Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116213889
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8116213889.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátuJUDr.VieryKandrikovejaJUDr.MichalaBoroňavprávnejvecižalobcovA.B.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, so sídlom Jesenná
8, 080 05 Prešov, IČO: 37 941 623, proti žalovanej Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so
sídlom Komenského 50, 042 48 Košice, IČO: 36 570 460, právne zastúpená advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom, Rázusova 1, 040 01 Košice,
IČO: 36 588 725, o vydanie bezdôvodného obohatenia bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní
žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C/227/2016 – 1407 z 04. 10. 2023,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III.

II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalobu zamieta.

III. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté osobitným uznesením.

IV. Mení výrok V. rozsudku tak, že znalec Ing. Jozef Bujňák m á nárok na náhradu trov konania za
znalecké úkony voči žalobcovi v rozsahu 100%.

V. Mení výrok VI. rozsudku tak, že Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline m á nárok na
náhradu trov konania za znalecké úkony voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol nasledovné:

„I. Súd konanie o zriadenie vecného bremeno spočívajúce v práve uloženia prívodného radu
vodovodného potrubia o priemere 800 mm v rozsahu 77 m2, vyznačenom na pozemku, parc. KN-C č.
XXXXX/XXX - orná pôda o výmere 1433 m2, nachádzajúcom sa v kat. úz. A., v zmysle geometrického
plánu č. XXX/XXXX, ktorý vyhotovil
D. E. F. dňa 06. 11. 2017, overeným Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom dňa 08. 11.
2017, pod č. G.- XXXX/XX (diel č. 12), v prospech žalovaného, ako oprávneného z vecného bremena
a vlastníka prívodného radu vodovodného potrubia

o priemere 800 mm, nachádzajúceho sa na pozemku parc. KN-C č. XXXXX/XXX - orná pôda o výmere
1433 m2, v kat. úz. A., vo vlastníctve žalobcu, za náhradu vo výške 542,85 eura, ktorú je žalovaný
povinný platiť žalobcovi ročne vždy do 30. júna príslušného roka na jeho účet vedený v H. F., I., číslo
účtu J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, počnúc právoplatnosťou rozsudku, zastavuje.II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 82,03 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 62,04 eura od 22.03.2017 do zaplatenia,

zo sumy 19,72 eura od 11. 11. 2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

V. Súdny znalec Ing. Jozef Bujňák má nárok na náhradu trov konania za znalecké úkony voči žalobcovi
v rozsahu 50% a voči žalovanému v rozsahu 50%.

VI. Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline má nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 50% a voči žalovanému v rozsahu 50%.“

2. Vydané rozhodnutie odôvodnil ust. § 145 ods. 2 a § 146 CSP, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1 – 3, §
107 ods. 1, 2 O.z, § 20 z.č. 442/2002. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo preukázané, že
žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti parc. K. č. XXXXX/XXX - orná pôda o výmere 1433 m2. V konaní
nebolo sporné, že na vyššie uvedenej nehnuteľnosti sa nachádza vodovodné potrubie vo vlastníctve

žalovaného. Súd je v danom prípade viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že v zmysle
§ 20 ods. 1 z.č. 442/2002 uvedené ustanovenia nie je formulované ako vecné bremeno, ale predstavuje
len verejnoprávne obmedzenie v zmysle uvedeného ustanovenia. Podľa názoru odvolacieho súdu a
doterajšej rozhodovacej praxe má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd teda nárok
žalobcu posúdil ako bezdôvodné obohatenie.

3. V konaní bola sporná poloha trasy vodovodného potrubia. Žalobca v žalobe tvrdil, že rozsah
záberu je 30 m2. V priebehu konania predložil geometrický plán č. 359/2017, ktorý vyhotovil D. E.
F. dňa 06. 11. 2017, overený Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom dňa 08. 11. 2017,
pod č. G.- XXXX/XX, podľa ktorého rozsah záberu je 77 m2. Žalovaný po zrušení medzitýmného

rozsudku odvolacím súdom, vykonal merania Ústavom súdneho inžinierstva Žilina a zistil nesúlad medzi
žalobcom tvrdeným rozsahom záberu a skutočnosťou. Vo predmetnej veci bolo teda nariadené znalecké
dokazovanie znalcom Ing. Jozefom Bujňákom, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 9/2021. Žalobca
so závermi znaleckého posudku nesúhlasil a v konaní navrhol kontrolné znalecké dokazovanie. Súd
prvej inštancie návrhu žalobcu nevyhovel. Znalec podľa názoru súdu presvedčivo odôvodnil znalecký

posudok, po námietkach žalobcu opätovne zameral vodovodné potrubie, pričom aj samotný žalobca
súhlasil, aby to vykonal ten istý znalec a dospel k záveru, že výsledok je v prípustnej dovolenej
odchýlke. Súd prvej inštancie poukázal na to, že znalec mal k dispozícii oba geometrické plány
vykazujúce polohu umiestnenia vodovodného potrubia, ktoré predložil žalobca. S týmito sa v znaleckom
posudku, ale aj pri svojom výsluchu vyporiadal, a preto súd nepovažoval za účelne nariaďovať kontrolné

znalecké dokazovanie a to navyše za stavu, že bolo vykonané opakované zameranie (aj keď tým
istým znalcom). V tejto súvislosti bolo potrebné venovať pozornosť aj na výpoveď znalca, keď uviedol,
že pri meraní hraníc pozemkov sú dovolené odchýlky 35 až 40 cm pri nečíselných mapách a pri
potrubí je neporovnateľne väčšia tolerancia, pretože ide o podzemné vedenie. V danom prípade závery
znaleckého posudku neboli vyvrátené ani geometrický plán G. J.. J. L. M., úradne overený dňa 10. 05.

2023 pod číslom G./XXXX, keďže rozdiel predstavuje iba 5 m2, pričom ako uviedol znalec pri svojom
výsluchu tak jeho zameranie bolo
v dovolených odchýlkach. Súd teda vychádzal zo znaleckého posudku Ing. Jozefa Bujňáka.

4. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecnej hodnoty

nájmu stanovenej v znaleckom posudku č. XX/XXXX, ktorý vypracoval Ústav súdneho inžinierstva
ŽilinskejuniverzityvŽiline,avktoromstanovilvýškunájmupozemkuparc.N.č.XXXXX/XXXvyznačenej
v znaleckom posudku č. X/XXXX a jeho doplnku č. 1 o výmere 26 m2 v žalovanom období od 22. 03.
2015 do 09. 11. 2017
vo výške 82,03 eura. V danom prípade sa jedná o súkromný znalecký posudok predložený žalovaným s

poukazom na ustanovenie § 209 ods.1 CSP, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje
doložku o tom, že znalecký ústav si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku.
V danom prípade súd vyhodnotil, že znalecký ústav správne postupoval pri vypracovaní znaleckého
posudku v zmysle platnej vyhlášky, ktorá umožňovala znaleckému ústavu využívať postupy- metóda polohovej diferenciácie, metóda kombinovaná, metóda porovnávania
a výnosová hodnota a znalecký ústav ako objektívnu metódu, zvolil metódu polohovej diferenciácie,
pričom vo svojom znaleckom posudku logicky zdôvodnil prečo zvolil túto metódu. V danom prípade

znaleckýústavvýbermetódyzdôvodniltým,žeprestanovenievšeobecnejhodnotynájmuporovnávacou
metódou nemal dostatok podkladov. V znaleckom posudku sa zaoberal, z akých dôvodov nemohol
použiťpredloženénájomnézmluvyasúduprvejinštanciesajaviljehopostupakosprávnyaodôvodnenie
znaleckého posudku ako presvedčivé. Jeho závery neboli spochybnené ani vyjadrením žalobcu, keďže
znalecký ústav sa podrobne vyjadril k námietkam žalobcu a to jednak písomne a taktiež určený

znalec pri svojom výsluchu. Znalecký posudok teda súd vyhodnotil ako objektívny a pri určovaní výšky
bezdôvodného obohatenia z neho vychádzal, pričom suma 82,03 eura sa súdu javí aj ako primeraná,
keďže v žalovanou období bola nehnuteľnosť vedená ako orná pôda a žalobca nebol úplne vylúčený
z jej užívania.

5. Znalecký posudok D. O. ( predložený žalobcom ) vychádzal výlučne z podkladov predložených

zadávateľom, t.j. žalobcom a to z nájomných zmlúv, ktoré žalobca zhromaždil. Pri vypracúvaní
znaleckého posudku si však mal znalec zabezpečiť potrebné materiály aj vlastným úsilím z dostupných
zdrojov a nie len od objednávateľa. Za takého stavu nemôže byť takýto posudok objektívny. Ďalší
znalecký posudok predložený žalobcom, Znalecký ústav Technickej univerzity, mal za úlohu určiť
všeobecnú hodnotu vecného bremena a nie všeobecnú hodnotu nájmu a rovnako ako D. O., vychádzal

iba zo zmlúv predložených žalobcom.

6. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, že bezdôvodné obohatenie má zodpovedať odplate za vecné
bremeno, s týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Je nepochybné, že žalobca nemohol
plnohodnotne užívať svoju nehnuteľnosť z dôvodu ochranného pásma, a preto je potrebné pri výške

bezdôvodného obohatenia vychádzať
zo všeobecnej hodnoty nájmu.

7. Námietku žalovaného, že zo strany žalobcu sa jedná o konanie v rozpore
s dobrými mravmi a to aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, súd vyhodnotil

ako nedôvodnú. Súd je v danom prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391
ods. 2 CSP. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva bolo vydané pred rozhodnutím odvolacieho
súdu a rovnako aj preklad bol doručený do spisu pred rozhodnutím odvolacieho súdu (13. 09. 2019).

8. Pokiaľ ide o námietka premlčania žalovaného tak táto je v danom prípade nedôvodná, keďže žalobca

si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia 2 - roky spätne od doručenia návrhu na zmenu
žaloby a teda 2 - ročná subjektívna a ani 3 ročná objektívna premlčacia doba neuplynula.

9. S poukazom na vyššie uvedené súd priznal žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 82,03 eura
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

10. Dlh, vzniknutý bezdôvodným obohatením je dlhom, ktorého zročnosť nie je určená právnym
predpisom, alebo rozhodnutím súdu, alebo nevyplýva z dohody účastníkov, a preto je dlžník, v tomto
prípade žalovaný, podľa § 563 OZ povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
Za prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 22. 03. 2015 do 21. 03. 2017 súd

považoval doručenie návrh na zmenu žaloby žalovanému dňa 21. 03. 2017 (žalovaný na pojednávaní
dňa 27. 03. 2017 potvrdil, že návrh mu bol doručený dňa 21. 03. 2017), a preto sa žalovaný dostal do
omeškania dňom 22. 03. 2017. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania od 22. 03. 2017 súd priznal
žalobcovizákonnýúrokzomeškaniavovýške5%ročnezosumy62,04eura(podľaznaleckéhoposudku
č. 67/2023 ročný nájom predstavuje 31,02 eura x2) od 22.03.2017 do zaplatenia. Za prvú výzvu na

vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 22. 03. 2017 do 09. 11. 2017 súd považoval doručenie
návrh na zmenu žaloby žalovanému dňa 09. 11. 2017, a preto sa žalovaný dostal do omeškania dňom
10. 11. 2017. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania od 11. 11. 2017 súd priznal žalobcovi zákonný
úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 19,72 eura (232 dní x 0,0850 eura/deň podľa znaleckého
posudku č. 67/2023) od 11. 11. 2017 do zaplatenia.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca zobral žalobu späť
v časti zriadenia vecného bremena späť, preto mal nárok na náhradu trov konania žalovaný. Vo zvyšnej
časti však bol žalobca úspešný v základe nároku, a výška nároku závisela od znaleckého posudku. Pretov tejto časti bol žalobca úspešný. Keďže išlo o dva nároky súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, vzhľadom k tomu, že obaja boli úspešní v rovnakej časti.
Vzniknuté náklady znalečného D. B. F. a Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzite v Žiline, priznal

v rozsahu 50% vo vzťahu k žalobcovi a v rozsahu 50% vo vzťahu k žalovanému.

12. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol
výroky II., IV., V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že namieta nesprávne právne posúdenie
veci, keďže konajúci súd vo veci dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Pokiaľ ide o rozhodnutie ESĽP súd prvej inštancie iba konštatoval, že toto rozhodnutie
bolo predložené súdu ešte pred zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd
vyslovil v bode 45. rozsudku pre Okresný súd záväzný právny názor. Z rozhodnutia odvolacieho súdu
však vyplýva, že má sa rozhodnúť vo veci podľa doterajšej rozhodovacej praxe, no nárok žalobcu je
potrebné posúdiť na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Súčasťou vysloveného právneho
názoru odvolacím súdom nie je jeho právne posúdenie otázky, či uplatnený nárok, ktorý treba posúdiť

ako bezdôvodné obohatenie je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Mlčanie odvolacieho súdu
o určitej právnej otázke nemožno považovať za vyslovenie záväzného právneho názoru. Preto súd
prvej inštancie sa mal vyporiadať s argumentáciou žalovaného o rozpore uplatneného nároku žalobcu
s dobrými mravmi, a to aj s ohľadom na uvedené rozhodnutie ESĽP vo vzťahu k osobe žalobcu. Zároveň
odvolací súd konštatoval, že je potrebné dôsledne sa zaoberať spôsobom určenia výšky náhrady.

Žalovaný v konaní tvrdil, že výška sumy, o ktorú sa mal žalovaný na úkor žalobcu obohatiť má byť určená
ako suma zodpovedajúca výške všeobecnej hodnoty odplaty za vecné bremeno zodpovedajúce právu
uloženia pozemných vedení, a nie ako všeobecná hodnota nájmu. Preto ak sa žalovaný na úkor žalobcu
obohatil,jehoobohateniemohlospočívaťibavtom,žebolpovinnýzaplatiťžalobcovináhraduzazriadené
vecné bremeno. V konaní bolo nesporné, že potrubie žalovaného sa nachádza pod povrchom pozemku

žalobcu, čo vyplýva zo str. 4 znaleckého posudku D. F.. Podzemné kanalizačné vedenie je spravidla
riešené zriadením vecného bremena, zodpovedajúce právu jeho uloženia, užívania, vykonávania práv,
úprav a revízií. Výška odplaty za zriadenie takéhoto vecného bremena sa určuje znaleckou metodikou,
predpísanou pre jej vyčíslenie, nie však ako všeobecná hodnota nájmu, ale ako odplata za zriadenie
vecného bremena. Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, v znaleckom posudku č. 67/2023,

vyčíslil všeobecnú hodnotu nájmu za žalované obdobie vo výške 82,03 eur k výmere 26 m2, ako aj
všeobecnú hodnotu odplaty za zriadenie vecného bremena za žalované obdobie k výmere 26 m2,
vo výške 4, 05 eur. Pri výsluchu znalca D. O. vyplynul záver, že nepovažoval za správne stanoviť
výšku bezdôvodného obohatenia určením všeobecnej hodnoty nájmu a nepovažoval za správne túto
určiť ani ako opakujúce sa plnenie, a je potrebné uvažovať o jednorazovej odmene vo výške odplaty

za zriadenie vecného bremena, čo podľa žilinskej univerzity v Znaleckom posudku č. 67/2023 určil
za 26 m2 sumou 27,69 eur. Koncepcia opakujúceho sa plnenia obdobných prípadov je Najvyšším
súdom ustálená. S poukazom na rozsudky NS SR, napr. sp.zn. 3Cdo/49/2014, 8Cdo/117/2019, I.ÚS
474/2013, IV.ÚS 227/2012, a naposledy sa s obdobnými závermi stotožnil aj Krajský súd v Košiciach,
vedený pod sp.zn. 2Co/79/2022. Žalobca uviedol v konaní len to, že je obmedzený v užívaní pozemku,

v dôsledku existencie ochranného pásma podzemného vedenia žalovaného. Z dikcie ust. § 19 ods. 5
zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách, je zrejmé, že je zakázané vykonávať
zemné práce, umiestňovať stavby, konštrukcie a iné podobné zariadenia, alebo vykonávať činnosti,
ktoré obmedzujú prístup k verejnému vodovodu. Z dikcie ustanovenia je zrejmé, že ide o taxatívny
výpočet, a preto žiaden iné činnosti v tejto vymedzenej časti pozemku žalobcovi zakázané neboli.

Povaha týchto obmedzení je pritom taká, že skutočne obmedzujú vlastníka pozemku iba vtedy ak
má zámer na pozemku uskutočniť niektorú zo zakázaných činností. V priebehu konania však na
pojednávaní žalobca na otázku, ako využíva v rozhodnom čase tento pozemok, uviedol: „Momentálne
nevyužívam“. Ďalej na ďalšiu otázku, na aký účel by plánoval užívať uviedol: „Momentálne nevyužívam,
plánujem výstavbu rodinných domov“. Na otázku, či od nadobudnutia pozemkov vykonával nejakú

hospodárskučinnosťvtomtosmereuviedol:„Nie“.Pretožejezrejmé,žeexistenciapodzemnéhovedenia
žalovaného a k nemu patriace ochranné pásmo žalobcu nepochybne úplne nevylučuje z užívania
jeho pozemku, hoci má k tomuto zákonné zákazy, je zrejmé, že žalobca nestráca plnú hodnotu
zodpovedajúcemu nájomnému za daný pozemok. Pokiaľ však v tejto situácií okresný súd priznal
žalobcovi sumu zodpovedajúcu plnej výške všeobecnej hodnoty nájmu, priznal mu jednak viac než

čo žalobca stratil no najmä než čo „ušetril“, ak si vzťah so žalobcom nevyporiadal. Žalovaný ďalej
podal odvolanie aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie rozhodoval v konaní
jednak o návrhu žalobcu na zriadenie vecného bremena za náhradu vo výške 542,85 eur ročne,
kde v dôsledku späťvzatia zastavil toto konanie v zostávajúcej časti, kde sa domáhal žalobca sumy1 085,- eur s prísl., súd prvej inštancie vyhovel do výške 82,03 eur s prísl., a v prevyšujúcej časti
o 1 002,97 eur s príl. žalobu zamietol. Vo vzťahu k späťvzatiu zavinil zastavenie konania. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca vo vzťahu k zvyšnému predmetu konania bol plne úspešný, keďže

bol úspešný v základe nároku, a pokiaľ išlo o jeho výšku, táto závisela od znaleckého dokazovania.
Plný procesný úspech žalobcu sa javí oprávnený, iba vtedy keď sa výrok rozhodnutia zhoduje so
žalobným petitom. Keď rozhodnutie závisí od znaleckého posudku, je na mieste vychádzať z toho,
že za plne procesne úspešného možno považovať žalobcu už len preto, že mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, no tento postup nemožno aplikovať mechanicky v každom prípade.

