Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121214323
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4121214323.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

17C/59/2021

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v spore žalobcov : v 1. rade: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX C., v 2. rade: D. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, XXX XX C., a v 3. rade: E. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpených: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, 811

08 Bratislava, proti žalovaným v 1. rade: F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpenom:
JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Nitra, Farská 40 a v 2. rade: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, zastúpenej: JUDr.
Danuše Tichá s.r.o., so sídlom Bratislava, Nám. Martina Benku 6, IČO: 52 058 310, o zaplatenie 60 000
eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21.11.2023
podč.k.17C/59/2021-371vspojenísopravnýmuznesenímzodňa16.09.2024podč.k.17C/59/2021-419
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovia v 1., v 2., v 3. rade majú voči žalovaným v 1., v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
I. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10 000 eur a žalobkyni v 2.
rade sumu 10 000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 10 000 eur a to do troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť plnenia druhého žalovaného.
II. Žalobcovia v 1., v 2. a v 3. rade majú proti žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného.
III. O výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.
Uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali nemajetkovej ujmy z dôvodu usmrtenie ich

rodinného príslušníka žalovaným v1. rade ako vodiča auta zodpovedného za smrť a od žalovanej v 2.
rade ako poistníka vodiča.
1.2. Z pripojeného trestného spisu 5T/22/2021 z trestného rozkazu vydaného dňa 08. apríla 2021
zistil, že obvinený - žalovaný v 1. rade F. G. bol trestným rozkazom uznaný za vinného, že dňa10.03.2020 v čase približne o 18:20 hodine viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky alfa
Romeo s evidenčným číslom H. XXX D. po účelovej miestnej komunikácii medzi obcami Kolíňany
a Čeľadice, v blízkosti vodnej nádrže Kolíňany, pričom pri prejazde pravotočivej zákruty v rozpore s

ustanovením § 16 ods. 1 zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov
neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam,
stavu a povahe vozovky, s vozidlom sa dostal do smerovej nestability a následne po intenzívnom
brzdení do priečneho šmyku, pričom prešiel s vozidlom v rozpore s ustanovením § 9 ods. 1 zákona
číslo 8/2009 Z.z. o cestnej premávke do protismeru, kde v tom čase pri pravom protismernom okraji

vozovky viedol bicykel značky Kellys A. B., následkom čoho došlo k nárazu pravej strany vozidla do
cyklistu, ktorý bol následne vymrštený do odvodňovacieho kanála mimo vozovku, pričom následkom
nárazu do A. B. došlo u neho k úrazovo - krvácavému šoku, pri vzniku viacerých zranení (polytraumy)
s následkom smrti dňa 10.03. v čase o 19:00 hodine, teda, inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania- porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,
tým spáchal, prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom

na § 138 písm. h) Trestného zákona. Zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní
znalcom Doc. Ing. Ľubomír Hujo, ohľadom posúdenia vzniku, priebehu a príčiny nehodového deja
zo dňa 10.03.2020 zistil, že na základe vykonaných analýz a zdokumentovaných faktov je možné
za technickú príčinu vzniku dopravnej nehody označiť nesprávnu techniku jazdy vodiča motorového
vozidlaI.J.,ktorýztechnickéhohľadiskaneprispôsobilrýchlosťjazdysvojimschopnostiam,vlastnostiam

vozidla, poveternostným podmienkam a povahe vozovky, respektíve iným okolnostiam, ktoré možno
predvídať, dostal sa pri prejazde miernou pravotočivou zákrutou s vozidlom do smerovej nestability,
pričom pravdepodobne pri nesprávnej reakcii na vzniknutú dopravnú situáciu sa s vozidlom dostal do
priečneho šmyku. Vodič v snahe dostať vozidlo pod kontrolu zmenil smer jazdy, následne reagoval
na pohyb cyklistu pohybujúceho sa oproti zmenou smeru jazdy a brzdením, pričom s vozidlom prešiel

do koridoru pohybu cyklistu, čím došlo k vytvoreniu kolíznej situácie a následne k zrážke vozidla s
cyklistom. Cyklista z dôvodu vyvolaného dopravnou situáciou v jeho koridore jazdy, nemal z technického
hľadiska vytvorené možnosti zrážke zabrániť. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať techniku
jazdy cyklistu za nesprávnu. S ohľadom na skutočnosť, či má cyklista povinnosť pohybovať sa na
bicykli s takým osvetlením, ktoré svojou svietivosťou zodpovedá svietivosti predpísanej zákonnými

ustanoveniami, tak nesprávna technika jazdy cyklistu spočívala v tom, že za zníženej viditeľnosti sa
pohyboval na bicykli bez predpísanej výbavy. Rozhodujúcim chýbajúcim prvkov jeho výbavy bolo
svietidlo svietiacim dopredu bielym svetlom.
1.3. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1,
2, 3 Občianskeho zákonníka, § 15 Občianskeho zákonníka, § 16 Občianskeho zákonníka, § 415

