Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8810209843
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8810209843.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Q. súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: K. spoločnosť Y., pozemkové
spoločenstvo, XXX XX Y., so sídlom Y. XXX, S.: XXXXXXXX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s.r.o., ul. 1.mája 1246, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO:
47 245 034, proti žalovanému: J. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, právne zastúpený D. kancelária
VEREB, s.r.o. Hrnčiarska 916/3, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 633 284, o zaplatenie
5.750,- eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č .k.
3C/293/2010-218 zo dňa 28.6.2019, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.

II. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III .tak že žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,40 %.

III. Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej súd prvej inštancie ) rozsudkom sp. zn. 3C/293/2010 - 218

zo dňa 28.júna 2018 rozhodol takto :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.217,10,- eur do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Súd žalobu žalobcu čo do zvyšku z a m i e t a .

III. Stranám sporu sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal priznania náhrady za užívanie nehnuteľností titulom bezdôvodného obohatenia od žalovaného,
a to vo výške 1,66 eur za 1m2 pozemkov zastavaných stavbami a vo výške 0,10 eur za 1m2 pozemkov
nezastavaných stavbami za obdobie marec až september 2007, t. j. za 6 mesiacov v celkovej sume
2.332,49 eur. Podaním zo dňa 25.9.2009 žiadal znížiť pôvodne požadovanú sumu za obdobie marec až

september 2007 na sumu 2.242,86 eur a zároveň rozšíril žalobu o obdobie september 2007 až február
2008 o sumu 2.460,45 eur, teda žiadal priznať žalobcovi sumu 4.703,31 eur. Podaním zo dňa 8.4.2010
znova žiadal rozšíriť žalobu za ďalšie obdobie, a to marec 2008 - december 2008, t.j. 10 mesiacov o
sumu 4.100,75 eur, a teda zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 8.804,05 eur. Uznesením zo dňa21.5.2010súdpripustilzmenužaloby.Podanímzodňa12.8.2010zobralžalobcažalobcučiastočnespäť,
a to o sumu 4.586,95 eur. Uznesením č. k. 10C/41/2009 súd žalobu o zaplatenie 4.586,95 eur zastavil a
čo do zvyšku, teda žalobu ohľadom zaplatenia sumy 4.217,10 eur vylúčil na samostatné konanie vedené

pod sp.zn. 3C/293/2010. V konaní vedenom pod sp.zn. 3C/293/2010 žalobca podal návrh na rozšírenie
žaloby o sumu 1.533,50 eur za obdobie máj až december 2009, t.j. za ďalších 8 mesiacov. Uznesením na
pojednávaní dňa 10.5.2011 súd pripustil rozšírenie žaloby o sumu 1.533,50 eur za ďalších 8 mesiacov,
teda predmetom konania bola žaloba o zaplatenie 5.750,- eur.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav tak, že z písomnej
korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným mal za preukázané, že medzi týmito stranami došlo
k snahe o uzavretie dohody o dočasnom užívaní nehnuteľností a v súvislosti s tým aj dohody o
platení náhrady za užívanie nehnuteľností. Žalovaný nespochybňoval tú skutočnosť, že by pozemky
vo vlastníctve žalobcu neužíval, avšak navrhoval započítať na pohľadávku žalobcu na nájomnom jeho
pohľadávku súvisiacu s investíciami vykonanými do roku 2005 v celkovej výške 6.731.758,- Sk (listy

žalovaného zo dňa 31.3.2006 a dňa 10.4.2008). Z geodetického elaborátu vyhotoveného spoločnosťou
H.-Xs.r.o., Y. z októbra 2018 je zrejmé geodetické zameranie plôch, o ktorých žalobca tvrdil, že ich
žalovaný užíva bez právneho dôvodu. Jedná sa o nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v kat. území Y.,
teda o spoločnú nehnuteľnosť v spoluvlastníctve členov pozemkového spoločenstva. Žalovaný presnosť
zamerania nehnuteľností nenamietal. Poukazoval iba na tú skutočnosť, že na pozemkoch, ktoré sú

zastavené stavbami, tieto stavby síce zhotovil, avšak nie je ich vlastníkom, pretože k nim nemá zriadené
vlastnícke právo, čo vyplýva aj z LV. Pozemky nezastavané stavbami sú zas podľa jeho vyjadrenia
prístupné širokej verejnosti a žalovaný na nich nepoberá ani žiadne dotácie. Tieto dotácie podľa jeho
vedomostí poberá obec. Na základe tej skutočnosti, že nedošlo k rozporovaniu uvedenej skutočnosti,
súd prvej inštancie vychádzal zo žalovaným nepopretej skutočnosti, spočívajúcej v rozsahu zabratia

a užívania pozemkov. Z výsluchov svedka S. J. Q. a Y. L. mal súd za preukázané, že pozemky
uvedené v elaboráte boli žalovaným využívané pre jeho podnikateľské aktivity. Užívanie nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcu žalovaným mal súd prvej inštancie za preukázané aj tým, že žalovaný tvrdil,
že uskutočnil značnú investíciu do predmetných nehnuteľností. Súd mal za preukázané, že žalovaný
tieto pozemky užíval od roku 2005 do apríla 2008. Uvedená skutočnosť vyplývala aj zo zmluvy o

výpožičke zo dňa 1.1.2005 medzi žalovaným a T. P., podľa ktorej žalovaný prenechal uvedenej osobe
časť predmetných nehnuteľností. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie ustálil, že
žalovaný v rokoch 2005 - 2008 na predmetných pozemkoch postavil stavby, užíval ich pri podnikaní, mal
záujem o ich kúpu od žalobcu, ponúkol mu platenie nájomného za ich užívanie a podľa jeho vlastných
tvrdení investoval do nich sumu 6.000.000,- Sk.