Žalobcanadhodnotilžalovanúsumu,keďževzhľadomnavšetkyokolnostivie,žesiuplatňujeviacnežmu
môže patriť, pretože vychádza zo vstupných údajov, o ktorých vie, že sú nadhodnotené, a zákon týchto
prípadov je najmä zásadný rozdiel medzi uplatnenou sumou a sumou, ktorá je nakoniec priznaná. Preto
je potrebné vychádzať zo zásady úspechu v závislosti od žalobcom uplatnenej, a nakoniec priznanej
sumy bez ohľadu na to, že v konaní boli podané znalecké posudky. Žalobca vo vzťahu k výške žalovanej
sumy odkázal na znalecké posudky, ktoré si objednal, tieto sa v konaní ukázali ako nesprávne. Vo

vzťahu k znaleckému posudku D. O., súd prvej inštancie konštatoval, že priamo z toho posudku vyplýva,
že sám žalobca vybral pre znalca podklady, ktoré mu odovzdal. Súd zároveň konštatuje v bode 43.
rozsudku,ženemoholpreneobjektívnosťztohtoposudkuvôbecvychádzať.Toistéplatíajkznaleckému
posudku Technickej univerzity v Košiciach, keďže rovnako aj táto podala posudok, kde posudzovala
nájomné zmluvy týkajúce sa pozemkov, s úplne inou charakteristikou, ako je predmet sporu, napríklad

spevnené plochy, parkoviská. Toto konštatoval nielen Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ale
muselo to byť úplne zrejmé aj žalobcovi, ktorý cielene zhromaždil a predložil znalcovi takéto podklady.
Navyše posudky Technickej univerzity v Košiciach vykazujú vážne obsahové pochybenia, čo viedlo
k uloženiu pokuty tomuto subjektu Ministerstvom spravodlivosti SR, o čom prikladá žalovaný v prílohe
aj dôkaz. Žalobca, ktorý bol navyše zastúpený advokátom si týchto veci musel byť vedomý, a z výraznej

nadhodnoty vyplýva, že si uplatňoval 13 násobne vyššiu sumu, aká mu v skutočnosti bola priznaná.
Preto súd prvej inštancie mal priznať nárok na náhradu trov konania vychádzajúc zo zásady pomeru
úspechu a neúspechu porovnať žalovanú a priznanú sumu. Pokiaľ ide o priznaný nárok na náhradu
trov konania súdnemu znalcovi D. B. F. voči stranám rovným dielom, vyplýva z rozhodnutia súdu prvej
inštancie ako keby mali rovnaký úspech. Okresný súd nesprávne vychádzal z toho, že obe strany boli

rovnako úspešné, keďže toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti aká suma bola priznaná žalobcovi,
a čo bol predmet spor. Z tohto dôvodu sa domnieva žalovaný, že má nárok náhradu trov konania, ako
aj tú skutočnosť, že práve žalobca sa má podieľať práve na náhrade trov súvisiacich so znaleckým
dokazovaním v uvedenom rozsahu, a tieto výroky navrhuje zmeniť.

13. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca napadol odvolaním
výroky III., IV., V. a VI. tohto rozsudku. Poukázal na to, že namieta správnosť výšky sumy, ktorá
mu titulom bezdôvodného obohatenia bola priznaná. Považuje ju za neprimerane nízku. Argumentuje
predloženýmznaleckýmposudkom,ktorévrámcitohtokonaniasúduprvejinštanciepredložil.Rozporuje
správnosť záverov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ktorý vychádzal z výmery 26 m2,

a za žalované obdobie priznal sumu 82,03 eur. Je potrebné vychádzať z Vyhlášky č. 492/2004, kde
je všeobecná hodnota objektivizovaná hodnotou nehnuteľnosti a stavieb, ktoré znaleckým odhadom
sa dotýkajú najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu
v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že náhrada
za nájom v danom čase a mieste, keď užívateľom cudzej veci bez právneho dôvodu je subjekt,

ktorý je vlastníkom stavby, je potrebné vychádzať z údajov v danom mieste a čas, a to v obvyklom
rozsahu tržného nájomného, čo ustálil NS SR vo veciach pod sp.zn. 5Cdo/8/2009, 4Cdo/52/2009,
28Cdo/924/2011. Vo výsledku tohto konania je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že má
žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a potom suma musí byť primeraná tomu, ak by
podobné nezastavané pozemky žalobca mohol, či už prenajať alebo ich predať. V konečnom dôsledku

žalovaný nevykonal nijaké kroky, ktoré by viedli k tomu, aby sa nejak s vlastníkom pozemku vyporiadal,
a určená všeobecná hodnota nájmu vo výške 1 193 eur za m2 je neprimerane nízka. Znalecký posudok
č. 67/2023 neprimerane zvýhodňuje žalovaného. Takéto závery potom ani nemotivujú žalovaného
vyporiadaťsivzťahysvlastníkompozemku.Námietkyktomutoposudkušpecifikovalžalobcaužvpodaní
z 11. 07. 2023, kde sú uvedené pod a/, b/, c/, d/ a e/. Nesprávny rozsah záberu potrubia rovnako

mal vplyv na výmeru, ktorá mu mala byť priznaná ako náhrada, keďže znalecký posudok D. B. F.
dôsledným spôsobom tento rozsah neurčila skutočnosti po odkopaní zeminy nad týmto potrubím je
zrejmé, že ochranné pásmo zasahuje do pozemku žalobcu až na 31 m2, nie 26 m2, tak ako k takémuto
záveru dospel znalec. Pokiaľ uvádza súd prvej inštancie, že považuje zistený rozdiel za nízky, a ktorýmá zodpovedať nejakej odchýlke, keď ide zhruba o 20% oproti výmere, nemožno hovoriť o nízkom
rozdiele. Znalec D. B. F. bol aj vypočutý na pojednávaní, kde z jeho výpovede vyplýva, že zameranie
bolo realizované v povolených odchýlkach v zmysle predpisov o geodézií. Prijatie takéhoto záveru,

kde bol znevýhodnený žalobca o 5 m2, považuje za arbitrárny postup súdu. Pokiaľ ide o znalecký
posudok D. P. O., znalcovi predložil listiny žalobca na základe ktorých žiadal vypracovať posudok, ale
samotný znalec mal takisto povinnosť zabezpečiť si aj z dostupných zdrojov vlastným úsilím podklady.
Ostatne konajúci súd nemá oprávnenie hodnotiť odbornú stránku podaného znaleckého posudku,
čo vyplýva z viacerých rozhodnutí NS SR, napr. sp.zn. 4Obo/112/2011, 2Cdo/234/2008. Navyše zo

