Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123204296
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123204296.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyne spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore
žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., právne zastúpenej advokátskou
kanceláriou AK JUDr. Gelatka, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 17, 015 01 Rajec, IČO: 46 633 154, proti
žalovanému: E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., právne zastúpenému Advokátskou
kanceláriou Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 2C/39/2023-84 zo dňa 21. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti, a to
rodinný dom č. súp. XX, postavený na parc. č. 180 a pozemok CKN parc. č. 180 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 470 m2, a to všetko nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D.,
okres F., a to v spoluvlastníckom podiele 1, zapísanom na LV č. XXXX pre kat. úz. D., pod bodom B2,

ktoré nehnuteľnosti boli prevedené na žalovaného darovacou zmluvou zo dňa 15.10.2004, ktorej vklad
bol povolený pod č. V 5565/2004 dňa 29.11.2004. Žalobkyni okresný súd priznal voči žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Východiskovo súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa nadobudla
vlastnícke právo darovaním od svojich rodičov, a to pokiaľ sa týka nehnuteľností, ktorých určenie
vlastníckeho práva je predmetom tohto konania. Rovnako okresný súd nepovažoval za sporné, že
žalobkyňa na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 15.10.2004 previedla polovicu prejednávaných

nehnuteľností ako dar na žalovaného. Vklad vlastníckeho práva bol povolený pod č. V 5565/2004 dňa
29.11.2004. Žalovaný v konaní neučinil sporným ani doručenie výzvy na vrátenie daru.
3. Za sporný okresný súd považoval samotný nárok na vrátenie daru, ktorý žalovaný poprel a okrem toho
žalovanývkonanívzniesolnámietkupremlčaniauplatnenéhonároku.Sohľadomnauvedenésaokresný
súdprednostnezaoberalnámietkoupremlčania.Súdprvejinštanciekonštatoval,žežalobkyňavpodanej
žalobe uviedla, že spôsobom odôvodňujúcim vrátenie daru sa žalovaný začal správať od roku 2009, od
ktorého roku je spolužitie so žalovaným neznesiteľné, keď sa žalovaný voči žalobkyni a členom jej rodiny

správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy, pričom uvedeným spôsobom sa správa až doposiaľ (do dňa
podania žaloby). Nevhodné správanie sa prejavuje najmä v podobe urážok, fyzického a psychického
násilia, ktorého terčom je predovšetkým žalobkyňa, ako aj ostatní členovia rodiny. V podanej žalobe
žalobkyňa zároveň uviedla, že žalovaný ju opakovane fyzicky napáda, o čom svedčí aj hlásenie o úrazezo dňa 27.03.2014. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, a to s poukazom na skutočnosti
uvádzané žalobkyňou, ako aj s poukazom na predložené listiny, od ktorých podľa žalovaného nárok
žalobkyňa odvodzuje, keď k správaniu žalovaného odporujúcemu dobrým mravom malo dochádzať od

roku 2009, najmä v rokoch 2014 a 2015.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že právo darcu na vrátenie daru (§ 630 Občianskeho zákonníka)
podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Pri premlčaní tohto práva je významný

charakter relevantného správania obdarovaného. Premlčacia doba plynie totiž odlišne vtedy, keď ide o
správanie hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorazovom alebo samostatnom)
konaní obdarovaného, a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce alebo opakované) správanie
obdarovaného relevantné podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ v prípade jednorazového
správania obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy začína plynúť premlčacia doba dňom
nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu, v prípade, že k takémuto správaniu hrubo sa

priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom časovom období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie
daru určujúci čas posledného správania obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle § 630
Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukázal, že podľa ustálenej judikatúrnej praxe v prípade, ak sa
konanie hrubo porušujúce dobré mravy zo strany obdarovaného voči darcovi opakuje, začína plynúť
premlčacia doba pri každom takomto konaní samostatne. Ak uvedené správanie voči darcovi dlhodobo

pretrváva, začína premlčacia lehota plynúť až odo dňa, keď obdarovaný od tohto konania upustil.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalovaný sa
spôsobom opísaným v žalobe správal nielen v roku 2009, či v rokoch 2014 a 2015, ale žalovaný sa
takýmto spôsobom správal aj v čase pred uskutočnením výzvy na vrátenie daru, v čase jej uskutočnenia

a takýto stav negatívneho správania sa žalovaného stále trvá a pokračuje. S poukazom na tieto
skutočnosti bol okresný súd toho názoru, že nemohlo dôjsť k premlčaniu práva žalobkyne na vrátenie
daru.

