Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/106/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123215874
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7123215874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu Mesto Košice, so sídlom Košice, Trieda
SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXXX/X, zast.
JUDr. JCLic. B. D., E., A., so sídlom Košice, Kováčska 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 21C/30/2023-302 zo 17.6.2024 Mestského
súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej tiež „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností - pozemkov (ďalej aj „predmetné pozemky“) nachádzajúcich sa v obci C. - C., katastrálne
územie C., ktoré sú Okresným úradom Košice, odbor katastrálny (ďalej aj „okresný úrad“), zapísané na
1.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. 215, orná pôda o výmere 13 514 m2, v podiele pod

B9 vo veľkosti 144/4032- ín k celku, 2.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. 216, orná pôda o
výmere 17 156 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 680/10080 -ín k celku. Žalobca žiadal priznať náhradu
trov konania.

3. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo a byť
zapísaný v katastri nehnuteľností ako podielový spoluvlastník predmetných pozemkov na základe
dedičského rozhodnutia, pretože tieto pozemky boli rozhodnutím Obvodného národného výboru,

odborom výstavby, ÚPaA č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, právoplatným 10.4.1985, v celom
rozsahu vyvlastnené jeho právnym predchodcom v prospech Čsl. štátu. Následne podľa § 3 ods. 1
zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na
obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov
zriaďovateľská funkcia k zoologickej záhrade prešla na žalobcu a podľa § 2 ods. 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“)
vlastnícke právo k predmetným pozemkom aj v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov prešlo

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. od 1.5.1991 ex lege na žalobcu. Uvedené potvrdzuje
aj protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
uzatvoreného medzi zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou a žalobcom ako preberajúcim, ktorý
má už len deklaratórny charakter. Žalobca pre prípad, že by sa súd s jeho názorom, podľa ktoréhovlastnícke právo k predmetným pozemkom nadobudol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. dňom
nadobudnutiajehoúčinnosti,t.j.1.5.1991,potomčoštátpredmetnépozemkyvyvlastnilvosvojprospech
vyvlastňovacím rozhodnutím nestotožnil, dovoláva sa nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 134

ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vydržaním. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné pozemky
sú spôsobilým predmetom vydržania. Žalobca dobromyseľnosť svojej držby odvodzuje od samotného
vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého sa aj jeho právny predchodca (štát) mohol domnievať,
že sa stal vlastníkom predmetných pozemkov. Podľa názoru žalobcu jeho nepretržitá dobromyseľná
držba ohľadom predmetných pozemkov začala 1.5.1991, kedy podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991

Zb. malo vlastnícke právo k nim prejsť zo štátu na žalobcu a podľa § 122 ods. 2 OZ uplynula 1.5.2001.
Žalobca svoj naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“)napožadovanomurčenívlastníckehoprávakpredmetnýmpozemkomodôvodniltým,žeurčením
vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom rozhodnutím súdu sa odstráni stav jeho právnej
neistoty a na jeho základe dôjde v katastri nehnuteľností k zosúladeniu zápisu vlastníckeho práva s
právnym stavom, keď sa na miesto žalovaného ako vlastníka zapíše žalobca (skutočný vlastník).

4. Žalovaný nárok žalobcu neuznal. Uviedol, že parc. č. 215 a parc. č. 216 žalovaný zdedil po
svojej právnej predchodkyni F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa X.X.XXXX, tak je to
evidované aj na príslušných listoch vlastníctva, na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp.
zn. 22D 270/2016, Dnot 100/2016 z 28.2.2017, ktorá tieto spoluvlastnícke podiely zdedila po svojom

právnom predchodcovi I. J., zomrelom dňa X.X.XXXX, na základe rozhodnutia Štátneho notárstva
Košice - mesto sp. zn. D 1187/77 z 23.2.1978. Žalobca v žalobe tvrdí, že predmetné spoluvlastnícke
podiely boli vyvlastnené neznámym dedičom po I. J. (strana 5 a 6 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Tieto
spoluvlastníckepodielyvšaknemohlibyťvžiadnomprípadevyvlastnenétejtoosobe,nakoľkotátovčase
údajného vyvlastňovania v roku 1985 bola už mŕtva. Zároveň nemohlo byť vyvlastňované ani neznámym

dedičom po tejto osobe, nakoľko dedičia po I. J. boli v roku 1985 známi, keďže po ňom prebehlo dedičské
konanie v roku 1978. Nemohol byť preto tejto osobe ustanovený ani opatrovník. Z uvedených dôvodov
vyvlastnenie voči neznámym dedičom po I. J. nie je účinné.

5. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 137 písm. c/ CSP, § 108 ods. 1 až 3, § 109

ods. 1 až 3, § 110 ods. 1 až 3, § 111 ods. 1 až 3, § 112 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len
„SZ“), § 14 ods. 1, 2, § 16 ods. 2, § 24 ods. 1, § 26 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „SP“), § 3 ods. 1 zákona č.
518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné

orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej
len „zákon č. 518/1990 Zb.“), § 2 ods. 1 až 3, 5, 7, § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o majetku obcí“), § 131 OZ (v znení
účinnom do 30.6.1988), § 132a, § 134 ods. 2, § 135a, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 až
4 OZ (v znení účinnom do 31.12.1991). Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný

je v katastri nehnuteľností zapísaný ako podielový spoluvlastník pozemkov, o ktoré v konaní ide, že
Obvodný národný výbor Košice I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry (ďalej aj „ObNV Košice
I“) rozhodnutím o ustanovení opatrovníka č. 9860/2617/84-Go z 10.11.1984 rozhodol o ustanovení
opatrovníka pre tam označených vlastníkov predmetných pozemkov a vyvlastňovacím rozhodnutím č.
9860/2617/84-Go zo 4.1.1985 rozhodol o vyvlastnení predmetných pozemkov, že zoologická záhrada

ako odovzdávajúca a žalobca ako preberajúci uzatvorili v zmysle zákona o majetku obcí písomný
protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku (ďalej len „protokol č. 5“), podľa ktorého malo
vlastnícke právo k predmetným pozemkom prejsť zo Slovenskej republiky na žalobcu s účinnosťou od
1.5.1991, že predmetné pozemky, ohľadom ktorých sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva,
sú identické s pozemkami, ktoré mali byť vyvlastňovacím rozhodnutím vyvlastnené. Za spornú mal súd

právnu postupnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva ohľadom spoluvlastníckych podielov označených
v žalobe, ďalej otázku, či vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k právne relevantnému vyvlastneniu
predmetnýchpozemkovvprospechštátuačináslednežalobcanadobudolktýmtopozemkomvlastnícke
právo v žalobe uplatnenom rozsahu, nakoniec či žalobca vstúpil do ich oprávnenej a dobromyseľnej
držby a či uplynula 10-ročná vydržacia doba ako podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva k

predmetným pozemkom vydržaním.

6. S poukazom na § 137 písm. c/ CSP súd ustálil, že žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahuk tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súdne rozhodnutie o
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny jeho zápisu v katastri
nehnuteľností (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona), a preto je žaloba o určenie vlastníckeho práva

spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty v skutočných právnych vzťahoch medzi
účastníkmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.. 6 Cdo 179/2010 z 28.9.2010).

7. Vykonaným dokazovaním z pripojených rozhodnutí (osvedčení) o dedičstve ako aj výpismi z listov
vlastníctva založených okresným úradom v katastrálnom území C., konkrétne LV č. XXXX (č. l. 5 - 8 a

č. l. 12 - 19), LV č. XXXX, za preukázané, že žalovaný spoluvlastnícke podiely na parcelách registra „E“,
a to na parc. č. 215 (pôvodne zapísanej v PKV č. XXX pod B7, B14, B18 a B 37) a parc. č. 216 (pôvodne
zapísanej v PKV č. 356 pod B1f, B1ň, B1t, B2k) nadobudol po F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX, zomrelej
X.X.XXXX, naposledy trvale bytom K. XXXX/XX, C., na základe uznesenia Okresného súdu Košice
I sp. zn. 22 D 270/2016, Dnot 100/2016 vydaného notárom JUDr. Gabrielom Drgoňom ako súdnym
komisárom dňa 28.2.2017, právoplatným 28.2.2017. Tieto podiely nadobudla F. D., G. H. po pozemkovo-

knižnom vlastníkovi I. J., G. J., zomrelom X.X.XXXX na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice
- mesto č. k. D 1187/77-26 z 23.2.1978, právoplatného 20.6.1978. Z uvedeného súdu vyplynulo, že
predmetomrozhodnutiaovyvlastneníbolivšetkyspoluvlastníckepodielypozemkovo-knižnéhovlastníka
I. J., G. J., zomrelého X.X.XXXX na parcelách registra „E“ a to parc. č. 215 a na parc. č. 216. Ako
prejudiciálnu otázku súd skúmal, či rozhodnutie o ustanovení opatrovníka a rovnako vyvlastňovacie

rozhodnutie sú nulitnými aktami (ničotnými), ktoré nikdy nenadobudli účinky ako aj to, či tieto rozhodnutia
nadobudli právoplatnosť. Pokiaľ ide o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do
doby zrušenia jeho účinkov. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať,
či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR publikované pod č. 48/2003 ZSP, v ktorom sa uvádza, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,
nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“, zároveň rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 3/2003 s rovnakým záverom a dodáva, že „všeobecné súdy sú

oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol
právoplatnosť a či je vykonateľný“. Tieto vyššie uvedené závery súd podložil aj rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 157/2007 z 14.10.2008. Súd uviedol, že nulita správneho aktu môže byť
spôsobená i absolútnym omylom v osobe adresáta, čo vyplýva napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sžr 52/2016. Správny orgán je potom povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty

spĺňajú podmienky účastníka konania. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8 Sžr 52/2016 dospel k
záveru, že správne rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca vydal rozhodnutie
proti zomrelým osobám a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase
vydaniarozhodnutiaodporcuprocesnúsubjektivitu.NajvyššísúdSRvrozhodnutísp.zn.2MCdo4/2014
uviedol, že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemkovo-knižnej vlastníčke,

