Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/117/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200702
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200702.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M

a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, prechodný pobyt E. X, F., štátna príslušnosť Líbya, zastúpeného JUDr. Alexandrou
Gharaibehovou, advokátkou so sídlom Kuzmányho 57, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2020/019497-004 zo dňa 02.03.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č.
PPZ-HCP-BA2-2020/019497-004 zo dňa 02.03.2020, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície

Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-12300-07/2019-PPC zo dňa 14.11.2019 a vec v r a c i
a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 06.03.2019 podal žalobca na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice žiadosť

o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania.

2. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice zaslalo Ministerstvu obrany Slovenskej
republiky dňa 19.09.2019 žiadosť o vyjadrenie sa k prechodnému pobytu žalobcu.

3. Dňa 18.10.2019 bol por. G. D. H. z Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava
(ďalej aj „orgán verejnej správy prvého stupňa“), ktorému bola vec postúpená, spísaný úradný záznam

č. PPZ-HCP-BA6-12300-4/2019-PPC-JAN, v ktorom uviedol, že dňa 18.10.2019 bol oboznámený
so skutočnosťou so stupňom utajenia „vyhradené“, uvedenou v č. p. VSA11-V-4-48/2019 zo dňa
09.10.2019, v súvislosti s konaním o obnovenie prechodného pobytu žalobcu, kde Vojenské
spravodajstvo Ministerstva obrany Slovenskej republiky vyjadrilo nesúhlasné stanovisko k udeleniu
prechodného pobytu.

4. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava listom č. PPZ-HCP-BA6-12300-6/2019-

PPC-JANzodňa18.10.2019žalobcovioznámilo,žezistiloskutočnosti,ktorésúdôvodomnazamietnutie
jeho žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 34 ods. 12 s poukazom na § 33 ods. 6 písm. o)
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 404/2011 Z. z.“), t. j. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanoviskopodľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu.
Vzhľadom k tomu, že získané informácie sú utajovaného charakteru, požívajúce ochranu podľa zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“), nie je možné

ich zverejniť. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“)
bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia, pričom mu v zmysle §
27 ods. 1 Správneho poriadku bola určená lehota 5 dní odo dňa doručenia oznámenia. Orgán verejnej
správy prvého stupňa zároveň informoval žalobcu o možnosti oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou
za podmienok stanovených v § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Splnomocnený zástupca žalobcu

prevzal predmetnú výzvu dňa 14.11.2019.

5. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BA6-12300-07/2019-PPCzodňa14.11.2019zamietložiadosťžalobcuoobnovenieprechodnéhopobytu
podľa § 34 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z. z., z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. o) a s poukazom § 33
ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. V odôvodnení orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol,

že získanou informáciou utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „vyhradené“, ktorej pôvodcom
je Vojenské spravodajstvo Ministerstva obrany Slovenskej republiky, mal za preukázané, že žalobca
predstavujevážnuhrozbuprebezpečnosťštátu.Vzhľadomktomu,žezískanáinformáciajeutajovaného
charakteru, požívajúca ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z. z., nie je možné ju zverejniť.

6. Dňa 22.11.2019 bolo Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava doručené vyjadrenie
žalobcu k výzve zo dňa 18.10.2019. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že sa na území Slovenskej republiky
zdržiava od roku 2005, pôsobil tu ako diplomat, následne začal na území Slovenskej republiky
podnikať a bol mu udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky za účelom podnikania od
22.05.2011 do 06.07.2012, od 27.05.2013 do 18.01.2015, od 14.01.2015 do 01.04.2017 (obnovený

prvýkrát) a od 02.01.2017 do 19.03.2019 (obnovený druhýkrát). Za uvedené obdobie nebolo voči
žalobcovi vedené žiadne konanie, z ktorého by vyplývalo pre Slovenskú republiku nejaké bezpečnostné
ohrozenie. Žalobca sa na území Slovenskej republiky počas svojho pobytu nedopustil ani žiadneho
iného protiprávneho konania a plnil si riadne všetky povinnosti, ktoré mu právny poriadok Slovenskej
republiky ukladá. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vo výzve žalobca požiadal, aby orgán verejnej

správy prvého stupňa doplnil dokazovanie osobným výsluchom žalobcu, ktorý sa chce k podkladom
osobne vyjadriť pred rozhodnutím vo veci. Zároveň žalobca uviedol, že chce využiť možnosť oboznámiť
s utajovanou skutočnosťou za podmienok podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. prostredníctvom
svojho právneho zástupcu.

7. Dňa 30.12.2019 bola Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava doručená žiadosť
žalobcu o oznámenie špecifikácie utajovanej skutočnosti z dôvodu potreby na udelenie súhlasu na
jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou. Dňa 18.01.2020 zaslal orgán verejnej správy
prvého stupňa odpoveď na uvedenú žiadosť žalobcu, v ktorej uviedol, že vzhľadom k tomu, že získané
informácie sú utajovaného charakteru, požívajúce ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z. z., nie je možné

ich zverejniť.
8. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2020/019497-004 zo dňa 02.03.2020 podľa § 59 ods.
2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-12300-07/2019-PPC zo dňa 14.11.2019 potvrdil.

