Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423206475
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:1423206475.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej, v právnej veci
žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. B. XX/X,
E., zast. Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., G. Švéniho 6, Prievidza,
IČO: 50 595 652, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o určenie nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. apríla 2024,
č. k. 8C/7/2024-284, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

2.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %. Na vec
aplikoval ust. čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 CSP, čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods.
1 a 2, čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/E zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1
a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13

ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že žalobca
sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.158,31 eur spolu s príslušenstvom.
Žalobcaboldlhodobonútenýpracovaťakohasič-technikšpecialistanadrámectýždennéhopracovného
času 48 hodín v dôsledku porušenia práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), smernice 2003/88/ES.
Nemajetkovú ujmu si určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods.
1 zákona o Hasičskom zbore
a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac daného roka. A za čas pracovného pokoja si určil ako súčin odpracovaných
hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby príslušného mesiaca v danom roku. Žalovaný namietal dôvodnosť žalobcovho nároku a
neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy v porovnaní s výškou náhrady, ktorá je
priznaná obetiam trestných činov. Poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi priznané
sumy nemajetkových újm od 1.000 eur do 2.500 eur. Smernica 2003/88/EHS (ďalej len „Smernica“)

nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa
názoru žalovaného sa smernica nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Pokiaľ mal žalobca
za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na tútoskutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Žalobca
tak nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné prerokovanie nároku príslušným
orgánom.Vzniesolnámietkupremlčaniapredmetnéhonárokuamiestnunepríslušnosť.Výpočetnáhrady

nemajetkovej ujmy žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny.
Žalobca neuviedol, aká konkrétna škoda mu bola spôsobená. V časti uplatnených úrokov z omeškania
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011, v zmysle
ktorého ustáliť omeškanie žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu a po uplynutí paričnej lehoty
na plnenie.

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca pracoval u žalovaného ako hasič
vo funkcii vedúceho technika - strojník v žalovanom období od 01.07.2020 do 31.03.2023. Z prehľadu
odpracovaných hodín predložených žalovaným súd prvej inštancie zistil, že žalobca v rozhodnom
období u žalovaného odpracoval 7398 hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle čl. 6 písm. b)
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Európsky súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Svedkyňa
D. F. sa vyjadrila
k žalovaným predloženej tabuľke, výpočtu priemerného týždenného pracovného času za obdobie
od 1.3.2020 do 31.3.2023. K vstupným faktorom na výpočet uviedla, že potrebovali vypočítať

počet reálne odpracovaných hodín, nie hodiny zo SAP-u, kedy má žalobca službu, pohotovosť a
iné hodiny, kedy vykonáva povinný úlohy. Takto 6 kalendárnych mesiacov brali do úvahy a spočítali
všetky odpracované hodiny. V tabuľkách nie sú zarátané dovolenky, dodatkové dovolenky, PN, OČR,
sprevádzanie rodinného príslušníka, pohotovosti, darovanie krvi a feréza. Podľa žalovaného obdobia
je evidentné, že žalobca v žalovanom období nezaznamenal prekročenie týždenného času v priemere

nad 48 hodín. V predmetnom výpočte nie je zohľadnená pracovná pohotovosť. Pri zarátaní nočných 8-
hodinových smien by bolo potrebné tabuľky nanovo prepočítať.

3. Súd prvej inštancie skúmal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Spor o náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice

vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry
Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory
o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 zákona č. 160/2015CSP,keďže neexistuje žiadny
iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie
o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Daná smernica sa
vzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. K námietke žalovaného o

nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že podľa čl. 28 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak
voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto
smernica je adresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES
je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu

smernice, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku. Ak je smernica 2003/88/ES určená žalovanému/štátu, ktorý zodpovedá za jej
správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku, je pasívne vecne legitimovaný žalovaný. V danom prípade poukázal na ustálenú

prax, a to na bod 45 a 46 rozsudku C-429/09 Fuß. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88ES
sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie uplatnil výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor. Z
jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej
ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len

na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu. Touto situáciou môže
by napr. katastrofa, kedy v tomto prípade nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
a záchranné tímy (viď. rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súdargumentujúc podobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/
EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v
teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie

pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo
zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú
vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému
riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby
sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pod odseku smernice 89/391/EHS,

ale tieto činnosti patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok.
K rovnakému názoru dospel aj Súdny dvor v rozsudku SDEÚ vo veci C-518/15. Naviac v priebehu
konania nebolo stranami sporu tvrdené a preukázané, že by
v rozhodnom období výkon práce žalobcu (vrátane služobnej pohotovosti) zahŕňal výkon takej činnosti,
ktorábysavymykalaobvyklýmpodmienkamaboloby ju možné považovaťza osobitne vážnu situáciu
alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť

pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. K otázke, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES, konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu,
v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho

práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny
dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach, v konkrétnosti napr. C-397/01 Pfeiffer
a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je
potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného

času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva. V prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je
súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený

smernicou 2003/88/ES (viď. C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti
k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
je skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu
48hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna
úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z.z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi hasičského a záchranného
zboru nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu
stanovenú smernicou

v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu
štátnej služby. Z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103

ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú
uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú
náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona,
kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej
pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú

pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za
ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka –
plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej
služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, napr. v prípade výjazdu sa

považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a zarátava sa ako služobný čas. Súd
prvej inštancie mal za to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko
zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú
je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.4. V posudzovanom období od 01.03.2020 do 31.03.2023 mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon

služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Žalobca na pracovisku
strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej
pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Posudzované obdobie tvorilo 1126 dní (160,9 týždňov). Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na

uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7723 hodín (160,9 týždňov x 48 hod.). Z
dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období, po zohľadnení
služobného pracovného času a služobnej pohotovosti, realizoval výkon práce v rozsahu cca 8743 hodín,
t.j. 1020 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice, čo zodpovedá v priemere 6,3 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (1020
hodín : 160,9 týždňov). Jedná sa o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo

byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca realizoval výkon práce nad
rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho
prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd prvej inštancie
sa osobitne zaoberal žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného
odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 3 rokov,

zktoréhosúdprvejinštancie vtomtokonanívychádzalnazákladepredloženýchdokladov,jedostatočne
dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádzalo k
zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Pokiaľ by súd prvej inštancie ako relevantný dôkaz vzal do
úvahy žalovaným predloženú tabuľku výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných

referenčných obdobiach, ku ktorým sa aj vyjadrovala svedkyňa, je evidentné, že do tohto výpočtu nebola
zapracovaná pracovná pohotovosť, čo v prípade zahrnutia pracovnej pohotovosti by sa jednalo ešte o
vyššie navýšenie pracovného času nad 48 hodín, nakoľko žalobca sa vyjadril, že bežne odpracuje
10 x 8 hodinových smien a keď je málo dní v týždni tak odpracuje 9 x 8 hodinových smien, čo
nebolo v konaní sporným. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho

dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90
Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur
a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch
podmienok. Ad a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, Ad b) porušenie

je dostatočne závažné a Ad 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom
existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone
č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný
pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu

Únie,ktorájednotlivcompriznávaprávaokreminéhojudikovanýchajvrozsudkuC-429/09anedodržanie
požiadaviek upravených
v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto
sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie.

