Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 3S/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200008
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200008.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M

a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: Podtatranská
hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpeného KVASŇOVSKÝ
& PARTNERS|ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava,
IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102476339/2019 zo dňa
30.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP z a m i e t a.

II. Správny súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu kontrolu dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec až jún a september 2014, z ktorej
vyhotovil protokol č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017.

2. Na základe vykonanej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č.
100876323/2019 zo dňa 12.04.2019 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 56.000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014. Správca dane

žalobcovi neuznal uplatnené právo na odpočítanie dane z obchodov so spoločnosťou B-spol., s.r.o. za
dodanie tovaru – kuracie stehná a krídla.

3. Správca dane zistil, že spoločnosť B-spol., s.r.o. je nekontaktná a nesídli na deklarovanej adrese. Z
verejne dostupných zdrojov a interných databáz vyplynulo, že poslednú účtovnú závierku podala za rok
2013, v roku 2013 nevykazovala žiadne obraty a nemala majetok. Od januára 2014 do septembra 2014
uvádzala v daňových priznaniach dodania tovarov a služieb podľa § 8 a § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o

dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ ) a v každom mesiaci mala nízku daňovú povinnosť.
Za október 2014 podala negatívne daňové priznanie. Od novembra 2014 spoločnosť nepodala daňové
priznania k DPH a za rok 2014 nepodala ani daňové priznanie k dani z príjmu.4. Správca dane vypočul konateľa dodávateľskej spoločnosti v spornom období, pána A. B..
Tento nevedel predložiť žiadne dokumenty týkajúce sa spoločnosti B-spol., s.r.o., nedisponoval ani
dokumentáciou o odovzdaní týchto dokumentov. Uviedol, že pre odberateľov vystavoval a podpisoval

faktúry, nepamätal si však (s ohľadom na veľké množstvo), akým spôsobom ich vyhotovoval. Tovar mal
nakupovať od subjektov ARGUS Plus, spol. s r.o. a REVITAL Trade, spol. s r.o. Objednávky boli riešené
telefonicky alebo osobne s pánom C. a s pánom D. E.. Za žalobcu komunikoval s pánom F.. Spoločnosť
B-spol., s.r.o. nemala vlastný majetok ani zamestnancov, hradila však prepravu tovaru, ktorú fakturovala
žalobcovi.

5. K osobe pána A. B. správca dane uviedol, že tento vystupoval neskôr aj ako konateľ spoločností
Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., ktoré boli zapojené do obchodovania so žalobcom v iných
zdaňovacích obdobiach roku 2014 a 2015. Predmetné spoločnosti nemali žiadny majetok a ani
zamestnancov, k zmenám spoločností v obchodnom reťazci dochádzalo spravidla v období od 3 do 7
mesiacov. Po ukončení obchodných vzťahov sa stali spoločníkmi predmetných spoločností obdobné

americké spoločnosti.

6. Správca dane zistil deklarovaných dodávateľov spoločnosti B-spol., s.r.o. v kontrolovaných
zdańovacích obdobiach, a to spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o., REVITAL Trade
spol. s r.o. a ARS, s.r.o. (v zdaňovacom období september 2014 spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. a ARS,

s.r.o.).SprávcadanevprvostupňovomrozhodnutíuviedolajskutočnostitýkajúcesaspoločnostíARGUS
Plus, spol. s r.o. a REVITAL Trade spol. s r.o. pre poskytnutie obrazu o spôsobe obchodovania žalobcu
v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach.

7. Spoločnosť FeMa Trade, s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov a ani materiálne a technické

zabezpečenie. Za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a október až december 2014 podávala
negatívne daňové priznania. Jej obchodné aktivity začali od apríla 2014 a trvali do septembra 2014,
kedy deklarovala vysoké obraty v súvislosti s intrakomunitárnymi dodávkami a následným predajom
tovaru a služieb spoločnosti B-spol., s.r.o. Tovar bol následne spoločnosťou B-spol., s.r.o. fakturovaný
spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. V obchodnom reťazci bola spoločnosť FeMa Trade, s.r.o.

nahradená spoločnosťou ARGUS Plus spol. s r.o. Predmetné spoločnosti boli prepojené prokuristom
v rôznych obdobiach – pánom G. C.. Sídlo spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. bolo fiktívne a pán G. C.
nezastihnuteľný. Nahliadnutím do spisu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. správca dane zistil, že
ide o nekontaktnú spoločnosť, nespolupracujúcu so správcom dane.

8. Správca dane nahliadol do spisu HYDINA SK s.r.o., kde bol pán C. vypočutý. Ten uviedol, že
spoločnosť ARGUS Plus spol. s r.o. obchodovala so spoločnosťou B-spol., s.r.o., pričom nevlastnila
a nemala v prenájme skladové priestory. Tovar bol zaplatený len bankovým prevodom (správca
dane zistil, že úhrady boli realizované aj kompenzáciami medzi poľským dodávateľom, spoločnosťou
ARGUS Plus spol. s r.o., FeMa Trade, s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.).

Uviedol, že bol sprostredkovateľom obchodov (obchodníkom), pán F. (konateľ žalobcu) mal poznať
všetkých dodávateľov spoločnosti ARGUS Plus spol. s r.o., mal na nich telefónne kontakty. Na základe
obchodných vzťahov bol možný kontakt pána F. a pani F. (manželky) priamo s dodávateľom ARGUS
Plus, spol. s r.o. a bolo možné dohodnúť vykládku tovaru.

9. Spoločnosť REVITAL Trade spol. s r.o. podala daňové priznanie k dani z príjmov naposledy za rok
2012 a daňové priznanie k DPH za apríl 2014. Z externej databázy finančnej správy bolo zistené, že
predmetná spoločnosť nadobúdala tovary aj v máji a júni 2014.

10. Spoločnosť ARS, s.r.o. vstúpila do obchodného reťazca so spoločnosťou B-spol., s.r.o. v mesiaci

júl 2014, pričom do tejto doby nevykazovala žiadnu ekonomickú činnosť. Naposledy podala daňové
priznanie k dani z príjmov za rok 2013 a daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2015
a dňa 30.09.2015 jej bola zrušená registrácia na DPH z úradnej moci pre neplnenie si povinností platiteľa
dane. Na adrese sídla sa spoločnosť nenachádzala.