aj keď došlo k univerzálnej sukcesii, nemohli tak nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním
spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu
vlastníctva na Čsl. štát. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol
jej posledným vlastníkom (dedičom zomrelého pôvodného vlastníka). Poukázal na uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 V Cdo/6/2019 z 7.10. 2020 s právnou vetou „súd je oprávnený

posúdiť, kedy“ ( teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto
otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti“. Súd uviedol, že správny orgán pochybil,
keď nedodržal svoju zákonnú povinnosť zistiť okruh dedičov, resp. už známu dedičku, po pôvodnom
pozemkovo-knižnom vlastníkovi I. J., G. J., zomrelom X.X.XXXX, ale tejto rozhodnutím o ustanovení
opatrovníka z 10.11.1984 ako neznámej dedičke ustanovil opatrovníka v osobe J. L. D.. V súlade s § 32

ods. 1 SP povinnosťou správneho orgánu bolo totiž so známou dedičkou F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX a
tým vlastníčkou parc. č. 215 a parc. č. 216 v rozsahu vyvlastňovaných spoluvlastníckych podielov ako s
účastníčkou podľa § 14 ods. 1 SP konať a vyvlastňovacie rozhodnutie jej doručiť podľa § 24 ods. 1 SP do
vlastných rúk. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka úplne postráda nosné (ťažiskové) odôvodnenie,
t. j. odôvodnenie vo vzťahu k splneniu zákonných predpokladov pre ustanovenie opatrovníka ako

esenciálnu náležitosť rozhodnutia a tým súčasne aj skutkový základ pre jeho vydanie, dôsledkom čoho
ustanovil opatrovníka aj známej a žijúcej dedičke pozemkovo-knižného vlastníka I. J., G. J., zomr.
X.X.XXXX. Zároveň nepreukázal, či J. L. D. s ustanovením svojej osoby za opatrovníčku vyjadrila
svoj súhlas. Ďalej nepreukázal, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka, proti ktorému bolo podľa§ 53 SP prípustné odvolanie, bolo tam označeným účastníkom vyvlastňovacieho konania, ktorých
pobyt podľa udania správneho orgánu nebol známy, doručované podľa § 26 SP verejnou vyhláškou
v mieste obvyklom a po zákonom stanovenú dobu a tiež ustanovenému opatrovníkovi J. L. D. podľa

§ 24 ods. 1 SP do vlastných rúk. Teda i za predpokladu, keby rozhodnutie o ustanovení opatrovníka
nebolo nulitným správnym aktom, toto rozhodnutie pre jeho nedoručenie ním dotknutým účastníkom
vyvlastňovacieho konania nemohlo nenadobudnúť právoplatnosť a tým vyvolať ním sledované právne
účinky. Podľa súdu je rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nulitným správnym aktom, na toto
rozhodnutie nadväzuje vyvlastňovacie rozhodnutie. Vo výsledku tak správny (vyvlastňovací) orgán

nekonal s podielovou spoluvlastníčkou predmetných (vyvlastňovaním dotknutých) pozemkov F. D., G.
H., nar. XX.X.XXXX ako s účastníčkou vyvlastňovacieho konania podľa § 14 ods. 1 SP, čo má za
následok nulitu vyvlastňovacieho rozhodnutia. Súd poukázal na to, že účastníkmi vyvlastňovacieho
konaniaboliajpozemkovo-knižnívlastníci,ktorýchpobytbolznámy.Vovzťahukpredmetutohtokonania
ide o D. C., G. I., bytom C. XX, L. I. a D. I., obidvaja bytom C. XXX, zapísaných v PKV č. 368 tiež
ako podieloví spoluvlastníci parc. č. 215 a ďalej M. H., bytom D. X, C., zapísaného v PKV č. 356

ako podielového spoluvlastníka parc. č. 216. V danom spore však nebolo preukázané, že by bolo
vyvlastňovacie rozhodnutie doručované pozemkovo-knižným vlastníkom s neznámym pobytom podľa §
26 ods. 1 SP verejnou vyhláškou ako ani do vlastných rúk podľa § 24 ods. 1 SP tým pozemkovo-knižným
vlastníkom, ktorých pobyt bol správnemu orgánu známy. Pokiaľ sa žalobca v súvislosti s doručovaním
vyvlastňovacieho rozhodnutia dovolával vyhlášky 85/1976 Zb., súd uviedol, že táto nebola vydaná

na vykonanie SP, ale na vykonanie SZ. Vykonávacia vyhláška podľa SZ nemôže záväzne upravovať
doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia inak, ako to upravil zákon; upravuje len techniku oznamovania
formou verejnej vyhlášky, čo je pojmovo iný inštitút, ako doručenie. Vyvlastňovacie rozhodnutie ako také
nadobúda právoplatnosť doručením všetkým účastníkom vyvlastňovacieho konania, nie iba niektorým.
V prípade, ak žalobca tvrdil, že došlo k vyvlastneniu, bol povinný preukázať splnenie všetkých

predpokladov odôvodňujúcich jeho tvrdenia, vrátane doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia všetkým
účastníkom vyvlastňovacieho konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 4707/2010 z
14.2.2013). Aj za predpokladu, že by vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nulitným správnym aktom,
toto rozhodnutie nemohlo nenadobudnúť právoplatnosť, a tým vyvolať ním sledovaný právny účinok,
spočívajúci vo vyvlastnení sporných spoluvlastníckych podielov. Na základe vyššie uvedeného súd

uzavrel, že k právne relevantnému vyvlastneniu sporných spoluvlastníckych podielov v prospech štátu
nedošlo. Ak teda štát nenadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom v rozsahu sporných
spoluvlastníckych podielov, nemohlo dôjsť ani k následnému k nadobudnutiu vlastníckeho práva k týmto
spoluvlastníckym podielom v zmysle ustanovení § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí k 1.5.1991 žalobcom.