Občianskeho zákonníka, 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 441 Občianskeho zákonníka, § 427 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 428 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 , 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona o PZP), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z., § 16 ods. 1 Zák. č. 8/2009 Z.z. zákon o cestnej premávke a uviedol, že žaloba je v celom

rozsahu dôvodná. V predmetnej veci nárok uplatnený proti žalovaným predstavoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniknutej zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcov v 1. až v 3. rade
- práva na súkromie a rodinný život - podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. V konaní medzi
stranami sporu vzhľadom na danosť základu nároku zostala sporná výška uplatňovanej nemajetkovej
ujmy žalobcami. Povinnosťou súdu podľa § 441 OZ bolo zistiť, či ku škode a ku nemajetkovej ujme

došlo aj zavinením poškodeného a či škoda nebola spôsobená výlučne jeho zavinením. Žalovaná
v 2. rade poukazovala na zavinenie poškodeného, jazdiaceho bezprostredne pred vznikom dopravnej
nehody na bicykli v tmavom oblečení bez osvetlenia, na nesprávnu techniku jazdy cyklistu ( neb. A.
B.), keď sa za zníženej viditeľnosti pohyboval na bicykli bez predpísanej výbavy, pričom rozhodujúcim
chýbajúcim prvkom jeho výbavy bolo svetielko svietiace dopredu bielym svetlom a skutočnosť, že v

uvedenom prípade sa jedná o horský bicykel, ktorého výbava nespĺňala podmienky na prevádzku v
cestnej doprave. Pri jej obrane vychádzal zo znaleckého posudku vypracovanom v trestnom konaní
znalcomDoc.Ing.ĽubomírHujo,ohľadomposúdeniavzniku,priebehuapríčinynehodovéhodejazodňa
10.03.2020. Zo znaleckého posudku bolo zistené, že technickou príčinou vzniku nehodového deja bolo
vyvolaniekolíziesituácievodičommotorovéhovozidlaI.J.evidenčnéčísloH.XXXJ.,ktorýnedostatočne

vyhodnotil dopravnú situáciu, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla,
poveternostným podmienkam a povahe vozovky, respektíve iným okolnostiam, ktoré možno predvídať,
vodič sa dostal pri prejazde miernou pravotočivou zákrutou s vozidlom do smerovej nestability, pričom
pravdepodobne pri nesprávnej reakcii na vzniknutú dopravnú situáciu sa s vozidlom dostal do priečnehošmyku. V snahe dostať vozidlo pod kontrolu zmenil vodič smer jazdy, následne reagoval na pohyb
cyklistu pohybujúceho sa oproti zmenou smeru jazdy a brzdením, pričom s vozidlom prešiel do koridoru
pohybu cyklistu, čím došlo k vytvoreniu kolíznej situácie a následne k zrážke vozidla s cyklistom. Cyklista

z dôvodu vyvolaného dopravnou situáciou v jeho koridore jazdy, nemal z technického hľadiska vytvorené
možnosti zrážke zabrániť, z uvedeného dôvodu nie je možné považovať techniku jazdy cyklistu za
nesprávnu. S ohľadom na skutočnosť, či má cyklista povinnosť pohybovať sa na bicykli s takým
osvetlením, ktoré svojou svietivosťou zodpovedá svietivosti predpísanej zákonnými ustanoveniami, tak
nesprávna technika jazdy cyklistu spočívala v tom, že za zníženej viditeľnosti sa pohyboval na bicykli

bez predpísanej výbavy, pričom rozhodujúcim chýbajúcim prvkov jeho výbavy bolo svietidlo svietiacim
dopredu bielym svetlom.
1.4. K argumentácii žalovaných, že bicykel nespĺňal podmienky na prevádzku v cestnej premávke a
chýbajúcim prvkom výbavy cyklistu bolo svietidlo svietiace dopredu bielym svetlom, že cyklista bol
oblečený v čiernom , uviedol, že je to absolútne irelevantné vzhľadom na stanovisko znalca, že
hlavnou príčinou vzniku nehodového deja bola výlučne skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nedostatočne

vyhodnotil dopravnú situáciu, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla,
poveternostným podmienkam a povahe vozovky, respektíve iným okolnostiam, ktoré možno predvídať.
Vodič sa dostal pri prejazde miernou pravotočivou zákrutou s vozidlom do smerovej nestability, pričom
pravdepodobne pri nesprávnej reakcii na vzniknutú dopravnú situáciu sa s vozidlom dostal do priečneho
šmyku, z čoho jednoznačne vyplýva, že k dopravnej nehode došlo výlučne zavinením žalovaného