5. V danej veci súd prvej inštancie v zmysle zásady efektivity aplikoval ustanovenia slovenského
právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka. Pri určení
výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi
v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva posúdil, že došlo

k porušeniu práva žalobcu ako práva na ochranu zdravia, práva na odpočinok a práva na súkromie
a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosťou uplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu
v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo bol dôvodný záver, že žaloba na upustenie od

neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia. Súd
prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva
Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo stranyžalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia a práva na odpočinok, nakoľko účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času
bolopodľaodôvodneniasmernice2003/88/ESzabezpečeniepotrebyodpočinku,abyžalobcavdôsledku

vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Taktiež konštatoval, že
došlo k zásahom do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože
musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, maloletým deťom,

priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V dôsledku
pracovného zaťaženia žalobcu mu neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine. Žalobca je
manželom a otcom dvoch detí vo veku 13 a 17 rokov, ktorým sa dostatočne nemôže venovať, nakoľko
odpracovával vysoký počet nadčasov. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že vo voľnom čase sa venoval
športovým aktivitám (skialpinizmu, turistike a lezeniu), na ktoré mu za posledné roky nezostáva žiaden
voľný čas. Súd prvej inštancie mal za preukázané výsluchom žalobcu, že počas 48 hodinového

odpočinku musí byť nepretržite dostupný na telefóne. V týchto situáciách zamestnanec pociťuje istú
zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie. Poukázal na to, že jeho matka je vdovou, stará sa o
ňu, avšak na jej starostlivosť nemá dostatok času z dôvodu časovej tiesne v dôsledku nariaďovaných
služieb. Uvedené skutočnosti sa u žalobcu pretavili do problémov so spánkom, ktoré trvajú posledné
3-4 roky. V dôsledku pracovnej nasadenosti býva často unavený, podráždený. Predmetné problémy

žalobca rieši bylinnými čajmi na ukľudnenie a spánkom. Pokiaľ žalovaný polemizoval ohľadom činnosti
žalobcu počas služobnej pohotovosti, že v prípadoch, kedy nie je nariadený služobný zákrok, žalobca
môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd prvej inštancie mal preukázané výsluchom
žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že

nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti.
K námietke žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv súd
prvej inštancie uzavrel , že takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho
dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala

právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal
svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany

v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Žalovaný
uplatnil námietku premlčania uplatneného nároku. Súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval,
že porušením práva EÚ zo strany žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej

premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom.
S poukazom na dátum podania žaloby (05.06.2023) súd uviedol, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy je v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 05.06.2020,
premlčaný. Vzhľadom k tejto skutočnosti súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v
rozhodnom období, ktoré bolo po 05.06.2020.

6. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nemajetkovej ujmy a jej výšky poukázal na účel náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorým je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu.
Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy
súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného

zásahu (osobnosti jednotlivca). Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými kritériami,
a to závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmuznačnú. Rozhodujúce sú objektívne kritériá, a nie subjektívne pocity a vnímanie fyzickej osoby. Súd prvej
inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zobral do úvahy postavenie žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný

zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa
§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu
odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko
v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného - štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej

vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný
dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a
rodinný život, keď mal žalobca obmedzenú možnosť udržiavať
a rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality
života a zdravia. K takýmto zásahom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplynulo,
že aj naďalej dochádza. Po posúdení týchto skutočností dospel k záveru, že suma 2.000 eur sa javí

ako primeraná a spravodlivá náhrada za ujmu spôsobenú žalobcovi. Poukázal na výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných (právoplatných) prípadoch, zo súdnej praxe iných
súdov. Z vykonaného dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do
osobnostných práv žalobcu,
v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho

zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu.
Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v tejto časti čo do sumy 2.000 eur vyhovel a vo zvyšku ako
dôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie požadované úroky
z omeškania nepriznal s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť

až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až
v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Rozhodnutie
o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím
paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania. Súd prvej inštancie
poukazoval aj na obdobné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci vedené pod

sp. zn. 7M Cdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo 15/1997.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 1 CSP na základe zásady úspechu. Posúdenie výšky plnenia, ktoré bolo žalobcovi priznané,
závisela výlučne od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a
pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v celej

uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5 % ročne
zo sumy 6.158,31 eur od 10.02.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať za
jeho neúspech v konaní.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 84 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy

závisela od úvahy súdu. Čo sa týka úrokov z omeškania, išlo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5 %
z 2.000 eur od 10.02.2023 do 11.04.2024 = 175,47 eur, teda úspech žalobcu bol
92 %, neúspech 8 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 84 %). Pri rozhodovaní
o konkrétnej výške náhrady trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať pri určení základnej sadzby
tarifnej odmeny advokáta z výšky súdom priznaného plnenia. O výške náhrady trov konania bude

rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku, výroku I. a III. podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP, keď súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzaz nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, ktorý vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a k

porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a R 111/1998. Žalovaný od
počiatku konania vyvracal jednotlivé tvrdenia žalobcu a svoj právny názor podporil vlastnými dôkazmi,
ktorých existenciu, ako ani obsah žalobca nijakým spôsobom nespochybnil. Sám žalobca v rámci

konania neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného
nároku vo vzťahu k žalovaným vzneseným námietkam, vzhľadom na čo žalovaný opakovane dôvodne
namietal neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Žalovaný tvrdil, že
žalobcovi sa
v rámci konania nepodarilo preukázať existenciu porušenia práva Európskej únie. Ani samotné
nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky

a prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe
bez ďalšieho, automaticky nezakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať, a to hodnoverným
spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti.
Uvedené zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa žalovaným dôvodne vznesenými námietkami

nezaoberal, tieto nevyhodnotil a vo svojom rozhodnutí ich nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia
sa s nimi žalovanému, resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie, z akého dôvodu
námietky žalovaného nepovažuje za dôvodné, resp. relevantné. Žalovaný od počiatku konania
poukazoval na zmätočnosť žaloby a na povahu uplatneného nároku. Žalobca v žalobe k právomoci
súdu v tejto veci uviedol, že táto je daná podľa § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v spojení
s § 3 CSP. Z toho vyvodil, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovaným špecifikované zákonné kritériá, ktorých
splnenie tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody
a/alebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného zákona. Splnenie

týchto podmienok nie je na úvahe strán konania ani konajúceho súdu, ale vyplývajú ex lege. Vzniesol
námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je
predbežné prerokovanie tohto nároku
s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon

č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne
príslušnom súde Slovenskej republiky až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s
orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ak sa žalobca domáhal náhrady škody titulom zákona
č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), bolo podľa žalovaného potrebné
zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom
konštatovaný. Žalobca neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané,
aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny
úradný postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za

škodu nebol naplnený. Nesporné bolo, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v
služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu
výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom.

Nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi neexistujúcim
nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice
a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.
Súd prvej inštancie sa nezaoberal žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie
priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako

3 rokov, z ktorého súd prvej inštancie v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je
dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca
z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza
k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Žalobcom stanovené obdobie, v rámci ktorého sadomáhal svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím podľa Smernice. Ide o dve samostatné
obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce si vzájomne zamieňať. Za
predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k

absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre
súd smerodajné, čím by dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup
však nevyplýva zo Smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený prístup podľa názoru
žalovaného je spôsobilý narúšať aj právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Smernica 2003/88/ES
jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice

nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak
by ho nerozlišovala. Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas
na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
Vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Pojem ,
„Maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade
ide o hranicu

48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j.
pondelok – nedeľa), čo vyplýva z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období
siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať
pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 Smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“
čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť

striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku
16 písm. b) pojednáva
o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice
a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v

ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni
partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo
v prípade odchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna
ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar
alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice
2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods.
3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice
a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré žalobca, ako
príslušník Hasičského a záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné
prihliadať. To vyplýva aj z logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca,
keďže tento je tvorený v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov. V
zmysle vyššieho uvedeného pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný

čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín
každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Okrem toho s poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice žalovaný
uviedol, že do výpočtu, či teda bola Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je
nutné započítavať len skutočne odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste
výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice

nemožno do pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného
hľadiska je preto irelevantné, že žalobca poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na
výplatných páskach výšku mzdy a nie pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri
svojich výpočtoch (tabuľka) mylne vychádza z fondu pracovného času, pri ktorom na jednej
strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jeho

tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje skutočne odpracované hodiny. Smernica
jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný
čas s pojmom fond pracovného času. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že
článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník

strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí o „preskočení“ určitýchdní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom
zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet
odpracovanýchdnínezmení,aleznížisapočetdnív referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný

týždenný pracovný čas žalobcu. Na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu
žalovaný neutralizuje všetky dni riadnej platenej dovolenky „DOV“, ako aj všetku práceneschopnosť „PN“
a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“. V zmysle Smernice,
ako aj právneho poriadku Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru rozvrhnuté do 6-mesačných období, ktoré v zmysle Smernice 2003/88/ES nie sú

viazané na kalendárne mesiace, t. j. napríklad od januára do júna a od júla do decembra.
Referenčné obdobia treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Vo vzťahu
k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje uplatnený nárok, žalovaný namietal, že samotný
odkaz na tabuľku ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí. Z predmetnej tabuľky
nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe akých skutočností, ktoré faktory, resp.
skutočnosti bral do úvahy, čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil

6-mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t. j.
12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú splnené podmienky. Žalobca nešpecifikoval, presne v
akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný čas.
V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych
obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne boli pre

konajúci súd postačujúce. Súd prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad
48 hodín nesprávne vychádzal z údaja 8.642,5 hodín, ktoré považoval za žalobcom odslúžené hodiny
v rámci žalovaného obdobia. Žalovaný v konaní predložil dôkaz – prehľad plánu žalobcu za žalované
obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom
podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Jednotlivé dni sú popísané s poznámkou a z uvedeného možno

vyčítať, kedy mal žalobca 24 hodinovú službu, či ju mal plnú alebo prerušenú nejakou
neprítomnosťou v práci a v akom časovom rozsahu, tiež prípadné školenia a tiež všetky výjazdy
a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť
v práci spolu s jej presným časovým vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu
plánu však neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia,

ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj
príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto
dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových údajov žalobcu, z dôvodu ktorého
nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu. Nestotožnil sa s názorom
súdu prvej inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v

sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa
v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín. Tabuľka (výpočet priemerného
týždennéhoslužobnéhočasuvsledovanýchreferenčnýchobdobiach)obsahuje15stĺpcov,pričomkaždý
z nich je presne vymedzený, pomenovaný tak, aby bol nezameniteľný s iným a zároveň aby bolo z neho
zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje. V štvrtom stĺpci zľava (počet odslúžených celých zmien) figuruje

údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých
24 hodinových zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť,
resp. pohotovosť, počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy sa
pohotovosť zmení na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na oddych.
Uvedené potvrdil aj žalobca v rámci svojho výsluchu na pojednávaní. Z tabuľky je možné tiež

vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci nočnej pohotovosti, koľko času predstavovali výjazdy, koľko
času žalobca strávil v práci aj po skončení 24 hodinovej zmeny, t. j. po 07.00 hod. (v prípade žalobcu
za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec). Žalovaný v tabuľke uviedol aj počet
skutočne odslúžených hodín v mesiaci, tiež započítané dni (zohľadňujúc neutralizáciu, ak sa žalobcu
v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej pohotovosti (výjazdy) a

priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín
v mesiaci / priemerný počet týždňov v sledovanom období = priemerný počet skutočne odslúžených
hodín za týždeň). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný do svojich tabuliek zahrnul aj nočné pohotovosti,
nakoľko žalobcovi za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátaval celé 24 hodinové
zmeny, ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným

uvádzané hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte
o pohotovosti, a teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší.
Nestotožnil sa ani s posúdením súdu prvej inštancie o splnení podmienok priznania práva na náhradu
škody z dôvodu porušenia práva Únie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Včase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho

zamestnávateľa. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený
čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za
takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonával žalobca, a za ktorú bol riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda

sa má zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škodu. Žalovaný považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru
žalovaného podstatne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi

v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pri určovaní výšky „náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá jepriznávanáobetiamnásilnýchčinov,pričomnáhradazaporušenieiných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu

výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehtia Karhuvaara
v. Fínsko). Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v
zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca,
avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. V konaní
v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu,
resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho
právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto
bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii

škody a zásahu. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“
do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu.
Podaná žaloba nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné

čiastkové žaloby. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom
(nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
(sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalobca v rámci konania pred súdom prvej
inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, neuviedol, v čom „údajný neoprávnený“
zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu

reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných
prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v
každom jednom prípade individuálne. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si
predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej

ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná
príčinná súvislosť. Je úplne bežné (predovšetkým v súčasnej dobe), že dospelí ľudia majúci vlastné
rodiny, ktoré živia svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času na priateľova voľnočasové
aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod. Uvedené ale nepredstavuje
argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Tabuľku priloženú žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
ujmy. Vo vzťahu k žalobcovi Smernica 2003/88/ES nebola porušená ani len v jednom referenčnom
období počas celého žalovaného obdobia a preto v tomto prípade nie je dôvod priznať žalobcovi
náhraduzanemajetkovúujmuvpeniazochzaporušenieprávaEurópskejúnie. Nedošloaniknesprávnej
transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca

tvrdil, že k nesprávnej transpozícii malo dôjsť tým, že sa doba služobnej pohotovosti nezapočítava do
týždenného pracovného času hasičov.
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas,
počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebopovinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času spadá samotný výkon
pracovnýchúlohnapracoviskunazáklade pokynovzamestnávateľaakoajzdržiavaniesanapracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či
sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný

čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V
prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Podľa Smernice 2003/88/ES teda
priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom
týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením
alebo kolektívnou zmluvou. Smernica2003/88/EStiežumožňujeustanoviťodlišne referenčné obdobie

iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok
16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym
službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo
ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých

12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že
príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí

však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej
zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým

služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej

zmluvy2021,čl.3ods.3Kolektívnejzmluvy2022a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy2023.Napriektomu,
že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,

že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Prípadná
nesprávna transpozícia smernice ešte sama osebe žiadny nárok na náhradu škody nezakladá, ku vzniku
škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s porušením pravidiel obsiahnutých
v Smernici. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/11/2023-215 zo dňa
30.01.2014. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

II. a III. tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

9. Proti tomuto rozsudku, výroku II., podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
uvedených v ust. § 365 písm. f/ a písm. h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v odôvodnení rozsudku uviedol,
že z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do jeho osobnostných
práv, v dôsledku ktorých by došlo k narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho
zdravotného stavu, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu.
Opätovne uviedol, že patrí medzi niekoľkých špecialistov hasičského a záchranného zboru v Prievidzi.

Táto skutočnosť osobitne zasahuje do jeho voľna, aj keď 48 hodinový nepretržitý odpočinok po skončení
24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je započítaná do pracovného času 8 hodinová prítomnosť na
pracovisku, nie je možné nazvať voľnom. V tomto čase je navyše ešte povinný dostaviť sa na pracovisko
v určenom čase zamestnávateľom. Táto situácia trvá dlhé rokya niekoľkonásobne prevyšuje rozhodné obdobie 3 rokov, v ktorom namietal porušenie a vznik
nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že pred súdom prvej inštancie uviedol, že nemá dostatok času venovať
sa rodine, deťom, priateľom, športovým aktivitám, nakoľko väčšinu svojho času trávi v práci a žije

v neustálom strese, či nebude do práce zavolaný, má problémy s kvalitným spánkom, často býva
podráždený. Namietal, že finančná kompenzácia, ktorá mu bola priznaná, v súčasnosti nestačí ani na
jednu rodinnú dovolenku pre štvorčlennú rodinu. Čas, ktorý stratil, je v porovnaní s priznanou sumou
vo výške 2.000,- eur neprimeraná. V prípade, ak by mu bola priznaná aspoň polovičná kompenzácia,
naplánoval by si aspoň jeden týždenný rodinný pobyt s deťmi. Za nesprávny považuje názor súdu

prvej inštancie, ktorý odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy komparovaním v skutkovo a právne zhodných
prípadoch, a to z dôvodu, že väčšina rozhodnutí, na ktoré poukazuje, sa týka starších prípadov. Náhrada
vo výške 2.000 eur v roku 2019 alebo aj v roku 2022 mala vyššiu hodnotu ako 2.000 eur v roku 2024.
Poukázal na judikatúru odvolacích súdov, napr. sp. zn. 13Co/7/2022. V tomto prípade bola priznaná
v skutkovo a právne zhodných prípadoch kompenzácia nemajetkovej ujmy vo výške
6.506,40 eur. Zodpovednosť žalobcu ako špecialistu je vyššia a dlhé roky má pozitívne služobné

hodnotenia. Napriek tomu sa tieto skutočnosti žiadnym spôsobom neodrazili v posudzovaní
nemajetkovej ujme. Nesúhlasil s právnym posúdením súdu týkajúcej sa nepriznania úroku z omeškania.
Súd prvej inštancie v tejto otázke vychádzal zo záverov uvedených v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011.
V zmysle tohto rozhodnutia sa žalovaný dostáva do omeškania až momentom priznania výšky

nemajetkovej ujmy, a preto nemôže byť v omeškaní s kompenzáciou v inom čase. Existujú aj iné
rozhodnutia, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/278/2012, 6Cdo/3/2022
- v oboch prípadoch bol priznaný úrok z omeškania. Podľa žalobcu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
6Cdo/185/2011 nie je možné aplikovať na daný prípad, keď v tomto prípade ide
o úplne iné skutkové a právne okolnosti. Neobstojí tvrdenie, že žalovaný o nemajetkovej ujme nevedel,

nemohol predpokladať, že mu vznikla, nevedel odhadnúť jej výšku, potreboval počkať na rozhodnutie
súdu. V danom prípade z objektívneho ako aj zo subjektívneho hľadiska žalovaný mal všetky relevantné
informácie a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jeho záväzku predišiel. Zástupcovia
štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a právne zhodných prípadov.
Mali vedomosť o jednoznačnom rozhodovaní súdu v týchto sporoch a neúspechu žalovaného v týchto

sporoch. Tvrdil, že žalovanému zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu spolu s návrhom
na mimosúdne vyriešenie sporu, kde uviedol aj rozhodnutia v skutkovo a právne zhodných veciach.
Žalovaný nielenže túto jeho výzvu ignoroval, naopak priamo mu explicitne uviedol napriek vyššie
uvedenému, aby ho žaloval a domáhal sa svojho nároku súdnou cestou. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi prizná

finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur spolu s úrokom z omeškania od dňa
nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej v predžalobnej výzve, ktorú zaslal žalovanému, t.j. od
10.2.2023 do zaplatenia a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