6. Po ustálení, že nedošlo k premlčaniu žalobou uplatneného práva, sa okresný súd zaoberal tou

skutočnosťou,čibolisplnenépodmienkyprevráteniedaruzostranyobdarovaného(žalovaného)darkyni
(žalobkyni).
7. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný sa po tom, čo medzi žalobkyňou
a žalovaným došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy, predmetom ktorej bolo darovanie sporných
nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1-ice správal voči žalobkyni a členom jej rodiny (jej

deťom a matke), ktorí bývajú so žalobkyňou a žalovaným v spoločnej domácnosti takým spôsobom,
že to zakladá hrubé porušenie dobrých mravov. Okresný súd k uvedenému záveru dospel s ohľadom
na v konaní všetky preukázané skutočnosti a okolnosti prejednávaného prípadu. Uvedený záver
súd prej inštancie uskutočnil predovšetkým s poukazom na výsluchy ako žalobkyne, tak aj svedkov,
uskutočnené v konaní. Svedkovia žalobkyne potvrdili dlhodobé negatívne správanie sa žalovaného ako

voči žalobkyni, tak aj voči samotným svedkom. Z výsluchu syna strán sporu, svedka G. B. vyplynulo,
že otec, tzn. žalovaný užíva alkoholické nápoje dlhodobo, pamätá si to už od obdobia, kedy mal cca
13 rokov. Okresný súd mal za to, že je prirodzené zapamätanie si uvedených, pre svedka, syna strán,
nepriaznivýchzážitkovzmladosti,keďsvedokajzdôvodnilkonkrétnesituácie,naktorésipamätá,tzn.že
otec, žalovaný prišiel domov opitý a do rána vykrikoval, potom svedok ako školopovinné dieťa nemohol

spať s tým, že ráno mal ísť do školy. Takéto nepríjemné zážitky rozhodne „utkvejú“ v pamäti dieťaťa na
dlhú dobu. Svedok vo vzťahu k pretrvávaniu správania sa otca dostatočne podrobným spôsobom opísal,
ako dlho správanie otca trvá, keď takéto negatívne správanie je dlhodobé, opakované, až sústavné.
Svedok pritom uviedol, že aj v súčasnosti sa otec správa rovnakým spôsobom, keď požíva alkoholické
nápoje, nonstop je opitý, ani sa nedá zistiť, resp. overiť, či by niekedy nebol, keď žalovaný pije v krčme

a následne si alkohol nosí aj domov a popíja doma. Potom pod vplyvom alkoholu sa správa tak, že
útočí na matku, na neho aj na jeho babku, ktorá s nimi žije v spoločnej domácnosti. Žalovaný sa
sústavne pod vplyvom alkoholu správa agresívne, predovšetkým slovne útočí na matku, jeho a babku
a to bez toho, aby mal k takémuto správaniu dôvod. Totiž takéto správanie je vždy, keď je žalovaný
pod vplyvom alkoholu, čo sa u žalovaného už stalo obvyklým. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného

namietla výpoveď svedka s ohľadom na tú skutočnosť, že svedok robil v zahraničí, k tomu okresný súd
konštatoval, že z výsluchu svedka vyplynulo, že svedok síce cca 5 rokov pracoval v zahraničí, avšak
opakovane chodil domov s tým, že bol doma aj 3 - 4 mesiace, doma trávil dovolenky a medzi prácou
chodil domov (mimo dlhšie obdobia) vždy na týždeň dva. Z uvedeného je možné usúdiť, že svedok aj vobdobí, kedy pracoval v zahraničí, bol doma takú dobu, z ktorej mohol byť schopný posúdiť, či žalovaný
požíval v predmetnom období alkoholické nápoje opakovane, dlhodobo a ako sa v tomto čase správal
voči žalobkyni, jemu a jeho babke, matke žalobkyne. V súčasnosti svedok je už rok doma, tzn. nepracuje

vzahraničí,pričomuviedol,žežalovanýmávsúčasnosti„šnúru11mesiacov“,tzn.11mesiacovvzásade
nepretržite je pod vplyvom alkoholu. Z výsluchu svedka vyplynulo, že hovoriť o prejavoch a správaní
otca mu je nepríjemné. Ďalej z uvedeného výsluchu okresný súd zistil, že svedok má strach o svoju
matku, keď správanie otca voči matke je dlhodobé, matka to už ťažko zvláda, otec, teda žalovaný je
agresívny a môže sa čokoľvek stať. Svedkom G. B. opísané správanie potvrdila aj ďalšia svedkyňa,

matka žalobkyne, E. D., ktorá sa pri výsluchu rozplakala, keď správanie žalovaného považuje aj ona za
neúnosné. Bojí sa o seba a bojí sa o svoju dcéru, teda o žalobkyňu. Svedkyňa uviedla, že žalovaný v
minulosti na ňu fyzicky zaútočil, v súčasnosti sa mu radšej vyhýba, lebo nevie ako by to dopadlo. Uviedla,
rovnako ako svedok G. B., že žalovaný sa voči nej, jej dcére, teda žalobkyni a vnukom správa vulgárne,
nadávaim,jeagresívny.Onasasnímnerozpráva,nedovolilabysi,lebobyjuumlátil.Právnazástupkyňa
žalovaného v konaní namietla svedeckú výpoveď svedkyne E. D. s ohľadom na to, že sama uviedla,