v 1. rade vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný mal možnosť rozpoznať pohyb cyklistu, ktorý sa
pohyboval po pravom okraji miestnej komunikácie a jeho rozpoznanie mu umožňovali reflexné prvky
umiestnené na bicykli, ktoré sa stali pre vodiča rozpoznateľné v okamihu, keď svetelné lúče z predných
svetiel dopadali na tieto prvky a tie sa odrážali v smere oproti pozorovateľovi, teda vodičovi, čiže smer
pohybujúceho sa cyklistu bol vodičom rozpoznateľný a preto je irelevantné, či mu svietilo dopredu

biele svetlo. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom
konaní, súd prvej inštancie vylúčil spoluzavinenie poškodeného na vzniku dopravnej nehody.
1.5. K výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že následky vzniknuté takýmto zásahom
sú trvalé a neodstrániteľné, ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné, išlo o nesmierne závažnú
ujmu spôsobenú žalobcom stratou milovaného človeka, syna, brata, v dôsledku čoho sú do budúcnosti

ochudobnení o spoločný rodinný život. Žalobcovia v prvom a druhom rade v dôsledku tragickej smrti ich
milovaného syna utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva a zo
šokuzosmrtimilovanejosoby. Poškodenývčasedopravnejnehodyštudovalnastrednejodbornejškole,
učil sa ako kuchár, mal ešte celý život pred sebou, ktorý v okamihu dopravnej nehody skončil. Medzi
poškodenýmažalobcomv3.radebolasilnácitováväzba,išloovzťahsúrodenecký,vzťahmedzistarším

a mladším bratom, poškodený bol žalobcovi v 3. rade vzorom, strávili veľa spoločných chvíľ, žalobca v
3. rade stratil svojho brata vo veľmi útlom veku, ktorý mal o to vrúcnejší, milujúci a kamarátsky vzťah. Pri
výške nemajetkovej ujmy sa riadil kritériami ako bola závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k
ujme došlo. Zaoberal sa špecifickými okolnosťami daného prípadu a posudzoval intenzitu a rozsah ujmy.
Zvážil blízky citový vzťah žalobcov v 1. a 2. rade k ich nebohému synovi, žalobcu v 3. rade ako k svojmu

bratovi, psychické následky straty blízkej osoby. Zohľadnil veľmi mladý vek zosnulého v čase dopravnej
nehody, rovnako okolnosti týkajúce sa vzniku dopravnej nehody, ktoré spočívali v nezodpovednom a
neprimeranom vedení motorového vozidla žalovaným v 1. rade, ktorý dopravnú nehodu s následkom
smrti syna žalobcov v 1. a 2. a brata žalobcu v 3. rade zapríčinil. Akákoľvek uplatnená výška náhrady
škody (ujmy) nemôže ani zďaleka pokrývať skutočnú citovú ujmu, ktorá vznikla žalobcom v 1. a v 2.

rade stratou ich najstaršieho syna a žalobcovi v 3. rade stratou brata, nakoľko táto je v peňažnej forme
nemerateľná.
1.6. Vec posúdil podľa ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka a skonštatoval, že ide o objektívnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv a je právne bezvýznamné, či k takémuto
zásahu došlo zavinene alebo nezavinene. Porušením dopravných predpisov zo strany žalovaného v 1.

rade došlo k tomu, že zo dňa na deň, náhle, šokujúco a nepredvídateľne prišli žalobcovia v 1. a v 2. rade
o najstaršieho syna, žalobca v 3. rade o svojho brata. K tejto strate došlo vo veku nedožitých 19 rokov
nebohého, ktorý mal na prahu dospelosti celý život pred sebou, rodičia stratili osobu, ktorej venovali
veľkú časť svojho života, svoju lásku a dlhoročnú opateru, bez možnosti ďalšieho spoločného života.
1.7. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov vychádzal aj z právoplatných rozhodnutí súdov

