Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoCsp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7822202532
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7822202532.2

Uznesenie

1CoCsp/2/2024

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov
JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B. C., nar. X.XX.XXXX,

trvale bytom D. X, E., zastúpená: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, Hviezdoslavova 4, Rožňava, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233
516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava sp. zn. 5Csp/94/2022-150 zo 6. septembra 2023

r o z h o d o l :

1CoCsp/2/2024

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1CoCsp/2/2024

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 208,80 eura s úrokmi z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 208,80 eura od 13.10.2022 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a vyslovil, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že dňa 4.12.2008
bola v jej mene, bez jej súhlasu a vedomia uzavretá zmluva o revolvingovom úvere č. 8300016085 so
žalovaným, na základe ktorej jej žalovaný mal poskytnúť úver vo výške 1.659,70 eura, ktorý mala aj s
úrokmi splácať po dobu 36 mesiacov v mesačných splátkach vo výške 93,44 eura s tým, že súčasťou
zmluvy bola aj dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, na základe ktorej sa žalovaný domáhal
takýchto zrážok u vtedajšieho zamestnávateľa žalobkyne za obdobie január 2015 až apríl 2016 vo

výške 93,44 eura. Skutočnosť, že zmluvu v jej mene uzavrela jej matka bez jej vedomia a jej súhlasu,
odôvodnila tým, že jej matka mala prístup ku všetkým jej dokladom a zároveň bola v priateľskom vzťahu
so zamestnankyňou žalovanej spoločnosti, s ktorou sa dohodla na uzavretí predmetnej zmluvy, na
ktorej uzavretie sa nevyžadovalo ani preukázanie sa občianskym preukazom, nakoľko v zmluve nie sú
uvedené žiadne skutočnosti či údaje, ktoré by nasvedčovali tomu, že k takémuto preukázaniu totožnosti
skutočne došlo. Spochybnila pravosť svojho podpisu na zmluve. Podľa nasledovnej argumentácie

žalobkyne, predmetná zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, so zákonom 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a Občianskym zákonníkom pre porušenie jeho ustanovení, najmä § 39 OZa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Namietala aj absenciu obligatórnych náležitostí úverovej
zmluvy, nesprávnosť údaja o RPMN v zmluve v neprospech spotrebiteľa a úžernícku výšku dohodnutých
úrokov.

3. Na ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. 2 ods. písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 a 10
a § 4 ods. 1, 2 písm. d), g), i), j) a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
účinnom v čase podpisu zmluvy, § 34, § 40 ods. 1 a 3, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a 2, § 44 ods. 1 a 2,

§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 107 ods. 1 až 3
a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov
a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na samotný kontraktačný proces predmetnej zmluvy,
ktorý nebol podľa jeho názoru dodržaný, keďže návrh na uzavretie zmluvy nebol prijatý bez výhrad,
o čom podľa neho svedčia rozdielne hodnoty RPMN v Žiadosti o poskytnutie úveru (bod 5 Zmluvy)

a v Údajoch o schválenom spotrebiteľskom úvere (bod 6 Zmluvy). Východiskovou pre posúdenie
otázky platnosti založenia záväzkového vzťahu medzi stranami pritom bola jeho úvaha, že rozdielnosť,
resp. neúplnosť údajov uvedených v Žiadosti o poskytnutie úveru (bod 5 Zmluvy) a v Údajoch o
schválenom spotrebiteľskom úvere (bod 6 Zmluvy) v kontexte času, kedy boli účastníkmi podpísané,
mali za následok, že údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere (bod 6 Zmluvy) predstavovali nový

návrh so zmeneným obsahom (§ 44 ods. 2 OZ), pričom nebolo preukázané ani tvrdené, že žalobkyňa
takýto nový návrh písomne akceptovala, na podklade čoho uzavrel, že žalovaný odmietol podaný
návrh na uzatvorenie zmluvy, jeho prijatie so zmenami je novým návrhom, ktorý žalobkyňa písomne
neprijala, preto nedošlo k platnému dojednaniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu
ako zmluvnými stranami a teda k platnému založeniu záväzkového vzťahu medzi nimi. V tomto kontexte