11. Správca dane preveril aj deklarovaného odberateľa žalobcu, poľskú spoločnosť CEDROB SPÓLKA
AKCYJNA. Z informácií získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (ďalej len „MVI“)
správca dane zistil, že k dodávkam malo dôjsť tak, ako je deklarované na faktúrach. Nakúpené živé
zvieratábolizabitévZakladyDrobiarskivNiepolomice(pobočkaCEDROBS.A.),bolizmrazenéaurčenéna ďalší predaj alebo na výrobu. Preprava bola zabezpečená poľskou spoločnosťou, vozidlami určenými
na prepravu živých zvierat. Úhrady boli realizované kompenzáciou vzájomných dlhov spoločností
HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a AGRUS Plus, spol. s r.o. Objednávky sa uskutočnili telefonicky alebo e-

mailom, boli prijímané pánom H. I. a za žalobcu J. F., K. I. a L. J..

12. Vyššie uvedené zistenia viedli správcu dane k záveru, že obchodovanie žalobcu nesie vo vzťahu k
DPH znaky daňového podvodu a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie preto odoprel
žalobcovi právo na odpočítanie dane, nakoľko žalobca vedel, resp. musel vedieť, že sa prijatím plnenia

bude podieľať na plnení poznačenom daňovým podvodom.

13. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102476339/2019 zo dňa 30.10.2019 rozhodnutie správcu
dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Žalovaný zdôraznil, že deklarovaný dodávateľ
tovaru – spoločnosť B-spol., s.r.o. nevykonávala skutočnú hospodársku činnosť a deklarovala nákup
tovaru od subdodávateľských spoločností, ktoré rovnako nevykonávali žiadnu ekonomickú aktivitu.

Ani jedna zo subdodávateľských spoločností nemala zamestnancov a ani materiálno-technické
zabezpečenie obchodnej činnosti. Subdodávateľské spoločnosti začali po vstupe do obchodnej
spolupráce so spoločnosťou B-spol., s.r.o. vykazovať ekonomickú činnosť s vysokými obratmi z titulu
intrakomunitárneho nadobudnutia a z predajov pre spoločnosť B-spol., s.r.o. Následne bol tovar
predávaný žalobcovi. Tovar bol prepravený priamo od prvého dodávateľa (z iného členského štátu)

k žalobcovi. Spoločnosť B-spol., s.r.o. a jej subdodávateľské spoločnosti si neplnili svoje daňové
povinnosti. Začlenenie subdodávateľských spoločností do obchodného reťazca bolo účelové, bez
ekonomickej zmysluplnosti, spoločníci a konatelia týchto spoločností predstierali podnikateľskú činnosť
s cieľom vytvárania fiktívnych nákladov personálne prepojeným spoločnostiam – žalobcovi, spoločnosti
HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a HYDINA SK, s.r.o., ktoré si z predmetných obchodov uplatnili odpočítanie

DPH. Súbežne vzájomné obchody prebiehali medzi dodávateľmi z iných členských štátov EÚ aj priamo
so žalobcom. Subdodávateľské spoločnosti sú pritom nekontaktné, nemajú konateľov, v čom žalovaný
videl účel – znemožnenie prístupu k účtovným dokumentom a dôkazom o obchodoch. Žalovaný
poukázal aj na to, že konateľ spoločnosti B-spol., s.r.o. bol konateľom aj ďalších dodávateľských
spoločností žalobcu s obdobným modelom podnikania. Žalovaný mal z vykonaného dokazovania za

preukázané, že v prípade deklarovaných, po sebe nasledujúcich dodaní – subdodávateľ (ARS, s.r.o.
alebo FeMa Trade s.r.o.) – B-spol., s.r.o. – žalobca, išlo o dodávky s jednou prepravou priamo od
dodávateľa z iného členského štátu EÚ k žalobcovi. Dodanie tovaru zo strany deklarovaného dodávateľa
pre žalobcu nebolo preukázané. V prípade deklarovaných dodávateľských a subdodávateľských
spoločností ide o jednoosobové spoločnosti, bez skúseností a znalostí o predávanej komodite, bez

majetku a zamestnancov, či bez obchodnej histórie, čo muselo byť žalobcovi zrejmé. Žalobca poznal
zapojené subjekty a obchody boli zastrešené D. J. F., personálne prepojenou osobou, ktorá mala
dispozičné právo na bankové účty dodávateľov zapojených v obchodnom reťazci. Žalobca ukončil
obchodnú spoluprácu s majoritným dodávateľom B-spol., s.r.o. a vymenil ho znovu za inú jednoosobovú
spoločnosť, bez garancií, bez majetku, bez histórie a skúseností, s nízkym alebo nulovým vlastným

imaním, a to spoločnosť Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., za ktoré konala v tom čase tá istá osoba –
pán A. B.. Tovar u zahraničného dodávateľa v prospech žalobcu nedojednávali jeho obchodní partneri,
ale priamo zástupcovia žalobcu či personálne prepojené osoby. Sám žalobca organizoval mechanizmus
finančného vysporiadania pohľadávok a záväzkov ich vzájomným započítavaním. Žalovaný sa tak
stotožnil so správcom dane, že obchodovanie žalobcu nesie znaky daňového podvodu a správca dane

preukázal, že žalobca vedel, resp. musel vedieť, že sa zúčastňuje obchodného reťazca poznačeného
daňovým podvodom.

II.
Žaloba

14. Žalobou zo dňa 02.01.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 03.01.2020, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102476339/2019 zo dňa 30.10.2019, ako
aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č. 100876323/2019 zo dňa 12.04.2019, ich zrušenia
z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok

(ďalej len „SSP“) a vrátenia veci orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie.

15. Žalobca namietal najmä prekročenie maximálnej lehoty daňovej kontroly s ohľadom na dĺžku
prerušenia daňovej kontroly počas MVI, nevyhovenie žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na vyjadreniek zisteniam správcu dane uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.04.2019 v nadväznosti
na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie žalovaného, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly,
zohľadnenie výsledkov MVI ako dôkazov, i keď takáto povaha im, bez osvedčujúceho dokazovania,

nenáleží, nenáležité používanie pojmov „nárazník“, „zmiznutý obchodník“ či „účelovo vložená
spoločnosť“ v rozhodnutí žalovaného, posudzovanie podvodného konania zo strany žalovaného, hoci
takáto kompetencia prináleží len orgánom činným v trestnom konaní, nedostatočné zistenie skutkového
stavu, neprimerané zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom v daňovom konaní a nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia žalovaného.

