rokov odo dňa, keď

k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia
tejto lehoty. Premlčacia lehota uplynie podľa tohto ustanovenia dňa 31.05.2029. Žaloba bola na súd
podaná dňa 31.03.2022. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba bola podaná
v rámci plynutia premlčacej lehoty a uplatnený nárok nie je premlčaný. Žaloba bola podaná podľa jeho
názoru aj v rámci trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 Obč. zák. pri posúdení záväzku

ako prevzatie dlhu podľa § 531 a nasl. Obč. zák., keď lehota začína plynúť odo dňa, kedy žalobca
mohol uplatniť právo na zaplatenie dlžnej sumy, a to odo dňa 01.06.2019. Týmto dňom začala plynúť
3-ročná všeobecná premlčacia lehota, ktorá by uplynula dňa 01.06.2022, pričom žaloba bola podaná
dňa 31.03.2022. Záväzok žalovaný v dohode presne špecifikoval spolu s dlžnou sumou a bola určená
splatnosť tohto záväzku. Vôľu žalovaného uhradiť dlh žalobcovi preukazujú aj platby žalovaného, keď

žalovaný po podpísaní listiny uhradil žalobcovi sumu spolu 25.000, a to splátkami dňa 11.07.2019 sumu
8.000,- eur, dňa 22.07.2019 sumu 8.000,- eur a dňa 02.08.2019 sumu 9.000,- eur, čo preukazuje
žalobcom predložený výpis z účtu žalobcu vedeného v XXX.L., N. – predtým F. L. (č.l. 48 p.v., 66 spisu),
t.j. žalovaný uhrádzal platby žalobcovi na bankový účet, ktorý bol na predmetnej listine aj uvedený
pri spôsobe splácania. Pri platbách bola žalovaným uvedená poznámka „F. E. v z. D. E.“. Námietku

žalovaného, že mal uhradiť žalobcovi ďalších 5.000,- eur, súd posúdil ako nedôvodnú, nakoľko bolo
zistené z predložených dokladov - z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 02.07.2018 (č.l. 112
spisu),žetátoúhradasúviselasinýmdlhomvovýške7.000,-eur.Nazákladeuvedenéhodlhžalovaného
voči žalobcovi predstavuje sumu 49.453,30 eur (74.453,30 eur – 25.000,- eur), ktorú súd posúdil ako
dôvodnú a preto žalobe žalobcu vyhovel. Súd prvej inštancie tiež rozhodol o žalobcom uplatnenom

príslušenstve pohľadávky, uplatnený úrok z omeškania súd posúdil podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3
ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. a žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 49.453,30 eur od 01.06.2019 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 255 CSP a žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % proti žalovanému ako strane

sporu, ktorá vo veci úspech nemala s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu

zamietne a prizná žalovanému voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, prípadne rozsudok
súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/
a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, dotváranie skutkového stavu novotami) a posúdiac obsah

odvolania sa javí, že namieta tiež nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, čo indikuje k dôvodu na
odvolanieuvedenémuvust.§365ods.1písm.e/CSP.Primárnetvrdí,žesúdprvejinštancierozhodolna
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, majúceho pôvod v jedinom dôkaze, ktorý následne
povýšil absolútne nad všetky ostatné dôkazy a námietky žalovaného. V odôvodnení rozhodnutia sa
s jeho obrannou argumentáciou, ťažiskovo sa týkajúcou tak samotného vzniku a existencie záväzku,

ako aj jeho postavením univerzálneho sukcesora po nebohom dlžníkovi (jeho otcovi) a s tým súvisiacimi
zákonnými limitmi danými ust. 470 OZ, nevysporiadal, čím má odôvodnenie rozhodnutia zásadné vady,
je vnútorne rozporné, nedostatočné, nepreskúmateľné, nezodpovedajúce jeho ťažiskovú argumentáciu
a porušujúce tým jeho právo na spravodlivý súdny proces. V konkrétnosti uvádza, že žalobca podľajeho názoru v priebehu konania žiadnym dôveryhodným spôsobom nepreukázal reálne odovzdanie
peňazí ku dňu 31.01.2014 nebohému otcovi žalovaného, čo je podstatným znakom zmluvy o pôžičke
ako reálneho zmluvného kontraktu, už len ktorá skutočnosť mala indikovať k zamietnutiu žaloby.

Žalobca tiež nevedel logicky vysvetliť, ako sa dopracoval k presne špecifikovanej sume, ktorá mala
byť pôžičkou, 74.453,30 eur, rovnako nevedel preukázať, ako takúto obrovskú hotovosť získal, nevedel
uviesť, v akých bankovkách pôžičku poskytol, neboli prítomní žiadni svedkovia, ktoré skutočnosti vyvolali
v žalovanom opodstatnené pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení o reálnom odovzdaní takejto sumy
jeho nebohému otcovi. Rovnako nebolo zo strany žalobcu hodnoverne vysvetlené, prečo peniaze

napriek existujúcemu zákonu poskytol jeho otcovi v hotovosti. S vyššie uvedenými nezrovnalosťami
sa podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nevysporiadal, ani na ne pri rozhodovaní o žalobe
neprihliadol. Svoj záver o zrealizovaní pôžičky založil len na znaleckom posudku č. 11/2023, z ktorého
vyplynulo, že podpisy na súkromných listinách predložených žalobcom boli podpismi nebohého otca
žalovaného. Vyššie produkované námietky žalovaného boli však súdom prvej inštancie odignorované.
Za absurdné považuje konštatovanie súdu, že zámena postavenia príjemcu a platiteľa na pokladničnom

doklade (boli vypísané opačne) nespôsobuje neplatnosť dokladu, ktorý má preukazovať prevzatie
hotovosti otcom žalovaného. Vyššie uvedený doklad mal súd vyhodnotiť za zmätočný, naviac ide len
o jeden dôkaz, ktorý bolo potrebné vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi ďalšími. Podľa jeho
názoru tým, že tento jeden dôkaz bol povýšený nad ostatné, došlo k porušeniu ust. § 191 os. 1 CSP.
Podľa jeho názoru to bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno a prevzatie predmetu pôžičky

nebohýmotcomžalovanéhonepreukázal.Vďalšomnamieta,žesúdprvejinštancieuplatniacsudcovskú
koncentráciu konania mu neumožnil vykonať ním navrhované dôkazy (na pojednávaní dňa 23.11.2023),
v konkrétnosti výsluch dvoch úradníčok, ktoré mali byť podľa žalobcu prítomné v kancelárii v čase,
keď mal otec žalovaného prevziať hotovosť od žalobcu. Nevykonanie ním navrhnutých dôkazov podľa
jeho názoru spôsobuje naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP.