že má problém so sluchom. K tomu okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaný sa opísaným spôsobom správa dlhodobo, niekoľko rokov, pričom svedkyňa trpí zhoršením
sluchu cca 2 roky (nosí strojček, ktorý si na výsluch nedoniesla, lebo zabudla). Zároveň však v konaní
nebolo zistené ani preukázané, že by svedkyňa s ohľadom na svoj vek (89 rokov) trpela demenciou,
bola obmedzená v spôsobilosti, či že by nebola schopná vnímať a reprodukovať správanie sa osôb,

ktoré s ňou žijú v spoločnej domácnosti. Skutočnosť, že svedkyňa ťažko vníma dlhodobo neprimerané
správanie sa žalovaného voči nej, voči žalobkyni aj voči deťom strán konania vyplynulo jednoznačne z
výsluchu, z jej prejavov a rozrušenia už len pri rozprávaní o žalovanom, pri spomínaní na jeho správanie.
8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že správanie sa žalovaného voči
žalobkyni, voči jej synovi G. B. a matke žalobkyni, ktorí žijú v spoločnej domácnosti hrubo porušuje

dobré mravy. Okresný súd posúdil takéto správanie ako správanie značnej intenzity, ktoré sa pritom
prejavuje dlhodobo, tzn. s ohľadom na kvantitu, ako aj kvalitu nevhodného správania sa. Žalobkyňa vo
svojej výpovedi uviedla súčasný stav, ktorý nastal, kedy žalovaný sa pod vplyvom alkoholu pokadieva
a je pomočený, so synom ho našli v C. A. 2 týždne pred výsluchom žalobkyne, ležal na chodníku
došťaný, zobrali ho domov. Skutočnosť, že takáto situácia v živote žalovaného nastala, žalovaný v

konaní nepoprel. Súdu je zrejmé, že sa jedná o jednu zo situácií v správaní sa žalovaného po tom, čo bol
zo strany žalobkyne vyzvaný na vrátenie daru, avšak v konaní bolo preukázané, že sa jedná o správanie
sa dlhodobé, sústavné, pretrvávajúce niekoľko rokov. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že miera toho,
čodokážemezniesťsanámpostupomčasuzhoršuje,to,čosmesivprvomrokupovedali,žezvládneme,
dokážeme s tým žiť, sa posúva. Je totiž prirodzené, že nedokážeme fungovať s negatívnym správaním

blízkej osoby voči našej osobe niekoľko rokov. Pokiaľ sme rok, dva, tri vydržali, po 10-tich rokoch sa však
takéto správanie (možno aj rovnaké ako na začiatku), javí ako neúnosné. Žalobkyňa, jej matka a jej deti
museli dlhodobo a dá sa povedať aj sústavne znášať bezdôvodnú agresivitu žalovaného voči nim. Teda
to, čo sa jednorazovo môže javiť ako právne nevýznamné, sa pri tak vysokej periodicite, ako je tomu
v prejednávanom prípade, stalo relevantným. Okresný súd mal za v konaní preukázané, že žalovaný

vystupuje voči žalobkyni a členom jej rodiny agresívne, nadáva im hrubo vulgárne, slovami jebnuté
skurvené hlavy, piče, jebnutá piče a to aj bez príčiny. Žalobkyňa v konaní síce uviedla, že takto sa správa
keď je opitý, ale z výsluchov svedkov vyplynulo, že pod vplyvom alkoholu je žalovaný v opakovaných
intervaloch, dlhodobo, pričom žalovaný je v takomto správaní voči žalobkyni aktívny, tzn. správanie sa
obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny v predmetnom prípade spočíva v aktívnom konaní

jednej osoby voči druhej.
9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na žalobkyňou v konaní predložený dôkazný prostriedok - hlásenie
úrazu (č. l. 12 spisu), z ktorého vyplýva, že v roku 2014 žalovaný fyzicky napadol žalobkyňu. Je pravdou,
že sa jedná o preukázané správanie sa žalovaného spred niekoľkých rokov pred uskutočnením výzvy
na vrátenie daru, avšak v konaní bola preukázaná sústavnosť takéhoto správania sa žalovaného,

pričom súd prvej inštancie prihliadal na všetky skutočnosti preukázané v konaní a na všetky predložené
dôkazy vo svojom vzájomnej súvislosti. Žalobkyňa v konaní ďalej predložila zvukové záznamy, ktorých
nezákonnosť v konaní namietaná nebola, okresný súd nezistil, že by predmetné zvukové záznamy
boli uskutočnené bez súhlasu žalovaného, pričom je na nich zachytené správanie sa a vulgárne ataky
žalovaného pod vplyvom alkoholu v období od roku 2021. Súd prvej inštancie v konaní upozornil na

skutočnosť, že iba jeden zvukový záznam bol nahratý pred doručením výzvy na vrátenie daru, ktorý
záznam aj v konaní vykonal a je z neho zrejmé správanie sa žalovaného voči žalobkyni a členom jeho
rodiny,keďichžalovanýslovnehrubouráža,nadávaim.Okremtohovšakokresnýsúdsosúhlasomstrán
sporuvykonalajinézvukovézáznamyzdnínasledujúcichpodoručenívýzvynavráteniedarusohľadomna zistenie, či nepriaznivé konanie žalovaného pokračovalo aj po výzve na vrátenie daru, či trvá stále,
keď okresný súd zisťoval aj sústavnosť správania sa žalovaného. Z vykonaných zvukových záznamov
vyplynulo, že žalovaný bol pod vplyvom alkoholu, nadával všetkým okolo a to opakovane a vulgárne.