žiadnych predpisov nevyplýva, že znalec nemôže vypracovať posudok na základe podkladov, ktoré
predloží objednávateľ. V konečnom dôsledku s objednávkou boli predložené tri zmluvy uzavreté medzi
verejnoprávnymi subjektami. Pokiaľ ide o výroky IV., V. a VI. tieto nepovažuje za správne, pretože
mal žalobca nárok na plnú náhradu trov konania za nárok, ktorý mu bol priznaný a výška závisela od
znaleckéhoposudku.NatojeviacrozhodnutíÚSČR,akojenapríkladIV.ÚS1/04,II.ÚS439/06.Rovnako
nepovažuje žalobca za správne ak bolo rozdelené uhradenie trov znaleckého dokazovania tak D. F.

ako aj Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na 50% pre žalobcu a 50% pre žalovaného. Podľa názoru
žalobcu mal úspech v základe, výška bola stanovená znaleckým posudkom, preto považuje svoj úspech
vo veci za jednoznačný a následne náklady má znášať výlučne žalovaný.

14. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril v duplike žalovaný, ktorý zotrval na svojich stanoviskách. Ďalej

uviedol, že žalobca namieta jednak na výšku bezdôvodného obohatenia znaleckými posudkami. Pritom
nemôže byť rozhodnutie súdu prijaté len tak, či jednej zo strán sporu, a to konkrétne žalobcovi sa
stanovená náhrada zdá neprimerane nízka, ktorá nezodpovedá trhovému nájomnému. Táto otázka
bola riešená znalcom a správne súd prvej inštancie vlastne vychádzal aj z týchto záverov. Každá
zo strán predložila súkromný znalecký posudok a súd prvej inštancie zákonným spôsobom hodnotil

dôkazy. Hodnotenie súdu síce neznamená, že znalecké závery hodnotí v súvislosti s ich odbornou
správnosťou, ale hodnotí presvedčivosť znaleckého posudku a jeho odôvodnenie. Úvaha súdu prvej
inštancie práve pri hodnotení výsledkov znaleckého dokazovania je presvedčivá a logická. Od tejto
súvislosti už súhlasí s argumentáciou v rozsudku týkajúcej sa znaleckých záverov znalca D. O.. Rovnako
súhlasila s vyjadrením sa k znaleckému posudku D. F., a to vo vzťahu k ochrannému pásmu, ktoré sa

vzťahuje na pozemok vo vlastníctve žalobcu. Z týchto dôvodov považuje odvolanie žalobcu žalovaný za
nedôvodné. Je však potrebné uviesť, že žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu v jeho vyhovujúcej
časti tak, aby bola celá žaloba žalobcu zamietnutá. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, tu je potrebné
vychádzať z toho, že nároky boli zo strany žalobcu obsiahnuté v žalobe viaceré. V časti žalobca zobral
žalobu späť a tým zavinil zastavenie konania, a vo zvyšku sa domáhal neprimerane vysokého nároku na

náhradu, čo súd právne aj vyhodnotil. Vo vzťahu k priznaniu nákladov znaleckého dokazovania, k tomu
sa takisto žalovaný vyjadril.

15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý takisto zotrval na svojom stanovisku. Poukázal na
to, že nemožno súhlasiť s námietkou výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, aj keď sa poukazuje

na rozhodnutie ESĽP v obdobnej veci, nedopadá na túto vec záver, ktorý možno použiť ak bol vo
všetkých veciach vo vzťahu k dobrým mravom. Rovnako nemožno z tohto vyvodiť, že fyzická osoba,
konkrétne žalobca nemá možnosť vlastniť majetok, a tak mať aj z tohto majetku nárok na legitímnu
nádej na neúspech v konaní. Z týchto je potrebné vychádzať aj z judikatúry ESĽP v následnom období,
ktorý ako vývoj k judikatúre smeruj k opačným záverom, ako bolo doteraz konštatované. Nakoniec

tým, že žalobca vlastní majetok a je tento zastavaný stavbou, má nárok na uplatnenie svojich nárokov
vo forme náhrady. Nárok žalobcu je pokiaľ ide o základ nároku nespochybniteľný. Pokiaľ ide o výšku
bezdôvodného obohatenia k tomu už žalobca vo svojom odvolaní namietal správnosť postupu súdu
prvej inštancie, trvá na tom, že musí táto náhrada zodpovedať trhovému nájomnému v danom mieste
a čase, a musí ísť o obvyklé nájomné, ktoré zodpovedá trhovému hospodárstvu. Pokiaľ ústav súdneho

inžinierstva stanovil za m2 náhradu v nezvyčajnej nízkej sume, a vlastne len symbolicky, má postihnúť
žalovaného, na týchto názoroch trvá naďalej. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania tak, ako už
uviedolajvosvojomodvolaníjepotrebnévychádzaťztoho,ževpodstatevzákladebolžalobcaúspešný,
a preto je potrebné vychádzať v konaní zo zásady úspechu, zo zásady tej, že na výšku hodnoty bol
vypracovaný znalecký posudok. Z tohto dôvodu trval na svojich argumentoch. Vo vzťahu tak k trovám

konania ako k povinnosti zaplatiť trovy, ktoré vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa ust. § 34 CSP prejednal rozhodnutie ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379, § 380 CSP ( a contrario § 385 ods.1 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a odvolanie žalovaného je dôvodné.
Súd prvej inštancie dôsledným spôsobom zisťoval skutkový stav na základe ktorého dospel k správnym
síce skutkovým záverom, ale nesprávnemu právnemu záveru. Na základe toho boli splnené podmienky

pre čiastočnú zmenu tohto súdneho rozhodnutia.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).