III.
Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.04.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval
na tom, že správca dane v konaní získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si

neoprávnene odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. v sume 56.000,-
Eur za zdaňovacie obdobie september 2014, náležite zistil skutkový stav, svojím konaním nevybočil zo
základných zásad daňového konania, rešpektoval práva žalobcu a postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Daňového poriadku.

17. K námietkam žalobcu o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti s prerušením
daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o MVI žalovaný uviedol, že administratívnu spoluprácu
členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH upravuje nariadenie Rady EÚ č.
904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH
(ďalej len „nariadenie“), v zmysle ktorého sú lehoty určené pre žiadaný orgán, ktorý má poskytnúť

požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského
štátu. Nedodržanie týchto lehôt zo strany žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej
kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa tohto nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej
kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). Prerušenie daňovej kontroly upravuje § 61
Daňového poriadku. Využitím MVI správca dane overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie

skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu
správy daní. V danom prípade boli požadované informácie podstatné pre správne zistenie skutkového
stavu. Správca dane požadoval také informácie, ktoré bezprostredne súviseli s daňovou kontrolou,
postupoval teda účelne a efektívne. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019.

18. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, teda v podstate preveruje (a to aj bez toho, aby mal pri jej začatí
podozrenie o nesprávne priznanej dani), či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok

na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená,
teda, či si sám správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku).

19. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní žalovaný
uviedol, že nešlo o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že

daňové orgány aplikovali relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie spolu s prevzatím ním
používaných odborných termínov, nemohli sa vyhnúť pojmu daňový podvod aj na účely rozhodovania
vo veciach práva na odpočítanie DPH.

IV.

Replika žalobcu, duplika žalovaného

20. Žalobca v replike zo dňa 04.05.2020 poukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorým bolo prerušené konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6S/1/2017 zo dňa 18.01.2018 za účelom predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, s tým, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie malo mať
zásadný význam aj v preskúmavanej právnej veci.

21. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.V.
Konanie na správnom súde a kasačnom súde

22. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/2/2020-187 zo dňa 02.06.2022 správnu žalobu žalobcu
podľa § 190 SSP zamietol.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Sfk/133/2022 zo dňa 28.02.2024

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/2/2020-187 zo dňa 02.06.2022 zrušil a vec vrátil
Správnemu súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako právnemu nástupcovi Krajského súdu v
Bratislave podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) na ďalšie konanie s tým,
že úlohou správneho súdu bude identifikovať žalovaným vymedzený dôvod nepriznania žalobcom
uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov a relevantné skutkové okolnosti, na

ktorých je tento záver žalovaného postavený. Tieto zistenia správny súd konfrontuje so žalobnými
námietkami a posúdi ich tiež v kontexte miery dôkazného bremena, ktorým bol žalobca zaťažený
(prihliadajúc na žalovaným zistený dôvod nepriznania uplatneného daňového oprávnenia). Následne
sa správny súd vysporiada tiež s procesnými námietkami žalobcu. Svoje závery správny súd náležite
a zrozumiteľne odôvodní.

24. Po vrátení bola vec vedená na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. 3S/59/2024.

25. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13
ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté

rozhodnutie žalovaného, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených
v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) a viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky uvedenom v rozsudku sp. zn. 3Sfk/133/2022 zo dňa 28.02.2024 dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 09.01.2025.

VI.
Relevantné právne predpisy

26. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

27. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

28. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

29. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania
zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na

vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

30. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez
oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontrolypožiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné
doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej
kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí

daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

31. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví

protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15

pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov

nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

32. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia

protokolu podľa odseku 8.

33. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku správca dane môže prerušiť, ak sa začalo konanie
o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom
podľa osobitného predpisu.

34. Podľa § 61 ods. 3 prvá a druhá veta Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v
rozhodnutíoprerušeníkonania.Tentodeňnemôžebyťskoršíakodeň,kedybolorozhodnutieodovzdané
na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia
zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia.

35. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie
prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane
písomne oznámi účastníkom konania.

36. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.

37. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby

(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

38. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným

majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň

predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

39. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode aleboprechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

40. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

41. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a
služieb, b) ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinnýplatiťdaňpodľa§69ods.2až4,7a9až12,c)nímuplatnenáprinadobudnutítovaruvtuzemsku
z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

42. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri
odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní

dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ
uvedený ako príjemca alebo dovozca.

43. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo
oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo

zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je
faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte;
elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou
pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v
mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu

faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do
počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

44. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov, a to
prvostupňové rozhodnutie správcu dane a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorými tieto žalobcovi
odopreliprávonaodpočítaniedaneavyrubilimurozdieldanenaDPHzazdaňovacieobdobieseptember
2014. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných bodov posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení

rozdielu dane na DPH postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou
praxou.

45. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných
orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na

odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré
nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
DPH. Právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, i keď predstavuje základnú zásadu spoločného
európskeho systému DPH, môže byť obmedzené, resp. odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná
osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok (alebo formálnych podmienok) pre priznanie

práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému podvodu, či k zneužitiu práva. Ide o rôzne
právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane, ktorých jednoznačné
odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a predmetom dokazovania či inštitútom dôkazného
bremena. V rámci správneho súdneho prieskumu rozhodnutí finančných orgánov, ktorými tieto odopreli
daňovému subjektu právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane, je potom správny súd viazaný

dôvodom obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, vymedzeným finančnými orgánmi
v ich rozhodnutiach. Pri prieskume takýchto rozhodnutí finančných orgánov správnymi súdmi je preto
spravidla potrebné ustáliť dôvod odopretia práva daňového subjektu na odpočítanie dane.46. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí finančných orgánov v preskúmavanej právnej veci možno
konštatovať, že tieto žalobcovi odopreli právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane na DPH
z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Slovami žalovaného,

správca dane odoprel žalobcovi právo na odpočítanie dane, pretože preukázal, že vedel, resp.
musel vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom.
Samotný správca dane ostatne konštatoval, že právo na odpočítanie dane uplatňované žalobcom
v kontrolovanom zdaňovacom období september 2014 bolo postavené na tvrdeniach o plneniach,
ktoré niesli znaky podvodného konania s DPH. Odopretiu práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti

žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom nasvedčuje aj terminológia použitá
v rámci argumentácie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, a to konkrétne pojmy ako „zmiznutý
obchodník“, „nárazník“, či „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“, s tým, že napríklad
pojem „stratený obchodník“ alebo „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“ správca dane
použil už v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017. Napokon aj žalobcovi
bolo z protokolu o daňovej kontrole nepochybne zrejmé, že správca dane dospel k záveru, že bol

zapojený do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, keď namietal správnosť úsudku
(záveru) správcu dane, že mal vedomosť o transakciách poznačených podvodom a že sa na nich
priamo podieľal, ako aj správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že musel mať vedomosť o tom, že
on sám je skutočným odberateľom tovaru, a tiež o tom, že spoločnosť B-spol., s.r.o. je len umelým
článkom obchodného reťazca (str. 14 vyjadrenia žalobcu zo dňa 18.09.2017 k protokolu z daňovej

kontroly).Správnysúdpretovenovalvmedziachžalobnýchbodovosobitnúpozornosťprieskumuzáveru
finančných orgánov o účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, majúc
na pamäti, že dôkazné bremeno (vzhľadom na dôvod odopretia práva na odpočítanie dane a vyrubenia
rozdielu dane na DPH) zaťažovalo finančné orgány.

47. Daňový podvod v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane, je v správnej súdnej praxi definovaný ako situácia, v ktorej
jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší
subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia. Pri daňovom podvode
je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú

bežným obchodným podmienkam. Pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť
všetky významné okolnosti spornej transakcie, vrátane právnej, obchodnej a osobnej väzby medzi
zúčastnenými subjektami (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26.10.2022).

48. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu vymedzuje tzv. Axel Kittel test existencie
daňového podvodu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a
C-440/04,AxelKittelaRecoltaRecyclingSPRLzodňa06.07.2006).Pridaňovompodvodemusísprávca
dane v rámci svojho dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň),
a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku obchodného reťazca (objektívny test v rámci celého

reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový
subjekt o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom
stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň
(3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne
vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence

vedomostný test konkrétneho subjektu).

49. V rámci tzv. Axel Kittel testu existencie daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno
striktne kategorizovať v tom zmysle, že by mohli vždy osvedčovať splnenie len jedného z predpokladov
pre posúdenie veci ako daňového podvodu. Niektoré skutkové okolnosti totiž môžu mať relevanciu tak

pre záver o existencii podvodu, ako aj pre záver o vedomosti daňového subjektu o podvode alebo pre
vylúčenie jeho dobrej viery. Nie je preto možné trvať na prísnom subsumovaní jednotlivých skutkových
okolností pod jednotlivé „kroky“ zmieneného testu.

50. Napokon v rámci tzv. Axel Kittel testu daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno ani

vytrhávať z kontextu celej veci a hodnotiť izolovane. Sila zistených skutkových okolností môže totiž tkvieť
práve v ich komplexnosti. Zistené skutkové okolnosti je preto potrebné posúdiť vždy komplexne a v ich
vzájomných súvislostiach. Jednotlivé skutkové okolnosti tak môžu predstavovať čriepky do mozaiky
celkovo utvárajúce obraz o daňovom podvode.51. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého obchodného reťazca, správny súd poukazuje najprv na
popis obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca, a následne

na zistenia správcu dane ohľadne daňového úniku, ku ktorému došlo zapojením tzv. zmiznutého
obchodníka do obchodného reťazca. V tomto smere správny súd poukazuje tiež na zistenia správcu
dane ohľadne neodvedenia dane v súvislosti s činnosťou spoločností FeMA Trade, s.r.o. a ARS,
s.r.o., ktoré boli súčasťou obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj
žalobca (str. 22 prvostupňového rozhodnutia). Správca dane teda zistil existenciu chýbajúcej dane na

predchádzajúcom článku obchodného reťazca, a preto správny súd považoval prvý predpoklad pre
posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný, keď v konaní pred finančnými orgánmi nevyšli
najavo žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že neuhradenie dane malo pôvod v akejkoľvek
objektívnej prekážke, ktorá by bránila v riadnom plnení daňových povinností subjektov zapojených do
predmetného obchodného reťazca.

52. Pokiaľ ide o vedomostný test konkrétneho subjektu, správny súd mal za preukázané objektívne
skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode vedel alebo mohol vedieť. Správca dane
totiž dostatočným spôsobom preukázal, že plnenia, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie
dane, vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých bolo možné zistiť, že deklarovaný dodávateľ
(spoločnosť B-spol., s.r.o.) a jeho dodávatelia (spoločnosti FeMA Trade, s.r.o. a ARS, s.r.o.) boli

do predmetného obchodného reťazca účelovo vložení. Medzi takéto neštandardné znaky možno
subsumovať správcom dane zistené skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
september 2014 obchodoval so spoločnosťou B-spol., s.r.o., ktorá nemala žiadny hnuteľný ani
nehnuteľný majetok a ani žiadnych zamestnancov, žalobca nemal problém v priebehu roka ukončiť
obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým bola spoločnosť B-spol., s.r.o., žalobca bol

v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako dodávatelia spoločnosti B-spol.,
s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom žalobcu, napriek tomu žalobca od
predmetného zahraničného subjektu nadobúdal tovar prostredníctvom ďalších subjektov vložených do
obchodného reťazca a nie priamo, spoločnosť B-spol., s.r.o. (ako dodávateľ žalobcu) a tiež spoločnosti
FeMA Trade, s.r.o. a ARS, s.r.o. (ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.) sa postupne v krátkom

časovom slede stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa, žalobca vysporiadal svoje pohľadávky
a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus,
spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA AKCYJNA, žalobca v iných zdaňovacích
obdobiach vstúpil do obchodov s dodávateľmi (konkrétne so spoločnosťou Tandem-Trade, s.r.o., resp.
spoločnosťou Holvia, s.r.o.), ktorých spoločníkom a konateľom bol A. B., ktorý bol ešte v januári

2014 konateľom spoločnosti B-spol., s.r.o., pričom spoločnosti Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o. sa
postupne stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa rovnako ako spoločnosť B-spol., s.r.o.