Žalovaný v konaní nerozporoval, že by nedal súhlas na nahratie zvukového záznamu, ani nerozporoval,
že by na vykonaných zvukových záznamoch odznel jeho hlas. Žalovaný sa nariadeného pojednávania
nezúčastnil, v konaní nebol navrhnutý jeho výsluch, preto okresný súd vychádzal z nesporne zistených
skutočností.
10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ právny zástupca žalovaného poukázal na skutočnosť,

že je nutné vziať do úvahy princíp vzájomnosti, je pravdou, že pri posudzovaní správania obdarovaného
treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie samotného darcu. Tzn. posúdenie okolností konkrétneho
prípadu sa nemôže viazať len na hodnotenie správania obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj
nevhodné správanie darcu. Uplatnenie tzv. princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého
správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme
na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči

obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Výnimkou by však bolo také správanie sa
obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu, pričom okresný súd
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 108/2007. Z výsluchu svedka
G. B. vyplynulo, že je pravdou, že aj matka, teda žalobkyňa občas žalovanému vulgárne nadá, ale sám

zároveň konštatoval, že na neho (žalovaného) sa už inak nedá, on nepočúva na bežnú komunikáciu.
Žalobkyňa iba reaguje na jeho správanie, keď sa ho snaží zastaviť. Z vykonaného dokazovania v
konanívyplynulo,žežalobkyňanepriaznivésprávaniežalovanéhonevyvoláva,nedávadôvodynatakéto
správanie,niejepríčinounevhodnéhosprávaniasažalovaného,keďpredmetnésprávaniejespôsobené
požívaním alkoholických nápojov žalovaným. Z výsluchov svedkov v konaní ďalej vyplynulo, že ostatní

členovia rodiny (mimo žalovaného) sa k sebe správajú bežne, okresný súd dokonca usúdil, že sa
majú navzájom radi, syn sa bojí o matku (žalobkyňu), že ako má žiť so žalovaným, nevie, dokedy to
zvládne, stará mama sa strachuje viac o dcéru a vnukov, ako o seba. Nie je potom možné konštatovať,
že by správanie sa žalovaného v rodine bolo pre nich ostatných bežným. Takéto správanie pociťujú
nepriaznivo, nezvládajú ho, nevedia, ako dlho to ešte vydržia, chcú aby to skončilo. Z výsluchu svedka

G. B. vyplynulo, že opakovane sa žalovanému snažili pomôcť, chceli, aby sa dal liečiť, nech so svojim
správaním prestane, ale on odmietal. Pokiaľ žalobkyňa občas na žalovaného tiež vulgárne reaguje,
možno podľa názoru súdu takúto reakciu vnímať ako ľudskú, avšak nie je možné na to prihliadať ako
na rovnaké vzájomné správanie sa oboch strán sporu, ako to mal na mysli Najvyšší súd SR vo svojej
ustálenej judikatúre.

11. Súd prvej inštancie v predmetnom prípade pri posudzovaní konkrétneho správania žalovaného
dospel k záveru, že žalovaný sa voči žalobkyni a členom jej rodiny správa takým spôsobom, ktoré
dosahuje značnú intenzitu (opakované osočovanie, nadávanie, vulgárne oslovovanie, vyhrážky, útoky),
pričom zároveň ide o porušovanie dobrých mravov opakované a sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo zároveň povahu hrubého porušenia. Toto negatívne

správanie sa prejavovalo objektívne, okresný súd dospel k záveru, že na strane žalobkyne sa nejedná
iba o jej subjektívny pocit a úsudok.
12. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo preukázané opakované, dlhodobé a zároveň aj
intenzívne negatívne sa správanie žalovaného voči žalobkyni, jej synovi a matke, tzn. k členom jej
rodiny. Žalovaný v konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu nepoprel správanie sa žalovaného

voči žalobkyni a členom jej rodiny, argumentoval však tým, že medzi žalobkyňou a žalovaným sú
dlhodobo narušené vzťahy. K tomu okresný súd uviedol, že pokiaľ sú medzi stranami dlhodobo narušené
vzťahy, je tomu tak pre negatívne správanie sa žalovaného, možno z dôvodu neliečeného alkoholizmu.
Žalobkyňa nedala žiadnu príčinu pre narušenie vzťahov medzi manželmi, o to viac pokiaľ sa týka matky
žalobkyne a spoločných detí. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu sám v konaní ani

neuviedol dôvod, pre ktorý sa takto nevhodne správa aj voči ostatným členom spoločnej domácnosti,
ktorí sa k nemu nesprávajú rovnakým spôsobom, ako sa správa on k nim. Potom nie je ani možné
konštatovať, že by postoj žalovaného bol vyústením správania sa či už žalobkyne voči žalovanému,
alebo ostatných členov rodiny, spoločnej domácnosti, voči žalovanému. Žalobkyňa v konaní preukázala
agresívne správanie žalovaného voči nej aj voči ostatným členom rodiny, preukázala, že jej žalovaný

