Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200184
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8620200184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu J. O., narodeného
XX. O. XXXX, R.F. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP
7, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697
270, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava,
Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5000 eur, vedenom na bývalom
Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 6C/8/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove zo 14. septembra 2023 sp. zn. 6Co/10/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 08. decembra
2022 sp. zn. 6C/8/2020 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi
priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (III. výrok).

1.1. V súdenom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej
zaplatiť mu sumu 5.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia
za neoprávnený zásah do súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných
údajov. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom žalovanej, keď na základe
zmluvy o pripojení so žalovanou využíval jej služby telekomunikačného operátora. Dňa 25. 06. 2012 bol
obchodným zástupcom žalovanej vyhotovený dokument pod názvom „Výmena SIM karty (Prima/OC)“,
ktorý obsahoval najdôležitejšie osobné údaje žalobcu. Dňa 09. 02. 2017 boli tieto dokumenty spoločne

s ďalšími originálnymi dokumentmi klientov žalovanej nájdené nepovolanou osobou v neuzamknutom
sklade na papierový odpad v Stropkove a Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky
kvalifikoval tento skutok v administratívnom konaní vedenom proti obchodnému zástupcovi žalovanej
z hľadiska ochrany osobných údajov ako bezpečnostný incident. Predtým, než súd prvej inštancie
začal vo veci konať, skúmal svoju miestnu príslušnosť z dôvodu, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe z
27. 02. 2020 uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti bývalého Okresného súdu Svidník. Z dôvodov
uvedených v bodoch 26. až 45. rozsudku súd prvej inštancie na túto námietku neprihliadal a spor

prejednal a rozhodol. Následne sa zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán (body 78. až 92. rozsudku)
a potom, čo mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, zaoberal sa vecou samou. Z vykonaného
dokazovania okresný súd zistil, že v súvislosti s porušením ochrany osobných údajov žalobcu (vrátane
rodného čísla a ďalších identifikátorov) pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia spotrebiteľskejzmluvy o pripojení došlo k zásahu do súkromia žalobcu. Uzavrel, že medzi bezpečnostným incidentom
ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná
príčinná súvislosť. Konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní

o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Skonštatoval, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu
sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne benevolentne,
keď po prvotnom ospravedlnení sa dotknutým osobám listom zo 16. 03. 2017 v ďalšom už popierala
akúkoľvek zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho

pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Nezdieľal názor žalovanej, že osobné
údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené
„omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby
pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi boli už od roku
2014 po odchode obchodnej zástupkyne A. B. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni
žalovanej v Stropkove a žalovaná nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému

zástupcovi; v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej
predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej. Písomné materiály s osobnými
údajmi dotknutých osôb boli uložené v originálnej archívnej krabici a „umiestnené“ do neuzamknutého
skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Na tomto
mieste okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu SR z 09. 11. 2016 sp. zn. I. ÚS 689/2014. V

rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam
chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a
v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu
3.300 eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Pri stanovení výšky nepovažoval za vhodné použiť prepočet
podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 z 30. 03.
2021 v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe citovaného
zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu
prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci ide o typický občianskoprávny vzťah domáhania sa
náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného práva. Pokiaľ

odvolací súd v odôvodnení rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 pri náhradách nemajetkovej ujmy pri
pozostalých z dopravných nehôd uvádza priznávanie súm od 15.000 eur až 20.000 eur, okresný súd
v bode 108. rozsudku príkladmo poukázal na rozsudky, na základe ktorých súdy priznávajú oveľa
vyššie sumy nemajetkových ujm (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 07. 07. 2015, sp. zn.
6Co/810/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. 07. 2015, sp. zn. 12Co/465/2014,

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017). Súd prvej inštancie sa preto zhodol s
názoromžalobcu,žepriznanánáhradavuvedenomkonaní(110eur)vzhľadomnavýznamnépostavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by
mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo výroku I.
rozsudku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur a vo výroku II.

rozsudku vo zvyšku žalobu zamietol.
1.2. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou z dôvodu, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že listina - výmena SIM karty (Prima/OC) z 25. 06. 2012,
ktorá obsahovala osobné údaje žalobcu, bola neodborne uložená v archívnej krabici v sklade za tovarom
značkovej predajne žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi listami klientov

žalovanej a to v období od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017, kedy ich našiel H. R.. Nasledujúcim dňom, t.
j. 10. 02. 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10. 02. 2020. Len voči nároku
uplatnenému po dni 10. 02. 2020 by bolo možné s úspechom v konaní namietať jeho premlčanie. A to nie
je prípad nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní, pretože z potvrdenia o odoslaní podania (č. l. 17
spisu) je zrejmé, že žaloba bola podaná na súd dňa 30. 01. 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby.

