Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. december 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/32/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118208379
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8118208379.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobkýň: 1/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., žalobkyňa 2/ zastúpená
Mgr. Janou Sadloňovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 14, 080 01 Prešov, proti žalovanému: A. A. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XXX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom,

so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, o náhradu škody 7.398,40 eur a o zaplatenie 700,00 eur, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 19C/32/2018 – 244 zo dňa 30. júna
2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 19C/32/2018 – 254 zo dňa 2.8.2022 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Okresného súd Prešov č. k. 19C/32/2018 – 244 zo dňa 30. júna 2022 v spojení
s opravným uznesením č. k. 19C/32/2018 – 254 zo dňa 2. augusta 2022 okrem výroku I. o čiastočnom
zastavení konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne sa žalobou doručenou dňa 20.7.2018 domáhali voči žalovanému vydania vecí: 3 ks lôžko
LOTUS, vak NUBUK 241, prehoz EIFEL, skriňa 75017 biela, taburetka 1102, regál biely, konferenčný
stolíkDOUX, 2kskreslosúložnýmpriestorom, konferenčnýstolíkrustikálny,komodaIKOM3S-gaštan,
kuchynská stolička 6 ks, komoda Roma 2, 2 ks taburet, skriňa 75808649 biela, komoda 70023/49 biela,
2 ks IKOM IDIS komoda, 2 ks IKOM IDIS komoda, 2 ks INAD 2W, chladnička, mraznička šuflíková,

automatická práčka, televízor LGS 42LB5500, satelit komplet, ruter na wifi s anténou, filter na vodu
AQUA, stôl na terasu s podstavcom SINGER, kryt na schody, domáce kino PHILIPS, Slivovica 3 litrová
fľaša, ako aj povinnosti uloženia povinnosti žalovanému vrátiť žalobkyni 1/ depozit 700,- eur. V žalobe
žalobkyne uviedli, že žalovaný mal uzavretú nájomnú zmluvu so žalobkyňou 1/ v dobe od 1.9.2014 do
31.8.2015, pričom počas dovolenky v čase od 13.7.2015 do 22.7.2015 žalovaný bez ich vedomia vošiel
do prenajatého bytu a manipuloval s ich hnuteľným majetkom a s ich osobnými vecami. Po návrate z

dovolenky žalovaný žalobkyne ich do bytu nepustil a osobné veci im vyhadzoval von oknom v igelitových
vreciach. Žalovaný odmietol komunikovať a odmietol uvedený spor riešiť mediáciou. Žalovaný si tiež
vyinkasoval depozit vo výške 700,- eur, ktorý nevrátil.

2. Žalobkyne predložili k žalobe listiny – nájomná zmluva o nájme bytu zo dňa 3.9.2014, pokladničný
doklad NAY zo dňa 22.12.2014, dodací list zo dňa 20.12.2015 a dňa 5.11.2014, uznesenie Okresnej

prokuratúry Prešov zo dňa 21.1.2016, uznesenie Obvodného oddelenia PZ Prešov – sever zo dňa
7.1.2016, sťažnosť žalobkyne 1/ proti uzneseniu zo dňa 17.1.2016.

3. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, pričom predložil ukončenie nájomnej zmluvy zo dňa
28.7.2015.

4. Na pojednávaní dňa 26.11.2020 žalovaný uviedol, že so žalobkyňou 1/ uzavrel nájomnú zmluvu
s tým, že sa jednalo o byt nezariadený, pričom vedel, že žalobkyňa 1/ bude bývať s matkou. Žalovanýpoukázal na nájomnú zmluvu, podľa ktorej mal právo vojsť do bytu skontrolovať potrebu opráv, ale 4 krát
v priebehu nájomného vzťahu žalobkyne uviedli, že sú choré, tak sa do bytu nedostal. Po ich odchode
na dovolenku sa začal šíriť po dome neskutočný smrad, preto žalovaný cez presklené dvere nazrel do

bytu, kde videl veľký neporiadok, preto poslal SMS-ku žalobkyni 2/ a tiež kontaktoval aj jej brata. Po ich
návrate z dovolenky žalovaný trval na tom, aby sa vypratali bytu. Žalovaný vyhlásil, že byt aj deratizoval
a celý byt vypratali a všetky veci odviezli na adresu, ktorú žalobkyne uviedli, nijaké veci tam nenechali.

5.Napojednávanídňa10.6.2021súdprvejinštanciepripustilzmenužalobyatotak,žežalobkynežiadali,

aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 7.398,40 eur a žalobkyni 1/ sumu
700,- eur. Žalobkyne prehlásili, že týchto vecí sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1 a žiadali, aby
im žalovaný zaplatil za tieto veci, ktoré si prisvojil a užíval dlhé roky, náhradu vo výške 7.398,40 eur po
tom, čo tieto veci ohodnotili a predložili aj doklad o nadobudnutí hnuteľných vecí.

6. Vo vyjadrení zo dňa 15.11.2021 žalovaný vzniesol námietku premlčania, keďže žalobkyniam mala

škoda vzniknúť neoprávneným zadržaním, resp. nevydaním hnuteľných vecí, ktoré sa mali nachádzať v
byte žalovaného a to pri vyprataní bytu dňa 23.7.2015 a keďže zmenu žaloby uskutočnili žalobkyne až
na pojednávaní konanom dňa 10.6.2021, podľa žalovaného nárok na náhradu škody tak bol uplatnený
po uplynutí subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty. Žalovaný tiež vzhľadom na rozporuplné
tvrdenia žalobkýň spochybnil ich aktívnu vecnú legitimáciu čo do náhrady škody, taktiež spochybnil

nadobúdacie doklady označené ako dodacie listy. Podľa žalovaného žalobkyne neuniesli dôkazné
bremeno a nepreukázali, že hnuteľné veci uvedené v žalobe sú v ich spoluvlastníctve, že práve tieto
veci ostali v prenajatom byte žalovaného aj po 23.7.2015, že nimi žalovaný disponoval alebo si ich
ponechal, teda že ich má a aká bola ich zostatková hodnota. Ohľadom vrátenia depozitu žalovaný
namietal, že na vrátenie depozitu nemá žalobkyňa 1/ nárok, lebo uvedená suma zanikla započítaním s

nárokmižalovanéhonanáhraduškodyvsúvislostisuvedenímprenajatéhobytudostavuspôsobiléhona
užívanie, ktoré spočívalo v čistení, upratovaní, v oprave zamoreného bytu vo výške takmer 1.500,- eur.

7. Podaním zo dňa 20.5.2022 žalobkyne čiastočne zobrali žalobu späť po vypracovaní odborných
vyjadrení na hodnotu nábytku a hodnotu elektroniky ku dňu 23.7.2015 a žiadali, aby súd zaviazal

žalovaného zaplatiť im spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 3.974,77 eur a vrátiť žalobkyni
1/ depozit vo výške 700,- eur.

8. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19C/32/2018 – 244 zo dňa 30.
júna 2022

v I. výroku konanie o zaplatenie sumy 3.423,66 eur zastavil,
v II. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyniam 3.974,77 eur spoločne a nerozdielne do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku,
v III. výroku vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá v tejto časti nárok na náhradu trov konania,
v IV. výroku priznal štátu v tejto časti vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50 %,

v V. výroku nárok štátu v tejto časti na náhradu trov konania voči žalobkyniam nepriznal,
v VI. výroku uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobkyni 1/ depozit vo výške 700,- eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a
v VII. výroku v tejto časti nárok na náhradu trov konania žalobkyni 1/ nepriznal.

9. Súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:

9.1 Dňa 3.9.2014 uzavrela žalobkyňa 1/ so žalovaným nájomnú zmluvu o nájme bytu v rodinnom dome
podľa § 663 a 685 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa bodu III tejto zmluvy, prenajímateľ prenechal
nájomcovidoužívaniabytpozostávajúcizdvochobytnýchmiestnostíapríslušenstva(kuchyňa,kúpeľňa,

WC a predsieň) o celkovej rozhodne obytnej plochy 100 m2. Nájomná zmluva bola uzavretá na
dobu určitú od 1.9.2014 do 31.8.2015 s tým, že nájomca a prenajímateľ môže vypovedať zmluvu s
dvojmesačnou výpovednou dobou. Zmluvné strany sa dohodli na nájomnom spolu s inkasom vo výške
330,- eur mesačne a na zábezpeke vo výške 700,- eur, ktorú je prenajímateľ oprávnený použiť na
úhradu prípadných škôd spôsobených nájomcom alebo osobami nimi pozvanými, prípadne na úhradu

pohľadávok spôsobených z titulu dlžného nájomného. V prípade nespôsobenia škody alebo prípadnej
pohľadávky prenajímateľ bol povinný vrátiť pri ukončení nájomnej zmluvy zábezpeku v plnej výške
nájomcovi najneskôr do 3 dní od ukončenia nájomnej zmluvy. Podľa bodu VI nájomnej zmluvy pokiaľ
potreba opráv bola spôsobená nájomcom, zabezpečí ich prenajímateľ na náklady nájomcu, prípadneak sa dohodnú inak nájomca na svoje náklady. V prípade hrubého porušenia nájmu alebo úmyselného
poškodenia bytu nájomcom, má prenajímateľ právo od zmluvy okamžite odstúpiť. Nájomca je povinný
umožniť vstup do bytu prenajímateľovi vo výpovednej dobe alebo v čase, keď prenajímateľ chce

skontrolovať potrebu opráv.