8. Žalobca ďalej tvrdil, že predmetné pozemky, vrátane spoluvlastníckych podielov pozemkovo-knižného
vlastníka I. J., právneho predchodcu žalovaného, prešli dňom účinnosti zákona o majetku obcí na
žalobcu, t.j. od 1.5.1991 a týmto okamihom začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota, ktorá skončila
1.5.2001. Žalobca tiež tvrdil, že prechod majetku bol potvrdený protokolom č. 5 uzavretým podľa zákona
o majetku obcí medzi žalobcom ako preberajúcim a zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou. Z tohto

dôvodu súd posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle
tvrdenia žalobcu.

9. Súd uviedol, že jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je i oprávnenosť držby,
pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť
zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva.
Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť
držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/119/2007).
Právny predchodca žalobcu - štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia. Z tohto dôvodu takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo

strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, súd toto rozhodnutie
nepovažoval za právne akceptovateľný titul vstupu do držby. Zoologická záhrada bola zriadená
Krajským národným výborom v Košiciach 1.5.1979 ako príspevková organizácia. Od roku 1993 je
jej zriaďovateľom Mesto Košice. Podľa súdu dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčínadobúdací titul v danom prípade zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech.
Z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti pre nadobudnutie presvedčenia, že štát na žalobcu platne
previedol vlastnícke právo, bolo nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona

o majetku obcí vlastníkom predmetných pozemkov a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym
titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň, či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným
zákonom. V zmysle § 2 zákona o majetku obcí k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí
dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej
republiky. V danom prípade štátu vlastnícke právo nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností.

Ak by žalobca vynaložil a postupoval so zvýšenou obozretnosťou mal (a mohol) sám dospieť k záveru
o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že predmetné
nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti. Sám štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal, účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho
práva v prospech štátu, nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie trpelo vadami, ktoré spôsobili
jeho nulitu. Z tohto právneho úkonu, ktorého účinky nenastali, nemožno vyvodzovať dobromyseľnosť,

ako základnú podmienku inštitútu vydržania. V tomto prípade nemožno o zásade, že v pochybnostiach
sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
22 Cdo/469/2004 z 19.5.2004).

10. Žalobca ďalej tvrdil, že vlastnícke právo na obec k predmetným pozemkom prešlo aj na základe

spísania (delimitačného) protokolu č. 5. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia deklaratórnu
funkciu a len potvrdzujú, že skutočnosť nastala zo zákona. Protokolom č. 5 sa len následne potvrdila
určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku (ex tunc). Protokol č. 5, ktorý
deklaroval prechod vlastníctva zo štátu na žalobcu, by mohol predstavovať samostatný nadobúdací
titul za predpokladu, že štát, teda právny predchodca žalobcu, bol vlastníkom predmetných pozemkov.

Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v
zákonom stanovenej 12 mesačnej lehote podľa § 14 ods. 4 zákona o majetku obcí návrh na zápis
vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku, takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou
okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je tak ako to tvrdil žalovaný aj tá skutočnosť,
že ten ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych

vzťahov (ROEP) v katastrálnom území C., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 a ukončené v roku
2014 (rozhodnutie okresného úradu č. C XX/XXXX-XXX zo 4.2.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť
7.2.2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať
jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP
nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku. Žalobca nemohol nadobudnúť vnútorné

psychické presvedčenie o tom, že mu predmetné pozemky v žalovanom rozsahu patria, pretože
vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené jeho akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. S
poukazom na vyššie uvedené súd uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok
predpokladaných ustanovením § 134 ods. 1 OZ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže
absentuje predpoklad oprávnenej držby. Preto súd na základe zisteného skutkového stavu žalobu o

určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Z tohto dôvodu súd už listinné
dôkazy predložené žalovaným nepovažoval pre svoje rozhodnutie za relevantné.

11. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 %.

12. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Poukázal na to, že z obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia
Obvodného národného výboru Košice I, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 9860/2617/84-Go z 4.1.1985

(ďalej aj ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“), ako aj z ďalších dokumentov tvoriacich obsah predmetného
vyvlastňovacieho spisu je zrejmé, že v priebehu vyvlastňovacieho konania správny orgán nemal
vedomosť o okruhu dedičov po právnom predchodcovi žalovaného, I. J., G. J., zomrelom dňa X.X.XXXX.
Takáto informácia nevyplývala ani zo zápisov v evidencii nehnuteľností, Obvodný národný výbor Košice
I vychádzal z údajov evidovaných v príslušných pozemkovoknižných vložkách. Správny orgán teda

v súlade so zákonom vykonal vyvlastnenie sporných pozemkov vo vzťahu k neznámym dedičom po
pôvodnomvlastníkovi,ktorémubolvrámcikonaniaovyvlastneníspornýchpozemkovriadneustanovený
opatrovník. Žalobca zastával názor, že z obsahu rozhodnutia o ustanovení opatrovníka je zrejmé, že
toto rozhodnutie bolo vydané podľa § 16 ods. 2 SP, k čomu dospel extenzívnym výkladom, pretožeza predpokladu spoľahlivého preukázania smrti poručiteľa bolo možné toto ustanovenie aplikovať aj
na neznámych dedičov. Tento výklad nemožno bez ďalšieho považovať za prejav svojvôle, resp. za
taký, ktorý by bol v zásadnom rozpore so základnými právami a slobodami (názor Najvyššieho súdu

Slovenskej socialistickej republiky v Správe z 27.6.1972, sp. zn. Cpj 57/71, uverejnenej pod číslom
65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Podľa žalobcu rozhodnutie o ustanovení opatrovníka
netrpelo vadami, pre ktoré by mohlo byť toto rozhodnutie nulitné. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva,
že správny orgán zistil dôvody, pre ktoré bolo potrebné niektorým (vymenovaným) účastníkom konania
ustanoviť zástupcu v konaní. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia mohlo mať za následok napr. jeho

zrušenie alebo doplnenie v odvolacom konaní, ak by takúto námietku (alebo odvolací dôvod) niektorí
účastníci uplatnili, ale nie jeho neplatnosť alebo nulitu. Závery o nulite tohto rozhodnutia sú podľa
žalobcu predčasné, súd mal vykonať dokazovanie vyžiadaním si vyvlastňovacieho spisu, ktorý by mal
obsahovať informácie, na základe ktorých mal správny orgán za preukázané úmrtia alebo neznáme
pobyty jednotlivých účastníkov vyvlastňovacieho konania. V konečnom dôsledku len nevydanie takéhoto
rozhodnutia by mohlo spôsobiť nulitu alebo nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca tvrdil,

že ObNV Košice I zachoval postup zverejnenia verejnou vyhláškou. Na základe uznesenia plenárneho
zasadnutia Mestského národného výboru v Košiciach z 7.12.1980 č. 80/A došlo k územnosprávnemu
usporiadaniu obvodných národných výborov (ďalej aj „ObNV“) v okrese Košice – mesto, pričom z
pôvodného počtu 14 ObNV bolo k 1.1.1981 utvorených 5 ObNV, medzi ktorými bol aj ObNV Košice
I, vytvorený zlúčením pôvodných ObNV Staré mesto, Sever, Ťahanovce a Kavečany. Vo vzťahu k

preukazovaniu reálneho vyvesenia verejnej vyhlášky v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi
žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka bolo v zmysle údajov na ňom
uvedených vyvesené dňa 10.11.1984 a zvesené dňa 26.11.1984 a vyvlastňovacie rozhodnutie bolo v
zmysle údajov na ňom uvedených vyvesené dňa 11.3.1985 a zvesené dňa 26.3.1985 (t. j. pred takmer
40 rokmi), pričom subjektom, ktorý toto rozhodnutie vydal (a vyvesil) bol Čsl. štát, ObNV Košice I a

nie žalobca, na ktorého vlastnícke právo k vyvlastneným pozemkom prešlo až účinnosťou zákona č.
138/1991 Zb. Z tohto dôvodu nemôže byť na ujmu žalobcovi, že nedokáže dodatočne produkovať ďalšie
dôkazy na preukázanie uvedených skutočností, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/71/2008 z 24.2.2010 a rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1400/2004 z 3.2.2005.
Skutočnosť, že opatrovníčka J. L. D. s ustanovením svojej osoby za opatrovníka súhlasila, ako aj to, že

dané rozhodnutie jej bolo riadne doručené, vyplýva o. i. aj zo zápisnice z pojednávania z 20.12.1984
vedeného vo veci č. výst. 9860/2617/84-Go, ktorého sa ako ustanovená opatrovníčka zúčastnila. S
poukazom na uvedené žalobca zastáva názor, že predmetné rozhodnutie o ustanovení opatrovníka a
vyvlastňovacie rozhodnutie boli vydané na to príslušným správnym orgánom, boli riadne doručované
účastníkompredmetnéhovyvlastňovaciehokonaniaanadobudliprávoplatnosťvsúladesvtedyplatnými

právnymi predpismi, prezumuje sa ich správnosť z dôvodu, že neboli napadnuté a zneplatnené v rámci
správnehosúdnictva.Žalobcaďalejpoukázalnato,žespolusdelimitačnýmprotokolomč.5z23.8.1993,
vyhotoveným v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., bolo žalobcovi odovzdané aj predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie, z ktorého obsahu vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporných pozemkov
aj vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného – I. J., G. J. (str. 5, 6 a 8 vyvl. rozhodnutia).

Bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa žalobca, ako dobromyseľný držiteľ
sporných pozemkov, na základe uvedených dokumentov v dobrej viere domnieval, že jeho právny
predchodca (štát) nadobudol vlastnícke právo k týmto pozemkom v rozsahu ich vyvlastnenia. Obciam a
mestám pritom zo žiadneho zákona nevyplývala povinnosť kontroly alebo revízie majetku štátu. Navyše
stavebný zákon a aj v tom čase platný a účinný správny poriadok upravovali inštitúty a stanovili jasné

procesné postupy, na základe ktorých mohli účastníci konania alebo ich právni nástupcovia rozhodnutie
správneho orgánu napadnúť. Nemôže byť na ťarchu žalobcu, že tieto svoje práva nevyužili, aj keď v tom
čase mali vedomosť o oplotení týchto 7 pozemkov, ako aj o tom, že sa na týchto pozemkoch začala
výstavba ZOO Košice. Za titul svojho vstupu do dobromyseľnej držby sporných pozemkov žalobca
považuje vyvlastňovacie rozhodnutie v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 138/1991 Zb.

Žalobca poukázal na to, že súdna prax už ustálila, že titulom vstupu do držby môže byť aj putatívny -
domnelý právny úkon. Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ
musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (postačí aj domnelý právny titul).
Následne žalobca uviedol, že zo strany Čsl. štátu nedošlo v celom rozsahu k výkupu, resp. vyvlastneniu
všetkých pozemkov, ktoré mali tvoriť novovytvorenú parcelu č. 1660, nebolo možné túto novú parcelu

(vykúpené a vyvlastnené spoluvlastnícke podiely na pozemkoch v areáli ZOO) zapísať v prospech štátu
do príslušnej evidencie nehnuteľností, čo však nemalo vplyv na dobrú vieru žalobcu spočívajúcu v jeho
presvedčení, že spoluvlastnícke podiely na vyvlastňovaných pozemkoch uvedené vo vyvlastňovacom
rozhodnutí prešli do vlastníctva štátu a neskôr, účinnosťou zákona o majetku obcí, na žalobcu. Od1.1.1951 účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale
len deklaratórny (osvedčujúci) charakter. Tento stav trval až do roku 1992, kedy bol prijatý zákon č.
264/1992 Zb., ktorým sa zrušilo štátne notárstvo a zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam (vkladové konanie). Žalobca s týmito pozemkami nakladá a vykonáva ich údržbu a
opravy. Žalovaný, ktorý svoje vlastnícke právo odvodzuje od dedičských rozhodnutí nikdy sporné parcely
(aniichčasť)neužíval.PodľarozsudkuNSSRsp.zn.5Cdo149/2007nievkaždomprípademožnoúplne
určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto pochybnosti hmotnoprávne rieši ustanovenie o
vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, dôkazné

bremeno sa prenáša na toho, kto namieta oprávnenosť držby (podporne rozhodnutia NS SR sp. zn. 4
Cdo102/2017,sp.zn.5Cdo64/2018).Žalobcazastávanázor,ževšetkyzákonomstanovenépodmienky
vydržania boli naplnené a žalobca nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom v žalovaných
podieloch najneskôr vydržaním, t. j. dňa 1.5.2001.

13. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu. Mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne,

v súlade so zákonom a judikatúrou, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s výrokmi a odôvodnením
rozsudku. Poukázal na to, že z tvrdení žalovaného aj vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že parcely č. 215 a č. 216, ktoré sú predmetom tohto konania, dedil riadne po právnej predchodkyni
F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa X.X.XXXX. V čase vedenia vyvlastňovacieho konania
preukázateľne začatého na základe návrhu Zoologickej záhrady Košice, bola dedička (F. D., G. H.)

vyvlastňovanýchspoluvlastníckychpodielovpôvodnéhopozemkovo-knižnéhovlastníkaI.J.,G.J.,zomr.
X.X.XXXX, známa a živá, pričom bola známa aj adresa jej pobytu. Tieto spoluvlastnícke podiely nemohli
byť v žiadnom prípade vyvlastnené I. J., nakoľko bol mŕtvy v čase údajného vyvlastňovania v roku
1985, zároveň nemohlo byť vyvlastňované ani neznámym dedičom po tejto osobe, nakoľko dedičia po
I. J. boli v roku 1985 známi, keďže po ňom prebehlo dedičské konanie v roku 1978 a okruh dedičov

bol známy. Nemohol byť tejto osobe ani ustanovený opatrovník. Vyvlastnenie voči neznámym dedičom
po I. J. preto nie je účinné. Povinnosťou správneho orgánu bolo totiž so známou dedičkou F. D., G.
H., nar. XX.X.XXXX v rozsahu vyvlastňovaných spoluvlastníckych podielov ako s účastníčkou konať a
vyvlastňovacie rozhodnutie jej doručiť do vlastných rúk, avšak nestalo sa tak. Poukázal na rozhodovaciu
prax odvolacieho súdu v rovnakých konaniach, z ktorých vyplýva, že Čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom

uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie - nebolo právne účinné, keďže
vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť.
Rovnako správny považoval je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo
nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby, preto nenadobudol
vlastnícke právo vydržaním. Pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o

neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991,
resp. 13.3.1996), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej
republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie
uvedených dôvodov. V tomto prípade štát ani žalobca nikdy nebol zapísaný ako vlastník v evidencii
nehnuteľností. Podľa informácií aj zápisov z katastra Zoologická záhrada Košice – Kavečany dokonca