považoval žalobkyňou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo prijatím
plnenia z neplatného právneho úkonu, za dôvodný. Následne (nadbytočne) posudzoval obsahové
náležitosti predmetnej úverovej zmluvy a vyporiadal sa s námietkou premlčania nároku žalobkyne.
V tejto časti sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty,
keď uviedol, že až po kvalifikovanej informácii od právneho zástupcu mohla mať žalobkyňa nesporne

vedomosť o tom, že skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Vo
vzťahu k začiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty poukázal na to, že žalovaný si vzhľadom
na okolnosti, svoje podnikateľské aktivity na finančnom trhu, vedomosť o obligatórnych náležitostiach
spotrebiteľských úverových zmlúv, vyplývajúcich zo zákona (zákona č. 129/2010 Z.z., predtým zákona
č. 258/2001Z.z.), z ustálenej judikatúry, musel byť vedomý, pri absencii týchto náležitosti v uzatváranej

zmluve, možnosti svojho finančného profitu a následného bezdôvodného obohatenia sa. Následne pri
stanovení 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty našiel súd prvej inštancie argumentačnú oporu v
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.4.2021, v ktorom tento uviedol, že zásada
efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že
na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o

úvere na základe nekalých podmienok alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami
smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo
dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré závery Súdneho dvora EÚ boli premietnuté aj
do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.2.2022, v ktorom dovolací
súd uviedol „Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU C - 485/19 zásada efektivity

bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento typ nárokov
subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia
(a to bez skúmania zavinenia) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Za
omeškanie žalovaného s plnením dlhu súd prvej inštancie s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka priznal žalobkyni úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1

vládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka,pričomza
deň omeškania považoval deň doručenia žaloby žalovanému. Napokon rozhodnutie o trovách konania
súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom
žalobkyne v spore.

4. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu
zamietne v celom rozsahu a priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania. V odvolaní žalovaný
ťažiskovo namietal proti spôsobu právneho posúdenia premlčania nároku žalobcu súdom prvej
inštancie, a to začatia plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty. Vytkol v tomto smeresúdu prvej inštancie predovšetkým, že sa nevyporiadal s námietkou premlčania a dôvodmi, ktorými
ju odôvodnil, a ktoré vychádzali z tvrdení žalobkyne, že (i) žiadnu úverovú zmluvu neuzavrela, (ii) na
základe ani ňou nespochybneného faktu o jej vedomosti o výške sumy prijatej od žalovaného, (iii) na

základe ani ňou nespochybneného faktu o jej vedomosti o výške úhrad z jej vlastného bankového účtu,
(iv) na základe ani ňou nespochybneného faktu o jej vedomosti o výške zrážok zo mzdy vykonávaných
u zamestnávateľa IEE Sensing Slovakia, s.r.o. do roku 2016, z ktorých vyvodil, že žalobkyni najneskôr
pri vykonaní zrážky zo mzdy za mesiac 04/2016 vo výške 93,44 eura boli známe skutočnosti, ktoré
tvrdí v podanej žalobe, a na základe ktorých si uplatňuje žalovaný nárok. Doplnil, že súd prvej inštancie

namiesto toho odôvodnil vyporiadanie sa s námietkou premlčania odkazom na rozhodnutie vo veci
C-485/19, ktoré však rieši otázku premlčania vo vzťahu k plneniu z nekalej podmienky (čo nebol
prejednávaný prípad). Odvolateľ zároveň namietol aj správnosť záverov súdu prvej inštancie o „ne-
dohode“ ohľadne hodnoty RPMN, keď podľa neho „Z napádaného rozsudku v prvom rade nevyplýva
ani označenie právnej normy, a ani žiadny právny záver, podľa ktorého hodnota RPMN sa dojednáva,
alebo inak povedané RPMN má dlžník prijať...“, pričom „Rozsudok uvedené neobsahuje objektívne

