Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. jún 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 21C/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123215874
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zsolt Suver

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123215874.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

MestskýsúdKošicesudcomJUDr.ZsoltomSuveromvprávnomsporežalobcu:MestoKošice,sosídlom:

Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: C. XXXX/X, XXX XX D., zastúpeného: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom:
Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. JCLic.
Tomáš Majerčák, PhD., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkové tvrdenia a právna argumentácia strán sporu

1.Žalobcasažaloboudoručenou11.09.2023MestskémusúduKošice(ďalejlen„mestskýsúd“)domáhal
proti žalovanému určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností - pozemkov (ďalej len
„predmetné pozemky“) nachádzajúcich sa v obci D. - D., katastrálne územie: D., ktoré sú Okresným
úradom Košice, odbor katastrálny (ďalej len „okresný úrad“), zapísané na: 1.) liste vlastníctva číslo (ďalej
len „LV č.“) XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX, orná pôda o výmere 13 514 m2, v podiele pod

B9 vo veľkosti 144/4032- ín k celku, 2.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX, orná pôda o
výmere 17 156 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 680/10080 -ín k celku. Žalobca zároveň navrhol, aby
mu mestský súd proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako podielový
spoluvlastník predmetných pozemkov, ohľadom ktorých (spoluvlastníckych podielov) sa žalobca
domáha určenia svojho vlastníckeho práva, tak ako je to uvedené v žalobnom návrhu (petite). Podľa

udania žalobcu vlastnícke právo k predmetným pozemkom - parc. č. XXX a parc. č. XXX v žalovaných
podieloch žalovaný nadobudol titulom osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22 D 270/2016 ako dedič po E. C.,
F. G. (pôvodne evidovanej na LV č. XXXX pod B9 a na LV č. XXXX pod B2), ktorá tieto spoluvlastnícke
podiely nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 1187/77 ako dedička po H. I. (pôvodne
evidovanom v PKV č. 368 pod B7, B14, B18 a B37 a v PKV č. 356 pod B1f, B1ň, B1t a B2k).
Uvedenú dedičskú postupnosť možno predpokladať na základe údajov evidovaných v úplnom výpise
z originálu LV č. XXXX v spojení s výpisom z PKV č. 368 a v úplnom výpise z originálu LV č. XXXX v

spojení s výpisom z PKV č. 356. Vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom
výstavby, ÚPaA č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 04.01.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti
dňa 10.04.1985 (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“) bola parc. č. XXX vyvlastnená neznámym
dedičom po H. I. (strana 5 a 6 vyvlastňovacieho rozhodnutia) v súhrnnom podiele 144/4032-ín k celku.Na základe uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia československý štát nadobudol vlastnícke právo
k parc. č. XXX v žalovanom podiele 144/4032-ín k celku. Vyvlastňovacím rozhodnutím bola parc. č.
XXX vyvlastnená neznámym dedičom po H. I. (strana 8 vyvlastňovacieho rozhodnutia) v súhrnnom

podiele 680/10080 k celku. Na základe uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia československý
štát nadobudol vlastnícke právo k parc. č. XXX v žalovanom podiele 680/10080-ín k celku. Avšak
žalobca neuznáva nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného k predmetným pozemkom na základe
vyššie špecifikovaných nadobúdacích titulov. Na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom
predmetných pozemkov v rozsahu vyvlastnených spoluvlastníckych podielov stal československý štát.

Následne podľa § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie
národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení
neskorších predpisov zriaďovateľská funkcia k zoologickej záhrade prešla na žalobcu a podľa § 2
ods. 2 zákona č. 138/1992 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
138/1992 Zb.“) vlastnícke právo k predmetným pozemkom aj v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych
podielov prešlo nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. od 01.05.1991 ex lege na žalobcu. Uvedené

potvrdzuje aj protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1992
Zb. uzatvoreného medzi zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou a žalobcom ako preberajúcim, ktorý
má už len deklaratórny charakter. Žalobca pre prípad, že by sa mestský súd s jeho názorom, podľa
ktorého vlastnícke právo k predmetným pozemkom nadobudol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1992
Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. 01.05.1991, potom čo štát predmetné pozemky vyvlastnil vo

svoj prospech vyvlastňovacím rozhodnutím, nestotožnil, sa dovoláva nadobudnutia vlastníckeho práva
podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydržaním. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné pozemky
sú spôsobilým predmetom vydržania. Žalobca dobromyseľnosť svojej držby odvodzuje od samotného
vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého sa aj jeho právny predchodca (štát) mohol domnievať,
že sa stal vlastníkom predmetných pozemkov. Podľa názoru žalobcu jeho nepretržitá dobromyseľná

držba ohľadom predmetných pozemkov začala 01.05.1991, kedy podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1992
Zb. malo vlastnícke právo k nim prejsť zo štátu na žalobcu a podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka
uplynula 01.05.2001. Žalobca svoj naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku na požadovanom určení vlastníckeho práva k predmetným pozemkom odôvodnil tým, že
určením vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom rozhodnutím súdu sa odstráni stav jeho

právnej neistoty a na jeho základe dôjde v katastri nehnuteľností k zosúladeniu zápisu vlastníckeho
práva s právnym stavom, keď sa na miesto žalovaného ako vlastníka zapíše žalobca (skutočný vlastník).
Žalobca záverom navrhol, aby mestský súd jeho žalobe vyhovel.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním z 22.12.2023 (č. l. 99), v ktorom medzi inými

v podstatnom uviedol, že parc. č. XXX a parc. č. XXX žalovaný zdedil po svojej právnej predchodkyni
E. C., F. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, tak je to evidované aj na príslušných
listoch vlastníctva na základe znesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 22D 270/2016, Dnot 100/2016
zo dňa 28.02.2017, ktorá tieto spoluvlastnícke podiely zdedila po svojom právnom predchodcovi – H.
I., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a to na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - mesto

sp. zn. D 1187/77 zo dňa 23.02.1978. Žalobca v žalobe tvrdí, že predmetné spoluvlastnícke podiely
boli vyvlastnené neznámym dedičom po H. I. (strana 5 a 6 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Avšak tieto
spoluvlastnícke podiely nemohli byť v žiadnom prípade vyvlastnené tejto osobe, nakoľko táto v čase
údajného vyvlastňovania v roku 1985 bola už mŕtva. Zároveň nemohlo byť vyvlastňované ani neznámym
dedičompotejtoosobe,nakoľkodedičiapoH.I.bolivroku1985známi,keďžepoňomprebehlodedičské

konanie v roku 1978 a okruh jeho dedičov už bol známy. Nemohol byť preto tejto osobe ustanovený ani
opatrovník. Z uvedených dôvodov vyvlastnenie voči neznámym dedičom po H. I. nie je účinné. Žalovaný
poukázal aj na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C
68/2020 zo dňa 04.08.2021, ktorým tento zaviazal žalobcu v procesnom postavení žalovaného zaplatiť
žalovanému v procesnom postavení žalobcu odplatu za užívanie pozemkov nachádzajúcich sa v areály