1.3. Okresný súd na vec aplikoval § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ďalej § 1, § 3 ods. 3, § 4
ods. 1 až 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1
zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 56
ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, článok 10 ods. 2, 3 Listiny základných

práv a slobôd, článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 16 ods.
1, 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článok 8 ods. 1, 2 Charty základných práv Európskej únie,
článok 19 ods. 2, 3, článok 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13, § 52 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu a to napriek zamietnutiu žaloby
v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu. O výške trov bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 14. septembra
2023 sp. zn. 6Co/10/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti uloženia povinnosti
žalovanejzaplatiťžalobcovinemajetkovúujmuvovýške110eurvlehotetrochdníodprávoplatnostitohto

rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej
ujmy v tejto časti zamieta (I. výrok) a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (II. výrok).
2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania mu predchádzajúceho dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadalsovšetkýmirelevantnýmiskutočnosťamiasvojerozhodnutieriadneodôvodnil;vjehokonaní

taktiež nebol zistený žiaden dôvod preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolací súd v
bode21.rozsudkureagovalnaodvolaciunámietkuohľadommiestnejnepríslušnostisúduprvejinštancie
a v bode 22. rozsudku sa vysporiadal s odvolacou námietkou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej.
2.2. Pokiaľ ide o otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožnil

s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal. Uviedol,
že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi
nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného
incidentu. Nasledujúcim dňom 10. 02. 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10. 02.

2020. Žaloba bola na súd doručená dňa 04. 02. 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok
všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa odo dňa,
kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie
osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu
svedkom A. P.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď

uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno
vyvodiť, či po 25. 01. 2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovanej nachádzali
alebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal predchádzať
samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu žalovanej, nie kedy ich tam

naposledy videl.
2.3. Čo sa týka posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho
práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na závažnosť

okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú
ujmu. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy
boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak

žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do
úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v

konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho
súdudôležitápreposudzovanievýškyprimeranejfinančnejnáhrady.Vzhľadomnavýznamnépostavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.
2.4. Na margo stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady bolo podľa odvolacieho súdu nutné

vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri
dopravnýchnehodách,čizozákonnejprávnejúpravyupravujúcejnárokypoškodenýchztrestnýchčinov.
Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa odvolaciemu súdu javilanáhrada priznaná súdom prvej inštancie ako neprimerane vysoká. Pri náhradách nemajetkovej ujmy
pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca v rozsahu 15.000 až 20.000 eur pri
príbuzných v priamom rade (v závislosti od individuálnych okolností prípadu), no berúc do úvahy takto

priznané sumy a nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov je nepochybné, že
miera zásahu do osobnostných práv žalobcu je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu
možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350
eur; § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z.). Do úvahy treba zobrať aj to, že v danom prípade nedošlo k
zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo odôvodňuje

ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z uvedenej úvahy, t. j. 435/2 - cca 220 eur. Taktiež
neboli zistené ani napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné
konanie žalovanej (či iné okolnosti majúce význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu
ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110 eur. Odvolací súd dodal, že vyššie uvedený výpočet prezentoval
vo svojom rozhodnutí už Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/7/2021 z 30. 03. 2021 a oproti
zdôvodneniu primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod

160.) vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri
priznaní nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov použil daný výpočet aj v tejto konkrétnej veci,
pričom sa neodklonil od názorovej línie odvolacieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich
sa žalovanej spoločnosti (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/30/2022, 8Co/41/2022,
17Co/41/2022, 17Co/53/2022, 2Co/31/2022, 2Co/32/2022, 5Co/29/2022, 8Co/28/2022, 8Co/34/2022).