preto, lebo taká právna norma neexistuje a odôvodnenie rozsudku je v tejto časti svojvoľné, nemá
oporu v žiadnom zákone a je vecne nepreskúmateľné.“ Žalovaný napadol aj závery prvoinštančného
súdu o nedostatku náležitosti o konečnej splatnosti úveru v predmetnej úverovej zmluve. Uviedol, že
zmluva o úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to - určením podľa
dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim

z článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený
v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, a explicitným vyjadrením
presného dátumu v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Poukázal pri tom na závery rozsudku
Krajského súdu v Nitre č.k. 25Co/62/2019 zo dňa 18.12. 2019 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v
rozsudku č.k. 25Co/2/2019 zo dňa 17.12. 2019, ako aj Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Svojimi

odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov
a na nedostatky pri právnom posúdení veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalovaný uplatnil odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. V odvolaní odvolateľom formálne citované ďalšie
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími
námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a na inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody
odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje
pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra

2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s
rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu.
Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.

viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila so závermi rozsudku. Podrobne sa vyjadrila
k odvolacej argumentácii žalovaného.

6. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

7. Žalobkyňa v odvolacej duplike zotrvala na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.9. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., tento sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie

súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 192 a nasl. C.s.p..

10. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,

alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je naplnený aj vtedy, ak súd nesprávne vyhodnotí
dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; podľa § 191 C.s.p. musí súd hodnotiť každý dôkaz jednotlivo
a všetky v ich vzájomnej súvislosti a svoje úvahy a závery z vyhodnotenia dôkazov uviesť v súlade
s § 220 ods. 2 C.s.p. v dôvodoch svojho rozhodnutia; k nesprávnym skutkovým zisteniam môže súd
dospieť, ak nesprávne vyhodnotí dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; pojem dokazovanie zahŕňa

navrhovanie dôkazov, ich zadováženie, vykonanie dôkazu, ale aj ich vyhodnotenie; súd môže získať
poznatky z vykonaných dôkazov, prostredníctvom ktorých poznáva skutočnosti, len ak ich vyhodnotí; až
vyhodnotenímdôkazovmôžesúduzavrieť,ktorézoskutkovýchpoznatkovsúrelevantnéprerozhodnutie
vo veci samej a vytvárajú skutkový stav, ktorý je potrebné právne posúdiť; cieľom dokazovania je získať
skutkové poznatky významné pre rozhodnutie vo veci samej; hodnotením dôkazov je činnosť, ktorou

súd prisudzuje jednotlivým dôkazom hodnotu z hľadiska jeho významu, pravdivosti a presvedčivosti.

12. Záver o skutkovom stave veci tak slúži k lepšej prehľadnosti rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti
potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky prepojený skutkový nález, ku ktorému súd
nachádza(aplikuje)príslušnúprávnunormu,ktorújepotrebnénadanýskutkovýstavaplikovať.Uvedený

záver prichádza do úvahy za stavu, ak žalobcom opísaný tzv. žalobný skutok bol v konaní preukázaný,
lebo v opačnom prípade je jeho žaloba zamietnutá, čo nie je dôsledkom aplikácie právnej normy, ale
nepreukázanímprávnevýznamnýchskutočností.Pretožeskutkováprávnaveta,akosumarizáciaprávne
relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej
súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal

pochybnosti. Ak totiž sú (hoci i nepatrné) pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré sú inak identické
so skutkovými okolnosťami predvídanými v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej)
skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav.
Súd teda môže pristúpiť k aplikácii danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistí relevantný
skutkový stav, nie však v situácii, ak má sám pochybnosti o úplnosti žalobcom tvrdeného skutku,

správnosti skutkových zistení, resp. validite získaných informácií i po zhodnotení v konaní vykonaných
dôkazov, a to s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Inými slovami, po vykonanom
zhodnotení dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri existencii príslušnej právnej normy)
alebo bude podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu normu) alebo nie (napr. preto, že sažalobcovi nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený skutkový stav, na ktorý by bolo
možné aplikovať príslušnú právnu normu), teda aby súd zistený skutkový stav podradil príslušnej právnej
norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. I v tomto smere súd musí podať

zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal
a prečo pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci.

