Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2025

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 3T/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7724010134
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7724010134.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa, a sudcov

JUDr. Františka Ševčoviča a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., v trestnej veci A. B., obžalovaného pre
prečin výtržníctva podľa § 364 ods.1 písm. a) Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí dňa 5. marca
2025, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 8.8.2024, sp. zn.
3T/25/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. e), ods.3 Tr.por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o uloženom treste
odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods.3 Tr.por. obžalovanému A. B., nar. X.XX.XXXX v A., trvale bytom C. XXX ukladá podľa
§ 364 ods.1 Tr.zák., § 38 ods.2 Tr.zák., § 36 písm. j) Tr.zák., § 37 písm. h) Tr.zák., § 41 ods.1 Tr.zák., §
56 ods.1, ods.2 Tr.zák. úhrnný peňažný trest vo výmere 800,- (osemsto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) mesiacov.

Inak napadnutý rozsudok ostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. za vinného z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.zák. na tom skutkovom
základe, že

dňa 25.9.2023 v čase okolo 08.00 h. pred areálom Základnej školy Zalužice, teda na mieste
verejnosti prístupnom, po predchádzajúcej hádke ohľadom parkovania vozidla v priestoroch školy, keď
nerešpektoval dopravnú značku, fyzicky napadol školníka poškodeného A. D., nar. XX.X.XXXX, trvale

bytom E. C. F. XX, G. A. tým spôsobom, že mu najprv povedal „že je len obyčajný školník a žobrák“,
následne ho schytil za krk, poškodený mu ruku odstrčil, následne obžalovaný do neho oboma rukami
strčil, následkom čoho poškodený spadol na zem na chrbát, počas toho mu obžalovaný stupil na pravú
ruku na dlaň, čím mu podľa vypracovaného odborného vyjadrenia č. 126/2023 spôsobil zranenia,
a to pomliaždenie záhlavia ľahkého stupňa, povrchovú odreninu kožného krytu pravého lakťového
kĺbu, pomliaždenie chrbta pravej ruky ťažšieho stupňa a pomliaždenie krajiny driekovej chrbtice a
sedacej oblasti ťažšieho stupňa s dobou liečenia a práceneschopnosti 28 dní, pričom počas tejto doby

musel poškodený vzhľadom na stredne ťažké obmedzenie hybnosti driekovej chrbtice obmedziť nielen
športovú, zvýšenú pohybovú a ťažkú fyzickú aktivitu, ale v počiatku svojej liečby bol pripútaný na lôžku
a obmedzený aj v základnej pohybovej aktivite, čiže v činnostiach pri vykonávaní ktorých by mohlo dôjsť
k opätovnej akcelerácií lokálnej bolesti.Okresný súd za to uložil obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Tr.zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr.zák., §
36 písm. j) Tr.zák., § 37 písm. h) Tr.zák., § 41 ods. 1 Tr.zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8

(osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák., § 50 ods. 1 Tr.zák., výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr.por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť spôsobenú škodu poškodeným a to:

- Dôvere zdravotnej poisťovni, a.s., IČO: 35 942 436, so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava vo
výške 394,15 €,
- Sociálnej poisťovni, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, vo výške 1.447,60 €,
- Základnej škole s materskou školou Zalužice 450, vo výške 162,47 €.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku
zahlásil obžalovaný odvolanie, a to do výroku o vine a treste. Odvolanie následne písomne odôvodnil
prostredníctvom svojho obhajcu a to tak, že zotrváva na všetkých svojich doterajších prednesoch a
podaniach o svojej nevine, poukazujúc najmä na záverečnú reč obhajcu na hlavnom pojednávaní dňa

08.08.2024. Obžalovaný vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním nebolo dostatočne nad akúkoľvek
pochybnosť preukázané, že skutok sa stal tak ako je uvedené v napádanom rozsudku a že ho spáchal
obžalovaný. Obhajoba toto svoje tvrdenie opiera najmä o tú skutočnosť, že v zmysle vykonaného
dokazovania sa podarilo ustáliť dve verzie, ako k incidentu došlo, pričom ani výpoveďami svedkov
sa nepodarilo preukázať, ktorá verzia je pravdivá. Počas priebehu trestného konania nepoprel fyzický

kontakt s poškodeným, pričom popísal priebeh incidentu, ako aj okolnosti za akých k incidentu došlo.