Zoologickej záhrady Košice aj spolu s úrokom z omeškania. Žalobca aj v tomto konaní tvrdil, že je
vlastníkom predmetných pozemkov na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, s čím sa okresný súd
nestotožnil. Žalovaný vo vzťahu k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu namietal, že ním bolo rozhodnuté o
vyvlastnení v prospech československého štátu, ktorý ako subjekt nikdy neexistoval. Oficiálny názov
štátu bol Československá socialistická republika (skratka: ČSSR). Žalovaný rovnako ako ani jeho právni

predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie
rozhodnutie doručené, ani im nebola zaplatená žiadna odplata za údajne vyvlastnené predmetné
pozemky. Z uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a stať
sa vykonateľným. Podľa argumentácie žalovaného mestský súd nie je viazaný doložkou o nadobudnutíprávoplatnosti a vykonateľnosti a otázku (ne)nadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia
musí posúdiť sám. Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo prípustné doručovať verejnou vyhláškou. Štátny
orgán zneužívajúc svoje postavenie nezisťoval skutočných vlastníkov, nezisťoval na štátnom notárstve,

či osoba zomrela, či prebehlo dedičské konanie, nezisťoval pobyty cez políciu alebo register obyvateľov.
Štátny orgán nezisťoval o koho ide, teda o akú osobu z pozemkovej knihy. Žalovaný poprel, že by
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne vyvesené, kde bolo vyvesené, aký dlhý čas bolo vyvesené.
Podľa tvrdenia žalovaného vyvlastňovacie rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí viacerými
vadami, pre ktoré nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto žalobca nemohol

nadobudnúťvlastníckeprávokpredmetnýmpozemkom.Žalovanývosvojomvyjadrenízároveňpoprelaj
žalobcom prezentované splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobca
nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí, a ani nenakladal s predmetnými pozemkami ako
vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom predmetných pozemkov, lebo
od roku 1991 mal vedomosť o tom, že v katastri nehnuteľností vlastnícke právo v jeho prospech nie je
zapísané a vlastnícke právo mu nebolo zapísané ani v rámci registra obnovenej evidencie pozemkov

(ďalej len „ROEP“). Žalobca nemohol postupovať s obvyklou mierou opatrnosti, nakoľko z evidencie
nehnuteľností vedel, že štát nie je evidovaný ako vlastník predmetných pozemkov, a že ako vlastníci sú
evidované fyzické osoby. Napriek tomu sa nedomáhal zápisu vlastníckeho práva. A nedomáhal sa ani
určenia vlastníckeho práva žalobou na súde, a to celých 31 rokov. Veľmi dôležitým faktom, ktorý svedčí
o tom, že žalobca nebol dobromyseľný, je fakt, že zoologická záhrada platila vlastníkom pozemkov

v areály zoologickej záhrady nájomné za užívanie ich pozemkov. Ak by sa žalobca cítil ako vlastník,
zoologická záhrada (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatila by
nájomné O skutočnosti, že žalobca nebol v žiadnom prípade dobromyseľný svedčí aj ten fakt, že okresný
úrad vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. C15/2014-Ba zo 04.02.2014 podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o
niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov schválil

ROEP v katastrálnom území D. a zapísal údaje tohto registra do katastra nehnuteľností. Žalobca sa ani
v rámci tohto konania nedomáhal svojho údajného vlastníckeho práva a ani po vydaní tohto rozhodnutia
nepodávalžalobyourčenievlastníckehopráva.Žalobcapodalžalobuourčenievlastníckehoprávaažpo
takmer 40-tich rokoch, po tom čo bol žalovaný o zaplatenie peňažnej náhrady (bezdôvodného obohatia)
za užívanie predmetných pozemkov. Na základe vyššie uvedených žalovaný navrhol, aby mestský súd

žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného z 22.12.2023 (č.l. 99) a jeho prílohám, ktoré mu boli doručené
09.01.2024, v mestským súdom stanovenej 15-dňovej lehote ako ani po jej uplynutí nevyjadril.

II.
Relevantná zákonná práva úprava k predmetu sporu

5. Podľa § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

6. Podľa § 108 ods. 1 až 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „SZ“) pozemky, stavby a práva k nim potrebné
na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení (ďalej len „stavby“) uvedených v odseku 2

možno získať a práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb,
možno zrušiť, odňať alebo obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“). Vyvlastniť
možno len a) na uskutočnenie stavby, ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva,
b) na asanovanie sídelného útvaru alebo jeho časti podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie,
c) na uskutočnenie stavby významnej pre rozvoj obce, okresu alebo kraja, d) na uskutočnenie bytovej

výstavby,akoajstavbyrodinnýchdomčekovnapozemkochurčenýchzoznamompozemkovnavýstavbu
rodinných domčekov, e) na vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a
chránených území, f) na uskutočnenie terénnych úprav, ťažobných a im podobných alebo s nimi
súvisiacich prác, na umiestnenie informačných, reklamných a propagačných zariadení (§ 71), g) na
utvorenie podmienok nevyhnutných pre riadne užívanie pozemku alebo stavby. Na účel uvedený v

odseku 2 písm. f) a g) možno vyvlastniť iba vtedy, pokiaľ záujem na jeho uskutočnení prevažuje nad
oprávnenýmzáujmomdoterajšiehovlastníka,prípadnetoho,komupatríinéprávo,ktorémábyťdotknuté
vyvlastnením (ďalej v tejto časti len „iný oprávnený“).7. Podľa § 109 ods. 1 až 3 SZ cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie
vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva
vecného bremena k pozemkom a stavbám alebo odňatie, prípadne obmedzenie práva osobného

užívania pozemku. Vyvlastnením nemožno dosiahnuť prechod alebo obmedzenie vlastníckeho práva
ani zriadenie vecného bremena k pozemkom a stavbám, ktoré sú v národnom majetku. Vlastnícke právo
k pozemkom a stavbám prechádza vyvlastnením vždy na štát. Týmto prechodom zanikajú aj všetky
ostatné práva k vyvlastneným pozemkom a stavbám; nezaniká však právo užívať bytové a nebytové
priestory.

