Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123204821
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123204821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX A.
XXX, v zastúpení: JUDr. Pavol Trnka, advokát, so sídlom Novomeského 1322/16, 957 04 Bánovce nad
Bebravou, proti žalovanému: C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX A. XXX, v zastúpení: JUDr.
PhDr. PaedDr. Štefan Palatický, PhD., advokát, so sídlom Dolnočermánska 91, 942 12 Nitra, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. júna
2024, č. k. 36C/47/2023-181, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému súd priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdNitra(súdprvejinštanciepodľa§12zák.č.160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok,ďalej
iba „CSP“) rozsudkom zo dňa 6. júna 2024, č. k. 36C/47/2023-181 žalobu zamietol. Zároveň rozhodol,
že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 119 ods. 2, § 123, § 136 ods. 1, § 137
ods. 1, § 139 ods. 2, § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobou, doručenou
na Okresný súd Nitra dňa 01. 06. 2023, sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 7
296,67 eura s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania. Uviedla, že strany sporu sú podieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k. ú. A., evidovanej na LV č. XXXX ako dom so súp.
č. XXX, postavený na parc. reg. CKN č. 745/11 (ďalej ako dom), každý v spoluvlastníckom podiele 1.
Predmetnú nehnuteľnosť v celom rozsahu v čase od jej nadobudnutia darovacou zmluvou od bývalého

manžela žalobkyne, až doposiaľ užíva žalovaný, a to spoločne s E. D. (bývalý manžel žalobkyne) a
F. D. (syn žalobkyne). Užívajú ju bez toho, aby bola o takomto spôsobe užívania uzatvorená nájomná
alebo iná zmluva. Užívaním podielu žalobkyne vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie
zodpovedajúce nájomnému, ktorého výška podľa potvrdenia realitnej kancelária predstavuje bez energií
za celú nehnuteľnosť najmenej 1 100 eur mesačne a za spoluvlastnícky podiel 1 zodpovedá čiastka
najmenej 550 eur za 1 mesiac. Za obdobie od 23. 04. 2022 do 31. 05. 2023 predstavuje výška
bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne sumu 7 296,67 eura. Žalobkyňa vyzvala

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia cestou právneho zástupcu, a to z dôvodu, že bola
nútená k takémuto kroku pristúpiť, pretože bývalý manžel žalobkyne daroval spoluvlastnícky podiel
žalovanému ako ich synovi napriek tomu, že nehnuteľnosť aj po darovaní v nezmenenom rozsahu
sám užíva výlučne účelovo, aby jej zabránil uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia akozapočítaciu námietku proti nároku bývalého manžela na refundáciu 1 nákladov spojených so splácaním
spoločných úverov, t. j. tak ako to urobila v konaní 36C/49/2021, kde bola s touto námietkou pred súdom
prvej inštancie úspešná. Žalovaný reagoval na výzvu žalobkyne a v celom rozsahu ju odmietol ako

aj akékoľvek iné vyporiadanie vzájomných nárokov medzi dotknutými stranami. Na pojednávaní pred
súdom prvej inštancie dňa 09. 04. 2024 bolo pripustené rozšírenie žaloby žalobkyne s tým, že táto sa
voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 13 643,50 eura s príslušenstvom.

4. Súd sa v rámci vykonaného dokazovania oboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré predložili strany sporu,

výsluchom strán sporu, svedka E. D., vyjadreniami strán sporu a po zistení skutkového stavu dospel
k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol.

5. V rámci dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti každý v podiele 1-ica, a to rodinného domu súp. č. XXX, k. ú. A., od 22. 04. 2022,
kedy žalovaný nadobudol spoluvlastnícky podiel darovaním od svojho otca. Dovtedy bola žalobkyňa

podielovou spoluvlastníčkou spolu s bývalým manželom - E. D., pričom tento dom patril pôvodne do
BSM, ale na základe § 149 ods. 4 OZ, sa uplatnila nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania. Vo vzťahu k
námietke ohľadne pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto spore sa súd nestotožnil s tým, že v
prípade darovacej zmluvy z otca na syna išlo o simulovaný právny úkon. V zmysle § 41a OZ, ak právnym
úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú

splnené všetky jeho náležitosti. Je nepochybné, že simulovaný právny úkon je absolútne neplatný pre
nedostatok vážnosti podľa § 37 OZ. Aby bol disimulovaný právny úkon platný, musia byť splnené všetky
jeho náležitosti. Pri simulácii v práve ide o vedomú nezhodu skutočnej vôle a urobeného prejavu, ktorá
nezhoda vedie k neplatnosti právneho úkonu. Naopak, disimuláciou sa simulovaným úkonom zastiera
iný právny úkon mienený vážne. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úmyslom oboch