Za rovnako nesprávne považuje aj posúdenie súdom jeho námietok, ktoré indikujú neplatnosť ním
podpísanej tzv. dohody o urovnaní zo dňa 27.08.2018, a to s poukazom na to, že žalobca v krátkom čase
po smrti jeho otca na neho vyvíjal nepovolený nátlak, aby túto dohodu podpísal, podľa ktorej mu mal on
vrátiť pôžičku. Žalovaný bol v tom čase v zlom psychickom stave a žalobca zanechával na hrobe jeho
otca lístočky, v ktorých znevažoval otca, žalovaného, jeho sestru a vydieral ho k zaplateniu údajných

dlhov, ktoré konanie žalobcu ho pobúrilo a preto na neho podal trestné oznámenie. Okrem toho ho
mal terorizovať telefonátmi, správami, osobným vyhľadávaním, aby ho donútil práve k podpísaniu tejto
dohody. Považuje to za nedovolený nátlak, pretože žalobcovi nič nebránilo, aby si tento dlh uplatnil
v dedičskom konaní, bol si však vedomý, že v takomto konaní by notár na neexistenciu pohľadávky
zo zmluvy o pôžičke prišiel a preto sa snažil všemožne vec zariadiť tak, aby svoju fiktívnu pohľadávku

vymohol mimo dedičského konania, čo sa mu malo podariť práve tým, že psychicky mal zlomiť žalobcu,
aby mu túto dohodu podpísal, k čomu aj prišlo. V čase podpisu tejto dohody žalovaný ani nemal
vedomosť o tom, že tento záväzok je premlčaný. Toto správanie žalobcu chcel preukázať aj výpoveďou
jeho sestry M. L. a predložením trestného oznámenia, ktorý návrh a dokazovanie však rovnako súd
neakceptoval a správanie žalobcu ako nedovolený nátlak podľa názoru žalovaného nevyhodnotil.

Považuje za nelogické až svojvoľné, ak súd vyhodnotil hanobenie hrobu výhražnými lístočkami v čase
krátko po smrti jeho otca za obyčajnú snahu o kontakt. Obava zo zistenia pravdy v dedičskom konaní
podľa jeho názoru viedla žalobcu k tomu, že pohľadávku v dedičskom konaní neuplatnil. Za nesprávne
považuje aj vyhodnotenie ním vznesenej námietky premlčania súdom, a to s poukazom na to, že zmluva
o pôžičke bola splatná dňom 31.12.2014 a dňom 31.12.2017 by tak bol nárok žalobcu premlčaný.

Uznanie dlhu má totiž účinky len vtedy, ak ten, kto ho uznal, o jeho premlčaní vedel. Žalovaný však
o jeho premlčaní nevedel. Preto ani dohoda nemôže mať účinky platného uznania dlhu. Súd sa
k tomuto však nesprávne vyjadril, resp. nevyjadril vôbec, keďže uvádzal premlčacie doby vo vzťahu
k právnemu úkonu, voči ktorému námietku premlčania nevzniesol. Nesúhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že dohoda, ktorú žalovaný žalobcovi podpísal, by mala byť z jeho strany platným uznaním dlhu

a zároveň prevzatím dlhu podľa § 531 OZ. Oba názory sú vecne nesprávne. Naviac súd nepochopiteľne
odignoroval zákonnú právnu úpravu § 470 ods. 1 OZ, ktorá limituje zodpovednosť dediča za dlhy
poručiteľa výškou ceny nadobudnutého dedičstva. S touto skutočnosťou napriek tomu, že sa ňou bránil
v konaní pred súdom prvej inštancie, sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Žalovaný však po
svojom otcovi žiaden majetok nezdedil čo znamená, že nemohol prebrať ani zodpovednosť za žiaden

jeho nesplatený dlh. So žalobcom v čase podpisu dohody tak nebol v žiadnom záväzkovo-právnom
vzťahu, čo je prekážkou toho, aby mohol uznať svoj dlh, ktorý mu voči žalobcovi nikdy nevznikol. Dohoda
je tak absolútne neplatným právnym úkonom a nemôže založiť žiaden právny dôvod na žalobcovi súdom
prvej inštancie prisúdené plnenie. Okrem už spomínaných návrhov na vykonanie dokazovania, ktorýmsúd prvej inštancie nevyhovel, namietal tiež nevykonanie dôkazu doplnkom znaleckého posudku, resp.
nevytvorenie mu priestoru na to, aby si mohol dať vypracovať súkromný znalecký posudok na zistenie,
či do uznania dlhu opatreného podpisom nebohého otca žalobcu bol napísaný jeho text vlastnoručne

otcom žalovaného, pretože nemožno vylúčiť, že bol dopísaný na túto listinu text, nazvaný ako „uznanie
dlhu“. Popiera, že by písmo na tejto listine bolo písmom jeho otca, ktorý by takýto právny úkon vypracoval
v náležitej forme a nechal ho overiť notárom. Neplatnosť tohto uznania dlhu jeho otcom za jeho života
by rovnako spôsobila premlčanie tohto dlhu v čase, kedy žalovaný dohodu podpísal. Napriek tomu, že
vykonanie všetkých ním navrhovaných dôkazov bolo pre objasnenie skutkového právneho stavu úplne

kľúčové, súd návrhy na doplnenie dokazovania zamietol, odôvodniac to ich oneskoreným navrhnutím,
pričom však dáva do pozornosti, že to bolo predtým, ako súd vyhlásil na pojednávaní dňom 23.11.2023
koncentráciu konania, teda dokazovanie za skončené. Tento postup podľa jeho názoru je v rozpore so
zákonom a ustálenou súdnou praxou. V súvislosti s porušením práv účastníkov konania nevykonaním
podstatných dôkazov poukazuje na niektoré rozhodnutia iných odvolacích súdov, pričom zastáva názor,
že nevykonaním dôkazov bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi
tiež plnú náhradu trov odvolacieho konania. S odvolacou argumentáciou žalovaného nesúhlasí. Nie
je opodstatnený argument žalovaného, že súd mal rozhodovať výlučne na základe jedného dôkazu,
a to príjmového dokladu zo dňa 31.01.2014, keďže bolo vykonané rozsiahle dokazovanie celým radom