SR a uviedol, že Občiansky zákonník nestanovuje maximálnu ani minimálnu výšku finančného
zadosťučinenia, ktoré by malo byť primerané. Jeho zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom
obživy, ani náhradou príjmu a nemôže viesť k neprimeranému obohacovaniu sa. Na základe uvedených
skutočností mal za to, že žalobcom v 1. a v 2. za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vovýške každému po 10 000 eur a u žalobcu v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur
a vo zvyšku žalobu zamietol.
1.8. Žalovaný v 1. rade žalobcom žiadnu inú satisfakciu neposkytol, naopak, neustále spochybňoval

svoju vinu, hoci zaplateniu majetkovej škody, žalovanej v nižšej výške sa nebránil. Jeho tvrdenia v
považoval za účelové a tendenčné.
1.9. Na strane žalovanej v 2. rade prihliadol na jej pomery. Je poisťovňa, ktorá vznik udalosti
nijakým spôsobom nezavinila, nebola na nej účastná a je subjektom odlišným od pôvodcu zásahu do
osobnostných práv žalobcov (vodiča motorového vozidla). Je silným a stabilným subjektom, pôsobiacim

v oblasti poisťovníctva, ktorého predmetom činnosti je okrem iného vykonávanie poisťovacej činnosti
pre široký okruh poistenia tak ako je vymedzený v Obchodnom registri, a hodnota základného imania
spoločnosti predstavuje podľa výpisu z Obchodného registra 49 791 000 eur. Žalovaná dlhoročne
poskytuje služby v oblasti poistenia majetku, životného poistenia, neživotného poistenia a je jedným z
niekoľkých subjektov v oblasti poisťovníctva na slovenskom finančnom trhu. Výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je vzhľadom na jej pomery neprimeraná a nepôsobí likvidačne.

1.10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalobcom v 1. až v
3. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože žalobe čo do právneho základu vyhovel
a konštatoval, že im vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú im priznal v uplatnenej výške.
K zaplateniu priznaných nárokov zaviazal oboch žalovaných, nakoľko žalobcovia majú priamy nárok
voči obom žalovaným, žalovanému v 1. rade ako proti osobe, ktorý škodu spôsobil a v 2. rade z titulu

zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Plnením
jedného zo žalovaných v rozsahu splnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného. Nezistil existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov
konania žalobcom nepriznať.

2. Žalovaní podali proti rozsudku odvolanie.

3. Žalovaný v 1. rade odôvodnil odvolanie § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm.
h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozhodnutie považoval za nepresvedčivé, zmätočné, nesprávne a nezákonné, predovšetkým z dôvodu,
že sa svojím obsahom takmer zhoduje s rozhodnutím konajúceho súdu zo dňa 13.12.2022, č. k.
17C/59/2021-243, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním zo strany oboch žalovaných a ktoré
bolo zrušené odvolacím súdom a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zmysle
rozhodnutia odvolacieho súdu bol konajúci súd povinný zaoberať sa s námietkou spoluzavinenia a

nedostatočného odôvodnenia rozsudku v tejto časti. Nestotožnil sa so záverom o irelevantnosti
osvetlenie cyklistu bielym svetlom, na základe čoho vylúčil spoluzavinenie. V znaleckom posudku K.
L. M. na viacerých miestach znalec konštatoval (okrem iného) aj nesprávnu techniku jazdy cyklistu,
keď sa za zníženej viditeľnosti pohyboval na bicykli bez predpísanej výbavy. Rozhodujúcim chýbajúcim
prvkom jeho výbavy bolo svietidlo svietiace dopredu bielym svetlom. Hoci znalec zároveň skonštatoval

skutočnosť, že cyklista by z technického hľadiska zrážke zabrániť nemohol, podstatným však je
konštatácia, že na bicykli nebolo zistené biele svetlo svietiace do smeru pohybu cyklistu, čím by jeho
pohyb bol rozpoznateľnejší skôr, v závislosti od svietivosti konkrétneho svetla. Na predmetnom bicykli
nebolo zistené umiestnenie zariadenie na svetelnú signalizáciu a osvetlenie (svietidlom svietiacim
dopredu bielym svetlom, svietidlom svietiacim dozadu červeným svetlom a zdrojom elektrického

prúdu). V uvedenom prípade sa jednalo o horský bicykel, ktorý svojou výbavou absolútne nespĺňal
podmienky na prevádzku po cestnej premávke. Znaleckým posudkom bolo preukázané (okrem iného)
aj protiprávne konanie neb. A. B., ktorú skutočnosť nemožno považovať za absolútne irelevantnú.
Citoval z rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 25Co/21/2022 zo dňa 21.09.2022, v ktorom odvolací
súd zohľadnil aj (spolu)zavinením poškodeného/nebohého znížením priznaného nároku. Z uvedených

dôvodov nesúhlasil s výškou nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je
jasne, vecne a zrozumiteľne ustálené, čo súd prvej inštancie považoval za primeranú náhradu a či
vôbec zohľadňoval pri určovaní právoplatným trestným rozkazom, priznanú náhradu. Je nevyhnutné,
aby súd v rámci svojho odôvodnenia ustálil, k akému zásahu čo do rozsahu u žalobcov došlo a akú preto
považuje súd náhradu za primeranú, pričom je povinný zároveň prihliadať aj na právoplatne priznané

sumy náhrad v tomu predchádzajúcom súvisiacom trestnom konaní, nakoľko sa jedná o tie isté nároky
žalobcov a vo veci samej sa má rozhodovať len o zvyšku - či je vôbec dôvodný a ak áno, v akom
rozsahu. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok zmeniltak, že žalobu zamieta a zároveň priznal žalovanému v I. rade nárok náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

