Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122202900
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1122202900.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: C. Q., T.. XX.XX.XXXX, H. T. K. XXX,
U. T., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o. so sídlom Kuzmányho 29, Košice
- Staré Mesto, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25,
Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová,
so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1.200 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7. marca 2024,
č.k. B1-7Csp/38/2022-127, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.200 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o ktorého výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že na návrh žalovaného ako oprávneného bolo proti žalobcovi ako povinnému

dňa 27. februára 2014 na exekútorskom úrade súdneho exekútora N.. M. Y., C.. na základe
upovedomenia o začatí exekúcie z 27. mája 2014, sp. zn. EX 9800/14, začaté exekučné konanie
na základe vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 03754/12, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35922761, dňa
21. augusta 2012, ktorým bolo žalobcovi uložené zaplatiť žalovanému pohľadávku 2.228,83 € s
príslušenstvom. Celková výška pohľadávky žalovaného a jej príslušenstva vrátane predbežných trov
exekúcie ku dňu vydania tohto upovedomenia predstavovala sumu 6.476,04 €. Žalobca bol v tomto

upovedomení vyzvaný, aby uspokojil pohľadávku do 14 dní od doručenia tohto upovedomenia s tým, že
po tejto lehote bude výška trov exekúcie vyššia. Žalobcovi však bolo tiež zakázané nakladať so svojim
majetkom, ktorý podlieha exekúcii. Z uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom z 30. novembra 2016,
č. k. 4Er/321/2014-146, a z pripojenej doložky právoplatnosti je preukázané, že exekúcia vedená proti
žalobcovi pod sp. zn. EX 9800/14 bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Z odôvodnenia
vyplýva, že dôvodom bolo, že strany uzatvorili dňa 15. apríla 2011 zmluvu o úvere č. 609500389 v
zmysle § 497 Obchodného zákonníka, ktorou sa žalovaný ako veriteľ zaviazal žalobcovi ako dlžníkovi

poskytnúť úver 1.000 € a žalobca sa zaviazal túto sumu zvýšenú o poplatok 968 € vrátiť veriteľovi
v 12 mesačných splátkach po 164 € počnúc dňom 25. mája 2011. Súd ale túto zmluvu posúdil
ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože ju žalobca uzatvoril ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci
predmetu jeho obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V rovnaký deň uzatvorili stranyrozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej sa mali spory medzi stranami riešiť v rozhodcovskom konaní pred
Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na tomto súde. Tieto ustanovenia boli
posúdené ako neplatné. Rozhodcovská zmluva je neplatná, pretože dojednanie zakladajúce právomoc

rozhodcovského súdu je ako neprijateľná podmienka neplatné. Inými slovami, rozhodcovský súd nemal
právomoc vydať rozhodcovský rozsudok a takýto exekučný titul sa nemohol stať vykonateľným. Toto
rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. októbra 2020, č.
k. 41CoE/126/2020-203, čo je preukázané z tohto uznesenia, a nadobudlo právoplatnosť dňa 15.
januára 2021. Žalobca vyzval žalovaného listom a e-mailom na zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia 1.200 € do 1. apríla 2022, ale žalovaný na túto výzvu platbou nereagoval.

3. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné v celom rozsahu vyhovieť. Poukázal na
to, že z dokazovania vyplynulo, že žalobca, ktorý bol v zmluvnom vzťahu voči žalovanému v postavení
spotrebiteľa sa proti žalovanému domáhal ochrany svojich práv spotrebiteľa, ktoré mu vyplývali z právnej

úpravy, v súvislosti s exekúciou, ktorá bola na návrh žalovaného vedená súdnym exekútorom N.. M. Y.,
C.. pod sp. zn. EX 9800/14. V tomto exekučnom konaní rozhodol právoplatne Okresný súd Žiar nad
Hronom ako exekučný súd, že exekúcia je neprípustná, pretože je vedená na podklade exekučného
titulu, ktorý sa nemohol stať vykonateľným. V exekučnom konaní sa žalovaný proti žalobcovi domáhal
vymoženia najmenej 6.476,04 €, čo bola minimálna suma s ohľadom na možnosť predpokladaného

navýšenia trov exekúcie. Bolo preukázané, že celý tento vzťah súvisel so záujmom o čerpanie úveru v
sume 1.000 €, ktorý žalobcovi žalovaný poskytol. Bolo teda preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ na
súde úspešne uplatnil porušenie práva v súvislosti s tým, že žalovaný proti nemu v rozpore s § 53 ods.
1 a 4 Občianskeho zákonníka použil neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmluve o úvere, ktorú strany
uzatvorili, a to rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej bol Stálym rozhodcovským súdom vydaný