13. So zreteľom na rešpektovanie základnej funkcie dôkazného konania v civilnom spore, ktoré
obsahuje vykonanie dôkazov, ich hodnotenie a ústi v zistenie skutkového stavu, odvolací súd konštatuje,

že žalovaný v odvolaní opodstatnene namietol, že prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí
nereflektoval na všetky rozhodné skutkové okolnosti veci, na ktoré strany sporu poukazovali a vykonané
dôkazy nevyhodnotil v súlade s § 191 a nasl. C.s.p., na základe čoho nemožno vyhodnotiť ako správny
záver súdu o skutkovom stave veci. Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že sa napriek skutkovým
tvrdenia žalobkyne o tom, že nedošlo k uzavretiu zmluvy a tým k založeniu záväzkového vzťahu medzi
stranami, žiadnym spôsobom nevyjadril (nehodnotil) k na tieto tvrdenia nadväzujúcim dôvodom, pre

ktoré žalovaný uplatnil námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z pohľadu
(aj) odvolacej argumentácie žalovaného, tento vniesol pochybnosti o skutkových okolnostiach zistených
súdom prvej inštancie výlučne na podklade tvrdení a dôkazov predložených žalobkyňou, čím spochybnil
samotný záver súdu o skutkovom stave veci. Ak teda súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky relevantné
skutkové tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu, skutkový stav nemohol zistiť správne a odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je opodstatnený. Z uvedeného dôvodu nemožno v tejto (neistej)
skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav.
Neobstojí teda ani právny záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobkyne, ktorého úvahy sú
pre nevysporiadanie sa s protiargumentáciou žalovaného neúplné a predčasné.

14. Takisto možno polemizovať so záverom súdu prvej inštancie o charaktere (forme) bezdôvodného
obohatenia, ktoré podľa neho „vzniklo prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu“, za situácie,
ak podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súčasne nedošlo k založeniu záväzkového vzťahu
medzi stranami (a teda ani k vzniku zmluvy) z dôvodu nedodržania samotného kontraktačného
procesu, keďže (zmenený) návrh na uzavretie zmluvy žalobkyňa písomne neprijala, čo však podľa

názoru odvolacieho súdu zakladá skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako neoprávneného
majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorej ťažiskom je poskytnutie
plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu
tohto plnenia. V praxi môže ísť o prípady poskytnutia plnenia osobe, o ktorej sa dlžník domnieva, že
je veriteľom, plnenie tzv. nedlhu (teda plnenie domnelého dlhu, ktorý však vôbec neexistoval a pod.).

V nadväznosti na to, k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny
dôvodneexistovalodzačiatku,dochádzaokamihomposkytnutiaplnenia.Týmtookamihomjetiežurčený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa
postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

15. V procesných súvislostiach odvolací súd konštatuje, že žalovaný túto svoju argumentáciu, jasne a
zrozumiteľne (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija vs. Španielsko) predniesol v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie. Z hľadiska skutkového túto argumentáciu odvolateľa bezpochyby
nemožno považovať za nepodstatnú pre rozhodnutie vo veci, keďže pri spôsobe právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie je obrana smerujúca k posúdeniu premlčania nároku žalobkyne, resp.

posúdenia poskytnutého úveru za bezúročný a bez poplatkov, rozhodujúca pre ustálenie dôvodnosti
výšky uplatneného nároku, pričom táto (obrana) mala byť objektom dokazovania.