4. Vzhľadom na to, že súd mal z Geodetického elaborátu vyhotoveného spoločnosťou H.-3, s.r.o.
za preukázané, že žalovaný užíval plochy vo vlastníctve žalobcu a to plochy zastavané stavbami vo
výmere XXX mX a ostatné nezastavené plochy vo výmere X.XXX m2, priznal žalobcovi nárok na
náhradu za užívanie pozemkov zastavaných stavbami vo výške 49.350,- Sk ročne, t.j. 50,- Sk ročne

za 1m2, v zmysle vyjadrenia žalovaného zo dňa 31.3.2006, v ktorom tento súhlasil s takto určenou
hodnotou a nárok na náhradu za užívanie pozemkov nezastavaných stavbami - ostatná plocha vo výške
19.947,- Sk ročne, t.j. 3,- Sk ročne za 1m2, nakoľko uvedenú sumu považoval za primeranú miestnym
pomerom s ohľadom na rozsah pozemkov a časovú súvislosť. Nakoľko žalobca si uplatnil nárok na
náhradu za užívanie nehnuteľností v trvaní 22 mesiacov, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu vo

výške 127.044,50 Sk, t.j. 4.217,10 eur (celková náhrada za užívanie pozemkov za 1 rok - 69.297,-
Sk, t.j. mesačne 5.774,75 Sk x 22 mesiacov) titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor
žalobcu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Čo sa týka námietky žalovaného spočívajúcej
v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca je pozemkovým
spoločenstvom s právnou subjektivitou, registrovaným dňa 8.3.2006 Obvodným lesným úradom vo

Vranove nad Topľou podľa zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Podľa § 31 ods.
11 zákona č. 97/2013 Z.z. na nakladanie so spoločnou nehnuteľnosťou vo vlastníctve spoluvlastníkov
sa aplikujú ustanovenia § 8 a § 11. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že ak je pozemkové
spoločenstvo s právnou subjektivitou oprávnené uzatvárať nájomné zmluvy za účelom zabezpečenia
užívania spoločných nehnuteľností, je rovnako oprávnené aj k súdnemu uplatneniu nároku na zaplatenie

náhradyzaužívaniespoločnejnehnuteľnostiodosoby,ktoráspoločnénehnuteľnostiužívabezprávneho
dôvodu, preto súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 4.217,10 eur. V ostatnom rozsahu žalobu zamietol.5. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznal
nakoľko každý z účastníkov mal úspech v konaní len čiastočný, pričom poukazujúc na okolnosti
prejednávanej veci mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd stranám sporu

náhradu trov konania nepriznal.

6. V zákonnej lehote podal voči výrokom I. a III. predmetného rozsudku odvolanie žalovaný, namietajúc
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. V prvom rade žalovaný namietal
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, s ktorou sa súd prvej inštancie podľa jeho názoru v rozhodnutí vo veci

samej, nevysporiadal. Poukázal na ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z.z., podľa ktorého výbor
ako štatutárny orgán koná za členov spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy vo veciach
podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich
spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva, t.j. žalobca ako
spoločenstvo bol od prijatia predmetného zákona len zákonným zástupcom členov spoločenstva, a teda,
ak žalobu podalo spoločenstvo a po prijatí citovaného zákona žalobca žalobu nezmenil, tak uvedené

spoločenstvo nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Čo sa týka odkazu súdu prvej inštancie na prechodné
ustanovenia v § 31 ods. 11 cit. zákona, tak ide zjavne o nesprávny výklad, pretože dané ustanovenia
odkazujú na § 8 a § 11 zákona, ktoré však nemajú nič spoločné so znením § 16 ods. 2 cit. zákona o
zákonnom zastúpení členov spoločenstva. Odhliadnuc od ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013
Z.z. žalovaný namietal, že členovia združenia nie sú pôvodnými urbarialistami obce Y., teda nie sú

právnymi nástupcami týchto osôb, preto ich zápis na LV je vykonaný na základe podvodného vyhlásenia
pred notárom, a preto nemajú vecnú legitimáciu. Ku Geodetickému elaborátu žalovaný uviedol, že pokiaľ
ide o pozemky zastavané stavbami (v zmysle legendy pod č. 1, 3, 4, 8, 10 a 11), tak žalovaný je iba
ich zhotoviteľom a ani jednu z nich nemá evidovanú na LV a čo sa týka pozemkov nezastavaných
stavbami (v zmysle legendy pod č. 2, 5, 6, 7, 9, 12 a 13) tak tieto sú prístupné širokej verejnosti,

ktorá ich môže využívať bez obmedzenia a žalovaný z nich nepoberá žiadne dotácie, pričom súd
sa s týmito námietkami nevysporiadal. Žalovaný namietal, že sú prihliadol na všeobecné vyjadrenia
svedkov o údajnom užívaní pozemkov, hoci na konkrétne otázky o čase a spôsobe užívania pozemkov
svedkovia nevedeli odpovedať. Žalovaný taktiež namietal závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie
na základe žalobcom predloženej korešpondencie sporových strán. Uviedol, že nepodpísaná Dohoda

o dočasnom užívaní nehnuteľností nemôže byť dôkazom o užívaní nehnuteľností, ktoré sú v jej texte
navyše vymedzené aj neurčito. Čo sa týka výzvy žalovaného zo dňa 31.3.2006, žalovaný uviedol, že sa
nejedná o dôkaz preukazujúci užívanie predmetných nehnuteľností, pretože v listine žalovaný iba rieši
smerom do budúcna finančnú stránku zápočtov, avšak keďže nedošlo k podpísaniu dohody, tak listina
je bez právneho významu. Obdobne aj listinu zo dňa 1.4.2008 a následnú reakciu žalovaného označil

za listiny bez výpovednej hodnoty, keďže sa v nej negatívne reaguje na návrh na odkúpenie pozemkov.
Korešpondencia potenciálnych zmluvných partnerov nemôže byť dôkazom, že nejaký užívací vzťah
existoval v čase realizácie korešpondencie. Vo vzťahu k výške náhrady žalovaný uviedol, že ak chýba
základ nároku, ktorý by bol riadne preukázaný, tak nemá zmysel sa zaoberať výškou bezdôvodného
obohatenia. Zároveň podotkol, že podľa konštantnej judikatúry sa výška nájomného nerovná výške

bezdôvodného obohatenia, preto sú všetky výpočty súdu nepoužiteľné. Čo sa týka výroku o trovách
konania, tak žalovaný namietal, že súd prvej inštancie žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v
rozsudku neuviedol, preto je tento výrok nepreskúmateľný. Na základe uvedeného žalovaný navrhol
napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

