Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711201096
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1711201096.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov: X. A. N. V. T. B. W. R.
O. G. , R. A. XX.XX.XXXX, T. D. J. R. H., Ú. Č.. XXX/X, X. W. N. V. T. B. W. R. O. G. , R. A. X.XX.XXXX, T.
D. T., Š. P. Č.. XXX/XX, zastúpení HALADA & PARTNERS s. r. o., IČO: 36 669 661, Trnava, Kapitulská
č. 21, za ktorú koná JUDr. Andrej Halada, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Slovenský
pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Bratislava, Búdková č. 36, o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľovi, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 27.
októbra 2021, č. k. 8 C 27/2011-337, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 27. októbra 2021, č. k. 8 C 27/2011-337,
- vo výroku II. m e n í tak, že u r č u j e , že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom B1 o veľkosti
1 k celku na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na
LV č. XXX Okresného úradu Senec, katastrálny odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné
číslo XXX, vo výmere 11 750 m2, druh pozemku - orná pôda, patrí do dedičstva po poručiteľke Z. N.,
rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom T., C. P. č. XXX/XX, zomrelej dňa XX.X.XXXX,
- vo výroku III. m e n í tak, že žalobcom v I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

III. Žalobcom v I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 15.5.2017, č. k. 8 C 27/2011-219 (v poradí prvým), súd prvej inštancie vyhovel

žalobe žalobkyne a určil, že je spoluvlastníkom v podiele 1 parcely reg. „E“ č. XXX vo výmere 11750
m2, druh pozemku - orná pôda, zapísanej na LV č. XXX, obec D., okres I., katastrálne územie D. a
spoluvlastníkom parcely v podiele XX/XX, parcely reg. „E“ č. XXX vo výmere
XXXX m2, druh pozemku - orná pôda, parcely č. XXX vo výmere 9350 m2, druh pozemku - orná pôda,
parcely č. XXX vo výmere 6460 m2, druh pozemku - orná pôda, zapísanej na LV č. XX,
obec D., okres I., katastrálne územie D.. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 7, § 137

písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že žalobkyňa
žalobu odôvodnila tým, že rozhodnutím sp. zn. D 4293/92, vydaným Štátnym notárstvom v Trnave dňa
28.9.1992 jej bolo priznané dedičstvo po poručiteľovi C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa
XX.XX.XXXX. Predmetom dedičstva boli dotknuté nehnuteľnosti. Spoluvlastníkom nehnuteľnosti p. č.XXX, k. ú. D., LV č. XXX, v podiele 1 je v súčasnosti evidovaný Československý štát - MNV
D. žalovaný v 1. rade (pôvodne, pozn. odvolacieho súdu). Spoluvlastníkom nehnuteľností parcely č.
XXX, č. XXX, č. XXX, k. ú. D., LV č. XX v 45/80 je v súčasnosti evidovaný Československý štát - ONV

Bratislava, pôvodne žalovaný v 2. rade. Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra Z. žalobkyni dňa
9.9.2008 oznámila, že odmietla vykonať zápis vlastníctva v jej prospech. Naliehavý právny záujem na
podaní žaloby odôvodňovala žalobkyňa tým, že nie je v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastníčka
uvedených nehnuteľností.
1.2. Pôvodný žalovaný v I. rade obec D., namietol svoju pasívnu legitimáciu v spore, žalobkyňa voči

nemu zobrala žalobu späť, súd preto uznesením konanie voči žalovanému v I. rade zastavil.
1.3.Žalovanývovyjadreníkžalobenamietalaktívnulegitimáciužalobkynedôvodiac,žejespornýprávny
titul, z ktorého by mohlo byť odvodené vlastnícke právo poručiteľa - právneho predchodcu žalobkyne
k sporným pozemkom. Uviedol, že žalobkyňa podala určovaciu žalobu dňa 5.5.2011 a špecifikáciu
sporných nehnuteľností doplnila dňa 16.10.2015, teda po 41. rokoch od pôvodného dedičského konania
sp. zn. D 57/74 po poručiteľovi C. J. a po 23. rokoch od rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn.

D 4293/92 o novoobjavenom majetku. Z tohto dôvodu podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala
naliehavý právny záujem.
1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi založenými
v spise a konštatoval, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
keďže bez rozhodnutia súdu nie je možné dať do súladu skutočný stav so stavom zapísaným v katastri

nehnuteľností, pričom v dôsledku neoprávneného zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného
nie je možné dosiahnuť opravu zápisu v katastri nehnuteľností bez rozhodnutia súdu. Z vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že otec žalobkyne C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa
XX.XX.XXXX, nadobudol sporné pozemky na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, a to parcelu č.
XXX v podiele 1/2, obec D.. Následne na základe kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi S. J. (S.

J.) ako kupujúcim a X. I. (ako predávajúcim) dňa 18.7.1939 mal súd za preukázané, že parcely č. XXX,
č. XXX, č. XXX, k. ú. D., v podiele 9/16, nadobudol do formálneho vlastníctva brat C. J. S. J. od X. I.. Z
osvedčenia zo dňa 12.11.1946 vyplýva, že S. J., obchodník v Z. osvedčil, že nehnuteľnosti vo vložke č.
XXX, k. ú. D. K. pod A I r. č. X-X, parc. č. XXX, č. XXX, č. XXX, ktoré na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 18.7.1939 boli prepísané na jeho meno, v skutočnosti tvoria vlastníctvo

C. J., obchodníka v K.. Preto bola kúpna zmluva napísaná, lebo obec D. K. na základe viedenského
dohovoru pripadla Maďarsku a bola obava, že by nehnuteľnosti boli bratovi ako občanovi cudzieho štátu
konfiškované. V osvedčení zdôraznil, že nehnuteľnosti v skutočnosti kúpil C. J.. V pozemkovej
knihe vl. č. XXX, pod poradovým č. XX je uvedené meno C. J., čo mohlo byť spôsobené pisárskou
chybou, keďže meno bolo preložené z maďarského jazyka X. J.. Pri poradovom čísle XX je uvedená

poznámka„právnytitulopravy20.11.1946, č.d.XXX,kdečíslolistinyjetotožnésOsvedčením
č. d. XXX/XX, zo dňa 12.11.1946. Žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti v k. ú. D., parcela č. XXX, na
základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa ako
jediná dedička, nadobudla nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania od svojho otca C. J.. Žalovaný
odvodzoval vlastnícke právo k daným pozemkom z rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, zo dňa 17.12.1986,

vydanom v konaní po poručiteľovi C. J., zomr. dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom v I., ktoré pozostáva
z poľnohospodárskej pôdy v užívaní socialistickej organizácie v k. ú. D., v EN vedenej na LV č. XX, na
poručiteľa v 45/80- inách, v pozemkovej knihe vedené vo vl. č. XXX ako parcela č. XXX, č.
XXX, č. XXX a na LV č. XXX na poručiteľa v 1 -ici, ktoré nenadobudol žiadny dedič. Z úmrtného
listu otca žalobkyne vyplýva, že C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, bydlisko

Q.. Na základe rozhodnutia sp. zn. D 1027/86 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od
nevlastníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že možno zásadne nadobudnúť vlastnícke právo len od
vlastníka a nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám. Duplicita vlastníctva bola spôsobená
chybou rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, kde bolo uvedené C. J., s dátumom úmrtia XX.X.XXXX, pričom
otec žalobkyne zomrel dňa XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že aj keby išlo o C. J., otca