účastníkov darovacej zmluvy bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - domu ako aj
pozemkov, z otca na syna. Z vyjadrení žalovaného súd zistil, že aj po darovaní platil náklady spojené s
užívaním domu jeho otec - E. D.. To isté potvrdil aj samotný svedok E. D., ktorý uviedol, že po dohode
so synom - žalovaným, tento platí finančné záväzky, teda hypotéku a úver reálne od augusta 2023. Z
uvedeného vyplýva, že darovacia zmluva, ktorej účinky nastali dňa 22. 04. 2022, je platným právnym

úkonom a nemožno tu hovoriť o žiadnom zastretom úkone. Okrem iného v priebehu obdobia, odkedy
je žalovaný podielovým spoluvlastníkom domu, je zrejmé, že žije na Slovensku a dom užíva, a to na
rozdiel od otca a brata, ktorí dlhodobo pracujú v zahraničí. V priebehu sporu súd odročoval pojednávanie
aj z dôvodu prebiehajúcich rokovaní strán sporu a mal preukázané zmluvou o sprostredkovaní predaja
nehnuteľností zo dňa 20. 03. 2023, že strany sporu prejavili spoločný záujem o predaj nehnuteľností, ku

ktorému ale ku dňu rozhodovania súdu nedošlo.

6. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že vstup žalobkyne do domu vždy toleroval, pričom
žalovanáajpotom,čoopustiladomácnosťzvlastnéhorozhodnutia,ponechalasitamosobnévecivizbe.
Z vykonaného dokazovania, teda konkrétne z vyjadrení strán sporu ako aj kamerových záberov okolia

domu (vstupný chodník a terasa) mal súd preukázané, že žalobkyňa do domu chodievala a žalovaný jej
v tom nebránil. Mala v dome jednu izbu, ktorá bola uzamknutá zvonka, pričom kľúč bol vo dverách a v
nej mala svoje veci. To, že svedkovia E. a F. D. dlhoročne pracujú v zahraničí a v dome sa zdržujú len
vtedy, keď sa vrátia na Slovensko, mal súd potvrdené žalovaným a vyplynulo to aj z výpovede svedka
E. D.. Skutočnosť, že pracujú obaja dlhodobo v zahraničí, uviedla aj žalobkyňa. Súd zistil, že žalobkyňa

mala zabezpečený prístup do domu, t. j. mala kľúče od domu a v prípade, ak aj bol niekedy kľúč vo
vstupnej bránke, po kontaktovaní niekoho z členov rodiny, bolo zabezpečené, aby mohla vstúpiť cez
bránku. Žalobkyňa ešte v októbri 2020 odišla z domu a napriek tomu, že poukazovala na to, že žalovaný
jej neumožňuje bývať v dome s jej partnerom p. D., sama na otázku súdu odpovedala, že „si nevie
predstaviť užívanie domu v jej prítomnosti, jej partnera a žalovaného, to určite nie.“ Z uvedeného súdu

vyplýva rozpor v tvrdeniach žalobkyne, ktorý súd viedol tiež k tomu záveru, že i keď na jednej strane
žalobkyňa poukazovala na to, že nemôže dom užívať v rozsahu svojho podielu so svojím partnerom,
pretože žalovaný ako jej syn nesúhlasí s jeho prítomnosťou, na druhej strane sama žalobkyňa vyvrátila
takúto možnosť užívania domu. Aj z tohto hľadiska sa javí nárok žalobkyne ako účelový, pričom aj nižšie
uvedené skutočnosti primäli konajúci súd k totožnému záveru o nedôvodnosti a účelovosti uplatneného

žalobného nároku.

7. Súd mal za to, že i keď neexistovala dohoda strán sporu ohľadne spôsobu užívania nehnuteľností,
žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že by jej bolo žalovaným alebotretími osobami bránené nehnuteľnosť užívať. Žalobkyňa sa osobitne nedomáhala užívania domu, v liste
z 20. 03. 2023 okrem iného konštatovala, že je z užívania vylúčená a vyzvala žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Prípadné mimosúdne vyriešenie sporu podmienila riešením pohľadávok

jej bývalého manžela voči nej. Ďalej v tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že ich vzájomné vzťahy
neumožňujú užívanie nehnuteľností všetkými dotknutými osobami, za ktoré považovala podielových
spoluvlastníkov ako aj E. D.. Žalovaného žalobkyňa vyzvala na striedavé užívanie nehnuteľností v
časových intervaloch, s čím žalovaný nesúhlasil.