proti žalovanému rozhodcovský rozsudok. Použitie neprijateľnej podmienky vyplynulo z uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. októbra 2020, č. k. 41CoE/126/2020-203. Nebolo relevantné,
že k ochrane spotrebiteľa došlo až vo fáze exekučného konania a že nešlo o záver súdu v spore proti
žalovanému, pretože podľa Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") z § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa "nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že

uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdom spore. (…) Dovolací súd preto
vychádza z takého výkladu slovného spojenia "úspešného uplatnenia porušenia práva" v ustanovení
§ 3 ods. 5 vety tretej, ktoré je v prospech spotrebiteľa a pri ktorom preto nezáleží, v akom procesnom
postavení sa spotrebiteľ nachádza, t.j. či je v spore žalobcom alebo žalovaným" (rozsudok NS SR z
13. decembra 2022, sp. zn. 9Cdo/324/2020). Žiadnu relevanciu nemala v tomto smere skutočnosť,

či žalobcovi vznikla alebo nevznikla ujma. Súdna prax nevyžaduje preukázať takúto podmienku, t. j.
podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma (v tomto zmysle napr. uznesenie NS SR z 30. júna 2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021).
Odmietol, aby sa splnenie podmienok pre priznanie nároku spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. vykladalo reštriktívne. Zo zákona takéto obmedzenie nevyplýva a je to v rozpore s jedným

z cieľov Európskej únie, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, čo vyplýva z čl. 169
Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom podľa ods. 4 tohto článku štát môže prijať prísnejšie opatrenia než
vyplynú z práva Únie. Inými slovami, nie je žiaden dôvod znižovať štandard, ktorý v oblasti ochrany
spotrebiteľa od vnútroštátneho práva vyžaduje právo Únie. Nie je dôvod, aby výklad zmienených
podmienok podliehal takým výkladovým obmedzeniam, ktoré by sťažili výkon tohto práva a možnosť

domáhať sa nárokov zo strany spotrebiteľov natoľko, že by im zostalo len teoretické alebo iluzórne
právo. Nakoľko žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva voči jeho osobe, na
čo postačoval aj záver exekučného súdu o neprípustnosti exekúcie, je splnený predpoklad podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., a preto vznikol žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie
od žalovaného, keď žalovaný za porušenie práva voči spotrebiteľovi zodpovedá. Dôvodom je, že to bol

žalovaný, ktorý pripravil formulárovú zmluvu o úvere, v ktorej bola obsiahnutá neprijateľná podmienka
obsahujúca rozhodcovskú doložku a bol to žalovaný, ktorý sa na podklade takéhoto rozhodcovského
rozsudku domáhal proti žalovanému vymoženia bez mála 6.500 €. Bolo preto dôvodné ustáliť výšku
požadovaného nároku a tým aj to, či je požadovaná výška 1.200 € primeraná. V tomto smere poukázal
na to, že podľa súdnej praxe je v konkrétnom prípade vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky

okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, ktorý napokon bude
adekvátnyskutočnostiamprejednávanéhoprípaduabudesledovaťzákladnýúčelpredmetnéhoinštitútu,
ktorýmjeposkytnutiesatisfakciespotrebiteľoviaodradeniedodávateľaodporušovaniaprávspotrebiteľa
(rozsudok z 30. novembra 2022, sp. zn. 4Cdo/298/2020). Žalovaný žiadal, aby súd zohľadnil, že účelomúpravy nie je podporovať ľahostajnosť alebo nezodpovednosť spotrebiteľov pri vstupovaní do zmluvných
vzťahov s dodávateľmi. Prvoinštančný súd pri posúdení primeranosti požadovaného primeraného
finančného zadosťučinenia zohľadnil, že voči žalobcovi sa žalovaný na podklade nevykonateľného

rozhodcovského rozsudku pokúsil vymôcť prostredníctvom exekúcie sumu najmenej vo výške 6.476,04
€, čo je v extrémnom kontraste s tým, že žalobca si požičal od žalovaného sumu 1.000 €. Inými slovami,
žalovaný chcel vymôcť od žalobcu sumu takmer 6,5 násobne vyššiu. Požadovaná výška zadosťučinenia
predstavuje len malú časť (cca. 18,5%) z toho, čo v skutočnosti chcel od žalovaného vymôcť žalobca,
ak by exekúcia bola úspešná a došlo k vymoženiu protiprávne vymáhaného nároku. Teda nielenže