žalobkyne, žalovaný nemohol nadobudnúť na základe dedičského rozhodnutia sporné pozemky, ktorých
sa v tomto konaní domáha žalobkyňa, keďže C. J. mal dedičov, ktorí zdedili sporné nehnuteľnosti, ako v
tomtoprípadežalobkyňa.ŽalobkyňapredložilavkonaníajúmrtnýlistC.J.,sdátumomúmrtiaX.X.XXXX,
ktorý ale nebol vlastníkom pozemkov. Na základe uvedených skutočností mal súd za preukázané, že
žalobkyňa ako jediná dedička na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zdedila pozemky po svojom

otcovi, a preto žalobe vyhovel.
1.5. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla vstup BVS, a.s. do konania z dôvodu, že BVS a.s. užíva časť
parciel č. XXX, č. XXX, č. XXX, na základe Hospodárskej zmluvy č. XXXX/XXX-jč-
XXXX, uzatvorenej dňa 26.2.1987. Súd uznesením č. k. 8 C 27/2011-207, zo dňa 2.3.2017, nepripustilvstup uvedenej spoločnosti do konania, keďže to považoval za nehospodárne a zároveň žalobkyňa
nepreukázala, čoho sa mieni voči tejto spoločnosti domáhať. Žalobkyňa, ak dôjde k zápisu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľnosti, má možnosť so spoločnosťou rokovať ohľadne užívania aj jej podielu

a uzatvoriť zmluvu, či už nájomnú alebo kúpnu.
1.6. S poukazom na ustanovenia § 255 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd priznal úspešnej žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal odvolanie žalovaný, dôvodiac § 365

ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. Poukazujúc na ustanovenia § 34 ods. 3, ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách, § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 34 ods. 1 veta prvá, § 36 ods. 1,
§ 36a, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) uviedol, že na liste

vlastníctva č. XXX, k. ú D., je zapísaný spoluvlastník sporných nehnuteľností Čs. štát - MNV D. a na LV
č. XX, k. ú D., je zapísaný spoluvlastník Čs. štát - FO ONV Bratislava - vidiek, ako neexistujúce subjekty
práva. Na vyššie uvedených listoch vlastníctva nie je zapísaný ako vlastník Slovenský pozemkový fond,
ktorý bol v rozsudku označený ako žalovaná strana sporu. Slovenská republika ako prípadný právny
nástupca majetkovej podstaty časti „A“, listu vlastníctva č. XXX, k. ú. D. a na LV č. XX, k. ú. D., nebola v

rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8 C 27/2011 označená ako žalovaná, povinná strana sporu.
Podľa odvolateľa je rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15.5.2017, sp. zn. 8 C 27/2011, nevykonateľný
a je nespôsobilou listinou k vykonaniu záznamu v katastri nehnuteľností. Žalovaný namietol nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uviedol, že Slovenský pozemkový fond bol v rozsudku súdu prvej
inštancie označený za vecne pasívne legitimovanú stranu súdneho konania z dôvodu, že v katastri

nehnuteľností je na LV č. XXX zapísaný spoluvlastník Čs. štát -MNV D. a na LV č. XX Čs. štát - FO ONV
Bratislava - vidiek k nehnuteľnostiam, ku ktorým bolo súdom určené spoluvlastníctvo
žalobkyne. Podľa názoru odvolateľa právny vzťah o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
sú zapísané v katastri nehnuteľností a pokiaľ ide o strany konania, sú vymedzené
osobou, ktorá tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti a osobou, ktorá je v katastri nehnuteľností ako

ich vlastník zapísaná. Žalovaný Slovenský pozemkový fond nie je vlastníkom sporných nehnuteľností,
ale výlučne vykonávajúcim správcom nehnuteľností v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z. a zákona č.
330/1991 Zb. Pri určení vlastníckeho práva musí byť žalovaným, t. j. pasívne vecne legitimovanou
stranou sporu ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastník.
V opačnom prípade by zmena zápisu pri úspechu žalobkyne bola spornou, lebo okruh strán sporu

uvedený v rozsudku nie je totožný. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal
skúmaním podmienok relevantných pre posúdenie dôvodnosti aplikácie § 257 C.s.p. Ustanovenie §
257 C.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady pomeru úspechu vo veci podľa § 255 C.s.p. Podľa týchto
ustanovení nemusí súd zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp.
nemusí zaviazať stranu sporu, ktorá nespôsobila vznik trov konania svojim konaním. Odvolateľ poukázal

na skutočnosť, že v prípadoch určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v
zásade súd o trovách konania rozhoduje podľa § 257 C.s.p. Ďalej uviedol, že v zmysle § 16 ods. 1
písm. b), c) zákona č.180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
nakladá s pozemkami vo vlastníctve štátu, s pozemkami nezistených vlastníkov a s pozemkami, ktorých
vlastníctvo nie je evidovane podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií

a v súbore popisných informácií alebo ak sa nepreukáže inak. V zmysle § 16 ods. 2) zák. č. 180/1995
Z. z. ak je potrebné, fond v konaní pred súdom alebo orgánmi verejnej správy zastupuje vlastníkov
pozemkov uvedených v ods. 1 písm. a) a b). Súd prvej inštancie podľa
odvolateľa nezohľadnil skutočnosť, že povinnosť uhradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia
bola uložená subjektu, ktorému zákon zveril nakladanie s pozemkami štátu, neznámych vlastníkov

a zastupovanie vlastníkov pred súdmi a inými orgánmi. Slovenský pozemkový fond ako zástupca
vlastníkov poukazuje na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z., ani v zmysle iných prepisov
upravujúcich činnosť Slovenského pozemkového fondu nemá možnosť vyporiadať vlastníctvo určením,
že patria do dedičstva bez rozhodnutia súdu. Podľa ustálenej praxe súdov, pokiaľ ide o úhradu súdnych
poplatkov, trov konania, nie je možné uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok, zaťažiť znášaním trov

konania Slovenský pozemkový fond z dôvodu jeho postavenia ako zákonného zástupcu povereného
štátom na zastupovanie pred súdom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.3. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že žalovaný nenamietol právny nárok žalobkyne,
ako o ňom rozhodol súd prvej inštancie. Rozsudok žalobkyňa považovala za spravodlivý a zákonný.
Podľa žalobkyne nič nebráni vykonateľnosti a následnému zápisu vlastníckych práv do katastra

nehnuteľností. Všetky dotknuté parcely patria do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ich označenie
je správne. Súd prvej inštancie podľa nej správne určil okruh účastníkov konania a ich legitimáciu v
spore.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštancienazákladeúspechužalobkynevspore.Žalobkyňa
poukázala aj na to, že so žalovaným sa snažila mimosúdne dohodnúť tak, aby nevznikli žiadnej strane
trovy konania. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.

4.1. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,
preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil,
že žalobkyňa dňa XX.X.XXXX zomrela. Z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Trnava, z
uznesenia zo dňa 27.5.2020, č. k. 17 D 32/2020, Dnot 31/2020 zistil, že dedičmi žalobkyne sú A. N.,
rod. N., narodený dňa XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom J. nad H., M. č.
XXX/X a W. N., rod. N., narodený dňa X.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom T., C. P. č. XXX/

XX. Postupom podľa ustanovenia § 63 ods. 1 C.s.p., nadväzne tiež na ustanovenie § 470 ods. l, ods. 2,
§ 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s dedičmi žalobkyne, označenými
vo výroku tohto uznesenia.
4.2. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa v žalobe doručenej súdu dňa 1.12.2011
označila ako žalovanú stranu dva subjekty, a to obec D. (žalovaný v I. rade) a

Slovenskú republiku, zastúpenú Obvodným úradom Senec (žalovaný v II. rade). Podaním doručeným
súdu dňa 24.1.2013, označeným ako „Spresnenie“ navrhla zmenu na strane žalovaného v II. rade, keď
za žalovaného v II. rade označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom (č.
l. 81). Uznesením zo dňa 28.4.2014, právoplatným dňa 24.5.2014, č. k. 8 C 27/2011-88, súd konanie
voči žalovanému v I. rade zastavil, keďže žalobkyňa zobrala žalobu voči nemu späť. Uznesením č. k.