II.
Žaloba

9. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.05.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.05.2020,
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2020/019497-004 zo dňa

02.03.2020, ako aj rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-
BA6-12300-07/2019-PPC zo dňa 14.11.2019, ich zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), e)
a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci orgánu verejnej
správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

10. V dôvodoch uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa mu neumožnil využiť jeho práva
a rozhodol vo veci bez toho, aby sa žalobca mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia a navrhnúť
doplnenie dokazovania. Rozhodnutie vo veci bolo vydané dňa 14.11.2019, t. j. v deň, keď žalobca ešte
len prevzal výzvu na vyjadrenie. Orgán verejnej správy prvého stupňa nevykonal žalobcom navrhnutédôkazy a neumožnil žalobcovi vo veci vypovedať. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa ani k informácií
utajovaného charakteru.

11. Žalovaný podľa žalobcu nesprávne posúdil mieru ohrozenia bezpečnosti štátu a nezohľadnil dĺžku
pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 54 ods. 3
a § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. a uviedol, že sa na území Slovenskej republiky
zdržiaval 12 rokov a má tu vytvorené väzby týkajúce sa rodiny, podnikania a nehnuteľného majetku.
Je ženatý, má 6 detí a plne zabezpečuje rodinu po všetkých stránkach. Manželka žalobcu má udelený

dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, štyri maloleté deti majú udelený prechodný pobyt na
území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny a dve plnoleté deti majú udelený prechodný pobyt
na území Slovenskej republiky za účelom podnikania, podieľajú sa na podnikaní spolu so žalobcom
v spoločnosti INTERNATIONAL COMPANY FOR CONSTRUCTION, IMPORT AND EXPORT s.r.o.

12. Žalobca má za to, že rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa ako aj rozhodnutím

žalovaného boli porušené jeho práva. Napriek tomu, že orgán verejnej správy prvého stupňa vo výzve na
vyjadrenie zo dňa 18.10.2019 dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu
ich zistenia, ako aj navrhnúť ich doplnenie a zároveň informoval žalobcu o možnosti oboznámiť sa
s utajovanou skutočnosťou za podmienok podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., toto reálne
žalobcovi umožnené nebolo. Konanie orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo iba formálnym aktom,

pretože o žiadosti žalobcu rozhodol dňa 14.11.2019, t. j. v rovnaký deň ako žalobca prevzal výzvu na
vyjadrenie. Orgán verejnej správy prvého stupňa tak podľa žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav
veci.

III.

Vyjadrenie žalovaného

13. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.08.2020 zhrnul priebeh administratívneho konania a uviedol, že
dôvodom vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu bola
utajovaná skutočnosť z Vojenského spravodajstva k osobe žalobcu.

14.Ďalejuviedol,žesplnomocnenýzástupcažalobcupožiadalvodvolaníostanovenietermínu,vktorom
možno nahliadnuť do utajenej zložky spisu, aby sa mohol oboznámiť s objektivitou tvrdení orgánu
verejnej správy prvého stupňa. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že v takomto prípade je potrebné
postupovať podľa § 35 zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého oprávnenou osobou oboznamovať
sa s utajovanými skutočnosťami je na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná

skutočnosť patrí, len advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce. Žalobca
teda nie je oprávnený nahliadať do spisu, ktorého súčasťou je utajená skutočnosť. V tejto súvislosti
poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2010 zo dňa
13.07.2010. Navyše pôvodcom utajovanej informácie je Vojenské spravodajstvo Ministerstva obrany
Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu nie je v kompetencií žalovaného dávať súhlas na oboznámenie

sa s utajovanými informáciami podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.

15. K námietke žalobcu, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaný uviedol,
že nakoľko zákonná lehota na vydanie rozhodnutia bola do 17.11.2019, dňa 14.11.2019 vydal orgán
verejnej správy prvého stupňa rozhodnutie aj napriek tomu, že nemal k dispozícií vyjadrenie žalobcu.

Zároveň uviedol, že nakoľko konanie pred orgánom verejnej správy prvého a druhého stupňa tvorí
jeden celok, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že v odvolacom konaní sa uplatňuje tzv. apelačný princíp,
môže žalobca uvádzať nové skutočnosti a dôkazy počas celého konania a aj priamo v odvolaní.
Žalovaný na ich základe môže konanie buď doplniť alebo zistené nedostatky odstrániť. Žalovaný sa
zaoberal dotknutým vyjadrením žalobcu a dospel k záveru, že žalobca v ňom neuviedol také skutočnosti,

ktoré by mohli ovplyvniť alebo zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa. Žalobca mal
navyše možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam svojho doterajšieho pobytu na území Slovenskej republiky
prostredníctvom svojho zástupcu v konaní o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území
Slovenskej republiky.