8. Podľa § 110 ods. 1 až 3 SZ vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť
dohodou alebo iným spôsobom. K dohode o prevode vlastníckeho práva k pozemku a stavbe užívanej
na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, ako aj k dohode o prevode vlastníckeho práva k lesnej
pôde musí byť pripojený súhlas organizácie, ktorej patrí právo užívania podľa osobitných predpisov.
Vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje spravidla

územným rozhodnutím. Pred vydaním územného rozhodnutia možno vyvlastniť len pozemky a stavby
určené územným plánom zóny alebo územným projektom zóny na sústredenú bytovú výstavbu a
pozemky určené zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov (§ 6). Pokiaľ účel, na ktorý sa
vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného
plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní. Vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom

rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom
rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje
iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu
časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s
neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný

oprávnený požiada.

9. Podľa § 111 ods. 1 až 3 SZ vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Náhrada sa poskytuje v
peniazoch, pokiaľ osobitný zákon nepripúšťa iný spôsob náhrady. Náhradu za vyvlastnenie, spôsob
náhrady, kto a komu náhradu poskytuje, prípadne maximálnu výšku náhrady ustanovuje všeobecne

záväznýprávnypredpis.Akvpriebehuvyvlastňovaciehokonaniamedzidoterajšímvlastníkom,prípadne
iným oprávneným a tými, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe väzia práva zanikajúce
vyvlastnením, nedôjde k dohode o rozdelení náhrady, zloží sa náhrada na štátnom notárstve.

10. Podľa § 112 ods. 1 SZ vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad. 11. Podľa § 140 SZ, ak

nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o
správnom konaní.

11. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v
rozhodujúcom období (ďalej len „SP“) účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených

záujmochalebopovinnostiachsamákonaťalebokohopráva,právomchránenézáujmyalebopovinnosti
môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, účastníkom je aj ten , kto o sebe tvrdí, že môže byť rozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priam o dotknutý, a to až do
času, kým sa preukáže opak.

12. Podľa § 14 ods. 2 SP účastníkom konania je aj ten, komu osobitný právny predpis také postavenie
priznáva. 1

13. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „SP“), v zmysle ktorého správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého

pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý
si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou,
pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu,

14. Podľa § 24 ods. 1 SP dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk.

15. Podľa § 26 ods. 1 SP doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci
konania alebo ich pobyt nie sú mu známi alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný predpis.16. Podľa 26 ods. 2 SP doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že, že sa písomnosť vyvesí po
dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deď tejto lehoty je dňom doručenia.

17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie
národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v
znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon č. 518/1990 Zb.“) rozpočtové príspevkové
organizácie zriadené národnými výbormi, ich zariadenia a zariadenia vnútornej správy národných
výborov prechádzajú do riadenia obce, v ktorej má organizácia sídlo.

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „zákon o majetku obcí“), do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky
veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti
osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

19. Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym
podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov,
ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu,
prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce
si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

20. Podľa § 2 ods. 3 zákona o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a
zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej
správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú,

ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie svoju
zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody alebo ak tak ustanoví osobitný
predpis.

21. Podľa § 2 ods. 5 zákona o majetku obcí, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo

ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe hlavného
mestaSlovenskejrepublikyBratislavyabývalýmokresnýmnárodnýmvýboromzaúčelomzabezpečenia
systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby,
prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa
§ 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

22. Podľa § 2 ods. 7 zákona o majetku obcí, veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda
obec dňom účinnosti tohto zákona.

23. Podľa § 14 ods. 1 zákona o majetku obcí, o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv

a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. O
prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy organizácií
spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie.

24. Podľa § 14 ods. 2 zákona o majetku obcí zápis prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec

vykonajú príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej
správy a obecným zastupiteľstvom.

25. Podľa § 131 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „OZ“) (v znení účinnom do 30.6.1988, pozn.), vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve,

možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa
má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

26. Podľa § 132a OZ (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), kto s vecou zaobchádza ako so svojou
a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak

- obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.27. Podľa § 134 ods. 2 OZ (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), ak sa nehnuteľná vec prevádza
na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia
štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do, socialistického vlastníctva.

28. Podľa § 135a OZ (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), vlastníkom veci, ktorá môže byť
predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú
vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.

29. Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

30. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

31. Podľa § 134 ods. 1 až 4 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu
byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku
1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie

doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

III.
Skutkové zistenia a právne posúdenie veci mestským súdom

32. Predmetom žaloby bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom
špecifikovaných v žalobe v rozsahu tam označených spoluvlastníckych podielov, ku ktorým v katastri
nehnuteľností svedčí zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného.

33. Žalobca nadobudnutie vlastníckeho práva odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia zo

04.01.1985, na základe ktorého mal k predmetným pozemkom nadobudnúť vlastnícke právo štát a od
ustanovenia§2ods.2zákonaomajetkuobcí,vzmyslektoréhomalototovlastníckeprávokpredmetným
pozemkom zo štátu (Slovenskej republiky) následne ex lege s účinnosťou od 01.05.1991 prejsť na
žalobcu, prípadne od splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

34. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že:

34.1. žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako podielový spoluvlastník predmetných pozemkov,
ohľadom ktorých (spoluvlastníckych podielov) sa žalobca domáha určenia svojho vlastníckeho práva,
tak ako je to uvedené v žalobnom návrhu,

34.2. Obvodný národný výbor Košice I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry (ďalej len
„ObNV Košice I“) rozhodnutím o ustanovení opatrovníka č. 9860/2617/84-Go z 10.11.1984 rozhodol o
ustanovení opatrovníka pre tam označených vlastníkov predmetných pozemkov, ktorých pobyt nebol
známy, ako aj pre neznámych dedičov tam označených zomrelých pozemkovo-knižných vlastníkov,

34.3. ObNV Košice I vyvlastňovacím rozhodnutím č. 9860/2617/84-Go zo 04.01.1985 rozhodol
o vyvlastnení predmetných pozemkov, resp. spoluvlastníckych podielov na nich tam označených
(pozemkovoknižných) vlastníkov, vrátane sporných spoluvlastníckych podielov,

34.4. zoologická záhrada ako odovzdávajúca a žalobca ako preberajúci uzatvorili v zmysle zákona o
majetku obcí písomný protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku (ďalej len „protokol č.
5“), podľa ktorého malo vlastnícke právo k predmetným pozemkom prejsť zo Slovenskej republiky na
žalobcu s účinnosťou od 01.05.1991,

34.5. predmetné pozemky, ohľadom ktorých sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva (viď
špecifikáciu pod bodom 1. odôvodnenia tohto rozsudku), sú identické s pozemkami, ktoré mali byť
vyvlastňovacím rozhodnutím vyvlastnené (viď špecifikáciu pod bodom 2. odôvodnenia tohto rozsudku).35. Spornou medzi stranami sporu zostala právna postupnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva
ohľadom spoluvlastníckych podielov označených v žalobe, ku ktorým je toho času v katastri
nehnuteľnostízapísanýakovlastníkžalovaný,zaobdobieodčasu,kedymaliúčinkyvyvlastnenianastať,

t.j.od10.04.1985,prípadneodsmrti,tohoktoréhovyvlastňovacímrozhodnutímdotknutéhopozemkovo-
knižného vlastníka, ak táto nastala skôr, až po zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného a tiež na
základektorýchrozhodnutí(osvedčení)odedičstvedošlokprechoduvlastníckehoprávanažalovaného.