4. Žalovaná v 2. rade odvolanie zdôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej ako CSP).
4.1. Namietala zdôvodnenie rozhodnutia, považovala ho za zmätočné, nezrozumiteľné, dostatočne

nevyčerpávajúce, a nepresvedčivé, pretože súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nezaoberal námietkami
žalovaných, existenciou spoluzavinenia poškodeného a mierou tohto spoluzavinenia (bez ohľadu na
výsledok trestného konania voči žalovanému v I. rade).Doslovne skopíroval skorší rozsudok, doplnil
informácie o uznesení odvolacieho súdu, a síce doplnil aj ods. 10b., 34. a 35. do odôvodnenia, avšak
nedostatočne sa vysporiadal s tým, čo už v skoršom odvolaní akcentovala ako skutočnosti medzi
stranami sporu sporné a vyvolávajúce právnu neistotu (aj) žalovanej v 2. rade. Oboznámením sa s

odôvodnením rozsudku je možné konštatovať, že súd prvej inštancie sa nijak nezaoberal dôvodmi,
argumentáciou a skutočnosťami ňou tvrdenými v odvolaní. Nuviedol a neposúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty všetkých strán sporu (in concreto žalovanej v 2. rade), obzvlášť, ak
z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodol na základe svojej (voľnej) úvahy a len (takpovediac
doslovne) skopíroval svoj skorší rozsudok. Žalovaný v 1. rade nespôsobil dopravnú nehodu úmyselne,

nešlo o úmyselné zabitie. Súd prvej inštancie dôvodil, že spolu so škodou priznanou v trestnom rozkaze
sp. zn. 5T22/2021 zo dňa 08.04.2021 považoval nemajetkovú ujmu za primeranú. Je možné sa
domnievať, že mal za to, že 10 000 eur celkom (tj. 5 000 eur priznaných Trestným rozkazom a 5 000 eur
priznaných rozsudkom) je primeraná náhrada. Vo výroku uviedol tú celkovú sumu (spolu s už priznanou
náhradou Trestným rozkazom). Toto sú však len domnienky, na ktoré nie je miesto v rozsudku ako

rozhodnutí vo veci samej, najmä keď od počiatku je medzi stranami spor o tom, čo je primeraná náhrada
nemajetkovej ujmy za žalobcami tvrdenú ujmu a keď už o tejto ujme raz rozhodoval (trestný) súd, nároky
posúdil a za primerané považoval tie, ktoré priznal v Trestnom rozkaze, a čo žalovaní považovali už za
res iudicata. Celkovo z odôvodnenia rozsudku nie je jasné, vecné a zrozumiteľné súdom prvej inštancie
ustálené, čo súd prvej inštancie považoval za primeranú náhradu žalobcom tvrdených ujm, a či skutočne

zohľadňoval už (právoplatným) rozhodnutím priznanú o náhradu.) Namietala zhodnotenie základného
imania spoločnosti 49 791 000 eur.
4.2. Nestotožnila sa s konštatovaním súdu prvej inštancie , že hlavnou príčinou vzniku nehodového
deja bola výlučne skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nedostatočne vyhodnotil dopravnú situáciu,.. z čoho
jednoznačnevyplýva,žekdopravnejnehodedošlovýlučnezavinenímžalovanéhov1.radevychádzajúc

aj z tej skutočnosti, že žalovaný mal možnosť rozpoznať pohyb cyklistu, a preto je irelevantné, či mu
svietilo dopredu biele svetlo. Rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa
otázkou, či a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej
osoby. V rozsahu, v ktorom sa na vzniku škody podieľalo spoluzavinenie poškodeného, nezodpovedá
za škodu škodca, lebo v tomto rozsahu nie je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavineným

protiprávnym konaním. Bolo zrejmé, že nebohý A. B. bezprostredne pred vznikom dopravnej nehody
bol jazdiaci na bicykli v tmavom oblečení bez osvetlenia. Za najzásadnejšie vo veci samej považovala
skutočnosť, že znalec K. L. M. konštatoval (aj) nesprávnu techniku jazdy cyklistu , keď za zníženej
viditeľnosti sa pohyboval na bicykli bez predpísanej výbavy. Rozhodujúcim chýbajúcim prvkom jeho
výbavy bolo svietidlo svietiace dopredu bielym svetlom. Znalec síce konštatoval, že nebohý A. B. zrážke