19. Podľa ust. § 451 ods. 1, 2 O.z., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20. Z obsahu spisu a priebehu konania možno uzavrieť, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti parc.
K. Q. XXXXX/XXX - orná pôda o výmere 1433 m2. Žalobca je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti
na LV č. XXXXXX, p.č. N. K. XXXXX/XXX – orná pôda o výmere 1433 m2 a p.č. N. K. XXXXX/XXX –

orná pôda o výmere 882 m2.V konaní nebolo sporné, že na vyššie uvedenej nehnuteľnosti sa nachádza
vodovodné potrubie vo vlastníctve žalovaného.

21. V konaní bola sporná poloha trasy vodovodného potrubia. V žalobe žalobca tvrdil, že rozsah záberu
je 30 m2. V priebehu konania predložil geometrický plán č. XXX/XXXX, ktorý vyhotovil D. E. F. dňa 06.

11. 2017, overený Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom dňa 08. 11. 2017, pod č. G.- XXXX/
XX, podľa ktorého rozsah záberu je 77 m2. Vo veci bolo teda nariadené znalecké dokazovanie znalcom
D. B. F., z ktorého bola ustálená výmera záberu 26 m2.

22. Vo vzťahu k prejednávanej veci odvolací súd už raz rozhodol a vtom čase, upriamil pozornosť súdu

prvej inštancie na aktuálnu rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych inštancií v obdobných veciach. Takto
formulované zrušujúce rozhodnutie však neznamená, že odvolací súd vyslovil záväzný právny názor,
akotománamysliust.§391ods.2CSP.Podanoužaloboužalobcauplatňovalvočižalovanejnazačiatku
náhradu za zákonné vecné bremeno a aj náhradu za neoprávnené obohatenie, čo svedčí o tom, že
rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach boli v tom čase rozdielne vrátane rozhodovacej praxe

NS SR. V konaní bolo nesporne preukázané, že na časti nehnuteľnosti, ktorá vlastnícky patrí žalobcovi,
bol ešte 28. 07. 1976 vydané stavebné povolenie pre akciu „skupinový vodovod z nádrže Tichý potok – 1.
stavba 2. etapa, ktorá bola realizovaná na základe vydaného stavebného povolenia, a v roku 1989 bolo
aj povolené užívanie tejto stavby. To znamená, že vodná stavba bola realizovaná ešte pred účinnosťou
zákona č. 199/1995 Z.z., ktorým došlo k novelizácií zákona o vodách, teda pred 01. 10. 1995. Hoci

právna úprava platná do 30. 09. 1995 v zákone o vodách neupravovala vznik vecného bremena a novela
tohto zákona neobsahovala intertemporálne ustanovenie, ktoré by sa vzťahovalo už na existujúce
vodohospodárske diela. Rozhodovacia prax súdov sa posunula od čias, kedy rozhodoval súd prvej
inštancie v poradí prvým rozsudkom, a kedy odvolací súd v poradí prvým rozhodnutím zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie. Keďže odvolací súd považoval za najdôležitejšie vyriešiť otázku právneho vzťahu,

od ktorého žalobca uplatnil nárok na náhradu voči žalovanému, poukazuje na viaceré rozhodnutia
NS SR, ktoré uvádzajú vo svojich rozhodnutiach čo možno považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax, napríklad rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/6/2007 : ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách, alebo rozhodnutia NS SR, ktoré sú ako judikáty
publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax

vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS SR, alebo dokonca jednotlivo
v doposiaľ nepublikovaných rozhodnutiach, pokiaľ niektoré neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu, obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne
nadviazali.23. Ďalším obdobným stanoviskom vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi je aj uznesenie NS SR
sp.zn. 3Cdo/198/2017 : nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa

aplikuje aj do minulosti. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí ale ich nahrádza.
Pokiaľdôjdekzmenejudikatúrybezzmenyprávnejnormy,nejdeozmenuprávnehopravidla,ideotúistú
normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry nemôže aplikovať nesprávny judikatúrou
už prekonaný názor. Nový právny názor je potom potrebné aplikovať na už všetky prebiehajúce konania.

24. Pri právnom posúdení otázky vzniku zákonného vecného bremena, otázky charakteru náhrady za
zákonné vecné bremeno a otázky premlčania práva na náhradu za vecné bremeno súd vychádzal z
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré uvádza nižšie.

25. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/173/2018 z 27. 05. 2020 žalobca sa v tomto konaní

domáhal odstránenia vodovodného a kanalizačného potrubia, nachádzajúceho sa na nehnuteľnostiach
v jeho vlastníctve v zmysle ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd žalobu zamietol a
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Kľúčový právny záver týchto súdov spočíval
v tom, že v čase nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti žalobcom (rok 2007) bolo už v účinnosti
od 1. októbra 1995 ustanovenie § 37a zákona č. 138/1 973 Zb., ktoré oprávňovalo zriaďovateľa a

prevádzkovateľa vodohospodárskej výstavby nielen k zriadeniu, ale aj k prevádzkovaniu takej stavby
vo verejnom záujme. Minimálne od uvedeného času teda dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva
žalobcu prevádzkovaním tohto zberača, avšak nie bez právneho titulu, ale na právnom podklade vzniku
zákonného vecného bremena. Žalobca v dovolaní formuloval dovolaciu otázku, či nie je v rozpore
s princípom zákazu neprípustnej pravej retroaktivity, ak odvolací súd aplikuje ust. § 37a zákona č.

138/1973 Zb., ktorý nadobudol platnosť od 01. 10. 1995, aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou.
Dovolací súd dovolanie odmietol, pričom sa stotožnil s právnym názorom súdov nižšej inštancie, podľa
ktorého pre posúdenie existencie vecného bremena podľa § 37a zák. č. 138/1973 Zb. je významné to,
že k nadobudnutiu vlastníctva pozemku žalobcom došlo až po nadobudnutí účinnosti novely zákona
č. 138/1973 Zb. (1.10.1995), pretože toto vecné bremeno oprávňuje žalovaného aj k prevádzkovaniu

stavby vo verejnej záujme.
27. Rozsudok NS SR č.k. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. 04. 2016, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 pod č. 73 s nasledujúcou právnou
vetou:
„Právo na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ku ktorému došlo zriadením

vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, vzniklo iba tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku 01. 09. 1993. Pokiaľ vlastník
pozemku právo na túto náhradu neuplatnil, došlo k premlčaniu jeho práva v premlčacej dobe, ktorá
začala plynúť od uvedeného dňa. Súčasný vlastník zaťaženého pozemku nemá právo na náhradu za
pretrvávajúceobmedzeniejehovlastníckehopráva.Právonanáhraduvznikloexlegejednorazovotomu,

kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (01. 09. 1993). Z predmetného
ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckych práv“.
28. Z citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že k obmedzeniu vlastníka takého pozemku, na ktorom v
čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (1. septembra 1993) bol bytový dom vo vlastníctve

niekoho iného, došlo jednorazovo - v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Uvedené ustanovenie
sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v
lom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Zvolená bola koncepcia úpravy
ichvzťahuzákonnýmvecnýmbremenomvzmysle§23ods.5zákonač.182/1993Z.z.stým,žefinančné
vyrovnanie práv a povinností vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom sa

uskutoční (môže uskutočniť) podľa všeobecných zásad vyrovnania vzťahu medzi vlastníkom a tým
subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka. Ak by v súčasnosti bol
vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993
Z.z. (1. septembra 1993), zrejme by v praxi nevznikali pochybnosti o tom, žc a/ uvedeným dňom došlo
ex lege k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva vecným bremenom v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona,

b/ uvedeným dňom mu (aj) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vzniklo právo
na náhradu za toto obmedzenie, c/ od uvedeného dňa mal vlastník možnosť uplatniť svoje právo na
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv v Občianskym zákonníkom stanovenej dobe. Pokiaľ
tento (nezmenený) vlastník právo na náhradu za obmedzenie svojho vlastníctva neuplatnil v stanovenejdobe, došlo k premlčaniu jeho práva a v súčasnosti sa už nemôže domáhať žiadnej náhrady za
obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva, ku ktorému došlo 1. septembra 1993 ustanovením § 23 ods. 5

zákonač.182/1993Z.z.úspešneuplatnilabolamu-čiužnazákladedohodydotknutýchsubjektovalebo
rozhodnutia súdu - poskytnutá náhrada, boli jeho práva uspokojené a v súčasnosti mu už z tohto titulu
(obmedzenia jeho vlastníckych práv) nepatrí žiadna ďalšia náhrada za akési „nové“ alebo „pretrvávajúce
obmedzenie vlastníctva“. Na podstate vyššie uvedeného nemôže nič zmeniť, ak odo dňa účinnosti
zákona č. 182/1993 Z.z. došlo k zmene v osobe vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom v

zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona. Aj vtedy, ak došlo k takejto zmene v osobe vlastníka pozemku, treba
naďalej rozlišovať jednak tú skutočnosť, že priamo zákon č. 182/1993 Z.z. upravil samotný vecno-právny
vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby (vecným bremenom obmedzujúcim vlastníka pozemku),
jednak skutočnosť, že - pokiaľ tento zákon osobitne neupravil vzájomné (finančné) vyrovnanie nositeľov
právapovinnostítvoriacichobsahtohtoprávnehovzťahu-prichádzaladoúvahymožnosťichvyrovnania
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom).

Nadväzujúc na tieto úvahy dovolací súd uzatvoril, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému
I. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z.) vzniklo právo na jednorazovú náhradu
za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo
neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez
ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho

vlastníckeho práva.
29. Pre úplnosť dovolací súd poznamenal, že podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne
udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. US 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu
vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp.
zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, 11. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

30. Vyššie citovaný rozsudok NS SR č. 7Cdo/26/2014 z 24. 03. 2015 bol napadnutý ústavnou
sťažnosťou, v ktorej sťažovateľ (okrem iného) poukazoval na právny názor pléna ústavného súdu sp.
zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016, že „jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie
je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného
obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“.

31. Ústavný súd SR uznesením II. ÚS 323/2017 z 18. 05. 2017 rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd konštatoval, že názor NS SR, vyjadrený v rozsudku NS SR č.k.
7Cdo/26/2014 z 24. 03. 2015, je ústavne akceptovateľný a udržateľný. Zároveň poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax v danej otázke, konkrétne na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR vyjadrený v
rozsudku č.k. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. 04. 2016, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73.
32. Ústavný súd konštatoval, že na tomto závere nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z
12. 10. 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, §
10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004
Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach

používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl.
20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval
primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené

v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravuje rozličné situácie,
ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva
podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri
výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu

nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda
rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona dňom 01. 09. 1993.
33. Potom po ustálení právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a to tak, že vzniklo zákonné
vecne bremeno na nehnuteľnosti, o ktorej náhradu sa žalobca v tomto konaní uchádzal, a následne

posudzoval výroky súdu prvej inštancie, keďže odvolaním žalobcu a žalovaného boli napadnuté vlastne
všetky výroky súdu prvej inštancie. Keďže podľa § 37a ods.1 až 3 z.č. 138/1973 Zb. vodovodné
a kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom
záujme, možno zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom zpovolenia na vodohospodárske dielo podľa § 9. Oprávnenia stavebníka podľa odseku 1 vznikajú dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho
diela. Povinnosti vlastníka podľa odseku 1 sú vecným bremenom podľa osobitných predpisov.

34. Pokiaľ ide o charakter vzťahu po jeho ustálení je potrebné sa vyporiadať s námietkou premlčania,
ktorú žalovaný vzniesol v konaní, a to v praxi znamená, že okrem výroku I., proti ktorému nebolo
podané odvolanie, výrok II. súdu prvej inštancie neobstojí s tým, že tento nárok je priznaný už v rozpore
s ustálenou judikatúrou NS SR a ÚS SR, preto výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil a v tejto
časti nárok žalobcu zamietol. Uplatnený nárok pokiaľ bol posúdený ako zákonné vecné bremeno vlastník

nehnuteľnosti, mal možnosť žiadať náhradu u vlastníka verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa
vzniku obmedzenia užívania nehnuteľnosti (ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách). .
35. Vo vzťahu k spornej otázke charakteru náhrady a s tým súvisiacej otázky premlčania nároku na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku zákonného vecného bremena súd poukazuje
na vyššie uvedenú aktuálnu judikatúru. Podľa záverov rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.