vulgárne nadával, že si ju hrubo neváži.
13. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na žalobkyňou predloženú fotodokumentáciu vyhotovenú pred
nariadeným pojednávaním, na ktorej je zachytený žalovaný (právny zástupca žalovaného nerozporoval
žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že sa jedná o zachytenie obrazu žalovaného) a z ktorej je zrejmé,že žalovaný obutý, nevyzlečený leží na zemi, na gauči. Z predmetnej fotodokumentácie nie je možné
vyvodiť záver, že by žalovaný bol pod vplyvom alkoholu, na druhej strane nie je bežné, aby si ktokoľvek
po príchode domov oblečený, obutý, ľahol k dverám, alebo aj na gauč a pospal si. Okresný súd pritom

zdôraznil, že sa jedná o fotodokumentáciu vyhotovenú po tom, čo žalobkyňa požiadala o vrátenie daru,
keď už pred uskutočnenou výzvou mali byť splnené podmienky pre vrátenie daru a túto súd v súvislosti
s rozhodnutím o určení vlastníckeho práva skúma. Ďalej konštatoval, že v zmysle § 191 ods. 1 CSP
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V konaní bolo zo strany

žalobkyne opakovane tvrdené a výsluchmi svedkov potvrdené a preukázané, že žalovaný sa po vplyvom
alkoholu správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, keď takéto správanie žalobcu pretrváva
dlhodobo, začalo po tom, čo bol rok na PN, bol mu priznaný invalidný dôchodok, čo všetko nastalo po
darovaní 1-ice sporných nehnuteľností, zintenzívnilo sa v roku 2009, pričom takýto stav trvá dodnes,
tzn. aj v čase vyhlásenia rozsudku. Preto okresný súd s ohľadom na zistenie dlhodobosti, opakovanosti
a sústavnosti správania sa žalovaného prihliadal v konaní na všetky dôkazy, na základe ktorých bolo

možné dôjsť k záveru o dlhodobom nevhodnom správaní sa žalovaného.
14. Súd prvej inštancie mal za to, že život so žalovaným, ktorý sa voči žalobkyni správa v konaní
preukázaným spôsobom musí byť pre žalobkyňu neúnosný a je nutné ho vymedziť ako správanie hrubo
porušujúce dobré mravy. Takéto správanie sa nedá z dlhodobého hľadiska „nevšímať si“, aj pri psychicky
odolnom jedincovi to podľa názoru súdu môže mať vplyv na jeho psychické zdravie (v predmetnom

prípade žalobkyne).
15. Žalovaný v konaní namietal tú skutočnosť, že pokiaľ by bolo správanie sa žalovaného voči žalobkyni
v takom rozsahu, ako žalobkyňa uvádza, nie je zrejmé, prečo nepodala návrh na rozvod a v takomto
živote so žalovaným dobrovoľne zotrvala. Súd prvej inštancie mal za to, že v tomto smere žalobkyňa
dostatočným spôsobom zdôvodnila, prečo v manželskom zväzku so žalovaným zostala, keď rozvodom

manželstva by sa nijako nevyriešilo nepriaznivé správanie sa žalobcu voči žalobkyni a členom jej
rodiny, pretože žalovaný je polovičným vlastníkom domu, v ktorom spoločne bývajú. Tzn. aj po rozvode
by zostali spolu bývať a situácia by sa nijako nevyriešila. Žalobkyňa v konaní zároveň uvádzala, že
žalovaný nepracuje, nijako neprispieva na domácnosť, ona sama sa dlhodobo finančne starala o rodinu,
zabezpečovala domácnosť, potom ďalšie náklady na rozvod boli pre ňu neprijateľné. Žalovaný v konaní

nerozporoval uvedené skutočnosti, neuviedol, že by uhrádzal aj on náklady vzniknuté v spoločnej
domácnosti, náklady na rodinu. Okresný súd zdôraznil, že ani rozvodom manželstva by nedošlo k zániku
dôvodov pre vrátenie daru.
16. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že k zániku darovacieho vzťahu podľa
§ 630 občianskeho zákonníka dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči

obdarovanému (R 88/1998), t.j. obligačné účinky odvolania darovania nastávajú doručením prejavu
vôle darcu obdarovanému a zmluvný vzťah založený darovaním zaniká, v predmetnom prípade nastala
situácia, kedy k zániku darovacieho vzťahu došlo doručením výzvy na vrátenie daru obdarovanému
dňa 15.12.2021 (č. l. 17 spisu). Na základe uvedeného okresný súd výrokom napadnutého rozhodnutia
určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností - rodinného domu, súpisné č. XX, ktorý je postavený

na parcele č. 180 a pozemku CKN parcela č. 180 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 470 m2,
oboje zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D., obec D., okres F., v podiele 1-ica,
ktorý podiel je v súčasnosti zapísaný na LV č. XXXX ako spoluvlastnícky podiel žalovaného. Okresný
súd ďalej doplnil, že žalobkyňa správne podanou žalobou žiadala určiť vlastnícke právo v podiele 1-
ica, keď vo vzťahu k druhej časti spoluvlastníckeho podielu je na LV č. XXXX pre katastrálne územie D.