bola neprimeraná odplata 968 € za žalobcovi poskytnutý úver 1.000 €, čo je takmer 100% čerpaného
úveru, ale ani to žalovanému takpovediac nepostačovalo, keďže chcel od žalobcu vymôcť takmer 6,5
násobok čerpaného úveru. Vzal tiež do úvahy, že voči žalobcovi žalovaný uplatnil kombináciou viacerých
právnych "nástrojov", ktorými sa snažil navýšiť vymáhaný nárok. Prvým bolo protiprávna snaha vylúčiť
spotrebiteľskú ochranu pre žalobcu tým, že uzatvorená zmluva o úvere bola uzatvorená v režime
Obchodného zákonníka. Druhým bolo uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, účelom ktorej bolo vylúčiť

žalobcu spod súdnej ochrany, ktorú by inak mal, ak by sa žalovaný musel svojich nárokov domáhať proti
žalobcov na všeobecnom súde. Tretím bolo uplatnenie zmenky proti žalobcovi, hoci bol spotrebiteľom.
Všetky tieto právne inštitúty mali v danom prípade jediný cieľ a tým je maximalizovať zisk a výnos z
celého zmluvného vzťahu žalovaného voči žalobcovi. Ak sa podľa žalovaného výkladom podmienok
pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nemá podporovať ľahostajnosť a

nezodpovednosť spotrebiteľov, s čím sa iste dá stotožniť, treba prihliadať aj na to, že treba paušálne
odmietnuť akékoľvek úžerné praktiky, ktorých sa voči žalobcovi dopustil žalobca. Ďalší nemenej dôležitý
faktor odôvodňujúci primeranosť nároku v požadovanej výške je podľa súdu prvej inštancie to, že zásahu
do práv bol žalobca vystavený predmetnou nezákonnou exekúciou počas trvania exekučného konania
od jeho začatia dňa 27. februára 2014 do 15. januára 2021, kedy bola exekúcia zastavená, čo je takmer

7 rokov. V tomto období mal zakázané nakladať so svojim majetkom a nachádzal sa v stave právnej
neistoty. Nie je potrebné preukazovať, že vedenie exekúcie proti komukoľvek nie je situáciou, ktorá
prispieva jeho psychickej pohode a preto uznal za dôvodné, že uvedené malo vplyv na osobnú sféru
žalobcu na celé toto obdobie. Bolo to spojené s pretrvávajúcou neistotou, čo vyplynulo aj z toho, že aj
v rozhodovaní súdov nebolo jednoznačné, či sú dôvody pre zastavenie exekúcie dané alebo nie. Pre

žalobcu uvedená situácia mala úplne iný a zásadnejší dopad do osobnej a majetkovej sféry než mala
dopad na činnosť žalovaného, pre ktorého ide iba o jednu z mnohých pohľadávok, ktoré voči dlžníkom
uplatňuje. V kontexte týchto všetkých okolností sa nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1.200 € za vyhodnotil ako primeraný po všetkých stránkach, a preto žalobe vyhovel v celom
rozsahu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v

konaní v celom rozsahu úspešný v rozsahu 100 % priznal aj nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že neuznáva žalobcom vznesený nárok
na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobca nijakým
relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobcovi finančné
zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Poukázal na

skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý
porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Uviedol, že ust. § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného
zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či
sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť

toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych
formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch,
keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Keďže
sa na právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami, na právnu
úpravu nemajetkovej ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia
sa primerane vzťahujú aj ustanovenia náhrady ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedenéhopotom vyplýva, že v prípade, ak osobitný právny predpis, ktorým je Zákon o ochrane spotrebiteľa
neupravuje výšku finančného zadosťučinenia, v prípade ak vzniku nemajetkovej ujmy, súd je povinný
aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný
má za to, že konajúci súd je povinný na skutkový prípad aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný odmieta vyjadrenia žalobcu, ktoré majú
evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobcovi nemajetkovú ujmu, a preto pri posudzovaní

svojho konania žiada dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych, európskych predpisov. V Zákone
o ochrane spotrebiteľa je okrem iného upravený zákaz nekalých obchodných praktík podnikateľov
podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných
praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady
84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len "Smernica"), podľa ktorých je potrebné