dôkazov popísaných a identifikovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a nárok žalobcu bol
súdompriznanýnajmäzdohodyourovnanízodňa27.08.2018,naktorejboloverenýpodpisžalovaného,
ktorá dohoda bola vyhodnotená ako uznanie dlhu, ktoré sa premlčuje v 10-ročnej premlčacej dobe,
naviac žalovaný po tomto uznaní žalobcovi plnil 25.000,- eur. Rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené,
žalobca preukázal reálnosť pôžičky. To, že k odovzdaniu peňazí došlo v hotovosti, bola vzájomná

dohoda účastníkov pôžičky, ktorá vyplývala z písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2014. Otec
žalovaného dňa 03.01.2017 svoj dlh uznal písomne, preto následne, keď zomrel, nemohol byť tento
dlh voči žalobcovi premlčaný a syn nebohého, teda žalovaný ani nemohol takto uznávať premlčaný dlh.
Skutočnosť, že žalovaný si v dedičskom konaní nenechal žiaden majetok po otcovi, nie je dôvodom
na to, aby dohoda o urovnaní, ktorú podpísal, a ktorú súd posúdil ako uznanie dlhu, bola neplatná.

Bolo na rozhodnutí žalovaného, že sa rozhodol dlh uznať ako jeho právoplatný dedič, nebolo sporné,
že dedičom bol. Išlo o zmluvnú voľnosť medzi stranami, ako si upravia vzájomné práva a povinnosti.
Pokiaľ ide o príjmový doklad z roku 2014, jednoznačne z neho vyplýva, že k reálnemu odovzdaniu
hotovosti k rukám nebohého F. E. zo strany žalobcu došlo, čo bolo aj potvrdené pravosťou podpisu
F. E.. Súd zaslal stranám sporu prípis zo dňa 26.10.2023 so znaleckým posudkom M. O., ku ktorému

mal možnosť sa žalovaný vyjadriť v súdom stanovenej lehote, čo neurobil. Následne, na pojednávaní
dňa 23.11.2023, na ktorom súd rozhodol, chcel tento posudok dopĺňať, navrhoval, že si dá vyhotoviť
vlastný súkromný posudok, tiež chcel vypočúvať svedkyne, ktoré nevedel označiť a pokiaľ súd prvej
inštancie tieto dôkazy nevykonal, postupoval správne, pretože je zrejmé, že týmito návrhmi žalovaný
chcel dosiahnuť len obštrukcie, keďže nárok žalobcu bol jednoznačne a bez pochýb preukázaný. Ním

navrhované dôkazy neboli kľúčové, boli nadbytočné, pretože na podstatu veci nemali dopad. Výsluchy
úradníčok boli tiež nadbytočné. Sestra žalovaného nebola pri podpise dohody o urovnaní, a pokiaľ ide
o lístočky na hrobe nebohého, uvádza, že sa nejednalo o hanobenie pietneho miesta, nebol za to trestne
ani priestupkovo stíhaný, nechal ich na hrobe až po tom, čo mu žalovaný uhradil 25.000,- eur a potom
prestal splácať, ako sa v dohode o urovnaní zaviazal. Z fotiek je zrejmé, že lístočky na hrobe nechal

v zime. F. E. zomrel v máji 2018. Dohodu žalovaný podpísal v auguste 2018, overil ju v októbri 2018,
poslednú splátku uhradil 02.08.2019. Lístočky na hrobe nechal až po tomto termíne, na žalovaného
žiaden nátlak nevyvíjal. Tento vedel, ako je on, teda žalobca ťažko chorý a že má vyšší vek. Dobre
vedel a tiež sám priznal, že s jeho otcom boli dobrí priatelia. Po celý čas súdneho konania sa snažil
očierniť osobu žalobcu, zavádzať súd, že mu plnil viac ako 25.000,- eur, pričom jeho iné platby

nesúviseli s predmetom konania. Všetky dôkazy navrhované žalovaným na poslednom pojednávaní boli
nadbytočné a nemohli by preukázať, že nárok je nedôvodný a nepreukázaný.

6. Žalovaný vo svojej replike na vyjadrenie žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že s obsahom vyjadrenia v celom rozsahu nesúhlasí, považuje ho za účelové. Žalobca vo vyjadrení

odignoroval námietky, že v konaní nedokázal vysvetliť, ako sa dostal dňa 31.01.2014 k hotovosti v sume
74.453,30 eur, za akým účelom peniaze požičiaval, prečo nebol nikto pri odovzdaní peňazí prítomný,
nedokázal vysvetliť, v akých bankovkách peniaze poskytol, a tiež prečo ich poskytoval v hotovosti,
i keď to znamenalo porušenie zákona č. 394/2012 Z.z.. Tiež nevysvetlil hodnoverne svoje rozpornétvrdenia, že od jeho otca začiatkom roka 2017 žiadal uhradenie pôžičky po splatnosti, avšak namiesto
jej uhradenia mu prekvapujúco poskytol 09.02.2017 ďalšiu pôžičku, a to na cent presne tú istú sumu,
bez akéhokoľvek vysvetlenia, ako sa k danej sume znova dopracoval, odkiaľ na ňu opäť zobral

hotovosť a prečo mu ju odovzdal bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov. Podľa názoru žalovaného ide
o podstatné námietky, zodpovedaniu ktorých sa žalobca po celú dobu vyhýba. Opätovne poukazuje
na možné dôvody, pre ktoré žalobca neuplatnil svoj dlh v dedičskom konaní, tiež na nátlak, ktorý mal
byť vyvíjaný na žalovaného k podpisu dohody o urovnaní prostredníctvom lístočkov na hrobe otca
žalovaného. Zmieňovaný znalecký posudok smeroval len k záveru o autentickosti podpisu nebohého

otca žalovaného, nijako však nevyvracia námietku o dodatočnom dopisovaní údajov neurčenou
osobou. Znalecký posudok považuje za nekompletný, znejúci výlučne v neprospech žalovaného a súd
neumožnením jeho doplnenia, resp. predložením súkromného znaleckého posudku porušil postup pri
vykonávaní dôkazov. Žalobca zámerne dezinterpretuje vo vyjadrení fakt, že žalovaný nebol dedičom po
svojom otcovi, teda neprevzal po ňom žiadne dedičstvo, pričom podmienkou zodpovednosti žalovaného
za dlhy poručiteľa je existencia nadobudnutia majetkovej hodnoty v dedičstve, k čomu však na strane

žalovaného nedošlo. V čase uzavretia dohody v roku 2018 nemal voči nemu žalobca žiadnu platnú
pohľadávku, preto ani nemohol platne žalovaný voči nemu dlh uznať. Túto skutočnosť si podľa jeho
názoru žalobca uvedomil až potom, ako si prečítal odvolanie a účelovo odvádza pozornosť odvolacieho
súduodpodstatytejtonámietky.Niejemuzrejmé,akomôžemaťžalobcadopreduvedomosťotom,ktoré
žalovaným navrhované dôkazy sú spôsobilé preukázať/nepreukázať rozhodné skutočnosti. Opakovane

upriamuje pozornosť na fakt, že vo veci až do pojednávania dňa 23.11.2023 nebola vyhlásená
koncentrácia konania. Poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019, vychádzajúc
z ktorého nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu,
možno kvalifikovať ako porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46
Ústavy. Súd si podľa jeho názoru vychádzajúc z tohto nálezu nemôže vyberať, ktoré dôkazy podľa svojej

ľubovôle vykoná, a ktoré nie. Naopak, musí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ktoré majú potenciál
preukázať skutočnosti s rozhodujúcim vplyvom pre meritórne rozhodnutie.