8. Súd si ustálil ten záver, že žalobkyňa mala možnosť dom užívať, bol jej umožnený aj prístup k nemu
cez pozemok, ktorý nebol v jej podielovom spoluvlastníctve. Zo strany žalobkyne nebolo hodnoverne
preukázané, že by jej bolo bránené dom užívať, pričom ak sa bývalý manžel a F. nachádzali v zahraničí,
pretože tam pracovali, nič žalobkyni nebránilo v tom, aby dom spolu so synom C., t. j. žalovaným užívala
a starala sa oň ako podielová spoluvlastníčka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky náklady
na nehnuteľnosť hradil bývalý manžel a neskôr už samotný žalovaný; žalobkyňa sa na výdavkoch,

spojených s údržbou, pravidelnými platbami za energie, úver a pod. nepodieľala.

9. V rozhodnom období od 23. 04. 2022 do 31. 12. 2023 sa žalobkyňa a žalovaný nedohadovali
o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 OZ). Z dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi nimi sú
narušené a neboli dobré už ani v období, za ktoré žiadala žalobkyňa náhradu. V tomto prípade je

však podstatné to, že nebola naplnená jedna z podmienok na vznik nároku žalovanej na náhradu
za neužívanie, a to jej vôľa a úmysel užívať vyššie uvedenú nehnuteľnosť v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu ako ani tá skutočnosť, že v užívaní jej bránil žalovaný. Ak totiž záujem užívať
spoločné nehnuteľnosti preukázaný nebol, tak potom nemôže vzniknúť právo v zmysle ustanovenia §
137ods.1OZnaposkytnutiepeňažnejnáhradyzato,žebolažalobkyňavylúčenázavinenežalovanýmz

užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V konaní žalobkyňa žiadnym svojím
konanímvočižalovanémuvrozhodnomobdobínepreukázalasvojúmyselužívaťspoločnénehnuteľnosti
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom žalovaného žiadala iba o poskytnutie finančnej
náhrady. Súd nemal za preukázané, že by sa žalobkyňa domáhala od žalovaného, aby jej sprístupnil
a umožnil užívanie spoločnej nehnuteľnosti v žalovanom období. Počas tohto obdobia žalobkyňa

nežiadala žalovaného osobitne o sprístupnenie nehnuteľnosti, čím nebolo preukázané ani to, že jej v
užívaní spoločnej veci bránil žalovaný. Práve tým, že žalovaný a svedok E. D. potvrdili, že žalobkyňa
do domu chodila a nikto jej v tom nebránil, mal súd za to, že jej v užívaní domu nebolo bránené. Sama
žalobkyňa súdu predložila viacero fotografií (zaparkované vozidlo na dvore), z ktorých je zrejmé, že i keď
možno nebola práve vtedy v dome, išla okolo neho. Keďže žalovaná nepreukázala svoj úmysel užívať

vyššie uvedené nehnuteľnosti, nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k faktickému vylúčeniu žalobkyne z
užívania spoločnej veci. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o jej úmysle užívať nehnuteľnosť, ktorú
mala v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným ako ani to, že ju z faktického užívania žalovaný vylúčil
(napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 140/2013 zo dňa 21. 02. 2013).

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak záujem spoluvlastníka užívať spoločné nehnuteľnosti
preukázaný nebol, tak nebolo možné, aby mu vzniklo právo v zmysle § 137 ods. 1 OZ na poskytnutie
peňažnej náhrady za to, že druhý spoluvlastník bol vylúčený z užívania spoločnej veci v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, pričom svojho práva sa ani súdnou cestou žalovaná nedomáhala, hoci tak
urobiť mohla. V danom konaní sa strany sporu nedohadovali o hospodárení so spoločnou vecou v

zmysle § 139 ods. 2 OZ. Súd v danej veci považoval za podstatné, že neboli naplnené podmienky na
vznik nároku žalobkyne na náhradu za neužívanie nehnuteľnosti, t. j. vôľa a úmysel žalobkyne dotknutú
nehnuteľnosť užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu ako aj to, že by jej v užívaní bránil
žalovaný. Neboli preto splnené podmienky, spočívajúce v náhrade sumy z titulu nadužívania spoločnej
nehnuteľnosti žalovaným. Vzhľadom na to sa súd už ďalej nezaoberal výškou samotnej náhrady, pretože