evidovaná ako podielová spoluvlastníčka tam uvedených nehnuteľností. Na určení vlastníckeho práva
predmetnej časti by nebol daný naliehavý právny záujem.
17. Zo strany žalobkyne boli v konaní ďalej predložené záznamy na CD nosiči, ktorých obsahom
boli nahrávky vykonané v rozmedzí rokov 2021 - 2023. Pred vykonaním uvedených dôkazov
okresný súd dopytoval strany na vyjadrenie sa k uvedeným záznamom, keď právna zástupkyňa

žalovaného nenamietala vyhotovenie a vykonanie uvedených záznamov z pohľadu možného zásahu
do osobnostných práv žalovaného a rovnako nenamietala nezákonnosť získania uvedeného dôkazného
prostriedku. Na základe súhlasu oboch strán v konaní súd prehral zvukové záznamy prejavov
žalovaného zo dňa 23.11.2021, 18.02.2022 (o 20.30 hod. a 20.36 hod.), 12.02.2022 (o 16.02 hod. a
18.18 hod.), 02.08.023. Žalobkyňa, ktorá v konaní predmetné dôkazné prostriedky predložila, nežiadala

ovykonanievšetkýchdôkazovaprehratievšetkýchnahrávok,žalovanývkonanínepožiadalovykonanie
aj ostatných nahrávok. Žalovaný, ako ani jeho právny zástupca v konaní nevyjadril výhrady voči
vykonaniu uvedených záznamov z pohľadu zákonnosti, resp. nezákonnosti (keď len namietal dôvodnosť
vo vzťahu k preukázaniu žalobou uplatneného nároku) a preto je možné konštatovať, keď v konanínebol preukázaný opak, že predmetné zvukové záznamy boli vyhotovené so súhlasom žalovaného, tzn.
predmetné zvukové záznamy ako dôkazný prostriedok boli získané v súlade so zákonom a nie je dôvod,
aby súd na ich obsah pri rozhodovaní veci neprihliadal. Okresný súd uviedol, že samotný nesúhlas

žalovaného, resp. právneho zástupcu žalovaného s vykonaním tohto dôkazu v konaní o prejednávanej
veci by bol relevantný len v tom prípade, ak by išlo o dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore so zákonom, čo
však v konaní zistené nebolo. V danom spore teda nemal okresný súd preukázané tvrdenie žalovaného,
že žalobkyňa uvedené dôkazy získala nezákonne, a preto pri svojom rozhodovaní na uvedený dôkaz
prihliadal. V závere okresný konštatoval, že keď na nariadenom pojednávaní nevykonal všetky nahrávky,

je tomu tak preto, že sa jednalo (okrem jednej v konaní vykonanej nahrávky) o nahrávky vyhotovené
po tom, čo zo strany žalobkyne došlo k uskutočneniu výzvy na vrátenie daru, potom z ostatných
nahrávok okresný súd na základe návrhu žalobkyne (ktorá predmetné dôkazy v konaní predložila)
vykonal náhodne vybrané nahrávky, keď takýto postup považoval s ohľadom na preukázanie nároku
žalobkyne za dostatočný.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b), f) a h) CSP. Žalovaný namietal, že vo výzve žalobkyne bolo špecifikované správanie žalovaného,
ktoré malo napĺňať znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Ďalej uviedol, že jednotlivé body uvedené
vo výzve žalobkyne, ktoré boli všetky zo strany žalovaného rozporované, tieto nie sú spôsobilé vyvodiť
záver o hrubom porušení dobrých mravom. Za nemenej podstatné pritom považoval, že pravdivosť
týchtoobvinenínebolavkonanípreukázaná,čomalomaťzanásledokneuneseniedôkaznéhobremena.

Žalovaný nerobil sporným, že manželstvo sporových strán je nefunkčné a rozvrátené. Za hrubé
porušenie dobrých mravov však s určitosťou nie je možné považovať správanie vytknuté žalobkyňou vo
výzve na vrátenie daru, a ak by aj podľa súdu prvej inštancie niektoré z nich takéto znaky malo, nebola
ich intenzita a sústavnosť s určitosťou preukázaná. Pri posudzovaní správania obdarovaného nemožno
opomenúť tiež uplatnenie princípu vzájomnosti, čo znamená, že pri skúmaní správania obdarovaného,

či vykazuje znaky kolízie s dobrými mravmi, sa musí vziať na zreteľ tiež správanie samotnej darkyne
za účelom posúdenia, či aj ona sama sa nespráva voči obdarovanému spôsobom s dobrými mravmi
rozporným. Samotní svedkovia neuviedli vo výpovediach žiadne situácie, ktoré by napĺňali znaky
hrubého porušenia dobrých mravov, a boli len ich vnímaním stavu, keď obaja majú dlhodobé výhrady
voči osobe žalovaného, čo s určitosťou ovplyvnilo aj ich výpoveď. Svedok G. B. aj svedkyňa E. D. opísali

okolnosti, ktoré v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako naplnenie skutkovej podstaty tak vážneho
porušenia,akovdanomprípadevyžadujezákon.Žalobkyňaajsvedkovianavyšeuviedli,žesaajonivoči
žalovanémusprávalirovnakovulgárne,naktorúskutočnosťbolonutnéprihliadaťzhľadiskavzájomnosti.
Žalovaný má za to, že pokiaľ by bolo jeho správanie také neúnosné, s určitosťou by žalobkyňa alebo
svedkovia uvedené riešili podaním trestných oznámení alebo iniciovaním iných súdnych konaní, ktorými