36. Sporným taktiež zostalo právne posúdenie veci v otázke, či vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k

právne relevantnému vyvlastneniu predmetných pozemkov v prospech štátu a či v zmysle ustanovenia
§ 2 ods. 2 zákona o majetku obcí nadobudol k týmto pozemkom vlastnícke právo a je ich vlastníkom
žalobca v žalobe uplatnenom rozsahu.

37.Napokonspornýmzostaloajprávneposúdenievecivotázke,čipreprípad,akžalobcakpredmetným
pozemkom vlastnícke právo nenadobudol, vstúpil do ich oprávnenej a dobromyseľnej držby na základe

ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí s účinnosťou od 01.05.1991, či uplynutím 10-ročnej
vydržacej doby splnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom
vydržaním a či je v žalobe uplatnenom rozsahu ich (spolu)vlastníkom.

38. Mestský súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie, za účelom zistenia skutkového stavu v

rozsahuvakomboltentomedzistranamisporusporný,vykonaldokazovanielistinami,ktorésúsúčasťou
súdneho spisu, po ktorom v spojení aj s ostatnými skutkovými tvrdeniami, ktoré neboli sporné, ustálil
svoje celkové skutkové zistenia a vyporiadajúc sa pritom aj s námietkami a právnou argumentáciou strán
sporu vec právne posúdil (viď nižšie).

K naliehavému právnemu záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva

39. Žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti je právnym
prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva podľa § 126 OZ. Žaloba o určenie
vlastníckeho práva má svoj základ tiež v ustanovení § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno

požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
Základným procesným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je tak existencia naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by

sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa § 137
písm. c) CSP nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať o splnenie povinnosti podľa
písm. a) tohto ustanovenia. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej
je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva

v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom, ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra
v zmysle § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), je
odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného
určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Keďže súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny jeho zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods.
1 katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom
na odstránenie neistoty v skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi (viď rozsudok najvyššieho
súdu č. k. 6 Cdo 179/2010 z 28.09.2010). Naopak naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k
nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP nemôže byť

daný, pokiaľ žaloba o určenie vlastníckeho práva nesmeruje proti osobe, ktorá je ako vlastník zapísaná
v katastri nehnuteľností [porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd
ČR“) č. k. 30 Cdo 1333/2002 z 19. 12. 2002].

40. V konaní o určenie, komu patrí spoluvlastnícky podiel niektorého zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti, je

pasívne vecne legitimovaný iba podielový spoluvlastník, práva ktorého žalobca popiera (viď uznesenie
najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 51/2009 z 28.10.2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
súdov Slovenskej republiky 3/2011 pod č. 30). Vzhľadom na to, že žalobca sa proti žalovanému domáhal
určenia vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v rozsahu v žalobnom návrhu označenýchspoluvlastníckych podielov, ohľadom ktorých je ako (spolu)vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný
práve žalovaný, naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva je
nepochybne daný.

K nenadobudnutiu vlastníckeho práva vyvlastnením

41. Mestský súd vykonaným dokazovaním pripojenými rozhodnutiami (osvedčeniami) o dedičstve ako
aj výpismi z listov vlastníctva založených okresným úradom v katastrálnom území D. a to: LV č. XXXX

(č. l. 5 - 8 a č. l. 12 - 19), LV č. XXXX (č. l. 9 – 11 a č. l. 20 - 23) zistil, že žalovaný spoluvlastnícke
podiely na parcelách registra „E“, a to na parc. č. XXX [pôvodne zapísanej v PKV č. XXX pod B7, B14,
B18 a B 37 (č. l. 24)] a parc. č. XXX [pôvodne zapísanej v PKV č. 356 pod B1f, B1ň, B1t, B2k (č.l. 25)],
nadobudol po E. C., F. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 03.07.2016, naposledy trvale bytom: J. XXXX/
XX, D., na základe uznesenia Okresného súdu Košice I č. k. 22 D 270/2016, Dnot 100/2016 vydaného
notárom JUDr. Gabrielom Drgoňom ako súdnym komisárom 28.02.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť

28.02.2017 (č. l. 143), potom čo tieto E. C., F. G. nadobudla po pozemkovo-knižnom vlastníkovi H. I., F.
I., zomrelom 08.09.1977 na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. k. D 1187/77-26
z 23.02.1978, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.06.1978 (č.l. 141).

42. Mestský súd mal vyvlastňovacím rozhodnutím (č.l. 26) súčasne za preukázané, že predmetom

rozhodnutia o vyvlastnení boli všetky spoluvlastnícke podiely pozemkovo-knižného vlastníka H. I., F. I.,
zomrelého 08.09.1977 na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to parc. č. XXX (viď strany
5 a 6 vyvlastňovacieho rozhodnutia) a na parc. č. XXX (viď stranu 8 vyvlastňovacieho rozhodnutia).

43. Mestský súd, vzhľadom na námietky žalovanej, skúmal, či rozhodnutie o ustanovení opatrovníka a

rovnako vyvlastňovacie rozhodnutie sú nulitnými aktami (ničotnými), ktoré nikdy nenadobudli účinky ako
aj to, či tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a
všeobecný súd môže preskúmavať správne akty mimo správneho súdnictva, len so zreteľom na to, či sa
jednáoaktynulitné,t.j.mátakévady,ktorésútakzávažné,žesaneuplatňujeprezumpciaichsprávnosti.
U ostatných platí prezumpcia ich správnosti [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyššísúd“)č.k.2Cdo24/2007,rozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavný
súd“) č. k. I. ÚS 419/2014 - týmito rozhodnutiami bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení
najvyššieho súdu č. k. 5Cdo/107/2008 z 24.3.2010]. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda
závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody
vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný

alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom
sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.

44. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

45. Mestský súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 3/2003, v ktorom najvyšší
súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho
prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo

mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v
dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,
ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o obdobné skutkové okolnosti, keď v čase
vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom

konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým
však nebolo pri vyvlastnení konané. Najvyšší súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,
nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie najvyššieho

súdu publikované pod č. 48/2003 ZSP).

46. Podobne najvyšší súd v rozsudku č. k. 5 Cdo 157/2007 zo 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okremdôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do

zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri

kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“.

47. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok,
Správny súdny poriadok, Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec

nedefinoval, na rozdiel od Českej republiky, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného
rozhodnutiavsprávnomkonaníaupravujeajpostup,t.j.kedyazaakýchpodmienokpozisteníničotnosti
z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

48. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov, či ústavného súdu,

ktoré kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je
iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom
iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti,
absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu
spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia

fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie
najvyššieho súdu č. k. 8Sžr 52/2016).

49. Najvyšší súd v rozsudku č. k. 8 Sžr 52/2016 vychádzal z úvahy, že pojem účastník konania
patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v

správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch.
Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, tak aby
postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť. Správny orgán je
potom povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky účastníka konania.
Účastník správneho konania, na to aby sám mohol konať pred správnym orgánom, musí disponovať

procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou. Procesnú subjektivitu - spôsobilosť byť účastníkom
správneho konania má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, teda ten, kto je subjektom
práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Procesná spôsobilosť je
potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom konaní. Najvyšší súd
dospel k záveru, že správne rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca vydal

rozhodnutie proti zomrelým osobám a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá
nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.

50. Obdobne v rozhodnutí najvyššieho súdu č. k. 2 MCdo 4/2014 sa jednalo o skutkové okolnosti, kedy
v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, boli už všetci pôvodní

spoluvlastníci mŕtvi. Najvyšší súd ako aj súdy nižších inštancií s poukazom na skutočnosť, že v dôsledku
zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovo-právnych vzťahov týchto pozemkovo-knižných
zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, vychádzali z úvahy, že vyvlastňovacie
konaniesaviedlonesprávneprotipôvodnejpozemkovo-knižnejvlastníčke.Malizato,žepokiaľpríslušný
orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá

je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky,
ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia
nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované
vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom (dedičom zomrelého pôvodného
vlastníka). Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné,

súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.

51. Výstižné je aj rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 263/2018, v ktorom najvyšší súd konštatoval,
že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené vkonaní č. k. 3 Cdo 96/1998, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť
vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného
vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s

poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti
brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie)
nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný
vychádzať, resp. naň prihliadať. Najvyšší súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu

o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Najvyšší súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia
správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho
k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. 1 V Cdo/6/2019 zo 07.10. 2020 s
právnou vetou „súd je oprávnený posúdiť, kedy“ (rozumej teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v
inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri
posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.

52. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany a priori namietal, že vyvlastňovacím rozhodnutím nemohlo
dôjsť k účinnému vyvlastneniu, pretože jeho právny predchodca - pozemkovoknižný
vlastník H. I., F. I., zomrelý XX.XX.XXXX bol v čase jeho vydania už mŕtvi, jeho dedičia známi, a preto
správny (vyvlastňovací) orgán nemohol konať s jeho dedičmi ako neznámymi v zastúpení ustanoveným

opatrovníkom.

53. Mestský súd mal rozhodnutím Štátneho notárstva Košice – mesto č. k. D 1187/77-26 z 23.02.1978,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.06.1978 (č. l. 141), v dedičskej veci poručiteľa H. I., F. I., zomrelého
08.09.1977 za preukázané, že sporné spoluvlastnícke podiely na pozemkoch – parcelách registra „E“

nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. a to na parc. č. XXX a parc. č. XXX nadobudla E. C., F. G.,
nar.XX.XX.XXXX,trvalebytom:J.XX,D..AtedavčasevedeniavyvlastňovaciehokonaniaObNVKošice
I pod č. k. výst./9860/2617/84 preukázateľne začatého na základe návrhu Zoologickej záhrady Košice
z 02.11.1984 (č. l. 45) bola dedička vyvlastňovaných spoluvlastníckych podielov pôvodného pozemkovo-
knižného vlastníka H. I., F. I., zomrelého 08.09.1977, známa a živá, pričom bola známa aj adresa jej

pobytu.

54. Podľa § 32 ods. 1 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podľa § 46 SP rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí

ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri
použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

55. Správny orgán pochybil, keď nedodržal svoju zákonnú povinnosť zistiť okruh dedičov, resp. už
známu dedičku, po pôvodnom pozemkovo-knižnom vlastníkovi H. I., F. I., zomrelom 08.09.1977, ale
tejto rozhodnutím o ustanovení opatrovníka z 10.11.1984 ako neznámej dedičke ustanovil opatrovníka
v osobe I. K. C. [viď stranu 2 bod 67/ rozhodnutia o ustanovení opatrovníka (č. l. 74)]. Povinnosťou
správneho orgánu bolo totiž so známou dedičkou E. C., F. G., nar. XX.XX.XXXX a tým vlastníčkou parc.

č. XXX a parc. č. XXX v rozsahu vyvlastňovaných spoluvlastníckych podielov ako s účastníčkou podľa
§ 14 ods. 1 SP konať a vyvlastňovacie rozhodnutie jej doručiť podľa § 24 ods. 1 SP do vlastných rúk.

56. V rozhodnutí o ustanovení opatrovníka (č. l. 74) vo vzťahu k tam označeným zomrelým pozemkovo-
knižným vlastníkom (nielen vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného, pozn.) úplne absentuje

uvedenie dňa (dátumu) ich úmrtia, pričom z jeho odôvodnenia vôbec nevyplýva, na základe akého
dokazovania, resp. akých dôkazov (podkladov) mal správny orgán ich úmrtie za preukázané a či vôbec I.
K. C. s ustanovením svojej osoby za opatrovníčku vyjadrila svoj súhlas. Okrem toho z jeho odôvodnenia
nevyplýva, že by správny orgán bol vyvinul akékoľvek úsilie o zistenie samotných dedičov a ich pobytu.
Rovnako, pokiaľ ide o ustanovenie opatrovníka pre tam označených pozemkovo-knižných vlastníkov

podľa udania správneho orgánu zdržiavajúcich sa na neznámom mieste, z jeho odôvodnenia nijako
nevyplýva, že by ustanoveniu opatrovníka pre týchto účastníkov konania bolo predchádzalo zo strany
správneho orgánu akékoľvek zisťovanie, či sú dané predpoklady pre tento postup v konaní a či správny
orgán zvažoval, či prípadne nie je možné použiť iné opatrenie.57. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka úplne postráda nosné (ťažiskové)
odôvodnenie, t. j. odôvodnenie vo vzťahu k splneniu zákonných predpokladov pre ustanovenie

opatrovníka ako esenciálnu náležitosť rozhodnutia a tým súčasne aj skutkový základ pre jeho vydanie,
dôsledkom čoho ustanovil opatrovníka aj známej a žijúcej dedičke pozemkovo-knižného vlastníka H. I.,
F. I., zomrelého XX.XX.XXXX, mestský súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie je nulitným správnym
aktom, teda takým, ktoré nebolo spôsobilé vyvolať ním zamýšľané právne účinky.