zdokazovaniabolozrejmé,žežalobkyninevznikolnajejvyplateniežiadnynárok.Súdzistil,žežalobkyňa
prístup do domu mala a má, dom opustila dobrovoľne a sporadicky do neho aj stále chodila. To, že
kľúče menené neboli, potvrdil aj svedok E. D.. Taktiež bolo preukázané, že žalovaná v dome mala
zamknutú jednu izbu ešte aj v priebehu roku 2023, pričom v nej mala aj svoje veci a v tejto izbe
nikto iný nespával. Bola v nej len vymenená tapeta na stene, pretože sa odlepila. Keďže žalobkyňa

sa relevantným spôsobom v celom rozhodnom období nedomáhala užívania svojho spoluvlastníckeho
podielu na dotknutej nehnuteľnosti (inak jednu izbu mala práve ona sama pre seba), pričom zároveň
nebolo preukázané, že by jej žalovaný v užívaní domu ako aj v prístupe k nemu aktívne bránil, súd by
považoval zároveň za nespravodlivé, aby za týchto okolností mala prípadne žalobkyňa nárok spätnena finančnú náhradu za nadužívanie nehnuteľností žalovaným (napr. rozsudok Krajský súd v Trnave,
sp. zn. 24Co/39/2022).

11. Žalobkyňa namietala, že nehnuteľnosť užívali aj tretie osoby. Podielový spoluvlastník je oprávnený
požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od osoby, ktorá neoprávnene vec dala inej osobe do
užívania. Žalovaný ako podielový spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti však v nej nechal bývať svojho
brata a otca, teda syna a bývalého manžela žalobkyne, ktorých žalobkyňa označuje ako „tretie osoby“.
Súd nesúhlasí s týmto názorom žalobkyne. V dome bývali tieto osoby so súhlasom žalovaného ako

podielového spoluvlastníka, pričom aj žalobkyňa mala a má možnosť v nehnuteľnosti tiež bývať a užívať
svoj spoluvlastnícky podiel. V prípade žalovaného ide o blízke tretie osoby podľa § 116 OZ a u žalobkyne
ide tiež o blízku osoby pri F. D. ako jej synovi.

12. Podľa záveru súdu žalobkyňa nikdy neprejavila trvalý záujem nasťahovať sa do domu a užívať
svoj spoluvlastnícky podiel a nepodarilo sa jej preukázať, že by bol žalovaným jeho spoluvlastnícky

podiel, resp. aj jeho bratom a otcom užívaný nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, alebo
že by nemala žalobkyňa možnosť svoj spoluvlastnícky podiel užívať. Ako už súd konštatoval, samotná
žalobkyňa ako mama žalovaného uviedla, že si sama nevie predstaviť, že by v dome bývala spolu
so žalovaným a jej priateľom. Preto nemožno hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného na úkor žalobkyne; takto uplatňovaný nárok žalobkyne by bol aj v rozpore s dobrými

mravmi (§ 3 OZ), keďže v predmetnom dome nebývali cudzie osoby, ale sporadicky
pri pobyte na území SR syn a brat strán sporu ako aj bývalý manžel a otec strán sporu, ktorí v
dome bývali aj predtým (napr. rozsudok Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 4Co/93/2022). Uplatnený
nárok žalobkyne by jej mohol prináležať len v takom prípade, že by užívanie domu z jej strany nebolo
možné, a to v dôsledku toho, že iný spoluvlastník užíva predmet spoluvlastníctva nad rozsah svojho

spoluvlastníckehopodielu.Totovšakvkonanípreukázanénebolo.Súdboltohonázoru,žežalovanýdom
neužíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, čo mal zistené vyjadrením žalovaného a svedka
E. D.. Spoluvlastnícky podiel nie je možné vyčleniť reálne, keďže ide o podiel ideálny. Ak teda nebolo
preukázané užívanie predmetu spoluvlastníctva žalovaným nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu,
logicky toto nemôže byť ani dôvodom neužívania spoločnej veci druhým spoluvlastníkom - žalobkyňou

v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Z uvedeného potom vyplýva tá skutočnosť, že žalobkyni nič
nebránilo v tom, aby svoje užívacie právo k spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu využívala. Žalobkyni sa nepodarilo obhájiť dôvodnosť ňou uplatneného nároku voči žalovanému,
a preto bolo potrebné podanú žalobu v celom jej rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.