7. Žalobca vo svoje duplike na repliku žalovaného prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
v princípe duplikuje už svoje predchádzajúce stanoviská v zmysle toho, že sa s tvrdeniami žalovaného

nestotožňuje, naopak, súhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v odôvodnení
rozhodnutia. Nad rámec dovtedajších tvrdení ešte uvádza, že argumentácia žalovaného o tom, že
žalovaný nebol dedičom, je bezpredmetná. Bol to sám žalovaný, ktorý nechcel, aby dlh bol prihlásený
do dedičstva, a to, že si z dedičstva nič neponechal, nemá význam pre toto konanie. Podľa jeho názoru
uznať dlh je možné aj za tretiu osobu, a teda bolo na žalovanom, aby sa rozhodol, či dohodu o urovnaní

uzatvorí, alebo neuzatvorí. Táto je podľa neho platným právnym úkonom, predchádzala mu reálna
pôžička od žalobcu otcovi žalovaného, čo bolo preukázané dôkazmi v konaní. Žalovaný mu po smrti
otca prisľúbil, že dlh po otcovi v celom rozsahu zaplatí, vozil ho do nemocnice, stretával sa s ním po
smrti otca, čo potvrdil aj pri svojom výsluchu. Tiež potvrdil, že s jeho otcom sa žalobca dobre poznal.
Ak vyjadrenia žalobcu na pojednávaní boli rázne, tak len preto, že nepredpokladal, že žalovaný mu vráti

len 25.000,- eur a zvyšok bude musieť uplatňovať v sporovom konaní. V konečnom dôsledku uvádza,
že žalovaný uznal dlh dohodou o urovnaní zo dňa 29.10.2018, a teda nárok žalobcu je daný z tohto
právneho titulu, pričom samotná žaloba bola uplatnená týmto titulom a nie v rámci dedičského konania.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379

a § 380 ods. 1, 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario)
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP
zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

9. Z obsahu spisu vyplýva, že v hore uvedenej veci sa žalobca podanou žalobou domáha, aby súd

zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 49.453,30 eur s príslušenstvom odvodzujúc svoj nárok od dohody
o urovnaní uzatvorenej medzi nimi v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 29.10.2018
v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal, že mu uhradí záväzok zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2014
(pôvodne uzatvorenej s nebohým otcom žalovaného) v sume 74.453,- eur, z ktorej mu uhradil ku dňu
podania žaloby len sumu 25.000,- eur.

10. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe tak, že tejto v plnom rozsahu vyhovel, žalovaného na
zaplatenie nárokovanej čiastky zaviazal a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že
žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie založil nazistení o platnej uzatvorenej zmluve o pôžičke (§ 657 OZ) medzi žalobcom a otcom žalovaného, ktorý
platne dlh z pôžičky tiež uznal (§ 558 OZ), zaviazal sa tento mu splatiť a po jeho smrti tento dlh podľa
jeho názoru platne uznal (§ 558 OZ) a zároveň platne prevzal v plnej výške (§ 531 OZ) žalovaný ako

jeho univerzálny sukcesor a to vychádzajúc z obsahu listiny podpísanej po smrti pôvodného dlžníka
stranami sporu označenej síce ako dohoda o urovnaní (§ 585 OZ), za ktorú ju však vychádzajúc z jej
obsahu považovať nemohol.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1
písm. b/, f/, g/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové a právne závery na
ktorých je založené rozhodnutie a tiež dotváranie skutkového stavu novotami), pričom obsah odvolania
indikuje aj k uplatneniu dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (nevykonanie
navrhovaných dôkazov). V konkrétnosti ťažiskovo namietal zásadné vady odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia pre nevysporiadanie sa s jeho ťažiskovou obrannou argumentáciou vzťahujúcou sa

k limitom jeho zodpovednosti ako univerzálneho sukcesora za dlhy jeho nebohého otca (§ 470 OZ), ktorá
je spôsobilá podľa jeho názoru podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci s poukazom na skutočnosť, že
v dedičskom konaní po svojom otcovi nenadobudol žiaden majetok, odignorovanie ktorej súdom prvej
inštanciemalozanásledokpodľajehonázoruporušeniejehoprávanaspravodlivýproces,vnadväznosti
na čo namietal tiež zmätočné a zároveň aj nesprávne právne posúdenie obsahu listiny označenej ako

dohoda o urovnaní zo dňa 29.10.2018, nesúhlasiac s jeho posúdením ako platné prevzatie a zároveň
uznanie dlhu. Svoju nespokojnosť tiež vyjadril s právnym posúdením účinkov ním vznesenej námietky
premlčania, tiež právnych úkonov realizovaných jeho otcom za života (prevzatie pôžičky, uznanie dlhu
z pôžičky), jeho tvrdením o neplatnosti dohody o urovnaní pre nedovolený nátlak, s nevykonaním ním
navrhovaných dôkazov, či hodnotením tých dôkazov, ktoré boli vykonané a to pre ich jednostranné, na

prospech žalobcu vyznievajúce hodnotenie súdom prvej inštancie.

12. Primárne odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorých vád nezistil a samotný odvolateľ ich existenciu ani netvrdil.

13. V ďalšom sa odvolací súd venoval jednej z ťažiskových námietok žalovaného spočívajúcej
v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s jeho zásadnou obrannou
argumentáciou, týkajúcou sa jeho postavenia univerzálneho sukcesora po nebohom dlžníkovi (jeho
otcovi) a s ním súvisiacimi zákonnými limitmi jeho zodpovednosti ako dediča za dlhy poručiteľa danými

ust. § 470 OZ vôbec nevysporiadal napriek jej podstatnému dopadu na rozhodnutie, v dôsledku čoho
odôvodnenie rozhodnutia označuje za nedostatočné, nepreskúmateľné, v niektorých sekvenciách tiež
zmätočné (právne posúdenie obsahu listiny označenej ako dohoda o urovnaní) a porušujúce pre tieto
vady významne jeho právo na spravodlivý súdny proces (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods.
1 písm. b/ CSP).

14. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené
uplatnenému nároku, či produkovanej obrannej argumentácii, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z

ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku
spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

15.Preskúmanímrozhodujúcichskutočnostívosvetleuplatnenejakonkretizovanejnámietkyodvolateľa,
odvolací súd dospel k záveru o jej opodstatnenosti. I keď je pravdou, že odôvodnenie rozhodnutia

v tomto prípade je pomerne obsiahle, a vo vzťahu k obrannej argumentácii žalovaného nad rámec tej,
ktorú označuje za nezodpovedanú je dostatočné a preskúmateľné, je potrebné prisvedčiť odvolateľovi,
že vo vzťahu k odvolateľom namietanej nezodpovedanej rozhodujúcej obrane (limity zodpovednosti
žalovaného za dlhy poručiteľa dané ust. § 470 OZ) netvorí odôvodnenie rámcovo dostatočný podklad
pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, nespĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia

požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že Európsky súd pre
ľudské práva síce pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený
v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c.Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č.
303 B), preto len odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré i keď len stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, avšak zodpovie zároveň argumenty strany významné z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia, je postačujúce pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05),
k naplneniu čoho v posudzovanej veci však nedošlo a to práve pre absenciu zodpovedania súdom
prvej inštancie dotknutej, odvolateľom namietanej, ním produkovanej a nepochybne k ovplyvneniu
rozhodnutia spôsobilej obrannej argumentácie, pričom ide o vady tak zásadné, že v spojitosti s ďalšími

zistenými nedostatkami (ktoré budú uvedené v nasledujúcej časti tohto rozhodnutia) neboli spôsobilé
k inému, ako zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

16. V konkrétnosti posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo (zo zmluvy o pôžičke zo dňa
31.01.2014 - č.l. 44, 59, originál na č.l. 100 spisu), že žalobca ako veriteľ uzavrel s F. E. ako dlžníkom
zmluvu, na základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi pôžičku vo výške 74.453,30 eur. V čl. I. bod 2 bolo

uvedené, že peňažné prostriedky budú poskytnuté postupne na bankový účet vedený v O. L., N. alebo
v hotovosti oproti príjmovému dokladu. Splatnosť pôžičky bola dohodnutá do 31.12.2014 s možnosťou
predčasného splatenia. Bolo dohodnuté ručenie podielmi v administratívnej budove Filagor Dubnica
nad Váhom. V konaní nebolo sporným že účastníci zmluvy boli dlhoročnými dobrými priateľmi, ktorí si
navzájom dôverovali.

17. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 31.01.2014 (č.l. 45, 61, originál na č.l. 100 spisu) bolo
zistené, že žalobca označený menom, priezviskom a rodným číslom prijal od F. E. označeného meno,
priezviskom a rodným číslom sumu vo výške 74.453,30 eur. Ako účel bola uvedená úhrada – zmluva o
pôžičke zo dňa 31.01.2014. Podpis príjemcu (aj podľa znaleckého posudku č. 11/2023) bol podpis F. E..

18. Z uznania dlhu zo dňa 03.01.2017 (č.l. 45 p.v., 62, originál na č.l. 100 spisu) bolo zistené, že F.
E. uznal dlh voči žalobcovi vo výške 74.453,30 eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
31.01.2014. Zároveň uviedol, že uznáva platnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2014 v plnom rozsahu.
Dlh sa zaviazal uhradiť najneskôr do 31.12.2015 (rok bol prečiarknutý a opravený na 2017 s poznámkou
„opravil F. E.“) a bol pripojený jeho podpis. Listina bola podpísaná v Dubnici nad Váhom dňa 03.01.2017.

19. Zo záverov znaleckého posudku č. 11/2023 vypracovaného M. P. O. (č.l. 148 spisu) bolo zistené, že
medzi stranami sporné podpisy na písomnostiach predložených žalobcom – zmluve o pôžičke zo dňa
31.01.2014, príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 31.01.2014, uznaní dlhu zo dňa 03.01.2017 sú
pravými podpismi osoby F. E., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX (otca žalovaného).

20. Z obsahu listiny označenej ako Dohoda o urovnaní zo dňa 29.10.2018 (č.l. 5, originál na č.l. 100
spisu) vyplýva, že žalobca a žalovaný sa v zmysle nej dohodli, že žalovaný uhradí za F. E., ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX, záväzok zo zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2014 vo výške 74.453,30 eur najneskôr
do 31.05.2018. Podpis žalovaného bol na dohode osvedčený notárkou A. M. O..

21. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalobca vyzval listom (č.l. 52 spisu) žalovaného na úhradu záväzku
v zmysle dohody o urovnaní zo dňa 29.10.2018 v sume 49.453,30 eur. Žalovaný na výzvu reagoval
e-mailovou odpoveďou dňa 14.07.2021 (č.l. 52 p.v. spisu) tak, že dlh je premlčaný. Medzi stranami
nebolo sporným, že na v dohode o urovnaní uvedenú čiastku dlhu uhradil žalovaný žalobcovi spolu

sumu 25.000,- eur.

22. Žalobca opätovne vyzval listom zo dňa 08.02.2022 (č.l. 3, 10 spisu) žalovaného na úhradu záväzku
v zmysle dohody o urovnaní zo dňa 29.10.2018 v sume 49.453,30 eur, ktorá výzva mu bola doručená
do vlastných rúk dňa 09.02.2022 (č.l. 4, 11 spisu).

23. Podľa § 657 Obč. zák. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu,
najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

24. Podľa § 558 Obč. zák. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok

len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.25. Podľa § 585 ods. 1 OZ dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo
pochybné. Dohoda, ktorou majú byť účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník
nemohol pomýšľať.

26. Podľa § 531 ods. 2 Obč. zák. kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane
sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

27. Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

28.Podľa§470ods.1Obč.zák.dedičzodpovedádovýškycenynadobudnutéhodedičstvazaprimerané
náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou.

29. Podľa § 470 ods. 2 OZ, ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy

podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu.

30. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, žalobca zakladá
opodstatnenosť svojho nároku voči žalovanému na ním predloženej listine, označenej ako Dohoda
o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka.