Na podporu svojej úvahy odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29. 08.
2019 sp. zn. 22Co/147/2019, ktoré prešlo kontrolou ústavnosti (rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 09.
01. 2020 sp. zn. II. ÚS 4015/19).
2.5. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo
zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Rozsudok súdu prvej inštancie preto vo

výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110 eur potvrdil ako vecne správny podľa §
387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§ 388 CSP) tak, že v tejto
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. K ostatným dôvodom odvolania nepovažoval za potrebné sa
vyjadrovať, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
2.6. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1

CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jeho
úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Odvolací súd dôvodil, že
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo ako lex
specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O. s. p. (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na
rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové

podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada
úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté
v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výškaplneniazávisíodúvahysúdu(sudcovsképrávo)aleboodznaleckéhoposudku.Vtýchtoprípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného

nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade
treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99).
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením
potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy

(nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto
prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo
do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov
podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa,
BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství

C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.). Odvolací súd dal záverom do pozornosti aj nález
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. 08. 2020, ktorý bol zverejnený v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu 110 eur a súvisiacemu výroku II. o trovách konania podala žalovaná (ďalej
aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že
odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných
práv v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite nevysporiadals jej relevantnou argumentáciou, ale časť z nej rovno odignoroval a navyše sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tento svoj odklon nijakým spôsobom neodôvodnil, čím
je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

3.1. V súvislosti s posúdením otázky premlčania dovolateľka uviedla, že dátum, kedy sa Bc. H. R.
oboznámil s dokumentami obsahujúcimi osobné údaje dotknutých osôb, vrátane žalobcu (09. 02.
2017), predstavuje okamih, kedy došlo k samotnému porušeniu práva na ochranu osobnosti, avšak
z pohľadu vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je právne významné,
kedy došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť právo na ochranu osobnosti. K tejto situácii došlo

jednoznačne už momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej (sprostredkovateľa
žalovanej) nedopatrením umiestnil dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb z chráneného
priestoru značkovej predajne do nechráneného priestoru kontajnerového stojiska na umiestňovanie
papierového odpadu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k tomu došlo v priebehu mesiaca január
2017, kedy najneskôr dňa 25. 01. 2017 sa predmetné dokumenty už nachádzali v neuzamknutom
sklade/kontajnerovom stojisku na papierový odpad, kde ich až dňa 09. 02. 2017 našiel oznamovateľ

Bc. R.. Z pohľadu plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka
k začiatku jej plynutia došlo v deň nasledujúci po dni, keď došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva žalobcu, t. j. najneskôr dňa 26. 01. 2017
(kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 26. 01. 2020.
Dovolateľka uviedla, že odvolací súd prehliadol, resp. odignoroval celú radu dôkazov (vymenovaných

v dovolaní), ktoré jednoznačne nasvedčujú tomu, že predmetné dokumenty sa najneskôr dňa 25. 01.
2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade/kontajnerovom stojisku na papierový odpad. Posúdenie
otázky premlčania zo strany odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní (je tu nesúlad medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu) a ako
také je aj svojvoľné. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala napr. na uznesenie odvolacieho súdu z

18. 05. 2023 sp. zn. 17Co/32/2023, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 08. 12. 2022 sp. zn.
6C/10/2020 a uznesenie odvolacieho súdu z 18. 05. 2023 sp. zn. 17Co/31/2023, ktorým zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 08. 11. 2022 sp. zn. 6C/11/2020, pričom súd prvej inštancie v skutkovo a
právne identických veciach vychádzal zo skutočnosti, že k protiprávnemu zásahu do práva na ochranu
osobnosti došlo až momentom nálezu dokumentov s osobnými údajmi Bc. R. dňa 09. 02. 2017. Ďalej

argumentovala, že uvedený zásah je jedným konaním žalovanej a pre začatie plynutia premlčacej doby
je určujúce, kedy došlo k bezpečnostnému incidentu, aj keď jeho prípadné účinky, resp. následky (napr.
obavy žalobcu) môžu pretrvávať po dlhú dobu a nie, kedy došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu
(09. 02. 2017). Na podporu svojej argumentácie dovolateľka poukázala na rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17. 02. 2011, 5Cdo/278/2007 z 25.