7. V zákonnom stanovenej lehote podal voči výroku III. predmetného rozsudku odvolanie aj žalobca,
ktorý navrhol, aby odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Mal za to, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil rozhodnutie o náhrade trov konania. Mal za to, že žalobca bol v
plnom rozsahu úspešný. Uviedol, že tento nemenil svoje žalobné návrhy ľubovoľne, ale vychádzal zo

žalovaným predložených listín. Zmluvu o výpožičke žalovaný uzavrel 1.1.2005 so T. P. bez vedomosti
žalobcu a o tejto skutočnosti sa dozvedel až v priebehu konania, preto bola pôvodne rozšírená žaloba
na sumu 8.804,05 eur zobraná v časti späť, teda ak súd priznal žalobcovi sumu 4.217,10 eur, priznal mu
len toľko, čoho sa domáhal posledným podaním. Nesprávne právne posúdenie videl v tom, že súd na
vec neaplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP ale § 257 CSP, na ktorého aplikáciu nebol daný zákonný

dôvod. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok vo výroku III. zmeniť tak, že odvolací súd
prizná žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 21.2.2020 uviedol, že odvolanie žalovaného
poukazuje na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, užívanie pozemkov obcou a nie žalovaným,
nesprávne vyhodnotenie svedeckých výpovedi, nesprávne posúdenie predsúdnej korešpondencie

medzi účastníkmi konania a nesprávne rozhodnutie o výške priznanej náhrady. Čo sa týka aktívnej
legitimácie žalobca uviedol, že je pozemkovým spoločenstvom zaregistrovaným podľa zákona č.
181/1995 Z.z. aj podľa novej právnej úpravy, a to zákona č. 97/2013 Z.z.. V zmysle oboch právnych
noriem je žalobca oprávnený zastupovať svojich členov pri uplatňovaní ich majetkových nárokov, ktoré
sa týkajú spoločných nehnuteľností. Poukázal na to, že pozemky, ktoré žalovaný užíval sú spoločnými

nehnuteľnosťami. Uviedol, že predmetné konanie sa netýka otázky zmeny veľkosti spoluvlastníckych
podielov k nehnuteľnostiam, ale uplatňuje sa v ňom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného, ktorý ich užíval bez toho, aby za ne plnil voči pozemkovému spoločenstvu
nejakú náhradu. Poukazoval na to, že ak smie pozemkové spoločenstvo uzavrieť nájomnú zmluvu, tak
sa môže domáhať aj zaplatenia dlžného nájomného. Čo sa týka vzťahu medzi žalovaným a obcou,
žalobca poukázal na výpoveď svedka S. J. Q., ktorý potvrdil, že žiaden právny vzťah medzi týmito

subjektmi neexistuje. Zároveň uviedol, že aj z viacerých súdnych sporov, ktoré medzi sebou vedú
žalovaný a obec Y. vyplýva, že žalovaný žiadne stavby pre obec nerealizoval. Podľa názoru žalobcu
svedkovia vypovedali objektívne a pravdivo, nakoľko vypovedali po riadnom poučení o trestnoprávnych
následkoch nepravdivej svedeckej výpovede. Žalobca uviedol, že žalovaný zámerne ignoruje výsledky
dokazovania v časti preskúmavania predsúdnej korešpondencie medzi účastníkmi konania, ktorí si

písali o podmienkach užívania predmetných pozemkov žalovaným, pričom užívanie pozemkov nebolo
sporné. Vzájomný konsenzus strán nenastal z dôvodu, že žalobca odmietol na náhradu nájmu započítať
žalovaným vynaložené investície. Mal za to, že z predmetnej komunikácie je zrejmé, že strany sa dohodli
na výške nájomného, avšak nedohodli sa na sprievodných nárokoch. Na základe uvedených skutočností
mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. je správne.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14.4.2020 uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
nepretržitého užívania nehnuteľností v trvaní, v akom si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Čo sa týka námietky záverov vyplývajúcich z predsúdnej korešpondencie žalovaný zotrval
na vyjadrení zo dňa 11.3.2019.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom a žalovaným bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP. Nariadenie pojednávania si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia
dokazovania, ani nevyžadoval si takýto postup dôležitý verejný záujem. Odvolací súd pritom pri

prejednaní podaných odvolaní vychádzal zo zásad daných aplikáciou ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP. Bol teda viazaný rozsahom podaných odvolaní ako aj odvolacími dôvodmi, s výnimkou
vád konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v
odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Následne rozhodol rozsudkom zo dňa 25. februára 2021 tak, že :

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti tak, že žalobu o zaplatenie 4.217,10
eur zamieta.

II. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

12. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z hľadiska skutkového v predmetnej veci nie je v konaní medzi
stranami sporným, že predmetné nehnuteľnosti, za ktorých užívanie žalobca proti žalovanému uplatňuje

náhradu za čas od marca 2007 do decembra 2007 a za čas od mesiaca máj 2009 do decembra 2009, nie
sú vlastníctvom žalobcu - pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou. V konaní nebolo medzi
stranami sporným ani to, ktoré pozemky vo vlastníctve členov spoločenstva sú zastavané stavbami,
ktorých zhotoviteľom mal byť žalovaný a ani to, ktoré ďalšie nehnuteľnosti uvedené v Geodetickom
elaboráte vyhotovenom spoločnosťou H.-3, s.r.o. sú vlastníctvom členov spoločenstva. Pri námietkach

žalovaného proti aktívnej legitimácii nebolo preto potrebným, aby na tieto medzi stranami nesporné
skutočnosti sa zopakovaním dokazovania pred odvolacím súdom menil skutkový stav zistený súdom
prvej inštancie.13. Pred odvolacím súdom vyvstala potreba, aby pre vecné prejednanie podaného odvolania (odvolaní)
sa zaoberal otázkou právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie.