16. K námietke žalobcu, že mu nebolo umožnené osobne sa vyjadriť v konaní, žalovaný uviedol, že
žalobca mohol svoje vyjadrenie doručiť prostredníctvom splnomocneného zástupcu. Podľa žalovaného
nebola osobná prítomnosť žalobcu za účelom vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia v konaní nutná.Zároveň žalobca vycestoval so svojou rodinou zo Slovenskej republiky a zastupiteľský úrad mu zamietol
žiadosť o vydanie víz a teda žalobca ani nemal možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky.

17. Žalovaný ďalej poukázal na to, že orgán verejnej správy prvého stupňa sa zaoberal aj zásahom
do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantovaného čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) a dospel k záveru, že do tohto práva môže podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru zasiahnuť v záujme
demokratickej spoločnosti, národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv,
majetku a slobôd iných. Z tohto dôvodu považoval žalovaný takýto zásah za oprávnený a v medziach
zákona č. 404/2011 Z. z. Žalovaný rozborom subjektívnych okolností na strane žalobcu a jeho ukrátenia
na práve súkromnom (najmä práva na podnikanie) konštatoval, že žalobca má síce na jednej strane
právo na podnikanie, avšak podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky môže byť v prípade
cudzincov zákonom ustanovená odchylná úprava tohto práva. Takýmto zákonom je aj zákon č. 404/2011

Z. z. Podľa žalovaného bolo dôvodné uprednostniť verejný záujem Slovenskej republiky na regulovaní
počtu štátnych príslušníkov tretích krajín pred záujmom žalobcu na uplatňovanie práva na podnikanie.
V tejto súvislosti žalovaný dodal, že žalobca v konaní síce predložil všetky doklady potrebné podľa
zákona č. 404/2011 Z. z., avšak uvedené nie je jedinou podmienkou pre obnovenie prechodného
pobytu. Žalovaný taktiež poukázal na § 33 ods. 6 písm. o) zákona č. 404/2011 Z. z. a uviedol, že

nakoľko ide o ustanovenie kogentné, pokiaľ policajný útvar zistí, že sú naplnené dôvody na zamietnutie
žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, nemá inú možnosť, iba žiadosť zamietnuť. Podľa žalovaného
splnomocnenýzástupcažalobcuanivodvolaníneuviedoltakéskutočnosti,ktorébyodôvodňovalizmenu
alebo zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.

18. Žalovaný dodal, že Vojenské spravodajstvo Ministerstva obrany Slovenskej republiky je
kompetentným orgánom na vydanie stanoviska podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. Žalovaný
preto nevidí dôvod na spochybnenie takéhoto stanoviska aj napriek tvrdeniam žalobcu, že sa počas
svojho pobytu na území Slovenskej republiky nedopustil žiadneho konania ohrozujúceho bezpečnosť
štátu.

19. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

IV.
Replika žalobcu, duplika žalovaného

20. Žalobca v replike zo dňa 22.09.2020 zotrval na námietkach uvedených v žalobe. Uviedol, že plynutie
lehoty na vydanie rozhodnutia nemôže byť dôvodom na postup, ktorým orgán verejnej správy odníme
účastníkovi konania jeho práva, ktoré mu vyplývajú zo zákona. Poukázal na vyjadrenie Ministerstva
obrany Slovenskej republiky – Vojenské spravodajstvo, z ktorého vyplýva, že k žiadosti o udelenie

prechodného poskytuje iba súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko bez odôvodnenia, spresnenia.
Vzhľadom k tomu, že povaha dôvodov, na základe ktorých bolo vydané nesúhlasné stanovisko, môže
byť rôzna, žalobca nemal možnosť reálnej obrany, iba takej, že sa mohol osobne obhájiť. Toto právo mu
však bolo odňaté. Právo na oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, ktoré uvádzal orgán verejnej
správy prvého stupňa vo svojej výzve, je v konečnom dôsledku podľa žalobcu nemožné uplatniť a aj

preto považuje žalobca konanie orgánov verejnej správy voči nemu za zmätočné.

21. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.

Konanie na správnom súde

22. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej

agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkovschválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 3S správneho súdu
a vedená pod sp. zn. BA-6S/117/2020.

VI.
Relevantné právne predpisy

23. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie

je dotknuté.

24. Podľa § 131 prvá veta SSP správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

25. Podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku
2 rovní.

26. Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

27. Podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie prechodného pobytu prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko,
hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka

tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia.

28. Podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného
pobytu.

29. Podľa § 34 ods. 12 veta pred bodkočiarkou zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť
o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6.

30. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta zákona č. 404/2011 Z. z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom

predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom
konaní.

31. Podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho

ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri
nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od
doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku
podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.

32.Podľa§35ods.3prvávetazákonač.215/2004Z.z.zaoprávnenúosobusapovažujeajosoba,ktorá
sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná
skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie,
a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o
mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich

porušenia.

33. Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne
písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu
jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.