brať plne do úvahy okolnosti jednotlivého prípadu, pričom podľa ods. 18 Smernice, druhá veta: "V
súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany
vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný,
vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal
Súdny dvor, obsahuje však i ustanovenia zamerané na zabránenie zneužívania spotrebiteľov, ktorých

vlastnosti ich robia obzvlášť zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám. Pojem priemerného
spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť
sami na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu
priemerného spotrebiteľa v danom prípade a podľa čl. 2 písm. h) Smernice: "Odborná starostlivosť
je úroveň špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri

jeho konaní voči spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi a/alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Žalovaný má za to, že pri rozhodovaní
o nároku žalobcu je za účelom zabezpečenia spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti
prípadu, a to vrátane konania žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že

súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia
spotrebiteľského úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim
podpisom na zmluve ďalej prehlásil, že si zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v
tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca svoju vôľu uzavrieť každú jednotlivú potvrdil
svojim podpisom na zmluvách. Skutočnosť, že žalobca dodatočne usúdil, že zmluvy sú pre neho

subjektívne nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať
ako nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný má za to, že uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za
následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzal všetky splátky. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať
s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že žalobca je priemerným spotrebiteľom. Súdny dvor

Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako "v rozumnej miere pozorného a opatrného,
bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov" (z Rozsudku SDEÚ
zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises
Steinfurt Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené,
že "v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej
ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre
informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov". V
dôsledku uvedenej definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobcu, ktorý bol

pri uzavieraní Zmluvy dobre informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť
právnu ochranu priznaním finančného zadosťučinenia. V zmysle judikatúry SDEÚ bola táto "definícia"
prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do smernice o nekalých obchodných
praktikách, kde v bode 18 preambuly je stanovené, že v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu
umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného

spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení
sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal ESD...". Súčasná línia posudzovania
priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až
sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity,keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne
kupuje. Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalobca neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho

vzťahu medzi nimi Žalobca ani nijakým spôsobom netvrdil a nepreukázal, že voči nemu nesplnil svoju
poučovaciu povinnosť a v konaní nepreukázal ani nevysvetlil, v čom má primeranosť finančného
zadosťučinenia spočívať. Musia byť zohľadnené všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny
prípad, teda, či v tomto prípade žalobca utrpel nejakú morálnu ujmu, prípadne v akom rozsahu.
Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú nasledujúce: porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej ZoS a osobitnými predpismi; úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti;
primeranosť zadosťučinenia; zodpovedná osoba; nemajetková ujma. Všetky uvedené predpoklady
priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len
niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu "primeranosť" umožňuje
subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované
podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom

predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako
prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok
ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho,
aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkového vzťahu. Dodávateľ

spotrebiteľa (v danom prípade žalovaný žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkového
vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že
spotrebiteľ (žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami
a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky
a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. V prípade,
akbolaspotrebiteľoviskutočnespôsobenáujmasadopoprediadostávakompenzačnáfunkcia(restitutio
in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. Žalobca považuje finančné zadosťučinenie priznané
žalobcovi (vo výške 1.200 EUR) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu.

Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané
a spravodlivé. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré
sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone,
avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na
nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a

aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom.
Žalovaný v tejto súvislosti odkázal aj na právne závery vyplývajúce z komentárovej literatúry (Štenglová,
I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7. vydání, C. H. Beck 2002, str. 148), ako
rozsudkov Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001, zo dňa 18.09.2002 a tiež sp.
zn. 30 Cdo 1747/2014 a sp. zn. 32 Cdo 139/2008 a konštatoval, že priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade
nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie, práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi
súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane
súdov,budevstupovaťdoakéhokoľvekprávnehovzťahubeztoho,abysaspoliehalajnavlastnýúsudok.
S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa v napádanom rozhodnutí a považuje ich sa
správne, a preto odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné. Poukázal na to, že v ust. § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je koncipovaná základná právna úprava vzniku

nároku na primerané finančné zadosťučinenie. V tejto jednej vete je sústredená pozornosť na štyri
základné podmienky pre vznik nároku spotrebiteľa, ktorých splnenie by mu mali garantovať úspešné
uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie na súde po voľnej úvahe súdu o jeho výške. Žalovaný
v podanom odvolaní iba opakuje argumentáciu, ktorú uplatnil aj v predchádzajúcich podaniach, z
ktorej sa javí, akoby vôbec nepochopil koncept nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa

ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a jeho argumenty nemajú oporu ani v citovanom
ustanovení ani v rozhodovacej praxi súdov nižšieho či vyššieho stupňa zaoberajúcich sa týmto typom
nároku. Uvedené je dané vzhľadom na v ďalšom texte popísané skutočnosti. Z jeho strany došlo k
preukázaniu splnenia všetkých vyššie koncipovaných podmienok na priznanie nároku na primeranéfinančné zadosťučinenie, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Súd v konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 4Er/321/2014 (konanie,
ktoré predchádzalo konaniu o primeranom finančnom zadosťučinení) ako aj v samotnom tomto

konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia konštatoval, že mu prislúcha postavenie
spotrebiteľa a preto sa naň vzťahuje ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Uvedené má
za následok splnenie prvej z podmienok pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4Er/321/2014-116 zo dňa 30.11.2016 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/126/2020-203 zo dňa 07.10.2020,

deklarovalo porušenie jeho práva žalovaným a v merite veci rozhodlo o jeho ochrane spôsobom
vyplývajúcim z právnych noriem, najmä príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, a tiež ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok). Predmetné rozhodnutie nepredstavovalo sankciu ako to žalobca nesprávne
uvádza. Bolo nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Žalovaný sa
celkom účelovo snaží vytvoriť dojem, že za jeho porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa nesie

zodpovednosť spotrebiteľ. Toto tvrdenie vyznieva absurdne, a to najmä s prihliadnutím na množstvo
súdnych konaní, v ktorých bol upozornený na zdržanie sa použitia nekalých obchodných praktík,
neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách o spotrebiteľských úveroch, o povinnosti dodržiavať
predpisy na ochranu spotrebiteľa a pod., pričom tak aj v rozpore s ustanovením § 53a Občianskeho
zákonníka neurobil a ani vo vzťahu k žalobcovi sa nezdržal použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky

- rozhodcovskej doložky. Napriek znalosti o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky na jej podklade
žalovaný inicioval rozhodcovské konanie, v rámci ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Na základe tohto nulitného rozhodcovského rozsudku inicioval ešte exekučné konanie, v rámci ktorého
sa snažil nezákonne vymôcť od spotrebiteľa plnenie, v rozpore so zákonom. Spotrebiteľ sa aktívne
bránil v exekučnom konaní, a jeho obrana bola úspešná, keď súd rozhodol o zastavení exekúcie

a jej vyhlásení za neprípustnú. Tvrdenie žalovaného, ktorý presúva podiel zodpovednosti za vznik
súčasného konania na neho je preto bez právneho významu. K porušeniu spotrebiteľského práva totiž
došlo žalovaným, nie žalobcom. Ak by tomu tak nebolo pôvodné ani súčasné konanie by nevzniklo.
V každom štádiu pôvodného súdneho konania mohlo dôjsť k uzavretiu mimosúdnej dohody, čím by
nedošlo k splneniu podmienky - "úspešného uplatnenia nároku na súde" potrebnej na vznik nároku

na primerané finančné zadosťučinenie. Spotrebiteľ teda preukázal porušenie svojich práv v pôvodnom
konaní, keď súd rozhodol v jeho prospech a exekúciu zastavil a vyhlásil ju za neprípustnú, a teda
preukázal toto porušenie aj v tomto konaní, a to právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žiar
nad Hronom sp. zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30.11.2016 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/126/2020-203 zo dňa 07.10.2020. Uvedené je dôkazom splnenia aj

druhej z vyššie uvedených podmienok. Súd prvej inštancie celkom správne súd vzal do úvahy aj spôsob
akým sa žalovaný snažil vymôcť od žalobcu plnenie. Ak sa podľa žalovaného výkladom podmienok
pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nemá podporovať ľahostajnosť a
nezodpovednosť spotrebiteľov, s čím sa iste dá stotožniť, potom ale treba povedať aj to, že treba
paušálne odmietnuť akékoľvek úžerné praktiky, ktorých sa voči žalobcovi dopustil žalobca. Poslednou z