14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Jednou z hlavných námietok žalovaného v odvolacích dôvodoch bol nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ako pozemkového
spoločenstva. Mal za to, že žaloba mala byť podaná jednotlivými vlastníkmi nehnuteľností, ktoré mali
byť podľa názoru žalobcu užívané žalovaným a nie samotnou pozemkovou spoločnosťou ako tomu bolo
v predmetnom prípade, nakoľko tejto zo zákona nevyplýva oprávnenie domáhať sa takéhoto nároku na

súde.

16. Keďže predmetom prejednávaného prípadu je uplatnenie si nároku pozemkového spoločenstva
na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania spoločnej nehnuteľnosti žalovaným, odvolací
súd konštatuje, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobca ako pozemkové spoločenstvo nemá, nakoľko

nie je vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, a teda v prípade preukázania bezdôvodného obohatenia,
by toto nevzniklo na úkor pozemkového spoločenstva, nakoľko sa nejednalo o úkony súvisiace s
obhospodarovaním spoločnej nehnuteľnosti podľa § 3 ods. 1 zákona č.181/1995 Z.z., ale jednalo by
sa o bezdôvodné obohatenie na úkor všetkých spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti. Z uvedeného
je zrejmé, že pozemkové spoločenstvo nie je vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, ktorá mala byť

bez právneho dôvodu užívaná žalovaným, taktiež zo zákonnej úpravy pozemkovému spoločenstvu
nevyplýva oprávnenie domáhať sa nárokov jednotlivých jeho členov v ich mene na súde, a preto bolo
nevyhnutné,abytotospoločenstvobolonatakýúkonakýmjepodaniežalobysplnomocnenéjednotlivými
spoluvlastníkmi, resp. aby si jednotliví spoluvlastníci uplatnili svoje práva, nakoľko iba na ich strane by
mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu a nie na strane pozemkového spoločenstva.

17. Poukazujúc na závery vyslovené odvolacím súdom a to, že žalobca ako pozemkové spoločenstvo
nedisponuje hmotnoprávnym oprávnením, ktorého ochrany sa prostredníctvom žaloby voči žalovanému
domáha, teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu, nemal odvolací súd inú možnosť len postupovať podľa
§ 388 CSP a napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

na strane žalobcu zamietnuť. Uvedené závery týkajúce sa vecnej aktívnej legitimácie pozemkového
spoločenstva vo veci nárokov zo spoluvlastníctva nehnuteľnosti združených do spoločenstva voči tretím
osobám korešpondujú už s viacerými rozhodnutiami súdov tak, ako ich odvolací súd uviedol vo výzve
adresovanej sporovým stranám. Aj pri aplikácii ust. čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP sa od tejto
praxe nemal dôvod odvolací súd odkloniť.

18. Odvolací súd taktiež uviedol, že nemohol pominúť ani skutočnosti plynúce z toho, že žalobca
nenapadol rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady za
obdobie od mája 2009 do decembra 2009 (za 8 mesiacov). Súd prvej inštancie vyhovel žalobe za 22
mesiacov od marca 2007 do decembra 2008.

19. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalobcovi..

20. Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie. Dovolanie podal z dôvodov podľa § 420 písm. f)
CSP, ako aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca sa nestretol s riešením právnej otázky v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu, ktorá by sa zaoberala nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie pozemkového
spoločenstva s právnou subjektivitou na domáhanie sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
pri neoprávnenom užívaní spoločnej nehnuteľnosti od toho subjektu, ktorý si na spoločnej nehnuteľnosti

zriadil nepovolené stavby a nehnuteľnosti užíva aj iným spôsobom (všetko bez právneho titulu). Žalobca
sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť vydanie bezdôvodného obohatenia
z dôvodu, že žalovaný užíva pozemky (spoločné nehnuteľnosti) členov pozemkového spoločenstva, a
to bez právneho titulu.21. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

22. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. V celom rozsahu odkázal na výklad zákona č. 97/2013 Z.
z. a na písomné vyjadrenie zo dňa 21. decembra 2020 pre odvolací súd, kde žalovaný podal výklad §
16 ods. 2 písm. a) až d) citovaného zákona. Navrhol, aby bolo dovolanie zamietnuté a zároveň žiadal
priznať náhradu trov dovolacieho konania.
23. Najvyšší súd SR Bratislava ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné a

uznesením sp. Zn. 1 Cdo/108/2023 z 30.10.2024 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.februára
2021 sp. Zn. 14Co/7/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
24. Uviedol, že v prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má
viazanosťdovolaciehosúdudovolacímidôvodmi(§440CSP)kľúčovývýznam.Záveryo(ne)prípustnosti
dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).
Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí

(konkretizuje), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm. b) CSP).
25. Dovolací súd v predmetnej veci ďalej uviedol, že upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn 7Cdo/26/2024 zo dňa 30. apríla 2024, vychádzajúceho z rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS. 425/2023 z 8. februára 2024, ktoré sa venuje

právnemu posúdeniu otázky aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva v tam súdenom
prípade, v konaní o náhradu škody. Podľa dovolacieho súdu právne závery vyplývajúce z uvedených
rozhodnutí, je možné vztiahnuť aj na posúdenie právnej otázky - aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
ako pozemkového spoločenstva v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania
nehnuteľností žalovaným za stanovené obdobie bez právneho dôvodu. Nebolo sporným, resp. vyplývalo

z vykonaného dokazovania, že pozemky, ktoré mal žalovaný užívať bez právneho dôvodu za uvedené
obdobie boli v spoluvlastníctve jednotlivých členov pozemkového spoločenstva - žalobcu. Súd prvej
inštancie žalobe v časti vyhovel a v časti žalobu zamietol. V bode 4. odôvodnenia zdôraznil, že ,Čo sa
týka námietky žalovaného spočívajúcej v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca je pozemkovým spoločenstvom s právnou subjektivitou, registrovaným dňa