34. Podľa 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.35. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

36. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

38. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

39. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a

zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

40. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

41. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

42. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa § 10, § 13 ods.
1 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, vrátane
administratívneho spisu orgánu verejnej správy prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako
aj priebeh administratívneho konania, predchádzajúceho ich vydaniu, a viazaný rozsahom a dôvodmi
správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na

pojednávaní dňa 23.01.2025.

43. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2020/019497-004
zo dňa 02.03.2020, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu
a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-

BA6-12300-07/2019-PPC zo dňa 14.11.2019, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o obnovenie
prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 34 ods. 12 zákona č.
404/2011 Z. z., z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. o) a s poukazom § 33 ods. 1 písm. a) zákona č.
404/2011 Z. z.

44. Zásadným bolo posúdenie otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov verejnej správy
oboch stupňov, rozhodujúcich v režime podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o zamietnutí žiadosti žalobcu
o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, a to na
podkladenesúhlasnéhostanoviskaVojenskéhospravodajstvaMinisterstvaobranySlovenskejrepubliky,
vyžiadaného postupom podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. Na základe informácií utajovaného

charakteru, so stupňom utajenia „vyhradené“, dospeli orgány verejnej správy oboch stupňov k záveru,
že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok. V tomto smere bolo
úlohou správneho súdu posúdiť zákonnosť postupu orgánov verejnej správy, ktoré v odôvodnení svojich
rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bez bližšejšpecifikácie dôvodov, s odkazom na režim ich utajenia v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z., v dôsledku
čohonebolžalobcaoboznámenýsdôvodmi,nazákladektorýchdospeliorgányverejnejsprávykzáveru,
že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok, a ktoré dôvody tvoria

základ ich rozhodnutia.

45. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn.
PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o/ a § 48 ods. 2 písm. h/
zákona č. 404/2011 Z. z. nie sú v súlade s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky. Uvedený nález mal zásadný dopad aj na tu prejednávanú vec, keďže Ústavný súd
Slovenskej republiky vyslovil nesúlad § 33 ods. 6 písm. o/ zákona č. 404/2011 Z. z. s vyššie uvedenými
ústavnými článkami, pričom § 33 ods. 6 písm. o/ zákona č. 404/2011 Z. z. upravoval, že policajný
útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje
nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-
HCP-BA6-12300-07/2019-PPC zo dňa 14.11.2019 zamietol žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného

pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 34 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z. z.
práve z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. o) a s poukazom § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.

46. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13.12.2023 konštatoval:
„55. Informácie, na základe ktorých Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo

vykonávajú bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú
nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou spravodajskou činnosťou Slovenskej informačnej
služby, resp. Vojenského spravodajstva alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej spolupráce. V
mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú aj utajovanými spôsobmi a prostriedkami, v dôsledku
čoho predstavujú získané informácie, ako aj samotný spôsob ich získania, utajovanú skutočnosť,

na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú osobitné právne režimy ustanovené vnútroštátnym právom.
Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia spravodajských služieb k bezpečnostnej spoľahlivosti dotknutej
osoby utajovanou skutočnosťou označenou príslušným stupňom utajenia. Sprístupnením utajovaných
skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou
osobouazároveňajkodhaleniupoužívanýchforiem,metódaprostriedkovvyšetrovania(PL.ÚS8/2016,

bod 111).

58. Ako už bolo uvedené, legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská informačná
služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte
cudzincov, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky.

Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V
konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu
medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie
spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie
informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že rovnováha

verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého
základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96). Zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu,
ktorá dosiahne správnu proporciu medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami
fyzických osôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, ktorý reprezentuje verejný
záujem.

59. V tomto prípade sú účelom ochrany bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, ktoré majú tak
materiálny, ako aj procesný charakter. Preto je legitímne a vo verejnom záujme chrániť utajované
skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by mohol ohroziť životné záujmy nielen
Slovenskej republiky, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú mimo procesu takého utajovania. Na
druhej strane sa však musí zabrániť neprimerane voľnej, ba až svojvoľnej úprave ochrany utajovaných

skutočností vo vzťahu k posudzovaným žiadateľom o pobyt. Vyvažovanie limitov ochrany základných
práv a slobôd preverovaného žiadateľa a verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnostných, a teda
existenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen interný, ale aj externý, zahraničný rozmer, si vyžaduje
taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv a slobôd. Možno akceptovať
názor, že tento štandard nemusí vyjadrovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré

nesúvisia s účelom takého zákona, akým je zákon o ochrane utajovaných skutočností, avšak nemožno
akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie ochrany základných práv a slobôd
preverovaných osôb (mutatis mutandis PL. ÚS 15/03).63. Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od
osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách, keď
je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Ak sa teda

cudzinec žiadajúci o udelenie trvalého pobytu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby
vydali nesúhlasné stanovisko, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania,
tak ako to v stanovisku naznačuje vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom
negatívnom stanovisku podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov sa žiadateľovi o udelenie trvalého
pobytu odopiera možnosť vyjadrenia sa k rozhodujúcej skutočnosti, ktorá priamo spôsobuje zamietnutie

jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu.
64. Zmyslom a účelom súdnej kontroly rozhodovania na základe utajovaných skutočností je
predovšetkým zabezpečiť, aby pre rozhodovanie boli použité iba informácie skutočné a vierohodné,
nie vyfabulované. Tieto informácie musia poskytnúť dostatočne presný a spoľahlivý skutkový základ
pre právne posúdenie veci. Preto správy spravodajských služieb nemôžu byť iba vyjadrením názoru
ich spracovateľa bez potrebného skutkového základu zachyteného v podkladoch rozhodnutia a súdom

overiteľného (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 10 Azs 270/2021 zo 4. 11.
2021, bod 7; sp. zn. 10 Azs 438/2021-47 zo 7. 2. 2022, bod 30).
65. Ako naznačila národná rada i vláda, správne súdy v takýchto veciach majú „suplovať obhajobu“ a
musia tak namiesto nej overiť vierohodnosť a presvedčivosť skutkových zistení. Avšak napriek tomu
nemožno pripustiť, aby pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii si nie je možné vytvoriť

úsudok, bolo svojvoľne a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané s osudmi ľudí (rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 259/2019-28 z 12. 3. 2020, bod 22). Právo
na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže
nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou
dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac aj rozsudok Súdneho dvora z 22. 9. 2022 vo

veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, C-159/21).
66. Ústavný súd už v náleze č. k. PL. ÚS 8/2016-131 z 12. decembra 2018, ktorým vyslovil nesúlad §
120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov [ktorý umožňoval policajnému útvaru pri rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti cudzinca o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), resp. o zrušení jeho pobytu
podľa § 50 ods. 1 písm. a), teda v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej

krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, uviesť v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť,
že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky] s ústavou, výslovne konštatoval, že príslušný
orgán (policajný útvar) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu
dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany
verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto

rozhodnutí (bod 122).
67. Menej invazívnu alternatívu k úplnému nesprístupneniu dôvodov, pre ktoré vydala Slovenská
informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo predmetné negatívne stanovisko, by mohla
predstavovať možnosť oboznámiť sa s jeho odôvodnením aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu.
Oboznámenie sa aspoň s podstatou dôvodov, na základe ktorých štát vykonal voči cudzincovi určité

opatrenie, predpokladá judikatúra Súdneho dvora (rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora vo veci
ZZ proti Secretary of State for the Home Department zo 4. 6. 2013, C-300/11, bod 66, 68), ako
aj Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej, aj keď cudzincovi môže byť obmedzený
prístup k utajovaným dokumentom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič; správne
orgány musia informovať cudzinca aspoň o podstate vznesených obvinení (rozsudok Veľkého senátu

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci D. a D. v. Rumunsko z 15. 10. 2020 o sťažnosti č. 80982/12,
bod 151). V situácii, keď nepochybne nie je možné oboznamovať cudzinca žiadajúceho o trvalý pobyt
so všetkými skutočnosťami a dôkazmi vyplývajúcimi zo stanoviska bezpečnostných služieb, nevyhnutne
potrebným rozsahom možno rozumieť práve oznámenie aspoň „podstaty dôvodov“ vyplývajúcich zo
stanoviska bezpečnostných služieb, pretože inak sa účastník konania nemá šancu efektívne brániť proti

rozhodnutiu – štátne orgány ho nútia „k streľbe na terč so zaviazanými očami“ (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp. zn. 10 Azs 438/2021-47 zo 7. februára 2022, bod 25; príklady
miery konkrétnosti opisu obsahu utajovaných skutočností v bode 28). Takáto možnosť oboznámenia
sa aspoň s podstatou dôvodov v stanovisku bezpečnostných služieb by mala zahŕňať ako dotknutého
žiadateľa, tak aj správny orgán (policajný útvar), ktorý o udelení trvalého pobytu rozhoduje, avšak za

súčasne vytvoreného predpokladu posudzovať obsah stanoviska zo strany policajného útvaru, teda bez
striktnej viazanosti jeho negatívnym záverom.
68. Oboznámenie žiadateľa o udelenie trvalého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska
spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby alebo Vojenskéhospravodajstva vyslovený nesúhlas s udelením trvalého pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je
pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom
súdnictve totiž predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane,

ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej
osoby. Táto efektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť
svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že
dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov
jeho rozhodnutia, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na

súd. Príslušný súd môže zabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov
tejto osoby len vtedy, keď predmetom jeho kontroly (prieskumu) bude zákonnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný
postup pri napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe
(mutatis mutandis PL. ÚS 15/03).
69. V sp. zn. PL. ÚS 8/2016 (bod 124) sa v tomto smere konštatovalo, že ak sa dotknutá osoba