9.2 Podľa listiny „Ukončenie nájomného vzťahu“ dňa 28.7.2015 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy
medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným s doslovným textom: „Dňa 23.7.2015 bola ukončená nájomná zmluva
o prenájme bytu zo dňa 3.9.2014. Nájomca mal riadne zaplatené nájomné vo výške 330,- eur za celý

mesiac júl. Predmetný byt bol vyprataný a nájom bol ukončený.“

9.3 Z dodacích listov zo dňa 5.11.2014 č. 432/473 a 495/403 súd zistil, že v predajni GRAND Nábytok
DK ROH Prešov bol zakúpený tento nábytok Lotus hnedý 279,- eur, Lotus zelený 279,- eur, Vak NUBUK
241 55,- eur, prehoz - Eiffel 128,- eur, skriňa 75017 biela 85,- eur, toaletka /102 172,- eur, regál KAPRI
- biely 89,- eur, konf. Stolík DOUX 42,- eur, kreslo s úlož. Priestor 58,- eur, konf. Stolík – rust. 116,- eur,

komoda IKOM 3 B - gaštan 145,- eur , kuch. stolička HC 040 6 ks 389,40 eur, komoda ROMA 2 198,- eur,
taburet 91,- eur, taburet 73,- eur, Lotus sivý 279,- eur, skriňa 7508649 biela 159,- eur, komoda 70023/49
76,- eur, komoda ROMA 2 čerešňa 198,- eur, IKOM IDIS 106,- eur, INAD 1 WNAR 106,- eur, IKOM 2D23
2 ks 264,- eur, INAD 2W 2 ks 292,- eur, celkom nábytok v hodnote 3.679,40 eur.

9.4 D. G. dňa 6.6.2022 čestne vyhlásila, že na dodacom liste číslo 495/43 uviedla nesprávny dátum
20.12.2015, pričom správny dátum má byť 5.11.2014, teda taký istý ako generovaný na DL 432/473
opisu DL, k chybe došlo zlyhaním ľudského faktora z dôvodu, že opisy boli vyhotovované 20.12.2015,
originály DL boli vyhotovované 5.11.2014.

9.5 Z pokladničného dokladu z 22.12.2014 vydaného NAY Elektrodom súd zistil, že doklad bol vystavený
na sumu 606,78 eur a obsahuje tovar LG v hodnote 339,- eur, tovar PHILIPS v hodnote 189,- eur s
príslušenstvom, celkom v hodnote 606,78 eur.

9.6 H. C. dňa 9.4.2021 čestne vyhlásila, že „dňa 22.7.2014 jej zavolala žalobkyňa 2/, či jej môže pomôcť

uložiť osobné veci v jej starom dome, pretože im žalovaný zrušil nájom. V jej dome žalobkyňa 2/ a jej
dcéra uložili svoje oblečenie, osobné veci, knihy ako aj hygienické potreby. Ku nej sa nepriviezol žiaden
nábytok.“

9.7 V odbornom vyjadrení č. 2/2022 A. A. I. určila všeobecnú hodnotu hnuteľných vecí obstaraných dňa

5.11.2014 a uvedených v dodacích listoch s celkovou hodnotou týchto vecí ku dňu 23.7.2015 vo výške
3.475,50 eur s DPH.

9.8 Z odborného vyjadrenia predajne NAY zo dňa 9.5.2022 vyplynula trhová cena televízora LG ku dňu
23.7.2015 vo výške 320,56 eur a domáceho kina PHILIPS vo výške 178,71 eur.

9.9 Žalobkyňa 1/ vo svojom výsluchu uviedla, že „po uzavretí nájomnej zmluvy v byte bývala spolu
so svojou matkou, žalobkyňou 2/. V júli odišli na dovolenku do Talianska, počas ktorej jej prišla SMS
niekedy hodinu po odchode, či mali niečo v mrazničke, pretože žalovaný vypol hore elektrinu. Vtedy mali
plnú mrazničku mäsa. Akonáhle sa vrátili z dovolenky, už mali svoje osobné veci vyhádzané na dvore

a nábytok zostal v byte. Vtedy tam prítomná nebola, bola si zariaďovať nejaké veci, čo sa týka lekára.
Nábytok im nebol žiaden privezený, pretože deň po tom, ako sa to udialo, bola v Kanaši a boli tam len
ich osobné veci a nábytok tam nebol žiaden. Ten zostal v byte. Nábytok kupovali spoločne s matkou
v Dome nábytku a spoločne ho používali v predmetnom byte. Ukončenie nájmu si neprečítala, bola v
strese, a keď to riešili s políciou, prišla na to, že podpísala niečo, čo nebola pravda“.

9.10 Žalobkyňa 2/ vo svojom výsluchu uviedla, že „žiadajú vyplatiť nábytok, ktorý kupovali nový. Boli
vydané len osobné veci, riady, knihy, nič iné. Keď žalobkyňa 1/ podpisovala zmluvu o ukončení nájmu,
vtedy ešte boli u žalovaného. Nábytok im žalovaný nechcel dať. Žalovaný sťahoval veci, to je pravda,
a keďže nemohla byť v kontakte s ľuďmi, ktorí by jej pomáhali, on sa svojvoľne rozhodol. Žalovaný im

vošiel do bytu bez ich vedomia a tam si gazdoval od prvého dňa, čo išli na dovolenku.“

9.11 Žalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že „sa považuje za poškodeného, všetky hnuteľné veci, ktoré
tam boli, boli za prítomnosti žalobkyne 2/ a pána J., jej brata, ktorý tam bol, vyvezené na adresu, ktorúuviedla, na dvor jej kamarátky v Kanaši. Škodu vyčíslil na sumu 1.500,- eur a uplatnil ju zápočtom.
Žalobkyne boli o tom oboznámené, súhlasili s tým, ako v korešpondencii s ním, že si započítal depozit.
V byte sa šíril neznesiteľný smrad, hmyz, a tak požiadal policajtov o súčinnosť. Oni takisto to so svojimi

nadriadenými konzultovali, či sa dá vstúpiť a samozrejme urobil sa videozáznam za ich prítomnosti. Mal
právo vstúpiť do bytu aj na základe ustanovení v nájomnej zmluvy v prípade havarijného stavu a to bol
havarijný stav, pretože tam bol neskutočný bordel, smrad, boli tam zvyšky jedál, neumytý riad. Do celého
bytu a domu sa šíril smrad, šírili sa ploštice, musel volať deratizátorov“.

9.12 F. C. K. uviedol, že „býval u žalovaného 3 a pol roka a vypratanie žalobkýň sa stalo v tom čase, kedy
bol nájomcom a bol toho svedkom. Žalovaný im otvoril byt, vošiel do bytu, a tvrdil, že nejaký neporiadok,
ale tomu nič nenasvedčovalo. Byt bol v normálnom stave, akurát tam bol nejaký fľak na zemi od mäsa.
Veci v byte boli poukladané, mali toho asi viacej. Keď sa vrátili z dovolenky, žalovaný im prakticky ani
neumožnil prístup do bytu. Potvrdil, že v byte sa robila deratizácia, ale bolo to v pivničných priestoroch,
lebo tam býval. V tej miestnosti, kde býval, boli myši“.

9.13 Svedok C. L. v písomnej výpovedi uviedol, že „žalobkyne pozná z čias jeho pracovného pôsobenia
v Prešove, keďže mali spoločných známych. Žalovaného pozná len ako prenajímateľa nehnuteľnosti a
mal s ním uzavretú nájomnú zmluvu od 1.2.2016, ktorá nájomná zmluva bola 1.9.2016 doplnená, resp.
upravená z dôvodu, že do prenajatého bytu prišla bývať aj jeho partnerka s dieťaťom. Nepamätá si už

presne, čo všetko obsahoval dvojizbový byt pri začatí nájomného vzťahu. V dodatku je však na konci
zmluvy urobený súpis zariadení príslušenstva bytu, ktorý urobil majiteľ nehnuteľnosti, toho času tvrdil, že
zariadenie/príslušenstvo bytu je jeho majetkom. Ako nájomcovia do bytu nezakúpili žiadne zariadenie.
Z dôvodu pracovnej ponuky v Bratislave, bol začiatkom roka 2018 nútený ukončiť nájomný vzťah, čo
neskôr vyústilo do komplikácií so žalovaným, ktorý začal robiť problémy jeho partnerke s dieťaťom.

Najskôr sa ju snažil okamžite vyhodiť z nájmu, odmietal im vrátiť depozit, čo zdôvodňoval porušením
nájomnej zmluvy poškodením interiéru. Nepamätám si už vôbec, či a v akej hodnote bol vrátený depozit“.

9.14 V nájomnej zmluve uzavretej medzi žalovaným a svedkom C. L. zo dňa 1.9.2016 je na konci zmluvy
po podpise prenajímateľa a nájomcu uvedené písaným textom „Príslušenstvo bytu tvorí: 1 ks chladnička

INDESIT, 1 ks komoda hnedá, 1 ks práčka ZANUSSI, spálňové skrine 2 ks, komoda biela 1 ks, 1 ks
sporák Hansa, 2 ks nábytkové skrine hnedé poschodové, 1 ks stolík biely, 1 ks stolík hnedý, 1 ks skrinka
biela, 3 ks postele rozkladacie, toaletný stolík 1 ks, taburetka“.

9.15 V písomnom vyjadrení M. I. uviedol, že „začiatkom júla 2015 bol na základe objednávky od

žalovaného vypratávať spolu so zamestnancami poschodie rodinného domu. Veci za prítomnosti D.
B. nakladali do dodávky TRANSIT a vyvážali na miesto určenia do Kanaša na adresu, ktorú udala.
Predmetný byt kompletne vypratali. Faktúru žalovaný uhradil, k čomu mu vystavil doklad“.