8.3.2006 Obvodným lesným úradom vo Vranove nad Topľou podľa zákona č. 181/1995 Z.z. o
pozemkových spoločenstvách. Podľa § 31 ods. 11 zákona č. 97/2013 Z.z. na nakladanie so spoločnou
nehnuteľnosťou vo vlastníctve spoluvlastníkov sa aplikujú ustanovenia § 8 a § 11. Súd prvej inštancie
následne konštatoval, že ak je pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou oprávnené uzatvárať
nájomné zmluvy za účelom zabezpečenia užívania spoločných nehnuteľností, je rovnako oprávnené

aj k súdnemu uplatneniu nároku na zaplatenie náhrady za užívanie spoločnej nehnuteľnosti od osoby,
ktorá spoločné nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, preto súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie
4.217,10 eur. V ostatnom rozsahu žalobu zamietol.“
Odvolací súd sa s takýmto právnym názorom nestotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako pozemkového

spoločenstva na uplatňovanie uvedeného nároku, nakoľko nie je vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti,
nejednalo sa o úkony súvisiace s obhospodarovaním spoločnej nehnuteľnosti podľa § 3 ods. 1 zákona č.
181/1995 Z.z., taktiež zo zákonnej úpravy pozemkovému spoločenstvu nevyplýva oprávnenie domáhať
sa nárokov jednotlivých jeho členov v ich mene na súde, a preto bolo nevyhnutné, aby toto spoločenstvo
bolo na taký úkon akým je podanie žaloby splnomocnené jednotlivými spoluvlastníkmi, resp. aby si

jednotliví spoluvlastníci uplatnili svoje práva, nakoľko iba na ich strane by mohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu a nie na strane pozemkového spoločenstva.
26. Z bodu 14. uznesenia NS SR sp. zn 7Cdo/26/2024 vyplýva: ,,Z argumentácie rozsudku odvolacieho
súdu vyplýva, že žalobca ako pozemkové spoločenstvo nezastupoval jednotlivých jeho členov, ktorým
škoda vznikla (v prípade jej preukázania) neoprávneným výrubom stromov žalovaným. Aktívnu vecnú

legitimáciu posúdil tak, že žalobcovi nesvedčala, pričom sa nejednalo iba o technickú záležitosť (nie je
nepodstatné, kto vystupuje v konaní ako žalobca, komu by mala náhrada škody patriť), nakoľko záverom
o danosti náhrady škody samotnému pozemkovému spoločenstvu by o túto náhradu prišli samotní
spoluvlastníci, členovia pozemkového spoločenstva, ktorým by však (v prípade jej preukázania) táto
náhrada škody patrila, keďže došlo k zmenšeniu ich majetku. Podľa dovolacieho súdu ale vychádzajúc

z názoru a zistení ústavného súdu vyjadrených v zrušujúcom náleze, podľa ktorého ,,Bolo úmyslom
zákonodarcu pri konštrukcii § 16 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách zjednodušiť a najmä
umožniť jednotlivým členom pozemkových spoločenstiev prístup k súdnej ochrane, a to prostredníctvom
pozemkového spoločenstva. Bolo by nereálne od jednotlivých spoluvlastníkov žiadať, aby boli spoločnesporovou stranou, čo je napokon ťažko prekonateľným bremenom aj pre samotný súd. Žalobca ako
prenajímateľ a osoba, ktorá zo zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve jednotlivých členov
spoločenstva, je osobou oprávnenou sa týchto nárokov domáhať. Hoci v konaní vystupuje ako žalobca,

z podstaty koncepcie pozemkových spoločenstiev je zrejmé, že uplatňovanie nároku na náhradu
škody je v záujme a prospech jednotlivých členov spoločenstva, ktorých majetok spravuje a s ktorým
hospodári. Ak žalobca ako pozemkové spoločenstvo podal žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhal
zaplatenia škody ako nároku, ktorý vyplýval z porušenia zmluvy o prenájme a ktorý, vychádzajúc aj
z odôvodnenia v tom čase platnej právnej úpravy v dôvodovej správe, išlo o postup, ktorý možno od

adresáta tejto právnej normy očakávať, a to najmä vzhľadom na problematickosť znenia textu § 16
ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách“ na ktorý v celom rozsahu odkazuje, tento nedostatok
právneho posúdenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke aktívnej vecnej legitimácie má za následok,
že napadnuté rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom závere a odvolací súd sa odklonil od
právneho záveru vysloveného v zrušujúcom náleze ÚS SR.
Uviedol taktiež, že rovnako je potrebné poukázať na body 23. a 24. rozhodnutia Ústavného súdu SR

sp. zn. III ÚS 425/2023 z 8. februára 2024 aplikovateľné aj na prejednávaný prípad: ,,Za spoločné
obhospodarovanie možno považovať aj prenechanie (prenajatie) lesného fondu spoločenstva pre účely
výrubu dojednaného množstva dreva z neho za odplatu (v uvedenej veci išlo o zmluvu o prenájme, kde
bol sťažovateľ označený ako prenajímateľ), pričom súčasťou tohto obhospodarovania je aj následné
vymáhanie nezaplatenia dojednaných platieb, ako aj uplatnenie nárokov na náhradu škody, príp.