Z uvedených tvrdení, ako aj z odôvodnenia napádaného rozsudku je zrejmé, že iniciátorom konfliktu bol
práve poškodený, ktorý ho čakal pri motorovom vozidle, a to aj napriek tomu, že medzi nimi došlo ku
konfliktu už vo vestibule školy. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že samotný poškodený sa podstatnou

mierou o vznik konfliktu pričinil svojim správaním, kde opakovane vstupoval do jeho osobnej sféry, či
už vo vestibule školy a následne aj pri jeho motorovom vozidle, čo u neho dôvodne vzbudilo strach z
možného útoku zo strany poškodeného, preto ho v sebaobrane od seba odstrčil, pričom nemal v úmysle
mu ublížiť, teda spôsobiť mu akékoľvek zranenia.

V ďalšom poukázal na to, že je presvedčený, že v predmetnom prípade bolo dostatočne preukázané, že
jeho konanie bolo nutné posúdiť ako nutnú obranu, nakoľko sa „odstrčením poškodeného“ bránil pred
hroziacim útokom z jeho strany, keďže mu poškodený nebezpečne vstupoval do jeho osobnej sféry vo
vestibule školy a následne ho počkal na parkovisku pri aute, kde vo svojom konaní pokračoval.

Dal do pozornosti ustanovenie § 25 ods.1 Tr.zák., v zmysle ktorého čin inak trestný, ktorým niekto
odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Čo sa týka tvrdenia súdu k jeho nutnej obrane, že mu nič nebránilo odstúpiť od poškodeného, resp. sa
od neho vzdialiť a tým by k incidentu nemuselo dôjsť s poukazom na tvrdenie svedkyne A., ktorá okrem

iného vypovedala, že keď bol počas incidentu poškodený na zemi mal k nemu pristúpiť a s napriahnutou
rukou sa ho pýtať, či ešte chce. Podľa názoru súdu je z tohto zrejmé, že v tomto prípade bol útočníkom
a agresorom jednoznačne on, pričom poškodený fyzické násilie nijakým spôsobom neopätoval.

K tomuto absurdnému tvrdeniu súdu uviedol, že nemal žiadnu povinnosť ustupovať ani utekať, pretože

s ohľadom na opakované konanie zo strany poškodeného, kedy agresívne vstupoval do jeho osobnej
sféry, vyvolal v ňom dôvodnú obavu z hroziaceho útoku a on sa odsotením poškodeného bránil.
Pripustenímtakabsurdnéhotvrdeniasúdubyinštitútnutnejobranynemalžiadnyvýznam,nakoľkopodľa
súdu, ktorý napádaný rozsudok vydal, brániaci človek sa vždy môže otočiť a odísť, čím predíde vzniku
konfliktu, ktorého bol sám iniciátorom a agresorom. Dal do pozornosti, že tá skutočnosť, že poškodený

neopätoval fyzické násilie z neho v žiadnom prípade nerobí obeť, poškodený si pri páde na zem mohol
uvedomiťsvojefyzickémožnostiarozhodolsavútokunepokračovať,avšaktýmtosakonajúcisúdvôbec
nezaoberal. K výpovedi svedkyne A. uviedol, že je to tá svedkyňa, ktorej výpoveď obsahovala množstvorozporov a ktorá videla, ako päsťou udrel poškodeného do oblasti hlavy, čo koniec koncov nepotvrdil
ani samotný poškodený.

Súd v skutkovej vete rozsudku uviedol, že fyzicky napadol školníka poškodeného A. D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E. C. F. XX, G. A. tým spôsobom, že mu najprv povedal „že je len obyčajný
školník a žobrák“ následne ho schytil za krk, poškodený mu ruku odstrčil, následne do neho oboma
rukami strčil, následkom čoho poškodený spadol na zem na chrbát, počas toho mu stúpil na pravú
ruku na dlaň, čím mu podľa vypracovaného odborného vyjadrenia č. 126/2023 spôsobil zranenia a

to pomliaždenie záhlavia ľahkého stupňa, povrchovú odreninu kožného krytu pravého lakťového kĺbu,
pomliaždenie chrbta pravej ruky ťažšieho stupňa s dobou liečenia práceneschopnosti 28 dní, pričom
počas tejto doby musel poškodený vzhľadom na stredne ťažké obmedzenie hybnosti driekovej chrbtice
obmedziť nielen športovú, zvýšenú pohybovú a ťažkú fyzickú aktivitu, ale v počiatku svojej liečby bol
pripútaný na lôžku a obmedzený aj v základnej pohybovej aktivite, čiže v činnostiach, pri ktorých by
mohlo dôjsť k opätovnej akcelerácii lokálnej bolesti.

K skutkovej vete uvádza, že vychádza z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu, nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, čím je napádané rozhodnutie súdu arbitrárne, svojvoľné a teda aj
nezákonné. Toto svoje tvrdenie opiera o to, že súd si absolútne svojvoľne bez náležitého odôvodnenia
vyberal časti výpovedí jednotlivých svedkov, z ktorých vyskladal skutkovú vetu, a to aj napriek tomu, že

v jednotlivých výpovediach bolo množstvo nezrovnalostí a rozporov.