9.16 Svedok M. I. pred súdom uviedol, že „bol oslovený žalovaným, že potrebuje vysťahovať vo svojom

dome nájomníčky, ktoré tam mal, lebo je tam nejaký bordel a špina. Tú prácu robí každý deň, detaily si
nepamätá, ale bordel sa mu zapísal do pamäte. Vyberali odtiaľ odpady, nedalo sa bez respirátora robiť,
všetok bordel sa vyvážal vonku, vyvážali sa vrecia špiny, oblečenie naukladané, krabice z obchodu.
Myslel, že prišiel na smetisko. Nábytok a nejaké zariadenie tam bolo, ale nevie, aké. Vypratával to, čo
mu kázali naložiť, tak naložil. Vypratávanie bytu riadil žalovaný. Nosil skrine a nejaké nábytky, najprv

to dávali do sáčkov. Potom to už nechal a dokončil to jeho zamestnanec. Čo sa týka toho, či sťahoval
osobne nejaký nábytok, uviedol, že osobne niesol nejakú skrinku, niečo malé.“

9.17 Z vyšetrovacieho spisu OO PZ Prešov - Sever č. ORP-1729/SE-PO-2015 vyplýva:
- dňa 8.12.2015 do zápisnice žalobkyňa 1/ uviedla, že sa dostavila na obvodné oddelenie, aby oznámila,

že v mesiaci september presnejšie 3.9.2014 uzatvorila s A. E. ako prenajímateľom nájomnú zmluvu o
nájme bytu na dobu určitú a to do 31.8.2015, pričom problém nastal až 13.7.2015, kedy odišla spolu s
mamou D. B. na dovolenku, počas ktorej jej poslal sms-ku A. E. v znení: „Vypli ste mrazničku od prúdu
plnú mäsa, toto robí len sprostý vymletý mozog. Idem to všetko vyhádzať“. A. mu na to odpísala, že
porušil nájomnú zmluvu, lebo bez ich prítomnosti tam nemal vojsť do bytu. On jej na to odpísal, že im

dáva okamžitú výpoveď. Zasa mu odpísala, že sa vracajú až 22.7.2015, že nech zapne mrazničku a
nech všetko nechá tak. A. mu opäť zavolala na jeho telefón, aby mrazničku zapol a nechal tak, no on
jej odvetil, že jeho to nezaujíma. Po príchode na Slovensko 22.7.2015 A. E. ich už nechcel pustiť do
bytu. A., keď prišla pred byt, A. E. vyhadzoval veci cez okno a kričal, že tam mama nemá čo hľadať. Od13.7.2015 teda v nájme už prakticky nebývali, ale A. E. zrušil nájom bez 2 mesačnej výpovednej lehoty
a rovnako vstúpil neoprávnene a neohlásene do bytu, v ktorom ostali veci a ktoré zadržiava.
- dňa 28.12.2015 do zápisnice žalobkyňa 1/ uviedla, že dohoda bola taká, že ak predloží doklad o

spôsobených škodách, tak sa mu škoda nahradí a on vráti nábytok, čo sa však nestalo a A. E. tento
doklad doposiaľ nepredložil, a preto mu škody neboli uhradené. Potvrdila, že mame v SMS správe
napísal, že výška spôsobenej škody je 1.300,- eur, avšak jej sa nezdá, že tam spôsobili škodu v takej
výške, ako uvádza“.
- dňa 17.12.2015 žalovaný do zápisnice potvrdil, že s A. B. uzavrel nájomnú zmluvu o nájme bytu a

že dňa 15.07.2015, kedy jej zaslal SMS s textom: „Pani B. po videní toho bordelu na terase a dnu cez
sklo vám dávam okamžitú výpoveď z nájmu. Vyzývam vás k okamžitému vyprataniu bytu, po celom
dome je smrad a hmyz, v opačnom prípade to urobím sám za asistencie polície.“ Jej odpoveď bola dňa
16.07.2015: „Prosím vás pán E. viem, že som urobila chybu, všetko napravím, keď sa vrátim z dovolenky
a samozrejme, že uhradím aj spôsobenú škodu.“ Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 18.07.2015 s políciou
vstúpil do bytu a urobil video dokumentáciu zo vzniknutého stavu v byte, pretože A. B. nereagovala na

výzvy, aby sa dostavila do bytu. V deň vstupu privolal na miesto aj spoločnosť DLC s. r. o., ktorá sa
zaoberá deratizáciou, dezinsekciou, kde pracovník mu povedal, že je potrebné celý byt akútne vystriekať
proti hlodavcom a drobnému hmyzu. Potom ako sa A. B. vrátila z dovolenky, tak za prítomnosti jej matky
vypratali celý byt, čo bolo dňa 23.07.2015, pričom žalovaný som zabezpečil sťahovacie auto, za ktoré aj
zaplatil sumu 203,36 eur, za čistiace prostriedky zaplatil sumu cca 50 eur, za dezinsekciu uhradil sumu

50 eur, taktiež musel vymaľovať celý byt, čo ho stálo 150 eur, musel som vymeniť vonkajšie svetlo a
poškodený odtok vo WC a sifón, s čím mu pomáhali brigádnici, ktorým dal sumu za 4 dní 450 eur. Za
nepravdivé žalovaný uviedol, že jej zadržiava veci, pretože časť z týchto vecí jej boli vyvezené a časť si
ponechal ako náhradu škody, na ktorú pristúpila A. a D. B. o čom svedčí SMS správa, že všetko nahradí
a dá to do poriadku.

- dňa 18.7.2015 bol nahraný videozáznam, na ktorom je zaznamenaný stav v byte na oboch podlažiach,
vidno nábytok a zariadenie, chladničku, práčku, mikrovlnnú rúru. V izbách sú veci poukladané po zemi,
viditeľný neporiadok.
- na nájomnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou v 1/ a žalovaným z 3.9.2014 je rukou dopísané :
„dňa 15.7.2015 okamžitá výpoveď nájomnej zmluvy z dôvodu hrubého porušenia NZ (nedodržiavanie

poriadku, hygieny, šíriaci sa hmyz a smrad, poškodenie majetku (podlaha, steny) fajčenie v byte“.
- faktúrou č. 2150122 zo dňa 25.7.2015 spoločnosť DLC s. r. o. žalovanému vyfakturovala vykonané
dezinfekčné práce dňa 25.7.2015 vo výške 41,67 eur, vo výške 50 eur vrátane DPH a uhradená v
hotovosti dňa 29.7.2015.
- faktúrou č. FV 150643 zo dňa 27.7.2015 M. I. - IMRICH CAR žalovanému fakturoval práce pri

vysťahovaní zo dňa 23.7.2015 a 24.7.2015, prenájom vozidla 2 dni, práca vodiča, nákladka + výkladka,
nafta, spolu 203,36 eur.
- rukou písané náklady na sťahovanie a upratovanie obsahujú tieto údaje: práca štvrtok 11.00 hod. do
polnoci 14.00 hod; piatok 8.19, sobota 8.23, nedeľa 9.24, odmena pre brigádnikov 450 eur, doprava plus
nafta auto FORD Transit 203,36 eur, dezinfekcia 50 eur, jedlo a nápoje cca 50 eur, čistiace prostriedky

cca 50 eur, vrecia na odpad 15 eur, brúsenie a maľovanie + lakovanie podlahy 500 eur, maľovanie stien
150 eur, poškodený odtok WC + sifón 20 eur, poškodené svetlá 10 eur, celkom 1.500 eur.
- uznesením Obvodného oddelenia PZ Prešov - Sever zo dňa 7.1.2016 bolo oznámenie z podozrenia
z prečinu krádeže v súčinnosti v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody bolo odmietnuté,
pretože konaním žalovaného nebola naplnená skutková podstaty týchto trestných činov a nepreukázalo

sa ani splnenie žiadneho zákonného skutku skutkovej podstaty týchto prečinov.
-uznesenímOkresnejprokuratúryvPrešovezodňa21.1.2016bolasťažnosťzamietnutáakonedôvodná
s tým, že nebolo relevantným dôkazom preukázané a doložené, že došlo k spáchaniu vzhľadávanej
trestnej činnosti, ako sa domáha oznamovateľka, ktorá bola odkázaná na uplatnenie práv v občianskom
súdnom konaní.

10. Po zistenom skutkovom stave súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom boli dva nároky
žalobkýň a to nárok na náhradu škody spôsobenú po tom, čo sa žalobkyne domáhali vydania týchto
vecí, a nárok na vrátenie depozitu žalobkyni 1/ a započítací nárok žalovaného, ktoré právne posudzoval
podľa ust. § 420, § 3, § 663, § 100, § 101, § 106 (opravné uznesenie č. k. 19C/32/2018-254 zo dňa

2.8.2022) Občianskeho zákonníka.

11. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadaval s námietkou premlčania vznesenou žalovaným,
pričom poukázal na ust. § 3 Občianskeho zákonníka, ako aj na ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutieNajvyššieho súdu SR z 22.marca 2018 sp. zn, 3Cdo 137/2017, rozsudok vo veci sp. zn. 3Cdo
441/2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 176/2011a túto vyhodnotil ako vznesenú v
rozpore s dobrými mravmi, pretože v roku 2015 v trestnej veci žalovaný vypovedal o tom, že časť vecí

si ponechal ako kompenzačný nárok na prípadnú náhradu škody vo výške 1.500,- eur, ktorý nárok
nikdy nevyčíslil, ani nikdy neuplatnil voči žalobkyniam v predmetnom konaní, ani formou kompenzačnej
námietky, a zároveň už od prvého vyjadrenia k žalobe samotnej uviedol, že žalobu pokladá v celom
rozsahu za nedôvodnú a do zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.11.2020 prehlásil, že „celý byt vypratali
a odviezli všetky veci na adresu, ktorú uviedli, nijaké veci si nenechali. Podľa súdu prvej inštancie

žalovaný mal zrejmý úmysel poškodiť žalobkyne a urobil tak, nerešpektoval ani ich postavenie osôb,
ktoré vysťahoval bez toho, aby si mali možnosť zabezpečiť náhradné ubytovanie, ktoré konanie
vysťahovania bez toho, aby sa zaujímal o to, kde sa žalobkyne po návrate z dovolenky presťahujú
so svojimi osobnými vecami, nemožno posudzovať inak, ako nielen porušenie dobrých mravov, ale
zjavné zneužitie práva prenajímateľa voči žalobkyniam. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyne neboli
schopné sa voči žalovanému brániť, pretože boli vystavené jeho arogantnému správaniu a to, že sa

rozhodli uplatňovať svoje nároky cestou trestného konania, svedčí len ich neznalosť práva, pričom
aj keď požiadali o súčinnosť mediátora, žalovaný bol nečinný, preto vyčkávali s podaním žaloby, čo
však zasiahlo do samotného vykonávania dokazovania, pretože s odstupom času už mnohé veci bolo
potrebné si zabezpečovať alebo zdokumentovať len z predložených listinných dôkazov.