10. Žalovaný v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojich

písomných vyjadrení, vrátane podaného odvolania. Stotožňuje sa s výrokom II. napadnutého rozsudku
súduprvejinštancie,ktorýmsúdžalobužalobcuvozvyšnejčastizamietol.Rozsudoksúduprvejinštancie
je vecne a právne správny, náležite odôvodnený. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil
a správne aplikoval právne predpisy. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné, je zmätočné a neprípustné
s poukazom na ust. 358 CSP. Žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku

na náhradu škody a neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nemajetkovej ujme. Nesúhlasil s
tvrdeniami žalobcu, v ktorých žalobca poukázal na obdobné spory, keď je potrebné skúmať vec u
každého príslušníka Hasičského a záchranného zboru individuálne, či v prípade žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v
zmysle Smernice 2003/88/ES a až v prípade, že k prekročeniu u žalobcu naozaj došlo, je nárok

daný. V predmetnej veci nárok žalobcu nie je daný, nakoľko k prekročeniu nedošlo a Smernica nebola
porušená. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023,
v zmysle ktorého sa uplatňuje zásada stanovenia výšky nemajetkovej ujmy z hľadiska individuálneho
prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nedôvodne namieta, že výška
nemajetkovej ujmy mala byť vyššia, pri zohľadnení inflácie, covid situácie a znehodnotenia eura. Ani

odkaz na rozhodovaciu prax či už odvolacích súdov
v rámci Slovenskej republiky alebo aj Súdneho dvora Európskej únie nie je dôkazom utrpenej ujmy. V
prípade žalobcu Smernica nebola porušená ani v jednom referenčnom období počas celého žalovaného
obdobia. Každé rozvrhnutie je iné, u každého príslušníka HaZZ sa vyskytuje čas odpočinku v iné dnia preto nemožno zovšeobecniť porušenie Smernice 2003/88/ES na každého príslušníka HaZZ a je
povinnosť súdu v zmysle prejednacieho princípu vec prejednať tak, aby vyniesol správny rozsudok
v hraniciach zásady formálnej pravdy civilného sporového konania. Žalobca mal v rozhodnom období

preukázať, či skutočne pracoval nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Je potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období. Žalobca nepreukázal
dôvodnosť výpočtu, tento dostatočne nevysvetlil, nešpecifikoval presahy, v prípade ktorých by náhrada
nemajetkovej ujmy prichádzala do úvahy. Nešpecifikoval, aké skutočnosti bral pri výpočte do úvahy,

nepreukázal presahy nad rámec 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý je v tejto súvislosti
relevantnou kategóriou posúdenia vzniku prípadnej ujmy na právach žalobcu. Vyššie uvedené dni
nemožno započítavať do „odpracovaných hodín“. Argumentácia žalobcu, že tieto dni na účely výpočtu
referenčných období by mali byť započítané, nenachádza oporu najmä v článku 2 Smernice 2003/88/
ES a ani v inom právnom predpise. Žalobcom predložený prepočet odporuje Smernici 2003/88/
ES a nemožno ho považovať za relevantný na účely tohto konania a to z dôvodu, že na výpočet

„odpracovaných hodín nad rámec článku 6 Smernice 2003/88/ES“ používa fond pracovného času, ktorý
nepreukazuje, koľko reálne žalobca odpracoval a teda hodiny ustanovené vo fonde pracovného času
nemožno zamieňať za hodiny, na ktoré odkazuje článok 2 a 6 Smernice 2003/88/ES. V žalobe absentujú
skutkovétvrdeniaadôkazypreukazujúce,žebyúdajnýzásahdosúkromnejsféryžalobcumalakýkoľvek
negatívny dopad napr. v jeho rodinných vzťahoch alebo na jeho zdravotný a psychický stav

a služobný výkon ako aj na rodinné väzby. Dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nevyplynul ani z výsluchu žalobcu. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si
predstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal
ani nemenoval (k týmto sa nijako nevyjadril), nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Všetky

odpracované hodiny výkonu služby ako aj pohotovosti mal žalobca riadne a včas zaplatené, čo žalobca
potvrdil aj ním predloženými výplatnými páskami. Odkaz na rozsudky, výpisy zo SAPu, výplatné pásky,
samy o sebe nie sú dôkazom údajného presahu nad 48 hodinový týždenný pracovný čas. Vo vzťahu
k úrokom z omeškania konštatoval, že na tieto žalobca nárok nemá, nakoľko v prípade nemajetkovej
ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný

sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Uvedené vychádza
z rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol alebo
rozsudok súdu vo výroku II. ako vecne správny potvrdil.

11. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný
v odvolaní len opakuje argumenty zo svojich písomných vyjadrení a ústnych prednesov. To, že tieto
argumenty žalovaného súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodné, nie je nevyhodnotením, resp.
nezdôvodnením argumentov žalovaného. Činnosť súdu prvej inštancie spočívala v tom, že súd posúdil
argumenty žalobcu a žalovaného a žalobe čiastočne vyhovel. Žalovaný vzniesol námietku pre riadne

neuplatnenie nároku na náhradu škody, namietal referenčné obdobia pre priemerný týždeň služobného
času, spôsob výpočtu s tým, že žalobca nevysvetlil, v čom spočívajú presahy v služobnom
čase, niekedy až 53 hodín týždenne. Žalovaný namietal, že náhrada nemajetkovej ujmy nebola
osvedčená, lebo žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu, keď za nariadenú služobnú pohotovosť
bol odmeňovaný. Škoda nevznikla, nakoľko žalobca, aj keď má služobnú pohotovosť, môže aj nemusí

byť na pracovisku, musí však byť pripravený na výkon práce na požiadanie žalovaného, ale
môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemá žiadnu ujmu, pretože keď trávi noci
na pracovisku, ide o noc, kedy každá fyzická osoba spí a je objektívne (takmer vylúčené), aby tento
čas mohol tráviť zmysluplne inak. Žalovaný špekulatívnym spôsobom vykladá Smernicu a hovorí, že
hasiči sú v podstate pracovníci osobitných činností osobitných služieb civilnej ochrany. K týždennému