by zabránili žalovanému v konaní, ktorému sa inak dobrovoľne podrobovali. Žalobkyňa ani nepoprela,
že vo veci ochrany seba, rodinných príslušníkov či majetku nepodnikla žiadne kroky, hoci ako tvrdí, je
jeho správanie neznesiteľné a vyvoláva v nej obavu o svoj život. Záverom uviedol, že v predmetnom
prípade nedošlo z jeho strany k takému zásadnému porušeniu dobrých mravov, ktoré by zakladalo
právo žalobkyne na vrátenie daru. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie

sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri menej významnom porušení dobrých mravov
obdarovaným(R31/1999).Žalovanýmázároveňzato,žedošlokporušeniuprincípuprávnejistoty,ktorý
je upravený v Čl. 2 CSP. Súd svojim rozhodnutím porušil zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
podľa ktorej má súd rovnaké veci rozhodovať rovnako. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a priznať nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

19. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Ďalej uviedla, že
žalovaný v odvolaní namieta, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala správanie
žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Túto námietku žalovaného považuje za absolútne
neadekvátnu, pretože nezodpovedá skutočnosti. V konaní predložila množstvo dôkazov, ako napríklad
fotografie, výpisy zo zdravotnej dokumentácie žalovaného, rozhodnutie okresného úradu, ktorým bol

žalovaný uznaný za vinného zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu a kde sa
priznal, že im vulgárne nadáva, približne 20 nahrávok, ktoré zachytávajú správanie žalovaného, ktorý
žalobkyni alebo jej matke vulgárne nadáva, a napokon súd vykonal aj výsluch svedkov – matky a syna
žalobkyne, ktorí s nimi žijú v rodinnom dome a sú dlhodobo svedkami správania žalovaného. Žalovaný
ospravedlňuje svoje správanie voči žalobkyni, jej matke i synovi tým, že ho nepovažuje za hrubé

porušenie dobrých mravov, ale naopak za úplne bežné a vzájomné. Žalobkyňa nepovažuje za normálne,
ak niekto blízkym osobám každý deň opakovane nadáva do kuriev, píč alebo kokotov. Žalobkyňa aj
svedkovia sa vyjadrili, že ich tým žalovaný citovo zraňuje a psychicky im ubližuje. Je presvedčená, že
vulgárne nadávanie nie je v slušnej spoločnosti či rodine považované za bežné a akceptovateľné asamé o sebe je hrubým porušením dobrých mravov. V konaní bolo preukázané, že žalovaný sa voči
žalobkyni i svedkom negatívne správa viac než 10 rokov a to takmer každý deň, teda jeho negatívne
správanie je sústavné (opakované), čo je hrubým porušením dobrých mravov aj v prípade, že by toto

správanie nebolo značnej intenzity, na čo mimochodom poukazuje aj samotný žalovaný na strane 4
svojho odvolania v treťom odseku zhora. Sústavnosť nevhodného správania žalovaného bola v konaní
preukázaná listinnými dôkazmi (na základe ktorých sa bránil námietkou premlčania) i nahrávkami
vyhotovenými v období troch rokov pred zaslaním výzvy na vrátenie daru i nahrávkami vyhotovenými
po podaní žaloby. Žalovaný v odvolaní uvádza, že jeho správanie nemohlo byť neznesiteľné, keď

žalobkyňa nepodala trestné oznámenie či návrh na rozvod. Iniciovanie takýchto konaní nie je zákonnou
povinnosťou pre žiadanie vrátenia daru a bolo jej právom rozhodnúť sa, aký spôsob ochrany svojich
práv zvolí. Ďalej žalobkyňa uviedla, že iniciovala priestupkové konanie voči žalovanému a opakovane
volala na políciu, keď ju žalovaný napádal. Návrh na rozvod manželstva nepodala, lebo ako povedala
aj na pojednávaní, je právna laička a nesprávne sa domnievala, že po rozvode by žalovanému musela
vyplatiťhodnotujehospoluvlastníckehopodielunadarovanýchnehnuteľnostiach,načonemalafinančné

prostriedky. Je však rozhodnutá, že návrh na rozvod manželstva podá v čo najkratšej dobe a zváži
aj podanie trestného oznámenia, nakoľko negatívne správanie žalovaného po rozhodnutí súdu prvej
inštancie neprestalo, ale naopak sa ešte zintenzívnilo a spolužitie s ním je skutočne neznesiteľné,
spôsobuje jej psychické útrapy a neustály stres, čo už nezvláda.
20. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti o hrubom porušovaní

dobrých mravov boli od prvého úkonu žalovaného spochybňované. Tvrdenia žalobkyne mali byť
podporené výpoveďou syna a matky žalobkyne, ktorí majú obaja negatívny vzťah k žalovanému.
Syn sporových strán navyše v rozhodnom období (pred výzvou na vrátenie daru) nežil v domácnosti
sporových strán, a matka žalobkyne je osoba vyššieho veku so zdravotnými problémami, ktoré ju
diskvalifikovali na to, aby mohla počuť to, čo v konaní prezentovala ako skutočnosť. Pokiaľ majú byť