podmienok v súvislosti s nárokom na primerané finančné zadosťučinenie je jeho uplatnenie voči tomu,
kto za porušenie práv spotrebiteľa zodpovedá. V prejednávanom konaní je týmto subjektom žalovaný,
ktorý voči spotrebiteľovi inicioval exekučné konanie na podklade nulitného rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Postupoval vo vzťahu k nemu v rozpore s princípmi na ochranu spotrebiteľa, výrazným spôsobom

zasiahol do jeho práv a porušil svoje povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. V konaní teda preukázal
splnenie všetkých podmienok pre vznik a uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. K
argumentácii ohľadom povinnosti preukazovania ujmy, či jej tvrdenia poukázal na svoju argumentáciu
prednesenú v predchádzajúcich podaniach, najmä na to, že súčasná právna úprava nepredpokladá pre
vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie existenciu ujmy, ako to vyplýva aj z rozhodovacej

praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom aj napriek tomu, že spotrebiteľ nemá povinnosť
preukazovať vznik ujmy, táto spotrebiteľovi vznikla minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou
záťažou ohrozením jeho majetkových pomerov na základe neprijateľných dohôd o zrážkach zo mzdy,
keď to bol práve žalovaný, kto využíval jeho slabšie postavenie ako spotrebiteľa a predkladal mu zmluvy
nezodpovedajúce zákonu, a na ich podklade siahol na príjem žalobcu skrze vykonávané zrážky, čím

výrazným spôsobom zasiahol do jeho ekonomickej stability spotrebiteľa a ohrozil majetkové pomery
spotrebiteľa a jeho rodiny. Jediným kritériom posúdenia výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť
k porušeniu práv spotrebiteľa. Žalobou uplatnená a prvostupňovým súdom priznaná suma vo výške
1.200,- EUR predstavuje iba zlomok toho, o čo sa na úkor spotrebiteľa snažil obohatiť žalovaný a očo sa ešte snažil obohatiť nebyť súdnej ochrany a úspešného uplatnenia porušenia práv spotrebiteľa
na súde. Podanou žalobou si tak uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 1.200,-
EUR, ktorá suma je podľa jeho názoru primeraná, vo vzťahu k sume, o ktorú sa na úkor spotrebiteľa

snažil obohatiť žalovaný, a o ktoré ďalšie sumy by sa na jeho úkor snažil obohatiť ďalšími zrážkami, ak
by sa ako spotrebiteľ neobrátil s ochranou svojich práv na súd. Suma, ktorú uplatňuje predstavuje len
cca. 18% zo sumy, o ktorú sa žalovaný snažil obohatiť na úkor žalobcu, ktorá predstavovala minimálne
sumu 6.476,04 EUR, ktorá by nebyť poskytnutej súdnej ochrany bola navyšovaná. Samotné exekučné
konanie, v ktorom sa bránil, trvalo od roku 2014 až do právoplatnosti rozhodnutia druhostupňového súdu

v roku 2021. Počas tohto dlhého obdobia bol vystavený neistote z toho, ako celé konanie dopadne,
nakoľko výsledok konania nie je nikdy vopred známy. Z uvedeného dôvodu trvá na tom, že suma
vo výške 1.200,- EUR je vo vzťahu k porušeniu jeho práv ako spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu
hájenia jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku predchádzajúcich konaní, primeraná.
V tejto súvislosti dal do pozornosti, že v obdobných konaniach príslušné súdy priznávali spotrebiteľom
ďaleko vyššiu hodnotu primeraného finančného zadosťučinenia, v niektorých prípadoch dokonca

totožnú s výškou samotného bezdôvodného obohatenia alebo s výškou sumy priznanej rozhodcovským
rozsudkom, ktorý bol zrušený. Poukázal napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/104/2017, 7Co/23/2017, 19Co/30/2018 a 21Co/31/2018 a konštatoval, že výška žalovanej
sumy je tak podporená aj rozhodovacou praxou v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia.
V súvislosti so žalovaným nenápadne avizovaným potenciálnym zneužitím práva podanou žalobou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, uviedol, že ho považuje za absolútne mylné
a ničím nepodložné. Podaným vyjadrením akoby chcel žalovaný navodiť dojem, že domáhaním sa
primeranéhofinančnéhozadosťučineniaideautomatickyozneužitiepráva,ignorujúcpritomzákonakoaj
rozhodovaciu prax v tejto otázke. V otázke zneužitia práva poukázať na viaceré rozhodnutia Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, ktoré bližšie konkretizovali, čo možno považovať za zneužitie práva