z technického hľadiska zabrániť nemohol. Zároveň v závere konštatoval , že na bicykli nebolo zistené
biele svetlo svietiace do smeru pohybu cyklistu, čím by jeho pohyb bol rozpoznateľný skôr, v závislosti od
svietivosti konkrétneho svetla. Konštatoval, že nesprávna technika jazdy cyklistu spočívala v tom, že za
zníženej viditeľnosti sa pohyboval na bicykli bez predpísanej výbavy, pričom rozhodujúcim chýbajúcim
prvkom jeho výbavy bolo svietidlo svietiace dopredu bielym svetlom . Žalovaný v 1. rade potom ako

sa dostal s vozidlom do priečneho šmyku a v snahe dostať vozidlo pod kontrolu zmenil smer jazdy,
následne reagoval na pohyb cyklistu. Práve chýbajúce (predné) biele svetlo by cyklistu a jeho pohyb
robili (zvlášť v čase zníženej viditeľnosti) rozpoznateľnejšími skôr, a tak by zrejme nemusel na neho
reagovať žalovaný v I. rade až „následne“ a za spozorovania (len) reflexných prvkov umiestnených na
horskom bicykli nebohého. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané protiprávne konanie neb. Lacu.

Citovala z rozhodnutí súdov akceptujúcich spoluzavinenie.
4.3. S poukazom na dôvody odvolania namietala rozhodnutie v časti náhrady trov konania. Napadnutý
rozsudok žiadala zmeniť a žalobu zamietnuť.5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP ) po zistení, že odvolania boli podané stranami
sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k názoru, že odvolanie žalovaných nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový
stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako i jeho

dôvodov, odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté
v napadnutom rozsudku, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.
Podľa §387ods.1CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

6. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď
na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a v
neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté

konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.

Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je
odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len
vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred
súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil procesné vady konania, ktoré by mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

7. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaniach, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní a skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec právne posúdil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého
stupňa nestotožnili, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť
rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel.

8. Obe strany uviedli, že odvolanie napádajú pre nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne
právne posúdenie veci. Z obsahu oboch odvolaní vyplýva, že namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia,jeho nepresvedčivosť a nedostatok dôvodov. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
uvedenú v § 365 ods. 1 pís. b) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces , nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala

jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS

26/94), vktoromsauplatniavšetkyzásadysúdnehorozhodovaniavsúladesozákonmiapriaplikácii
ústavnýchprincípov.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmyslecitovanéhoustanoveniatreba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom
denegatioiustitiae(odmietnutiaspravodlivosti).Zprávanaspravodlivésúdnekonanievyplývapovinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 365 ods. 1 písm.b) CSP môže dôjsť
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď súd
vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.). Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,
že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie

(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017,
8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Uvedené stanovisko možno aplikovať na odvolacie konanie.

9. Obaja žalovaní namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti spoluzavinenia nebohého. Podľa ich
názoru súd prvej inštancie sa nevyporiadal s ich námietkami. Súd prvej inštancie konštatoval v bode

10a rozhodnutie trestného rozkazu, v bode 10b závery znaleckého posudku. S námietkami sa
vyporiadal v bode 35 rozsudku, vyhodnotil závery znaleckého posudku s ohľadom námietok žalovaných.
Za hlavnú príčinu nehodového deja považoval jazdu žalovaného v 1. rade. Z uvedeného vyplýva,
že súd prvej inštancie sa vyporiadal s otázkou spoluzavinenia poškodeného. Námietka žalovaných
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v tejto časti je preto nedôvodná.

10. Žalovaná v 2. rade namietala zmätočnosť rozhodnutia vo výrokovej časti uvádzajúcej žalovaného
v 3. rade. Nedostatok súd prvej inštancie opravil opravným uznesením.

11. Namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívajúcu vo výške priznanej nemajetkovej ujmy, či

ju súd prvej inštancie priznal a považoval za primeranú aj vzhľadom na trestný rozkaz ( priznanú sumu
sčítaním považovala za neprimerané), alebo považoval za primeranú sumu priznanú napadnutým
rozhodnutím. Sama v odvolaní uviedla, že je to jej úvaha. Žalovaná spochybnila dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Javí sa , že nepochopila zdôvodnenie rozhodnutia v bode 43 rozsudku, kde súd
prvej inštancie jasne uviedol, že priznanú nemajetkovú ujmu považoval za primeranú spolu so škodou

priznanou v trestnom konaní. To znamená, že súd prvej inštancie zohľadil priznanú nemajetkovú ujmu
v trestnom konaní a za primeranú považoval priznať sumy uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