12. K námietke žalovaného, že nie je vôbec zrejmé, kto je vlastníkom predmetných hnuteľných vecí,
ktorých vydania a následne náhrady škody sa žalobkyne domáhali, súd prvej inštancie uviedol, že
dôležitá v danom prípade je vôľa spoluvlastníčok, resp. ich dohoda o tom, komu predmetné veci patrili v
čase vypratávania tohto bytu a ak samotné žalobkyne prehlásili, že sa cítia byť spoluvlastníčkami týchto
vecí, každá v podiele 1, nie je možné, aby súd vykonával dokazovanie nad rámec ich tvrdenia.

13. Súd prvej inštancie nemal za sporné ani to, že žalovaný časť bytového zariadenia, ktoré sa
nachádzalo v prenajatom byte, si ponechal, čo aj sám priznal v trestnom konaní. O tom, že v byte zostalo
sporné zariadenie, podľa súdu prvej inštancie svedčí aj čestné vyhlásenie H. C., že do Kanaša bolo
privezené iba oblečenie, osobné veci, knihy a kuchynské potreby, teda žiaden nábytok ani biela a iná

technika a ostatné veci, ktorých vydania sa žalobkyne domáhali a tiež výpoveď svedka C. K. o tom, že
„prakticky všetok nábytok zostal v byte“. Svedeckú výpoveď M. I. súd prvej inštancie nepovažoval za
vieryhodnú vzhľadom na to, že detailne si pamätal okolnosti vypratavánia, avšak nepamätal si na to, čo
vypratával a ako dlho mu to trvalo. Aj z výpovede svedka C. L. a nájomnej zmluvy, ktorú mal uzatvorenú
so žalovaným, vyplynulo, že byt užívali ako zariadený s presne popísaným nábytkovým zariadením

14. Súd prvej inštancie rešpektoval, že žalobkyňa 1/ nenamietala neplatnosť ukončenia nájomného
vzťahu a podpísala doklad z 28.7.2015, ktoré podpísanie bez náležitého sa oboznámenia s jeho
obsahom a najmä právnymi následkami vysvetlila, a ktoré vysvetlenie súd prvej inštancie prijal ako
dôvodné, pretože obe žalobkyne boli vystavené nezákonnej svojvôli a nedôstojnému správaniu, ktoré

nemohlo na nich nevplývať negatívne a ovplyvniť ich slobodnú a určitú a zrozumiteľnú vôľu pri
vykonávaní úkonov.

15. S obranou žalovaného, ktorý tvrdil nevyhnutnosť vstúpiť do bytu a k okamžitému ukončeniu nájmu,
sa súd prvej inštancie nestotožnil, pretože výsledok akéhokoľvek zistenia polície pri vstupe do bytu

nebol objasnený a predložený, videozáznam vyhodnotil ako nezákonne získaný a nevierohodný dôkaz
o tvrdenej takej situácii v byte, že bolo potrebné ponechať si zariadenia, ktorého hodnota nepochybne
niekoľkonásobne prekračovala škodu, ktorá mu mala vzniknúť a konanie prenajímateľa podľa súdu prvej
inštancie nemá oporu ani v ustanoveniach o nájomnej zmluve bytu, ani vo všeobecných ustanoveniach
Občianskeho zákonníka, ktoré považuje za zrejmú svojvôľu prenajímateľa. K videozáznamu súd prvej

inštancie dodal, že bol zhotovený v čase, kedy žalobkyne nemali prístup do bytu, a o tom, ako tento
byt vyzeral predtým, ako žalované odišli na dovolenku, neexistuje žiaden dôkaz, preto pokiaľ žalobkyne
tvrdili, že v takomto stave byt nezanechali, bolo sporné zhotovenie tohto videozáznamu. Správanie
žalovaného ako prenajímateľ súd prvej inštnacie mal tiež preukázaný aj z výpovedí C. K. a C. L..

16. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nemal právo v takomto prípade vstúpiť do bytu za účelom
zisťovania týchto skutočností, aj keď mal podozrenie, že z bytu je smrad a to, že sa svojvoľne rozhodol
vstúpiť do predmetného bytu bez toho, aby rešpektoval právo nájomkýň na ochranu obydlia a ichsúkromia, skonštatoval súd prvej inštancie ako hrubé porušenie dobrých mravov podľa § 3 Občianskeho
zákonníka.

17. K námietkam žalovaného súd prvej inštancie podotkol, že žalobkyne považuje za osoby neznalé
práva, ktoré sa spôsobom primeraným ich právnemu vedomiu snažili domôcť svojich práv, pričom
za rozhodujúcu otázku v danom prípade určil, či skutočne žalovaný ako prenajímateľ predmetného
bytového priestoru voči žalobkyniam, ktoré v tomto predmetnom bytovom priestore bývali na základe
platne, riadne uzavretej nájomnej zmluvy a riadne platili nájomné, postupoval v súlade s uzavretou

nájomnou zmluvou a ustanoveniami o právach a povinnostiach prenajímateľa a nájomcu upravených v
Občianskom zákonníku s prihliadnutím na otázku aj dobrých mravov podľa § 3 Občianskeho zákonníka.
Až po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie rešpektoval nedostatok právneho vedomia žalobkýň a z
tohtodôvoduajpovažovalzapotrebnézadosťučiniťzákladnýmprincípomCivilnéhosporovéhoporiadku,
podľa ktorého článku 2 ods. 1 ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, ako aj článku 5, že

zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu.

18. Pri určení hodnoty vecí súd prvej inštancie vychádzal z odborného vyjadrenia znalkyne A. A. I. a
z odborného vyjadrenia Predajne NAY s dlhodobou praxou a skúsenosťou na slovenskom trhu, ktoré
považoval za dostatočný dôkaz na zistenie, aká bola trhová hodnota týchto hnuteľností, a teda aká

škoda žalobkyniam vznikla ku dňu 23.7.2015, keďže si žalovaný tieto veci ponechal a takto vyčíslenú
škodu žalobkyniam priznal.

19. Ohľadom nároku žalobkyne 1/ na vydanie depozitu, súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že predmetná zábezpeka bola žalovaným ponechaná nie na úhradu preukázanej škody,

ale na to, že žalobkyne vysťahoval, zaplatil čistiace prostriedky, dezinfekciu, vymaľoval byt, vymenil
vonkajšie okno, s čím mu mali pracovne vypomáhať brigádnici. Ďalej súd prvej inštancie dodal, že
podľa zmluvných ustanovení mali žalobkyne po skončení nájmu vrátiť byt v takom stave, v akom ho
prevzali, na ktorú povinnosť neboli žalovaným vyzvané, nebolo im to umožnené, a žalovaný sa sám
rozhodol postupovať tak, ako postupoval, pričom rozsah týchto prác a úkonov nemal súd prvej inštancie

z vykonaného dokazovania preukázaný, žalovaný postupoval svojvoľne, v rozpore s dobrými mravmi.
Preto súd prvej inštancie uzavrel, že ak žalovaný vynaložil nejaké náklady v súvislosti s núteným
vysťahovaním žalobkýň, nech tieto náklady znáša sám, pretože nemá za takého stavu nárok na ich
započítanie voči nároku žalobkyne 1/ na vydanie depozitu. Žalobkyni 1/ preto priznal súd prvej inštancie
nárok na vrátenie depozitu.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu strán sporu,
tak že vo vzťahu k náhrade škody žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal a vo
vzťahu k vydaniu depozitu žalobkyni 1/ náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne trovy neuplatnila,
ani jej nevznikli.

21. Vo vzťahu k trovám štátu, ktoré vznikli vypracovaním odborného vyjadrenia A. A. I., a keďže
žalobkyne sú oslobodené od platenia súdnych poplatkov, súd prvej inštancie rozhodol s prihliadnutím
na výsledok sporu tak, že štátu priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 50% voči žalovanému, ktorý
výrok považuje za spravodlivé usporiadanie predmetných nárokov vo vzťahu k samotnej prejednávanej

veci s poukazom na analogickú aplikáciu ustanovenia § 259 CSP.

22. Proti II., III., IV. a VI. výroku rozsudku podal odvolanie žalovaný a to z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

23. K odvolacím dôvodom podľa písm. b/ a písm. d/ § 365 CSP žalovaný poukázal na čl. 6 ods. 1, čl. 8,
čl. 10, čl. 17, § 117, § 153, § 157 ods. 1 a § 160 CSP, pričom upriamil pozornosť na to, že všeobecná
poučovacia povinnosť súdu sa týka len procesných práv a povinností a súd nemôže poučovať strany
o hmotnom práve a tiež žalovaný poukázal na účel a funkciu koncentrácie sporového konania. Podľa
žalovaného od začatia súdneho konania bol postup súdu prvej inštancie neštandardný, zvýhodňujúci

žalobkyne a podľa jeho názoru súd im doslova dláždil cestu k zabezpečeniu ich úspechu v spore, čiže
nekonal nestranne a nezaujato, ale ako pomocník a zástupca, čím porušil právo žalovaného na férový,
nestranný a spravodlivý proces, ako aj zásadu rovnosti zbraní sporu v neprospech žalovaného, keďžalobkyňa opakovane a dávno po uplynutí určených lehôt umožňoval znovu a znovu navrhovať ďalšie
dôkazy.