16. V rozpore s tým súd prvej inštancie predmetnej okolnosti v konaní pred súdom prvej inštancie
nevenoval ani skutkovú a ani argumentačnú pozornosť. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel

k záveru, že v prejednávanej veci sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f)
a h) C.s.p., keďže z ich pohľadu je rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj súvisiacom
výroku o trovách konania nesprávny a neúplný po skutkovej a právnej stránke. Keďže náprava tohto
pochybenia presahovala rámec odvolacieho konania, odvolací súd procesným postupom podľa ust. §
389 ods. 1 písm. c) C.s.p. pristúpil k zrušeniu rozsudku a vrátil vec súdu prvej inštancie, aby ju znovu

prejednalaopätovneonejrozhodol.Vďalšomkonaníbudepovinnosťouprvoinštančnéhosúduodstrániť
vytknuté nedostatky, návrh posúdiť podľa relevantného hmotného práva a v súlade s vysloveným
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), prioritne posúdiť dôvodnosť obrany
žalovaného (vrátane posúdenia námietky premlčania nároku žalobkyne, neprijateľnosti zmluvnýchpodmienok a úplnosti úverovej zmluvy), zhodnotiť stranami navrhnuté dôkazy a zohľadniť všetky
relevantné skutkové okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré majú význam pre zákonné a spravodlivé
rozhodnutie o predmetnom návrhu. Súd prvej inštancie pri tomto posúdení bude starostlivo prihliadať na

skutkové tvrdenia a relevantnú argumentáciu sporových strán (vrátane námietok uvedených v odvolaní
žalovaného) a všetko, čo vyšlo za konania najavo a po vyhodnotení vykonaných dôkazov vo veci
opätovne rozhodne (§ 391 ods. 1 C.s.p.), pričom nové rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby sa
dôsledne a presvedčivo vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými
v konaní.

17. V záujme efektívnosti postupu v ďalšom konaní bude ťažiskovou úlohou súdu prvej inštancie
opätovne sa vysporiadať najprv s otázkou vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.

18. Záver súdu prvej inštancie o existencii právneho vzťahu strán zo zodpovednosti za bezdôvodné

obohatenie, z ktorého vyvodil právnu povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni priznanú sumu s
príslušenstvom, je podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vystavaný na úvahe, že k uzavretiu
úverovej zmluvy medzi stranami vôbec nedošlo, preto, že zjednodušene povedané, v písomnej
akceptácii návrhu úverovej zmluvy žalovaným bol uvedený iný údaj o RPMN, vzťahujúcej sa na
poskytnutý úver. V ďalšom slede sa odvolaciemu súdu považuje za potrebné ozrejmiť, že vysvetlenie

prečo žalovaný v súvislosti s akceptáciou návrhu úverovej zmluvy dopĺňal do nej údaje už raz vnesené,
podáva bod 2.1 časti 2 všeobecných zmluvných dojednaní, ktorým si žalovaný vymienil právo v
nadväznostinaposúdenieschopnostisplácaťúverdlžníkomvýškupožadovanéhoúveruznížiťaschváliť
tým vyvolané iné parametre úveru, s tým však, že úroková sadzba a RPMN nemohli byť schválené vo
väčších sadzbách ako boli uvedené v návrhu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaným zvolený postup a

ním sledovaný zámer, spočívajúci v možnosti zníženia úveru, pokiaľ to bude opodstatnené výsledkom
posúdenia schopnosti dlžníka splácať úver v ním požadovanej výške, bez ďalšieho nemožno považovať
za nepoctivý, pričom v okolnostiach prípadu sa nejaví byť, a ani z rozhodovacej činnosti odvolaciemu
súdu nie je známe, aby žalovaný toto prehodnocovanie výšky úveru, v praktickej rovine duplicitné
vypĺňanie údajov v úverovej zmluve, na ťarchu spotrebiteľov akokoľvek zneužíval.