53. Pre úplnosť správny súd dodáva, že pri vedomostnom teste konkrétneho subjektu bolo možné
len súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že je nelogické a ekonomicky neopodstatnené (keďže

z ekonomickej podstaty obchodu vyplýva, že pri riadnom fungovaní obchodu nastáva zvýšenie cien
v rámci reťazca dodávateľov), aby žalobca obstarával tovar prostredníctvom sprostredkovateľov,
ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov a bez ľudských zdrojov, keď sám
žalobca poznal a mal priamy, dlhoročný kontakt na zahraničného dodávateľa. Voči tomuto záveru
správcu dane žalobca v žalobe brojil len všeobecným konštatovaním, že obchodná spolupráca s už

nekontaktnými obchodnými spoločnosťami bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodnoprávnych
vzťahov dodávateľa a odberateľa, legálnymi postupmi, a pokiaľ niektoré formy spolupráce vykazovali
neštandardný charakter, ich výlučným účelom bolo len zabezpečiť čo najväčšiu plynulosť jednotlivých
transakcií s tovarom, ktorý si to vyžaduje pre svoj špecifický charakter, keďže obchodovanie s takýmto
druhom tovaru je podmienené efektivitou, rýchlosťou a precíznou logistikou. Takéto všeobecné

konštatovanie, neobsahujúce žiadne konkrétne skutkové okolnosti vo vzťahu k preskúmavanému
zdaňovaciemu obdobiu september 2014, či inému preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu, možno
uviesť v konečnom dôsledku vo vzťahu k dodávke (zjavne značného množstva) rôznych druhov tovarov
(a vo vzťahu k rôznym zdaňovacím obdobiam). Žalobca ostatne aj vo vyjadrení k protokolu z daňovej
kontroly uviedol iba všeobecné konštatovania o reťazových obchodoch.

54. Pokiaľ ide o due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu (spočívajúci v posúdení, či táto
osoba prijala opatrenia, ktoré je od nej možné rozumne vyžadovať, aby zistila, či prijaté plnenie
nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode), ten umožňuje i za predpokladu splnenia objektívnehoa subjektívneho aspektu Axel Kittel testu existencie daňového podvodu osobe uplatňujúcej si právo
na odpočítanie dane preukázať, že prijala dostatočné opatrenia na to, aby zistila, či prijaté plnenie
nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. Tieto prijaté opatrenia následne vyhodnotí správca dane.

V preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukázal, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej
účastinaobchodnomreťazcipoznačenomdaňovýmpodvodomprijal.Žalobcasícevžalobepoukázalna
možnosť výskytu osoby nevinne zúčastnenej na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom,
avšak neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné ustáliť záver, že prijal relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na obchodnom reťazci

poznačenom daňovým podvodom, a že ho možno považovať za osobu nevinne zúčastnenú na takomto
obchodnom reťazci. Správny súd preto považoval aj tretí predpoklad pre posúdenie veci ako daňového
podvodu za preukázaný.

55. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v kontexte práva na odpočítanie dane,
presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, preskúmané správnym

súdom výlučne v medziach žalobných bodov, teda preukázané boli. To potom znamená, že boli splnené
podmienky pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane.

56. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že podľa protokolu z daňovej kontroly žalobca bol už
v roku 2013 zapojený do obchodného reťazca, v ktorom figurovali subjekty plniace funkciu stratených

obchodníkov. Správnemu súdu je pritom v nadväznosti na uvedené z vlastnej úradnej činnosti známe,
že žalobcovi bol za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyrubený rozdiel dane na DPH z dôvodu existencie
reťazových obchodov poznačených daňovým podvodom, pričom správna žaloba proti rozhodnutiam
finančných orgánov bola právoplatne zamietnutá s tým, že zamietnutá bola aj kasačná sťažnosť žalobcu
(porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa

29.01.2024). To znamená, že žalobca sa už v období predchádzajúcom kontrolovanému zdaňovaciemu
obdobiuseptember2014zapojildo(síceiného,alepredsa)obchodnéhoreťazcapoznačenéhodaňovým
podvodom.

57. S ohľadom na žalobné námietky sa správny súd ďalej zaoberal otázkou, či zo strany správcu

dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly v súvislosti s
prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o MVI. Z obsahu administratívneho spisu mal
správny súd za preukázané, že daňová kontrola začala dňa 02.10.2014, a že správca dane z dôvodu
zaslania žiadostí o MVI z dôvodu preverenia dodávok v rámci Európskej únie vydal dňa 24.07.2015
rozhodnutie č. 20566539/2015 o prerušení daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa

28.07.2015 do doby, kedy pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane
oznámením č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil žalobcovi, že dňa 28.06.2017 pominuli
dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane následne pokračoval vo výkone daňovej
kontroly, z ktorej bol potom vyhotovený protokol. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa
24.08.2017, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená.

58.Zobsahuadministratívnehospisujetedazrejmé,žedaňovákontrolabolarozhodnutímsprávcudane
prerušená. Počas prerušenia daňovej kontroly lehoty na jej výkon podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku
neplynuli. Pokiaľ žalobca namietal neúčelnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí
o MVI, správny súd uvádza, že účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti,

teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského
štátu Európskej únie získať. Nie je pritom rozhodujúca presnosť otázok smerom k získaniu optimálnych
informácií, dôležité je, či sa správca dane pýta k meritu veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu byť požadované
informácie relevantné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti, potom je nutné hľadieť na uplatnenie
MVI a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne. Posudzovať účelnosť MVI jej výsledkom,

teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom rozhodovaní použiteľné alebo dokonca
použité v argumentácii, je nesprávne. Nemožno totiž vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o MVI
je neúspešná (dožiadanému orgánu sa z rôznych dôvodov nepodarí získať požadované informácie),
prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI
stanú nepoužiteľnými. To však už je vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti

prerušenia daňovej kontroly. V preskúmavanej právnej veci sa MVI mali preveriť zdaniteľné transakcie
s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie. Žiadosťou o MVI sa (okrem iných) malo preveriť
obchodovanie spoločnosti CEDROB SPÓLKA AKCYJNA so žalobcom v kontrolovaných zdaňovacích
obdobiach január až jún a september 2014 a tiež zistiť, kedy a ako vznikol obchod medzi spoločnosťouCEDROB SPÓLKA AKCYJNA a žalobcom, a či pokračuje ďalej obchodná spolupráca. Je tak zrejmé, že
správca dane sa svojimi otázkami pýtal k meritu veci, ktorú mal posúdiť. Z administratívneho spisu nijako
nevyplýva, že by správca dane uplatnením MVI sledoval iný účel ako získanie informácií relevantných

pre výkon daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly preto bolo nepochybne účelné.

59. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa celkovej dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd dodáva,
že lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010 sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť
požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského

štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie
lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o MVI.
Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá
vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že
lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku
neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového

subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich
mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019).

60. Povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich

vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie MVI sa už
zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, keď vo veci C-186/20, HYDINA SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021
konštatoval,že„článok10nariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zo07.10.2010oadministratívnejspolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia

daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“

61. Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality

pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia
za účelom získania odpovedí v rámci MVI, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly
nie je možné zarátať do doby trvania daňovej kontroly a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov
na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu
finančným orgánom, najmä keď správca dane viackrát, a to dňa 30.03.2016, dňa 26.08.2016, dňa

10.02.2017 a dňa 26.05.2017, urgoval, resp. reklamoval odpoveď na žiadosť o MVI, čo nepochybne
vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Ak žalobca tvrdí, že správca dane neposlal ani jednu
urgenciu, toto jeho tvrdenie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Na základe uvedeného,
správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly, pokiaľ ide o zákonom
stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly a pokiaľ ide o jej prerušenie, postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.

62. K námietke žalobcu, že správca dane začal daňovú kontrolu nezákonne, keďže neuviedol po
celú dobu jej trvania dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, správny súd uvádza, že
daňová kontrola bola začatá u žalobcu dňa 02.10.2014. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.

9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 pritom vyplýva, že dôvodom začatia daňovej kontroly
bolodôvodnépodozrenie,žeúčtovnéaleboinédokladybudúpozmenené,znehodnotenéalebozničené.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že možnosť vykonať daňovú kontrolu
vyplýva priamo z Daňového poriadku. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie

ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť
alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň
vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného
dospel správny súd k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.

63. K námietke žalobcu, že postupom finančných orgánov došlo k porušeniu jeho procesných práv
tým, že v rámci administratívneho konania boli použité ako dôkaz aj informácie získané v rámci MVI,
správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čomôže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom výpočet jednotlivých dôkazných
prostriedkov je len demonštratívny (vychádzajúc zo slova „najmä“ predchádzajúceho enumerácii

vpredmetnomzákonnomustanovení).Správcadanevdanomprípadezvolilvhodnúmožnosťzisťovania
skutkového stavu v situácii, keď subjekt relevantný z hľadiska vykonávanej daňovej kontroly sídlil
a vykonával svoju činnosť mimo územia Slovenskej republiky. Napokon žalobca bol oboznámený
s informáciami získanými v rámci MVI (ktoré boli uvedené napríklad v protokole z daňovej kontroly) a mal
možnosť sa k nim vyjadriť. Samotný žalobca v žalobe potvrdil, že mu správca dane oznámil „informácie,

ktoré ... získal prostredníctvom dožiadania MVI“.

64. Námietka žalobcu, že z rozhodnutí finančných orgánov nie je zrejmé, akým spôsobom sa tieto
vysporiadali so zisteniami vyplývajúcimi z MVI, nebola dôvodná. Z rozhodnutí finančných orgánov je totiž
zrejmé, že tieto považovali informácie získané v rámci MVI vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu
obdobiu september 2014 za podstatné pre rozhodnutie vo veci (pochopiteľne v spojitosti s ďalšími

podstatnými informáciami získanými v rámci výkonu daňovej kontroly). Z informácií získaných v rámci
MVI napríklad vyplynulo, že žalobca poznal spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r. o. (t. j. dodávateľa
spoločnosti B-spol., s r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu v iných zdaňovacích obdobiach), a že
žalobca vysporiadal svoje pohľadávky a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA
SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA. Správny súd

tu pripomína, že k MVI a k informáciám získaným v rámci nej sa správca dane podrobnejšie vyjadril
v prvostupňovom rozhodnutí (napríklad str. 24 a 25).

65. K námietkam žalobcu, ktorými spochybňoval zákonnosť dôkazov získaných v rámci MVI s poukazom
na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva, správny súd uvádza, že v zmysle

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-276/12, Jiří Sabou zo dňa 22.10.2013, dodržiavanie
práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňový subjekt podieľal na žiadosti o
informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu, a nevyžaduje ani to,
aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania,
ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov, ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie

dožadujúcemu členskému štátu (ods. 44 predmetného rozsudku). Informácie získané v rámci MVI teda
niesúnezákonnýmiinformáciamipreneúčasťdaňovéhosubjektupriprocesnýchúkonochrealizovaných
v rámci MVI, a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci
dožiadaného členského štátu.

66. Námietka žalobcu týkajúca sa porušenia jeho práv tým, že správca dane nevyhovel jeho požiadavke
vznesenej na ústnom pojednávaní dňa 09.04.2019 o poskytnutie lehoty 15 dní alebo aspoň 8 dní na
vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, nebola dôvodná. Správca dane totiž už nevykonal žiadne
nové dokazovanie vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu september 2014, keď výsluch
svedka J. E. dňa 19.02.2019 sa týkal iných kontrolovaných zdaňovacích období. To znamená, že zistený

skutkový stav a dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal, zostali nezmenené. Žalobca o nich mal
vedomosť a rovnako mal vedomosť aj o právnom názore žalovaného, ktorým bol správca dane viazaný.
Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na § 45 ods. 1 Daňového poriadku, ten nebol dôvodný, keďže upravuje
práva daňového subjektu pri daňovej kontrole, nie vo vyrubovacom konaní.

67. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu týkajúca sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných
v trestnom konaní v súvislosti s použitím pojmu „daňový podvod“ (resp. „podvodné konanie“). Pojem
„daňový podvod“ v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane nemožno stotožňovať s pojmom „daňového podvodu“ v kontexte
trestného práva. Finančné orgány tak pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako

nezastupujú orgány činné v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu
na daňovom podvode). Pozornosti správneho súdu neuniklo, že samotný žalobca v žalobe odkazuje
na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa 30.01.2018 (str. 32
žaloby), v ktorom sa táto súdna inštancia podrobne vyjadruje k problematike daňového podvodu, resp.
podvodu na DPH ako dôvodu pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. Pozornosti

správneho súdu tiež neunikol odkaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených
veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006, ktorý je jedným
zo zásadných súdnych rozhodnutí vo veci účasti daňového subjektu na daňovom podvode ako dôvode
na obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. V kontexte poukazu samotného žalobcana vyššie uvedené rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu a Súdneho dvora Európskej únie
je nanajvýš nepravdepodobné, že by nebol oboznámený so zmyslom a podstatou používania pojmu
„daňový podvod“ v prípadoch obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, ako aj s tým,

že finančné orgány pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako nezastupujú orgány činné
v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu na daňovom podvode).