31. Súd prvej inštancie v okolnostiach danej veci správne posúdil, že obsah tejto listiny nemožno
kvalifikovať ako dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že
pri dohode o urovnaní ide o urovnanie existujúceho záväzkového vzťahu medzi jeho účastníkmi, ak
majú medzi sebou spornosť alebo pochybnosť o obsahu záväzku, ktorá spornosť samozrejme musí byť

v dohode aj v podrobnostiach konkretizovaná, o ktorý prípad sa však v skutkových okolnostiach tejto
veci nepochybne jednať nemôže.

32. Následne súd prvej inštancie síce správne postupoval, keď posudzoval, pod aký právny úkon
je možné obsah predloženej listiny subsumovať, avšak vo výsledku zmätočne obsah listiny posúdil

jednak ako prevzatie dlhu podľa § 531 OZ dôvodiac, že v danom prípade sa môže jednať o prevzatie
dlhu po dohode s dlžníkom, za ktorú dohodu považoval skutočnosť, že žalovaný prebral dlh ako
sukcesor nebohého dlžníka a zároveň obsah listiny posúdil ako uznanie dlhu žalovaným v postavení
univerzálneho sukcesora po jeho nebohom otcovi podľa § 558 OZ majúc za to, že tento vstúpil
smrťou poručiteľa do záväzku svojho právneho predchodcu zo zmluvy o pôžičke, čím sa dlh jeho

právneho predchodcu stal jeho dlhom. Nad rámec toho, že vyššie uvedené dva právne úkony nie
sú charakterizované identickými parametrami a dôsledkami, ide o dva rozdielne inštitúty, súčasným
kompilovaním ktorých súd prvej inštancie poznamenal svoje rozhodnutie zmätočnosťou, opomenul
vo vzťahu k inštitútu prevzatia dlhu upraveného v ust. § 531 ods. 1 OZ, že v zmysle neho dochádza
výlučne len k zámene v osobe dlžníka, keď namiesto dovtedajšieho dlžníka vstupuje do existujúceho

vzťahu, avšak pri plnom zachovaní všetkých parametrov existujúceho záväzkového vzťahu (výška dlhu
z pôžičky, podmienky jej poskytnutia, ako aj jeho splatnosť), čo v tomto prípade dodržané nebolo, keď
vychádzajúc z obsahu dohody touto bol zmenený minimálne jeden parameter dovtedajšieho záväzku
a to konkrétne splatnosť dlhu, keď vychádzajúc z uznania dlhu urobeného pôvodným dlžníkom (otcom
žalovaného) zo dňa 03.01.2017 tento obsahuje záväzok úhrady dlhu najneskôr do 31.12.2017, pričom

v zmysle Dohody o urovnaní zo dňa 29.10.2018, sa zmluvné strany dohodli na úhrade záväzku
z identickej zmluvy o pôžičke, teda identického záväzku, aký bol predmetom uznania nebohým otcom
žalovaného, a to najneskôr do 31.05.2018, už len z ktorého dôvodu, keďže nejde o prevzatie dlhu
vo všetkých smeroch identických parametrov, aké tu boli v zmysle dovtedajšieho záväzku za života
pôvodného dlžníka, nemôže byť tento úkon posudzovaný ako platné prevzatie dlhu podľa § 531 ods.

1 OZ. Nakoniec ani úmrtie pôvodného dlžníka a nástup na jeho miesto univerzálneho sukcesora,
nemožno z povahy veci kvalifikovať sko skutočnosť, ktorá by mala byť/nahrádzať dohodu o prevzatí
dlhu, ako jedného zo zákonných predpokladov pre platné prevzatie dlhu, keďže dedičstvo, teda aj dlhy
poručiteľa sa nadobúdajú už smrťou poručiteľa, pričom od smrti poručiteľa až do prejednania dedičstva
majú dedičia postavenie podielových spoluvlastníkov, čo neumožňuje vyššie produkované úvahy.

33. V konečnom dôsledku tak vo vzťahu k obsahu dotknutej listiny zostalo zodpovedať, či tento a ak áno
tiežvakomrozsahu,indikujekzáveruoplatnomuznanídlhupodľa§558OZžalovaným,čoniejemožné
bez konfrontovania s právnou úpravou uvedenou v § 470 Občianskeho zákonníka (ktorého sa ťažiskovožalovaný pred súdom prvej inštancie domáhal a čo súd prvej inštancie na podmienky tejto veci neurobil),
keďže postavenie žalovaného ako účastníka právneho úkonu obsiahnutého v dotknutej listine, nie je
možné oddeliť od jeho súčasného postavenia univerzálneho sukcesora po nebohom dlžníkovi, limity

zodpovednosti za dlhy ktorého, sú upravené práve v ustanovení § 470 OZ. Hodnotenie uznávacieho
prejavu urobeného podľa § 558 OZ totiž predpokladá vychádzajúc z jeho znenia, uznanie vlastného
dlhu a záväzok zaplatenia vlastného dlhu, s čím, vrátane ťažiskovej argumentácie žalovaného s touto
problematikou súvisiacej, sa súd prvej inštancie ani v najmenšom nevysporiadal.

34. Vo vzťahu k právnej úprave podľa § 470 OZ je potrebné uviesť, že Občiansky zákonník vychádza
pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, podľa ktorej dedič smrťou poručiteľa vstupuje do
jeho majetkovoprávnych vzťahov v celom rozsahu, čo znamená, že nielen do práv, ale aj povinností
poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou, pričom dedičstvo tvoria nielen všetky veci, práva a iné majetkové
hodnoty, ktoré v okamihu smrti patrili poručiteľovi, a ktoré jeho smrťou nezanikajú, ale aj poručiteľove
dlhy. Dedenie však nemá byť pre dediča majetkovým rizikom, preto tento zodpovedá za pasíva dedičstva

iba do výšky nadobudnutého dedičstva, a ak je viac dedičov, zodpovedajú podľa pomeru toho, čo
z dedičstva nadobudli k cene celého dedičstva. Ustanovenie § 470 OZ upravuje zodpovednosť dediča
za dlhy poručiteľa, nie však prechod dlhov na neho. Rozhodujúcim tiež nie je, či ten konkrétny dlh bol
zahrnutý aj do pasív dedičstva v konaní o dedičstve, alebo nie a rovnako tak, či o týchto dlhoch dediča
vedeli, či nevedeli dedičia, rozhodujúcim len je, či dlh v dobe smrti poručiteľa existoval. Zodpovednosť

dediča je ohraničená cenou nadobudnutého dedičstva. Zodpovednosť dedičov za dlhy je v období od
úmrtia ich predchodcu ako dlžníka do doby právoplatného skončenia konania o dedičstve delená, čo
znamená, že každý z nich zodpovedá za dlhy len v rozsahu svojho dedičského podielu k cene celého
dedičstva, čo znamená, že pohľadávka prípadných veriteľov sa takto rozkladá na jednotlivých dedičov
podľa počtu dedičov a ceny každého jednotlivého dedičského podielu. Ako vyplýva z rozhodnutia NS