Rozporuplné je aj odborné vyjadrenie znalca č. 126/2023, z ktorého nie je zrejmé aké zranenia mal
poškodenému spôsobiť a aké následky mali mať tieto zranenia. Z predmetného vyjadrenia sa dokonca
javí tá skutočnosť, že znalec si len osvojil tvrdenia poškodeného a tým prispôsobil aj svoje vyjadrenie.

Svoj názor opiera o skutočnosť, že v časti „vyjadrenia“ popísal zranenia poškodeného a ich liečbu vo
všeobecnosti, pričom následne v časti „odpovede na otázky vyšetrovateľa“ tieto zranenia, mechanizmus
ich vzniku a ich následnú liečbu úplne prispôsobil výpovedi poškodeného. Zároveň v odpovediach na
otázky vyšetrovateľa znalec uviedol, že zranenia, ktoré poškodený utrpel sú z medicínskeho hľadiska
považované za ľahké zranenia, preto s ohľadom na uvedené nie je zrejmé, ako mohol byť poškodený

pri ľahkých zraneniach takto obmedzovaný v bežnom živote a dokonca v počiatku liečby musel byť
pripútaný na lôžku a odkázaný na pomoc inej osoby.

Napádaný rozsudok s ohľadom na vyššie uvedené považuje za nesprávny, pretože vychádza
z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý obsahuje množstvo rozporov, z

nesprávneho právneho posúdenia skutku, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že je na mieste aplikácia zásady „in dubio pro reo“, nakoľko existuje
množstvo rozumných pochybností o tom, že by mal skutok spáchať, a to aj po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných dôkazov, preto bolo a je povinnosťou súdu v rámci tejto zásady rozhodnúť v jeho
prospech.

Záverom dal do pozornosti aj Nález Ústavního soudu Českej republiky II.ÚS 2929/18 zo dňa 06.03.2020:
„Zásada presumpce neviny a z ní plynoucí zásada in dubio pro reo vyžadují, aby soudci "nevycházeli
z předem pojatého přesvědčení, že obžalovaný spáchal čin, který je mu kladen za vinu, aby důkazní
břemeno spočívalo na obžalobě a aby případné pochybnosti byly využity ve prospěch obžalovaného."

Případná předpojatost soudu může být přitom dovozena nejen z výslovných vyjádření na adresu
obviněného, nýbrž i ze způsobu, jakým jsou napadená rozhodnutí odůvodněna (rozsudek ESLP ve věci
Lavents proti Litvě ze dne 28. 11. 2002 č. 58442/00, § 125 až 126; rozsudek ESLP ve věci A. a B. proti
České republice ze dne 24. 7. 2008 č. 35450/04, § 49). Pakliže soudy těmto požadavkům nedostojí,
poruší stěžovatelova práva podle čl. 6 odst. 2 Úmluvy.“

S poukazom na vyššie uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd tomuto odvolaniu vyhovel
a rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 08.08.2024 pod sp.zn. 3T/25/2024 podľa § 322 ods.
3 Tr.por. zrušil a vo veci sám rozhodol, a to jeho oslobodením spod obžaloby prokurátora podľa § 285
písm. b) Tr.por., alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť podľa § 322 ods. 1 Tr.por.

okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosťpostupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je sčasti
dôvodné.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal správnosť, ako aj úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
odvolací súd považuje za nutné uviesť, že okresný súd nepochybil a na podklade výsledkov vykonaného
dokazovania mal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že bol to obžalovaný, ktorý od počiatku
svojím správaním vyprovokoval konflikt s poškodeným a v žiadnom prípade obžalovaný nekonal v stave
nutnej obrany, ako sa to snažil uvádzať na svoju obhajobu.

Okresný súd nepochybil a správne na podklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru
o vine obžalovaného, ktorý fyzicky napadol poškodeného a spôsobil mu zranenia, ktoré si vyžiadali jeho
práceneschopnosť a obmedzenia v osobnom spôsobe života po dobu dvadsaťosem dní. V žiadnom
prípade sa nejednalo zo strany obžalovaného o konanie v nutnej obrane, nakoľko vypočutí svedkovia,
takakovpodrobnostiachnanepoukázalokresnýsúdvdôvodochnapadnutéhorozsudku,opodstatných