68. Žalobca síce dôvodne poukázal na stanovisko, podľa ktorého v prípade neodvedenia dane určitým
subjektom v rámci obchodného reťazca si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovou úvahou,

podľa ktorej, ak určitý daňový subjekt neodviedol daň, musel o tom iný daňový subjekt v rámci toho
istého obchodného reťazca vedieť, avšak v preskúmavanej právnej veci rozhodnutia finančných orgánov
nebolizaloženénatakejtoskratkovejúvahe.Finančnéorgánysvojzáveroúčastižalobcunaobchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom založili na konkrétnych skutkových okolnostiach a podrobne
ho vysvetlili vo svojich rozhodnutiach. Finančné orgány tiež jasne pomenovali objektívne skutkové
okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel

alebo mohol vedieť.

69. Tvrdenie žalobcu, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov zo strany správcu
dane bol smerovaný k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť
žalobcu na opisovanom konaní poznačenom podvodom, zostalo v rovine jeho nijako nepreukázanej

domnienky. Viaceré námietky žalobcu týkajúce sa procesu zabezpečovania a vykonávania dôkazov
ako aj hodnotenia dôkazov boli pomerne vágne, keď im chýbala bližšia špecifikácia vo vzťahu ku
kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu september 2014. Žalobca napríklad v žalobe namietal, že
správca dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede svedčiace v jeho prospech a podporujúce
jeho tvrdenia, avšak už opomenul konkretizovať takéto svedecké výpovede označením konkrétneho

svedka uvedením jeho mena a priezviska a poukazom na konkrétnu časť jeho výpovede. Žalobca
síce v žalobe tiež namietal, že finančné orgány pri hodnotení dôkazov absolútne nevyhodnotili
dôkazy svedčiace v jeho prospech, avšak opäť opomenul konkretizovať takéto dôkazy vo vzťahu ku
kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu september 2014.

70. Žalobca má pravdu, ak namieta, že správca dane nemôže svojvoľne, nad rámec svojich oprávnení,
prikazovať kontrolovanému daňovému subjektu, aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani nie je
oprávnený mať vo svojej držbe, a že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových
subjektoch, ako je on sám. Pri týchto námietkach však nie je zrejmé, aký je ich vzťah ku konkrétnym
relevantným úkonom správcu dane a ku konkrétnym relevantným skutkovým okolnostiam týkajúcim sa

kontrolovaného zdaňovacieho obdobia september 2014. Rozhodnutia finančných orgánov totiž neboli
založené výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich
sa iných daňových subjektov. Finančné orgány nepochybne pri svojom rozhodovaní prihliadali na
zistenia týkajúce sa spoločností B-spol., s.r.o., FeMA Trade, s.r.o. a ARS, s.r.o. (ako aj spoločností
Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o.), avšak svoje rozhodnutia nezaložili len na týchto zisteniach. Pri

svojom rozhodovaní prihliadali aj na rad ďalších skutkových okolností (napr. že žalobca nemal problém
v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým bola spoločnosť B-
spol., s.r.o. alebo že žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako
dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom
žalobcu,napriektomužalobcaodpredmetnéhozahraničnéhosubjektunadobúdaltovarprostredníctvom

ďalších subjektov vložených do obchodného reťazca a nie priamo).

71. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch,
zjavne smerovala k stanovisku, že daňový subjekt nemôže byť postihnutý v podobe obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane na základe nezrovnalostí zistených u jeho obchodných partnerov.

Správny súd v nadväznosti na túto námietku žalobcu pripomína, že výber dôveryhodných obchodných
partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich
rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale
základným predpokladom riadneho obchodného styku. V záujme predchádzania právnej neistote a v
záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany

dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, a to zahŕňa
aj povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa aj v
podnikateľskejsférenásledkynedostatočnejpozornostiprivstupedoprávnychvzťahovsinýmiprávnymi
subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa ajnásledky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej
zmluvnej strany (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo
dňa 01.03.2012). Napokon ale, ako to už bolo uvedené, rozhodnutia finančných orgánov neboli založené

výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa iných
daňových subjektov.

72. V súvislosti s výberom dôveryhodných obchodných partnerov správny súd pre úplnosť dodáva, že
žalobca mohol finančným orgánom podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na spoločnosť B-

spol., s.r.o., predložiť dôkazy o tom, že táto spoločnosť ponúkala, resp. mala zverejnenú ponuku alebo
reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal na túto spoločnosť referencie a odporúčania. Žalobca
moholtiežpredložiťfinančnýmorgánome-mailovúkomunikáciusdeklarovanýmdodávateľom.Boloteda
na žalobcovi, aby si už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť
predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti uplatneného práva na odpočítanie dane.

73. Pokiaľ sa žalobca v žalobe zmieňuje o spoločnosti TrueCom, s.r.o. správny súd uvádza, že
táto spoločnosť nevystupovala v obchodnom reťazci relevantnom v kontrolovanom zdaňovacom
období september 2014. Vyjadrenia žalobcu týkajúce sa spoločnosti TrueCom, s.r.o. preto nemali
v preskúmavanej právnej veci relevanciu.

74. K námietke žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, správny súd
uvádza, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a
presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu (t. j. v takom rozsahu, aby priemerný adresát mal
možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový
stav), ako aj právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutému

vo výrokovej časti rozhodnutia. Orgán verejnej správy pritom v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. To znamená, že za
nepreskúmateľné nemožno považovať také rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého odôvodnenia
možnozistiť,akýnázorzaujalvočipodstatnýmskutkovýmaprávnymotázkammajúcimzásadnývýznam

pre rozhodnutie veci. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj dôvodnosť predmetnej
námietky majúc na pamäti, že síce akékoľvek písomné vyhotovenie rozhodnutia orgánu verejnej moci
(či už moci výkonnej alebo moci súdnej, či už v prvej inštancii alebo najvyššej inštancii) by malo spĺňať
rovnaké základné kritériá zrozumiteľnosti, prehľadnosti, určitosti a vykonateľnosti, avšak že nemožno
realisticky očakávať, že rozhodnutia najmä orgánu verejnej správy prvého stupňa bude svojou podobou,

formálnou úrovňou a starostlivosťou vypracovania obsahu porovnateľné s rozhodnutím najvyššej súdnej
inštancie, na ktorého koncipovaní sa podieľajú viaceré osoby s právnickým vzdelaním.

75. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal postup správcu dane počas daňovej
kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav

a zároveň uviedol, ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t. j. jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach, spolu s úvahou, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný
teda napadnuté rozhodnutie dôkladne odôvodnil. Aj správca dane dôkladne odôvodnil prvostupňové
rozhodnutie, keď uviedol svoje skutkové zistenia a tiež to, ako zistený skutkový stav právne posúdil.

Rozhodnutia finančných orgánov boli teda riadne odôvodnené, a preto im nie je možné prisúdiť vadu
nepreskúmateľnosti. Námietka žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, teda
nebola dôvodná.

76. Námietky žalobcu týkajúce sa použitia pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ a „účelovo

vložená spoločnosť“ v prvostupňovom rozhodnutí zo strany správcu dane neboli dôvodné. V súvislosti
s predmetnou námietkou považoval správny súd za podstatné, že finančné orgány identifikovali
obchodný reťazec, v ktorom došlo k podvodu na DPH, pričom poukázali na úlohu (funkciu), ktorú v ňom
zohrali jednotlivé obchodné spoločnosti, a že svoje závery podložili konkrétnymi skutkovými zisteniami.
K pojmu „nezvestný obchodník“ (resp. „zmiznutý obchodník“ alebo „stratený obchodník“) sa napokon

správca dane vo všeobecnej rovine, ako aj s prihliadnutím k skutkovým okolnostiam preskúmavanej
právnej veci, vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí.77. K poukazu žalobcu na právny názor Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Českej
republiky a českého Najvyššieho správneho súdu správny súd uvádza, že tieto súdne inštancie
sú súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od

rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými
zmenami. Právne názory prezentované v rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho
súdu Českej republiky, či českého Najvyššieho správneho súdu alebo iných súdnych orgánov štátov
odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred
slovenskými súdmi. Pre možnú aplikovateľnosť právneho názoru prezentovaného v súdnom rozhodnutí

vydanom v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to
prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov.
Žalobca tak v správnej žalobe neurobil. Poukaz žalobcu na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach
českých súdnych inštancií preto nemohol zvrátiť záver správneho súdu, že žaloba nie je dôvodná.

78. K poukazu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie správny súd uvádza, že

z rozhodovacej praxe tejto súdnej inštancie pre podnikateľa nevyplýva iba ochrana práva na odpočítanie
dane, ale (okrem iných) aj povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom,
aby v prípade odhalenia podvodného konania v obchodnom reťazci, do ktorého bol podnikateľ zapojený,
nevznikli pochybnosti o tom, či o podvode vedel alebo so zreteľom k všetkým okolnostiam vedieť mohol.
Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil

svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dohadovaní obchodných kontraktov sa v rámci
možností snažil dbať o to, aby jeho obchodní partneri neboli problémoví. Ako to už bolo uvedené,
v preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukazoval, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej
účasti na daňovom podvode prijal.

79. Napokon správny súd (s prihliadnutím k rozsahu žaloby) pripomína, že pri svojom rozhodovaní sa
nutne nemusí vysporiadať s každým čiastkovým argumentom uvedeným v žalobe. Úlohou správneho
súdu je vysporiadať sa s obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa teda musí
vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými
námietkami môže v určitých prípadoch konzumovať aj vysporiadanie sa s čiastkovými a súvisiacimi

námietkami. Pri svojom rozhodovaní sa preto zameral na podstatné námietky žalobcu, ktorých obsahom
a zmyslom (s istou mierou zjednodušenia) bolo spochybnenie správnosti záveru finančných orgánov
o splnení podmienok pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu jeho účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, spochybnenie zákonnosti vykonanej daňovej
kontroly a zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a spochybnenie zákonnosti rozhodnutí finančných

orgánov z dôvodu absencie náležitostí predpísaných právnymi predpismi. Správny súd pritom osobitne
zdôrazňuje, že postup finančných orgánov a závery, ku ktorým dospeli, preskúmal a mohol preskúmať
len v nadväznosti na konkrétne žalobné body. To znamená, že aj otázku, či v preskúmavanej právnej
veci došlo k daňovému podvodu, mohol správny súd posúdiť len v medziach žalobných bodov.

80. K žiadosti žalobcu zo dňa 14.02.2022 o podanie prejudiciálnych otázok súvisiacich s lehotami
stanovenými v čl. 10 nariadenia správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie sa už k tejto
problematike jednoznačne vyjadril v rozsudku vo veci HYDINA SK, C-186/20 z 30. septembra 2021:
článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má

vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením. Vyššie citovaná právna veta poskytuje jednoznačný výklad charakteru lehôt, na
ktoré sa žalobca chce dopytovať. Správny súd nevzhliadol žiadne dôvodné pochybnosti o zákonnosti

prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na lehoty stanovené nariadením a preto zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania a prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie neinicioval.
V tejto súvislosti správny súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio
Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok
267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť

súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku
týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka
nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany
Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodnépochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo
dňa 29.01.2024).

81. S odkazom na vyššie uvedené dôvody a po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju podľa § 190 SSP
zamietol.

82. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP tak,

že keďže vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si
ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, správny súd mu právo na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal. Vo vzťahu k trovám kasačného konania správny súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/40/2023 zo dňa 14.07.2023, podľa ktorého sa trovy
kasačného konania považujú za súčasť trov konania pred správnym súdom, o ktorých má správny súd
rozhodnúť rovnako, ako o všetkých ostatných trovách - teda v závislosti na tom, ako rozhodne o správnej

žalobe. Z dôvodu, že žaloba bola zamietnutá, správny súd rozhodol o práve na náhradu trov kasačného
konania podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 a 3 SSP tak, že úspešnému žalovanému právo na
náhradu trov kasačného konania voči žalobcovi nepriznal, keďže mu trovy kasačného konania nevznikli.

83. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.