iných nárokov, ktoré z týchto zmluvných vzťahov vzniknú. Vymáhanie nárokov priamo pozemkovým
spoločenstvom, ktoré takto napĺňa svoje oprávnenia, ktoré mu zveruje § 19 zákona o pozemkových
spoločenstvách, tak umožňuje, aby v mene jednotlivých spoluvlastníkov konalo priamo pozemkové
spoločenstvo. V uvedenej veci bol sťažovateľ zmluvnou stranou zmluvy o prenájme, ktorá bola porušená
nájomcom, ktorý sa nepovoleným výrubom dreva dopustil trestného činu krádeže a svojím konaním

spôsobil pozemkovému spoločenstvu škodu. Sťažovateľ ako prenajímateľ a osoba, ktorá zo zákona
spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve jednotlivých členov spoločenstva, je osobou oprávnenou sa
týchto nárokov aj domáhať. Hoci v konaní vystupuje ako žalobca, z podstaty koncepcie pozemkových
spoločenstiev a citovaných ustanovení je zrejmé, že uplatňovanie nároku na náhradu škody je v záujme
a v prospech jednotlivých členov spoločenstva, ktorých majetok spravuje a s ktorým hospodári. Preto ak

sťažovateľ ako pozemkové spoločenstvo podal žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhal zaplatenia
škody ako nároku, ktorý vyplýval z porušenia zmluvy o prenájme a ktorý, vychádzajúc aj z odôvodnenia
v tom čase platnej právnej úpravy v dôvodovej správe, išlo o postup, ktorý možno od adresáta tejto
právnej normy očakávať, a to najmä vzhľadom na problematickosť znenia textu § 16 ods. 2 zákona
o pozemkových spoločenstvách. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym

obmedzeniam a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho
účel. Za porušenie práva na súdnu ochranu treba považovať nielen situáciu, keď je osoba úplne zbavená
možnosti obrátiť sa na súd, ale aj situáciu, keď sa domáhala svojho práva na všeobecnom súde v
súlade so stanoveným postupom, ale súd výkladom procesných predpisov dospel k záveru, že osobe

neprislúcha ochrana práv v takomto rozmere a šírke a formalisticky sa odmietol zaoberať námietkami
účastníka konania. Takýto postup všeobecného súdu treba považovať za odmietnutie spravodlivosti
(denegatioiustitiae)(pozrinálezÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.III.ÚS3199/12z19.novembra
2013). Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak
žiadne konanie neprebieha (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36). “

27. Uvedené je možné vztiahnuť aj na žalobcu - pozemkové spoločenstvo vzniknuté pôvodne ešte
podľa zákona č. 181/1995 Z.z., preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré zamietlo žalobu žalobcu pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, bolo založené na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako

je vyššie uvedené s poukazom na uvedené rozhodnutie Najvyššieho a Ústavného súdu SR.

28. Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v danej veci, uviedol, že sa stotožňuje so závermi vyjadrenými
v týchto rozhodnutiach a nevidí žiadny dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v označenom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR alebo na odklon od právneho názoru v týchto rozhodnutiach

vyjadrených, a teda ani dôvod na postúpenie veci veľkému senátu najvyššieho súdu [rozsudok
dovolacieho súdu z 10. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 (R 17/2017)].29. Z dôvodov uvedených vyššie dospel Najvyšší súd SR k záveru, že dovolanie podľa § 421 ods. 1
CSP je procesne prípustné a dôvodné. Dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§
449 ods. 1, 2 CSP), a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
31. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

32. Po doručení uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo/108/2023 z 30.10.2024 odvolací súd vyzval
strany sporu, aby sa vyjadrili k záverom dovolacieho súdu uvedeným vo vyššie uvedenom uznesení pre
potreby odvolacieho prieskumu rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 3 C/293/2010 - 218
zo dňa 28.06.2019 napadnutého odvolaním žalobcu i žalovaného.

33. Žalovaný podaním zo dňa 23.12.2024 vo svojom vyjadrení uviedol, že citované uznesenie
Najvyššieho súdu ako aj rozhodnutia, na ktoré odkazuje toto uznesenie v bode 47 a 48 nepovažuje za
správne, pretože už nejde o aplikáciu práva, ale ide o neprípustnú tvorbu práva a pre závery vyslovenými
dovolacím súdom v predmetnom uznesení by dikcie rozhodných právnych noriem mala byť iná. Ďalej
uviedol, že hoci vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR ohľadne aktívnej vecnej legitimácie

so žalobou nesúhlasí musí ho rešpektovať a preto podľa žalovaného predmetom odvolacieho prieskumu
by malo byť odvolacie konanie podľa článku 3 bod 2 a 7 podaného odvolania zo dňa 24.07.2019. Má za
to, že uvedené dôvody sú beztak postačujúce na to, aby odvolací súd rozhodoval rovnako t. j. zmenil
napadaný rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.

34. Žalobca na výzvu súdu sa vyjadril až po uplynutí stanovenej lehoty, ak výzva na vyjadrenie mu bola
doučená dňa 28.12.2024 a vyjadrenie zaslal súdu 12.2.2025.

35. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok zákon číslo 160/2015. Z. z. , ďalej iba CSP ) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených ustanovení § 379 CSP a nasledujúcich , bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení
§ 387 ods. 1 CSP a to vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
4217,10 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

36.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v uvedenej časti

a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné :

37. V prvom rade odvolací súd poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného
procesu a aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok
skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. V ustanovení § 185 CSP bol

zavedený pri koncipovaní nového CSP princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších
zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom
na to, že si o spore môže robiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi
tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie na procesnú inteligenciu strán sporu, čoho dôsledkom

je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

38. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. V danom prípade platí tak princíp formálnej pravdy. Z uvedeného
vyplýva, že sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce

skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má
právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces,
kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku a preto aj v čase
odvolacieho konania súd vychádzal z uvedených ustanovení CSP.39. Odvolací súd pripomína, že odvolaním žalovaného bol napadnutý výrok I a III rozsudku súdu prvej
inštancie, teda výrok, ktorým bol zaviazaný žalovaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4217,10

eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a výrok o nepriznaní náhrady trov konania. Odvolaním
žalobcu bol napadnutý výrok III o náhrade trov konania . Z uvedeného tak vyplýva, že výrok II, ktorým
bola žaloba, čo do zvyšku zamietnutá ,teda v rozsahu 1533,50 eur ( po tom, čo uznesením vyhláseným
na pojednávaní dňa 10.05.2011 došlo k rozšíreniu žaloby v zmysle návrhu žalobcu zo dňa 10.05.2011
na sumu 5750,60 eur), nebol tento výrok odvolaním napadnutý a preto nadobudol právoplatnosť a nie

je predmetom preskúmania odvolacím súdom.