09. 2008 (R 75/2008), IV. ÚS 542/2013 z 23. 09. 2013, 3Cdo/174/2016 z 10. 11. 2016, 2Cdo/194/2011
z 27. 11. 2012, 4Cdo/146/2008 z 31. 07. 2008). Dovolateľka uviedla, že v tomto prípade nejde o tzv.
trváci skutok, ale o jedno konanie (čin) zamestnanca obchodného zástupcu žalovanej, aj keď jeho účinky
pretrvávali od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017. Súdy nižších inštancií sa pri posudzovaní otázky premlčania
práva žalobcu na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (resp. momentu začiatku plynutia objektívnej

premlčacej doby) odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, čím porušili článok
2 CSP a tento odklon nijako neodôvodnili.
3.2. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu dovolateľka v zásade namietala, že odvolací
súd sa absolútne nijakým spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie
o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj

žalobca niesť nejakú zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania
neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov. Argumentácia žalovanej bola
dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobcovi vôbec vznikol za takýchto okolností nárok na náhradu
trov konania a ak áno, v akom rozsahu, aj keď bol úspešný čo do právneho základu žalovaného
nároku, teda, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté a že mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku (v danom spore si žalobca uplatňoval 5.000 eur a priznaných mu bolo 110 eur, t.
j. žalobcovi bola priznaná suma predstavujúca 2 % žalovaného nároku). Odvolací súd v odôvodnení
rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť, resp. návrh žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru,
že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania,
ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257

CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa
nevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie
je arbitrárne. Dodala, že ak sa súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal právne významnými
námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje rozhodnutie vážnou procesnou vadou,ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolateľka ďalej namietala,
že odôvodnenie, resp. právny názor, že ak plná náhrada výšky trov konania má byť určená výlučne iba
z prisúdenej sumy (bod 37. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v úplnosti aj v samotnom výroku

rozsudku o náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne to, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa priznáva iba z prisúdenej sumy
tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku rozhodnutia o trovách konania
absentuje. Argumentovala, že takýto neúplný výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je
zmätočný a nevykonateľný. Na tomto mieste poukázala na uznesenie okresného súdu z 10. 08. 2021

sp. zn. 6C/29/2018 (vydané vyšším súdnym úradníkom) v spojení s uznesením okresného súdu z 20.
01. 2022, proti ktorému podala žalovaná sťažnosť na Ústavný súd SR. Táto ústavná sťažnosť bola
uznesením z 24. 05. 2022 odmietnutá, pričom dovolateľka tam uvedený právny názor Ústavného súdu
SR nezdieľa. Na podporu argumentácie o zmätočnosti výroku rozsudku odvolacieho súdu poukázala aj
na uznesenie odvolacieho súdu z 24. 01. 2023 sp. zn. 22Co/23/2022 v skutkovo a právne identickej veci.
3.3. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4.Žalobcavovyjadreníkdovolaniuuviedol,ženesprávneposúdenánámietkapremlčaniaaniodchýlenie
sa od ustálenej rozhodovacej praxe by nemohli založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP. Dodal, že ak súdy pri právnom posúdení vyhodnotili námietku premlčania ako nedôvodnú, táto

skutočnosť nemôže znamenať upieranie procesných práv žalovanej. Zrekapituloval vecné dôvody, pre
ktoréjenámietkapremlčanianeopodstatnená.Bezpečnostnýincidentpovažovalzatrvácisprávnydelikt,
a preto až od momentu ukončenia protiprávneho stavu (09. 02. 2017) začína plynúť premlčacia doba
pre účely nároku uplatneného žalobou. Začiatok všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101
OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty

s osobnými údajmi nájdené nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade naposledy „všimol“ vedúci
predajne Orange v Stropkove. Na margo argumentácie žalovanej uznesením Najvyššieho súdu SR
zo 17. 02. 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 uviedol, že ide o hrubú dezinterpretáciu právnych záverov
citovaného rozhodnutia, pretože žalovaná zamieňa pre začiatok plynutia premlčacej doby právne
významný dátum protiprávneho konania (zavinená dopravná nehoda s následkom smrti) s dobou trvania

následkov protiprávneho konania, čo sú diametrálne odlišné kategórie. Za výstižnú žalobca považoval
argumentáciu k námietke premlčania vznesenej žalovanou v odôvodnení rozsudku Okresného súdu
Svidník z 09. 03. 2023 sp. zn. 4C/9/2020 (body 46. - 56.). Čo sa týka výroku rozsudku odvolacieho
súdu o trovách konania žalobca citoval z nálezu Ústavného súdu SR z 27. augusta 2020 sp. zn.
II. ÚS 225/2020 a uviedol, že v konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie

zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou
sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní žiadnej nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania zásahu do
osobnostných práv žalobcu má žalobca nárok na plnú náhradu trov konania (rozdiel je len vo výške
trov vychádzajúc z rôzneho výpočtového základu - § 10 ods. 8 advokátskej tarify). Z tohto dôvodu je
konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania

bez právneho významu. Žalobca ďalej uviedol, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre
možnosť aplikácie § 257 CSP, pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani
dôvody hodné osobitného zreteľa. Na tomto mieste citoval z rozsudku Okresného súdu Svidník z 21. 03.
2023 č. k. 2C/13/2020-118. Postoj žalovanej, ktorá popierala samotný základ nároku žalobcu napriek
mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi priamo vylučuje aplikáciu § 257 CSP.

Záverom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 05. 2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18 týkajúce sa
skutkovo a právne identickej veci. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhol, aby dovolací súd dovolanie
odmietol ako neprípustné alebo zamietol ako nedôvodné a priznal mu proti žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Dovolateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k dovolaniu uviedla, že dôvodom na podanie dovolania
nie je samotné nesprávne právne posúdenie otázky uplatnenej námietky premlčania a ani odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe, ale skutočnosť, že tento odklon konajúce súdy nijakým spôsobom
neodôvodnili, v čom vidí nesprávnosť procesného postupu súdov v takej intenzite, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Posúdenie otázky premlčania zo strany súdov nižších inštancií nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní a ako také je svojvoľné. Reagovala na jednotlivé tvrdenia žalobcu v jeho
vyjadrení a v plnom rozsahu zotrvala na podanom dovolaní a jeho dôvodoch.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľkou namietaná vada zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP mala spočívať v
nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu tak vo veci samej,
ako aj v časti náhrady trov konania.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení

kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca a ktoré (porušenie) zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu

spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania
na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,
IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,

6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

12. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,
výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá

z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku
z 19. februára 1998).13. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti
s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej
procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej
ujmy v sume 5.000 eur z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ku ktorému malo dôjsť v
súvislosti s porušením ochrany osobných údajov žalobcu pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia
spotrebiteľskej zmluvy o pripojení. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu
zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti I. a III. výroku rozsudku súdu
prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o
uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110 eur potvrdil, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil
rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol a žalobcovi priznal voči

žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má
nároknanáhradunemajetkovejujmy,nakoľkouvedenýbezpečnostnýincidentjetakzávažnýmzásahom
do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Vo vzťahu k
výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy stanovenej súdom prvej inštancie (3.300 eur) však uviedol,
že táto je neprimerane vysoká.

15. Na margo námietky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd
konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny
záver. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho
postup nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny.

15.1. S otázkou premlčania sa vysporiadal v bode 28. rozsudku a zhodne so súdom prvej inštancie
uviedol, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa,
keďsaprávomohlovykonaťpoprvýraz,atojedeň09.02.2017,kedybolidokumentysosobnýmiúdajmi
nájdené nálezcom, ktorú skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného
incidentu. Nasledujúcim dňom 10. 02. 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.

02.2020.Žalobabolanasúddoručená04.02.2020[podľapotvrdeniaoprijatínávrhunazačatiekonania
30. 01. 2020 (č. l. 23), pozn. dovolacieho súdu], teda pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd
argumentoval, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol
plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené
sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na

podlahe skladu svedkom A. P.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka
neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej
však nemožno vyvodiť, či po 25. 01. 2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovanej
nachádzali alebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal
predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý

deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu žalovanej, nie kedy
ich tam naposledy videl. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke premlčania tak nemožno
považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob, ako určil začiatok a koniec
plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.
15.2. Pre úplnosť možno v tejto časti len doplniť, že otázka dôkladnosti a presvedčivosti odôvodnenia

odklonu (v zmysle čl. 2 ods. 3 Základných princípov CSP) či jeho významového protikladu v podobe
len všeobecných dôvodov je práve onou otázkou objektívnej spôsobilosti odôvodnenia rozhodnutia
presvedčiť o správnosti zvoleného prístupu k riešeniu posudzovaného problému na strane jednej a
subjektívnej uspokojivosti odôvodnenia pre toho, kto v spore neuspel, na strane druhej, z ktorých pre
prípadné konštatovanie tvrdenej vady nepreskúmateľnosti je významným len to, či odôvodnenie možno