13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že niektoré body odôvodnenia rozsudku sú podobné s rozhodnutím
Okresného súdu Nitra zo dňa 09. 05. 2024, č. k. 36C/49/2021-482. Je tomu tak preto, že ide o konanie,
na ktoré bolo poukázané stranami i v tomto spore, keďže jeho predmetom boli obdobné nároky, len za
iné obdobie a strany sporu boli taktiež iné, keďže pred žalovaným vlastnil spoluvlastnícky podiel k domu
jeho otec, E. D..

14. Pokiaľ ide o SMS komunikáciu, predloženú žalobkyňou, súd z nej nemal preukázané, akého obdobia
sa týka (je tam št 7.1.), ani to, či išlo o komunikáciu strán sporu, pretože žalovaný si na to nepamätal.
Ak súd vezme do úvahy, že štvrtok 07. 01. bolo v roku 2021, tak tento dôkaz sa netýka obdobia, ktoré
je predmetom sporu; môže sa týkať doby, kedy bola žalobkyňa práve 2 mesiace mimo domu, ktorý

dobrovoľne opustila.

15. V spore bol zamietnutý návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania vypočutím svedkyne G. H. a
vykonaním obhliadky domu. Dôvodom bola skutočnosť, že súd mal za to, že bez toho, aby vykonával
ďalšie dokazovanie, či p. H. ako mama žalobkyne a stará mama žalovaného dom navštevovala, nikto

jej v tom nebránil a v čase neprítomnosti žalovaného sa starala o psa, ale hlavne to, že žalobkyňa
nepreukázala v spore vôľu a úmysel užívať svoj podiel k domu počas dotknutého obdobia ako ani to, že
by jej v tom bolo žalovaným bránené, a preto akékoľvek dokazovanie v tomto smere by bolo nadbytočné
aj s poukazom na dodržanie zásady hospodárnosti a rýchlosti konania. Pokiaľ ide o obhliadku domu, súd
mal k dispozícii znalecký posudok, súčasťou ktorého bol okrem fotografií aj pôdorys rodinného domu s

legendou miestností v ňom sa nachádzajúcich.

16. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v plnom rozsahu v spore úspešný, patril by mu nárok na náhradu
trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil azo spisu mu ani žiadne nevyplývali, súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, a to aj
s prihliadnutím na čl. 17 základných princípov CSP.

17. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie žalobkyňa, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie a prizná jej proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, alebo tento rozsudok
zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podanom odvolaní
poukázala na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP. Uviedla,

že z vykonaného dokazovania nie je sporné, že v rozhodnom období spornú nehnuteľnosť neužívala.
Za užívanie nepochybne nie je možné pokladať to, že v rodinnom dome v danom období zopárkrát
bola, pričom ale mala viackrát vstup do neho sťažený (kľúč zvnútra vo vstupnej bránke, vymenený
horný zámok na vchodových dverách a pod.). Zásadné pre posúdenie, či rodinný dom v rozsahu jej
spoluvlastníckeho podielu mohla reálne užívať však nie sú tieto občasné problémy so vstupom do
rodinného domu (nepopiera, že tento mi žalovaný ani žiadna tretia osoba nezakázali), ale to, že tak

žalovaný ako aj jeho otec E. D., ktorý rodinný dom spolu so žalovaným a druhým synom F. užívali,
neumožnili žalobkyni rodinný dom užívať s jej životným partnerom I. E. D. a tomuto do domu nedovolili
vojsť ani krátkodobo, čo žalovaný odôvodňoval tým, že pozemok, cez ktorý sa možno do domu dostať,
je iba v jeho výlučnom vlastníctve a on nesúhlasí s tým, aby ho za účelom vstupu do domu použila tretia
osoba (zjavne tým mal na zreteli práve partnera žalobkyne, keďže iné tretie osoby rodinný dom spolu

s ním neužívajú).