19. V bode 5 úverová zmluva podľa jeho označenia obsahovala údaje o požadovanom úvere a v bode
6 údaje o schválenom úvere. Po vyplnení údajov o úvere v bode 5 mala podpísať úverovú zmluvu (jej
koncept) žalobkyňa, pričom v takejto podobe bol tento návrh úverovej zmluvy predložený žalovanému,
ktorý v úverovej zmluve vyplnil údaje podľa pretlače v bode 6, návrh zmluvy podpísal a v takejto podobe

prijatie úverovej zmluvy došlo žalobkyni. Súd prvej inštancie zistil, že RPMN úveru je v bode 5 vyjadrená
údajom 68,80% a v bode 6 úverovej zmluvy údajom 64,68%. Súd prvej inštancie skutkovo neporovnával
ostatné údaje o úvere, včítane objemu poskytnutých peňazí, výšky úroku, počtu a frekvencie splátok
a celkovej sumy, ktorú mal žalovaný žalobkyni zaplatiť boli v oboch týchto častiach úverovej zmluvy
uvedené rovnako. Ostávalo teda posúdiť otázku, či za týchto okolností pre túto disproporciu došlo, alebo

nie, k stretu prejavov vôle strán, potrebnej pre vznik úverovej zmluvy.

20. Negatívna odpoveď prvoinštančného súdu na túto otázku vychádzala z úvahy, že uvedenie
iného údaja o RPMN v akceptácii oproti návrhu zmluvy predstavuje, ako uviedol, modifikáciu obsahu
parametrov úveru. Prijatie návrhu s touto zmenou považoval súd prvej inštancie s použitím ust. § 44

ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, za odmietnutie návrhu ako celku.

21. Podľa zmieneného ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky,
výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím
návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede

nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

22. Odvolací súd sa so spôsobom právneho posúdenia povahy a následkov uvedenia rôzneho údaja
o RPMN v akceptačnom úkone žalovaného súdom prvej inštancie nestotožňuje. Bez potreby hlbšej
analýzy možno podľa názoru odvolacieho súdu objektívne vzaté vylúčiť, aby uvedením iného údaja o

RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalovaný vzniesol proti návrhu výhrady alebo návrhy smerujúce k
rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Faktom totiž je, že úverová zmluva má
formulárovú podobu, ktorú žalovaný sám pripravil a i v časti 5 sám vyplnil (poverenou osobou), pričom
žalobkyňa i napriek tomu je v hmotnoprávnej pozícii navrhovateľa tohto právneho úkonu len preto, žesi žalovaný v rámci rokovaní o uzavretí zmluvy vymienil posúdiť schopnosť žalobkyne splácať úver v
žiadanej výške a skrz toho podpísať zmluvu až druhý v poradí. Za tohto stavu je teda nelogické, aby
žalovaný nesúhlasil s vlastnými zmluvnými podmienkami, alebo aby z vlastnej vôle chcel do formulára

zmluvy doplniť alebo z nej vypustiť niektoré jej ustanovenie. Preto z pohľadu znenia ust. § 44 ods.
2 veta prvá Občianskeho zákonníka možno podľa posúdenia odvolacieho súdu úvahy o povahe a
následkoch uvedenia iného údaja o RPMN v návrhu zmluvy a v jeho prijatí sústrediť do otázky, či túto
disproporciu možno považovať za zmenu zmluvných podmienok oproti návrhu zmluvy. Podľa názoru
odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože ako správne argumentoval žalovaný, údaj o RPMN, napriek

tomu, že podľa zákona v zmluve o spotrebiteľských úveroch musí byť uvedený, nie je výsledkom
dohody strán, ale matematickým vyjadrením parametrov (úverovej odplaty a nákladov), na ktorých sa
účastníci spotrebiteľskej zmluvy dohodli. Pokiaľ preto pri tom istom okruhu zmluvných podmienok s
rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahuje iný údaj o RPMN, jedná sa podľa úvahy
odvolacieho súdu nad akúkoľvek pochybnosť o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja,
a nie jeho zmenu. Takáto oprava nepredstavuje výhradu, doplnenie, a ani zmenu návrhu zmluvy a preto

ju nemožno považovať za jeho odmietnutie. Zároveň nemohla negatívne ovplyvniť právne postavenie
spotrebiteľa preto, že opravou došlo fakticky k zníženiu hodnoty RPMN. Z týchto dôvodov záver súdu
prvejinštancie,žekuzavretiuúverovejzmluvymedzistranaminedošloažesitedastranynavzájomplnili
na základe neplatného právneho úkonu (správne bez existencie právneho dôvodu; pozn. odvolacieho
súdu), nemožno považovať za správny.