(alebo naopak nemožno) považovať za uspokojivé objektívne. Za vadu konania v zmysle § 420 písm.
f) CSP teda nie je možné považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu podľa
názoru dovolacieho súdu nešlo).16. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa aj v
časti trov konania náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods.

2 CSP). Výrok o nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 36. až 38. svojho
rozsudku uvedúc, o trovách celého konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1
CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jeho
úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Vychádzajúc z komentára
k Civilnému sporovému poriadku odvolací súd uviedol, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie

obdobné § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O. s. p.
a nová právna úprava už obsahuje len dve skutkové podstaty (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Zásadu úspechu
vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné (rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté) a

čo sprevádzajúce. Vhodným riešením bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak
výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne
z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (bod 37.
rozsudku). Odvolací súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania oprel aj o nález Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, ktorý bol zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020 (bod 38. rozsudku). Ak odvolací súd prípadne
nereagoval na absolútne všetky námietky dovolateľky (aplikácia § 257 CSP), táto skutočnosť nezakladá
vaduzmätočnostikonaniapodľa§420písm.f)CSP,pretožejednoznačnevysvetlilkľúčovédôvody,ktoré
opodstatňovali priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi proti žalovanej v celom rozsahu.

17. Dovolateľka tiež namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je neúplný,
zmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov konania
má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 37. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v
úplnosti aj vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako
neopodstatnenú. Obdobnú argumentáciu už dovolateľka uplatnila v návrhu na vydanie dopĺňacieho

rozsudku alebo opravného uznesenia z 19. 10. 2023. Výrok o náhrade trov konania mal podľa nej
znieť tak, že odvolací súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania proti žalovanej v
rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. Odvolací
súd o tomto návrhu rozhodol uznesením z 22. 02. 2024 sp. zn. 6Co/10/2023 tak, že návrh na vydanie
dopĺňacieho rozsudku zamietol. Argumentoval, že odvolací súd v rozsudku rozhodol o celom predmete

konania s poukazom na viazanosť podaným odvolaním, pričom súčasťou rozhodnutia odvolacieho súdu
bolo aj rozhodnutie o trovách konania. Svoje rozhodnutie považoval za úplné a súladné so znením
Civilného sporového poriadku, pričom z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva spôsob následnej
kalkulácie trov konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie. Do pozornosti dal nález ústavného súdu č.
k. II. ÚS 225/2020 z 27. 08. 2020, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod č. 31/2020 a dodal, že podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo veciach ochrany
osobnostipodľaObčianskehozákonníka,voveciachochranypodľapredpisovomasovokomunikačných
prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Dovolací súd záverom konštatuje, že výrok rozsudku

odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

18. Pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní
namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,

dovolací súd pre úplnosť veci pripomína, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu
zmätočnosti (judikát R 24/2017).

19. Aj keď dovolateľka prípustnosť dovolania výslovne nevyvodzovala z § 421 ods. 1 CSP, v dovolaní
argumentovala, že odvolací súd sa pri posúdení otázky premlčania odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít, čo by zodpovedalo dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého dovolanie
podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch
s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Vposudzovanej veci išlo o spotrebiteľský spor (t. j. spor s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej
časti CSP) a dovolaním bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej o peňažnom
plnení vo výške 110 eur. V súlade s § 422 ods. 2 CSP výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby

(30. januára 2020) bola 580 eur (§ 1 písm. a) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z. z.,
ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020). Odvolací súd teda rozhodol v dovolaním
napadnutom výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok minimálnej mzdy (1.160 eur).
Prípadné nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom by preto nemohlo s poukazom na § 422
ods. 1 CSP založiť prípustnosť dovolania.

20. Dovolací súd nezistiac porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.

21. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému vznikli trovy dovolacieho

konania. Dovolací súd mu preto voči žalovanej priznal ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.