po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili aj
nájom. Teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Dobromyseľným
držiteľom od zdedenia bol jednoznačne žalovaný, tieto spoluvlastnícke podiely nadobúdal v dobrej viere
v rámci dedičských konaní. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo
dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená, a to

bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Mesto Košice v zmysle § 14
ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k
sporným parcelám do 12 mesiacov, nebolo zapísané ako vlastník. Preto ani nemohlo byť dobromyseľné,
že je vlastníkom. Žalovaný zhrnul, že neboli splnené podmienky vydržania z dôvodu, že žalobca nebol
dobromyseľný a vedel, že nie je vlastníkom nehnuteľností. Nikdy nebol evidovaný ako vlastník sporných

pozemkov v evidencii nehnuteľnosti, preto v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., ani
v čase podpísania delimitačného protokolu č. 5 vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností.
Žiadal, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

14. Ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP az hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.11.2024 o 10:10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP.

17. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje

rozhodnutie, t.j. dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP.
Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy,
aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv
strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na

spravodlivý proces.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná

povinnosť súdu a pod.).

20. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k

záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne.

23. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred

súdom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

24. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz§192,§193,§194a§205CSPalebo

že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

25. Odvolateľ svojimi odvolacími námietkami urobil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť

posúdenia otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vyvlastňovacím
rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. Výst. 9860/2617/84-Go z
4.1.1985 (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.4.1985) v prospech Čsl. štátu a následne či
žalobca nadobudol k týmto pozemkom vlastnícke právo ex lege v súlade s § 2 ods. 4 zák. č. 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991) v žalobe uplatnenom rozsahu, ďalej či žalobca vstúpil
do ich oprávnenej a dobromyseľnej držby a či uplynula 10-ročná vydržacia doba ako podmienka pre

nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vydržaním.

26. Odvolací súd považuje za správny záver o tom, že Čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedených
parciel, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie
bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý nebol neznámym dedičom po pôvodnom (zapísanom)

vlastníkovi a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže správny orgán nekonal so známym
dedičom po známom vlastníkovi. V tomto prípade nemal byť ustanovený opatrovník známemu a živému
dedičovi. Rovnako správny je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo
nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny
odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou

zák. č. 138/1991 Zb., pretože pre to neboli splnené zákonné podmienky. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

27. Ako správne poznamenal súd prvej inštancie rozhodnutím Štátneho notárstva Košice - mesto č. k.
D 1187/77-26 z 23.2.1978, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.6.1978, v dedičskej veci poručiteľa I. J.,

G. J., zomr. X.X.XXXX spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ nachádzajúcich
sa v katastrálnom území C., na parc. č. 215 a parc. č. 216 nadobudla F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom K. XX, C.. Odvolací súd má v danom prípade za to, že obvodný národný výbor vo
vyvlastňovacom konaní nekonal so známym dedičom pôvodného vlastníka, ktorý v čase vydania
rozhodnutia o ustanovení opatrovníka (10.11.1984) a v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia

(4.1.1985) žil, zdržiaval sa v tom čase na známom mieste, bol účastníkom dedičského konania po
pôvodnom vlastníkovi, a teda bol známy. Napriek tejto skutočnosti mu správny orgán ustanovil v rámci
vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako neznámemu dedičovi po I. J., G. J., zomr. X.X.XXXX.

28. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe

doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie
rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

29. Ak štát zastúpený štátnym notárom vedel ustáliť pre potreby dedičského konania okruh dedičov, ten
istý štát zastúpený správnym orgánom vo vyvlastňovacom konaní nemal mať žiaden problém ustáliť

okruh týchto dedičov a konať vo vyvlastňovacom konaní s dedičmi pôvodných vlastníkov. Podľa § 32
ods. 1 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

30. Odvolací súd poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda

smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka (dňom
X.X.XXXX) na F. D., G. H., nar. XX.X.XXXX. Odvolací súd poznamenáva, že správny orgán opomenul
svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodnom vlastníkovi a pribrať ich do
vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkom predmetných nehnuteľností - právnym nástupcom
po pôvodnom vlastníkovi, ktorý dedičstvo nadobudol okamihom smrti poručiteľa. V prípade, ak

nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto
záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo
dňa 30. októbra 2019).31. K odvolacej námietke žalobcu, že rozširujúcim výkladom § 16 ods. 2 SP možno dospieť k záveru o
možnosti ustanoviť opatrovníka aj neznámym dedičom odvolací súd uvádza nasledovné:

32. Podľa § 16 ods. 2 SP (v znení účinnom v čase vyvlastnenia), správny orgán ustanoví opatrovníka
aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na
známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý
duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

33. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, založenou na „dobovom“ výklade § 16
ods. 2 SP vyplývajúcou zo Správy NS SSR zo dňa 27.6.1972, sp. zn. Cpj 57/71 uverejnenej pod č.
65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v zmysle ktorej bolo možné ustanoviť opatrovníka
aj neznámym dedičom. Zároveň však zdôrazňuje, že v uvedenom Zhodnotení NS SSR z 27.6.1972,
sp. zn. Cpj 57/71 uverejnenom pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SSR súd
uviedol aj nasledovné „ V otázke, či je správny postup súdov, ktoré pripúšťajú žaloby smerujúce proti

neznámym dedičom, menujú im opatrovníka a v takomto spore meritórne rozhodujú, nie sú názory
jednotlivých súdov jednotné. Bývalý Najvyšší súd nepovažoval však napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn.
4 Cz 9/69 v zásade takýto postup za neprípustný; v odôvodnení svojho rozsudku uviedol aj toto: „Bolo
povinnosťou súdu, keď ustanovoval opatrovníka žalovaným, zistiť, či sú tu predpoklady pre ustanovenie
opatrovníka podľa § 29 O. z. resp. § 29 O. s. p. Prinajmenšom mal mať zistené, či I. B. a S. T. zomreli,

kedy zomreli a či nie sú známi ich právni nástupcovia. Aj keby menovaní spoluvlastníci boli zomreli v
cudzine a aj keby tam zomreli ako iní než československí štátni občania, malo byť dedičstvo po nich,
pokiaľ ide o nehnuteľnosti ležiace na území Československej socialistickej republiky, prejednané na
tunajšom štátnom notárstve (porov. § 45 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom). Potom by bolo treba žalovať priamo ich právnych nástupcov. Keby, pravda, títo neboli

známi alebo boli síce známi, ale nebol známy ich pobyt, mohol im byť ustanovený opatrovník, proti
ktorémubybolvykonanýspor.Neznámymdedičompozomretejosobemoholbyťopatrovníkustanovený
aj vtedy, keby dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol dosiaľ určený okruh dedičov (t. j. dedičom
neprebehla lehota na vyjadrenie, či dedičstvo odmietajú alebo nie).“ Z uvedeného rozhodnutia síce
vyplynula možnosť ustanoviť neznámym dedičom opatrovníka, avšak táto možnosť nebola prvou ale až

poslednou v slede vykonaných úkonov po zistení predpokladov pre jeho ustanovenie, za predpokladu,
ak dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol určený okruh dedičov. V prejednávanom spore sporné
nehnuteľnosti v čase vyvlastňovacieho konania boli prejednané v dedičskom konaní a bol známy i dedič,
voči ktorému sa mohlo viesť vyvlastňovacie konanie bez potreby ustanoviť mu opatrovníka. S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je

ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dediča zomrelého
pôvodného vlastníka. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy
nenadobudol vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd
správne uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu.
Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať

za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

34. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 z 24.
marca 2010, v zmysle záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupoval v rozpore
s právnymi predpismi (t. j. protiprávne), umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o

zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka), ani uvažovať (rozsudok NS ČR z 19.5.2004 sp. zn. 22Cdo 469/2004).

35. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb., majúc za

to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o
prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 1.5.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k
žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

36. Odvolací súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j.

platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Odvolací súd je toho názoru, že
vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom
uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platnenadobudnúť. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom vydržaním neboli splnené podmienky.
Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že vydržanie je jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok

priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi
jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite
v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti
sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania.
Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je

splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Vychádzajúc zo záverov uvedených v rozhodnutiach
NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007, sp. zn. 5Cdo/49/2010, sp. zn. 3Cdo/12/2010 podstatným z hľadiska
posúdeniadobromyseľnostižalobcusúajokolnosti,zktorýchžalobcaodvodzujevstupdodržby.Žalobca
tvrdí, že vstúpil do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom
1.5.1991. Argumentuje, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol
dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s

poukazomnatúskutočnosť,žežalobcovizožiadnehoprávnehopredpisunevyplývalapovinnosťskúmať
platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu.

37. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do

dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani
dňom podpísania protokolu č. 5 dňa 23.8.1993. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie o požiadavke na sprísnené posúdenie dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníctva štátom.
Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací

súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej

strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

38. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti,
ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska
kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z
ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí. Podľa odvolacieho súdu v danom
prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku

aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti)
k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto
presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym
titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným

zákonom. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre potrebu vzniku
vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

39.Napokonodvolacísúdpoukazujeajnanázor,ktorýzaujalKrajskýsúdvKošiciachvrozhodnutísp.zn.
11Co/126/2020, v ktorom vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na
žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá § 14 ods. 1 a 2

uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala
žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na
nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré
predpokladá § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.40. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým

mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát. Na tomto mieste odvolací súd
upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali
právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu
vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti

zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

41. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (1.5.1991) ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(23.8.1993) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,
čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní

možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

42. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie,
že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (resp. 23.8.1993) bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,

nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Vychádzajúc z
uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená
najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.

43. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,
čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.). Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých

nehnuteľností a nikdy sa tohto práva nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to
správne poukazuje žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva
ani po tom, čo v rámci ROEP nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a prvýkrát podáva
žalobu o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 11.9.2023 v tu prejednávanej
veci, teda po viac ako 30 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č.

138/1991 Zb.

44. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v

odvolaní.

45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému
žalovanému. Žalovaný má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi v plnom rozsahu. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie

môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).