8 C 27/2011-114, súd vyzval žalobkyňu na jednoznačné označenie žalovaného. Žalobkyňa reagujúc na
uvedenú výzvu súdu doručila dňa 16.10.2015 (pred otvorením pojednávania vo veci samej) podanie
označené ako „Doplnenie návrhu“, súčasťou ktorého bol aj žalobný návrh na č. l. 119 a nasl. spisu, v
ktorom ako žalovaného označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom.
Napriek tomuto označeniu žalovaného žalobkyňou súd prvej inštancie ako so žalovaným konal so

Slovenským pozemkový fondom, čo vyplýva z uznesenia zo dňa 4.11.2015 na č. l. 158 spisu, z
predvolania na pojednávanie dňa 18.5.2016 z č. l. 164, zo zápisnice z pojednávania dňa 15.5.2017
na č. l. 216 a nasl., ako aj z rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15.5.2017. Keďže žalobkyňa ako
žalovaného v predmetnom spore označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým
fondom a súd prvej inštancie ako so žalovaným konal so Slovenským pozemkovým fondom, teda iným

účastníkom ako v žalobe označila žalobkyňa, pričom žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej
inštancie namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie
nesprávnymprocesnýmpostupomporušilprávožalobkynenaspravodlivýproces.Zuvedenýchdôvodov
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389
ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Súdu prvej inštancie uložil konať so žalovaným, ktorého označila žalobkyňa

vo svojom podaní doručenom súdu dňa 16.10.2015, prípadne, za aktívnej účasti strán sporu, vykonať
ďalšie dokazovanie. Následne riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav,
opätovne rozhodnúť v merite veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.

5.1. Rozsudkom zo dňa 27.10.2021, č. k. 8 C 27/2011-337 (v poradí druhým), súd prvej inštancie určil, že

spoluvlastníckypodielpodporadovýmčíslomB6oveľkosti45/80 kcelkunanehnuteľnostiach,
nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísaných na liste vlastníctva č. XX
Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné
č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č.
XXX o výmere 6460 m2, orná pôda, patria do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX,

naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol
(výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania
(výrok III.). Rozsudok právne odôvodnil ustanovením čl. 8, § 7, § 150 ods. 1, § 137 písm. c) C.s.p., § 2
ods. 1, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „zákon o majetkuobcí“), § 65 ods. 3, § 68, § 70, § 71 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej len
„Hospodársky zákonník“), § 34 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o

pozemkových spoločenstvách, § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie
uviedol,žežalobcoviavpodanízodňa21.5.2021žiadalisúdopripusteniezmenyžaloby,keďžepôvodná
žalobkyňa zomrela dňa 11.2.2020, dedičmi pôvodnej žalobkyne sú podľa uznesenia Okresného súdu

Trnava, sp. zn. 17 D 32/2020, Dnot 31/2020, zo dňa 27.5.2020, žalobcovia a Krajský
súd v Bratislave v uznesení č. k. 15 Co 72/2018-281, zo dňa 30.11.2020, rozhodol o
tom, že pokračuje v konaní so žalobcami ako dedičmi pôvodnej žalobkyne. Vlastnícke
právo žalobcov k sporným nehnuteľnostiam musí byť, v prípade ich úspechu v tomto
konaní, potvrdené v osobitnom dodatočnom dedičskom konaní. Navrhli, aby súd vydal
rozhodnutie, ktorým určí, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 1 k celku na

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na liste vlastníctva
č. XXX Okresného úradu I., ako pozemok parcela registra E- KN parcelné č.
XXX o výmere 11750 m2, orná pôda a spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o
veľkosti 45/80 k celku na nehnuteľnostiach, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres
I., zapísaných na liste vlastníctva č. XX Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape

určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere
9350 m2, orná pôda, parcelné číslo XXX o výmere 6460 m2, orná pôda, patria do
dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej
dňa XX.X.XXXX. Na pojednávaní dňa 26.5.2021 súd pripustil zmenu žaloby.
5.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobcov predmetom konania by mala byť len

otázka pasívnej vecnej legitimácie, keďže dôvodom zrušenia pôvodného rozhodnutia bolo iba to, že
súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 15.5.2017, č. k. 8 C 27/2011-219, konal
so žalovaným ako Slovenským pozemkovým fondom namiesto Slovenská republika, ktorú pôvodná
žalobkyňaoznačilazažalovanú.Ostatnéprávnezávery,ktorésúdprvejinštancieprezentovalvrozsudku
zo dňa 15.5.2017 neboli v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 30.11.2020, č. k. 15 Co 72/2018-281,

žiadnymspôsobomdotknuté.Poukázalinato,ževpredchádzajúcomkonaníbolopreukázané,žeprávny
predchodca pôvodnej žalobkyne bol vlastníkom sporných nehnuteľností, jeho nadobúdacie tituly boli
riadne osvedčené. Naopak právny titul nadobudnutia zo strany žalovaného sa ukázal ako chybný, na
základe ktorého žalovaný nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť. Dôvodili,
že v odbornej literatúre Pozemkové právo III., aktualizované vydanie, autor prof. JUDr. K. C., na strane

164 uvedenej publikácie sa uvádza: do 31.12.1992 sa ako subjekt vlastníctva zapisoval voči štátnym
pozemkom ,,ČSŠ“, s povinnosťou uvádzať správcu čiže hospodár s
právom správy, alebo právom hospodárenia podľa Hospodárskeho zákonníka. Tam, kde je v evidencii
zápis vlastníctva k pozemkom ,,ČSŠ“, rozumie sa tým ako vlastník Slovenská republika. Kde na listoch
vlastníctva do dnešného dňa je uvedené Slovenská republika, žalobcovia majú nárok na domáhanie sa

svojho vlastníctva od Slovenskej republiky. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo 173/2006, posledná veta vyplýva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať
proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Stav je
taký, že v katastri nehnuteľností je zapísaný Čs. štát, teda Slovenská republika, žalobkyňa sa nemohla
domáhať svojho vlastníckeho práva od obce D., ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľnosti. Aj keď by

bol reálny stav, že nie je Slovenská republika vlastníkom, nemôže byť na ťarchu žalobkyne ako fyzickej
osoby to, že si štát a iné subjekty verejného práva nevysporiadali svoje vlastníctvo.
5.3. Žalovaný v konaní namietol pasívnu vecnú legitimáciu s poukazom na zápis vlastníctva na
predmetných listoch vlastníctva č. XXX, č. XX, pre k.ú. D.. Zdôraznil, že zápis na neexistujúci subjekt Čs.
štát v správe MNV D. na liste vlastníctva č. XXX a FO ONV BA-vidiek automaticky nezakladá právne

nástupníctvo Slovenskej republiky, v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom.
Dôvodil právnou úpravou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, podľa ktorého
z vlastníctva štátu prechádzajú do majetku obcí veci hnuteľné, ako aj nehnuteľné podľa § 2 (pozitívne
vymedzenie) a ďalej v § 3 citovaného zákona je určené, čo do vlastníctva obce z vlastníctva štátu
neprechádza(negatívnevymedzenie).Ďalejpoukázalnaprávnuúpravuprávahospodáreniaobsiahnutú

v Hospodárskom zákonníku (§ 65 a § 70), na zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, na zákon č.
279/1949 Sb. o finančnom hospodárení národných výborov, na vyhl. č. 119/1988 o hospodárení
s národným majetkom. Ďalej poukázal na hospodárske zmluvy založené v spise HZ č. Fin 4.26/87-3/88 a
hospodársku zmluvu č. Fin 4-30/87, z ktorých vyplýva, že išlo o hospodárske zmluvy o prevodesprávy národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka, ktorý úzko nadväzuje na § 68
Hospodárskeho zákonníka. Súd by sa mal zaoberať týmito hospodárskymi zmluvami, z ktorých vyplýva
právo hospodárenia, pričom obe zmluvy svedčia o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie Slovenskej

republiky v zastúpení Slovenského pozemkového fondu. Podľa žalovaného z dokazovania jednoznačne
nevyplynulo, že právny predchodca C. J. bol vlastníkom predmetných nehnuteľností, vzhľadom na
skutočnosť, že k nehnuteľnostiam boli evidované dve dedičské konania, a to sp. zn. D 1027/86
a sp. zn. D 4293/92, pričom rozhodnutie č. 1027/86 svedčalo v prospech nadobudnutia vlastníctva štátu.
Podľa žalovaného nebolo ustálené, že právny predchodca mal vo vlastníctve práve tieto nehnuteľnosti.