SR sp. zn. 6Cdo/157/2012, dedičia od smrti poručiteľa až do prejednania dedičstva majú postavenie
podielových spoluvlastníkov a až právoplatným skončením dedičského konania je vyriešená otázka,
kto, resp. v akom podiele v skutočnosti dedičstvo nadobudol. Povinnosť dlžníka zo solidárneho záväzku
nezakladá solidaritu medzi spoludedičmi v tom smere, že by niektorý z nich zodpovedal inak, ako
podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudol k celému dedičstvu. Po skončení dedičstva z dedičského

konania v dôsledku vydania právoplatného rozhodnutia dochádza k modifikácii v tom zmysle, že každý
dedič zodpovedá za záväzok len do výšky nadobudnutého dedičstva.

35. V okolnostiach posudzovanej veci pred súdom prvej inštancie sa žalovaný odvolával práve na
vyššie uvedenú právnu úpravu, ktorú považoval za ťažiskovú pre záver o tom, či je možné ho na

zaplatenie uplatneného nároku žalobcom ako veriteľom jeho nebohého otca zaviazať, pričom z obsahu
jeho prednesov nevyplýva, že by spochybňoval svoje postavenie univerzálneho sukcesora, zároveň sa
však javí, že v postavení dediča nebol jediný a tiež tvrdil, že z dedičstva žiaden majetok nenadobudol,
bez konkretizácie, či na jeho strane došlo k odmietnutiu dedičstva ako celku, príp. či takýto výsledok
dedičského konania bol dôsledkom dohody medzi dedičmi.

36. Napriek tomu, že postavenie univerzálneho sukcesora je spojené s otázkou vecnej pasívnej
legitimácie, ktorou sa musí súd zaoberať bez ohľadu na to, či jej danosť niekto aj namietal, súčasťou
spisu nie je dedičské rozhodnutie po nebohom otcovi žalovaného, z ktorého by bolo možné zistiť
skutočnosti významné pre vyporiadanie sa s obrannou argumentáciou žalovaného vo svetle vyššie

uvedených teoretických východísk. Z odôvodnenia rozhodnutia tak nemožno zistiť, či k podpisu listiny
označenej ako Dohoda došlo v čase medzi úmrtím nebohého dlžníka a skončením konania o dedičstve,
či až po jeho právoplatnom skončení, nie je zrejmé, koľko dedičov po nebohom dlžníkovi do úvahy
prichádzalo a kto nimi bol a rovnako z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť, s akým výsledkom a na
akom základe bolo konanie o dedičstve výsledkovo, pokiaľ ide o nadobudnutie majetku patriaceho do

dedičstva, skončené. Za týchto okolností žalovaný opodstatnene namieta zásadné vady odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia k tejto jeho obrannej argumentácii sa vzťahujúce, keďže nemožno vylúčiť,
že za určitých okolností môžu dôsledky plynúce z právnej úpravy § 470 OZ výsledok tohto sporového
konania ovplyvniť. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci tak bude úradnou činnosťou zabezpečiť
si dedičské rozhodnutie a z neho dohľadať skutočnosti v naznačených intenciách, ako predpoklad toho,

že serióznym spôsobom bude možné žalovaného obrannú argumentáciu zodpovedať, čo indikuje aj
k ďalšiemu dôvodu na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP.37. Sumárne teda možno uzavrieť, že odvolacia argumentácia žalovaného, vzťahujúca sa k vyššie
uvedenej problematike z hľadiska prístupu k nej zo strany súdu prvej inštancie, bola v plnom rozsahu
opodstatnenou.

38. Na strane druhej, zostávajúce odvolacie námietky, vychádzajúc zo stavu prítomného v čase
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani odvolací súd nepovažuje za opodstatnené.

39. Primárne nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že žalobca v priebehu konania žiadnym

dôveryhodným spôsobom nepreukázal reálne odovzdanie peňazí nebohému otcovi žalovaného
z dotknutej zmluvy o pôžičke, keď odlišný záver súd prvej inštancie o zrealizovaní pôžičky mal založiť
len na znaleckom posudku č. 11/2023, z ktorého vyplynulo, že podpisy na súkromným listinách
predložených žalobcom boli podpismi nebohého otca žalovaného. Predovšetkým nie je pravdou, že
by námietky žalovaného vo vzťahu k záveru o unesení dôkazného bremena žalobcom v tomto smere
boli odignorované, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie

sa týmto dostatočne venoval a tiež ich aj správnym spôsobom zodpovedal. Žalovaný zjavne účelovo
v rámci nich opomína fakt, že je tu prítomné uznanie dlhu podľa § 558 OZ zo dňa 03.01.2017
preukázateľne podpísané nebohým otcom žalovaného F. E., ktoré eliminuje z hľadiska svojho obsahu
akékoľvek pochybnosti o tom (pokiaľ nie je preukázaný opak), že zmluva o pôžičke bola uzatvorená
platne a tiež, že na základe nej došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky nebohému otcovi

žalovaného, ako aj pochybnosti o tom, že by v konaní predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa
31.01.2014, i keď príjemca a platiteľ sú na doklade vypísaní opačne, svedčil o inej skutočnosti, ako tej,
že na základe neho skutočne otec žalovaného požičané peňažné prostriedky prevzal. Je potrebné si
uvedomiť, že ustanovenie § 558 OZ a právny úkon adresovaný veriteľovi dlžníkom na základe neho
urobený, zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase tohto prejavu, čo v praktickom

živote zvýhodňuje veriteľa, keďže celú ťarchu akýchkoľvek následných námietok voči existencii tohto
dlhu prenáša na dlžníka (jeho sukcesora), pričom v okolnostiach posudzovanej veci v stave ku dňu
rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaný odlišné skutočnosti, ako vyplývali z toho uznávacieho
prejavu, nepreukázal. Opodstatnene za týchto okolností potom súd prvej inštancie skutočnosť, že
k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky otcovi žalovaného za jeho života skutočne došlo, považoval

za hodnoverne preukázanú, s ktorým názorom sa súd prvej inštancie plne identifikuje.