24. Žalovaný poukázal, že hoci súd prvej inštancie vyzval žalobkyne na doplnenie ich podania, ktoré
by mohlo byť žalobou, žalobkyne takéto doplnenie ani opravu neurobili. Ďalej poukázal, že súd
prvej inštancie iniciatívne listom zo dňa 06.11.2018 vyzval žalobkyne, aby preukázali súdu pomery
odôvodňujúce priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom podľa žalovaného neexistovala
žiadosť žalobkýň o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, pričom žalovaný vychádzal

z údajov vyplývajúcich z elektronického súdneho spisu. Žalovaný tiež poukázal, že žalobkyne boli
poučené o koncentrácii konania a bolo im doručené aj všeobecné poučenie o procesných právach
a povinnostiach strán sporu. Následne vytýčené pojednávania sa neuskutočnili z dôvodu žiadosti
žalobkýň o odročenie pojednávania pre ich zlý zdravotný stav. Na pojednávaní dňa 26.11.2020, kde
žalobkyňa 2/ predniesla okolnosti, ktoré by mohli smerovať k zmene žaloby a uplatneného nároku
navrhnutím dôkazu – vypočutia svedka p. K., súd prvej inštancie neprípustne poučil žalobkyňu 2/ a to

nielen procesnoprávne, ale aj hmotnoprávne, pričom žalobkyni uložil lehotu 20 dní na predloženie
písomnej zmeny žaloby s návrhom na vykonanie dokazovania s poučením o koncentrácii konania, ktorú
lehotu žalobkyne nedodržali. Ďalšie pojednávanie dňa 11.02.2021 bolo znovu odročené pre chorobu
žalobkýň a súd prvej inštancie im poskytol dodatočnú lehotu ďalších 20 dní s upozornením, že na
podania žalobkýň po uplynutí lehoty nebude prihliadať, čo znovu žalobkyne neurobili. Dňa 10.06.2021

žalobkyne predložili čestné prehlásenie p. C. a vykonali zmenu žaloby ústne, v časti nároku o vydaní
veci na náhradu škody, ktorú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil a pojednávanie odročil za
účelom ďalšieho dokazovania vypočutím svedka, ktorý bol navrhnutý žalobkyňami tiež po uplynutí
súdom určenej koncentračnej lehoty. Na ďalšom pojednávaní dňa 09.09.2021 žalobkyne tvrdili, že majú
USB kľúč s ďalšími dôkazmi, tieto nepredložili a žalovaný namietal vykonanie ďalšieho dokazovania

po uplynutí lehoty, pričom súd prvej inštancie rozhodol, že výsluch svedka p. L. vykoná písomnou
formou a že vykoná aj ďalšie dôkazy navrhnuté žalobkyňami. Dňa 11.11.2021 žalobkyne znovu navrhli
výsluch ďalšieho svedka, pričom žalovaný namietal vykonanie ďalšieho dokazovania s prihliadnutím na
koncentráciu konania. pričom súd prvej inštancie žalobkyniam umožnil do spisu založiť ďalšie dôkazy,
ktoré spomínali, vrátane fotografií a opätovne poučil strany sporu o koncentrácii konania a uložil im

lehotu 5 dní na predloženie návrhu na dokazovanie.

25. Žalovaný v podaní zo dňa 15.11.2021 sa podrobne vyjadril k predmetu sporu, vzniesol námietku
premlčania a namietol nesprávny procesný postup súdu, k čomu sa vyjadrili žalobkyne, že to nie je
pravda. Následne súd prvej inštancie oznámením zo dňa 19.01.2022 vyslovil svoj predbežný právny

názor v rozpore s ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, kedy zhodnotil dokazovanie
a prejudikoval rozhodnutie v merite veci s uvedením, že námietku premlčania považuje za rozpornú
s dobrými mravmi. Na pojednávaní dňa 03.02.2022 žalobkyňa 1/ žiadala o lehotu na predloženie
súkromného znaleckého posudku za účelom určenia hodnoty veci, čomu súd prvej inštancie vyhovel,
pričom žalovaný namietal procesný postup súdu a zabezpečeného svedka N., ktorého žalovaný

zabezpečil, súd prvej inštancie nevypočul a poslal ho domov, aj keď návrh na jeho výsluch nezamietol.
Ďalším postupom súd prvej inštancie súhlasil s predĺžením lehoty na predloženie súkromného
znaleckého posudku, avšak žalobkyne ani v dodatočnej lehote tento nepredložili a na návrh právnej
zástupkyne žalobkyne 2/ súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil znalkyňu na
vypracovanie odborného vyjadrenia pre technický výpočet hodnoty veci podľa dodacích listov. Na

pojednávaní dňa 05.05.2022 opätovne sudkyňa poskytla žalobkyniam ďalšiu lehotu na doplnenie
dokazovania k preukazovanie hodnoty elektroniky.

26. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.06.2022 nedal stranám
sporu priestor na záverečné prednesy, čím porušil ust. § 182 Civilného sporového poriadku. Žalovaný

je toho názoru, že súd prvej inštancie počas celého konania riadil, usmerňoval a navádzal žalobkyne
ako majú postupovať, čo majú robiť, čo tvrdiť a čo a ako dokazovať a opakovane im poskytoval lehoty
na vyjadrovanie a navrhovanie dôkazov, čím porušoval princíp rovnosti zbraní a zásadu koncentrácie
konania a to napriek námietkam žalovaného.

27. Keďže počas konania pred súdom prvej inštancie žalobkyne zmenili žalobu a žiadali namiesto
vydania hnuteľných vecí zaplatenie sumy 7 398,40 eur titulom náhrady škody, ako aj zaplatenie sumy
700,- eur, žalovaný vzniesol námietku premlčania, keďže tento bol uplatnený po uplynutí subjektívnej,
ale aj objektívnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie túto námietku premlčania posúdil ako rozpornús dobrými mravmi, avšak žalovaný je toho názoru, že námietka premlčania je dôvodná, pričom normy
o premlčaní považuje za poriadkové normy, ktorých úlohou je zavádzať do právnych vzťahov poriadok,
keďže jednou z funkcií právneho poriadku je zabezpečenie právnej istoty a stability. Žalovaný poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/148/2004, taktiež sp. zn. 3Cdo/41/2012 a sp. zn.
5Cdo/151/2012 a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 176/2011. Žalovaný vznesenú námietku
premlčania nepovažuje za rozpornú s dobrými mravmi. Žalovaný poukázal, že svojim správaním
neprispel k tomu, aby si žalobkyne nemohli nárok na náhradu škody uplatniť v rámci premlčacej lehoty,
pričom ihneď po vysťahovaní popieral, aby si ponechal nábytok a spotrebiče žalobkýň, takisto nárok

žalobkýň popieral od začiatku súdneho konania a v ničom žalobkyne neutvrdzoval, že im plnenie
poskytne, ani ich neubezpečoval, že sa dohodnú. Žalobkyne, hoci boli súdom opakovane poučené
o možnosti zvoliť si advokáta, učinili tak po viac ako štyroch rokoch trvania súdneho sporu a samotnú
žalobu podali takmer po troch rokoch od vypratania bytu. Podľa žalovaného žalobkyne nesprávnou a
nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv, teda z objektívneho hľadiska vlastným zavinením,
vytvorili podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným. Preto

žalovaný poprel, aby mal akýkoľvek úmysel poškodiť žalobkyne, naopak je toho názoru, že žalobkyne
zdevastovaním jeho bytu mu spôsobili značnú škodu, ktorú nepokryl ani nevrátený depozit.

28. Žalovaný je toho názoru, že ako prenajímateľ postupoval v súlade s nájomnou zmluvou aj so
zákonom – ust. § 693 Občianskeho zákonníka. Žalovaný nekonal svojvoľne, ale chránil svoj majetok a

pre legálnosť jeho postupu privolal aj políciu a vyhotovil videozáznam, ktorý podľa jeho názoru súd prvej
inštancie účelovo označil za nezákonný, a práve ten, ktorý potvrdzuje argumenty žalovaného o stave
bytu a ktorý je aj súčasťou vyšetrovacieho spisu, v ktorom sa takisto nachádzajú aj opakované výzvy
žalobkyniam na sprístupnenie bytu a vypratanie s uvedením do pôvodného stavu, čo sa nestalo, pričom
tieto skutočnosti súd prvej inštancie odignoroval.

29. Ďalej žalovaný nepovažuje neznalosť zákona na strane žalobkýň, či vyčkávanie s podaním žaloby
za dôvod na prijatie záveru o rozpornosti námietky premlčania s dobrými mravmi. O základu nároku
žalovaný poukázal na svedecké výpovede K., ktorý nekonkretizoval nábytok, ktorý mal ostať v byte,
pričomspomínalajsedačku,ktoránebolapredmetomžaloby,pričomnájomcomspodnéhobytubolažod

roku2016.TakistosvedokŽatkonastúpildonájomnéhovzťahu7mesiacovposkončenínájmužalobkýň,
a to, ako sa vyjadroval k zariadeniu bytu, nepreukazuje, že ide o veci žalobkýň, pričom ním uvádzané
veci nesedia so zoznamom predloženým žalobkyňami. Takisto žalovaný sa nestotožňuje s hodnotením
výpovede svedka I., ktorý sa vyjadril, že bol byt kompletne vyprataný a určite sa vynášali aj skrine a iný
nábytok.

30. Podľa žalovaného súd prvej inštancie si účelovo vytrhol výpovede žalovaného z trestného konania
len tie časti, ktoré preukazujú tvrdenia žalobkýň. Hoci žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že časť vecí
si ponechal ako náhradu škody, nevyjadril sa k jedinej konkrétnej veci žalobkýň, ktorú si mal ponechať.
Pričom žalobkyňa 2/ jednoznačne uviedla, že všetky veci z bytu sa nosili do auta a boli odvezené k jej

kamarátke. Žalovaný spochybňoval opisy dodacích listov a tieto považuje za nedôveryhodný dôkaz, že
nimi tvrdené a presne tieto konkrétne veci mali byť v byte a vôbec, že ktoré z týchto vecí nadobudli,
pretože nepredložili iné relevantné doklady napr. faktúru alebo doklad o úhrade za tieto veci. Navyše
druhý opis dodacieho listu je datovaný dňom 20.12.2015, teda 5 mesiacov po vysťahovaní bytu, pričom
vyhlásenie nejakej p. G. zo dňa 06.06.2022 o chybe v písaní dátumu považuje žalovaný za irelevantné

a nepoužiteľné ako dôkaz v tomto sporovom konaní, pričom tento nebol ani vykonaný jeho prečítaním.
Doklad o zakúpení televízora a domáceho kina podľa žalovaného nepreukazuje, že ide o majetok
žalobkýň, ktorý ostal v byte.

31. Ďalej žalovaný namieta, že údajné správanie žalovaného k žalobkyniam nemá žiadnu relevanciu

k žalobou uplatňovaným nárokom. Žalovaný zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní uzavreli,
že v tomto prípade konaním žalovaného nebola naplnená skutková podstata trestných činov
a nepreukázalo sa ani splnenie žiadneho zákonného skutku skutkovej podstaty týchto prečinov, keďže
podozrivý žalovaný si chránil svoj majetok a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania.

32. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, nedostatočne odôvodnený a
nepreskúmateľný. Takisto žalovaný nesúhlasí s ustálením existencie podielového spoluvlastníctva
žalobkýňkveciamlennazákladeichvyhlásenia.Vovýpovedidňa28.12.2015žalobkyňa2/jednoznačne
uviedla, že všetky veci z bytu sa nosili vonku do auta a boli odvezené k jej kamarátke. Žalobkyňa 1/ vsťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa jednoznačne uviedla, že na hnuteľné veci, ktoré si mal žalovaný
ponechať, má nadobúdacie doklady, a teda sa prezentovala ako ich vlastník. V súdnom konaní už
uvádzajú, že majiteľom hnuteľného majetku je žalobkyňa 2/ a takisto toto zdôraznila aj na pojednávaní

26.11.2020, kde uviedla, že hnuteľné veci zakúpila a boli v jej vlastníctve. Až na pojednávaní 10.06.2021
žalobkyne uviedli, že sú podielové spoluvlastníčky týchto vecí, preto žalovaný namietol základnú otázku,
kto je vlastníkom predmetných vecí a kto by mal byť aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o
vydanie veci alebo náhradu škody.

33. Takisto žalovaný namieta preukázanie výšky škody podľa odborného vyjadrenia vykonaný znalkyňou
A. A. I. bez ich fyzickej obhliadky, a aj z odborného vyjadrenia predajne NAY vyplýva, že ohliadka veci
vykonaná nebola. Podľa žalovaného technický výpočet zostatkovej hodnoty nepreukazuje výšku škody.
Žalovaný zdôraznil. Že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie základných skutočností
uplatňovaného nároku, a to že hnuteľné veci v žalobe sú v ich spoluvlastníctve, že práve tieto veci ostali
v prenajatom byte žalovaného aj po 23.07.2015, že nimi žalovaný disponoval alebo si ich ponechal,

alebo že ich má a aká bola ich zostatková hodnota k preukázaniu výšky škody, a teda žaloba nemohla
byť dôvodná ani čiastočne.

34.Čosatýkadepozitu700,-euržalovanýuviedol,ženajehovráteniežalobkyňa1/nemánárok,pretože
uvedené zaniklo započítaním s nárokmi žalovaného na náhradu škody, keďže ohľadom započítania

prebehla mimosúdna komunikácia prostredníctvom sms správ, pričom žalobkyne namietali len hodnotu
maľovania a vyplatenie brigádnikov, avšak bez uvedenia svojich tvrdení, preto považuje žalovaný
popretie za neúčinné. Opakovane žalovaný špecifikoval náklady na čistenie, upratanie a opravu
zamoreného bytu vo výške takmer 1 500,- eur, pričom časť týchto nákladov presahuje sumu 700,- eur, čo
preukázal aj listinnými dôkazmi. Žalovaný v podaní zo dňa 15.11.2021 z opatrnosti oznámil započítanie

jeho nárokov s pohľadávkou žalobkyne 1/ na vrátenie depozitu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto
žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu
náhradu trov konania v celom rozsahu, neprizná štátu náhradu trov konania, alternatívne aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

35. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa 2/ ktorá nesúhlasila s jeho tvrdeniami o porušení
procesných predpisov o koncentrácii konania, pričom poukázala na ust. § 154 Civilného sporového
poriadku a dodala, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je na posúdení súdu, je fakultatívne
a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu v danom prípade neadekvátne. Vznesenú námietku premlčania
považuje žalobkyňa 2/ za nedôvodnú, pretože žalovaný hrubo porušil nájomnú zmluvu, konal svojvoľne,

vstúpil do bytu, ktorý prenajal bez rešpektovania práva na ochranu obydlia a súkromia. Žalovaný
predsa v trestnom konaní uviedol, že časť vecí si ponechal a až v tomto konaní sa bránil, že všetky
vyviezol, pričom tieto jeho tvrdenia boli vyvrátené. Preto sa žalobkyňa 2/ stotožňuje s hodnotením
námietky premlčania za rozpornú s dobrými mravmi. Žalobkyňa 2/ je toho názoru, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Konaním žalovaného vznikla žalobkyni 2/

škoda, ktorá výška bola poukázaná odbornými vyjadreniami. Preto žalobkyňa 2/ považuje odvolanie za
nedôvodné a účelové a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie v jej napadnutej
časti potvrdil.

36. Podľa žalobkyne 1/ súd prvej inštancie vo veci spravodlivo rozhodol a navrhla, aby odvolací súd

tento rozsudok potvrdil.

37. Krajský súd v Prešove ako odvolací súdu prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že nie sú podmienky
pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu, nesprávneho právneho porušenia, ktoré porušenia dosahujú intenzitu nesprávneho
procesného postupu znemožňujúceho stranám uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

38. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

39. K odvolacím námietkam týkajúcich sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie práva
odvolateľa na spravodlivý proces a k inej vade konania s následkom nesrpávneho rozhodnutia vo
veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva
na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie týchto odvolacích dôvodov

pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu,
dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

40. Žalobca k uvedeným námietkam poukázal na procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý podľa

jeho názoru nadmieru preferoval žalobkyne, vychádzal im v ústrety čo sa týka dodržiavania procesných
lehôt, nielen procesnoprávneho ale aj hmotnoprávneho poučenia, ako aj čo sa týka ich návrhov na
vykonanie dokazovania, čím porušil také princípy ako je rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania.
Taktiež žalovaný namietal, že stranám sporu nebolo umožnené predniesť záverečné zhrnutie veci podľa
ust. § 182 CSP.

41. Odvolací súd preskúmal postup súdu prvej inštancie, ktorý po prijatí žaloby o vydanie hnuteľných
vecí žalobkyne vyzval k oprave podania, ktoré včas na výzvu súdu žalobu doplnili a po doručení výzvy
na zaplatenie súdneho poplatku, požiadali súd prvej inštancie o odpustenie súdneho poplatku. Následne
súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 167 CSP zasielaním žaloby žalovaného, nariadením

pojednávania a tiež si bez návrhu strán sporu vyžiadal spisový materiál v trestnej veci ČVS: ORP-1729/
SE-PO-2015. Po nariadení pojednávania žalobkyne dvakrát požiadali o odročenie pojednávania zo
zdravotných dôvodov, ktoré ospravedlnenia súd prvej inštancie akceptoval a zároveň ich upozornil, aby
zvážili svoje právne zastúpenie. Na ďalšie pojednávanie sa dostavila žalobkyňa 2/, ktorá ospravedlnila
neúčasť žalobkyne 1/ zo zdravotných dôvodov a zároveň predniesla neurčitý návrh, ktorým žiadala

namiesto vydania vecí finančnú náhradu, pričom súd prvej inštancie žalobkyňu 2/ poučil o zmene žaloby,
čo musí zmena žaloby obsahovať, ako sa zmena žaloby podáva a aby zároveň označila dôkazy so
stanovením lehoty 20 dní od doručenia zápisnice (doručená 30.11.2020) pod následkom koncentrácie
konania. Výzvou zo dňa 15.2.2021 súd prvej inštancie vyzval žalobkyne na splnenie povinnosti podľa
posledného pojednávanie v dodatočnej 20-dňovej lehote. Zmenu žaloby žalobkyne predniesli na

pojednávaní dňa 10.6.2021, kde žiadali, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 7.398,40 eur
a vrátiť depozit vo výške 700,- eur, ktorú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil. Následne súd prvej
inštancie vykonával dokazovanie a dňa 18.1.2022 doručoval stranám sporu svoje písomné predbežné
právne posúdenie s hodnotením doteraz vykonaného dokazovania s dôrazom, že námietku premlčania
vznesenú žalovaným považuje za v rozpore s dobrými mravmi a že s poučením žalobkýň, aby predložili

jednoznačný dôkaz o výške škody. Na ďalšom pojednávaní žalobkyne žiadali o poskytnutie lehoty
na predloženie znaleckého posudku, ktorú lehotu následne súd prvej inštancie žalobkyniam predĺžil
(zdravotné dôvody a požiadanie Centra právnej pomoci o bezplatnú právnu pomoc). Po ustanovení
advokátkyžalobkyni2/tátopodalanávrhnaustanovenieodbornespôsobilejosobykpodaniuodborného
vyjadrenia. Na ďalšom pojednávaní súd prvej inštancie doručoval odborné vyjadrenie a umožnil stranám

sporu písomne sa k uvedenému vyjadriť s tým, aby sa žalobkyne vysporiadali aj s otázkou škody na
bielej technike.

42. Z uvedeného sumárneho zhodnotenia postupu súdu prvej inštancie je zrejmé, že vo vzťahu
k žalobkyniam, hoci žalobkyne poučoval o sudcovskej koncentrácii konania, neskoršie splnenie

povinností žalobkýň toleroval, a rovnako pripúšťal návrhy na dokazovanie podávané zo strany žalobkýň
aj po uplynutí súdom stanovených lehôt.43. Podľa ust. § 153 ods. 2 CSP a prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ust. § 153 ods. 1 druhá veta CSP prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

44. Odvolací súd poukazuje, že hoci CSP upravuje povinnosť pre stranu sporu predložiť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, zváženie sankcií za porušenie tejto povinnosti

je prenechané na úvahe konajúceho súdu. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany
ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný
procesný úkon neprihliadnuť, o čom však súd nevydáva osobitné procesné uznesenie, len v rozhodnutí
vo veci samej vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov. Uplatnenie
diskrečného práva súdu však závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie

prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe
objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka
rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). Odvolaciemu súdu vyplynulo, že súd prvej inštancie
oneskorené podania žalobkýň, ako aj návrhov na vykonanie dokazovania ospravedlňoval najmä
z dôvodu nedostatočného právneho povedomia žalobkýň (bod 72 odôvodnenia) s cieľom poskytnúť

spravodlivú ochranu poškodeným právam.