a na kom leží dôkazné bremeno jeho preukázania, a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku
žalovaného smerujúcu k tomu, že zo strany žalobcu ide o zneužitie práva (IV. ÚS 195/2012-66, ÚS SR
II. ÚS 58/06-28, (rozsudek Nejvyššího soudu z 28. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 992/99, Soudní judikatura
11/2000), s tým, že ak by sa mala uplatniť argumentácia žalovaného, spotrebiteľ by sa nikdy nemohol
domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, lebo podľa argumentácie žalovaného by vždy išlo o

zneužitie práva a to len z dôvodu, že žalovaný akoby vôbec nesúhlasil s citovanou právnou úpravou
a to nie len v prejednávanom prípade. Odvolanie žalovaného preto vzhľadom na uvedené skutočnosti
označil za v celom rozsahu nedôvodné.

6.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievmedziachuplatnenýchodvolacích

dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením opodstatnenosti podanej

žaloby, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1.200 eur. Z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku uplatnených žalobcom a
prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobe, súd prvej inštancie správne
zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné
z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo

vykonanomdokazovaní,keďvzaldoúvahyvšetkyrozhodujúceskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov
vyšli najavo a dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery.
Súd prvej inštancie dôsledne vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré
celkom jednoznačne stanovuje predpoklady pre vznik práva spotrebiteľa požadovať od dodávateľa
poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pričom dospel k správnemu záveru, že všetky

tieto predpoklady boli v preskúmavanej veci naplnené, keď v exekučnom konaní, vedenom na základe
návrhu žalovaného proti žalobcovi rozhodnutím súdu, konkrétne uznesením Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30.11.2016 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 41CoE/126/2020-203 zo dňa 07.10.2020, bolo konštatované porušenie práv žalobcu
ako spotrebiteľa žalovaným a na základe toho správne uzavrel, že boli splnené všetky predpoklady pre

priznanie uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi.

8. Nedôvodne žalovaný v tejto súvislosti v odvolaní argumentuje potrebou reštriktívneho výkladu
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., z ktorého vyvodzuje v danej veci nesplnenie podmienokpre priznanie žalobou uplatneného nároku. Súd prvej inštancie správne takýto výklad citovaného
ustanovenia odmietol, keď žiadne limity účelovo tvrdené žalovaným z predmetného ustanovenia
nevyplývajú, pričom aj prvoinštančný súd náležite v tejto súvislosti zdôraznil, že by to bolo v rozpore

s jedným z cieľov Európskej únie, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, čo
vyplýva z čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ, podľa ods. 4 tohto článku štát môže prijať iba prísnejšie
opatrenia než vyplynú z práva Únie, a preto nie je žiaden dôvod znižovať štandard, ktorý v oblasti
ochrany spotrebiteľa od vnútroštátneho práva vyžaduje právo Únie. Rovnako žalovaný v tejto súvislosti
argumentuje nesprávne potrebou aplikácie ust. § 13 Občianskeho zákonníka aj na nárok spotrebiteľa

v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., pretože citované ustanovenie predstavuje osobitnú a
komplexnú úpravu daného nároku plniaceho celkom odlišný účel, jasne z neho vyplývajú predpoklady
vzniku nároku, a preto aplikácia ust. § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúceho náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade zásahu do osobnostných práv, neprichádza do úvahy.

9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní v súvislosti so vznikom práva na priznanie primeraného peňažného

zadosťučinenia žalobcovi s odkazom na rozsudok SDEÚ zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide
GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt Amt fur Lebensmitteluberwachung, ako
aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, opakuje svoju argumentáciu
prednesenú už pred súdom prvej inštancie, v rámci ktorej zdôraznil potrebu vychádzať z definície
priemerného spotrebiteľa a s tým súvisiacu nevyhnutnosť zohľadniť osobitné okolnosti prípadu vrátane

konania žalobcu, ktorý podľa neho konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, pričom v tomto
smere zdôrazňuje aj potrebu rešpektovania zásady proporcionality, ani táto jeho obrana, s ktorou sa
správne vysporiadal už súd prvej inštancie, nemôže obstáť. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších
súdnych autorít totiž ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania

vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/91/2022). Jedinou

podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom
konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené. Pod úspešným uplatnením porušenia
práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej

zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické

preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany
(porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020). Vychádzajúc z uvedeného potom ani
argumentácia žalovaného, podľa ktorej možno finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľovi priznať iba ak sú splnené aj ďalšie podmienky, ktorých splnenie však
citovaná zákonná úprava nevyžaduje, nemôže obstáť.