služobného pracovnému času uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobca pracuje nad rámec
týždenného služobného času ustanoveného
v Smernici 2003/88/ES. Referenčné obdobie žalovaný zaviedol preto, aby mohol zdanlivo legálne
donucovať žalobcu, ale aj iných jeho kolegov, pracovať nad rámec týždenného služobného času.
Podstatou referenčného obdobia je, že žalovaný nezapočítava pracovnú pohotovosť strávenú

na pracovisku do takéhoto pracovného času. Argumenty, že žalobca môže spať, sú právne
bezvýznamné. V konaní bolo preukázané, že žalobca má presne žalovaným nariadené, čo musí
robiť (kontrolovať techniku, fyzické cvičenia, vzdelávanie, prípravu na nástup na zásah). Právna
zástupkyňa žalovaného uviedla, že v čase služobnej pohotovosti musí byť žalobca prítomný napracovisku, byť pripravený vykonávať prácu. Napriek práci nad rámec takto stanoveného času,
po pol roku vyhodnocovania „referenčného času žalovanou", žalobca musí ešte nadrábať pracovné
hodiny. Pokiaľ ide o tvrdené neosvedčenie nemajetkovej ujmy, žalobca konkrétne uviedol, v čom spočíva

jeho ujma. Nemajetková ujma žalobcu nespočíva v tom, že ide o neprimerané odmeňovanie
(odmena za služobnú pohotovosť tvorí zlomok riadne plateného služobného času), ale spočíva v tom,
že žalobca musí pracovať nad rámec Smernicou upraveného služobného pracovného času. Tvrdenie
žalovaného, že nárok na peňažnú kompenzáciu má žalobca len v prípade, že škodu nie je možné
nahradiť inak, je úplne správna. Žalovaný nevie žiadnym iným spôsobom zhojiť, kompenzovať vzniknutú

ujmu, nakoľko ide o dlhotrvajúce niekoľkoročné, v mnohých prípadoch aj viac ako desaťročné obdobie,
v ktorom žalobca pracoval nad rámec týždenného služobného pracovného času. Tento strávený čas na
pracoviskuniejemožnéinaknahradiťakofinančnoukompenzáciou.Aniskutočnosť,žežalobcavedelpri
nástupedozamestnania,žebudemaťnerovnomernerozvrhnutýtýždennýpracovnýslužobnýčas,nemá
vplyv na porušovanie Smernice a nariaďovanie týždenného služobného času nad ustanovený rámec
a vznik nemajetkovej ujmy. Výkon práce hasiča a záchranára logicky z podstaty veci zakladá aj dôvod,

že takáto osoba za splnenia zákonných podmienok musí pracovať vo viaczmennej prevádzke, resp.
nepretržitom režime. Žalovaný sa v podanom odvolaní zaoberal transpozíciou Smernice do právneho
poriadku SR, pričom jeho závery sú výsledkom nesprávnych právnych úvah. Viaceré rozhodnutia
odvolacích súdov sa touto otázkou zaoberali so závermi, že došlo k nesprávnej transpozícii Smernice
2003/88/ES. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

12. Žalovaný v písomne podanej replike uviedol, že sa pridržiava všetkých skutočností uvedených
v podanom odvolaní. Žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba zhrnul svoju právnu a skutkovú
argumentáciuzdoterajšiehosúdnehokonania. Žalobca zlieva denný výkon štátnej služby a služobnú
pohotovosť do jedného tak, aby účelovo vytváral dojem, že v noci počas služobnej pohotovosti musí

kontrolovať techniku, robiť fyzické cvičenia, vzdelávať sa či pripravovať na nástup na zásah. Predmetné
úkony robí žalobca počas výkonu služby a v čase služobnej pohotovosti nie je od neho vyžadovaná
žiadna úloha (bezpochyby okrem času
v prípade výjazdu, ktorý čas sa mení na prácu nadčas). Navrhol rozhodnúť v zmysle podaného
odvolania.

13. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

14. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP"), bez nariadenia pojednávania

odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správny, a to
z nasledovných dôvodov:

15. Odvolatelia namietali vecnú nesprávnosť rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie

uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery), ako aj ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu /§ 365
ods. 1 písm. b/ CSP/ treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených

procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Pokiaľ odvolatelia deklarovali v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípadynesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní /napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne/aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

18. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, podstata tohto odvolacieho
dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané,

alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov
s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa

citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli
v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu.

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov

v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané,

alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

22. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľov vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby

sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje

(§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu
s právnymi závermi súdu prvej inštancie.23. Žalobca namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá je podľa názoru žalobcu nízka ako i úroky
z omeškania, ktoré žalobcovi patria od vzniku nemajetkovej ujmy.

24. Žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, neunesenie
bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalobcom, že nedošlo k porušeniu práva EÚ, keď na daný spor
je potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. ako nárok na náhradu škody tak, ako to v podanej žalobe
žalobca žiadal. Súčasne žalovaný nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie pri posúdení referenčného
obdobia, s priznaním nemajetkovej ujmy ako i skutočnosti, že nedošlo k zásahu do práv žalobcu.

25. Odvolacia námietka žalovaného poukazom na nedostatočné odôvodnenie nie je dôvodná. Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej
inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV.ÚS 150/03, I. ÚS 301/06/). Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom
odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko
žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli

z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so
zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami
zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného
skutkového stavu vyvodil. Napadnuté rozhodnutie nie je za arbitrárne, je dostatočne odôvodnené, preto
odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd

posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá nezakladá
nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,
a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

26. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

v zmysle ust. § 11 v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho
práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na
čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky, konkrétne zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení neskorších predpisov.

27. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

28. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho

prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel
posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva
únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy
únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci

v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený
a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.30. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením
čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo
pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal

24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na
pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou
činnosťou.

31. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou

na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu

jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

32. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle

zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.
Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie

splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

33. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý

odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola do
jeho znenia prebratá Smernica
č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie, z ustanovenia
citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola

považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor
opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym
pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel
tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1
a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville
de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie
hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,

aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej
hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

34. Vo vzťahu k výkladu čl. 2 bod 1 Smernice Súdny dvor Európskej únie opakovane konštatoval:

34.1. Na položené otázky vo veci C-580/19 z 9.3.2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto
Offenbach am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má
vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktoréhopracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol
zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a v
práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza

jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto
ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené
tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon

práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

34.2. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.12020 (MG a Dublin City Council
(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom

svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí
dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje
„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej
veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,

že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi
významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

34.3. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného

a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah

pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom
chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej

bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej, základnej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Nevyznačuje
sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany

bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti
uvedené
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391. Na jednej strane zákonodarca Spoločenstva
síce vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, na strane druhej,
dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice

(článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2
tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou
nepretržitej služby alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od
článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

34.4. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní

vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice
2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovnýčas,vzťahujúcisaajnaslužbyhliadky.Jehoprekročeniejevšakmožnévprípadevýnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadnehofungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii

však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391.
Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné
i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,

vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená
smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.

35. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať
a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a
správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto
právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,
ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho

dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej
judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,
a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie

podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na
ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť

popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

36. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom
sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a v
tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovaného, že žalobca mal povinnosť v spore jednak
preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a

jednakkonaniupredchádzajúcekonštatovanienesprávnehoúradnéhopostupupritranspozíciipríslušnej
smernice zo strany žalovaného.

37. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval

v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

38. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou

je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke aleboakémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymisúdmi.Vprejednávanomsporenebolosporné,žežalobcovisúrozvrhovanéslužbytakým
spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade,
že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.
Celkovo žalobca za žalobou vymedzené obdobie od 01.03.2020 do 31.03.2023 (1126 dní, teda 160,9
týždňov) po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce

v rozsahu cca 7.723 hodín, t. j. 919,5 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané
obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 160,9 týždňov =
7.723 hodín), čo zodpovedá v priemere 5,72 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu
(919,5 hodín : 160,9 týždňov). V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo
dňa 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 3. júla 2001, CIG (C-241/99,
Zb. s. I-5139) a rozsudok zo dňa 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených

rozhodnutíjasnevyplýva,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas"
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú

v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01
až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti,
ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával
názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva
priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal

s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v
ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby
- okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok
6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny
týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

39. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym

orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

40. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej

(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli
podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.
K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že

pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať naopakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé

musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,
a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z
uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať na
zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),

musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne

obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj
odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a

nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

41. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice

potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú
z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad

rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).

42. Žalovaný nedôvodne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veciach C-107/19 z 09. 09. 2021

(XR proti Dopravní podnik hl. m. G., akciová společnost), keď v bode 42 rozsudku je uvedené, že na
spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti sa nevzťahuje Smernica 2003/88/ES,
ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí
je konštatované, že žalobca v období od novembra 2005 do decembra 2008 vykonával v Dopravnom
podniku Mesta Prahy povolanie podnikového hasiča, ktorú prácu vykonával v režime na zmeny,

zahrňujúcom dennú zmenu, prebiehajúcu počas časového úseku od 6.45 hod. do 19.00 hod., a nočnú
zmenu, prebiehajúcu počas časového úseku od 18.45 hod. do 7.00 hod. Jeho denný pracovný čas
zahŕňal dve tridsaťminútové prestávky na jedlo a oddych. Od 6.30 hod. do 13.30 hod. mohol XR odísť
do podnikovej jedálne vzdialenej 200 m od jeho pracoviska, a to pod podmienkou, že má so sebou
vysielačku pre prípad, že by bolo potrebné, aby ho zásahové vozidlo prišlo do dvoch minút vyzdvihnúť

pred podnikovú jedáleň. Okrem toho bolo depo, kde XR vykonával prácu, vybavené priestorom určeným
na prípravu jedál mimo otváracích hodín podnikovej jedálne. Prestávka v práci sa do pracovného
času XR započítavala len vtedy, ak v jej priebehu došlo k výjazdu. V dôsledku toho nebola za prestávky,
počas ktorých nedošlo k výjazdu, vyplácaná odmena. XR tento spôsob výpočtu svojej odmeny napadol.Keďže sa domnieval, že prestávky v práci, aj keď neprerušené, predstavujú pracovný čas, domáhal sa
zaplatenia sumy
95 335 CZK zvýšenej o úroky z omeškania z dôvodu odmien, ktoré mu podľa neho mali byť zaplatené za

dve prestávky v práci denne, ktoré v období zamestnania, o ktoré ide vo veci samej, neboli započítané.
Súd v rozhodnutí uviedol, že článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 Európskeho parlamentu a Rady zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“

v zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“ Ďalšie rozhodnutie Súdneho dvora, na ktoré
poukázal žalovaný, vo veci C-437/05, posudzovalo pracovnú pohotovosť lekára v nemocnici, ako aj
odmenu náležiacu za túto pohotovosť. Žalovaným citovaný bod 35 rozhodnutia neobsahuje právnu vetu,

na ktorú poukázal. V rozhodnutí C-344/19- Súdny dvor posudzoval pracovnú činnosť špecializovaného
technika vo vysielacích centrách Pohorje (Slovinsko), neskôr Krvavec (Slovinsko) s odôvodnením, že
článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo
forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak je
to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,

ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať

v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná. Závery rozhodnutia neindikujú polemiky žalovaného.

43. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,

odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala vnútroštátneho

poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci
referenčného obdobia
4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská
republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o

stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §
86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na

uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola
nedôvodná, nakoľko ustanovenie
o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo
do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.
A naviac, referenčné obdobie šiestich mesiacov nebolo v konaní sporné.. Súd prvej inštancie

uviedol, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový
týždenný pracovný čas podľa čl. 6, písm. b/ Smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných
období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6, písm. b/ Smernice.

44. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho
osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

45. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na súkromný a rodinný život, ako aj
právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na správne závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že žalobca namiesto času, ktorý mohol
tráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné
dodať, že žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý

zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie

ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/EHS o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasuvyplýva,ženormotvorcavychádzalzfaktu,žejeeštestálepríliš
vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú

pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

46. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočívala
v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu
zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre

uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak
nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere
znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

47. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na
ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa

odseku 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých
k porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času,
resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru

služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka takýchto okolností strácajúsvoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie.

48. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej , pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho
nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný

čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po
prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť

počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

49. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych

resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť
si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

50. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel,
pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, je opätovne potrebné
poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá
a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú
právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť

znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89
a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že
nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,

alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva
s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel

k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane

zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie
noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie
práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky
z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

51. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,
aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit

dovolený právom Európskej únie za žalované obdobie výška priznanej nemajetkovej ujmy 2.000,- eur
s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu). Práca žalobcu ako
hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť, aby
žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.52. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za primeranú.
Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval

sa svojím záľubám, manželke, deťom, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd
totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná.