Určovacia žaloba, ktorou sa domáhajú žalobcovia zmeny vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti,
nie je podľa žalovaného vhodným nástrojom na usporiadanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnostiam, a
to z toho dôvodu, že z listov vlastníctva nevyplýva, že Slovenská republika v zastúpení
Slovenského pozemkového fondu by bola vlastníkom týchto nehnuteľností. Nemôže byť len na základe
voľnej úvahy označená za nástupnícky subjekt a za žalovaný subjekt.
5.4. Žalobcovia považovali argumentáciu žalovaného ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecnej

legitimácie v tomto konaní za nesprávnu a celkom bezpredmetnú. Podľa žalobcov zápis
Československého štátu ako vlastníka sporných nehnuteľnosti na listoch vlastníctva č. XXX a č. XX
Okresného úradu I., katastrálneho odboru, automaticky zakladá pasívnu vecnú legitimácie Slovenskej
republiky v tomto konaní. Otázka prechodu vlastníctva zo štátu na obce nemá v tomto konaní žiadnu
relevanciu. Podľa žalobcov vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nikdy

nenadobudol Československý štát, a preto nikdy nepatrili ani Slovenskej republike (žalovanému) ako
právnemu nástupcovi Československého štátu. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam tak nemohlo
prejsť zo štátu (či už Československého štátu alebo Slovenskej republiky) na obec D.. Vlastníkom
sporných nehnuteľností bol v čase svojej smrti C. J. mladší, po ktorom ich zdedila jeho dcéra pani
Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, 917 XX T., zomrela dňa XX.X.XXXX

(ďalej aj ako „pôvodná žalobkyňa“). Poukázali na to, že predmetom tohto konania bolo pôvodne určenie
vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam. Po smrti pôvodnej
žalobkyne a po pripustení zmeny žaloby je predmetom konania určenie, že sporné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po pôvodnej žalobkyni. Pokiaľ ide o účastníctvo v konaniach o určenie vlastníckeho práva,
resp. dedičského práva k nehnuteľnostiam, pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie je rozhodujúci

zápis v evidencií katastra nehnuteľností. Žalobca, ktorý sa domáha svojho vlastníckeho, eventuálne
dedičského práva má naliehavý právny záujem na tom, aby bol rozsudok vydaný v uvedenom type
konania záväzný pre toho, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností. Keďže
určujúci výrok má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania, je potrebné, aby bol vynesený v
konaní, v ktorom by boli účastníkmi všetci tí, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci.

V oboch prípadoch je ako vlastník sporných nehnuteľností (spoluvlastníckych podielov) zapísaný CS.
STAT, teda Československá socialistická republika, neskôr Česká a Slovenská Federatívna republika
(CS. STAT je skratkou pre československý štát, ktorého vlastníctvo bolo chybne zapísané na príslušné
listy vlastníctva na základe dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986, tvoriaceho
súčasť súdneho spisu). Dodatky uvedené pri označení vlastníka CS.STAT (na liste vlastníctva č. XXX

MNV D. a na liste vlastníctva č. XX FO ONV BRATISLAVA-VIDIEK) upresňujú, ktorá z niekdajších
socialistických organizácií zastupovala československý štát vo veci správy predmetných sporných
nehnuteľností. Podľa žalobcov je nepochybné, že podľa zápisov na listoch vlastníctva vlastní sporné
nehnuteľnosti československý štát, ktorého právnym nástupcom je Slovenská republika. Skutočnosť,
že právnym nástupcom československého štátu je Slovenská republika vyplýva z článku 1. odseku (2)

ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorého
nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská
republika. Vzhľadom na tieto skutočnosti je celkom nepodstatné, či by malo podľa právnej úpravy, na
ktorú poukazuje žalovaný, vlastníctvo sporných nehnuteľnosti teoreticky prejsť zo štátu na Obec D.,
prípadne na akýkoľvek iný subjekt. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní,

podstatný je výlučne zápis v katastri nehnuteľností, podľa ktorého je vlastníkom Československý štát,
t. j. neexistujúci zaniknutý subjekt, ktorý však má svojho právneho nástupcu. Pôvodná žalobkyňa
postupovala jediným správnym a možným spôsobom, keď vo svojej žalobe označila za žalovaného
Slovenskú republiku ako právneho nástupcu subjektu, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník. Žalobcovia majú právny záujem domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva voči subjektu

zapísanému v katastri nehnuteľnosti (Československý štát), respektíve voči jeho právnemu nástupcovi
(Slovenská republika). Pôvodná žalobkyňa ani súčasní žalobcovia nemali a nemajú žiadny právny
záujem domáhať sa v sporovom súdnom konaní určenia svojho vlastníckeho práva voči Obci D.,
pripadne akémukoľvek inému subjektu, ktorý nie je na príslušných listoch vlastníctva zapísaný akovlastník sporných nehnuteľnosti. Navyše, je vecou príslušných orgánov štátu, eventuálne vecou danej
obce, aby zabezpečili zápis vlastníckeho práva obce k nehnuteľnostiam v prípade, keď niektorá obec
vlastníctvo nadobudla napríklad podľa zákona č. 138/1991 Zb. Ak takýto zápis vlastníckeho práva v

danom prípade nebol vykonaný, hoci teraz žalovaný tvrdí, že vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam prešlo zo štátu na Obec D., táto skutočnosť v žiadnom prípade nemôže ísť na
ťarchu žalobcov. Žalobcovia (pôvodná žalobkyňa) by sa pri výklade, ktorý predostiera žalovaný, dostali
do patovej a absurdnej situácie. Jednak by sa nemohli svojho vlastníckeho práva domáhať voči štátu,
nakoľko tento by nebol pasívne vecne legitimovaný z dôvodu, že vlastníctvo malo prejsť na obec. Na

druhej strane by žalobcovia nemohli žalovať ani obec, ako údajného vlastníka na základe prechodu
majetku do vlastníctva obcí podľa zákona č. 138/1991 Zb. Nemali by totiž naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva voči subjektu, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľností. Dôsledkom
takéhoto výkladu by bola situácia, keď by sa žalobcovia nemohli účinne domáhať ochrany svojich práv
pred súdom. Išlo by tak o zjavné odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktoré je právnym
poriadkom Slovenskej republiky zakázané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že pasívne

vecne legitimovaná je v tomto sporovom súdnom konaní Slovenská republika, zastúpená Slovenským
pozemkovým fondom, ktorý spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a nakladá
s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pôvodná žalobkyňa tak postupovala správne, keď za
žalovaného označila Slovenskú republiku. Žalobcovia preto nepovažujú za potrebné, aby sa súd v tomto
konaní bližšie zaoberal obsahom hospodárskych zmlúv predložených žalovaným. Ide totiž o dôkazy,

ktorýchobsahnemôžemaťnavýsledoksporužiadnyvplyv.Otázka,akýsubjektvminulostiužívalsporné
nehnuteľnosti je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bezpredmetná. Žalobcovia preto v prvom rade
poukazujú na skutočnosti, z ktorých vyplýva, že pán C. mladší bol vlastníkom sporných nehnuteľností,
o čom svedčí celý rad dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, že C. J. mladší, otec a poručiteľ
pôvodnej žalobkyne nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

5.5.1. Pred skúmaním vecnej opodstatnenosti žaloby sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či boli splnené
podmienky vecnej legitimácie na strane subjektov súdneho konania a či boli splnené aj procesné
podmienkyurčovacejžalobypodľa§137písm.c)C.s.p.(žaloby ourčenie,ženehnuteľnostipatria
do dedičstva), teda či na navrhovanom určení existuje naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie
konštatoval, že základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej

žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c/ O.s.p.), je existencia právneho záujmu
žalobcu na požadovanom určení. Právny záujem žalobcu pritom musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých
vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to,

aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná
určitými aspektmi: žalovaným je popieraná (ne)existencia práva či právneho vzťahu žalobcu, teda je tu
stav kedy právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný, teda je daná existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu; jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu,
resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;

jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý
právny záujem na podanej žalobe by zásadne nemal byť daný, keď sa ňou nepredchádza vzniku ďalších
sporov.
5.5.2. Námietky žalovaného, že k uplatneniu práva žalobcov určovacou žalobou na súde došlo až s
odstupom niekoľkých rokov od pôvodného dedičského konania sp. zn. D 57/74 po

poručiteľovi C. J. a po 23 rokoch od rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 4293/92 o novoobjavenom
majetku, s odôvodnením, že uvedené by znamenalo možnosť prejednávať majetok neobmedzenú dobu
po smrti poručiteľa, čo by predstavovalo veľký zásah do právnej istoty, vyhodnotil súd prvej inštancie
ako nedôvodné. Poukázal na charakter vlastníckeho práva ako práva absolútneho, ktoré pôsobí erga
omnes (voči všetkým) a je nepremlčateľné. Nepremlčateľnosťou sa rozumie, že tieto práva nezanikajú

ich nevyužívaním, preto pre posúdenie existencie alebo neexistencie naliehavého právneho záujmu
na jeho určení (a na odstránení spornosti) nie je rozhodujúce ako dlho spornosť trvá. Vychádzajúc z
nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a zo skutočnosti, že Civilný mimosporový poriadok nijakou lehotou
nelimituje možnosť iniciovať konanie o novoobjavenom majetku, novoobjavené
dedičstvo je možné prejednať kedykoľvek po právoplatnosti uznesenia (príp. osvedčenia), ktorým sa

konanie o dedičstve skončilo.
5.5.3. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľke nie je dôvodná, keď žalobcovia sa majú domáhať svojho nároku žalobou o vydanie
dedičstva, súd prvej inštancie poukázal na to, že žaloba oprávneného dediča podľa § 485 Občianskehozákonníka je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený dedič, ktorý nebol účastníkom
dedičského konania, môže domôcť ochrany svojho dedičstva. Žaloba by bola úspešná, ak sa žalobcovi
podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaného ako nepravého dediča

tým, že preukáže svoje dedičské právo a tak vylúči, aby nepravý dedič nadobudol dedičstvo. V danom
konaní však nešlo o zámenu dedičov, pretože v dedičskom konaní po C. J. st. pripadol majetok ako
odúmrť Československému štátu, nakoľko C. J. st. nemal žiadnych dedičov. Následne po C. J. ml. boli
sporné nehnuteľnosti prejednané, ktorý bol skutočným vlastníkom. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná, nakoľko existujú dve dedičské rozhodnutia popri sebe, a preto žaloba je jediným

vhodným nástrojom, ktorá môže byť podkladom pre konanie o novoobjavenom dedičstve. Žaloba
o určenie, že sporné nehnuteľnosti patrili do dedičstva po poručiteľke, spĺňa požiadavku existencie
naliehavého právneho záujmu na takomto určení upravenú v § 137 písm. c) C.s.p. (resp. v
čase začatia konania § 80 písm. c/ O.s.p.), pretože určovací výrok rozhodnutia súdu bude podkladom
pre dodatočné konanie o dedičstve, týkajúce sa ďalšieho majetku poručiteľky (§ 211 ods.
1 C.m.p.) a v ďalšom kroku umožní uplatnenie nárokov žalobcov voči žalovanému, ktorý bol alebo je v

súčasnosti zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností.
5.6.1. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či je naplnená ďalšia z hmotnoprávnych podmienok, potrebná
k úspešnosti uplatneného nároku žalobcov v súdom konaní, a to správnosť pasívnej legitimácie strán
sporu v občianskom súdnom konaní. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo
všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúca z

hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z
hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
5.6.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný namietal pasívnu vecnú legitimáciu, pričom poukázal
na to, že zápis vlastníctva práva na neexistujúci subjekt CS. STAT - MNV D., resp. CS. STAT- FO-

ONV BRATISLAVA - VIDIEK, automaticky nezakladá právne nástupníctvo Slovenskej republiky. Svoje
tvrdenia opieral o zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 2 a § 3 zákona, pričom
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie majú preukázať Hospodárske zmluvy č. HZ FIN.4.26/87-3/88 K
B-1 a č. FIN 4-30/87, týkajúce sa nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva
č. XXX Okresného úradu I., katastrálneho odboru. Žalovaný mal za to, že podľa § 2 vyššie uvedeného

zákona do vlastníctva obcí v zmysle Hospodárskej zmluvy prešli veci, ku ktorým v tom čase mali právo
hospodárenia subjekty v zákone uvedené, ktoré hospodárenie predurčovalo prechod vlastníctva zo
štátu na Obec D.. Súd prvej inštancie konštatoval, že platí všeobecná zásada, že ten kto je zapísaný v
príslušnom katastri ako vlastník, považuje sa za skutočného vlastníka, kým sa nepreukáže opak a takýto
vlastník nie je povinný preukazovať či a akým spôsobom s nehnuteľnosťou nakladá, to znamená, že ho

má aj vo faktickej držbe (§ 7 v spojení s § 70 Katastrálneho zákona).
5.6.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpisu listu vlastníctva č. XXX, parcela registra „E“ evidovaná
na mape určeného operátu, parcelné č. XXX, 11750 m2, orná pôda, vyplýva, že ako vlastník je zapísaný
CS. STAT- MNV D., titul nadobudnutia PKN. VL. C. XXX-XXX/XX-K B-2, HZ FIN.4.26/87-3/88
K B-1, čo znamená, že v zmysle zápisu v katastri nehnuteľností boli tieto nehnuteľnosti

vo vlastníctve Československého štátu - MNV D.. Právo hospodárenia s týmto majetkom štátu mal v
zmysle zápisu v katastri nehnuteľností Miestny národný výbor D.. Ustanovenie § 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí vymedzuje, ktorý konkrétny majetok prechádza z vlastníctva
Slovenskej republiky do vlastníctva obce, pričom ide o špecifický spôsob nadobudnutia majetku na
základe zákona. Na prechod majetku nie je potrebné uzatvárať žiadne právne úkony, avšak ustanovenie

§ 14 zákona o majetku obcí ustanovuje povinnosť pre odovzdávajúce a
nadobúdajúce právnické osoby spísať písomné protokoly. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale
plnia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú skutočnosť, ktorá nastala zo zákona. Protokol je podkladom
na zápis do katastra nehnuteľností, pričom povinnosť požiadať o zápis do katastra nehnuteľností zákon
stanovil na preberajúci subjekt - obec. To znamená, že v súlade s týmto

podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. prešli z majetku štátu do vlastníctva obcí tie nehnuteľnosti,
ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení právo hospodárenia
národným výborom, na území ktorých sa nachádzali. Do vlastníctva obcí prešli dňom 1. mája 1991
všetky nehnuteľné veci, ku ktorým mali právo hospodárenia ku dňu 23. - 24. novembra 1990 národné
výbory všetkých stupňov, teda miestne národné výbory. Priamym následkom tejto skutočnosti je prechod

vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo právo hospodárenia národným
výborom dňom 1. mája 1991 ex lege na obce. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôrazniť,
že žalovaný dôvodne namietal pasívnu legitimáciu, nakoľko v rámci majetkovoprávneho vysporiadania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú doposiaľ evidované na miestne národné výbory, nie jedaná nehnuteľnosť vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom právne ide o nehnuteľnosti
vo vlastníctve obcí ako samostatných subjektov vlastníckeho práva.
5.6.4. Žalobcovia v konaní namietali, že nakoľko zápis vlastníckeho práva zo štátu na obec Boldog nebol

vykonaný, táto skutočnosť im nemôže byť na ťarchu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že do
vlastníctva obcí prešli dňom 1. mája 1991 všetky nehnuteľné veci, ku ktorým mali právo hospodárenia
miestne národné výbory, a preto nemôže konať so žalovaným ako pasívne vecne legitimovanou stranou,
ktorý nie je vlastníkom. Súd prvej inštancie mal za to, že námietka pasívnej legitimácie týkajúcej sa listu
vlastníctva č. XXX, k. ú. D., je dôvodná.

5.6.5. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení konštatoval, že z listu vlastníctva č. XX pre okres I., obec
D., k. ú. D., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873
m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 6460 m2, orná
pôda, vyplýva, že ako vlastník je uvedený CS.STAT -FO ONV Bratislava vidiek, v podiele 45/80. Súd
prvejinštanciepoukázalnato,žedodatkyuvedenévkatastrinehnuteľnostiupresňovali,ktovtomdanom
čase, ktorá z niekdajších socialistických organizácii zastupovala Československý štát vo

veci správy predmetných sporných nehnuteľností. Zároveň uviedol, že národné výbory zanikli zo zákona
ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (§
31 bol zrušený zákon č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení neskorších predpisov), čo znamená,
že údaj na liste vlastníctva, pokiaľ ide o osobu správcu, sa týka neexistujúcej právnickej osoby, nie je
aktuálny a v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa čl. V.