„nedozvieanipodstatudôvodovtýkajúcichsaverejnejbezpečnosti,ktorétvoriazákladtýchtorozhodnutí,
ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace
základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom
chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej
svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru“.
70. Pre zachovanie ústavnej súladnosti by sa relevantné skutočnosti mali v nevyhnutnom rozsahu
sprístupniť aj žiadateľovi prostredníctvom predmetného stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp.
Vojenského spravodajstva, t. j. aspoň s podstatou dôvodov týkajúcej sa verejnej bezpečnosti, ktoré

tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, a to spôsobom, pri ktorom sa zohľadní
nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií (porovnaj s PL. ÚS 8/2016,
bod 112). Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré viedli k
negatívnemu stanovisku spravodajských služieb týkajúceho sa ohrozenia záujmov Slovenskej republiky.
Takéto opatrenie by zabezpečilo ochranu časti utajovaných skutočností a súčasne by sa tým splnil

nevyhnutný rámec uplatňovania ústavou garantovaných práv. To by umožnilo dotknutým osobám brániť
svoje záujmy za podstatne lepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava.
71. Pri načrtnutom postupe oboznamovania sa so skutočnosťami nevyhnutnými pre garanciu ústavného
čl. 46 ods. 1 a 2, samozrejme, nie je možné úplne vylúčiť, že sa za určitých okolností skutočne
ohrozí alebo aspoň zníži úroveň bezpečnosti Slovenskej republiky. Obmedzenie základného práva však

nemôžesledovaťmaximalizáciujednejústavnejhodnotynaúplnýúkorinejrelevantnejústavnejhodnoty.
Inými slovami, zákonné obmedzenie nemôže zbaviť ústavné právo jeho esenciálneho významu, čoho
vyjadrením je prvá veta čl. 13 ods. 4 ústavy. Napádané ustanovenia zákona o pobyte cudzincov však
výhrade národnej bezpečnosti bez adekvátnych procesných záruk poskytujú neobmedzenú možnosť
popierania základných práv, ktoré sú referenčnými normami tohto návrhu na začatie konania. Princíp

ochrany národnej bezpečnosti je v tomto prípade zásadne nadradený nad princíp ochrany základných
práv jednotlivca. Bezpečnosť štátu, ktorú zabezpečujú predovšetkým zložky výkonnej moci, nesmie
vytvárať neprekonateľnú prekážku pri uplatňovaní práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Za takýchto okolností by ani následný súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu
nemuselzabezpečiťmateriálny,alelenformálnypredpokladochranytohtopráva.Jedendôležitýústavný

záujem v demokratickom a právnom štáte totiž nemôže byť podústavným predpisom nadriadený inému
ústavnému záujmu. Konflikty ústavných princípov sa neriešia hierarchicky, ale sú príkazmi k optimalizácii
(ALEXY, I. E., constitutional review, and representation. In: International Journal of Constitutional Law.
2005, roč. 3, č. 4, s. 572 – 581). Absolútna ochrana jedného ústavného záujmu (bezpečnosť štátu),
ktorou sa poprie iný ústavne relevantný záujem (právo na spravodlivý súdny proces), je v demokratickom

a právnom štáte neprípustná. Práve ochrana bezpečnosti štátu však bola v rôznych historických
okamihoch, v rôznych štátoch, rôznymi spôsobmi zneužívaná práve na popieranie základných práv
a slobôd jednotlivcov. B. J. E. nie sú ľudské práva akousi arénou skazy národa, ktoré nemôžu
odôvodňovať podrývanie národnej bezpečnosti v každom prípade a za každých okolností. Na druhej
strane je však potrebné brať do úvahy hodnoty a princípy, ktoré sa týkajú ľudskej dôstojnosti a slobody.

Národná bezpečnosť nemôže odôvodňovať podkopávanie ľudských práv v každom prípade a za
každých okolností. Národná bezpečnosť nezaručuje neobmedzené oprávnenie poškodzovať jednotlivca
(BARAK, A. Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016. s. 388).“47. Správny súd poukazuje na to, že rozhodovanie vo veciach prechodného pobytu, trvalého pobytu
a tiež dlhodobého pobytu, je konaním, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach adresátov verejnej správy (štátnych príslušníkov tretej krajiny) rozhoduje orgán verejnej

správy. Ide o konanie, ktoré zahŕňa vecný rozsah pôsobnosti Správneho poriadku vymedzený v § 1 ods.
1 (v spojení s § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.). Za takého právneho stavu, v rámci ktorého štát,
zastúpený príslušným orgánom verejnej správy, zasahuje do sféry právneho postavenia fyzickej osoby,
nie je možné v zásade pripustiť myšlienku, že by adresát verejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho
práva a povinnosti, nemal možnosť sa oboznámiť s dôvodmi, ktoré k rozhodnutiu viedli. Aby k takejto

situácii nemohlo dôjsť, samotný Správny poriadok upravuje niekoľko procesných záruk, počnúc zásadou
vyplývajúcouz§3ods.2,podľaktorejsúsprávneorgánypovinnépostupovaťvkonanívúzkejsúčinnosti
s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä
sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, a tiež zásadou, podľa ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku).
Už z týchto ustanovení možno vyčítať ich základný zmysel, aby účastník konania mohol z konkrétneho