53. Odvolací súd poukazuje aj na svoju rozhodovaciu činnosť v skutkovo a právne totožných prípadoch
náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného zboru /viď rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.11.2024,
č.k. 5Co/62/2024, rozsudok sp. zn. 8Co/54/2024 zo dňa 29.1.2025 a rozsudok sp. zn. 5Co/6/2025 zo
dňa 19.2.2025/. Poukaz žalovaného na rozhodnutie súdu prvej inštancie, týkajúce sa skutkovo i právne

obdobnej veci, je právne nevýznamné, keď rozhodovaním iného súdu prvej inštancie, v preskúmavanej
veci Krajský súd v Trenčíne nie je viazaný.

54. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že v rámci
žalovaného obdobia pracoval nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín. V posudzovanom

období od 01.03.2020 do 31.03.2023 je to 1123 dní, čo predstavuje
160,9 týždňov, teda na rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7723 hodín. Po zohľadnení
služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu cca 8743
hodín, t.j. 1020 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie, čo v priemere
zodpovedá 6,3 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Súd prvej inštancie sa

správne nezaoberal žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného
odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 3 roky je dostatočne dlhé na konštatovanie, že
vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná
a porušením práva EÚ došlo k zásahom do sféry oprávnených záujmov žalobcu.

55. Zároveň odvolací súd kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej
pohotovosti zistil, že v žalovanom období skutočne dochádzalo k opakovanému prekročeniu
maximálneho prípustného týždenného pracovného času podľa Smernice. Výkazom o služobnej činnosti
žalobca preukázal, že v období od marca 2020 do konca marca 2023 bolo porušované jeho právo na 48
hodinový priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice. Podľa § 13 ods. 1

Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie;
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd
skonštatoval , že je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo

právonanáhradu nemajetkovejujmy vpeniazoch.Keďženemajetkovúujmu niejemožnénahradiťinak
zdôvoduuplynutiačasu,berúcdoúvahyšpecifickosťzásahudoosobnostižalobcuvdôsledkuporušenia
práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov,
ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena

rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že
výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací
súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj
základ v zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý
v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam

trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I.ÚS 273/2021). Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti
nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy

primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte,
v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.“56. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 za určitých podmienok poskytuje možnosť priznať fyzickej osoby
zadosťučinenie v peniazoch, ktorého hranicu nevymedzuje. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch
je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd je povinný vychádzať

z okolností za ktorých k ujme došlo, ako aj zo závažnosti vzniknutej ujmy, s prihliadnutím
k sledovanému cieľu t. j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby.
Z uvedeného vyplýva, že aj pri určení výšky relutárnej satisfakcie musí byť zohľadnená predovšetkým
satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej sumy, ktorá má zaistiť zmiernenie nemajetkovej ujmy

vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je rozhodujúca úvaha súdu, ktorá samotná podlieha hodnoteniu. Zákonom stanovenými
kritériamisúzávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchkporušeniudoosobnostnýchprávfyzickej
osoby došlo. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nastolené otázky
súvisiace s posúdením primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch boli riešené
napríklad

v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/139/2011, 7Cdo/215/2020, 7Cdo/73/2021, R 3/2022, R 29/2001, pričom
vychádzali z odlišných skutkových zistení. Preto je potrebné, aby slúžili podporne pre posúdenie
predmetnej veci.

57. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený úrok z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej

inštancie správne vyhodnotil, že poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/185/2011, ktoré rozhodnutie správne citoval aj súd prvej inštancie, v prípade nemajetkovej
ujmy vzniká povinnosť uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia súdu a teda žalovaný sa dostane
do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Pokiaľ žalobca poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/278/2022, odvolací súd uvádza,

že rozhodnutie nie je možné aplikovať na danú vec, nakoľko vychádza z odlišných skutkových
a právnych zistení. Rozhodnutie posudzovalo nárok vyplývajúci z porušenia autorského práva a vznik
nemajetkovej ujmy. Rovnako ďalšie rozhodnutie, na ktoré poukázal žalobca, cit: „6Co/3/2022„ ,
zrejme rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/3/2022 riešilo žalobu o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Z aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/174/2021 zo dňa 15.08.2023, v ktorom zotrval na záveroch judikátu R 45/2000: „Posúdenie
existencie práva na úrok z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti v peniazoch je súdnou praxou riešené ustálene, s ktorým
posúdením sa súdy nižších inštancií správne stotožnili. Dovolací súd k tejto otázke už judikoval, že

povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Co/15/97 z 24. júna 1998, uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 45/2000). V danom prípade
dovolací súd uzavrel, že nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od ustálenej

rozhodovacej praxe k tejto otázke. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do
osobnostných práv je konštitutívnym rozhodnutím, na základe ktorého sa žalovaný dozvedel o jej výške,
preto nemôže dôjsť k omeškaniu skôr ako dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie určenej
rozhodnutím súdu.“ a dodal: „Napokon aj ústavný súd v náleze sp. zn. IV.ÚS 72/2019 z 2. októbra 2019
vyslovil, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do

práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie
deklaratórnej povahy. Ústavný súd vychádzal z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky,
či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu.
Teda nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už
vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd konštituuje a priznáva právo, keď autoritatívne posúdi

neoprávnenosť zásahu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva
vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho zákonníka .“ Aj v náleze č. k. I.ÚS
22/2024 – 56 zo dňa 12.06.2024 Ústavný súd SR zotrval na názore o konštitutívnom charaktere súdneho
rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do
práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

58. Odvolacia námietka žalobcu, že z objektívneho hľadiska mal žalovaný vedomosť o vzniku
nemajetkovej ujmy a rovnako i zo subjektívneho hľadiska, keď mal vedomosť o existujúcich súdnych
sporoch týkajúcich sa skutkovo i právne zhodných prípadov, je pri uplatnení úroku z omeškaniairelevantná. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch tak, ako to bližšie uviedol v odseku 57. svojho
rozhodnutia.

59. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto
vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

aj súvisiaci výrok o trovách konania /určenie správneho právneho posúdenia pomerného procesného
úspechu strán sporu/, podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

60. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

61. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

62. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

63. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

64. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP za použitia §
396 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď žalobca

ani žalovaný v konaní neboli úspešní.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427
ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).