23.Pokiaľsúdprvejinštancievtaktousmernenommyšlienkovompostupedospejekzáveru,žežalovaný
sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, neopomenie sa dôsledne vysporiadať tiež s námietkou
premlčania žalovaného v celom rozsahu inak dôvodne uplatneného nároku. Pri posudzovaní začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie vyjde (rovnako ako v pôvodnom rozhodnutí) z

premisy, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vtedy, keď získa znalosť tých skutkových okolností,
z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, pričom skutočnosť získania
informácií tiež o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o
tom,akomožnoprávnekvalifikovaťjehonárok),jepriposudzovaníokamihuzačatiaplynutiasubjektívnej

premlčacej doby relevantná. Pokiaľ ide o spôsob posúdenia dĺžky objektívnej premlčacej doby, považuje
odvolací súd právny názor, z ktorého vyšiel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku za správny (z
hľadiska riešenia i presvedčivosti jeho zdôvodnenia) a vzhľadom na vývoj judikatúry aktuálny aj v čase
vydania tohto rozhodnutia; preto niet dôvodu v ďalšom konaní sa od neho odchýliť.

24. V ďalšom konaní bude ťažiskovou úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa vysporiadať aj s otázkou
úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) (adresa
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť), g) (konečná splatnosť
spotrebiteľského úveru) a i) (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ale aj
písm. j) (RPMN úveru) zák. č. 258/2001 Z. z. V záujme vyhnúť sa prípadným (v praxi okresných súdov

pomerne frekventovaným) pochybeniam pri riešení otázky úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska údajov o
dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) a o
výške, počte a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov považuje odvolací za potrebné zaujať
k ním v kontexte argumentácie žalobkyne právny názor.

25. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému
významu (zmyslu) a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné
problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často
k objektívne nespravodlivým záverom. NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto
súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia,

ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad
je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad
logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným
znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona,

história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne
konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo
všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu,
ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia(výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného
pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné
jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v

praxi. Podľa názoru formulovaného ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická,
systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené
metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu
textu právneho predpisu. Interpretačné závery musia týmto požiadavkám právnej praxe zodpovedať.

26. Zákonná požiadavka uvedenia v spotrebiteľskej úverovej zmluve tiež údaja o konečnej splatnosti
úveru nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby
spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne aby mohol
bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o
spôsobe interpretácie ust. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne

musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti
môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu
nie je, pretože údaje o počte splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych
znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým
úsudkom termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti

preňho vôbec dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba
vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru bude objektívne opodstatnená len v prípadoch,
keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré
jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú.

27. Je potrebné mať na zreteli tiež, že pri interpretácii rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, ktorá je v
konečnom dôsledku (s prihliadnutím tiež na úpravu, ktorá tejto smernici predchádzala) výsledkom
transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“), je potrebné zohľadniť ňou stanovený
cieľ. I bez toho aby sa toho strany v konaní dovolávali je povinnosťou súdu posúdiť zhodu smernice

s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či táto smernica bola transponovaná
správne a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia smernice totiž v
záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť transponované do
vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou, s presnosťou a jasnosťou
požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver

formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v
zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho sudu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom
práve na súdnu ochranu, nie len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov.
Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou
inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd pripomína, že prejudiciálny

rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú,
síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76,
3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných
prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať,
žejudikatúraESDmánajmäzabezpečovaťjednotnývýkladprávaEÚacezto jehorovnakéuplatňovanie

v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení
európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov či
iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto
výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej
je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány

EÚ. Možno preto uzavrieť, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí,
že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia
už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením
prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter

(Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod
21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací
súd konštatuje, že v rámci eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy je potrebné
vychádzať z interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutí ESD. Tento súd v rozhodnutí vo veciveci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti A. B. vo vzťahu k určitosti vyjadrenia
časových aspektov realizácie úverovej zmluvy i k následkom absencie niektorých jej náležitostí
formuloval hneď niekoľko na vec sa vzťahujúcich interpretačných záverov. ESD v tomto rozhodnutí

skonštatoval, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD prezentoval
záver, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad
vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej

z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba
eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej
splatnosti úveru tak rigorózne ako to vo svojej argumentácii činí žalobkyňa. Reagujúc na interpretačné
závery ESD v už zmienenom rozhodnutí sa v právna prax (nakoniec i zákonodarca zmenou právnej
úpravy) medzičasom už vysporiadala so žalobkyňou nastolenou otázkou výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. i)

zák.č.258/2001Z.z.(ktorémuzodpovedá§9ods.2písm.k)zák.č.129/2010Z.z.)vtomzmysle,žetoto
ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetná norma hovorí o výške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne interpretovať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j.

istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).

28. Odvolací súd nesúhlasí ani s úvahami súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k záveru
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolací súd konštatuje, že predmetnú žiadosť, s následným

schválením a oznámením veriteľa z 19.12.2008 o schválení žiadosti je potrebné (ako celok) považovať
za riadne uzavretú zmluvu o revolvingovom úvere. V potvrdzujúcom liste označenom ako oznámenie
veriteľa o schválení úveru sú uvedené „parametre karty“ vrátane údaja o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

29. Odvolaciemu súdu sa žiada na tomto mieste pripomenúť závery formulované Súdnym dvorom
Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti
Kláre Bíróovej, podľa ktorých smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje, aby zmluva o úvere bola vyhotovená na jednom
dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa súčasťou písomnej úverovej zmluvy stali aj iné na

trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu, že úverová zmluva na ne jasne a presne odkazuje
a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej zmluvy skutočne odovzdané. Zároveň platí, že podmienka
písomného zachytenia náležitostí na trvalom nosiči nie je spojená s požiadavkou podpisu takého nosiča.

30. Len v prípade ak súd prvej inštancie nezistí žiadne obsahové nedostatky, následkom ktorých by

bolo nastúpenie domnienky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pristúpi k posúdeniu platnosti
dohody strán o úroku. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to,
že všeobecné dôvody absolútnej neplatnosti občianskoprávnych úkonov sú taxatívne vymedzené v
Občianskomzákonníku.Neplatnýmpodľatejtoúpravyjeprávnyúkonakvôľakonajúcehoniejeskutočná
(§ 34), ak vôľa konajúceho nie je slobodná (§ 37 ods. 1), vôľa konajúceho nie je vážna (§37 ods. 1), vôľa

konajúceho nebola prejavená zrozumiteľne (§ 37 ods. 1), vôľa konajúceho nebola prejavená určito (§37
ods. 1), ak je jeho predmetom nemožné plnenie (37 ods. 2), ak nebol urobený subjektom, nebol urobený
osobou oprávnenou konať za subjekt alebo ak subjekt na právny úkon nemal spôsobilosť (38 ods. 1 a
2), je v rozpore so zákonom (§ 39), obchádza zákona (§ 39), je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39), nebol
urobený vo forme, ktorú predpisuje zákon (§40 ods. 1) alebo ak nebol podpísaný konajúcou osobou (§

40 ods. 3). Odvolací súd poznamenáva, že v podmienkach slovenského právneho poriadku bola odplata
za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi prvýkrát ustanovená v § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v znení zákona č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 a ust. § 3 ods. 9 a 10 zák. č.
258/2001 Z.z. v znení zákona č. 568/2007 Z.z. v spojení s nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktorým
sa ustanovila najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré nadobudlo

účinnosť dňa 1.7.2008.

31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

1CoCsp/2/2024

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.