18. Z hľadiska vykonaných dôkazov je úplne nesporné, že svoj spoluvlastnícky podiel by mohla
žalobkyňa užívať iba sama izolovaná od svojho partnera, teda spôsobom, ktorý by ju zásadne
obmedzoval v osobnom a rodinnom živote. Alternatívny návrh v smere striedavého užívania

nehnuteľnosti žalovaný odmietol a sporové strany sa nevedia dohodnúť ani na zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, vzhľadom na rozdielne predstavy na cenovom vyrovnaní. Za tohto
stavu, keď spoločné užívanie rodinného domu obidvomi spoluvlastníkmi nie je z pohľadu obidvoch
reálne možné, postaviť záver o neunesení dôkazného bremena na argumente, že žalobkyňa formálne
neprejavila záujem rodinný dom užívať, pokladá za zjavne účelové a rozhodnutie opierajúce sa o

takýto, už aj z hľadiska logiky neprijateľný argument za nespravodlivé. Z vykonaných dôkazov je
zrejmé (a konštatuje to aj súd), že vzťahy účastníkov sporu sú dlhodobo narušené. Spoločné užívanie
nehnuteľnosti strán sporu (hoci aj bez partnera žalobkyne) je nereálne aj vzhľadom na priloženú SMS
komunikáciu, v ktorej sa žalovaný vulgárne vyjadruje na adresu žalobkyne.

19. Namieta tvrdenie súdu, že SMS komunikácia sa netýka obdobia, ktoré je predmetom sporu.
Skutočnosť, že súd nemal za preukázané, či išlo o komunikáciu strán sporu pokladá žalobkyňa za
hodnotenie dôkazu v rozpore s ustanovením § 151 ods. 1 CSP, keďže jej skutkové tvrdenie v tom
smere, že išlo o komunikáciu medzi sporovými stranami, žalovaný výslovne nepoprel, a preto je toto
tvrdenie v tomto smere nutné pokladať za nesporné. K neuneseniu dôkazného bremena uviedla, že

na unesenie práve tohto dôkazného bremena navrhla doplniť dokazovanie vypočutím svedkyne G. H.,
ktorá ako to vyplynulo z výpovede svedka E. D. chodí do rodinného domu často (možno 1x do týždňa) a
vie sa teda vyjadriť k tomu, kým a akým spôsobom bol v inkriminovanom období rodinný dom užívaný,
ako aj k tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa má v rodinnom dome uzamknutú jednu izbu a v nej svoje
osobné veci. Aj bez vykonania takéhoto dokazovania je evidentné, že žalovaný užíva rodinný dom

nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu jednak tým, že ho popri sebe umožňuje užívať aj tretím
osobám, pričom využívajúc skutočnosť, že je výlučným vlastníkom pozemku, umožňuje ho užívať iba
tretím osobám, s ktorými má pozitívny vzťah on, pričom užívaniu tretími osobami, s ktorými má vzťah
žalobkyňa, bráni. Skutočnosť, že nenamietala, aby rodinný dom užíval aj druhý syn F. D. a bývalý
manžel E. D. pritom neznamená, že nemá právo za užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu takýmto

spôsobom požadovať náhradu. Záverom uviedla, že aj napriek tomu, že popiera tvrdenie žalovaného,
že spálňa sa neužíva z dôvodu, že v nej žalobkyňa má osobné veci a že donedávna bola zamknutá, je
evidentné, že užívanie ostatných priestorov rodinného domu, s výnimkou spálne, je užívaním zásadne
nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaného.

20. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, uvádzajúc, že počas konania žalobkyňa predbežný právny názor súdu prvej inštancie vzala na
vedomie, avšak sa k nemu nijakým spôsobom nevyjadrila. Poukázal na skutočnosť, že sama žalobkyňa
na prvom pojednávaní dňa 09. 04. 2024 sa vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie dostalado viacerých rozporov. Uviedla konkrétne dátumy, počas ktorých sa nemohla dostať do nehnuteľnosti,
pretože jej nebol umožnený vstup. V rozpore s týmito tvrdeniami žalovaný doložil fotodokumentáciu
spracovanú prostredníctvom kamier. Má za to, že žalobkyňa svoju výpoveď orientovala účelovo. Z

priloženej fotodokumentácie zároveň vyplýva aj skutočnosť, že matka žalobkyne má do nehnuteľnosti
voľný prístup, do nehnuteľnosti chodí pravidelne, má od nej aj kľúče. Súhlasí so závermi súdu prvej
inštancie, ktorý odmietol vykonať navrhovaný výsluch matky žalobkyne. Žalobkyňou predloženú SMS
komunikáciu poprel, nie je známe z akého telefónneho čísla je odoslaná. Uviedol, že je pravdou, že
vzťahy medzi účastníkmi konania sú rozvrátené, avšak z iného dôvodu ako uvádza žalobkyňa. Žalovaný

bol svedkom trestnej činnosti partnera žalobkyne, ktorý sa mal dopustiť trestného činu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby, za čo bol vyšetrovaný OČTK pod č. ČVS:ORP-1281-VYS-NR/2020, v ktorej
veci v postavení svedka proti nemu vypovedal. Žalobkyňa nehnuteľnosť opustila dobrovoľne na jeseň
v roku 2020, pričom odchod bol zapríčinený práve uvedenou skutočnosťou. Odvolaciemu súdu navrhol
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