okolnostiach prípadu a v základnej dejovej línii vypovedali zhodne, teda že bol to obžalovaný, ktorý
po slovnom upozornení zo strany poškodeného, že do areálu školy nemôže vchádzať s motorovým
vozidlom a parkovať, obžalovaný zaútočil na poškodeného, pričom rozsah zranení bol zistení nie len
z lekárskej správy o ošetrení poškodeného, ale aj z odborného vyjadrenia, ktoré okrem jeho namietania
obžalovaným, nebolo nijako spochybnené, aby súd nemohol na jeho podklade rozhodnúť.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 1 Tr.por., v zmysle ktorého trestné konanie
je kontradiktórnym konaním, kde strany trestného konania pred nestranným a nezávislým súdom
predkladajú dôkazy, na podklade ktorých súd rozhodne spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje
obžalobu pred súdom a obžalovaným a prípadne jeho obhajcom na strane druhej, pričom strany

trestného konania pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú, alebo
naopak oslobodzujú, teda zbavujú viny a úlohou súdu ako nezávislého a nestranného rozhodovacieho
orgánu je na podklade zákonným spôsobom vykonaných dôkazov ich posúdenie a rozhodnutie v merite
veci.

V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na argumentáciu okresného súdu uvedenú v dôvodoch
napadnutého rozsudku, pokiaľ sa týka rozhodnutia o vine obžalovaného, ktorú si v celom rozsahu
osvojil a okrem vyššie uvedeného ničím viac nedopĺňa. Krajský súd záverom poukazuje aj na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu
tvoria jeden celok (I.ÚS 141/04) a v zmysle tohto právneho názoru preto krajský súd v podrobnostiach

poukázal aj na dôvody napadnutého rozsudku.

Odvolacísúdnarozdielodokresnéhosúduvzhľadomnaosobuobžalovaného,jehodoterajšíbezúhonný
život, ako aj následok jeho protiprávneho konania dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného bude
postačovať aj uloženie miernejšieho trestu, než aký mu bol uložený okresným súdom napadnutým

rozsudkom.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 4 Tr.zák., v zmysle ktorého pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody
a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom
majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na

ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím
na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako
samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä ulomenie peňažného trestu. Pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených
trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Navyše obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom zmodifikovala dôvody
odvolania o alternatívu, ak odvolací súd si neosvojí návrh obhajoby na oslobodenie obžalovaného
spod obžaloby okresného prokurátora, resp. ak vec nevráti okresnému súdu na opätovné prejednaniea rozhodnutie, aby odvolací súd obžalovanému uložil miernejší trest, napríklad peňažný trest, nakoľko
obžalovanýjemajetný,jesúkromnýmpodnikateľomapretoničnemôžebrániťsúdu,abymubolprípadne
uložený takýto trest.

Odvolací súd v prvom rade považuje za nutné poukázať, že ostatnými novelami Trestného zákona, ktoré
nadobudli účinnosť po 15.3.2024 a najmä po 6.8.2024 s dôrazom a koncepciou restoratívnej justície a
priorizovania alternatívnych trestov, pred trestom odňatia slobody, a to aj s podmienečným odkladom
jeho výkonu, ktorú zákonodarca zaviedol novelou Trestného zákona, realizovanou zákonom č. 40/2024

Z.z., normatívne ukotvil do všeobecných zásad ukladania sankcií, reglementovaných v § 33a ods. 3
Tr.zák., že v zmysle tohto ustanovenia Trestného zákona tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej
páchateľa menej citeľne, nesmie byt' páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie.
Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak
možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.

Citované ustanovenie § 33a ods. 3 Tr.zák. len reflektuje konzistentnú judikovanú prax tak Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR. podľa ktorej páchateľovi je potrebné ukladať
primeraný, ale predovšetkým spravodlivý trest, ktorý by mal vytvoriť podmienky pre reparáciu následku
spôsobenú spáchaným trestným činom (PL.ÚS 106/2011; PL.ÚS 1/2021).

Uloženie obžalovanému trestu odňatia slobody, hoc s podmienečným odkladom jeho výkonu, považoval
odvolací súd za neprimerane prísny, a preto odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku
o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere osemsto
eur a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil mu náhradný trest odňatia slobody vo výmere piatich
mesiacov, ktorý trest považuje za primeraný na dosiahnutie účelu trestu tak z pohľadu individuálnej

prevýchovy, ako aj generálnej prevencie.

Napadnutý rozsudok okrem výroku o vine ostal nezmenený aj vo výrokoch o náhrade škody, nakoľko
tieto majú svoj reálny základ vo výsledkoch vykonaného dokazovania a napokon podaným odvolaním
okrem napadnutia výroku o vine osobitne výroky o náhrade škody napadnuté neboli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.