12. Obe strany v odvolaní namietali nevyhodnotenie spoluzavinenia poškodeného, nesprávne zistenie
skutkového stavu v tejto časti a nesprávne právne posúdenie. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

založil na primárnej príčine dopravnej nehody v konaní vodiča porušujúceho pravidlá cestnej premávky.
Správnesaďalejzaoberalporušenímprevenčnejpovinnostipoškodeného.Rozhodujúcouskutočnosťou
pre vznik škody bolo hrubé porušenie povinnosti vodiča, dôsledkom ktorého došlo k dopravnej nehode,
čo malo priamy a podstatný vplyv na vznik škody. Vznik škody zavinil vodič. Prvotnou príčinou vznikuškody bola jeho jazda . Námietka žalovaných, že bol oblečený v tmavom a nebol osvetlený bielym
vozidlom nemala vplyv na to, že žalovaný v 1. rade nezvládol riadenie, dostal sa do šmyku a jazdnej
dráhypoškodeného.Znaleckonštatoval,žereflexnéprvkynamotocyklisastaliprevodičarozpoznateľné

v okamihu, keď sveteľné lúče z predných svetiel dopadli na tieto prvky a tie sa odrážali oproti vodičovi,
čiže smer pohybujúceho cyklistu bol vodičom rozpoznateľný. Situácia v pravotočivej zákrute umožnila
rozpoznanie pohybu cyklistu. Znalec citoval výpoveď žalovaného udávajúceho, že videl, že oproti nemu
na kraji cesty ide niekto na bicykli, dupol na brzdu a vozidlo sa šmýkalo ďalej, nevedel ho ovládať, nárazu
nedokázal zabrániť, s vozidlom skončil v jarku. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že cyklista

nedokázal nehode zabrániť. Ku vzniku dopravnej nehody by nedošlo, keby sa vodič predmetného
vozidla pohyboval po pravej časti jazdného pruhu, na čo mal vytvorené podmienky rýchlosťou na
začiatku simulácie v technicky prijateľnom rozsahu 60,45 až 63,80 Km./1hod a vozidlo by brzdil
s brzdným spomalením 4,82m.s2, ktoré je možné považovať za hodnotu, kedy je vozidlo riaditeľné, bez
straty smerovej stability. Vodič sa mohol pri technicky správnom vedení vozidla so zohľadnením celkovej
dopravnej situácie (stav cesty, prejazd pravotočivou zákrutou, stav povrchu vozovky) s vozidlom

bezpečne vrátiť vpravo, čím by nedošlo k vytvoreniu kolíznej sutuácie. Z technického hľadiska je
možné konštatovať, že vodičovi stavebno technická situácia na mieste dopravnej nehody umožňovala
také skontrolovanie situácie na ceste, aby nedošlo k dopravnej nehode. Znalec konštatoval v časti
technickéhostavubicyklajehonevybavenosť bielymsvetlom.Vbodevýsledkytechnickéhoexperimentu
uviedol, že pohyb cyklistu by bol rozpoznateľný v závislosti od svietivosti konkrétneho svetla. Podľa

názoru odvolacieho súdu vzhľadom na výpoveď žalovaného v trestnom konaní a závery znaleckého
posudku, z ktorých vyplýva, že jazdil po polnej ceste okolo 100 km za hodinu, dostal šmyk, nevedel
ho zvládnuť, začalo ho ťahať doľava, v tom ako sa dostal do šmyku, zbadal oproti cyklistu, skutočné
osvetlenie cyklistu nemalo vplyv na škodovú udalosť, pretože žalovaný v 1. rade riešil nezvládavanie
auta v šmyku a poškodeného zbadal, až keď bol v šmyku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

založil na primárnej príčine dopravnej nehody v konaní vodiča, odvolací súd sa s jeho názorom
stotožnil. Správne sa ďalej zaoberal porušením prevenčnej povinnosti poškodeného. Rozhodujúcou
skutočnosťou pre vznik škody bolo hrubé porušenie povinnosti vodiča, dôsledkom ktorého došlo k
dopravnej nehode, čo malo priamy a podstatný vplyv na vznik škody. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
1 Cdo 77/2009 z 27.10.2021 riešil otázku prípadu, keď aj samotná dotknutá osoba zavinila zásah do

svojich osobnostných práv. Konštatoval, že na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní
nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne)
zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný,
nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo
byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby

oprávnenáosoba(vpreskúmavanomprípadežalobcovia)malaprávodomáhaťsaochranyosobnosti,sa
vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V
prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu
na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným
až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd

podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito
okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane
dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov). Žalovaná poukazovala
na mnohé rozhodnutia súdov, rozhodnutie senátu 25 Co, prejednávajúceho danú vec, poukazujúc na
prihliadnutie k použitému alkoholu poškodenej osoby majúcej za následok zníženie nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd k jej námietkám dodáva, že záver súdu vychádzal z iného skutkového stavu a nemožno
paušalizovať rozhodnutia súdov, pretože každý prípad je iný.