21. Žalobkyňa v rámci odvolacej repliky uviedla, že svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
nezakladá na skutočnosti, že jej bol žalovaným zamedzený vstup do nehnuteľnosti, ale na fakte, že
v rozhodnom období nemohla nehnuteľnosť užívať. Popiera tvrdenia žalovaného v podanom vyjadrení.
Uviedla, že zo svedeckej výpovede žalovaného v trestnom konaní vyplýva, že svedkom skutočne nebol.
Ďalej uviedla, že na podanom odvolaní trvá.

22. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalobkyne napadnutý
rozsudok a to zvolením procesného postupu v zmysle § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané
odvolanie žalobkyne je nedôvodné a z tohto dôvodu napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne

správnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil,stotožňujúcsapritomsrozsahomakoajobsahomodôvodnenia
napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP), na ktoré v ďalšom poukazuje.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 137 ods. 1 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Podľa § 139 ods. 2 veta prvá OZ, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov.

24. V prípade tohto prebiehajúceho odvolacieho konania odvolací senát 5Co na Krajskom súde
v Nitre rešpektoval svoju zákonnú povinnosť skúmať, či zo strany žalobkyne napadnutý prvoinštančný
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom výskytom niektorej z procesných vád v zmysle § 389
ods. 1 CSP, pričom dospel k tomu záveru, že predmetný rozsudok nevykazuje žiadnu z procesných

vád zakotvenú v citovanom ustanovení CSP, a preto ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil. Pokiaľ ide o právne posúdenie prejednávanej veci podľa prvoinštančným súdom
aplikovaných a zároveň aj odcitovaných ustanovení všeobecného predpisu hmotnoprávnej povahy, t. j.
OZ v rámci bodov 28. až 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak toto je správne a vychádzajúcez dostatočne zisteného rozsahu skutkového stavu, ako jedného zo základných predpokladov pre
vynesenie objektívneho a spravodlivého rozhodnutia. Taktiež aj samotný proces hodnotenia dôkazov
v tomto spore predložených, resp. zadovážených zo strany konajúceho – prvoinštančného súdu je

potrebné vyhodnotiť za plne súladný s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP, čo znamená, že tieto dôkazy boli
hodnotené jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko vyšlé počas tohto sporu
najavo. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne týkajúcou sa nevypočutia navrhnutej svedkyne, t.
j.matkyžalobkynep.G.H.akoajnevykonaniaobhliadkydomujepotrebnévzhľadomnaplatnosťzásady
hospodárnosti a efektívnosti občianskeho súdneho konania, stotožniť sa so záverom prvoinštančného

súdu ohľadne nevykonania týchto dvoch navrhnutých dôkazov. Skutkové zistenia rezultujúce zo spisu
majúce vzťah k osobe vypočuť sa majúcej svedkyne p. G. H. ako aj k požadovanej tvaromiestnej
obhliadke, tak ako na ne poukázal v rámci bodu 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie, totiž náležite odôvodňujú nadbytočnosť vykonania týchto dôkazov v naznačenom smere.

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ako vecne správneho v zmysle § 387 ods. 1, 2

CSP je potrebné uviesť, že z hľadiska právne argumentačného, spôsobom korešpondujúcim s obsahom
ust. § 220 ods. 2 vety tretej CSP, vo veci konajúci súd prvej inštancie opodstatnene skonštatoval
nedôvodnosť podanej žaloby zo strany žalobkyne s jej následným zamietnutím v celom rozsahu.
Odvolacísúdpoznamenáva,žesaplnestotožňujesozaujatýmprávnymnázoromprvoinštančnéhosúdu
o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou, že by jej žalovaný alebo blízke osoby v predmetnom

rodinnom dome aj keď prechodne bývajúce (E. a F. D.) so súhlasom žalovaného bránili v užívaní tejto
nehnuteľnosti. Neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou je v danom prípade potrebné vzťahovať aj
na jej tvrdenie ohľadom toho, že žalovaný spolu s jeho otcom, t. j. E. D. užíva predmet spoluvlastníctva
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu v 1-ici.

26. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení v spise sa nachádzajúcich, ako aj rozsahu vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobkyňa právne relevantným spôsobom, t. j.
podľa § 137 ods. 1 OZ neprejavila záujem užívať spoločnú nehnuteľnosť, resp. že medzi stranami
sporu nedošlo ani k uzatvoreniu dohody o hospodárení so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2
OZ. Súd prvej inštancie v súvislosti so zamietnutím predmetnej žaloby dôvodne poukázal na to, že

žalobkyňa nemala žalovaným zamedzený vstup do rodinného domu, čoho dôkazom je to, že mala
k dispozícii kľúče od domu a zároveň v ňom mala vyčlenenú jednu miestnosť (pôvodne spálňu), ktorú
si mohla uzamknúť a mala v nej uložené aj svoje veci. Taktiež žalobkyňa nepreukázala, že počas
inkriminovaného obdobia by prejavila záujem o užívanie predmetu spoluvlastníctva (rodinného domu)
v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, čo súd správne vyhodnotil ako nesplnenie podmienok pre

priznanie uplatneného finančného nároku. O tom, že rodinný dom bol umožnený žalobkyni užívať, resp.
tento navštevovať preukazujú kamerové nálezy zo dňa 13. 01., 17. 04., 18. 05., 04. 06. a 07. 09. 2023.
Pokiaľ ide o samotný odchod žalobkyne z domovej nehnuteľnosti na jeseň v r. 2020, tak tento bol
dobrovoľný, pričom k možnosti ďalšieho užívania nehnuteľnosti sa vyjadrila žalobkyňa v rámci svojej
účastníckej výpovede dňa 09. 04. 2024 pred súdom prvej inštancie okrem iného dosť rozporuplne s tým,

že nikto nemôže trvať na tom, aby užívala tento dom bez svojho partnera p. D., s ktorého prítomnosťou
v tejto nehnuteľnosti zjavne nesúhlasí žalovaný, ako výlučný vlastník pozemkov nachádzajúcich sa
v blízkom okolí a pod domom.

27. Pokiaľ ide o žalobkyňou v spore namietané žalovaným užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu 1-

ice k danej domovej nehnuteľnosti a to v rozsahu väčšom ako mu patrí, tak tu odvolací súd poukazuje
na obsah odôvodnenia bodu 48. napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje a z obsahu ktorého je
možné ustáliť, že v danom prípade má spoluvlastníctvo strán sporu taký charakter, že spoluvlastnícky
podiel žalobkyne alebo žalovaného nemožno vyčleniť reálne, čo znamená, že ide o spoluvlastnícky
podiel, či už žalobkyne alebo žalovaného ideálny, ktorý vzhľadom na počet obytných miestností

v rodinnom dome a spôsob ich využívania sporovými stranami, vylučuje prijať žalobkyňou prezentovaný
názor o užívaní spoluvlastníckeho podielu žalovaným a to v rozsahu väčšom ako mu patrí. Pokiaľ ide
o žalobkyňou a prvoinštančným súdom spomínané konanie prebiehajúce na Okresnom súde Nitra pod
sp. zn. 36C/49/2021, tak predmetné konanie ešte nie je právoplatne skončené v dôsledku podaného
odvolania žalobkyňou, v tomto konaní žalovanou, proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 09. 05.

2024 č. k. 36C/49/2021-482.

28. V kontexte uvedeného odvolací súd poznamenáva, že nebolo možné ako s dôvodnou súhlasiť
s odvolacou námietkou žalobkyne postavenou na jej tvrdení, že neunesenie dôkazného bremena z jejstrany žalobkyňou v súvislosti s prejavením formálneho záujmu užívať daný rodinný dom v zmysle
konštatovania prvoinštančného súdu je potrebné považovať za účelové a tým aj nespravodlivé, pretože
túto námietku spochybňujú skutkové zistenia zo spisu rezultujúce, závery vykonaného dokazovania

a naň nadväzujúce správne právne posúdenie prejednávanej veci súdom prvej inštancie, ktoré primälo
odvolací súd k aplikácii procesného postupu v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP majúceho za následok
potvrdenie napadnutého rozsudku ako vecne správneho.

29. Ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP bol potvrdený aj súvisiaci výrok o náhrade trov

prvoinštančného konania.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1, 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal plne úspešnému žalovanému
v tomto konaní voči neúspešnej žalobkyni.

31. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).