Usmernenie generálneho riaditeľa sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 15.
júla 2015 na zabezpečenie jednotného postupu pri aplikácii § 5 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov Okresný úrad v sídle kraja pri odovzdaní majetku štátu
zákonnému správcovi podľa § 5 ods. 5 zákona o správe majetku štátu postupuje nasledovne: 1. Okresný
úrad v sídle kraja listom postúpi kópiu vykonateľného rozhodnutia okresného súdu (resp. súdneho

komisára) o dedičstve, podľa ktorého Slovenská republika získala titulom odúmrti do svojho
vlastníctva nehnuteľnosti, všetkým dotknutým zákonným správcom majetku štátu, t. j. príslušnému
regionálnemu odboru Slovenského pozemkového fondu, ak sú predmetom odúmrti poľnohospodárske
nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patriace, Lesom SR, ak predmetom
odúmrti je lesný majetok, príslušnému zákonnému správcovi, ak sú predmetom odúmrti vodné toky,

pozemky pod nimi a pozemky s druhom pozemku vodná plocha, resp. iným zákonným správcom. Podľa
ustanovení § 1 v spojení s § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a podľa § 34
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení

neskorších predpisov poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu tvoriace poľnohospodársky
pôdny fond alebo do neho patriace lesné nehnuteľnosti v rozsahu ustanovenom zákonom č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov spravuje Slovenský pozemkový fond. Bolo povinnosťou štátu uviesť zákonného správcu
v súlade so skutočným zákonným stavom, čo ale nič nemení na skutočnosti, že podľa zápisov na

listoch vlastníctva sporné nehnuteľnosti vlastní Československý štát, ktorého nástupcom podľa zákona
č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je Slovenská republika. Nie je
dôvod na zamietnutie pre zlé označenie správcu, keď pôvodná žalobkyňa správne označila Slovenskú
republiku. Podľa ustanovení § 1, § 17 a § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov prešla ex lege správa tohto

štátneho majetku na Slovenský pozemkový fond. Z listu vlastníctva č. 27 Okresného úradu Senec,
katastrálneho odboru vyplýva, že zápis Československého štátu ako vlastníka sporných nehnuteľností
zakladá pasívnu legitimáciu Slovenskej republiky v tomto konaní, v ktorom žalobcovia žiadajú určiť,
že nehnuteľností patria do dedičstva. Pri žalobách týkajúcich sa nehnuteľností je nutné žalovať priamo
vlastníka danej nehnuteľnosti a nie subjekt, ktorý vykonáva správu danej nehnuteľnosti, resp. je na určité

úkony splnomocnený, či už zo zákona, alebo na základe plnomocenstva.
5.7.1. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že otec pôvodnej žalobkyne
Z. N. C. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, nadobudol pozemky na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 13.4.1937, a to parcelu č. XXX v 1/2, obec D.. Na kúpnopredajnej zmluve je uvedené obchodník
C. J. ml., bytom v mestečku Q., ktoré kúpil od S. G.. Uznesením Čd. XXXX/XX, zo dňa

19.4.1937, súd povolil zápisy v pozemkovej knihe, vo vložke č. XXX, kat. úz. obec K. D. na 1 S. G. z
role parc. č. XXX, podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 vkladá vlastnícke právo pre ml. C. J.,
obchodník v K. v jednej polovici. Z platobného rozkazu vydaného Obecným predstavenstvom K. D. č.
18/1937 bolo pri prevode uvedené C. J. ml.5.7.2. Na základe kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi S. J. (S. J.) kupujúcim a X. I. (predávajúcim)
zo dňa 18.7.1939, mal súd za preukázané, že parcelu č. XXX, č. XXX, č. XXX, k. ú. D. v 9/16 nadobudol
do formálneho vlastníctva brat C. J. S. J. od X. I..

5.7.3. Z osvedčenia zo dňa 12.11.1946 súd prvej inštancie zistil, že S., obchodník v Z. osvedčil, že
nehnuteľnosti vo vložke č. XXX k. ú. D. K. pod A I r.č. X-X, parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX, ktoré na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939 na jeho meno boli prepísané, v skutočnosti tvoria vlastníctvo C.
J., obchodníka v K. (Q.), len preto bola kúpna zmluva napísaná, lebo obec D. K. na základe
viedenského dohovoru pripadla Maďarsku a bola obava, že by nehnuteľnosti boli bratovi ako občanovi

cudzieho štátu konfiškované. Kde zdôraznil, že nehnuteľnosti v skutočnosti kúpil C. J..
5.7.4. Podľa výpisu z pozemkovej knihy pre k. ú. D., vl. č. XXX, pod poradovým č. XX, je uvedené
meno C. J., čo mohlo byť spôsobené pisárskou chybou, nakoľko meno bolo preložené z maďarského
jazyka X. J.. Pri poradovom čísle XX je uvedená poznámka „právny titul opravy 20.11.1946, č. d. XXX,
kde číslo listiny je totožné s Osvedčením č. d. XXX/XX, zo dňa 12.11.1946.
5.7.5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa stal na základe

kúpnejzmluvyz13.4.1937,kúpnejzmluvyzodňa18.7.1939aOsvedčenia zodňa12.11.1946
C. J. ml. Žalobcovia preukázali, že otca pôvodnej žalobkyne označovali ako „mladší“, a to vyplýva z
pozemkovej knihy k. ú. D., číslo vl. XXX, Platobného rozkazu číslo XX D, pr. XXXX. Starší C. J. strýko sa
narodil dňa XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.X.XXXX (súd prvej inštancie zrejme omylom uviedol X.X.XXXX,
poznámka odvolacieho súdu) v Senci, po ktorom sporné nehnuteľnosti prešli na Československý štát

ako odúmrť na základe dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986.
5.7.6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobcov ako jediná dedička
nadobudla nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania od svojho otca C. J. mladšieho, na základe
rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992.
5.7.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný odvodzuje vlastnícke právo k daným

pozemkom z rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, zo dňa 17.12.1986, po poručiteľovi C. J., zomr. XX.X.XXXX,
naposledy bytom v I., ktoré pozostáva z poľnohospodárskej pôdy v užívaní
socialistickej organizácie v k. ú. D., v EN vedenej na LV č. XX na poručiteľa v 45/80-inách, v pozemkovej
knihe vedené vo vl. č. XXX ako parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX a na LV č. XXX na poručiteľa v 1 -
ici, ktoré nenadobudol žiadny dedič. Na základe uvedeného rozhodnutia sp. zn. D 1027/86 žalovaný

nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Súd prvej inštancie zdôraznil, že možno
zásadne nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka a nikto nemôže na iného previesť viac práv než
sám má. Duplicita vlastníctva bola spôsobená chybou rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, kde bolo uvedené
C. J., s dátumom úmrtia XX.X.XXXX. Z dedičského rozhodnutia sp. zn. D 57/74-13, zo dňa
22.1.1974, ako aj z dedičského rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992 vyplýva, že C. J. mladší

zomrel dňa XX.XX.XXXX, žil na H. ulici v K. Q.. V pôvodnom dedičskom konaní sp. zn. D 57/74, sporné
nehnuteľnosti neboli prejednané. K prejednaniu sporných nehnuteľností došlo až v
dodatočnom dedičskom konaní sp. zn. D 4293/92, v ktorom bolo pôvodnej žalobkyni ako dedičke po
svojom otcovi C. J. ml. potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.
5.7.8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že vlastníkom sporných

nehnuteľností sa stal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939
a osvedčenia zo dňa 12.11.1946, C. J. mladší, otec pôvodnej žalobkyne, pričom vo všetkých listinách
je uvedené označenie ako mladší, resp. ml., ktoré sa objavilo v pozemkovej knihe pre k. ú. D., číslo
vložky XXX a v platobnom rozkaze č. XX D, pr. XXXX, C. J. mladší. Žalobcovia
súdu uviedli, že v rámci širšej rodiny označovaný ako mladší bol právny predchodca žalobkyne, nakoľko

starším C. J. bol jeho strýko narodený dňa XX.X.XXXX vo C. Z. a zomrelý dňa XX.X.XXXX v Senci.
Na základe chybného dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986, po C. J. staršom
mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť Československý štát ako odúmrť. Súd prvej inštancie mal za to,
že pravdepodobne išlo o zámenu v osobách vlastníkov, ktorí boli menovcami, keď boli v dedičskom
konaní po C. J. staršom prejednané sporné nehnuteľnosti, ktoré však reálne patrili C. J. mladšiemu.