rozhodným dôkazov zvukové nahrávky, poukázal na dátumy ich vyhotovenia (nie sú pred výzvou na
vrátenie daru), samotné znenie nahrávok, z ktorých ako žalobkyňa uvádza, žalovaný dlhé minúty niečo
hovorí a nadáva, a na to, že nie sú prejavom hrubého porušovania dobrých mravov. Žalobkyňa účelovo
nahrávala žalovaného bez jeho súhlasu, pričom je zrejmé, že o jej konaní žalovaný v čase nahrávania
nevedel. Takýto dôkaz nemal súd v konaní ani pripustiť. Žalobkyňa podľa žalovaného celú dobu konala

účelovo, nepodnikla žiadne kroky na svoju ochranu, naopak, kroky na ochranu majetku podnikla, a to
iniciovanie tohto konania, ktorým sa snaží získať vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Ak by totiž žalovaný
odišiel zo spoločnej domácnosti, nemohla by zabezpečiť nahrávky, ktorými chcela v konaní prezentovať,
ako sa žalovaný nevhodne správa. Práve takéto konanie žalobkyne, ktorá stav opitosti žalovaného
využívala, by nemalo požívať právnu ochranu.

21. Žalobkyňa v odvolacej duplike argumentovala, že je logické, že svedkovia – jej syn a matka majú k
žalovanému negatívny vzťah, keďže žalovaný je dlhoročný alkoholik a spolužitie s ním je neznesiteľné.
Syn sa na pojednávaní vyjadril v akom období žil v zahraničí, aj ako často sa vracal domov, resp.
odkedy opäť trvalo žije na Slovensku. Je nepochybné, že syn v rozhodnom období bol svedkom
správania žalovaného, ktoré aj podrobne vo svojej výpovedi opísal. Rovnako tak bolo na pojednávaní

ozrejmené sluchové postihnutie matky žalobkyne a vysvetlené, čo počula a že bola svedkom správania
žalovaného. V tomto smere považuje námietky žalovaného za neopodstatnené a vyvrátené priamo
na pojednávaní. Nie je pravdou, že nahrávky žalovaného boli vyhotovované skryte bez jeho vedomia.
Žalobkyňa držala mobilný telefón viditeľne v rukách, neschovávala ho. Je však pravdepodobné, že
žalovaný si to nepamätá, pretože je takmer nonstop opitý. Ako dôkaz môže slúžiť čokoľvek, čo môže

prispieťknáležitémuzisteniuskutkovéhostavuataktomuboloajvtomtoprípade.Nahrávkyzachytávajú
nielen rozhodné obdobie, ale aj obdobie po podaní žaloby, čo preukazuje sústavnosť nevhodného
správania žalovaného. Žalovaný sa opakovane bráni tým, že jeho správanie nedosiahlo značnú intenzitu
(hrubosť), avšak úplne opomína, že v zmysle ustálenej judikatúry sa za správanie v hrubom rozpore
s dobrými mravmi považuje aj také, ktoré nedosahuje značnú intenzitu, ale je dlhodobé (sústavné). Aj

tieto námietky žalovaného považuje žalobkyňa za irelevantné. Napokon žalovaný namieta, že namiesto
vrátenia daru žalobkyňa nepodala návrh na rozvod manželstva. K tomu uviedla, že domáhanie sa
vrátenia daru je právom darcu, ktoré je zakotvené v zákone a je na slobodnom uvážení darcu, či sa ho
rozhodne využiť. Rovnako je aj právom manžela podať návrh na rozvod a pokiaľ sa rozhodla doposiaľ
tak neurobiť, nemôže jej to byť na ujmu. Tiež podotkla, že nie je pravda, že žalovaný nebol priestupkovo

riešený, súdu predložila listinný dôkaz preukazujúci opak, čiže uznanie žalovaného za vinného.
22. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie podal subjektívne
legitimovaný účastník konania (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmalrozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

23. Z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a precízne
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje (ktorá skutočnosť bola tiež

dôvodom pomerne podrobného opísania skutkových a právnych záverov rozsudku súdu prvej inštancie
v rozhodnutí odvolacieho súdu). Žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne nové relevantné
námietky, s ktorými by sa už nebol vyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej
a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by
bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej
inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

24. K námietke porušenia princípu právnej istoty, nedostatočného zdôvodnenia resp. arbitrárnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode
s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu
odôvodniť rozhodnutie, neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý

nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp.zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
III. ÚS 191/2013). Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.3.2016). V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, podrobne opísal priebeh konania, stanoviská procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré precízne vysvetlil. Z pohľadu logiky
a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

vytknúť akékoľvek nedostatky. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné akcentovať, že do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp.zn. IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka, týkajúca

sa porušenia právnej istoty, arbitrárnosti, resp. porušenia práva na spravodlivý proces žalovaného preto
nemohla obstáť.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane – žalobkyni
patrí voči nemu nárok na náhradu trov konania tohto štádia konania v plnom rozsahu. O konkrétnej výške

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 v spojení s § 251 CSP.

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)