45. Žalovanému však treba dať za pravdu, že súd prvej inštancie pred skončením vykonávania
dokazovania opomenul stranám sporu umožniť predniesť svoje záverečné zhrnutia podľa ust. § 182
CSP, pričom podľa uvedeného ustanovenia je povinnosťou súdu vyzvať strany a ich zástupcov na

prednesenie záverečnej reči. Upretie, resp. odňatie práva sporovej strany predniesť pred skončením
dokazovania záverečnú reč predstavuje zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa § 46
ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a do princípu rovnosti
strán v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP.

46. Ďalšie námietky žalovaného v odvolaní sa týkajú nedostatočne zisteného skutkového stavu a tiež
nesprávneho právneho posúdenia veci.

47. Odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v
súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie

a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán
sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z

pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010)

48. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy
hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie môžu spočívať v tom, že zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní alebo aj v situácii, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami), a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z procesných ustanovení o dokazovaní.

49. Vo vzájomnej súvislosti so zisteným skutkovým stavom, ktorý je výsledok procesnej aktivity strán
sporu, je právne posúdenie veci. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav;
je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorávedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši
právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri
tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo

správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

50. Predmetom sporu podľa žaloby bol jednak nárok žalobkýň na vydanie konkrétnych hnuteľných
vecí (nábytok a elektronika) a nárok na vrátenie depozitu žalobkyni 1/ z dôvodu, že po skončení
nájomného vzťahu im žalovaný zabránil hnuteľné veci zobrať. Počas súdneho sporu žalobkyne zmenili

žalobu a namiesto vydania veci žiadali, aby súd uložil žalovanému zaplatiť finančnú náhradu za takto
zadržiavané hnuteľné veci. Žalovaný sa bránil, že žiadne hnuteľné veci žalobkýň nemá, že všetko bolo
vyvezené na miesto určenia žalobkýň a po zmene žaloby vzniesol námietku premlčania. Voči nároku
na vrátenie depozitu žalovaný sa bránil jeho zánikom, keďže si voči nemu započítal svoje nároky voči
žalobkyniam z titulu náhrady škody, ktorú mu spôsobili na predmete nájmu.

51. Súd prvej inštancie nárok žalobkýň na zaplatenie požadovanej sumy právne posúdil ako nárok
na náhradu škody s tým, že námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako výkon práv
učinený v rozpore s dobrými mravmi. Výšku náhrady škody mal súd prvej inštancie za preukázaný podľa
predložených odborných vyjadrení. Ďalší nárok na vrátenie depozitu priznal žalobkyni 1/ z dôvodu, že
žalovaný po skončení nájmu neumožnil žalobkyniam splniť si svoju povinnosť vrátiť predmet nájmu

v stave, v ako ho prevzali.

52. Žalovaný namietal, že žalobkyne vôbec nepreukázali, ktoré konkrétne veci mali po skončení nájmu
ostať v byte žalovaného, kto bol ich vlastníkom, teda kto mal aktívnu vecnú legitimáciu k podaniu žaloby
o zaplatenie náhrady za hnuteľné veci, že uvedenými hnuteľnými vecami žalovaný disponoval a aká

bola ich zostatková hodnota.

53. Z doposiaľ vykonaného dokazovania aj odvolací súd za nesporné považuje, že medzi žalovaným
a žalobkyňou 1/ bola uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú od 1.9.2014 do 31.8.201, ktorej
predmetom bol prenájom bytu za nájomné. Nesporné medzi stranami sporu bol aj to, že žalobkyňa

1/ ako nájomca bola povinná zaplatiť žalovanému ako prenajímateľovi zábezpeku 700,- eur, ktorú
mohol prenajímateľ použiť na úhradu prípadných škôd spôsobených nájomcom, alebo osobami nimi
pozvanými, prípadne na úhradu dlžného nájomného. Po ukončení nájmu bol žalovaný zábezpeku vrátiť
nájomcovi v prípade nespôsobenia škody alebo prípadnej pohľadávky.

54. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie skutočne
selektívnym spôsobom, čo má za následok nedostatočne zistený skutkový stav. Hoci si súd prvej
inštancie zabezpečil vyšetrovací spis, z ktorého pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal (citácia
výpovedí strán sporu a svedkov pred povereným vyšetrovateľom), na pojednávaní tento vyšetrovací
spis jeho prečítaním aj oboznámil, v rámci zistenia skutkového stavu už neuviedol sms komunikáciu

strán sporu a ani s obsahom tejto komunikácie strany sporu na pojednávaní nekonfrontoval. Z uvedenej
sms komunikácie vyplýva, že žalovaný vyzval pani B. k okamžitému vyprataniu bytu, po čom pani B.
sa priznala k chybe, chcela všetko napraviť s tým, že uhradí aj spôsobenú škodu a že zo zahraničia sa
vrátia 22.7.2015. Podľa zmluvy prenajímateľ mal právo od zmluvy okamžite odstúpiť v prípade hrubého
porušenia nájmu alebo úmyselného poškodenia bytu nájomcom. Žalovaný v spore tvrdil, že nájom bol

ukončený okamžite z dôvodu nedodržiavania poriadku, prečo musel vykonať aj vstup do predmetu
nájmu v čase neprítomnosti žalobkýň a pristúpiť k ich vyprataniu. Žalobkyňa 1/ nenamietala neplatnosť
skončenia nájomného vzťahu, pričom podpísala dokument, v ktorom prehlásila, že nájom je ukončený
a byt bol vyprataný, pričom v konaní sa žalobkyňa bránila, že to ukončenie nájmu nečítala, bola v strese
s tým, že podpisuje vypovedanie nájmu. Bez ohľadu na to, ako došlo k skončeniu nájomného vzťahu,

sporným medzi stranami sporu bolo posúdenie, či žalobkyne skutočne predmet nájmu v celosti vypratali,
teda či vypratali nábytok a elektrospotrebiče, alebo si tieto ponechal žalovaný.

55. Z vykonaného dokazovania aj odvolací súd zastáva názor, že žalovaný neumožnil žalobkyniam
vypratať byt aj čo do nábytku a elektrospotrebičov. Jednak je zrejmé, že žalovaný odovzdával byt

žalobkyni 1/ nezariadený, tiež žalovaný potvrdil, že časť vecí si ponechal ako náhradu škody, s čím mala
žalobkyňa 1/ súhlasiť. Podľa výpovede žalobkyne 1/ dohoda mala byť taká, že žalovaný predloží doklad
o spôsobených škodách, tak sa mu škoda nahradí a on vráti nábytok, čo sa však nestalo, lebo žalovanýnepredložil taký doklad, preto žalobkyňa 1/ žalovanému nič neuhradila. Preto sporným medzi stranami
sporu bolo aj posúdenie, či žalobkyne spôsobili žalovanému škodu a v akej výške.

56.Podľaust.§123zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka(ďalejlenako„Občianskyzákonník“)
vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody
a úžitky a nakladať s ním.

Podľa ust. § 126 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

57. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako
aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

58. Podľa ust. § 420 každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je
spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých
na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú;
ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten,
kto preukáže, že škodu nezavinil.

59. Podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa ust. § 458 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

60. Čo sa týka právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie, odvolací súd je toho názoru, že jeho
právne závery posúdenia nároku ako nároku na náhradu škody sú vzhľadom na vykonané dokazovanie

nepreskúmateľné a predčasné.

61. Predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti
škodcom, vznik a rozsah škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a škodou
poškodeného. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s

objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo
opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti
s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov
a iných noriem, ktoré škodca mal zachovávať zo zmlúv alebo iných právnych úkonov. Pokiaľ ide
o zavinenie, toto môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné a má charakter subjektívny. Škodou je

ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako
všeobecným ekvivalentom. Skutočnou škodou je zmenšenie majetku poškodeného, prípadne náklady
potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav.

62. Naproti tomu právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym

vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej
zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti
(napr. bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). Funkciou právnej úpravy bezdôvodného
obohatenia je náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného
právneho dôvodu. To, či v konkrétnom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých

okolností, za ktorých došlo k plneniu. Podľa ustálenej judikatúry má inštitút bezdôvodného obohatenia
subsidiárny charakter. Právny vzťah môže byť podľa neho posúdený iba vtedy, ak nárok nevyplýva
z iného zákonného ustanovenia a nárok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie môže byťopodstatnený iba vtedy, ak povinnosť vydať prijaté plnenie neupravuje iný právny inštitút, napr. náhrada
škody.

63. Hoci je zrejmé, že v praxi nemožno vylúčiť konkurenciu nároku vlastníka na vydanie veci a
jeho nároku z titulu náhrady škody či bezdôvodného obohatenia, avšak vzhľadom na subsidiárnu
povahu nárokov na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia a na absolútny
charakter vlastníckeho práva, má prednosť nárok vlastníka na vydanie veci. Je bezvýznamné, či
žalujúca strana má alebo nemá vedomosť, či pochybnosť o existencii požadovaných hnuteľných vecí,

keďže v prípade žaloby o vydanie veci je možné využiť inštitút eventuálneho žalobného návrhu. Tento
je príznačný práve pre prípad nemožnosti vydania veci, či už preto, lebo vec neexistuje, alebo ju
žalovaný nemá, kedy žalobca žiada peňažnú náhradu. Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný
tým, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až potom, kedy je
zistená a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle prvého petitu. (pozri
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 113/2010, sp. zn. 3 Cdo 347/2009).