40. Odvolací súd opakovane poukazuje, že z skutkového hľadiska v preskúmavanej veci nie je v konaní
medzi stranami sporné, že predmetné nehnuteľnosti, za ktorých užívanie žalobca proti žalovanému
uplatnil náhradu za čas od marca 2007 do decembra 2007 a za čas od mesiaca máj 2009 do decembra
2009, nie sú vo vlastníctve žalobcu- pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou. Je však už

zrejmé aj z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , že pozemkové spoločenstvo môže
priamo zo zákona vymáhať nároky priamo a tak konať za jednotlivých spoluvlastníkov , a je tak aktívne
vecne legitimované v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností
žalovaným za stanovené obdobie .

41. V konaní nebolo medzi stranami sporným ani to, ktoré pozemky vo vlastníctve členov
pozemkového spoločenstva sú zastavané stavbami , ktorých zhotoviteľ mal byť žalovaný ani to,
ktoré ďalšie nehnuteľnosti uvedené v geometrickom elaboráte vyhotovenom spoločnosťou JP-3 s.r.o.,
sú vlastníctvom jednotlivých členov spoločenstva. Po opakovaných námietkach žalovaného proti
aktívnej legitimácii nebolo preto potrebným, aby na tieto medzi stranami nespornými skutočnosťami sa

zopakovaním dokazovania pred odvolacím súdom menil skutkový stav zistený súdom prvej inštancie.

42. Hlavnou námietkou žalovaného uvádzanou v odvolaní bol totiž nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ako pozemkového
spoločenstva. Žalovaný mal za to, že žaloba mala byť podaná jednotlivými vlastníkmi nehnuteľnosti,

a týkala by sa nehnuteľnosti, ktoré mali by podľa názoru žalobcu užívané žalovaným a nie samotnou
pozemkovou spoločnosťou ,ako tomu bolo v predmetnom prípade, nakoľko tejto zo zákona nevyplýva
oprávnenie domáhať sa takéhoto nároku na súde .

43. Žalovaný aj v podanom odvolaní proti rozsudku prvej inštancie namietal iba toľko, že ak chýba základ

nároku, ktorý by bol preukázaný riadne vykonanými dôkazmi ,tak nemá zmysel sa zaoberať výškou
bezdôvodnéhoobohateniaasúčasnenamietalzáversúdu,žetútovýškubezdôvodnéhoobohatenia súd
prvej inštancie ustálil len istej korešpondencie sporových strán, na ktorú žalovaný poukázal. Poukázal,
že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že jednotkovú cenu za 1 meter štvorcový a
za rok, súd vyvodzuje z výšky nájomného, čo je neakceptovateľné, pretože podľa konštantnej judikatúry

výška nájomného sa nerovná výške bezdôvodného obohatenia, takže z uvedeného dôvodu sú všetky
výpočty súdu nepoužiteľné.

44. Taktiež v odvolaní žalovaný poukázal aj na nesprávny výrok o trovách konania a má za to, že ušlo
pozornosti súdu prvej inštancie, že žalobca v roku 2010 zobral žalobu späť čo do sumy 4586,95 eur,

a teda v tejto časti zavinil zastavenie konania tak, že ohľadne tejto sumy náhrada trov konania patrí
žalovanému a pokiaľ následne dňa 10.05.2011 bolo pripustené rozšírenie žaloby na sumu 5750 eur, tak
zamietnutie žaloby sa týka sumy 1532,90 eur. Tento súčet súm aj so späťvzatím žaloby, vylučuje záver
o čiastočnom úspechu žalobcu. Ak súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 257 CSP
žalovaný namieta, že súd žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa rozsudku neuviedol, takže výrok o

trovách konania je nezákonný a súčasne aj nepreskúmateľný.

45. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca ktorý poukázal, že nebol dôvod na
aplikáciu § 257 CSP, pretože súd prvej inštancie pochybil, ak na súdený prípad nepoužil ustanovenie §
255ods.1CSPažalobcapocelýčasmalsnahusasožalovanýmdohodnúť,aležalovanýsnavrhovanou

dohodou nesúhlasil a dlhodobo užíval nehnuteľnosti, na ktoré nemal právny nárok, hoci dobre vedel o
tom, že takto užívať cudzie nehnuteľnosti nesmie. Má za to, že žalobca bol v tomto konaní úspešný v
rozsahu 100 %.46. Odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie ,pokiaľ sa týka výšky náhrady za užívanie
nehnuteľnosti, ktoré vlastnícky patria členom pozemkového spoločenstva žalobcu vychádzal z
vykonaného dokazovania. V priebehu súdneho konania bola žalobcom predložená listina - písomný

návrh dohody o dočasnom užívaní nehnuteľnosti, pričom sa žalovaný vyjadril k návrhu dohody, ktorý
mu predložil žalobca a to vo svojom liste zo dňa 31.03.2006. V tomto liste okrem iného sám uviedol,
že súhlasí s cenou nájmu za pozemky zastavané stavbami vo výške 50 Sk za 1 meter štvorcový, ale za
pozemky nezastavané navrhol 300 Sk za 1 hektár pozemku ročne. Takto z vykonaného dokazovania
mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca požaduje náhradu za obdobie od marca 2007 až do

decembra 2008 teda za obdobie 22 mesiacov užívania. Vykonaním súčtu uplatnených nárokov za všetky
obdobia je určená celková výška peňažného nároku požadovaného žalobcom v sume 127 044,50 Sk
(po prepočte 4217,10 eur ).Samotný rozsah užívania nehnuteľnosti vyplýva z geodetického elaborátu,
pričom žalovaný ani tu nenamietal správnosť jeho vyhotovenia a teda tieto dôkazy ani nerozporoval.

47. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 150 ,ods.1 CSP, podľa ktorého strany majú povinnosť

pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Súd je tak
limitovaný skutkovými tvrdeniami strany sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy.
Zároveň platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti , ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia
zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Skutkové tvrdenia žalobcu sú

prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany.
( 149 CSP ).

48. Tento inštitút bol zavedený do slovenského procesného práva už v roku 2015 a je viazaný na zásadu
koncentrácie konania. Je tak zrejmé, že platil aj v čase prvoinštančného konania, ktoré pôvodne bolo

prerušené a neskôr, na návrh žalobcu, doručený súdu 5.12.2017 ďalej pokračovalo.

49. Prostriedky procesného útoku, prostriedky procesnej obrany a koncentrácia konania sú právnym
inštitútom sporového konania. Realizuje sa nimi prejednacia zásada, na ktorej je sporové konanie
postavené. Skutkové zistenia sú limitované tým, čo strany sporu tvrdia a súd nevykonáva dôkazy, ktoré

strany sporu nenavrhli. Úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.

50. Odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie §151,ods.1,2, CSP z ktorého vyplýva, že skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie svoje
skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania , uvedie vlastné tvrdenia o prednesených

skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Znamená to, že na popretie skutkových tvrdení
protistrany sa vyžadujú kvalitatívne nároky. Ak sú však skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou
súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov .

51. Z uvedeného tak vyplýva, že strana žalovaného neponúkla a tak nepredložila súdu prvej inštancie ,

ale ani odvolaciemu súdu , žiaden dôkaz o svojich tvrdeniach ohľadne výšky, ale aj rozsahu užívania
predmetných nehnuteľnosti žalovaným .Ani odvolací súd tak s poukazom na vyššie uvádzané, potom
nemal dôvod spochybňovať v tomto smere prijaté závery súdu prvej inštancie o rozsahu užívania
nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu a ani o výške náhrady za užívanie týchto nehnuteľnosti,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie.

52. Odvolací súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

53. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na nich odkazuje.
Považuje však za potrebné uviesť, že žalovaný nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali
ním tvrdené skutočnosti .

54. Záverom poukazuje, že neobstojí ani jeho odvolacia námietka o tom , že svedkovia J. Q. a Y.
L. majú byť v nepriateľskom vzťahu so žalovaným, a súd prvej inštancie sa s touto námietkou vôbec
nevysporiadal.55. Odvolací súd z obsahu zápisnice o pojednávania z 5.6.2019 zistil, že títo obaja boli ako svedkovia
riadne a predpísaným spôsobom poučení, a navyše prehlásili, že nie sú v žiadnom zaujatom vzťahu so
žalovaným, nechcú mu škodiť a ani sa na nikoho nehnevajú. Preto aj ich výpoveď možno považovať

za jeden zo zákonných dôkazných prostriedkov ( § 187,ods . 2 CSP). Ani táto odvolacia námietka po
takomto konštatovaní, nemôže privodiť zmenu napadaného rozhodnutia súdu prvej inštancie.

56. Súčasne odvolací súd preskúmal všetky námietky vyjadrené v odvolaní žalovaným, avšak po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť

zmenu zisteného skutkového i právneho stavu vo veci samej.

57. Proti rozsudku prvej inštancie a to v časti proti výroku III. podali odvolanie žalobca a žalovaný.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru , že súd prvej inštancie aj v tejto časti
nerozhodol zákonne, a preto tento výrok o trovách konania bolo potrebné zmeniť.

58. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8804,05 eur a podaním zo dňa
12.8.2010 zobral žalobu o zaplatenie sumy 4586,95 eur späť, v tejto časti žiadal konanie zastaviť a súd
prvej inštancie preto uznesením sp. zn. 3C 293/10/1 zo dňa 5.10.2010 v tejto časti konanie zastavil
a žalobu o zaplatenie zvyšnej sumy 4217,10 eur vylúčil na samostatné konanie, v ktorom má byť
rozhodnuté o trovách celého konania.( čl. 1 spisu ). Následne žalobca požiadal o zmenu žaloby a žiadal

aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 5750,60 eur a súd prvej inštancie zmenu žaloby
pripustil ( čl. 23 spisu). Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom z 28.6.2019 ( čl. 218) žalobe
vyhovel ,čo do sumy 4217, 10 eur a vo zvyšku žalobu zamietol .Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol
úspešný v časti o zaplatenie 4217.10 eur. , neúspešný v časti o zaplatenie 1533.50 eur. Žalobca však
nebol úspešný ani v časti o zaplatenie 4586,95 eur , t. j. v časti ,v ktorej žalobu zobral späť. Z obsahu

súdneho spisu vyplýva ,že je daný dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 256 ods.1 CSP ( zodpovednosť
za procesné zavinenie ) , v tejto zastavujúcej časti. Zastavenie konania v tejto časti, v prípade späťvzatia
žaloby,zavinilžalobca,ktorýnepreukázalopak.Znamenátopotom,žežalobcabolvkonaníúspešný len
v časti o zaplatenie sumy 4217,10 eur a žalovaný úspešný v konečnom dôsledku v časti, v ktorej bolo
konanie zastavené a v časti ,v ktorej bola žaloba zamietnutá, o zaplatenie sumy 6120,45 eur. ( 1533.50

a 4586.95 ) Žalobca bol tak v konaní iba čiastočne úspešný a to v rozsahu 40,80 % a neúspešný v časti
59,20 %, v prvoinštančnom konaní.

59. Žalovaný je v spore úspešný v rozsahu 18.40 % a preto odvolací súd postupom podľa§ 388 CSP
a § 255 ods.2 CSP rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a vyslovil, že

žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,40
%.

60. V odvolacom konaní , ale aj v dovolacom konaní , bol však plne úspešný žalobca a preto odvolací
súd o trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal

nárok náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom postupoval podľa §
396 ods.1 CSP, § 453 ods. 3 CSP a § 255 ods.1 CSP.

61. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).