40. V nadväznosti na záver o existencii, platnosti a účinnosti vyššie uvedeného uznávacieho prejavu
otca žalovaného vo vzťahu k jeho dlhu, súd prvej inštancie správne posúdil aj neúčinnosť žalovaným
vznesenej námietky premlčania z dôvodov v podrobnostiach uvedených v odseku 42/ odôvodnenia jeho

rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje.

41. Za správne odvolací súd považuje tiež spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdením
žalovaného spočívajúcim v tom, že zanechávaním lístočkov na hrobe otca po smrti otca, či telefonickými
alebo písomnými výzvami na úhrade dlhu jeho otca mal vyvíjať žalobca neprimeraný, teda nedovolený

nátlak na žalovaného, čo ho malo viesť k podpisu Dohody o urovnaní, keď odvolací súd v okolnostiach
posudzovanej veci sa plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol predložený
taký dôkaz, ktorý by bol spôsobilý indikovať k záveru, že vyššie popísané konanie žalobcu by mohlo byť
posudzované v takej kvalite a intenzite, aby bolo spôsobilé k záveru, že na žalovaného bol zo strany
žalobcu vyvíjaný nátlak takej intenzity, ktorý by ho bol spôsobilý prinútiť k vykonaniu daného právneho

úkonu, teda podpisu Dohody o urovnaní, vo vzťahu k čomu súd prvej inštancie správne poukazuje tiež
na to, že on sám nad rámec toho, že Dohodu podpísal, s odstupom dvoch mesiacov ešte aj zrealizoval
overenie svojho podpisu. To, či zanechávanie lístočkov na hrobe nebohého mohlo byť tou najvhodnejšou
formou na nadviazanie kontaktu s jeho deťmi, polemizovať nie je potrebné (je potrebné vziať na zreteľ
výšku dlhu a stratu kontaktu s právnymi nástupcami dlžníka), keďže nie je spôsobilé k tomu, aby mohlo

„zlomiť“ psychiku žalovaného do takej miery, aby zmienenú dohodu podpísal.

42.Rovnakonespôsobiloukzáveruojejopodstatnenostijetiežnámietkažalovanéhootom,žedlh,ktorý
je predmetom sporu, nebol uplatnený v dedičskom konaní, čo podľa jeho názoru má byť dôkazom toho,
že tento dlh neexistoval a žalobca mal obavy z toho, že by to súdny komisár prejednávajúci dedičstvo

mohol odhaliť. Takéto tvrdenie odvolateľa nemá oporu v platnej právnej úprave. Pre zodpovednosť
dedičov za dlhy poručiteľa totiž nie je významným, či ten-ktorý dlh bol v dedičskom konaní veriteľom
uplatnený, či prípadne zahrnutý aj do pasív dedičstva. Súdny komisár prejednávajúci dedičstvo nemá
kompetenciu k tomu, aby sa základom, dôvodom vzniku, jeho trvaním, či výškou dlhu v rámci konaniaodedičstvezaoberalavysporiadaval,keďžekonanieodedičstvesporovýmkonanímnieje.Pokiaľveriteľ
uplatní do dedičstva dlh a dedičia tento neuznajú, súdny komisár sa obmedzí na konštatovanie spornosti
dlhu, tento do pasív dedičstva nezaradí a bez ďalšieho dedičstvo prejedná. Dôvody spornosti dlhu a ich

skúmanie tak môžu byť predmetom výlučne konania sporového, ako je tomu tiež v posudzovanej veci.

43. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím námietkam tak nemožno konštatovať naplnenie dôvodov
na odvolanie uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ či h/ CSP.

44. V stave ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie by nebolo možné akceptovať ani námietky
odvolateľa týkajúce sa nevykonania ním na poslednom pojednávaní vo veci navrhovaných dôkazov
(výsluch úradníčok, ktoré mali byť pri preberaní peňazí, vytvorenie priestoru na predloženie súkromného
znaleckéhoposudku,resp.návrhnadoplnenieďalšiehoznaleckéhoposudku,výsluchsestryžalovaného
a ďalšie), keď ako správne posúdil súd prvej inštancie, niektoré z nich nemali potenciál ovplyvniť
rozhodnutie a niektoré z nich nebolo možné považovať za uplatnené včas, teda v rámci sudcovskej

koncentrácie konania (čím by neboli spôsobilé ani k záveru o naplnení dôvodov na odvolanie uvedených
v ust. § 365 ods. 1 písm. e/, či g/ CSP. Žalovaný mal vytvorený v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie komfortný priestor na to, aby včas takéto návrhy na doplnenie dokazovania vyprodukoval
a pokiaľ k tomu prišlo až na poslednom pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol,
možno sa stotožniť s jeho názorom, že neboli uplatnené včas, ktoré časové hľadisko indikuje k tomu, že

motiváciou tohto postupu bolo len oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ žalovaný sa odvoláva tiež
na to, že tieto dôkazy súd nevykonal napriek tomu, že boli z jeho strany navrhnuté predtým, ako bolo
vyhlásené dokazovanie za skončené, zjavne nediferencuje medzi sudcovskou koncentráciou konania,
ktorou súd prvej inštancie nevykonanie dôkazov odôvodňuje a koncentráciou zákonnou. Aktuálne však
v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia, je vytvorený žalovanému ďalší priestor (samozrejme zároveň aj

žalobcovi), aby dôkazy, ktoré by boli spôsobilé potenciálne výsledok sporu ovplyvniť, buď predkladal, či
navrhoval ich vykonanie, a to v rámci realizácie zákonných procesných oprávnení.

45. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnuté
rozhodnutie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

46. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť zistené nedostatky tak, ako ich uviedol
odvolací súd v tomto zrušujúcom rozhodnutí a opätovne vo veci rozhodnúť za súčasného zdôvodnenia
svojho rozhodnutia v limitoch predpísaných ust. § 220 CSP. Pred novým rozhodnutím vo veci bude

súd prvej inštancie postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej
inštancie, svojím procesným postupom poskytne účastníkom konania možnosť realizovať procesné
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, CSP, bude sa zaoberať všetkými argumentmi, prípadne
dôkaznými návrhmi účastníkov konania (uvedenými tiež v odvolaní), vykonané dôkazy starostlivo
vyhodnotí v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP a vo veci opätovne vo svetle spravodlivého

usporiadania vzťahov medzi účastníkmi rozhodne.

47. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

48. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o nároku na náhradu

trov odvolacieho konania.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).