58.Navyšežalobcanepreukázal,žerozhodnutieoustanoveníopatrovníka,protiktorémubolopodľa§53
SPprípustnéodvolanie–riadnyopravnýprostriedok,bolotamoznačenýmúčastníkomvyvlastňovacieho
konania, ktorých pobyt podľa udania správneho orgánu nebol známy, doručované podľa § 26
SP verejnou vyhláškou v mieste obvyklom a po zákonom stanovenú dobu a tiež ustanovenému
opatrovníkovi I. K. C. podľa § 24 ods. 1 SP do vlastných rúk. A teda i za predpokladu, keby rozhodnutie
o ustanovení opatrovníka nebolo nulitným správnym aktom, toto rozhodnutie pre jeho nedoručenie ním

dotknutým účastníkom vyvlastňovacieho konania nemohlo nenadobudnúť právoplatnosť a tým vyvolať
ním sledované právne účinky.

59. Nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie je nepochybne rozhodnutím nadväzujúcim na rozhodnutie
o ustanovení opatrovníka pre tam označených účastníkov vyvlastňovacieho konania za účelom

obhajovania ich práv, už len nulita rozhodnutia o ustanovení opatrovníka má bez ďalšieho za následok
aj nulitu vyvlastňovacieho rozhodnutia a to o to viac, že správny (vyvlastňovací) orgán nekonal
s podielovou spoluvlastníčkou predmetných (vyvlastňovaním dotknutých) pozemkov - parc. č. XXX
a parc. č. XXX E. C., F. G., nar. XX.XX.XXXX ako s účastníčkou vyvlastňovacieho konania podľa § 14
ods. 1 SP.

60. Napokon účastníkmi vyvlastňovacieho konania boli aj pozemkovo-knižní vlastníci, ktorých pobyt
bol známy. Vo vzťahu k predmetu tohto konania ide o C. D., F. H., bytom: D. XX, K. H. a C. H.,
obidvaja bytom: D. XXX, zapísaných v PKV č. 368 tiež ako podieloví spoluvlastníci parc. č. XXX a
ďalej L. G., bytom: C. X, D., zapísaného v PKV č. 356 ako tiež podielový spoluvlastník parc. č.

XXX [viď strany 34 vyvlastňovacieho rozhodnutia (č.l. 26]. V danom spore však nebolo preukázané,
že by bolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručované pozemkovo-knižným vlastníkom s neznámym
pobytom podľa § 26 ods. 1 SP verejnou vyhláškou ako ani do vlastných rúk podľa § 24 ods. 1 SP
tým pozemkovo-knižným vlastníkom, ktorých pobyt bol správnemu orgánu známy. Pokiaľ sa žalobca
v súvislosti s doručovaním vyvlastňovacieho rozhodnutia dovolával vyhlášky č. 85/1976 Zb., mestský

súd uvádza, že táto nebola vydaná na vykonanie SP, ale na vykonanie SZ. SP označuje ustanovenia
§ 26 marginálnou rubrikou „Doručenie verejnou vyhláškou“ a jednoznačne upravuje podmienky pre
doručovanie verejnou vyhláškou. Vykonávacia vyhláška k SZ označuje § 58 marginálnou rubrikou
„Oznámenie verejnou vyhláškou“. Inak povedané, vykonávacia vyhláška pridáva akúsi zvláštnu formu,
ktorá slúži skôr informovaniu verejnosti, avšak neplní účinky doručenia. Zhrnúc uvedené, vykonávacia

vyhláška nemôže záväzne upravovať doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia inak, ako to upravil
zákon; upravuje len techniku oznamovania formou verejnej vyhlášky, čo je pojmovo iný inštitút,
ako doručenie. Vyvlastňovacie rozhodnutie ako také nadobúda právoplatnosť doručením všetkým
účastníkom vyvlastňovacieho konania, nie iba niektorým. V prípade, ak žalobca tvrdil, že došlo
k vyvlastneniu, bol povinný preukázať splnenie všetkých predpokladov odôvodňujúcich jeho tvrdenia,

vrátane doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia všetkým účastníkom vyvlastňovacieho konania (viď
rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. k. 22 Cdo 4707/2010 zo 14.02.2013). A teda aj za predpokladu, že by
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nulitným správnym aktom, toto rozhodnutie nemohlo nenadobudnúť
právoplatnosť a tým vyvolať ním sledovaný právny účinok spočívajúci vo vyvlastnení sporných
spoluvlastníckych podielov.

61. Na základe vyššie uvedených mestský súd uzavrel, že k právne relevantnému vyvlastneniu
sporných spoluvlastníckych podielov v prospech štátu nedošlo. A ak teda štát nenadobudol vlastnícke
právo k predmetným pozemkom v rozsahu sporných spoluvlastníckych podielov, nemohlo dôjsť ani k
následnému k nadobudnutiu vlastníckeho práva k týmto v zmysle ustanovení § 2 ods. 2 zákona o

majetku obcí k 01.05.1991 žalobcom.

K nenadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním62. Žalobca primárne svoje vlastnícke právo odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia a zároveň mal
za to, že aj v prípade, ak by mu vlastnícke právo na základe tohto titulu nesvedčilo, stal sa vlastníkom
vydržaním. Tvrdil, že predmetné pozemky, vrátane spoluvlastníckych podielov pozemkovo-knižného

vlastníka H. I. - právneho predchodcu žalovaného prešli dňom účinnosti zákona o majetku obcí na
žalobcu a od 01.05.1991, tak začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 01.05.2001.
Žalobca tiež tvrdil, že prechod majetku bol potvrdený protokolom č. 5 uzavretým podľa zákona o majetku
obcí medzi žalobcom ako preberajúcim a zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou. Uviedol, že
absencia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nič nemení na nadobudnutí vlastníctva

vydržaním, keď zápis vlastníctva nemá v tomto prípade právotvorné účinky, ale je len deklaratórny.
Žalovaný nevstúpil do užívania predmetných pozemkov a tieto bez akýchkoľvek pochybností boli
dlhodobo v užívaní a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu
prevedeného zákonom na obce v súlade s obsahom protokolu č. 5.