rozhodnutia vydaného v jeho veci zistiť, prečo, respektíve na základe akých dôvodov orgán verejnej
správy dospel k určitému záveru. Zároveň tieto zásady sú premietnuté do ďalších ustanovení Správneho
poriadku, pričom aj s ohľadom na tu prejednávanú vec možno zmieniť inštitút nazerania do spisov (§
23), povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1), právo účastníka konania navrhovať dôkazy a ich

doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke (§ 33 ods.
1), povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia
mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods.
2). Nemenej dôležitý význam má tiež § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého musí byť rozhodnutie v
súladesozákonmiaostatnýmiprávnymipredpismi,musíhovydaťorgánnatopríslušný,musívychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti a rovnako § 47 ods. 3
Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

48. Tieto základné zásady správneho konania sú premietnutím čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky. Právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ako súčasť práva na spravodlivý
proces, je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady
ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Podstatou

zásady kontradiktórnosti je primárne požiadavka umožňujúca stranám sporu, aby sa oboznámili a mali
možnosť podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené buď protistranou alebo vykonané
ziniciatívyorgánu,predktorýmsavediekonanie(rozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávavoveci
Brandstetter proti Rakúsku zo dňa 28.08.1991, Barbera, Messegué a Jabardo proti Španielsku zo dňa
06.12.1988, Vermeulen proti Belgicku zo dňa 20.02.1996). Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku

zo dňa 18.02.1997 vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku uviedol, že pri posudzovaní dodržania
spravodlivého konania nie je dôležitý význam dôkazu pre rozhodnutie príslušného orgánu, ale samotná
skutočnosť, či sa mohla k nemu protistrana vyjadriť. Nie je teda dôležitý obsah vyjadrenia dokumentu
alebo iného dôkazného prostriedku, ale forma dokumentujúca, či bol s týmito dôkazmi účastník konania
oboznámený, a či tak mal možnosť sa k nim aj vyjadriť (pozri tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Werz proti Švajčiarsku zo dňa 17.12.2009, prípadne rozhodnutie D. a ostatní proti
Českej republike zo dňa 21.06.2005).

49. Ako už uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v dotknutom náleze, právo na kontradiktórne
konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu.

Jeho dôležitosť je však umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník
konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Uvedené platí aj v prípade, pokiaľ podklad
tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. V predmetnej veci zásadný a v podstate
aj jediný podklad pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného
pobytu predstavovalo nesúhlasné stanovisko Vojenského spravodajstva Ministerstva obrany Slovenskej

republiky, vydané na základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „vyhradené“, na
ktoré sa vzťahuje režim zákona č. 215/2004 Z. z. Uvedené stanovisko si orgán verejnej správy prvého
stupňa vyžiadal postupujúc podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. Orgány verejnej správy oboch
stupňov na základe uvedeného dospeli k záveru, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosťštátu a verejný poriadok a nakoľko sa na uvedené informácie utajovaného charakteru vzťahuje režim
zákona č. 215/2004 Z. z., z tohto dôvodu neboli súčasťou administratívneho spisu a nebolo možné ich
zverejniť.

50. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom
rozsudku sp. zn. 6Sak/4/2023 zo dňa 30.07.2024 uviedol, že:
„38. ...Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít
vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu používaných foriem, metód

a prostriedkov vyšetrovania. Za tohto stavu potom nemusí vždy (a niekedy ani nemôže) do úvahy
prichádzať úplné a presné oboznámenie účastníka konania s týmito podkladmi, čo možno rozumne
odôvodniť ochranou záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti, zvlášť, ak by sprístupnenie takýchto
informácií mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť štátu, prípadne v tomto spojení národnú
bezpečnosť iného (členského) štátu, alebo mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo
odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami

v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne
im k plneniu týchto úloh zabrániť. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka, aby príslušné orgány v
kontexte na ochranu utajovaných skutočností zvolili také postupy a realizovali také úkony, ktorých
preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ mohol dosiahnuť bez ohrozenia
bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (zásada minimalizácie informácií,

zásada dôvernosti informácií).
39. Nadväzne na uvedené možno poukázať aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa
ktorej zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v už spomínanom
článku 47 Charty základných práv Európskej únie, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo
oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho

rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo si vyžaduje, aby dotknutá osoba mala
možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci
o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu. Právo na obhajobu nie je absolútnym právom a právo na
prístup k spisu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, môže byť tiež obmedzené na základe
vyváženia práva dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených

na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy
týkajú národnej bezpečnosti. V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že
určité informácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť, najmä vzhľadom na dôvody súvisiace
s národnou bezpečnosťou, avšak je potrebné odmietnuť, aby sa právo na obhajobu obmedzilo na
nulu, a to bez ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti. Toto obmedzenie spočívajúce v nesprístupnení