Z predložených listinných dôkazov vyplýva, akým spôsobom a akými právnymi titulmi otec pôvodnej
žalobkyne C. J. mladší nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a že ich vlastníkom
bol aj v čase svojej smrti. Vzhľadom na to, že žalovaný dôvodne namietol pasívnu vecnú legitimáciu
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k.ú D., súd žalobe vyhovel iba v časti, kde
určil, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 45/80 k celku na nehnuteľnostiach,

nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísaných na liste vlastníctva
č. XX Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o
výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere6460 m2, orná pôda, patria do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom
C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX.
5.8. K zamietnutiu návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania pripojením spisu sp.

zn. D 1027/86 k. ú. D., súd prvej inštancie uviedol, že o zaslanie daného dedičského spisu žiadal už
listom zo dňa 3.10.2016, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v odpovedi uviedlo, že v Štátnom
archíve v Bratislave sa archívne dokumenty nenachádzajú. Súd taktiež vykonal dopyt na registratúrne
stredisko Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 18.11.2016, ktoré uviedlo, že dedičské konanie sp.
zn. D1027/86 nearchivuje. Súd prvej inštancie vychádzal z listín predložených žalobkyňou, z ktorých

mal za nesporné, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol C. J. mladší, otec pôvodnej žalobkyne.
5.9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli úspešní v
časti určenia, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XX patria do dedičstva, v zamietavej časti
boli neúspešní, čo predstavuje úspech žalovaného, takže úspech žalobcov a žalovaného bol čiastočný.

6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III. podali v zákonnej lehote odvolanie
obaja žalobcovia. Odvolanie voči výroku II. odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písmeno f/ C.s.p.) a napadnutý
výrok II. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmeno h/ C.s.p.). Odvolatelia
namietali, že nesprávneho právneho posúdenia veci sa dopustil súd prvej inštancie v otázke pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného. Poukázali na dva základné omyly súdu prvej inštancie, ktoré spôsobili
zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa pozemku č. XXX, a to omyl spočívajúci v nesprávnom posúdení
otázky pasívnej vecnej legitimácie a omyl spočívajúci v nesprávnom závere o
prechode vlastníctva na obec. Ďalej poukázali na to, že právo byť zapísaný vo verejnom registri
(katastri nehnuteľností) má tá osoba, ktorá je podľa hmotného práva, t. j. reťaze nadobúdacích titulov

skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Tomuto právu vlastníka zodpovedá povinnosť osoby zapísanej
vo verejnom registri (katastri nehnuteľností) ako vlastník bez hmotnoprávneho základu (napríklad
na základe chyby v činnosti štátnych orgánov na úseku katastra, notárstva atď.) ustúpiť a umožniť
skutočnému „hmotnoprávnemu“ vlastníkovi, aby bol do príslušnej evidencie zapísaný, a aby tak o jeho
vlastníctve svedčil zápis v príslušnej evidencií. Pasívna vecná legitimácia v tomto type sporov tak nie je

daná u osoby, ktorá si subjektívne myslí, že je vlastník ani u osoby, o ktorej osoba evidovaná
v katastri nehnuteľností ako vlastník tvrdí, že je vlastník. Pasívna vecná legitimácia v tomto type sporov
spočíva výlučne v tom, že určitá osoba je ako vlastník evidovaná v príslušnom verejnom registri, t. j. v
katastri nehnuteľností. Otázka, kto je skutočným vlastníkom (prípadne dedičom) spornej nehnuteľnosti
má byť v takomto spore súdom autoritatívne vyriešená medzi žalobcom, ktorý tvrdí, že je vlastník, resp.

dedič sporných nehnuteľností a žalovaným, ktorého vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
je evidované v katastri nehnuteľností. Pokiaľ ide o otázku, či je v spore o určenie vlastníckeho práva
(respektíve dedičského práva) daná pasívna vecná legitimácie žalovaného, významný je len stav zápisu
v katastri nehnuteľností. Ďalej dôvodili, že aj z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že samotný súd mal
za preukázané, že zápis v katastri nehnuteľností svedčí štátu. Z tohto záveru by malo nevyhnutne

vyplývať, že štát, t. j. v súčasnosti Slovenská republika ako právny nástupca československého štátu,
teda Československej socialistickej republiky a neskôr Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky je v predmetnom konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Poukázali na odbornú
literatúru k otázka „československého štátu“ evidovaného na liste vlastníctva, ktorá uvádza, že tam, kde
je v evidencií zápis vlastníctva „československý štát“, rozumie sa tým ako vlastník Slovenská republika

(Pozemkové právo. III. aktualizované vydanie. Prof. JUDr. Milan Štefanovič. Bratislava: EUROUNION
spol. s. r. o., 2010. In str. 164.). V tomto smere poukázali aj na ustálenú rozhodovaciu
prax, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006 (ZSP
2/2012), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo
51/2009. Odvolatelia dali do pozornosti aj stanovisko odbornej literatúry, v zmysle ktorého naliehavý

právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že
tvrdené právo patrí žalovanému (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 50.). Podľa
odvolateľov z uvedeného vyplýva, že žalobou o určenie vlastníckeho práva sa žalobca môže vždy
domáhať zápisu svojho vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností voči žalovanému, ktorým je osoba

chybne zapísaná v evidencií katastra ako vlastník.
6.2. K otázke prechodu vlastníctva na obec odvolatelia uviedli, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie, jeho bodov 44., 45. a 46. vyplýva, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že
československý štát sa nikdy nestal vlastníkom pozemku č. XXX, nakoľko svoje vlastnícke právoodvodzoval z právneho titulu odúmrte po C. J., narodenom dňa XX.X.XXXX vo C. Z., zomrelom dňa
XX.X.XXXX v Senci, ktorý však nikdy nebol vlastníkom pozemku č. XXX, C. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelý dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v Q. na H. ulici (ďalej len ako „C. J. mladší“) nadobudol

vlastnícke právo k pozemku č. XXX a bol vlastníkom pozemku č. XXX až do svojej smrti, pôvodná
žalobkyňa nadobudla dedením vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od svojho otca
C. J. mladšieho ako skutočného vlastníka. Z uvedeného je zrejmé, že na Obec D. nikdy nemohlo prejsť
vlastníctvo k pozemku č. XXX, nakoľko vlastníkom nikdy nebol ani štát. Odvolatelia
poukázali aj na chybný záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 34. odôvodnenia rozsudku, v ktorom

súd uviedol, že pozemok č. XXX je doposiaľ evidovaný na miestny národný výbor, čo je nesprávne
hodnotenie vykonaného dôkazu, t. j. listu vlastníctva č. XXX Okresného radu I., katastrálny odbor. Na
liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Senec je ako vlastník uvedený CS. STAT (MNV Boldog v čase
predmetného zápisu nebol spôsobilým nositeľom subjektívneho vlastníckeho práva a je uvedený len
ako správca pozemku č. XXX v danom čase). Označenie MNV D. ako správcu nehnuteľnosti na liste
vlastníctva č. XXX Okresného úradu I., katastrálny odbor je preto vo vzťahu k otázke osoby evidovanej

ako „vlastník“ (v zmysle zápisu na liste vlastníctva) celkom bezpredmetné. Obec D. tak nie je skutočným
vlastníkom ani evidovaným vlastníkom a pasívna vecná legitimácia jej tak s určitosťou
nemôže patriť. Podľa odvolateľov pasívne vecne legitimovaná je v predmetnom súdnom spore, a to aj
vo vzťahu k pozemku č. XXX Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, ktorý
spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a nakladá s pozemkami, ktorých vlastník

nie je známy.
6.3. V odvolaní proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie odvolatelia uviedli, že súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o trovách konania vychádza z ustanovení § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p., t. j. zo zásady
úspechu v spore, resp. zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu. V prípade zmeny rozsudku tak, že
budú mať žalobcovia v spore plný úspech bude potrebné zmeniť tiež výrok III. rozsudku tak, že žalobcom

bude priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
6.4. Odvolatelia odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil a určil,
že spoluvlastnícky podiel pod poradovým č. D. o veľkosti 1/2 k celku na nehnuteľnosti,
nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na liste vlastníctva č. XXX
Okresného úradu I., katastrálny odbor ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX o výmere

11750 m2, orná pôda, patrí do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom
C.P.č.XXX/XX,T.,zomrelejdňaXX.X.XXXXavovýrokuIII.zmenilažalobcompriznalnároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Odvolatelia si uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Mal za to, že dôvody uvádzané žalobcami v odvolaní nie sú dané,

rozsudok považuje za vecne správny. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné,
preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmenil (§ 388 C.s.p). Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).