64. Odvolací súd poukazuje, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, že ak dospel k záveru,
že nábytok a elektrospotrebiče žalobkýň ostali v dispozícii žalovaného, z akého dôkazu mal súd prvej
inštancie za preukázané, že tieto hnuteľné veci žalovaný nemá. Na viacerých miestach súd prvej
inštancie zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplýva práve to, že sporné zariadenie v byte zostalo.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvej inštancie vo svojich úvahách vôbec nevysvetlil, z ktorých
dôkazov mal za preukázané splnenie všetkých predpokladov pre konštatovanie zodpovednosti za škodu
spôsobenú žalobkyniam. Ak z vykonaného dokazovania vyplýva, že hnuteľné veci, ktorých finančnej
náhrady sa žalobkyne domáhajú, sa nachádzajú v dispozícii žalovaného, odvolací súd je toho názoru,
že žalovaný sa mohol bezdôvodne obohatiť držbou týchto hnuteľných vecí výkonom užívacieho práva,

za čo by žalobkyniam prináležala finančná náhrada, avšak nie vo výške zostatkovej hodnoty hnuteľných
vecí. Užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, prípadne bez iného právneho titulu oprávňujúceho
užívať cudziu vec predstavuje typický príklad plnenia bez právneho dôvod a v takom prípade vzniká
majetkový prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav
zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá užívateľské právo

k veci. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám obvykle
vynakladaným v danom mieste a čase za užívanie v obdobnej veci, spravidla formou nájmu.

65. K aktívnej vecnej legitimácii žalobkýň odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že
žalobkyne sú aktívne vecne legitimované k ochrane svojho vlastníckeho práva. Vyhlásenie žalobkýň 1/

a 2 /, o tom, že sú podielové spoluvlastníčky nimi uvádzaných hnuteľných vecí v rovnakom podiele, je
potrebné rešpektovať, keďže ani žalovaný nepreukázal opak alebo že by vlastníkom týchto hnuteľných
vecí bola nejaká tretia osoba.

66. Čo sa týka námietky premlčania súd prvej inštancie túto vyhodnotil ako výkon práva v rozpore

s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
k posúdeniu námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi:

- Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015): „Dobrým mravom zásadne
neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je

inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje.
Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným
zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným,
uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.“

- nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie): „Samotná dôvodnosť
vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by
mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích
dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -
vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie

námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu
s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mierupredvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone
svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“

- Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 137/2017 zo dňa 22. marca 2018: „Dobrými mravmi sa
rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú
nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva
sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich

konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania
v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale
realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce
ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v
skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie
účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon

práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo
jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených
prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný
právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby“

-UznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo249/2014zodňa30.júla2015:„Zašpecifickýchokolností
však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim
poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré

svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je
potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená
a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami,
rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase
uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby

bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku
premlčania.“

- rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 151/2012 zo dňa 9. decembra 2015: „posúdenie
dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to,

za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody,
pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov
premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť
z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych
okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené

vnatoľkovýnimočnejintenzite,abybolodôvodnenýtakvýznamnýzásahdoprincípuprávnejistoty,akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.“

- rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 441/2013 zo dňa 31. marca 2016: „Uplatnenie námietky
premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia

tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3
ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú
ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných
prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom

zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré
svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných
dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo

aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny
výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi
sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.“

- uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo 51/2017 dňa 15. mája 2018: „V prípade odopretia práva
vzniesť námietku premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku
premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko
intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na
vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných, ojedinelých prípadoch a predstavuje

krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi
hodnotami v spoločnosti. Výnimočnosť aplikácie korektívu dobrých mravov vo vzťahu k námietke
premlčania sa preto musí zákonite premietnuť aj do postupu súdu a rovnako tak aj do odôvodňovania
jeho rozhodnutia. Vo všeobecnosti, pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, konajúci súd
prednostne posudzuje jej dôvodnosť vzhľadom k tomu, že (v prípade ustálenia jej dôvodnosti) takýto
postup vedie k rýchlemu a efektívnemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania

ďalších dôkazov a je ním naplnený princíp hospodárnosti konania, ako jeden z ústavnoprávnych
princípov riadneho fungovania justície. Dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ je v konaní vznesená
námietka premlčania, súd je povinný vysporiadať sa najskôr s dôvodnosťou tejto námietky, a iba vtedy
ak dospeje k záveru, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je možné pristúpiť k posúdeniu
jej rozporu s dobrými mravmi. Samotný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi spočívajúci vo

vznesení námietky premlčania nie je síce daný jej dôvodnosťou, avšak podľa názoru dovolacieho
súdu by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania a v zásade aj nadbytočným, ak by súd
aj napriek tomu, že námietku premlčania považuje za nedôvodnú, (resp. predtým, než by ustálil
jej dôvodnosť) preskúmaval súlad vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi. Ako už bolo
naznačené vyššie, výnimočnosti aplikácie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania

by malo zodpovedať aj odôvodnenie rozhodnutia.“

67. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke
premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky
premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné

prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto iba v ojedinelých a
vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou
motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Znaky

konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností,
za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej

istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať
aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým.
Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi
skúmať aj to, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade

so zásadou -vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti
a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv
a povinností z neho vyplývajúcich.

68. Súd prvej inštancie k námietke premlčania uviedol, že žalovaný mal zrejmý úmysel poškodiť

žalobkyne a urobil tak, pretože svojím postojom ku žalobkyniam nerešpektoval ani ich postavenie osôb,
ktoré vysťahoval bez toho, aby si mali možnosť zabezpečiť náhradné ubytovanie, ktorý postoj posúdil
nielen ako porušenie dobrých mravov, ale aj ako zjavné zneužitie práva prenajímateľa voči žalobkyniam.
Ďalej súd prvej inštancie dodal, žalovaný počas tohto súdneho konania vedome klamal a zavádzal,
keď neustále tvrdil, že predmetné bytové zariadenie ako celok bolo vyvezené, ktorá skutočnosť bola

vyvrátená aj svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov.

69. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa nielenže nevysporiadal, či vznesená námietka
premlčania bola podaná dôvodne, alebo nebola, ale zároveň súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutíneuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyvodiť z akého dôvodu, s
ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti tohto prípadu, považoval vznesenie námietky premlčania zo
strany žalovaného za rozporné s dobrými mravmi. Rozsudok odvolacieho súdu a rovnako aj rozsudok

súdu prvej inštancie je v tomto smere predčasný a nepreskúmateľný.

70. Súd prvej inštancie rozpor s dobrými mravmi posúdil výlučne podľa správania žalovaného a to
jednak v čase ukončenia nájomného vzťahu, ale aj tiež jeho postojom v súdnom konaní. Podľa
odvolacieho súdu však súd prvej inštancie neposúdil aj ďalšie okolnosti, ktoré v zmysle judikatúry

vyšších súdnych autorít posúdiť mal – a to jednak okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a jednak, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade
s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade so zásadou -vigilantibus iura scripta sunt. Odvolací súd poukazuje, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania potom, ako bolo zmenená žaloba, keďže žalobkyne sa najprv domáhali vydania
hnuteľných vecí a následne uvedene zmenili a domáhajú sa zaplatenia finančnej sumy. Tiež odvolací

súd poukazuje na časovú chronológiu vyplývajúcu zo súdneho spisu a vykonaného dokazovania –
k ukončeniu nájomného vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným došlo v júli 2015, trestné oznámenie
žalobkyňa 1/ podala 8.12.2015, pričom vyšetrovanie bolo ukončené uznesením policajta dňa 7.1.2016
a potvrdené prokurátorom dňa 21.1.2016, žaloba bola podaná dňa 20.7.2018 a zmenná 10.6.2021.
Hoci žalobkyne tvrdili, že sa s právnou vecou obrátili aj na mediátora, nie je zrejmé, v akom časovom

rozpätí, čo žalobkyne mediátorovi uviedli, čo uviedol mediátorovi žalovaný a aké riešenie sporu mediátor
stranám navrhoval.

71. Čo sa týka nároku na vrátenie depozitu, súd prvej inštancie žalobe v tejto časti v celom rozsahu
vyhovel s odôvodnením, že žalobkyne neboli žalovaným vyzvané na uvedenie predmetu nájmu do

pôvodného stavu. K uvedenému odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie sa v tomto smere
nevysporiadal ani s sms komunikáciou medzi žalobkyňami a žalovaným, v ktorej žalovaný vyzýval
žalobkyne k vyprataniu bytu ešte predtým, ako do bytu vstúpil žalovaný s policajnou hliadkou, ale ani
so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vyšetrovacieho spisu, kde žalobkyňa 1/ vo výpovedi potvrdila, že
škoda žalovanému bude uhradená po tom, ako žalovaný predloží doklad o spôsobených škodách.

Z uvedeného je preto možné sa domnievať, že žalobkyne súhlasili, že vzniknuté škody si opraví
žalovaný, o čom predloží doklad, lenže keďže žalobkyne nesúhlasili s požadovanou výškou škody,
nedošlo ani k vráteniu hnuteľných vecí, ktoré si žalovaný ponechal, ale ani k vráteniu depozitu. Odvolací
súd však poukazuje, že žalovaný aj v trestnom konaní, ale v konaní pred súdom preukazoval výšku
škody, ktorá však medzi stranami sporu ostala sporná. Preto aj čo sa týka nároku na vrátenie depozitu

súd prvej inštancie sa bude musieť vysporiadať aj so započítacím prejavom žalovaného v súlade
so zmluvným dojednaním, podľa ktorého prenajímateľ je oprávnený použiť zábezpeku len na úhradu
prípadných škôd spôsobených nájomcom, prípadne na úhradu dlžného nájomného.

72. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b)

CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené a súvisiacich výrokoch
o trovách konania zrušil a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

73. Úlohou súdu prvej inštancie bude tak vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím súdom

– zistiť skutkový stav vec na základe všetkých vykonaných dôkazov, vysvetliť, prečo neboli vykonané
niektoré dôkazy, vysvetliť, čo bolo sporné a čo nebolo sporné, čo bolo preukázané a čo nebolo
preukázané, opätovne vyhodnotiť námietku premlčania v kontexte vyššie uvedených právnych záverov
odvolacieho súdu, ak nárok žalobkýň posúdi, či už podľa ustanovení o náhrade škody alebo o
bezdôvodnom obohatení, dôsledne vymedziť splnenie všetkých predpokladov pre ten ktorý nárok, -

a následne vo veci znova rozhodnúť v súlade s procesným postupom, najmä zásadou rovnosti strán
a kontradiktórnosti konania, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods.
2 CSP aj zrozumiteľne odôvodniť.

74. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP).75. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP.

76. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.