08. 2019 a sp. zn. Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020 náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods.l zák. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto
rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. 04. 2016 (R 73/2016) a sp.
zn. 7Cdo/26/2014 z 24. 03. 2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného

bremena podľa § 23 ods. 5 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali,
že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za
zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009 Z.z. Zároveň, NS SR sa v rozhodnutiach odvoláva na
akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012
a v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 539/2020 zo dňa 28. 10. 2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti

rozhodnutiu NS SR sp.zn. 2Cdo/194/201 S, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.
36. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho rozhodnutie znamená, že v každom štádiu
procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha súdu. Právnou istotou sa má zabrániť
nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese tvorby súdneho rozhodovania dať
stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, ako aj na

právne úvahy súdu. Výsledkom má byť rozhodnutie, ktoré strany sporu ..neprekvapí", teda je logickým
vyústením doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych argumentoch a skutkových
okolnostiach musí jedna zo strán procesné prehrať.
37. Pokiaľ ide o súlad s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, je potrebné článok
2 základných princípov Civilného sporového poriadku vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3, v tomto

zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno mat i/ Ústavný súd Slovenskej republiky,
ii / Najvyšší súd Slovenskej republiky a i i í/ v oblasti ich kompetenčného dosahu na „civilný proces v
SR“ i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.
38. Reflexiu princípu právnej istoty možno nájsť v mnohých pravidlách a inštitútoch, v konkrétnych
právnych situáciách predvídaných Civilným sporovým poriadkom. Princíp právnej istoty ako teoretický

postulát nachádza v Civilnom sporovom poriadku svoju konkrétnu právnu reflexiu najmä v inštitútoch
Veľkého senátu ako nástroja na dosiahnutie zjednocovania judikatúry Najvyššieho súdu SR (§ 48
CSP), v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na prejednávanú vec podľa § 171 ods. I
CSP, v dôkladnom odôvodnení prípadného odklonu od konštantnej judikatúry, ak sa jú sudca rozhodne
nerešpektovať (§ 220 ods. 3 CSP) a v inštitúte tzv. pokuty za súdivosť podľa § 452 ods. 2 CSP.

39. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 551/2012:
„Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a
rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovávaných veciach.
Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo
predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo

dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.”

40. Prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií je nepochybne vo verejnom záujme,
čomu zodpovedá aj prístup zákonodarcu k riešeniu týchto spoločenských vzťahov formou zriadenia
zákonného vecného bremena, ktoré vo svojej podstate predstavuje určitý druh verejnoprávneho

obmedzeniavlastníkanehnuteľnostiajevýrazomprevahyverejnéhozáujmuvzťahujúcehosakurčitému
zariadeniu nad záujmom jednotlivca.
41. S ohľadom na to, že právna úprava zavedená zák. č. 199/1995 Z.z. na rozdiel od predchádzajúcej
úpravy zakotvila aj výslovné právo vlastníka pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckehopráva, je zrejmé, že nedošlo ani k zhoršeniu dovtedajšej právnej pozície vlastníka pozemku, ale naopak,
došlo k jej posilneniu.
42. Predmetná právna otázka charakteru náhrady už bola predmetom posúdenia v skutkovo i právne

obdobných veciach, a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/26/2014, ako i v jeho
ďalších rozhodnutiach sp.zn. 3Cdo/49/2014, 8Cdo/17/201 9. na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku
i súd prvej inštancie. Posúdenie a záver)' Najvyššieho súdu prijaté v právne obdobných veciach
(7Cdo/26/20l4, 3Cdo/49/2014. 2Cdo/l94/2019, 8Cdo/17/2019), aké predstavuje i vec tu posudzovaná,
dávajú jednoznačnú odpoveď, že vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová

stavba, má nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva.
43. Keďže v čase zriadenia dotknutého vodohospodárskeho diela právna úprava pripúšťala len
vyvlastnenie pozemkov alebo získanie pozemkov dohodu, je potrebné posúdiť prípadný nárok vlastníka
nehnuteľnosti za obmedzenie užívania primerane podľa inštitútu, ktorý je mu svojim charakterom
najbližší, teda vecnému bremenu. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou,
na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné

bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a v rozsahu a za obmedzenie svojho
vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo
zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti.
Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca
bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Vecné

bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe
ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje
občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný
niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú
tiež. Preto aj keď v danom prípade zákon č. 138/1973 Zb. účinný v čase zriadenia vodohospodárskeho

diela neuvádzal, že vzniká vecné bremeno za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj
z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je názoru
odvolacieho súdu jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté
obmedzenie vlastníckeho práva (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo
49/2014 zo 14. 04. 2016 týkajúci sa nároku na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov).
44. Podľa názoru odvolacieho súdu sú vyššie uvedené právne závery prijaté v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, nakoľko všetky uvedené
legálne vecné bremená majú jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené

verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvokom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností. S poukazom
na dané jednotiace prvky nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor neexistujú žiadne presvedčivé argumenty.
45. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd potom považoval rozhodnutie súdu prvej

inštancie za vecne správne vo výroku III, ktorým bola žaloba žalobcu v prevyšujúcej časti zamietnutá. Na
základe vyššie uvedených právnych záverov, považoval odvolací súd výrok II. rozsudku prvej inštancie
za nesprávny, keďže bolo možné nárok žalobcovi priznať len ako jednorazovú náhradu za vecné
bremeno, preto výrok II napadnutého rozsudku. bol zmenený podľa ust. § 388 CSP a výrok III. bol
potvrdený podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

46.Týmsazmenilasituáciatýkajúcasanárokužalobcu,zmenilasasituáciaajvovzťahukposudzovanie
zásady úspechu a nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Z toho
dôvodu, že rozhodnutím odvolacieho súdu bolo ustálené, že žalobca nebola úspešná strana v tomto
konaní, a práve naopak žalovaný bol úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, zmenil výroky IV., V. a VI. tohto rozhodnutia tak, že vo vzťahu k trovám

konania, nárok na náhradu trov celého konania má žalovaný v rozsahu 100% voči žalobcovi.
47. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu trov konania spojenou so znaleckými úkonmi, vo vzťahu k znalcovi
D. B. F., vo výroku V., rovnako zmenil odvolací súd tento výrok tak, že súdny znalec D. B. F. má nárok
na náhradu trov konania za znalecké úkony voči žalobcovi v rozsahu 100%.48. Rovnako zmenil výrok VI. tohto rozsudku tak, že ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity
v Žiline má nárok na náhradu trov konania, spojených so znaleckými úkonmi vo vzťahu k žalobcovi
v rozsahu 100%.

49. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I.ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz

c. Španielsku z 21. 01. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 05. 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. 02. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 04. 1993, II.ÚS 410/06).

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).