9. Dôvodom zamietnutia časti žaloby žalobcov, týkajúcej sa určenia, že do dedičstva po poručiteľke patrí
spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 1 k celku na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa
v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na LV č. XXX Okresného úradu Senec, katastrálny
odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX, vo výmere 11750 m2, druh pozemku

- orná pôda, súdom prvej inštancie bol jeho záver, podľa ktorého žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný v spore vo vzťahu k uvedenej nehnuteľnosti, keďže zo zákona došlo k prechodu vlastníctva
vyššie uvedenej nehnuteľnosti na V. D..

10.1. Vykonaným dokazovaním správne zistil súd prvej inštancie, že predmetná nehnuteľnosť je vedená

na LV č. XXX Okresného úradu I., katastrálny odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné
číslo XXX, vo výmere 11750 m2, druh pozemku - orná pôda, pričom ako vlastník podielu 1 k uvedenej
nehnuteľnosti je v tomto liste vlastníctva uvedený Československý štát - MNV D.. Ako titul nadobudnutia
sú uvedené PKN.VL.C.XXX-XXX/XX K B-2 a HZ FIN.4.26/87-3/88 K B-1 (č. l. 10 spisu). Z tohtovyplýva, že ako vlastník spornej nehnuteľnosti bola zapísaná Československá socialistická republika,
nehnuteľnosť v mene štátu spravoval Miestny národný výbor D.. Nesporné je, ako správne uviedli aj
žalobcovia vo svojom odvolaní, že právnym nástupcom Československej socialistickej republiky, resp.

Českej a Slovenskej federatívnej republiky (najprv zmena názvu ústavným zákonom č. 81/1990 Zb. o
zmene názvu Československej socialistickej republiky a následne ústavným zákonom č. 101/1990 Zb. o
zmene názvu Česko-slovenskej federatívnej republiky) je Slovenská republika (Čl. 1 ústavného zákona
č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) a to dňom 1.1.1993.
10.2. Podľa § 34 ods. 3 veta prvá zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkovéhovlastníctva,pozemkovýchúradoch,pozemkovomfonde aopozemkových
spoločenstvách pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu
ustanovené osobitným predpisom a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené
osobitným predpisom. Osobitným predpisom je zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý v § 17 ods. 1 upravuje, že
nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 spravuje právnická osoba zriadená zákonom

(ďalej len „pozemkový fond“), pričom výnimky uvedené v tomto ustanovení citovaného zákona sa na
prejednávaný prípad nevzťahujú. Podľa § 1 ods. 1 citovaného zákona tento zákon sa vzťahuje na a)
pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske
budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou
súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok
uvedený v § 20.
10.3. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 M Cdo 1/2010, zo dňa 31.1.2011,
„Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým

procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o
ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany navrhovateľa (dopadu na jeho majetkovú sféru)
ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého
právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý
vystihnúťúplnýobsahhmotnýmprávomvymedzenéhovzťahu,čologickypredpokladá,žebudezáväzný

pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť zásadne iba vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj
účastníkmi príslušného súdneho konania, keďže výrok právoplatného rozsudku, ak nejde o
rozsudok o osobnom stave, je záväzný (§ 159 ods. 2 O.s.p.) iba pre účastníkov konania. Z
toho vyplýva, že žaloba o určenie vlastníctva, ktorá smeruje naopak proti subjektu, ktorý v
katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaný nie je, z týchto záverov úspešný argument na preukázanie

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení čerpať nemôže.“ Obdobné závery vyplývajú
aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006, zo dňa
1.3.2012. Závery vyplývajúce z citovaných rozhodnutí sú plne aplikovateľné aj pre žaloby, v ktorých sa
žalobca domáha určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 291/2019, zo dňa 15.12.2020).

10.4. Zo všetkého vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že správne žaloba žalobcov smeruje
proti Slovenskej republike, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ktorý je v predmetnej veci
pasívne vecne legitimovaným subjektom.

11.1. Za nesprávny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nie

je v konaní pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, keďže zo zákona došlo k
prechodu vlastníctva vyššie uvedenej nehnuteľnosti na V. D..
11.2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil správny záver (bod 46. odôvodnenia), podľa
ktoréhootecpôvodnejžalobkyneZ.N.C.J.,nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXX,nadobudolpozemok
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, a to parcelu č. XXX, zapísanú v pozemnoknižnej vložke č.

XXX, v rozlohe 2 kat. jutár 67 štvorcových siah (čo je v prepočte 11750 m2) v obci K. D. (v súčasnosti
D.) v podiele 1/2. Na kúpnopredajnej zmluve je uvedený obchodník C. J. ml. bytom K. (Q.) ako kupujúci,
ktorý nehnuteľnosť kúpil od S. G. ako predávajúcej (č. l. 56 a nasl. spisu). Uznesením Čd. XXXX/XX,
zo dňa X9.4.1937, súd povolil zápisy v pozemkovej knihe, vo vložke č. XXX, kat. úz. obec K. D. na 1
S. G. z role parc. č. XXX, podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 vkladá sa vlastnícke právo

pre ml. C. J., obchodníka z K. v jednej polovici (č. l. 202 spisu). Z platobného
rozkazu vydaného Obecným predstavenstvom K. D. č. 18/1937 bolo pri prevode uvedené C. J. ml. (č. l.
203 a nasl. spisu). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti sa stal
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 C. J. ml. Žalobcovia preukázali, že otca pôvodnej žalobkyneoznačovali ako „mladší“, a to vyplýva z pozemkovej knihy k. ú. D., číslo vl. XXX, Platobného rozkazu
číslo XX D, pr. XXXX. Vlastníctvo uvedenej nehnuteľnosti preto nemohlo prejsť ako odúmrť na štát, po
smrti C. J. v roku 1973 bolo predmetom prejednania dedičstva v konaní D 4293/92 (č. l. 5 spisu) a právna

predchodkyňa žalobcov ako dedička nadobudla do svojho vlastníctva aj spornú nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom tohto odvolacieho konania, na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992.
Ak štát nenadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, potom toto vlastníctvo nemohlo prejsť ani na
obec v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
11.3. Odvolací súd na základe vyššie uvedených úvah dospel v súvislosti s vlastníctvom spornej

nehnuteľnosti k inému záveru ako súd prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že odvolací
súd považoval právnu predchodkyňu žalobcov za vlastníčku spornej nehnuteľnosti, bolo podľa jeho
názoru potrebné žalobe v celom rozsahu vyhovieť, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom rozsahu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.
11.4. Vzhľadom na to, že v dôsledku zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom
rozsahu boli žalobcovia v konaní plne procesne úspešní, bolo potrebné zmeniť aj rozhodnutie súdu

prvej inštancie o trovách konania, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobcom, ktorí majú v konaní
postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 77 C.s.p.) priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 2 C.s.p.).

12. Žalobcovia boli v tomto odvolacom konaní plne procesne úspešní, preto im odvolací súd priznal,

spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.).

13. Keďže súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť vo svojom rozhodnutí aj o trovách predchádzajúceho
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), odvolací súd rozhodol o trovách predchádzajúceho

odvolacieho konania tak, že žalovanému, ktorý bol v ňom úspešný, priznal nárok na náhradu trov
predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).