63. Žalovaný tvrdil, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu žalobca nebol dobromyseľný vychádzajúc

z objektívneho hľadiska.

64. Nebolo sporné, že predmetné pozemky sú súčasťou areálu zoologickej záhrady. Vzhľadom k tomu,
že mestský súd uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym
podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

65. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sú: a) oprávnenosť držby, b) uplynutie
zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, c) predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť,
je spôsobilý na vydržanie, d) ten, kto je držiteľom je subjektom spôsobilým na vydržanie.

66. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domneléhoprávnehovzťahumedzijehourčitýmisubjektmi,aktotoprávobolovykonávanépostanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

67. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

68. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je

presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo/119/2007).

69. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva najvyšší súd zaujal právne závery
už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí č. k. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých

došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľanemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

70. Najvyšší súd v rozhodnutí č. k. 3 Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

71. Mestský súd upriamuje pozornosť na predchádzajúcu konštatáciu, že právny predchodca žalobcu -
štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie
nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť

vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul
vstupu do držby.

72. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo
československý štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí,

majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t. j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k predmetným pozemkom v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov (bez potreby vykonať
ďalšie právne úkony).

73. Zoologická záhrada bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1.
máju 1979 ako príspevková organizácia. Od roku 1993 je jej zriaďovateľom štatutárne Mesto Košice.
Počiatky úvah o vybudovaní zoologickej záhrady v Košiciach spadajú do prelomu šesťdesiatych
a sedemdesiatych rokov minulého storočia. S výstavbou zoologickej záhrady sa začalo v roku 1979, ale
budovanie tak rozsiahleho areálu sa komplikovalo a pre verejnosť bola zoologická záhrada otvorená až

v roku 1986 (viď. www.zookosice.sk).

74. Mestský súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t. j.
platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase

nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastníkom predmetných pozemkov, nemohol ich ani
žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

75. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech.

76. Mestský súd vychádzal z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi
prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne
okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a

dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo
k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden
nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je
garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

77.Takakojetovyššieuvedené,odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

78.Vdanomprípadejepotrebnépodbežnúopatrnosť(ktorúbolomožnéodžalobcupožadovať)zahrnúť
požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej
obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutietakéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona
o majetku obcí vlastníkom predmetných pozemkov a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym
titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným

zákonom.

79. V zmysle § 2 zákona o majetku obcí ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza „ k prechodu z majetku
Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie
v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo

iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

80. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným pozemkom v čase nadobudnutia účinnosti zákona o
majetku obcí vlastnícke právo štátu nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom
je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
vlastníctva zo štátu.

81. Teda, ak by žalobca vynaložil a postupoval zvýšenou obozretnosťou mal (a mohol) sám dospieť
k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že
predmetnénehnuteľnostinepatrilidovlastníctvaštátuapôvodnívlastnícinikdynestratilivlastníckeprávo
k spornej nehnuteľnosti.

82. Dôkazné bremeno o dobrej viere v tomto prípade zaťažovalo žalobcu, ktorý v spore nepreukázal
svoju dobromyseľnosť. Túto nebolo možné odvodzovať a dovolávať sa jej na základe nulitného aktu
– vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť zmenu
vlastníckeho práva k spornej časti predmetných pozemkov, a to v prospech štátu. A práve štát, ktorého

orgán rozhodnutie vydal, účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie
zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitu.

83. Mestský súd uzatvára, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nesplnili pri svojom (tvrdenom)
vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originárneho nadobudnutia

vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu,
ktorého účinky nikdy nenastali. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi
(t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach
sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
č. k. z 19.5.2004 22 Cdo/469/2004).

84.Keďžežalobcasiuvedomil,žepresvedčenieovlastníckomprávekpredmetnýmpozemkomnemohol
založiť len zákonom o majetku obcí - všeobecne upraveným inštitút prechodu vlastníctva na obce z
majetku štátu, tvrdil, že došlo aj k ďalšej skutočnosti – spísaniu (delimitačného) protokolu
č. 5, v zmysle ktorého na neho z majetku štátu prešla konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá

ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 tohto zákona, súčasťou ktorého bolo aj vyvlastňovacie rozhodnutie.

85. Zákon o majetku obcí predpokladal spísanie protokolov o prechode vlastníctva a o prechode práva
hospodárenia.

86. Účelom prijatia zákona o majetku obcí bolo predovšetkým ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej
republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, ale tiež upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí.

87. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnenia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú, že
skutočnosť nastala zo zákona. V danom prípade protokol len deklaroval už existujúci stav, a teda

nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom č. 5 sa len následne
potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku (ex tunc).

88. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medzi iným zistenie, že počas celej vydržacej
doby držiteľ skutočne bol (teda nie iba mohol byť) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že

mu vec alebo právo patrí; dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorý možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol.89. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom
o omyl ospravedlniteľný. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj

okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný
právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny
dôvod, čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny
titul svedčí.

90. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí bol vlastníkom predmetných pozemkov
a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k predmetným pozemkom, nemohol teda
nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným pozemkom, resp.
mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

91. Žalobca pri preberaní majetku v zmysle protokolu č. 5 nepostupoval s náležitou opatrnosťou a
neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa k vlastníctvu predmetným pozemkom. Žalobca už pri vstupe
do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa
stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Protokol č. 5, ktorý deklaroval prechod vlastníctva zo
štátu na žalobcu, mohol by predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu, že štát, teda

právny predchodca žalobcu, by bol vlastníkom aj predmetných pozemkov. Žalobca mal a mohol mať
vedomosť, a to už ku dňu 01.05.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona o majetku obcí), najneskôr ku dňu
spísania protokolu), že jeho právnemu predchodcovi – štátu v katastri nehnuteľností vlastnícke právo
k predmetným pozemkom v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov nesvedčí. Už uvedené
by malo v ňom a podľa názoru mestského súdu muselo vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného,

riadneho prevodu predmetných pozemkov v zmysle protokolu. Teda, pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v
zmysle evidencie v katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa žalobca dôvodne domnievať,
že došlo k riadnemu prevodu. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a
od prevzatia majetku nepodal v zákonom stanovenej 12 mesačnej lehote podľa § 14 ods. 4 zákona
o majetku obcí návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku.

V podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je
tak ako to tvrdila žalovaná aj tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove
evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území D., ktoré bolo
začaté ešte v roku 2003 a ukončené v roku 2014 [viď rozhodnutie okresného úradu č. C 15/2014-
Bal zo 04.02.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.02.2014 (č.l. 172)] nevzniesol žiadne námietky,

neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom
alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu
k spornému pozemku.

92. V spore žalobca nepreukázal a neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval

vyplatenie náhrady za vyvlastnenie predmetných pozemkov. Žalobca ako tvrdený držiteľ, pri bežnej
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti vyžadovať, mohol mať, nielen pri vstupe do držby, ale
aj po celú vydržaciu dobu, pochybnosti, či mu predmetné pozemky v žalovanom rozsahu patria. O
dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne
musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či

akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako
vlastníka.

93. Žalobca je inštitúciou znalou problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, a nemôže sa odvolávať na

to, že právne predpisy, ktoré nevyužil, či porušil, jednoducho len nepozná, pretože o všetkom, čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Preto vo vzťahu k žalobcovi neobstojí, že nebolo v jeho možnostiach, potom čo účinnosťou zákona
o majetku obcí, resp. v období po jeho účinnosti na neho prešlo „veľké množstvo“ majetku zabezpečiť

„kontrolu“ tohto majetku, resp. zisťovať všetky okolnosti jeho prevodu. Aj uvedené svedčí o tom, že
žalobca sa nesprával ako starostlivý hospodár. Žalobca je právnickou osobou, je samostatný územný
samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, pričom odborné, organizačné a administratívne
práce súvisiace s plnením úloh mesta a jeho orgánov plní magistrát mesta, ktorý sa člení na oddeleniaa referáty. Tieto prostredníctvom svojich zamestnancov zabezpečujú výkon tej ktorej agendy, ktorá je im
zverená.Odžalobcujepretomožnélegitímneočakávať,žeboloajevjehomožnostiachaschopnostiach
s odbornou znalosťou danej problematiky posúdiť právny stav, okolnosti prípadne aj možné dôsledky

určitého (ne)konania.

94. Ak by bol žalobca dôsledný a vynaložil by takú potrebnú starostlivosť aká sa od neho ako
od dobromyseľného držiteľa – mesta (obce) vyžaduje, tento by nahliadnutím do verejnej evidencie
nehnuteľnosti – katastra nehnuteľnosti zistil, že sporné pozemky nie je vo vlastníctve štátu, a ak by

následne zisťoval príčinu jeho nezapísania, musel by dospieť jednoznačne k záveru o nedôslednom
(nezákonnom) konaní o vyvlastnení a vyvodiť z toho právne dôsledky. Žalobca však v tomto smere nič
neurobil, bol v pozícii tzv. mŕtveho chrobáka a čakal ako sa situácia bude vyvíjať. Preto nie je možné
nielenže hovoriť ale ani len uvažovať o jeho oprávnenej držbe. Z objektívneho hľadiska musel mať
žalobca počas plynutia vydržacej doby pochybnosti o nadobudnutí predmetných pozemkov v dobrej
viere. Pokiaľ žalobca tvrdí opak, ide len o jeho subjektívne hľadisko (osobné presvedčenie) vo vzťahu

k posúdeniu, či držiteľ je alebo nie v dobrej viere, opomínajúc objektívne hľadisko.

95. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že tak ako to tvrdila aj žalovaná, vzhľadom na skutočnosť,
že zoologická záhrada bola zriadená k 1. máju 1979 ako príspevková organizácia a vyvlastňovacie
konanie bolo vedené až v roku 1985, pričom s výstavbou zoologickej záhrady sa začalo už v roku 1979,

nehnuteľnosti, resp. pozemky boli svojvoľne zabraté štátom, tento ich začal užívať proti vôli skutočného
vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím konaním a až následne vynúteným úkonom, ktorý by
inak vlastník nehnuteľnosti nemal vôľu uskutočniť, došlo k vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným
spôsobom, ktorého sa dopustil štát.

96. Žalobca nemohol nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že mu predmetné pozemky
v žalovanom rozsahu patria, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené jeho akékoľvek
dobromyseľné presvedčenie.

97. V spore medzi pôvodným (skutočným) vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho

práva prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura
scripta sunt“. Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad najvyšší súd v rozsudku č. k. 5 Sžf 65/2011,
podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva patria len bdelým“ (pozor-
ným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svo-
jich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predví-

davosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bráni-
li a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a pod.

98. S poukazom na vyššie uvedené mestský súd uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých

podmienok predpokladaných ustanovením § 134 ods. 1 OZ, pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, preto súd na základe zisteného skutkového
stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol, tak ako je to uvedené pod bodom I. výrokovej časti tohto rozsudku.

99. Vzhľadom na vyššie uvedené mestský súd už listinné dôkazy predložené žalovaným a to: kúpnu
zmluvu č. 2009000859 z 28.08.2009 (č.l. 150) uzavretú medzi žalobcom ako kupujúcim a E. G., F. J. ako
predávajúcou, nájomné zmluvy pod č. 2007/RY/01, pod č. 2007/RY/02 a pod 2007/RY/03 z 19.12.2007,
nájomnú zmluvu pod č. 2007/VZ/03 z 20.11.20017 a pod č. 2017/VZ/04 z 28.09.2017 uzavretú medzi
zoologickou záhradou ako nájomcom a tam (v zmluvách) označenými prenajímateľmi (č.l. 158 – 162) ,

ďalej list žalobcu pod č. A/2009/10701 z 30.04.2010 ( č.l. 163), ktorých obsah sa predmetných pozemkov
a žalovaných spoluvlastníckych podielov na nich netýka, už nepovažoval pre svoje rozhodnutie za
relevantné. Podľa názoru mestského súdu totiž platenie nájomného za užívanie iných vyvlastňovacím
rozhodnutím nedotknutých pozemkov nemôže byť pre posúdenie (ne)dobromyseľnosti držby ním
dotknutých predmetných pozemkov významné.

IV.
K nároku na náhradu trov tohto konania100. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech

len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo.

101.Nakoľkovtomtosporebolplneúspešnýžalovaný,keďmestskýsúdžalobužalobcuvcelomrozsahu
zamietol, mestský súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto

konania v rozsahu 100 %, tak ako je to uvedené pod bodom II. výrokovej časti tohto rozsudku. O výške
náhrady trov konania rozhodne súdny úradník uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku
podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia proti ktorému smeruje na Mestskom
súde Košice v dvoch vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c)
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§

366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.