všetkých informácií tvoriacich záväzný podklad pre ďalší postup správneho orgánu však nesmie viesť
k tomu, že právo dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho
obsahu bude zbavené aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto
článku, najmä tým, že táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s
podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“ / nem. „der wesentliche Inhalt“), na ktorých je

založené rozhodnutie prijaté voči tejto osobe. Hoci právo Únie umožňuje členským štátom, najmä ak
si to vyžaduje národná bezpečnosť, neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu,
nemožno túto skutočnosť bez porušenia zásady efektivity, práva na riadnu správu vecí verejných a
práva na účinný prostriedok nápravy vykladať v tom zmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť
túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona, ani jej právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade

potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne
sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností uvedených v tomto spise. V tejto súvislosti už
Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v prípade, keď je sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené
z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby
na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k

týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely
správneho konania alebo súdneho konania (pozri rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 04.
júna 2013, C-300/11 vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, z 22. septembra
2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, alebo pomerne aktuálny
rozsudok v spojený veciach z 25. apríla 2024, C-420/22 a C-528/22 vo veci NW a PQ proti Országos

Idegenrendészeti Főigazgatósag). Možno tiež doplniť, že právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené
iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise
dotknutouosobou,aksanemôžeoboznámiťanispodstatoudôvodov,naktorýchsarozhodnutiezakladá(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos
Idegenrendészeti Főigazgatósag).
40. Oboznámenie žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska

spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby vyslovený nesúhlas
s udelením dlhodobého pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť
sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen
formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude
znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od

mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších
možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť
vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so
znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Príslušný súd
môže zabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov tejto osoby len
vtedy, keď predmetom jeho kontroly (prieskumu) bude zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup pri
napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe (analogicky
pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 8/2016, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, prípadne mutatis
mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. februára 2004, sp. zn. PL. ÚS 15/03).“

51.Nazákladevyššieuvedenéhomožnouzavrieť,žepokiaľorgányverejnejsprávyrozhodliozamietnutí
žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu s odkazom na nesúhlasné stanovisko Vojenského
spravodajstva, vychádzajúceho z informácií, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona č.
215/2004 Z. z., a žalobcu primeraným spôsobom (pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter

týchto informácií) neupovedomili aspoň o podstate dôvodov, pre ktoré bol v tomto stanovisku vyslovený
nesúhlas k udeleniu prechodného pobytu, ktorá skutočnosť by mu následne umožnila efektívne využiť
Ústavou Slovenskej republiky a tiež medzinárodnými aktami (primárne v tomto kontexte Chartou
základných práv Európskej únie) garantované právo na spravodlivý proces (kontradiktórnosť, rovnosť
účastníkov, právo na obhajobu, prístup k spisu), zaťažili konanie vadou, majúcou vplyv na zákonnosť

rozhodnutia vydaného v právnom režime zákona č. 404/2011 Z. z.

52. Z priebehu konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa je zjavné, že právo na vyjadrenie sa
k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi poskytnuté len formálne, bez reálnej možnosti využiť procesné
práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých

naplnenie je týmto ustanovením sledované. Orgán verejnej správy prvého stupňa opomenul aplikovať
zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho mandukčnou
povinnosťou, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán
povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Vzhľadom k tomu, že žalovaný

vodvolacomkonaníneodstránilvadykonaniazabezpečenímsprístupneniaaspoňpodstatnýchdôvodov,
ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom bolo Vojenské spravodajstvo,
spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter týchto informácií, možno konštatovať,
že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa,
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo

nedostačujúce na riadne posúdenie veci a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej.

53. S prihliadnutím na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa

13.12.2023 bolo potrebné, aby orgány verejnej správy primeraným spôsobom, pri ktorom sa zohľadní
nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií, oboznámili žalobcu aspoň s
podstatou dôvodov, pre ktoré bol v stanovisku Vojenského spravodajstva vyslovený nesúhlas k udeleniu
prechodného pobytu, a to za účelom zachovania práva na spravodlivý proces a aby sa žalobca mohol
v konaní účinne brániť.

54. Správny súd dodáva, že súdny prieskum zákonnosti žalobcom napadnutých administratívnych
rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu. Účelom správneho súdnictva nie je
odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovaťpodklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci, namiesto príslušného orgánu verejnej správy.
Za daných okolností, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov,
spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na

spravodlivékonaniepredorgánomverejnejsprávy,správnysúdnevzhliadolpotrebudoplniťdokazovanie
obsahom spisov obsahujúcich utajované skutočnosti. Nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu
zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby
odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť
sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za orgány verejnej správy administratívne konanie

a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to je úlohou orgánov verejnej správy konajúcich o
žiadosti žalobcu.

55. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj
rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP a vec
podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom tento je

v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§ 191
ods. 6 SSP).

56. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal
úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania,

o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa
§ 175 ods. 2 SSP.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na
Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.