10. Odvolací súd sa však stotožnil so závermi súdu prvej inštancie i pokiaľ ide o posúdenie primeranosti
výšky uplatneného finančného zadosťučinenia. Prvoinštančný súd totiž pri svojich úvahách dôsledne
zohľadnil všetky okolnosti danej veci, ako aj základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie
satisfakciespotrebiteľoviaodradeniedodávateľaodporušovaniaprávspotrebiteľa.Celkomsprávnesúd

prvej inštancie prihliadal na to, že žalobca sa na podklade nevykonateľného rozhodcovského rozsudku
pokúsil od žalobcu prostredníctvom nezákonnej exekúcie vymôcť sumu najmenej vo výške 6.476,04
€, čo predstavuje takmer 6,5 násobok poskytnutého úveru, pričom požadovaná výška zadosťučinenia
predstavuje len malú časť (cca. 18,5%) z toho, čo v skutočnosti chcel od žalovaného vymôcť žalobca,
ak by exekúcia bola úspešná a došlo k vymoženiu protiprávne vymáhaného nároku. Naviac, správne

tiež prvoinštančný súd nenechal bez povšimnutia, že na základe nekalých praktík žalovaného a jeho
vedomého konania bol žalobca počas obdobia 7 rokov vystavený mimoriadne nepriaznivým následkom
exekúcie, ktorá (ako konštatoval právoplatne súd) nikdy nemala byť proti nemu vedená, pričom žalobca
mal zakázané nakladať so svojim majetkom a nachádzal sa v stave právnej neistoty. Správne v tejtosúvislosti súd prvej inštancie vychádzal z toho, že vedenie exekúcie má nezanedbateľný negatívny
vplyv na osobnú sféru každej osoby, teda nekalé praktiky a správanie žalovaného mali zásadný
negatívny dopad v osobnej a majetkovej sfére žalobcu, na rozdiel od žalovaného, pre ktorého išlo

iba o jednu z mnohých pohľadávok, ktoré voči dlžníkom uplatňuje. V uvedenom kontexte potom súd
prvej inštancie správne nepovažoval za opodstatnenú argumentáciu žalovaného ľahostajnosťou a
nezodpovednosťou žalobcu ani pokiaľ ide o okolnosti majúce zásadný význam pre posúdenie výšky
peňažnéhozadosťučinenia;atedaanitátoodvolacianámietkažalovanéhonemôžeobstáť,keďvdanom
prípade je vzhľadom na okolnosti prípadu na mieste hodnotiť konanie žalovaného za hrubé zneužitie

jeho postavenia za účelom dosiahnutia zjavne neprimeraného majetkového prospechu na úkor žalobcu.

11. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s výškou priznaného zadosťučinenia namieta, že predmetný inštitút
nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody, keď v prípade, ak bola spotrebiteľovi
skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum),
t. j. navrátenia do predošlého stavu, pričom finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi vo výške

1.200 EUR považuje za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu, neprimerané a
nespravodlivé, ani tejto jeho argumentácii nemožno prisvedčiť. Ako už totiž bolo uvedené, aj v zmysle
ustálenej judikatúry (viď bod 9. zhora) inštitút primeraného zadosťučinenia plní funkciu satisfakčnú a
sankčnú, pričom jeho cieľom je na jednej strane odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom a na strane druhej vyvolať tiež aktivitu spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti

dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú a dovŕšiť ochranu
porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve
z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. V tomto kontexte (odhliadnuc od toho,
že nejde o závery vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v Slovenskej
republike), nemôžu obstáť ani žalovaným odkazované právne závery vyplývajúce zo staršej českej

komentárovej literatúry a už prekonaných záverov vyplývajúcich z rozsudkov Najvyššieho súdu Českej
republiky v obdobia rokov 2001 až 2014, ktoré v danej nemožno aplikovať taktiež vzhľadom na odlišné
skutkové okolnosti.

12. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody

nebolipodloženétakýmirelevantnýmiargumentmi,ktorébybolispôsobiléspochybniťsprávnosťzáverov
súdu prvej inštancie, na ktorých základe bolo žalobe vyhovené. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok,
ktorým súd prvej inštancie v celom rozsahu na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového
stavu veci a po jeho správnom právnom posúdení, podanej žalobe vyhovel, ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).