13. Žalovaná v 2. rade namietala priznanú výšku nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky relutárnej
satisfakcie musí byť zohľadnená predovšetkým satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej sumy, ktorá

má zaistiť zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rozhodujúca úvaha súdu, ktorá samotná podlieha
hodnoteniu. Zákonom stanovenými kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých
k porušeniu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo. NS SR riešil výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/139/2011, 7Cdo/215/2020, 7Cdo/73/2021, R3/2022,

R29/2001. Z rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 sp. zn. 4Cdo/139/2011 vyplýva, že pre
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje
taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej intenzity
i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi širokochápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom
vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej
osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu

vyusťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium a to okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo,jestanovenézámerneveľmivšeobecnetým,žebymalobyťuplatnenévovzťahuakokpostihnutej
fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, napr. či išlo na strane pôvodcu
neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Tým je sledovaný
cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy

súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne
prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. Osobné a majetkové pomery škodcu nemajú priamy vplyv na priznanú výšku nemajetkovej
ujmy. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o
preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd
priznať je ohraničená výškou navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť

zrejmá zo žalobného návrhu. V danom prípade bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť blízkej
osoby rodičom každému z nich vo výške 15 000 eur a súrodencom každému z nich vo výške 2 000
eur, zohľadnením straty dieťaťa, ktorá je pre rodiča vždy mimoriadnym zásahom do jeho súkromného
a rodinného života. Ďalej spolužitie v spoločnej domácnosti, poskytovanie vzájomnej starostlivosti,
blízky citový vzťah, lebo sa jednalo o dcéru, ktorá bola hybnou silou ich domácnosti“. V uznesení

najvyššiehosúduz31.januára2022sp.zn.7Cdo/215/2020kotázkestanoveniukritériíprerozhodovaciu
súdnu prax, najvyšší súd poukázal na to, že ,,stanovenie kritérií nie je celkom možné v podmienkach
samotného dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Jadro nastoleného problému je
možné primárne riešiť skôr v oblasti zákonodarnej činnosti zmenou zákona, ako prostredníctvom súdno-
aplikačnej praxe (m. m. sp. zn. 7Cdo/204/2018)“. V uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp.

zn. 7Cdo73/2021 k otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, najvyšší súd uviedol, že, je
vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej konkrétnej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o
priznanínáhradynemajetkovejujmyjezaloženénariešeníčistoindividuálnychotázok,ktorénemôžebyť
považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je zo širších hľadísk

to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a
ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je na mieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko
individuálnej otázky, akou je urč enie výš ky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk
na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom

konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť“. V uznesení
najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 7Cdo/252/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 najvyšší súd prijatím judikátu pod

R 3/2022 v znení v prvej vety judikoval, právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a
rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej
nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla:“ Napokon z prijatého judikátu R 29/2001 vyplýva právna veta v znení: „Samotná

závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je
jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí
súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné
tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorý neoprávnený zásah spôsobila“.

14. Súd prvej inštancie zohľadnil blízky príbuzenský a citový vzťah rodiča a dieťaťa, súrodencov
navzájom, vážny zásah do ich súkromného a rodinného života, spojený s pocitom smútku a bolesti
z dôvodu nenapraviteľnej emocionálnej ujmy. Dospel k záveru o primeranosti priznanej výške pre
žalobcu v1. rade 10 000 eur a pre žalobkyňu v 2. rade v sume 10 000 eur, žalobcu v 3. rade
10 000 eur s prihliadnutím na individuálne skutkové okolnosti danej veci a priznanú nemajetkovú ujmu

v trestnom konaní. Jeho závery sú výsledkom komplexného posúdenia a vyhodnotenia skutkových
okolností preskúmavanej veci v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z § 191
CSP, s ktorým zisteným skutkovým stavom je odvolací stotožnil. Predmetom konania v preskúmavanej
veci boli nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnené v zmysle § 13 ods. 2 Občianskehozákonníka. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách
ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady , dosiahnuť účinné vyváženie a
zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Ide

o samostatný nárok, ktorého právna úprava vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, z čl. 8 ods.
1 Dohovoru a z čl. 19 ods. 2 ústavy. Náhrada nemajetkovej ujmy plní satisfakčnú funkciu, zmyslom
ktorej je zaistenie zmiernenia nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby.
Nepredstavuje nárok na náhradu škody. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcom nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavočižalovanýmv1.a2.radevrozsahu100%zdôvodu,žebolivodvolacomkonaní
úspešné. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).